Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 11, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724010552
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Buceková, PhD., LL.M.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724010552.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Bucekovej,
PhD., LL.M. a sudcov A. B. C. a A. C. D., na verejnom zasadnutí dňa 11. júna 2025 v trestnej veci
obžalovaného E. F. za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák.,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 14.02.2025, sp. zn. 6T/86/2024
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného E. F. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák, na tom skutkovom základe, že

dňa 08. 10. 2024 v čase o 05.50 h v G. H.. I. J. ako vodič po predchádzajúcom požití alkoholických

nápojov motorové vozidlo I.. K. B., ev. č. L. na parkovisku M. N., O. P. H. G. B. vozidlom prešiel cez
betónový obrubník ktorý nepoškodil, kde bol hliadkou H. L. I. I. spôsobom zastavený a kontrolovaný,
počas tejto kontroly bol okrem iného vyzvaný na podrobenie sa dychovej skúške na zistenie prítomnosti
alkoholu v krvi, ktorú neodmietol a tejto sa dobrovoľne podrobil, pričom mu bol elektronickým meračom
B. XXXX L., F. M. B. Q. 08. 10. 2024 v čase o 05.53 h zistený alkohol v hodnote 0,82 mg/l etanolu vo
vydychovanom vzduchu, druhou dychovou skúškou vykonanou tým istým prístrojom toho istého dňa v

čase o 06.16 h mu bol zistený alkohol v hodnote 0,82 mg/l etanolu vo vydychovanom vzduchu a treťou
dychovou skúškou vykonanou prístrojom B. XXXX L., F. M.: B. K. istého dňa v čase o 08.36 h mu bol
zistený alkohol v hodnote 0,62 g/l etanolu vo vydychovanom vzduchu, čím porušil ustanovenie § 4 ods.
2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom podľa § 137 ods. 2 písm. a) zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov sa v danom prípade jedná o porušenie

pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom.

Za to bol obžalovanému uložený podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm.
l) Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace, výkon ktorého
mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú
dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 5 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému taktiež uložil aj trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na doživotie.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal odvolanie priamo do
zápisnice obžalovaný proti výroku o treste, ktoré písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa

31.03.2025 aj bližšie odôvodnil.V dôvodoch odvolania poukázal na to, že svoje konanie veľmi ľutuje. Poukázal na tú skutočnosť, že na
hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine. Zdôraznil, že trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na doživotie uložený mu prvostupňovým súdom je neprimerane

prísny a chcel by požiadať odvolací súd, aby podľa ust. § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. v tejto časti
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Argumentoval tým, že Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky dňa 25.09.2024 pod sp. zn. PL
ÚS 18/2020-31 vyslovilo, že ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného

zákona v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky s odôvodnením, podľa ktorého "otázku nevyhnutnosti a primeranosti trestu zákazu činnosti
ako podmienky jeho súladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy je nevyhnuté posúdiť s ohľadom
na čl. 13 ods. 4, ktorý pri obmedzení základných práv zdôrazňuje ich podstatu a zmysel, a čl. 50
ods. 1 ústavy, podľa ktorého len súd rozhoduje o treste za trestný čin. Je tomu tak z dôvodu, že
namietané ustanovenie bez možnosti individualizácie prikazuje všeobecnému súdu povinnosť bez

možnosti akéhokoľvek uváženia uložiť trest zákazu činností akémukoľvek páchateľovi tohto trestného
činu na celý zvyšok jeho života bez možnosti upustenia a zahladenia potrestania" (bod 18/ prvá veta
odôvodnenia nálezu), resp. "otázkou je, akú úlohu plní trest zákazu činnosti na doživotie. Účelom trestu
zákazu činnosti je páchateľovi priamo zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti tak, že mu doživotne
nebude umožnené vykonávanie bežnej činnosti vedenia motorového vozidla. Takýto trest na doživotie

však neprimerane favorizuje izolačnú funkciu trestu. Páchateľovi je síce potrebné sťažiť podmienky pre
spáchanie trestného činu, avšak bez možnosti individualizácie trestu s ohľadom na spôsob spáchania
činu,jehonásledok,zavinenie,osobupáchateľa,jehopomeryamožnostinápravyizolačnáfunkciaúplne
popiera nápravnú funkciu trestu. Od doživotného trestu nemožno očakávať ani splnenie jeho výchovnej
funkcie" (bod 20/ odôvodnenia nálezu). V závere plénum ústavného súdu pod bodom 23/ odôvodnenia

nálezu konštatovalo, že "ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd
slúži jeho individualizácia. Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov, ktoré podľa čl. 50 ods.
1 ústavy rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy) a pri viazanosti sudcu zákonom
(čl. 144 ods. 1 ústavy). Primeranosť a s tým spojená potreba individualizácie trestu v právnom štáte
od zákona vyžaduje takú mieru trestu, ktorá súdu umožní uložiť primeraný a individualizovaný trest, a

to práve v situácii nevyhnutnej kumulácie s obligatórnym uložením trestu odňatia slobody (§ 34 ods.
6 Tr. zák., bližšie PL ÚS 1/2021, bod 76). Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti pri akomkoľvek
páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Tr. zák. túto požiadavku nespĺňa, keďže
konštrukcia zákona súdu ako zložke štátnej moci priamo zasahujúcej do základných práv rozhodovaním
o vine a treste upiera možnosť individualizovať trest, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším

trestom, ktorým je trest odňatia slobody. Podľa zákona obligatórne ukladaný doživotný trest tak nad
primeranú mieru zasahuje do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. To vedie k rozporu nielen so
základným právom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ale aj k rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy. Z pohľadu potreby
trestania ako prostriedku ochrany základných práv a slobôd iných možno cieľ doživotného trestu zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá dosiahnuť aj šetrnejšími prostriedkami. Preto obligatórny doživotný trest

zákazu činností popri treste odňatia slobody nie je nielen primeraným, ale ani nevyhnutným zásahom do
základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a vo všeobecnosti možno aj na základe nálezu ústavného
súduoznačenéhovpredchádzajúcombodezhrnúť,žeakjezatrestnýčintrestnýmzákonomustanovený
obligatórny trest odňatia slobody, ďalší trest v sankčnom súbehu nemá byť, pre ústavný súlad s čl. 1
ods. 1 ústavy v spojení so zásahom do konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy,

ustanovený ako obligatórny, ak je zároveň absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je pre posudzovaný
prípad, nie je možné upustiť (bod 24/ odôvodnenia nálezu).
Podľa názoru obžalovaného sú závery uvedené v citovanom náleze ústavného súdu použiteľné aj
na trest zákazu činnosti ukladaný podľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák., najmä vo vzťahu k princípu
primeranosti trestu.

Vzhľadom k tomu navrhol, aby krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke z napadnutého rozsudku,
následne podľa ust. § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Verejné zasadnutie krajského súdu sa konalo za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry a obhajcu
obžalovaného. Obžalovaný dňa 11.06.2025 doručil krajskému súdu žiadosť o vykonanie verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti, čo krajský súd akceptoval.Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu považoval napadnutý rozsudok
zazákonný,správnyavňomuloženýtrestzaspravodlivý.Vzhľadomktomunavrholzamietnuťodvolanie

obžalovaného ako nedôvodné.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí krajského súdu sa v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov
uvedených v písomnom odôvodnení odvolania. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej

premávke a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená
osoba v zákonnej lehote, a to proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por. vo vzťahu k výroku o treste, čo však zistené nebolo. Následne preskúmal v intenciách § 317 ods.

1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku o treste, ako aj konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nebolo podané dôvodne.

V prvom rade je potrebné konštatovať, že výrok o vine obžalovaného, ktorým bol uznaný za vinného z
prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe

ako je vyššie uvedený nadobudol právoplatnosť, nakoľko obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, pričom
okresný súd jeho vyhlásenie uznesením prijal a následne rozhodol odsudzujúcim rozsudkom.

Pokiaľ ide o úvahy o druhu a výmere uloženého trestu, krajský súd sa stotožnil s výrokom

prvostupňového súdu, ktorým obžalovanému uložil vyššie uvedený trest odňatia slobody, vrátane
spôsobu jeho výkonu, keďže ho nemohol považovať za neprimeraný, čo jediné by bolo dôvodom na
zrušenie tohto výroku podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Okresnýsúddostatočnezhodnotilosobuobžalovaného,jehopomeryamožnosťnápravy,akoajniektoré

ďalšie rozhodujúce skutočnosti a okolnosti, na ktoré bolo potrebné prihliadnuť. Tento správne priznal
obžalovanému jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák., t.j., že sa priznal k spáchaniu
trestného činu a úprimne ho oľutoval a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., t.j., že
už bol za trestný čin odsúdený.

V súlade so zákonom a výsledkami dokazovania bolo aj obligatórne uloženie trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na doživotie obžalovanému v zmysle
§ 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák., pretože na to boli splnené zákonné podmienky. Obžalovaný už bol
dvakrát odsúdený za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktorých sa dopustil ako vodič
dopravného prostriedku, a to trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen zo dňa 12.08.2014, sp. zn.

3T/108/2014, právoplatný dňa 03.09.2014 a trestným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica zo
dňa 06.09.2017, sp. zn. 1T/69/2017, právoplatný dňa 03.11.2017. Aj keď v oboch prípadoch ide o už
zahladené odsúdenia, tieto však s poukazom na ustanovenie § 61 odsek 7 Tr. zák. netvoria zákonnú
prekážku pre uloženie „výnimočného“ trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu, čo
mal okresný súd taktiež pri úplne správnom postupe tiež vyjadriť v napadnutom výroku o uloženom

predmetnomtrestezákazečinnosti.Nadruhejstraneokresnýsúdnemaluvádzaťajodsek2ustanovenia
§ 61, pretože podľa tohto ustanovenia predmetný trest zákazu činnosti neukladal. Všetky uvedené a
vytknuté nedostatky však nemali v konečnom dôsledku zásadný vplyv na inak správny výrok o uloženom
treste zákaze činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke a preto nebol daný
nevyhnutný dôvod k jeho náprave v uvedenom smere v odvolacom konaní.

Napriek odvolacím námietkam obžalovaného, krajský súd konštatuje splnenie zákonných podmienok
u obžalovaného na uloženie doživotného trestu zákazu činnosti vodiča podľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr.
zák. Ide síce o najprísnejší druh trestu zákazu činnosti - ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Tr. zák., ktorého sa dopustil ako vodič dopravného

prostriedku, napriek tomu, že bol už za taký čin dvakrát potrestaný, avšak ide o obligatórnu povinnosť
súdu uložiť doživotný trest zákazu činnosti, bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu, osobu páchateľa
a jeho doterajší život. Obžalovaný si celkom zrejme nevzal dostatočné ponaučenie z predchádzajúcich
odsúdení a hlboko podcenil riziko hrozby uloženia takéhoto trestu na doživotie v budúcnosti.K odvolacím námietkam obžalovaného ohľadom aplikovania nálezu Pléna Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 25.09.2024 pod sp. zn. PL ÚS 18/2020-31 krajský súd uvádza, že v tomto konkrétnom

prípade nie je možné naň prihliadnuť z dôvodu, že uvedený nález rieši odlišnú situáciu, a to otázku
ukladania trestu zákazu činnosti podľa § 61 odsek 5 písmeno b) Tr. zák pri spáchaní trestného činu
usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo ods. 5, ktorého sa dopustil vodič dopravného prostriedku. Odvolacie
argumenty obžalovaného z uvedeného dôvodu krajský súd považoval za neakceptovateľné.

Uzatvárajúc vyššie uvedené, krajský súd považuje za potrebné uviesť aj to, že príslušné namietané
ustanovenia všeobecne záväzného predpisu nižšej právnej sily (Trestný zákon) zo strany obžalovaného,
ktorých použitie bolo v danej trestnej veci rozhodujúce pre rozhodovanie o treste zákazu činnosti, nie
sú v súčasnosti v rozpore so všeobecne záväzným predpisom vyššej právnej sily (Ústavou Slovenskej
republiky).

Záverom krajský súd uvádza, že obidva takto vymerané tresty v napadnutom rozsudku sú konformnými,
s očakávaným účelom trestu v zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. ako aj s očakávaným naplnením
individuálnej a aj generálnej prevencie pôsobiť na obžalovaného i na ostatných členov spoločnosti -
potencionálnych páchateľov trestnej činnosti takéhoto charakteru a sú tiež dostatočným vyjadrením
morálneho odsúdenia konania obžalovaného spoločnosťou.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd, po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti
napadnutého výroku o treste, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie obžalovaného v súlade

s citovaným ustanovením Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Tr. por. v spojení s § 180 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.