Rozsudok – Hospodárske trestné činy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-3T/50/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215010633
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Lokša

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7215010633.34

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, samosudcom JUDr. Jánom Lokšom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.

júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku súd oslobodzuje obž. A. B., nar. XX.X.XXXX v meste C., D.
C. E., toho času bytom F., G. H. I. X, F. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 3Pv
493/11/8803 zo dňa 6.5.2015 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovania veriteľa podľa §
239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že ako
oprávnenáosoba-konateľspoločnostiJ.,D.D.D.F.,D.X,K.:XXXXXXXXvobdobírokov2008až2010
odpredal dňa 12.5.2010 kúpnou zmluvou č. V 1026/10 a dňa 31.5.2010 kúpnou zmluvou V 534/10 L. J.

D. J. D. a to nehnuteľnosti v jej vlastníctve, aj napriek existencii neuhradených faktúr z predchádzajúceho
obdobia roka 2008 I. D. C. M. D., F. N. XXX, D., L. E., ktoré doposiaľ neboli uhradené, pričom finančné
prostriedky použil pre vlastnú potrebu, L. N. D. D. C. M. D., K.: XXX XX XXX, F. N. XXX, D., L. E. škodu
vo výške 39.077,20 eur

- pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd odkazuje poškodenú spoločnosť N. D., F. N. XXX, D., L.
E., K.: XXX XX XXX ako nástupcu spoločnosti C. M., D.. Slušovice s uplatneným nárokom na náhradu
škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II podal dňa 15.5.2015 toho času Okresnému súdu Košice II
obžalobu sp. zn. 3 Pv 493/11/8803-87 zo dňa 6.5.2015 na obžalovaného A. B. pre prečin poškodzovania
veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého
sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

V prejednávanej veci bol obžalovaný dvakrát neprávoplatne uznaný za vinného zo spáchania
predmetného trestného činu, a to rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 3T/50/2015 zo dňa
3.2.2017 a rozsudkom rovnakého súdu zo dňa 21.9.2021. Oba tieto rozsudky boli v odvolacom konaní
zrušené v celom rozsahu, naposledy uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/44/2022 zo
dňa 5.9.2022.
Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom prvostupňový súd doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu,
a to výsluchom obžalovaného, prečítaním a oboznámením skorších výpovedí svedkov a znalcov

a ďalšími listinnými dôkazmi.
Dodatkom č. 6 Rozvrhu práce na rok 2023 zo dňa 13.4.2023, účinného od dňa 17.4.2023 bola táto
trestná vec pridelená do tohto súdneho oddelenia. Obžalovaný po poučení v zmysle § 277a Trestného
poriadku súhlasil so zmenou samosudcu.Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní opätovne vyjadril ku skutku kladeného mu za vinu, pričom
vypovedal v tom zmysle, že spoločnosť C. M., D. prejavila ochotu zúčastniť sa na obchodnej ponuke
z Jordánska. Táto spoločnosť dodala do Jordánska nekvalitný tovar. Jednalo sa o sušené mlieko, ktoré

nevyhovovalo jordánskym zdravotným normám, čo je doložené dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise
a to od jordánskej colnice a od jordánskych veterinárnych orgánov. Spoločnosť J., D. v tom čase
poskytla spoločnosti C. M., D. cesiu výnosu z dokumentárneho akreditívu, ktorý bol otvorený v prospech
spoločnosti J., D.. Podmienkou realizácie tohto obchodu bolo, aby jordánska strana tovar prijala a za
tovar spoločnosti C. M., D. zaplatila. Zopakoval, že spoločnosť C. M., D. dodala tovar nekvalitný, ktorý

nevyhovoval certifikátom jordánskej strany, preto za tento tovar zaplatené nebolo. Zdôraznil, že čo sa
týka tovaru – sušeného mlieka, jordánska strana má rovnaké nároky na certifikáciu kvality sušeného
mlieka ako Európska únia. Nie je pravdou, aby spoločnosť C. M., D. sa nemohla uspokojiť z toho
dôvodu,žeodpredalčasťmajetkuspoločnostiJ.,D.inýmsubjektom.Zaúčelomuspokojeniapohľadávky
spoločnosti C. M., D. im ponúkol prednostne majetok, ktorý následne bol nútený odpredať. Oni však
jeho ponuku odmietli. Aj o tejto skutočnosti sú vo vyšetrovacom spise dôkazy, keďže jednal priamo

v spoločnosti C. M., D. s obchodným riaditeľom spoločnosti C. M., D. - O. L. a s majiteľom spoločnosti
C. M., D.. P. P.. Predložil súdu odpoveď O. L. na dohodu o uznaní dlhu a emailovú dokumentáciu, ktorá
s tým súvisí.
Zdôraznil, že spoločnosť J., D. sa tiež zaoberala kúpou a predajom poľnohospodárskych pozemkov.
Túto činnosť realizovala od roku 2005 až do roku 2010 priebežne. V inkriminovanom období rokov 2008

až 2010 bol nútený predať časť pozemkov, aby mal na úhradu nákladov spoločnosti J., D.. Nejednalo
sa len o náklady s priamou činnosťou spol. J., D. ako boli napr. nájmy a pod., ale aj náklady, ktoré vznikli
v súvislosti s konaním spoločnosti C. M., D. a kvôli ktorým bol nútený cestovať do Jordánska za účelom
riešenia tejto situácie. Spoločnosť C. M., D. sa snažila namietať kúpnopredajné zmluvy, ktorými predával
pozemky iným osobám v roku 2009 a 2010 s tým, že napokon im súd tieto žaloby zamietol.

Pokiaľ ide o znalecké posudky, ktoré boli vykonané v prejednávanom prípade, s týmito posudkami vôbec
nesúhlasil. Žiadal o možnosť predložiť vlastné znalecké posudky, ktoré by lepšie potvrdili jeho obhajobu.
Obžalovaný mal vedomosť o tom, že si jordánska spoločnosť uplatňovala svoje práva v reklamačnom
konaní kvôli nevyhovujúcemu tovaru. Dôkazy o tom sa nachádzajú na č. l. 841 a nasl. a túto skutočnosť
potvrdila aj M. Bratislava. Jeho obchodný podiel v spoločnosti J., D.. Košice bol nútený previezť na Q. R.

vzhľadom na to, že mal vyhrážky od spoločnosti C. M., D. a nedalo sa s nimi komunikovať. Q. R. mala
kompetenciu tento konflikt so spoločnosťou C. M., D. riešiť. Spoločnosť J., D. bola daná do konkurzu,
avšak zdôraznil, že aj tak mala nejaký obchodný majetok, ktorým bolo možné uspokojiť pohľadávku
spoločnosti C. M., D..
V čase keď došlo k predaju pozemkov ich hodnota znalecky vyčíslená nebola. Pri ich ohodnocovaní

vychádzal zo situácie, ktorá bola v tom čase na trhu s nehnuteľnosťami.
Obhajca krátkou cestou predložil rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 27Cbi/10/2023 zo
dňa 13.12.2023, ktorým bola zamietnutá žaloba proti spoločnosti RID s.r.o.. Rozsudok ešte nebol
právoplatný, avšak Krajský súd Košice v zrušujúcom uznesení zo dňa 5.9.2022 nariadil vykonať
dokazovanie oboznámením stavu v citovanej veci Mestského súdu Košice. Obhajoba ďalej zdôraznila,

že kúpnopredajné zmluvy uvedené v skutkovej vete obžaloby sa vo vyšetrovacom ani v súdnom spise
nenachádzajú a to aj napriek skutočnosti, že uvedenými zmluvami mal byť spáchaný trestný čin.
Podľa § 277a ods. 3 Trestného poriadku boli prečítané zápisnice o výpovedi svedkov zo skoršieho
hlavného pojednávania:
Poškodený P. P. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.4.2016 na Okresnom súde Košice II (č. l.

1056) vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní s tým rozdielom, že nehovoril konkrétne o dlžných
sumách, číslach faktúr a ich splatnosti a tiež ohľadom situácie s dodávkou pre jordánsku spoločnosť.
Svoje rozpory vo výpovediach vysvetlil uplynutím dlhšieho času. Toho času na polícii mal pri výsluchu
k dispozícii príslušné faktúry a podľa nich vypovedal. S obžalovaným spolupracoval od roku 2001.
Mesačne od nich odoberal 1 až 2 kontajnery. Objem jedného kontajnera je 20 ton. V roku 2008 v čase

hospodárskej krízy išli tržbami dole a snažili sa získať nových zákazníkov. Táto skutočnosť nemala vplyv
na postoj k obžalovanému pokiaľ došlo k omeškaniu platieb jeho záväzkov, pretože patril medzi ich
dobrých odberateľov. Vážili si, že priniesol takú veľkú zákazku. V rámci ich možností mu vychádzali
v ústrety.
Na otázky obžalovaného svedok uviedol, že dodal tovar pre Jordánsko v objeme 320.760,- USD v kvalite

podľa certifikátu na tento tovar. Svedkova firma vedela, že táto suma bude uhradená len cez akreditív.
Čo sa týka dodržania podmienok akreditívu svedok uviedol, že si nestanovili žiadne podmienky. Oni len
dodali tovar podľa jeho požiadavky.Ohľadom ponúknutých pozemkov svedok uviedol, že obžalovaný ich neponúkol priamo jemu. Dozvedel
sa to od pána L.. Pre ich spoločnosť to nebolo akceptovateľné vzhľadom na to, že nevedeli o aké
pozemky ide a tiež neboli znalecky ohodnotené. Svedok pripustil, že mohla byť ústna dohoda o tom, že

pre výkyvy cien mlieka na svetovom trhu, by sa znížila suma na faktúre, ale maximálne o 10 – 15 %.
Svedok vedel kam pôjde jeho tovar.
Záväzok obžalovaného v čase výsluchu svedka stále trval. Návrh na súd podal svedok s odstupom času
preto, pretože obžalovaný sľuboval, že faktúry zaplatí. Umožnili mu na začiatku, aby si sám stanovil
dátum splatnosti ale to nedodržal. Následne jednali v ústnej rovine. Opakovane sľúbil úhradu. Povedal,

že nemá z čoho platiť, konkrétnejšie o tom vie pán L.. Jeho platobná disciplína nebola vždy 100 %.
Stávalo sa, že ďalší tovar mu dodali až po tom, keď zaplatil predchádzajúcu pohľadávku. Pán L. pracoval
pre ich spoločnosť na základe mandátnej zmluvy.
K výpovedi svedka obžalovaný namietal jeho vyjadrenie, že predchádzajúce obchody boli aj vo vyššej
výške, aj za 100.000,- USD a tiež namietal, že spoločnosť J., D. neuhrádzala načas faktúry, keď vo
väčšine prípadov uhrádzali tovar dopredu a keď nastali problémy v kvalite tovaru, vtedy to spoločne

riešili. Dokonca na hraniciach bola pozastavená dodávka tovaru za 150.000,- USD pre jej nekvalitu.
Následne poškodená spoločnosť C. M., D. znížila faktúru.
Svedok v reakcii na vyjadrenie obžalovaného uviedol, že o tom nemá vedomosť. Trval na svojich
predošlých vyjadreniach. Konečného odberateľa tovaru ich firma nepoznala, keďže sa u nich tovar aj
balil do obalov, ktoré dali vyrobiť podľa návrhu obžalovaného a text bol v arabskom jazyku tak preto sa

domnieval, že smeroval do týchto krajín.
Obžalovaný nesúhlasil s vyjadrením svedka, pretože z certifikátov bolo zrejmé, kto je konkrétny
odberateľ.
Splnomocnenec poškodeného k výpovedi svedka uviedol, že pohľadávky poškodeného voči spoločnosti
J., D. sú nespochybniteľné. Boli priznané právoplatnými rozhodnutiami v civilnom konaní. Jedná

sa o prvé tri faktúry z trestného oznámenia. Pokiaľ ide o štvrtú faktúru, jej výška bola prihlásená
v konkurznom konaní. Spoločnosť J., D. ju nenamietala a správca konkurznej podstaty ju uznal čo
do dôvodu aj výšky. V tom čase neexistoval spor o výške záväzku spol. J., D. voči poškodenej
spoločnosti. Skutočnosti, ktoré obžalovaný uvádzal boli predmetom civilného konania a nemajú súvis
s prejednávanou trestnou vecou.

Obhajca obžalovaného sa k vykonanému dôkazu vyjadril, že obžalovaný sa k výpovedi svedka P. P.
vyjadril písomne v bode 7 písomného podania zo dňa 20.2.2024, v ktorej potvrdil, že spoločnosť C.
M. akceptovala náklady spoločnosti J. vo výške 11.500,- eur a 7.500,- USD ako náklady na služobné
cesty,atososúhlasompoškodenéhoP.P..Obžalovanýnamietal,žedňa22.5.2012poškodenýnehovoril

pravdu o tom, kedy prebiehala obchodná spolupráca so spoločnosťou J.. Ďalej namietal, že P. P. sa
nevyjadroval o financovaní obchodu cez akreditív banky a neodvolateľné postúpenie jeho výnosu, hoci
o týchto okolnostiach mal vedieť. Zatajenie dôležitých skutočností resp. odkazovanie na obchodného
riaditeľa O. L. považuje obžalovaný za zavádzajúce.
Zo zápisnice o výpovedi svedka K. O. L. (č. l. 1094 – 1104) z hlavného pojednávania konaného dňa

6.9.2016 na Okresnom súde Košice II a zo zápisnice o výsluchu svedka z prípravného konania zo dňa
19.7.2012 (č. l. 85- 93) vyplýva, že svedok vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní. Na doplňujúce
otázky strán konania svedok odpovedal v tom zmysle, že pri podpise kúpnopredajných zmlúv medzi
spoločnosťami J., D. C. C. M., D., bol prítomný on spolu s manželkou obžalovaného a svojimi deťmi.
Obžalovaného pozná asi od roku 2000. Nevedel uviesť presne koľko bolo medzi nimi uzavretých

kúpnych zmlúv, uviedol len, že bolo ich dosť. Na otázku nech uvedie, či boli predtým nejaké problémy
s dodávkami tovaru pre spoločnosť J., D. svedok odpovedal, že v jednom prípade bola telefonicky
namietaná kvalita dodávky. Nekvalita iným spôsobom zdokumentovaná nebola. K úhrade faktúry však
v danom prípade došlo. Spomenul si ešte na prípad, ktorý sa týkal firmy brata obžalovaného pod názvom
S.. Nepamätal si už či dlh vznikol na strane tejto spoločnosti, alebo spoločnosti obžalovaného. Riešili

to tým spôsobom, že navýšili kúpnu cenu ďalšieho tovaru a takto sa mal postupne splniť dlh približne
za dva roky. Pre účtovné zlikvidovanie dlhu na dodávke však bolo potrebné iné riešenie, čo sa urobilo
formálne tak, že sa odberateľovi poskytla zľava z kvality dodaného tovaru.
Nevedel, kto vyhotovoval dokumenty na plnenie podmienok, ktoré slúžili na plnenie dokumentárneho
akreditívu. Firma C. M., D. nebola účastníkom akreditívneho vzťahu a nemohla vystavovať dokumenty

týkajúce sa tohto akreditívu. Predpokladal, že tovar označovali v súlade s kúpnou zmluvou. Samotné
označenie tovaru nevypovedalo o jeho kvalite. Svedok nemal vedomosť o kvalite tovaru. Nevedel tiež
o tom, že Krajská veterinárna správa pre Zlínsky kraj zistila z laboratórnych vyšetrení, že je tovar inej
kvality, ako prezentoval. Certifikát vystavoval na základe rozboru, ktorý urobilo nezávislé laboratóriuma na základe dokladov o kvalite surovín, z ktorých bol od ich dodávateľov daný tovar vyrobený. Tvrdil,
že doklady veterinárnej správy nemali súvis s dokladmi, ktoré vyhotovoval on. Veterinárna správa
konala samostatne na základe vlastnej kontroly a laboratórnych výsledkov po odobratí vzoriek. Keď

nastali problémy s úhradou faktúry, telefonoval do M. a dostal všeobecnú odpoveď, že sú problémy
s financovaním. Telefonoval obžalovanému, ktorý mu povedal, že je problém s kvalitou. Dohodli sa, že sa
to bude riešiť. Stretli sa osobne v Košiciach a obžalovaný tvrdil, že sa bude snažiť tovar aj napriek tomu
predať. V jeho prítomnosti niekomu telefonoval a hovoril po arabsky. Uviedol mu, že to mal byť jeden
z potenciálnych odberateľov. Nakoľko obžalovaný argumentoval tým, že tovar bol nekvalitný, požadoval

od neho doklad preukazujúci jeho tvrdenie, ktorý mu však nepredložil.
Obžalovaný mu ponúkol iné aktíva ako kompenzáciu takou formou, že obžalovaný mu e-mailom
adresoval tabuľku s podrobnosťami o pozemkoch. Bolo to niekedy začiatkom roku 2009. S obžalovaným
jednali niekedy v novembri 2008 ohľadom splátkového kalendára. Obžalovaný mu hovoril o tom, že
vycestuje do Jordánska riešiť tento obchodný problém. Na tento účel mu žiadnu finančnú čiastku
neposkytli.

Iniciátorom obchodného vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, mal byť obžalovaný. Zmluvu
vypracoval svedok. Finálny návrh obalu tovaru bol schválený obžalovaným. Pokiaľ by nebol akreditív
otvorený, aj napriek tomu, že neboli účastníkmi akreditívneho vzťahu, do takéhoto obchodného vzťahu
by nešli. K akreditívnemu vzťahu však svedok mal pripomienky a upozornil obžalovaného, že jednu
podmienku by bolo vhodné upraviť. Obžalovaný povedal, že to zariadi. Nebol to prvý akreditívny obchod

medzi nimi.
Svedkovi bola na hlavnom pojednávaní predložená zo strany obhajcu faktúra zo dňa 28.5.2008
a veterinárny certifikát zo dňa 25.8.2008 s tým, aby ozrejmil prečo v predložených materiáloch bol tovar
pod názvom Full Cereal Milk (plnotučné mlieko), keď podľa zmluvy a ďalších dokumentov malo byť
dodané mlieko instantné (Instant Milk). Svedok sa vyjadril v tom zmysle, že tieto dva produkty môžu, ale

nemusia mať iné zloženie. Vo faktúre nie je uvedené zloženie výrobku. Zloženie tovaru podľa certifikátu
by malo korešpondovať so zložením výrobku, ktoré je uvedené na obale.
Náklady na prepravu mal znášať obžalovaný. Súčinnosť obžalovaného pri riešení mala mať postupne
klesajúcu tendenciu. Obžalovaný však ponúkol aj iné riešenie problému, že by časť dlhu uhradil tovarom
z arabského sveta. Splátkový kalendár nebol akceptovaný, pretože obžalovaný odmietol akceptovať

akýkoľvek termín viažuci sa na čiastku 320.000,- USD s odôvodnením, že nevedel kedy dostane
peniaze. Od obžalovaného až neskôr obdržali list, ktorý obsahoval výhrady ku kvalite rôznych tovarov,
aj takých, ktoré mu dodali predtým. Nepovažovali to za reklamáciu. Svedok potvrdil, že má vedomosť
o tom, že v civilnom konaní už bolo niečo uznané súdom ohľadom úhrady pohľadávok spol. C. M., D..
Svedok ďalej na doplňujúce otázky samosudkyne uviedol, že nebol kompetentnou osobou prejaviť

ústretovosť voči obžalovanému v súvislosti s ponukou úhrady faktúry navrhnutými nehnuteľnosťami.
Nebol výkonnou zložkou spoločnosti, bol len sprostredkovateľom a jeho vzťah so spoločnosťou bol
založený na základe mandátnej zmluvy. Obžalovaný sa mu javil ako solventný zákazník a prípadné
omeškania boli krátkodobé.
Obžalovaný toho času bezprostredne reagujúc na výpoveď svedka uviedol, že obdržal zľavu 50.000,-

USD v rámci reklamácie. Chyba bola na strane dodávateľa, čo aj poškodený uznal. Poškodeného
informoval o všetkých skutočnostiach v súvislosti so zadržaním tovaru. Tiež bol osobne v Slušoviciach,
kde spoločne s kompetentnými osobami jednali, aby sa nepokazila ich obchodná spolupráca. Ponúkal
riešenie svojho záväzku – pozemkami. Túto ponuku neakceptovali, pretože chceli peniaze. Ponúkol im
aj zmenku na svoje meno, s čím tiež nesúhlasili, chceli len peniaze. Zúčastnil sa aj jednania s vedením

firmy, na ktorom svedok nebol prítomný, kde podpísal splátkový kalendár s tým, že čo sa týka dodávky
do Jordánska, tento termín splatnosti sa bude riešiť až keď sa táto situácia ustáli.
Svedok obratom reagoval na obžalovaného a doplnil, že pokiaľ ide o zľavu, tak tá nebola poskytnutá
pre nekvalitu tovaru. Na ponuky uvádzané obžalovaným si nepamätal.
Obhajca obžalovaného sa k vykonanému listinnému dôkazu vyjadril kriticky v súvislosti s pravdivosťou

uvádzaných skutočností. Namietol najmä to, že nie je pravdou, že svedok nemohol ovplyvniť platobné
podmienky, keďže nebol účastníkom akreditívneho vzťahu. Tomu zodpovedá elektronická komunikácia
medzi obžalovaným a O. L., kde sú uvedené námietky K. L. ku akreditívu. Tiež nie je pravdou,
že obžalovaný neargumentoval nekvalitou tovaru, čo je potvrdené tým, že vyjadrenie Úradu pre
špecifikáciu a normalizácie v Jordánsku zo dňa 8.3.2009, ktorú K. L. poslal. Svedok nehovoril pravdu, že

nemal vedomosti o návrhu obžalovaného vysporiadať svoje finančné záväzky iným spôsobom, keďže
obžalovaný predložil aj listinné dôkazy svedčiace o tom, že obžalovaný bol ochotný zaručiť sa svojim
majetkom, pozemkami a aj iným spôsobom. Svedok nehovoril pravdu, keď spomínal iba jeden prípad
nekvality tovaru, čo obžalovaný tak isto doložil viacerými listinnými dôkazmi, ktoré však mali vzťahk predchádzajúcej obchodnej spolupráci. Zdôraznil, že dodaný tovar nebolo možné v Jordánsku ďalej
distribuovať, keďže nevyhovoval ľudským potrebám.
ZozápisniceovýpovedesvedkyneJ.J.zhlavnéhopojednávaniakonanéhodňa3.11.2016naOkresnom

súde Košice II (č. l. 1169 – 1172) vyplýva, že svedkyňa chcela predať svoje pozemky. Skontaktovala sa
sobžalovaným,pozemokpodjehodomom,akoajzáhradunechcelaodpredaťataksazhodli.Nakatastri
zistila chybu v súvislosti s tým, že sa ozývali príbuzní, že ich ešte treba vyplatiť z domu po otcovi. Išlo
o chybný zápis. Keď zistila, že omylom sa dostali do zmluvy, ktorú uzatvorila s obžalovaným aj pozemky,
ktorénechcelapredať,spojilasasnímadohodlisa,žesatonapravíataksaajstaloasidodvochtýždňov

prostredníctvom novej zmluvy, na základe ktorej nadobudla späť pozemky od obžalovaného za jedno
euro pod jej domom a stodolou, ktoré mu omylom odpredala. Toto sa stalo niekedy v lete v roku 2013.
Pozemky nepredávala cez žiaden inzerát, len sa o tom zmieňovala viacerým osobám. Asi po roku sa jej
ozval obžalovaný a kúpil od nej pozemky, aj keď ich všetky nevidel. Išlo o poľnohospodárske pozemky.
Obžalovaný vysvetlil, že pozemky svedkyni vrátil popísaným spôsobom, pričom v zmluve musela byť
uvedené aspoň nejaká čiastka, aby to kataster akceptoval.

Podľa obhajcu obžalovaného je z výsluchu svedkyne zrejmé, že vypovedala v zhode s obžalovaným.
Po predchádzajúcom súhlase prokurátora a obhajcov boli prečítané výpovede znalcov K. T. N. (č. l. 1125
– 1126) a K. P. H. (č. l. 1126 – 1128) o dňa 17.5.2018.

Po oboznámení s predmetom výsluchu v kontexte kasačného uznesenia krajského súdu znalkyňa K. N.

uviedla, že robila opravný znalecký posudok, pretože kvôli nesprávnym údajom z katastra sa podstatne
zmenili ceny. Opravný posudok je záväzný. Po predložení znaleckého posudku č. 12/2014 (konanie na
Okresnom súde Košice II sp. zn. 43C/102/2010) znalkyňa potvrdila, že cena v tomto posudku je správna.
To, či bola v súvislosti s týmto posudkom vypočutá na polícii si nepamätala.
Obžalovaný nesúhlasil s pôvodným posudkom a to, že bol vypracovaný nový znalecký posudok nevedel.

Rovnako tak bol oboznámený aj znalec K. H., ktorý vypovedal, že spolu so starostom obce
avyšetrovateľomsazúčastnilimiestnejohliadkypozemkov.Priurčovanícenypozemkovzobraldoúvahy
ich prímestskú polohu, čím sa zvyšuje konečná suma. Dodal, že je aj samotný tvar pozemku je dôležitý.
Poukázal tiež na iné znalecké posudky, ktoré boli vypracované v rovnakej lokalite a v rovnakom čase,
pričomcenavinýchznaleckýchposudkochbolaeštevyššia.Pokiaľbysamaliodpôvodnéhoznaleckého

pozemku odpočítať dve parcely, nie je potrebné kvôli tomu vypracovať nový znalecký posudok, stačí
urobiť aritmetickú operáciu.
K výpovedi znalca sa vyjadril splnomocnenec poškodeného, že znalecké posudky spolu korešpondujú
a námietku, ktorú vzniesol obžalovaný, že je potrebné odpísať dve nehnuteľnosti z celkovej ceny
pozemkov neobstojí. Obžalovaný prevádzal nehnuteľnosti s vedomím toho, že je jej riadnym vlastníkom.

Oboznámením právoplatného uznesenia Krajského riaditeľstva PZ, odbor kriminálnej polície
v Košiciach, ČVS:KRP-16/1-VYS-KE-2014 zo dňa 14.4.2021 súd zistil, že vyšetrovateľ PZ procesným
postupom podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie vedené pre
obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ktorý
mal byť v podstate a zjednodušujúc povedané spáchaný na tom skutkovom základe, že „doposiaľ

zodpovednosťou nestotožnený zástupca spoločnosti J., D., dňa 24.7.2008 v Maďarskej republike,
Hegyeshalom v zariadení s názvom PAPRIKA CSÁRDA Hotel Restaurant, v úmysle neoprávnene sa
obohatiť a záväzky z uzatvorenej kúpnej zmluvy nesplniť, uzavrel so zástupcom spoločnosti C. M.,
D.. D., medzinárodnú kúpnu zmluvu č. XX/XX/XX, na základe ktorej spoločnosť C. M., D.. D., dodala
v dňoch 22.8.2008 a 25.8.2008 spoločnosti J., D., celkom 116640 ks sušeného mlieka J. J., ktoré mali

byť spoločnosťou J., D. uhradené prostredníctvom faktúry č. 4108015/08 zo dňa 25.8.2008 na sumu
320.760,- USD, splatnej dňa 8.9.2008, avšak k úhrade faktúry v dobe splatnosti ani do súčasnej doby
nedošlo a spoločnosti C. M., D. bola takto spôsobená škoda vo výške 4.907.628,- Kč (208.190,55 €).
Z odôvodnenia predmetného uznesenia ďalej vyplýva, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že
skutok sa stal a že skutku sa dopustil obžalovaný, avšak týmto skutkom neboli naplnené všetky pojmové

znaky trestného činu podvodu, pretože v konaní obžalovaného absentoval úmysel seba, alebo iného
obohatiť uvedením iného do omylu. Táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že obžalovaný bol v postavení
sprostredkovateľa predmetnej obchodnej transakcie medzi výrobcom a medzi odberateľom, ktorého
obžalovaný pre odber získal a s ktorým jednal vopred a dohodol sa na takých podmienkach, aby platba
za odber bola neodvolateľne prostredníctvom akreditívu uhradená výrobcovi. Vyšetrovateľ záverom

konštatuje, že nejde o trestno-právnu problematiku, ale ide o obchodnoprávny spor a riešenie takýchto
sporových záležitostí orgánmi činnými v trestnom konaní by znamenalo suplovanie činnosti súdov.Obžalovaný k vykonanému dôkazu uviedol, že obchodný vzťah, ktorý je predmetom aktuálneho
trestného stíhania vznikol na základe rovnakej zmluvy v roku 2008 so spoločnosťou C. M., D., kde bolo
trestné stíhanie zastavené.

Zo správy Daňového úradu Košice zo dňa 15.12 2022 vyplýva, že na daňový subjekt J., D., ku dňu
podania správy neboli evidované daňové nedoplatky. Táto skutočnosť vyplýva aj z príslušných daňových
priznaní za zdaňovacie obdobie rokov 2007 – 2009 (č. l. 1502 až 1512).
Rozsudkom Mestského súdu Košice sp. zn. 27Cbi/10/2013 zo dňa 13.12.2023 bola zamietnutá žaloba
v právnej veci žalobcu P. P. T., správkyne úpadcu J., D. „v konkurze“, proti žalovanému RiD, s.r.o.

o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o vydanie peňažnej náhrady vo výške 56,844,72 €. Súd svoje
rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že nebola splnená základná hmotnoprávna podmienka úspechu
odporovacej žaloby a síce, aby bola v konkrétnom čase a priestore ukrátená pohľadávka prihláseného
veriteľa, keďže minimálne v majetku úpadcu bolo dostatok majetku na uspokojenie aj iných pohľadávok.
Súd mal za to, že kúpna zmluva zo dňa 25.10.2007, ktorou úpadca previedol nehnuteľnosti na
spriaznenú osobu (žalovaného) je primeranou, a dokonca aj vyššou ako určil znalecký posudok, a teda

nie je naplnený úmysel žalovaného ukrátiť veriteľov, keďže žalovaný nadobudol nehnuteľnosti za
primeranú kúpnu cenu.
Obžalovaný uviedol, že pokiaľ ide o pozemky v obci Vajkovce, Beniakovce, Budimír a ostatné, tieto boli
ponúkané aj spoločnosti C. M., D. za účelom uspokojenia ich nároku s čím táto spoločnosť nesúhlasila
a záujem o kúpu týchto pozemkov neprejavili, o čom svedčí email, ktorý už bol v tomto konaní skôr

oboznámený, čomu zodpovedá aj výpoveď svedka K. L.. Obhajca mal k oboznámenému rozsudku
výhradu, že neúčinnosť kúpnej zmluvy bola posudzovaná v roku 2009, pričom pohľadávka spoločnosti
C. M., D., ktorá vznikla v roku 2008. Obžaloba je podaná pre kúpne zmluvy z mája 2010.
Obžalovaný má v odpise RT jeden záznam. Ide o podmienečné zastavenie trestného stíhania Okresnou
prokuratúrou Košice – okolie zo dňa 8.2.2018, sp. zn. 1 Pv 503/17/8806, právoplatné dňa 6.3.2018.

Obžalovaný sa v tejto veci v skúšobnej dobe osvedčil.
Prokurátor v záverečnej reči navrhol uznať obžalovaného za vinného zo spáchania skutku tak, ako
bol opísaný v obžalobe, ktorý napĺňa pojmové znaky prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods.
1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona. Poukázal na to, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný
minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Obhajobu obžalovaného, ktorý tvrdil, že sa dostal do druhotnej

platobnej neschopnosti práve kvôli spoločnosti C. M., D., ktorá mu dodala nekvalitný tovar, je potrebné
považovať za účelovú. Obhajoba obžalovaného bola vyvrátená najmä výpoveďami svedkov K. P., K. L.
a P. T.. Z výpovedí svedkov R., U. a U. je zrejmé, že po ukončení podnikania v spoločnosti J., D. sa
obžalovaný venoval inej podnikateľskej činnosti, a to obchodovaniu s nehnuteľnosťami. Vzhľadom na
osobu páchateľa preto navrhol, aby súd uložil obžalovanému výchovný trest a povinnosť nahradiť škodu

poškodenej spoločnosti.
Obhajcovia vo svojich záverečných rečiach v prvom rade poukázali na priebeh trestného stíhania od
vznesenia obvinenia až do momentu podania obžaloby. Od podania obžaloby dňa 15.5.2015 uplynula
dlhá doba, ktorá odôvodňuje zastavenie trestného stíhania v zmysle § 9 ods. 1 Trestného poriadku,
keďže boli porušené práva obžalovaného na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti

prejednávaného prípadu, obhajca poukázal na to, že dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní
nebol preukázaný úmysel ani nedbanlivosť obžalovaného žalovaného trestného činu sa dopustiť.
Podľa obhajoby nejde o trestnoprávnu problematiku. OČTK nemôžu riešiť sporné finančné nároky
obchodných spoločností, na čo sú príslušné a kompetentné civilné súdy. V prejednávanej veci nebol
dodržaný princíp „ultima ratio“. S poukázaním na uznesenie vyšetrovateľa KR PZ zo dňa 14.4.2021

obhajca uviedol, že v tejto istej veci už bolo rozhodnuté, a to zastavením trestného stíhania, lebo
skutok nie je trestným činom. Navrhol oslobodiť obžalovaného spod obžaloby prokurátora jednak
z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a jednak kvôli tomu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal
obžalovaný a to v zmysle ustanovenia § 285 písm. b), resp. písm. c) Trestného poriadku. Uznesením
8To 44/2022 odvolací súd poukázal na absenciu totožnosti skutku medzi pôvodným odsudzujúcim

rozsudkom a obžalobou zo dňa 6.5.2015. Obhajoba na pojednávaní 13.2.2024 poukázala, že kúpne
zmluvy uvedené v skutkovej vete obžaloby z 12.5.2010 a 31.5.2010 sa nenachádzajú ani v súdnom
ani vo vyšetrovacom spise. Doplnením dokazovania doposiaľ nebolo preukázané, že by sa obžalovaný
dopustil skutku vymedzeného v obžalobe pričom informácie z daňových priznaní alebo z iných civilných
rozhodnutí nepreukazujú tie skutočnosti, ktoré sú vymedzené v podanej obžalobe. Podrobnému

hodnoteniu výsluchu svedkov a oboznámených listinných dôkazov poukázali na ich písomné podanie
z 13.9.2016 na záverečnú reč JUDr. Vasiľa zo 16.9.2021 a na zhrňujúce písomné podanie obhajcu JUDr.
Antola z 18.4.2024. Z uvedených dôvodov alternatívne navrhli obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.Obžalovaný v záverečnej reči súdu navrhol, aby bol spod obžaloby oslobodený. Všetky dôkazy
preukazujúce jeho nevinu preložil. Necítil sa byť vinným a zdôraznil, že už 13 rokov žije v strese kvôli
prebiehajúcemu trestnému stíhaniu.

Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že skutkový stav je náležite zistený. Súd
dospel k záveru, že predmetný skutok sa stal, avšak tento nie je trestným činom, pričom jednotlivé
dôkazy boli vyhodnotené nasledovne.
Podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v základnej skutkovej podstate, kde sú vyjadrené všetky
pojmové znaky a ktorá podmieňuje použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty, prečinu poškodzovania

veriteľa sa dopustí ten, kto, čo aj len čiastočne, zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zničí, poškodí,
urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku.
Konanie páchateľa vyššie uvedeného trestného činu má spočívať v tom, že dlžník zmenši svoj majetok,
resp. povedané inak zmenší objem svojich aktív v takom rozsahu alebo takou formou, že by to pre
veriteľamalovovýsledkuznamenaťčoilenčiastočnezmarenieuspokojeniajehopohľadávky.Dôležitým
však v tomto prípade je skutočnosť, že ide o úmyselný trestný čin.

Uspokojenie veriteľovej pohľadávky sa marí alebo skracuje akoukoľvek zmenou v stave dlžníkových
aktív, ktorými sa tieto aktíva robia buď sčasti, alebo úplne veriteľom nedosiahnuteľné, alebo ktoré
zväčšuje súhrn nárokov, ktoré majú byť z imania páchateľa uspokojené (primerane podľa R 1480/1924).
Trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa páchateľ
dopustí, ak čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že úmyselne zmenší svoj majetok

konaním v tomto ustanovení uvedeným tak, že veriteľ v dôsledku toho nedosiahne uspokojenie, ktorého
by inak dosiahol (R 124/2012).
Primárnym objektom trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona je ochrana
majetkových práv veriteľa pred úmyselným poškodzujúcim konaním zo strany dlžníka, t. j. páchateľa.
Ide tu o také konanie, ktoré síce smeruje voči vlastnému majetku dlžníka, avšak v konečnom dôsledku

poškodzuje veriteľa, nakoľko tomuto sa nedostane zodpovedajúceho plnenia z majetku dlžníka. Výpočet
konkrétnych foriem úpadkového konania uvedených v § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
predstavuje zmenšenie hodnoty aktív dlžníkovho majetku, z ktorého by mohlo dôjsť k uspokojeniu
veriteľovej pohľadávky. V danom prípade ide o zníženie skutočnej (nie účtovnej) hodnoty majetku, teda o
reálnezmenšeniejehorozsahu.Vtejtosúvislostisažiadapoznamenať,žespôsobykonaniaprecizované

v naposledy označenom ustanovení, sami o sebe nie sú trestným činom, keďže týmto sa stávajú až s
ohľadom na nepriaznivé dôsledky uspokojenia veriteľa. Jednotlivé formy konania tak treba vždy vykladať
v nadväznosti na návetie ustanovenia § 239 ods. 1 Trestného zákona. V kontexte uvedeného treba
vykladať aj konanie dlžníka spočívajúce v predaji svojich majetkových hodnôt. Ak teda dlžník odpredá
svoj majetok za tomu zodpovedajúcu hodnotu, ktorú inak neutratí, potom nemožno hovoriť o zmenšení

jeho prostriedkov na úhradu svojich dlhov, keďže úhrn jeho majetku, pozostávajúci z aktív a pasív,
sa nezmenšil. Samotný predaj majetku tak nemožno automaticky ponímať za protiprávnu činnosť v
zmysle § 239 Trestného zákona. Touto sa stáva až v prípade existencie (často následných) úkonov
dlžníka, ktorými v konečnom dôsledku za scudzenú majetkovú hodnotu neobdrží do svojho majetku
zodpovedajúcu protihodnotu vhodnú k uspokojeniu veriteľa. Medzi tieto úkony radíme aj fiktívny, resp.

fingovaný predaj (Rozsudok NS SR sp. zn. 6Tdo/26/2019 zo dňa 17.7.2019).
Trestným činom poškodzovania veriteľa tak nie je akékoľvek zmenšovanie majetku, resp. jeho
fingovanie, teda akékoľvek majetkové machinácie, ale iba také zmenšovanie majetku, ktoré reálne
ukracuje uspokojenie existujúcej pohľadávky veriteľa. V takýchto konaniach je potom nevyhnutné
skúmať, či má veriteľ možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka, od čoho sa

bude odvíjať či došlo k naplneniu predpokladu zmarenia uspokojenia pohľadávky. Ak totiž obvinený
(dlžník) preukáže, že disponuje iným majetkom, z ktorého je možné uspokojenie pohľadávky veriteľa
za rovnakých podmienok, nebude naplnený predpoklad, že došlo k zmareniu uspokojenia pohľadávky,
pretože túto je možné uspokojiť z iného majetku dlžníka. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti preto
nestačí akýkoľvek spôsob konania uvedený v § 239 TZ, pokiaľ veriteľ má alebo mal možnosť uspokojiť

svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka. V tomto smere však bolo potrebné skúmať aj to, akého
majetku sa dlžník zbavil, a aký iný majetok mu zostal, t. j. či iný zostávajúci majetok je reálne
speňažiteľný,resp.čibolspeňažiteľnývporovnateľnomčasovomhorizonte,pretožeúčelomuspokojenia
pohľadávkyjenielenjejsamotnéuspokojenie,resp.vymoženie,aleajuspokojenievčonajkratšomčase.
Dôležitou je tiež skutočnosť, či dlžníkove úkony spočívajúce v scudzovaní majetku boli realizované

za zodpovedajúcu protihodnotu. Ak totiž dlžník získa za scudzovaný majetok iný majetok v rovnakej
alebo podobnej hodnote, nemožno uvažovať o zmarení uspokojenia veriteľovej pohľadávky, ktorý sa
môžeuspokojiťztaktotransformovanéhomajetku,ktorýzmenilibasvojcharakter,niehodnotu.Napokon
aj krajský súd v kasačnom uznesení sp. zn. 8To/44/2022 zo dňa 5.9.2022 vyslovil právny názor, žesamotný predaj nehnuteľnosti nemôže spôsobiť zmarenie uspokojenia pohľadávky, pretože fakticky sa
nehnuteľnosť len „premenila“ na finančné prostriedky, t. j. na inú zložku majetku spoločnosti.
Obžalovaný od začiatku trestného konania spáchanie trestného činu popieral. Uviedol, že táto situácia

(nevyplatenie faktúry) nastala kvôli tomu, pretože bol dodaný nekvalitný tovar. Táto časť skutku bola
OČTK posudzovaná už v štádiu prípravného konania, ako skutok, ktorý nenadobúda trestno-právny
charakter a trestné stíhanie bolo zastavené.
Poškodená spoločnosť, resp. jej nástupnícka spoločnosť však pokračovali v podávaní trestných
oznámení s tým, že faktúru si nemohli vymôcť ani v ďalšom konaní, pričom vykonaným dokazovaním

bolo obžalovanému kladené za vinu, že zmaril uspokojenie pohľadávky svojho veriteľa tým, že časť
svojho majetku predal.
Obžalovaný súdu preukázal, že v čase keď bol vlastníkom nehnuteľností (pozemkov), tieto ponúkal aj
poškodenej spoločnosti, ktorej mohol aj takýmto spôsobom svoje pohľadávky uhradiť. Z vykonaného
dokazovania je ďalej zrejmé, že poškodený túto možnosť nevyužil s odôvodnením, že im nebola známa
hodnota týchto nehnuteľností, ktorá však bola bez nejakých väčších komplikácií spoľahlivým spôsobom

zistiteľná. Svedok L. pritom potvrdil, že obžalovaný mu ponúkal kompenzáciu nehnuteľnosťami, ale aj
iné alternatívy, napr. tovar z arabského sveta. Tiež potvrdil, že obžalovaný mal snahu riešiť túto situáciu
a v tomto duchu tiež osobne vycestoval do Jordánska. Následný „špekulatívny“ pohyb pozemkov bol
vyvrátený najmä výpoveďou svedkyne J., ktorá uviedla, že to bolo kvôli pôvodne chybnému zápisu
v katastri, a teda omylom, čo korešponduje aj s tvrdením obžalovaného. Obžalovaný mal snahu riešiť

aj tento problém. Hodnota pozemkov bola predmetom aj znaleckého dokazovania. Argumentom opaku
možno dospieť k záveru, že ak by obžalovaný mal úmysel ukrátiť svojho veriteľa uvedeným spôsobom,
nenúkal by mu ako kompenzáciu svojej pohľadávky inú náhradnú hodnotu, resp. iné svoje aktíva.
Neponúkal by pravdepodobne nič.
Obhajoba obžalovaného nebola vyvrátená v takej miere, že by konajúci súd dospel k záveru, že uvedené

konanie je trestným činom. Obžalovaný opisoval jednotlivé okolnosti chronologickým spôsobom,
argumentoval vecne a autenticky bez toho, aby mal v úmysle niečo zatajovať, alebo sa brániť iným,
síce dovoleným, ale špekulatívnym spôsobom. Súd nemal vážnejšie pochybnosti o osobe obžalovaného
v tom zmysle, že by nemal ochotu riešiť svoje finančné záležitosti v podnikaní, čím je vyvrátený aj jeho
úmysel ukrátiť svojho veriteľa.

Záverom je tiež veľmi dôležité zdôrazniť, že trestné konanie má byť v porovnaní s inými (v tomto prípade
súkromnoprávnymi) procesnými postupmi prostriedkom „ultima ratio“, teda akýmsi posledným možným
riešením alebo opatrením prichádzajúcim do úvahy. Inštitúty trestného práva majú byt využité až vtedy,
keď iné menej prísne a menej invazívne prostriedky ochrany práv nedokážu dostatočne ochrániť
práva konkrétnych osôb. Ide o princíp, ktorý vyjadruje subsidiaritu trestného práva, voči iným právnym

odvetviam nášho vnútroštátneho právneho poriadku. V trestnom konaní nie je možné nahrádzať činnosť
civilných súdov a iných oprávnených orgánov orgánmi činnými v trestnom konaní, a to ani ex post.
Skutočnosť, či a do akej miery je obžalovaný ako sprostredkovateľ predaja zodpovednou osobou
z hľadiska záväzkového práva preto nie je trestnoprávnou otázkou.
Vzhľadom na to, že nebolo preukázané, že trestným činom je nevyplatenie faktúry obžalovaným a že

obžalovaný takýmto spôsobom mal úmysel ukrátiť svojho veriteľa, tak nie je možné vysloviť ani záver
o tom, že obžalovaný je vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa. Preto súd na základe
vyššie uvedených skutočností, vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení rozhodol tak, ako
vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku a poškodenú spoločnosť so svojim nárokom odkázal na civilný
proces.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od jeho oznámenia na Mestskom
súde Košice. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.