Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoCsp/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120209582
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1120209582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: O. Y., D. XX.XX.XXXX,
N.: S. U. XXX, XXX XX S.G. U., zastúpená: Mgr. Richard Bebjak, advokát, so sídlom: Lermontovova 14,
811 05 Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom: Majerníkova 3/A, 841
05 Bratislava, o zaplatenie 1.544,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava
IV zo dňa 28. marca 2025, č. k. B1-19Csp/33/2020-122, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28. marca 2025, č. k.

B1-19Csp/33/2020-122, p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v pomere
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 28. marca 2025, č. k. B1-19Csp/33/2020-122, uložil
žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 1.544,- eur.
Konal na podklade žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.544,- eur z
titulu primeraného finančného zadosťučinenia v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa.

2. V žalobe uviedla, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ, uzavreli dňa 15.12.2011 zmluvu
úvere číslo XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 1.700,- eur s
tým, že v zmluve bola dohodnutá odplata vo výške 1.636,- eur označená ako „príslušný poplatok“.
Odplata bola splatná v 12. mesačných splátkach po 278,- eur, počnúc dňom 23.01.2012. Žalobkyňa
žalovanému uhradila celkovú sumu 6.846,27 eur, tzn. o 5.146,27 eur viac, než bola výška úveru.

Poslednú splátku vo výške 5.618,27 eur žalobkyňa uhradila v prospech žalovaného na základe
písomnej výzvy zo strany žalovaného pod hrozbou exekučného konania. Žalobkyňa sa následne voči
žalovanému domáhala ochrany svojich práv v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar
nad Hronom pod sp. zn. 7C/71/2014, a to vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko predmetná
zmluva o úvere je v rozpore s právnou úpravou zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
keďže neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom, a v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez
poplatkov. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom pod č. k. 7C/71/2014-35, zo dňa 04.08.2015

v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/346/2017-144,
zo dňa 30.11.2017, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.146,27 eur s príslušenstvom z
titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v čase uzatvárania
dvojstranného právneho úkonu bola žalobkyňa na starobnom dôchodku, preto finančné prostriedkynemohli byť čerpané pre účel jej výkonu súkromno-podnikateľskej činnosti, resp. povolania. Zmluva o
úvere je formulárovou zmluvou, ktorej obsah vyplnil pracovník žalovaného, ktorý neskúmal skutočný
účel poskytnutia finančných prostriedkov, tento účel bol vyznačený na dvojstrannom právnom úkone

úmyselne (absencia akéhokoľvek možného ďalšieho účelu čerpania finančných prostriedkov v zmluve);
s cieľom eventuálne pro futuro pozbaviť žalobkyňu jej eventuálnych práv, ktoré tomuto priznávajú právne
predpisy na úseku ochrany spotrebiteľa. V zmluve o úvere absentujú základné kogentne stanovené
predpoklady v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a to predovšetkým výška
ročnej percentuálnej miery nákladov, resp. úročenia a termín poslednej splátky plnenia. Preto je nutné

úver kvalifikovať ako bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru súdu výška dojednaného „príslušného
poplatku“ predstavovala návratnosť oproti poskytnutému plneniu viac ako 96%, čo je v rozpore s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka a so zaužívanou praxou pri zohľadnení úročenia úverov
poskytovaných bankovými subjektmi v čase uzatvárania dvojstranného právneho úkonu. Rozsudok
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/71/2014-35, zo dňa 04.08.2015 bol následne potvrdený
odvolacím súdom a nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2019. Žalobkyňa ďalej uviedla, že jej vznikol

nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko si v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom
pod sp. zn. 7C/71/2014 úspešne uplatnila svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde
bolo konštatované porušenie ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj
ustanovení Občianskeho zákonníka zo strany žalovaného. Z tohto dôvodu si žalobkyňa uplatnila voči

žalovanému primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.544,- eur, čo predstavuje 30 % zo sumy
bezdôvodného obohatenia, čo sa dá považovať za primerané finančné zadosťučinenie. Pri rozhodovaní
o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť satisfakčnú a sankčnú
funkciu, a zároveň to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv. Žalobkyňa uviedla, že aj keď

jej úlohou nie je ujmu preukazovať, výšku primeraného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že došlo k
porušeniu ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď žalovaný požadoval
a prijal odplatu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a to až do rozsahu úžery pri uplatňovaní
úroku 93,26% ročne. Žalobkyňa svoje právo musela hájiť pred súdom prvej inštancie, ako aj pred
odvolacím súdom, nakoľko žalovaný voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie. Žalovaný

nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne porušil zákaz nekalých obchodných
praktík a úmyselne sa snažil obísť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Následne napriek
právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia žalovaný priznanú sumu z titulu bezdôvodného
obohatenia dobrovoľne neuhradil a žalobkyňa musela podať návrh na vykonanie exekúcie a až v rámci
exekučného konania došlo k vymoženiu bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa ako spotrebiteľka sa

pustila do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv,
aj keď jej hrozilo, že v spore nebude úspešná a bude zaviazaná na úhradu trov právneho zastúpenia
žalovaného.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na finančné

zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Zdôraznil, že žalobkyňa nijakým relevantným
spôsobom vznesený nárok neodôvodnila. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného
zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. síce priznáva
spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je
potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie

a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti,
ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných
prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť
inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v

prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný uviedol, že rešpektuje rozsudok Okresného súdu
ŽiarnadHronomamázato,žetotorozhodnutiemádostatočnýsankčnýcharaktervzmysleindividuálnej
a generálnej prevencie. Vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu je prípadné priznanie náhrady
finančného zadosťučinenia neprimerané. Žalovaný požiadal súd, aby pri posudzovaní uplatneného

práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovaného a pri rozhodovaní
vzal do úvahy aj konanie žalobkyne. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do
úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Súd by mal vziať do
úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, žesama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí
s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemala k nim
žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojim podpisom na zmluve ďalej prehlásila,

že si zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných
podmienok. Za spornú označil žalovaný aj výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia.
Žalobkyňanijakorelevantneneodôvodnilavýškupožadovanéhofinančnéhozadosťučinenia,ktoréurčite
nie je primerané.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami predloženými žalobkyňou, a to rozsudkom
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7C/71/2014-35, zo dňa 04.08.2015, s vyznačenou
právoplatnosťou a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/346/2017-144, zo dňa
30.11.2017 (č.l. 10 až 29). Z vykonaného dokazovania, resp. zo skutočností, ktoré medzi stranami
neboli sporné, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ,
uzavreli dňa 15.12.2011 zmluvu úvere číslo 601600051, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni

úver vo výške 1.700,- eur. Žalobkyňa na základe zmluvy žalovanému uhradila celkovú sumu 6.846,27
eur, pričom poslednú splátku vo výške 5.618,27 eur uhradila v prospech žalovaného na základe
písomnej výzvy zo strany žalovaného pod hrozbou exekučného konania. Žalobkyňa následne podala
voči žalovanému žalobu, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Žiar nad
Hronom rozsudkom sp. zn. 7C/71/2014-35, zo dňa 04.08.2015, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni

sumu 5.146,27 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd skonštatoval
porušenie viacerých kogentných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úverov, a to
predovšetkým neuvedenie výšky ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve. Tiež skonštatoval, že
odplata dohodnutá vo výške viac ako 96 % ročne je v príkrom rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka.
Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. 12Co/346/2017-144, zo dňa 30.11.2017 a nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2019.

5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 3 ods. 5 zákona č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom a dospel k záveru, že nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie je
dôvodný. Tento nárok žalobkyne vyplýva priamo z textu zákona. Uviedol, že podmienkou vzniku

nároku na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej vo vzťahu k spotrebiteľovi zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi. Túto podmienku žalobkyňa splnila, nakoľko úspešne uplatnila porušenie svojho
práva na Okresnom súde v Žiari nad Hronom, ktorý konštatoval, že žalovaný porušil viacero povinností
v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, žalovaným poskytnutý spotrebiteľský

úver žalobkyni je bezúročný a bez poplatkov a žalobkyni priznal nárok na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia. Žalobkyňa sa tak úspešne domohla svojich práv, v dôsledku čoho bola povinná zaplatiť
žalovanému výlučne istinu poskytnutého úveru. Žalobkyňa tak splnila základnú podmienku na vznik
práva na primerané finančné zadosťučinenie. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s procesnou obranou
žalovaného, že priznanie zadosťučinenia prichádza do úvahy len v prípade, ak porušenie práva nie

je možné napraviť inak. Takýto záver zo zákona nevyplýva. Naopak, zákon explicitne konštatuje, že
podmienkou na vznik nároku na primerané zadosťučinenie je výlučne úspešné uplatnenie porušenia
práva spotrebiteľa na súde. Súd prvej inštancie sa rovnako nestotožnil s obranou žalovaného, že
rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom má dostatočný sankčný charakter. Súd prvej inštancie
konštatoval, že aj keby to tak bolo, je táto skutočnosť irelevantná, nakoľko zákon priznáva spotrebiteľovi

nárok na primerané zadosťučinenie bez ohľadu na to, aký charakter má rozhodnutie súdu, o ktoré
spotrebiteľ svoj nárok opiera. Zároveň uviedol, že rozhodnutie Okresného súdu Žiaru nad Hronom v
žiadnom prípade nemalo dostatočný sankčný charakter, nakoľko ním žalobkyňa len dosiahla zákonný
stav, t. j. dosiahla, že nemusí platiť nezákonné úroky a poplatky. Išlo len o ochranu práv žalobkyne,
ktoré nepredstavovalo pre žalovaného žiadnu sankciu. Súd prvej inštancie ako irelevantnú vyhodnotil aj

obranu žalovaného, že žalobkyni nevznikla žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného
zadosťučinenia. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa nie je potrebné, aby takáto ujma vznikla, resp. aby spotrebiteľ musel jej vznik preukazovať;
naopak, zákon predpokladá priamy nárok spotrebiteľa na finančné zadosťučinenie, a to práve preto,
aby mal poškodený spotrebiteľ zjednodušené dôkazné postavenie. V tejto súvislosti súd prvej inštancie

odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019. Najvyšší súd v
citovanom rozhodnutí konštatuje, že jedinou relevantnou podmienkou na vznik nároku spotrebiteľa je
úspešné uplatnenie jeho práv na súde, a zároveň nie je vyžadovaný vznik konkrétnej ujmy na strane
spotrebiteľa, pričom cieľom zákonodarcu bolo uľahčenie dôkaznej situácie spotrebiteľom. Súd prvejinštancie uviedol aj, že z hľadiska vzniku nároku žalobkyne ako spotrebiteľa je rovnako irelevantné aj jej
prípadné správanie sa pri vzniku zmluvného vzťahu, nakoľko toto správanie z už uvedených dôvodov
nemá vplyv na jej právo domáhať sa primeraného zadosťučinenia.

6. Súd prvej inštancie následne pristúpil k rozhodovaniu o primeranej výške finančného zadosťučinenia.
Pri rozhodovaní vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021, zo dňa 30.06.2022,
uverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R48/2022, v zmysle ktorého
pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva

alebo povinnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu
výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súd prvej inštancie na
základe zváženia individuálnych okolností prípadu dospel k záveru, že žalobkyňou požadované finančné
zadosťučinenie vo výške 1.544,- eur je primerané. Táto suma zodpovedá približne 90 % výšky úveru
poskytnutého zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie zohľadnil rozsah porušení zákona pri uzatváraní

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý bol konštatovaný Okresným súdom Žiar nad Hronom. Súd prvej
inštancie vychádzal tiež zo skutočnosti, že žalobkyňa musela svoje práva aktívne a dlhodobo brániť.
Žalobkyňa pod hrozbou exekučného konania uhradila žalovanému celkovo až 6.846,27 eur, t. j. sumu
štvornásobne prevyšujúcu poskytnutý úver. Žalobkyňa následne musela svoje práva brániť v súdnom
konaní, a to na súdoch dvoch stupňov, pričom bezdôvodné obohatenie jej bolo vydané až v exekučnom

konaní. Suma požadovaného odškodnenia predstavuje približne jednu tretinu sumy, ktorú žalobkyňa
žalovanému zaplatila nad rámec poskytnutej istiny, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako primerané
finančnézadosťučinenie.Pozváženívšetkýchokolnostítaksúdprvejinštanciedospelkzáveru,žesuma
vo výške 1.544,- eur, ktorá je nižšia ako poskytnutý úver, a zároveň predstavuje približne tretinu sumy,
o ktorú sa snažil žalovaný na úkor žalobkyne obohatiť, predstavuje primerané finančné zadosťučinenie

žalobkyne.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, nakoľko má za to, že v predmetnom
sporovom konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k vade uvedenej v

ustanovneí § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na finančné zadosťučinenie
ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobkyňa nijakým relevantným
spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Má za to, že žalobkyni finančné
zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna

ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Poukazuje na
skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil
svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Ďalej má za to, že ustanovenie § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať
sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne.

Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné
zohľadniť nielen úspešnosť toho-ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny
prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú
ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do
úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušení. Žalovaný rešpektuje rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom rozsudkom sp. zn.
7C/71/2014-35, zo dňa 04.08.2015 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 12Co/346/2017-144, zo dňa 30.11.2017, ktorým žalovaného zaviazal na vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 5.146,27 eur s úrokom z omeškania. Žalovaný má za to, že
rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej
a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu priznanú
náhradu finančného zadosťučinenia za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom
výklade práva. Na právny vzťah, ktorý vznikol na základe Zmluvy sa aplikujú ustanovenia zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov ako predpisu lex generalis vo vzťahu
k zákonu o ochrane spotrebiteľa ako predpisu lex specialis. Z uvedeného vyplýva, že na právnu
úpravu nemajetkovej ujmy spotrebiteľa zakotvenú inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia
sa primerane vzťahujú ustanovenia náhrady ujmy podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedenéhopotom vyplýva, že v prípade, ak osobitný právny predpis, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa
neupravuje výšku finančného zadosťučinenia v prípade vzniku nemajetkovej ujmy, súd je povinný
aplikovať ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Žalovaný má za to, že konajúci súd je povinný na skutkový prípad aplikovať ustanovenie § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaný odmieta vyjadrenia
žalobkyne, ktoré majú evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobkyni nemajetkovú ujmu, a preto

pri posudzovaní svojho konania žiada dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych i európskych
predpisov.Vzákoneoochranespotrebiteľajeokreminéhoupravenýzákaznekalýchobchodnýchpraktík
podnikateľovpodľasmerniceEurópskehoparlamentuaRady2005/29/ESzodňa11.05.2005,onekalých
obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a ktorou sa mení a dopĺňa
smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/
ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „Smernica“). Podľa ods. 7

Smernice, posledná veta: „Pri uplatňovaní tejto smernice, najmä všeobecných ustanovení, je potrebné
brať plne do úvahy okolnosti jednotlivého prípadu.“ Podľa ods. 18 Smernice, druhá veta: „V súlade so
zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto
smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý
a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal Súdny dvor,

obsahuje však i ustanovenia zamerané na zabránenie zneužívania spotrebiteľov, ktorých vlastnosti ich
robia obzvlášť zraniteľnými voči nekalým obchodným praktikám. Pojem priemerného spotrebiteľa sa
pritom nezakladá na štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť sami na základe
vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa
v danom prípade.“ Podľa čl. 2 písm. h) Smernice: „Odborná starostlivosť je úroveň špeciálnej schopnosti

a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi a/alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňujúcej sa v oblasti
obchodníkovej činnosti.“ Žalovaný má za to, že pri rozhodovaní o nároku žalobkyne je za účelom
zabezpečenia spravodlivosti potrebné prihliadať na osobitné okolnosti prípadu. Pri rozhodovaní má súd
vziaťdoúvahyajkonaniežalobkyne,ktorásadomáhavydaniafinančnéhozadosťučinenianapriektomu,

že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s
obsahomzmluvyoúvere,bolaoboznámenásovšeobecnýmipodmienkamiposkytnutiaspotrebiteľského
úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojim podpisom na
Zmluve ďalej prehlásila, že si Zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani
za nápadne nevýhodných podmienok. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/343/2013

„Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti
neexistujeaakbyajexistovala,takvinejkvalite,nežtoukazujejejprejav.Ktakýmtoprejavomvôlepatria
predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok
vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu.“
Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že žalobkyňa

je priemerným spotrebiteľom. Súdny dvor Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v
rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej
mienky spotrebiteľov“ (z Rozsudku SDEÚ zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH,
Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt - Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva

Európskej únie, konkrétne do Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005,
kde v bode 18. preambuly je stanovené, že „v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia
účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa,
ktorýjevrozumnejmieredobreinformovaný,vnímavýaobozretný,prizohľadnenísociálnych,kultúrnych
a jazykových faktorov.“ V dôsledku uvedenej definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na

strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní Zmluvy dobre informovaná avšak ľahostajná. Uvedenému
konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním finančného zadosťučinenia. Súčasná línia
posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a
nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená
istá povinnosť aktivity, keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby

zistil, aký tovar vlastne kupuje.“ Žalovaný má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie
primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa neodôvodnila jasne a určito skutkové okolnosti
týkajúce sa záväzkovoprávneho vzťahu medzi ním a žalovaným. Žalovaný poukazuje na skutočnosť,
že žalobkyňa ani nijakým spôsobom netvrdila a nepreukázala, že si žalovaný nesplnil svoju poučovaciupovinnosť voči nej. Žalobkyňa svojim podpisom prejavila svoj súhlas s tým, že bola osobitne poučená
o jednotlivých náležitostiach Zmluvy. Žalobkyňa v konaní nepreukázala ani nevysvetlila, v čom má
primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať. Musia byť zohľadnené všetky okolnosti, ktoré majú

vplyv na konkrétny prípad, teda, či v tomto prípade žalobkyňa utrpel nejakú morálnu ujmu, prípadne
v akom rozsahu. Najvyšší súd Českej republiky uviedol: „Právní praxe i teorie jsou zajedno v tom,
že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje ujma nemateriální povahy. Tento
aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce,
aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Podľa čl. 5 CSP „Zjavné zneužitie práva

nepožíva právnu ochranu.“ Uvedené ustanovenie priznávajúce primerané finančné zadosťučinenie
je potrebné interpretovať s prihliadnutím na účel zákona a všeobecné princípy súkromného práva.
Ustanovenie § 3 ods. 5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne vágnou hypotézou. Predpoklady
priznania finančného zadosťučinenia sú nasledujúce: porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
ZoS a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, primeranosť
zadosťučinenia, zodpovedná osoba, nemajetková ujma. Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania

finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len niektorých
z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny
výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých
kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného
ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok

zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci
ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám
zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovoprávneho vzťahu. Žalovaný žalobkyňu
nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovoprávneho vzťahu a vo väčšine prípadov žalovaný

umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (žalobkyňa) neprejavuje
absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže
byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na
duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie
ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje

reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne
spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia
do predošlého stavu. Žalovaný považuje finančné zadosťučinenie priznané žalobkyni za poskytujúce
ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobkyne. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je
možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé. Určenie konkrétnej výšky je síce

vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý
prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného
zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla.
Žalovaný cituje: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je
nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,

který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální
povaha. Ve formě zadostiučinění, jako prostředku satisfakčního, není možno proto brát ohled na prvky,
které mají materiální povahu, poněvadž materiální reparaci tento právní prostředek ochrany proti nekalé
soutěži neslouží. Nárok na přiměřené zadostiučinění je dále nárokem, který má převážně, popř. výlučně
objektivní charakter. Dovozuje se, že je nárokem „objektivním, který není vázán na naplnění jakýchkoli

subjektivních podmínek“ (Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník, komentář, 7.
vydání, C. H. Beck 2002, str. 148). V rozsudku ze dne 25. 3. 1998 sp. zn. I. Odon 45/97 Nejvyšší
soud dovodil, že „přiměřenost výše peněžního zadostiučinění musí být posuzována jak z objektivních,
tak subjektivních hledisek“ (srov. též Faldyna, F. a kol - autor příslušné části Hajn, P.: Obchodní
zákoník s komentářem, I. díl, Codex 2000, str. 143.) V každém případě jsou subjektivní momenty

z hlediska výše přiměřeného zadostiučinění pouze momenty doplňkovými.“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 652/2001, zo dňa 18.09.2002). „Výše soudem přiznaného
zadostiučinění musí odpovídat výši přiznaného zadostiučinění v případech, které se v podstatných
znacích shodují a významnější odchylka je v tomto směru možná jen tehdy, bude-li též soudem řádně a
přesvědčivě zdůvodněna. Neshledá-li soud takový případ, který by se v podstatných znacích shodoval

s projednávanou věcí, je třeba provést srovnání s jinými případy náhrad nemajetkové újmy. Soud přitom
neopomene uvést podstatné společné a rozdílné znaky a v odůvodnění svého rozhodnutí vysvětlit,
jakým způsobem se tyto společné a rozdílné znaky promítly do výše stanoveného zadostiučinění, t. j.
z jakého důvodu je přiznané zadostiučinění přiměřené ve srovnání s jiným zadostiučiněním přiznanýmz jiného právního důvodu. Nebude-li možné postupovat ani podle jiného případu náhrady nemajetkové
újmy, je třeba stanovit přiměřené zadostiučinění v takové výši, která bude odpovídat ekonomické realitě
České republiky a tomu, co by obecně bylo vnímáno jako spravedlivé (např. s ohledem na cenovou

úroveň nebo výši průměrné mzdy).“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo
1747/2014). Najvyšší súd Českej republiky špecifikoval, že nebezpečie vzniku ujmy musí byť reálne, nie
vyšpekulované a zároveň rozsah tejto ujmy by nemal byť zanedbateľný. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českejrepublikysp.zn.32Cdo139/2008,zodňa29.04.2008).Podľažalovanéhopriznanieprimeraného
finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom

prípadenemožnochápaťakopozitívnepreventívnepôsobenie.Právenaopak,takýtopostupvaplikačnej
praxisúdovbymalzanásledokľahostajnosťkaždéhospotrebiteľa,ktorýdôverujúcbezhraničnejochrane
súdov,budevstupovaťdoakéhokoľvekprávnehovzťahubeztoho,abysaspoliehalajnavlastnýúsudok.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že uplatnený nárok je plne v súlade zo zákonným
ustanovením nároku spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle

ustanovenia § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, k čomu po
vykonanom dokazovaní dospel aj súd prvej inštancie. Žalobkyňa poukazuje na ustálenú prax najvyšších
súdnych autorít, konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.1.2019,
sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť

dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,

ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“ Čo sa týka primeranosti výšky primeraného
finančného zadosťučinenia žalobkyňa odkazuje v celom rozsahu na rozsudok súdu prvej inštancie (bod
13. odôvodnenia rozsudku), v ktorom súd výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia aj

náležite a presvedčivo odôvodnil.

9.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievmedziachuplatnenýchodvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contario v spojení s § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie z vykonaného dokazovania riadne a správne ustálil skutkový stav veci, vec správne právne
posúdil a dospel ku správnemu záveru o dôvodnosti návrhu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia

a v reakcii na argumenty uvedené v odvolaní odvolací súd uvádza, že žalobkyňa si uplatňuje nárok
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto

konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismizodpovedá.Podľaposlednejvetydaného
ustanovenia podmienkou na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľ
úspešne na súde uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. V danom prípade nastala táto skutočnosť, keď ako uviedol aj súd prvej inštancie, žalobkyňa
úspešne na súde bránila porušenie práva v konaní pred Okresný súd Žiar nad Hronom sp. zn.

7C/71/2014-35 , ktorý zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.146,27 eur s príslušenstvom z
titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd skonštatoval porušenie viacerých kogentných ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úverov, a to predovšetkým neuvedenie výšky ročnej
percentuálnej miery nákladov v zmluve. Tiež skonštatoval, že odplata dohodnutá vo výške viac ako96 % ročne je v príkrom rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka. Rozsudok Okresného súdu Žiar
nad Hronom bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/346/2017-144,
zo dňa 30.11.2017 a nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2019. Teda právo na primerané finančné

zadosťučinenie žalobkyni vzniklo.

11. Súd ďalej musí posúdiť, či suma ktorú si žalobkyňa uplatňuje je primeraná. Žalovaným uvádzaná
argumentácia, že súd mal aplikovať aj ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, neobstojí. Závažnosť

ujmy nie je podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľov, ktorého aplikácia ako lex specialis sa
uplatňuje na daný prípad, podmienkou k úspešnému uplatneniu primeraného zadosťučinenia. Správne
súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/92/2021, ktorý ustálil,
že pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva
alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia;
jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého
prípadu. V odôvodnení daného rozhodnutia sa uvádza: "Najvyšší súd v uznesení z

30. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017 (napadnuté odvolacie rozhodnutie je z
15. júla 2020, pozn.) sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou otázkou, či možno priznať
primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a
bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch
v tejto súvislosti uviedol: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho
§ 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho
cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich

práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015 ).Žiadnuinú
podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku
uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného
obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické

preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej
strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah
finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto
vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah

finančného zadosťučinenia... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku
vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď
vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienkynestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.

z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v
tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“ Odvolací súd s poukazom na dané
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR potom musí konštatovať, že súd prvej inštancie správne postupoval,
keď ustálil, že predpokladom vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. je iba úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej

uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi a nevyžaduje sa aj preukázanie ujmy. Či uplatnená
suma zadosťučinenia je primeraná, je na úvahe súdu. Konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom
na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súd prvej inštancie odôvodnil aj prečo považoval výšku
1.544,- eur za primeranú a odôvodnil ju okolnosťami prípadu. Poukázal na to, že bolo konštatované
hrubé porušenie práv spotrebiteľa pri dojednaní zmluvy zo strany žalovaného, poukázal na konanie
žalovaného odporujúce dobrým mravom s ohľadom na dojednanú výšku odplaty pri poskytnutí úveru.

Poukázal aj na výšku celkového bezdôvodného obohatenia, teda sumy, ktorú žalobkyňa uhradila
žalovanému, hoci na to nebol daný právny nárok. Žalobkyňa žiadala primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 1.544,- eur, čo predstavovalo 30 % zo sumy bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd
nevzhliadolžiadendôvod,žiadnutakúokolnosť,ktorábymohlaznamenaťpriznanienižšiehofinančného
zadosťučinenia oproti priznanému súdom prvej inštancie. Úvaha súdu prvej inštancie o primeranosti

finančného zadosťučinenia v danom prípade je odôvodnená jasne, zrozumiteľne a nie je dôvod zo
strany odvolacieho súdu do danej úvahy zasahovať. Súd prvej inštancie zodpovedal v podstate už vo
svojom rozhodnutí aj argumenty žalovaného, ktoré uvádza v odvolaní. Správne uviedol, že skutočnosť,
že žalobkyňa podpísala zmluvu, slobodne a vážne a bola s ňou pred podpisom oboznámená, nie
je okolnosťou, ktorá by mohla mať vplyv na nepriznanie finančného zadosťučinenia. Nemôže byť

spotrebiteľovi na ujmu, že mu bola zo strany veriteľa predložená na podpis zmluva, ktorá obsahovala
neprijateľné, či neplatné zmluvné podmienky, ani to, že práve žalovaný zneužil svoje postavenie a
využil nekalé obchodné praktiky, čo bolo konštatované v rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom.
(poskytnutie úveru žalobkyni ako živnostníkovi, hoci žalobkyňa bola už na dôchodku a úver reálne
nemala v úmysle brať ako živnostník, ale ako spotrebiteľ - fyzická osoba). Spotrebiteľ navyše podpisuje

formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemôže ovplyvniť a je na zodpovednosti veriteľa, aby jeho zmluvy
boli tak koncipované, že nebudú obsahovať neprijateľné podmienky. Nemožno sa preto odvolávať na
ľahostajnosť žalobkyne, ako uvádza žalovaný v odvolaní. Ak zmluva neprijateľné podmienky obsahuje,
akveriteľuplatnínekaléobchodnépraktikyaspotrebiteľúspešneuplatnísvojeprávonasúdezneplatnej,
či neprijateľnej zmluvnej podmienky, či použitia nekalých obchodných praktík, musí veriteľ znášať za

to sankcie. Jednou takouto sankciou je aj uplatnenie práva podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. na primerané finančné zadosťučinenie.

12. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná ,a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1CSP).

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil, má žalobkyňa v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).