Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 5, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121445713
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6121445713.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO 35 724
803, so sídlom Prievozská 5, Bratislava, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., IČO 53 255 739, so sídlom
Prievozská 5, Bratislava, proti žalovanému: A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, D.,
zastúpený: WEBBER LEGAL, s.r.o., IČO 50 680 552, so sídlom Duchnovičovo námestie 1, Prešov,
o zaplatenie 12.138,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 8Csp/39/2021-292 zo dňa 9. novembra 2023 vo výrokoch I., III., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. vo veci samej, III. o náhrade

trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 8Csp/39/2021-216 zo dňa 16. mája 2022 výrokom I. žalobu
žalobcu o zaplatenie 12.138,97 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 12.122,97 eur od
15.12.2020 do zaplatenia zamietol, výrokom II. žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100
%stým,žežalobcajepovinnýnáhradutrovkonaniazaplatiťžalovanémuprostredníctvomjehoprávneho
zástupcu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku osobitným

uznesením.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26CoCsp/42/2022-249 zo dňa 11. septembra
2023 v dôsledku podania odvolania žalobcom rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 8Csp/39/2021-216 zo
dňa 16. mája 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu
prvej inštancie nedostatočne zistený skutkový stav, nepreskúmateľnosť rozsudku a nesprávne právne
posúdenie veci. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 8Csp/39/2021-216 zo dňa 16.

mája 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) a §
391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo opätovne
posúdiť dôvodnosť základu a výšky uplatneného nároku, vo veci znova rozhodnúť a nové rozhodnutie
náležite odôvodniť.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8Csp/39/2021-292 zo dňa 9. novembra 2023. Rozsudkom

č. k. 8Csp/39/2021-292 zo dňa 9. novembra 2023 súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil
povinnosťzaplatiťžalobcovi10.581,04eurspolusúrokomzomeškania5,00%ročnezosumy10.581,04
eur od 15.12.2020 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom
II. žalobu žalobcu o zaplatenie 4.063,11 eur spolu s úrokom z omeškania 5,00% ročne zo sumy 1.557,94eurod15.12.2020dozaplateniazamietolavýrokomIII.žalobcovipriznalnáhradutrovkonaniavrozsahu
44,50 %, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu s tým,
že o výške trov konanie bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku osobitným uznesením.

4. Rozsudok č. k. 8Csp/39/2021-292 zo dňa 9. novembra 2023 súd prvej inštancie odôvodnil právne
aplikáciou ustanovení § 52 ods. 1, 3, 4, 9, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, §
499, § 502 Obchodného zákonníka, 1 ods. 2, 6, § 2 ods. 1 písm. a), b), d), § 7 ods. 1, 24, 29, 30, 31 písm.
a), § 9 ods. 1, 2 písm. a) až aa), § 11 ods. 2, § 17 ods. 1, 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že banka a žalovaný dňa 25.7.2017 uzavreli
písomnú zmluvu o splátkovom úvere č. 6216635, pričom sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému
splátkový úver č. 5133045088 a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky za

podmienok dohodnutých v zmluve. Banka sa zaviazala poskytnúť žalovanému úver vo výške 14.000
eur, druh úveru – spotrebný úver na čokoľvek, mesačné splátky boli dohodnuté vo výške 198,06 eur,
prvá splátka bola splatná dňa 25.8.2017, ostatné boli splatné vždy 25. deň v kalendárnom mesiaci,
výška poslednej splátky je uvedená v splátkovom kalendári, počet splátok je 96. Podľa bodu II. 1. zmluvy
o splátkovom úvere úver bude použitý na vyplatenie týchto záväzkov: vyplácané záväzky v banke č.

390626606 – revolvingový úver (PP) v E., mesačná splátka 41,49 eur, aktuálny zostatok 829,85 eur.
V bode II. 2. zmluvy o splátkovom úvere si dohodli, že budú z úveru vyplácané záväzky z iných bánk:
splátkový úver v inej banke, mesačná splátka 108 eur, aktuálny zostatok 6.869 eur a splátkový úver
v inej banke, mesačná splátka 73 eur, aktuálny zostatok 2.683 eur. V bode III. 1. zmluvy o splátkovom
úvere je uvedené, že súčasťou zmluvy sú a) všeobecné obchodné podmienky, b) produktové obchodné

podmienky, c) podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt poskytuje. Banka listom
zo dňa 9.7.2020 vyzvala žalovaného na zaplatenie nedoplatku na splátkach s tým, že ho zároveň
upozornila, že ak dlžnú sumu nezaplatí v stanovenej lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy bude
oprávnenávyhlásiťmimoriadnusplatnosťpohľadávkyvcelomrozsahu,akotovyplývazpripojenéholistu
banky, ktorá výzva bola žalovanému doručená dňa 16.7.2020. Banka listom zo dňa 11.8.2020 vyhlásila

okamžitú splatnosť úveru ku dňu 10.8.2020, ktoré oznámenie bolo doručené matke žalovaného dňa
18.8.2020. Banka listom zo dňa 10.9.2020 vyzvala žalovaného na zaplatenie nedoplatku na splátkach
s tým, že ho zároveň upozornila, že ak dlžnú sumu neuhradí, banka je oprávnená postúpiť pohľadávku
tretej osobe, ktorá zásielka bola doručená na Pošte 1 Lučenec dňa 17.9.2020. Banka listom zo dňa
22.12.2020 oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky, ktorá zásielka bola podaná na pošte dňa

22.12.2020 a doručená dňa 28.12.2020. Z pripojeného výpisu z úveru zo dňa 19.1.2021 vyplynulo
čerpanie úveru v sume 3.970,40 eur, v sume 7.212,45 eur a v sume 2.817,15 eur dňa 26.7.2017.
Žalovaný zaplatil celkom sumu 3.418,96 eur. Žalobca listom zo dňa 17.6.2021 (pokus o zmier) vyzval
žalovaného na zaplatenie dlhu, istiny 12.122,97 eur, riadneho úroku 2.159,12 eur, poplatkov 16,00 eur,
úrokov z omeškania a zmluvného úroku spolu 346,06 eur. Veriteľ skúmal bonitu žalovaného, žalovaným

deklarovaný príjem bol overený dopytom na sociálnej poisťovne 750 eur, existujúce záväzky boli 214,47
eur, boli overené dopytom do úverového registra, časť záväzkov s mesačnou splátkou vo výške 222,49
eur bola vyplácaná poskytnutým úverom.

6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného

výzvou zo dňa 9.7.2020 na zaplatenie dlhu v celkovej výške 3.712,58 eur, súčasne ho upozornil,
že ak dlžnú sumu neuhradí, bude veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celej pohľadávky.
Právny predchodca uvedenú výzvu podal na poštu dňa 13.7.2020 a bola doručená dňa 16.7.2020.
Žalovaný bol v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní nepretržite a žalovaný bol opakovanie vyzvaný,
a to výzvou zo dňa 9.7.2020, výzvou označenou ako oznámenie o mimoriadnej splatnosti zo dňa

11.8.2020 a výzvou zo dňa 10.9.2020. Oznámenie sa preukázateľne dostalo do sféry žalovaného,
pretože oznámenie bolo adresované žalovanému, na jeho meno, na adresu, ktorú uviedol v zmluve
zo dňa 25.7.2017, pričom zásielku prevzal na adrese, kde býval aj žalovaný, jeho matka, ako to
vyplýva z doručenky, ktorú predložil žalobca spolu so žalobou. Žalobca preukázal, že právny predchodca
žalobcu si splnil povinnosť podľa zákona o bankách a pred postúpením pohľadávky opakovane vyzval

žalovaného. Žalobca preukázal účinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vykonaním úhrady odplaty
za postúpené pohľadávky. Všeobecné obchodné podmienky boli súčasťou zmluvy, ktorú žalovaný
podpísal. Žiadna právna úprava nevyžaduje, aby tieto boli zapracované priamo v zmluve, resp. aby boli
osobitne podpísané spotrebiteľom. Povinnosti má nielen žalobca, resp. jeho právny predchodca, aleaj žalovaný, ktorý preukázateľne dostal od právneho predchodcu žalobcu úver v sume 14.000 eur ako
to vyplýva z pripojenej zmluvy a tiež z výpisu z účtu a ku dňu rozhodnutia nezaplatil, nevrátil aspoň
úver, ktorý dostal. Súd prvej inštancie mal za to, že RPMN nie je uvedená v zmluve správne, pretože

zľava z úrokovej sadzby bola podmienená vedením bežného účtu žalovaného u právneho predchodcu
žalobcu a bola viazaná aj na ďalšie podmienky, ktorých splnenie sa malo počas doby splácania
prehodnocovať každý kalendárny mesiac trvania úverového vzťahu. Vzhľadom na nesprávne uvedenú
RPMN je úver bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že bonitu žalovaného jeho
právny predchodca skúmal napriek tomu, že mu táto povinnosť zo zákona nevyplýva, pretože záväzok

žalovaného nebol menej výhodný v porovnaní s výškou splátky revolvingového úveru vrátane splátok
v dvoch oných bankách, pretože súčtom bude splácať nižšiu sumu (198,06 eur mesačne), ako by mal
samostatne na každý z nich (41,49 eur + 108,00 eur + 73,00 eur = 222,49 eur). Úver podľa zmluvy
mal byť čerpaný a bol čerpaný na jeden úver žalovaného u právneho predchodcu žalobcu (revolvingový
úver) a potom na dva iné úvery v iných bankách. Pohľadávka prešla na žalobcu na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2020. Rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru (14.000 eur)

a výškou celkovej úhrady zo strany žalovaného 3.418,96 eur započítanej na istinu úveru tak predstavuje
10.581,04 eur. V tejto výške žalovaný úver ešte nevrátil. V nedôvodnej časti bola žaloba žalobcu
zamietnutá.

7. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške jeho pomeru úspechu, t.

j.44,50%,keďžežalobcabolúspešnýčodozaplatenia10.581,04eurspolusúrokomzomeškaniaztejto
sumy, čo predstavuje 72,25 % zo žalovanej sumy a neúspešný čo do zaplatenia 4.063,11 eur spolu
s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.557,94 eur od 15.12.2020 do zaplatenia, čo predstavuje
27,75 % zo žalovanej sumy (72,25 % úspechu - 27,75 % neúspechu = 44,50 %).

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 8Csp/39/2021-292 zo dňa 9. novembra 2023 vo výrokoch
I., III. podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) Civilného
sporového poriadku. Žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobca v základnom konaní neuniesol ani
len bremeno tvrdenia k tomu, že pôvodný veriteľ bol vôbec oprávnený požadovať od žalovaného
predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ktorý bol dojednaný na splácanie v mesačných splátkach

do 25.7.2025. Právnym predpokladom platného vyhlásenia predčasnej splatnosti je v prvom rade platná
dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o tomto práve veriteľa. Žalobca netvrdil, že toto právo bolo medzi
stranamivôbecdojednané.Pôvodnýveriteľneumožnilžalovanémusariadnebrániť,nakoľkozabráneniu
vyhlásenia predčasnej splatnosti postupca podmieňoval zaplatením viac ako jednej splátky a zjavne aj
pre splátky, pre nezaplatenie ktorých už zaniklo veriteľovi právo podľa ustanovenia § 565 Občianskeho

zákonníka. Výzva zo dňa 9.7.2020 je neplatný právny úkon, nakoľko veriteľ musí jasne uviesť, s ktorou
konkrétnou splátkou je spotrebiteľ v omeškaní. Žalovaný ďalej namietal správnosť záveru súdu prvej
inštancie o tom, že by mu výzva zo dňa 9.7.2020 bola doručená alebo sa dostala aspoň do sféry
dispozície žalovaného. Z podacieho hárku a zo sledovania zásielok zo stránky Slovenskej pošty a.s.
nevyplýva, čo malo byť odoslané žalovanému, či táto zásielka bola žalovanému doručená, prípadne

sa dostala aspoň do sféry jeho dispozície, ani kto ju prípadne prevzal. Podľa doručenky oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru prevzala matka žalovaného, a preto žalobca rozporuje záver
súdu prvej inštancie vo vzťahu k doručeniu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil obsah právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru - listu zo dňa 11.8.2020, z ktorého obsahu je zjavné, že išlo o retrospektívny

právny úkon vykonaný v rozpore s právnym stavom. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym právnym
záverom ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a následnému postúpeniu pohľadávky z
pôvodného veriteľa na žalobcu. Žalovaný rovnako rozporoval záver súdu prvej inštancie o tom, že
všeobecné obchodné podmienky a produktové obchodné podmienky boli platne inkorporované, keďže
žalobca v konaní nepreukázal platnú inkorporáciu a nepreukázal doručenie obchodných podmienok tak,

ako to predpokladá zmluva. Žalovaný sa s nimi oboznámil až v priebehu súdneho konania a nie je nimi
viazaný. Žalovaný tvrdil, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, nakoľko nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky pre nemožnosť zosplatnenia, keďže právny predchodca žalobcu ako veriteľ v dostatočnom
rozsahu neskúmal bonitu žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k hrubo nesprávnemu záveru o tom,
že pôvodný veriteľ nebol povinný konať s odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia § 7 zákona

o spotrebiteľských úveroch, a to z dôvodu podľa ustanovenia § 1 odsek 6 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Súd prvej inštancie zjavne nerešpektoval zhodné tvrdenia strán, že nie celý spotrebiteľský
úver bol určený na refinancovanie, ale ani základný dôkaz, ktorým je zmluva o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej strany prejavili svoju vôľu, ako má byť spotrebiteľský úver použitý. Nesprávny je aj výrok o trováchkonania, keďže žalovaný na pojednávaní dňa 17.3.2022 žiadal priznanie separátnych trov konania za
odročené pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodov na strane žalobcu, súd prvej inštancie o tomto
návrhu nerozhodol, teda absentuje výrok rozhodnutia o tomto návrhu. Žalovaný navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vo výsledku žalobu v celom rozsahu zamietne.

9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že vyzval žalovaného
výzvou zo dňa 9.7.2020 na zaplatenie dlhu v celkovej výške 3.712,58 eur, súčasne ho upozornil,
že ak dlžnú sumu neuhradí bude veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celej pohľadávky.

Právny predchodca žalobcu uvedenú výzvu podal na poštu dňa 13.7.2020, ako to vyplýva z pripojeného
sledovania zásielok s tým, že bola doručená dňa 16.7.2020. Žalobca preukázal svoje tvrdenie o doručení
oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, keď právny predchodca žalobcu vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti oznámil žalovanému listom zo dňa 11.8.2020 s tým, že pohľadávku zosplatnil
ku dňu 10.8.2020. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že keď hovoril o tom, že sa nezdržiaval na
mieste adresy na doručovania, mal na mysli, že „bol v práci“ a preto nemožno mať za to, že by sa

tam nebol zdržiaval po dlhú dobu prekračujúcu počet dní na uloženie zásielky v zmysle poštových
podmienok. Občiansky zákonník nestanovil ako podmienku platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
dlhu podmienku uvedenia splátky, pre ktorú veriteľ pristúpil k zosplatneniu. Žalobca trvá na tom, že
bonitu žalovaného právny predchodca žalobcu skúmal napriek tomu, že mu táto povinnosť zo zákona
nevyplýva. Je zrejmé, že účel poskytnutia úveru bolo vyplatenie jeho aktuálnych záväzkov. Úver podľa

zmluvy mal byť čerpaný a bol čerpaný na jeden úver žalovaného u právneho predchodcu žalobcu
(revolvingový úver) a potom na dva iné úvery v iných bankách. Tento záväzok žalovaného nebol menej
výhodný v porovnaní s výškou splátky revolvingového úveru vrátane splátok v dvoch iných bankách.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

11. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 12.138,97 eur s príslušenstvom titulom
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď žalobe žalobcu
v časti o zaplatenie sumy 10.581,04 eur s príslušenstvom vyhovel.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti

záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), g), h) Civilného
sporového poriadku.14. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú

intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

15. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre

dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen

formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť

preskúmateľné.

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho

rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-VIII).

17. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci,
výsledkyvykonanéhodokazovaniaaprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaný s dôvodmi

uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté
nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe
v časti vyhovel. Rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia.18. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v nadväznosti na to vec

nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žaloba je v časti o zaplatenie sumy 10.581,04 eur
s príslušenstvom je dôvodná.

19. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať

len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorený jeho skutkový základ.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

21. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

22. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako

už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť

dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou súdu prvej inštancie

prezentovaniu v preskúmavanom rozhodnutí.

23. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,

že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

24. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom
uplatnenej pohľadávky voči žalovanému na zaplatenie zostatku úveru v sume 12.138,97 eur
spríslušenstvom,ktorávzniklavsúvislostisoZmluvouosplátkovomúverezodňa25.7.2017,keďdospel
k záveru, že žaloba bola opodstatnená v časti o zaplatenie sumy 10.581,04 eur s príslušenstvom.25. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného bolo namietanie, že v konaní pred súdom prvej
inštancie nebola preukázaná dohoda o práve veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre

nesplnenie niektorej splátky, keď obchodné podmienky neboli platne inkorporované do zmluvy
a žalovanému neboli doručené, že výzva zo dňa 9.7.2020, ktorou mal pôvodný veriteľ upozorniť
žalovaného podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, je neplatný právny úkon, že
z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by bola výzva zo dňa 9.7.2020 doručená do sféry dispozície
žalovaného, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 11.8.2020 nebolo riadne

a preukázateľne doručené žalovanému a išlo o retrospektívny úkon, že pôvodný veriteľ nekonal
s odbornou starostlivosťou pri overovaní bonity žalovaného.

26. Ako prvé žalovaný namietal, že predpokladom platného vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je
platná dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o tomto práve veriteľa, pričom žalovaný popieral inkorporáciu
obchodných podmienok do zmluvy o splátkovom úvere a ich doručenie tak, ako to predpokladá zmluva

o splátkovom úvere.

27. „Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci je
potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k

absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné
náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu,
ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich
prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné
strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4Cdo/9/2019 z 27. mája 2020).“

28. Dohoda veriteľa a dlžníka o práve veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorej splátky v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka bola obsahom Článku 8.
Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery E. E., F. účinných od 1.1.2015,

ktoré produktové obchodné podmienky tvorili v zmysle Článku III. Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
25.7.2017 súčasť uvedenej zmluvy s tým, že ich banka odovzdala dlžníkovi elektronicky prostredníctvom
elektronickej služby internetbankingu alebo na elektronickú adresu. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že Súdny dvor Európskej únie tiež judikoval, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne

alebonainomtrvalomnosiči(HomeCreditSlovakiaC-42/15).Neobstojípotomaninámietkažalovaného,
že zmluva o splátkovom úvere neobsahuje dohodu v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka
o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, keďže podľa
obsahu zmluvy o splátkovom úvere sú produktové obchodné podmienky súčasťou zmluvy, tieto boli
žalovanému odovzdané elektronicky, pričom žalovaný zmluvu o splátkovom úvere podpísal a podpisom

tak potvrdil, že súčasti zmluvy o splátkovom úvere prevzal. Produktové obchodné podmienky, na
ktoré zmluva o splátkovom úvere odkazuje, nemusia byť samostatne podpísané účastníkmi zmluvného
vzťahu, avšak ten, kto sa ich dovoláva, musí preukázať, že boli druhej strane známe. Žalovaný podpísal
zmluvu o splátkovom úvere, pričom svojim podpisom vyjadril súhlas s jej obsahom, čo zároveň aj
preukazuje, že mu boli produktové obchodné podmienky pôvodným veriteľom odovzdané. Z uvedeného

teda vyplýva, že samotná zmluva o splátkovom úvere podpísaná zmluvnými stranami obsahovala
jasný prejav vôle začleniť predmetné produktové obchodné podmienky ako súčasť zmluvy, a to s
jednoznačným a zrozumiteľným odkazom, ktorý rozhodne možno považovať za transparentný. Za
daného stavu, keď zmluva o splátkovom úvere priamo obsahuje dojednanie o tom, že žalovanému
sa odovzdáva príslušná súčasť zmluvy elektronicky, nie je možné námietky žalovaného o povinnosti

ďalšieho následného preukazovania tejto skutočnosti zo strany žalobcu (resp. veriteľa) považovať za
dôvodné.

29. Ďalej žalovaný namietal, že výzva zo na 9.7.2020, ktorou mal pôvodný veriteľ upozorniť žalovaného
podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, je neplatná, keďže v nej nie je uvedené, s ktorou

konkrétnou splátkou je spotrebiteľ v omeškaní.

30. „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky,
pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu.Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací
súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá
vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie

takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie
relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym
konštruktom).Považujevšakzavhodnéuviesť,žepokiaľsavykonanýmdokazovanímnepreukážeopak,
treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade
so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné

predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po
splatnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30. januára 2024).“

31. V spotrebiteľských záväzkových vzťahoch, v ktorých ide o plnenie, ktoré sa má vykonať v splátkach,
Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 9 stanovuje právo dodávateľa požadovať zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. Uvedené zákonné ustanovenie stanovuje pre platné

vyhlásenie predčasnej splatnosti dve podmienky, a to uplynutie lehoty tri mesiace od omeškania so
zaplatením splátky, pre ktorú veriteľ vyhlási predčasnú splatnosť a existenciu upozornenia veriteľa na
možnosťuplatneniaprávavyhlásiťpredčasnúsplatnosť,ktorámusípredchádzaťsamotnémuvyhláseniu
predčasnej splatnosti o minimálne 15 dní. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nemožno vyvodiť
záver o povinnosti veriteľa v upozornení identifikovať splátku, pre ktorú sa rozhodol svoje právo na

zosplatnenie spotrebiteľského úveru využiť. Ak potom právny predchodca žalobcu ako veriteľ upozornil
žalovaného ako dlžníka na možnosť využitia svojho práva vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru listom
9.7.2020, urobil tak v čase omeškania žalovaného ako dlžníka so splácaním spotrebiteľského úveru
a v lehote dlhšej ako 15 dní pred samotným vyhlásením predčasnej splatnosti úveru, ku ktorému
vyhláseniu predčasnej splatnosti došlo ku dňu 10.8.2020, splnil tým podmienky uvedené v predmetnom

zákonnom ustanovení. Ak právny predchodca žalobcu ako veriteľ v liste zo dňa 9.7.2020 sám presne
neidentifikoval omeškanú splátku spotrebiteľského úveru, pre ktorú vyhlasuje jeho predčasnú splatnosť,
je potrebné vychádzať z toho, že sa tak stalo pre omeškanú splátku spotrebiteľského úveru, od
splatnosti ktorej už uplynula lehota aspoň tri mesiace, pričom ak bol žalovaný ako dlžník po túto dobu
v omeškaní so splatením viacerých splátok, tak sa má za to, že právny predchodca žalobcu ako

veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť pre omeškanú splátku splatnú najneskôr. Takýto postup vychádza z
prezumpcie platnosti právneho úkonu predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru. Odvolací súd
tak nevzhliadol dôvody pre ktoré by konštatoval, že neboli splnené podmienky pre vyhlásenie predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru v prejednávnej veci.

32. Žalovaný vo vzťahu k listu zo dňa 9.7.2020 namietal nesprávny záver súdu prvej inštancie, že mu
bol doručený, resp. že by sa dostal aspoň do sféry dispozície žalovaného.

33. „Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, že adresát
malobjektívnumožnosťsasňouoboznámiť.Pokiaľjeobsahomzásielkyprávnyúkon,potomsazásielka

považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát má objektívnu možnosť oboznámiť
sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej (keď sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície)
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 129/2010 z 28. januára 2011).“

34. „Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka,

resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený
adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť
voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie "dostane do jeho dispozičnej sféry" nemožno vykladať
v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej
osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou

chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady,
kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či
do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho

úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že
z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberanímpísomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát

mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho
úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre
čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa
obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a
mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje

proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt
záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať (R 4/2021).“

35. „Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedený záver (uvedený v bodoch 11. až 14. tohto uznesenia)
konštatuje, že právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy
žalovanému ne/doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu

žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala, v tomto prípade nie je správny
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 z 29. novembra 2023).“

36. V preskúmavanom prípade žalobca tvrdil, že list zo dňa 9.7.2020 prevzal žalovaný dňa 16.7.2020
na pošte Lučenec 1, pričom na preukázanie tohto svojho tvrdenia predložil Podací hárok č.

EPH204753205zo dňa 13.7.2020 a Potvrdenie zo služby sledovania zásielky Slovenskej pošty, z ktorých
vyplynulo, že zásielka s podacím číslom RF067721234SK bola podaná na pošte Bratislava 12 dňa
13.7.2020 a vydaná žalovanému na pošte Lučenec 1 dňa 16.7.2020. V intenciách vyššie uvedeného
je odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie rovnakého právneho názoru, že podací hárok je
dostatočný dôkaz preukazujúci odoslanie písomnosti žalovanému a potvrdenie o sledovaní zásielok

je rovnako dostatočný dôkaz preukazujúci prevzatie písomnosti žalovaným. Z uvedených dôkazov
predložených žalobcom bolo preukázané jeho skutkové tvrdenie, že list zo dňa 9.7.2020 ako
jednostranný hmotnoprávny úkon bol žalovanému doručovaný prostredníctvom držiteľa poštovej
licencie, pričom žalovaný si ho osobne prevzal na pošte a mal tak objektívnu možnosť oboznámiť sa
s jeho obsahom. Nemožno prisvedčiť nepodloženým pochybnostiam žalovaného, že z týchto dôkazov

nevyplýva, čo mu malo byť odoslané, keďže žiadnym racionálnym spôsobom nespochybnil tvrdenia
žalobcu o doručovaní listu zo dňa 9.7.2020 žalovanému na adresu uvedenú v zmluve o splátkovom
úvereačasovýsledudalostí(listzodňa9.7.2020,odovzdaniepísomnostiveriteľomnapoštovúprepravu
dňa 13.7.2020, prevzatie písomnosti žalovaným dňa 16.7.2020) podporujú skutkové tvrdenia žalobcu.
List obsahujúci výzvu na zaplatenie pohľadávky v sume 3.712,58 eur a upozornenie na oprávnenie

banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ktoré uskutočnenie upozornenia spotrebiteľa bolo v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nevyhnutné pre následné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu, bol datovaný dňom 9.7.2020, následne po troch
dňoch dňa 13.7.2020 bola zásielka odovzdaná na poštovú prepravu riadne označená podacím číslom
aadresovanážalovanémunadoručovaciuadresuuvedenúvzmluveosplátkovomúvereavnadväznosti

na to dňa 16.7.2020 vydaná adresátovi na pošte v mieste jeho vtedajšieho bydliska. Odvolacia námietka
žalovaného o nepreukázaní doručenia listu zo dňa 9.7.2020 do sféry dispozície žalovaného bola
nenáležitá.

37. Žalovaný vo vzťahu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru rozporoval doručenie oznámenia

o vyhlásení mimoriadne splatnosti úveru zo dňa 11.8.2020, keďže ho prevzala jeho matka a namietal, že
sa jedná o retrospektívny právny úkon, keďže mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil právny predchodca
žalobcu dňa 10.8.2020. Za situácie, že dlžník nespláca dlh z úveru riadne a včas a je v omeškaní
so splácaním splátky (splátok) dlhšie ako tri mesiace, môže veriteľ uplatniť právo na zaplatenie celej
pohľadávky, teda zosplatniť dlh ako celok podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. V zmysle

ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je obligatórnou a zároveň kumulatívnou podmienkou
(platného) vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť veriteľa (v
danom prípade právneho predchodcu žalobcu) upozorniť dlžníka (v danom prípade žalovaného) na
uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní. Uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky
je v právom veriteľa, ktorý toto právo môže ale nemusí uplatniť. Podmienky pre uplatnenie tohto

práva veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky boli v preskúmavanom prípade splnené ku dňu
10.8.2020, kedy právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Následne Listom
zo dňa 11.8.2020 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že ku dňu 10.8.2020 vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval ho na zaplatenie pohľadávky v sume 14.073,16 eur. Zo žiadnehozákonného ustanovenia nevyplýva, že by doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru, bolo podmienkou pre uplatnenie práva veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky a k strate
výhody splátok dochádza zosplatnením úveru veriteľom. Je bez právnej relevancie, či oznámenie o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bolo alebo nebolo žalovanému doručené. Dátum, ku ktorému
bola mimoriadna splatnosť úveru vyhlásená, sa nemení, zostáva nezmenený a na rozdiel od výzvy,
ktorou banka oznamuje dlžníkovi, že môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti (tu účinnosť
nastáva až dňom doručenia), na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru doručenie tohto oznámenia
nemá žiadny vplyv. Účinnosť tohto jednostranného právneho úkonu (mimoriadna splatnosť) nastáva

tým okamihom, ako ju veriteľ vyhlásil, aj keď sa dlžník o tom nedozvedel. Z hľadiska účinkov
vyhláseniamimoriadnejsplatnostiúverujebezpredmetnézaoberaťsa,kedybolooznámenieovyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru doručené žalovanému, keďže okamih vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
úveruniejemožnézameniťsokamihomdoručeniaoznámeniaovyhlásenímimoriadnejsplatnostiúveru.

38. Žalovaný napokon v odvolaní namietal správnosť záverov súdu prvej inštancie v otázke, či pôvodný

veriteľ bol povinný konať s odbornou starostlivosťou podľa ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to z dôvodu ustanovenia § 1 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch.

39. Súd prvej inštancie vo vzťahu k skúmaniu účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru vychádzal zo
skutkových zistení, že spotrebiteľský úver v prejednávanom prípade bol poskytnutý z časti na účely

splatenia revolvingového úveru u pôvodného veriteľa a z časti na úhradu ďalších dvoch úverov u iných
veriteľov, pričom prípadný zostatok úveru pôvodný veriteľ vyplatí v prospech účtu žalovaného, ktoré
skutkové zistenia vyplynuli z listinných dôkazov, a to konkrétne zo zmluvy o splátkovom úvere a z
výpisu z úverového účtu. Bez pochybností tieto skutkové zistenia viedli súd prvej inštancie k správnemu
záveru, že sa jednalo o úver na refinancovanie iného (revolvingového) úveru u pôvodného veriteľa.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 1 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch v prejednávanom
prípade je rozhodujúcim zistenie, ktoré ani nebolo sporné medzi stranami, že časť spotrebiteľského
úveru, ktorého zaplatenie je predmetom tohto konania, bola použitá na zaplatenie revolvingového úveru
č. 390626606 u pôvodného veriteľa. Z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva, že by mal byť celý
nový úver použitý na splatenie predchádzajúceho úveru u toho istého veriteľa, ako sa to snaží navodiť

žalovaný, a preto je irelevantným, že zvyšok úveru bol použitý na zaplatenie úverov u iných veriteľov,
či na osobnú potrebu žalovaného. Účelom refinancovania úverov je zlepšiť postavenie dlžníkov tým,
že dôjde ku konsolidáciu viacerých úverov do jedného a zároveň po refinancovaní úverov, môžu títo
ešte voľne disponovať so zvyšnou časťou úveru. Podstatou výluky aplikácie ustanovenia § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorého aplikácie sa dožaduje žalovaný, je v zmysle ustanovenia §

1 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch existencia záväzkového vzťahu z predchádzajúceho úveru
medzi stranami a s tým spojená aj vedomosť veriteľa o pomeroch a platobnej disciplíne žalovaného,
pričom riadne skúmanie bonity žalovaného sa predpokladá už pri poskytnutí úveru, na splatenie
ktorého bol použitý nový úver u toho istého veriteľa. V prípade úverov na refinancovanie opätovné
skúmanie bonity spotrebiteľa môže byť nežiadúce pre spotrebiteľa, keď spotrebiteľ už predtým pri

poskytovaní predchádzajúceho úveru posúdením prešiel a refinancovaním sa mu má zlepšiť jeho
finančná situácia. Nakoľko poskytnutím úveru v preskúmavanom prípade na základe novej zmluvy došlo
(mimo iného) aj k splateniu revolvingového úveru z pôvodnej zmluvy u toho istého veriteľa (právneho
predchodcu žalobcu), správne súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch povinnosťou pôvodného veriteľa s odbornou starostlivosťou skúmať

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

40.Rozsudoksúduprvejinštanciedávajasneazrozumiteľneodpovedenaprávneaskutkovorelevantné
otázky súvisiace s podanou žalobou. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými

pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne
aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o
preukázaní nároku žalobcu na zaplatenie sumy 10.581,04 eur s príslušenstvom.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody podľa ustanovenia §

365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku nie sú dané.42. Žalovaný použil aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. g) Civilného sporového
poriadku. Žalovaný však bližšie nezdôvodnil tento použitý odvolací dôvod a ani odvolací súd nevzhliadol
v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie.

43. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

44. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie
i proti tomuto výroku a namietal, že súd prvej inštancie doposiaľ nerozhodol o jeho žiadosti na priznanie
separátnych trov konania za odročené pojednávanie v zmysle ustanovenia § 181 ods. 5 Civilného
sporového poriadku. Povinnosť nahradiť trovy odročeného pojednávania sa posudzuje osobitne a bez

ohľadu na celkový procesný úspech strany v spore. Nie je rozhodujúce, či zodpovedná osoba bola
z hľadiska rozhodnutia vo veci samej procesne úspešná a v akom rozsahu, relevantné je iba to, či
zavinila odročenie konkrétneho pojednávania. Z hľadiska procesnej ekonómie súd o nároku na náhradu
trov odročeného pojednávania spravidla rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, avšak vždy
osobitným výrokom oddeleným od hlavného výroku o náhrade trov konania. Nie je vylúčené, aby súd

rozhodol o nároku na náhradu trov odročeného pojednávania osobitným uznesením. Skutočnosť, že
súd prvej inštancie nerozhodol preskúmavaným rozsudkom aj o nároku žalovaného na náhradu trov
odročeného pojednávania, tak nespôsobuje nesprávnosť rozsudku vo výroku o náhrade trov konania
vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu pri pomernom rozdelení náhrady trov konania. Odvolacia
argumentácia žalovaného o nesprávnosti výroku o náhrade trov konania nie je opodstatnená, pričom

za daného stavu veci rozhodne súd prvej inštancie o žiadosti na priznanie separátnych trov konania
samostatným uznesením.

45. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výrokoch I. vo veci samej a v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

46. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).