Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720201366
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8720201366.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXXX/X, XXX XX E., proti žalovanému: I.V.A., s.r.o. so sídlom Matejovce nad Hornádom 2, 053 21
Matejovce nad Hornádom, IČO: 36 452 751, právne zastúpený: LEGAL & CORP AK, Gajova 11, 811
09 Bratislava, IČO: 47 237 325, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu

mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29Cpr/16/2023 – 321 zo dňa
28.4.2025 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok, s výnimkou výroku III.
II. Žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) výrokom
I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa 10.03.2020 je
neplatné, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.899,20

EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.449,60 EUR od 21.04.2020 do zaplatenia a zo sumy
2.449,60EURod21.05.2020dozaplateniavlehote3dníodprávoplatnostirozsudku,výrokomIII.žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol a výrokom IV. nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa 10.03.2020 je neplatné
a súčasne žiadala priznať náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú

dobu 2 mesiacov s úrokom z omeškania 5 % ročne od 21.04.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila
tým, že so žalovaným dňa 01.06.2017 uzatvorila pracovnú zmluvu. Žalovaný s ňou skončil okamžite
pracovný pomer 10.03.2020. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo odôvodnené tým, že od
07.12.2017jespoločníčkouakonateľkouvspoločnostiSlovDefTechonologiess.r.o.,ktorejčinnosťpodľa
žalovaného má jednoznačne konkurenčný charakter k predmetu činnosti žalovaného. Skutočnosť, že
spoločnosť žalobkyne je držiteľom živnostenského oprávnenia na výrobu výrobkov obranného priemyslu
je žalovanému známa od 7.12.2017 (zápis v obchodnom registri). Žalovanému platnosť povolenia na

obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu zanikla 09.12.2018, preto zo strany žalobkyne ani
nemohlo dôjsť k žiadnemu výkonu činnosti, ktorá by mohla mať konkurenčný charakter k činnosti
žalovaného ako zamestnávateľa.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo vyjadrení k žalobe uviedol, že spoločnosť, kde bola žalobkyňa
spoločníčkou a konateľkou, mala od 03.01.2020 právo na obchodovanie s výrobkami obranného
priemyslu. Uviedol, že žalobkyňa zneužila finančne náročnú situáciu svojho zamestnávateľa, aby získala

oprávnenie na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu, v spoločnosti v ktorej má 50 % podiel
ako spoločníčka. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že dôvod skončenia pracovného pomeru je
nejednoznačný a neurčitý, pričom je potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia bol špecifikovanýa nebol zameniteľný s iným dôvodom. V okamžitom skončení pracovného pomeru je jasne a zreteľne
uvedený popis závažného porušenia pracovnej disciplíny, z ktorého vyplýva, že zo strany žalobkyne
došlo k výkonu práce, ktorá má konkurenčný charakter vo vzťahu k práci, ktorú žalobkyňa vykonávala

u žalovaného, pričom na vykonávanie konkurenčnej činnosti nemala písomný súhlas zamestnávateľa.
VsúvislostisozmluvousF.C.poukázalnato,žetátozmluvabolanevýhodnáprežalovanéhoaprinášala
profit spoločnosti žalobkyne.

2.Súdprvejinštancierozsudkomzodňa14.02.2024vspojenísopravnýmuznesenímzodňa15.02.2024

výrokom I. určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou zo dňa
10.03.2022, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.899,20
EUR s príslušenstvom, výrokom III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom IV. nárok na náhradu
trov konania stranám sporu nepriznal. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.10.2024 pod sp. zn.
8CoPr/1,2/2024 na základe odvolania žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie oboznámením výpisu z obchodného registra žalovaného,
z ktorého vyplynulo, že vypočutý svedok G. H. C. bol konateľom spoločnosti žalovaného s dátumom
vzniku funkcie 01.03.2018 a skončením funkcie 06.02.2020. Svedkyňa A. I. bola konateľkou spoločnosti
žalovaného s dátumom vzniku funkcie 17.02.2020 a skončením funkcie 11.04.2022.

Svedok G. H. C. v rámci výsluchu pred súdom uviedol, že o pôsobení žalobkyne v inej obchodnej
spoločnosti mal vedomosť s tým, že išlo o spoločnosť, ktorá sa zaoberala obchodovaním s výrobkami
obranného priemyslu a žalobkyňa v uvedenej spoločnosti mala postavenie spoločníka, ako aj konateľa
spoločnosti. O tom, že žalobkyňa pôsobila v uvedenej obchodnej spoločnosti sa dozvedel niekedy
začiatkom roku 2019. Pokiaľ išlo o zamestnaneckú štruktúru obchodnej spoločnosti žalovaného v

čase jeho pôsobenia ako konateľa žalovaného, tak on bol konateľom, žalobkyňa právnym zástupcom
spoločnosti, ďalej tam pôsobila svedkyňa I., ktorá vykonávala ekonomickú agendu a súčasne bola 50 %
spoločníčkou a zrejme tam pôsobila ďalšia zamestnankyňa v pozícii skladového hospodárstva, pričom
on bol priamym nadriadeným samotnej žalobkyne.
Súd prvej inštancie vzhľadom na záväzný právny názor odvolacieho súdu dospel k záveru o závažnom

porušenípracovnejdisciplínyzostranyžalobkyne,pokiaľvpostaveníspoločníčkyakonateľkyobchodnej
spoločnosti táto vykonávala činnosť majúcu konkurenčný charakter k činnosti žalovaného ako jej
zamestnávateľa v pracovnom pomere bez jeho písomného súhlasu. Činnosť konateľa spoločnosti je
nepochybne spojená s jeho aktívnou činnosťou, teda s celkovým vedením a smerovaním spoločnosti,
vykonávaním všetkých zásadných úkonov v mene spoločnosti. Pokiaľ bola konateľkou spoločnosti s

totožným predmetom činnosti akú má jej zamestnávateľ, tak je nepochybné, že konkurenčný charakter
je naplnený a opačný výklad by popieral účel vyplývajúci z ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce.
Ďalej súd prvej inštancie skúmal, či žalovaný z vyššie uvedeného skutkového dôvodu skončil pracovný
pomer so žalobkyňou v lehote podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce.
V čase vzniku konkurenčnej činnosti obchodnej spoločnosti žalobkyne voči činnosti zamestnávateľa bol

konateľom spoločnosti svedok G. H. C., ktorému konateľské oprávnenie vzniklo 01.03.2018 a zaniklo
06.02.2020. O tom, že obchodná spoločnosť žalobkyne sa snaží získať platné povolenie na predmet
činnosti obchodovania s výrobkami obranného priemyslu sa dozvedel v roku 2019 v súvislosti s jeho
osobným zámerom založiť obchodnú spoločnosť s rovnakým predmetom činnosti a za tým účelom mu
žalobkyňa pripravovala aj podklady priemyselnej bezpečnosti.

Z výpovede svedkyne A. I. nesporne vyplynulo, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky
vydávalo povolenie na výkon činnosti obchodovania s výrobkami obranného priemyslu na obdobie 5
rokov, pričom obchodná spoločnosť žalobkyne toto povolenie získala s účinnosťou od 16.12.2019.
Pokiaľ v zmysle ust. § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka sú údaje zapísané v obchodnom registri účinné
voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia, potom sa obchodná spoločnosť žalovaného dozvedela

o skutkovom dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru pre porušenie ust. § 83 Zákonníka
práce najneskôr zápisom predmetu činnosti majúceho konkurenčný charakter k činnosti žalovaného do
obchodného registra spoločnosti SlovDef Technologies s.r.o., teda od 03.01.2020. Konateľ spoločnosti
žalovaného získal vedomosť o existencii platného povolenia pre výkon uvedeného predmetu činnosti
obchodnej spoločnosti žalobkyne ešte koncom roka 2019.

Vzmyslevyššieuvedenéhožalovanémusubjektívnaprekluzívnalehotanauplatnenievyššieuvedeného
dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru začala plynúť od 03.01.2020 a uplynula 03.03.2020.
Skutočnosť,žedošlokzmeneštatutárnehozástupcusúčinnosťouod17.02.2020nemávplyvnaplynutie
uvedenej prekluzívnej lehoty, a preto akákoľvek argumentácia žalovaného, že sa dozvedel o dôvodeokamžitého skončenia pracovného pomeru až z listu predchádzajúceho konateľa spoločnosti (G. C.) zo
dňa 12.02.2020 neobstojí.
Vedomosť obchodnej spoločnosti žalovaného o existencii konkurenčného charakteru činnosti obchodnej

spoločnosti žalobkyne je možné vyvodiť aj priamo z listu zo dňa 12.02.2020, z ktorého nesporne vyplýva,
že svedok G. H. C. ako konateľ spoločnosti žalovaného s obchodnou spoločnosťou žalobkyne uzatvoril
obchodnú zmluvu o vykonaní inventúry. Z výpovede svedka H. C. nesporne vyplynulo, že akúkoľvek
obchodnú zmluvu, ktorá sa týkala výrobkov obranného priemyslu bolo možné uzatvoriť iba s obchodnou
spoločnosťou, ktorá disponovala platným povolením Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na

uvedený výkon predmetu činnosti. Argumentáciu žalovaného o nevieryhodnosti uvedeného svedka súd
prvej inštancie posúdil ako účelovú. Poukázal na to, že žalovaný paradoxne tohto svedka považoval
za dostatočne vieryhodného, keď vychádzal z jeho písomnosti adresovanej obchodnej spoločnosti
žalovaného zo dňa 12.02.2020, od ktorej žalovaný odvodzuje existenciu vedomosti o vyššie uvedenom
dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že

žalovaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru porušením ust. § 83 Zákonníka práce
neuplatnil včas podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, teda v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa o
dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel, a preto žalobe o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10.03.2020 pre nesplnenie zákonných podmienok
predpokladaných ust. § 68 a nasl. Zákonníka práce vyhovel.

Keďže žalobkyňa v zmysle ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce netrvá na tom, aby ju žalovaný ďalej
zamestnával platí, že ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite, skončil sa dňom, keď sa
mal pracovný pomer skončiť teda 10.03.2020. V takomto prípade v súlade s ust. § 79 ods. 5 Zákonníka
práce má žalobkyňa nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za
výpovednú dobu 2 mesiacov. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni uplatnený nárok spolu so

zákonným úrokom z omeškania v súlade s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. z náhrady mzdy za prvý
mesiac výpovednej doby vo výške 2. 449,60 EUR od 21.04.2020 do zaplatenia a z náhrady mzdy za
druhý mesiac výpovednej doby zo sumy 2.449,60 EUR od 21.05.2020 do zaplatenia a v prevyšujúcej
časti žalobu v uplatnenom úroku z omeškania zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov

konania stranám sporu nepriznal. Úspešnej žalobkyni v konaní trovy konania nevznikli a žalovaný bol
v konaní neúspešný.

4. Proti vyhovujúcim výrokom I. a II. rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. V podanom odvolaní opätovne poukázal na

nedôveryhodnosť svedka G. H. C., s ktorým takisto ukončil pracovný pomer okamžitým skončením dňa
10.3.2010 z dôvodu jeho konkurenčnej činnosti. Zotrval na tvrdení, že o dôvode okamžitého skončenia
pracovného pomeru sa dozvedel z listu G. C. zo dňa 12.2.2020. S poukazom na interpretáciu výpovede
svedka pána G. C. v bode 116 napadnutého rozhodnutia je evidentné, že pán G. C., ktorý v tom
období bol aj zamestnancom v spoločnosti žalovaného a žalobkyňa spoločne založili dôvod na okamžité

ukončenie pracovného pomeru.
Napadnuté rozhodnutie žalovaný považuje za nepreskúmateľné. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že prvoinštančný súd správne ustálil moment začiatku

plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty, a to vedomosťou štatutárneho orgánu v rozhodnom čase, nie
vedomosťou členov štatutárneho orgánu vykonávajúcich funkciu po rozhodnom čase. Súd sa zároveň
vysporiadal aj s vierohodnosťou svedka G. C., ktorú žalovaný napádal až v odvolaní, hoci z informácií
ním poskytnutých žalovaný vyvodil záver o dôvodoch na okamžité skončenie pracovného pomeru so
žalobcom. Preto navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.

6. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení poukázal na dôvody zakladajúce zaujatosť svedka G. C..
Uviedol, že zamestnancom podľa ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce, ktorého vedomosť o dôvodoch
okamžitého skončenia pracovného pomeru je relevantná pre začiatok plynutia prekluzívnej lehoty, je
pán J., ktorý disponoval právomocou konať vo veciach zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch,

a ktorý sa o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel vo februári 2020.

7. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného poukázala na to, že v čase okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ako aj v čase tomu predchádzajúcom u žalovaného nepôsobil žiadny zamestnanecv riadiacej funkcii tak ako sa tento dojem snaží navodiť žalovaný, ani G. B. J.. Pracovný pomer s G. J. bol
skončený v roku 2019. Práve z výsluchu svedkyne p. I. vyplýva, že ako jedna z konateľov žalovaného
podpísaných pod okamžitým skončením pracovného pomeru, o existencii spoločnosti žalobcu vedela

od počiatku, čo priamo vyvracia opodstatnenosť a včasnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovaného so žalobcom a toto svedectvo žalovaný žiadnym spôsobom nespochybňuje, pričom práve
z výsluchu svedka p. I. vyplynuli skutočné dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru.

8. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok

(CSP)), po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379,
§ 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
opodstatnené, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm.
f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci, z ktorého vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj

to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedenéprocesnéúkonyprimeraným,zrozumiteľnýmaústavneakceptovateľnýmspôsobomreagovaťv
súladesplatnýmprocesnýmporiadkom,atoajprirešpektovanídruhucivilnéhoprocesu,vktoromstrana

sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že
vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa §
220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd

hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

10. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7
Cdo 7/2010). Podľa odvolacieho súdu nedošlo k naplneniu žiadneho z uvedených odvolacích dôvodov.

11. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli
skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne

existovali v čase vyhlásenia rozsudku. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne podstatné, rozhodujúce,
konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za konzistentné a logické, pričom konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti a v nadväznosti na
námietky žalovaného v podanom odvolaní uvádza nasledovné (§ 387 ods. 2 CSP):

12. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného je to, že o dôvode okamžitého skončenia pracovného
pomeru sa dozvedel až dňa 12.2.2020 z listu G. C.. Zároveň za rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie
začiatku plynutia subjektívnej prekluzívnej doby považuje žalovaný výpoveď G. B. J. a okamih jeho
nadobudnutia vedomosti o existencii dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru.

13. Pokiaľ ide o osobu, ktorej vedomosť o existencii dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru je relevantná pre začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty, tak touto osobou je
bezprostredne alebo vyššie nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý je oprávnený podriadenému
zamestnancovi (vo vzťahu ku ktorému sa má okamžite skončiť pracovný pomer) ukladať pracovné
úlohy a dávať mu záväzné pokyny. Najmä v prípade právnickej osoby ako zamestnávateľa, ako aj

väčšíchzamestnávateľskýchsubjektovjepraktickynereálne,abyokaždomporušenímalzamestnávateľ
vedomosť.

14. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase vzniku dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru, t.j. ku dňu, kedy žalobkyňa začala s výkonom konkurenčnej činnosti (16.12.2019, resp.

3.1.2020), bola organizačná štruktúra spoločnosti žalovaného nasledovná: p. A. I. a p. F. J. - spoločníčky;
Ing. Kiš - konateľ, riaditeľ; žalobkyňa - firemný právnik; p. Šarišská - skladové hospodárstvo.

15. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu;

zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú
oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich
funkcií určených organizačnými predpismi.

16. Podľa vyjadrenia žalovaného, G. B. J. na základe generálnej plnej moci vykonával od roku
2015 činnosť za svoju manželku F. J., ktorá je spoločníčkou od 3.3.2015. Žalovaný až, v poradí
druhom odvolacom konaní, tvrdil, že G. B. J. bol osobou, ktorá v spoločnosti fakticky vykonávala
každodenné manažérske a rozhodovacie právomoci v oblasti personálnej, obchodnej a právnej. Tieto
tvrdenia však žalovaný nepreukázal, nepredložil generálnu plnú moc, pracovnú zmluvu ani akýkoľvek

interný právny akt, ktorý by preukazoval, že G. B. J. zastával v spoločnosti žalovaného pozíciu v zmysle
ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Výsluchom svedka G. B. J. na pojednávaní dňa 1.6.2022 bolo zistené,
že svedok pracoval na pozícii obchodného zástupcu zodpovedného za obchodovanie s výrobkami
obranného priemyslu, a to od roku 2008 do roku 2019. Z výpovede svedka však nevyplýva, aby bol vo
vzťahu k žalobkyni v riadiacej funkcii.

17. Z citovaného ust. § 9 Zákonníka práce je zrejmé, že za zamestnávateľa koná štatutárny orgán
(ktorým bol v prípade žalovaného v rozhodnom čase G. C.) alebo poverený zamestnanec. Keďže
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania pravdivosti svojich tvrdení o pracovnej
pozícii G. B. J. ako vedúceho zamestnanca v zmysle požiadaviek ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce, je

vedomosť G. B. J. o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru bezpredmetná.

18. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že priamym nadriadeným vedúcim zamestnancom
žalobkyne bol G. C., ktorý zároveň pôsobil ako jediný konateľ spoločnosti žalovaného, t.j. G. C. bol
štatutárnym orgánom žalovaného, ktorý je v zmysle ust. § 9 Zákonníka práce oprávnený konať za

zamestnávateľa. Keďže v spoločnosti žalovaného nepôsobil žiadny iný člen štatutárneho orgánu ani
poverený vedúci zamestnanec, je pre začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty rozhodujúci
okamih, kedy sa o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel G. C..

19. Žalovaný namietal zaujatosť G. C.. Odvolací súd v zhode, s konštatovaním súdu prvej inštancie,

nevzhliadol dôvod zaujatosti svedka v takej miere, ktorá by spochybňovala pravdivosť jeho svedeckej
výpovede.
Žalovaný spochybňuje G. C. nielen ako osobu v procesnom postavení svedka, ktorého výpoveď
pred súdom môže byť nedôveryhodná, ale aj ako konateľa spoločnosti, ktorý sa podľa žalovanéhodopustil rovnakého porušenia pracovnej disciplíny ako žalobkyňa, z tohto dôvodu nevyvodil z porušenia
pracovnej disciplíny žalobkyne žiadne dôsledky, a preto jeho vedomosť o konkurenčnej činnosti
žalobkyne nemohla založiť plynutie subjektívnej prekluzívnej lehoty.

Napriek tomu, že žalovaný opakovane poukázal na neobjektívnosť a zaujatosť svedka, samotnú jeho
svedeckú výpoveď relevantne nespochybnil. Zo svedeckej výpovede G. C. prvoinštančný súd získal
informácie podstatné pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, a to že: (i) svedok
bol konateľom spoločnosti od marca 2018 do februára, marca 2020, (ii) o aktivitách žalobkyne sa
dozvedel začiatkom roka 2019, (iii) žalobkyňa mu pomáhala so získaním povolenia na obchodovanie

s výrobkami obranného priemyslu, (iv) identifikoval organizačnú štruktúru spoločnosti, (v) uzatváranie
zmlúv je možné iba so spoločnosťami s platným povolením na obchodovanie s výrobkami obranného
priemyslu.
Žalovanýsvedeckúvýpoveďanivjednombodenerozporoval,niektorébodyvyslovenepotvrdil.Tvrdenia
svedka nie sú v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, naopak, len ich potvrdzujú, resp. dopĺňajú,
a rovnako ako prvoinštančný súd, ani odvolací súd nevidí žiadny iný dôvod, ktorý by spochybňoval

pravdivosť výpovede svedka G. C..

20. Svedok G. C. bol ako štatutárny orgán a riaditeľ spoločnosti žalovaného oprávnený konať v mene
žalovaného, vrátane vyvodenia príslušných právnych dôsledkov z porušenia pracovnej disciplíny
žalobkyne. Pokiaľ tak neurobil, a v prekluzívnej lehote okamžite neukončil pracovný pomer so

žalobkyňou, resp. neoznámil túto skutočnosť spoločníkom, čím sa vo vzťahu k žalovanému mohol
dopustil pochybenia pri výkone svojej funkcie konateľa, nemožno toto pochybenie pripočítať na ťarchu
žalobkyne ako zamestnankyne. Naopak, konanie štatutárneho orgánu zaväzuje v prvom rade právnickú
osobu, ktorá za konanie aj opomenutie svojho štatutárneho orgánu zodpovedá. Preto pokiaľ G. C. ako
konateľ spoločnosti neukončil so žalobkyňou pracovný pomer v prekluzívnej lehote, ani o dôvodoch

okamžitého skončenia pracovného pomeru včas neupovedomil spoločníkov spoločnosti, je za následnú
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zodpovedný žalovaný. Skutočnosť, že žalovaný
spätne spochybňuje dôveryhodnosť svojho vlastného štatutárneho orgánu nemá vplyv na to, že
pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený po uplynutí prekluzívnej lehoty.

21. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že nie je postačujúce, že sa o porušení pracovnej disciplíny
dozvedel G. C., pretože tento sa dôvodu zakladajúceho porušenie pracovnej disciplíny dopustil spolu so
žalobkyňou.Prezačiatokplynutiasubjektívnejprekluzívnejlehotybysamuselotomtoprípadedozvedieť
iný vedúci, nadriadený tomu vedúcemu, ktorý spolu s podriadeným zamestnancom založil dôvod pre
okamžité skončenie pracovného pomeru.

Žalovaný v priebehu konania tvrdil (čo potvrdil aj samotný G. C.), že G. C. mal zámer založiť si
obchodnú spoločnosť v predmete činnosti obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu. Z tohto
dôvodu žalovaný okamžite ukončil pracovný pomer aj s G. C.. Posúdenie konkurenčného konania G.
C. nie je predmetom tohto konania, avšak aj keby sa svedok G. C. dopustil rovnakého konania ako
žalobkyňa, ktoré zakladá dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, tak nekonal spoločne

so žalobkyňou. Na to, aby sa žalobkyňa a G. C. spoločne dopustili konania, ktoré zakladá dôvod pre
okamžité skončenie pracovného pomeru, tak ako tvrdí žalovaný, by museli spoločne založiť obchodnú
spoločnosť s rovnakým predmetom podnikania ako žalovaný. Avšak žalobkyňa aj G. C. konali každý
samostatne. Nejde teda o jeden prípad porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa spoločne dopustili
dvaja zamestnanci, ale o dva samostatné a v podstate nezávislé skutky.

Záverom je potrebné dodať, že v spoločnosti žalovaného žiadny iný vedúci zamestnanec, ktorého
vedomosť o závažnom porušení pracovnej disciplíny by bola relevantná, nepôsobil. Okrem konateľa
v spoločnosti tam pôsobili už len spoločníčky p. A. I. a p. F. J..

22.Žalovanývpriebehuceléhokonaniatvrdil,žeodôvodochokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru

sa dozvedel z emailu G. C. zo dňa 12.2.2020. Tento email je adresovaný G. B. J., ktorého pracovné
zaradenie v spoločnosti žalovaného nebolo preukázané, a v tom čase v spoločnosti žalovaného už ani
nebol zamestnaný, a p. A. I., ktorá bola spoločníčkou žalovaného a ktorá sama uviedla, že o činnosti
žalobkyne v spoločnosti SlovDef Technologies s.r.o. má vedomosť od roku 2016 – 2017. Z tohto dôvodu
list G. C. zo dňa 12.2.2020 nemohol založiť začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty.

Navyše odvolací súd zároveň poznamenáva, že ak samotný žalovaný odvíja začiatok plynutia
prekluzívnej lehoty od listu G. C. zo dňa 12.2.2020, tak minimálne od tohto dátumu mal žalovaný všetky
vedomosti o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne a aj od tohto dátumu do03.03.2020, mal dostatočný časový priestor pre realizáciu príslušných právnych krokov vo vzťahu k
žalobkyni.

23. Ako uviedol sám žalovaný, zápis v obchodnom registri môže mať konštitutívny alebo deklaratórny
účinok. Právo podnikať v oblasti, kde sa vyžaduje špeciálne povolenie, nevzniká dňom zápisu tejto
činnosti do obchodného registra, ale vzniká platnosťou povolenia, resp. dňom v ňom uvedeným. Zápis
tejto činnosti v obchodnom registri má potom už len deklaratórny charakter. Rovnaká situácia je aj
s povolením žalobkyne na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu. Ako správne uviedol

súd prvej inštancie, zo zoznamu spoločností s platným povolením na obchodovanie s výrobkami
obranného priemyslu (č.l. 25 spisu) v spojení so svedeckou výpoveďou p. A. I. je zrejmé, že žalobkyňa
získala predmetné povolenie dňa 16.12.2019. V tomto čase konateľ spoločnosti žalovaného (v zmysle
ust. § 9 ods. 1 Zákonníka práce) už vedel o konkurenčnej činnosti žalobkyne, nakoľko ešte pred
získaním povolenia žalobkyne mal vedomosť o tom, že žalobkyňa má v pláne venovať sa obchodovaniu
s výrobkami obranného priemyslu. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že za

daného stavu subjektívna prekluzívna lehota začala plynúť najneskôr v deň zverejnenia predmetu
činnosti žalobkyne „obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu“ v obchodnom registri, t.j.
dňa 3.1.2020 a uplynula dňa 3.3.2020. Preto pokiaľ žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so
žalobkyňou dňa 10.3.2020, urobil tak po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej prekluzívnej lehoty.

24. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného o tom, že od neho nemožno žiadať, aby pravidelne
kontroloval činnosť svojich zamestnancov v obchodnom registri. Žalovaný mal v rozhodnom čase len
zopár zamestnancov (p. A. I. – ekonomická agenda, spoločníčka, G. C. – konateľ a riaditeľ, žalobkyňa –
firemný právnik, p. K. – skladové hospodárstvo) a ako uviedla p. A. I., ktorá je spoločníčkou spoločnosti
žalovaného, o konkurenčnej činnosti žalobkyne v oblasti obranného priemyslu vedela od roku 2017,

preto žalovaný mal byť vo vzťahu k žalobkyni obozretnejší a včas reagovať na jej konanie. V tejto
súvislosti odvolací súd taktiež poukazuje na správnu argumentáciu súdu prvej inštancie týkajúcu sa ust.
§ 27 ods. 3 Obchodného zákonníka.

25. K námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že Civilný sporový

poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré
sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická
štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno
konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa §
220 ods. 2 CSP. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobkyne

domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami
žalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia
súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval

nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie riadne uviedol právne
posúdenie tejto veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd podriaďuje

zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie
odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú
aplikáciuprávetýchtoprávnychnoriem.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdpovažovalpredmetnú
odvolaciu námietku za nedôvodnú.

26. Keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktorými by preukázal
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného v ich
súhrne ako právne nedôvodné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1CSP. Žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, síce
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však neuplatnila a ani jej nevyplývajú zobsahu spisu, preto jej odvolací súd ich náhradu, s poukazom na čl. 17 základných princípov CSP,
nepriznal.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).