Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 29, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122335770
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:6122335770.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek
senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Bibiána Ťažiarová v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou: Remedium Legal,
s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX/X, D., o zaplatenie 4.996,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 22Csp/74/2022-103 zo dňa 26. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol; II. výrokom rozhodol, že
žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 7 ods. 1, 2, 16 písm. a), b), 17 písm. b), 20 písm. b), §
11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, § 37, § 527 ods. 1

písm. a) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 153 ods. 1, § 157ods. 1, § 183 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len aj „CSP“). Vecne zdôvodnil Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dobrápôžička č. 1938815472
zo dňa 26.4.2019, na základe ktorej banka (365.bank, a. s. - právny predchodca žalobcu) ako veriteľ
poskytla žalovanému ako dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 5.000,- eur (pri fixnej ročnej

úrokovej sadzbe 13,10 %, počte splátok 96, výške mesačnej splátky 84,40 eur, prvej splátke splatnej
15.5.2019, termíne konečnej splatnosti 15.4.2017, celkovej čiastke, ktorú má klient zaplatiť 8.116,78 eur,
RPMN 14,30 %, priemernej hodnote RPMN: 8,40 %). Podľa výpisu z úverového účtu (čl. 7), žalovaný
nesplácal úver riadne a včas, pričom od 15.6.2019 neuhradil žiadnu splátku. Výzvou – upozornenie zo
dňa 16.9.2019 právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného na omeškanie so splácaním úveru a
na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru. Listom zo dňa 14.10.2019 veriteľ zosplatnil úver ku

dňu 14.10.2019 (čl. 26). 365.bank, a. s. Zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2021 zo dňa 1.10.2021
postúpila žalovanú pohľadávku na žalobcu. Listom zo dňa 25.10.2021 postupca oznámil postúpenie
pohľadávky žalovanému (čl. 6).

3. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca nemá v tomto konaní aktívnu legitimáciu, nie je nositeľom
existujúcich nárokov voči žalovanému z predmetnej úverovej zmluvy, a preto súd nemohol rozhodnúť

inak, než žalobu zamietnuť, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Žalobca nepreukázal,
že veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splácať úver v zmysle § 7zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca neuviedol vlastné tvrdenia k skúmaniu bonity žalovaného,
nepreukázal a ani netvrdil, či a ako veriteľ skúmal schopnosť žalovaného splácať úver a aké konkrétne
údaje o príjmoch, záväzkoch a výdavkoch žalovaného zohľadnil. Okresný súd preto vychádzal zo

žalobcom predloženej žiadosti o spotrebiteľský úver (čl. 24), v ktorej sú uvedené nasledovné údaje
(relevantné z hľadiska skúmania bonity žalovaného) rodinný stav: slobodný, počet vyživovaných detí:
0,- druh bývania: vlastné, stav zamestnania: starobný dôchodca v SR, čistý mesačný príjem: 0,- eur,
iné príjmy a dôchodok: 363,- eur, mesačné splátky iných úverov a pôžičiek: eur, zrážky výživné a
iné výdavky: 0,- eur. Z uvedeného vyplýva, že jediným údajom o príjmoch a výdavkoch, ktorý veriteľ

od žalovaného získal, je výška jeho dôchodku, nezisťoval výšku výdavkov žalovaného. Posudzovanie
bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť
ako postup s odbornou starostlivosťou. Žalobca teda nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade
s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda mu i vzniklo právo úver zosplatniť. Teda
veriteľovi s poukazom na § 11 ods. 2 veta prvá zákona o spotrebiteľských úveroch nemohlo ani vzniknúť
právo vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. V danom prípade išlo o hrubé porušenie povinnosti veriteľa

posudzovať bonitu s odbornou starostlivosťou, a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 veta druhá
zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov. Podporne poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/26/2020.

4. Zároveň konštatoval, že právny zástupca žalobcu ospravedlnil seba a žalobcu z neúčasti na

pojednávaní dňa 26.5.2023 a vyjadril súhlas s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Žalobca sa vzdal
práva vypočuť si skutočnosti a predbežné právne posúdenie podľa § 181 ods. 2 CSP, práva uplatniť
ďalšie prostriedky procesného útoku v zmysle § 153 ods. 1 CSP a zmaril i možnosť súdu postupovať
podľa § 150 ods. 2 CSP. Na základe tvrdení žalobcu v žalobe a listinných dôkazov založených v
spise nemohol okresný súd rozhodnúť inak. Všeobecné súdy pri tomto type žalôb vyhodnocujú, okrem

splnenia iných zákonných podmienok, aj skúmanie bonity dlžníka s vynaložením odbornej starostlivosti
v intenciách § 7 a s právnymi dôsledkami uvedenými v § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Zo žalobcom predložených dôkazov je však zrejmé, že veriteľ neskúmal bonitu žalovaného s odbornou
starostlivosťou, žalobca neuviedol akékoľvek tvrdenia vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovaného a
nedostavil sa ani na pojednávanie, na ktorom vec prejednával a na ktoré bol žalobca riadne predvolaný.

Žalobca v ospravedlnení neúčasti argumentoval, že jeho tvrdenia je potrebné považovať za nesporné
a žalobou uplatnený nárok za preukázaný. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj podľa
CSP, je spotrebiteľ slabšou stranou v konaní. V tejto súvislosti súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol (§ 295 CSP) a môže tiež vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení strán (§ 150
ods. 2 CSP). Zároveň, právne posúdenie veci (a teda i posúdenie súladu postupu veriteľa so zákonom

o spotrebiteľských úveroch a (ne)existencie práva zosplatniť úver prináleží výlučne súdu. Žalobca
(až) v ospravedlnení neúčasti uviedol (len) stručne, že veriteľ pred poskytnutím úveru s odbornou
starostlivosťou preskúmal schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Neuviedol v tejto otázke však
akékoľvek ďalšie tvrdenie a konkrétnejšie okolnosti (a nepredložil ani listiny), ktoré by súdu umožnili
preskúmať postup veriteľa z pohľadu posudzovania bonity žalovaného. CSP ustanovuje (vzhľadom na

hodnotu predmetu sporu) povinnosť vec prejednať na pojednávaní. Okresný súd pojednávanie nariadil,
avšak žalobca nepovažoval za potrebné sa naň dostaviť. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva,
že by súd mal stranám uvádzať predbežné právne posúdenie a sporné a nesporné skutočnosti ešte
pred prvým pojednávaním vo veci. Ak preto žalobca aj nadobudol očakávanie, že okresný súd považuje
žalobou uplatnený nárok za dôvodný v celom rozsahu, potom nie je zrejmé, na základe čoho takéto

očakávanie nadobudol, a rozhodne jeho očakávanie nemožno považovať za legitímne. Zvlášť, ak
predmetom činnosti žalobcu je vymáhanie pohľadávok, a teda žalobca dobre vie, že súdy v obdobných
prípadoch bežne skúmajú okolnosti posudzovania bonity žiadateľa o úver. Ak žalobca v konaní uviedol
len všeobecne, že veriteľ skúmal bonitu spotrebiteľa, nemôže byť pre neho prekvapivé, ak súd žalobu
zamietne.

5. Ďalej konštatoval, že predmetom postúpenia medzi pôvodným veriteľom a žalobcom bola jedna
pohľadávka (po zosplatnení úveru) s výškou úverovej istiny 4.960,88 eur, s jedným dátumom
splatnosti. Táto pohľadávka je však odlišnou pohľadávkou od pohľadávok pôvodného veriteľa na úhradu
jednotlivých splátok úveru. Má odlišný právny režim a z právneho hľadiska tieto pohľadávky nemožno

zamieňať.Jediné,čomajúspoločné,jeprávnytitul.AkpredmetompostúpeniapodľaZmluvyopostúpení
pohľadávokbolavyššiešpecifikovanápohľadávkapozosplatnení,jeprávnenepochybné,žepredmetom
postúpenia neboli jednotlivé pohľadávky na úhradu splátok úveru. Naopak, predmetom postúpenia bola
neexistentná pohľadávka, keďže podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s §39 Občianskeho zákonníka nemohla vôbec vzniknúť (pôvodný veriteľ nebol oprávnený zosplatniť úver).
Preto žalobca nedisponuje platnou pohľadávkou, ktorú by si voči žalovanému mohol v tomto konaní
úspešne uplatniť. Okresný súd nemohol žalobcovi priznať nárok voči žalovanému ani z titulu splátok,

keďže tieto ako samostatné práva/pohľadávky neboli predmetom postúpenia podľa príslušnej zmluvy
o postúpení pohľadávok, a teda žalobca nie je nositeľom práv z nich vyplývajúcich. Ide o situáciu
predpokladanú v § 527 ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd postupom podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP

a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný mal v konaní plný úspech, pretože žaloba bola
zamietnutá v celosti, avšak žiadne trovy si neuplatnil a ani z predmetného spisu mu žiadne trovy konania
nevyplývajú.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol jeho zmenu vyhovením žalobe, resp.
jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b),

f), h) CSP. Argumentoval, že žalovaný pokiaľ okresný súd mal pochybnosti o skúmaní bonity, mohol
žalobcu vyzvať, aby tieto skutočnosti uviedol, či a akým spôsobom postupca skúmal bonitu žalovaného.
Žalobca nemal dôvod v konaní pred okresným súdom dokladať navyše dôkazy preukazujúce splnenie
skúmania bonity podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko predmetnú skutočnosť na základe
vyjadrení žalovaného resp. jeho zástupcu považoval za nespornú. Napadnutý rozsudok považuje za

prekvapivý a rozporný s právom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (poukaz na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo 42/2010, Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 6CoCsp/37/2020).
V zmysle zápisnice z pojednávania okresný súd nevykonal žiadne predbežné právne posúdenie,
neuviedol, ktoré skutočnosti sú sporné a ktoré sú nesporné, resp. z obsahu zápisnice z pojednávania

vyplýva výlučne vyhlásenie rozsudku, a teda úkony súdu na pojednávaní, vykonaním ktorých sa okresný
súdvodôvodnenínapádanéhorozsudkuohradzovalnebolivzmyslezápisnicevôbecvykonané.Žalobca
sa nestotožňuje s názorom súdu, v zmysle ktorého právny predchodca žalobcu neskúmal bonitu klienta
s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odborná starostlivosť
pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver (t. j. pri posudzovaní bonity) bola zachovaná. Pri

posúdení bonity žalovaného boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, informácie poskytnuté
žalovaným, vrátane údajov zo Spoločného registra bankových informácií (ďalej len „SRBI“) ako aj
dopytom do Sociálnej poisťovne. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver
bol jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/schopnosti splácať daný úver. Na to, aby veriteľ
bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové zaplatenie spotrebiteľského úveru, je nutné, aby

v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch konal s odbornou starostlivosťou. Nakoľko
veriteľ posudzoval bonitu spôsobmi uvedenými v ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch,
potom nemohlo dôjsť vôbec k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou
starostlivosťou. Postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu klienta – a to dopytom do SRBI
a na základe interných informácii postupcu, podľa ktorých postupca overil čistý príjem žalovaného,

a to aj dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom zároveň nezistil dôvod na zamietnutie žiadosti o
spotrebiteľský úver - t. jv súlade s ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Takýto spôsob
skúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou.
Dokumenty preukazujúce skúmanie bonity žalovaného postupcom prikladá žalobca k tomuto podaniu,
ktoré však nie je možné považovať za novoty v konaní, nakoľko do vydania rozhodnutia okresný súd

žiadnym spôsobom žalobcu nevyzval na preukázanie podkladov k skúmaniu bonity žalovaného ani
neprezentoval skúmanie bonity za sporné či nepreukázané, a to za situácie, že žalovaný skúmanie
bonityvkonanížiadnymspôsobomnenamietal,apretožalobcapovažovalskúmaniebonityzanesporné,
a teda nepotrebné dodatočne argumentovať a podporovať ďalšími dôkazmi (poukaz na uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp/45/2022). Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil

dopytom do SRBI, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v čase poskytovania úveru žiadne existujúce
úverové vzťahy. Žalovaný pred poskytnutím úveru deklaroval čistý príjem vo výške 363,- eur, ktorý bol
postupcom overený dopytom do Sociálnej poisťovne s pozitívnym výsledkom. V rámci nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum žalovaného, keďže
žalovaný uvádzal stav slobodný a nula vyživovaných detí. Životné minimum na členov domácnosti

brané do úvahy pri výpočte limitu ukazovateľa schopnosti splácať ku dňu poskytnutia úveru bolo
205,07 eur. Ak by od čistého príjmu deklarovaného žalovaným (363,- eur) odpočítal výšku mesačnej
splátky poskytnutého úveru (84,04 eur) a výšku životného minima v rozhodujúcom čase (205,07eur),
výsledkom by bolo, že žalovanému zostáva vyšší mesačný disponibilný zostatok s porovnaním s výškoumesačnej splátky dohodnutej v úverovej zmluve (73,89 eur), 363,- eur - 205,07 eur = 157,93 eur.
Ani v súčasnosti, po niekoľkonásobnom sprísnení podmienok poskytovania úverov, nie sú subjekty
poskytujúce úver povinné žiadať preukazovanie konkrétnych mesačných nákladov (napríklad faktúrami

za telefón, bývanie a pod.). Uvedené nie je realizované jednak z dôvodu zachovania transparentnosti –
inak by žiadateľovi o úver postačovalo zatajiť existujúce výdavky na zlepšenie svojej platobnej kapacity
a jednak z dôvodu relatívne častých zmien týchto nákladov v čase. Zákon o spotrebiteľských úveroch
ukladá povinnosti aj spotrebiteľovi, a to aj v súvislosti s poskytnutím údajov o jeho schopnosti splácať
spotrebiteľský úver, a to konkrétne v ust. § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pôvodný veriteľ

disponoval pred poskytnutím úveru dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol
schopný získať objektívny obraz o žalovaného finančnej situácii a jeho schopnosti predmetný úver
splácať, a preto je názoru, že pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta dostatočne. Ak
by tomu tak nebolo (bonitu klienta by nedostatočne overoval), išiel by tým predsa sám proti sebe,
nakoľko by sa nechcene vystavil riziku platobnej neschopnosti žiadateľa o úver, nad čím sa okresný
súd v rámci svojho právneho posúdenia v týchto intenciách ani nezamýšľal (poukaz na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/19/2021). Bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu
vykonal skúmanie bonity žalovaného v SRBI a dopytom do Sociálnej poisťovne, v dôsledku čoho
postupoval postupca v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou a dostatočne preskúmal
bonitu žalovaného. Okresný súd vydal rozhodnutie s odôvodnením, v ktorom konštatuje nedodržanie
odbornej starostlivosti pri skúmaní spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a preto žalobca považuje

napadnuté rozhodnutie aj za nepreskúmateľné, a v neposlednom rade za nepredvídateľné a prekvapivé
(poukaz na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/20/2021). V konaní je nesporné, že
právny predchodca žalobcu pri skúmaní schopnosti splácať úver postupoval v súlade so zákonom a s
odbornou starostlivosťou dostatočne preskúmal bonitu žalovaného. Žalovaný uvedené nespochybnil, na
pojednávanie sa nedostavil, svoju účasť žiadnym spôsobom neospravedlnil ani nepožiadal o odročenie

pojednávania, k veci sa nijako písomne nevyjadril ani nepredložil žiadne dôkazy - teda sa v konaní
žiadnym spôsobom nevyjadril a bol absolútne pasívnym. Pasivita sporovej strany môže predstavovať
sankciu v podobe rýchlej straty sporu. Žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia neboli počas celého konania
protistranou žiadnym spôsobom popreté. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení rozsudku uvádzal rôzne
tvrdenia, ktorými spochybňoval tvrdenia žalobcu, že právny predchodca žalobcu bonitu žalovaného

neoveroval postupom vyžadovaným zákonom alebo že jeho tvrdenia sú neurčité, žalobca takéto úvahy
súdu považuje za ničím nepodložené, neopodstatnené, ktorými okresný súd znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP bolo podľa názoru žalobcu potrebné považovať tvrdenia žalobcu za
tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným

skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že
právny predchodca žalobcu pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť
žalovaného splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ
sa žalovaný k žalobcom tvrdenej skutočnosti vôbec nevyjadril, je potrebné v zmysle vyššie citovanej
odbornejliteratúry,gramatickéhoalogickéhovýkladuustanovenia§151ods.1CSPpovažovaťskutkové

tvrdenia žalobcu ohľadom skúmania bonity žalovaného s odbornou starostlivosťou za nesporné. Otázka
skúmania bonity je otázkou skutkovou, pričom v konaní tvrdil a tvrdí, že právny predchodca žalobcu
postupoval v súlade so zákonom a bonity žalovaného náležite skúmal. Žalovaný predmetné skutkové
tvrdenie žalobcu žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepoprel, pričom v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP je
vylúčený akýkoľvek iný výklad, ako ten, že predmetné skutkové tvrdenie žalobcu je potrebné považovať

za nesporné (poukaz na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23CoCsp/3/2022, Krajského súdu
vTrenčínesp.zn.8Cob/82/2021, KrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.11CoCsp/4/2021).Nestotožňujesa
s právnym posúdením súdu, ktorý v odseku 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Neurčitosť prejavu
treba odlišovať od jeho nezrozumiteľnosti. Nezrozumiteľnosť možno označiť za neurčitosť prejavu po
výrazovej stránke; naproti tomu sa neurčitosť prejavu týka jeho obsahovej stránky, lebo spočíva v tom,

že prejav nevyjadruje určitú vôľu buď preto, že určitej vôle vôbec nebolo, alebo preto, že určitá daná
vôľa nie je prejavom vyjadrená určito. Judikatúra už viackrát vyložila, že vôľa účastníka vtelená do
právneho úkonu je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne pochopiteľná, t. j. ak
typický účastník v postavení jej adresáta môže túto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu
adekvátne vnímať (poukaz na rozsudok Najvyššieho súdu ČR uverejnený ako Rc 5/2001). Určitosť

predstavuje kvalitu obsahu právneho úkonu; právny úkon je neurčitý, ak sa konajúcemu nepodarilo
jednoznačným spôsobom stanoviť obsah vôle, pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť
a preklenúť ani za použitia výkladových pravidiel. Zrozumiteľnosť potom vyjadruje kvalitu spôsobu
(formy) prejavu vôle; právny úkon je nezrozumiteľný, ak konajúci po jazykovej stránke nedosiahol vdôsledku chybného slovného či iného sprostredkovania jasné vyjadrenie vôle a objektívne nemožno
ani výkladom právneho úkonu zistiť, čo chcel účastník právneho úkonu prejaviť (Švestka, J., Spáčil,
J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.: Občanský zákoník I. § 1-459. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2008,

s. 314). Ustálená súdna prax teda (v zhode s právnou doktrínou) vyvodzuje, že záver o neplatnosti
právneho úkonu pre jeho neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť je opodstatnený len vtedy, ak pochybnosti
o jeho obsahu sa nepodarilo odstrániť ani výkladom za použitia výkladových pravidiel stanovených
všeobecne v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a pre obchodné záväzkové vzťahy tiež v § 266
Obchodného zákonníka. Záver o tom, že určitý právny úkon je neplatný pre neurčitosť jeho predmetu,

sa musí opierať o rozumný výklad predmetného zákonného ustanovenia. Nemožno si vystačiť iba
s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým teleologický výklad. Je preto vždy
potrebné sa pýtať na účel zákonného príkazu alebo zákazu (poukaz na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III.
ÚS 3900/12). Nestotožňuje sa s právnou argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej je postúpenie
pohľadávky neplatné z dôvodu neurčitosti, nezrozumiteľnosti, či neexistentného plnenia. Zmluva o
postúpení pohľadávok určito a zrozumiteľne identifikuje pohľadávku, ktorá reálne existuje a ktorá je

predmetom prevodu. Právny titul nebol sporný, nakoľko ním je úverová zmluva, pričom súd vyhodnotil
ako spornú len výšku postúpenej pohľadávky a jej splatnosť. Zároveň žalobca zastáva názor, že čo do
neurčitosti, (najmä) nezrozumiteľnosti a nedovolenosti plnenia je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný,
nakoľko z odôvodnenia súdu nevyplývajú také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať
takto postúpenú pohľadávku za neurčitú, či nezrozumiteľnú. Uvedené právne posúdenie s poukazom na

doterajšiu súdnu prax považuje žalobca zároveň za ojedinelú a nesúrodú s drvivou väčšinou rozhodnutí
všeobecných súdov Slovenskej republiky. Nemožno súhlasiť ani s nemožnosťou plnenia, nakoľko
predmetom postúpenia je majetková hodnota, ktorá je objektívne plniteľná – peňažná pohľadávka.
Výklad, ktorý zvolil okresný súd pri posudzovaní platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, je prísne
formalistický a reštriktívny, pričom takýto výklad s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít je potrebné v súkromnoprávnych vzťahoch dôrazne odmietnuť. Žalobcovi nie je z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, z akého dôvodu postupca nemohol postúpiť na žalobcu
pohľadávku tak, ako to bolo uvedené v Zmluve o postúpení pohľadávok v zmysle jej prílohy. V prvom
rade splatnosť pohľadávky (celej) v čase postúpenia nebola sporná. Inak povedané - nebol žiaden
dôvod, pre ktorý by postupca mal postupovať jednotlivé splátky a nie celú splatnú pohľadávku tak, ako

implikuje okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Postúpenie predmetnej pohľadávky je absolútne určité
a zrozumiteľné, pričom žalobca si v praktickom živote ani nevie dobre predstaviť, akým spôsobom by
v zmysle výkladu súdu bolo možné postupovať pohľadávky ako také v širšom slova zmysle. Prijatím
výkladu okresného súdu by totiž akákoľvek chyba (evidenčného, či výpočtového charakteru), okrem
zjavných chýb v písaní automaticky znamenala neplatnosť postúpenia tej-ktorej pohľadávky. Zároveň

by nebolo zrejmé, či postupovať jednotlivé pohľadávky (splátky) alebo pohľadávku ako takú v prípade
vyhlásenia splatnosti pôžičky, nakoľko o (ne)platnosti vyhlásenia splatnosti je oprávnený rozhodnúť
výlučne súd, a nie zmluvné strany zmluvy o postúpení. Napokon rozhodujúcou skutočnosťou je fakt,
že sa postupoval celý objem dlhu, to znamená, že aj v prípade, ak by sa celkový objem dlhu splácal v
splátkach, nebol by vo svojej podstate odlišným od dlhu na jednorazové plnenie. Skutočnosť, či došlo k

vyhláseniu splatnosti pôžičky nemá žiaden vplyv na celkový dlh, nakoľko sa mení „len“ splatnosť pôžičky,
nie však jeho výška, ktorá bola určitým spôsobom dojednaná už v pôvodnej úverovej zmluve (za tam
uvedených predpokladov). Okresný súd de facto uviedol, že žalobca nedisponuje pohľadávkou, ktorú
by si mohol voči žalovanému uplatniť, nakoľko splátky – ako samostatné pohľadávky neboli predmetom
postúpenia podľa príslušnej zmluvy o postúpení. Predmetom postúpenia bola celá pohľadávka (tzv.

celý balík), nie jej jednotlivé časti, poťažne rozkúskované na jednotlivé splátky, pričom celá pohľadávka
má podklad v úverovej zmluve. Obsahom tejto pohľadávky sú jednotlivé splátky, teda pohľadávka je
zákonite širším pojmom. V čase postúpenia nebola výška celej postúpenej pohľadávky sporná, pričom
jej majiteľom je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok výlučne žalobca. Inak povedané podľa
okresného súdu sa vyhlásením splatnosti zmenil celý záväzok vyplývajúci zo úverovej zmluvy, avšak

podľa názoru žalobcu je zrejmé, že došlo len k zmene splatnosti daného záväzku. Ak potom súd okresný
dospel k záveru, že bolo postúpené viac práv ako mohlo byť, mal pozitívne prejednať a rozhodnúť o
tých právach, ktoré boli postúpené do výšky samostatných splatných pohľadávok (splátok) ako sám
uviedol, čo však neurobil. Totožný postup a záver súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
už bol prezentovaný v inom sporovom konaní (poukaz na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.

11CoCsp/70/2021 aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5CoCsp/53/2020). Právny
názor, na základe ktorého podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, nie je vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti veriteľom je v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou (poukaz na uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/31/2020). Ak okresný súd dospel k záveru, s ktorým sa žalobcanestotožňuje, síce že, postupca nebol oprávnený vyhlásiť splatnosť úveru - potom táto skutočnosť v
žiadnom prípade neznamená neplatnosť postúpenia celej postúpenej pohľadávky a okresný súd mal (a
mohol) žalobcovi priznať nárok na zaplatenie splátok úveru, ktoré nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia

rozsudku. Pre rozsudok je v zmysle ust. § 217 ods. 1 CSP rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia,
nemožno mať potom podľa názoru žalobcu Žalobca s poukazom na účinky postúpenia pohľadávky voči
žalovanému naďalej zastáva názor, že k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo platne. Aj v prípade
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (čo v tomto prípade podľa názoru žalobcu nenastalo), by
žalobca mal na základe oznámenia o postúpení pohľadávky aktívnu vecnú legitimáciu na uplatňovanie

pohľadávky v tomto konaní - keďže účinkom oznámenia o postúpení pohľadávky je skutočnosť, že dlžník
(žalovaný)môžedocieliťzánikzáväzkuplnenímpostupcovi,akoajpostupníkovi(bezohľadunaplatnosť,
alebo neexistenciu zmluvy o postúpení pohľadávky), a to bez obavy, že by jeho plnenie predstavovalo
bezdôvodné obohatenie jedného z takto domnelých veriteľov (v prípade nejasností ohľadom platnosti
postúpenia pohľadávky). Oznámenie o postúpení pohľadávky vykonané postupcom tak slúži najmä
na ochranu dlžníka, Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

32Cdo/4511/2009, sp. zn. 26Cdo/4868/2009. Záver okresného súdu je tak v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktoré zastali ten názor, že ani prípadná (domnelá)
neplatnosť postúpenia pohľadávky nemá vo vzťahu dlžník – veriteľ (postupník) žiadnu relevanciu a
možno ho riešiť len medzi postupcom a postupníkom – keďže postúpenie pohľadávky nemá okrem
zmeny veriteľa pre dlžníka prakticky žiadny význam. Podstatou oznámenia o postúpení pohľadávky je,

že zakladá dlžníkovi - žalovanému -povinnosť plniť postupníkovi – žalobcovi (bez ohľadu na platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávok) a tým zakladá jeho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o zaplatenie
takto postúpenej pohľadávky. Prípadná neplatnosť zmluvy o postúpení je výhradne vecou sporu medzi
postupcom a postupníkom – ktorý však ničím neovplyvňuje povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok - na
základe oznámenia o postúpení pohľadávky vykonaného postupcom na účet postupníka - pričom takéto

plnenie postupníkovi nie je bezdôvodným obohatením ani v prípade neplatnosti postúpenia pohľadávky,
keďže dlžník plnil podľa ust. § 526 Občianskeho zákonníka a spôsobil tak zánik záväzku (napriek
prípadnej neplatnosti postúpenia). Podľa záveru okresného súdu sa však žalovaný dostáva do stavu
právnej neistoty, kedy nevie komu má plniť.

8. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podania

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (v § 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu voči žalovanému zamietol

(suma 4.996,88 eur, úrok 2.027,22 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.960,88 eur od
2.10.2021 do zaplatenia), II. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

11. Súd prvej inštancie založil rozhodnutie vo veci samej na právnom závere, že žalobca nepreukázal,
že veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splácať úver v zmysle § 7 zákona

o spotrebiteľských úveroch, teda nevzniklo mu právo úver zosplatniť v zmysle § 11 ods. 2 veta prvá
zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neskúmal bonitu klienta (žalovaného), hoci žalobca
skutkovo nič v uvedenom smere netvrdil a žalovaný uvedenú skutočnosť nenamietal, rozhodol bez

zistenia podstatnej rozhodujúcej skutočnosti.

13. Ak okresný súd považoval za potrebné (pre svoje rozhodnutie) ďalšie skutkové tvrdenia ohľadom
zisťovania bonity žalovaného, mohol o to žalobcu požiadať podľa § 150 ods. 2 CSP a takto zistenýskutkový stav (na základe skutkových tvrdení a ich popretia) následne prevziať za základ sporu
(predbežného právneho posúdenia, rozhodnutia). Súdu nepochybne prislúcha ex offo (z úradnej
povinnosti) prihliadať na neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé praktiky, avšak v súlade s procesnými

pravidlami.

14. Na pojednávaní súd postupom podľa § 181 ods. 2 CSP identifikuje (klasifikuje), ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné a nesporné, vrátane sporných a nesporných tvrdení ohľadom
zisťovania bonity klienta. Ak tieto tvrdenia o zisťovaní bonity absentujú a súd nepostupoval podľa § 150

ods. 2 CSP, nebol daný skutkový základ pre vecné posúdenie sporu z hľadiska tejto právne významnej
skutočnosti (určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení na pojednávaní nemožno zamieňať so
zisťovaním podstatných a rozhodujúcich skutočností).

15. V prípade neúčasti žalobcu na pojednávaní, tento legitímne očakáva a vzdáva sa práva byť
účastný posúdenia sporných a nesporných tvrdení, nie však kontradiktórneho zisťovania rozhodujúcich

skutočností podľa § 150 a § 151 CSP.

16. Podľa stanoviska Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z apríla 2020 (Spr. 1/2020)
v prípade, ak žalobca v žalobe ani len netvrdí, že skúmal bonitu žalovaného pred uzavretím zmluvy,
nemala by byť žaloba zamietnutá z dôvodu neskúmania bonity žalovaného podľa § 7 zákona č. 129/2010

Z. z. ani v prípade, ak súd nariadi pojednávanie. Ak súd mieni zamietnuť žalobu pre neskúmanie bonity
bez toho, aby žalobca čokoľvek v žalobe o tomto fakte tvrdil, je potrebná výzva podľa § 150 ods. 2
Civilného sporového poriadku, v opačnom prípade je možné rozhodnutie považovať za prekvapivé,
pretožežalobcanatýchtotvrdeniachžalobunezaložil,žalovanýichnepoprelasúdtietotvrdenianemôže
považovať za sporné, ak nie sú nikým tvrdené (aj keď podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy,

ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné vo veci).

17. Ak súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval, znemožnil žalobcovi viesť kontradiktórne
konanie a jeho rozhodnutie je prekvapivé. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany dodávateľa
podliehajú koncentrácii konania. Nie je želateľné, aby boli skutkové tvrdenia uvádzané a dôkazné

návrhy predkladané až na pojednávaní (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016).

18. Odvolacia námietka žalobcu o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým bolo
znemožnené uskutočňovať mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, bola preto dôvodná. Vzhľadom k tomu, že uvedený nesprávny procesný postup bol
dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vrátenie veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, nebol daný dôvod zaoberať sa ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu.

19. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

časti a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljehopatriaceprocesnéprávavtakejmiere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza prvoinštančné konanie.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, vychádzať z preukázaného skutkového stavu (§ 149 až § 151 CSP), založeného na prostriedkoch
procesného útoku a procesnej obrany, so špecifikami pre spotrebiteľské spory (§ 290 CSP a nasl.), na
ktorý aplikuje relevantné právne normy. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami
strán sporu. Podľa ustanovenia § 150 ods. 2 CSP je dané oprávnenie súdu vyzvať aj žalujúcu stranu na

doplnenieskutkovýchtvrdení,ktoréumožňujekorigovaťprílišnútvrdosťprejednacejzásady,akžalovaná
strana si nesplnila povinnosť substancovane tvrdiť (napr. z dôvodu informačného deficitu). Následne
posúdi nárok žalobcu predovšetkým z hľadiska naplnenia obligatórnych zákonom stanovených
náležitostí zmluvy, po preukázaní aktívnej vecnej legitimácie (a za tým účelom splnenie podmienok
platného postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu, ako aj splnenie podmienok pre

platnosť predčasného zosplatnenia úveru, a to s prihliadnutím na § 11 ods. 2 prvú vetu v spojení s §
17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka),
ktorú súd skúma ex offo (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020, R 2/2022 č. 6), ako aj
splnenie povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného (spotrebiteľa)splácaťspotrebiteľskýúverpodľa§7ods.1zákonaospotrebiteľskýchúveroch,pozohľadneníariadnom
vyhodnotení založených listinných dôkazov, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť v súlade s
ustanovením § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, tak aby bol daný skutkový základ pre vecné

posúdenie sporu.

21. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie

je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania, vrátane žalobcu.

22. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konaniadáodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešeniekonkrétnehoprávnehoproblému
bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS

198/07).

23. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09

a podobne).

24. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).