Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 18, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200109
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:6022200109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca
spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AQUATHERMAL SENEC, a. s. so sídlom Slnečné
jazerá - sever, Senec, IČO: 35 827 289, zastúpený: Mgr. Et Mgr. Michal Bezák, advokát, so
sídlom Medveďovej 1566/20, Bratislava, IČO: 42 151 686, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 102543441/2021 z 13. decembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku
Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-72S/11/2022-79 zo 14. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej „správca dane") vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej
hodnoty (ďalej „DPH") za obdobie jún 2019. Správca dane rozhodnutím č. 101492703/2021 z 13.
augusta 2021 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie") určil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009

Z. z. o správe daní (ďalej „daňový poriadok") rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 7 720,80 eura za
zdaňovacie obdobie jún 2019.

2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočet DPH z faktúry vystavenej spoločnosťou Euro
Consulting Group, s. r. o., Kutuzovova 256/25, 831 03 Bratislava, IČO: 35 893 851, predmetom ktorej
bolo dodanie služby - online kampaň, s celkovou fakturovanou sumou 46 324,80 eura.

3. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane bolo, že dodanie služby - sprostredkovanie mediálneho
priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným dodávateľom Euro Consulting Group,
s. r. o., v zdaňovacom období jún 2019 nebolo preukázané.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 102543441/2021 z 13. decembra 2021 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie") tak, že prvostupňové
rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie pred správnym súdom5. Žalobca správnou žalobou žiadal zrušiť preskúmavané rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie.
Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd") rozsudkom č. k. BB-72S/11/2022-79 zo 14. marca
2024 (ďalej „napadnutý rozsudok") správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny

poriadok (ďalej „SSP") zamietol.

6. Správny súd vychádzal z toho, že v danej veci bol spochybnený žalobcom deklarovaný dodávateľ
Euro Consulting Group, s. r. o., t. j. bola spochybnená hmotnoprávna podmienka na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty - status osoby dodávateľa. Dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má

spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane - žalobca. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové
okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby,
ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu
iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie
mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro
Consulting Group, s. r. o. Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje

osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný pochybnosti
správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil. Zo zistení
správcu dane viažucich sa k dodávateľovi Euro Consulting Group, s. r. o. vyplynulo, že dodanie služby
deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané. Z vyjadrenia splnomocneného zástupcu spoločnosti
Euro Consulting Group, s. r. o., Mgr. Petra Mezeya vyplynulo, že realizáciu online kampane spoločnosť

EuroConsultingGroup,s.r.o.neuskutočnilavovlastnejréžii,alebolarealizovanásubdodávateľsky.Mgr.
Peter Mezey identifikačné údaje subdodávateľa uviesť nevedel, napriek tomu, že v zdaňovacom období
jún 2019 bol v spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o., konateľom. Mgr. Peter Mezey tiež potvrdil
existenciu zmluvy, čo bolo v rozpore s tvrdením L.. A. W. (bývalý výkonný riaditeľ žalobcu), ktorý uviedol,
že zmluva uzatvorená nebola a fakturácia bola na základe média plánov. Mgr. Peter Mezey nevedel

konkretizovať uskutočnené zdaniteľné plnenie, zdôvodniť ekonomické opodstatnenie vystavenej faktúry
ani označiť osobu subdodávateľa, ktorý by sa mal na uskutočnení dodávky pre žalobcu podieľať. Uviedol
iba to, že služba mala byť zabezpečená subdodávateľsky, subdodávateľov však označiť už nevedel.

7. Za rozhodujúce pochybnosti v tomto smere správny súd považoval všeobecnosť a nedostatočnosť

výpovede konateľa spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. v čase uskutočnenia zdaniteľných
obchodov, ktorý potvrdil vystavenie faktúry, nemal však konkrétne informácie o subdodávateľoch, keď
tvrdil, že služba bola zabezpečená subdodávateľsky.

8. Správny súd ďalej uviedol, že ani z iných zdrojov (z ďalších článkov obchodného reťazca)

sa nepodarilo zistiť také skutočnosti, ktoré by, aj napriek dôkaznej núdzi a pasivite žalobcu, boli
spôsobilé prispieť k obnoveniu hodnovernosti dôkazov ním predložených. Žalobca dôvodné pochybnosti
nevyvrátil, neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, resp. návrhy na ich vykonanie, s potenciálom na ich
vyvrátenie, a preto bol dôvodný záver, že neuniesol v daňovom konaní svoje dôkazné bremeno. Od
žalobcu možno spravodlivo požadovať, aby okrem faktúry preukázal alebo označil aj dôkazy na podporu

svojich tvrdení. Správny súd sa preto nestotožnil s názorom žalobcu, že bol neprimerane zaťažený
dôkazným bremenom.

9. Pokiaľ žalobca namietal, že výsluchom navrhovanej svedkyne pani P. Q. mohlo byť preukázané
dodanie predmetnej služby, správny súd poukázal na to, že svedkyňa pracovala v spoločnosti DIGITAL

SCREEN MEDIA s. r. o. a spoločnosti Digitalia, s. r. o. Pri telefonickom kontakte so správcom dane
uviedla, že už nepracuje ani v jednej z uvedených spoločností a nemá prístup k listinným dôkazom.
Správca dane vykonal vlastné dokazovania a vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA
s. r. o. a získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s. r. o. Vyhodnotením uvedených dôkazov
dospel správca dane k záveru, že ani tieto jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu

v zdaňovacom období jún 2019 spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. Naviac správny súd
poznamenal, že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov
zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro
Consulting Group, s. r. o., teda nebolo dôvodné sa domnievať, že by mala poskytnúť či už spoločnosť
DIGITAL SCREEN MEDIA s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. Ani správnemu súdu preto nebolo zrejmé, čo

by mala navrhovaná svedkyňa k priamemu dodávateľovi služby Euro Consulting Group, s. r. o. ozrejmiť.

10. Na základe uvedeného správny súd podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu žalobcu, keďže podľa
jeho názoru bola nedôvodná.III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

11. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej „sťažovateľ") v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť,
ktorú odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
správnemu súdu vrátil na ďalšie konanie.

12. Sťažovateľ uviedol, že správca dane nerealizoval výsluch svedkyne P. Q., ktorú navrhol už v
písomnom vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej kontroly s tým, že to, že svedkyňa už nepracuje
u svojho zamestnávateľa, ju nezbavuje jej zákonnej povinnosti svedčiť. Rovnako to nezbavuje
povinnosti správcu dane jeho zákonnej povinnosti zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo
najúplnejšie. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že nebolo zrejmé, na základe čoho žalovaný a správny súd dovodili,
že realizácia výpovede svedkyne za žiadnych okolností by nemohla prispieť k preukázaniu, že došlo k

zdaniteľnému plneniu spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. Svedkyňa mohla podľa sťažovateľa
potvrdiť materiálne plnenie spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o., keďže tejto spoločnosti formou
subdodávky poskytla plnenie spoločnosť INFRANOVA s. r. o., čo sťažovateľ preukázal poskytnutím
zmluvy medzi spoločnosťou INFRANOVA s. r. o. a spoločnosťou DIGITAL SCREEN MEDIA s. r. o., ktorej
svedkyňa bola kontaktnou osobou. Protiprávnym opomenutím realizácie výpovede svedkyne došlo tiež

k odopretiu práva sťažovateľa klásť svedkyni otázky.

13. Na záver sťažovateľ uviedol, že vydaním napadnutého rozsudku došlo k porušeniu ústavnoprávnych
a medzinárodnoprávnych garantovaných základných princípov materiálneho právneho štátu a navrhol,
aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu

na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania a trov kasačného konania.

14. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že zotrváva na svojom rozhodnutí a
jeho odôvodnení a vyjadrení k žalobe. Navrhol, aby bola žaloba (zrejme myslel kasačná sťažnosť)
zamietnutá.

15. Sťažovateľ sa následne vyjadril k vyjadreniu žalovaného z 11. októbra 2024, kde konštatoval, že
sa pridržiava svojich chronologicky skorších podaní/vyjadrení a navrhuje, aby Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a
sťažovateľovi priznal náhradu trov konania a trov kasačného konania.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

16. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej „kasačný súd")
ako súdu vecne príslušnému na konanie a rozhodnutie (§ 11 písm. h/ SSP). Kasačný súd preskúmal

napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 453 SSP), pričom po zistení, že kasačná
sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) v zákonnej lehote (§ 443 ods. 1 SSP)
a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), vo veci nenariadil
pojednávanie (§ 455 SSP) a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
nedôvodná.

17. Kasačný súd zistil, že totožné námietky sťažovateľa už boli predmetom skorších konaní (rozhodnutie
kasačného súdu sp. zn. 4Sfk/34/2024 a 4Sfk/33/2024 z 22. januára 2025), ktoré sa týkali rovnakých
záverov, pri obdobnom skutkovom stave i právnom posúdení nepriznaného nároku na odpočet DPH. Od
posúdenia sťažnostných bodov v týchto rozhodnutiach sa neodchýlil kasačný súd ani v tomto konaní.

18. Kasačný súd, v podstatnom (mutatis mutandis) sa stotožňujúc s rozsudkom kasačného súdu sp.
zn. 4Sfk/34/2024 z 22. januára 2025 (týkajúcim sa zdaňovacieho obdobia máj 2019, kde síce ako
deklarovaný dodávateľ vystupovala spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o., ale tvrdený modus operandi
bol rovnaký a v preverovanom dodávateľskom reťazci sa vyskytli rovnakí deklarovaní subdodávatelia;

kľúčová námietka sa týkala nevypočutia rovnakej svedkyne a rovnakých spoločností), postupom podľa
§ 464 ods. 1 SSP naň odkazuje:„48. Sťažovateľ v podstate v kasačnej sťažnosti namieta skutočnosť, že orgány verejnej správy v jeho
veci nevypočuli ako svedkyňu p. P. Q., keď tento postup správny súd napadnutým rozsudkom odobril
a tak uvedené nesprávne právne posúdil. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ v kasačnej

sťažnosti nenapadol vlastné meritórne posúdenie veci správnym súdom v tom zmysle, že dôvodom
pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo spornej faktúry od spoločnosti H.M.B. Group, s. r. o.
bolo primárne to, že zo strany sťažovateľa nebolo preukázané, že mu fakturované služby dodala práve
uvedená spoločnosť (resp. zo strany orgánov verejnej správy bolo toto spochybnené), t. j. že nebolo
preukázané, že predmetné služby boli sťažovateľovi poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (čo je jednou

z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie DPH) - k tomu pozri napr. aj bod
10 tohto rozsudku. Kasačný súd preto v tomto konaní neposudzoval správnosť záverov správneho
súdu vo vzťahu k týmto jeho záverom - a v zmysle koncentračnej zásady, ktorá v súdenej veci platí
podľa príslušných ustanovení SSP - zameral svoju pozornosť výlučne na otázky namietané v kasačnej
sťažnosti týkajúce sa nevypočutia svedkyne p. Q..

49. Poukázal pritom na vybrané zásady správy daní a ustanovenia Daňového poriadku týkajúce sa
dokazovania. Uviedol, že sa nestotožňuje s postupom orgánov verejnej správy, keď tieto odmietli p. Q.
vypočuť z dôvodu, že už nebola v pracovnom pomere so spoločnosťami DIGITAL SCREEN MEDIA,
s.r.o., resp. spoločnosťou Digitalia, s.r.o. (bod 3.22 kasačnej sťažnosti). Má za to, že svedkyňa mala byť
vypočutá, aby jej sťažovateľ mohol klásť otázky a z dôvodu, že jej výpoveď mohla prispieť k objasneniu

veci a mohla potvrdiť reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia.

50. Kasačný súd verifikoval, či sťažovateľ v rámci konania orgánov verejnej správy výsluch p. Q. navrhol
azistil,žetentakurobilnapr.podanímzodňa20.11.2020.Vňomuviedol,žemateriálneplneniejemožné
preukázať „výsluchom konateľa spoločnosti INFRANOVA, s.r.o. Mgr. art. Stanislav Herko, trvale bytom

Jána Stanislava 3584/20B, 841 05 Bratislava - mestská časť Karlova Vec a rovnako výsluchom P. Q.
ako kontaktnej osoby spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s.r.o. [...] ktorá je podľa našich informácií
aktuálne zamestnancom spoločnosti Digitalia s.r.o., IČO: 52 247 163. Spoločnosť Digitalia s.r.o., IČO:
52 247 163 podľa informácií disponuje archívom kampaní ako súčasný vlastník OUTDOOR a INDOOR
obrazoviek.".

51. S predmetným dôkazným návrhom sa správca dane vysporiadal tak, že výsluch Mgr. art. Herka na
návrh sťažovateľa uskutočnil, a to dňa 14.01.2021 (č. l. 213 administratívneho spisu). Oznámením zo
dňa 18.06.2021 správca dane sťažovateľa upovedomil, že dňa 08.12.2020 sa zamestnanec správcu
dane telefonicky spojil s p. Q., ktorá mu oznámila, že od 01.11.2020 nie je zamestnancom spoločnosti

Digitalia, s.r.o. a že „v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam, ani v spoločnosti DIGITAL
SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o." (str. 11 oznámenia správcu dane zo dňa
18.06.2021, č. l. 351 administratívneho spisu).

52. I napriek uvedenému sťažovateľ zopakoval svoj návrh p. Q., a to v podaní zo dňa 12.07.2021 (str.

5, č. l. 355 administratívneho spisu), resp. na ústnom pojednávaní dňa 27.07.2021 (k tomu pozri str. 11
rozhodnutia správcu dane č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021, č. l. 373 administratívneho spisu).

53. Správca dane následne v prvostupňovom rozhodnutí v nadväznosti na skutočnosti zistené od p. Q.
v súvislosti s vykonanými dôkazmi uviedol, že táto „aktuálne nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia,

s.r.o., a to od dátumu 01.11.2020 a v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam v spoločnosti
DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.". Na základe uvedeného potom
správca dane dospel k záveru, že uvedenú osobu ako svedkyňu nevypočuje (str. 10 rozhodnutia správcu
dane č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021, č. l. 373 administratívneho spisu). Práve v súvislosti s
nevykonaním predmetného návrhu na doplnenie dokazovania správca dane v tom istom rozhodnutí

(str. 11) uviedol, že správca dane vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. (pozn.
kasačného súdu - p. Privrel) a že získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s.r.o., a preto správca
dane nesúhlasil s výsluchom p. P. Q..

54. Tu kasačný súd uvádza, že ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného, dôvodom pre nevypočutie p.

Q. správcom dane nebola samotná skutočnosť, že táto už v čase, keď k výsluchu malo dôjsť nebola
zamestnaná v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. v spoločnosti Digitalia, s.r.o., ale aj
to, že táto už - práve z dôvodu, že pre predmetné spoločnosti už nepracovala - nemala ani prístup
k archívnym dokumentom ohľadom reklamných kampaní. Ak teda sťažovateľ v bode 3.22 kasačnejsťažnosti poukázal len na túto skutočnosť ako na údajný dôvod, pre ktorý p. Q. správcom dane nebola
vypočutá, Najvyšší správny súd uvádza, že z listín založených v administratívnom spise vyplýva, že
dôvodom pre jej výsluch bolo primárne to, že už nedisponovala prístupom k tomu, aké reklamné

kampane zabezpečovala v rámci spoločností, v ktorých pracovala.

55. Tu nie je možné opomenúť, že sťažovateľ na preukázanie materiálnej existencie plnenia (reklamné
služby v mesiaci máj 2019) navrhol dvoch svedkov, a to Mgr. art. Stanislava Herka a p. Q.. Správca
dane Mgr. art. Herka vypočul (t. j. tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel) a naviac (berúc do úvahy,

že p. Q. už prístup k archívnym kampaniam nedisponovala), správca dane si obstaral priamo od
spoločnosti Digitalia, s.r.o. dôkazy k reklamným kampaniam za rozhodný časový úsek (k tomu pozri
aj toto odôvodnenie vyššie). Vykonané dôkazy pritom poskytnutie reklamných služieb deklarovaným
dodávateľom sťažovateľovi v mesiaci máj 2019 nepotvrdili.

56. Podľa názoru kasačného súdu, postup správcu dane bol v podmienkach súdenej veci zo zákonného

hľadiska plne udržateľný. Vykonal jeden z dôkazov, ktorý sťažovateľ navrhol vykonať na preukázanie
materiálnej existencie plnenia (výsluch Mgr. art. Stanislava Herka) a nevypočul p. Q., keď táto vo
vzťahu k správcovi dane odkomunikovala, že už s dotknutými spoločnosťami nie je v pracovnom
pomere a zároveň uviedla, že už nemá prístup k archívnym reklamným kampaniam. Tento stav dokonca
správca dane kompenzoval tým, že si obstaral relevantné dokumenty, ktoré by mohli preukazovať

poskytnutie reklamných služieb, priamo od spoločnosti Digitalia, s.r.o., pre ktorú p. Q. od 01.11.2020
nepracuje. V tejto súvislosti však kasačný súd zároveň pripomína, že dôvodom pre nepriznanie
práva na odpočítanie DPH zo spornej faktúry - ako to ustálil správny súd a tento záver v kasačnej
sťažnosti sťažovateľ nenapadol - bolo v zásade to, že nebolo preukázané, že by fakturované služby
sťažovateľovi poskytla spoločnosť H.M.B. Group, s.r.o. ako iná zdaniteľná osoba (a iný dodávateľ s

takýmto statusom preukázaný nebol). Toto, logicky, redukuje aj nevyhnutnosť vypočutia sťažovateľom
navrhnutej svedkyne, keď táto - podľa dôkazného návrhu - mala preukázať samotnú existenciu plnenia,
nie status osoby dodávateľa.

57. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, postupu správcu dane, ktorý za opísaných

okolností nepristúpil k výsluchu p. Q., kasačný súd nič nevytýka.

58. Zákonnosť tohto postupu vo všeobecnej rovine odôvodnil v napadnutom rozsudku aj správny súd
(konkrétne v bode 41 napadnutého rozsudku - k tomu pozri aj bod 13 vyššie), z ktorého vybrané časti
sťažovateľ citoval v kasačnej sťažnosti (body 3.23 až 3.25 kasačnej sťažnosti) spochybňujúc, resp.

napádajúc tak správnosť právnych záverov správneho súdu.

59. Za vyššie uvedených okolností (ako aj okolností uvedených ďalej v tomto rozsudku) - a vychádzajúc
z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v kasačnej sťažnosti, ktorej dôvody a rozsah sú limitom
prieskumu v tomto konaní (§ 441, § 445 ods. 2 SSP) - neidentifikoval ani Najvyšší správny súd ako

podstatnú vadu konania to, že p. Q. správca dane nevypočul. Na strane druhej, tento sa preukázateľne
snažil - aj mimo dôkazných návrhov sťažovateľa - ďalšími dôkazmi zistiť, či príslušná služba v danom
čase (máj 2019) poskytnutá bola, príp. kým, keď takto získané dôkazy žiadne relevantné skutočnosti
v tomto smere nepreukázali. Proti záveru správcu dane (t. j. že listiny o minulých kampaniach získané
od spoločnosti Digitalia s.r.o.) poskytnutie reklamy v mesiaci máj 2019 - a už vôbec nie spoločnosťou

H.M.B. Group, s.r.o. - nepreukazujú, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nič nevytýka.

60. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na významnú časť odôvodnenia týkajúcu sa nevypočutia p.
Q., ktorú sťažovateľ zrejme opomenul, resp. na ňu v kasačnej sťažnosti neodkázal. Jedná sa konkrétne
o časť bodu 41 napadnutého rozsudku, ktorá znie: „[...] Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel

správca dane k záveru, že ani tieto dôkazy jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu
v zdaňovacom období máj 2019 spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenáva,
že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani
žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a
INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o., teda nie je dôvodné sa

domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách
by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. [...]" (pozn.
zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku). Z meritórneho hľadiska sa pritomjedná o významnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá podstatným spôsobom odôvodňuje
aj to, prečo nebolo relevantné - v daných podmienkach - realizovať výsluch p. Q..

61. Je totiž zrejmé, že orgány verejnej správy ustálili a správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
potvrdil ako reťazec dodania reklamných služieb nasledovný obchodný reťazec: DIGITAL SCREEN
MEDIA s. r. o. › INFRANOVA, s. r. o. › H.M.B. Group, s. r. o. (dodávateľ sťažovateľa) › AQUATHERMAL
SENEC, a. s. (sťažovateľ) - (k tomu pozri napr. body 37, 39 a i. napadnutého rozsudku). Ako to vyplýva z
tohtorozsudkuvyššie(aajzosamotnéhodôkaznéhonávrhusťažovateľa-ktomupozritotoodôvodnenie

vyššie), p. Q. mala pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. Digitalia, s.r.o.,
nebola zamestnankyňou spoločnosti H.M.B. Group, s.r.o., t.j. nemala väzby na uvedené spoločnosti. Aj
sám sťažovateľ ju napokon navrhol vypočuť ako osobu, ktorá bola zamestnaná pre iné subjekty (nie pre
priameho dodávateľa sťažovateľa).

62. V bode 36 napadnutého rozsudku správny súd jednoznačne vymedzil (a toto sťažovateľ ani v

kasačnej sťažnosti nenapadol), že pri posudzovaní veci vychádzal z toho, že „[...] bol spochybnený
žalobcom deklarovaný dodávateľ H.M.B. Group, s. r. o., t.j. bola spochybnená hmotnoprávna podmienka
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty - status osoby dodávateľa. Dôkazné bremeno ohľadom statusu
osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane - žalobca. Pokiaľ však
existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej

preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade osobitné skutkové
okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že
služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť
dodanáspoločnosťouH.M.B.Group,s.r.o..Keďžesplneniehmotnoprávnychpodmienoknaodpočítanie
dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný

pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
splnil." (pozn. zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).

63. Túto koncepciu právneho hodnotenia veci potvrdil správny súd aj v bode 37 napadnutého
rozsudku (napr. „[...] Zo zistení správcu dane viažucich sa k dodávateľovi H.M.B. Group, s. r. o.

vyplynulo, že dodanie predmetnej služby deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané. [...]" a
napokon súhrnne aj v bode 38 napadnutého rozsudku, kde uviedol: „Vyššie zmienené skutočnosti
(chýbajúce konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch na strane deklarovaného dodávateľa)
predstavujú pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou H.M.B. Group, s. r. o.,
ktoré spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné

bremeno (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Zistené
pochybnosti boli komunikované žalobcovi. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii
sporných obchodov - nemal k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od H.M.B.
Group, s. r. o. Žalobca pritom neoznačil žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby dodať a
ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, že

skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená) by museli mať nevyhnutne
postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že predmetnú faktúrou
fakturovanú službu mu dodal ním deklarovaný dodávateľ spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o." (pozn.
zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).

64. Z uvedeného je teda zrejmé, že predmetom dopĺňania dokazovania, resp. formulovania návrhov na
doplnenie dokazovania zo strany sťažovateľa (ak mienil uniesť súvisiace dôkazné bremeno odôvodňuje
priznanie práva na odpočítanie DPH) mali byť primárne dôkazy smerujúce k preukázaniu toho, že sporné
reklamné služby v mesiaci máj 2019 boli sťažovateľovi reálne poskytnuté spoločnosťou H.M.B. Group,
s. r. o. - ako jeho priamym dodávateľom (a zdaniteľnou osobou). Ako to totiž uviedol správny súd v

napadnutom rozsudku (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie), sťažovateľ tvrdil, že mu služby poskytol
deklarovaný dodávateľ H.M.B. Group, s. r. o., resp. nikdy netvrdil, že by mu služby dodal iný dodávateľ (a
kto by ním mal byť), a preto bolo jeho povinnosťou preukázať poskytnutie služby práve týmto subjektom
ako zdaniteľnou osobou.

65. Práve tieto skutočnosti správny súd primerane zhrnul v tej časti odôvodnenia, ktorú kasačný súd
citoval vyššie v bode 60 tohto rozsudku. Akokoľvek teda brojil sťažovateľ proti názoru správneho súdu,
že správnemu súdu nie je zrejmé, „čo by mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť", toto konštatovanie
správneho súdu je logické, keď p. Q. titulom jej skoršieho pracovného pôsobenia v iných spoločnostiachako v spoločnosti H.M.B. Group, s. r. o. by - vychádzajúc aj z iných dôkazov, ktoré orgány verejnej správy
vykonali - nemohla dokázať poskytnutie reklamných služieb sťažovateľovi spoločnosťou H.M.B. Group,
s. r. o., keď ona sama mala v rozhodnom čase pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o.,

ktorá vlastnila obrazovky, na ktorých mohla reklama sťažovateľa bežať. Toto by však nepreukazovalo,
že tieto služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o. (ako iná zdaniteľná osoba), a
to najmä v prípade, ak celá reklamná služba mala byť poskytovaná v reťazci až štyroch dodávateľov:
vlastník obrazoviek (DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o.) › subdodávateľ (INFRANOVA, s. r. o.) › dodávateľ
sťažovateľa (H.M.B. Group, s. r. o.) › sťažovateľ. V tomto kontexte najvyšší správny súd dopĺňa, že ani

dôkazný návrh sťažovateľa (k tomu pozri bod 50 vyššie) nesmeroval k tomu, že by táto osoba bola
schopná svojou svedeckou výpoveďou preukázať, že dodávateľom reklamnej služby v mesiaci máj 2019
sťažovateľovi bola spoločnosť H.M.B. Group, s. r. o., ale to, že táto osoba by mala disponovať archívnymi
kampaňami, keďže pracovala u vlastníka obrazoviek.

66. Tu však kasačný súd opätovne poukazuje na to, že správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že

primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci nebolo spochybnenie
samotnej materiálnej existencie plnenia (body 10 a 48 tohto rozsudku vyššie) - pozn.: tento záver
správneho súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapáda - ale spochybnené bolo to, že toto plnenie
sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (H.M.B. Group, s. r. o.) ako platiteľ dane (iná
zdaniteľnáosoba)-ktomupozriajbody60,62a63tohtorozsudkuvyššie.Právenauvedenévýchodiská

reaguje potom odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu v bode 41 v časti, ktorú sťažovateľ
v rámci hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku opomenul.

67. V tomto kontexte Najvyšší správny súd dopĺňa, že ak sťažovateľ namietal nepresvedčivosť, príp.
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku (k tomu pozri bod 17 vyššie), na materiálne odôvodnenie

tohto kasačného bodu v skutočnosti rezignoval. Podľa názoru kasačného súdu je však napadnutý
rozsudok riadne odôvodnený a osobitne v otázke, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti špecifikoval
(nesprávne právne posúdenie nevypočutia svedkyne p. Q.) sú príslušné časti napadnutého rozsudku
dostatočné, logické, presvedčivé a vecne správne. Správny súd poskytol sťažovateľovi vyčerpávajúcu
odpoveď na to, prečo nepovažoval za dôvodné realizovať výsluch p. Q. ani on, a teda prečo nebol

nezákonný postup správcu dane, ak navrhnutú svedkyňu nevypočul.

68. V súhrne preto kasačný súd uvádza, že orgány verejnej správy nepochybili, ak v podmienkach
súdenej veci k výsluchu p. Q. nepristúpili. Tento postup zrozumiteľne a primerane odôvodnili. Napadnutý
rozsudok správneho súdu nie je nezákonný, ak tento postup orgánov verejnej správy aproboval a

nepovažoval ho za porušenie práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Myšlienkové pochody
správneho súdu sú v napadnutom rozsudku dostatočné a jasne vysvetlené. Naviac, sťažovateľ v
kasačnej sťažnosti výslovne ani nenapáda, že by orgány verejnej správy nezistili skutkové okolnosti v
potrebnom rozsahu (vo všeobecnosti), ale sa pokúšal správny súd (a kasačný súd) presvedčiť fakticky o
nevyhnutnosti vykonania jedného dôkazu vo veci, ktorý dôkaz však kasačný súd v podmienkach súdenej

veci nevyhodnotil ako podstatný/nevyhnutý pre riadne rozhodnutie vo veci. Argumenty sťažovateľa
zhrnuté v bode 30 tohto rozsudku a - podľa jeho názoru - preukazujúce nezákonnosť postupu správcu
dane (žalovaného) a následne aj správneho súdu sú vecne nesprávne a nedôvodné. Ak totiž nebolo
relevantné navrhnutú svedkyňu vypočuť (čo z vyššie uvedených dôvodov nebolo), nemohlo tým
dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, a to ani nemožnosťou realizácie parciálnych úkonov, ktoré by

s tým súviseli (napr. namietaná nemožnosť klásť otázky navrhnutej svedkyni). Ak je totiž zákonné
neuskutočnenie hlavného úkonu namietaného sťažovateľom, nemôže byť nezákonným nemožnosť
realizácie čiastkového úkonu, ktorý je jeho súčasťou.

69. Záverom Najvyšší správny súd konštatuje, že na predmetné závery žiadnym spôsobom nedopadajú

ani rozhodnutia súdov, na ktoré sťažovateľ odkázal vo svojej kasačnej sťažnosti. Rozhodnutie
Najvyššieho súdu (bod 23 tohto rozsudku) nie je vo veci relevantné, keďže postup orgánov verejnej
správy bol správnym súdom vyhodnotený ako zákonný, keď s týmto záverom sa kasačný súd stotožnil.
Nedošlo teda k (nezákonnému) „preferenčnému režimu" ochrany daňových záujmov štátu na úkor práv
daňového subjektu. K tomu by mohlo dôjsť, ak by bola identifikovaná nezákonnosť v konaní orgánov

verejnej správy, čo však kasačný súd v rozsahu vznesených kasačných námietok vo veci neidentifikoval.
V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (bod 29 tohto rozsudku vyššie)
kasačný súd v prvom rade uvádza, že rozhodnutia uvedeného súdu z formálneho hľadiska pre Najvyšší
správny súd záväzné nie sú, avšak ani z materiálneho hľadiska neboli vo veci identifikované okolnosti,ktoré by indikovali, že sa výsluchu navrhnutej svedkyne správca dane „účelovo vyhýbal". Nevykonanie
navrhnutého dôkazu správcom dane nemôže bez ďalšieho znamenať, že sa jedná o „účelové vyhýbanie
sa" vykonaniu predmetného dôkazu. V súdenej veci - z vyššie uvedených dôvodov - nebolo dôvodné

a už vôbec nie nevyhnutné navrhnutú svedkyňu vypočuť. Ani sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
neodôvodnil, od čoho odvíja svoj záver, resp. argumentáciu, že nevypočutie p. Q. správcom dane by
malo byť „účelovým vyhýbaním sa" jej výsluchu (a prečo). Nie je v tomto zmysle úlohou kasačného súdu
dotvárať argumentáciu sťažovateľa, príp. dohľadávať dôkazy v uvedenom smere.

70. Ak potom sťažovateľ namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom fakticky odobril porušenie
viacerých ustanovení Daňového poriadku zo strany orgánov verejnej správy v jeho neprospech (najmä
§ 24 ods. 4, § 25 ods. 1, 24 ods. 2, § 25 ods. 4, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 24 ods. 2, § 24 ods. 4, §
25 ods. 1, § 25 ods. 4) - k tomu pozri o. i. body 3.29 a 3.30 kasačnej sťažnosti - s týmto jeho názorom sa
Najvyšší správny súd nestotožnil a napadnutý rozsudok správneho súdu považuje v rozsahu v kasačnej
sťažnosti namietanej nezákonnosti - za zákonný. Kasačný súd tiež neidentifikoval v postupe orgánov

verejnej správy, resp. správneho súdu také pochybenia, ktoré by akýmkoľvek spôsobom predstavovali
zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa, resp. by predstavovali porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a pod., ktorých porušenie namietal (k tomu pozri body 18 a 19 tohto rozsudku
vyššie). Verejnú správu v súdenej veci realizovali orgány verejnej správy v rozsahu zákonom zverených
právomocí a spôsobom, ktorý je súladný s účinnou právnou úpravou. Tak orgány verejnej správy, ako ani

správny súd napadnutým rozsudkom nevstúpili do ústavnoprávneho režimu ochrany práv sťažovateľa
tak, ako to namietal v kasačnej sťažnosti. Právu daňového subjektu navrhovať dôkazy v rámci konania
pred orgánmi verejnej správy zodpovedá - okrem iných - povinnosť týchto orgánov uskutočniť konanie
rýchlo a hospodárne a zároveň tak, aby boli zistené všetky okolnosti podstatné pre vec (t. j. nie
tzv. absolútna pravda, ale „iba" dostatočné ozrejmenie skutkových okolností relevantných pre vydanie

zákonného rozhodnutia). Samotný návrh na vykonanie dôkazu správcu dane ex lege nezaväzuje k jeho
vykonaniu, a to najmä v prípade, ak by bol predmetný dôkaz pre vec irelevantný, t. j. nemá dôkaznú
hodnotu vo vzťahu k podstatným skutočnostiam, ktoré sú pre vec dôležité. Uvedené podmienky a
predpoklady v súdenej veci splnené boli. Ich aprobácia správnym súdom teda nepredstavuje porušenie
práv sťažovateľa zo strany súdu. Naviac, pre nevykonanie tohto dôkazu (výsluchu p. Q.) existovali

aj materiálne dôvody, a to najmä to, že - v rozpore s predpokladom sťažovateľa - v rozhodnom
čase už navrhovaná svedkyňa nedisponovala archívnymi reklamnými kampaňami realizovanými na
obrazovkách, ktoré vlastnil jej niekdajší zamestnávateľ, vypovedať mala ku skutočnostiam u prvého
subjektu v reťazci dodávateľov (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), keď predmetom dokazovania
malo byť to, že služby sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (nie prvý subjekt v reťazci), s

ktorým svedkyňa z pracovnoprávneho hľadiska nič nemala. Toto právne racionalizuje postup správcu
dane, ktorý za týchto okolností k jej výsluchu nepristúpil.

19. Kasačný súd na základe vyššie uvedených záverov kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako
nedôvodnú zamietol.

20. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467
ods. 1 SSP. Sťažovateľ nebol v kasačnom konaní úspešný, preto mu kasačný súd právo na náhradu
trov kasačného konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.