Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1Tos/115/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5825010201
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Miháliková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5825010201.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníeky senátu Mgr. Anny Mihálikovej a sudkýo
JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Evy Kyselovej, na neverejnom zasadnutí konanom 25. novembra
2025 prejednal s?ažnos? podanú odsúdeným A. B., nar. X.XX.XXXX, proti uzneseniu Okresného súdu
Námestovo, sp.zn. 6Nt/9/2025 zo doa 23.9.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného A. B.

z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo uznesením, sp. zn. 6Nt/9/2025 zo dňa 23.9.2025 podľa
§ 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania v trestnej veci
vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. DK-4T/248/2007.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že odsúdený A. B. sa návrhom doručeným súdu
16.5.2025 v znení jeho doplnenia domáhal obnovy konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín
pod sp. zn. DK-4T/248/2007 najmä s poukazom na § 47 Tr. zák. a jeho viacpočetné novelizácie, nakoľko
mu bol v pôvodnom konaní uložený výnimočný trest. Tiež poukázal na vývoj súdnej praxe, najmä na
nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z28.novembra2012avtejtosúvislostina§41bods.1zák.č.38/1993Z.z.oorganizáciiÚstavnéhosúdu

SR, stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013
akoprávnureakciunavzniknutúaplikačnúpraxpripoužívaníasperačnejzásadysúdmiazmierňovaníjej
dopaduprostredníctvomust.§39ods.1Tr.zák.omimoriadnomzníženítrestuajehodopadnapovolenie
obnovy konania na základe označeného nálezu ústavného súdu. Pre účely rozhodnutia o povolení
obnovy konania odsúdený navrhol tiež vykonať znalecké dokazovanie, účelom ktorého je zistiť, či je
možné u odsúdeného dosiahnuť nápravu trestom odňatia slobody na dobu do 25 rokov.

Okresný súd v odôvodnení konštatoval, že pre povolenie obnovy konania neboli
v danej veci splnené zákonné podmienky v zmysle § 394 Tr. por., nakoľko odsúdený ich existenciu
žiadnym spôsobom nepreukázal a zmena právnej úpravy Trestného zákona po jeho právoplatnom
odsúdení nezakladá dôvod na povolenie obnovy konania. Rovnako nález ústavného súdu nemá na
uloženie výnimočného trestu na doživotie v jeho prípade žiadny vplyv.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí vyplýva, že odsúdený po vyhlásení uznesenia sa nevyjadril
k možnosti podať opravný prostriedok (č.l. 33 súdneho spisu). Dňa 24.9.2025 bola súdu doručená
sťažnosť voči predmetnému uzneseniu prostredníctvom jeho obhajcu (podanie na č.l. 34-35 súdneho
spisu). Sťažnosť obhajca dodatočne doplnil o dôvody samostatným podaním na č.l. 43-44 súdneho
spisu. Z ich obsahu vyplýva nasledovná podstatná sťažnostná argumentácia:
Námietka nesprávneho právneho posúdenia § 394 ods. 1 Tr. por. – keď súd prehliadol, že citované

zákonné ustanovenie umožňuje povoliť obnovu konania aj vtedy, „vzhľadom na ktoré by pôvodne
uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druhtrestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu“. Navrhované znalecké dokazovanie priamo smeruje
k preukázaniu, že druh a výška trestu boli a/alebo sú v zrejmom nepomere a že výnimočný trest nie je
nevyhnutný na dosiahnutie účelu trestu. Uvedený dôkaz súd nevyžiadal a nevykonal, hoci bol výslovne

navrhnutý. Konanie tak zaťažil podstatnou procesnou chybou a záver o nesplnení podmienok obnovy
je predčasný. Novou skutočnosťou/dôkazom je odborné zistenie o existencii (resp. absencii) nádeje na
nápravu a ďalšie individualizačné podklady, ktoré v pôvodnom konaní neboli vykonané ani posudzované
(súd nepracoval so žiadnym znaleckým posudkom k prognóze – na túto absenciu výslovne poukazuje
už návrh na obnovu). Tieto údaje boli súdu „skôr neznáme“, a ak budú zistené a vykonané, môžu samy

osebe odôvodniť iné rozhodnutie o treste v intenciách ust. § 394 ods. 1 Tr. por. Bez vykonania tohto
kľúčového dôkazu súd nemohol urobiť kvalifikovaný záver, že navrhované novoty by „nemohli“ viesť
k inému rozhodnutiu o treste. Záver prvostupňového súdu o neexistencii podmienok obnovy konania
je neudržateľný.
K námietke nerešpektovanie významu nálezu PL. ÚS 106/2011 v spojení s § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993
Z.z.: Súd bez hĺbkovej analýzy uzavrel, že označený nález je irelevantný, lebo „asperačná zásada“ sa

dotýka len relatívne určitých trestov a trest na doživotie je absolútne určitý. Takýto formalistický záver
ignoruje reálny spôsob ukladania úhrnného/ výnimočného trestu a vplyv použitia § 41 ods. 2 Tr. zák. na
celkovúprísnosťsankcievkonkrétnejveci.Užsamotnáprítomnosť§41ods.2Tr.zák.vovýrokuzakladá
povinnosť súdu preskúmať, či a ako sa protiústavná časť § 41 ods. 2 Tr. zák. premietla do výsledného
výroku o treste a či by po jej eliminácii nemohlo dôjsť k inému (miernejšiemu) rozhodnutiu o treste.

Tomuto preskúmaniu sa prvostupňový súd vyhol. Tiež sa nevysporiadal s argumentáciou vyplývajúcou
z označeného stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR.
K námietke predčasnosti a neúplnosti skutkových zistení v otázke možného iného rozhodnutia o treste:
Záver prvostupňového súdu, že novela § 47 Tr. zák. nemôže byť dôvodom obnovy konania, je
nadsadený a právne nesprávny. Sťažovateľ nestavia obnovu na samotnej zmene zákona, ale na nových

skutočnostiach a dôkazoch, ktoré sú priamo významné pre kritériá, ktoré zákonodarca dnes explicitne
vyžaduje posúdiť (účinná ochrana spoločnosti a nádej na nápravu pri 25 rokoch). Bez ich dôkazného
overenia nemohol súd uzavrieť, že navrhované novoty nemôžu viesť k inému rozhodnutiu o treste.
Navyše z procesnej histórie vyplýva, že pôvodne uložený trest 25 rokov v odvolacom konaní bol
sprísnený na doživotie. Práve táto okolnosť umocňuje potrebu individuálnej úvahy o nevyhnutnosti

a proporcionalite doživotia, a to po viac než pätnástich rokoch výkonu trestu, keď sú dostupné nové
poznatky o osobnosti odsúdeného a jeho resocializačnej prognóze.
Nepreskúmateľnosť uznesenia: nakoľko sa súd riadne nevysporiadal s podstatnými námietkami návrhu,
neodpovedá na nosnú právnu argumentáciu. Vzhľadom na vyššie vytknuté nedostatky (nesprávne
právne posúdenie, neúplnosť skutkových zistení a nepreskúmateľnosť) sťažovateľ navrhol zrušiť

napadnuté uznesenie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie so
záväzným pokynom vykonať znalecké dokazovanie k otázkam podľa § 47 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák.
a vysporiadaním sa s aplikáciou § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. v spojení s nálezom PL. ÚS
106/2011.

Vyjadrenie prokurátora k sťažnosti odsúdeného nie je súčasťou spisu.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí, po zistení, že proti predmetnému rozhodnutiu je sťažnosť
prípustná (§ 185 ods. 1, ods. 2 druhá veta Tr. por., v spojení s § 402 ods. 3 Tr. por.), sťažnosť podala
oprávnená osoba (§ 186 ods. 1 Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote (§ 187 ods. 1 Tr. por.), podľa §
192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému

sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce výroku napadnutého uznesenia a po zvážení
všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného A. B. nie je
dôvodná.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo

právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium
rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo
dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou podmienkou

spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania vyhodnotiť vplyv novej
skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné
vyhodnotiť novú skutočnosť alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné
rozhodnutie o vine.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo
zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je
objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie
skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom

konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu
v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal,

alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne
vyhodnotil.

Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr.
por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,
2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi
známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné
rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné než pôvodné právoplatné
rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia
uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia, s dôkaznou silou a významom novotvrdených
skutočností a novonavrhovaných dôkazov. Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o

návrhu na povolenie obnovy konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre
možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že prvostupňový súd prijal v predmetnej veci
rozhodnutie, ktoré zodpovedá stavu veci a zákonu.

Okresný súd v danom prípade postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom zasadnutí
vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že v prípade odsúdeného A. B. nie sú
splnené podmienky pre povolenie obnovy konania.

Nadriadený súd je toho názoru, že napadnuté uznesenie obsahuje všetky zákonom stanovené kritériá
zhľadiskajehoformyaobsahu,uzneseniejezrozumiteľnéaneponechávanadriadenémusúduotvorenú
žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Zároveň toto uznesenie je výsledkom bezchybného
procesného postupu. Tiež treba dodať, že odôvodnenie napadnutého zodpovedá zákonným kritériám
§ 176 ods. 2 Tr. por. Nadriadený súd si osvojuje dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré v plnom

rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa
a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom úlohou zamerať sa na riešenie sťažnostných
námietok odsúdeného a jeho obhajcu.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnove konania
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktorá sa domáha
obnovy konania.Krajský súd zdôrazňuje, že jedným zo základných prvkov vlády práva je princíp právnej istoty, ktorý
okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou

platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované. Tento princíp neumožňuje stranám konania,
aby sa dožadovali obnovy konania iba z dôvodu opätovného prejednania a nového rozhodnutia vo
veci. Samotná možnosť existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie
veci. Odklon od tohto princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti podstatného
a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť právoplatné a záväzné súdne

rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných vád. Táto právomoc musí byť
vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami
jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému.

Krajský súd konštatuje, že o takýto prípad sa v konaní o návrhu odsúdeného A. B. na povolenie obnovy
konania nejedná. Jeho návrh na obnovu konania bol založený primárne na právnej argumentácii.

So sťažnostnými námietkami obhajoby, resp. odsúdeného, ktoré sú totožné so skutočnosťami
uvádzanými v návrhu odsúdeného na obnovu konania, sa sťažnostný súd, tak ako i okresný súd
nestotožňuje, keďže jeho argumentácia bola primárne založená na jeho presvedčení, že vzhľadom na
viacpočetnú novelu ust. § 47 Trestného zákona od jeho odsúdenia, ktorá postupne sprísnila podmienky

pre ukladanie výnimočného trestu, naposledy s účinnosťou dňom 6.8.2024, sa musí vzťahovať aj na
jemu právoplatne uložený výnimočný trest odňatia slobody. Sťažnostný súd k tomu konštatuje, že
úmyslom zákonodarcu
v súvislosti s novelizáciou Trestného zákona účinnou od 6.8.2024 nebolo prehodnocovanie každého
právoplatne uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený podľa platných

a účinných predpisov do 6.8.2024, čo vyplýva aj z prechodného ustanovenia § 438k odsek 7 Trestného
zákona, ktorý upravuje právnu situáciu v prípade, že došlo k právoplatnému uloženiu trestu pred
účinnosťou novely Trestného zákona za čin, ktorý už nie je definovaný ako trestný čin.

Je potrebné ďalej zdôrazniť, že podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa

ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre
páchateľa priaznivejšie. Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný,
s výnimkou prípadu, ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, v ktorom prípade sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona, ktorý je pre

páchateľa priaznivejší.

V posudzovanej veci krajský súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 4T/248/2007
z 3.2.2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/30/2009 z 30.4.2009 bol
obžalovaný A. B. uznaný za vinného v bodoch 1/-4/ z pokračovacieho zločinu lúpeže podľa § 188 ods.

1, ods. 2 písm. b), c) Tr. zák., v spojení
s § 138 písm. a) Tr. zák. a § 125 ods. 1 Tr. zák., spáchaný sčasti formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.
zák. a v bode 5/ z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., v spojení s § 125 ods. 1 Tr.
zák. pre skutky uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Za to mu súd podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., v spojení
s § 41 ods. 2 Tr. zák. a použitia § 47 ods. 2 Tr. zák., § 437 ods. 5 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia

slobody na doživotie. Podľa § 48 ods. 3 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Pre úplnosť treba dodať, že krajský
súd zrušil rozsudok okresného súdu v časti – vo výroku o treste, nakoľko u obžalovaného konštatoval
splnenie všetkých zákonných podmienok pre uloženie trestu odňatia slobody na doživotie a zároveň
nebolo možné obžalovanému mimoriadne znížiť trest vzhľadom na okolnosti prípadu. Postup okresného

súdu pri ukladaní trestu bol tak v rozpore so zákonom. Pôvodne mu okresný súd uložil trest odňatia
slobody aj s použitím ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. – úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov a na jeho
výkon ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Právoplatne
bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody na doživotie, preto „procesná história“ ukladania trestu
a na túto skutočnosť viazaná potreba individuálnej úvahy o treste doživotia je právne bezvýznamná.

Podľa § 47 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba za trestný čin, za ktorý
to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len za podmienok, že:a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a b) nie je nádej, že by páchateľa bolo
možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov.

V zmysle ust. § 47 ods. 2 Tr. zák. účinného k 31.8.2009 ak súd odsudzuje páchateľa za niektorý z
tam uvedených trestných činov, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát
potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, a to
aj bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia
slobody na dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2 zákona.

Uvedené zákonné podmienky boli smerodajné pre uloženie výnimočného trestu v prípade odsúdeného,
ako platné a účinné v čase spáchania trestného činu.

Pre porovnanie z aktuálnej úpravy § 47 ods. 2 Tr. zák. vyplýva, že zakotvila možnosť uloženia trestu
odňatia slobody na doživotie len za splnenia zákonných podmienok uvedených v odseku 1 (t.j. uloženie
takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej, že by páchateľa bolo možné

napraviť trestom odňatia slobody na dobu dvadsaťpäť rokov). Inak mu uloží trest odňatia slobody na
25 rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi
uložiť trest odňatia slobody pod 20 rokov. Zároveň sa prehodnotil zoznam v citovanom ustanovení
uvedených trestných činov, najmä s ohľadom na ich závažnosť. Napríklad trestný čin lúpeže je v ňom
uvedený v kvalifikovaných skutkových podstatách § 188 ods. 3, ods. 4 Tr. zák.

Sťažnostná argumentácia odsúdeného je vnútorne rozporná, pretože na jednej strane tvrdí, že obnovu
konania nestavia na zmene zákona, ale na strane druhej sa domáha vykonania dôkazu – znaleckého
posudku/odborného posúdenia, ktorý ako podmienku pre uloženie doživotného trestu vyžaduje novšia
právna úprava. Uvedené tak odporuje zákonu, ako aj aktuálnej súdnej praxi, pretože zmena právnej

úpravy, hoci aj v prospech odsúdeného, nie je dôvodom na obnovu konania.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom dňa 23.9.2025 vyplýva, že súd samostatným uznesením
podľa § 295 ods. 2 Tr. por., s poukazom na § 277 ods. 2 Tr. por. odmietol návrhy na doplnenie
dokazovania–vyžiadaťhodnoteniezÚVTOSnaosobuodsúdenéhoadaťvypracovaťznaleckýposudok

za účelom posúdenia, či nápravu nemožno dosiahnuť trestom odňatia slobody na dobu 25 rokov.

Krajský súd sa stotožnil s procesným postupom okresného súdu pri odmietnutí navrhnutých dôkazov
ako nových skutočností, pretože v čase ukladania trestu zákon takúto podmienku nemal. Priniesla ju až
neskoršia právna úprava. Teda aj nové skutočnosti pre odsúdeného zásadné pre obnovu konania boli

založené až na zmene Trestného zákona, ktorá nastala po právoplatnom odsúdení A. B..

Trestný zákon teda počíta s možnosťou zmeny právnej úpravy, avšak jej použitie je možné, iba ak ide
o zmenu, ktorá nastala do rozhodnutia v trestnej veci. Nemôže preto ísť
o akúkoľvek neskoršiu zmenu Trestného zákona, aj keď pre páchateľa výhodnejšiu, ako si to vysvetľuje

odsúdený. Zmena Trestného zákona, na ktorú sa odsúdený v návrhu na obnovu konania odvolával a
ktorou zároveň odôvodnil svoju sťažnosť, nadobudla účinnosť až po tom, ako bolo o trestnej veci a treste
odsúdeného právoplatne rozhodnuté. Preto zmena právnej úpravy (Trestného zákona) po nadobudnutí
takého právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, hoci pre odsúdeného priaznivejšia, je z hľadiska
ukladania trestu právne irelevantná a nemôže zakladať dôvod na jeho revíziu, a to ani prostredníctvom

mimoriadnych opravných prostriedkov, teda ani prostredníctvom povolenia obnovy konania. Povolenie
obnovy konania ako mimoriadneho opravného poriedku je založené na preukázaní nových skutkových
okolností a nie výlučne zmeny zákona, resp. vývoja súdnej praxe.

Vzhľadom k uvedenému sťažnostný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej novelu

Trestného zákona účinnú od 6.8.2024 nemožno považovať za skutočnosť súdu skôr neznámu v zmysle
§ 394 ods. 1 Tr. por., keďže táto (zmena hmotnoprávneho predpisu)
v čase vyhlásenia pôvodného rozhodnutia objektívne neexistovala (viď nález Ústavného súdu SR z
26.7.2019sp.zn.I.ÚS142/2018,II.ÚS186/2020),atedanemohlabyťzohľadnená,prípadneaplikovaná
pri procese dokazovania. V danej súvislosti je potrebné tiež poukázať aj na stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. Tpj 44/2013, z ktorého vyplýva, že podmienky
obnovy konania sa netýkajú zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti
činu a ukladania trestu, pričom splnením podmienky na obnovu konania ex lege je tá právna skutočnosť,
ak ústavný súd vyslovil nesúlad zákona s ústavou (§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. zákonov oorganizácii Ústavného súdu SR), čo však v danom prípade zistené nebolo. S poukazom na vyššie
uvedené preto možno konštatovať, že žiadne iné nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré neboli súdu
známe v pôvodnom konaní, odsúdený neuviedol.

K ostatnej sťažnostnej argumentácii odsúdeného je potrebné uviesť, že neuvedením nových skutkových
okolností nebol splnený zákonný predpoklad § 394 ods. 1 Tr. por. Ostatná právna argumentácia –
aplikácia nálezu ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28.novembra 2012, ktorý za protiústavnú vyhlásil časť
zákonnéhoustanovenia§41ods.2zákonač.300/2005Z.z.Trestnýzákonvzneníneskoršíchpredpisov,

slová za bodkočiarkou, a v jeho súvislosti prijaté stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR Tpj 44/2013 z 28.11.2012 na zjednotenie výkladu a aplikácie ust. § 394 ods. 1 Tr. por. o obnove
konania týkajúceho sa ust. § 41 ods. 2 Tr. zák., časti za bodkočiarkou bola pre tento prípad dostatočne
vysvetlená už v odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňového súdu. Je zrejmé, že ust. § 41
ods. 2 Tr. zák. bolo súčasťou uloženia úhrnného trestu odňatia slobody na doživotie, toto však napĺňalo
len formálny charakter, teda vyjadrenie, že trest bol ukladaný za dva úmyselné trestné činy – za zločin

a prečin spáchané samostatnými skutkami. Význam tohto ustanovenia – obligatórna povinnosť uložiť
trest odňatia slobody v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby za trestný čin z nich najprísnejšie trestný
ustupuje do úzadia, nakoľko primárne boli splnené podmienky na uloženie trestu na doživotie podľa §
47 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.8.2009. Preto uloženie trestu odňatia slobody aj podľa ust. § 41 ods.
2 Tr. zák. nemohlo mať vplyv na obnovu konania, teda v tomto prípade nebol dôvodom obnovy konania

„ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V zásade ide
len o zopakovanie pôvodnej argumentácie aj v rámci podanej sťažnosti. Zostáva preto len konštatovať,
že skutočnosť, že sa odsúdený nestotožňuje so skutkovými či právnymi závermi prvostupňového súdu,
neznamená, že rozhodnutie je arbitrárne, predčasne vydané, ako namietal sťažovateľ.

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo nadriadeným
súdom, neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva hmotného a procesného okresným súdom,
ktoré by odôvodňovali zrušenie alebo zmenu napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm.
c) Tr. por. krajský súd sťažnosť odsúdeného A. B. zamietol, pretože nie je dôvodná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.