Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/161/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109231611
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5109231611.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore žalobcu:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, E., štátny občan SR, právne zastúpený: Burian & partners, s.r.o.,
so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, proti žalovanej: B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. F. XXXX/X, XXX XX E., štátny občan SR, právne zastúpená: V4 JURISTIC group s.r.o.,
Advokátska kancelária so sídlom Furdekova 16, 851 04 Bratislava V, IČO: 50 192 205, o zaplatenie
2.772,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
2C/221/2009-396 zo dňa 04.07.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovanej proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II. a IV. potvrdzuje.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol; vo výroku II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.393 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.772 eur od 29.01.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 5,75 % ročne zo sumy 2.849 eur od 13.02.2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške

7,40 % ročne zo sumy 2.772 eur od 01.04.2025 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku; vo výroku III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku IV. žalobcovi proti žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,18 %.
2. Súd prvej inštancie v konaní posudzoval dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie
sumy 8.470,36 eur s príslušenstvom, ktorý žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalobkyňa v období
od 01.10.2009 do 30.09.2009 neplatila nájomné za užívanie bytu č. XX nachádzajúcom sa na
štvrtom poschodí bytového domu súp. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX, ktorého je žalobca

podielovým spoluvlastníkom vo výške jednej polovice. Žalobca pre prípad, že by súd dospel k záveru
o neexistencii nájomného vzťahu, žiadal od žalovanej zaplatenie uvedenej sumy s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodne bola žaloba podaná
žalobcom 1/ A. B. C. a žalobcom 2/ A. G. E., z ktorých každý bol podielovým spoluvlastníkom
predmetného bytu v podiele jedna polovica. Z dôvodu úmrtia žalobcu 2/ po podaní žaloby súd prvej
inštancie uznesením zo dňa 22.04.2013 (č. l. 118 spisu) konanie prerušil až do právoplatného skončenia
dedičského konania. Uznesením zo dňa 23.09.2024 (č. l. 184 spisu) pokračoval v konaní s právnym

nástupcom žalobcu 2/, a to Slovenskou republikou, zastúpenou Okresným úradom Žilina ako žalobcom
2a/. Podaním zo dňa 11.10.2024 žalobca 2a/ zobral žalobu v jeho časti späť, s ktorým späťvzatím
žalobného návrhu žalobcom 2a/ žalovaná podaním doručeným súdu 29.11.2024 vyjadrila súhlas.
Uznesením zo dňa 05.12.2024 (č. l. 196 spisu) súd konanie o žalobe žalobcu 2a/ zastavil, keď dospelk záveru, že na strane žalobcov existovalo samostatné spoločenstvo a každý zo žalobcov bol oprávnený
domáhať sa uplatneného nároku samostatne (žalobcovia v konaní žiadali zaplatenie nároku solidárne,
pričom sa jedná o nárok vyplývajúci z hmotného práva, kde predmet konania umožňuje, aby bol nárok

prejednaný a rozhodnutý aj v prípade iba jedného zo spoločníkov) a žiadnej zo strán nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2024.
3. Žalovaná uvádzala, že vlastnícke právo k bytu, resp. k bytovému domu, je sporným. V uvedenej veci
prebiehalo konanie na Okresnom súde Žilina vo veci určenia vlastníckeho práva iniciované zo strany
žalovanej a ostatných vlastníkov bytového domu. Toho času prebieha dovolacie konanie a žalovaná

navrhovala prerušiť súdne konanie v prejednávanej veci do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o
podanom dovolaní. Súd prvej inštancie, aplikujúc ust. § 162 ods. 3 CSP a ust. § 164 a contrario CSP vo
väzbe na článok 17 CSP, zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania. Prioritne vytkol žalovanej, že
táto neoznačila spisovú značku konania na najvyššom súde o podanom dovolaní. Súd prvej inštancie
však v spojení s námietkou žalovanej k vlastníctvu sporného bytu s ohľadom na už aj v minulosti
prerušené prebiehajúce konanie ustálil, že by zrejme podľa žalovanej mal súd prerušiť konanie do

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR na základe podaného dovolania, pravdepodobne proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/360/2009 zo dňa 10.07.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/47/2005 zo dňa 11.09.2009. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania
súd prvej inštancie uviedol, že vo veci vedenej pod sp. zn. 6C/47/2005 je vydaný právoplatný rozsudok,
ktorý nebol doposiaľ v príslušnom konaní zrušený. Dovolacie konanie na základe podaného dovolania

je mimoriadnym opravným prostriedkom, pričom nastupuje po tom, čo je vo veci vydané právoplatné
rozhodnutie súdu. S poukazom na tieto skutočnosti, keď vo veci je vydané právoplatné rozhodnutie, súd
prvej inštancie ustálil, že neexistuje konanie, ktoré by bolo dôvodom pre prerušenie konania, v ktorom
by sa riešila otázka, na ktorej vyriešenie by súd musel počkať. Zároveň s ohľadom na skutočnosť, že
konanie začalo v roku 2009 súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR, č. k. IV. ÚS

246/2021 zo dňa 07.09.2021, podľa ktorého aj pre prípad, že by existoval dôvod pre prerušenie konania,
tzn. neexistovalo by právoplatné rozhodnutie, je nutné zvažovať náhradné prijatie iného vhodného
opatrenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnom prípade v konaní vedenom pod sp. zn.
6C/47/2005 bolo vydané právoplatné rozhodnutie vo veci, preto súd neeviduje neprávoplatné konanie,
ktoré môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci.

4. Následne vec súd prvej inštancie meritórne posúdil v intenciách ust. § 39 ods. 2, § 41 ods. 1
Katastrálneho zákona, § 123, § 451 ods. 1, § 451 ods. 2, § 454, § 456, § 458 ods. 1, § 513 Občianskeho
zákonníka, § 155 ods. 1 a 2, § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992,
§ 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, 2, § 697, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a v zmysle

ustanovení nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

5. Prioritne sa súd prvej inštancie zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. V predmetnom prípade
žalovaná namietala vlastníctvo sporného bytu zo strany žalobcu. Zároveň namietala jeho aktívnu vecnú
legitimáciu s ohľadom na tú skutočnosť, že nie je jediným vlastníkom sporného bytu, preto podľa

žalovanej si nemôže sám uplatňovať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia k spornému bytu
v plnej výške. Žalobca nie je aktívne legitimovaný, pretože v súčasnosti nie je vlastníkom spornej
nehnuteľnosti vôbec.
6. Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná síce
spochybňovala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, avšak nijakým spôsobom v konaní nepreukazovala

(ani konkrétne netvrdila), že by vlastníkom, resp. spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti bol iný subjekt,
ako je žalobca. Z výpisu z LV č. XXXX, v spojení s pripojeným spisom Okresného úradu Žilina,
katastrálneho odboru vyplýva, že žalobca bol v žalovanom období od 01.11.2006 do 01.12.2015
spoluvlastníkom bytu č. XX, vo vchode č. X, X. poschodie v bytovom dome súp. č. XXXX a to v
spoluvlastníkom podiele 1-ica k celku. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že z predmetného výpisu z LV

nevyplýva, že by bola spochybnená hodnovernosť zapísaných údajov a to pokiaľ sa týka vlastníckeho
práva žalobcu. Spochybnenie vlastníckeho práva žalobcu z dôvodu určenia neplatnosti právneho úkonu,
na základe ktorého sa žalobca stal spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti, bolo predmetom konania
vedeného pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6C/47/2005, v ktorom konaní súd žalobu zamietol.
Predmetné rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom pod sp. zn. 10Co/360/2009. Rozhodnutie

súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.07.2012. Žalovaná v konaní neprodukovala žiadne
skutkové tvrdenia, v zmysle ktorých by súd prvej inštancie mohol ustáliť, že žalobca nebol v rozhodnom
čase spoluvlastníkom sporného bytu a ani v tomto smere nenavrhla žiadne dokazovanie. Žalobca svojuaktívnu vecnú legitimáciu v konaní preukázal, táto vyplýva z výpisu z LV č. XXXX pre kat. územie E. a
súd prvej inštancie nemal túto vecnú legitimáciu účinne spochybnenú.
7. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu s poukazom na

tú skutočnosť, že žalobca nie je jediným vlastníkom bytu, k uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že
spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti sú v konaní aktívne legitimovaní na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia a na ich strane tak vzniká aktívna solidarita. Aktívna solidarita znamená, že v
sporoch s inými osobami ohľadne spoločnej veci má každý zo spoluvlastníkov ako veriteľov samostatné
právo na uplatnenie pohľadávky a môže ho uplatniť žalobou, no len do doby, než bolo vykonané tzv.

právo prevencie (§ 513 ods. 1 OZ), teda než dôjde dlžníkovi prejav vôle veriteľa, aby bolo plnené iba
jednému z veriteľov. Veriteľ, ktorý vykonal právo prevencie, sa stáva jediným veriteľom voči dlžníkovi a
ostatní veritelia strácajú právo pohľadávku uplatniť, aj keď nebola splnená (NS ČR 28Cdo 594/2006). V
predmetnom prípade sa žalobca a pôvodný žalobca 2/ domáhali svojho nároku v znení zmeny žaloby
zo dňa 3.12.2009 spoločne a nerozdielne, tzn. každý v celosti, nikto z nich neurobil osobitné právo
prevencie voči žalovanej. Právny nástupca žalobcu 2/ dobrovoľne upustil od uplatňovania si nároku, čím

však nezaniká jeho právo následne si svoj nárok vo vzťahu k svojmu spoluvlastníckemu podielu uplatniť
od druhého žalobcu (pre prípad jeho úspechu vo veci vo vzťahu k celej uplatňovanej pohľadávke). Potom
pre prípad, že si v konaní uplatňuje celé právo len jeden z pôvodných žalobcov, vzniká mu právo na
zaplatenie celého plnenia voči dlžníkovi, v predmetnom prípade voči žalovanej. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalobca má právo na zaplatenie plnenia vo vzťahu

k bezdôvodnému obohateniu vzniknutému titulom užívania bytu ako celku, nielen vo vzťahu k svojmu
spoluvlastníckemu podielu.
8. Vo vzťahu k námietke žalovanej k aktívnej vecnej legitimácii s ohľadom na skutočnosť, že žalobca v
čase rozhodovania súdu nie je vlastníkom sporného bytu, súd prvej inštancie uviedol, že súd aplikuje
hmotnoprávne predpisy ku dňu rozhodnému vo vzťahu k požadovanému nároku. Žalobca v konaní

preukázal, že bol spoluvlastníkom bytu, ktorý v období od 01.11.2006 do 01.12.2015 nesporne užívala
žalovaná, preto súd prvej inštancie ustálil, že je daná jeho aktívna vecná legitimácia na uplatňovanie
nárokuatoajzasituácie,ževsúčasnostiniejespoluvlastníkomspornéhobytu.Podstatnépreuplatnenie
žalobného nároku je, že jeho tvrdený hmotnoprávny nárok sa viaže k obdobiu, kedy bol vlastníkom bytu
a kedy tento byt žalovaná bez právneho dôvodu užívala.

9. Súd prvej inštancie následne uviedol, že žalobca oprávnenosť svojho nároku odvodzoval od užívania
nehnuteľností v jeho vlastníctve žalovanou a to najskôr na základe tvrdenej uzatvorenej zmluvy
vychádzajúcej z evidenčného listu a neskôr, na základe tvrdenej neexistencie právneho titulu. Medzi
stranami sporu bolo nespornou skutočnosťou, že žalovaná byt č. XX H. D. X I. E. užívala počas
obdobia, za ktoré si žalobca svoj nárok uplatňoval (t. j. za obdobie od 01.11.2006 do 01.12.2015).

Východiskovo žalobca tvrdil, že na základe evidenčného listu (č. l .6 spisu) vznikol medzi žalobcom 1/,
pôvodným žalobcom 2/ a žalovanou nájomný vzťah. Vo vzťahu k tvrdenému vzniku nájomného vzťahu
na základe evidenčného listu zo dňa 01.01.2006, ako základu uzatvoreného nájomného vzťahu súd
prvej inštancie uviedol, že uvedený evidenčný list k bytu č. XX mala podpísať osoba oprávnená konať
za spoločnosť STAR ŽILINA s.r.o., ktorá mala byť oprávnená konať v mene vlastníkov sporného bytu. V

konaní bolo sporné a nebolo preukázané, že obchodná spoločnosť STAR ŽILINA s.r.o. bola správcom
bytového domu na C. X I. E. a ani to, že z toho dôvodu bola oprávnená uzatvárať nájomné zmluvy
za žalobcov 1/, 2/ tak, ako pôvodne v konaní tvrdili žalobcovia. Keďže nebol preukázaný právny vzťah
spoločnosti STAR ŽILINA s.r.o. k žalobcovi 1/ a pôvodnému žalobcovi 2/, nie je preukázané oprávnenie
na podpis evidenčného listu k bytu č. XX v mene žalobcu 1/ a pôvodného žalobcu 2/ spoločnosťou

STAR ŽILINA s.r.o. Takúto listinu nie je možné považovať za prejav vôle uzatvoriť nájomnú zmluvu.
Zároveňvkonanínebolopreukázanéoprávnenienapodpistejtolistinyvmenevlastníkovbytuč.XX,keď
táto skutočnosť bola v konaní výslovne žalovanou rozporovaná. Žalovaná v konaní tvrdila, že strany sa
nikdy nedohodli na nájomnom tak, ako to vyplýva z predloženého evidenčného listu. Evidenčný list preto
nemožno považovať za doklad preukazujúci uzatvorenie nájomnej zmluvy, keďže nebolo preukázané,

že bol za prenajímateľov podpísaný oprávnenou osobou (bol podpísaný osobou oprávnenou konať
pravdepodobne za spoločnosť STAR ŽILINA s.r.o., alt. spoločnosť STAR - stavebné a rekonštrukčné
práce, Žilina, pričom právny vzťah vlastníkov bytu a tejto spoločnosti nebol preukázaný). Súd prvej
inštancie teda uzatvoril, že evidenčný list ako listina nepodpísaná oprávnenou osobou nie je listinou
schopnou preukázať existenciu nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v rozhodnom období

o to viac, pokiaľ žalovaná sama rozporovala uzatvorenie takéhoto evidenčného listu aj z jej strany.

10. Žalovaná v konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to konkrétne na pojednávaní dňa
05.06.2025 tvrdila, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu nájomného vzťahu na základeZmluvy o nájme bytu zo dňa 27.01.2006 (č. l. 270 spisu). K tomu súd prvej inštancie uviedol, že
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v konaní poprel existenciu nájomného vzťahu na
základe Zmluvy o nájme bytu zo dňa 27.01.2006. Žalovaná v konaní predložila Zmluvu o nájme bytu

podpísanú za prenajímateľa žalobcom a nepodpísanú v časti pre žalovanú ako nájomcu. Zároveň v
konaní predložila listinu s názvom „Zmluva o nájme bytu - pripomienky“, z ktorej je zrejmé, že žalovaná
nesúhlasila s predloženým návrhom Zmluvy o nájme bytu a tento návrh v predloženej podobe neprijala.
Uvedený list zo dňa 10.02.2007 priamo nadväzuje na list žalobcu zo dňa 25.01.2007 a predloženú
Zmluvou o nájme bytu zo dňa 27.12.2006. Tvrdenia žalovanej o uzatvorení nájomného vzťahu na

základe Zmluvy o nájme bytu zo dňa 27.12.2006 sú tak v priamom rozpore so žalovanou predloženými
listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že k uzatvoreniu nájomnej zmluvy na základe návrhu žalobcu
nedošlo, pretože žalovaná návrh v predloženej podobe neprijala.
11. Z uvedených skutočností potom vo vzájomných súvislostiach vyplynulo, že v konaní nebola
preukázaná existencia nájomného vzťahu medzi žalobcom 1/, pôvodným žalobcom 2/ a žalovanou.
Hoci právna úprava nájmu nevyžaduje písomnú formu nájomnej zmluvy ako podmienku jej platnosti, v

konaní nebolo preukázané, že medzi žalobcom 1/ a pôvodným žalobcom 2/ na strane prenajímateľov
a žalovanou na strane nájomcu došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy ani v ústnej forme. Žalovaná
už v podanom odpore tvrdila, že sa so žalobcom a pôvodným žalobcom 2/ nikdy nedohodla a to ani
písomne ani ústne na výške nájomného, pretože byt v tvrdenom čase vzniku evidenčného listu ani nebol
bytom podľa kolaudačného rozhodnutia zo dňa 31.08.1989 (č.l. 39 spisu), o čom svedčí aj vyjadrenie

prokuratúry zo dňa 06.07.1998 (č.l. 31 spisu). V konaní nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že by
žalovaná skutočne platila nájomné za byt a nie náklady za služby spojené s užívaním bytu, keď z
vyjadrenia na konanom pojednávaní vyplynulo, že žalovaná platila náklady za služby, ktoré z dôvodu
odpojenia od príslušných dodávok služieb aj v určitom čase prestala platiť.
12. Okrem uvedeného žalovaná v konaní produkovala skutkové tvrdenia, podľa ktorých jej vzniklo právo

užívania na základe pridelenia bytu na základe rozhodnutia štátneho podniku Pamiatkostav. Byty boli
podľa žalovanej pridelené v rokoch 1989 až 1992 do osobného užívania fyzických osôb. Na podporu
svojich tvrdení predložila súdu listinu s názvom Pridelenie bytu zo dňa 01.09.1993 (č.l. 266 spisu). Súd
prvejinštancieuviedol,žepodľa§871ods.1Občianskehozákonníkaprávoužívaniabytu,ktorétrvaloku
dňu1.1.1992sazmenilotýmtodňomnanájom.Právoosobnéhoužívaniamohlotedavzniknúťnajneskôr

do 31.12.1991, keďže Občiansky zákonník v znení účinnom od 1.1.1992 už upravuje a používa inštitút
nájomnej zmluvy. Je teda zrejmé, že skutkové tvrdenia žalovanej o vzniknutom užívania bytu č. 19 sú
v rozpore s predloženými dôkaznými prostriedkami. Naviac základným a vymedzujúcim znakom práva
osobného užívania bola jeho odplatnosť (podľa pôvodného ustanovenia § 155 ods. 2 Občianskeho
zákonníka o dohode odovzdaní a prevzatí bytu sa spíše zápisnica, ktorá obsahuje aj určenie výšky

úhradyzaužívanie,prípadnespôsoburčeniaúhrady).Vsúdenejvecivšaknemožnoprísťkzáveru,žeby
žalovanej vzniklo právo osobného užívania bytu podľa ust. § 155 OZ v znení účinnom do 1.1.1992. Súd
prvej inštancie opätovne zdôraznil, že žalovaná na preukázanie existencie práva v uvedenom období
súdu predložila listinu s názvom Pridelenie bytu, ktorá je datovaná dňom 01.09.1993 s odkazom na
„právoplatne uzatvorenú kúpnu zmluvu“, ktorá však súdu prvej inštancie nebola predložená. Z obsahu

uvedenej listiny vyplýva, že bola vydaná iba pre potreby MÚ - bytový odbor za účelom prihlásenia na
trvalý pobyt. Ostatné náležitosti majú byť zahrnuté v Protokole o prevzatí bytu, v Zápise o dohode o
odovzdaní a prevzatí bytu, v Evidenčnom liste a v Zmluve o predaji bytu tak, ako to vyplýva z listiny
Pridelenie bytu. Žiadna z uvedených listín však súdu nebola predložená, preto súd prvej inštancie mohol
vychádzať iba z predloženej listiny s názvom Pridelenie bytu vydanej dňa 01.09.1993, tzn. v čase, kedy

už zaniklo právo osobného užívania k 1.1.1992 a od ktorého momentu bolo možné uzatvoriť iba nájomnú
zmluvu. Z predmetnej listiny vydanej po rozhodnom dátume nevyplýva, že by sa strany - spoločnosť
STAR - stavebné a rekonštrukčné práce, a.s., ako právny nástupca spoločnosti PAMIATKOSTAV, štátny
podnik a žalovaná dohodli na odplatnosti za osobné užívanie bytu č. XX a to v čase do 31.12.1991. Súd
prvej inštancie teda uzatvoril, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovanej vzniklo právo osobného

užívania tak, ako ho poznal Občiansky zákonník do 1.1.1992.
13.Sprihliadnutímnazmienenéskutočnostisúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalovanávobdobíod
01.11.2006 do 01.12.2015 predmetný byt č. XX neužívala na základe nájomnej zmluvy, resp. nájomného
vzťahu medzi ním a pôvodnými žalobcami.

14. V čase, keď bol predmetný byt č. XX v spoluvlastníctve žalobcu (teda aj za obdobie, za ktoré
si žalobca uplatňuje peňažnú pohľadávku) nemožno považovať za dôvod užívania bytu žalovaným
predloženú listinu Pridelenie bytu (č. l. 266 spisu), pretože na základe tejto listiny nemohol vstúpiť
žalobca 1/ a pôvodný žalobca 2/ do postavenia STAR - stavebné a rekonštrukčné práce, a.s. (právnyvzťah s pôvodným vlastníkom PAMIATKOSTAV, štátny podnik v konaní preukázaný rovnako nebol).
Pridelenie bytu do užívania nespĺňalo definíciu osobného užívania bytu, ktorého základným znakom
bola odplatnosť za užívanie bytu. Nemohli potom v prípade prevodu vlastníckeho práva bytu zo strany

STAR - stavebné a rekonštrukčné práce, a.s. na pôvodných žalobcov 1/, 2/ títo vstúpiť do postavenia
pôvodných subjektov ako prenajímatelia. V spore totiž nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by sa
žalovaná či už s predchodcami žalobcov alebo so žalobcami dohodli na odplatnom užívaní bytu (a teda
na práve osobného užívania bytu podľa ust. § 155 OZ v znení účinnom do 1. 1. 1992), resp. po 1.1.1992
na nájomnom vzťahu. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo

možné v zmysle príslušnej právnej úpravy vstúpiť do postavenia subjektu, ktorý poskytol do užívania
byt bez odplaty za jeho užívanie (uvedené bolo možné len v prípade, ak bol byt pridelený do užívania
za úhradu za jeho užívanie). Zákon žiadny takýto spôsob vstúpenia do postavenia subjektu, ktorý mal
v záujme realizovať prevod bytu na jeho užívateľa, ktorý za tým účelom byt užíval bez toho, aby bola
dohodnutá odplata za jeho užívanie neustanovuje. Nemohol vzniknúť medzi pôvodnými žalobcami a
žalovaným ani vzťah zodpovedajúci nájmu tak, ako tento definuje Občiansky zákonník, keďže jedným

z pojmových a charakteristických znakov nájmu je jeho odplatnosť, čo v danom prípade preukázané
nebolo. Pokiaľ v spore nebol preukázaný nájomný vzťah, na základe ktorého byt žalovaná užívala a
žalobca 1/ a pôvodný žalobca 2/ nevstúpili do postavenia ich právnych predchodcov, nebol preukázaný
dôvod (titul) na základe ktorého v období, za ktoré si žalobcovia uplatnili svoj nárok v tomto spore byt
č. XX žalovaná užívala. Z toho dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že užívanie bytu č. XX

žalovanou počas obdobia od 01.11.2006 do 01.12.2015 bolo užívaním bytu bez právneho dôvodu.

15. Pokiaľ nie je daný právny dôvod užívania bytu č. XX v dotknutom období, a nebolo sporným, že v
období od 01.11.2006 do 01.12.2015 boli žalobca 1/ a pôvodný žalobca 2/ podielovými spoluvlastníkmi
bytu, ktorý žalovaná užívala (opak preukázaný nebol), má žalobca ako spoluvlastník sporného bytu č.

XX právo požadovať od žalovanej zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie bytu bez právneho dôvodu.
Nakoľko bezdôvodné obohatenie spočívalo v užívaní cudzej veci súd prvej inštancie ustálil, že výška
peňažnej náhrady by mala vzhľadom na účel využívania bytu zodpovedať sume obvyklého nájomného,
akú by bola žalovaná za užívanie bytu nútená za bežných okolností platiť.
16. Žalovaná v konaní netvrdila a ani nepopierala, že by výška primeranej náhrady za užívanie bytu bez

právneho dôvodu nemala zodpovedať v dotknutom období žalovanej sume 77 eur/mesiac, teda že by
nezodpovedala nájomnému v predmetnom mieste a čase.
17. Žalovaná predložila návrh nájomnej zmluvy podpísaný žalobcom dňa 27.12.2006, v ktorej bolo
navrhované nájomné 3 200 Sk/mesačne (t.j. cca. 106 eur/mesiac), zmluva mala podľa návrhu
nadobudnúť platnosť od 01.01.2007. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené konštatoval, že

pokiaľ by žalovaná prijala taký návrh nájomnej zmluvy zo strany žalobcu, bolo by pravdepodobné, že
by takéto nájomné mesačne prenajímateľovi platila. Suma vo výške 70 eur/mesiac, ktorú si žalobca
uplatnil za dotknuté obdobie užívania bytu žalovanou od 01.11.2006 do 01.12.2015 je nižšia ako
navrhované nájomné. Výška peňažnej náhrady za užívanie predmetného bytu bola žalobcom určená
ako suma uvedená v evidenčnom liste na č. l. 6 spisu, ktorý podpísal A. B. C. (pravdepodobne v

mene spoločnosti STAR ŽILINA s.r.o.). Žalovaná v podanom odbore rozporovala dohodu o výške
nájomného. Z listiny spoločnosti STAR ŽILINA s.r.o. zo dňa 13.07.2007 (č.l. 268 spisu) vyplýva, že
niektorí nájomcovia bytov v spornom bytovom dome (list adresovaný aj žalovanej) začali od mesiaca
jún 2007 platiť nájomné vo výške 2 050 Sk (68 eur) za 3-izbový byt a 2 320 Sk (77 eur) za 2-izbový byt
a to na základe nájomného podpísaného danými stranami s platnosťou od 01.01.2006. Z uvedeného

dôvodu súd prvej inštancie nájomné vo výške 77 eur/mesiac, považoval za obvyklú výšku nájomného za
užívanie bytu v danom období. Uviedol, že z predloženého listu žalovanej zo dňa 10.02.2007 vyplýva,
že žalovaná nerozporovala návrh Zmluvy o nájme bytu zo dňa 27.12.2006 v časti nájomného vo
výške 3 200 Sk (106 eur), pričom žalobca si za obdobie od 01.11.2006 do 01.12.2015 uplatňuje sumu
bezdôvodného obohatenia mesačne nižšiu, ako sumu, ktorú žalovaná v predloženom návrhu nájomnej

zmluvy nenamietala. Vzhľadom na uvedené súd považoval sumu 77 eur/mesiac za primeranú náhradu
za užívanie predmetného bytu zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie teda ustálil, že uplatnená suma
bezdôvodného obohatenia vo výške stanovenej 77 eur/mesiac predstavuje obvyklú hladinu nájomného
v danom mieste a čase.

18. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za užívanie bytu bez právneho dôvodu v uplatnenom
období od 01.11.2006 do 01.12.2015 v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu užívania 2 mesiacov roku 2006, 96
mesiacov v rokoch 2007 - 2014 a 11 mesiacov v roku 2015 a t.j. spolu 109 mesiacov x 77 eur/mesiac, t.j.
sumu 8 393 eur. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 8 470,36 eur, súd prvej inštancie však zamietol nárokžalobcu nad istinu 8 393 eur (77,36 eur), keď ustálil ako obvyklú sumu nájomného v danom mieste a
čase sumu 77 eur/mesiac, pričom z uplatneného obdobia - od 1.11.2006 do 01.11.2015 je zrejmé, že
si žalobca uplatnil zaplatenie bezdôvodného obohatenia za 109 mesiacov a nie 110, ako to vyplýva zo

sumy istiny 8 470,36 eur. Užívanie bytu č. XX bez právneho dôvodu po dobu 109 mesiacov predstavuje
obohatenie v rozsahu sumy 8 393 eur (109 mesiacov x 77 eur). Z podania na č.l. 210 spisu, ako aj z
predchádzajúcich podaní žalobcu vyplýva, že tento si uplatnil nájomné za 109 mesiacov, ktorá suma
zodpovedá sume 8 393 eur. Súd prvej inštancie teda uzatvoril, že nad predmetnú sumu žalobu ako
neodôvodnenú výrokom II. zamietol.

19. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi plné právo vo vzťahu k istine vo výške 8 393 eur, keď táto
bola v tomto rozsahu dôvodná (109 mesiacov x 77 eur). K tomu súd prvej inštancie uviedol, že doba
užívania sporného bytu (01.11.2006 do 01.12.2015), uplatnenie náhrady za bezdôvodné užívanie počas
uvedenej doby (rozšíreným žaloby podaniami zo dňa 22.12.2009 - uvedená zmena bola doručená
súdu pred doručením žaloby žalovanej, 01.06.2010, 16.11.2012 a 26.11.2015), ako ani uplatnená výška
bezdôvodného obohatenia (77 eur/mesiac) v konaní nebola sporná. Žalovaná sumu 77 eur rozporovala

vo vzťahu k tvrdeniu, že by sa ona sama dohodla so žalobcom o takejto výške nájomného, avšak
nerozporovala, že by sa jednalo o sumu obvyklú v danom mieste a čase. Pokiaľ súd prvej inštancie
priznal žalobcovi ako spoluvlastníkovi bytu č. XX v spoluvlastníckom podiele 1-ica k celku bezdôvodné
obohatenie užívania celého bytu, súd prvej inštancie zohľadnil ustanovenie § 139 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (podľa znenia ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní

všetcispoluvlastnícispoločneanerozdielne)vspojenís§513Občianskehozákonníka.Napriektomu,že
sa zákonné ustanovenie § 519 OZ zmieňuje len o právnych úkonoch týkajúcich sa spoločnej veci, súdna
prax pod režim § 139 OZ zaraďuje aj prípady, ktoré majú základ napr. v plnení bez právneho dôvodu,
a preto sú aj v takýchto prípadoch oprávnení na plnenie obaja žalobcovia spoločne a nerozdielne, tzn.
aj každý z nich samostatne v celom rozsahu.

20. Následne v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie v podrobnostiach v bodoch 89. až 96.
zdôvodnil tiež rozsah žalobcovi priznaného príslušenstva.
21. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie, aplikujúc ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
CSP. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok čiastočne v súlade s požadovanou istinou a čiastočne
aj s úrokmi z omeškania a žalobu zamietol v časti čiastočne požadovanej istiny, čiastočne uplatneného

úroku z omeškania a poplatku z omeškania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol úspešný v časti
požadovanej istiny (suma 8 393 eur), pričom mu vznikol nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania,
keď zaplatenie poplatku z omeškania požadoval pre prípad iného právneho posúdenia sporu, súd prvej
inštancie ustálil, že pre účely náhrady trov konania je nutné posúdiť žalobcu ako úspešného v rozsahu
98,18 %. Je tomu tak preto, že žalobca požadoval zaplatenie istiny 8 470,36 eur, avšak súd prvej

inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 8 393 eur, tzn. nárok v časti istiny o zaplatenie sumy
77,36 eur zamietol. Čistý úspech žalobcu je teda 98,18 % (99,09 % - 0,91 %). Vo vzťahu k úspechu, vs.
neúspechu s ohľadom na príslušenstvo pohľadávky súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je povinný
v konaní skutkovo tvrdiť, avšak právne vyhodnotenie uplatneného nároku je na súde. V predmetnom
špecifickom prípade požadovaného nároku, kedy príslušenstvo pohľadávky vyplýva zo zákona a viaže

sa k právnemu posúdeniu nároku, nemá žalobca inú možnosť, ako požadovať alternatívne zaplatenie
oboch nárokov pod sankciou zamietnutia jedného z nich s ohľadom na právne posúdenie sporu. Z
uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania s
ohľadom na úspech v spore čo do zaplatenia požadovanej istiny. O samotnej výške tejto náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

22.Včaspodanýmodvolanímdomáhasažalovanázrušenianapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie
v celom jeho rozsahu (vo výrokoch I. až IV.) a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Žalovaná prezentuje názor, že v konaní mali vystupovať všetci podieloví spoluvlastníci,
a preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu nerozlučného procesného spoločenstva ako
nepresvedčivé, nepreskúmateľné a zmätočné. Žalovaná spochybňuje vlastnícke právo k predmetným

bytom, má za to, že nie je možné nahrádzať prejav vôle nositeľa hmotnoprávnych oprávnení jedným
spoluvlastníkom za všetkých (dokonca bez plnomocenstva). Z dôvodu, že nie je zrejmé, kto je právnym
nástupcom po A. G. E., ktorému svedčí zápis na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. E., obec E., okres
Žilina, a teda vlastnícke právo k predmetným bytom je neisté.
23. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 513 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak žalovaná je toho

názoru, že súd prvého stupňa mal aplikovať na „uvedenú situáciu“ ust. § 512 ods. 1 OZ. Ďalej uvádza,
cit.: „vzhľadom k hore uvedenému (neznámy právny nástupca po A. E.) žalovaná považuje za potrebné
poukázať na tú skutočnosť, že podielovým spoluvlastníkom môže byť aj štát, a preto z uvedeného
dôvodu považuje za nevyhnutné, aby do tohto konania vstúpil prokurátor. Súd prvého stupňa sas uvedeným nedostatkom vôbec nevysporiadal, a preto je rozsudok z tohto pohľadu nepreskúmateľný
a odôvodnenie súdu prvého stupňa je zmätočné“.
24. Ďalej odvolateľka vo svojom odvolaní uvádza, cit.: „Vo vzťahu k bodu č. 68 odôvodnenia rozhodnutia

si dovoľujeme poukázať na to, že z vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu žalobcu k podanému odporu
a návrhu na pokračovanie v konaní (podanie žalovaného zo dňa 13.02.2025) je zrejmé, že v bode
VI. návrh na vykonanie dôkazov – bol produkovaný návrh na výsluch žalobcov najmä z dôvodu
predložených listinných dôkazov č. 1 až 6.“
25. Ďalej odvolateľka uvádza, že súd poskytol ochranu podielovému spoluvlastníkovi – žalobcovi bez

toho, aby sa oboznámil o stave predmetného bytu. Nie je zrejmé, či žalovaná nezhodnotila byt takým
spôsobom (napr. výmena podláh, nové jadro, položenie dlažby a pod.), že sa práve žalobca môže
bezdôvodneobohacovať.Odvolateľkaďalejuvádza,žeotázkaodpojeniabytovéhodomuodenergiíbola
predmetom skúmania Okresného súdu Žilina, ako i odvolacieho súdu, no súd prvého stupňa odmietol
pripojiť spisy a vykonať výsluch svedkyne, čím súd znemožnil žalovanému konať pred súdom. Ďalej
uvádza, cit.: „Súd prvého stupňa spochybnil tak právo žalovaného na spravodlivý proces a vniesol do

konania prvky nepreskúmateľnosti. V týchto konaniach (tých, ktoré navrhoval pripojiť spisy žalovaný)
bolo uskutočnené dokazovanie, ktoré môže vniesť spravodlivý a nestranný pohľad na prejednávanú
vec, a teda aj sporné užívanie bytov. Je evidentné, že žalovaný sa so žalobcom dohodol na užívaní
a nájomnom, pričom sám žalobca zasielal listy, kde sám tvrdil, že mu niektorí nájomníci začali platiť
nájom.“

26. Odvolateľka ďalej uvádza, že súd prvého stupňa opomenul, že práve žalobca podpísal odovzdávací
protokol (ktorý sám spochybňuje pre neúčinnosť zákona), a teda neplatnosti sa dovoláva práve ten, kto
ju sám spôsobil, čo žalovaný považuje za nespravodlivé, nepreskúmateľné a zmätočné, a preto aj bod
č. 46 odôvodnenia napádaného rozsudku považuje za nepreskúmateľný.

27. Odvolateľka ďalej vytýka súdu, že sa tento vôbec nevenoval vznesenej námietke rozporu s dobrými
mravmi, v čom vidí odvolateľka opomenutie spravodlivosti.

28. Odvolateľka ďalej cituje ust. § 471 ods. 3 CSP, podľa ktorého konanie o rozkaze na plnenie začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov.

Odvolateľka uvádza, že súd prvej inštancie nemal s poukazom na uvedené aplikovať ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ale Občianskeho sporového (súdneho – poznámka odvolacieho súdu)
poriadku v znení platnom ku dňu podania žaloby.

29. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, pokiaľ ide o jej námietku formulovanú v bode

III. prvý odsek odvolania, uvádza, že sa jedná zjavne o omylom uvedenú argumentáciu právneho
zástupcu žalovanej, skopírovanú pravdepodobne z iného konania nepozornosťou právneho zástupcu,
čo potvrdzuje aj údajné namietanie bodu č. 68 odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sa netýka návrhu na
výsluch žalobcu.

30. Pokiaľ ide o námietku odvolateľky v bode III. druhý odsek odvolania, s uvedenou námietkou sa
súd prvej inštancie riadne vysporiadal v bode 14. napadnutého rozhodnutia, keď dospel k záveru, že
na strane žalobcov existovalo samostatné spoločenstvo a každý zo žalobcov bol oprávnený domáhať
sa uplatneného nároku samostatne, jedná sa o nárok vyplývajúci z hmotného práva, kde predmet
konania umožňuje, aby bol nárok prejednaný a rozhodnutý aj v prípade iba jedného zo spoločníkov.

V danej súvislosti poukazuje žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 51/2009 zo dňa
23.06.2010, v intenciách ktorého pre rozlíšenie toho, či ide o procesné spoločenstvo samostatné alebo
procesnéspoločenstvonerozlučnéjeurčujúcapovahapredmetukonaniavyplývajúcazhmotnéhopráva.
31. Žalobca ďalej uvádza, že ďalšie body odvolania žalovanej sú zmätočné a nepreskúmateľné,
preto je z jeho strany bezpredmetné sa k nim vyjadrovať. V odvolaní sám autor uvádza raz práva

žalovanej, raz žalovaného (viď bod IV. ods. 4, kde je uvedené žalovaná, ods. 5 práva žalovaného).
Rovnako v bode IV. odsek 6 odvolania je odkaz na bod 46. odôvodnenia napádaného rozsudku, ktorý
jednoznačne nezodpovedá argumentácii právneho zástupcu žalovanej uvedenej v odvolaní... odsek 7
detto, v napadnutom rozsudku nie je vznesená námietka rozporu s dobrými mravmi atď.
32. Žalovaná v odvolacej replike v celom rozsahu opakuje odvolacie námietky. Na dôvažok dodáva, že

„judikát“ označený žalobcom vo vyjadrení nie je aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko predmetom
sporu bola otázka určenia vlastníckeho práva.
33. Žalobca v odvolacej duplike opakuje podstatu argumentácie, ktorú obsiahol vo vyjadrení.34. Žalovaná v odvolacej triplike opakuje v celom rozsahu znenie odvolacej argumentácie.

35. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie proti výrokom I., II. a IV.

podala subjektívne legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 362 ods. 1 CSP), vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v § 379 CSP a § 380 ods.
1 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)
rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii § 387 ods. 1, 2 CSP v odvolaním napadnutých výrokoch I.,
II. a IV. potvrdil ako vecne správny a odvolanie žalovanej proti výroku III. (ktorým súd vo zvyšnej časti

žalobu žalobcu zamietol) odmietol pri aplikácii § 386 písm. b) CSP.
36. Prioritne vo vzťahu k odmietnutiu odvolania v časti smerujúcom proti napadnutému výroku III., ktorým
súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol, považuje odvolací súd úvodom za potrebné
konštatovať, že jednou z požiadaviek vyplývajúcej z definície právneho štátu je, aby rozhodnutie
vydané v civilnom konaní bolo v súlade s právnymi predpismi a zaisťovalo spravodlivú ochranu práv
a oprávnených záujmov sporových strán. Pre dosiahnutie tohto cieľa slúžia, okrem iného, opravné

prostriedky, ktoré majú umožniť zmenu alebo zrušenie nesprávnych alebo nespravodlivých rozhodnutí
súdov vydaných v nižšej inštancii. Riadnym opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, ktoré doposiaľ
nenadobudlo právoplatnosť, je odvolanie. Podmienkou využitia tohto opravného prostriedku je však
splnenie všetkých zákonom požadovaných náležitostí.

37. Jednou z obligatórnych podmienok je aj subjektívna prípustnosť odvolania. To znamená, že
legitimácia k odvolaniu nepatrí sporovej strane bez ďalšieho, ale na podanie odvolania je procesne
legitimovaná len tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Inými
slovami, osobou oprávnenou na podanie odvolania nie je strana, ktorá nebola rozhodnutím súdu prvej
inštancie dotknutá (resp. dotknutá v celom rozsahu) na svojich právach, a to bez ohľadu na to, či

ide o úspech vo veci samej alebo o neúspech v procesných otázkach. „Ujma“ sa pritom posudzuje
z procesného hľadiska a zároveň z hľadiska objektívnej skutočnosti, nie subjektívneho presvedčenia
strany sporu.
38. V okolnostiach súdenej veci je v kontexte rozoberaných východísk evidentné, že napadnutým
výrokom III. (ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol) nemohla byť ani hypoteticky

žalovanej spôsobená žiadna procesná ujma. Z uvedených dôvodov odvolanie žalovanej smerujúce proti
výroku III. uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd odmietol pri aplikácii § 386 písm. b) CSP.

39. Ďalej odvolací súd vo väzbe k ďalším preskúmavaným výrokom odvolaním napadnutého unesenia
(výroky I., II. a IV. rozsudku) uvádza, že po oboznámení sa s odôvodnením odvolaním napadnutého

rozhodnutia, ako aj rozhodnutiu predchádzajúceho konania konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie,
vrátane výroku o náhrade trov konania, náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie, a preto naň v celom rozsahu

a v podrobnostiach v súlade s úpravou § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Uvedené bolo tiež dôvodom
pomerne rozsiahleho opisu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozhodnutí odvolacieho súdu.

40. Žalovaná v odvolacom konaní nevzniesla žiadne nové relevantné námietky, s ktorými by sa už
nebol vysporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôraznenie ich

neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo nehospodárnym opakovaním
už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení
napádaného rozhodnutia. Súčasne v danej súvislosti je potrebné poznamenať, že Ústavný súd SR
v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť
súdu odôvodniť rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý

nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
III. ÚS 191/2013).
41. Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia

a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.03.2016). V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právnepredpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré precízne
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky. Je potrebné poznamenať, že do práva na

spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (obdobne sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

42. Odvolateľka zastáva názor, že účastníkmi konania mali byť všetci podieloví spoluvlastníci sporného
bytu, zastáva názor, že nie je možné nahrádzať „prejav vôle nositeľa hmotnoprávnych oprávnení jediným
spoluvlastníkom za všetkých a dokonca bez plnomocenstva“, uvádza, že nie je zrejmé, kto je právnym
nástupcom po A. G. E., ktorému svedčí zápis na LV č. XXXX pre kat. úz. E. a zastáva názor, že súd
prvej inštancie mal v prejednávanej veci namiesto ust. § 513 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať
úpravu § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

43. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú v plnom rozsahu, stotožniac sa so
skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, k danej problematike
obsiahnutými v bodoch 10., 12. až 14., 22. až 30., 66. až 71. napadnutého rozsudku. Na podporu
správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaná síce v konaní pred
súdom prvej inštancie spochybňovala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, avšak žiadnym spôsobom

v konaní netvrdila (ani nepreukázala), že by vlastníkom, resp. spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti
bol iný subjekt ako žalobca. Z výpisu z LV č. XXXX v spojení s pripojeným spisom Okresného úradu
Žilina, katastrálneho odboru, mal súd prvej inštancie riadne preukázané, že žalobca bol v rozhodnom
– žalovanom období od 01.11.2006 do 01.12.2015 spoluvlastníkom bytu č. XX nachádzajúceho sa
v bytovom dome súp. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX, a to v spoluvlastníckom podiele jedna

polovica k celku. Z označeného listu vlastníctva súd prvej inštancie nezistil, že by bola spochybnená
hodnovernosť zapísaných údajov, a to vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu. Spochybnenie
vlastníckeho práva žalobcu z dôvodu určenia neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého sa
žalobca stal spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti, bolo predmetom konania vedeného Okresným
súdom Žilina pod sp. zn. 6C/47/2005, v ktorom konaní súd žalobu zamietol. Predmetné rozhodnutie bolo

potvrdené odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/360/2009. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie nadobudlo právoplatnosť dňom 20.07.2012. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,
že žalovaná v konaní neprodukovala žiadne skutkové tvrdenia, v zmysle ktorých by súd mohol ustáliť, že
žalobca nebol v rozhodnom čase spoluvlastníkom sporného bytu a v tomto smere nenavrhla ani žiadne
dokazovanie. Žalobca naproti tomu svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní preukázal, nakoľko táto

vyplýva z výpisu predloženého LV č. XXXX pre kat. úz. E. a súd danú vecnú legitimáciu žalobcu nemal
účinne spochybnenú.

44. Žalovaná namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s poukazom na skutočnosť, že žalobca
nie je jediným vlastníkom bytu. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri

skúmaní aktívnej vecnej legitimácie vec správne právne posúdil, pokiaľ poukázal na skutočnosť, že
spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti sú v konaní aktívne legitimovaní na podaní žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia a na ich strane tak vzniká aktívna solidarita. Aktívna solidarita znamená, že v
sporoch s inými osobami ohľadne spoločnej veci má každý zo spoluvlastníkov ako veriteľov samostatné
právo na uplatnenie pohľadávky a môže ho uplatniť žalobou, no len do doby, než bolo vykonané tzv.

právo prevencie (§ 513 ods. 1 OZ), teda než dôjde dlžníkovi prejav vôle veriteľa, aby bolo plnené iba
jednému z veriteľov. Veriteľ, ktorý vykonal právo prevencie, sa stáva jediným veriteľom voči dlžníkovi a
ostatní veritelia strácajú právo pohľadávku uplatniť, aj keď nebola splnená (NS ČR 28Cdo 594/2006).
V predmetnom prípade sa žalobca (pôvodne označený ako žalobca 1/) a pôvodný žalobca 2/ (A. G. E.)
domáhali svojho nároku v znení zmeny žaloby zo dňa 03.12.2009 spoločne a nerozdielne, tzn. každý v

celosti, nikto z nich nepristúpil k uplatneniu osobitného práva prevencie voči žalovanej. Právny nástupca
žalobcu 2/ však v priebehu súdneho konania dobrovoľne upustil od uplatňovania si nároku, čím však
nezaniká jeho právo následne si svoj nárok vo vzťahu k svojmu spoluvlastníckemu podielu uplatniť
voči žalobcovi (pre prípad jeho úspechu vo veci vo vzťahu k celej uplatňovanej pohľadávke). Potom
pre prípad, že si v konaní uplatňuje celý nárok len jeden z pôvodných žalobcov, vzniká mu právo na

zaplatenie celého plnenia voči dlžníkovi, v predmetnom prípade voči žalovanej. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že žalobca má právo na zaplatenie plnenia
vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu vzniknutému titulom užívania bytu ako celku, nielen vo vzťahu
k svojmu spoluvlastníckemu podielu a je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie.45. Odvolateľka ďalej namieta nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktorý vo veci
poukázal na ust. § 513 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom odvolateľka zastáva názor, že súd
prvej inštancie mal správne aplikovať na uvedenú situáciu § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa

ktorého, ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ
požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel.

46. Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Vo väzbe k uvedenej odvolacej
argumentácii považuje odvolací súd za potrebné východiskovo ozrejmiť, že v zmieňovaných

ustanoveniach § 512 a § 513 Občianskeho zákonníka sú upravené záväzkovo-právne vzťahy, keď
viac subjektov vystupuje na veriteľskej strane. Zákon súčasne rozlišuje medzi pluralitou veriteľov pri
deliteľnom plnení (§ 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a pri nedeliteľnom plnení (§ 512 ods. 2
Občianskeho zákonníka).

47. Ustanovenie § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácie domáha sa v prejednávanej

veci odvolateľka, upravuje situáciu, keď má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom, pričom predmet plnenia
je deliteľný (v takom prípade možno hovoriť o delenom záväzku). Pokiaľ ide o vznik delených záväzkov,
zakladajú sa na tom istom právnom úkone alebo na tej istej právnej skutočnosti. Pokiaľ však ide
o existenciu a možnosť uplatnenia, sú delené záväzky navzájom samostatné. Pre každého veriteľa
vzniká samostatná pohľadávka a pre každého dlžníka samostatný dlh.

48. V prípade delených záväzkov ide o niekoľko samostatných záväzkových právnych vzťahov toho
istého dlžníka s niekoľkými veriteľmi. Každý z veriteľov má samostatnú pohľadávku voči tomu istému
dlžníkovi, pričom každý z viacerých veriteľov môže požadovať od dlžníka iba splnenie jeho dielu na
pohľadávke. Dlžník má povinnosť i právo splniť každému z niekoľkých veriteľov iba to, čo mu prislúcha.
49. Ustanovenie § 513 Občianskeho zákonníka nadväzuje na § 512 Občianskeho zákonníka a rieši

prípad aktívnej solidarity, keď je na veriteľskej strane viac veriteľov, ktorí sú voči dlžníkovi oprávnení
spoločne a nerozdielne. Aktívna solidarita sa tu však nepredpokladá a musí byť výslovne založená
zákonom(vprejednávanejveciust.§139ods.1OZ)alebozmluvou.Oaktívnusolidarituidevtedy,keďtá
istá pohľadávka môže byť požadovaná dvoma alebo viacerými veriteľmi tak, že ktorýkoľvek z nich môže
požadovať celé plnenie s tým následkom, že len čo sa mu splní, zaniká záväzok dlžníka aj vo vzťahu

k ostatným veriteľom (§ 514 OZ). Každý zo solidárnych veriteľov má svoju samostatnú pohľadávku,
avšak tá sa u všetkých veriteľov vzťahuje na to isté plnenie. Obdobne môže dlžník zaplatiť celý dlh
jednému z veriteľov podľa svojej voľby, čím sa oslobodí od plnenia vo vzťahu ku všetkým veriteľom.
50. Aktívna solidarita je založená v záujme veriteľov, keďže každý z nich môže uplatňovať spoločnú
pohľadávku sám, t. j. bez ohľadu na to, či je ďalší veriteľ ochotný alebo schopný na uplatnenie

pohľadávky. Každý zo spoluveriteľov vystupuje samostatne a má právo na prijatie celého plnenia,
a to napriek jeho deliteľnosti. V ust. § 513 Občianskeho zákonníka sú jasne vymedzené právne
dôvody, na základe ktorých vzniká aktívna solidarita (na základe zákona, konštitutívneho rozhodnutia
súdu a zmluvou medzi účastníkmi). Prevažne aktívna solidarita vzniká práve na základe zákona.
Občiansky zákonník ustanovuje aktívnu solidaritu na veriteľskej strane, napr. v prípade podielového

spoluvlastníctva (§ 139 ods. 1), bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 145 ods. 2), spoločného
nájmu bytu (§ 701 ods. 2 OZ) a spoločného nájmu bytu manželmi (§ 703 ods. 2) alebo v prípade zmluvy
o združení (§ 831 OZ).
51. Vzhľadom na vyššie zmieňované právno teoretické postuláty, možno nepochybne konštatovať,
že podieloví spoluvlastníci bytu sú voči dlžníkovi (pri uplatňovaní nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia vzniknutého neoprávneným užívaním bytu oprávnení spoločne a nerozdielne (§ 513 OZ).
Aktívna solidarita podielových spoluvlastníkov má základ v ustanovení § 139 ods. 1 OZ. Z uvedených
dôvodov odvolací súd aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
vyhodnotil ako nedôvodnú.
52.Záveromjenutnéprezdôraznenievovzťahukprejednávanejvecikonštatovať,žezpodstatyaktívnej

solidarity vyplýva, že každý zo spoluveriteľov sa môže domáhať uspokojenia od dlžníka nezávisle od
ostatných spoluveriteľov. Pravda, to nebráni tomu, aby sa všetci domáhali splnenia dlhu súčasne, a to
spoločným vystúpením. Vo väzbe na uvedené je potom nedôvodná aj námietka odvolateľa, podľa ktorej
mal byť účastníkom konania na strane žalobcu štát ako nástupca po pôvodnom žalobcovi 2/ A. E..

53. Následne odvolací súd vo vzťahu k zvyšnej časti v odvolaní obsiahnutej odvolacej argumentácie
prioritne zdôrazňuje principiálnu zodpovednosť odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania
a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 382 CSP). Z uvedeného vyplýva, že
odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivituúčastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na
základe iných než účastníkom konania v odvolaní vznesených, konkrétnych námietok.
54. Odvolateľka uvádza, že vo vzťahu k bodu č. 68 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukazuje

na to, že z vyjadrenia žalovaného k vyjadreniu žalobcu k podanému odporu a návrhu na pokračovanie
v konaní (podanie žalovaného zo dňa 13.02.2025) je zrejmé, že v bode VI. Návrh na vykonanie dôkazov
– bol produkovaný návrh na výsluch žalobcu najmä z dôvodu predložených listín, dôkazov č. 1 až 6.

55. Prezentovaná námietka podľa mienky odvolacieho súdu nespĺňa atribút námietky vecnej

a konkrétnej. Z obsahu takto formulovanej odvolacej námietky nie je zrejmé, ktoré skutočnosti – právne
významné z hľadiska aplikovanej normy mienila žalovaná označeným dôkazom preukázať. Nie je
povinnosťou, ale ani právom odvolacieho súdu vlastným zisťovaním nahrádzať absentujúcu odvolaciu
argumentáciu žalovanej, nakoľko by takýto postup odvolacieho súdu bol v príkrom rozpore s princípom
rovnosti strán (čl. 6 CSP).

56. Zo stabilnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR vyplýva, že
vnútroštátny všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať s argumentom, ktorý je

ad a/ „relevantný“, „podstatný“, „významný“, resp. „týkajúci sa veci“ („relevant“, „important“, „pertinent“)
a ktorý je zároveň

ad b/ „konkrétny“ („specific“), resp. „formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom“ („formulated
in a sufficiently clear and precise manner“). Odvolací súd konštatuje, že uvedené atribúty odvolacia
argumentácia žalovanej nenapĺňala.
57. Odvolacie konanie nie je opakovaním konania pred súdom prvej inštancie. Povinnosť odvolateľa
uviesť v odvolaní dôvody, z akých odvolateľ považuje napádané rozhodnutie za nesprávne, možno

chápať ako modifikáciu povinnosti tvrdenia (Čl. 8) pre odvolacie konanie (obdobne Števček,
Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Vydavateľstvo C.H.Beck, druhé vydanie, ročník 2022, str. 1385).

58. Odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že v sociálnej koncepcii civilného procesu sa

povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové
okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore.
Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda
súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia
sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými

povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto
súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1 CSP za
stredníkom – ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať
rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne). Toto tzv. materiálne vedenie

sporu je imanentnou súčasťou sociálnej koncepcie civilného procesu, ku ktorej sa Civilný sporový
poriadok hlási (obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný
sporový poriadok, Komentár, Vydavateľstvo C.H.Beck, druhé vydanie, ročník 2022, str. 51).
59. Záverom odvolací súd dodáva, že zákonodarca v ust. § 380 ods. 1 CSP zakotvil viazanosť
odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi. Odvolací súd nemôže sám, z vlastnej iniciatívy, prekročiť

odvolaciu argumentáciu a vyhľadávať namiesto strany sporu mimo „mantinelov“ založených podaným
odvolanímkonkrétnenedostatkyvskutkových,resp.právnychzáverochsúduprvejinštancie.Jetopráve
odvolateľ, ktorý je povinný formulovať konkrétne a vecné odvolacie argumenty, v ktorých sa má odvolací
súd v rámci prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie pohybovať. Pokiaľ takéto dostatočne konkrétne
a substancované odvolacie námietky odvolateľ neformuluje, bolo by v rozpore s princípom rovnosti strán

konania, aby odvolací súd ex offo, revidoval závery súdu prvej inštancie.
60. Záverom k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd napokon pre úplnosť poznamenáva, že
žalovanou namietané odôvodnenie obsiahnuté v bode č. 68 napadnutého rozsudku sa ani v náznakoch
netýka návrhu na vykonanie dôkazov produkovaných žalovanou.
61. Žalovaná v ďalšej časti odvolania namieta, že súd prvej inštancie poskytol ochranu podielovému

spoluvlastníkovi – žalobcovi bez toho, aby sa oboznámil o stave predmetného bytu. Nie je teda zrejmé,
či žalovaná nezhodnotila byt takým spôsobom, že sa práve žalobca môže bezdôvodne obohacovať.62. Opätovne, vo väzbe k uvedenej odvolacej argumentácii, odvolací súd poukazuje na svoje závery
obsiahnuté v bodoch 56. až 59. tohto rozsudku. Rovnako uvedenú odvolaciu námietku je potrebné
považovať za nekonkrétnu. Odvolateľka si sama nie je istá, či byt bol/nebol zhodnotený, keď používa

slovné spojenie „nie je zrejmé, či žalovaná nezhodnotila byt takým spôsobom (napr. výmena podláh,
nové jadro, položenie dlažby a pod.), že sa práve žalobca môže bezdôvodne obohacovať“. Odhliadnúc
od uvedeného odvolací súd z obsahu súdneho spisu ani nezistil, že by žalovaná pred súdom
prvej inštancie navrhovala vykonať dôkaz – ohliadku bytu, resp. tvrdila, že zhodnotila byt a v danej
súvislosti vzniesla námietku započítania proti uplatnenej pohľadávke žalobcu atď. Z uvedených dôvodov

vyhodnotil odvolací súd danú námietku ako nedôvodnú.
63. Odvolateľka v ďalšej časti odvolania uvádza, že otázka odpojenia bytového domu od energií bola
predmetom skúmania Okresným súdom Žilina, ako aj odvolacím súdom s tým, že súd prvého stupňa
odmietol pripojiť spisy a vykonať výsluch svedkyne, čím znemožnil žalovanému konať pred súdom.
Odvolateľka ďalej uvádza, že súd prvého stupňa tak spochybnil právo žalovaného na spravodlivý proces
a vzniesol do konania prvky nepreskúmateľnosti. V týchto konaniach (tých, v ktorých navrhoval pripojiť

spisy žalovaný) bolo uskutočnené dokazovanie, ktoré môže vniesť spravodlivý a nestranný pohľad na
prejednávanú vec, a teda aj sporné užívanie bytu. Je evidentné, že žalovaný sa so žalobcom dohodol
na užívaní a nájomnom, pričom sám žalobca zasiela listy, kde sám tvrdil, že mu niektorí nájomníci začali
platiť nájom.

64. Prioritne odvolací súd vo väzbe na danú odvolaciu argumentáciu poukazuje na zhodné prehlásenie
právnych zástupcov strán sporu v závere pojednávania dňa 05.06.2025 (ktoré bolo odročené za účelom
vyhlásenia rozsudku), ktorí pred súdom na pojednávaní po vykonanom dokazovaní zhodne prehlásili,
že nemajú žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 391 spisu). Odhliadnuc od uvedenej
(rozhodnej) skutočnosti, odvolací súd uvádza, že rovnako uvedenej námietke možno vytknúť absenciu

atribútu konkrétnosti. Odvolateľ nevyargumentoval, z akého dôvodu je otázka odpojenia bytového domu
od energií relevantná vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu za žalované obdobie. Nevysvetlil,
aké konkrétne skutočnosti z ním v prejednávanej veci pred súdom prvej inštancie produkovaných
substancovných skutkových tvrdení majú byť preukázané výsluchom svedkyne, resp. „pripojením
spisov“, nehovoriac o tom, že v odvolacej námietke odvolateľ ani nešpecifikoval, ktorá konkrétna listina/

dôkaz mala byť z pripojeného spisu (nehovoriac o absentujúcej spisovej značke) oboznámená. Nie je
rovnakoodvolaciemusúduzrejmé,akomalsúdprvejinštancie„nevykonanímdôkazuvzniesťdokonania
prvky nepreskúmateľnosti“.
65. Odvolací súd rovnako považuje za nezrozumiteľnú a nedostatočne určitú/konkrétnu odvolaciu
argumentáciu, cit. „je evidentné, že žalovaný sa so žalobcom dohodol na užívaní a nájomnom, pričom

sám žalobca zasielal listy, kde sám tvrdil, že mu niektorí nájomníci začali platiť nájom“. Z uvedeného
dôvodu nebolo možné zo strany odvolacieho súdu zaujať k danej odvolacej argumentácii konkrétne
stanovisko.

66. Odvolateľka ďalej namieta, že sa súd prvého stupňa vôbec nevenoval vznesenej námietke rozporu

s dobrými mravmi.

67. Prioritne k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu odvolací súd
nezistil, že by žalovaná pred súdom prvej inštancie vzniesla námietku rozporu žalobcom uplatneného
nároku s dobrými mravmi. Napokon, ani v rámci odvolania žalovaná nekonkretizuje, v čom vidí

v prejednávanej veci rozpor žalobcom uplatneného nároku s dobrými mravmi. Odvolací súd akcentuje,
že aj námietka rozporu s dobrými mravmi musí byť dostatočne konkrétna, aby mohol na ňu dať súd
konkrétnu odpoveď. V prejednávanej veci ide naviac o novotu v odvolacom konaní, keďže neboli
splnené podmienky, ktoré má na mysli ust. § 366 CSP pre prihliadnutie na daný prostriedok procesnej
obrany neprodukovaný v konaní pred súdom prvej inštancie (daný prostriedok procesnej obrany

netýka sa procesných podmienok, vylúčenia sudcu, resp. nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť ním
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
resp. odvolateľka neuvádza, že bez svojej viny nemohla daný prostriedok procesnej obrany uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie).
68. Odvolateľka ďalej uvádza, že súd prvého stupňa opomenul, že práve žalobca podpísal odovzdávací

protokol (ktorý sám spochybňuje pre neúčinnosť zákona), a teda neplatnosti sa dovoláva práve ten, kto
ju sám spôsobil, čo odvolateľka považuje za nespravodlivé, nepreskúmateľné a zmätočné, a preto aj
bod č. 46 odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje za nepreskúmateľný.69. Námietku nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k bodu 46.
jeho odôvodnenia vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže v uvedenom bode sa súd prvej
inštancie vôbec nevenuje odvolateľkou zmieňovanej otázke „neplatnosti“, ale len konštatuje, že v konaní

bolo nesporným a táto skutočnosť vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/47/2005,
že právnym nástupom Pamiatkostav, š. p., Žilina, bola obchodná spoločnosť STAR – stavebné
a rekonštrukčné práce, a.s. Ostáva odvolaciemu súdu len domnievať sa, že pochybením právneho
zástupcu odvolateľky došlo omylom k skopírovaniu danej námietky, pravdepodobne z obsahu iného,
s prejednávanou vecou nesúvisiaceho odvolania.

70. Napokon odvolateľka poukazuje na ust. § 471 ods. 3 CSP, podľa ktorého konanie o rozkaze
na plnenie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončí podľa doterajších
právnych predpisov. Odvolateľka uvádza, že súd prvej inštancie nemal aplikovať ustanovenia CSP, ale
ustanovenia OSP v znení platnom ku dňu podania žaloby.

71. Prioritne rovnako k uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd uvádza, že takáto námietka
nesprávneho právneho posúdenia v konaní pred súdom prvej inštancie produkovaná nebola. Naviac,
v prejednávanej veci nebol súdom prvej inštancie vydaný rozkaz na plnenie, ale rozkaz platobný,
keďže žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia peňažnej sumy. Súd môže aj bez
výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať rozkaz na plnenie, ak sa v návrhu

uplatňuje právo na splnenie inej povinnosti, než zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností
uvedených navrhovateľom (§ 174b ods. 1 OSP). Odhliadnuc od uvedeného, je potrebné pripomenúť, že
prejednávaná vec nebola ukončená vydaním platobného rozkazu, nakoľko k jeho zrušeniu ex lege došlo
podaním odporu, preto polemika o tom, ktorý predpis má/nemá byť použitý na konanie o platobnom
rozkaze, je bezpredmetná.

72. Žalobkyňa podaným odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku I. o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania, ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania bez toho, aby vo väzbe
k uvedeným výrokom rozsudku súdu prvej inštancie uviedla akúkoľvek (tobôž relevantnú) odvolaciu
argumentáciu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rovnako poukazuje na svoje závery, ktoré už obsiahol

v bodoch 56. až 59. tohto rozsudku.
73. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP. Odvolateľka – žalovaná nebola v tomto štádiu konania (vôbec) úspešná, preto má žalobca voči
nej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100 %.

74. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)