Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124287290
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124287290.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti
žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. D., o zaplatenie 859,60 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Csp/24/2024
– 160 zo dňa 17. marca 2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
7Csp/24/2024 – 169 zo dňa 18. marca 2025 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku žalovanej na náhradu trov konania
(prvoinštančného konania a odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 17CoCsp/42/2024) mení tak, že:

- žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100% do troch dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov prvoinštančného konania;
- žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 17CoCsp/42/2024 voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

III. Žalovanej náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 859,60 eur
titulom nezaplateného spotrebiteľského úveru, spolu s príslušenstvom – úrokom vo výške 120,92 eur a
úrokom z omeškania vo výške 7% ročne zo sumy 859,60 eur od 17.12.2022 do zaplatenia.

2. V poradí prvým rozsudkom vydaným v tomto spore č. k. 7Csp/24/2024 – 98 zo dňa 02.09.2024 súd
prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal (II. výrok).

3. Proti predmetného rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17CoCsp/42/2024 – 130 zo dňa 23.01.2025 (ďalej aj „zrušujúce

uznesenie“) bol rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7Csp/24/2024 – 98 zo dňa 02.09.2024 zrušený a
vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.4. Odvolaním napadnutým v poradí druhým rozsudkom vydaným v tomto spore č. k. 7Csp/24/2024 –
160 zo dňa 17. marca 2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
7Csp/24/2024 – 169 zo dňa 18. marca 2025 (ďalej aj „v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie“

alebo „napadnutý rozsudok“) súd prvej inštancie žalobu opätovne zamietol (I. výrok) a uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (II. výrok).

5. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil

nasledovné:

6. Dňa 21.03.2022 uzavrela zahraničná banka D. E. E. F. G., so sídlom D. H. X, XXXXX E., F., zapísaná v
parížskom Registri obchodu a spoločnosti pod č. 542 097 902, konajúca na území Slovenskej republiky
prostredníctvom D. E. E. F. G., pobočka zahraničnej banky, so sídlom I. X, D., IČO: XX XXX XXX (ďalej
aj „banka“ alebo „pobočka zahraničnej banky“) so žalovanou zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom

úvere a vydaní kreditnej karty a rámcovú zmluvu o poskytovaní platobných služieb č. 264478984669886
(ďalej aj „zmluva o revolvingovom úvere“ alebo „úverová zmluva“). Na základe úverovej zmluvy banka
poskytla žalovanej revolvingový úver s dohodnutým úverovým rámcom vo výške 5 000,- eur, aktuálna
výška úverového rámca činila 900,- eur. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý úver v mesačných
splátkach vo výške 5% z dlžnej sumy zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300,- eur, s dohodnutou

splatnosťou splátok k 10. dňu v mesiaci, splatnosť 1. splátky bola stanovená na 10. deň v mesiaci
nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo uskutočnené prvé čerpanie revolvingového úveru. Úroková
sadzba činila 27% ročne, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) činila 30,61%.

7. Žalovaná si svoje zmluvné povinnosti neplnila riadne a včas. Banka ju preto vyzvala listom označeným

ako „Výzva na zaplatenie dlžnej čiastky úveru“ zo dňa 02.09.2022, zaslaným dňa 06.09.2022 na
zaplatenie dlžnej sumy 185,- eur. Následne listom zo dňa 16.12.2022 označeným ako „Oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ vyhlásila predčasnú splatnosť úveru ku dňu 16.12.2022,
oznámila túto skutočnosť žalovanej a zároveň ju vyzvala na uhradenie dlžnej sumy 1 000,52 eur
s upozornením, že od 17.12.2022 si účtuje aj úrok z omeškania. Banka doručila výzvu žalovanej dňa

29.12.2022.

8. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou medzi bankou ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom dňa 21.06.2023 malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom, pričom postúpenie
oznámila banka žalovanej listom zo dňa 03.07.2023.

9. Na základe takto zisteného skutkového stavu s poukazom na ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, §
565, § 54 ods. 1 a 2, § 54a, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 39 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj
„zákon č. 483/2001 Z.z.“ alebo „zákon o bankách“), § 1 ods. 2 veta prvá, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“
alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“) dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

10. V prvom rade súd prvej inštancie (s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
407/2016-37 zo dňa 12.12.2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa
29.06.2010 a rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021) opätovne skúmal aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu v tomto spore.

11. Súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení, že výzva
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení nemusí byť samostatná, ale môže byť obsiahnutá v liste označenom ako
„oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ zo dňa 16.12.2022, pokiaľ list obsahuje aj výzvu

na zaplatenie (zosplatnenej) pohľadávky, že tento list túto náležitosť obsahuje, teda spĺňa obsahové
náležitosti výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, súd prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho
súdu v ďalšom konaní skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto spore z hľadiska, či boli splnené
všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka,ako aj či veriteľ splnil svoju povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
(žalovanej) splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z. a či boli následne splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky banky na

žalobcu v zmysle § 17 zákona č. 129/2010 Z.z.

12. Súd prvej inštancie dospel k opätovnému záveru o nedostatku, resp. nepreukázaní aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v tomto spore.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že z výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky úveru zo dňa 02.09.2022 vyplýva,
že banka ku dňu spísania tejto výzvy evidovala dlžnú čiastku úveru vo výške 185,- eur. Uvedená
výzva bola spísaná skôr, ako mala byť splatná splátka, ktorá mala podľa tvrdenia žalobcu spôsobiť
mimoriadne zosplatnenie úveru (splátka splatná dňa 10.09.2022), preto sa podľa názoru súdu prvej
inštancie upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ nemohlo tejto splátky splatnej dňa 10.09.2022 týkať.
Žalovaná v konaní uvádzala, že upozornenie sa malo týkať „marcovej“ splátky. Z úkonov vykonaných

dňa 02.09.2022 a dňa 16.12.2022 (oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru) pre žalovanú
nijako nevyplývala informácia, že by splátka, pre ktorú dňa 16.12.2022 malo dôjsť k zosplatneniu celého
dlhu, bola splátka splatná dňa 10.09.2022, ani v akej výške táto splátka mala byť zaplatená, aby
žalovaná mohla reálne mimoriadnemu zosplatneniu zabrániť. Zo zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva,
že splátky mali byť splatné k 10. dňu v príslušnom mesiaci vo výške minimálne 5% z dlžnej čiastky

zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300,- eur, resp. 75 eur, podľa nepreukázaných tvrdení žalovanej
vo výške 30,- eur. Súd prvej inštancie mal teda za to, že k mimoriadnemu zosplatneniu úveru nedošlo v
súlade s § 53 ods. 9 a § 565 OZ z dôvodu, že upozornenie na možnosť mimoriadneho zosplatenia dlhu
zo dňa 02.09.2022 sa nemohlo týkať splátky splatnej dňa 10.09.2022 a žiadne iné upozornenie, ktoré
by sa tejto splátky týkalo v konaní preukázané nebolo. Ani v prípade, že by sa upozornenie malo týkať

marcovej splátky, ako to tvrdila v konaní žalovaná, neboli dodržané zákonné lehoty podľa § 53 ods. 9 a
§ 565 OZ na platné zosplatnenie dlhu. Žalobca teda podľa súdu prvej inštancie nepreukázal dodržanie
ust. § 53 ods. 9 OZ bankou, a teda ani zosplatnenie úveru v súlade so zákonom.

14. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že pre platné zosplatnenie úveru sa vyžaduje, aby sa v oznámení

o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 OZ uvádzala, špecifkovala konkrétna neuhradená
splatná splátka, pre ktorú sa stal celý dlh žalovanej splatný, t.j. ktorá spôsobila mimoriadne zosplatnenie
úveru. Nepostačuje, aby žalobca v konaní len tvrdil, že k predčasnému zosplateniu úveru došlo z dôvodu
neuhradenia splátky splatnej dňa 10.09.2022, určenie tejto splátky musí byť obsiahnuté v jednostrannom
právnom úkone – vyhlásení úveru za predčasne splatný doručovanom žalovanej ako klientke banky.

Žalovaná sa v konaní vyjadrila, že nevedela, ktorej neuhradenej splátky sa listina týkala, mala však za
to, že to mohlo byť ohľadom „marcovej splátky“. Určenie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru je
potrebné pre objektívne posúdenie dodržania podmienok v zmysle § 565 a § 53 ods. 9 OZ. Z oznámenia
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru tvrdenie žalobcu, že k predčasnému zosplatneniu úveru došlo
z dôvodu neuhradenia splátky splatnej dňa 10.09.2022 nevyplýva. V tejto súvislosti súd prvej inštancie

poukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo/2/2023zodňa25.01.2024,
podľa ktorého: „V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v
súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa
nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a
predčasne zosplatnil celý dlh.“

15. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal dodržanie zákonných podmienok
mimoriadneho zosplatnenia spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 OZ určujúceho,
kedy najskôr môže veriteľ požadovať zosplatnenie dlhu, ani zákonných podmienok § 565 OZ určujúceho
časový limit, dokedy mohol toto právo na zosplatnenie úveru veriteľ vykonať. Bankou vykonané

zosplatnenie úveru je preto v tomto prípade absolútne neplatné pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ.
Súd prvej inštancie dodal, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu v spotrebiteľských vzťahoch súd
prihliada z úradnej povinnosti.

16. Vzhľadom na uvedené nemohlo dôjsť k naplneniu podmienky pre postúpenie pohľadávky zo

spotrebiteľského úveru podľa ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré
vyžaduje postúpenie splatnej pohľadávky v celosti, teda postúpenie pohľadávky po konečnom termíne
splatnosti alebo po predčasnom mimoriadnom zosplatnení pohľadávky. Keďže nedošlo k platnému
postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom z banky na žalobcu, tomuto nesvedčí aktívna vecná legitimáciav spore, t.j. nie je nositeľom práva uplatneného v tomto konaní. Súd prvej inštancie preto žalobu
v celom rozsahu zamietol. Dodal, že vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
pre výsledok sporu už nebolo potrebné sa zaoberať skúmaním splnenia predzmluvných povinností

banky ako veriteľa podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. či pred uzatvorením úverovej
zmluvyskúmalaschopnosťspotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúver,aniotázkounaplneniaobligatórnych
náležitostí úverovej zmluvy, ani tým, či úver možno považovať za bezúročný a bez poplatkov.

17. O nároku na náhradu trov (dovtedajšieho) konania (z povahy veci vyplýva, že prvoinštančného

konania a odvolacieho konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
17CoCsp/42/2024) rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech
žalovanej v konaní. Dodal, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

18. Proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) podal včas

odvolanie opätovne žalobca. Rozhodnutie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. b), f) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nedodržal zákonné podmienky ust. § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka pre platné zosplatnenie úveru. Trval
na tom, že výzvou zo dňa 02.09.2022 banka upozornila žalovanú, že ak neuhradí omeškané splátky,
vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a učinila tak v lehote nie kratšej ako 15 dní pred zosplatením úveru.

Podaním zo dňa 16.12.2022 využila svoje právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru za dodržania aj ďalšej podmienky ust. § 53 ods. 9 OZ, t.j. po omeškaní
žalovanej s platením splátok po dobu troch mesiacov. Toto právo banka využila pre nesplnenie splátky,
ktorápredchádzalazosplatneniutrimesiace,t.j.prenesplneniesplátkysplatnejdňa10.09.2022.Žalobca
mal teda za to, že došlo k účinnému zosplatneniu úveru zo strany banky.

20. Žalobca považoval za nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je vo výzve
podľa § 53 ods. 9 OZ, ako aj v oznámení o uplatnení práva podľa § 565 OZ potrebné špecifikovať,
s ktorou splátkou je žalovaný v omeškaní. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie žalobca
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/123/2022 z 30.01.2024:

„Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre
ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu.
Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací
súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá
vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie

takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie
relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym
konštruktom).Považujevšakzavhodnéuviesť,žepokiaľsavykonanýmdokazovanímnepreukážeopak,
treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade
so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné

predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace
po splatnosti.“

21. Žalobca poukázal na to, že súčasná rozhodovacia prax súdov na všetkých úrovniach je
diametrálne rozdielna pri posudzovaní náležitostí zosplatňujúcej výzvy, resp. aj výzvy, ktorá zosplatneniu

predchádza, čím dochádza k právnej neistote subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Bol názoru,
že výlučne právny názor vyjadrený vo vyššie citovanom uznesení možno ohľadom riešenia tejto
právnej otázky považovať za vecne správny, majúci podklad v dotknutých ustanoveniach Občianskeho
zákonníka.

22. Žalobca ďalej poukázal na to, že platobná disciplína žalovanej sa po výzve podľa § 53 ods. 9 OZ
neobnovila, neuhradené splátky neuhradila, preto banka nebola povinná opätovne vyzývať žalovanú
podľa § 53 ods. 9 OZ, jej podmienky zostali splnené a teda aj v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
boli splnené podmienky na uplatnenie práva podľa § 565 OZ, o čom svedčí aj už vyššie citovanéuznesenie NS SR: „...toto právo sa mu zo zákona obnovuje pri každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá
sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace a pri každej splátke je potrebné po troch mesiacoch a
jednom dni omeškania začať počítať novú premlčaciu dobu na potenciálne zosplatnený dlh.“

23. Preto mal žalobca za to, že veriteľ nie je povinný uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú sa chystá,
prípadne pre ktorú pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, Občiansky zákonník takúto
podmienku v žiadnom jeho ustanovení neobsahuje. Žalobcovi preto nie je zrejmé, z akých zákonných
ustanovení súd prvej inštancie túto domnelú povinnosť veriteľa vytvoril. Zhrnul, že zo zákonných

ustanovení vyplývajú len nasledovné podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru: aby
bola táto možnosť dohodnutá (bez akýchkoľvek zákonných náležitostí tejto dohody), aby bol dlžník
v omeškaní aspoň 3 mesačné splátky, aby bol dlžník na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva. Žalobca bol názoru,
že určenie, pre nezaplatenie ktorej konkrétne určenej splátky nastalo zosplatnenie dlhu, je výhradne
vecou právneho posúdenia súdu, žalobca nemá povinnosť vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo

vymedziť, čo napokon aj bezpochyby urobil.

24. Žalobca mal za to, že špecifikácia splátky by bola navyše nadbytočná, keďže z platnej právnej úpravy
a rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že vždy môže ísť len
o jednu konkrétne vymedzenú splátku, pre nesplnenie ktorej veriteľ zosplatnil celý úver (v tomto prípade

splátku splatnú 10.09.2022), ako aj to, že po uplynutí troch mesiacov (od jej splatnosti) sa začína plynutie
premlčacej doby. Zopakoval, že uvedené je výsostne právnou otázkou, závisí od právneho posúdenia
súdu.

25. Žalobca tiež poukázal na to, že v prípade možného rozdielneho výkladu náležitosti právneho úkonu

by mal byť preferovaný výklad v prospech jeho platnosti. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 9/2017 z 27.05.2020 odkazujúce na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07, v zmysle ktorých podľa ústavne konformného výkladu je
preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu.

26. Na podporu svojho názoru žalobca citoval aj z viacerých rozhodnutí krajských súdov Slovenskej
republiky (o. i. aj z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa
24.10.2023), ktoré nevyžadovali ako podmienku zosplatnenia úveru uvedenie konkrétnej splátky vo
výzve podľa § 53 ods. 9 OZ, resp. v oznámení o zosplatnení úveru podľa § 565 OZ. Poukázal aj na to, že
predmetnú otázku posudzovali súdy približne od roku 2008 – do roku 2024, pričom z rozhodovacej praxe

súdov (na všetkých úrovniach) pre banky požiadavka na špecifikáciu splátky vo výzve zosplatňujúcej,
resp. pred zosplatnením nevyplynula, až v roku 2024 došlo k zásadnej zmene pri posudzovaní obsahu
predmetného ustanovenia. Aj keď sa súdna prax môže v čase vyvíjať, nová argumentácia súdu pre
posudzovanie (ne)platnosti uvedených právnych úkonov (výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenia
podľa ust. § 565 OZ) za danej situácie predstavuje zásadný zásah do právnej istoty veriteľov, ktorému

podľa názoru žalobcu intenzitou nekorešponduje potrebná ochrana spotrebiteľa. Je taktiež potrebné
poukázať na to, čo by takýto výklad znamenal pre desaťtisíce (ak nie státisíce) vecí, kde z tohto
dôvodu prichádzajú do úvahy obnovy konania, žaloby spotrebiteľov voči bankám. Žalobca mal za to, že
predmetnúproblematikuposudzovaldovolacísúdpririešeníprávnejotázkypremlčania(výsledkomčoho
bolajjudikátpublikovanýpodč.R29/2023,uznesenieNajvyššiehosúduSR2022sp.zn.7Cdo/268/2020

z 29.11.2022), kedy podľa žalobcu nevyhnutne musel dovolací súd posudzovať aj náležitosti jednotlivých
výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon
veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku v tej-ktorej výzve. Výklad vyžadujúci uvedenie
konkrétnej splátky v oznámení o zosplatnení úveru, resp. aj vo výzve pred zosplatnením nemôže obstáť
v praktickom živote úverových vzťahov, jednak preto, že takmer nikdy by nemohla nastať situácia, že

by veriteľ uvádzal v týchto právnych úkonoch totožnú splátku, teda nebolo by ani zrejmé, akú splátku
má vlastne uvádzať a jednak preto, že ak by sa malo jednať o tú istú splátku, banka by musela čakať
surobenímprávnehoúkonu–oznámeniaozosplatnení minimálne15dnípoupozornenípodľa§53ods.
9 OZ, tento úkon by sa stal právne účinným až dôjdením do dispozičnej sféry adresáta – dlžníka, pričom
úložná lehota pri poštovom doručovaní je až 18 dní, a teda v prípade, že by k prevzatiu oznámenia došlo

až v 18. deň, potom by po 33 dňoch (15+18) došlo nevyhnutne k splatnosti ďalšej splátky, čo by menilo
právne posúdenie toho, pre ktorú splátku došlo k uplatneniu práva na zosplatnenie. Uvedenie konkrétnej
splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá, zosplatniť úver v upozornení podľa § 53 ods. 9 OZ by teda nemalo
pre spotrebiteľa žiadnu informačnú hodnotu, mohol by len nadobudnúť mylnú domnienku, že uhradenímlen tejto splátky zabráni zosplatneniu – čo by však v prípade omeškania s viacerými splátkami nemohlo
nastať, nakoľko pri úhrade (len) tejto splátky by podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ zostali zachované
(spotrebiteľ by bol naďalej v omeškaní so splácaním dlhu po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, keďže zvyšné

splátky neuhradil a zároveň bol upozornený na možné uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti).

27. Žalobca v odvolaní poukázal aj na novelizáciu ust. § 53 Občianskeho zákonníka účinnú od
01.11.2024:

28. Podľa § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.11.2024, ak má
spotrebiteľ plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy v splátkach, môže obchodník požadovať vrátenie celého
plnenia, ak je spotrebiteľ celkom alebo čiastočne v omeškaní aspoň s tromi splátkami a suma splátok,
s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, je najmenej vo výške
a) desiatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa
spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá najviac na tri roky,

b) piatich percent poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ podľa
spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako tri roky
a najviac na desať rokov, alebo
c) dva a pol percenta poskytnutej sumy úveru alebo iného plnenia, na ktorého vrátenie je spotrebiteľ
podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, ak je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy dohodnutá na viac ako

desať rokov.

29. Podľa § 53 ods. 10 cit. zákona ak sú splnené podmienky podľa odseku 9, obchodník je povinný vo
výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť spotrebiteľovi dodatočnú lehotu
na plnenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy. Ak spotrebiteľ neuhradí splátky, s

ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu obchodníkom, jej uplynutím sa stáva celé
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565 sa nepoužije. Obchodník je povinný vo
výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, upozorniť spotrebiteľa na následok podľa
predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.

30. Žalobca citoval aj z dôvodovej správu k tejto novelizácii, podľa ktorej: „Navrhovaná nová právna
úprava upravuje "možnosť" obchodníka požadovať úhradu celého plnenia, resp. celej dlžnej sumy
za zákonom ustanovených podmienok, ktoré zohľadňujú nielen počet omeškaných splátok, ale aj ich
celkovú "omeškanú" výšku vo vzťahu k výške poskytnutého úveru alebo iného plnenia, na ktoré je
spotrebiteľ podľa spotrebiteľskej zmluvy povinný, a vo vzťahu k dĺžke trvania spotrebiteľskej zmluvy.

Pokiaľ ide o iné plnenia, majú sa na mysli najmä plnenia odlišné od finančného plnenia (napr. zmluva
o dielo a pod.).“

31. Žalobca mal za to, že ani po novelizácii Občianskeho zákonníka nebude "obligatórnou" náležitosťou
výzvyuvedeniekonkrétnejsplátky,resp.jejšpecifikácia,alepostačujúcimúdajomnaplatnézosplatnenie

bude naďalej uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní. Veriteľ podľa právnej úpravy účinnej
od 01.11.2024, obdobne ako aj pri úprave účinnej pred 01.11.2024 je povinný vo výzve upozorniť
spotrebiteľa na následok zosplatnenia a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.
Obligatórnou náležitosťou tejto výzvy teda ani po účinnosti novelizácie nebude špecifikácia konkrétnej
splátky, pre ktorú sa veriteľ chystá úver zosplatniť, resp. pre ktorú úver zosplatňuje. Uvedená novelizácia

Občianskeho zákonníka je reakciou zákonodarcu na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie,
ktorá taktiež povinnosť konkretizovať splátku, pre ktorú došlo k zosplatneniu, nevyžaduje.

32. Žalobca mal preto za to, že výzvy veriteľa sú pre spotrebiteľa dostatočným spôsobom určité,
netrpia vadou neurčitosti, obsahujú jasný prejav vôle veriteľa, ktorý využil svoje právo zosplatniť úver

po predchádzajúcej výzve na zaplatenie omeškaných splátok. Prejav vôle je neurčitý len v prípadoch,
keď je neistý jeho obsah, resp. je vnútorne rozporný. Z obsahu právneho úkonu zo dňa 02.09.2022 je
celkom zrejmý úmysel veriteľa, t.j. upozornenie dlžníka v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiace, je z neho zrejmá aj celková výška jeho omeškania
a rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej lehote, je

veriteľ oprávnený žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Taktiež z obsahu zosplatnenia zo dňa 16.12.2022
je zrejmá vôľa veriteľa zosplatniť celú pohľadávku z dôvodu porušenia povinnosti na strane dlžníka -
nedodržania platobnej disciplíny. Z obsahu týchto úkonov je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmávôľa konajúcej osoby, čo vylučuje možné právne posúdenie uvedených právnych úkonov ako neurčitých,
resp. neplatných.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že je nesprávny právny názor súdu prvej inštancie
o neplatnom zosplatnení úveru a teda aj naň nadväzujúci právny záver o neplatnosti postúpenia
pohľadávky z banky na žalobcu.

34. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe

vyhovel, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

35. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

36. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34

ods. 1 CSP preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní
podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich sa
procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní

nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je
potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

37. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalobca v podanom odvolaní síce formálne označil (aj)

odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP, tieto však v obsahu odvolania žiadnym spôsobom
nešpecifikoval,neuviedolkonkrétneokolnosti,vktorýchmajútietoodvolaciedôvodyspočívať,konkrétne
v čom má spočívať nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie, ktorým mal znemožniť strane
(žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, v čom malo spočívať porušenie práva na spravodlivý proces, ani nešpecifikoval,

k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospieť. Žalobca v odvolaní nenapáda skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že vo výzve podľa § 53
ods. 9 OZ, ani v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 OZ nie je uvedená
splátka, pre ktorú veriteľ – banka využila právo podľa § 565 OZ, žalobca bol len na rozdiel od
súdu prvej inštancie názoru, že takáto náležitosť z OZ nevyplýva, a preto polemizuje a nesúhlasí s

právnym názorom súdu prvej inštancie na vec, konkrétne s názorom, že v oznámení o zosplatnení
úveru podľa § 565 OZ musí byť ako jeho obsahová náležitosť konkretizovaná splátka, pre ktorú veriteľ
toto právo využil, ak túto obsahovú náležitosť neobsahuje, je zosplatnenie neplatné pre rozpor so
zákonom v zmysle § 39 OZ. Žalobca teda uplatnil len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tým,

že v lehote na podanie odvolania žalobca nekonkretizoval, nevymedzil odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b) a f) CSP, vlastne ich neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára
k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených
vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je
potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie

odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237). Taktiež v zmysle
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 iba uvedenie
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní
rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených

odvolacích dôvodov.

38. K samotnému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza
nasledovné:

39. Senát 17CoCsp odvolacieho súdu v minulosti aj s poukazom na žalobcom citované uznesenie
tohto senátu sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa 24.10.2023 zastával názor, že obsahovou náležitosťou
oznámenia o zosplatnení úveru nemusí byť určenie splátky, pre ktorú veriteľ právo na zosplatnenie
uplatnil. Od vydania daného rozhodnutia však došlo k zjednoteniu súdnej praxe v otázke, či oznámenieo zosplatnení úveru musí ako obsahovú náležitosť obsahovať konkretizáciu splátky, pre ktorú veriteľ
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru podľa § 565 OZ, a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/152/2022 z 13.02.2025, zverejneným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí

súdov SR pod č. R 34/2025, ktorého prvá časť právnej vety znie: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú
prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň
zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý,
sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).“ V podrobnostiach odvolací

súd v zmysle § 393 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie daného rozhodnutia.

40. Preto právny názor uvádzaný v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024 (ako rozhodnutí len jedného senátu NS SR, predchádzajúcom judikátu R 34/2025), ako aj v
niektorých rozhodnutiach krajských súdov, na ktoré v odvolaní poukázal žalobca, podľa ktorého sa pre
platnosť zosplatnenia úveru nevyžaduje v právnom úkone zosplatnenia určenie splátky, ktorá vyvolala

zosplatnenie, považuje odvolací súd za prekonaný.

41. Pre úplnosť odvolací súd podotýka, že aj jeho právny názor vyjadrený v uznesení č. k.
17CoCsp/42/2024 – 130 zo dňa 23.01.2025, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.
k. 7Csp/24/2024 – 98 zo dňa 02.09.2024 zrušený, že výzva banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách

nemusí byť samostatnou výzvou, ale môže byť obsiahnutá v oznámení o predčasnom zosplatnení
úveru, ak toto zároveň obsahuje aj výzvu na zaplatenie pohľadávky, odvíjajúci sa od názoru vyjadreného
v uznesení NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 bol medzičasom prekonaný, došlo k
zjednoteniu súdnej praxe aj v tejto otázke, a to rozsudkom (veľkého senátu občianskoprávneho kolégia)
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/4/2025 z 30. júla 2025, zverejneným v Zbierke

stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 38/2025, ktorého právna veta znie: „Ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú
výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom
touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani
oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“ Aj na tomto mieste odvolací súd v podrobnostiach

poukazuje na odôvodnenie daného rozhodnutia.

42. V súčasnosti by teda už nedošlo ani k zrušeniu v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie
vydaného v tomto spore založeného na právnom názore, že ako podmienka postúpenia pohľadávky z
banky na tretiu osobu bez súhlasu dlžníka sa vyžaduje osobitná, samostatná výzva banky podľa § 92

ods. 8 zákona o bankách, čomu v tomto prípade tak nebolo. Neplatnosť postúpenia už z tohto dôvodu
postačuje pre záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore.

43. Odvolací súd podotýka, že nie je viazaný svojím vlastným právnym názorom vysloveným v
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, môže sa od neho odchýliť, zmeniť ho, po dokonca by tak mal

urobiť, ak s odstupom času ku konkrétnej právnej otázke najvyššia súdna autorita zaujme iný názor.
V tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/81/2022
z 26.04.2023, v ktorého bode 10.1. odôvodnenia sa uvádza: „...v praxi nie je vylúčená situácia, že
odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie následne
(povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný

právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu
a pod.) a rozhodne inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971) pripustila, aby
odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom.
Keďže ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov

vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami v CSP, je táto judikatúra použiteľná aj pre nový
procesný kódex. Názor, že odvolací súd sa nemusí bezvýhradne riadiť vlastným právnym názorom
vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí bol odôvodňovaný medzi iným aj "zásadou socialistickej
zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. (...) Nemožno
ani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom

názore, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil." (Rubeš, J. a kol., Komentár k občianskemu súdnemu
poriadku, 1. diel, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732). Táto názorová
predstava sa presadila aj po spoločensko-politických zmenách po r. 1989, a to "predovšetkým s ohľadom
na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom" (nálezÚstavného súdu Slovenskej republiky 3. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 46/2013). Ústavný súd v
predmetnom náleze o. i. konštatoval, že "pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť
vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod

vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy)
zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými
predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky

v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre
súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý
je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže
byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.“

44.Prevýsledoktohtosporupretoniejepodstatnýnázorsúduprvejinštancie,žepreplatnézosplatnenie
sa taktiež vyžaduje, aby bola výzva podľa § 53 ods. 9 OZ učinená po splatnosti splátky, pre ktorú veriteľ
vyhlási predčasnú splatnosť úveru. Preto opätovne len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že s týmto
názorom nesúhlasí. Už v minulosti (napr. v rozsudku sp. zn. 17Co/106/2019 zo dňa 20.05.2020) odvolací
súd vyjadril názor, že nie je rozhodujúce, či splátka, pre omeškanie ktorej veriteľ pristúpil k výzve a

upozorneniu podľa § 53 ods. 9 OZ z. bola medzičasom zaplatená, ale či v čase uplatnenia práva podľa §
565 OZ existuje splátka (hoc aj nasledujúca), s ktorou je dlžník v omeškaní viac ako tri mesiace. Veriteľ
môže upozorniť dlžníka na možnosť uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky naraz aj keď dlžník
ešte nie je v omeškaní s niektorou či viacerými splátkami až po dobu troch mesiacov. Ustanovenie §
53 ods. 9 OZ totiž nevyžaduje ako podmienku upozornenia na možnosť využitia práva podľa § 565 OZ

omeškanie so splátkou viac ako tri mesiace, omeškanie je rozhodujúce až z hľadiska uplatnenia práva
na vyhlásenie predčasnej splatnosti dlhu.

45. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP aj bez návrhu preskúmal aj od I. výroku vo veci samej
závislý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku strán sporu na náhradu trov konania. Žalovaná

mala v konaní plný úspech, nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá. V zmysle § 255 CSP
riadiacsacelkovýmvýsledkomsporu,celkovýmpomeromúspechustránsporuvsporebymalanárokna
náhradu trov (prvoinštančného aj predošlého odvolacieho) konania žalovaná proti žalobcovi. Žalovanej
však preukázateľne vznikli trovy len v konaní pred súdom prvej inštancie (v štádiu nasledujúcom po
zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu) v dôsledku jej účasti na súdnom pojednávaní konanom na súde

prvej inštancie dňa 17.03.2025, v predchádzajúcom odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17CoCsp/42/2024 jej žiadne trovy nevznikli, k odvolaniu žalobcu proti
vporadíprvémurozsudkusúduprvejinštancievydanomvtomtosporesanevyjadrila.Pretoodvolacísúd
vzmysle§388CSPII.výrokrozsudkusúduprvejinštanciezmeniltak,žepriznalžalovanejvočižalobcovi
len nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% a náhradu trov odvolacieho konania

vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17CoCsp/42/2024 žalovanej voči žalobcovi
nepriznal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo
14/2018 zo dňa 28.02.2018 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R
72/2018, ktorého právna veta znie: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v
súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu,

rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“

46. Z rovnakého dôvodu rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP a čl. 17 základných princípov CSP aj o nároku strán sporu na náhradu trov tohto odvolacieho
konania. Podľa § 255 ods. 1 CSP by bola vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu aj

trov tohto odvolacieho konania z dôvodu plného úspechu žalovanej v tomto odvolacom konaní. Nárok
na náhradu trov tohto odvolacieho konania však žalovanej odvolací súd nepriznal z dôvodu, že jej
ani v tomto odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani k odvolaniu žalobcu proti v poradí druhému
rozsudku súdu prvej inštancie v tomto spore sa nevyjadrila.

47. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C . s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11

ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).