Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317217739
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1317217739.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: C.. P. P. R. X. G.
Á. M. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., L. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou: JUDr. Milan Žoldoš, advokát,
s.r.o., IČO: 47 251 506, Poprad, Karpatská č. 11, za ktorú koná JUDr. Milan Žoldoš, proti žalovanému:
WebuildS.p.A.(pôvodneobchodnémeno:SaliniImpregiloS.p.A.),Talianskarepublika,Rozzano,Centro
Direzionale Milanofiori Strada 6 - Palazzo L, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky: Webuild
S.p.A., organizačná zložka (pôvodne obchodné meno: Salini Impregilo S.p.A., organizačná zložka),
IČO: 47 863 617, Bratislava, Mariánska č. 12, zastúpený spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr.

Kvetoslava Kolínová, s.r.o., IČO: 47 240 997, Žilina, Kálov č. 1, za ktorú koná JUDr. Kvetoslava Kolínová,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti
medzitýmnemu rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa
19. októbra 2021, č.k. 61 Cpr 13/2017-208, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa
19. októbra 2021, č.k. 61 Cpr 13/2017-208, p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo dňa 19.10.2021, č.k. 61
Cpr13/2017-208, I. určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou

zo dňa 14.3.2016 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce
je neplatné; II. o trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých procesných
nárokoch alebo o celom uplatnenom nároku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 31.10.2017
v znení neskorších podaní, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru voči žalovanému výpoveďou žalovaného zo dňa 14.3.2016 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov a náhrady mzdy odo dňa 1.9.2017
do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril so

žalovaným dňa 16.11.2014 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával dohodnutý druh práce: vedúci
technického oddelenia; pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Žiadosťou zo dňa 26.2.2016
požiadal žalovaného o poskytnutie rodičovskej dovolenky s nástupom na rodičovskú dovolenku od
1.4.2016, čo mu žalovaný umožnil, ale dňa 16.3.2016 mu doručil výpoveď z pracovného pomeru,
pričom ukončenie pracovného pomeru odôvodnil § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce. Pracovný
pomer založený zmluvou mal skončiť uplynutím posledného dňa jeho rodičovskej dovolenky. Žalovaný
k výpovedi nepripojil písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, preto písomne

požiadal žalovaného o predloženie takéhoto rozhodnutia. Žalovaný mu následne predložil písomné
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 9.3.2016. Listom zo dňa 31.7.2017
oznámil žalovanému ukončenie čerpania rodičovskej dovolenky ku dňu 1.9.2017 a vyzval žalovaného na
pridelenie práce od 1.9.2017. Žalovaný mu listom zo dňa 15.8.2017 oznámil, že jeho žiadosť považuje zabezpredmetnúaprácumunepridelí.Malzato,žeukončeniepracovnéhopomeruvýpoveďoujeneplatné,
nakoľko výpoveď ako zamýšľaný jednostranný právny úkon bola vykonaná iba zo strany organizačnej
zložky zahraničnej osoby, ktorej právne predpisy nepriznávajú právnu subjektivitu. Z obsahu výpovede

nevyplýva, že by výpoveď bola vykonaná zo strany zahraničnej osoby, ktorá jediná je nositeľom právnej
subjektivity a ku ktorej jev pracovnoprávnom vzťahu; nebol v právnom vzťahu k organizačnej zložke. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ z obsahu právneho úkonu nevyplýva, že bol vykonaný subjektom,
ktorý je nositeľom právnej subjektivity a je aj právne spôsobilý, tak takýto úkon nemôže byť považovaný
za právny úkon a nemôže vyvolať ani sledované účinky vedúce k zániku pracovného pomeru. Poukázal

v tejto súvislosti na skutočnosť, že zamestnávateľ, s ktorým ako zamestnanec uzatvoril zmluvu, bol
označený ako Salini Impregilo S.p.A., Via dei Missaglia 97, Miláno, Taliansko, Salini Imregilo S.p.A. -
organizačná zložka. Takýmto spôsobom mal byť označený zamestnávateľ aj v rámci výpovede, aby
výpoveď mohla nadobudnúť sledované právne účinky. Ďalej konštatoval, že vykonával pre žalovaného
prácu v rámci projektu: Diaľnica D1 Lietavská Lúčka - Višňové - Dubná Skala, ktorá sa týkala statiky
mostných konštrukcií. Napriek skutočnosti, že dohodnutý druh práce v zmysle zmluvy bol dohodnutý

ako vedúci technického oddelenia, nikdy nevykonával funkciu vedúceho zamestnanca v zmysle § 9
ods. 3 Zákonníka práce, keďže v zmysle organizačnej štruktúry žalovaného nebol oprávnený určovať a
ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať
ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny. V rámci organizačnej štruktúry neboli organizačne pod
neho zaradení žiadni iní zamestnanci. Žalovaný v rámci realizácie projektu predložil Národnej diaľničnej

spoločnosti ako investori projektu v rokoch 2014, 2015 a 2016 svoju organizačnú štruktúru, z ktorej
vyplýva,ževykonávalprácunapozíciiasistenttechnickéhovedúceho.Zuvedenejorganizačnejštruktúry
súčasne vyplýva, že vedúcim technického oddelenia bol zamestnanec U.. Reálne jeho vykonávanú
pracovnú pozíciu (asistent technického vedúceho) počas rokov 2014 - 2016 okrem toho preukazuje
aj interná e-mailová komunikácia medzi zamestnancami žalovaného. Žalovaný súčasne v roku 2014

žiadal od spoločnosti DUHA, a.s. (partner žalovaného pri realizácii projektu) o potvrdenie jeho pracovnej
pozície na pozíciu technického inžiniera a nie pozíciu vedúceho technického oddelenia. Podľa neho
je rozhodujúcim kritériom pre posúdenie pracovnej pozície zamestnanca pracovná náplň bez ohľadu
na formálne označenie pracovnej pozície. Jeho pracovná pozícia bola asistent technického vedúceho,
ale z rozhodnutia vyplýva, že zrušenou pracovnou pozíciou bola pracovná pozícia vedúci technického

oddelenia. Je tak zrejmé, že uvedená organizačná zmena nemá vplyv na existenciu jeho pracovného
pomeru, pretože rozhodnutie sa vzťahuje na pracovnú pozíciu (pracovné miesto), ktoré nevykonával
(nezastával). Ak nebolo zrušené pracovné miesto ktoré zastával, neboli splnené podmienky vedúce k
zániku jeho pracovného miesta. Žalovaný odôvodnil ukončenie pracovného pomeru výpoveďou prijatím
rozhodnutia o jeho nadbytočnosti z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce. Z obsahu rozhodnutia však

žiadnym spôsobom nevyplýva dôvod zrušenia pracovného miesta, absentuje príčinná súvislosť medzi
zrušením pracovného miesta a efektivitou činnosti žalovaného a nie je tak daná žiadna príčinná súvislosť
medzi výpoveďou a rozhodnutím. Pracovnú agendu po ňom prevzal iný zamestnanec žalovaného,
a to Ing. P. O., ktorého pracovný pomer pritom vznikol v období, kedy oznámil žalovanému nástup
na rodičovskú dovolenku. Z predložených dôkazov vyplýva, že p. O. prevzal celú agendu po ňom

a nastúpil na jeho pracovnú pozíciu asistenta technického vedúceho. Uvedená skutočnosť potom
jednoznačne preukazuje, že rozhodnutie bolo samoúčelné, prijaté iba na účely vytvorenia dôvodu
skončenia jeho pracovného pomeru, pričom žiadnym spôsobom nemalo vplyv a ani nezabezpečovalo
efektivitu prevádzky žalovaného a v skutočnosti ani nedošlo k zrušeniu jeho pracovného miesta.
Rozhodnutie tak nespĺňa základné zákonné náležitosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

Okrem toho, rozhodnutie nebolo prijaté oprávnenou osobou, keďže ani jedna z podpísaných osôb (p.
Z., p. Z., p. N.) nebola vedúcim organizačnej zložky, takže nebola splnená podmienka stanovená v § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce na povahu rozhodnutia. Jeho priemerný plat za rozhodné obdobie od
1.1.2016 do 31.1.2016 bol vo výške 4.241,84 €.

2. Vo veci nariadil prvoinštančný súd pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadrením právnych
zástupcov sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe
čoho zistil nasledovný skutkový stav. Právny zástupca žalobcu uviedol, že výpoveď je neplatná,
pracovný pomer bol ukončený protiprávnym spôsobom. Výpoveď nebola podaná zmluvnou stranou, ale
organizačnou zložkou a jednalo sa o dôvod, ktorý v skutočnosti neexistoval, išlo o účelové konanie.

Celú pracovnú agendu prevzal novoprijatý zamestnanec, v skutočnosti nedošlo k zrušeniu pracovného
miesta žalobcu. Právny zástupca žalovaného navrhol zamietnuť žalobu ako nedôvodnú, poukázal
najmä na § 7 ods. 2 Zákonníka práce, že organizačná jednotka môže konať v mene zamestnávateľa
ako relevantný subjekt a potom žaluje iný subjekt. Vyjadril sa k náplni práce žalobcu a prevzatiukompetencii iným zamestnancom (p. O.). Dal do pozornosti, že nebola preložená ani organizačná
štruktúra žalovaného, výpoveď nebola účelová. Navrhol vypočuť osoby podpísané na rozhodnutí o
organizačnej zmene, najmä R. Z., ktorá by sa vedela vyjadriť, či tieto osoby boli oprávnené v rámci

svojej pracovnej pozície prijímať rozhodnutia za zamestnávateľa. K neurčitosti právneho úkonu uviedol,
že toto nie je obsahom žaloby, ale až neskôr. Žalobca neoznámil, že trvá, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával. Zamestnávateľ od novembra 2019 už nemá ani možnosť žalobcu zamestnávať z
dôvodu skončenia projektu tunela X.. Navrhol vypočuť aj Ing. O.. Prvoinštančný súd zamietol návrh
na dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých žalobcom a žalovaným s poukazom na nadbytočnosť

a nehospodárnosť predmetných návrhov (Ing. R. Z., Ing. O., F. Z. a R. N.), keďže podmienky
skončenia pracovného pomeru ustanovuje zákon a výsluch svedkov k uvedeným skutočnostiam by
bol nadbytočný. Iné dôkazy nevykonal, strany sporu ďalšie dôkazy v konaní nežiadali vykonať. Z
verejne dostupného výpisu z obchodného registra zistil, že na strane žalovaného došlo k zmene
obchodného mena, obchodné meno zahraničnej osoby Salini Impregilo S.p.A. sa dňom 22.4.2021
zmenilo na Webuild S.p.A., jej konateľom je so vznikom funkcie od 18.7.2012 P. F.. Dňa 25.7.2020 došlo

tiež k zmene obchodného mena organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby z obchodného mena
Salini Impregilo S.p.A., organizačná zložka, na obchodné meno Webuild S.p.A., organizačná zložka,
ktorá zmenila aj sídlo. Žalobca ako fyzická osoba a zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ dňa
19.11.2014 uzatvorili písomnú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, s nástupom zamestnanca do práce
dňa 20.11.2014, s označeným druhom práce vedúci technického oddelenia. Pracovná zmluva bola

vypracovaná dvojjazyčne, v slovenskom a talianskom jazyku, bola podpísaná bez odtlačku obchodnej
pečiatky organizačnej zložky tak, ako pri iných dokumentoch predložených v konaní. Z dokumentu
označeného ako „skončenie pracovného pomeru výpoveďou“ datovaného dňa 14.3.2016 vyplýva, že
subjekt označený ako zamestnávateľ s obchodným menom Salini Impregilo S.p.A., organizačná zložka,
so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, IČO: 47 863 617, zastúpený: T. U., dňa 16.3.2016

doručil žalovanému označenému ako zamestnanec výpoveď, obsahom ktorej bolo, že „na základe §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t. j. z dôvodu, že sa zamestnanec stal nadbytočný, vzhľadom na
písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov, s cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce, zamestnávateľ s Vami končí pracovný pomer výpoveďou, ktorý končí uplynutím dvojmesačnej
výpovednej doby, ktorá začína plynúť od prvého dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po doručení

výpovede zamestnancovi. Nakoľko zamestnanec doručil zamestnávateľovi dňa 26.2.2016 žiadosť o
poskytnutie rodičovskej dovolenky od 1.4.2016, pracovný pomer skončí uplynutím posledného dňa
rodičovskej dovolenky, ktorý písomne zamestnanec oznámil zamestnávateľovi.“ Z e-mailu zo dňa
24.3.2016 zistil, že žalobca žiadal od p. Z. písomné rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov. Podľa
listiny označenej ako „rozhodnutie vedenia spoločnosti o organizačných zmenách“ jej obsahom bol text:

„Vedenie spoločnosti Salini Impregilo, S.p.A., organizačná zložka schvaľuje nasledovné organizačné
zmeny: 1) technické oddelenie - zrušenie 1 pozície Vedúci technického oddelenia ku dňu 01.04.2016.“
Listina bola podpísaná osobami: R. Z., HR manager, F. Z., Finance and admin. manager a R. N., project
managerapredmetomboliorganizačnézmenySaliniImpregilo,S.p.A,organizačnázložka.Zoznámenia
termínu skončenia rodičovskej dovolenky zo dňa 31.7.2017 zistil, že žalobca informoval organizačnú

zložku žalovaného o skončení rodičovskej dovolenky dňom 1.9.2017 a o nástupe do zamestnania týmto
dňom s tým, že požiadal o pridelenie práce od 1.9.2017. Z vyjadrenia zamestnávateľa zo dňa 15.8.2017
k „oznámeniu o termíne skončenia rodičovskej dovolenky“ zo dňa 31.7.2017 vyplýva, že žalovaný
ako zamestnávateľ Salini Impregilo S.p.A., Via dei Missaglia 97, Milano 201 42, Talianska republika,
podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Salini Impregilo S.p.A., organizačná zložka,

IČO: 47 863 617, so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, oznámil žalobcovi, že mu bolo doručené
oznámenie zo dňa 31.7.2017 o termíne skončenia rodičovskej dovolenky dňom 1.9.2017; uvedené vzal
na vedomie. K žiadosti o pridelenie práce od 1.9.2017 uviedol, že túto považuje za bezpredmetnú
s poukazom na skutočnosť, že dňa 16.3.2016 mu bolo doručené skončenie pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 psím. b/ Zákonníka práce a podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce výpovedná doba

mu skončí u zamestnávateľa uplynutím posledného dňa ochrannej doby a nie je dôvod, aby mu
zamestnávateľ prideľoval prácu. Zároveň prestávajú platiť všetky práva a povinnosti, ktoré mu vyplývali
z titulu zamestnanca. Z listu zo dňa 24.11.2014 a jeho prílohy označenej ako organizačná štruktúra
zhotoviteľa zistil, že žalobca je na predmetnom dokumente označený na pozícii „asistent tech. manažéra
pre mosty“ a na pozícii „technický manažér“ je označená osoba U. F.. Podľa e-mailu zo dňa 18.3.2016

žalobca informoval, že ku dňu 1.4.2016 je nútený odísť na rodičovskú dovolenku a pre minimalizovanie
prípadných negatívnych dôsledkov vyplývajúcich z tejto skutočnosti preberá jeho pracovnú agendu Ing.
P.O.,ktorýnastúpilnatútopracovnúpozíciuod14.3.2016.Ze-mailuzodňa30.3.2016zistil,žepracovnúagendužalobcudňom30.3.2016prevzalIng.P.O.,keďprioznačeníodosielateľaoznačeniejehopozície
je „asistent technického manažéra pre mosty.“

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami čl. 7 ods. 2, §
125 ods. 1, ods. 2, § 139, § 140 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 151 ods. 1, § 214 ods. 1, § 16§ 322, § 316
ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 1 ods. 4, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
§ 11 ods. 1, § 17 ods. 2, § 36, § 37, § 42 ods. 1, § 59 ods. 1, § 61 ods. 2, ods. 3, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1,
§ 64 ods. 1, ods. 2, § 74, § 77 Zákonníka práce, § 37 ods. 1, § 122 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho

zákonníka, § 7 ods. 1, ods. 2, § 8, § 13 ods. 1, ods. 5, § 21, ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 7,
ods. 8 Obchodného zákonníka, § 821 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, dôvodiac dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že aj bez návrhu rozhodol najskôr len o
základe uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom, teda o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru zo dňa 14.3.2016 medzi žalobcom a žalovaným s tým, že po právoplatnosti medzitýmneho
rozsudku bude pokračovať v konaní podľa žalobného návrhu o nároku žalobcu na náhradu mzdy. Mal

v konaní za nesporné, že žalobca ako zamestnanec vykonával pre zamestnávateľa (žalovaného) -
zahraničnú obchodnú spoločnosť označenú ako Salini Impregilo S.p.A., Via dei Missaglia 97, Miláno,
Taliansko, podnikajúcu v Slovenskej republike prostredníctvom Salini Impregilo S.p.A., organizačnej
zložky, závislú prácu. Vznik a existencia pracovného pomeru medzi stranami sporné neboli, bez ohľadu
na to, že žalovaný namietal, že žalobca nepredložil pracovnú zmluvu, ktorá bola podpísaná, napokon

ju predložil žalovaný. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca ako zamestnanec je v civilnom
sporovom konaní v individuálnom pracovnoprávnom spore zo zákona slabšou stranou a aj v prípade
spornosti uzatvorenia pracovnej zmluvy v dôsledku toho, že by ju žiadna zo strán nepredložila, bol
by oprávnený vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol, ak by to bolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci a aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť taký dôkaz, teda aj pracovnú zmluvu.

Pracovný pomer medzi stranami však v konaní sporný nebol, sporné bolo jeho ukončenie, najmä
či výpoveď zo strany zamestnávateľa bola alebo nebola platná, či bola daná oprávnenou osobou
a tým aj súvisiaci žalobou uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru. V prvom rade dal do pozornosti, že žaloba bola podaná v zákonom ustanovenej prekluzívnej
hmotnoprávnej dvojmesačnej lehote, v rámci ktorej je možné uplatniť na súde neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru, teda najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť. Keďže v tomto prípade sa mal pracovný pomer skončiť dňa 1.9.2017 (čo bolo nesporné),
žaloba bola na súde podaná včas, a to dňa 31.10.2017. K námietke žalovaného o tom, že žalobca
podal žalobu po uplynutí tzv. prekluzívnej dvojmesačnej lehoty v dôsledku toho, že ju podal elektronicky
prostredníctvom advokáta konštatoval, že žaloba bola podaná včas, keď dňa 31.10.2017 bola doručená

elektronicky a dňa 8.11.2017 písomne v súlade s ustanovením § 125 ods. 2 C.s.p. Podanie bolo dňa
8.11.2017 doplnené dvojmo, čo vyplýva z podacej pečiatky súdu, a to kópiou a originálom. Kópia
žaloby bola zažurnalizovaná do spisu pod č.l. 8 a originál ponechaný v rovnopisoch súdneho spisu.
Neodstraňoval vady žaloby na doplnenie podpisu, pretože táto povinnosť bola v čase vydania uznesenia
zo dňa 7.6.2018, č.k. 61 Cpr 13/2017-32 už evidentne splnená a na základe tejto výzvy duplicitne,

vzhľadom na skutočnosť zistenú následne, nakoľko v spise sa originál žaloby nachádzal už odo dňa
8.11.2017, ako vyplývalo z podacej pečiatky súdu. Žalobca napriek uvedenému v zmysle uvedeného
uznesenia, doplnil ďalšie jedno vyhotovenie žaloby v origináli (s originálom podpisu podávateľa) dňa
24.7.2018, čo vyplýva z podania a podacej pečiatky došlej pošty súdu, ktoré je zažurnalizované v
spise pod č.l. 41. Bez ohľadu na písomné doplnenie žaloby dňa 8.11.2017, vzhľadom na opakované

námietky žalovaného o oneskorenom podaní žaloby s ohľadom na technické okolnosti, vyžiadal si
stanovisko k elektronickému doručovaniu od Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré
potvrdilo správnosť elektronického doručovania s ohľadom na relevantnosť autorizácie elektronických
dokumentov. K samotnému sporu, či výpoveď podala oprávnená osoba (zamestnávateľ) prvoinštančný
súd dôvodil, že je potrebné odlišovať konanie organizačnej zložky podniku zahraničnej spoločnosti

v rámci podnikateľskej činnosti vykonávanej na území Slovenskej republiky a právneho postavenia
daného subjektu v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákonník práce jednoznačne ustanovuje, že pokiaľ
je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná
jednotka a naopak. Zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene. Mal z
pracovnej zmluvy za preukázané, že zamestnávateľom žalobcu bola zahraničná osoba Salini Impregilo

S.p.A. so sídlom v Taliansku, čomu zodpovedá označenie zamestnávateľa a dvojjazyčné (nielen v
slovenskom ale i talianskom jazyku) vyhotovenie pracovnej zmluvy zo dňa 19.11.2014. Žalobca potom
správne uviedol, že výpoveď mu môže byť daná len zamestnávateľom, s ktorým uzatvoril pracovnú
zmluvu. Napokon, vzhľadom na námietku žalovaného, že žalobca v konaní žaluje nesprávnu osobu, keďsa domáha neplatnosti výpovede nie voči organizačnej zložke zahraničnej osoby, ale voči zahraničnej
osobe konajúcej prostredníctvom organizačnej zložky, poukázal na to, že je potrebné odlišovať konanie
organizačnej zložky zahraničnej osoby v obchodnoprávnych vzťahoch, v konaní pred súdom podľa

procesných predpisov od jej konania podľa ustanovení Zákonníka práce pre pracovnoprávne účely,
v ktorých môže aj organizačná zložka vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ,
kedy je však ex lege vylúčené, aby bola súčasne zamestnávateľom napríklad zahraničná osoba.
Osobitosťou v pracovnom práve právnej subjektivity právnických osôb je, že Zákonník práce umožňuje,
aby právnu subjektivitu mala dokonca aj organizačná jednotka právnickej osoby, aj keď nemá právnu

subjektivitu podľa občianskeho práva. K preneseniu pracovnoprávnej subjektivity na organizačnú
jednotku môže dôjsť iba v prípade, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy. Procesnú
spôsobilosť, teda spôsobilosť byť účastníkom konania (správne strany sporu, poznámka odvolacieho
súdu) treba odlišovať od spôsobilosti od hmotného práva. Žalobca sa domáhal v konaní o určenie
neplatnostivýpovedevočizahraničnejosobekonajúcejprostredníctvomorganizačnejzložkyoprávnene,
nakoľko podľa pracovnej zmluvy jeho zamestnávateľom je zahraničná osoba, pričom pre účely konania

v konaní pred súdom je zrejmé, že subjektom oprávneným konať v jej mene je práve organizačná
zložka podniku tejto zahraničnej osoby, v mene ktorej robí právne úkony vedúci organizačnej zložky
ako jej štatutárny orgán. Ďalej konštatoval, že z listiny predloženej v konaní ako dôkaz o zrušení
pracovnej pozície zo dňa 9.3.2016 označeného ako rozhodnutie vyplýva, že táto listina je podpísaná
v zásade personalistom (HR manager) a ďalšími dvomi zamestnancami organizačnej zložky, pričom

žalovaný v konaní nepreukázal ich oprávnenie realizovať taký úkon, teda takéto rozhodnutie nie je
relevantné vzhľadom na to, že nie je preukázané, že by sa jednalo o rozhodnutie zamestnávateľa.
V pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou, robí
jeho štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu. Namiesto nich môže robiť právne úkony nimi
poverení zamestnanci a iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú

oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich
funkcií určených organizačnými predpismi. Takéto predpisy v konaní predložené neboli. Nemal potom za
preukázané,žebyosoby,ktorépodpísalirozhodnutieozrušenídotknutejpracovnejpozície,boliosobami
oprávnenýmiurobiťtakýúkon.Pokiaľideovedúcehoorganizačnejzložky,podľaObchodnéhozákonníka
rozsahom jeho oprávnenia je robiť právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky. Rozhodnutie

zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť zamestnanca, prijíma
za zamestnávateľa ten, kto je oprávnený za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony. Z obsahu
takého rozhodnutia pritom tiež musí dostatočne určitým spôsobom vyplývať, či sledovalo uvedené ciele
(efektívnosť práce). Zamestnávateľ musí prijať rozhodnutie o organizačnej zmene v písomnej forme.
Rozhodnutie o tom, s ktorým zamestnancom zamestnávateľ skončí pracovný pomer pre nadbytočnosť je

síce výlučne v rozhodovacej právomoci zamestnávateľa, avšak pri formulovaní samotného rozhodnutia
o organizačnej zmene alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce je
dôležité vysporiadať sa so všetkými aspektmi takejto zmeny a jej následkami v podobe nadbytočnosti
práce určitej pracovnej pozície, čo v danom prípade chýba, keďže z dotknutého rozhodnutia žiadne
také skutočnosti nevyplývajú. K splneniu zákonných podmienok pre platnosť skončenia pracovného

pomeruvýpoveďoukonštatoval,žepritakejtoštylizáciitextuvýpovedebyzamestnávateľvzásademohol
po uplatnení výpovede kedykoľvek neskôr odkazovať na akékoľvek rozhodnutie, nakoľko v obsahu
výpovede zo dňa 14.3.2016 nie je ani len dátum, kedy malo byť také rozhodnutie zamestnávateľa
o znížení stavu zamestnancov prijaté, čo odporuje zneniu ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka
práce, ktoré výslovne vyžaduje, aby dôvod výpovede bol vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, aby

ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a pre prípad, že tomu tak nie je, zákon sankcionuje
absenciu skutkového vymedzenia dôvodu výpovede priamo vo výpovedi jej neplatnosťou. Podstatným
dôvodom posúdenia predmetnej výpovede ako neplatnej bola úplná absencia skutkového vymedzenia
(konkretizácia) dôvodov výpovede. Nestačí do výpovede uviesť len právne posúdenie v zmysle § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s odkazom na citáciu zo zákona s uvedením, že došlo k nadbytočnosti

zamestnanca vzhľadom na rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť
práce, chýbala absolútne konkretizácia skutkového vymedzenia dôvodu výpovede. V súvislosti so
skončením pracovného pomeru dal do pozornosti, že Zákonník práce jasne a striktne ustanovuje postup
a podmienky skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné
ustanovenia mal za preukázané, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.3.2016 dané

žalobcovi ako zamestnancovi nespĺňalo zákonné obligatórne náležitosti výpovede pre platné skončenie
pracovného pomeru. Vo výpovedi neboli vymedzené dostatočne určito a zrozumiteľne dôvody skončenia
pracovného pomeru, keďže sa v nej uviedlo všeobecne, že výpoveď je daná vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce.Napokon však z rozhodnutia, ktoré vo výpovedi nie je vôbec bližšie (ani dátumom) konkretizované
vyplýva iba to, že malo dôjsť k zrušeniu len jediného pracovného miesta. Takto vymedzený dôvod
skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa jeho názoru nie je konkrétny a skutkovo vymedzený

tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom alebo dodatočne skutkovo meniť. Vzhľadom k tomu,
že nebola splnená ani zákonná podmienka skutkového odôvodnenia skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, rozhodol o jej neplatnosti. Výpovedný dôvod, ktorý uplatňuje zamestnávateľ, je potrebné
totiž uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede, pričom nedostatočná konkretizácia
výpovedného dôvodu ovplyvňuje platnosť výpovede aj z jej dôvodu neurčitosti bez ohľadu na námietku

strany, keďže na absolútnu neplatnosť vyplývajúcu zo zákona a splnenie zákonných podmienok súd
prihliada ex offo. K námietke žalovaného, že žalobca neoznámil, že trvá aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával uviedol, že dané oznámenie nemá vplyv na podanie žaloby o určenie výpovede, ide o
žalobu o posúdenie existencie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného
pomeru), nie o určenie, či právny vzťah alebo právo tu je alebo nie je.
3.2. Výrok II. o náhrade trov konania odôvodnil právne podľa ustanovenia § 262 ods. 3 C.s.p. s tým, že

nakoľko rozhodol medzitýmnym rozsudkom, o trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým
rozhodne o všetkých procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm.
d/, f/, h Civilného sporového poriadku (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Vytkol prvoinštančnému súdu, že sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli
podstatné pre rozhodnutie. K bodu 26. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že mu nie
je zrejmé, ako sa žalobca dostal k e- mailu zo dňa 30.6.2016, ak jeho e-mailová adresa nie je uvedená

medzi príjemcami tejto e-mailovej správy, teda či vôbec možno tento dôkaz považovať za legitímny, ak
ide o súkromnú elektronickú poštu, ktorá nebola určená žalobcovi, ktorú ale prvoinštančný súd pripustil
v konaní a takýto dôkaz bol vykonaný. Z pracovnej zmluvy zo dňa 14.3.2016 je zrejmé, že Ing. P.
bol prijatý na pozíciu Senior inžinier pre mosty s nástupom do práce dňa 14.3.2016, nie na pozíciu
asistenta technického manažéra pre mosty. Žalobca nikdy nepracoval na pozícii asistenta technického

manažérapremosty,čovyplývaajzpracovnejzmluvyzodňa20.11.2014,kdejeakodruhpráceuvedený
vedúci technického oddelenia, ktorú prácu vykonával po celú dobu trvania jeho pracovného pomeru s
dohodnutými platobnými podmienkami, ktorú by nikdy nedosahoval, ak by pracoval na pozícii asistenta
technického manažéra pre mosty. Ako vedúci technického oddelenia mal zabezpečené aj ubytovanie
v byte v Žiline, Y. Y. č. XXX spolu s jedným parkovacím miestom vo výške nájomného 380,- € + DPH.

Zamestnancom, ktorí nie sú vo vedúcej funkcii, samostatné ubytovanie nezabezpečuje, zabezpečuje
im ubytovanie v ubytovniach, kde sú v jednej miestnosti ubytovaní viacerí jeho zamestnanci. Pokiaľ
by bol teda žalobca v pracovnej pozícii asistenta a nie v pozícii vedúceho, bol by umiestnený v
ubytovni,niesámvbyte.Ďalejnamietal,žežalobcanepodalpredmetnúžalobuvzákonnejdvojmesačnej
prekluzívnej lehote, keď žalobca využil formu elektronickej komunikácie pri podaní žaloby, ktorá nespadá

do pôsobnosti zákona o e-Governmente, pretože predmetné podanie nebolo autorizované s poukazom
naustanovenia §29ods.1oe-Govermente,§125ods.1C.s.p.a§56ods.1S.s.p.Mázato,žežaloba
bola podaná až dňa 8.11.2017, momentom doručenia súdu v listinnej podobe, pričom mala niekoľko
nedostatkov, napríklad chýbajúce prílohy. K dôvodom uvedeným v bodoch 75. a 76. napadnutého
rozhodnutia uviedol, že aj doplnenie žaloby zo dňa 8.11.2017 nebolo úplné, čoho dôsledkom bola výzva

na doplnenie podania zo strany súdu zo dňa 7.6.2018, až po 7 mesiacoch od momentu doručenia žaloby
na súd v roku 2017. Žalobca v určenej lehote súdu podanie, žalobu ním podpísanú nedoručil, ani plnú
moc, z ktorej by malo vyplývať udelenie plnej moci na jeho zastupovanie právnemu zástupcovi JUDr.
K. v tejto právnej veci. Súd prvej inštancie si plnil svoju povinnosť komunikovať s právnym zástupcom
žalobcu elektronicky prostredníctvom elektronickej schránky, avšak právny zástupca komunikoval so

súdom výlučne písomne, resp. e-mailom, hoci má aktivovanú elektronickú schránku a má povinnosť ju
využívať. Právny zástupca žalobcu až podaním zo dňa 20.7.2018, doručeným prvoinštančnému súdu
dňa 24.7.2018, doručil písomne podpísanú žalobu a plnú moc, hoci uznesením č.k. 61 Cpr 13/2017-32,
bol žalobca vyzvaný na doplnenie podpisu žaloby. Plná moc právneho zástupcu žalobcu bola doručená
v papierovej forme (v obálke), nie v elektronickej podobe a nebola autorizovaná a tak si právny zástupca

žalobcu nesplnil svoju povinnosť doručovať súdu takéto písomnosti do elektronickej schránky. Ďalej
žalovaný uviedol k bodu 77. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že rozhodnutie o organizačných
zmenách bolo prijaté, resp. schválené vedením spoločnosti a podpísané hneď tromi osobami, ktoré sú
súčasťou vedenia spoločnosti. Tieto osoby navrhol na vypočutie za účelom toho, aby sa vyjadrili či bolioprávnení prijímať takého rozhodnutia, ale súd prvej inštancie tento návrh zamietol a tak týmto osobám
nebola daná ani možnosť, aby sa k predmetnej skutočnosti vyjadrili. S dôvodmi uvedenými v bodoch
78. až 80. napadnutého rozhodnutia sa nestotožnil, pretože má za to, že výpoveď bola dostatočne

odôvodnená.Vpísomnejvýpovediboluvedenývýpovednýdôvod,atocitovanímpríslušnéhozákonného
ustanovenia, obsahovala právnu kvalifikáciu dôvodu výpovede (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce).
Skutkový dôvod výpovede bol vymedzený uvedením skutočností, ktoré sa stali dôvodom na skončenie
pracovného pomeru výpoveďou, konkrétne vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Považuje takéto vymedzenie za

jasné, určité, zrozumiteľné, konkrétne je skutkový dôvod uvedený ako zánik pracovnej pozície žalobcu
v dôsledku organizačnej zmeny, ktorému predchádzalo rozhodnutie zamestnávateľa. Takto skutkovo
vymedzený dôvod výpovede nie je možné zameniť s iným dôvodom, ani ho dodatočne meniť, pričom
právne skutočnosti ako zrušenie miesta a zníženie počtu zamestnancov nemožno posudzovať ako
dva odlišné skutky odôvodňujúce podanie výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca. Na základe
akých kritérií si zamestnávateľ vyberie zamestnancov, je len na jeho vôli a tieto okolnosti nepodliehajú

kontrole a skúmaniu súdom (Okresný súd Nitra sp.zn. 12 Cpr 3/2013). Rozhodnutím zamestnávateľa
o organizačnej zmene, z dôvodu ktorého sa zamestnanec stane nadbytočným, je aj rozhodnutie o
znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Zamestnanec, teda žalovaný
(správne žalobca, poznámka odvolacieho súdu) sa stal nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Zamestnávateľ

by mal mať možnosť, ak nie je potrebné, aby došlo až k jeho zrušeniu či premiestneniu, organizovať
svoju činnosť, prevádzku v súlade so svojimi plánmi a svoje aktivity prispôsobovať aktuálnemu stavu
na trhu, čo často spôsobuje potrebu regulovať počet zamestnancov. Vo všeobecnosti výpovedný dôvod
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ v sebe skrýva fakticky viacero dôvodov, a to že dochádza k zmene
úloh, technického vybavenia zamestnávateľa; k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť

efektívnosť práce; k iným organizačným zmenám, a v prípade zamestnávateľa, ktorý je agentúrou
dočasného zamestnávania; sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného
pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
Dostatočne jasne a konkrétne vymedzil dôvod, pre ktorý bolo prijaté rozhodnutie o organizačných
zmenách, to je cieľ zabezpečiť efektívnosť práce. K tomu, že vo výpovedi nie je uvedený dátum

prijatia rozhodnutia o organizačných zmenách uviedol, že toto rozhodnutie bolo na žiadosť žalobcu
aj zasielané, takže mal vedomosť o tom, kedy došlo k prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene a
na základe akých skutočností, teda sa týmto minimalizovalo riziko toho, že by zamestnávateľ mohol
neskôr odkazovať na akékoľvek rozhodnutie, ak mal toto žalobca k dispozícii. Na základe uvedeného
mal za to, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal so všetkými predkladanými dôkazmi

a prezentovanými skutočnosťami a v prípade odôvodnenia daného rozhodnutia nejasne, neprávne,
nekorektne a nezrozumiteľne sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami i
dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie podstatné a právne významné, takže ide o rozhodnutie, ktoré sa javí
ako arbitrárne či neodôvodnené. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie; žiadal náhradu trov konania vo výške 100 %.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k námietke žalovaného o tom, že mu nie je zrejmé
ako sa dostal k e-mailu zo dňa 30.6.2016 (ktorého odosielateľom je Ing. P. O.) a že je tento dôkaz
nelegitímny, uviedol, že žalovaný neoznačil žiadne skutočnosti a dôkazy, ktoré by
aspoň naznačovali, že predmetný dôkaz by mohol byť nelegitímny. Skutočnosť, že on nie je uvedený

medzi adresátmi e-mailu, je z pohľadu legitimity uvedeného dôkazu bezpredmetná, pričom žalovaný ani
nepoprel správnosť jeho obsahu. Z obsahu uvedeného e-mailu vyplýva, že Ing. P. O. zastával rovnakú
pracovnú pozíciu ako on, t. j. asistent technického manažéra pre mosty. Rozhodujúcim v tomto konaní
je skutočne vykonávaná pracovná pozícia, nie iba formálne označenie v pracovnej zmluve. Napadnutý
rozsudok nie je „postavený“ iba na tomto dôkaze, ale je odôvodnený predovšetkým vadami samotnej

výpovede. Považuje za účelovú argumentáciu žalovaného, podľa ktorej spochybňuje legitimitu dôkazu
v podobe jeho organizačnej štruktúry predloženej na NDS, a.s. Mal k tomuto dokumentu priamy prístup,
keď bol ešte zamestnancom žalovaného. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že organizačná štruktúra predložená
NDS, a.s. nie je jeho skutočnou organizačnou štruktúrou, potom z uvedeného vyplýva, že žalovaný
úmyselne a opakovanie klamal NDS, a.s. ohľadne svojej skutočnej organizačnej štruktúry. Žalovaný

opakovane namieta uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby z jeho strany, avšak prvoinštančný
súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo nedošlo k
márnemu uplynutiu prekluzívnej lehoty. Považuje argumentáciu žalovaného právnou úpravou zákona o
e-Governmente a zákona č. 757/2004 Z. z. za nedostatočnú. Tvrdenie žalovaného ohľadne predloženianepodpísanej listinnej podoby žaloby dňa 8.11.2017 je vyvrátená samotným obsahom súdneho spisu,
čo súd prvej inštancie odôvodnil v bode 75. napadnutého rozsudku. Splnomocnenie jeho právneho
zástupcubolosúdudoloženévoriginálnomvyhotovení,vlistinnejpodobe,čojevsúladesúpravou§125

C.s.p.Ďalejsastotožnilsozávermiprvoinštančnéhosúdu,žežalovanýžiadnymspôsobomnepreukázal,
že osoby podpísané na rozhodnutí o organizačnej zmene sú súčasťou vedenia organizačnej zložky.
Dôvodnosť námietky žalovaného nemôže byť preukázaná ani výpoveďami svedkov, keďže žalovaný v
konaní nepredložiť žiadne interné predpisy, z ktorých by vyplývalo oprávnenie uvedených zamestnancov
prijímať rozhodnutia o organizačnej zmene. Vedúcim organizačnej zložky bol v čase prijatia

rozhodnutia T. U., ktorý však nepodpísal uvedené rozhodnutie. On bol v pracovnoprávnom vzťahu k
„materskej spoločnosti“, nie vo vzťahu k organizačnej zložke s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 2
Zákonníka práce. Považuje samotné rozhodnutie o organizačnej zmene za neurčité, nespĺňa podmienky
kladené na tento typ rozhodnutia Zákonníkom práce. Nevykonanie výsluchu svedkov označených
žalovaným žiadnym spôsobom nemohlo ovplyvniť skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. K
odvolacej námietke žalovaného, že výpoveď bola dostatočne odôvodnená, že spĺňa zákonné náležitosti

konštatoval, že táto námietka nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Je úplne zrejmé, že v
rozhodnutí o organizačnej zmene nie je uvedený dôvod prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene. Vo
výpovedi nie je uvedený dátum prijatia, ani iná špecifikácia rozhodnutia o organizačnej zmene, čím
nie je splnená podmienka skutkového vymedzenia dôvodu výpovede takým spôsobom, aby uvedený
dôvod nebol zameniteľný s iným dôvodom. Súdna prax potvrdzuje, že samotné označenie zákonného

ustanovenia, v zmysle ktorého sa výpoveď podáva, nie je dostačujúce. Vo výpovedi nie je ani uvedené,
že dôvodom výpovede je zrušenie jeho pracovného miesta. Organizačná zložka nemôže voči nemu
vykonať žiaden pracovnoprávne relevantný právny úkon smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru,
keďže organizačná zložka nie je jeho zamestnávateľom. Takýto úkon organizačnej zložky (výpoveď
pracovného pomeru), na základe ktorého bol ukončený jeho pracovný pomer, je preto nulitný a obrana

žalovaného bezpredmetná. Žalovaný sa v rámci odvolania ani nezaoberal jedným z
najrozhodnejších záverov prvoinštančného súdu, a to aplikáciou § 7 ods. 2 Zákonníka práce, ktorú
vôbec nespochybnil. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť;
žiadal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že e-mail zo dňa 30.3.2016
nebol primárne adresovaný žalobcovi, ktorý sám dňa 18.3.2016 zasielal prostredníctvom e-mailu
upovedomenie o tom, že dňa 1.4.2016 je nútený odísť na rodičovskú dovolenku a pre minimalizovanie
prípadných negatívnych dôsledkov vyplývajúcich z tejto skutočnosti preberá jeho agendu Ing. P. O.,
následne preto na tento e-mail reagoval aj p. O. e-mailom zo dňa 30.3.2016. Urobil tak potom, ako

mu bola doručená výpoveď (dňa 16.03.2016). Sám si uvedomoval, že jeho začatú prácu, resp.
prípadnú komunikáciu a podnety prichádzajúce na jeho e-mailovú adresu ako zamestnanca, bude
potrebné dokončiť a minimalizovať tak negatívne dôsledky, ktoré
by mohli nastať v dôsledku toho, že nastupuje na rodičovskú dovolenku. Po výpovedi z dôvodu §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce neprijal na miesto žalobcu iného zamestnanca, ani toto miesto

znovu nevytvoril. Žalobca pracoval na pozícii vedúceho technického oddelenia a p. O. na pozícii
senior inžinier pre stavby. Dočasné prebratie agendy p. O. si vyžadovala aktuálna situácia súvisiaca
s odchodom žalobcu na rodičovskú dovolenku, ktorú mu oznámil žalobca na konci februára 2016,
nakoľko bolo potrebné pružne reagovať na takto vzniknutú situáciu. Sám p. O. uviedol, že e-mailová
pošta z e-mailového účtu žalobcu bude po dobu 30 dní presmerovaná na jeho účet a následne po

uplynutí tejto doby bude presmerovanie ukončené. Z predmetného e-mailu jasne vyplýva dočasnosť
potrebyprevzatiaagendyžalobcuzdôvodudeklarovanéhosamotnýmžalobcom,zmiernenieprípadných
negatívnych dôsledkov. Nestotožnil sa s tým, že žalobca či p. O. pracovali na pozícii asistenta vedúceho
technického oddelenia. Takéto označenie v e-mailovej správe nie je záväzné a nie je ani právne
relevantné. Samotná pracovná zmluva zo dňa 14.3.2016 ako dokument, na základe ktorého bol Ing. P.

O. prijatý do pracovného pomeru na vykonávanie dohodnutého druhu práce, má vypovedaciu hodnotu
a predstavuje záväzný a relevantný dokument a dôkaz, ako e-mail zo dňa 30.3.2016, ktorý navyše
predstavujesúkromnúkomunikáciup.O..Žalobcaspochybnildohodnutýdruhprácevpracovnejzmluve,
ktorý považuje iba za formálne označenie, pričom dôraz kladie na obyčajnú e-mailovú správu, ktorá je
nezáväzným dokumentom a už vôbec nepredstavuje dokument stanovujúci záväzne vykonávaný druh

práce a pozíciu, na ktorú bol p. O. prijatý do zamestnania. Pracovnoprávny vzťah medzi zamestnancom
a zamestnávateľom predsa upravuje pracovná zmluva, ktorou sa zakladá pracovný pomer medzi
zamestnancom a zamestnávateľom. Ak žalobca tvrdí, že vykonával identickú pracovnú pozíciu ako
p. O., nie je mu jasné z akých skutočností, okrem súkromnej e-mailovej správy zo dňa 30.3.2016,vychádza žalobca. Je sporné, ak žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že s ním uzatvoril pracovnú zmluvu,
na základe ktorej vykonával dohodnutý druh práce: vedúci technického oddelenia, následne toto svoje
tvrdenie v žalobe poprel a tvrdí, že tento druh práce nikdy nevykonával. V konaní boli predložené

výplatné pásky, z ktorých je zrejmé, že na pozícii asistenta vedúceho technického oddelenia by žalobca
takú vysokú mzdu nedosahoval a mal zabezpečené ubytovanie v byte, ktoré zamestnancom, ktorí
nie sú vo vedúcej funkcii nezabezpečuje. K námietke žalobcu, že mu neprideľoval dohodnutý druh
práce, čo preukazoval organizačnými schémami predkladanými NDS i e-mailom p. O. uviedol, že
nevie prečo počas trvania pracovného pomeru nikdy žalobca nenamietal, že pracoval, resp. vykonával

iný druh práce, ako ten, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve, nikdy sa nedomáhal riadneho
plnenia pracovných podmienok z jeho strany. Žalobca opomína skutočnosť, že ak mal vykonávať
funkciu asistenta, dostával mzdu nezodpovedajúcu jeho funkcii, čo zakladá jeho nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Nakoľko však žalobca túto skutočnosť nenamietal, je zrejmé, že si plnil
všetky povinnosti, prideľoval žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy, tomu zodpovedajúcu mzdu
a s tým súvisiace benefity, ako napríklad ubytovanie. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že došlo k chybe

v písaní a namiesto slovesa „vykonáva“ malo byť „mal vykonávať.“ Niekoľkokrát sa vyjadril prečo
predkladal organizačnú štruktúru NDS a tak záver žalobcu o predkladaní nepravdivých informácii NDS
je účelové a tendenčné. Argument o tom ako získal žalobca prístup k takýmto dokumentom je stále
sporný a nedokazuje, že ho získal legitímnym spôsobom. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu
o dodržaní lehoty na podanie žaloby, pričom zotrval na svojich tvrdeniach o oneskorenom podaní

žaloby prezentovaných v odvolaní. Ďalej konštatoval, že výpoveď osôb podpísaných na rozhodnutí o
organizačných zmenách zo dňa 9.3.2016 by bola spôsobilá objasniť, či tieto osoby sú alebo nie sú
súčasťou vedenia organizačnej zložky, ako aj ďalšie skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že tieto osoby
neboli v konaní vypočuté, nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu a žalobcu, že nepreukázal, že
tieto osoby sú súčasťou vedenia organizačnej zložky, nakoľko sa to preukázať snažil. Žalobca uviedol,

že sám súd prvej inštancie uviedol, že bol v pracovnoprávnom vzťahu k „materskej spoločnosti“ a
nie vo vzťahu k organizačnej zložke, teda táto nemohla prijať ani organizačné zmeny, resp. vykonať
akékoľvek právne úkony voči žalobcovi. Dal do pozornosti, že žalobca pri podávaní žaloby o určenie
neplatnosti pracovného pomeru označil ako žalovaného materskú spoločnosť i organizačnú zložku a
tak nie je jasné koho vlastne žalobca žaluje, z dôvodu ktorého mal byť žalobca vyzvaný na odstránenie

tejto vady. V pracovnej zmluve zo dňa 19.11.2014 je jasné uvedené, že zamestnávateľom je Salini
Impregilo S.p.A, Via dei Missaglia 97, Miláno, Taliansko, Salini Impregilo S.p.A, organizačná zložka,
teda identické označenie ako uviedol žalobca vo svojej žalobe pri osobe žalovaného. Organizačná
zložka teda mohla so žalobcom ukončiť pracovný pomer, ak sa navyše na listine preukazujúcej
skončenie pracovného pomeru nachádza pečiatka zamestnávateľa v znení: Salini Impregilo S.p.A Via

dei Missaglia 97, 20142 Miláno. 1T Salini Impregilo S.p.A. organizačná zložka. Prievozská 4/B, 821
09 Bratislava, ako aj prijať rozhodnutie o organizačných zmenách. Rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť zamestnanca, prijíma za zamestnávateľa
ten, kto je oprávnený v mene a za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony. Má za to, že žalobca
i prvoinštančný súd opomenuli skutočnosť, že materská spoločnosť ukončila pracovný pomer so

žalobcom prostredníctvom organizačnej zložky, o čom svedčí aj pečiatka na danom liste zo dňa
14.3.2016. K tvrdeniu žalobcu, že v rozhodnutí o organizačnej zmene nie je uvedený dôvod prijatia
rozhodnutia o organizačnej zmene dôvodil, že s týmto dôvodom bol žalobca z jeho strany upovedomený
pri skončení pracovného pomeru výpoveďou, kde sa uvádza, že toto rozhodnutie o organizačnej
zmene o znížení stavu zamestnancov bolo prijaté s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Ak žalobca

tvrdí, že označenie zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého sa výpoveď podáva, nie je dostačujúce,
poukázal na to, že skutkový dôvod výpovede bol vymedzený uvedením skutočností, ktoré sa stali
dôvodom na skončenie pracovného pomeru výpoveďou, konkrétne vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, čo sa výslovne
spomína aj vo výpovedi. Takto vymedzený dôvod výpovede nie je možné zameniť s iným dôvodom,

alebo ho dodatočne meniť. Považuje argument žalobcu o tom, že nespochybnil aplikáciu ustanovenia
§ 7 ods. 2 Zákonníka práce za bezpredmetný, nakoľko z obsahu jeho vyjadrení a tvrdení jednoznačne
vyplýva, že sa s argumentmi žalobcu i súdnym rozhodnutím nestotožňuje v celom rozsahu, o čom svedčí
ním podané odvolanie. Zotrval na odvolacom návrhu.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uviedol, že
žalovaný pomerne obšírne argumentuje ohľadne e-mailov zo dňa 18.3.2016 a 30.3.2016 i skutočnej
pracovnej pozície p. O.. Dal do pozornosti, že v jeho e-maili zo dňa 18.3.2016 je uvedené, že
p. O. nastúpil na jeho pracovnú pozíciu a žiaden z adresátov uvedeného e-mailu, ani p. O. uvedenékonštatovanie nenamietol. Navyše, samotný p. O. používa v e-maili označenie pracovnej pozície
„Asistent technického manažéra pre mosty.“ Považuje za vylúčené, aby si zamestnanec, ktorý mal
údajne zastávať pozíciu „Senior inžinier pre stavby“ označil e-maily nižšou pracovnou pozíciou, t. j.

asistentom. Je nanajvýš pochybné, že by dvaja zamestnanci (on, p. O.) nezávisle od seba urobili tú
istú chybu a označili svoje e-maily hlavičkou označením identickej pracovnej pozície, hoci v pracovnej
zmluve boli ich pracovné pozície označené inak. Navyše, keď samotný zamestnávateľ deklaroval jeho
pracovnú pozíciu voči NDS ako asistenta. V danom prípade sa nejednalo o žiadne dočasné prevzatie
jeho agendy p. O.. ale jej plnohodnotný výkon. Argumentácia žalovaného nezáväznosťou e-mailovej

komunikácie je v rámci civilného sporového konania irelevantná, keďže žiaden dôkaz nemá väčšiu
hodnotu ako iný dôkaz a súd hodnotí dôkazy osobitne, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Záväznosť
dokumentov pre ich adresátov je z uvedeného pohľadu irelevantná. Žalovaný nijakým spôsobom
neodôvodnil prečo deklaroval pracovnú pozíciu voči NDS (a to opakovane) ako asistenta, hoci v rámci
súdneho konania argumentuje, že on mal vykonávať pozíciu „vedúci technického oddelenia.“ K tvrdeniu
žalovaného o tom, že mal vzniknúť na jeho strane nárok na bezdôvodné obohatenie konštatoval, že

nič žalovanému nebránilo takýto nárok uplatniť. K argumentácii žalovaného k nedodržaniu prekluzívnej
lehoty na podanie žaloby poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
13.10.2021, č. k. PL. ÚS 13/2021-11. Považuje námietku žalovaného o jasnej identifikácii žalovaného
subjektu za účelovú. O správnom označení žalovaného nemal súd prvej inštancie žiadne pochybnosti
a je úplne zrejmé, že ako žalovaný je označená materská spoločnosť, ktorá s ním uzatvorila pracovnú

zmluvu. Organizačná zložka je v rámci žaloby uvedená len ako zložka žalovaného, prostredníctvom
ktorej žalovaný koná na území Slovenskej republiky, nebola označená ako samostatný subjekt
vystupujúci na strane žalovaného, ani ako samostatný žalovaný. Zmätočnosť ohľadne označenia
pasívne legitimovaného preto nemohla vzniknúť. V rámci výpovede je ako zamestnávateľ v záhlaví
uvedená organizačná zložka, hoci táto postavenie zamestnávateľa nemala. Pokiaľ žalovaný odkázal na

pečiatku pri podpise výpovede, v rámci ktorej je označený žalovaný (t. j. materská spoločnosť), jedná
sa tak o neurčitosť prejavu vôle, ktorý je dôvodom pre neplatnosť právneho úkonu výpovede, keďže
na jednom prejave vôle by sa tak uvádzalo označene dvoch odlišných zamestnávateľov. Má za to, že
rozhodujúcim je označenie zamestnávateľa uvedené v záhlaví výpovede, nie pečiatka, ktorá sa ani
nevyžaduje na platnosť právneho úkonu. Pre platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene je potrebné

uviesť dôvod jej prijatia, a to v samotnom rozhodnutí, keďže inak absentuje základ pre preskúmanie
odôvodnenosti prijatia takého rozhodnutia. Uvedenie dôvodu prijatia takého rozhodnutia až následne v
rámci výpovede nie je postačujúce.

8. Žalovaný vo vyjadrení doručené odvolaciemu súdu dňa 25.3.2025 sa vyjadril k rozhodnutiu Veľkého

senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.1.2021, sp.zn. 1 V Cdo 2/2019 s tým, že v
danom prípade výpovedná doba žalobcu začala plynúť dňa 1.4.2016 a uplynula dňa 30.6.2016. Od tohto
dňa začala žalobcovi plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, ktorá uplynula dňa 30.8.2016. Žalobca podal žalobu na súd elektronicky až dňa
31.10.2017, ktorá bola doplnená písomne dňa 8.11.2017, čo je takmer rok potom, ako mu uplynula

lehota na podanie predmetnej žaloby. Skutočnosť, že žalobca nastúpil na rodičovskú dovolenku bola
z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty irelevantná. Žalobca podal svoju žalobu na súd až po uplynutí
prekluzívnej lehoty.

9. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 19.4.2023, č.k. 15 Co 2/2022-269,

rozsudok prvoinštančného súdu zo dňa 19.10.2021, č.k. 61 Cpr
13/2017-208, vo výroku I. zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 14.3.2016, z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, zamietol a vo výroku II. zrušil. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného
odvolací súd konštatoval, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy v

súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v konečnom dôsledku so všetkými podstatnými
náležitosťami nebola podaná v prekluzívnej lehote do 31.10.2017 vrátane. Síce bola podaná na súde
dňa 31.10.2017, avšak postrádala jednu z podstatných náležitostí žaloby, a síce vlastnoručný podpis
právneho zástupcu žalobcu a keďže žaloba nebola podaná v elektronickej podobe (podľa zákona č.
305/2013 Z.z.), bolo nevyhnutné, aby v listinnej podobe so všetkými podstatnými náležitosťami bola

súdudoručenánajneskôrdo10dní(vpredmetnejprávnejvecido10.11.2017),čosaalenestalo.Naďalej
aj toto podanie postrádalo vlastnoručný podpis právneho zástupcu (originál, nie je jeho fotokópiu,
resp. podobné vyhotovenie) žalobcu alebo žalobcu samotného. Ak teda nebola žaloba, obsahujúca
zákonom vyžadované náležitosti, doručená súdu v prekluzívnej lehote a táto nebola doručená súdunajneskôr do 10.11.2017, na takéto podanie nemal súd prvej inštancie prihliadať. Súd prvej inštancie
správne postupoval, keď tento nedostatok žaloby postrehol, avšak bolo už bez právneho významu,
keď vadu žaloby odstraňoval; stalo sa tak totiž po 10.11.2017 (po uplynutí prekluzívnej lehoty), vada

žaloby bola odstránená až v roku 2018. Iná vec by bola, ak by žalobca v prekluzívnej lehote vadu
žaloby odstránil, o čo ale nejde v prejednávanej veci; napokon ju ani objektívne stihnúť nemohol, keď
žalobu e-mailom podal až posledný deň prekluzívnej lehoty. Vo vzťahu k podpisu podania zákonodarca
ukladá vlastnoručný podpis v originále. Z toho zákonodarca nepozná výnimky. Aby výnimky pripúšťal,
potom, podľa právneho názoru odvolacieho súdu, by tieto vymedzil presne, jasne, nezameniteľne,

nepripúšťajúce rôzny výklad. Nepripúšťa napríklad ani to, aby vlastnoručný podpis bol nahradený
odtlačkom pečiatky. Mal za to, že na úrovni podpisu opatreného odtlačkom pečiatky je fotokópia
(neoverená) podpisu. Nedodržanie zákona č. 305/2013 Z.z. zákonodarca nesankcionuje neplatnosťou
procesnoprávneho alebo hmotnoprávneho úkonu. Právo žalobcu domáhať sa na súde vyslovenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru danej mu zamestnávateľom zaniklo, a tak bolo namieste len
zamietnuť žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Postupom podľa ustanovenia

§ 388 C.s.p. odvolací súd potom žalovaným napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I. zmenil a žalobu zamietol. Zostalo právne irelevantné, aké dôvody doviedli žalobcu k záveru, že
s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer neplatne. Rovnako bez právneho dôvodu zostali (ďalšie)
dôvody prednesené odvolateľom. Zrušil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. ako
výrok nadbytočný, keďže vyplýva priamo zo zákona (§ 389 ods. 1 písm. d/ C.s.p.). V ďalšom konaní sa

súd prvej inštancie bude zaoberať už len nárokom žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným
rozviazaním pracovného pomeru v nadväznosti na rozhodnutie o základe (o zamietnutí žaloby v časti
týkajúcej sa vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru); a zároveň rozhodnúť o trovách
konania.

10. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.4.2023, č.k. 15
CoPr 2/2022-269; Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.5.2024, sp.zn. 7 CdoPr
3/2024, uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení
okrem iného uviedol, že po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolací súd nepostupoval
dôsledne v zmysle ustanovenia § 384 ods. 1 C.s.p., a to najmä s ohľadom na obsah spisu v

časti označenej ako „Rovnopisy“, v dôsledku čoho zaťažil konanie vadou zmätočnosti. V predmetnej
veci odvolací súd vyvodzoval svoj skutkový záver o nedoručení žaloby so všetkými podstatnými
náležitosťami v prekluzívnej lehote z výsledkov vykonaného, resp. zopakovaného dokazovania, ako
listinami zažurnalizovanými v súdnom spise, tak aj tými založenými v nezažurnalizovanej časti spisu
označenej ako „Rovnopisy“, t. j. zhodne ako súd prvej inštancie, pričom ale dospel k odlišným skutkovým

zisteniam a tým následne i právnym záverom uvedených v bodoch 10. až 12. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Nakoľko sa ale v časti súdneho spisu označenej ako „Rovnopisy“ nachádza, okrem
odvolacím súdom spomínané podanie žalobcu doručené súdu dňa 8.11.2017 bez vlastnoručného
podpisu oprávnenej osoby v origináli, prípadne elektronicky autorizovaného v zmysle zákona č.
305/2013 Z.z. tiež originál tohto podania žalobcu s vlastnoručný podpisom, dovolaciemu súdu neostáva

iné než konštatovať, že záver odvolacieho súdu o nedoručení kvalifikovanej žaloby súdu v rámci
prekluzívnej lehoty je nielen v rozpore s obsahom spisu, vychádza tiež z neúplných zistení, čím je potom
rozporuplný v kontexte hodnotenia celého obsahu spisu, a to s prihliadnutím na viazanosť odvolacieho
súdu skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ku ktorému nesprávnemu záveru viedlo prehliadnutie
doručenia žaloby s vlastnoručným podpisom súdu už dňa 8.11.2017. V nadväznosti na uvedené sú

potom aj právne závery odvolacieho súdu zatiaľ predčasné. Pre ďalší priebeh konania dal odvolaciemu
súdu do pozornosti rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Cdo
2/2019, ktoré sa zaoberá otázkou včasnosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
z pohľadu ustálenia začiatku plynutia zákonnej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k ne/potrebe zohľadnenia
ochrannej doby.

11. Po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, odvolací súd preskúmal opätovne vec, súc
pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitýverejnýzáujem;§385ods.lC.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniužalovanéhonemožnopriznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. marca 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1,
ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods.2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi tohto rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

12.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

13. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná
v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel

odvolací súd prihliadať.

14. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobca nepodal predmetnú
žalobu v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote. Prvoinštančný súd v bodoch
74. a 75. náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval žalobu žalobcu podanú v zákonnej prekluzívnej

lehote, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí a dodáva nasledovné. Po vrátení veci dovolacím
súdom sa odvolací súd opätovne zaoberal tým, či žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru v zákonnej prekluzívnej lehote a zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru,
že táto žaloba bola podaná v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote. Zo skončenia pracovného
pomeru výpoveďou zo dňa 14.3.20165 vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ dal žalobcovi ako

zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce výpoveď s tým, že nakoľko žalobca doručil
žalovanému dňa 26.2.2016 žiadosť o poskytnutie rodičovskej dovolenky od 1.4.2016, pracovný pomer
skončí uplynutím posledného dňa rodičovskej dovolenky, ktorý písomne žalobca oznámi žalovanému
(č.l. 13b spisu). Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 31.7.2017, že rodičovskú dovolenku končí
dňa 1.9.2017 a v tento deň nastúpi do zamestnania, zároveň požiadal od tohto dňa o pridelenie práce

(č.l. 16 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného v zmysle uvedenej
výpovede mal skončiť dňa 31.8.2017. Odo dňa nasledujúceho, t. j. 1.9.2017 začala žalobcovi plynúť
dvojmesačná zákonná lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou; takúto žalobu podal na súd elektronicky (e-mailom) dňa 31.10.2017, ktorú bol povinný podľa
ustanovenia § 125 ods. 3 C.s.p. doplniť v lehote 10 dní v listinnej podobe, čo sa aj stalo dňa 8.11.2017,

ako vyplýva z obsahu spisu. Prvoinštančný súd následne odstraňoval odstrániteľnú vadu žaloby, a to
uznesením zo dňa 7.6.2018, č.k. 61 Cpr 13/2017-32, ktorým vyzval žalobcu na predloženie podania
- žaloby s obsahom jeho podpisu. Tvrdenie žalovaného o tom, že skutočnosť, že žalobca nastúpil na
rodičovskú dovolenku bola z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty irelevantná, odvolací súd vyhodnotil
ako nedôvodné, pretože v čase, keď bol žalobca na rodičovskej dovolenke, bol v ochrannej dobe, pričom

sám žalovaný vo výpovedi, tak ako je uvedené vyššie, konštatoval, že pracovný pomer žalobcu u neho
skončí uplynutím posledného dňa rodičovskej dovolenky. Zo všetkých uvedených dôvodov má odvolací
súd za to, že žaloba bola podaná v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote.

15. K argumentácii žalovaného uvedenej v jeho odvolaní o tom, že výpovedný dôvod v písomnej

výpovedi obsahoval právnu kvalifikáciu i skutkový dôvod výpovede, odvolací súd konštatuje, že súhlasí
s dôvodmi uvedenými v bodoch 78. až 80. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvej
inštancie vysvetlil prečo v danej výpovedi neboli dostatočne určito a zrozumiteľne uvedené dôvody
skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd dodáva k uvedenému, že žalobca sa v prejednávanej
veci domáha určenia, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.3.2016 podľa § 63 ods. 1 písm.

b/ Zákonníka práce je neplatná. Žalovaný ako zamestnávateľ vo výpovedi vymedzil výpovedný dôvod
tak, že na základe § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t. j. z dôvodu, že sa zamestnanec
stal nadbytočný, vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov,
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, zamestnávateľ končí pracovný pomer so zamestnancom
výpoveďou, ktorý končí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá začína plynúť od prvého dňa

nasledujúceho kalendárneho mesiaca po doručení výpovede zamestnancovi. Odvolací súd poukazuje
pokiaľ ide o požiadavku určitosti výpovede na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 28.7.2008, sp.zn. 1 M Cdo 2/2008, podľa ktorého: „Vo výpovedi z pracovného pomeru je potrebné
nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, abynebol zameniteľný, inak je výpoveď podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce neplatná. Dôvod výpovede
z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi
okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je

treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo
výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod výpovede podľa § 63 ods.1 Zákonníka práce je nutné uviesť
nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený,
ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie
použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o

tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený a že výpovedný dôvod nebude
možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré
boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre
neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy,
keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď. Výklad
prejavu vôle môže však smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne

prejavené, nemožno ním doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v čase dania výpovede síce aj mohol
mať, ale ju neprejavil (neuviedol do výpovede).“ Odvolací súd uvádza, že vo výpovedi z pracovného
pomeru v prejednávanom spore žalovaný uviedol, že v zmysle jeho písomného rozhodnutia o znížení
stavu zamestnancov sa stal žalobca nadbytočný bez toho, aby toto rozhodnutie bližšie špecifikoval tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným písomným rozhodnutím žalovaného, napríklad dňom prijatia,

číslom rozhodnutia a podobne. Takto formulovaná výpoveď z pracovného pomeru sa odvolaciemu
súdu javí ako nedostatočne určitá a zameniteľná s iným výpovedným dôvodom. Po skutkovej stránke
tak výpovedný dôvod nezaručuje, že nevzniknú pochybnosti o tom, prečo bol so žalobcom pracovný
pomer skončený, že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov,
ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosť, že na žiadosť žalobcu mu žalovaný zaslal rozhodnutie o

organizačných zmenách, ako uviedol žalovaný v odvolaní, nemení nič na uvedenom závere odvolacieho
súdu o nedostatočnom skutkovom vymedzení dôvodu výpovede.

16.Kodvolacejnámietkežalovaného,žesúdprvejinštanciezamietoljehonávrhnavypočutiesvedkov,a
to osôb, ktoré sú súčasťou jeho vedenia, ktoré sú oprávnené v jeho mene konať, odvolací súd dôvodí, že

prvoinštančný súd v bodoch 76. a 77. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom
odôvodnil, či výpoveď podala oprávnená osoba a ktoré osoby podpísali rozhodnutie o organizačnej
zmene, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí s tým, že má zhodne so súdom prvej inštancie
za to, že rozhodnutie vedenia spoločnosti o organizačných zmenách zo dňa 9.3.2016 neobsahuje
také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne zrejmé, že k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu

došlo z dôvodu nadbytočnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri organizačnej
zmene nemôže ísť iba o účelové prijatie rozhodnutia na ukončenie pracovného pomeru konkrétneho
zamestnanca. Prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene musí sledovať deklarovaný cieľ, napríklad
zníženie počtu zamestnancov, v dôsledku zmeny musí dôjsť k nadbytočnosti zamestnanca a musí
existovať príčinná súvislosť medzi zmenou a nadbytočnosťou. Zákonník práce nezakotvuje bližšiu

úpravu ohľadne náležitostí rozhodnutia o organizačných zmenách a tak je možné čerpať z rozhodovacej
praxe súdov. Napríklad podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 3 CoPr 5/2017, „Musí
ísť o rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré v mene zamestnávateľa právnickej osoby podpisuje osoba
oprávnená konať. Rozhodnutie tiež musí obsahovať dátum jeho prijatia, ako aj dátum, od ktorého
je organizačná zmena účinná. Dátum prijatia (podpisu) organizačnej zmeny musí vždy predchádzať

dňu podania výpovede. Rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť prijaté až po podaní
výpovede. Naopak dátum účinnosti organizačnej zmeny môže zamestnávateľ určiť tak, aby sa zhodoval
s predpokladaným dňom uplynutia výpovednej doby. V prípade, ak účinnosť organizačnej zmeny
nastane skôr ako stihne uplynúť výpovedná doba, je daná prekážka v práci na strane zamestnávateľa a
zamestnanec až do uplynutia výpovednej doby nemusí chodiť do práce, nakoľko jeho pracovné miesto

je už zrušené. Za tento čas ale zamestnancovi patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku.“
Odporúčanou náležitosťou, resp. prílohou je napríklad aj diagram novej organizačnej štruktúry a
podobne. Vzhľadom k tomu, že v danom spore rozhodnutie o organizačných zmenách nemalo potrebné
náležitosti tak, ako je uvedené vyššie, správne prvoinštančný súd nevypočul z dôvodu hospodárnosti a
nadbytočnosti žalovaným navrhnutých svedkov, pričom nevykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie

riadne odôvodnil v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

17. Z vyššie uvedených dôvodov preto podľa odvolacieho súdu nebol daný odvolací dôvod podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávnerozhodnutie vo veci), nakoľko prvoinštančný súd náležite zistil skutkový stav veci, správne aplikoval
príslušné ustanovenia hmotného práva a pri vykonaní dokazovania postupoval v súlade s príslušným
ustanoveniami Civilného sporového poriadku.

18. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa

ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri
hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku

ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie
aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej

nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia
vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v
napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana
sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

19. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

20. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného v odvolaní, že napadnutý rozsudok je
arbitrárny,neodôvodnený,pretožerozsudoksúduprvejinštancieobsahujevšetkynáležitostivyplývajúce
z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

dokazovanie, aj ako vec právne posúdil, z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať
za arbitrárny alebo neodôvodnený. Odvolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky
sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, napríklad v náleze č.k. III. ÚS
119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu považoval
nárok žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru za dôvodný. Odvolací súd dodáva,že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej

veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012, vo
veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Odvolací súd znova zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.

ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany
sporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997,

II. ÚS 251/2003).

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol z dôvodu, že o tejto náhrade rozhodne
súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených nárokoch alebo o celom
uplatnenom procesnom nároku (§ 262 ods. 3 C.s.p.).

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).