Uznesenie – Dedičské právo ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, November 19, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5721203777
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5721203777.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C. M., narodeného XX. Y. XXXX, U., G. XXXX/XX,
2/ C.. U. M., narodeného X. D. XXXX, U., G. XXXX/XX, oboch zastúpených advokátom Mgr. Romanom
Šulhánekom, Martin, I. kolónia 2189/41, proti žalovaným 1/ C.. U. N., narodenému XX. I.Á. XXXX, F., K.
K. XXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Žilina, Námestie M. R. Štefánika
1, 2/ Ľ. Č., narodenej XX. U. XXXX, Ž., P. E. XXXX/XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária

SLAMKA & Partners s.r.o., Dolný Kubín, Radlinského 1735/29, IČO: 50 120 000, o určenie neplatnosti
závetu, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 11C/46/2021, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. októbra 2023 sp. zn. 11Co/8/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. októbra 2023 sp. zn. 11Co/8/2023 z r u š u j e a vec mu v
r a c i a na ďalšie konanie.

Uznesenia Okresného súdu Martin č. k. 11C/46/2021-634 z 9. februára 2024, č. k. 11C/46/2021-644 z
9. februára 2024, č. k. 11C/46/2021-723 z 11. apríla 2024 a č. k.11C/46/2021-729 z 11. apríla 2024 z
r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 11C/46/2021-478
z 27. júla 2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 11C/46/2021-540 z 12. septembra 2022 žalobu,

ktorou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti závetu zo 14. októbra 2017 zamietol; žalovaným 1/
a 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov pôvodného a dovolacieho konania v rozsahu
100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s § 476 ods. 1 a 2, § 476a, § 476b, § 476e, § 476f, § 477, § 478, § 480
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“), § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,CSP“) a § 194 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CMP“). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil,
že naliehavý právny záujem na podanie žaloby vzhliadol v zmysle ustanovenia § 194 ods. 1 CMP v
spojení s uznesením sp. zn. 17D/647/2017 z 25. mája 2018, z ktorého mal preukázané, že konanie
o dedičstve bolo prerušené a žalobcovia 1/ a 2/ boli odkázaní, aby v lehote jedného mesiaca od

právoplatnosti uvedeného uznesenia podali žalobu o neplatnosť závetu. Konštatoval, že v spore nemal
preukázané skutočnosti, pre ktoré žalobcovia žiadali určiť neplatnosť závetu, preto žalobu zamietol.
Ustálil,žezávetoznačenýako„Poslednávôľa-závet“zo14.októbra2017(ďalejajako„alografnýzávet“)
nebolnapísanývlastnourukouzávetcu,aleinýmspôsobom,atonapočítači.Súčasnepoukázalnato,že
medzi stranami nebolo sporné, že poručiteľka bola schopná čítať aj písať. Na základe uvedeného preto
dospel k záveru, že alografný závet spĺňa náležitosti v zmysle § 476b Občianskeho zákonníka, pričom

uviedol, že podmienkou platnosti takéhoto závetu je, že musí byť poručiteľom, ktorý je schopný čítať apísať, čo v konaní nebolo sporné. Skutočnosť, že poručiteľka tento závet vlastnoručne podpísala, bola
preukázaná aj z predmetnej listiny, ktorá bola potvrdená aj súčasne prítomnými svedkyňami E. a U.. G..

1.2. Súd prvej inštancie námietku, že žalovaný 1/ mal vyhotoviť text predmetného závetu na počítači,
vyhodnotil ako bezdôvodnú, nakoľko nie je rozhodné to, kto text závetu fakticky napísal, nakoľko
ak bol text napísaný mechanicky, nejedná sa o pisateľa závetu v zmysle § 476f Občianskeho
zákonníka, ale o osobu, ktorá iba plnila úlohu mechanického vyhotoviteľa textu a jeho neplatnosť
nespôsobuje, že závetom povolaným dedičom pôsobil ako pisateľ závetu (rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/153/2002). Skutočnosť, že text závetu zodpovedá skutočnej
vôli poručiteľky, je zabezpečená vlastnoručným podpisom poručiteľky v závete a ďalej aj tým, že pred
dvoma súčasne prítomnými svedkami poručiteľka prejavila svoju vôľu, že listina obsahuje jej poslednú
vôľu a títo svedkovia sa na závet potvrdzujúci uvedené skutočnosti podpísali. Ani výsledky vykonaného
dokazovania nepreukázali opak. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že svedkovia, ktorí sa na
tomto závete podpísali pod vlastnoručný podpis poručiteľky, svojím podpisom potvrdili, že poručiteľka

výslovneprejavilapreddvomasúčasneprítomnýmisvedkami,želistinaobsahujeporučiteľkinuposlednú
vôľu a v závete sa podpísali pod textom „My dolu uvedení a podpísaní svedkovia potvrdzujeme, že
p. L. P., nar. XX.XX.XXXX, G. č. XXXX/XX, U. - P., pred nami súčasne prítomnými závet vlastnoručne
podpísala, prečítala a vyjadrila sa, že závet vyjadruje jej skutočnú a vážnu poslednú vôľu“ a nasledovali
mená a priezviská, adresy svedkov a ich vlastnoručné podpisy. Závet, ktorý bol spísaný dňa 14. októbra

2017, vlastnoručne podpísaný poručiteľkou a pred dvoma súčasne prítomnými svedkyňami, podľa súdu
prvej inštancie obsahuje skutočne poslednú vôľu poručiteľky, čo preukazuje okrem samotnej listiny aj
dokazovanie vykonané výsluchom žalovaných 1/ a 2/ a výpoveďou svedkyne U.. G..

1.3. Výpoveď svedkyne E. z pojednávania z 23. marca 2022 súd prvej inštancie vyhodnotil ako

nedôveryhodnú, s poukazom na to, že menovaná svedkyňa nevypovedala pravdu o tom, či ju oslovili
žalobcoviaohľadomokolnostíspisovaniaalografnéhozávetu,keďnaotázkuprávnehozástupcužalobcu
1/ poprela, že po stretnutí dňa 14. októbra 2017 ju kontaktovali žalobcovia, pričom vypovedala „Nie, nie,
nie, určite nie, nič takého“. Taktiež na otázku právneho zástupcu žalobcov, či sa stretla so žalobcami
a riešili obsah stretnutia zo 14. októbra 2017, menovaná svedkyňa opätovne vypovedala, že nie, a

to aj napriek tomu, že súdu poskytla dve listiny, ktoré súviseli so stretnutím zo 14. októbra 2017. Na
otázku súdu, odkiaľ tieto listiny má, vypovedala, že jej to dal asi U. M., ako aj otázky s odpoveďami,
ktoré svedkyňa poskytla súdu a súviseli s danou vecou, ktoré jej dal doma. V tejto súvislosti súd prvej
inštanciesúčasneupriamilpozornosťnato,ženapojednávaníkonanomdňa29.júna2022,sámžalobca
2/ uviedol, že sa so svedkyňou stretli za účelom objasnenia nezrovnalostí medzi rôznymi zneniami

viacerých závetov a konceptu alografného závetu. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že svedkyňa
ohľadom kontaktu so žalobcami v uvedenej veci nehovorila pravdu, lebo v skutočnosti so žalobcami o
veci komunikovala. Uvedené spolu so skutočnosťou, že na pojednávaní, konanom dňa 23. marca 2022
niektoré otázky žalobcu 2/ boli podľa názoru súdu kladené svedkyni spôsobom, že ju navádzali k určitej
odpovedi, bolo súdom prvej inštancie vyhodnotené tak, že svedkyňa mohla vypovedať aj o tom, o čom

nebola sama presvedčená, že sa v skutočnosti stalo, pričom spôsob kladenia otázok svedkyni zo strany
žalobcu 2/ a jeho právneho zástupcu bol aj predmetom námietok právneho zástupcu žalovaného 1/.
Uvedené skutočnosti preto súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že svedkyňa E. mohla byť podvedome,
hoc aj nechtiac, ovplyvnená práve tým, že jej boli predložené otázky žalobcov, ktoré súdu poskytla s
vyhotovenými odpoveďami, keď aj sám žalobca 2/ uviedol, že so svedkyňou sa stretol preto, lebo bolo

potrebné objasniť, prečo sa jednotlivé listiny závetov v tak krátkom časovom slede líšia a že sa s pani
E. dohodli, že sa stretnú v jej byte pred termínom prvého predbežného vyšetrenia ohľadne dedičského
konania s tým, že žalobca 2/ pripraví detailné otázky o priebehu spisovania alografného závetu. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že stretnutie v byte svedkyne potvrdilo, že čítal
otázky napísané na počítači, ktoré si pripravil a rukou písal odpovede svedkyni E. vo forme poznámok

a následne si tieto rukou písané odpovede prepísal na počítači. Napokon poznamenal, že uvedená
svedkyňa je so žalobcami v príbuzenskom vzťahu.

1.4. Súd prvej inštancie súčasne ako nedôvodné vyhodnotil námietky žalobcov, týkajúce sa nimi
deklarovanej nedôveryhodnosti výpovede svedkyne U.. G., ktorá vypovedala na pojednávaní konanom

dňa 29. júna 2022. Dôvodil, že menovaná svedkyňa si vybavovala niektoré skutočnosti a spomienky
postupne, čo považoval za pochopiteľné s ohľadom na odstup času, ktorý uplynul od uvedeného dňa,
ako aj s ohľadom na vek svedkyne. Z celkového správania sa svedkyne súd prvej inštancie nadobudol
presvedčenie, že svedkyňa sa snažila spomenúť na uvedené okolnosti objektívne. Konštatoval, žeuvedená svedkyňa potvrdila, že závet, ktorý podpísala poručiteľka a obe svedkyne, sa čítal hromadne
pre všetkých, pričom opakovane vypovedala, že listinu, ktorú priniesol žalovaný 1/ už prepísanú na
počítači, žalovaný 1/ aj čítal v zhode s výpoveďami žalovaných 1/ a 2/, poručiteľka k nej nemala výhrady,

podpísali ju vlastnoručne, ako aj svedkyne U.. G. a E.. Na základe uvedeného preto ustálil, že aj keď
menovaná svedkyňa vypovedala, že podpisovali rukou písaný závet, súd prvej inštancie konštatoval,
že rukou podpísaný závet poručiteľky svedkyňami U.. G. a E. v konaní produkovaný nebol. Súd prvej
inštancie za rozhodné považoval to, že svedkyňa U.. G. vypovedala o tom, že iba raz sa podpisovala ako
svedkyňa na závete a svoj podpis ako svedkyne na závete spísanom na počítači potvrdila. Z uvedeného

teda súd prvej inštancie vyvodil, že svedkyne podpísali iba počítačom napísanú listinu zo 14. októbra
2017, o ktorej menovaná svedkyňa aj žalovaní 1/ a 2/ zhodne vypovedali, že bola nahlas prečítaná.
Súčasne poukázal na výpoveď svedkyne U.. G., z ktorej vyplynulo, že iné stretnutie ohľadne spisovania
závetu nebolo a že iba jedenkrát sa zúčastnila takéhoto stretnutia. Tiež poukázal na tvrdenie svedkyne
U.. G., podľa ktorého práve svedkyňa E. mala súdu odovzdať závet, ktorý podpísali dňa 14. októbra
2017, pričom uvedená svedkyňa ako závet podpísaný svedkyňami odovzdala súdu práve alografný

závet. Na základe uvedeného preto dospel k záveru, že svedkovia, ktorí sa na tomto závete podpísali
pod vlastnoručný podpis poručiteľky, svojím podpisom potvrdili, že poručiteľka výslovne prejavila pred
nimi dvoma súčasne prítomnými svedkami, že listina obsahuje poručiteľkinu poslednú vôľu. Skutočnosť,
že predmetná posledná vôľa obsahuje vôľu poručiteľky, svojou výpoveďou potvrdila svedkyňa U.. G.,
ako aj potvrdili výpovede žalovaných 1/ a 2/, keďže zo všetkých týchto výpovedí vyplynulo, že žalovaný

1/ potom, čo priniesol alografný závet, tento nahlas prečítal. Žalovaní 1/ a 2/ tiež jednoznačne vypovedali
o tom, že poručiteľka na otázku žalovaného 1/ výslovne potvrdila, že prečítaná listina obsahuje jej
poslednú vôľu a potvrdila to aj výpoveď svedkyne U.. G., ktorá vypovedala, že nikto, ani poručiteľka,
nemal námietky po prečítaní tejto poslednej vôle, a preto ju všetci bez pripomienok podpísali. Na druhej
strane súd prvej inštancie ustálil, že výpoveď svedkyne E. nebola spôsobilá preukázať opak.

1.5. Vo vzťahu k námietke žalobcov, že nikde v obidvoch holografných závetoch, ani v dodatku z 9.
októbra 2017, poručiteľka nespomínala svoju vôľu odkázať dve tretiny hnuteľných vecí žalovaným 1/ a
2/, súd prvej inštancie uviedol, že závet sa zrušuje neskorším platným závetom. Poukázal na časové
súvislosti spísania listiny označenej ako závet - testament spísanej vlastnou rukou poručiteľky dňa 25.

septembra 2017 a jeho dodatku z 9. októbra 2017, keď následne dňa 14. októbra 2017 poručiteľka
prejavila vôľu spísať ďalší závet a za týmto účelom zavolala svedkov, ktorí sú na tejto poslednej vôli
v závete podpísaní. Vo vzťahu k závetu z 1. októbra 2017, súd prvej inštancie odkázal na stanovisko
notárky vo veci vedenej pod sp. zn. 17D/674/2017, z ktorého vyplýva, že tento závet nebolo možné
považovať za poslednú vôľu poručiteľky pre nesplnenie podstatných náležitostí závetu, nakoľko právna

teóriaisúdnapraxvyvodzujú,žepodpisporučiteľamusíbyťumiestnenýnasamomkoncizávetu,pretože
sa ním završuje obsah závetu, pričom v uvedenom závete sa dátum nachádzal až pod jej podpisom.
K závetu v spise na č. l. 13, súd prvej inštancie konštatoval, že tento nie je podpísaný vlastnou rukou
a neobsahuje náležitosti v zmysle § 477 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie sú dostatočne určito
ustanovení dedičia, a preto túto listinu vyhodnotil ako neplatný právny úkon.

1.6. K argumentácii žalobcov, že pre závet spísaný dňa 25. septembra 2017 s dodatkom z 9. októbra
2017 je dôvodná aplikácia ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že
alografný závet je platným právnym úkonom. Podľa § 480 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa závet
zrušuje neskorším platným závetom. Ak by aj bol závet z 25. septembra 2017 v znení jeho dodatku z 9.

októbra 2017 aspoň čiastočne platný v časti, v ktorej poručiteľka uviedla, kto je dedičom jej majetku, bolo
rozhodné, že oba závety riešia ten istý odkazovaný majetok. Vzhľadom na uvedené došlo k zrušeniu
tohto závetu postupom podľa § 480 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K argumentácii žalobcov ohľadne
viacerých rovnopisov alografného závetu súd prvej inštancie uviedol, že existencia viacerých originálov
v spore preukázaná nebola a pokiaľ boli doručované zúčastneným osobám pri spisovaní tohto závetu,

nikto zo zúčastnených netvrdil, že podpisoval viac verzií alografného závetu. K argumentácii žalobcov,
že cenné veci mali byť odkázané žalobcovi 2/, súd prvej inštancie poukázal na výpoveď žalovaných 1/
a 2/, ktorí súdu dostatočne vysvetlili, ako cenné veci vnímala poručiteľka, t. j. že chcela riešiť veci ako
televízor, chladničku, počítač a pod., ktoré sa nachádzali v nehnuteľnosti na G., a chcela, aby tam zostali
a pripadli žalobcom, preto už neboli obsahom poslednej vôle zo 14. októbra 2017.

1.7. K námietke žalobcu 2/, že žalovaný 1/ mal vypovedať o tom, že v čase jeho príchodu k poručiteľke
v deň spísania závetu bola prítomná len svedkyňa E. a nie aj U.. G., ale z výpovede žalovanej 2/
vyplynulo, že boli prítomné obe svedkyne, súd prvej inštancie uviedol, že výpoveď žalovaného 1/na pojednávaní, konanom dňa 23. marca 2022 nevyhodnotil v zmysle vyjadrenia žalobcu 2/, pretože
žalovaný 1/ vypovedal „...toho 14-teho sme tam prišli a už tam bola pani E., rodená K. - to druhé
meno si naozaj nepamätám s tým, že sa jedná o poslednú vôľu poručiteľky.“ Z uvedenej výpovede

žalovaného 1/ podľa názoru súdu prvej inštancie, nebolo možné vyvodiť záver, že tam druhá svedkyňa
U.. G. nebola. Pokiaľ išlo o lekárske správy, ktoré doložil na návrh žalobcov žalovaný 1/, ktorými
žalobcovia preukazovali skutočnosti, ktorými chceli spochybniť dôveryhodnosť žalovaného 1/, tak podľa
názoru súdu prvej inštancie žalovaný 1/ neklamal, keď tvrdil, že návštevy u poručiteľky pred spísaním
alografného závetu, realizoval v dňoch, keď navštevoval lekára v U.. Súd prvej inštancie súčasne dospel

k záveru, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcov v súvislosti s dôveryhodnosťou svedkyne
U.. G., že jej dcéra mala byť podľa napádaného závetu, bodu 5 osobou, ktorej mal byť vyplatený
podiel z predaja nehnuteľností, keď poručiteľka nepotrebovala opatrovateľku, ako vyplynulo z výpovede
žalovanej 2/, lebo zomrela v nemocnici a meno dcéry svedkyne nie je uvedené v bode 5 závetu. Ako
nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie aj námietku žalobcov ohľadom postupu pri výsluchu svedkov
v zmysle § 199 ods. 1 CSP z dôvodu, že svedkyňa U.. G.D. sa nezúčastnila žiadneho pojednávania, a to

ani pojednávania, kde bola vypočutá ako svedkyňa E., keď aj z výpovede svedkyne U.. G. vyplynulo, že
so svedkyňou sa nekontaktovala, len v súvislosti s tým, či je predvolaná tiež ako svedok, z čoho súd prvej
inštancie usúdil, že sama nemala vedomosť o tom, že svedkyňa E. už v danom spore bola vypočutá.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že svedkyňu U.. G. navrhoval vypočuť žalovaný 1/
podaním z 28. januára 2022, a taktiež žalovaná 2/ podaním z 1. februára 2022. Vo vzťahu k námietke

žalobcu 2/ týkajúcej sa nedôveryhodnosti výpovede svedkyne U.. G., aj s ohľadom na skutočnosť, že
si nemala pamätať na rušivú udalosť, a to pracovný ruch, o ktorom vypovedal žalovaný 2/, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že je pochopiteľné, ak si svedkyňa, ktorá bola zameraná na predmet sporu čo
do okolností, za akých došlo k podpisu závetu, nepripisovala význam rušivej udalosti, ako bol pracovný
ruch, o ktorom vypovedal žalovaný 1/ a uvedené bez ďalšieho nezakladá záver o nedôveryhodnosti

svedeckej výpovede U.. G.. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom z 31. októbra 2023 sp.

zn. 11Co/8/2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie v celom rozsahu; žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd sa v odôvodnení nestotožnil s námietkou žalobcov, že súd prvej inštancie poskytol

žalobcom lehotu na vyjadrenie 7 dní a následne benevolentne pristupoval k lehote na vyjadrenie vo
vzťahu k žalovanej 2/. K uvedenému odvolací súd poukázal na to, že žalobcovia boli uznesením súdu
prvej inštancie č. k. 11C/46/2021-318 z 9. decembra 2021 a výzvou z 13. decembra 2021 vyzvaní, aby sa
v lehote 7 dní od doručenia uznesenia podľa § 167 ods. 3 CSP písomne vyjadrili k vyjadreniu žalovanej
2/, ktoré im bolo doručené na pojednávaní dňa 17. apríla 2019. Potom ako sa žalobcovia k uvedenej

výzve vyjadrili, bolo ich podanie doručované žalovaným 1/ a 2/ na vedomie, keď žalovaným 1/ a 2/
už nebola stanovená lehota na podanie vyjadrenia k predmetnému vyjadreniu žalobcov. Žalovaní 1/ a
2/ však k uvedenému vyjadreniu žalobcov učinili svoje vyjadrenia a uvedené vyjadrenia boli žalobcom
riadne doručené a mali možnosť sa s nimi riadne oboznámiť, a to v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávanímvoveci,ktorésakonalodňa23.marca2022.Odvolacísúdpotomvuvedenomprocesnom

postupe súdu prvej inštancie nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo znemožnené strane, t. j. žalobcom,
aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Navyše poukázal na to, že žalobcom bolo doručené podanie žalovanej 2/, ku ktorému sa mali
vyjadriť už na pojednávaní konanom dňa 17. apríla 2019, keď oneskorené doručenie tohto podania, bolo
súvisiacim dôvodom zrušenia predchádzajúcich rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu.

S poukazom na odvolanie podané žalobcami mali títo dostatok času oboznámiť sa s jeho obsahom,
ešte pred doručením výzvy na vyjadrenie a pripraviť si procesný útok. Ďalej žalobcovia namietali, že
súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 199 ods. 1 CSP, keď mal dbať, aby výpoveď svedkyne
G.D. nebola ovplyvnená jej prítomnosťou na pojednávaní s tým, že každého svedka súd vypočuje
samostatnevneprítomnostisvedkov,ktorýcheštenevypočul.Odvolacísúdkuvedenejnámietkeuviedol,

že žalobcovia v konaní spolu s návrhom na vypočutie svedkyne E., ako aj výsluch žalovaných, nepodali
návrh na výsluch svedkyne U.. G., a návrh na výsluch svedkyne G. vzniesli žalovaní, ktorí návrh
podmienili tým, že túto svedkyňu navrhli vypočuť iba v prípade, ak by súd vyhovel návrhu žalobcov na
výsluch svedkyne E.. Súčasne poukázal na to, že svedkyňa U.. G. nebola účastná na pojednávaní,konanom dňa 23. marca 2022 a tvrdenie žalobcov o tom, že sa mohla zo zápisnice o pojednávaní,
prípadne zo zvukového záznamu z pojednávania dozvedieť o obsahu výsluchu svedkyne E., prípadne
samotných žalovaných, i napriek určitej potencionalite nebola v konaní žiadnym spôsobom preukázaná.

Práve naopak, z výpovede svedkyne U.. G. vyplynulo, že táto nemala vedomosť o výsluchu svedkyne
E., nakoľko jej večer pred pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 29. júna 2022, telefonovala, či sa s
ňou nechce zviezť na pojednávanie taxíkom. Pokiaľ žalobcovia argumentovali tým, že na pojednávaní
mohla byť vykonaná konfrontácia medzi svedkyňami U.. G. a E., tak takýto návrh ani neučinili. Odvolací
súd síce pripustil, že súdu prvej inštancie „technicky“ nič nebránilo v tom, aby vykonal výsluch týchto

svedkýň na jednom pojednávaní, avšak samotný procesný postup súdu prvej inštancie nezaložil dôvod
prezumovaný ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

2.2. Následne odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu,
dospel k správnym skutkovým a k právnym záverom, zároveň sa stotožnil aj s jeho odôvodnením.

Odvolací súd zdôraznil, že medzi procesné práva strany sporu nepatrí právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami. Taktiež medzi práva procesnej strany nepatrí právo
dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. K námietke nesprávneho
právneho posúdenia veci, odvolací súd taktiež skonštatoval, že súd prvej inštancie správne aplikoval
právne normy týkajúce sa posúdenia platnosti alografného závetu. K námietke nesprávne zisteného

skutkového stavu odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne
vyplynulo, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, resp. počas konania vyšli najavo a neopomenul žiadnu zásadnú skutočnosť, ktorá z
vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti),

zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti výsledkov hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo
bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a § 192 CSP.

2.3. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd považoval za nevyhnutné primárne uviesť, že

práve žalobcov v spore zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať nimi tvrdené skutočnosti zakladajúce
dôvod neplatnosti predmetného závetu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcov o tom, že
rozhodnou pre platnosť závetu je skutočná vôľa poručiteľa, avšak bolo dôkaznou povinnosťou práve
žalobcov v danom spore preukázať, že text alografného závetu nezodpovedá skutočnej vôli poručiteľky.
Žalobcovia neboli osobne prítomní pri spisovaní alografného závetu a neprodukovali ani žiadne tvrdenia,

že by mali vedomosť o tom, aká bola skutočná posledná vôľa poručiteľky. Svoju argumentáciu zakladali
východiskovo na pochybnostiach a na rozporoch, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. V konaní
bolo preukázané, že pri spisovaní tohto závetu boli prítomní iba obidvaja žalovaní, poručiteľka a
svedkyne U.. G. a E.. Svoje skutkové tvrdenia vyvodzovali zo vzájomnej konfrontácie jednotlivých
dôkazov vykonaných v spore, a to výpoveďou svedkýň E., U.. G., z výpovedí žalovaných 1/ a 2/, textom

alografnéhozávetu,textomholografnéhozávetuz25.septembra2017vspojenísdodatkomz9.októbra
2017, ako aj predložením „náčrtu“ (žalobcami tvrdenej predlohy na spísanie finálnej verzie alografného
závetu). Odvolací súd pri posúdení odvolacej argumentácie žalobcov dospel k záveru, že v spore neboli
preukázané skutočnosti, pre ktoré žiadali určiť neplatnosť závetu. Žalobcovia sa v rámci svojich tvrdení
snažili vytvoriť taký skutkový základ, z ktorého by bolo možné vyvodiť nimi deklarované tvrdenia o

tom, že alografný závet nezodpovedá skutočnej vôli poručiteľky. Ich argumentácia bola založená na
zvýraznení čiastkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a boli v ich prospech, majúc
za to, že tieto tvrdenia vytvárajú ucelený obraz o situácii, ktorá predchádzala spísaniu napádaného
alografného závetu a argumentačne popierali tie skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov,
ktoré nezodpovedali ich tvrdeniam. Na základe takto selektovaných zistení, ktoré vyplynuli z dôkazov

vykonaných v spore, ignorujúc ďalšie skutočnosti vyplývajúce z tých istých dôkazov (pripúšťajúce úplne
protichodné závery), vyvodili skutkové závery, ktorými argumentovali dôvodnosť žaloby. Vzhľadom na
objektívnu rozdielnosť záverov vyplývajúcich z jednotlivých v spore vykonaných dôkazov, nebolo možné
dospieť k jednoznačným odpovediam o rozhodných otázkach v danom prípade. Za takéhoto stavu
predstavovala argumentácia žalobcov iba jednu z viacerých možných alternatív priebehu skutkového

deja. Odvolací súd súčasne poukázal na to, žalobcovia v konaní nepredložili žiadny priamy dôkaz
prípadne taký ucelený konštrukt nepriamych dôkazov, ktorý by bol spôsobilý relevantným spôsobom
spochybniť (vyvrátiť) skutočnosti uvedené v samotnom alografnom závete, keď z neho výslovne vyplýva,
že poručiteľka vlastnoručne podpísala, prečítala a vyjadrila sa, že závet vyjadruje jej skutočnú a vážnuvôľu. Uvedenú skutočnosť žalobcovia v rámci svojej argumentácie ignorovali, pričom jej bezdôvodnosť
vyvodzovali zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/93/2009. V
predmetnom rozhodnutí však nebola posudzovaná otázka relevantnosti vyjadrenia svedkov uvedeného

v závete, že poručiteľ pred oboma svedkami, súčasne prítomnými výslovne prejavil, že listina obsahuje
jeho poslednú vôľu. Posudzovaná otázka bola, či uvedenie takéhoto potvrdenia, nachádzajúceho
sa pod podpismi svedkov, spôsobuje neplatnosť závetu. Z uvedených záverov však nebolo možné
vyvodiť, že by uvedené prehlásenie svedkov nemalo relevanciu. Podľa názoru odvolacieho súdu
potom predmetné prehlásenie, učinené priamo v alografnom závete, nemožno ignorovať a bolo práve

dôkaznou povinnosťou žalobcov preukázať, že toto vyjadrenie nezodpovedá skutočnostiam tak, ako sa
reálne udiali. Žalobcovia v rámci svojej skutkovej a z toho vyplývajúcej právnej argumentácie primárne
vychádzali z výpovede svedkyne E., ktorú odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie,
vyhodnotil ako nedôveryhodnú. Aj v prípade, ak by odvolací súd akceptoval tvrdenia žalobcov, že sa
s menovanou svedkyňou stretli iba za účelom zistenia okolností spisovania alografného závetu, tak pri
skutkovom zistení, že menovanej svedkyni boli predložené otázky ohľadne spisovania predmetného

závetu, na ktoré mala odpovedať, pri jej veku 88 rokov, pričom žalovaných na pojednávaní konanom
dňa 23. marca 2023 ani nespoznala, ako aj k časovému odstupu od podpísania závetu do okamihu
jej výpovede v konaní, bolo objektívne spôsobilé prinajmenšom deformovať jej vnímanie prežitých
okolností. Pritom nebolo možné opomenúť skutočnosť, že uvedený stav vyvolali práve žalobcovia, ktorí
svojím aktívnym konaním vytvorili stav, kedy súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď tejto svedkyne ako

nedôveryhodnú. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne G. odvolací súd poukázal na prvotnú argumentáciu
žalobcov, spočívajúcu v spochybňovaní dôveryhodnosti menovanej svedkyne a to poukazovaním na
rozpory v jej výpovedi, ktoré odvolací súd považoval za výrazné, avšak na druhej strane, v rámci určitej
tolerancie,zodpovedajúcevekumenovanejsvedkyneačasovémuodstupumedziudalosťami,kuktorým
vypovedala a samotným jej výsluchom. Žalobcovia na strane jednej boli ochotní akceptovať pravdivosť

tvrdení menovanej svedkyne napr. vo vzťahu k tomu, čo sa malo čítať ako predloha pre vypracovanie
alografnéhozávetu,keďmenovanásvedkyňauviedla,žetoutopredlohoumalbyťpráveholografnýzávet
z 25. septembra 2017 v spojení s dodatkom z 9. októbra 2017. Na druhej strane však spochybňovali
jej výpoveď v časti, v ktorej menovaná svedkyňa uvádzala, že aj potom, ako sa mal žalovaný 1/ vrátiť s
prepísaným alografným závetom, sa tento alografný závet čítal. V takom prípade by poručiteľka, ako aj

prítomné svedkyne objektívne mohli zistiť, že alografný závet nezodpovedá holografnej predlohe tohto
závetu. V tejto súvislosti odvolací súd reflektoval na zjavnú rozdielnosť holografného závetu a dodatku
k tomuto holografnému závetu so znením alografného závetu.

2.4. Pokiaľ žalobcovia súčasne namietali, že od 9. októbra 2017, kedy bol spísaný dodatok k

holografnémuzávetuz25.septembra2017,nedošlokžiadnemustretnutiužalovaného1/sporučiteľkou,
ktoré by malo za následok tak podstatnú zmenu závetu ohľadne hnuteľných vecí, ktorá je uvedená
v dodatku holografného závetu, oproti bodu 4. alografného závetu, odvolací súd poukázal na to, že
z dodatku z 9. októbra 2017 vyplýva prejav vôle poručiteľky zanechať žalobcovi 2/ zostatok peňazí
za dom č. 17 v prípade, ak by z tejto kúpnej ceny získanej z predaja domu po vyplatení ostatných

uvedených dedičov v holografnom závete niečo zostalo. Z uvedeného však nebolo možné vyvodiť, že by
poručiteľka v tomto dodatku prejavila vôľu zanechať hnuteľné veci práve žalobcovi 2/. Súčasne odvolací
súd poukázal na ďalší rozpor, týkajúci sa predlohy závetu (v spise na č. l. 13), ktorá nezodpovedá
zneniu závetu z 25. septembra 2017 v znení dodatku z 9. októbra 2017 a svojou textáciou sa približuje
viac samotnému alografnému závetu, z čoho je možné vyvodiť, resp. nemožno vylúčiť domnienku, že

poručiteľka prehodnocovala a do určitej miery menila konečné znenie svojej poslednej vôle v krátkom
čase. Napokon sa odvolací súd nestotožnil sa ani s námietkou, že súd prvej inštancie sa nesprávne
stotožnil s vysvetlením žalovaných ohľadne otázky, ako poručiteľka vnímala cenné veci. Z dodatku k
závetu z 9. októbra 2017 vyplýva, že predpokladá situáciu, kedy by zostali ešte nejaké peniaze za
dom č. 17 po jeho predaji s tým, že tieto peniaze by pripadli výlučne len žalobcovi 2/. Holografný

závet v spojení s dodatkom závetu sa však nezaoberal vôľou poručiteľky vyporiadať jej hnuteľné veci
závetom. Aj vo vzťahu k predmetnému dodatku, v ktorom bolo uvedené „... ak po mne niečo cenné zvýši
(peniaze za dom č. 17)...“, nebolo možné bez ďalšieho vyvodiť, že poručiteľka si pri písaní tohto dodatku
uvedomovala takúto žalobcami deklarovanú skutočnosť, keď uvedený holografný závet sa nezaoberal
odkázaním hnuteľných vecí.

2.5. Ďalej odvolací súd k predlohe nepodpísanému náčrtu alografného závetu, v ktorej bolo uvedené,
že všetky ostatné hnuteľné veci poručiteľka odkazuje C.. U. M. uviedol, že si uvedomuje zjavný rozpor
v súvislosti so znením alografného závetu, avšak vzhľadom na to, že predmetný koncept závetu jepísaný vo forme poznámok, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by mal byť tento koncept
konečným podkladom pre spísanie alografného závetu, tak z tejto predlohy nebolo potom ani možné
dospieť k presvedčivému záveru, že tento prejav vôle bol skutočným a najmä konečným prejavom vôle

poručiteľky. Uvedený záver nebolo možné vyvodiť ani z tvrdenia žalobcov, že túto predlohu vzhľadom na
podobnosť písma napísal žalovaný 1/. Poukazujúc na časové súvislosti, spísanie jednotlivých závetov
žalobcami odvolací súd pripustil, že uvádzané skutkové okolnosti môžu vzbudzovať určité pochybnosti,
avšak nebolo možné z nich vyvodiť jednoznačný záver o tom, že skutočnosti, ktoré sa udiali dňa 14.
októbra 2017 nezodpovedali stavu, ktorý je uvedený v alografnom závete. Odvolací súd sa preto v celom

rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno
ohľadne preukázania skutočnosti, o tom, že alografný závet nezodpovedá poslednej vôli poručiteľky.

2.6. Napokon sa odvolací súd sa nestotožnil ani s právnou argumentáciou žalobcov, že vypracovanie
viacero rovnopisov alografného závetu malo za následok jeho absolútnu neplatnosť. Aj v prípade,
ak by bolo v konaní preukázané vypracovanie viacerých rovnopisov závetu, tak by tieto rovnopisy

predstavovali jeden identický závet, ktorý by bol poručiteľ v zmysle § 480 Občianskeho zákonníka
oprávnený zrušiť. Odvolací súd vo vypracovaní viacerých rovnopisov alografného závetu nevzhliadol
rozpor s konkrétnym zákonným ustanovením, keď samotnú skutočnosť, že predmetný závet je
vypracovaný vo viacerých rovnopisoch, nemožno považovať za prípad, kedy právny úkon nebol urobený
vo forme, akú vyžaduje zákon v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poručiteľke nič nebránilo

predmetný závet odvolať, prípadne kreovať závet nový. Ak by aj uvedená odvolacia námietka bola
preukázaná,uvedenébynemaložiadnyvplyvnakonečnýzáversúdu,žeuvedenáskutočnosťzhľadiska
právneho posúdenia absolútnej neplatnosti závetu nie je právne dôvodná.V súvislosti s námietkou
žalobcov o možnej zaujatosti svedkyne G.Š. z dôvodu, že jej dcéra pôsobila ako opatrovateľka, a teda
sa na ňu mal vzťahovať samotný alografný závet v bode 5 odvolací súd poukázal na to, že bod 5

alografného závetu bolo potrebné vykladať v intenciách ustanovenia § 478 Občianskeho zákonníka.
Keďže závet obsahoval podmienky, s ktorými sa nespájajú žiadne právne následky, nebolo možné
potom dospieť k záveru, že by dcéra svedkyne U.. G. bola dedičkou na základe uvedeného závetu.
Odvolací súd bol toho názoru, že podmienkou uvedenou v bode 5 alografného závetu nie sú závetní
dedičia viazaní. Nepovažoval preto uvedenú okolnosť za skutočnosť, ktorá by mala relevantný vplyv na

výpoveď samotnej svedkyne U.. G.. Odvolací súd zdôraznil, že v spore neboli zistené žiadne dôvody,
pre ktoré by bolo možné vyhodnotiť výpoveď svedkyne U.. G.D. ako nevierohodnú. Iba z rozporov vo
výpovediach žalovaných 1/ a 2/ nebolo možné dospieť k záveru, žeby alografný závet nepredstavoval
skutočnú vôľu poručiteľky. Na základe uvedených dôvodov, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho

konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396
ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej len „dovolatelia“),
ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) a písm.

b) CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP v spojení s § 421
ods. 1 písm. a) CSP (vychádzajúc z textu dovolania) namietali absenciu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, v ktorom odvolací súd neuviedol prečo neakceptoval podstatný a najdôležitejší dôkaz
dovolateľov, a to výpoveď žalovaného 1/ ohľadne vyporiadania hnuteľných veciach. Žalovaný 1/ uviedol,
aké skutočnosti mu o tomto bode alografného závetu povedala sama poručiteľka, aká bola jej posledná

vôľa o odkázaní hnuteľných vecí. Tvrdil, že hnuteľné veci v byte poručiteľky mali pripadnúť U. M., čo
bolo v podstate nepriame priznanie, že zmenil poslednú vôľu poručiteľky. Následne potom, ako vstúpila
do jeho výpovede žalovaná 2/ a bola nahlas napomenutá súdom, už začal meniť kontext výpovede
tým, že začal si odporovať a používať nelogické vysvetlenia. Tvrdil, že obrazy sa mali rozdeliť rovným
dielom na tretiny medzi žalobcu 2/, žalovaných 1/ a 2/, čo je v rozpore s jeho výpoveďou, že hnuteľné

veci v byte poručiteľky mali pripadnúť iba žalobcovi 2/. Ak by aj odvolací súd uveril účelovým tvrdeniam
žalovaného 1/, aj tak by zostala určitá časť hnuteľných vecí v byte poručiteľky, ktorá by mala pripadnúť
iba žalobcovi 2/, a to žalovaný 1/ nenapísal do alografného závetu, takže v konečnom dôsledku aj
tak zmenil poslednú vôľu poručiteľky. Odvolací súd nemohol dospieť k záveru, že dovolatelia neuniesli
dôkazné bremeno a že alografný závet bol v súlade s poslednou vôľou poručiteľky, nakoľko z výsluchu

žalovaného 1/ nevyplýva, že by všetky hnuteľné veci mali byť delené rovným dielom tak, ako je to
uvedené v alografnom závete. Podľa názoru dovolateľov, výpoveď žalovaného 1/, v ktorej uviedol,
že hnuteľné veci v byte poručiteľky majú pripadnúť U. M. je obzvlášť v extrémnom rozpore medzi
vykonanýmidôkazmiaskutkovýmizisteniamisúduprvejinštancieaprávnymizávermiodvolaciehosúdu.Uvedené rozhodnutia boli preto podľa dovolateľov nezákonné, arbitrárne a protiústavné. V zmysle tejto
argumentácie odkázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/56/2014,
8Sžf/140/2013 a 5Obdo/45/2020 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 131/2017, IV. ÚS 115/2003 a III. ÚS 689/2017. V rámci rovnakých
dovolacích ustanovení dovolatelia namietali aj extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a
skutkovými zisteniami. Vykonaným dokazovaním bol podľa dovolateľov zistený skutkový stav v
nasledovnom dôkaznom reťazci. Výsluch žalovaného 1/, ktorý uviedol, že hnuteľné veci v byte
poručiteľky majú pripadnúť žalobcovi 2/. Zhodná výpoveď svedkýň, že pred napísaním alografného

závetu sa na stretnutí dňa 14. októbra 2017 nahlas čítala listina písaná rukou, a to holografný závet
s dodatkom ako predloha alografného závetu. Zhodná výpoveď svedkýň, že poručiteľka podala rukou
písanú listinu holografného závetu s dodatkom priamo žalovanému 1/, resp. ju zobral, aby ju prepísal
na počítači do formy alografného závetu. Výsluch žalovaných 1/ a 2/, kde obidvaja zhodne zamlčali, že
pred napísaním alografného závetu sa na stretnutí dňa 14. októbra 2017 nahlas čítala listina písaná
rukou. Výsluch žalovaného 1/, ktorý krivo vypovedal na otázky, či bola dňa 14. októbra 2017 k dispozícii

listina holografného závetu s dodatkom, či bola prítomná pri spisovaní závetu a či sa s ňou žalovaný 1/
oboznámil,atotak,žetakátolistinakdispozíciinebola.Rukoupísanýkonceptzávetu,oktoromžalovaný
1/ vypovedal, že vyzerá, ako keby to písal on. Z výsluchu žalovaného 1/ vyplynulo, že text svedeckej
doložky je nepravdivý. Dôkaz listinou, a to dátumy lekárskych kontrol žalovaného 1/ v Univerzitnej
nemocnici U., ktoré sa uskutočnili pred dátumom spisovania alografného závetu a pred dátumom

napísania holografného závetu s dodatkom poručiteľkou. Otázku, či bol alografný závet po opätovnom
príchode žalovaného 1/ nahlas prečítaný pred všetkými prítomnými osobami v byte poručiteľky dňa 14.
októbra 2017, dovolatelia stále považovali za spornú a nepreukázanú, nakoľko v tejto otázke išlo o
rozpor vo výpovediach svedkýň. O prečítaní alografného závetu nahlas začala hovoriť svedkyňa U.. G.,
až keď jej bola položená navádzacia otázka zo strany právneho zástupcu žalovaného 1/, či niekto čítal

listinu alografného závetu. Predtým, keď vypovedala spontánne, tak o žiadnom čítaní nahlas nehovorila.
Argumentácia súdov bola podľa dovolateľov neudržateľná, nakoľko dokazovaním bolo preukázané, že
skutočná vôľa poručiteľky ohľadom hnuteľných vecí bola odlišná od textu podvrhnutého alografného
závetu. Ďalej poukázali na body 17. a 18. rozhodnutia odvolacieho súdu, z ktorých podľa dovolateľov
vyplynula vnútorná nekonzistentnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. K uvedenej argumentácii

odkázali na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 6/2018 a III. ÚS 104/2022.

3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia namietali
absolútnu neplatnosť alografného závetu z dôvodu, že náležitosť vôle poručiteľky ako materiálna stránka
právneho úkonu nebola v zhode s formálnou stránkou právneho úkonu ako prejavu vôle, ktorým je

podpis na listine alografného závetu. Boli toho názoru, že holografný závet z 25. septembra 2017
spolu s dodatkom z 9. októbra 2017 obsahoval jasnú a jednoznačnú poslednú vôľu poručiteľky, aby
v prípade, že po rozdelení dedičstva „niečo cenné“ zvýši, najmä peniaze z predaja domu na P. č.
XX, pripadlo výlučne U. M.. Odvolací súd však dospel k záveru, že dodatok sa netýkal hnuteľných
vecí, preto považoval tento závet za zrušený neskorším alografným závetom. Takéto hodnotenie je

podľa dovolateľov nesprávne, pretože pojem niečo cenné, zahŕňa aj peniaze, ktoré sú hnuteľnými
vecami, a teda dodatok sa týkal aj hnuteľného majetku. Podľa ustálenej právnej teórie a judikatúry
(§ 477 Občianskeho zákonníka) môže poručiteľ v závete určiť dedičský podiel aj vo forme peňažnej
sumy, ktorá v čase spísania závetu nemusí existovať, pričom ostatní dedičia majú povinnosť tento
podiel vyplatiť. Holografný závet s dodatkom bol podľa dovolateľov podkladom pre spísanie alografného

závetu, nešlo o samostatný a neaktuálny závet, a jeho obsah bol všetkým účastníkom spisovania závetu
prečítaný. Žalovaný 1/ však vedome nezapísal časť poslednej vôle poručiteľky do alografného závetu,
čím narušil materiálnu stránku právneho úkonu, spôsobil jeho absolútnu neplatnosť (§ 34 Občianskeho
zákonníka, zásada „fraus omnia corrumpit“) a zároveň naplnil podmienky § 49a Občianskeho zákonníka
tým, že poručiteľku uviedol do omylu. Z týchto dôvodov dovolatelia tvrdili, že odvolací súd nesprávne

právne aj skutkovo posúdil vec, keď nevzal do úvahy, že dodatok určoval dedičský podiel U. M. a
bol záväznou súčasťou poslednej vôle poručiteľky. K uvedenej argumentácii poukázali na rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 120/2020 a III. ÚS 487/2022. Ďalej v rámci tohto uplatneného dovolacieho
dôvodu dovolatelia namietali aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu vyhotovením alografného závetu
vo viacerých (piatich) originálnych rovnopisoch. Podľa dovolateľov nešlo o to, že závet nemožno zrušiť

aj iným spôsobom než zničením listiny, ale o logický a právny problém vyplývajúci z toho, či možno zo
zákona vyvodiť, že závet má byť vyhotovený iba v jednej originálnej listine. Občiansky zákonník používa
v tejto súvislosti jednotné číslo listina, pričom zničenie listiny závetu má za následok jeho zrušenie,
na rozdiel od iných právnych úkonov, kde takáto väzba neexistuje. Ak by závet existoval vo viacerýchrovnopisoch, nastal by nelogický stav, že zničením jedného rovnopisu by bol právny úkon zrušený,
ale ďalšie rovnopisy by zároveň spĺňali všetky náležitosti platného závetu a mohli by byť uplatnené
v dedičskom konaní. Jednotné číslo v zákone nie je náhodné, ale nevyhnutné pre logickú a právnu

vykonateľnosť ustanovenia § 480 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak bol alografný závet vyhotovený
v piatich originálnych rovnopisoch, ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože odporuje zákonu
(§ 39 Občianskeho zákonníka) a nebol vykonaný vo vyžadovanej forme (§ 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Navyše pri alografnom závete podľa § 476b Občianskeho zákonníka musí poručiteľ pred
dvoma svedkami súčasne prehlásiť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, a to ku každej listine zvlášť.

Ak poručiteľka toto prehlásenie urobila len raz a nie ku všetkým piatim rovnopisom, nebola splnená
zákonná podmienka platnosti, čo bol ďalší dôvod absolútnej neplatnosti závetu.

3.2. V rámci uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b)
CSP (vychádzajúc z textu dovolania) dovolatelia namietali záver odvolacieho súdu, že práve žalobcov
v spore zaťažovalo dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukázali na rozpor s nálezom ústavného

súdu sp. zn. III. ÚS 120/2020, z ktorého záveru vyplýva, že dôkazné bremeno mali aj žalovaní.
Vzhľadom k tomu, že alografný závet predstavuje súkromnú listinu, ktorá nie je verejnou listinou, u
ktorej by sa predpokladala pravdivosť a pravosť jej obsahu. Obsah súkromnej listiny, teda alografného
závetu bolo potrebné dokazovať. Priaznivé dôsledky alografného závetu vyvodzovali pre seba práve
žalovaní, ktorí sa naňho odvolávali ako na posledný platný závet, ktorý rušil predchádzajúce skoršie

závety. Dovolatelia spochybňovali platnosť alografného závetu, a teda nemohli z neho vyvodzovať
pre seba priaznivé dôsledky. Keďže poručiteľka odkázala dve tretiny hnuteľných vecí žalovaným,
spočívalo dôkazné bremeno práve na nich. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že neuniesli dôkazné
bremeno, lebo neposkytli žiadny dôkaz, že poručiteľka im odkázala dve tretiny hnuteľných vecí. Ďalej
dovolatelia poukázali na ďalšie pochybenia odvolacieho súdu, s odkazom na body 10.2, 15.1, 15.2 a

21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Uplatnili si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolatelia zároveň predložili návrh
na odklad vykonateľnosti a právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 a 2 CSP,
ktorý odôvodnili tým, že vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia bude
rozhodované v dedičskom konaní po nebohej L. P., pričom výsledky dedičského konania budú mať

pre dovolateľov neodstrániteľné následky, keďže dedičia podľa sporného závetu budú môcť voľne
disponovať s majetkom poručiteľky.

4. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesúhlasil s tvrdením,
že by vo výsluchu uviedol, že hnuteľné veci v byte poručiteľky mali pripadnúť U. M., čo bolo v podstate

nepriame priznanie, že zmenil poslednú vôľu poručiteľky. K tomuto uviedol, že ak aj medzi 9. októbrom
2017 a 14. októbrom 2017 nemal žiadny termín lekárskej kontroly, tak to nič nesvedčí o tom, či v
tom čase s poručiteľkou komunikoval. V tejto súvislosti podotkol, že s poručiteľkou mohol telefonovať
alebo sa u nej zastaviť aj bez lekárskej kontroly. Bližšie okolnosti si vzhľadom na odstup času už
presne nepamätal s prihliadnutím na jeho zdravotný stav. Nesúhlasil s tým, že by nevykonanie výsluchu

žalovaného 1/ bolo nesprávnym procesným postupom súdu, nakoľko pokiaľ súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal dôkazy, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením
§ 191 CSP, potom musí postupovať v súlade s princípom hospodárnosti a rýchlosti konania. Práve
z tohto dôvodu súd nepovažoval za potrebné vykonať výsluch žalovaného 1/. Podporne poukázal aj
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/157/2016. V neposlednom rade dal

do pozornosti zápisnicu z výsluchu svedkyne E., v ktorej je uvedené, že otázky a odpovede na jej
vypočutie, ktoré svedkyňa omylom predložila zákonnej sudkyni jej dal žalobca 2/. Z uvedeného vyplýva,
že svedkyňa komunikovala so žalobcami pred jej vypočutím, ktorí ju navádzali ako má vypovedať. K
dovolacej argumentácii uvedenej k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaný
1/ uviedol, že odvolací súd sa nijako neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Tvrdenie dovolateľov, že im súd prvej inštancie pred prvým pojednávaním nezaslal vyjadrenie žalovanej
2/ k žalobe z 27. februára 2019 a neposkytol im ho v písomnej forme ani na pojednávaní nebolo
pravdivé. Odvolací súd dovolateľov a ich právneho zástupcu oboznámil s vyjadrením k žalobe, ktorí k
oboznámeniu nemali pripomienky, ani nepožiadali súd o poskytnutie primeranej lehoty, aby sa k nemu
mohli vyjadriť. Taktiež z uvedeného vyjadrenia žalovanej 2/ vyplynulo, že tam neboli uvedené také

tvrdenia, ktoré by vyžadovali lehotu na vyjadrenie. Navrhol dovolanie odmietnuť; uplatnil si nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.5. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uviedla, že dovolatelia
ako podstatný a najdôležitejší dôkaz považovali výpoveď žalovaného 1/, ktorý vychádzal zo zvukového
záznamu. Tento zvukový záznam svedčí o tom, že tento dôkaz nebol ani podstatný, ani najdôležitejší,

ako to správne vyhodnotili súdy nižšej inštancie, pretože žalovaný 1/ vo svojej výpovedi hovoril nejasne
a zmäteno. Zamieňal si odporcu s navrhovateľom, pričom v tejto výpovedi hovoril len, že ,,tuší, že nejaké
veci zostali na Lipovej a tieto veci pripadli odporcovi alebo navrhovateľovi“. Je úplne samozrejmé, že
takáto výpoveď nemôže slúžiť ako podstatný a najdôležitejší dôkaz, pretože dôkazy sa vyhodnocujú
komplexne a nie z nejakých neurčitých a protirečivých výpovedí, ktoré by mali podľa účelového vnímania

dovolateľovpredstavovaťnajdôležitejšídôkaz.Obidvasúdysprávnevyhodnotilitútovýpoveďakosúčasť
dôkazov, ktoré slúžili k objektívnemu rozhodnutiu. Pokiaľ žalobcovia mali za to, že výpoveď žalovaného
1/ preukazovala, že hnuteľné veci majú pripadnúť žalobcovi 2/ a táto výpoveď je obzvlášť v extrémnom
rozpore medzi vykonanými dôkazmi, skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a právnymi závermi
odvolacieho súdu, tak takýto názor považovala žalovaná 2/ za nesprávny, nemajúci oporu v súdnej
praxi a ani v zákone. Napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe súdu, čiže nebol daný ani dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a) CSP. Tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol prečo neakceptoval tzv.
podstatný a najdôležitejší dôkaz žalobcov nemôže obstáť. Pokiaľ súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal dôkazy, ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 CSP, potom
musí postupovať v súlade s princípom hospodárnosti. Práve z tohto dôvodu súd postupoval správne.

Vzhľadom na uvedené dovolatelia neopodstatnene tvrdili, že súd im nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Navrhla dovolanie odmietnuť; uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

6. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia, preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

8. Dovolací súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú

splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je
nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné.

9. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

10. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

11. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.13. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý

proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019,
4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019).

16. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, posudzujúc dovolanie podľa
jeho obsahu v súlade s ustanovením § 124 CSP, dovolatelia namietali hodnotenie dôkazov, ktoré podľa

ich názoru malo byť v rozpore so skutkovými zisteniami, nesprávne hodnotenie dôkazného bremena
strán v spore, arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedeného v bodoch 17. a 18., ako
aj nedostatočné odôvodnenie zásadnej skutočnosti vyplývajúcej z vykonaného dokazovania.

17. V okolnostiach preskúmavanej veci je nepochybné, že poručiteľka v dodatku z 9. októbra 2017

k holografnému závetu z 25. septembra 2017 prehlásila, že ,,ak po mne niečo cenné zvýši (peniaze
za dom č. XX) tak pripadnú výlučne (len) synovcovi C.. U. M.. Len on sa o ňu staral“ (v spise na č.
l. 12). Z alografného závetu zo 14. októbra 2017 bodu 4 vyplýva, že ,,všetky ostatné hnuteľné veci
poručiteľka odkázala rovným dielom dedičom uvedeným v bode 1 a 3 (žalobcovi 2/ a žalovaným 1/a
2/)“. Z výpovede žalovaných 1/ a 2/ (v spise na č. l. 379 a 380) vyplynulo, že poručiteľka za cenné veci

považovala televízor, chladničku, počítač a pod. Z alografného závetu zo 14. októbra 2017 je nesporné,
že vo vzťahu k ,,všetkým hnuteľným veciam“ poručiteľka rovnakým dielom určila závetných dedičov
určených týmto závetom a teda aj žalobcu 2/. Spornou otázkou bola rozdielnosť a teda žalobcami
namietaná nezhoda vôle s prejavom vo vzťahu k určeniu závetného dediča resp. dedičov k hnuteľným
veciam poručiteľky. Odvolací súd konštatoval zjavný rozpor v súvislosti s posúdením predlohy (v spise

na č.l. 13) nepodpísaného náčrtu poslednej vôle poručiteľky, v ktorom je uvedené, že všetky ostatné
hnuteľné veci poručiteľka odkázala žalobcovi 2/, ktorého obsah nezodpovedá zneniu alografného závetu
zo 14. októbra 2014 v bode 4, v ktorom je uvedené, že všetky ostatné hnuteľné veci odkázala rovným
dielom dedičom uvedeným v bode 1 a 3. S prihliadnutím k tomu, že predmetný koncept závetu bol
spísaný vo forme poznámok, pričom pri absencii dôkazov potvrdzujúcich túto skutočnosť, nevyplynulo,

žeby mal byť uvedený koncept konečným podkladom pre spísanie alografného závetu zo 14. októbra
2017 vyvodil, že ani z uvedenej predlohy nemožno dospieť k presvedčivému záveru, že tento prejav
bol skutočným a najmä konečným prejavom vôle poručiteľky. Zároveň poznamenal, že uvedený záver
nemožno vyvodiť ani z tvrdenia žalobcov, že túto predlohu vzhľadom na podobnosť písma napísal
žalovaný 1/. Aj s prihliadnutím na časové súvislosti spísania alografného závetu zo 14. októbra 2017,

ktoré vzbudzujú určité pochybnosti, na ktoré poukazovali žalobcovia, odvolací súd ustálil, že z nich
nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že skutočnosti, ktoré sa udiali dňa 14. októbra 2017
nezodpovedajú stavu, ktorý je uvedený v alografnom závete. Vzhľadom na značnú rozdielnosť výpovedí
svedkýň E. a U.. G., prípadne aj žalovaných odvolací súd skonštatoval, že z vykonaného dokazovanianemožno vyvodiť ucelený a jednoznačný záver, že alografný závet zo 14. októbra 2017 nebol prejavom
poslednej vôle poručiteľky. V kontexte uvedeného odvolací súd poznamenal, že žalobcami tvrdený
skutkový stav na základe čiastkových výstupov, ktorý možno síce vyvodiť z vykonaného dokazovania,

avšak úplne ignoroval ďalšie po posúdenie veci rovnako podstatné skutočnosti, ktoré taktiež vyšli najavo
z vykonaného dokazovania, preto sa pri posúdení otázky (ne)unesenia dôkazného bremena žalobcami
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie.

18. Dokazovanie je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou (§ 185 a nasl. CSP). Civilný

sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu
pri navrhovaní, a teda aj vykonávaní dôkazov. S dokazovaním sú spojené povinnosti strán, ktoré
strany musia splniť ešte predtým ako súd začne dokazovať. Dôkazné bremeno možno charakterizovať
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôkazné bremeno spočíva na tej strane sporu, ktorá z existencie tvrdených skutkových
okolností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky (m. m. II. ÚS 38/2015). Posúdenie dôkazného bremena

je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov, ktoré zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu
hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie
dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutným predpokladom na
správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k
obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej (m. m. IV. ÚS 35/2012). V otázke delenia dôkazného bremena

platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého dôkazné bremeno zaťažuje každú procesnú stranu ohľadom
skutkových predpokladov jej priaznivej právnej normy (Lavický, P. Důkazní břemeno v civilním soudním
řízení, Leges, 2017, s. 144; Gešková, K. O dôkaznom bremene, Súkromné právo 3/2024). Pravosť a
pravdivosť sa pri súkromných listinách nepredpokladajú. Dôkazné bremeno spočíva na tej strane sporu,
ktorá zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Skutočnosť, že na podanie žaloby

o určenie neplatnosti závetu boli súdnym komisárom odkázaní žalobcami, na rozložení dôkazného
bremena nič nemení. Zo Správy občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR č. Cpj 165/82 z 18.
júna 1989, R 49/1982 vyplýva, že otázku, ktorá zo strán má povinnosť tvrdenia a dokazovania musí súd
riešiť v súlade s hmotnoprávnym vzťahom, o ktorý v konaní ide, teda nezávisle na tom, ktorej strane bolo
uložené podanie žaloby. Hmotnoprávny vzťah je pritom taký, že ten, kto sa dovoláva závetu, uplatňuje

svoje subjektívne právo, preto v zmysle teórie noriem, musí osoba dovolávajúca sa existencie závetu
preukázať splnenie podmienok, ktoré norma zakladajúca jej subjektívne právo vyžaduje na jeho vznik
(v danom prípade § 461 ods. 1 v spojení s § 479b Občianskeho zákonníka). Skutkové tvrdenia možno
považovať za preukázané, pokiaľ sudca je vnútorne presvedčený o jeho pravdivosti, t. j. nemá o jeho
pravdivosti rozumné pochybnosti (nález ústavného súdu zo 17. júla 2025

sp. zn. III. ÚS 506/2024-54).

19. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

20. Citované ustanovenie zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu a to
povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť
bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore.
Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť, teda uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné,
podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom

rozhodnutí veci. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť, a aký je obsah jej povinnosti
tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná
tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má
tvrdiť v zásade tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti
(Števček, M., Ficová, S.,Baricová J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,M., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 568-569 s.).

21. K namietanému hodnoteniu dôkazov odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva
z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o

vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však
neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehomkonania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne,
jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a pod.

22. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že odvolací súd otázku unesenia
dôkazného bremena v spore o dedičské právo neposúdil v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu pokiaľ dôvodil, že dôkazné bremeno spočívalo výlučne na žalobcoch. Z alografného

závetu zo 14. októbra 2017 vyplýva rozpor v otázke prejavu poslednej vôle poručiteľky k odkázaniu jej
majetku (hnuteľných resp. cenných vecí) s obsahom holografného závetu z 25. septembra 2017 a jeho
dodatku k nemu z 9. októbra 2017 (v spise na č. l. 11 a 12), ktorý žalovaní v rámci dokazovania a ich
dôkaznej povinnosti neodstránili, ani nepreukázali (bod 17. tohto odôvodnenia).

23. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24. februára 2010 k riešenej otázke unesenia

dôkazného bremena vyslovil záver, že „u súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda
skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.
j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti
listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky.“

24. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010 najvyšší súd dospel k záveru, „že samotná
skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv
na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,

t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom
totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti“ (m. m.
4Cdo/170/2021).

25.Nadväzujúcnauvedené,sapretodovolacísúdnestotožnilsvysporiadanímsasnamietanouotázkou

zhodnoteniadôkaznejpovinnostiodvolacímsúdom,ktorývzhodesnázoromsúduprvejinštanciedospel
k záveru, že ,,v spore neboli preukázané skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom pre určenie neplatnosti
závetu,žežalobcoviavkonanínepredložiližiadnypriamydôkazprípadne,ucelenýkonštruktnepriamych
dôkazov, ktorý by bol spôsobilý relevantným spôsobom spochybniť, či vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce
zo samotnej listiny. Prehlásenie svedkov učinené priamo v alografnom závete, nemožno ignorovať. Bolo

práve dôkaznou povinnosťou žalobcov v danom prípade preukázať opak“.

26. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené v bodoch 17. až 19. v podstatnom rozsahu
zhrnuté v bode 17. tohto odôvodnenia, nespĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení
§ 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 a 3 CSP, lebo nezodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové
(materiálne) náplne nezakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.
Argumentácia odvolacieho súdu nie je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a
presvedčivé, pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal s odklonom od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v otázke (ne)unesenia dôkazného bremena pri hodnotení pravosti a pravdivosti

súkromnej listiny, ktorej obsah bol z výsledkov vykonaného dokazovania nejednoznačný, presvedčivý a
vyvolávajúci pochybnosti, na ktoré skutkové okolnosti dovolatelia správne poukázali. Vysporiadanie sa s
uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za nedostatočné
aj v zmysle § 387 ods. 3 v spojení s § 393 ods. 3 CSP a § 220 ods. 2 a 3 CSP. V prípade, ak sa chcel
odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v posúdení otázky unesenia

dôkazného bremena, bolo jeho zákonnou povinnosťou dôkladne a presvedčivo vysvetliť odlišný názor
s poukazom na čl. 2 ods. 1 až 3 Základných princípov CSP.27. K tvrdenej arbitrárnosti dovolateľmi dovolací súd uvádza, že ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach
napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade
môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením

zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna
(meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie
veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné
všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež
vyplýva, že arbitrárnosť i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná

rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností konkrétnych prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa

zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavneprotirečivéalebopopierajúpravidláformálnejaprávnejlogiky,prípadne,aksútietodôvodyzjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06). Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s

nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Predstavuje však zásah do práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).

28. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva
na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti
Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

29. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľov dovolací súd uvádza, že dovolatelia dôvodne namietali
existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f ) CSP, preto z tohto dôvodu je dovolanie nielen

prípustné, ale aj dôvodné. Dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v súlade s §
449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Vzhľadom na zrušenie napadnutého
rozhodnutia z procesných dôvodov, dovolací súd následne vecne neposudzoval uplatnený dovolací
dôvod v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

30. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

31. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom
odvolaní žalobcov. Pri posudzovaní otázky (ne)unesenia dôkazného bremena je potrebné zohľadniť

právny záver vyplývajúci z bodov 18., 23. a 24. tohto rozhodnutia.

32. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

33. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady
trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)

rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný
zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým
výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).34. Uznesením č. k. 11C/46/2021-634 z 9. februára 2024, č. k. 11C/46/2021-644 z 9. februára 2024, č. k.
11C/46/2021-723 z 11.apríla 2024 a č. k.11C/46/2021-729 z 11. apríla 2024 bolo právoplatne rozhodnuté

o výške priznanej náhrady trov konania, preto vzhľadom na zrušenie rozhodnutia vo veci samej, dovolací
súd zrušil aj závislý výrok o trovách konania v súlade s § 449 ods. 1 CSP.

35. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania a o trovách pôvodného konania rozhodne odvolací
súd v súlade s § 453 ods. 1 a 3 CSP.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.