Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715211478
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6715211478.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu U. E., narodeného XX. K. XXXX, T., H. XXX/X,
zastúpeného Advokátska kancelária UHAĽ s. r. o., Zvolen, Štefana Moyzesa 9877/43, IČO: 47 236 655,
protižalovaným1/M.N.,narodenémuXX.X.XXXX,D.,D.L.XX/XX,2/X.N.,narodenejXX.A.XXXX,T.,
S.. X.. D. XXXX/XX, oboch zastúpených ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s. r. o., Banská
Bystrica, Skuteckého 26, IČO: 47 258 039, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom

na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 18C/291/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 17. decembra 2020 sp. zn. 12Co/73/2019, po náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III. ÚS 376/2024-66 z 26. februára 2025 v konaní o ústavnej sťažnosti proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. decembra 2020 sp. zn. 12Co/73/2019 zrušuje a
vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkom z 21. novembra 2018 č. k. 18C/291/2015-479 v spojení s opravným uznesením z 22. januára
2019 č. k. 18C/291/2015-507 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným
vlastníkom pozemku C-KN parc. č. XX o výmere 374 m2 - zastavané plochy a nádvoria, pozemku
C-KN parc. č. 48 o výmere 679 m2 - záhrady a stavby rodinného domu súp. číslo XXX, postavenej

na pozemku C-KN parc. č. XX, evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Zvolen,
katastrálneho odboru pre k. ú. Z.X., obec a okres T. (ďalej aj „sporná nehnuteľnosť“). Zároveň žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy tohto konania aj trovy odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Súd prvej inštancie v odôvodnení s poukazom na § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a, § 124, § 126
ods. 1, § 151a, § 553 ods. 1, § 553a ods. 1, § 553b ods. 1, § 553c ods. 1, 2, 5 a § 558 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ“) a § 553 ods. 1 OZ účinného do 31. decembra 2007. Uviedol, že už od roku

2001 boli medzi rodinou E. a rodinou N. záväzkové právne vzťahy, ktorými žalovaný 1/ poskytoval
otcovi žalobcu U. E. viaceré pôžičky zabezpečené zriadením zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti. Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanými nebola spornou dohoda
o prevode stolárskej dielne na A. N. tým spôsobom, že žalovaný 1/ disponuje finančnými prostriedkami
na zbavenie tiarch viaznucich na tejto nehnuteľnosti; stolárska dielňa mu bude odpredaná a následne
dôjde k predaju svedkovi N., ktorý kúpu mohol realizovať jedine úverom, no vzhľadom na zaťaženie

nehnuteľností by mu banka úver neposkytla. Uviedol, že sporným bol výklad tohto prevodu stranami
sporu a vyplatenie skutočnej kúpnej ceny. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
nemal preukázané tvrdenie žalobcu o dojednaní kúpnej ceny za predaj stolárskej dielne v celkovej
výške 212.000 eur a ani okolnosť, že svedok N. mal uhradiť zálohu vo výške 25.000 eur a teda by
mal doplácať celkovú kúpnu cenu 187.000 eur. Zároveň vyslovil pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a
jeho otca o dojednanej výške kúpnej ceny, pretože už v roku 2015 pri podaní trestného oznámenia a

následne pri podaní návrhu na neodkladné opatrenie a žaloby uvádzal, že mala byť dojednaná kúpna
cena celkovo 160.000 eur, ktorá zodpovedala tam uvedenému vyčísleniu finančných prostriedkov, ktorémal mať N. zabezpečené. V konaní pred súdom bolo potom preukázané jedine dojednanie kúpnej ceny
v súlade s kúpnymi zmluvami vo výške 125.000 eur. Potom podľa názoru súdu prvej inštancie nebol
žiaden dôvod, aby žalovaný 1/ žiadal akúkoľvek garanciu úhrady kúpnej ceny svedkom N., nakoľko

kúpnacenabolavpodstatnejčastikrytáposkytnutýmiúvermizostranyČ.K.K.K..Anizďalšiehokonania
žalobcu nevyplynulo, prečo mal mať záujem na konečnej realizácii predaja stolárskej dielne svedkovi
N.. Súd prvej inštancie nezistil žiadny dôvod, aby žalobca na ním tvrdený návrh žalovaného 1/ pristúpil
a poukázal na to, že predaj stolárskej dielne firmou ATYP žalovaným bol už dávnejšie realizovaný,
kúpna cena za jej predaj bola spoločnosti uhradená. Z jej ďalšieho predaja žalobca reálne nemal žiaden

hospodársky význam a preto jeho tvrdenie, že bol nútený podpísať kúpnu zmluvu na zabezpečenie
realizácie predaja stolárskej dielne svedkovi N. žalovaným 1/ a 2/, súd vyhodnotil ako nedôvodné.
Pokiaľ žalobca spochybňoval tvrdenia svedka N., ktorý podľa jeho názoru neuviedol pravdu vo svojej
výpovedi ohľadne výšky kúpnej ceny stolárskej dielne ako aj ohľadne skutočnosti, že kúpna zmluva
na rodinný dom mala zabezpečovať prevod stolárskej dielne na svedka N., okresný súd uviedol, že
žalobca neuviedol žiaden hodnoverný dôkaz o spochybnení tvrdenia svedka N.. Súd prvej inštancie

uzavrel, že nezistil žiaden relevantný dôvod a žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým
by preukázal svoje tvrdenie a tvrdenie svedka - svojho otca, že sporná kúpna zmluva bola žalobcom
podpísaná výlučne za účelom zabezpečenia splnenia povinnosti svedka N. zaplatiť kúpnu cenu za
predaj stolárskej dielne. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie, že úmyslom strán pri uzavretí
kúpnej zmluvy na rodinný dom bolo založenie tejto nehnuteľnosti na splnenie záväzku svedka N. z

iného zmluvného vzťahu, t. j. simulovať právny úkon, a to záložné právo, cez iný právny úkon - kúpnu
zmluvu. Dôvod jej neplatnosti podľa § 39 OZ pre simuláciu, a tak rozpor so zákonom, podľa názoru súdu
prvej inštancie nebol preukázaný. Vzhľadom na uvedený záver potom súd prvej inštancie zmluvu zo
dňa 19. januára 2011 hodnotil výlučne ako kúpnu zmluvu a zaoberal sa, aká bola vôľa zmluvných strán
v čase vykonania právneho úkonu, čo je rozhodné pre posúdenie jeho platnosti z hľadiska náležitostí

vôle konajúcej osoby. Dospel k záveru, že kúpna zmluva je určitá a zrozumiteľná, to znamená, že obe
zmluvné strany vedeli, čo vyjadruje. Z výsluchu oboch zmluvných strán ako aj z výsluchu svedka U.
E. jednoznačne vyplynulo, že vedeli o tom, že podpisujú práve kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol
prevod vlastníckeho práva k domu. Hoci žalobca tvrdil, že kúpnu zmluvu nečítal, jeho otec potvrdil,
že ju mali vopred k dispozícii, mali možnosť sa s ňou oboznámiť a po vzájomnej dohode so synom

pristúpili k jej podpisu. Tvrdenie žalobcu, že v skutočnosti nemal záujem o podpísanie kúpnej zmluvy, ale
len o zabezpečenie plnenia iného právneho úkonu, súd prvej inštancie posudzoval z hľadiska vážnosti
jeho vôle. Nebolo preukázané, že by žalobca vstupoval do právneho vzťahu - kúpnej zmluvy o prevode
spornej nehnuteľnosti - z iného dôvodu než z toho, ktoré vyplýva z prejavu jeho vôle, t. j. z kúpnej
zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ktorého nepochybným následkom bol prevod vlastníckeho práva

z pôvodného vlastníka na nového nadobúdateľa vlastníckeho práva, v tomto prípade na žalovaných 1/
a 2/. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na výpoveď žalovaného 1/, z ktorej vyplynulo, že
žalobca s otcom ho oslovili v súvislosti s ich finančnými problémami, potrebovali finančné prostriedky
od žalovaného 1/ a bola dojednaná kúpna zmluva. Žalovaný 1/ uviedol, že na základe skúseností
z minulosti, kedy žalobcova rodina mala značné problémy s vrátením nemalých čiastok pôžičiek, im

nechcel požičať, preto došlo k dojednaniu kúpnej zmluvy, pričom žalobca a jeho otec s týmto úkonom
mali súhlasiť. Žalobcovmu tvrdeniu, že nemal vážnu vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu a žalovaní o tom
vedeli, podľa názoru prvoinštančného súdu nenasvedčovalo nič. Žalobca nepreukázal ani svoje tvrdenie
o tom, že takto bolo postupované na výslovnú žiadosť žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že
žalobcom tvrdená neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode spornej nehnuteľnosti z dôvodu nenaplnenia

náležitostí danosti vôle nebola preukázaná. Ďalej poukázal aj na tvrdenia žalobcu, že uvedenú kúpnu
zmluvu žalovaný 1/ v rozpore s dojednaniami o uzavretí záložnej zmluvy použil ako zábezpeku na
vrátenie pôžičky, ktorá mu bola poskytnutá v marci 2011. V konaní bolo pritom preukázané, že po
zavkladovaní kúpnej zmluvy sa rodiny sporových strán stretli a výsledkom bolo dojednanie o zachovaní
existujúceho stavu. Súd prvej inštancie považoval za zrejmé a preukázané, že od roku 2011 do roku

2015žalobcanepodnikolžiadnekrokysvedčiaceotom,žebysaakýmkoľvekspôsobomdomáhalsvojho
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Žalobca pritom začal konať až potom, keď banka mienila
pristúpiť k predaju nehnuteľnosti výkonom záložného práva za situácie, kedy zosplatnila hypotekárny
úver, zabezpečený záložným právom na predmetný rodinný dom, v roku 2014. Konanie žalovaných,
ktorí uhradili hypotekárny úver za žalobcu, potom súd prvej inštancie vyhodnotil len ako ochranu ich

vlastníctva a vynaložených finančných prostriedkov. K dôvodu na strane žalovaných 1/ a 2/ pre vstup do
kúpno-predajného vzťahu súd uviedol, že žalovaní do neho vstupovali z dôvodu pomoci rodine žalobcu.
Z výpovedí žalobcu aj žalovaných 1/, 2/ potom pre prvoinštančný súd vyplynulo, že s kúpnou zmluvou o
prevodespornejnehnuteľnostiboliobezmluvnéstranyriadneoboznámené,mohlisijuslobodneprečítaťa rozhodnúť sa, či do takéhoto právneho vzťahu vstúpia, alebo nie. Okolnosti vzniknuté neskôr, či už
pôžička v marci 2011, alebo okolnosti zosplatnenia úveru viažuceho sa k nehnuteľnosti v decembri 2014
nemohli mať vplyv na zmenu vôle zmluvných strán. Súd prvej inštancie preto uzatvoril, že kúpna zmluva

uzavretá dňa 19. januára 2011 zodpovedala vtedajšej vôli zmluvných strán, spĺňala všetky formálne aj
obsahové náležitosti právneho úkonu a je platným právnym úkonom aj platným právnym titulom na zápis
vlastníckeho práva v prospech žalovaných 1/ a 2/. Z týchto dôvodov nedôvodnú žalobu v celom rozsahu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 s poukazom na § 396 ods. 3
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo
17. decembra 2020 sp. zn. 12Co/73/2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovaným spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania. V odôvodnení
zaoberajúc sa odvolacími tvrdeniami žalobcu konštatoval, že odvolacia námietka týkajúca sa
neunesenia dôkazného bremena zavinením súdu prvej inštancie (nevykonaním navrhovaného

dokazovania) v súvislosti s preukázaním tvrdenia žalobcu o zaplatení kúpnej ceny vyššej ako 125.000
eur, je nedôvodná. Uviedol, že návrh žalobcu na vykonanie dokazovania zabezpečením dokumentácie k
zákazke medzi svedkom N.C. a spoločnosťou K & J & G, s. r. o., predložením výpisu z podnikateľského
účtu svedka N., faktúr príjmových a výdavkových dokladov prevodných príkazov a výpisov z účtov
týkajúcich sa tejto zákazky nebol návrhom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti. Odvolací súd

zdôraznil, že to bol práve žalobca, kto v žalobe aj v časti súdneho konania tvrdil, že A. N.C. zaplatil
kúpnu cenu za stolársku dielňu 160.000 eur, pričom kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a
žalovanými na predaj domu za 97.500 eur mala slúžiť na zabezpečenie časti kúpnej ceny, ktorá mala
byť uhradená z bankového úveru; toto tvrdenie, podstatné pre skutkové závery prejednávaného sporu,
uvedené aj v trestnom oznámení žalobcu zo dňa 03. marca 2015, žalobca až počas súdneho konania

zamenil za tvrdenie, že kúpna cena vyplývajúca z predložených kúpnych zmlúv zo dňa 19. januára
2011 uzatvorených medzi svedkom A. N. ako kupujúcim a predávajúcimi žalovanými 1/ a 2/ v celkovej
výške 125.000 eur, nezodpovedá skutočnosti. Dodal, že zmenené tvrdenie žalobcu o tzv. „čiernych
peniazoch“, ktorých zaplatenie nad rámec tejto písomne dohodnutej sumy malo byť zabezpečené
prevodom vlastníctva k rodinnému domu žalobcom na žalovaných, ani svedok E. (ktorý bol konateľom

firmy K & J & G, s. r. o.) nepotvrdil. Odvolací súd nezistil dôvod pre doplnenie dokazovania v tomto
smere, pretože aj vzhľadom na obsah dôkazov vykonaných okresným súdom a záverom, ku ktorým
dospel,považovalspätnédohľadávaniepoužitiatýchtofinanciívúčtovnejdokumentáciipodnikateľského
subjektu za nadbytočné. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie nebral do úvahy poukaz jeho
právnehozástupcunarozporymedzivýpoveďamižalovaného1/ažalovanej2/,narozporyvjednotlivých

výpovediach žalovaného 1/ a rozpory jeho výpovedí s výpoveďami iných osôb, odvolací súd uviedol,
že ide o rozpory, ktoré nie sú pre závery súdneho konania nosnými. V základných skutkových otázkach
relevantných pre zistenie skutkového stavu a následné právne posúdenie veci boli výpovede žalovaných
konzistentné medzi sebou navzájom a aj s výpoveďami svedkov. Odvolací súd zároveň konštatoval,
že súd prvej inštancie odlišnosti vo výpovediach strán sporu citlivo a objektívne vyhodnotil, nielen

jednotlivo, ale v súlade so zásadami dokazovania aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Dodal,
že žalovaná 2/ nebola osobou, ktorá priamo komunikovala s otcom žalobcu U. E., mala sprostredkované
informácie od svojho manžela žalovaného 1/, no peniaze na úhradu kúpnej ceny aj dlhu žalobcu v banke
boli ich spoločnými. Rovnako žalobca nebol ten, kto všetky detaily transakcií osobne dojednával so
žalovaným 1/. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie porušil

zásady pri hodnotení dôkazov, keď výpoveď žalovaného 1/ v trestnom konaní z 23. marca 2015 odmietol
len preto, že za svoj prijal názor žalovanej strany. Poukázal pritom na to, že žalovaný 1/ vo výpovedi
nepovedal, že chcel E. peniaze požičať, z jeho výpovede vyplynul jeho záujem peniaze poskytnúť.
Uvedené odvolací súd uzavrel tak, že žalovaný 1/ im chcel finančne pomôcť, preto od nich odkúpil dom
a v hotovosti im vyplatil kúpnu cenu, čím im spolu so žalovanou 2/ poskytli žiadané peniaze. Odvolací

súd tiež uviedol, že ani skutočnosť, že žalovaný 1/ požičiaval peniaze aj svedkovi N., nič nemení na
pravdivostnej hodnote jeho tvrdení, že o tejto záležitosti, týkajúcej sa žalobcu (jeho otca) a žalovaných
bližšiu vedomosť nemal. Odvolací súd nezistil dôvody spochybňujúce kredibilitu tohto svedka, ktorý bol
navyše poučený o následkoch krivej výpovede v podobe trestného stíhania a odvolaciemu súdu ani
jedna strana sporu neavizovala, že podala prípadné trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania

trestného činu krivej výpovede. Ďalej konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie označil výpoveď svedka
Z. E. za nevierohodnú, svoj záver riadne a logicky odôvodnil, pričom aj odvolací súd dospel k záveru, že
výpoveď svedka Z. E. nekorešponduje s obsahom ostatných svedeckých výpovedí ani s predloženými
listinnými dôkazmi. K odvolacím tvrdeniam o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancieodvolací súd poukázal na (podľa jeho názoru) dôkladné a precízne odôvodnenie súdu prvej inštancie,
ktorý vykonal po zrušení jeho skoršieho rozsudku vyčerpávajúce dokazovanie. Dodal, že skutočnosť, že
zmluva o kúpe a predaji rodinného domu podpísaná žalobcom 19. januára 2011 nemala byť predložená

na vklad do katastra nehnuteľností, sama o sebe dojednanie prepadného zálohu nepreukazuje. Ešte
aj 4 roky po prevode vlastníckeho práva bol žalobca, resp. jeho rodina nečinný a právnu cestu obrany
využil až po úhrade jeho dlhu voči banke žalovaným. Potvrdením existencie prepadného zálohu podľa
názoru odvolacieho súdu nie je bez ďalšieho ani skutočnosť, že jeho rodina naďalej v rodinnom dome
býva bez platenia nájomného. Naostatok uviedol, že dôkazom o prepadnom zálohu nie sú ani v minulosti

uzatvárané zmluvy o prevodoch nehnuteľností medzi rodičmi žalobcu a žalovanými ohľadom tých istých
nehnuteľností, pričom práve v spojení s výpoveďou žalovaného 1/ z 23. marca 2015 na polícii je zrejmé,
že tento spôsob poskytovania financií otcovi žalobcu žalovaný 1/ viac použiť nechcel. Odvolací súd
napokon po preskúmaní všetkých podstatných odvolacích námietok žalobcu, ako aj predchádzajúceho
konania spolu s odvolaním napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie vyslovil záver, že odvolateľom
namietané nesprávne právne posúdenie veci nezistil. Súd prvej inštancie použil správne právne normy,

ktoré správne interpretoval a správne aplikoval na zistený skutkový stav. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s poukazom
na ustanovenie § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom
posúdení). Namietal, že odvolací súd bezdôvodne upustil od svojich požiadaviek uvedených v jeho
prvom zrušujúcom rozhodnutí a bez ďalšieho netrval na dokazovaní týkajúcom sa neplatnosti zmluvy
skúmanej ex offo, ktoré sám predtým požadoval. Ďalej súdom vytkol, že nevykonali ním navrhované

dokazovanie preukazujúce rozhodujúcu skutočnosť. Navyše, súdy zamietnutie ďalšieho dokazovania
dostatočne neodôvodnili. Žalobca ďalej zhrnul skutkové zistenia, ktoré podľa jeho názoru pri správnej
aplikácii § 191 ods. 1 CSP potvrdzujú dojednanie prepadného zálohu. V tejto súvislosti súdom nižších
inštancií vytkol nedostatočné vysporiadanie sa so skutkovými okolnosťami, ktoré boli v konaní dôkazmi
zistené a ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie veci z hľadiska existencie prepadného zálohu, resp.

práva obdobného prepadnému zálohu. Súčasne namietal, že súdy sa nevysporiadali s jeho právnou
analýzou prepadného zálohu, vrátane judikatúry Najvyššieho súdu SR. Dodal, že súdy sa vo veľkej
miere zamerali na skúmanie nepodstatných náležitostí, ktoré neboli významné pre posúdenie otázky,
či došlo k dojednaniu prepadného zálohu. Dovolateľ ďalej uviedol, že súd prvej inštancie pochybil,
keď priznal vyššiu dôkaznú silu výsluchom žalovaného 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie ako

zápisnici o výsluchu z trestného konania vykonanej podľa § 204 CSP. Závery súdov, ktoré spočívali v
negovaní dôkaznej hodnoty tohto výsluchu a skutočností ním zistených len na základe hypotetického
predpokladu, že žalovaný 1/ ako podozrivý mohol v trestnom konaní vypovedať nepravdivo, považoval
za neprijateľné. Rovnako namietal postup odvolacieho súdu, ktorý dospel k rozdielnemu vyhodnoteniu
dôkazov než súd prvej inštancie (výpovede žalovaného 1/, svedka N., svedka Z. E.), pričom tieto

dôkazy odvolací súd sám nevykonal. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov považoval za porušenie §
420 písm. f) CSP. Žalobca v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom závere, že sporná
kúpna zmluva je zmluvou platnou a že táto zmluva nemala slúžiť ako zabezpečovacia zmluva.
Takýto názor je v rozpore s ustálenou súdnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.

zn. 4Cdo/33/2005, 2MCdo/2/2006, 3Cdo/144/2010, 1Cdo/48/2010, 1MCdo/9/2011, 3Cdo/446/2012,
8MCdo/5/2014, 6Cdo/85/2013). Vyslovil presvedčenie, že súdy nižších inštancií mali v danom prípade
dospieť k záveru, že sporná kúpna zmluva je simulovaným právnym úkonom, pri ktorom chýba vážnosť
vôle, čo spôsobuje jej neplatnosť a zároveň ako disimulovaný právny úkon je táto zmluva neplatná pre
rozpor so zákonom (§ 39 OZ) z dôvodu, že síce zmluvné strany chceli uvedenú zmluvu koncipovať ako

zabezpečovaciu, avšak zmluva v jej písomnej podobe neobsahuje podstatné náležitosti pre takýto typ
zmluvy. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov nižších inštancií a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že jeho
žalobe vyhovie.

4. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu mali za to, že konanie nemá vady, ktoré by odôvodňovali
naplnenie predpokladov dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP; nepovažovali za naplnené ani
predpoklady dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 CSP.5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája 2023 (ďalej
aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) bolo dovolanie žalobcu zamietnuté. Podľa najvyššieho súdu
žalobca neopodstatnene namietal, že mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f) CSP), pretože procesný postup súdov bol v zmysle ustanovení a zásad Civilného
sporového poriadku. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)
CSP dovolací súd uzavrel, že nie je relevantný z hľadiska prípustnosti dovolania, keďže napadnutým
rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia

(ne)platnosti spornej kúpnej zmluvy. Právne posúdenie platnosti spornej kúpnej zmluvy súdmi nižších
inštancií, vychádzajúce najmä z nepreukázania dôvodu jej neplatnosti podľa § 39 OZ pre simuláciu
či dôvodu nedostatku vážnej vôle vyhodnotil ako správne. Uvedený záver mal podklad v rozsiahle
vykonanom dokazovaní (ktoré dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať - § 442 CSP), pričom
zo záverov konajúcich súdov mal za zrejmé, že prihliadali na súvisiace okolnosti daného prípadu tak,
ako to vyžaduje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, reprezentovaná najmä rozhodnutiami

sp. zn. 2MCdo/2/2006, 3Cdo/144/2010 a R 20/2006. Súdy zohľadňovali okolnosti týkajúce sa spornej
nehnuteľnosti,dôsledneposúdiliatribútyprávnychúkonov,ktoréskúpousúviseli(najmäspôsobprevodu
stolárskej dielne v prospech žalovaných 1/, 2/ a následne v prospech svedka N.; spôsob financovania
kúpy stolárskej dielne a s tým spojené poskytnuté úvery svedkovi N.; skúmanie zámeru žalobcu a jeho
otca vo vzťahu k prevodu stolárskej dielne) a bolo možné konštatovať, že aplikovali a vyhodnotili danú

vec v súvislosti s § 37 ods. 1, § 39, § 151j ods. 3 a napokon aj s § 553c ods. 2 OZ. Súdy sa zároveň
dôkladnezaoberalivôľouúčastníkovspornéhoprávnehoúkonu,ichvážnosťoupriprejavevôleaúčelom,
ktorý chceli právnym úkonom dosiahnuť. Dovolací súd zdôraznil, že súdy vykonali náležité dokazovanie,
aby dospeli k právnemu posúdeniu o danosti vôle zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu v zmysle §
588 a nasl. OZ, resp. o prítomnosti alebo neprítomnosti obchádzania zákona. S ohľadom na uvedené

komplexné preskúmanie platnosti spornej kúpnej zmluvy dovolací súd akcentoval, že nie je možné
závery súdov nižších inštancií považovať za nesúladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu. Na uvedenom základe podané dovolanie vyhodnotil ako nedôvodné a preto ho zamietol (§ 448
CSP).

6. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
nálezom z 26. februára 2025 sp. zn. IV. ÚS 573/2022-53 rozhodol, že rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/137/2021 z 31. mája 2023 bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

6.1. Ústavný súd v odôvodnení nálezu priblížil, že čo sa týka otázky výkladu práva [namietaného
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], najvyšší súd v podstate veci uznal už uvedenú judikatúru, a teda
akceptoval, že prepadný záloh je otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Uvedené však malo

dosah aj na posudzovanie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pretože z povinnosti súdov
prihliadať na neplatnosť právneho úkonu ex officio vyplýva, že taký právny úkon, ktorý je rozhodujúci pre
posúdenie veci a ktorý je zároveň (potenciálne) poznačený absolútnou neplatnosťou, by nemohol byť
právnym úkonom aprobovaným prostredníctvom dovolacieho prieskumu. Vzhľadom na to bol najvyšší
súd oprávnený v rámci námietky nesprávneho procesného postupu posudzovať a prehodnocovať aj

právne závery súdov nižšieho stupňa vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu.

6.2. Zdôraznil, že v hodnotení dôkazov všeobecnými súdmi bola neopodstatnene bagatelizovaná
ucelená skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie sťažovateľa o absolútnej neplatnosti
spornej kúpnej zmluvy. Vzhľadom na to bol ústavný súd názoru, že v súlade s neprípustnosťou

eklektického a neopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom súdov
uvedená okolnosť mala byť súčasťou odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a
rovnako tak mala byť podrobená dovolaciemu prieskumu. Vyslovil presvedčenie, že uvedené okolnosti
v súhrne opodstatnene svedčia v prospech logického záveru o zameraní vôle zmluvných strán k
revezibilite (zámeru zvrátenia) dôsledkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, tzn. z predaja rodinného domu.

V inštruktážnej časti kasačného nálezu ústavný súd poznamenal, že najvyšší súd je v ďalšom konaní vo
veci podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný
právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v

ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona o
ústavnom súde) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd
neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím
dôvodom.

10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP predovšetkým namietal

nevykonanie ním navrhovaného dokazovania, nesprávne vyhodnotenie dôkazov a s tým súvisiace
nedostatky v zistenom skutkovom stave a naň nadväzujúce skutkové závery odvolacieho súdu.

12. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP (odvolací
súd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), namietajúc

nesprávne právne posúdenie otázky platnosti spornej kúpnej zmluvy z hľadiska simulácie právneho
úkonu v spojení s inštitútom prepadného zálohu, resp. zabezpečovacieho prevodu práva. Namietal, že v
predmetnej veci došlo k dojednaniu prepadného zálohu, keďže vôľa účastníkov zmluvy nezodpovedala
obsahu zmluvy, t. j. úmyslom zmluvných strán nebolo uzavrieť platnú a účinnú kúpnu zmluvu, ale
úmyslom bolo spornou nehnuteľnosťou zabezpečiť pohľadávku žalovaných 1/ a 2/.

13. Dovolateľ v priebehu celého konania predkladal nižším súdom na posúdenie identickú
argumentáciu, že skutočnou vôľou zmluvných strán pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy nebol
sledovaný prevod vlastníctva rodinného domu (o ktorý najmä v podstate sporu ide) na žalovaných, ale
vytvoriť efektívny a jednoduchý spôsob zabezpečenia pôžičiek, ktoré boli poskytnuté žalovanými rodine

žalobcu. Vychádzajúc zo vzájomnej dôvery medzi stranami, ktorá sa vyvíjala v priebehu niekoľkých
rokov, a to na základe obdobných obchodných vzťahov (bezproblémové poskytovanie obdobných
pôžičiek), táto zábezpeka mala byť koncipovaná ako „neformálna“ a po splatení pôžičiek mala byť
stranami anulovaná (tzn. sporná kúpna zmluva mala byť stranami jednoducho fyzicky zničená).

14. Zmyslomposkytnutiasúdnejochranybolotedaskúmaniezameraniaskutočnejvôlezmluvnýchstrán
pri vzniku sporného právneho úkonu, tzn. spornej kúpnej zmluvy.

15. Nesprávnym procesným postupom podľa § 420 písm. f) CSP je aj také odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, v rámci ktorého došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov.

16. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy
bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o
zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri
hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený

výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná
požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (III. ÚS 332/09).17. Spor je od svojho počiatku charakteristický konštantným nesúhlasom žalobcu s metodológiou súdov
nižších inštancií ohľadom hodnotenia dôkazov týkajúcich sa skutočného zamerania vôle zmluvných
strán.

18. Hmotnoprávnou úpravou, ktorá bola rozhodujúcou pre posúdenie skutočného zamerania vôle
zmluvných strán, sú ustanovenia Občianskeho zákonníka o náležitostiach právneho úkonu a o
dôsledkoch z ich absencie vyplývajúcich (§ 34, § 37 a § 39). Relevantným hmotnoprávnym inštitútom
vo veci je teda otázka absolútnej neplatnosti sporného právneho úkonu (spornej kúpnej zmluvy)

vysvetľovaná v okolnostiach ďalšieho právneho inštitútu, simulácie právneho úkonu (§ 41a OZ), pretože
žalobca tvrdil úmysel zmluvných strán zastierať prepadný záloh spornou kúpnou zmluvou.

19. Podľa judikatúry najvyššieho súdu disimulované zmluvné dojednanie, účelom ktorého bolo, aby
pohľadávka veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k veci slúžiacej (podľa
ich skutočnej vôle ako záloh) na zabezpečenie pohľadávky, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie

záložného práva spôsobom, ktorý nie je zákonom dovolený a prieči sa § 552 OZ v spojení s § 151a
až § 151j OZ (sp. zn. 3Cdo/144/2010). Obdobne podľa judikatúry najvyššieho súdu zmluva, ktorej
skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do
jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva (§ 552 OZ v spojení s § 151a až § 151j OZ) a
je neplatná, lebo obchádza zákon [(§ 39 OZ), (sp. zn. 2MCdo/2/2006)].

20. Čosatýkaotázkyvýkladupráva(namietaného§421ods.1písm.a)CSP),dovolacísúdvychádzajúc
vyššie z cit. judikatúry poukazuje, že prepadný záloh je otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
Uvedené však má dosah aj na posudzovanie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, pretože z
povinnosti súdov prihliadať na neplatnosť právneho úkonu ex officio vyplýva, že taký právny úkon, ktorý

je rozhodujúci pre posúdenie veci a ktorý je zároveň (potenciálne) poznačený absolútnou neplatnosťou,
by nemohol byť právnym úkonom aprobovaným prostredníctvom dovolacieho prieskumu. Vzhľadom
na to bol dovolací súd oprávnený v rámci námietky nesprávneho procesného postupu posudzovať a
prehodnocovať aj právne závery súdov nižšieho stupňa vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu.

21. V rámci hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi ústavný súd upriamil pozornosť na skutočnosť, že
skutkovýstavsporuvykazujezásadnéznakytoho,žeprevodrodinnéhodomunebolzmluvnýmistranami
mienený ako definitívny. Dovolací súd k tomu uvádza, že zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom
neznamená, že dovolací súd je viazaný takou interpretáciou dôkazov, ktorá v sebe obsahuje vytvorenú
domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku.

22. Výpoveďami žalovanej strany bolo preukázané, že v prípade vyrovnania dlhov žalovaní boli ochotní
previesť vlastníctvo k rodinnému domu späť na žalobcu. Boli ochotní urobiť tak napriek tomu, že sporná
kúpna zmluva neobsahovala dojednanie práva spätnej kúpy, čo ešte samo osebe nemusí byť vo veci
signifikantným. Avšak v spojitosti s ďalším faktom sporu, že žalobca (neštandardne) obýval rodinný

dom dokonca až niekoľko rokov po tom, keď k prevodu nehnuteľnosti došlo, a to (neštandardne) bez
vzniku nájomného vzťahu medzi zmluvnými stranami, uvedená okolnosť naberá na význame pre spor.
Nielen to, že žalobca po celý tento čas rodinný dom spravoval ako vlastný, to znamená, staral sa oň a
zhodnocoval (prerábal) ho podľa svojich vlastných predstáv, a to (opäť neštandardne) bez akejkoľvek
čo i len konzultácie s jeho zmluvným vlastníkom, s čím bol zároveň nový zmluvný vlastník nehnuteľnosti

uzrozumený. Z uvedených tvrdení možno abstrahovať nielen to, že kupujúca zmluvná strana bola
uzrozumená s tým, že predávajúci bude predanú nehnuteľnosť aj naďalej užívať v zmysle obsahu svojho
pôvodného vlastníckeho práva, ale aj to, že kupujúca zmluvná strana nemala záujem o ďalší (investičný)
odpredaj nehnuteľnosti, a to napriek tomu, že sa takejto činnosti bežne venovala, a napriek tomu, že
takýto záujem (avšak len ako teoreticky možný) vo výpovediach pred súdmi tvrdila.

23. Okolnosťou svedčiacou o tom, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k zmene vlastníka
rodinného domu, ale k tomu, aby hodnota rodinného domu poslúžila zmluvným stranám ako zábezpeka
poskytnutých pôžičiek, je to, že žalovaní (neštandardne) vyčkávali so zavkladovaním kúpnej zmluvy
do katastra nehnuteľností na to, ako sa bude vyvíjať finančná situácia žalobcu týkajúca sa splácania

pôžičiek. O tom svedčí aj prvé podanie návrhu na zavkladovanie spornej kúpnej zmluvy do katastra
nehnuteľností žalovanými a následné (neštandardné) nezaplatenie správneho poplatku k vkladu z
dôvodu, že výhľad splácania dlhov bol pre nich pozitívny. K následnému (druhému a definitívne
úspešnému) podaniu návrhu na vklad spornej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností došlo ažza okolnosti navŕšenia pôžičky, čo nielenže zhoršilo celkový výhľad splatenia dlhu, ale indikovalo aj
spoľahlivý predpoklad počiatku reťazenia pôžičiek s reálnym výhľadom platobnej neschopnosti, čo je v
podstateštandardnésprávanieveriteľamajúcehozáujemnaudržaníbonitysvojejpohľadávky.Napokon,

keďže splácanie dlhov sa ukázalo ako nepravdepodobné, žalovaná strana zotrvala na hájení formálneho
vlastníckeho práva nadobudnutého spornou kúpnou zmluvou, ku ktorému mala simuláciou právnych
úkonov vytvorené ideálne podmienky, čo je opäť štandardným skutkovým prejavom vôle veriteľa
majúceho záujem domôcť sa späť hodnoty poskytnutej pôžičky a zároveň skutočnosťou preukazujúcou
predošlý zámer veriteľa v prípade nesplácania dlhov sťažovateľom uspokojiť hodnotu pohľadávky z

hodnoty zálohu.

24. Riadiac sa právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v kasačnom náleze (§ 134 ods. 2
zákona o ústavnom súde), rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom
zistené, dovolací súd summa summarum uzatvára, že v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií
je neopodstatnene bagatelizovaná ucelená skutková línia objektívne spôsobilá preukazovať tvrdenie

žalobcu o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. V súlade s neprípustnosťou eklektického a
neopodstatneného výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom súdov, má byť preto uvedená
okolnosť - v súhrne opodstatnene svedčiaca v prospech logického záveru o zameraní vôle zmluvných
strán k revezibilite (zámeru zvrátenia) dôsledkov vyplývajúcich z kúpnej zmluvy, tzn. z predaja rodinného
domu - súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

25. Na uvedenom základe dovolací súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie zmyslu a podstaty ďalšieho
konania prichádza do úvahy iba zrušenie rozsudku odvolacieho súdu z existencie porušenia práva
žalobcu na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP); dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 431 ods.
1 CSP je založená v dôsledku logickej, funkčnej a teleologickej nekonzistentnosti zhodnotenia dôkazov,

predstavujúcich ucelenú skutkovú líniu, objektívne spôsobilej preukazovať tvrdenie žalobcu o absolútnej
neplatnosti spornej kúpnej zmluvy.

26. V ďalšom konaní bude úlohou súdov nižších inštancií opätovne posúdiť opodstatnenosť uplatnenej
vlastníckej žaloby so zreteľom na právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto uznesení. Odvolací

súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho
rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z
odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení nemôže
chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom v celom

súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti uvedené
v § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať pre
sporové súdne konanie relevantným argumentom odvolateľa.

27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.