Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122335770
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6122335770.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35
724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou: Remedium Legal, s.r.o., IČO:
53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX/X, D., o zaplatenie 4.996,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 22Csp/74/2022-203 zo dňa 24. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhý v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom
rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 7 ods. 1, 2, 16, 17 písm. b), 20 písm. b), 27, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj
„Smernica“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 3 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že Zmluvou o spotrebiteľskom úvere dobrá
pôžička č. 1938815472 zo dňa 26.4.2019, ktorú uzavreli právny predchodca žalobcu 365.bank, a. s. ako

veriteľ (banka) a žalovaný ako dlžník, poskytla banka žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo
výške5.000,-eur,zapodmienok:fixnáročnáúrokovásadzba13,10%,početsplátok96,výškamesačnej
splátky 84,04 eur, prvá splátka splatná 15.5.2019, termín konečnej splatnosti 15.4.2027, celková čiastka,
ktorú má klient zaplatiť 8.116,78 eur, RPMN 14,30 %, priemerná hodnota RPMN 8,40 %. Podľa výpisu
z úverového účtu (čl. 7) žalovaný uhradil iba prvú splátku úveru, od 15.6.2019 neuhradil žiadnu splátku.
Upozornením - Výzva na zaplatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.9.2019 (čl. 38) veriteľ upozornil dlžníka
na omeškanie so splácaním úveru a na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru. Veriteľ zosplatnil

úver ku dňu 14.10.2019, o čom žalovaného upovedomil listom zo dňa 14.10.2019 (čl. 26). 365.bank, a.
s. (právny predchodca žalobcu) uzavreli dňa 1.10.2021 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2021 (čl.
13-18), ktorej predmetom bolo postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu. Postúpenie pohľadávky
postupca oznámil žalovanému Oznámením postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 25.10.2021 (čl. 6).4. Vecne dôvodil, že na to, aby mohla byť pohľadávka veriteľa voči spotrebiteľovi priznaná v súdnom
konaní, súd musí mať preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok pokiaľ ide o existenciu

pohľadávky a jej uplatňovanie voči spotrebiteľovi. Kogentné právne normy upravujú právne dôsledky
porušenia povinností na strane veriteľa pri uzavieraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere a pri výkone
práv z nej vyplývajúcich, na ktoré súd musí prihliadnuť, a teda musí i posúdiť, či je pohľadávka
voči spotrebiteľovi uplatňovaná v súlade so zákonom. V zmysle § 7 ods. 16 a ods. 17 zákona
o spotrebiteľských úveroch je žalobca povinný preukázať, že pri poskytnutí spotrebiteľského úveru

veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou najmä, že zodpovedajúcim spôsobom skúmal schopnosť
žalovanej splácať úver. Posudzovanie bonity je proces zhromaždenia a kvalifikovaného vyhodnotenia
relevantných údajov o aktuálnej finančnej situácii konkrétneho klienta, ktorý je veriteľ povinný vykonať s
odbornou starostlivosťou a obozretne, a ktorého vykonanie s odbornou starostlivosťou je veriteľ povinný
hodnoverne preukázať. Žalobca k skúmaniu bonity argumentoval, že veriteľ posudzoval bonitu podľa
pravidielstanovenýchvOpatreníNBS č.10/2017vzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy(„Opatrenie“)

a postupoval s odbornou starostlivosťou, s čím sa prvoinštančný súd nestotožnil. Z vyjadrenia žalobcu
(zrejme zo dňa 5.11.2024 – pozn. odvolacieho súdu) vyplýva, že náklady na zabezpečenie základných
životných potrieb žalovaného veriteľ stotožnil so životným minimom, pričom zohľadnil tiež paušálnu
sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným
minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť.

Podľa žalobcu od účinnosti Opatrenia už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych
nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom
konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou
výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť. Podľa okresného súdu aktuálnu právnu úpravu nemožno

interpretovať a aplikovať v zmysle názoru žalobcu, keď nová právna úprava v spojení s Opatrením
nezrušilapovinnosťveriteľaskúmaťreálnenákladyžiadateľaoúver.Ustanovenie§7ods.27vposlednej
vetesíceustanovuje,ženákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak toto podľa názoru okresného súdu

nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných
životných nákladov, ale je ho potrebné interpretovať tak, že veriteľ nesmie bez ďalšieho vziať do
úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené
životné minimum (keďže je vysoký predpoklad nesprávnosti takého údaju). S uvedeným korešponduje
aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných

potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa na účely odseku
1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima... Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa
treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo
výške životného minima, podľa okresného súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť
primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi

nedáva možnosť sám si určiť výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej).
Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý
úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver
o jeho reálnych nákladoch na základné životné potreby. Okrem toho, že to výslovne ustanovuje zákon
o spotrebiteľských úveroch, je tomu tak aj preto, že náklady na zabezpečenie základných životných

potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima, čo je všeobecne známa
skutočnosť. Veriteľ má podľa § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch zohľadniť i ďalšie informácie
o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa, a teda komplexne posúdiť jeho reálnu schopnosť úver
splácať. Postup veriteľa, ktorý náklady spotrebiteľa na základné životné potreby automaticky a bez
zisťovania reálnych nákladov stotožnil so sumou životného minima, je v priamom rozpore s § 7 ods. 27

zákona o spotrebiteľských úveroch. Právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality
tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy (v danom prípade je ním účinná ochrana spotrebiteľov pred
nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k
ich platobnej neschopnosti). Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných
nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť ako postup s odbornou starostlivosťou (poukaz na

rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 28CoCsp/9/2024). Prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca
nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, naopak
okresný súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že veriteľ neskúmal s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver, a teda veriteľovi s poukazom na § 11 ods. 2 vetaprvá zákona o spotrebiteľských úveroch nemohlo ani vzniknúť právo vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru.
Zároveň okresný súd vyhodnotil predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov pre hrubé porušenie
povinnosti skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu, s poukazom na § 11 ods. 2 veta druhá, tretia

a štvrtá zákona o spotrebiteľských úveroch.

5. Okresný súd ďalej poukázal na to, že žalobca v konaní argumentoval, že skúmanie bonity je otázkou
skutkovou, a teda okresný súd by mal skúmanie bonity posudzovať iba ak žalovaný namietne porušenie
povinnosti veriteľa pri skúmaní bonity, čo žalovaný neurobil. Zároveň, že ide o otázku odbornú, ktorú

nemôže súd vyhodnocovať sám, s čím okresný súd nesúhlasil. Skutkovou otázkou je, aké konkrétne
údaje vstupovali do procesu posudzovania bonity veriteľom a akým spôsobom veriteľ bonitu posudzoval.
Žalobca uviedol, ako veriteľ pri posudzovaní bonity postupoval a tiež aké konkrétne údaje dosadil do
vzorca. Žalovaný nenamietal, že by mali byť použité iné údaje, resp. že veriteľ postupoval inak, ako
žalobca tvrdil v súdnom konaní, a okresný súd toto ani nijako nespochybňoval. Za nesporné považoval,
že právny predchodca žalobcu skúmal bonitu žalovaného, tak ako to tvrdil žalobca, avšak už to, či

žalobcom tvrdený postup pri skúmaní bonity zodpovedal v tom čase platným právnym predpisom, je
otázkou právnou (subsumpcia súdom ustáleného skutkového stavu pod relevantnú právnu normu),
pričom právne posúdenie prináleží súdu. Podľa prvoinštančného súdu, súd neposudzuje, či úver mal
byť v konečnom dôsledku poskytnutý alebo nie, ani nerobí záver o tom, či žalovaný bol alebo nebol
dostatočne bonitný na získanie úveru. Neobstojí teda ani argument, že ide o otázku odbornú. V rámci

právneho posúdenia veci posudzuje súd, či žalobcom tvrdený postup veriteľa pri skúmaní bonity
zodpovedá zákonu, a to práve s ohľadom na zásadné právne dôsledky spojené s porušením povinností
veriteľapodľa§7zákonaospotrebiteľskýchúverochaznichplynúcu(ne)existenciua(ne)vymožiteľnosť
samotného žalobou uplatneného nároku alebo jeho časti. Okresný súd poukázal na to, že súdy, vrátane
Najvyššieho súdu SR, už v iných veciach žalobcu dali odpoveď na otázku, či je súd oprávnený ex

offo posudzovať skúmanie bonity spotrebiteľa, platnosť postúpenia a jeho aktívnu legitimáciu, pričom
dospeli k záveru, že súd je oprávnený uvedené otázky skúmať aj v prípade pasivity na strane žalovaného
spotrebiteľa (rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/162/2020, sp. zn. 21CoCsp/8/2023). K námietke žalobcu, že súd
nemôže suplovať procesnú aktivitu žalovaného spotrebiteľa, okresný súd poukázal na závery uvedené
v uznesení ÚS SR sp. zn. I. ÚS 246/2019, podľa ktorých pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za

následok aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek
uplatnený nárok. Nesprávny je argument žalobcu, podľa ktorého sa za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje iba taká situácia, keď veriteľ bonitu neskúmal ani
jedným zo spôsobov uvedených v tretej vete § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, poukazujúc
na použitú spojku „alebo“. Tento záver podľa okresného súdu nezodpovedá pravidlám formálnej logiky.

„Ani jedným zo spôsobov“ by zodpovedala spojka „a“. Spojke „alebo“ zodpovedá „ktorýmkoľvek z nich“.
Teda veriteľ je povinný jednak zhromaždiť údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
a zároveň je povinný prihliadať na údaje z databáz. Ak čokoľvek z uvedeného nesplní (jedno alebo
druhé), ide o hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Tomuto
výkladu zodpovedá tiež výklad teleologický (zmyslom je dôkladné - a nie iba formálne či „polovičné“ -

posúdenie skutočnej schopnosti spotrebiteľa splácať úver) a tiež výklad systematický prihliadajúci na
ostatnéustanovenia§7zákonaospotrebiteľskýchúveroch,ktoréukladajúveriteľovipovinnosťzohľadniť
údaje o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa a zároveň zisťovať a overovať relevantné údaje v
príslušných databázach. Bez ohľadu na to, posledná veta § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
hovorí, že za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7

ods. 19 až 42, čo je aj tento prípad. Okrem toho, nemožnosť zosplatniť úver je právnym následkom
akéhokoľvek porušenia povinností veriteľa pri skúmaní bonity, pričom nemusí ísť o hrubé porušenie tejto
povinnosti (por. prvú vetu § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch).

6. Okresný súd posudzoval, či žalobcovi možno priznať nárok voči žalovanému z titulu jednotlivých

splátok, keďže neplatnosť okamžitého zosplatnenia úveru nespôsobuje zánik práva veriteľa na
zaplatenie jednotlivých splátok úveru. Pre platnosť postúpenia sa okrem iného vyžaduje preukázanie
splnenia podmienky v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch,
teda že predmetom postúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne jeho
konečnej splatnosti, resp. že sa pohľadávka stala (platne, t.j. v súlade so zákonom) splatnou pred

uvedeným termínom. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 26.4.2019, úver mal byť podľa
nej splatený v 96 mesačných splátkach, s termínom konečnej splatnosti úveru 15.4.2027. Žalobou
uplatnenú pohľadávku veriteľ postúpil na žalobcu s účinnosťou k 20.10.2021 (oznámenie o postúpení
pohľadávky na čl. 6), z uvedeného je zrejmé, že postúpenie pohľadávky bolo realizované pred termínomkonečnej splatnosti úveru, a to v dôsledku zosplatnenia úveru pred konečným termínom splatnosti
úveru. Veriteľ podľa okresného súdu zosplatnil úver v rozpore so zákonom (pre porušenie povinnosti
skúmať bonitu s odbornou starostlivosťou), a teda neplatne (§ 39 Občianskeho zákonníka), postúpil

na žalobcu tzv. živý úver, čo je v rozpore s § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a takéto
postúpenie je s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Pokiaľ právny predchodca žalobcu
pred postúpením pohľadávky predmetný úverový vzťah neukončil platne, potom žalobca nemohol platne
nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez platného postúpenia pohľadávky nie je na
strane žalobcu splnená podmienka aktívnej vecnej legitimácie (obdobne rozhodnutia Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 16CoCsp/8/2024, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoCsp/22/2024, Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 32CoCsp/6/2023, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/4/2024,
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 16CoCsp/10/2023). Okresný súd dospel k záveru, že žalobca nemá v
konaní aktívnu legitimáciu, nie je nositeľom existujúcich nárokov voči žalovanému z predmetnej úverovej
zmluvy, a preto žalobu zamietol.
7. O trovách konania okresný súd rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP

v spojení s § 396 ods. 3 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, keď žaloba bola zamietnutá, mal
by nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. V konaní si však žiadne trovy
neuplatnil,anizpredmetnéhospisumužiadnetrovykonanianevyplývajú,pretomunáhradatrovkonania
nebola priznaná.
8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol zmenu vyhovením žalobe s poukazom

na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Argumentoval, že jediným dôvodom pre zamietnutie žaloby
bolo údajné neskúmanie bonity právnym predchodcom žalobcu. Podľa žalobcu je neprípustné a v
rozpore s právom na súdnu ochranu pokiaľ za skutkovej situácie, kedy žalobca v konaní predložil
doklady preukazujúce skúmanie výdavkov aj príjmov žalovaného (dopyt do úverového registra ako aj
dopyt do sociálnej poisťovne), okresný súd tieto dôkazy z vlastnej iniciatívy poprel a žalobu zamietol

z dôvodu, že výdavky nie sú preukázané, resp. pravdivé. Okresný súd popieranie skutkových tvrdení
žalobcu odôvodňuje jeho povinnosťou preskúmať dodržanie povinnosti podľa § ust. § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, avšak to ho neoprávňuje na popieranie skutkových tvrdení žalobcu. Žalobca
dôkazy o splnení odbornej starostlivosti riadne predložil a tieto dôkazy neboli zo strany žalovaného
žiadnym spôsobom namietané, či popreté (§ 151 ods. 1 CSP). Samotný charakter spotrebiteľského

sporu neumožňuje okresnému súdu opomenúť sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania v zmysle
§ 296 CSP, t. j. § 153 a § 154 CSP. Žalobca považuje za preukázané, že skúmanie bonity nebolo
v tomto konaní sporné, preto nastupujú účinky nespornosti skutkových tvrdení žalobcu (§ 151 ods. 1
CSP). Okresný súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom
rozsahu, keď žalovaný nenavrhoval vykonať dôkaz za účelom preukázania, že právny zástupca žalobca

neskúmal jeho bonitu, resp. že mal iné výdavky než uviedol a preukázal žalobca, ale sa ani touto
argumentáciou v konaní nebránil. Žalobca pripomína, že súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí
C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej naznačil, že aj ochrana spotrebiteľa musí
mať rozumnú mieru, a že aj Ústavný súd SR je vo svojej judikatúre kritický pri primeranej ochrane
spotrebiteľa (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 11/2016). Žalobca nepopiera, že v zmysle §

295 CSP môže súd vykonať v spotrebiteľských sporoch aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol,
avšak nestotožňuje sa s postupom okresného súdu, v zmysle ktorého je faktické popretie skutkových
tvrdení žalobcu ako aj predložených dôkazov, vykonaním dôkazov, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. V danom
prípade okresný súd porušil zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu, vyjadrenú v čl. 1 CSP tým,
že aktívne, namiesto strany sporu, rozporoval skutkové tvrdenia žalobcu (na podporu poukázal na

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/43/2020, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17CoCsp/6/2024s ,p.n. 7CoCsp/1/2024s,pz.n. CoCsp/15/2022s,p.n8. CoCsp/15/2022s,p.n. CoCsp/24/2023,
sp. zn. 19CoCsp/9/2023, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/3/2022). Žalobca predložil
stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 14.3.2024, v zmysle ktorého nie je veriteľ povinný
zisťovať skutočné náklady na bývanie, dopravu, telefón, internet či ostatné výdavky na domácnosť,

a to ani v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov ani v zmysle práva Európskej únie. Rozšírenie
povinností veriteľov pri skúmaní bonity je v zmysle tohto stanoviska možné dosiahnuť výlučne zmenou
právnych predpisov alebo samotným rozhodnutím veriteľa. Okresný súd odôvodňuje zamietnutie žaloby
aj prostredníctvom výkladu Opatrenia NBS, ktorý je v priamom rozpore s výkladom samotnej NBS, ktorá
tento právny predpis vydala, a to bez toho, aby sa v konaní súd obrátil na NBS so žiadosťou o výklad

jeho predpisu. Podľa žalobcu je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces pokiaľ súd účelovo
aplikuje umelo a nesprávne vytvorený výklad právneho predpisu vydaného príslušným orgánom na to
zákonom určeným (NBS), ktorý je v rozpore s výkladom príslušného orgánu, ktorý právny predpis
vydal, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia či dokonca bez toho, aby súd dopytoval príslušný orgán navýklad ním vydaného právneho predpisu. Dodávateľ nie je policajný orgán, t. j. jeho možnosti skúmania
bonity spotrebiteľa sú limitované (Nariadenie GDPR) a musí prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu
poskytol spotrebiteľ. Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 23CoCsp/3/2022, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/19/2021, Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 6CoCsp/37/2020, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/20/2021, Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43CoCsp/38/2022. V napadnutom rozhodnutí okresný súd de facto novelizuje prijaté
znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť
o porušení povinností zo strany dodávateľa. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil

žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, nakoľko v skutkovom prípade, kedy pôvodný veriteľ splnil požiadavky zákonodarcu
pričom žalobca okresnému súdu predložil: Potvrdenie o dopyte do SRBI, z ktorého vyplývajú všetky
záväzky žalovaného vo finančných inštitúciách, Potvrdenie o dopyte do Sociálnej poisťovne, z ktorého
vyplývajú príjmy žalovaného, tieto požiadavky aktívne zmenil a prispôsobil zákonné ustanovenia, zrejme
s cieľom ochrany spotrebiteľa, ale aktívne vyhľadávanie dôvodov zamietnutia žaloby. Žalobca sa

nestotožňuje s názorom okresného súdu ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu, že
spojku alebo v ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať ako spojku „a“, a
teda popierať gramatické znenie zákona z dôvodu nevyhnutnosti ochrániť spotrebiteľa prostredníctvom
zamietnutia žaloby. Pokiaľ zákon výslovne rozlišuje medzi bežným porušením povinnosti skúmať bonitu
spotrebiteľa a hrubým porušením tej istej povinnosti s tým, že sankcie za bežné a hrubé použitie sú

rozdielne, tak je absolútne neprípustné, aby súd svojim výkladom nerozlišoval tieto právne pojmy, a teda
nerozlišoval ani jednotlivé spôsoby porušenia povinnosti veriteľa skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver (poukaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016). Žalobca považuje
napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný s ohľadom na množstvo dôkazov ohľadom overovania bonity
žalovaného, ktorých relevantnosť a pravdivosť okresný súd z vlastnej iniciatívy a účelovo spochybňoval,

a to bez náležitého odôvodnenia či iných dôkazov. Postupca bonitu náležite skúmal, čo je zrejmé z
predložených dôkazov, keď právny predchodca žalobcu pri poskytnutí úveru posudzoval výšku príjmu
žiadateľa ako aj aktuálnu úverovú zaťaženosť, dobu trvania zmluvy, informatívny účel poskytnutia úveru
(refinančný úver, ktorý mal znížiť finančné zaťaženie žalovaného) ako aj výdavky žalovaného. Okresný
súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy aj s ohľadom na určité špekulácie, že dodávateľ musí

okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci rozpočet (ktorého jednotlivé položky pozná len konajúci
súd), čo považuje žalobca za spôsob vybočujúci, resp. výrazne prekračujúci rámec zákona. Zákon
jednoznačne upravuje aké parametre platobnej schopnosti spotrebiteľa je dodávateľ povinný skúmať a
ako ich neskúmanie sankcionuje. Pokiaľ však súd arbitrárne a jednostranne dopĺňa podmienky o také,
ktoré zákon neuvádza, čo navyše v danom prípade sankcionuje najprísnejšou sankciou, zamietnutím

žaloby, takýto postup nemá oporu v zákone.
9. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359

CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto postupom podľa § 387 CSP rozsudok

súdu prvej inštancie (I. a II. výrok) potvrdil.

11. Rozsudkom okresného súdu č. k. 22Csp/74/2022-103 zo dňa 26.5.2023 prvoinštančný súd žalobu
zamietol, II. výrokom žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

12. Odvolací súd uznesením sp. zn. 21CoCsp/8/2023-150 zo dňa 29.4.2024 na odvolanie žalobcu zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení
poukázal na to, že ak prvoinštantnčný súd zamietol žalobu v situácii, keď sa žalobca k skúmaniu bonity v
žalobe nevyjadroval, a to bez toho, aby na také vyjadrenie predtým súd žalobcu vyzval podľa § 150 ods.2 CSP, znemožnil tým žalobcovi viesť kontradiktórne konanie, prvý rozsudok súdu je prekvapivý, a teda
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. V odôvodnení okresnému súdu uložil vychádzať
z preukázaného skutkového stavu (§ 149 až § 151 CSP), založeného na prostriedkoch procesného

útoku a procesnej obrany, so špecifikami pre spotrebiteľské spory (§ 290 CSP a nasl.), na ktorý aplikuje
relevantné právne normy. Podľa ustanovenia § 150 ods. 2 CSP je dané oprávnenie súdu vyzvať aj
žalujúcu stranu na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), ktoré umožňuje korigovať prílišnú
tvrdosť prejednacej zásady, ak žalovaná strana si nesplnila povinnosť substancovane tvrdiť (napr. z
dôvodu informačného deficitu). Následne posúdiť nárok žalobcu predovšetkým z hľadiska naplnenia

obligatórnych zákonom stanovených náležitostí zmluvy, po preukázaní aktívnej vecnej legitimácie (a za
tým účelom splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu, ako
aj splnenie podmienok pre platnosť predčasného zosplatnenia úveru, a to s prihliadnutím na § 11 ods.
2 prvú vetu v spojení s § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 565 v spojení s § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka), ktorú súd skúma ex offo (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020,
R 2/2022 č. 6), ako aj splnenie povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť

žalovaného (spotrebiteľa) splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch, po zohľadnení a riadnom vyhodnotení založených listinných dôkazov, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu zamietol (suma 4.996,88
eur, úrok 2.027,22 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.960,88 eur od 2.10.2021 do zaplatenia),
II. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa (s výnimkou dňa začatia plynutia
premlčacej doby výkonu záložného práva) i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu

i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a
presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku, keď nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu
odvolateľovi. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. V predmetnom spore založil súd prvej inštancie rozhodnutie na závere, že žalobca nie je v konaní
aktívne vecne legitimovaný, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že jeho právny predchodca
si splnil zákonnú povinnosť podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch a bonitu žalovaného skúmal

s odbornou starostlivosťou, teda úver nemohol byť platne predčasne zosplatnený, a preto nedošlo
k platnému postúpeniu pohľadávky. Žalobca s uvedenými závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil
poukazujúc na to, že boli splnené všetky zákonné podmienky skúmania bonity spotrebiteľa.

17. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie úveru, teda poskytnutie finančných prostriedkov

formou spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ
zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom
vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod
(§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo
zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom
prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosťpred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch. Prvoinštančný súd správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi

právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňala definičné
znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne (po vrátení veci odvolacím súdom) pristúpil
najprv k posudzovaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Jednou z prvých otázok, ktoré rieši súd

v civilnom sporovom konaní, je otázka, či ten, kto podal žalobu, je v spore aktívne legitimovaný.
Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jedna zo strán
sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a na druhej strane
sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie
(aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím. Otázku, kto je v tom-
ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy skôr než pristúpi k riešeniu

otázky existencie alebo neexistencie nároku. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v
prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta.

19. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne

postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si
tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie
tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného,
je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

20. V danom prípade žalobca žiada od žalovaného zaplatiť pohľadávku, ktorej pôvodným veriteľom
bola banka, ktorá svoju pohľadávku voči žalovanému ako spotrebiteľovi (vzniknutú zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorý zosplatnila) bez jeho súhlasu postúpila na žalobcu, t. j. na nebankový
subjekt.

21. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

22. Podľa § 7 ods. 16 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou;
vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

23. Podľa § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch vynaloženie odbornej starostlivosti sa rozumie
najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a

pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom
na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

24.Podľa§7ods.20zákonaospotrebiteľskýchúverochnavýpočetukazovateľaschopnostispotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru, d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

25. Podľa § 7 ods. 27 veta posledná zákona o spotrebiteľských úveroch náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciupovinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným
predpisom17td) a príjem spotrebiteľa.

26. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať
úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo

bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti
splácania úverov.

27. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo
sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a ide o prechod alebo postúpenie z

veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu
na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky,
a prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

28. V spotrebiteľských zmluvách sú súdy povinné ex offo skúmať nielen existenciu neprijateľných
zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta (porov. rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie C-679/18) a v prípade zistených nedostatkov na tieto pri rozhodovaní prihliadnuť. Naviac
v spotrebiteľských veciach (konanie so slabšou stranou sporu podľa § 290 CSP a nasl.) je princíp

kontradiktórnosti konania oslabený.

29. Dôkazné bremeno preukázania splnenia povinnosti veriteľa pritom nezaťažuje spotrebiteľa, ale je
na veriteľovi aby v spore hodnoverne preukázal, že pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred uzavretím
úverovej zmluvy, postupoval náležite s dostatočnou odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 a 17 zákona

o spotrebiteľských úveroch). Splnenie tejto povinnosti je potrebné vnímať vo všetkých aspektoch
súvisiacich s poskytovaním úveru.

30. Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ukladá povinnosť
veriteľom v predzmluvnom vzťahu so spotrebiteľom skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Účelom predmetného ustanovenia je zabrániť v poskytovaní
úverov spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane, ktorých finančné možnosti neumožňujú splácanie
úveru. Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je povinný vynaložiť aktívne úsilie, posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na základe relevantných
a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných vlastnou činnosťou,

napr. z bankového/nebankového registra, dopytom na Sociálnu poisťovňu. Toto ustanovenie by malo
zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať úver a správať sa tak
obozretne z pohľadu návratnosti úveru a z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane
spotrebiteľov (účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako slabšieho účastníka
zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a

dodávateľom).

31. Smernica č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu definuje odbornú starostlivosť podnikateľa ako úroveň špeciálnej
schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči

spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti. Daná je aj potreba verifikácie spotrebiteľom
poskytnutých informácií. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy bonitu spotrebiteľa
predstavuje pre spotrebiteľa určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru postupovať tak, aby ho
do určitej miery chránil pred neschopnosťou splácať úver. Primárnym chráneným záujmom je tu ochrana

spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru.

32. Články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, ževnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej
v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,

pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

33. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľov
pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti (porov. rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie C-58/18 Michel Schyns proti Belsius Elfius Banque SA, bod 39, 41).

34. V tomto ohľade Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu
spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského
úveru (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-449/13 CA Consumer Finance, bod 43).
Veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa a mali by mať
možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere,

ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu.

35. V rozsudku z 18. decembra 2014 vo veci CA Consumer Finance/Ingrid Bakkaus, Charline Bonato,
rod. Savary, Florian Bonato C-449/13, Súdny dvor Európskej únie posudzoval predzmluvné povinnosti
poskytovateľa úveru, a to povinnosti stanovené v článku 5 (informačná povinnosť a povinnosť poskytnúť

vysvetlenie) a v článku 8 (posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa) smernice 2008/48/ES. Rozhodol,
že ustanovenia smernice 2008/48/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že jednak bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5
a 8 smernice 2008/48/ES zaťažuje spotrebiteľa; jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu
štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom

jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného
bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou
2008/48/ES; článok 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni,
aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených
informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa

sú pripojené dôkazy. V rozsudku z 10.júna 2021 C-303/20 Súdny dvor Európskej únie k článku 8
smernice 2008/48/ES uviedol, že veriteľ je povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá povinnosť
môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť
zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (C 449/13, C-58/18,
C-679/18).

36. Odborná starostlivosť je preto komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál
spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. V neposlednom rade
ide aj o odbornú starostlivosť vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou
potenciálne negatívne taktiež ohrozené.

37. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona
o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom

úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
530/2024 zo dňa 12.2.2025).

38.Povinnosťveriteľaposúdiťpreduzavretímzmluvyúverovúbonitujeprespotrebiteľanepochybneviac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti
Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,

že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,
C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadochje dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné
skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať
(porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.2.2025).

39. Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa,
ktorý túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch), t. j. v prípade
porušenia povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové
splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa taký úver považuje za bezúročný

a bezpoplatkový. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
sa však považuje nielen posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov
o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej
databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti veriteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa už považuje aj porušenie §
7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.2.2025).

40. Súdny dvor už rozhodol, že sankcia zániku nároku na úroky stanovená vnútroštátnou úpravou
sa považuje za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48/ES, pokiaľ ide o prípady porušenia
povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte tejto smernice (rozhodnutie Súdneho dvora

C-303/20, C-42/15).

41. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.

42. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné
hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to, že
bola platobná schopnosť posúdená správne, t. j. boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom

bolo na nich prihliadnuté (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa
12. februára 2025).

43. Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter

svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.

44. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej

bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.2. 2025).

45. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho – dokonca aj právne

zastúpený (viď rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4.
júna 2015, C-497/13, bod 47). Práve s poukazom na znevýhodnené postavenie spotrebiteľa preto
Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení
spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod
62). Účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď

ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať
ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice, analogicky rozsudok z
21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66 a 70 (porov. rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 23).46. Podľa čl. 288 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica
zaväzuje všetky členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý má byť dosiahnutý, pričom

ponecháva vnútroštátnym orgánom právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky. Platí, že smernica
sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú proti nemu
nemožno odvolávať (rozsudok Súdneho dvora Dominguez z 24. januára 2012, C-282/10, bod 37). To
však nemení nič na tom, že povinnosť členského štátu prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou je záväznou povinnosťou, ktorú stanovuje čl. 288 tretí odsek ZFEÚ

a samotná smernica. Táto povinnosť prijať všetky všeobecné alebo osobitné opatrenia je záväzná pre
všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rámci ich právomocí (rozsudok Súdneho
dvora Commune de Mesquer z 24. júna 2008, C-188/07, bod 83). Povinnosť posúdiť ex offo dodržanie
povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta predstavuje
procesnú požiadavku, ktorá neplatí pre jednotlivcov, ale pre súdne orgány (viď analogicky rozsudok
Súdneho dvora Kušionová z 10. septembra 2014, C-34/13, bod 67, ako aj rozsudok Finanmadrid EFC

z 18. februára 2016, C-49/14, bod 35).

47. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť

konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,
ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24).

48. S poukazom na vyššie uvedené je nutné poukázať na to, že skúmanie bonity klienta s odbornou

starostlivosťou vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Podľa dôvodovej správy k novele č.
299/2016 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch (zákona o spotrebiteľských úveroch), legislatívnym
zámerom bolo obozretné poskytovanie spotrebiteľských úverov veriteľmi, so zohľadnením vzniknutých
nedostatkov vyplývajúcich z aplikačnej praxe v tejto oblasti. Sprísnený právny rámec posudzovania
schopnosti splácať úver sa vzťahoval už na zmluvy uzatvorené po 1. januári 2017. Ustanovenia § 7 ods.

19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch predstavovali skonkrétnenie generálnej klauzuly v § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch (Opatrenie NBS 10/2017 s účinnosťou 1.1.2018 upravilo príslušnú
metodiku výpočtov), a teda do vyhodnotenia limitov pre posudzovanie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, vstúpila aj výslovne upravená položka nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa, a tiež osôb voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť (§ 7 odsek

20).

49.Skúmaniebonitypredstavujeskúmaniepredpokladovsplateniaúveruvkaždomjednotlivomprípade,
s ohľadom na individuálne okolnosti (osobnú situáciu spotrebiteľa, výšku úveru, výšku mesačnej splátky
a pod.), s cieľom posúdiť, či sú informácie primerané a dostatočné na ohodnotenie úverovej bonity

spotrebiteľa.

50. Vzhľadom na dátum uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (24.6.2019) zákonnú
podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to s odbornou starostlivosťou
posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, je preto potrebné v prejednávanej veci

vykladať tak, že nepostačovalo na strane spotrebiteľa len zistenie výšky príjmu (overením v Sociálnej
poisťovni), zavŕšené lustráciou v úverovom registri, ale zistením i celkového objemu výdavkov,
predovšetkým nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb (s prihliadnutím na osobné
pomery, osoby voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť). Veriteľ si inak nemohol s odbornou
starostlivosťou urobiť kvalifikovaný záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať

požadovaný úver. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami
a výdavkami spotrebiteľa, za účelom posúdenia toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.

51. Pokiaľ žalobca namietal, že jediným dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo údajné neskúmanie

bonityprávnympredchodcomžalobcu,ktoréokresnýsúdodôvodnilpredovšetkýmpovinnosťoukaždého
veriteľa skúmať skutočné výdavky spotrebiteľa, resp. jeho osobný rozpočet. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že v konaní žalobca
nepreukázal, že veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splácať úver v zmysle§ 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa správne
vysporiadal s tvrdeniami žalobcu, že od účinnosti Opatrenia NBS č. 10/2017 už veriteľ nemusí
zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje tieto údaje

nahradiť výškou životného minima, v danom konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu výdavkov
vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom
spotrebiteľa, pričom v podrobnostiach na jeho zdôvodnenie odkazuje (odsek 23 napadnutého rozsudku).
Aj podľa odvolacieho súdu aktuálna právna úprava v spojení s Opatrením NBS č. 10 nezrušila povinnosť
veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. Ustanovenie § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských

úveroch výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie
o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Posledná veta ods.
27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno vykladať
tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov.

Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ
uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným korešponduje aj úprava v §
2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške
sumy životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na

životné minimum a Opatrenie NBS č. 10 uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima,
i podľa názoru odvolacieho súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie
na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť
sám si určiť výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom
posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je

vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych
nákladoch na základné životné potreby. Jednak to výslovne ustanovuje zákon o spotrebiteľských
úveroch, a jednak náklady na zabezpečenie základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa
výrazne prevyšujú výšku životného minima. Ako správne uviedol prvoinštančný súd, právo musí byť
aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým

je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere,
ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie
bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných nákladoch žiadateľa o úver nemožno hodnotiť
ako postup s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že žalobca
nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda mu

nevzniklo právo úver zosplatniť.

52. Je nutné dodať, že za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch,
z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o reálnej žiadateľovej finančnej situácii. Povinnosť
spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje, nezbavuje povinnosti

veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a tieto náležite vyhodnotiť.
V súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho
výdavkov, keďže skúmaním výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, nie
je spôsobilé podať úplný obraz o celkovom objeme výdavkov spotrebiteľa, v dôsledku čoho si veriteľ

nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

53. S poukazom na vyššie uvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že veriteľ postupoval
sodbornoustarostlivosťoupriposudzovaníschopnostižalovanéhosplácaťspotrebiteľskýúver,získaním
objektívneho obrazu o jeho finančnej situácii, a preto dôsledné nevykonanie takéhoto postupu znamená

hrubé porušenie odbornej starostlivosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, na
ktoré postačuje práve neúplne zisťovanie pomeru medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa, ktoré je
sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, aj s prihliadnutím okrem iného na konkrétnu
výšku príjmu žalovaného v danom spore (363,- eur dôchodok), výšku mesačnej splátky úveru (84,04
eur) a dobu splácania úveru (96 mesiacov). Navyše zákonodarca (v ustanovení § 11 ods. 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch) definoval ako hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, aj porušenie ustanovení podľa § 7 odsek 19 až 42 (teda aj odsek 20,
zohľadňujúci položku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má vyživovaciu povinnosť).54. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého v danom
prípade išlo o hrubé porušenie povinnosti veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou

starostlivosťou, keďže veriteľ posudzoval bonitu bez akýchkoľvek údajov o reálnych nákladoch na
základné životné potreby žalovaného, pričom tak postupoval v rozpore s § 7 ods. 20 písm. b) v spojení
s ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda úver sa s poukazom na § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov (podporne nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.2.2025).

55. Nadväzne na záver okresného súdu, že žalobca stratil právo na jednorazové zosplatnenie
spotrebiteľského úveru a teda úver nemohol platne zosplatniť, súd prvej inštancie dôvodne vo veci
poukázal na § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase postúpenia pohľadávky, v
zmysle ktorého môže byť predmetom postúpenia len pohľadávka po konečnom termíne splatnosti
alebo pohľadávka, ktorá sa stala celkom splatnou pred konečným termínom splatnosti. Uvedené

znamená, že ak nedošlo k platnému zosplatneniu celej pohľadávky, táto nemohla byť ako celok
postúpená na žalobcu. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie (pozri odsek 27 odôvodnenia)
vyplýva, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala nastať dňa 15.4.2027. Rovnako platí,
že vzhľadom na nedostatočné preukázanie skúmania bonity právnym predchodcom žalobcu, tento
nemohol spotrebiteľský úver platne predčasne zosplatniť. Preto až po dátume konečnej splatnosti

úveru mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Z obsahu napadnutého rozsudku a
súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania je zrejmé, že k postúpeniu pohľadávky z postupcu na
žalobcu malo dôjsť na základe zmluvy uzatvorenej dňa 20.10.2021, t.j. predtým, ako nastala splatnosť
celého úveru. Vzhľadom na to súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že v predmetnom prípade
neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne podmienka

upravená pod jeho písm. b) a z tohto dôvodu tak na žalobcu nemohli byť platne postúpené práva
vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 26.4.2019 medzi E. F., G. a žalovaným,
v dôsledku čoho je správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v predmetnom konaní.

56. V súlade so zásadou efektivity je potrebné zdôrazniť, že prijaté sankcie musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce (viď odsek 42 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), aj v prípade porušenia povinnosti
veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte smernice. V kontexte uvedeného nemohol obstáť
poukaz žalobcu na iné rozhodnutia odvolacích súdov, keďže nemožno preferovať doslovný výklad
právnej normy pred eurokonformným a ústavnokonformným výkladom, vychádzajúc z individuálnych

okolností prípadu a konkrétneho účinného znenia dotknutých ustanovení zákona.

57. Žalobca namietal, že okresný súd si vytvára vlastné subjektívne názory na výšku záväzkov
žalovaného bez akéhokoľvek podkladu v dôkazoch, či skutkových tvrdeniach strán sporu, pričom
uvedené rozporoval výlučne okresný súd.

58. K námietke žalobcu v odseku 57 odvolací súd poukazuje na to, že preskúmanie vecnej legitimácie,
či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej
povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho rozhodnutia. Súd vecnú
legitimáciu skúma vždy bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta (v danej veci

žalovaný výslovne namietal vecnú legitimáciu žalobcu v spore – poznámka odvolacieho súdu). V tejto
súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (druhá komora) zo dňa 5.3.2020 vo
veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. c/a GK, zo záverov ktorého vyplýva, že čl. 8 a 23 Smernice č.
2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym súdom ukladajú povinnosť preskúmať
ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v čl. 8 predmetnej smernice, podľa ktorej veriteľ

musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia
tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky
podľa uvedeného čl. 8 a 23 Smernice č. 2008/48/ES sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia
vnútroštátnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa posúdiť pred uzavretím
zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočívajú v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou

spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam uplatní len
pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne. Preto procesnú aktivitu súdu prvej
inštancie v tomto smere nemožno vyhodnotiť ako nesprávnu alebo rozpornú s právnymi predpismi,
k čomu porovnaj znenie § 295 CSP, podľa ktorého má súd možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoréneboli spotrebiteľom navrhnuté, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Touto právnou úpravou sa
nepochybne sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi veriteľom a spotrebiteľom,
ktorý je v takomto právnom vzťahu tzv. slabšou sporovou stranou (viď nadpis druhej hlavy tretej časti

CSP). Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy,
nezbavila súd prvej inštancie preskúmať ex offo podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ako aj zákonné
podmienky a obmedzenia prípadného postúpenia pohľadávky. K uvedenému odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/194/2021 zo dňa 31.1.2023, z ktorého vyplýva, že
zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Jej použitie v sporoch s ochranou

slabšej strany je však limitované. Zo základného princípu zakotveného v čl. 6 Základných princípov CSP
vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať
prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné pravidlo, že
strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v
rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až 323 CSP) je zvýhodnená pri realizácii
tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú sudcovskej koncentrácii konania,

zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto existuje aj v konaniach s ochranou slabšej strany
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584 s.).

59. V danej veci bol žalobca povinný už v žalobe uviesť všetky podstatné skutkové tvrdenia týkajúce

sa sporu. Prvou a zásadnou bolo, okrem iného uviesť, ako skúmal právny predchodca žalobcu bonitu
žalovaného pred poskytnutím úveru, pred uzavretím zmluvy o úvere. K uvedenému sa žalobca vyjadril
až po prvom rozsudku súdu prvej inštancie (podrobne) v podaní zo dňa 5.11.2024, pričom na všetky
svoje tvrdenia mal žalobca predložiť alebo navrhnúť dôkazy, ktoré by mali tieto tvrdenia preukazovať
(bremeno dôkazu). Až za splnenia týchto podmienok môže byť aplikované zákonné ustanovenie § 151

ods.1CSP.Spoukazomnaužuvedenévkontextesaktívnouvecnoulegitimácioujesúdpovinnýskúmať
preukázanie bonity spotrebiteľa a následne splnenie tejto povinnosti skúmať vo svetle ust. § 7 ods. 1
v spojitosti s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
ktorej splnenie pri uzatvorení zmluvy vyžaduje právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka).

60. Z obsahu spisu vedeného vo veci vyplýva, že v žalobe žalobca neuviedol žiadne skutočnosti
k skúmaniu bonity žalovaného. V odvolaní (na čl. 118) uviedol, že postupca vyhodnotil bonitu klienta
dopytom do SRBI a overil príjem žalovaného aj dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom nezistil dôvod
na zamietnutie žiadosti o spotrebiteľský úver. Podaním zo dňa 5.11.2024 (čl. 184) po rozhodnutí

odvolacieho súdu a na výzvu okresného súdu sa žalobca vyjadril k skúmaniu bonity a uviedol, že veriteľ
posudzoval bonitu žalovaného podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 2
Opatrenia NBS, ktoré stanovilo metodiku výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti splácať, pričom tento sa
počíta s použitím vzorca DSTI=(výdavky (V))/(prijem (P)-náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb(N)). Existujúce záväzky, ktoré vie veriteľ objektívne overiť bez súčinnosti spotrebiteľa, veriteľ

overil dopytom do úverového registra dňa 24.6.2019, z ktorého je zrejmé, že žalovaný nemal v čase
poskytnutia úveru žiadne záväzky. Nový úver bol poskytnutý s mesačnou splátkou 84,04 eur, výdavky
na peňažné záväzky spotrebiteľa boli vo výške 84,04 eur. Spotrebiteľ deklaroval príjem z dôchodku vo
výške 363,- eur. Veriteľ dopytom do Sociálnej poisťovne zo dňa 26.4.2019 overil príjem spotrebiteľa
s pozitívnym výsledkom. Veriteľ počítal s mesačným čistým príjmom vo výške 363,- eur. V rámci

nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral do úvahy životné minimum spotrebiteľa
v celkovej sume 205,07 eur, nakoľko spotrebiteľ neuviedol žiadne vyživované dieťa. Do úvahy bral
zároveň paušálne výdavky, ktoré v zmysle opatrenia NBS spolu so životným minimom reprezentujú
obvyklé mesačné výdavky spotrebiteľov na stravu, bývanie, ošatenie a pod. Tie boli vypočítané ako
rozdiel medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným

minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť zvýšený o 20 % - teda 31,60 eur
((363,- eur - 205,07 eur) * 20%). Celková výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa bola 236,70 eur. Hodnota DSTI neprekročila hodnotu 1, a preto bola schopnosť splácať
poskytnutý úver posúdená v súlade s Opatrením a zákonom o spotrebiteľských úveroch. Na podporu
svojich tvrdení žalobca pripojil listinné dôkazy: report zo Sociálnej poisťovne (čl. 188), report zo SRBI

(čl. 189), doručenka (čl. 190). Z uvedeného vyplýva, že žalobca nepredložil doklady preukazujúce výšku
nákladov žalovaného na zabezpečenie základných životných potrieb, uvedené nahradil (iba) odkazom
na výšku životného minima spotrebiteľa v sume 205,07 eur, čím nebol naplnený predpoklad § 7 ods.
27 veta posledná zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca teda neposkytol žiadny dôkaz o výškenákladov žalovaného na zabezpečenie základných životných potrieb, preto ani postup podľa § 151 CSP
nebolo možné aplikovať. S ohľadom na uvedené v tomto odseku a v spojení s odsekmi 58, 59, námietka
v odseku 57 nebola dôvodná.

61. Jednou z odvolacích námietok žalobcu bola námietka nesprávne zisteného skutkového stavu (§
365 ods. 1 písm. f/ CSP). Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z
hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického

myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou
súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať
zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý
dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a

to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd
hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj
v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia

rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle
§ 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému
skutkovému stavu. Námietky žalobcu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie odvolací

súd nepovažoval za dôvodné, keďže z odvolania ani nevyplýva v čom konkrétnom súd prvej inštancie
zistil skutkový stav nesprávne, a to najmä za situácie, keď v konaní nebolo sporu o tom, že žalobca
ako veriteľ posudzoval bonitu žalovaného bez akýchkoľvek údajov o reálnych nákladoch na základné
životné potreby žalovaného, ale automaticky náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
žalovaného stotožnil so životným minimom, ku ktorému pripočítal paušálnu sumu výdavkov vo výške 20

% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa.

62. Dôvodnou nebola ani námietka žalobcu, že závery súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
sú svojvoľné a arbitrárne. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto
pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ktoré dôkazy v
konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej

formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v
prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v
právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať
jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri

vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

63. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k prejednávanej veci (tu len žalobcu, keďže žalovaný v konaní ostal pasívny),
výsledky vykonaného dokazovania, právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutianevyplýva svojvoľnosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi
uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté

nie sú správne. Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

64. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal tiež nedôvodné favorizovanie žalovaného ako spotrebiteľa, čím v
podstate namietal porušenie zásady rovnosti sporových strán, ani táto námietka nebola dôvodná. Súd je
totiž povinný v spotrebiteľských sporoch aj bez námietky strany sporu, teda aj bez popretia skutkových

tvrdení, skúmať ex offo okrem iného aj skutočnosť, či veriteľ pred uzavretím zmluvy posúdil úverovú
bonitu spotrebiteľa (por. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C-679/18, C-449/13).

65. Žalobca v odvolaní poukazuje na listinu - Odpoveď Národnej banky Slovensko zo dňa 14.3.2024,
ktorú pripojil k odvolaniu (čl. 235), avšak v odvolaní neuviedol, prečo uvedenú listinu nepredložil v konaní
pred súdom prvej inštancie, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom dňa 24.1.2025.

66. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

67. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,
popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany
na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Ustanovenie § 366 CSP má základ v koncentrácii

konania podľa § 153 a § 154 CSP.

68. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto
prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok
uvedených v § 366 CSP. Opravný prostriedok s právnym inštitútom „novôt“ v zmysle vyššie uvedeného
povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas

odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré
doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie, s tým, že tieto sa uplatnia najneskôr v odvolaní, resp. v lehote

na vyjadrenie k odvolaniu. Takýmto vymedzením je právo tzv. „novôt v odvolacom konaní“ vnímané
reštriktívne s tým, že sú v odvolacom konaní v zásade neprípustné, ak nenapĺňajú podmienky stanovené
§ 366 CSP.

69. V prejednávanom spore odvolací súd pri právnom posudzovaní podmienok určených § 366 CSP

uzatvára, že žalobca mohol prostriedok procesného útoku - Listinu zo dňa 14.3.2024 uplatniť už v rámci
prvoinštančného konania. Preto odvolací súd nemohol na tento dôkaz v rámci podaného odvolania
ako na tzv. „novoty“ prihliadnuť, a to pre nesplnenie rozhodujúcej a kľúčovej podmienky určenej § 366
CSP, ktorou je v danom prípade neuplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany včas, keďže ich žalobca mohol uplatniť už skôr – v prvoinštančnom konaní. Žalobca v odvolaní

netvrdil splnenie niektorej z podmienok pre použitie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany
až v odvolacom konaní v zmysle citovaného § 366 písm. a) až d) CSP, ani tieto podmienky nevyšli
najavo, preto túto novotu – listinný dôkaz ako prostriedky procesného útoku (predložený žalobcom až
v odvolacom konaní) nemohol byť použitý až v odvolacom konaní a nebolo možné naň prihliadať.

70. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku
vrátane II. výroku o náhrade trov konania (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou), ako
vecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil (keď nezistil dôvodnosť odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP).71. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

aprávnyzákladrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu (záver, že

žalobca nepreukázal dohodu zmluvných strán o možnosti úver zosplatniť, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou, keď záver
okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bol opodstatneným dôvodom na
zamietnutie žaloby okresným súdom.

72. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní

sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

73. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade
v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

74.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu

jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

75. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov

žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na

náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
žalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

76. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov tohto

odvolacieho konania nepriznal.

77. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).