Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 15C/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720204759
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Lehotský

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2025:6720204759.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským, v spore žalobcu A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému Slovenská republika – v mene ktorej
koná Sociálna poisťovňa so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom pri výkone verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%

do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen rozsudkom sp.zn. 15C/43/2020 zo dňa 25.8.2022 zamietol žalobu žalobcu
a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania, pričom žalobu zamietol ako
nedôvodnú a to vzhľadom na to, že nebol daný základ nároku na náhradu škody, nebolo potrebné sa
vyjadrovať k samotnej výške nároku, ktorý si žalobca uplatňoval. Na základe vykonaného dokazovania,
keďže žalobca v konaní nepreukázal existenciu základných zákonných predpokladov vzniku nároku na
náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu nesprávneho úradného postupu,

existenciu prekročenia právomoci Sociálnej poisťovne, súdu neostalo nič iné, len žalobu žalobcu
zamietnuť.

2. Predmetnou žalobou podanou na tunajší súd dňa 1.10.2013 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
140.000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ďalej žiadal
zaviazať žalovaného na povinnosť nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom za nevyplatenú časť starobného dôchodku od 07.06.2005 do

07.09.2013 v sume 41.492,44 Eur a za každý ďalší mesiac rozdiel medzi správne určenou sumou
starobného dôchodku a sumou skutočne vyplatenou až do dňa zaplatenia, vrátane príslušného úroku
z omeškania od 07.08.2006 do dňa zaplatenia, zaplatenia sumy 150,- Eur a sumy 163,18 Eur, ako aj
zaplatenia trov konania.

2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe žiadosti zo dňa 20.06.2006 o priznanie starobného
dôchodku od 07.06.2005, ktorú podal na pobočke Sociálnej poisťovne vo Zvolene,

mu Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím č. 4811201410 zo dňa 26.07.2006 žiadosť zamietla s
odôvodnením, že nedovŕšil dôchodkový vek 62 rokov. Na základe jeho odvolania Sociálna poisťovňa
rozhodnutím zo dňa 05.01.2007 zrušila predchádzajúce rozhodnutie ako „nesprávne vydané“ a zamietla
jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku s odôvodnením, že nespĺňa podmienky podľa § 65 a§ 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., nakoľko nároky vyplývajúce z prvej kategórií funkcií mu mali byť
zohľadnené vo výsluhovom príspevku priznanom mu od 01.09.1999. Toto rozhodnutie tiež napadol
opravným prostriedkom z 13.06.2007. Po predložení opravného prostriedku so spisovým materiálom na

KrajskýsúdvBanskejBystriciSociálnapoisťovňavydalaďalšierozhodnutiadňa23.08.2007,23.11.2007
a 25.01.2008 - dve rozhodnutia (jedným zrušila predchádzajúce tri rozhodnutia a druhým znova zamietla
jeho žiadosť), 10.02.2009 (ktorým menila svoje rozhodnutia zo dňa 26.7.2006 a 25.1.2008). Krajský súd
v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 21Sd 153/2007-30 zo dňa 15.02.2008 zastavil konanie. Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 9So 44/2008 z 30.06.2008 zrušil napadnuté uznesenie ako nezákonné a

vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci
rozhodol rozsudkom sp. zn. 21Sd/153/2007 zo dňa 08.04.2009 tak, že potvrdil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 25.01.2008 v spojení s rozhodnutím zo dňa 10.02.2009. Najvyšší súd SR rozsudkom
sp. zn. 9So/116/2009 zo dňa 30.06.2010, napadnutý rozsudok v potvrdzujúcej časti zmenil tak, že
rozhodnutiaSociálnejpoisťovnezodňa25.01.2008azodňa10.02.2009ozamietnutížiadostiostarobný
dôchodokzrušilakonezákonnéavrátiljejvecnaďalšiekonanie.Vďalšomkonaníavnaňnadväzujúcom

rozhodnutívydanomdňa13.12.2010Sociálnapoisťovňapodľažalobcuopäťnerešpektovalazákonaani
právny názor Najvyššieho súdu SR a pri určení sumy starobného dôchodku mu zohľadnila len obdobie
výkonu služby v E. D. a základnú vojenskú službu, ale zárobky dosiahnuté za toto obdobie spadajúce
do rozhodného obdobia na zistenie priemerného osobného mzdového bodu mu svojvoľne nezohľadnila.
Nezákonnosť uvedeného rozhodnutia potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn.

26Sd/47/2011 zo dňa 23.06.2011, ktorým rozhodol o jeho opravnom prostriedku a rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9So/159/2011
zo dňa 31.10.2012 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.
Sociálna poisťovňa v novom rozhodnutí zo dňa 12.12.2012 vypočítala výšku starobného dôchodku
v sume 13.065 Sk. Uvedené rozhodnutie napadol opravným prostriedkom dňa 28.01.2013, v ktorom

poukázal na skutočnosť, že krátenie sumy starobného dôchodku podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru o
invalidných starobných a pozostalostných dávkach 1967 (č.128) vyhláseného v Z.z. pod č. 416/1991
Zb. (ďalej len „Dohovor“) podľa neho nie je možné, lebo oprávnenosť krátenia a jeho rozsah nie
je uvedený v žiadnom platnom všeobecne záväznom právnom predpise v rámci právneho poriadku
Slovenskej republiky. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa mu krátením správne určenej sumy starobného

dôchodku prekročila svoju právomoc. Tomuto opravnému prostriedku Sociálna poisťovňa nevyhovela s
odôvodnením, „že vyhovieť mu nie je možné“ a dňa 26.02.2013 zaslala opravný prostriedok spolu so
svojímpísomnýmvyjadrenímKrajskémusúduvBanskejBystrici.,ktorývovecieštenerozhodol.Žalobca
argumentoval, že Sociálna poisťovňa svojím, vyššie uvedeným postupom, kde sústavne a opakovane
nerešpektovala zákon, ani príslušné rozsudky Najvyššieho súdu SR, zjavne úmyselne porušila svoje

povinnosti, spôsobila zbytočné prieťahy a nezákonne zasahovala do jeho základných práv a slobôd čím
sa dopustila konania uvedeného v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. („nesprávny úradný postup“).

2.2 Žalobca tvrdil, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. v súvislosti so zákonom č. 100/1988 Zb. splnil
podmienky nároku na starobný dôchodok dovŕšením XX. roku veku, a to dňa XX.XX.XXXX, čo potvrdil

aj Najvyšší súd SR rozsudkom 9So/116/2009 zo dňa 30.6.2010. Nepriznaním mu starobného dôchodku
mu bola spôsobená ujma ako na právach, tak aj na majetku. Ujma na právach spočíva najmä v tom, že
mu bolo odopreté jeho základné právo po dovŕšení dôchodkového veku a po splnení ďalších zákonných
podmienok nepracovať, byť finančne zabezpečený z prostriedkov sociálneho poistenia a využívať voľný
čas podľa svojho uváženia. Namiesto relaxu, záľub, cestovania, venovania sa rodine, kultúre a iným

spoločenským a záujmovým aktivitám, si musel hľadať zamestnanie, a to až do 19.09.2007, kedy začal
pracovať na pozícii F. v F. G. A. C. H. B., F.. I. I.. Pracoval v 12-hodinových zmenách v nepretržitej
prevádzke a z tohto dôvodu bol odlúčený od rodiny. Túto prácu vykonával za takmer minimálnu mzdu.
Okrem nemožnosti užívať si dôchodok, sa mu z dôvodu výkonu uvedenej pracovnej činnosti zhoršoval
aj zdravotný stav. To sa prejavovalo vo zvyšovaní tlaku krvi, ischemickou chorobou srdca a vyústilo

do potreby operačného zákroku dňa XX.XX.XXXX v J. F. B. K. K. L. I. I.. Z dôvodu tohto vysokého
kardiovaskulárnehorizikadňaXX.XX.XXXXskončilpracovnýpomervF.G.B.,F..CelékonanieSociálnej
poisťovne vo veci priznania mu starobného dôchodku považoval za diskriminačné, pretože v zmysle
platných právnych noriem splnil podmienky na priznanie starobného dôchodku ku dňu 07.06.2005, ale
napriek tomu Sociálna poisťovňa svojvoľným, nezákonným konaním mu opakovane odmietala priznať

starobný dôchodok, resp. určiť ho v zmysle príslušných právnych noriem v správnej výške. Uvedenú
nemajetkovú ujmu podľa jeho názoru nie je možné vzhľadom na jeho vek odstrániť uvedením veci do
predošlého stavu. Tak isto iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa neho dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradnýmpostupom Sociálnej poisťovne. Z tohto dôvodu požadoval finančné zadosťučinenie v čiastke 140.000,00
Eur vzhľadom na to, že tento protiprávny stav trval už viac ako 7 rokov a táto dĺžka jeho trvania ešte
zvyšuje jeho závažnosť. Ku dňu 07.06.2005 mala byť určená výška jeho dôchodku vo výške 13.065,00

Sk mesačne. Táto suma bolo nezákonne krátená na sumu 3.670,00 Sk. Po príslušných zvýšeniach
a prepočte na menu Euro by mala predstavovať 658,20 Eur mesačne. Celková suma nevyplateného
dôchodku za obdobie od 07.06.2005 do 07.09.2013, po odpočítaní už mu doplatených dvoch častí
(7.342,00 Eur dňa 28.12.2010 a 4.132,43 Eur dňa 24.1.2013 ) a odpočítaní mesačne mu vyplácanej
sumy starobného dôchodku činí 41.492,44 Eur a úroky z omeškania ku dňu 30.09.2013 predstavujú

17.254,88 Eur. Dlžná suma ku dňu 30.09.2013 činí spolu 58.747,31 Eur.

2.3. Dňa 22.09.2011 požiadal Sociálnu poisťovňu (cestou Ministerstva práce, sociálnych vecí a
rodiny SR) o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
Sociálnej poisťovne. Sociálna poisťovňa ho listom zo dňa 29.10.2011 vyzvala na doplnenie žiadosti.
Doplnenú žiadosť Sociálnej poisťovni zaslal 16.11.2011 s celkovou požadovanou náhradou škody v

sume 157.521,44 Eur. Dňa 05.12.2011 prevzal rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 52313/2011-BA z
29.11.2011, ktorým jeho žiadosti nevyhovela.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietnuť.

4.OkresnýsúdZvolenpovykonanomdokazovanírozhodolčiastočnýmrozsudkomsp.zn.13C/197/2013
zo dňa 23.7.2020 tak, že v I. výroku zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
3.892 Eur z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V II. výroku rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 132,78 Eur z titulu

náhrady nákladov v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V III. výroku okresný súd žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol. Vo IV. výroku zvyšnú časť nároku ohľadne uloženia povinnosti žalovanému
nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom za
nevyplatenú časť starobného dôchodku od 7.6.2005 do 7.9.2013 v sume 41.492,44 Eur a za každý ďalší
mesiac rozdiel medzi správne určenou sumou starobného dôchodku a sumou skutočne vyplatenou až

do dňa zaplatenia vrátane príslušného úroku z omeškania od 7.8.2006 do dňa zaplatenia súd vylúčil na
samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom
sp.zn. 17Co/85/2020-409 zo dňa 15.12.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.1.2022 rozsudok
okresného súdu v I. výroku a II. výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Rozsudok okresného
súdu v III. výroku potvrdil a o náhrade trov rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému

náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/143/2022 zo dňa 28.11.2024 rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 15.12.2021 sp.zn. 17Co/85/2020 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie a to na základe podaného dovolania zo strany žalobcu.

6. Na základe podaného odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn. 15C/43/2020
zo dňa 25.8.2022 Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 13Co/108/2022 zo dňa 30.7.2024
predmetný rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn. 15C/43/2020 zo dňa 25.8.2022 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici v predmetnom uznesení okrem iného uviedol:
„11. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č.
514/2003 Z. z., ktorý v § 3 ods. 1 určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci: a) nezákonným

rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym
úradným postupom. Základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorého musia byť súčasne
splnené sú: nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, existencia škody ako

majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach
poškodeného a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobca musí v civilnom súdnom konaní preukázať existenciu
všetkých podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánuštátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nakoľko tieto sú stanovené kumulatívne, a v prípade
nesplnenia čo i len jednej z nich, zodpovednosť štátu nie je daná.
12.Žalobcavpodanomodvolanínamietal,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto nesprávne právne posúdil, keď dospel k nesprávnemu
a klamlivému záveru, že Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Sociálna poisťovňa zo dňa 31.09.2011 a
jej doplnenia zo dňa 15.11.2011 sa týkali iba obdobia od 26.07.2006 do 15.11.2011.
12.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že žiadosť o predbežné sa týka iba obdobia od prvého rozhodnutia o
žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok, t.j. od 26.07.2006 do dňa podania doplnenia
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, t.j. do 15.11.2011 a ustálil, že predmetom súdneho konania
môžu byť len tie nároky, ktoré žalobca učinil predmetom prerokovania v žiadosti podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je obligatórnou
hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na súde.

12.2 Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že obsah žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku je limitujúcim kritériom pre rozhodovanie o nároku na náhradu škody na súde
a predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa týkalo iba rozhodnutí žalovanej o starobnom
dôchodku, ktoré boli vydané pred dňom 15.11.2011. Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne
prejednanie nároku na náhradu škody v prípadoch, keď k škode došlo protiprávnym rozhodnutím,

rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Zmyslom predbežného prejednania nároku je využitie zákonných
možností na to, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi
oprávnenými konať za štát a aby sa v týchto prípadoch pokiaľ možno predišlo súdnemu konaniu.
Poškodený sa obracia na súd až vtedy, ak predbežné prerokovanie nároku neviedlo k uspokojeniu

jeho nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody tak predstavuje
zákonom stanovenú podmienku, ktorá musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v
civilnom sporovom konaní.
13. K námietke žalobcu, že podmienky uplatnenia nároku náhrady škody na súde mal súd prvej inštancie
posudzovať podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase vzniku a uplatnenia škody a nie

podľa ods. 4, ktoré nebolo ešte v tom čase účinné, odvolací súd uvádza, že v prípade, ak právna úprava
požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť riadne splnená,
ak poškodený požaduje iný rozsah nároku voči príslušnému orgánu a iný rozsah nároku si uplatňuje v
rámci konania na súde. Vzhľadom na uvedené potom aj v období pre nadobudnutím účinnosti zákona
č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že podmienka predbežného

prerokovanianárokumôžebyťpovažovanázasplnenúlenvprípade,akvobochkonaniachsipoškodený
uplatňoval nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nárok
na starobný dôchodok za obdobie až do určenia správnej sumy starobného dôchodku mu nezanikol a
svojnárokupresnilnasúdnompojednávanívjúli2022,odvolacísúdkonštatuje,žepredmetomkonaniav
danej veci je zaplatenia náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a teda sa nejedná o nárok,

rozhodnutie o ktorom závisí od spôsobu usporiadania vzťahov, ktorý vyplýva z osobitného predpisu, a
preto ani úkon žalobcu, ktorým na súdnom pojednávaní rozširoval svoj nárok aj na neskoršie obdobie,
nemohol mať vplyv na rozsah uplatňovaného nároku, uspokojenia ktorého sa žalobca v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. môže domáhať na súde.
14. Žalobca ďalej namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, ktorý výsledky dokazovania vyhodnotil

a právne posúdil tak, že v jeho veci nebolo ku dňu 15.11.2011 vydané žiadne právoplatné rozhodnutie
Sociálnejpoisťovne,ktorébybolozrušenéalebozmenenéprenezákonnosťpríslušnýmorgánom.Tvrdil,
že rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.10.2007 (správne má byť 23.11.2007)
a zo dňa 25.01.2008 proti ktorým nepodal opravný prostriedok, nadobudli po 30 dňoch od ich doručenia
právoplatnosť a boli zrušené príslušným orgánom pre ich nezákonnosť, pričom proti týmto rozhodnutiam

nemusel podať odvolanie, keďže sa podľa neho jednalo o prípady hodné osobitného zreteľa.
14.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X z
25.01.2008 a 10.02.2009, ktorými bola zamietnutá žiadosť žalobcu o starobný dôchodok ku dňu
07.06.2005 nenadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodu, že proti nim bol prípustný opravný

prostriedok. Súd prvej inštancie preskúmal úradný postup Sociálnej poisťovne a zistil, že v danom
prípade nie je možné rozhodovať o nároku na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia,
nakoľko Sociálna poisťovňa v predmetnom konaní o nárokoch na starobný dôchodok u žalobcu síce
vydávala rozhodnutia, pričom v tomto prípade chýbala základná zložka tohto nároku, a to právoplatnérozhodnutie, preto pri svojom rozhodovaní neaplikoval jednotlivé zákonné ustanovenia súvisiace s
nezákonným rozhodnutím a musel žalobu z týchto dôvodov zamietnuť a to z dôvodu, že ani jedno
z rozhodnutí žalovanej, vydaných pred 15.11.2011 nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko boli zrušené

v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, nie je ich možné považovať za nezákonné. V
rozhodnutiachžalovanejzodňa25.05.2018,zodňa28.05.2018,zodňa07.06.2018azodňa06.11.2018,
ktoré sú v súčasnosti právoplatné a účinné, naopak boli príslušnými súdmi potvrdené a teda tiež ich nie
je možné považovať za nezákonné. Z uvedeného dospel k záveru, že ani rozhodnutia žalovanej vydané
pred 15.11.2011 a ani v súčasnosti právoplatné rozhodnutia žalovanej o nároku žalobcu na starobný

dôchodok a jeho výšku nespĺňajú podmienky nezákonnosti podľa § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. a
teda nie je možné uplatniť si náhradu škody spôsobenú týmito rozhodnutiami.
14.2 Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní existencie podmienok vzniku práva žalobcu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť rozhodnutia
Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zo dňa 25.01.2008, hoci žalobca na ne
poukazoval už v podanej žalobe a na potrebu ich vyhodnotenia z hľadiska plnenia predpokladov pre

konštatovanie ich nezákonnosti vo svojich vyjadreniach ako aj na súdnom pojednávaní konanom dňa
28.07.2022vysloveneupozorňoval.Pokiaľideopožiadavkuprávoplatnostirozhodnutiaorgánuštátuako
jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu, platí že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je daná len
vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené až po nadobudnutí

právoplatnosti (viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2011).
14.3 Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal ani so skutočnosťou, že Krajský súd
vBanskejBystricirozsudkomsp.zn.21Sd/153/2007zodňa08.04.2009rozhodnutiaSociálnejpoisťovne
zodňa05.01.2007vspojenísrozhodnutiamizodňa23.08.2007,zodňa23.11.2007azodňa25.01.2008
zrušil ako nezákonné z dôvodu, že nemajú oporu v zákone, pretože rozhodnutím zo dňa 05.01.2007 a

jeho zmenovými rozhodnutiami Sociálna poisťovňa zrušila svoje rozhodnutie zo dňa 23.07.2006, pričom
však žiadosť žalobcu o starobný dôchodok znovu zamietla, žiadosti žalobcu opätovne nevyhovela a
preto ich nemala rušiť. Úlohou súdu prvej inštancie bude posúdiť, či predmetné rozhodnutia
Sociálnej poisťovne nadobudli právoplatnosť, a to s ohľadom na ustanovenie § 213 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z.z. v rozhodnom znení, podľa ktorého sa za právoplatné rozhodnutie považovalo doručené

rozhodnutie,protiktorémusanemožnoodvolaťaleboprotiktorémunemožnopodaťopravnýprostriedok.
No súčasne bude potrebné vysporiadať sa aj so záverom Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v uznesení
sp. zn. 9So/44/2008 zo dňa 30.06.2008, v ktorom skonštatoval, že všetky tieto rozhodnutia Sociálnej
poisťovne boli vydané v neprávoplatne skončenom správnom konaní o tej istej žiadosti o starobný
dôchodok.

14.4 Záver súdu prvej inštancie o neexistencii právoplatného rozhodnutia, ako nevyhnutného podkladu
prepriznaniežalobouuplatnenéhonároku,bezposúdeniaanáležitéhovyhodnoteniavšetkýchžalobcom
označených rozhodnutí, ktoré podľa neho odôvodňujú v žalobe uplatnený nárok, odvolací súd považuje
za predčasný.
15. Zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., je zrejmé, že zodpovednosť za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola
spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Výnimku z tohto pravidla potom upravuje
§ 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., kedy sa možnosť poškodeného subjektu domáhať sa
náhrady škody neviaže na požiadavku zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia, ale k vzniku
škody môže dôjsť ešte predtým, ako sa konkrétne rozhodnutie stane právoplatným, resp. ešte predtým,

ako je takéto rozhodnutie zrušené alebo zmenené. V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak
bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,
možnonároknanáhraduškodyuplatniťajvtedy,aknezákonnérozhodnutiebolozrušenéalebozmenené
na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o vykonateľnosťou rozhodnutí
Sociálnej poisťovne súd prvej inštancie správne poukázal na osobitnú právnu úpravu vykonateľnosti
rozhodnutí vo veciach sociálneho poistenia zakotvenú v § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., v zmysle
ktorého rozhodnutie je vykonateľné, len čo uplynie lehota na plnenie. Ak v rozhodnutí nie je uložená
povinnosť na plnenie, rozhodnutie je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť, a skonštatoval, že

nároknanáhraduškodyvdôsledkunezákonnéhorozhodnutia,ajvzmysle§6ods.3zákonač.514/2003
Z.z. žalobcovi nevznikol z dôvodu, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne neboli vykonateľné bez ohľadu
na právoplatnosť. Súd prvej inštancie sa pri právnom posudzovaní uvedenej výnimky však opätovne
opomenul vysporiadať s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zodňa 25.01.2008 ako aj so skutočnosťou, že v zmysle § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sa na konanie
vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom
týmto zákonom sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov), ktoré je taktiež nutné pri posudzovaní výnimky
v zmysle § 6 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. zohľadniť.
16. K argumentácii žalobcu, že proti týmto rozhodnutiam nemusel podať odvolanie, a to v zmysle § 6
ods. 2 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., keďže ide o prípady hodné osobitného zreteľa, odvolací
súd uvádza, že uvedené zákonné ustanovenie umožňuje výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania

riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov. Zákonodarca tým chcel umožniť v
prípadoch hodných osobitného zreteľa umožniť uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (pri splnení ostatných zákonných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí
podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili. Danosť
okolností prípadu hodného osobitného zreteľa musí byť skúmaná v širšom kontexte posudzovanej veci,
posúdenie otázky či o takýto prípad je na posúdení orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu

spôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Vovšeobecnostivšakmožnoustáliť,žebysamalojednaťoprípady,
keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom,
ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka
(napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej
spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o

možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.) Existencia takýchto okolností v konaní
preukázaná nebola. Medzi skutočnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal je potrebné
zaradiť aj diskriminačné správanie sa orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, voči účastníkovi pri
ktorom sa s touto osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa
mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Takéto konanie zo strany Sociálnej poisťovne

napriek tvrdeniu žalobcu v konaní preukázané nebolo.
17. Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej
moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia
pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Žalobca v súvislosti s tvrdeným
prekročením právomoci Sociálnej poisťovne v podanom odvolaní uviedol, že možnosť krátenia dávky

starobného dôchodku Sociálnej poisťovne vo vydaných rozhodnutiach podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru
nebola v rámci jej pôsobnosti prípustná a nevyplýva ani zo žiadneho iného všeobecne záväzného
právneho predpisu a vykonanie krátenia mu sumy starobného dôchodku Sociálnou poisťovňou bez
zákonného zmocnenia považoval za konanie ultra vires.
17.1. K uvedenej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že právomoc Sociálnej poisťovne na

vykonávanie sociálneho poistenia vyplýva z § 120 v spojení s § 172 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z.z., na základe ktorých rozhoduje v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom zákonom č. 461/2003 Z.z. o právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkovéhosporenia.Výkladomzákonnýchustanovenítýkajúcichsazapočítaniadobyprofesionálnej

služby pre účely zistenia obdobia dôchodkového poistenia pre možnosť, resp. posúdenie vzniku nároku
na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení a pre určenie jeho výšky
sa zaoberal v spojení s aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru a v súlade s Ústavou SR opakovane Najvyšší
súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane judikoval
(napr. 9So/78/2015, 9So 108/2015, 9 So 214/2008, že Sociálna poisťovňa môže vykonať krátenie tzv.

teoretickej sumy v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru, a to tak, že krátenie je možné vykonať len pomerne, o
sumu zodpovedajúcu pomeru doby služby policajta k celkovej dobe poistenia tak vo všeobecnom ako aj
osobitnom systéme sociálneho poistenia, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Potreba aplikácie
ustanovení čl. 19 a 33 ods. 2 Dohovoru pri stanovení starobného dôchodku a nutnosť krátiť pri stanovení
výšky starobného dôchodku sumu starobného dôchodku o sumu príspevku za službu, považovaného

za výsluhový dôchodok predstavuje ustálenú súdnu prax, ktorá opakovane prešla testom ústavnosti (II.
ÚS 389/2017, IV. ÚS 270/2018, IV. ÚS 624/2018).
17.2 Ak správne preto odvolací súd posúdil skutkové zistenia súdu prvej inštancie a ich následné právne
posúdenie,vrámciktoréhotentodospelkzáveru,žeSociálnepoisťovňatým,žekrátilavýškustarobného
dôchodku, neprekročila svoju právomoc a preto nie je možné aplikovať ustanovenie § 6 ods.4 zákona č.

514/2003 Z.z. Rozsiahla časť odvolanie žalobcu je venovaná polemike s napadnutým rozsudkom ako aj
s právoplatnými rozhodnutiami súdov v jeho veci, v ktorej prezentuje svoj nesúhlas s právnym názorom
Najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a predkladá vlastný výklad problematiky krátenia
dôchodku i a neprípustnosti priamej aplikácie Dohovoru . Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje naustálenú judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho účelovo chápať tak,
že jeho naplnením je len, ak sa súd stotožní s argumentáciou strany v konaní. Vzhľadom na už uvedené

odvolací súd konštatuje, že argumentácia žalobcu, ktorú predniesol vo svojom odvolaní týkajúca sa
neprípustnosti krátenia jeho dôchodku v dôsledku prekročenia právomoci Sociálnej poisťovne nebola
spôsobilá spochybniť právne závery napadnutého rozsudku.
18. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že sa domáhal aj náhrady škody za nesprávny úradný postup
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. keď zbytočnými prieťahmi v konaní a zjavným zneužívaním práva mu

Sociálnapoisťovňanároknastarobnýdôchodokanajehovýplatu,popodaníŽiadostizodňa20.05.2006
priznala až rozhodnutím zo dňa 13.12.2010, aj to nie v celom zákonnom rozsahu, pričom podmienky
nároku na priznanie starobného dôchodku splnil už prežitím dňa 20.11.2003. Argumentoval, že ani
jedným zo siedmych vydaných rozhodnutí do 15.12.2010 (zo dňa 06.07.2006, zo dňa 05.01.2007, zo
dňa 10.02.2009, zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007, 2 x zo dňa 05.01.2008) mu Sociálna poisťovňa
starobný dôchodok nepriznala. Poukázal pri tom na § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. podľa ktorého

bola Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o priznaní mi nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu
najneskôr do 60 dní od podania Žiadosti a splnení podmienok na jeho priznanie a výplatu. Z postupu
Sociálnej poisťovne podľa žalobcu jednoznačne vyplýval jej úmysel spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní
a iný nezákonný zásah do jeho zákonom chráneného práva na výplatu starobného dôchodku bez jeho
krátenia a práva vlastniť majetok, čo je podľa neho možné hodnotiť len ako zneužitie práva.

18.1 Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu aj z hľadiska príslušných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. ohľadne nesprávneho úradného postupu, pričom ustálil, že žalobcovi sa v konaní
nepodarilo preukázať nesprávny úradný postup, a preto aj z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol. Svoj záver odôvodnil tým, že žalobca v žalobe netvrdil, že orgán verejnej
správy t.j. Sociálna poisťovňa porušila svoju povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nevytýkal jej nečinnosť. Za nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne žalobca
v podanej žalobe označil úmyselné porušenie povinnosti, keď opakovane nerešpektovala zákon ani
príslušné rozsudky Najvyššieho súdu SR, čím podľa žalobcu Sociálna poisťovňa spôsobila zbytočné
prieťahy a nezákonne zasahovala do jeho základných práv a slobôd. S poukazom na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/127/2018, sp. zn. 2Cdo/2/2017, sp. zn. 6Cdo/250/2010)

vyvodil záver, že objektívna zodpovednosť štátu je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým
je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti.
Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Nesprávnym úradným postupom je
teda postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy,
pričom na základe vykonaného dokazovania takéto porušenie konkrétnej právnej povinnosti u Sociálnej

poisťovni rozhodujúcej o žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok v súdnom konaní
zistené nebolo, a preto súd prvej inštancie nemohol priznať predmetný nárok ani z dôvodu nesprávneho
úradného postupu, nakoľko celý postup Sociálnej poisťovne smeroval k zhromažďovaniu podkladov
pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku, ktoré Sociálna poisťovňa právne
posúdila spôsobom odrazeným vo výroku a dôvodoch rozhodnutí, ktoré boli vydávané.

18.2 Na vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa
vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci, vznik škody ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje
legálnu definíciu nesprávneho úradného postupu. Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

príkladmo za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Objektívna zodpovednosť spojená s nesprávnym úradným
postupom predpokladá porušenie pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre postup orgánu

verejnej moci pri jeho činnosti, čiže vady v spôsobe vedenia konania. Keďže úradným postupom sa
rozumie postup v medziach právomoci, ktorú orgánu verejnej moci vymedzil platný právny poriadok,
možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu),
ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami.
18.3 Pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že úkony tzv.

úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa to v jeho obsahu neodrazí. Pokiaľ Sociálna poisťovňa zvažovala splnenie podmienok
pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďovala dôkazy, hodnotila zistené skutočnosti, právne
ich posudzovala, jednalo sa o činnosti priamo smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnostiči vady pri zisťovaní predpokladov sa prejavia v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môžu byť zvažované jedine podľa ustanovení
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd sa stotožnil so

záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade nebolo preukázané konanie Sociálnej
poisťovne, ktoré by mohlo byť posúdené ako vady v konaní napĺňajúce podstatu nesprávneho úradného
postupu. Za nesprávny úradný postup orgánu štátu nemožno považovať pochybenia a nedostatky
spočívajúcevtom,žeSociálnapoisťovňaakoorgánštátupredsvojímrozhodnutímnesprávnevyhodnotil
podmienky na jeho vydanie a že v dôsledku toho je rozhodnutie nesprávne alebo nemalo byť vydané,

prípadne malo byť vydané neskôr, v inej podobe či za iných okolností. Žalobca totiž v konaní, v ktorom
boli vydané príslušné rozhodnutia, mohol a aj namietal pochybenia Sociálnej poisťovne pri zisťovaní
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo pri ich hodnotení v podaných opravných prostriedkoch proti
týmto rozhodnutiu a následne orgány príslušné o nich rozhodovať posudzovali, či došlo k namietanému
pochybeniu.
19. Námietka žalobcu, v ktorej namietal nepravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 18.

odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žiadna zo strán v konaní nenavrhla doplniť
ďalšie dokazovanie, mená oporu v obsahu súdneho spisu. Ani sám žalobca v podanom odvolaní
bližšie nešpecifikoval, vykonanie akého ďalšieho dokazovania navrhoval, resp. ktorý z ním navrhnutých
dôkazov nebol v konaní súdom prvej inštancie vykonaný.
20. Ako nedôvodnú odvolací súd posúdil aj odvolaciu námietku nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku. Po oboznámení sa o obsahom napadnutého rozsudku možno skonštatovať, že
jeho odôvodnenia napĺňa požiadavky vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Z ustálenej judikatúry najvyšších
právnych autorít vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS

209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
21. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z uvedených dôvodov podľa § 389 ods. 1
písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, nakoľko nebolo účelné doplniť dokazovanie v rozsahu, v ktorom súd prvej inštancie dosiaľ
k dokazovaniu nepristúpil. Úlohou súdu prvej inštancie po zrušení a vrátení veci bude na podklade

náležite vykonaného dokazovania a právneho posúdenia vo veci opätovne rozhodnúť, pričom svoje
nové rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP s tým, že svoju pozornosť
zameria na presvedčivé zdôvodnenie nového rozhodnutia, v ktorom sa v potrebnom rozsahu vysporiada
so všetkými právne relevantnými námietkami oboch strán sporu.“

8. Súd v konaní po zrušení predmetného rozsudku vyššie uvedeným uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici postupoval podľa § 391 ods.2 CSP, v zmysle ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu a preto súd postupoval v zmysle záverov predmetného uznesenia.

9. Okresný súd Zvolen vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s prednesom žalobcu,
oboznámením sa s prednesom zástupcu žalovaného, oboznámením sa s administratívnym spisom
Sociálnej poisťovne č. 481120140 a z neho vyplývajúcich rozhodnutí zo dňa 23.8.2007, 23.11.2007,
25.1.2008, 25.5.2018, rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 9Sk/27/2020 zo dňa
30.11.2021, uznesením Najvyššieho súdu SR 9So/44/2008 zo dňa 30.6.2008, žiadosťou o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, doplnenie žiadosti o náhradu škody, ako aj ďalšími listinnými
dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

10. Súd z prednesu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 28.11.2024 zistil, že sa pridržiava písomne
podanejžaloby,akoajsvojichvyjadrení,ktorézasielalsúdu,pričomnapredmetnompojednávanínavrhol

zmenu žaloby a uplatnil si náhradu škody podľa zákona 514 v sume rozdielu medzi správnou sumou
starobného dôchodku mesačne 13.004 Sk stanovenou na základe správneho zákonného spôsobu
výpočtu, na ktorú mu mal vzniknúť nárok ku dňu 7.6.2005 a sumou starobného dôchodku mesačne
stanovenou nezákonným postupom spôsobom zo strany Sociálnej poisťovne a jemu priznanýmnezákonným rozhodnutím Sociálnej poisťovne v sume 5.158 Sk, vynásobenej počtom mesiacov od
7.6.2005 do 7.8.2006 a nadväzne po 7.8.2006 takým rozdielom s prihliadnutím na valorizáciu starobných
dôchodkov podľa osobitného predpisu až do priznania správnej zákonnej sumy starobného dôchodku

13.004 Sk, zvýšenej valorizovanej podľa osobitného predpisu právoplatnými rozhodnutiami Sociálnej
poisťovne a zákonný úrok z omeškania.

11. Zástupca žalovaného na predmetnom pojednávaní konanom dňa 28.11.2024 k návrhu na zmenu
žaloby k veci uviedol, že k zmene petitu žalovaná nemá žiadne námietky. Sú toho názoru, že žiadna

škoda nevznikla, to znamená, že presné vyčíslenie v tejto fáze sporu pre nich nie je rozhodujúce s tým,
že tvrdili, že žiadna škoda žalobcovi nevznikla a bol mu priznaný dôchodok v takej výške, na aký má
podľa zákona nárok a všetky sumy mu boli vyplatené.

12. Súd na pojednávaní konanom dňa 28.11.2024 zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu pripustil v znení
tak, ako ju predniesol žalobca na pojednávaní konanom dňa 28.11.2024.

13. Súd z pripojeného rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č.k. 9Sk/27/2020
zo dňa 30.11.2021 zistil, že v tomto konaní Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodoval vo
veci žalobcu A. B., t.j. žalobcu v konaní 15C/43/2020 proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul.
29. augusta 8 – 10, Bratislava a to v konaní o preskúmanie rozhodnutia zo 16.11.2018 č. 481 120 1410

0 o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 26Sa/2/2019-56
z 20.1.2020, pričom Najvyšší správny súd rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť zamietol a účastníkom
konania nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania. Súd z odôvodnenia rozsudku zistil tento
skutkový stav, ktorý vyplýva z administratívneho spisu Sociálnej poisťovne a to tak, že žalobca bol
od X. XXXXXXXXX XXXX do XX. XXXX XXXX v učebnom pomere a od X.X.XXXX M. XX.XX.XXXX

zamestnancom N. F., O. P.. Počas tohto obdobia od X. XXXXXXX XXXX do XX. XXXX XXXX vykonal
základnú vojenskú službu so zaradením do I. kategórie funkcií. Od X. XXXXXXXX XXXX až do XX.
XXXXXXXX XXXX bol príslušníkom D. O. I., resp. E. D. F. H. so zaradením do I. kategórie funkcií a od
X. A. do XX. XXXXXXX XXXX so zaradením do III. pracovnej kategórie. Od 1.9.1999 do 31.3.2001 bol
úradom práce evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. V období od X.X.XXXX do X.X.XXXX bol ako

zamestnanec spoločnosti IBeA a.s. prihlásený v Sociálnej poisťovni na povinné dôchodkové poistenie.
Orgán sociálneho zabezpečenia G. L. F. H. rozhodnutím z X.XX.XXXX žalobcovi s účinnosťou od
X.X.XXXX priznal L. E. podľa § 211 ods.1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej
polície v sume 9.613,- Sk mesačne. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia bol výsluhový príspevok

priznaný za XX skončených rokov služby podľa § 217 citovaného zákona. Žalobca 20.6.2006 požiadal
Sociálnu poisťovňu o výplatu starobného dôchodku zo systému sociálneho poistenia. Rozhodnutím
z26.7.2006Sociálnapoisťovňajehožiadosťzamietla,pretožepodľanejmalžalobcadovŕšiťdôchodkový
vek až v roku XXXX. Toto rozhodnutie Sociálna poisťovňa neskôr nahradila rozhodnutím z 25.1.2008,
ktoré doplnila rozhodnutím z 10.2.2009, podstatné dôvody však zostali rovnaké. Sociálna poisťovňa

vychádzala z názoru, že obdobie služby v I. kategórii funkcií bolo žalobcovi zohľadnené pri vymeraní
výsluhového príspevku, preto ho podľa § 255 ods.5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
nemožno zohľadniť v systéme sociálneho poistenia. Uvedené rozhodnutia Sociálnej poisťovne boli
zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/116/2009 s tým, že žalobca
nezískal nárok na výsluhový dôchodok, ale len na výsluhový príspevok. V dôsledku toho Sociálna

poisťovňa mala dobu jeho služby zohľadniť pri rozhodovaní o žiadosti o výplatu dôchodku.
Ďalšímrozhodnutímz13.12.2010Sociálnapoisťovňaod7.6.2005priznalažalobcovistarobnýdôchodok
vsume2.590,-Skspostupnýmizvýšeniamiažk1.1.2011.Vyšlaztoho,žedôchodkovýveknavrhovateľa
je XX rokov podľa § 21 ods.1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom
do 31.12.1999, keďže sa mu podľa § 14 citovaného zákona zachovali nároky z I. a II. kategórie

funkcií. Nárok na starobný dôchodok mu tak vznikol k 20.11.2003, pretože však nepretržite pracoval
až do 31.12.2003 podľa § 261 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení sa mu starobný
dôchodok mal určiť podľa uvedeného zákona. Pri výpočte priemerného osobného mzdového bodu podľa
§ 63 citovaného zákona však Sociálna poisťovňa nezobrala do úvahy zárobky (vymeriavacie základy)
dosiahnuté v období služby, za ktoré mu bol priznaný výsluhový príspevok. Následne takto vypočítaný

starobný dôchodok s použitím čl. 33 ods.2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných
dávkach (č. 128), vyhláseného pod č. 416/1991 Zb. znížila pomerne k obdobiu výkonu služby. Toto
rozhodnutiezrušilKrajskýsúdvBanskejBystricisvojimrozsudkomsp.zn.26Sd/47/2011,vktoromokrem
iného vyslovil názor, že použitie Dohovoru č. 128 neprichádzalo do úvahy. Najvyšší súd jeho rozsudokpotvrdil svojim rozsudkom 9So 159/2011, tento právny názor však doň neprevzal. Sociálnej poisťovni
vytkol, že nezohľadnenie zárobku za obdobie služby odporovalo § 12 ods.2 zákona č. 100/1988 Zb.
Žalobca 29.4.2011 počas konania o jeho žiadosti požiadal o zvýšenie starobného dôchodku, pretože bol

znova povinne dôchodkovo poistený od 19.9.2007 až do 31.3.2011. Vychádzajúc z právnych záverov
vyjadrených v rozsudku Najvyššieho súdu Sociálna poisťovňa vydala 12.12.2012 nové rozhodnutie,
ktoré neskôr nahradila rozhodnutím z 20.5.2015. Ním žalobcovi od 7.6.2005 priznala starobný dôchodok
v sume 5.204,- Sk s neskoršími zvýšeniami až k 1.1.2015. Okamih vzniku nároku na tento dôchodok
posúdila rovnako ak v predošlom rozhodnutí. Do obdobia dôchodkového poistenia započítala žalobcovi

celé obdobie až do 6.6.2005, vrátane obdobia služby, teda presne 40 rokov. Za rozhodujúce obdobie
podľa § 63 ods.7 zákona č. 461/2003 Z.z. považovala roky 1992 až 2002, teda takisto vrátane časti
obdobia služby. V súlade s judikatúrou k čl. 33 ods.2 Dohovoru č. 128 však takto určený starobný
dôchodok znížila v pomere, ktorý zodpovedá pomeru doby služby zhodnotenej pre výsluhový príspevok
(25 celých rokov) k celému obdobiu sociálneho poistenia (40 rokov). Najvyšší súd svojim rozsudkom
sp.zn. 9So/57/2016 zrušil aj toto rozhodnutie. Postup Sociálnej poisťovne, ktorá na výpočet starobného

dôchodku žalobcu použila článok 33 ods.2 Dohovoru č. 128 a starobný dôchodok znížila pomerne
k dobe služby, považoval za správny. Ako nepreskúmateľný však hodnotil spôsob určenia priemerného
mesačného zárobku podľa § 12 ods.3 zákona č. 100/1988 Zb., pomerné zníženie starobného dôchodku
vypočítaného podľa tohto zákona na účely porovnania výhodnejšej dávky podľa § 274 ods.2 zákona č.
461/2003 Z.z. Vytkol jej tiež, že opomenula vykonať prepočet podľa § 293k citovaného zákona. Sociálna

poisťovňa rozhodnutím z 25. mája 2018 č. 481 120 1410 0 priznala žalobcovi od 7. júna 2005 starobný
dôchodok 5.158,- Sk mesačne, ktorý zvýšila na 5.615,- Sk od 1. júla 2005, na 5.950,- Sk od 1. júla 2006,
na 6.322,- Sk od 1. júla 2007, na 6.639,- Sk od 1. júla 2008, na 235,80 Eur od 1. januára 2009, na 243
Eur od 1. januára 2010 a na 247,40 Eur od 1. januára 2011. Okamih vzniku nároku na tento dôchodok
posúdila rovnako ako v predošlých rozhodnutiach (20. november 2003). S použitím § 255 ods.1 až 3

zákona č. 461/2003 Z.z. žalovaná uznala žalobcovi do vzniku nároku na starobný dôchodok celkovo 40
rokovsociálnehopoistenia(od1.septembra1963do19.novembra2003),dočohozapočítalaajobdobie
služobného pomeru v D. O. I. B. E. D.. Za rozhodné obdobie považovala roky 1992 až 2002. Hodnotu
priemerného osobného mzdového bodu podľa § 63 v spojení § 263 ods.1 citovaného zákona ustálila
na 1,5107. Na základe dôchodkovej hodnoty platnej k 7. júnu 2005 (195,31 Sk) Sociálna poisťovňa

určila teoretickú výšku dôchodku k tomuto dňu na 11.803,- Sk. Za obdobie od 20. novembra 2003 do 6.
júna 2005 Sociálna poisťovňa uznala žalobcovi ďalších 523 dní dôchodkového poistenia, za ktoré mu
podľa § 66 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. pripočítala k dôchodku ďalších 182,12657 Sk. Zároveň takto
určenú sumu podľa toho istého ustanovenia zvýšila o ďalších 1.018,81 Sk. Celkovú teoretickú výšku
dôchodku tak k 7. júnu 2005 určila na 13.003,93657 Sk. S použitím už citovaného čl. 33 ods.2 Dohovoru

č. 128 následne vypočítala pomernú časť dôchodku s vylúčením 25 celých rokov služby (t.j. vypočítanú
teoretickúvýškuzníženúo25/41,4329),ktorápredstavovala5.158,-Sk.Tentonárokbolvyššínežnároky
vypočítané podľa zákona č. 100/1988 Zb. (§ 261 zákona č. 461/2003 Z.z.) a ani prepočet podľa § 293k
zákona č. 461/2003 Z.z na tom nič nezmenil. Preto ho Sociálna poisťovňa žalobcovi priznala a aj ďalej
zvýšila podľa pravidiel v § 82 zákona č. 461/2003 Z.z.

Rozhodnutím zo 7. júna 2018 Sociálna poisťovňa od 1.4.2011 zvýšila žalobcovi starobný dôchodok na
255,90 Eur mesačne a ďalej na 264,40 Eur od 1.1.2012, na 275,60 Eur od 1.1.2013, na 284,40 Eur
od 1.1.2014, na 289,60 Eur od 1.1.2015, na 291,50 Eur od 1.1.2016, na 299,70 Eur od 1.1.2017 a na
308,10 Eur od 1.1.2018. Pri jeho vydaní vyšla z toho, že žalobcovo dôchodkové poistenie trvalo ešte aj
od 19. septembra 2007 do 31. marca 2011 a počas neho získal osobné mzdové body v celkovej výške

1,7749. S použitím dôchodkovej hodnoty platnej k 1. aprílu 2011 (9,5756 Eur) tak žalobcovi patrí k už
priznanému starobnému dôchodku 247,40 Eur ďalších 8,49786622 Eur. Celkovo mu teda patrilo 255,90
Eur a túto sumu Sociálna poisťovňa ďalej zvýšila podľa pravidiel v § 82 zákona č. 461/2003 Z.z.
Žalobca podal proti týmto rozhodnutiam odvolanie, ktoré zamietol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne
napadnutím rozhodnutím vo veci 9Sk/27/2020 zo 16. novembra 2018 č. 481 120 1410 0. Generálny

riaditeľsastotožnilsozávermiústrediaSociálnejpoisťovne,zktorýchvychádzalorozhodnutiez25.mája
2018, pretože rešpektovali záväzné právne názory vyslovené súdmi v ich zrušujúcich rozsudkoch. Za
správne považoval aj použitie čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, keďže žalobcovi vznikol nárok na výsluhový
príspevok aj na starobný dôchodok. Starobný dôchodok mu však bolo potrebné znížiť, inak by za tú istú
sociálnu udalosť poberal dávku dvakrát. Za správne považoval generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne

aj rozhodnutie zo 7. júna 2018, ktorým nebolo rozhodnuté o nároku na starobný dôchodok, len o jeho
zvýšení v dôsledku ďalších období dôchodkového poistenia.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 26Sa/2/2019-56 z 20.1.2020 správnu žalobu žalobcu
zamietol. Neprijal námietku žalobcu, že postupom podľa článku 33 ods.2 Dohovoru č. 128 mu nebolomožné znížiť starobný dôchodok zo sociálneho poistenia. Tento postup podľa správneho súdu vyplýva
zjudikatúryNajvyššiehosúdu,ktorýhozopakovalajvtejtovecivposlednomzrušujúcomrozsudkusp.zn.
9So/57/2016. Právnym názorom Najvyššieho súdu bola Sociálna poisťovňa viazaná a musela sa ním

spravovať. Dohovor č. 128 je medzinárodná zmluva, ktorá má podľa správneho súdu prednosť aj pred
zákonom č. 461/2003 Z.z. a zaväzuje aj Sociálnu poisťovňu, čo bolo takisto vyslovené v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu. Námietku, že súdy nie sú viazané judikatúrou, správny súd neakceptoval,
pretože viazanosť judikatúrou je prejavom princípu právnej istoty podľa článku 2 ods.2 CSP, ktorý sa
použije aj v konaní podľa správneho súdneho poriadku (článok 5 ods.1). Výsluhový príspevok vyplácaný

žalobcovi sa podľa § 124 zákona č. 328/2002 Z.z. považuje za dávku v starobe, ktorá podlieha článku
33 ods.2 Dohovoru č. 128. Na rozdiel od žalobcu nepovažoval za záväzný právny názor vyslovený
vo svojom skoršom rozsudku sp.zn. 26Sd/47/2011, pretože Najvyšší súd v odvolacom konaní vyslovil,
že nie je správny. Sociálna poisťovňa bola potom viazaná právnym názorom Najvyššieho súdu, nie
správneho súdu. Správny súd nesúhlasil ani s námietkou, že žalovaná rozhodla podľa neúčinného
právneho predpisu keď vo svojom rozhodnutí citovala zákon č. 100/1988 Zb. Použiť ustanovenia tohto

(hoci aj zrušeného) zákona totiž musela na základe § 261 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. Postup,
ktorý voči žalobcovi aplikovala Sociálna poisťovňa nepovažoval správny súd za diskriminačný, práve
naopak postup, ktorého sa žalobca domáhal, by ho zvýhodnil oproti iným poistencom. Rozhodnutia
Sociálnej poisťovne podľa správneho súdu vyhovujú požiadavkám podľa § 209 ods.6, § 211 a §
215 ods.4 zákona č. 461/2003 Z.z., z ktorých nevyplýva, že by rozhodnutie muselo byť na formulári

a doručené žalobcovi s originálnym podpisom. To, že rozhodnutia, ktoré sú predmetom preskúmania
neboli žalobcovi doručené do vlastných rúk, vyplýva z § 213 ods.3 zákona č. 461/2003 Z.z. Správny
súd nesúhlasil ani s tým, že by napadnuté rozhodnutia boli nepreskúmateľné, pretože výrok a ich
odôvodnenie zodpovedali zákonu a boli vydané na to oprávneným orgánom podľa § 215 ods.4 a § 218
ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa v nich zrozumiteľne vysvetlila svoje úvahy pri aplikácii

čl. 33 ods.2 Dohovoru č. 128 odkazom na judikatúru, v čom správny súd nevidel žiaden nedostatok, a to
už kvôli princípu právnej istoty.

14. Súd z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ďalej zistil, že
Najvyšší správny súd sa vysporiadal s námietkami žalobcu čo sa týka prekážky rozhodnutej veci, čo sa

týka námietky porušenia práva na spravodlivý proces, ako aj aplikácie Dohovoru č. 128, pričom k tomuto
Najvyšší správny súd uviedol:
Veľká skupina námietok žalobcu smeruje proti právnemu záveru správneho súdu o použití Dohovoru
č. 128. Žalobca však v tomto smere celkom vedome ignoruje, že väčšina týchto právnych otázok bola
už vyriešená predošlými rozhodnutiami súdov v jeho veci, vrátane posledného rozsudku najvyššieho

súdu č.k. 9So 57/2016 z 28. februára 2018. Žalobca tento rozsudok napadol ústavnou sťažnosťou, ktorú
ústavný súd odmietol uznesením č.k. IV. ÚS 413/2018-20 z dôvodu, že po zrušení jej rozhodnutí bude
musieť žalovaná vydať nové rozhodnutia, v ktorých sa má vyrovnať aj so žalobcovými argumentami.
Ústavný súd nemal pochybnosti, že uvedený rozsudok najvyššieho súdu je platným právnym aktom
s plnohodnotnými právnymi účinkami. Napriek tomu ho však žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti

označuje za „paakt“, pretože vraj nebol vydaný v rozsahu právomoci súdu.
Ustanovenie čl. 33 ods.2 Dohovoru č. 128 ustanovuje, že ak má alebo by mala inak chránená osoba
nároknadávkuustanovenúvtomtoDohovoreaakdostávainúpeňažnúdávkusociálnehozabezpečenia
za tú istú sociálnu udalosť, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených
podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená,

nepresahuje druhú dávku. Tento dohovor bol ratifikovaný Československou socialistickou republikou
a bol vyhlásený v Zbierke zákonov 25. októbra 1991. Judikatúra najvyššieho súdu (porov. rozsudok
sp.zn. 9So/139/2012, judikát R 48/2015, ale aj rozhodnutia sp.zn. 9So 11/2014 a 9So 57/2016 vydané vo
veci žalobcu) považuje tento dohovor za medzinárodnú zmluvu, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti
fyzických osôb. Podľa ústavného súdu však Dohovor č. 128 zaväzuje len štát, ale nezakladá práva

a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava v nich mala prednosť pred zákonom
(uznesenie č.k. II. ÚS 588/2017-51). Ústavný súd však uznal, že tento dohovor má význam pri výklade
právnych predpisov o sociálnom zabezpečení (porov. uznesenie č.k. II. ÚS 389/2017-18). V tomto
uznesení ústavný súd (s odkazom najmä na nález sp.zn. PL. ÚS 16/2017) zdôraznil aj to bez využitia
tohto dohovoru pri aplikácii zákona č. 461/2003 Z.z. by Sociálna poisťovňa nemohla pre účely nároku

a výšky starobného dôchodku vôbec započítať dobu služby v Policajnom zbore, pokiaľ zakladala nárok
na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Zákon č. 461/2003 Z.z. totiž v § 60 ods.2 a § 255
ods.5 vylúčil možnosť započítania takéhoto obdobia do obdobia dôchodkového poistenia. Zohľadnenie
týchto období v systéme sociálneho zabezpečenia je možné práve a len vďaka výkladu, ku ktorémudospel vo svojich rozhodnutiach najvyšší súd s využitím citovaného čl. 33 ods.2 Dohovoru č. 128.
Inak povedané, práve táto judikatúra najvyššieho súdu umožnila započítať obdobie služby v osobitnom
systéme (výsluhového zabezpečenia) do dĺžky poistenia vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.

Preto je zo strany oprávnených osôb účelové následne spochybňovať v nej upravený mechanizmus
krátenia starobného dôchodku z dôchodkového poistenia (porov. uznesenia sp.zn. IV. ÚS 624/2018 a III.
ÚS 41/2021).
Z uvedených dôvodov nemožno akceptovať argumentáciu žalobcu, že v prerokúvanej veci viedla
aplikácia čl. 33 ods.2 Dohovoru č. 128 bez dostatočného zákonného podkladu k zníženiu jeho

dôchodkových nárokov. Žalobca vykonával službu v D. O. I., resp. v E. D. viac než 25 rokov, z toho viac
než 20 rokov v I. kategórii funkcií v zmysle § 130 ods.1 zákona č. 100/1988 Zb. V zmysle záväzného
právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v rozsudku sp.zn. 9So 116/2009 sa mu zachovali
nároky z I. kategórie funkcií aj v podobe vzniku nároku na starobný dôchodok dovŕšením veku XX rokov
v zmysle § 132 ods.1 písm. a) cit. zákona, teda k XX. O. XXXX. Podľa § 6 ods.1 písm. b) cit. zák.
v znení účinnom k tomuto dňu boli na dôchodkovom zabezpečení zúčastnení okrem iného príslušníci

E. D., ktorým za výkon profesionálnej služby nevznikol nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného
predpisu (t.j. zákona č. 328/2002 Z.z.). Podľa § 21 ods.3 cit.zák. sa E. do doby zamestnania potrebnej
na nárok na starobný dôchodok nezapočítava profesionálna služba, ak túto službu vykonával v rozsahu
zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok.
Výsluhový dôchodok bol k 20. novembru 2003 upravený v zákone č. 328/2002 Z.z. účinnom od 1.

júla 2002. Žalobcovi bol však za 25 rokov služby rozhodnutím ministerstva vnútra z 8. októbra 1999
priznaný výsluhový príspevok podľa § 211 ods.1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z.z. s účinnosťou od 1.
septembra 1999, teda ešte pred účinnosťou tohto zákona. Podľa § 124 ods.2 zákona č. 328/2002 Z.z.
sa tieto výsluhové príspevky od účinnosti tohto zákona považovali za výsluhové dôchodky. Vychádzajúc
z citovaných ustanovení by tak bolo nutné dôjsť k tomu, že ak mal žalobca k 20. novembru 2003 nárok

na výsluhový dôchodok, podľa § 21 ods.3 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom k tomuto dňu by
mu nebola do doby zamestnania vôbec započítaná doba 25 rokov služby, pretože bola zohľadnená pri
posudzovaní nároku na výsluhový dôchodok. Žalobca v tomto smere aj v kasačnej sťažnosti opakuje
svoju námietku, že jemu nebol priznaný výsluhový dôchodok, ale výsluhový príspevok, ktorý nie je
dávkou v starobe a ani sa ňou nestal. Tým však opomína, že najvyšší súd už v predošlom zrušujúcom

rozsudku sp.zn. 9So 57/2016 podal záväzný výklad § 124 ods.2 zákona č. 328/2002 Z.z. práve
z hľadiska jeho účinkov na nároky, ktoré sú na výsluhový dôchodok viazané. Najvyšší súd pri jeho
výklade zdôraznil, že podľa dôvodovej správy je zmyslom citovaného ustanovenia to, aby sa doterajší
dlhodobo poskytovaný výsluhový príspevok stal výsluhovým dôchodkom. Kasačný súd už len dopĺňa,
že formulácia § 124 ods.2 cit. zákona („výsluhové príspevky sa považujú za výsluhové dôchodky“) je

celkom obvyklou formuláciou prechodných ustanovení a ich cieľom je zmeniť (transformovať) doterajšie
právne inštitúty na nové právne inštitúty. Dôvodová správa k zákonu č. 328/2002 Z.z. takisto výslovne
zdôraznila, že § 124 až 140 predstavujú „súbor ustanovení upravujúcich transformáciu doterajších dávok
do nového systému“ (Národná rada Slovenskej republiky, II. volebné obdobie, tlač 1379). Podobnú
formuláciu používa napr. aj čl. 154 ods.2 a 4 ústavy, podľa ktorých sa vláda a sudcovia ustanovení

do funkcie podľa doterajších predpisov považujú za vládu a sudcov podľa ústavy. Nikdy pritom nebolo
relevantných pochybností, že týmto ustanovením sa dovtedajšia vláda a dovtedajší sudcovia stali vládou
a sudcami v zmysle ústavy, nielen sa za nich „považovali“.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení, ako aj právneho názoru vysloveného v označenom rozsudku
sp.zn. 9So 57/2016 tak žalobcu, ktorému pred 1. júlom 2002 vznikol nárok na výsluhový príspevok, bolo

od tohto dňa potrebné považovať za osobu, ktorá má nárok na výsluhový dôchodok v zmysle zákona
č. 328/2002 Z.z. Kvôli tomu tak žalobcovi k 20.11.2003, kedy dovŕšil vek 55 rokov a mal mu vzniknúť
nárok na starobný dôchodok, podľa § 21 ods.3 zákona č. 100/1988 Zb. nemali byť do doby zamestnania
vôbec započítané doby služby. Po vylúčení týchto dôb by ale žalobca celkom zreteľne nedosiahol
dobu zamestnania 25 rokov ani so započítaním náhradných dôb, v dôsledku čoho by mu podľa § 21

ods.1 zákona č. 100/1988 Zb. nevznikol nárok na starobný dôchodok zo sociálneho zabezpečenia.
Nevznikol by mu ale ani nárok na pomerný starobný dôchodok podľa § 26 citovaného zákona. Inak
povedané, žalobca by pri takomto výklade nemal popri výsluhovom dôchodku nárok na žiaden dôchodok
zo sociálneho zabezpečenia. Ako uviedol ústavný súd vo svojom náleze sp.zn. PL.ÚS 16/2017, príčinou
tohto stavu je okolnosť, že zákon č. 328/2002 Z.z. a zákon č. 461/2003 Z.z. (resp. od 1. júla 2002

do 31. decembra 2003 zákon č. 100/1988 Zb.) upravujú dva samostatné vedľa seba stojace sociálne
systémy,ktoréposkytujúzabezpečenie(okreminého)vstarobepreinýokruhosôbazainýchpodmienok
ustanovených týmito zákonmi.Práve použitím čl.33 ods.2 Dohovoru č. 128 však judikatúra najvyššieho súdu umožnila žalobcovi získať
aj časť starobného dôchodku zo systému sociálneho zabezpečenia, resp. sociálneho poistenia. Ak sa
teda žalobca použitiu tohto dohovoru protiví a ak by mu kasačný súd mal vyhovieť, viedlo by to len

k tomu, že by žalobcovi nebol priznaný žiaden starobný dôchodok zo sociálneho poistenia, a nie k tomu,
že by sa mu tento starobný dôchodok priznal v plnej výške. Zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré je
inak v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu citovanou v predošlom texte a následné nové
konanie by teda nepriniesli žiadne zlepšenie situácie žalobcu, ale len jej zhoršenie. Ako totiž uznáva
sám žalobca, na vykonanie citovaného článku Dohovoru č. 128 nebol prijatý žiaden osobitný zákon,

ba naopak: platné zákony pomerne jasne vylučujú súbežné zohľadňovanie dôb zamestnania (služby)
tak v systéme výsluhového zabezpečenia, ako aj v systéme sociálneho poistenia. Sociálna poisťovňa
tak postupovala v súlade s citovaným ustanovením Dohovoru č. 128 ako jej to ukladala ustálená prax
najvyššieho súdu, v dôsledku čoho pri výpočte starobného dôchodku žalobcu podľa § 261 ods.1 zákona
č. 461/2003 Z.z. najskôr vypočítala jeho teoretickú výšku aj so zohľadnením období služby, ktoré by
inak podľa § 255 ods.5 a § 60 ods.2 citovaného zákona nemali byť vôbec zohľadnené. Z odôvodnenia

rozhodnutí Sociálnej poisťovne z 25. mája 2018 aj 16. novembra 2018 potom vyplýva, že Sociálna
poisťovňa v súlade s § 61, 62 a 63 citovaného zákona učila osobné mzdové body a priemerný osobný
mzdový bod a na ich základe spolu so zistenou dobou poistenia podľa § 66 ods.1 a 2 citovaného
zákonavypočítalavýškustarobnéhodôchodkupripadajúcunaobdobiesociálnehopoisteniasvylúčením
období služby podľa § 60 ods.2 a § 255 ods.5 zákona č. 461/2003 Z.z. Rovnako správne postupovala

Sociálna poisťovňa aj pri výpočte teoretickej výšky starobného dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb.
v zmysle § 261 zákona č. 461/2003 Z.z. Na základe toho tak kasačný súd súhlasí so správnym súdom,
že napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo vydané v súlade so zákonom.
Žalobca sa vo svojich podaniach a osobitne kasačnej sťažnosti dovoláva aj veľkého množstva
ustanovení rôznych medzinárodnoprávnych aktov. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 14 Dohovoru

v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, postačí tu poukázať napríklad na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 11. decembra 2018, Persjanow proti Poľsku, sťažnosť č.
39247/12, ktorý sa týkal obdobnej skutkovej situácie (zánik nároku vojaka na výsluhový dôchodok, ak
požiadal o priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia). Podľa
názoru ESĽP je pre posúdenie, či došlo k zásahu do majetku, potrebné vychádzať z vnútroštátneho

práva účinného v čase zásahu. Ak dotknutá osoba nesplnila alebo prestane spĺňať podmienky, ktoré
ustanovuje vnútroštátne právo na priznanie určitej dávky alebo dôchodku, potom nejde o zásah do práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, ak sa tieto podmienky zmenia skôr, než sťažovateľ získal nárok na
určitú dávku (ods.45 cit. rozhodnutia). V prerokúvanej veci už bolo vysvetlené, že systém výsluhového
zabezpečenia bol od všeobecného systému sociálneho poistenia oddelený od 1. júla 002 (účinnosťou

zákona č. 328/2002 Z.z.). Žalobca nezískal pred týmto dátumom žiaden nárok zo systému sociálneho
zabezpečenia (sociálneho poistenia), takže mu do tohto nároku ani nemohlo byť zasiahnuté. Článok
14 Dohovoru sa týka len užívania práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom, takže nemá autonómny
význam. Keďže podľa už uvedeného nie je v prípade žalobcu aplikovateľný čl. 1 Dodatkového protokolu,
nemôže sa dovolávať ani čl. 14 (porov. cit. rozhodnutie ESĽP, ods.54 a 55). Protokolu č. 12 sa žalobca

nemôže dovolávať už preto, že tento protokol Slovenská republika zatiaľ neratifikovala, čo je podľa čl. 7
ods.5 Ústavy SR nevyhnutným predpokladom záväznosti a aplikácie každej medzinárodnej zmluvy.
Neúčelné sú aj poukazy žalobcu na čl.34 Charty základných práv Európskej únie. Podľa odseku 1
citovaného článku Únia uznáva a rešpektuje právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálnej
služby, ktorými sa zabezpečuje ochrana v prípad materstva, choroby, pracovných úrazov, závislosti

alebo vysokého veku, ako aj v prípade straty zamestnania podľa pravidiel ustanovených právom Únie
a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Toto ustanovenie uvádza „zásadu“, ktorá má svoj základ
v čl. 153 ZFEÚ a 156 ZFE, ako aj v čl. 12 Európskej sociálnej charty. V súlade s čl. 51 ods.2 a čl. 52 ods.5
Charty jej ustanovenia, ktoré uvádzajú zásady, sú určené predovšetkým verejným orgánom, majú len
programovú povahu (na rozdiel od normatívnej povahy ustanovení, ktoré uvádzajú „práva“) a potrebujú

„akty na zavedenie“. Pokiaľ ide o ich vymáhateľnosť, nevytvárajú, prinajmenšom v prípade neexistencie
„normatívnej mediácie“, práva na pozitívnu žalobu zo strany autorít členských štátov a možno sa ich
dovolávať na súde len ako výkladového odkazu alebo parametra kontroly zákonnosti aktov, ktoré viedli
kichzavedeniu.Zuvedenéhovyplýva,žežalobcasanemôžedovolávaťtohtoustanoveniaakoprávneho
základu, z ktorého by mu plynul nárok na určitý dôchodok alebo jeho výšku.

Podľa článku 34 ods.2 Charty každý, kto má bydlisko alebo sa oprávnene pohybuje v rámci
Európskej únie, má právo na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne výhody v súlade s právom
Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Slovenské znenie citovaného ustanovenia je
predovšetkým v rozpore s inými jazykovými verziami, ktoré zreteľne smerujú k tomu, že obsahom tohtočlánku je zákaz diskriminácie migrujúcich pracovníkov (napr. české znenie „kdo oprávněně pobývá
a pohybuje se uvnitř Evropské unie“, anglické „residing and moving legally within the European Union“,
nemecké „der in der Union seinen rechtmäßigen Wohnsitz hat und seinen Aufenthalt rechtmäßig

wechselt“ alebo francúzske „qui réside et se déplace légalament á l´intérieur de l´Union“). Podobne
aj úradné vysvetlivky k Charte (Ú. V.EÚ zo 14. decembra 2017, C 303, s. 17) zdôrazňujú, že toto
ustanovenie zohľadňuje pravidlá vyplývajúce z nariadenia (EHS) č. 1408/71 (v súčasnosti nahradené
nariadením (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia). Zo skutkového stavu
zisteného v prerokúvanej veci je však zrejmé, že žalobca nikdy nevyužil slobodu usadiť sa v inom

členskom štáte Európskej únie na účely výkonu zamestnania, ale všetky svoje nároky odvodzuje len zo
zamestnania v Slovenskej republike, preto nespadá pod vecný rozsah citovaného ustanovenia. Okrem
toho však aj judikatúra Súdneho dvora zdôrazňuje, že právo stanoviť podmienky nároku na dávku
sociálneho zabezpečenia v zásade patrí zákonodarcovi každého členského štátu (porov. napr. rozsudok
zo 14. júna 2016 vo veci C-308/14, Komisia/Spojené kráľovstvo, ods.65, a tam citovaná prejudikatúra).
Na základe uvedeného tak kasačný súd zistil, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej

sťažnosti a tak ju rozsudkom zamietol.

15. Súd z listinného dôkazu a to Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Sociálnej poisťovne, ústredie
Bratislava, ktoré urobil žalobca v písomnej forme dňa 21.9.2011 a bolo adresované Ministerstvu práce,

sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 6, Bratislava, pričom bolo zistené, že v tejto žiadosti je uvedené:
„Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 v súvislosti s ust. § 4 ods. 1, písm. d zákona č. 514/2003 v znení
neskorších predpisov podávam žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá
mi bola spôsobená Sociálnou poisťovňou ústredie Bratislava, jej rozhodnutiami v konaní i priznaní
starobného dôchodku a určení jeho sumy.

Žiadosť o priznanie starobného dôchodku som podal 20.06.2006 ku dňu 7.6.2005. Dôchodkový vek XX
rokov som dosiahol XX.XX.XXXX, po období 40 rokov dôchodkového poistenia, z toho v I. pracovnej
kategórii25rokov.SociálnapoisťovňaústredieBratislavamirozhodnutímz26.7.2006,ktorésomprevzal
7.8.2006 zamietla priznanie starobného dôchodku. V tejto veci vydala ďalších 6 rozhodnutí, v ktorých
mi priznanie starobného dôchodku tiež zamietla na základe môjho dvakrát podaného odvolania.

Starobný dôchodok mi Sociálna poisťovňa ústredie priznala až na základe rozsudku Najvyššieho súdu
SRč.9So/116/2009z30.6.2010,ktorýsomprevzal30.7.2010,ktorýmzmenilvnapadnutejpotvrdzujúcej
časti rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 21Sd/153/2007-59 z 8.4.2009 tak, že zrušil aj
poslednédverozhodnutiaodporkynez25.1.2008a10.2.2009ozamietnutížiadostiostarobnýdôchodok
a vec jej vrátil na ďalšie konanie v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 3 OSP. Najvyšší súd

SR v citovanom rozsudku jednoznačne uviedol, že názor odporkyne, že výkonom služby v E. D. F. od
X.XX.XXXX M. XX.X.XXXX, som získal obdobie dôchodkového poistenia v rozsahu zakladajúcom nárok
na výsluhový dôchodok, nie je správny, a z toho dôvodu je nesprávny i jej záver, že obdobie služby v E.
F. nemožno považovať za obdobie dôchodkového poistenia (§255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z.). Ďalej
v rozsudku zvýraznene uviedol, že som nevykonával službu policajta v rozsahu zakladajúcom nárok

na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a obdobie výkonu služby v I. kategórii funkcií
mi nebolo zohľadnené pre dávku výsluhového príspevku. V ďalšom konaní bolo úlohou odporkyne
posúdiť môj nárok na starobný dôchodok v I. pracovnej kategórie ku dňu 7.6.2005, pričom ako dobu
dôchodkového poistenia (zabezpečenia) mala zohľadniť aj dobu trvania môjho služobného pomeru
policajta v I. kategórii funkcií a znovu rozhodnúť o mojej žiadosti v súlade s § 274 ods. 1 zákona č.

461/2003 Z.z. v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 100/1988 Zb., pričom je viazaná právnym
názorom odvolacieho súdu podľa § 250ja ods.4 OSP.
Dňa 1.12.2010 som generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne zaslal písomnú sťažnosť pre
porušovanie povinností v konaní o priznaní mi starobného dôchodku z dôvodu, že si Sociálna poisťovňa
ústredie – jej zamestnanci neplnia povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 461/2003 Z.z., ako aj z rozsudku

NajvyššiehosúduSRč.9So/116/2009z30.6.2010.Upozornilsomhonaporušovaniemojichzákladných
práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy SR v spojení s ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z.z.. Z písomnej
odpovede generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Q. R. P. z 21.1.2011 č. 04-748/2010-1 vyplýva,
že jediné pochybenie zo strany Sociálnej poisťovne ústredie je neskoré odoslanie mi ich nového
rozhodnutia z 13.12.2010, ktorým mal byť vykonaný rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9So/116/2009.

Toto rozhodnutie som si našiel v poštovej schránke dňa 28.12.2010. Z tohto rozhodnutia jednoznačne
vyplýva prekročenie právomoci zo strany Sociálnej poisťovne ústredie, keď pri výpočte sumy starobného
dôchodku podľa zákona 461/2003 Z.z. nerešpektovala právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený
v rozsudku 9So/116/2009 z 30.6.2010, ako je to uvedené vyššie a pri výpočte mi nezohľadnila zárobkydosiahnuté v jednotlivých kalendárnych rokoch rozhodujúceho obdobia, ktoré spadajú do obdobia
dôchodkového poistenia počas výkonu služby policajta v zmysle ust. § 255 ods. 5 zákona 461/2003 Z.z.
Ďalej Sociálna poisťovňa ústredie prekročila svoju právomoc, keď podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru

o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (bez označenia č. právnej normy) č. 416/1991
Zb. v rozhodnutí z 13.12.2010 krátila dôchodok, na čo v platných právnych predpisoch (z. č. 100/1988
Zb., z.č. 328/2002 Z.z a z.č. 461/2003) nie sú dané kompetencie. Uvedený Dohovor je medzinárodnou
normotvornou zmluvou podľa ktorej štáty, ktoré pristúpili k ratifikácii tejto zmluvy musia problematiku
v tejto zmluve upraviť vo vnútroštátnom zákonodarstve v súlade so zmluvou, čo je v našom právnom

systéme realizované v uvedených zákonoch.
Úmyselné, svojvoľné nerešpektovanie právneho názoru Najvyššieho súdu SR v rozsudku 9So/116/2009
z 30.6.2010 vyjadrila SP ústredie aj vo svojom odvolaní z 12.8.2011 proti rozsudku KS v Banskej Bystrici
č. 26Sd/47/2011-25 z 23.6.2011. Moje hrubé zárobky dosiahnuté počas výkonu služby v E. D. F. v H.
som mal podľa ich vyjadrenia získať výkonom profesionálnej služby v rozsahu zakladajúcom nárok na
výsluhový dôchodok, aj keď je jednoznačne stanovené v ust. § 9 ods. 3 zákona 100/1988 Zb. a v ust. §

255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z., že takáto služba je služba podľa zákona č. 328/2002 Z.z. účinnom
od 1.7.2002. Podľa tohto zákona som službu nemohol vykonávať, keďže môj služobný pomer v E. F.
skončil XX.X.XXXX, čo je uvedené aj v citovanom rozsudku.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23.6.2011 č.k. 26Sd/47/2011-25 bolo rozhodnutie
odporkyne podľa § 250j ods. 2 písmeno a) OSP zrušené a vec sa jej vrátila na ďalšie konanie. Proti

tomuto rozsudku sa SP ústredie odvolala a vec je toho času na Najvyššom súdu SR.
Sociálna poisťovňa ústredie svojim úmyselným nezákonným diskriminačným postupom dosiahla de
facto to, že hoci som mal nárok byť na starobnom dôchodku už ako XX ročný, starobný dôchodok mi
priznala aj na základe neodôvodnených prieťahov, v úplne jednoduchom konaní až 28.12.2010, ale
s nesprávne stanovenou sumou starobného dôchodku, keď som mal už viac ako XX rokov. Takýmto

postupom Sociálnej poisťovne ústredie som bol donútený hľadať si zamestnanie a zabezpečiť si aspoň
čiastočný výpadok príjmu z nepriznania mi starobného dôchodku. Zamestnal som sa do XX.X.XXXX M.
XX.X.XXXX v F. G. B., F.. I. I., ako strážnik v stráženom objekte podniku K. D., za minimálnu mzdu.
Keďže ide o prípad osobitného zreteľa, keď už nie je možné napraviť protiprávne konanie Sociálnej
poisťovne ústredie lebo od 20.6.2006 už nemôžem využiť základné právo a slobodu byť na starobnom

dôchodku a iba samotné konštatovanie porušenie tohto práva nie je dostatočným zadosťučinením (§6
ods. 2 a § 17 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z.) žiadam uhradiť aj
vzniknutú nemajetkovú ujmu v čiastke 20.000,- Eur ročne za obdobie od 20.6.2006 od 31.3.2011
v celkovej sume 95.890,40 Eur.
Starobný dôchodok k 7.6.2005 mal byť Sociálnou poisťovňou ústredie určený v sume 12.646,- Sk

a nie 2.590,- Sk. Skutočná škoda z tohto dôvodu ku dňu 7.9.2011 je 42.222,50 EUR vrátane úrokov
z omeškania v čiastke 8.122,50.- EUR.
Škodunazdravívýkonomstrážnejslužbyvnepretržitejprevádzkev12hodinovýchzmenách,ajnočných
– vysoký tlak krvi, 21.1.2011 operácia srdca, si stanovujem na 5.000,- EUR.
Dovolenku v pracovnom pomere som nemohol využiť na rekreáciu alebo kúpeľný pobyt, ale takmer celú

na výkon najnutnejších prác opravy a udržiavania vlastných nehnuteľností vzdialených XX km od D.
a domácich prác. Z tohto si stanovujem škodu za obdobie troch rokov v sume 600,- EUR.
Zaplatenie si zo zákona potrebného kurzu z dôvodu skončenia platnosti preukazu odbornej spôsobilosti
pre výkon strážnej služby v roku 2008 – škoda 150,- EUR.
Náklady na uplatnenie si svojich práv v konaniach o starobný dôchodok: odvolania proti rozhodnutiam

Sociálnej poisťovne ústredie, Krajského súdu v B. Bystrici, materiálové náklady, poštovné, cesta autom
na 2 súdne konania v celkovej dĺžke 100 km si stanovujem na sumu 40,- EUR.
Celková vzniknutá škoda je 143.902,90 Eur.“

16. Súd z listinného dôkazu označeného ako Doplnenie žiadosti o náhradu škody podľa zákona č.

514/2003 Z.z. zistil, že toto podanie robil žalobca a adresoval ho Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29.
augusta č. 8, Bratislava a toto podanie je zo dňa 15.11.2011, pričom v tomto podaní je okrem iného
uvedené:
„Ako výšku nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. porušením môjho práva poberať
starobný dôchodok od 7.6.2005 požadujem 20.000,- Eur za každý rok od 20.06.2006 až do priznania

správnej sumy starobného dôchodku, v súlade s ust. § 17 ods. 3 zákona č. 415/2003 Z.z.. do 15.11.2011
je to 5,4082192 x 20.000 = 108.164,38 Eur. Požadovanú sumu považujem za primeranú vzhľadom na
ujmu, ktorá mi vznikla v porovnaní s publikovanými ujmami týkajúcich sa ochrany osobnosti verejne
známych osôb uverejnením nepravdivých údajov o ich konaní. Ako bývalý policajt som bol po celú dobuvýkonu služobného pomeru 23,7672 rokov zaradený v I. kategórii funkcií a s dobou 727 dní ZVS je
to 25,7559 rokov výkonu práce zodpovedajúcej výkonu v I. PK z celkového obdobia dôchodkového
poistenia (zabezpečenia) 40,000 rokov. Mal som teda mať priznaný nárok vyplývajúci zo zaradenia

zamestnaní do I. a II. PK podľa ust. § 274 s požitím ust. § 255 od. 5 a použitím príslušných ustanovení
prvého a druhého dielu tretej hlavy zákona 461/2003 Z.z., ako aj zákona 100/1988 Zb.. Tento nárok
ísť na starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku XX rokov mi nebol priznaný k X.X.XXXX,
ako som žiadal, ale až po viac ako XX rokoch veku (XX.XX.XXXX). Okrem porušenia vyššie uvedených
základných práv a slobôd ústavy som bol de facto donútený zamestnať sa, čo sa mi podarilo od

19.9.2007,ajtolenzaminimálnumzdu,abysomsiaspoňčiastočnenahradilstratuzdôvodunepriznania
starobného dôchodku, na ktorý som mal v zmysle zákona nárok. Pracoval som až do 31.3.2011, kedy
som dohodou ukončil pracovný pomer. Dôvodom bola nadmerná vyťaženosť a nestíhanie výkonu prác
potrebných pri opravách a údržbe zdedených starších nehnuteľností nachádzajúcich sa v N. XX km
od bydliska a pracoviska a z toho aj vážne zhoršenie zdravotného stavu vyplývajúceho z výkonu prác
v pracovnom pomere – 12 hodinové denné a nočné zmeny v nepretržitej prevádzke výkonu strážnej

služby v SBS M.A.J.O.R. Agency, s. r. o. B. Bystrica. Dňa 21.1.2011 som bol operovaný v J. F. B. K.
K. L. I. I., kde mi boli voperované dva stenty do srdcovej cievy, ktorá bola zúžená až na 90%. Od
mojej žiadosti o prepočet starobného dôchodku z dôvodu výkonu uvedenej práce, ktorú som predložil
na pobočke SP vo Zvolene v mesiaci apríl, SP ústredie nerozhodla, ani ma vo veci vybavovania nijak
neinformovali, pričom už dávno uplynul čas stanovený zákonom na vybavenie uvedenej veci a podklady

o dosiahnutých mojich zárobkoch má SP ústredie k dispozícii. Od uplynutia 60 dňovej lehoty po podaní
žiadosti do vyplatenia nároku zvýšenej sumy starobného dôchodku budem požadovať doplatiť aj úroky
z omeškania podľa § 517 Obč. zákonníka, ktorých výšku budem vedieť stanoviť, keď mi SP ústredie
zašle príslušné rozhodnutie a doplatok dôchodku.
Závažnosť umy (§17ods. 3 písm. b) na mojich právach je takého rozsahu, že nie je možné už porušenie

týchto práv odstrániť, keďže už ako 57 ročný nemôžem ísť na starobný dôchodok, keďže už budem mať
20.11.2011 63 rokov. Okolnosti, za ktorých došlo k vzniknutej ujme na právach spočívajú v protiprávnom
konaní príslušných pracovníkov Sociálnej poisťovne ústredie rozhodujúcich o priznaní starobného
dôchodku a stanovení sumy starobného dôchodku, ako aj samosudkyne KS BB, ktorej uznesenie
o zastavení konania a rozsudok, ktorým potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie a zmietnutí

môjho opravného prostriedku zrušil svojim rozhodnutiami NS SR na základe mojich odvolaní. Uvedené
dôkazy sú v spise, ktorý má SP ústredie.
Závažnosť následkov, ktoré mi vznikli v súkromnom živote (§17 ods. 3 písm. c) spočívajú v nemožnosti
uskutočňovať práce na vykonávaní potrebných opráv a údržby nehnuteľností vzdialených XX km od
miesta trvalého pobytu a pracoviska, ako z nedostatku času, tak aj nedostatku finančných prostriedkov,

čím sa nehnuteľnosti značne znehodnotili. Ďalej je to znemožnenie venovať sa na dôchodku svojim
rozsiahlym záľubám, byť spolu s rodinou, s vnúčencami, odpočívať a užívať si všetko čo s dôchodkom
súvisí.
Skutočná škoda za obdobie od 7.6.2005 do 7.11.2011 spočívajúca v nesprávne určenej sume
starobného dôchodku ku dňu 7.6.2005.

Ku dňu 7.6.2005 mi mala byť správne určená suma starobného dôchodku 12.647,- Sk a nie 2.590,- Sk.
Zaobdobieod7.6.2005do28.12.2010mimalobyťvyplatenépoprepočtenaEUR35.243,724EURanie
7.221,50,ktorésomsispolusdôchodkomza1/2011vsume7.342EURprevzal28.12.2010.Od7.1.2011
mi mal byť správne vyplácaný dôchodok v čiastke 606,30 EUR a nie 124,3 EUR, ako mi to stanovila SP
ústredie rozhodnutím z 12.12.2010, ktoré odporuje zákonu. ELDP za obdobie výkonu služby v E. D. F.

som predložil 24.6.2011 na pobočke SP vo Zvolene, ktorá ich zaslala na SP ústredie. Fotokópie tvoria
prílohu č. 2. Za obdobie od 1.1.2011 od 7.11.2011 mi bola vyplatená nižšia suma starobného dôchodku
o 5.303,7,- EUR. Výpočet je podrobne vykonaný v zmysle platných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z.
v znení neskorších predpisov na štyroch stranách v prílohe č. 1. V tejto prílohe je aj výpočet úrokov
z omeškania v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka, § 3 NV SR č. 67/1995 Z.z. v znení NV SR č.

586/2008 Z.z. a § 17/1 zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny EUR a s použitím úrokových sadzieb
NBS a od 1.1.2009 úrokových sadzieb ECB.
Každá čiastka starobného dôchodku je považovaná za samostatný dlh okrem súčtu čiastok starobných
dôchodkov za obdobie od 7.6.2005 až 7.8.2006, ktoré sú považované za samostatný dlh. Dňa 7.8.2006
som totiž prevzal prvé rozhodnutie SP ústredie z 26.7.2006, (zrušené rozhodnutím z 5.1.2007, ktoré bolo

neskôr tiež nezákonne zrušené, keďže odvolaniu nebolo vyhovené v celom rozsahu), ktorým rozhodla
o mojej žiadosti o starobný dôchodok z 20.6.2006, ktoré keby bolo vydané v súlade s platnými právnymi
normami mala mi byť vyplatená suma 207.413 Sk a ďalšie škody by mi v tejto súvislosti nevznikali a tiež
ani SP ústredie vo forme zbytočných nedôvodných nákladov.Po vyplatení časti starobného dôchodku 28.12.2010 bol každý samostatný základ dlhu znížený
o príslušnú vyplatenú čiastku starobného dôchodku a zostatok dlhu bol ďalej úročený úrokovou sadzbou
platnou ku dňu vzniku dlhu, a to až ku dňu 7.11.2011 kedy mi bol naposledy vyplatený starobný dôchodok

v čiastke 124,30 EUR. Úroky z omeškania ku dňu 28.12.2010 sú v sume 7.923,7054 EUR. Úroky
z omeškania za obdobie od 29.12.2010 do 7.11.2011 z dlhu ku dňu 28.12.2010 sú v sume 2.145,60 EUR
a za dlh za obdobie od 1.1.2011 do 7.11.2011 v sume 202,50 EUR, ako je to podrobne uvedené v prílohe
č. 1. Celková škoda, ktorá mi vznikla z nesprávne určenej sumy starobného dôchodku SP ústredie je
k 7.11.2011 v sume 43.477,229 EUR. (35.243,724 + 5.303,7-7-342) vrátane úrokov z omeškania v sume

10.271,805 EUR (7.923,7054+2.145,60+202,50). Škoda sa každým dňom zvyšuje až do jej uhradenia.
Škodu za ujmu na zdraví v sume 5.000,- EUR som si stanovil s ohľadom na závažnosť zdravotných
problémov so srdcom, keď v dôsledku výkonu zamestnania v období, keď som si mohol užívať starobný
dôchodok,alezdôvodujehonezákonnéhonepriznaniasompracovalďalej,abysomsizabezpečilaspoň
nevyhnutnú sumu finančných prostriedkov potrebných na zabezpečenie potrieb rodiny. Výkon strážnej
služby od 19.9.2007 v nepretržitej, v 12 hodinových denných a nočných zmenách mi spôsobilo veľmi

vysoké riziko infarktu a nevyhnutnú operáciu srdca v J. F. B. K. K. L. I. I. so zavedením dvoch stentov
(prepúšťacia správa. Príloha č. 3)
Počas výkonu prác v SBS od 19.9.2007 do skončenia pracovného pomeru 31.3.2011 som nemohol
dovolenku využiť na to, na čo je určená, ale na výkon nevyhnutných prác pri udržiavaní vlastných
nehnuteľností v obci N. XX km od D.. Stanovenú ujmu v sume 200,- SUR ročne, čo je za 3 roky 600,-

EUR, považujem za primeranú vzhľadom k tomu, že súdy v EU už priznávajú aj náhrady škody za
nemožnosť prežitia obdobia dovolenky v pohode a bez rušivých vplyvov.
V roku 2008 som bol nútený k výkonu strážnej služby absolvovať odbornú prípravu SBS, z dôvodu, že zo
zákona č. 473/2005 Z.z. o SBS mi končila platnosť preukazu odbornej spôsobilosti, ktorý mi bol vydaný
v r. 2000. Za odbornú prípravu som zaplatil 4.000,- Sk a správny poplatok v sume 500,- Sk za vydanie

nového preukaz odbornej spôsobilosti typu S č. 025849. Celkove mi tak vznikli náklady, 4.500,- Sk čo
je v prepočte 150,- EUR nepočítajúc náklady na prepravu na školenia a na skúšky v E. vzdialených od
D. cca XX km. Uvedené náklady mi nevznikli, keby mi bol priznaný riadne starobný dôchodok v zmysle
platných zákonov, nakoľko by som už nebol musel pracovať. Fotokópie príjmového dokladu z 13.8.2008
od SBS G. E. – A. a preukazu odbornej spôsobilosti S 025849 prikladám v prílohe č. 4.

Náklady na uplatnenie si svojich práv v konaniach o starobný dôchodok sú za: Poštové 12,41 EUR
(Príloha č. 5), vytlačenie celkove 30 listov x 0,05 EUR – 1,50 EUR, Vytvorenie a napísanie listov trvalo
minimálne 30 hodín, ohodnotený na 30x 2 EUR = 60 EUR, zakúpenie právnickej literatúry – Zákony
2007 časť I 195 Sk, čo je 6,47 EUR, časť III 165 Sk čo je 5,m47 EUR, Zákony 2009 časť II 5,47 EUR,
Zákony 2010 časť II a časť III po 5,47 EUR čo je 10,94 EUR a Zákony 2011 časť II 5,52 EUR čo je

spolu 33,87 EUR, Použitie svojho osobného mot. vozidla S. XXX P., ev. č. D. XXXXX na cestu na súdne
pojednávania 7.3.2007 zo D. na KS B. Bystrica jedna cesta ta a späť je 55 km, pri normovanej spotrebe
3,91 l x 36,08 Sk – 141,07 Sk a 26.9.2007 obdobne 3,91l x 38,24 Sk – 149,51 Sk, dňa 12.11.2008
mot. vozidlom G. K. XXXX T., ev. č. D. XXXXX obdobne 3,85 l x 34,24 Sk – 131,824 Sk, dňa 8.4.2009
3,85l x 1,047 € - 4,03 €. Ceny benzínu boli zistené z portálu natankuj.sk na internete. Celková suma za

spotrebované PHM je 18,05 EUR, Ostatné náklady: obálky, písacie potreby, el. energia, opotrebovanie
počítača si stanovujem na sumu 4,- EUR. Náklady na uplatnenie si svojich práv sú 129,83 EUR.
Celková požadovaná náhrada škody je spolu 157.512,44 EUR je riadne odôvodnená a preukázaná
v zmysle platných právnych noriem.“

17. Súd z listinného dôkazu a to rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 52313-4/2011 – Ba zistil, že toto
rozhodnutie bolo adresované žalobcovi a týmto rozhodnutím Sociálna poisťovňa žiadosti žiadateľa, t. j.
žalobcunanáhraduškodyvovýške157.521,44Eur,ktorámumalabyťspôsobenánesprávnymúradným
postupom Sociálnej poisťovne podľa zákona č. 514/2003 Z.z. doručenej Sociálnej poisťovni dňa
5.októbra prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a doplnenej

podaním zo dňa 15.11.2011 doručeným Sociálnej poisťovni dňa 21.11.2011 nevyhovuje a to na základe
toho, že súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 13.12.2010 nie je
právoplatne skončené. Sociálna poisťovňa nárok žiadateľa posúdila ako predčasný a nedôvodný, preto
žiadosti žiadateľa nevyhovela.

18. Súd z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23.8.2007 zistil, že týmto
rozhodnutím Sociálna poisťovňa podľa § 65 a § 274 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok k 7.6.2005. Na druhej strane tohto rozhodnutia sa
nachádza poučenie o opravnom prostriedku v znení: Proti tomuto rozhodnutiu môžete podať návrhna jeho preskúmanie súdom a to dvojmo písomne alebo ústne do zápisnice v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia; návrh treba podať príslušnému Krajskému súdu alebo Sociálnej poisťovni,
ústredie Bratislava. Opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok. K návrhu na

preskúmanie rozhodnutia súdom odporúčame priložiť aj kópiu tohto rozhodnutia. Ďalej na druhej strane
sa tu nachádza prefotená pečiatka Sociálna poisťovňa, ústredie, generálie Q. Q. I., generálny riaditeľ
Sociálnej poisťovne, ako aj prefotený podpis riaditeľa.

19. Súd z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 23.11.2007 zistil, že týmto

rozhodnutím Sociálna poisťovňa podľa § 65 a § 259 a § 261 ods.1 a § 274 ods.1 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zamietla žiadosť žalobcu o starobný
dôchodok k 7.6.2005. Na druhej strane tohto rozhodnutia sa nachádza poučenie o opravnom prostriedku
v identickom znení ako je vyššie uvedené pri rozhodnutí zo dňa 23.8.2007 a takisto sa nachádza
pečiatka, ako aj generálie a podpis ako je to uvedené pri rozhodnutí zo dňa 23.8.2007.

20. Súd z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX zo dňa 25.1.2008 zistil, že týmto
rozhodnutím Sociálna poisťovňa podľa § 65 a § 259 a § 261 ods.1 a § 274 ods.1 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zamietla žiadosť žalobcu o starobný
dôchodok k 7.6.2005. Na druhej strane tohto rozhodnutia sa nachádza poučenie o opravnom prostriedku
v identickom znení ako pri rozhodnutí ako je vyššie uvedené zo dňa 23.8.2007 a nachádza sa tu takisto

pečiatka Sociálnej poisťovne, generálie generálneho riaditeľa a jeho podpis v takej istej forme ako je to
uvedené pri rozhodnutí zo dňa 23.8.2007.

21. Súd z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 25.5.2018 zistil, že týmto
rozhodnutím Sociálna poisťovňa rozhodla takto:

„ Podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a podľa §
259 ods.1 a § 261 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z.z.
Vám od 7. júna 2005 priznávame starobný dôchodok v sume 5.158 Sk mesačne.
Podľa § 82 a 293az ods.4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona 4. 449/2008
Z.z. Vám od 1. júla 2005 zvyšujeme starobný dôchodok na sumu 5.615 Sk mesačne.

Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a v súlade s opatrením Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 229/2006 Z.z., ktoré ustanovuje percento zvýšenia
dôchodkovej dávky, Vám od 1. júla 2006 zvyšujeme starobný dôchodok na sumu 5.950 Sk mesačne.
Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z.z. a v súlade
s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 197/2007 Z.z., ktoré

ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky, Vám od 1. júla 2007 zvyšujeme starobný dôchodok
na sumu 6.322 Sk mesačne.
Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a v súlade
s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 136/2008 Z.z., ktoré
ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky, Vám od 1. júla 2008 zvyšujeme starobný dôchodok

na sumu 6.639 Sk mesačne.
Podľa § 293ar ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 659/2007 Z.z. Vám
k 1. januáru 2009 patrí starobný dôchodok v sume 220,40 Eur mesačne.
Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a v súlade
s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 450/2008 Z.z.,

ktoré ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky, Vám od 1. januára 2009 zvyšujeme starobný
dôchodok na sumu 235,80 Eur mesačne.
Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a v súlade
s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 450/2008 Z.z.,
ktoré ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky, Vám od 1. januára 2010 zvyšujeme starobný

dôchodok na sumu 243,00 Eur mesačne.
Podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a v súlade
s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 404/2010 Z.z.,
ktoré ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky, Vám od 1. januára 2011 zvyšujeme starobný
dôchodok na sumu 247,40 Eur mesačne.“

Na tomto rozhodnutí na poslednej strane sa nachádza poučenie o odvolaní v znení : Proti tomuto
rozhodnutiu môžete podať v lehote 30 dní od jeho doručenia odvolanie a to písomne alebo ústne
do zápisnice, Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave alebo pobočke Sociálnej poisťovne. Podané
odvolanie nemá odkladný účinok. K odvolaniu odporúčame priložiť aj kópiu tohto rozhodnutia. Naposlednej strane tohto rozhodnutia sa nachádza prefotená pečiatka Sociálnej poisťovne, ústredie,
generálie A. N. L., riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia a jej prefotený podpis

22. Súd z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/44/2008 zo dňa 30.6.2008
zistil, že predmetným uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. B., t.j.
žalobcu aj v tomto konaní proti Sociálnej poisťovni, ústredie v konaní o starobný dôchodok a o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.2.2008 č.k. 21Sd/153/2007-30 rozhodol
tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.2.2008

č.k. 21Sd/153/2007-30 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd z odôvodnenia tohto uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej zistil, že v tomto uznesení je v odôvodnení okrem
iného uvedené: Z dávkového spisu Sociálnej poisťovne vyplýva, že: žalobca žiadosťou z 20. júna
2006 požiadal o priznanie starobného dôchodku od 7.6.2005. Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť
rozhodnutím č. XXX XXX XXXX z 26.7.2006, doručeným žalobcovi 7.8.2006. Žalobca napadol
toto rozhodnutie včas podaným opravným prostriedkom z 21.8.2006, doručeným Sociálnej poisťovni

4.9.2006,
-Rozhodnutímč.XXXXXXXXXXXz5.1.2007Sociálnapoisťovňazrušilasvojerozhodnutiez26.7.2006
ako nesprávne vydané a žiadosť o starobný dôchodok znovu zamietla,
- Rozhodnutím č. 481 120 1410 0 z 23.8.2007 Sociálna poisťovňa zmenila svoje rozhodnutie z 5.1.2007
a žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zamietla,

- Rozhodnutím č. 481 120 1410 0 z 23.11.2007 Sociálna poisťovňa zmenila svoje rozhodnutie
z 23.8.2007 a žiadosť o starobný dôchodok zamietla,
- Rozhodnutím č. 481 120 1410 z 25.1.2008 Sociálna poisťovňa zrušila svoje rozhodnutie z 5.1.2007,
23.8.2007 a 23.11.2007,
- Rozhodnutím č. 481 120 1410 z 25.1.2008 Sociálna poisťovňa žiadosť žalobcu o starobný dôchodok

k 7. júnu 2005 znovu zamietla.
Ďalej v tomto uznesení je zvýraznené a uvedené: Všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne boli vydané
v neprávoplatne skončenom správnom konaní o tej istej žiadosti o starobný dôchodok.

23. Žalobca na poslednom pojednávaní konanom dňa 28.4.2025 k veci uviedol, že predmetný

administratívny spis Sociálnej poisťovne č. 481 120 1410 žiadal z toho dôvodu, aby sa porovnali
rozhodnutia Sociálnej poisťovne s nedoručenými rozhodnutiami, pričom po nazretí do tohto
administratívneho spisu žalobca zistil, že sa tam nenachádza žiadne rozhodnutie originálne, ktoré
by spĺňalo podmienky ustanovené v § 209 Zákona o sociálnom poistení, t.j. že rozhodnutia musia
byť vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a že na rozhodnutí musí byť

odtlačok úradnej pečiatky, nie fotokópia a musí tam byť podpis oprávnenej osoby s menom, priezviskom
a funkciou. Toto nie je splnené, čiže z daného dôvodu ide o dôvodne podanú žalobu, pričom ide
o nesprávny úradný postup podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o náhrade škody, nakoľko uvedené
rozhodnutia nespĺňajú zákonom ustanovené podmienky.

24. Žalobca na záver k veci uviedol, pričom vychádzal zo svojich poznámok k pojednávaniu dňa
28.4.2025 a žiadal žalobe po zmene žaloby vyhovieť v celom rozsahu, pričom žalobca vo svojom prejave
uviedol:
„- Chýbajú originálne rozhodnutia SP – SP doposiaľ nevydala zákonu zodpovedajúce právoplatné
rozhodnutie v medziach § 209 o mojej žiadosti o priznanie SD aj keď mi krátenú sumu SD vypláca

– ide teda aj o nesprávny úradný postup podľa znenia § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. Doručené
rozhodnutia neobsahujú otlačok úradnej pečiatky a podpisy oprávnených osôb a nie sú vydané v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi
- Vyjadrenie zo dňa 20.09.2024 č. 40698-55/20254-BA k danej veci na OS ZV predložila podľa úradnej
pečiatky SP ústredie, ktorá nie je účastníkom konania. Orgánom konajúcim v mene štátu je zo znenia §

4 ods.1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z.z. jasne ustanovená SP a nikto iný, teda nie ani jej organizačná
zložka SP ústredie. (Uznesením súdu ju treba nepripustiť do konania a ani jej vyjadrenie a stanovisko).
- Absencia zákonnej možnosti a úpravy krátenia SD na základe čl. 33 ods.1, čl. 1 písm. a), b), čl. 2 ods.1
písm.c)Dohovoru+čl.2ods.2,čl.72,čl.86písm.a)=nemožnosťkráteniastranyzostranySP–konanie
ultra vires, prekročenie právomoci (pre nárok na náhradu škody nie je potrebné zrušujúce rozhodnutie) –

čl.33/2Dohovoruneposkytujeväčšírozsahústavnýchprávaslobôdpretonemáprednosťpredzákonom
– krátením sumy SD to evidentne tak nie je – prekročenie právomoci (§ 6 ods.4, zákona č. 514/2003
Z.z.);predmetnéustanoveniaDohovoru,uvádzajúcekráteniedávok,niesú(priamo)záväznéajvzmysle
jasného znenia textu samotného Dohovoru;- podľa nálezu ÚS SR č. II. ÚS 588/2017 zo 06.10.2017 Dohovor č. 128 zaväzuje len štát, ale nezakladá
práva PO a FO tak, aby mal prednosť pred zákonom.
- Ani správne súdy nemôžu tvoriť všeobecne záväzné právne predpisy, nahradzovať, meniť ani dopĺňať

znenie ústavy, zákona a ani Dohovoru – pri domnienke, že zákon odporuje ústave, zákonu alebo
medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods.2 a 5, keď zákonodarca doposiaľ neupravil krátenie sumy SD v čl.
144 ods.2 ústavy – povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na konanie na ÚS SR podľa čl. 125 ústavy.
Jeho právny názor obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. V mojej veci, ale ani v iných judikovaných
veciach to tak nebolo. Zo strany NS SR ide o porušenie ústavy konaním ultra vires, keď si atrahoval

pôsobnosť ústavného súdu v konaní č. 9So/214/2008 z 28.10.2009, ktoré rozhodnutie bolo zverejnené
v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 5/2011 ako R55, na základe ktorého SP mi v rozhodnutiach
vykonala krátenie SD
- Krátenie SD – porušené právo podľa čl. 20 ods.1, 4 čl. 39 ods. 1, 3 (7), čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv, ako aj v rozpore so zásadou legitímne nadobudnutých práv
vyplývajúcich z Dohovoru (128) č. 416/1991 Zb. a zo zákona 461/2003 Z.z.

- Rozhodnutia vydané SP boli vykonateľné ihneď, aj keď neboli právoplatné – nebol mi priznaný nárok
na SD a teda ani vyplácaná suma SD – je to skutková a nie právna otázka, bez ohľadu na doslovné
znenie § 213 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. – odvolanie nemá odkladný účinok – otázka vykonateľnosti
je v tomto prípade irelevantná lebo SP nevydáva rozhodnutia na plnenie. Preto uplatnený nárok na
priznanie náhrady škody aj podľa § 6 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. je legitímny. Poukazujem na nález

ÚS SR III. ÚS 72/2010: Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.4
ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpeláciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
- Právo na opakovanú výplatu sumy SD mesačne trvá po celú dobu trvania sociálnej udalosti viď čl.
19 Dohovoru, § 113 ods.1 – Nárok na dávku nezaniká uplynutím času, ods.2 – zaniká smrťou, §
116 ods.2 – Dôchodkové dávky, úrazová renta a pozostalostná úrazová renta sa vyplácajú vopred
v pravidelných mesačných lehotách. – zák. č. 461/2003 Z.z. Legitímne právo na priznanie a výplatu

SD ku dňu 07.06.2005 mi vzniklo splnením podmienok ustanovených zákonom, čo bolo potvrdené
právoplatnými rozsudkami NS SR 9So/116/2009, 9So/159/2011 a KS BB 26Sd/47/2011, ktoré som
uviedol, a toto moje legitímne očakávanie nie je doposiaľ SP splnené v zákone ustanovenom rozsahu
ďalšími vo veci vydanými arbitrárnymi rozhodnutiami SP z 25.05.2018 potvrdené rozhodnutím gen.
riaditeľa SP zo 16.11.2018, rozsudkom KS BB 26Sa/2/2019 a NS SR 9Sk/27/2020. V týchto arbitrárnych

rozhodnutiach a ani rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu v tu prejednávanej veci nie
je nijak vyvrátené moje tvrdenie, že SP nebola a nie jej oprávnená krátiť mi správne vypočítanú
sumu SD. Takéto právo jej nevyplýva zo žiadneho zákona ani z jednoznačného a jasného textu čl. 33
ods.2 Dohovoru, ktorý aj správne súdy vykladali a aplikovali vo svojich rozhodnutiach svojvoľne, bez
povinného spojenia, ustanoveného významu výrazu „ustanovený“ v čl. 33 ods.2 s čl. 1 písm. a), b)

a jeho nezáväznosti pre členský štát Dohovoru vyplývajúci z čl. 2 ods.1 písm. c) Dohovoru (záväzné sú
len príslušné ustanovenia). Ich postup odporuje jasnému zneniu Dohovoru ako medzinárodnej zmluve.
Pri jej výklade a uplatňovaní nepostupovali ani v súlade s Viedenským dohovorom o zmluvnom práve
prijatom 23.05.1969, ktorý sa pre ČSSR stal platný dňom 27.01.1980 a zverejnený bol pod č. 15/1988
Zb., predovšetkým s čl. 26 Pacta sunt servanda, že každá zmluva zaväzuje zmluvné strany a musí

byť nimi plnená dobromyseľne a čl. 31 ods.1, podľa ktorého Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne,
v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti a takisto
s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.
- ex iniuria ius non oritur – právo nevzniká z bezprávia/z protiprávneho konania, teda na právnom úkone,
ktorý nepožíva ochranu nemožno zakladať iné práva (II. ÚS 346/08-37, II. ÚS 577/2018, I. ÚS 263/2016,

I. ÚS 225/2019, II. ÚS 210/201) – ak možnosť podmienky a rozsah krátenia SD nie sú ustanovené
v zákone a napriek tomu to SP v rozhodnutí uskutočnila ide o konanie ultra vires, teda nejedná sa
o právny akt, ale ide o paakt, (konanie v objektívnej stránke trestného činu podľa § 326 ods.1 písm. b),
c), a diskriminácia skupiny osôb podľa § 424a ods.1, 2 písm. b) TZ ide aj o porušenie princípov práv
štátu) Z uvedeného mám za to, že nemôže ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd pri rozhodovaní

o náhrade škody, ktorej sa domáham v tomto konaní podľa § 6 ods.3, 4 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.
bez porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy spravodlivo rozhodnúť, keď mi právo
na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods.3 ústavy a zákona č. 514/2003 Z.z. neprizná. Tým by došlo ku
prospechu SP a štátu, na úkor môjho ústavou zaručeného práva vlastniť majetok a práva na náhraduškody. Podľa čl. 2 ods.3 ústavy a zákona č. 514/2003 Z.z. neprizná. Tým by došlo ku prospechu SP
a štátu, na úkor môjho ústavou zaručeného práva vlastniť majetok a práva na náhradu škody. Podľa čl.
2 ods. 3 ústavy nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Právne názory správnych

súdovpripreskúmavanírozhodnutísprávnychorgánovniesúvšeobecnezáväznýmprávnympredpisom
– zákonom, na základe ktorých môže SP vydávať na základe svojvôle rozhodnutia ktoré nie sú v súlade
so všeobecne záväznými predpismi, resp. sú priamo v rozpore so ústavou, Dohovorom a zákonom.
Podľa čl. 144 ods.1 sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods.2 a 5 a zákonom.

- § 193 CSP Viazanosť súdu iným rozhodnutím ...Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
ESĽP, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd – právo vlastniť majetok, právo byť primerane
hmotne zabezpečený v starobe – nálezy:
- 25. Predmetom ochrany podľa čl. 20 ods.1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu je len „existujúci
majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) vyplýva, že pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na

základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie (napr.
nálezy ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 60/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS 117/06, rozsudok ESĽP vo veci Pine
Valley Developments LTD. a iní v. Írsko z 29.11.1991. Skutočnosť, že vnútroštátne právo určitého štátu
neuznáva určitý záujem ako „právo“ alebo dokonca „vlastnícke právo“, nemusí nutne brániť domu, aby
bol dotknutý záujem za určitých okolností považovaný za „majetok“ podľa čl.1 dodatkového protokolu

(rozsudokveľkéhosenátuESĽPz29.3.2010voveciBrosset-TribouletaďalšíprotiFrancúzsku,sťažnosť
č. 34078/02, § 71
- II. ÚS 2149/17 Česká republika NÁLEZ Ústavního soudu 38. Pro výklad uvedených pozitivních
závazku je určující zásada, podle níž jednotlivci ústavou zaručená práva vlastniť majetok nejsou pouze
teoretická či iluzorní, nýbrž praktická a účinná. Orgány veřejné moci jsou v souladu s touto zásadou

povinny poskytovat ústavně zaručeným právum jednotlivce účinnou ochranu (z judikatury ESLP viz
např. rozsudek velkého senátu ve věci Broniowski proti Polsku ze dne 22. 6. 2004, č. 31443/96, § 185;
rozsudek velkého senátu ze dne 8. 4. 2004 ve věci Assanidze proti Gruzii č. 71503/01, § 182-183;
Podle ustálené judikatury Evropského soudu pro lidská práva je pojem „majetek“, obsažený v článku 1
Dodatkového protokolu k Úmluvě o ochraně lidských práv a základních svobod, třeba vykládať tak, že

má autonomní obsah, který není omezen na vlastnictví hmotného jmění a nezávisí na formální kvalifikaci
vnitrostátního práva (rozsudek ze dne 22. 6. 2004 ve věci stížnosti č. 31443/96 – Broniowski proti Polsku,
§ 129). Muže proto zahrnovat jak „existující majetek“, tak majetkové hodnoty včetně pohledávek, na
jejichž základě stěžovatel muže tvrdiť, že má přinejmenším „legitimní očekávaní“ (ésperance légitime/
legitimate expectation) dosáhnout účinného užívaní vlastnického práva (viz věc T. a T. proti České

republice z r. 2002 nebo věc Zvolský a Zvolská proti České republice z r. 2001). Předmětem ochrany
je tedy nejen nabytý, t.j. existující majetek, ale také legitimní očekávaní nabytí takového majetku.
Ústavní soud v této souvislosti připomíná, že z citované judikatury vyplýva význam ochrany legitimního
očekávaní jako nároku, který byl buď již individualizován právním aktem, anebo je individualizovatelný
na základě právní úpravy (např. nález sp.zn. Pl. ÚS 2/02 ze dne 9. 3. 2004 (N 35/32 SbNU 331;

278/2004 Sb.). Alikace legitimního očekávaní je přitom možná i na sociální dávky, a to jak příspěvkové,
tak nepříspěvkové, ale jen za předpokladu, že vnitrostátní právo přiznává jednotlivci právo na sociální
dávku (nález sp.zn. Pl. ÚS 55/13 ze dne 12.5.2015 (170/2015 Sb.)
- § 194 CSP Prejudicialita (1) Otázka, o ktorej má právo rozhodnúť iný orgán verejnej moci ako orgán
podľa § 103, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. (2) Ak bolo o otázke podľa odseku

1 rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliada a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
Na tieto ustanovenia som v tomto konaní už na pojednávaní poukazoval, aby súd vec náhrady škody
posudzoval aj podľa tohto ustanovenia, avšak prvostupňový ani odvolací súd sa touto mojou právnou
argumentáciou vôbec nezaoberali.
- nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho

jednania) – princíp právneho štátu, čl. 20 ods.1 ústavy – Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym
poriadkom ochranu nepožíva. – získaný SP z nevyplácania mi SD v sume zistenej správne výpočtom
podľa zákona.
- 2Cdo/286/2021 z 28.2.2024 – k náhrade škody – k arbitrárnosti rozhodnutia súdu a všeobecne orgánu
verejnej moci k náhrade škody za prekročenie právomoci podľa § 6 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. – zo

žiadneho zákona v spojení s čl. 33 ods.2 Dohovoru krátenie SD nevyplýva..
- 15. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymiskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej

stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových
zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods.1 ústavy, resp. čl. 6 ods.1 Dohovoru. Súd by mal
byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie mus byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú

presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS
402/08).
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp.zn. III. ÚS 44/2022 z 27.
januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. (i) Procesná

arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov
upravujúcich postup orgánu verejnej moci, (ii) hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej
moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými
výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i

zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda

ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré práv uvedených v čl. 127 ods.1 ústavy. O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí interpretácia
a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé
alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
- Odvolací súd v Uznesení 13Co/108/2022 v bodoch 17, 17.1 a 17.2 konštatuje, že SP neporušila
krátením mi sumy starobného dôchodku svoje povinnosti lebo právomoc vykonávať sociálne poistenie
jej má vyplývať z § 120 v spojení s § 172 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. na základe ktorých rozhoduje
vo veciach sociálneho poistenia. Odvolací súd ale neuviedol podstatnú časť znenia tohto ustanovenia,

že SP môže rozhodovať len v rozsahu upravenom týmto zákonom. Ale oprávnenie na krátenie sumy
starobného v zákone neexistuje a nevyplýva ani z čl. 33 ods.2 Dohovoru. Preto výkladom neexistujúcich
ustanovení, týkajúcich sa započítania doby profesionálnej služby, ktorú som ja nikdy nevykonával,
sa nemohol zaoberať a ani judikovať NS SR v uvádzaných rozsudkoch NS SR a suma príspevku
za službu, považovaného za výsluhový dôchodok nemôže predstavovať ustálenú súdnu prax, ktorá

nemohla prejsť ani testom ústavnosti v uvádzaných nálezoch ÚS SR II. ÚS 389/2017, IV. ÚS 270/2018,
IV. ÚS 624/2018 lebo tieto sa týkajú poberateľov VD. Mne nárok na VD nevznikol a ani mi nebol priznaný.
Preto „nesúhlasiť a polemizovať s právnym názorom Najvyšších súdnych autorít SR“, ktorý je evidentne
arbitrárny, a teda nie je ústavne konformný mám právo lebo je v rozpore s čl. 2 ods.2 a ods.3, s čl.
12 ods.1, 4, čl. 13 ods.2, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 39 ods. 1, 3, 7, čl. 46 ods. 1, 3, čl. 86 písm. a) v spojení

s čl. 72, čl. 142 ods.1 veta za bodkočiarkou, čl. 144 ods.1, 2, čl. 152 ods.4 a čl. 154c ods.1 Ústavy SR,
s čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O mojich podstatných skutkových tvrdeniach
a mojej právnej argumentácii odvolací súd bol povinný sa zaoberať v odôvodnení Uznesenia (§ 220
CSP) čo nevykonal, a preto takéto rozhodnutie je porušením práva na spravodlivý proces čl. 46/1 resp.

čl. 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ako žalobca mám vzhľadom na okolnosti prípadu, závažnosť a dobu trvania nezákonností zo strany
štátnych orgánov, za to, že nie je na mieste nijaký neprimeraný formalizmus, a to v zásade ani z hľadiska
posudzovania jednotlivých podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď je zrejmé, že samotný orgán
štátu (SP), ktorý sa radí medzi právne a demokratické štáty, kde štátne orgány majú prioritnú úlohu

chrániť a napĺňať práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb, spôsobuje mi svojimi
nezákonným protiústavným postupom, konaním a rozhodnutiami, neospravedlniteľné útrapy, a to počas
zjavne neprimeranej doby takmer 19 rokov, za ktorý neakceptovateľný stav musí niesť štát adekvátnu
zodpovednosť aj vo forme náhrady škody s poukazom na čl. 46 ods.3 ústavy v spojení so zákonom č.514/2003 Z.z. Úlohou OS ZV je vec náležite na základe skutkového stavu podľa čl. 46 ods.1, 3 ústavy
a v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú posúdiť a nadväzne spravodlivo rozhodnúť
tak, že mi prizná uplatnenú náhradu majetkovej škody, vrátane úroku z omeškania, celkom zjavne

spôsobenú (dlhodobo spôsobovanú) nesprávnym, nezákonným (tiež právo zneužívajúcim) postupom
a rozhodnutiami SP, ako verejnoprávnej organizácie zriadenej zákonom na výkon sociálneho poistenia.“

25. Súd zo záverečného prednesu zástupcu žalovaného zistil, že žiadajú žalobu v celom rozsahu ako
nedôvodnú zamietnuť. K veci uviedol, že z dokazovania vykonaného v tomto konaní je zrejmé, že

od 25.5.2018 je žalobcovi priznaný dôchodok v zákonnej výške. Jeho argumentácia ohľadom krátenia
a neprípustnosti krátenia je založená výlučne na neakceptácii už existujúcich právoplatných rozhodnutí
súdov. Žalovaná si právoplatnosť súdnych rozhodnutí ctí a nebude ich komentovať, berie ich na vedomie
a preto je toho názoru, že krátenie starobného dôchodku žalobcu prebehlo v súlade so zákonom
a vyplýva to z judikatúry, ktorá bola v tomto konaní a v konaní o starobnom dôchodku žalobcu vydaná.
Vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu, ktorý zrušil predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu sa

pridržiavajú ich vyjadrení. V konaní pred súdom prvej inštancie boli dosiaľ vykonané všetky dôkazy
a napádaný rozsudok bol dostatočne odôvodnený. Jediným dôvodom prečo bolo konanie vrátené späť,
bola spornosť právoplatnosti 3 rozhodnutí žalovanej, k čomu sa žalovaná takisto už vyjadrila, pričom
poukázal na rozhodnutíe Najvyššieho súdu 9So/44/2008, ktoré bolo vydané 30. júna 2008, z ktorého
vyplynulo, že všetky tieto rozhodnutia boli zrušené v neprávoplatne skončenom konaní o tej istej

žiadosti žalobcu o starobný dôchodok. To znamená, že tieto rozhodnutia nemohli byť nikdy právoplatné,
pričom poukázal, že všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne sú podpisované výpočtovou technikou,
faksimile podpisu. Je to tak robené od roku 2004. Žiaden súd dosiaľ nespochybnil, že by rozhodnutia
Sociálnej poisťovne boli neprávoplatné iba z toho dôvodu, že rozhodnutia nie sú vlastnoručne podpísané
príslušným zamestnancom Sociálnej poisťovne. Toto tvrdenie žalobcu je iba jeho osobným názorom.

Na základe vyššie uvedeného žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

26. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

27. Podľa § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje predpismi
účinnými do 31.12.2008.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

29. Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu verejnoprávna inštitúcia,
záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak

škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej
nesprávnym úradným postupom.

30. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, sociálne poistenie vykonáva
Sociálna poisťovňa.

31. Podľa § 120 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená
na výkon sociálneho poistenia.32. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

33. Podľa § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému

rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa
nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

34. Podľa § 6 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na
právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené

alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané
v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo
zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

35. Podľa § 6 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil
svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia
nároku na náhradu škody.

36. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

37. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

38. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

39. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, ak bola žiadosť podaná na

nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť
o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

40. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, ak príslušný orgán neuspokojí nárok

na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

41. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý

zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak

42. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008, v prípade, ak iba samotnékonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

43. Sociálna poisťovňa je v zmysle § 120 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
verejnoprávnou inštitúciou zriadenou na výkon sociálneho poistenia. Sociálna poisťovňa teda
ako verejnoprávna inštitúcia, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, oprávnených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy koná v zmysle ustanovenia

§ 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci v mene štátu. Na základe vyššie uvedeného súd má za to, že v danom prípade vystupoval
v mene Slovenskej republiky správny orgán v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

44. Podľa § 211 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, rozhodnutie vyhotovené s použitím
výpočtovej techniky možno vydať v medzinárodnej abecede s predtlačeným odtlačkom pečiatky

Sociálnej poisťovne s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby.

45. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov nadobudol účinnosť 1.7.2004 a bol viackrát novelizovaný. Žalobu o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podal

žalobca na Okresný súd Zvolen dňa 1.10.2013, kedy bol účinný zákon č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. Súd v tomto prípade aplikoval zákonné ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z. účinného ku dňu 31.12.2008 a to s poukazom na zákonné ustanovenie § 27b ods.1 zákona č.
514/2003 Z.z. v platnom znení a preto súd aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení ku dňu 31.12.2008,
nakoľko podľa názoru súdu k nezákonnému rozhodnutiu a nesprávnemu úradnému postupu mohlo

dôjsť len pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Zákon č. 514/2003 Z.z. v každej etape svojej
účinnosti vyžadoval v § 15 ods.1 vopred prerokovať nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie

nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Súd zistil, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku adresovaná pôvodne Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré
postúpilo túto žiadosť Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave a doplnenie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku sa dostalo do sféry orgánu príslušného na jeho prejednanie, avšak sa táto žiadosť
týka iba obdobia od prvého rozhodnutia o žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok, čo

bol dátum 26.7.2006 do dňa podania doplnenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku 15.11.2011.
Súdtedaustálil,žepredmetomsúdnehokonaniamôžubyťlentienároky,ktoréžalobcaučinilpredmetom
prerokovania v žiadosti podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody je obligatórnou hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na súde.

46. Súd po vykonanom dokazovaní, pričom súd v zmysle § 391 ods.2 CSP sa riadil právnym názorom
odvolacieho súdu, uvedeným v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/108/2022 zo
dňa 30.7.2004 a vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie súd po vykonanom dokazovaní považoval
za preukázané v zmysle záverov odvolacieho súdu, že žiadosť o predbežné prerokovanie podaná
žalobcom sa týka iba obdobia od 26.7.2006 do 15.11.2011 a predmetom tohto súdneho konania sú

preto iba tie nároky, ktoré vznikli v tomto období a boli predmetom predbežného prerokovania, nárok
na náhradu škody nemôže byť žalobcom v rámci súdneho konania rozširovaný o ďalšiu škodu nad
rámec nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný. Nepodanie odvolania proti rozhodnutiam žalovanej
zo dňa 23.8.2007, 23.11.2007 a 25.1.2008 nie je možné hodnotiť ako prípady osobitného zreteľa (v
zmysle zákonného ustanovenia § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalovaná v konaní o starobnom

dôchodku nepostupovala voči žalobcovi diskriminačne. Krátením výšky starobného dôchodku žalovaná
neprekročila svoju právomoc (§ 6 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalovaná sa v konaní o starobnom
dôchodku žalobcu nedopustila nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

47. Vzhľadom na závery vyššie uvedeného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici okresný súd

posudzoval právoplatnosť rozhodnutí žalovanej zo dňa 23.8.2007, 23.11.2007 a 25.1.2008, pričom
k tomu okresný súd uvádza, že právoplatnosť rozhodnutí žalovanej upravovalo v rozhodujúcom období
ustanovenie § 213 zákona 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení tak, že doručené rozhodnutie, proti
ktorému sa nemožno odvolať alebo proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok, podľa § 219 jeprávoplatné. Súd k tomu uvádza, že nakoľko všetky rozhodnutia žalovanej, t.j. aj rozhodnutia zo dňa
23.8.2007, 23.11.2007 a 25.1.2008 boli podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 9So/44/2008 vydané v neprávoplatne skončenom

správnom konaní o tej istej žiadosti o starobný dôchodok, nie je možné dospieť k záveru, že niektoré
z rozhodnutí žalovanej nadobudli právoplatnosť a až následne boli krajským súdom zrušené, pričom
navyše súd poukazuje na platné znenie § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
mohol súd rozhodovať iba o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam. Súd tak
dospel k záveru, že v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR nie je možné rozhodnutia

žalovanej zo dňa 23.8.2007, 23.11.2007 a 25.1.2008 považovať za právoplatné v čase ich zrušenia
krajským súdom.

48. Súd v zmysle záverov vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu sa zaoberal ďalej aj
vykonateľnosťou rozhodnutí žalovanej zo dňa 23.8.2007, 23.11.2007 a 25.1.2008 bez ohľadu na
ich právoplatnosť, pričom dospel k záveru, že vykonateľnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne podľa

§ 213 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. je upravená tak, že rozhodnutie je vykonateľné len čo
uplynie lehota na plnenie. Ak v rozhodnutí nie je uložená povinnosť na plnenie, rozhodnutie je
vykonateľné len čo nadobudne právoplatnosť. Právna teória aj prax priznáva aj rozhodnutiu, ktoré
ešte formálne nenadobudlo právoplatnosť spôsobilosť vyvolať ním pravidelné právne účinky. Vo
vzťahu k rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti žalobcu na priznanie starobného

dôchodku podľa názoru súdu neprichádza do úvahy nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia pred jeho
právoplatnosťou, ako to vyplýva z výslovnej úpravy v § 213 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení
účinnom do 31.12.2012. Súd na základe týchto úvah uzatvára, že nárok na náhradu škody v dôsledku
nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi nevznikol z dôvodu, že
rozhodnutia Sociálnej poisťovne neboli vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť.

49. Okresný súd Zvolen na základe vyššie uvedeného s poukazom na závery odvolacieho súdu dospel
k záveru, že nárok žalobcu po pripustení jeho zmeny nie je dôvodný a preto ho v celom rozsahu zamietol
z vyššie uvádzaných dôvodov.

50. Súd ďalej uvádza, že nárok na náhradu škody môže súd priznať iba vtedy, ak okrem zistenia
existencie nezákonného rozhodnutia zrušeného príslušným orgánom žalobca preukáže aj splnenie
ďalších dvoch kumulatívnych podmienok a to vznik škody v príčinnej súvislosti s predmetným
nezákonnýmrozhodnutím.Žalobcaškoduvtomtokonanívyčíslilvovýškenedoplatkunajehostarobnom
dôchodku, ktorý mu mal byť od 7.6.2005 vyplácaný v nižšej výške, než na akú má mať zákonný nárok.

K tomu súd uvádza, že o výške sumy starobného dôchodku žalobcu je v súčasnosti už právoplatne
rozhodnuté právoplatným rozhodnutím žalovanej zo dňa 25.5.2018, pričom žalovaná žalobcovi už
vyplatila starobný dôchodok od 7.6.2005 v takej výške, na akú mu vznikol zákonný nárok. Tvrdenie
žalobcu, že Sociálna poisťovňa krátením sumy jeho starobného dôchodku nezákonne zasiahla do jeho
práv, v dôsledku čoho mu bol vyplácaný starobný dôchodok v nižšej výške, než na aký mal mať nárok,

už bol opakovane vyvrátený príslušnými správnymi súdmi, pričom s existenciou právomoci žalovanej
na krátenie starobného dôchodku žalobcu sa stotožnil aj odvolací súd tak, ako je to vyššie uvedené
v odôvodnení svojho uznesenia.

51. Na základe uvedeného súd má za to, že okrem nepreukázania vyššie uvedených podmienok

žalobcovi nevznikla ním požadovaná škoda vo výške nedoplatku na jeho starobnom dôchodku
a žalobcovi bol starobný dôchodok vyplatený v plnej výške v súlade s právoplatnými rozhodnutiami
žalovanej.Splnenátakniejejednazkumulatívnychvyžadovanýchpodmienokvznikunárokunanáhradu
škody a to existencia škody, ktorú žalobca určil vo výške nedoplatku na starobnom dôchodku, ktorého
existencia sa dokazovaním nepreukázala a preto súdu neostávalo nič iné a aj z tohto dôvodu žalobu

žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.

52. Čo sa týka obrany žalobcu, že predmetné rozhodnutia Sociálnej poisťovne sú neplatné právne
úkony, tu súd poukazuje na zákonné znenie § 211 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ako
aj na preskúmavaciu činnosť správnych súdov v predmetnom správnom konaní, pričom ani jeden súd

nekonštatoval, že by predmetné rozhodnutia boli nulitné a neplatné. Z týchto dôvodov súd na obranu
žalobcu v tomto smere nemohol prihliadať.53. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

54. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 262 ods.2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu strán v spore v zmysle § 255
ods.1 CSP v spojení s § 262 ods.1 CSP tak, že v spore neúspešný žalobca je povinný zaplatiť v spore
úspešne žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1,§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti – Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov).