Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 30, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823201892
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7823201892.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu

JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobkyne 1/ A. B., nar.
X.X.XXXX, žalobcu 2/ mal. C. B., nar. XX.X.XXXX, žalobkyni 3/ mal. D. B., nar. XX.X.XXXX, všetci
bývajúci v E. D. A. F. A. F. XXX, žalobcovia 2/ a 3/ zastúpení zákonnou zástupkyňou - žalobkyňou 1/,
žalobcu 4/ mal. G. H., nar. X.X.XXXX, žalobkyne 5/ mal. D. H., nar. X.X.XXXX, obaja bývajúci v I. F.
XX, obaja zastúpení zákonnou zástupkyňou - matkou E. A., nar. XX.XX.XXXX bývajúcou v I. F. XX,
všetci žalobcovia 1/ až 5/ zastúpení advokátom JUDr. Michalom Matalom so sídlom kancelárie v Lučenci
na ulici T. G. Masaryka č. 8 proti žalovanej Generali Česká pojišťovna, a.s., so sídlom v Prahe na

ulici Spálená č. 75/16, Česká republika, vykonávajúca podnikateľskú činnosť v SR prostredníctvom
svojej organizačnej zložky Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom
na Lamačskej ceste č. 3A v Bratislave - mestskej časti Karlova Ves, IČO: 54 228 573, zastúpenej
advokátskou kanceláriou SD LEGAL, s.r.o., IČO: 51 717 395, so sídlom v Košiciach na Žriedlovej ulici
č. 3 o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava č.k. 11C/77/2023-139 zo dňa 31.5.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch III. a IV.

II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 11C/77/2023-139 zo dňa
31.5.2024 výrokom I. konania v časti zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ vo výške
10.500,- Eur, žalobcovi 2/ vo výške 1.750,- Eur, žalobkyni 3/ vo výške 1.750,- Eur, žalobcovi 4/ vo výške
1.750,- Eur a žalobkyni 5/ vo výške 1.750,- Eur zastavil. Výrokom II. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni
1/ náhradu nemajetkovej ujmy 500,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. žalobu v
prevyšujúcej časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Výrokom IV. priznal žalobcom 1/ až 5/ náhradu

trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Vec právne posúdil podľa čl. 1 ods. 2, čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, hlavy I čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991
Zb.), § 4 ods. 2 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 420
ods. 2, § 427 ods. 1, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou z

motorových vozidiel (ZoPZP), § 145 ods. 2, § 144, § 193 veta tretia, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
CSP a rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 25.4.2023 spôsobil vodič J. A. dopravnú nehodu, keď viedol
motorové vozidlo značky Mercedes CLS 350 EČV: K. po štátnej ceste 1/16, v smere od Rožňavy do
Košíc, kde v km 399 pri obci Hrhov, okres K., svojím vozidlom prešiel do ľavého jazdného pruhu, odkiaľsa snažil vrátiť späť do pravého jazdného pruhu, kde došlo k čelnej zrážke s oproti idúcim osobným
motorovým vozidlom značky Škoda Fabia, EČV: B., ktoré riadil vodič C. B., nar. X.X.XXXX, pričom
spolujazdcom mu bola L. H., nar. XX.X.XXXX, ktorá po náraze utrpela zranenia a počas jej prevozu na

ošetrenie do NsP Košice - Šaca došlo k jej úmrtiu. Bola matkou žalobkyne 1/ a starou matkou žalobcov 2/
až 5/. Vodič J. A. zomrel dňa XX.X.XXXX. Motorové vozidlo značky MERCEDES CLS, EČV: K., ktorým
bola spôsobená škoda, bolo v čase vzniku nemajetkovej ujmy žalobcov povinne zmluvne poistené
u žalovanej. Povinnosť nahradiť spôsobenú škodu má teda aj žalovaná ako poisťovateľ. Poškodení
žalobcovia majú pritom podľa § 15 zákona o PZP právo domáhať sa náhrady škody priamo aj proti

poisťovateľovi. Podanou žalobou si žalobcovia uplatnili nemajetkovú ujmu 30.000,- Eur pre žalobkyňu
1/ a 15. 000,- Eur pre každého zo žalobcov 2/ až 5/. Nakoľko žalobcovia dna 29.12.2023 vzali žalobu
čiastočne späť (v rozsahu plnenia žalovanou po podaní žaloby), súd prvej inštancie konanie v časti
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ v sume 10.500 Eur a žalobcov 2/ až 5/ každému
v sume 1.750 Eur zastavil. Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázanú a nespornú
aktívnu legitimáciu žalobcov ako aj pasívnu legitimáciu žalovanej. Konštatoval, že žalobkyňa 1/ mala v

čase smrti svojej matky 33 rokov, žalobcovia 2/ až 5/ ešte neboli plnoletí. Bolo preukázané, že zosnulá
nežila pred smrťou v spoločnej domácnosti so žalobcami, ale mala s nimi veľmi dobrý vzťah, mali
spoločné záľuby a záujmy, trávili spolu voľný čas, pravidelne sa stretávali, chodili spoločne na dovolenky.
Žalobkyňa 1/ bola na matku citovo naviazaná, nakoľko po smrti jej otca a brata jej ostala už okrem
jej vlastnej rodiny iba matka. Zosnulá bola v čase svojej smrti učiteľkou v materskej škole, pomáhala

s výchovou vnúčat, starala sa o ne, pomáhala im pri učení, podporovala ich aj finančne. V osobnom
alebo telefonickom kontakte boli so zosnulou pravidelne, niekoľkokrát do týždňa. Žalobkyňa 1/ vo svojom
výsluchu ozrejmila zhoršenie svojho zdravotného stavu, navštevuje kardiologickú ambulanciu. Odbornú
pomoc psychiatra žalobcovia nevyhľadali, nepovažovali to za potrebné. Súd prvej inštancie uviedol,
že žalobcovia si v konaní uplatňujú nárok na ochranu ich osobnosti podľa § 11 a nasl.

OZ a to práva na ich súkromie a rodinný život, do ktorého bolo týmto protiprávnym konaním
J. A. zasiahnuté. Považoval za nesporné, že J. A. svojim protiprávnym konaním narušil celistvosť a
integritu rodiny žalobcov, pretože zasiahol do ich práva na rodinný život a súkromie a spôsobil im
ujmu, ktorej následky sú trvalé a neodstrániteľné, pretože ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti
je nenapraviteľné a permanentné. V konaní boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti a

to zavinené protiprávne konanie J. A., ktorým neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti
žalobcov a spôsobil im nemajetkovú ujmu a aj príčinná súvislosť medzi týmto konaním a
následkom. J. A. po dopravnej nehode zomrel, pričom jeho motorové vozidlo bolo poistené u žalovanej,
čo tiež nebolo v konaní sporné. Vzhľadom na závažnosť zásahu a jeho dôsledky a to stratu blízkeho
príbuzného, nepovažoval morálne zadosťučinenie (nepeňažná satisfakcia) podľa § 13 ods. 1 OZ za

dostatočné, žalobcom vzniklo právo na relutárnu náhradu, a preto považoval priznanie zadosťučinenia
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ za opodstatnené a spravodlivé, pretože takáto náhrada môže
aspoň čiastočne prispieť k zmierneniu ich ujmy, čo aj je zmyslom tejto právnej úpravy.
Keďže žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1, posledná časť vety OZ, ani trestná
sankcia nepostačujú na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma

na strane žalobcov, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo neoprávneným zásahom porušené
s neodstrániteľnými následkami, súd prvej inštancie mal za to, že žalobcom vzniklo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu -
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Konštatoval, že výška náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá bola v konaní sporná, má vyjadrovať objektívnu hodnotu straty, ktorú niekto utrpí smrťou blízkej

osoby. Smrť každého človeka má približne rovnaké dôsledky v tom, že sa pretrhnú kontakty ostatných
príbuzných s osobou zomrelého. Tieto dôsledky spočívajúce v strate blízkej osoby však každý človek
prežíva rôzne a sú tak odstupňované hlavne tým, ako každý jednotlivec je schopný tieto negatívne
životné skúsenosti spracovať a prekonať. Avšak bez ohľadu na spôsob vyrovnania sa s týmto tragickým
následkom, následok stále zostáva rovnaký. Citová ujma nie vždy sa dá preukázať úplne detailne, najmä

preto, že ide o stav, ktorý slovami je ťažko opísať. Ako vyplynulo aj z výpovedí žalobkyne 1/ a zákonnej
zástupkyne žalobcov 4/ a 5/, v tejto veci je pre poškodených nesmierne bolestivé opäť si vybavovať
v pamäti spomienky na smrť ich blízkej osoby, a preto nie vždy je možné rovnaké peňažné ocenenie.
Vzniknuté následky však možno kvalifikovať do určitej miery ako štandardné a potom ako následky,ktoré majú závažnejší dopad na zdravie (vážne psychické traumy, iné zdravotné následky) prípadne
trvalý vplyv na stratu pracovnej a spoločenskej uplatniteľnosti a pod., intenzívnejšie a závažnejšie
následky vznikajú tiež v prípade komplikovanejších vzťahov individuálnych prípadov (strata jediného

dieťaťa, veľmi malého dieťaťa, alebo vôbec jediného žijúceho príbuzného), ktoré si nepochybne zaslúžia
výraznejšie odškodnenie. Preto je síce vždy potrebné skúmať individuálne následky každého zásahu,
avšak všeobecnou skúsenosťou je, že každej fyzickej osoby sa smrť jeho blízkeho človeka dotkne (ak
to tak nie je, ide skôr o patologický jav osobnosti). Ak sú spôsobené následky podobné, potom pri
výške nemajetkovej ujmy by malo byť stanovené základné odškodnenie v sume, ktorá by zodpovedala

pravidelným štandardným následkom, a ktorá by ďalej mohla byť v určitom rozpätí upravovaná s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu podľa toho, či vzniknuté následky sú ťažšie alebo ľahšie
ako štandardný prípad, alebo podľa toho, či sú zistené aj iné okolnosti, ktoré treba vziať do úvahy. Pri
tom je potrebné mať na zreteli, že takúto ujmu nemožno v peňažnej forme v žiadnom prípade odčiniť,
maximálne možno zmierniť jej negatívne dôsledky. Súd prvej inštancie poukázal na to, že určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zákon zveruje voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí

mať základ v zistenom skutkovom stave, ohľadom zákonom predvídaných kritérií, to znamená, ohľadom
závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za nevyhnutné
považuje zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného
zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá

vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť. Je možné
za ňu len poskytnúť zadosťučinenie (satisfakciu). Pri určovaní výšky primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že v prejednávanom prípade ide o nezvratný stav a
nenapraviteľnú ujmu, akou je smrť matky a starej matky žalobcov, tiež prihliadol na blízky rodičovský
vzťah medzi nebohou a žalobkyňou 1/, ktorá okrem matky a svojej vlastnej rodiny už nemala príbuzných,

nakoľko jej otec a brat už zomreli, psychickú traumu žalobcov z neočakávaného a tragického úmrtia,
prejavujúcu sa veľkým smútkom. U žalobkyne 1/ strata matky preukázateľne viedla k najciteľnejšej
ujme, nakoľko ich vzťah bol veľmi pevný a blízky a žalobkyňa 1/ sa vôbec nevyrovnala s touto stratou,
po jej smrti začala mať kardiologické problémy. Priama súvislosť jej zdravotných problémov, napriek
predloženej lekárskej správe, so smrťou matky však nebola jednoznačne preukázaná. Strata zasiahla aj

žalobcov 2/ až 5/ taktiež veľmi závažne, mali s nebohou blízky a vrúcny vzťah, prejavilo sa to smútkom
zo straty opory rodiny, ktorá im pomáhala, starala sa o nich. Celkovo súd prvej inštancie však vyhodnotil
ujmu žalobcov 2/ až 5/ ako menej intenzívnu s poukazom na to, že ide o maloleté deti, ich rozvíjajúcu
sa budúcnosť, lepšie možnosti spracovania a prekonania straty. Okrem uvedenej závažnosti vzniknutej
ujmy posudzoval aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. K porušeniu nedošlo úmyselným, ale

nedbanlivostným konaním J. A. pri prevádzke motorového vozidla. Toto však nič nemení na tom, že
J. A. bol zodpovedný za smrť L. H. a pravdepodobne mohol predísť následku, ak by kvôli zdravotným
problémom neviedol motorové vozidlo. Na základe týchto kritérií súd prvej inštancie za najzávažnejšiu
stratu považoval stratu matky a mal za to, že žalobkyni 1/ prislúcha náhrada 11.000 Eur (10.500 Eur
už bolo žalovanou po podaní žaloby uhradené) vychádzajúc z už ustálenej rozhodovacej praxe (napr.

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/175/2022 zo dňa 24.11.2022). Žalovaná po podaní
žaloby uhradila žalobkyni 1/ náhradu v sume 10.500 Eur, preto uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni 1/
náhradunemajetkovejujmyvsume500Eur.Hocistratustarejmatkypovažovaltaktiežzaveľmizávažnú,
súd prvej inštancie ju vyhodnotil ako menej intenzívnu s poukazom na to, že ide o vnukov nebohej,
ktorí s ňou nežili v spoločnej domácnosti, neboli odkázaní na jej výchovu a starostlivosť. Súd prvej

inštancie považoval náhradu, ktorá už bola vyplatená po podaní žaloby žalovanou každému zo žalobcov
2/ až 5/ v sume 1.750 Eur za primeranú, konanie v tejto časti žaloby z dôvodu späťvzatia zastavil a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Sumy náhrady nemajetkovej ujmy uplatnené žalobou vyhodnotil
ako neprimerane vysoké, v rozpore s rozhodovacou praxou súdov SR a tiež z dôvodu nepreukázania
osobitných okolností žalobcami, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy.

Z predložených dôkazov nemal preukázanú ujmu žalobcov v takom rozsahu, ktorá by odôvodňovala
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to žiadali v žalobe, preto nad priznané náhrady
žalobu zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal zo zásady úspechu vo veci (§
255 CSP), ktorú treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od
znaleckého posudku. Uviedol, že v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešných žalobcov, ak im bola

priznanáaspoňčasťžalobouuplatnenéhonároku,nemožnoichtotižzaťažiťprocesnouzodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné
rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov
bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Aj tu je primárny fakt, že škoda bolaspôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcov v predmetnej veci bolo preto nevyhnutné považovať za plne
procesne úspešných voči žalovanej, keďže mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a
súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy

súdu. Na základe uvedeného priznal žalobcom 1/ až 5/ plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej
sumy voči žalovanej, resp. sumy ktorá bola predmetom zastavenia konania, nakoľko k späťvzatiu žaloby
došlo z dôvodu plnenia žalovanej až po podaní žaloby na súd.

3. Proti výroku III. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a to

u žalobkyne 1/ v sume 19.000 Eur, žalobcu 2/ v sume 13.250 Eur, žalobkyne 3/ v sume 13.250
Eur, žalobcu 4/ v sume 13.250 Eur, žalobkyne 5/ v sume 13.250 Eur podali žalobcovia v 1/, 2/, 3/, 4/
a 5/ rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Rozsudok v napadnutej časti považujú za nesprávny a založený na nesprávnom právnom posúdení
veci. Súdom priznanú peňažnú satisfakciu ako náhradu nemajetkovej ujmy považujú za neprimerane
nízku a nepostačujúcu vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré boli v konaní zistené, ako aj vzhľadom na

závažnosť, trvalosť a neodčiniteľnosť tohto neoprávneného zásahu do ich práva na ochranu osobnosti.
Zopakovali, že tragickú dopravnú nehodu zapríčinil vodič A., ktorý sa nedostatočne venoval riadeniu
motorového vozidla. Navyše jeho schopnosť viesť vozidlo bola v čase pred nehodou podstatne znížená,
na čo bol aj upozornený počas lekárskeho vyšetrenia. Jednoznačne bolo preukázané, že zomrelá
nenesie žiadnu spoluvinu na vzniku dopravnej nehody. Zdôraznili, že žalobkyňa 1/ stratila v matke

nenahraditeľnúosobu,sktoroubolanavzájomobzvlášťblízka,ajvzhľadomnaskutočnosť,ževminulosti
tragicky prišla o otca a brata a matka ju vychovávala sama. S matkou bola v dennodennom kontakte,
len vďaka jej pomoci mohla vyštudovať vysokú školu a už od dvoch rokov jej syna mohla pracovať.
Matka jej pomáhala so strážením detí počas víkendov, keď musela pracovať a vyzdvihovala deti zo školy.
Pomáhala jej aj finančne. Zo stratou matky sa nevie vnútorne vyrovnať, má búšenie srdca, nespí, chodí

na kardiológiu, užíva lieky. Žalobca 2/ stratil v starej matke nenahraditeľnú osobu, tým stratil možnosť žiť
v úplnej rodine aj so starou mamou, s ktorou bol prakticky v každodennom kontakte a bol na ňu citovo
naviazaný.Trávilispoluvíkendy,vyzdvihovalahozoškoly,chodilinaspoločnédovolenky.Stratilmožnosť
prežívať s ňou detstvo, dospievanie, štúdium, profesijný život, zakladanie vlastnej rodiny a tiež prišiel
o možnosť všestranne rozvíjať svoju osobnosť aj pod vplyvom starej matky, ktorá je pre formovanie

osobnosti dieťaťa obzvlášť nezastupiteľná. Po tragickej dopravnej nehode má problémy so spánkom.
Rovnaké dôvody uviedli aj žalobcovia 3/, 4/ a 5/. Naviac žalobca 2/ uviedol, že v čase dopravnej nehody
mal 6 rokov, žalobkyňa 3/ mala v čase dopravnej nehody 12 rokov, žalobca 4/ mal v čase dopravnej
nehody 12 rokov a žalobkyňa 5/ mala v čase dopravnej nehody 15 rokov. Žalobkyňa 3/ dodala, že po
úmrtí starej matky stratila akúkoľvek možnosť žiť v úplnej rodine, bola na ňu citovo naviazaná. Žalobca

4/ dodal, že po tragédii sa zmenilo jeho správanie, uzavrel sa do seba. Strata starej matky ho veľmi
zasiahlaadodnešnéhodňasasňounevievyrovnať.Ichvzťahsamoholrozvíjaťešteniekoľkodesaťročí.
Žalobkyňa 5/ dodala, že so starou matkou bola v pravidelnom telefonickom kontakte, navštevovali sa cez
víkendy a sviatky. Po tragédii sa zmenilo jej správanie a uzavrela sa do seba. Jej strata ju veľmi zasiahla,
nevie sa s ňou vyrovnať, často plače za starou matkou. Nebyť tragédie ich vzťah sa taktiež mohol

rozvíjať ešte niekoľko desaťročí. Poukázali na to, že ich stará matka bola učiteľkou v materskej škôlke,
s deťmi – vnúčatami to vedela veľmi dobre, mali veľmi pekný vzťah. Učila ich dobrým veciam, chodili
k nej pravidelne, cez víkendy, cez letné prázdniny, trávili spolu čas. Žili na dedine, učila ich k vzťahu
k zvieratám, práci okolo domu, záhradkárčeniu. Zdôraznili, že priznaná suma náhrady nemajetkovej
ujmy by mala odzrkadľovať intenzitu, hĺbku, trvalosť a neodčiniteľnosť im spôsobenej nemajetkovej

ujmy a preto by mala byť priznaná k tomu primeranej výške. Priznanú nemajetkovú ujmu považujú za
neprimerane nízku. V dôsledku tragickej dopravnej nehody prišli o biologicky, emocionálne a rodinne
jednu z najbližších osôb. Za nevyhnutné považujú zohľadniť aj znehodnotenie náhrady ujmy vyjadrenej
v peniazoch infláciou. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.,
ktorým v prevyšujúcej časti zamietol žalobu žalobkyne 1/ tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni

1/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 19.000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia,
zmenil výrok III., ktorým zamietol žalobu žalobcu 2/ v prevyšujúcej časti tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi 2/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 13.250 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia, zmenil výrok III., ktorým zamietol žalobu žalobkyne 3/ v prevyšujúcej časti tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni 3/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 13.250 Eur do troch dní od

právoplatnosti rozhodnutia, zmenil výrok III. rozsudku, ktorým zamietol žalobu žalobcu 4/ v prevyšujúcej
časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 13.250
Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, zmenil rozsudok vo výroku III., ktorým zamietol žalobu
žalobkyne 5/ v prevyšujúcej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 5/ titulom náhradynemajetkovej ujmy sumu 13.250 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň navrhli, aby
im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že napádaný rozsudok považuje okrem výroku
IV. za zákonný a správny, odvolanie žalobcov považuje za nedôvodné. Má za to, že priznané a vyplatené
náhrady nemajetkovej ujmy sú zákonné a správne, čo do priznanej výšky a vychádzajú z ustálenej
súdnej judikatúry v obdobných veciach, s poukazom na vykonané dokazovanie a ustálený skutkový stav.
Zdôraznila, že nemožno vychádzať zo zmeny hospodárskych a ekonomických pomerov počas súdneho

konania, resp. za obdobie od úmrtia poškodenej do doby vydania rozhodnutia súdu, ale je potrebné
vychádzať z celkových hľadísk a ekonomickej situácie v čase vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na zmiernenie tragických následkov u poškodených a nie
na kompenzáciu finančných strát príbuzných zosnulej osoby. Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR,
keď konštatoval, že priznanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa
a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 4Cdo/171/2005). Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2012,
v ktorom sa uvádza, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentami účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012
dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou

voľnejúvahy,ktorábynepodliehalažiadnemuhodnoteniu.Jejzákladomjezistenieskutkovýchokolností,
ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy
v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad
vtedajší zákon č. 2015/2006 Z.z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť,
má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine

znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje
limitodškodneniavovýške10násobku minimálnejmzdy.Poukázalanato,žesúdypriurčovaníkorektnej
výšky náhrady za spôsobenú ujmu majú zohľadňovať najmä primeranosť v porovnaní s inými finančnými
kompenzáciami. Následne poukázala na aktuálnu rozhodovaciu prax pri priznávaní nemajetkovej ujmy
pre pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti

potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedli, že v plnom rozsahu trvajú na svojom odvolaní,
ako aj na argumentácii v ňom obsiahnutom v celom rozsahu. V žiadnom prípade nie je ich cieľom sa
bezdôvodne obohatiť, pričom však majú za to, že priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy by mala

odzrkadľovať intenzitu, hĺbku, trvalosť a neodčiniteľnosť im spôsobenej nemajetkovej ujmy, preto by
mala byť priznaná v tomu primeranej výške.

6. Proti výroku IV. rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Je toho názoru, že súd prvej inštancie nerozhodol zákonne, keď priznal

žalobcom nárok na náhradu trov konania. V predmetnom prípade si žalobcovia uplatnili prvotne nárok
až súdnou cestou, preto nemala objektívne možnosť nároky prešetriť a likvidovať. Súd naviac žalobcom
2/ až 5/ nepriznal nároky nad rámec toho, čo plnila, preto nemožno mať za to, že by zavinila predmetné
konanie a žalobkyni 1/ priznal len 500 Eur, teda iba nepatrnú časť zo žalovanej a žalovanou neplnenej
čiastky. Nesúhlasí, že zavinili zastavenie konania, pretože plnila až po podaní žaloby, pričom do podania

žaloby ani plniť nemohla, keďže u nej uplatnený nebol. Je toho názoru, že vzhľadom na uplatnenie
nároku po prvýkrát až súdnou cestou, sú to žalobcovia, ktorí zavinili existenciu konania a mala by to byť
práve žalovaná, ktorá má nárok na náhradu trov konania. Navrhla, aby odvolací súd výrok IV. rozsudku
zmenil tak, že nárok na náhradu trov konania prizná žalovanej voči žalobcom 1/ až 5/ v rozsahu 100 %.

7. Žalobcovia 1/ až 5/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej proti výroku IV. rozsudku uviedli, že v tejto časti
rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za správne, vychádzajúce zo zásady pomeru úspechu strán
sporu vo veci. Podľa ich názoru túto zásadu treba uplatniť aj na konanie, ktorého výška plnenia závisí
od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za

predvídanie výsledku na podklade voľnej úvahy súdu. Keďže v danom prípade bol uplatnený nárok
všetkých žalobcov daný a úspech žalobcov je závislý iba od úvahy súdu. Poukázali aj na to, že v takejto
veci má rozhodnutie súdu povahu konštitutívneho rozhodnutia, keďže s poukazom na § 13 ods. 3 OZ
výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmya na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Majú za to, že pri rozhodovaní o náhrade trov
konania súd prvej inštancie správne rozlíšil, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Aj tu

je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Preto majú za to, že súd prvej inštancie
rozhodol správne, že majú nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov k odvolaniu proti výroku IV. rozsudku uviedla, že všetku
skutkovúaprávnuargumentáciu,prektorúzastávanázor,žebyžalobcomnároknanáhradutrovkonania

nemal byť priznaný uviedla tak počas konania, ako aj v podanom odvolaní. Zdôraznila, že konanie ako
také nezavinila a teda nemala pred začatím konania možnosť likvidovať uplatnený nárok mimosúdne.
Po doručení žaloby vec posúdili a vo vzťahu k žalobkyni 1/ plnili sumu 10.500 Eur zo súdom nakoniec
uznanej čiastky 11.000 Eur a zvyšných žalobcov uspokojila v celom súdom uznanom rozsahu, a to pred
prvým pojednávaním a pred vyhlásením rozsudku. Žalobcovia 2/ až 5/ boli teda uspokojení v plnej miere
súdom uznanej výšky. Preto nepovažuje za zákonné a spravodlivé, aby ešte aj znášala trovy konania

minimálne vo vzťahu ku žalobcom 2/ až 5/, ktorí, ak by jej zaslali výzvu na plnenie pred podaním žaloby,
bolibyuspokojenívrovnakomrozsahuakopozačatísúdnehokonania(tedabyžalobunemuselipodávať
vôbec) a vo vzťahu ku žalobkyni 1/ ide o pomer 500 Eur ku 10.500 Eur, teda aj žalobkyni 1/ bola priznaná
v zásade nepatrná čiastka oproti tomu čo jej plnila dobrovoľne. Táto skutočnosť v spojení s tým, že
ju pred začatím súdneho konania žalobkyňa 1/ neoslovila, podľa jej názoru taktiež zakladá dôvodnosť

pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania ani žalobkyni 1/. Zdôraznila, že to boli žalobcovia,
ktorí zavinili začatie súdneho konania a nie ona, ktorá ani nebola porušovateľom ich práva na ochranu
osobnosti, iba vykonáva likvidáciu poistnej udalosti podľa zákona. Naviac, žalobcovia sa pred podaním
žaloby ani len nepokúsili o mimosúdnu dohodu, teda nevedela ani nemala ako vedieť, že si nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vôbec chcú uplatniť.

9. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

10. Rozsudok vo výroku I. o čiastočnom späťvzatí žaloby a vo výroku II. o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu 500 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku nebol odvolaním napadnutý,

v týchto výrokoch nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, a preto v tejto časti nebol
v odvolacom konaní preskúmavaný.

11. Podľa § 12 ods. 2 zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov (účinného v čase tragickej
nehody), ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie

odškodneniazaspôsobenúnemajetkovúujmuvovýškedvadsaťpäťnásobkusumymesačnejminimálnej
mzdyplatnejnaobdobiekalendárnehoroka,vktoromdošlokspáchaniutrestnéhočinu.Akbolatrestným
činom spôsobená smrť a je len jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola odkázaná
výživou na zomretého, má nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške päťdesiatnásobku sumy mesačnej
minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

12. Podľa § 13 cit. zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom
došlo k spáchaniu trestného činu.

13. Podľa § 15 Trestného zákona (TZ), trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
alebo
b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí,
bol s tým uzrozumený.

14. Podľa § 16 ods. 1 TZ, trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ
a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí,
alebo

b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na
okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov proti výroku III. a odvolanie

žalovaného proti výroku IV. ako podané včas, oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov ako vyplývali z
obsahu podaných odvolaní a dospel k záveru, že odvolania nie sú nedôvodné.

18. Odvolací súd sa najskôr zaoberal podaným odvolaním žalobcov proti výroku III. rozsudku, ktorým

súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a to u žalobkyne 1/ v sume 19.000 Eur, žalobcu
2/ v sume 13.250 Eur, žalobkyne 3/ v sume 13.250 Eur, žalobcu 4/ v sume 13.250 Eur, žalobkyne 5/
v sume 13.250 Eur z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

stránalebovyšlivkonanínajavoinak,súdvyhodnotiltak,žetovyvolávalogickýrozpor.Skutkovézistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1, 2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo
ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach

strán.

21. Odvolací súd po dôkladnom preskúmaní spisu zistil, že súd prvej inštancie vzal do úvahy iba
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul
žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho

skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Na takto zistený skutkový stav
správne aplikoval príslušnú právnu normu, ktorú aj správne interpretoval, preto uplatnené odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP nie sú dané.

22. Žalobcovia namietali výšku priznaných náhrad.

23. Súd prvej inštancie pri posudzovaní kritérií na priznanie náhrady u všetkých žalobcov zohľadnil tie
skutočnosti, ktoré boli pre priznanie náhrady podstatné. Uviedol, že smrť každého človeka má približne
rovnaké dôsledky v tom, že sa pretrhnú kontakty ostatných príbuzných s osobou zomrelého. Tieto
dôsledky spočívajúce v strate blízkej osoby však každý človek prežíva rôzne a sú tak odstupňované

hlavne tým, ako každý jednotlivec je schopný tieto negatívne životné skúsenosti spracovať a prekonať.
Pritom však nie sú rozhodujúce jeho subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala
aj každá iná fyzická osoba.24. Pri stanovení výšky náhrady je táto ponechaná na rozhodnutie súdu, ktoré však sa nesmie stať
nepreskúmateľnou ľubovôľou.

25. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že danou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR
napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.4.2006, či sp. zn. 6 Cdo 37/2012 zo dňa
31.7.2012, v ktorých dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať
sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah

odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal
na nález Ústavného súdu SR zo 6.12.2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17.7.2012
v prípade Winkler proti Slovenskej republike.

26. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme. Aj keď
vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa v niektorých prípadoch týkali sporov, v ktorých išlo o

náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., prípadne náhrady nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., nie je vylúčené, aby pri určovaní výšky náhrady aj v prejednávanom spore bol
použitý obdobný spôsob, ktorým by sa určila táto náhrada.

27. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne

primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež
konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril
názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público -

Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

28. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6 MCdo 15/2012 zo dňa 30.9.2013 dospel k záveru, podľa
ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým

vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad z. č. 215/2006 Z.z.
(nahradený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov – pozn. odvolacieho súdu), v zmysle
ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo

výške desaťnásobku minimálnej mzdy.

29. Odvolací súd je si vedomý toho, že strata blízkej osoby sa len veľmi ťažko dá finančne vyčísliť, a
že priznaná finančná náhrada túto osobu nenahradí. Bolo by ale v rozpore s princípmi spravodlivosti,
keby hodnota za stratu blízkeho človeka bola v trestnom konaní vyčíslená inak ako hodnota za stratu

blízkeho v občianskom civilnom konaní. Na základe týchto úvah dospel k záveru, že spôsobenou ujmou
došlo k nezvratnej deštrukcii ich vzájomných rodinných vzťahov tvoriacich základ a rámec súkromného
života. Ujma, ktorú žalobcovia utrpeli sa hodnotou vyčísliť nedá, ale je porovnateľná s inými prípadmi
pozostalých, ktorí prišli o svojho najbližšieho za obdobných okolností.

30. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie pri úvahách o
určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol aj na závery najvyššieho súdu (bod 41
odôvodnenia), či na aktuálnu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (bod 47) o potrebe určiť primeranú
výšku náhrady po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie. Konštatoval, že žalobcovia v konaní nepreukázali výnimočnosť ich prípadu,

ktorá by privodila odklon od bežnej rozhodovacej praxe.

31. Na potvrdenie správnosti rozhodnutia o priznanej nemajetkovej ujme odvolací súd podporne
poukazuje na zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Podľa § 12 ods. 2 cit. zákona, ak bolatrestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za
spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej
na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Ak bola trestným činom

spôsobená smrť a je len jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola odkázaná výživou na
zomretého,mánároknavyplatenieodškodneniavovýškepäťdesiatnásobkusumymesačnejminimálnej
mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Podľa § 13 cit.
zákonacelkovásumaodškodneniaposkytnutápodľatohtozákonanesmiepresiahnuťpäťdesiatnásobok
minimálnej mzdy.

32. Minimálna mzda v roku 2023 bola 700 Eur mesačne, jej 25 násobok je 17.500 Eur, jej 50 násobok
predstavuje sumu 35 000 Eur.

33. Odvolací súd poukazuje na to, že zákon č. 274/2017 Z.z. odškodňuje obete násilných trestných
činov, pri ktorých ide o úmyselné zavinenie. V posudzovanom prípade nešlo o úmyselné zavinenie, ale

o nedbanlivosť zomrelého vodiča J. A.. Podľa zákona celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, avšak ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného
trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške
dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom
došlo k spáchaniu trestného činu. Keďže žiadna zo žalobkýň nebola odkázaná výživou na zomrelú,

nemali by nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške päťdesiatnásobku sumy mesačnej minimálnej
mzdy. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o vyplatení celovej sumy nemajetkovej
ujmy 18.000 Eur. Čiže viac, ako by patrilo podľa zákona č. 274/2017 Z.z. Túto sumu logicky správne
diferencoval podľa stupňa príbuzenstva, čiže dcére priznal viac ako vnukom a vnučkám. Aj zo spisu
vyplýva, že zomrelá mala so žalobkyňou 1/ najbližší vzťah, boli v každodennom kontakte, pomáhali si,

podporovali sa aj finančne.

34. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanú jednotlivým
žalobcom, keď okrem kritérií na priznanie náhrady u všetkých žalobcov, ktoré zohľadnil súd prvej
inštancie, podporne prihliadal aj na maximálnu prípustnú sumu, ktorá sa priznáva obetiam násilných

trestných činov.

35. Žalovaná podala odvolanie proti výroku IV. rozsudku o náhrade trov konania. Okrem dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP namietala aj odvolací dôvod podľa písm. d).

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom

dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

39. Podľa § 262 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

40. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

41. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami v intenciách odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. d), f) a h) CSP nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť rozhodnutia o trovách
konania podľa zásady úspechu v spore za situácie, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahysúdu, resp. od zaslania predžalobnej výzvy . Odvolací súd na úvod poukazuje na to, že platný CSP
nepozná pojem predžalobná výzva a ani neukladá povinnosť účastníkovi konania zaslať pred podaním
žaloby na súd výzvu na dobrovoľné plnenie protistrane. Takýto úkon však môže súd zohľadniť pri

náhrade trov konania. Vždy ho ale treba posudzovať individuálne, či sa ním mohlo predísť súdnemu
konaniu. V tomto posudzovanom prípade žalobcovia žalovanej predžalobnú výzvu nezaslali. Aj keď
žalovaná po oboznámení sa s doručenou žalobou (ešte v čase pred prvým pojednávaním) čiastočne
plnila, neuspokojila žalobcov v plnom rozsahu, títo na podanej žalobe trvali, žiadali zaplatiť nimi
požadovanú nemajetkovú ujmu. Predžalobná výzva by tak nezabránila vzniku súdneho konania a tým

ani vzniku trov konania. Naopak, navýšila by náklady spojené s uplatnením pohľadávky.

42. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že správnosť rozhodnutia o trovách konania sa posudzuje
podľa zásady úspechu v spore aj za situácie, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu.
Pre takúto situáciu v rekodifikovanom procesnom poriadku neexistuje výslovná úprava. Pritom ale
predchádzajúci procesný predpis (zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) v § 142 ods. 3

stanovoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu,
mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná. To na prvý
pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už
aj v právnej praxi sa takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová
procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho

usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo
na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť, a preto prípadné nevyhovenie žalobe
v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech.

43. Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števček a kol. vydanej v nakladateľstve C. H.

Beck v roku 2016 zo strán 926 a 927 vyplýva, že „Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné
ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k
tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale
len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu

vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný
neúspech CSP aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v
časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Nemožno však opomenúť fakt, že strany zámerne výšku sporu
nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo najvyššia a pod. Súdna prax sa v takom prípade
prikláňala k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň
bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon

práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady
úspechu. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak
výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne
z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255
CSP),keďžeten,akojeuvedenévyššie,saskúmačodoprávnehozákladu,aniečodovýškypriznaného

nároku. Žalobcu je preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do
základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu,
závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku) (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926 a 927).

44. Po preskúmaní danej veci v napadnutej časti výroku IV. o trovách konania vo vzťahu medzi
žalobcami a žalovanou dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď
aplikoval zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP), ktorú treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne

neúspešných žalobcov, ak im bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ich totiž
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Ajtu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcov v predmetnej veci bolo
preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešných voči žalovanej, keďže mali plný úspech čo
do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu. Na základe

uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania správne
a zákonne, keď priznal žalobcom 1/ až 5/ plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy, resp.
sumy, ktorá bola predmetom zastavenia konania, nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu plnenia
žalovanej až po podaní žaloby na súd.

45. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol vo veci samej a súčasne aj správne
rozhodol o náhrade trov konania. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, ktoré následne aj správne právne posúdil, pričom nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň dostatočne presvedčivo odôvodnil, prečo aplikoval
§ 255 ods. 1 CSP a rozhodol podľa zásady úspechu v spore, aj keď výška plnenia závisela od úvahy
súdu. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý výrok III. ako aj napadnutý výrok IV.

rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne a podľa § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

46. Podľa vyššie citovaných ustanovení CSP sa odvolací súd riadil aj pri rozhodovaní o trovách

odvolacieho konania. Odvolanie podali tak žalobcovia ako aj žalovaná. Ani jedna strana nebola
s odvolaním úspešná, preto odvolací súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP žiadnej zo strán nepriznal právo
na náhradu trov konania.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta

druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).