Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 11, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122254213
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6122254213.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu: A. B. - A. C. D. E. A.
A. F. C. G., C. G. XX, XXX XX F. C., H.:XX XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský,
advokát so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961, proti žalovanej: B. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. XXX, XXX XX J., právne zastúpenej: JUDr. Tibor Bašista, advokát, Štefánikova 8, 058 01
Poprad, IČO: 35 507 128, o zaplatenie 5 455,40 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 19C/60/2022-403 zo 16.10.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o
výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 19C/60/2022-403 zo 16.10.2024
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.455,40 eur s 5% úrokom z

omeškania ročne zo sumy 657,75 eur od 01.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 693,27 eur od 01.07.2020
do zaplatenia, zo sumy 675,51 eur od 01.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 675,51 od 01.01.2021 do
zaplatenia, zo sumy 688,34 eur od 01.04.20201 do zaplatenia, zo sumy 688,34 eur od 01.07.2021 do
zaplatenia, zo sumy 688,34 eur od 01.10.2021 do zaplatenia a zo sumy 688,34 eur od 01.01.2022 do
zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 663, § 664, § 671 ods. 1, § 517 prvá veta zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a § 3 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.“).

3. Na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu (správne žalobcom zastúpeným právnym predchodcom terajšieho správcu majetku štátu –
poznámka odvolacieho súdu) a žalovanou bola 15.08.2018 uzatvorená Zmluva o nájme č. XXX/XXXX-
XX-XXX (ďalej len „Zmluva o nájme“), ktorej predmetom bol nájom pozemku K. E. L. XXX/XX o výmere802 m2 a časti pozemku parc. č. XXX/X o výmere 150 m2 (celková výmera parcely je 10964 m2), vedené
na LV č. XX, kat. úz. A. A., obec F. C. (ďalej aj len „prenajaté pozemky“) so zmluvne dohodnutou výškou
nájomného 2 631,- eur ročne, ktoré žalovaná ponúkla žalobcovi ako jediná účastníčka ponukového

konania. Výška nájomného sa odvíjala od Znaleckého posudku č. XX/XXXX H. F. A. v spojení s jeho
doplnením č. 1 (ďalej len „znalecký posudok“), ktorým bola stanovená všeobecná hodnota nájomného
za uvedenú plochu o celkovej výmere 952 m2. Nájomné sa žalovaná zaviazala uhrádzať v štvrťročných
splátkach po 657,75 eur na účet prenajímateľa vedený v štátnej pokladnici vždy do 15. dňa prvého
mesiaca nasledujúceho štvrťroka na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. V označenej zmluve

o nájme bolo dohodnuté, že výška nájomného bude upravovaná počnúc rokom 2018 každoročne k 30.
júnu kalendárneho roka, s prihliadnutím na výšku rastu Indexu spotrebiteľských cien vyhlasovaného
Štatistickým úradom SR za predchádzajúci kalendárny rok spôsobom upraveným v zmluve. Súčasne
mala byť žalovanej ako nájomcovi podľa zmluvy refakturovaná aj daňová povinnosť, ktorá v A. A. činí
výšku 0,00925 eur/m2/rok. Účelom nájmu podľa článku I., posledný odstavec Zmluvy o nájme bolo
užívanie pozemkov priľahlých k domu súp. č. XXXXX, nachádzajúceho sa v kat. úz. A. A., časť M.

A., v ktorom je nájomníčka vlastníčkou bytov a nebytových priestorov. Podľa Zmluvy o nájme mali
byť pozemky užívané za účelom prístupu k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve a ich obhospodarovaniu
ako aj na parkovanie. Zároveň mala predmetné pozemky kosiť a umiestniť na nich prenosné lavičky
a stoly. Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú na 10 rokov. Ďalej súd prvej inštancie ustáli,
že žalobca vystavil žalovanej faktúry, ktoré žalovaná neuhradila, preto si ich zaplatenie uplatnil súdnou

cestou. Konkrétne ide o faktúru č. XXXXXXXXXX v sume 657,75 eur splatnú 31.03.2020, faktúru
č. XXXXXXXXXX v sume 693,27 eur splatnú 30.06.2020, faktúru č. XXXXXXXXXX v sume 675,51
eur splatnú 30.09.2020, faktúru č. XXXXXXXXXX v sume 675,51 eur splatnú 31.12.2020, faktúru
č. XXXXXXXXXX v sume 688,34 eur splatnú 31.03.2021, faktúru č. XXXXXXXXXX v sume 688,34
eur splatnú 30.06.2021, faktúry č. XXXXXXXXXX v sume 688,34 eur splatnú 30.09.2021 a faktúru

č. XXXXXXXXXX v sume 688,34 eur splatnú 31.12.2021. Nadväzne konštatoval, že žalovaná, ako
nájomca, si nesplnila svoje zákonné a zmluvné povinnosti voči žalobcovi tým, že v zmysle článku III.
Zmluvy o nájme neuhradila nájomné za užívanie pozemkov.

4. Podľa súdu prvej inštancie, predmetná Zmluva o nájme nie je zmluvou spotrebiteľskou, preto sa na

ňu nevzťahujú príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, či iné právne predpisy zaoberajúce
sa spotrebiteľskými zmluvami a ochranou práv spotrebiteľov. Žalobca v zmluve vystupuje ako správca
majetku štátu, ktorý koná v mene Slovenskej republiky. Slovenská republika, ako zmluvná strana
nevystupuje ako podnikateľ a už vonkoncom nie ako dodávateľ tovarov alebo služieb v rámci obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Potreba uzatvorenia nájomnej zmluvy vyplynula z činnosti žalovanej,

spočívajúcej v prenájme bytov v bytovom dome súp. č. XXXXX F. M. A., ktorá v ňom v rozhodnom
období prevádzkovala ubytovacie zariadenie s názvom „N. B. F. C.“, čoho dôkazom je dlhodobá inzercia
ubytovania, podľa ktorej ubytovanie N. B. F. C. F. O. P. Q. X. XXXXX XXXX. Inzerovaná kapacita
ubytovania bola celkovo 8 osôb, s tým že ubytovacie zariadenie poskytuje hosťom bezplatné parkovisko.
Zároveň konštatoval, že žalovanú nikto nenútil zúčastniť sa osobitného ponukového konania, ani nebolo

preukázané konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v čase, keď žalovaná ako jediná záujemkyňa
dobrovoľne predložila ponuku v osobitnom ponukovom konaní a teda, že žalovanej museli byť celkom
zjavne zrejmé podmienky tohto ponukového konania, okrem iného aj výška nájomného, keďže sa ho
osobne zúčastnila a tieto skutočnosti ani nepoprela, preto ich súd prvej inštancie v súlade s § 151
ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)

vyhodnotil ako nesporné. Skutočnosť, že žalovanej po čase plnenia nájomnej zmluvy nevyhovuje
jej existencia, nemôže byť pripísaná na ťarchu žalobcu. Nadväzne uzavrel, že Zmluva o zriadení
vecného bremena č. XXX/X/XXXX uzavretá medzi tými istými zmluvnými stranami dňa XX.XX.XXXX
(ďalej len „Zmluva o vecnom bremene“) nemá pre predmetné súdne konanie žiadnu relevanciu, keďže
táto bola uzavretá ešte pred uzavretím Zmluvy o nájme. Pokiaľ žalovaná mala za to, že pre jej

potreby je postačujúca, absentuje logický argument, aby následne uzatvárala ešte aj nájomnú zmluvu.
To, že duplicita oboch zmlúv nie je daná, a že žalovaná potrebovala práve z dôvodu prenajímania
svojich bytov aj nájomnú zmluvu, je zrejmé z porovnania rozsahu týchto zmlúv, ich účelu, ako aj osôb
oprávnených zo zmlúv. Kým Zmluva o zriadení vecného bremena umožňuje prechod, státie, vjazd,
prejazd peši a motorovými vozidlami výlučne len žalovanej ako oprávnenej z vecného bremena, za

účelom zabezpečenie nevyhnutného prístupu k jej vlastníctvu (za jednorazovú odplatu 1 150,- eur), pri
nájomnej zmluve bolo jej účelom užívanie pozemkov, ktoré sú priľahlé k domu súp. č. XXXXX v kat.
úz. A. A., časť M. A. za účelom prístupu k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve a ich obhospodarovaniu,
na parkovanie, ktoré podľa predloženej inzercie ponúkala aj pre záujemcov o ubytovanie. Okrem tohopredmetom nájomnej zmluvy je aj časť parcely č. XXX/X v časti výmery 150 m2, kat. úz. A. A.,
ktorá nie je predmetom zmluvy o zriadení vecného bremena. Zmluva o nájme a Zmluva o zriadení
vecného bremena preto nie sú totožné, a to ani ohľadom predmetu zmlúv (pozemkov, ktoré sú ich

predmetom) ani ohľadom ich účelu a oprávnení strán z nich vyplývajúcich. Vo vzťahu k nákladom na
odvodnenie pozemku konštatoval, že žalovaná nepredložila žiaden relevantný dôkaz a v prípade, ak
by aj vynaložila náklady na odvodnenie pozemkov, tieto v zmysle platných zmlúv znáša sama. Žalobca
z uvedeného dôvodu namietol a neuznal započítanie žalovanej v sume 1000,- eur, keďže žalovaná
nepreukázala akékoľvek náklady, ktoré jej údajne vznikli a navyše žalovaná nie je veriteľom akejkoľvek

pohľadávky voči žalobcovi, so stanoviskom ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil. Žalovaná síce
predložila znalecký posudok č. XX/XXXX, vypracovaný znalkyňou H. N. E., ale znalecký posudok sa
nezaoberal otázkou, či v ňom uvedené a oceňované činnosti nie sú len zhodnotením majetku žalovanej,
a to vzhľadom na stav tejto nehnuteľnosti. Žalovaná nepreukázala a v podstate ani netvrdila, v čom
by malo spočívať porušenie právnej, zmluvnej zákonnej povinnosti žalobcu, nepreukázala kauzálny
nexus medzi vznikom škody a konaním alebo nekonaním žalobcu. Uzavrel, že žalovaná nemá voči

žalobcovi žiadnu relevantne preukázanú pohľadávku, preto započítanie z uvedeného dôvodu nemožno
akceptovať, resp. k zániku požadovanej pohľadávky z dôvodu započítania nemohlo dôjsť. K obrane
založenej na výpovedi nájomnej zmluvy z XX.XX.XXXX (č.l. 262) a odstúpení od zmluvy z XX.XX.XXXX
(č.l. 267) konštatoval, že tieto listiny sa netýkajú rozhodného obdobia, teda obdobia, za ktoré žalovaná
neuhradila faktúry z titulu nájomného (faktúr splatných od 31.03.2020 do 31.12.2021). Pasívna vecná

legitimácia žalovanej je v konaní daná tým, že žalovaná je zmluvnou stranou Zmluvy o nájme. Súčasne
odmietol argumentáciu žalovanej, že žalobca nemá vlastnú právnu subjektivitu konať, nakoľko žalobca
je príspevkovou organizáciou ministerstva a správcom majetku štátu, ktorého užívanie je predmetom
tohto konania, preto je subjektom s plnou právnou subjektivitou konať, a to nie len vo svojom mene,
ale aj v mene a na účet Slovenskej republiky, ako správca majetku štátu. Tvrdenia žalovanej, že jej

nebol odpustený, znížený nájom, že žalovaná nemala možnosť podnikať v období od roku 2020 a 2021,
označil vo vzťahu k podstate sporu za bez právnej relevancie. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil žalobu
ako neopodstatnenú a keďže žalovaná sa dostala s plnením peňažného záväzku do omeškania, súd
prvejinštanciepriznalžalobcoviajúrokyzomeškaniatak,akosiichuplatnil,tedaododňanasledujúceho
po splatnosti tej ktorej faktúry.

5. Výrok o trovách konania oprel o § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, majúc zato, že žalobca mal
v konaní plný úspech, z dôvodu ktorého mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania
vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100 %.

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, a to z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázala v ňom na skutkový stav veci okrem iného tvrdiac, že uzavretie
Zmluvy o nájme s duplicitne opakovaným účelom - právom prechodu k nehnuteľnosti vo vlastníctve

žalovanej si vyžiadal žalobca. Žalovaná ako nájomca si bola vedomá, že v prípade hrozby škody je
povinná na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia, hoci ten ktorý tak
konať mal, nekonal. Uviedla, že k žiadosti Správcu o povolenie prác a výkopu odvodnenia domu
na pozemku parc. č. XXX/XX, ktorý bol predmetnom vecného bremena a súčasne i nájmu listom z
09.03.2020 pristúpila za účelom odvrátenia vyššej škody, keď hrozilo, že vodou, ktorá prenikla do

suterénu obytného domu, mohlo dôjsť k narušeniu statiky domu. Následne boli vykonané nevyhnutné
práce, ktoré boli zaplatené žalovanou a detailne sú popi´sané v neskôr vypracovanom znaleckom
posudku, ktorý žiadal predložiť žalobca. Podľa žalovanej, súd prvej inštancie nezhodnotil relevantnú
skutočnosť, že od začiatku roka 2020 nebol predmet nájmu spôsobilý na riadne uži´vanie, následkom
čoho došlo k porušeniu práv nájomcu v zmysle ustanovenia § 664 OZ. Nevyhovujúci stav predmetu

nájmu, zapri´činený prenikani´m vody, bránil jeho bežnému uži´vaniu a prenaji´mateľ si nesplnil
povinnosť zabezpečiť nájomcovi pokojné uži´vanie prenajatých pozemkov v stave zodpovedajúcom
dohodnutému účelu. Spochybnil tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorou súd prvej inštancie
odkazoval na iný svoj rozsudok vydaný pod sp. zn. 20C/30/2024 a poukázal na vyjadrenie žalobcu
z 05.09.2023, že na základe znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného H. N. E. je po doložení

relevantných dokladov preukazujúcich investíciu ochotný znížiť výšku pohľadávky o sumu 1 919,52 eur
s DPH. Namietala, že súd prvej inštancie posúdil otázku povinnosti platiť nájomné v situácii, keď predmet
nájmu nebol spôsobilý na uži´vanie nesprávne, poukazujúc pritom na § 673 OZ, podľa ktorého nájomca
nie je povinný platiť nájomné za obdobie, počas ktorého nemohol predmet nájmu využi´vať z dôvodovna strane prenaji´mateľa a že súd prvej inštancie neprihliadol na listinné dôkazy predložené žalovanou,
ktoré preukazujú, že predmet nájmu bol dlhodobo v nevyhovujúcom stave (korešpondenciu medzi
žalovanou a správcom, znalecký posudok a i.). Napadnutý rozsudok navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu

prvejinštancienaďalšiekonaniealebohozmeniťažalobuzamietnuťasúčasnežalovanejvočižalobcovi
priznať nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. K odvolaniu žalovanej sa podaním z 02.02.2005 vyjadril žalobca. Rozporoval v ňom argumentáciu
žalovanej o duplicitnej úprave identických právnych vzťahov Zmluvou o zriadení vecného bremena

a Zmluvou o nájme tvrdiac, že Zmluva o zriadení vecného bremena bola právnym predchodcom žalobcu
so žalovanou uzatvorená výlučne s cieľom zabezpečenia práva prechodu, státia, vjazdu a prejazdu
peši a motorovými vozidlami, a to len pre žalovanú ako oprávnenú z vecného bremena, zatiaľ čo
Zmluvaonájmebolauzatvorenázdôvoduexistenciepodnikateľskejčinnostivstavbe,kdesanachádzali
nehnuteľnosti (byty) vo vlastníctve žalovanej (v súčasnosti vo vlastníctve svedka R. R. I.), keď v
rámci výkonu tejto činnosti žalovaná generovala v danej lokalite spory týkajúce sa užívania priľahlých

pozemkov a následne požiadala o ich prenájom. Uviedol, že (i) nájomná zmluva poskytuje žalovanej
užívacie právo k pozemkom vo vlastníctve Slovenskej republiky, a to nielen pre potreby nevyhnutného
prístupu k stavbe, ale aj na účely parkovania a umiestnenia prenosných hnuteľných vecí, a to nielen
v rozsahu podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX – XX/XXXX, ale v celom rozsahu a navyše aj
k časti parcely, ktorá nie je predmetom nájomnej zmluvy; ďalej že (ii) žalovaná si neuvedomuje, že v

prípade neexistencie nájomnej zmluvy by žalobca mohol v plnom rozsahu vytýčiť hranicu užívaného
územia v zmysle zmluvy o zriadení vecného bremena podľa geometrického plánu a na tejto hranici
postaviť plot, čím by došlo k ukončeniu podnikateľských aktivít žalovanej a mohol by tiež pristúpiť k
osadeniu brány a kontrole vstupov vozidiel na pozemky vo vlastníctve Slovenskej republiky, tak aby boli
oprávnenia žalovanej zo zmluvy o zriadení vecného bremena zachované, avšak striktne kontrolované

a vynucované a že (iii) nájomná zmluva zabezpečuje prístup, parkovanie a zázemie nielen žalovanej, ale
najmä jej zákazníkom, resp. užívateľom nehnuteľností (bytov) ako ubytovaných hostí. Predmet nájmu
bol vždy spôsobilý na dohodnuté užívanie. Žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a v tejto súvislosti
ani dôkazné bremeno ohľadom obdobia, kedy mal byť predmet nájmu údajne nespôsobilý na užívanie
a v akom rozsahu. Tiež nepreukázala svoje tvrdenia o vzniku škody, ani úhrady vyčíslených škôd

(nedošlo k preukázaniu úbytku majetkových hodnôt žalovanej), pričom žalovaná ani len nepreukázala
tú skutočnosť, že za vznik škody je zodpovedný žalobca. Argumentoval tiež, že odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP nie je v odvolaní žalovanou nijako argumentovaný. Tvrdenia žalovanej
ohľadom existencie dôvodov na uplatnenie postupu podľa ustanovenia § 673 OZ boli žalovanou
prednesené až v rámci odvolacieho konania a tieto tvrdenia predstavujú neprípustné novoty uplatnené

v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu podala odvolaciu repliku žalovaná. Nad rámec podaného odvolania
v nej argumentovala skutočnosťou, že zmluvu o nájme uzatvorila len na základe výzvy právneho

predchodcu žalobcu a nie z vlastnej iniciatívy, ako to tvrdí žalobca a že v podstate bola k jej uzavretiu
donútená a Zmluvu o nájme neuzatvárala v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou, táto nebola
viazaná na žiadne IČO a žalovaná si nájom a súvisiace náklady nezahrnula do svojho účtovníctva.
Poukázala na skutočnosť, že v roku 2010 jej skončila predošlá nájomná zmluva uzatvorená za ročný
poplatok 1 604,- SKK. V ďalšom namietala, že na pozemku, ktorý je predmetom zmluvy o nájme nie je

vybudovanéžiadneparkoviskoapovrchtvoríibazemanáhodneumiestnenékamienkybezakéhokoľvek
technického zásahu, značenia alebo spevnenia. Zopakovala, že v dôsledku prepadnutia zeminy a
prenikania vody do suterénu jej nehnuteľnosti, došlo k tomu, že pozemky boli dlhodobo nespôsobilé na
uži´vanie, čo preukazovala znaleckým posudkom a fotografickými dôkazmi. Skutočnosť, že žalobca na
opakované výzvy nereagoval, a že si neplnil povinnosť udržiavať prenajatý pozemok v stave vhodnom

na uži´vanie, zakladá jeho zodpovednosť podľa § 664 OZ. Zo skutkového stavu jednoznačne vyplýva,
že v dôsledku konania, resp. nekonania prenaji´mateľa, bola možnosť riadneho uži´vania značne
obmedzená.Žalobcasadomáhanájmuzaobdobie,keďbolipozemkyvhavarijnomstave,čojevrozpore
s dobrými mravmi a najmä so zákonom. Za rozporné s dobrými mravmi označila aj doručenie upomienky
na zaplatenie nájomného v mesiaci február 2025, k čomu poukázala na svoje odstúpenie od nájomnej

zmluvy ako aj na skutočnosť, že nájomný priestor je verejne pri´stupný, neoplotený a bežne ho využi´va
verejnosť prichádzajúca k vodnému prameňu. Skutočnosť, že žalobca neuskutočnil žiadne opatrenia
na obmedzenie či kontrolu využi´vania predmetného územia verejnosťou spôsobuje žalovanej ďalšiu
ujmu, ktorú je nútená znášať bez náhrady. Súčasný stav, v rámci ktorého žalovaná čeli´ nárokom naplnenie napriek tomu, že jej reálne postačuje výmera upravená zmluvou o vecnom bremene, považuje
za právne, aj morálne neudržateľný.

9. Žalobca v odvolacej duplike z 31.03.2025 označil tvrdenie žalovanej o tom, že uzatvorenie nájomnej
zmluvy bolo žalovanej „nanútené“ za ničím nepreukázané. Žalovanú nikto nenútil a nikto ani nekonal
v rozpore s dobrými mravmi v čase, keď žalovaná dobrovoľne predložila ako záujemca ponuku
v osobitnom ponukovom konaní. Za právne irelevantnú označil skutočnosť, či žalovaná uzatvárala
nájomnú zmluvu ako podnikateľ, alebo nie. Podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie súdu vo veci

bola jasne, určito a zrozumiteľne prejavená vôľa žalovanej uzatvoriť nájomnú zmluvu, z ktorej žalovaná
neplnila svoje záväzky. Poukázal na to, že žalovaná nevzniesla žiadne relevantné prostriedky procesnej
obrany vo vzťahu k preukázaným skutkovým zisteniam ohľadom výkonu svojej podnikateľskej činnosti
a s tým spojenou verejne prezentovanou možnosťou parkovania pre klientov žalovanej na pozemkoch
vo vlastníctve Slovenskej republiky. Zotrval tiež na svojej argumentácii o nepreukázaní tvrdení o vzniku
škôd žalovanou.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalovanej bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaných nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05).

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je
jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom

vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a

dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom,ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak
v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie
dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo
vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných
predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s
účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a

výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd
prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV.
ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

15. Súd prvej inštancie v súdenej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených

skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené najmä v jeho odsekoch 8. až 20., s ktorými sa
stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že odvolací súd sa
tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci

Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku
ako aj k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné.

16. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za užívanie prenajatých pozemkov
za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2021, vyplývajúci zo Zmluvy o nájme uzavretej za žalobcu vtedajším

správcom majetku štátu, do postavenia ktorého ako nový správca vstúpila A. C. D. E. A. A. F. C. G.,
tak ako je tento subjekt označený v záhlaví tohto rozsudku. Medzi sporovými stranami nebolo skutkovo
sporné, že nájomné v zmysle označenej zmluvy žalovaná za toto obdobie neuhradila, že nájomné bolo
fakturované a že žalovaná bola na jeho zaplatenie opakovane upomínaná.

17. Obrana žalovanej voči nároku na zaplatenie nájomného spočívala okrem iného v argumentácii
o rozpore zmluvy o nájme s dobrými mravmi z dôvodu, že pred jej uzavretím bola medzi totožnými
zmluvnými stranami uzavretá aj Zmluva o vecnom bremene, ktorého obsah spočíva v práve prechodu,
státia, vjazdu a prejazdu peši a motorovými vozidlami za účelom nevyhnutného prístupu s tým, že rozsah
v akom na pozemkoch v správe žalobcu (konkrétne pozemkov S. K. E. L. XXX/XX N. XXX/XX, kat. úz. A.

A.) vecné bremeno in rem v prospech žalovanej vzniklo vyplýval z geometrického plánu č. XXXXXXXX
- XX/XXXX F. A. I. A. A. A. F. E., na ktorý predmetná zmluva odkazuje.

18. Odvolací súd poukazuje na súdnou praxou ustálené východiská použitia § 3 ods. 1 OZ,
umožňujúceho súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon uplatneného subjektívneho práva je v súlade

s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť mu právnu ochranu. Takýto postup má
miesto len vo výnimočných situáciách, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných
dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo
aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon
práva), prípadne keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo

vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok (por. rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 25 Cdo 2895/99 z 29.3.2001). Konanie vykazujúce znaky úmyslu poškodiť druhého účastníka
(ktoré by mohlo odporovať dobrým mravom) však nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov, z ktorých
vyplýva vznik uplatneného nároku, ale iba z takých konkrétnych okolností, za akých bol žalovaný nárokuplatnený. Aby výkon určitého práva alebo povinnosti bol v rozpore s dobrými mravmi, musí nadobudnúť
takú intenzitu, pri ktorej nastupuje zákonná sankcia, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/57/2005).

19. Vo vzťahu k tejto obrane žalovanej odvolací súd poukazuje na vecne správny záver súdu
prvej inštancie, že kým Zmluva o vecnom bremene umožňuje prechod, státie, vjazd, prejazd peši
a motorovými vozidlami výlučne len žalovanej ako oprávnenej z vecného bremena za účelom
zabezpečenia nevyhnutného prístupu k jej vlastníctvu (stavbe), účelom Zmluvy o nájme bolo aj užívanie

pozemkov priľahlých k domu súp. č. XXXXX kat. úz. A. A. za účelom prístupu k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve žalovanej a ich obhospodarovanie, a na parkovanie aj pre záujemcov o ubytovanie,
ktoré žalovaná ponúkala prostredníctvom inzercie ako aj, že obidve zmluvy nie sú totožné ani pokiaľ
ide o pozemky, resp. ich časti, na ktoré sa zmluvy vzťahujú. Niet dôvodov sa nestotožniť s názorom
súdu prvej inštancie, že Zmluvu o nájme žalovaná uzavrela z dôvodu prenajímania bytov v jej
vlastníctve. Žalovaná sa síce v priebehu konania, a rovnako tak aj v priebehu odvolacieho konania

opakovane domáhala posúdenia postupu žalobcu, ktorý ju vyzval na uzavretie zmluvy o nájme, potom
ako došlo medzi nimi k uzavretiu Zmluvy o vecnom bremene, ako aj výkon jeho práva na zaplatenie
nájomného podľa Zmluvy o nájme ako rozporného s dobrými mravmi, avšak ňou tvrdené skutkové
okolnosti prípadu, ako aj to čo bolo dokazovaním preukázané, resp. čo v priebehu konania vyšlo
najavo, nevytvárajú podmienky pre možnosť takéhoto právneho posúdenia. Zistené okolnosti absolútne

nesvedčia o tom, že by prevažujúcou motiváciou uplatnenia žalobného nároku bol úmysel žalobcu
poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu, resp., že by výkon práva žalobcu viedol k neprijateľným
následkom vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvného vzťahu.

20. Súd prvej inštancie vecne správne posúdil aj obranu žalovanej založenú na existencii jej údajného

nároku na náhradu škody vo výške 1000,- eur, ktorý si mala započítať voči žalobcom uplatnenému
nároku, keď konštatoval, že žalovaná nepreukázala a v podstate ani netvrdila, v čom by malo spočívať
porušenie právnej povinnosti žalobcu, resp. nepreukázala kauzálny nexus medzi vznikom škody
a konaním, alebo nekonaním žalobcu. Z tohto dôvodu žalovaná nemá voči žalobcovi žiadnu relevantnú
preukázanú pohľadávku, a tak započítaním s ňou nemohlo (ani z časti) dôjsť k zániku žalobcovej

pohľadávky voči žalovanej. Odvolací súd pripomína, že predpokladom vzniku každej občianskoprávnej
zodpovednosti je: 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody, 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom a škodou (kauzálny nexus) a 4. zavinenie (za predpokladu, že nejde o niektorý z prípadov
objektívnej zodpovednosti). Pokiaľ čo aj len jeden z týchto predpokladov chýba, nemôže takáto
občianskoprávna zodpovednosť vzniknúť. Skutočnosť, že v istom časovom období sa správca majetku

žalobcu zaoberal možnosťou zníženia svojej pohľadávky z nájomného voči žalovanej v rozsahu ňou
vynaložených nákladov na odvodenie pozemku neznamená, že došlo k preukázaniu podmienok vzniku
právnej zodpovednosti žalobcu za škodu, z dôvodu jeho protiprávneho konania, resp. nekonania.
Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobcu, že žalovaná nepreukázala nielen svoje tvrdenia o vzniku
škody a o úhrade vyčíslených škôd, ale predovšetkým nepreukázala naplnenie predpokladov, že by

za vznik tejto škody mohol byť zodpovedný žalobca. Je nutné si uvedomiť, že v konaní nebolo tvrdené
a už vôbec preukázané, že by konkrétnym konaním/nekonaním žalobcu ako vlastníka pozemkov
obklopujúcich stavbu, v ktorej sa nachádzali byty vo vlastníctve žalovanej, došlo ku zmene odtokových
pomerov týchto pozemkov, resp. k zmene toku podzemných vôd tak, že to spôsobilo jej vtekanie
do pivničných priestorov stavby žalovanej. Zmeny toku podzemných vôd (prameňa podzemnej vody),

či zmeny odtokových pomerov sú tak, ako zosuvy hornín, či tektonické pohyby (poruchy) bežnými
javmi v prírode. Bez toho, aby bolo preukázané, že takýto jav bol zapríčinený ľudskou činnosťou, alebo
jej opomenutím, ktorú bolo dôvodne vyžadovať, nemožno bez ďalšieho považovať vlastníka pozemku
za právne zodpovedného za vznik takéhoto javu. Okolnosti súdeného prípadu nesvedčia o vzniku
oprávnenia žalovanej ako nájomcu prenajatých pozemkov požadovať úhradu nákladov vynaložených

na úpravu prenajatých pozemkov vo vlastníctve žalobcu v zmysle § 667 OZ, keďže nebolo preukázané,
že by sa žalobca ako prenajímateľ na úhradu takýchto nákladov zaviazal, ani že by prenajímateľ dal
súhlas so zmenou veci bez toho, že by sa zaviazal na úhradu nákladov, čo by nájomcovi umožňovalo
po skončení nájmu od žalobcu požadovať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatých
pozemkov.

21. Vo vzťahu k odvolacej námietke spočívajúcej v skutkovom tvrdení o nemožnosti užívať prenajaté
pozemky od začiatku roku 2020 je odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu súdu prvej
inštancie nútený konštatovať, že toto tvrdenie žalovaná predniesla až vo svojom odvolaní bez toho,aby riadne odôvodnila, z akých dôvodov tento prostriedok procesnej obrany (por. § 149 CSP), nemohla
bez svojej viny uplatniť ešte v konaní pred súdom prvej inštancie. Za takejto situácie nemožno na
tento právny prostriedok procesnej obrany v odvolacom konaní prihliadať, resp. ho použiť (§ 366

CSP). Okrem toho, odvolací súd podotýka, že žalovaná vo svojom odpore proti platobnému rozkazu
len uviedla, že cit.: „v roku XXXX sa zo severnej strany pozemku parcela K. S. L. XXX/XX začala
tri metre od domu prepadávať zem a následne zosúvať, potom sa zem vo veci rozsahu prepadla
a odkryla spodnú vodu, ktorá sa tlačila a pretekala aj cez steny budovy do pivnice“ a neskôr, že cit.:
„vzniknutý stav už nezniesol odklad, žalovaná na svoje náklady tieto plánované práce zrealizovala dňa

XX.XX.XXXX“. Tieto žalovanou prezentované okolnosti nesvedčia o tom, že by v dôsledku prenikania
vodydostavbyžalovanejbolcelýpredmetnájmupodoburozhodnéhoobdobia(01.01.2020-31.12.2021)
nespôsobilý k bežnému užívaniu. Žalobca tak vo vyjadrení k odvolaniu rovnako dôvodne poukazuje na
to, že žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno ohľadom obdobia, kedy mal byť
predmet nájmu údajne nespôsobilý na užívanie a v akom rozsahu. Vzhľadom na uvedené bolo preto
právne irelevantné sa ďalej zaoberať prípadným dopadom aplikácie §§ 664, 671 a 673 OZ na okolnosti

súdeného prípadu.

22. K záveru súdu prvej inštancie o opodstatnenosti uplatneného nároku aj v časti nároku na úrok
z omeškania odvolací súd dodáva, že žalovaná síce tvrdila existenciu dohody o uznaní a splácaní
pohľadávky zo 17.06.2020 v dôsledku, ktorej malo dôjsť ku posunu lehoty splatnosti do 30.10.2020,

avšak počas celého konania o jej uzavretí nepredložila dôkaz, t. j. dohodu podpísanú obidvoma
zmluvnými stranami. Skutočnosť, že v roku 2020 žalovaná požiadala predchodcu správcu majetku štátu
o predĺženie lehoty splatnosti faktúr za nájom pozemku neznamená, že k obojstrannému uzavretiu
takejto dohody napokon došlo.

23.SprávnemuvýrokuI.napadnutéhorozsudkuzodpovedáajvecnesprávnyvýrokII.otrováchkonania,
ktorým bol žalobcovi voči žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej
inštancie tento súvisiaci výrok oprel o správne právne ustanovenia procesného predpisu, preto aj jeho
rozhodnutie je v tomto ohľade vecne správne.

24. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovanej, zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniam, preto už na tomto mieste odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. Keďže odvolací súd nezistil naplnenie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,
postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne
správny.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s

§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP, na základe ktorých odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanej,
ktorá odvolacie konanie iniciovala, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V
odvolacom konaní bol žalobca voči žalovanej plne procesne úspešný. Žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by nebolo dôvodné priznať žalobcovi náhradu odvolacích trov neboli
v okolnostiach prípadu odvolacím súdom vzhliadnuté.

27. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).