Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/126/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218408
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2114218408.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. J., narodeného X. E. XXXX, L., A. XX, 2/ J.
J., narodeného XX. H. XXXX, V., C. F. X, 3/ Ľ. J., narodeného XX. H. XXXX, R. X. J., K. G. XXX, 4/
A.. H.. E. E., narodenej X. G. XXXX, F. XXX, 5/ G. J., narodenej XX. C. XXXX, V., C. F. XX, všetkých
zastúpených spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Trnava, Hlavná 31, proti
žalovanejobchodnejspoločnostiTECHSTAV,spol.sr.o.,Trnava,Mikovíniho7441/8/B,IČO:34133771,

zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Tokarčíkom, Trnava, Študentská 17, o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5C/783/2015, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. februára 2024 sp. zn. 23Co/135/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1/ až 5/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkom z 27. júla 2022 č. k. 5C/783/2015-831 určil, že do dedičstva po poručiteľoch E.X. J.,
narodenom X. C. XXXX, zomrelom XX. S. XXXX, a Ľ. J., rod. L., narodenej XX. E. XXXX, zomrelej
XX. E. XXXX, patria ku dňu ich smrti nehnuteľnosti v katastrálnom území V., obec V., okres Trnava, v
súčasnostievidovanénalistevlastníctvač.XXXX,pôvodnepatriacedobezpodielovéhospoluvlastníctva

poručiteľov, vymedzené podľa geometrického plánu č. 19/2014 zo dňa 1. apríla 2014 ktorý vyhotovil
A.. H. P., autorizačne overil A.. E. K., úradne overil katastrálny odbor Okresného úradu Trnava dňa 04.
júla 2014 pod č. 778/2014 nasledovne: pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 158 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č.
XXXX/XX o výmere 139 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná
parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 56 m2, druh pozemku: zastavané

plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX
o výmere 230 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela
z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 10511 m2, druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená parcela), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 326
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená parcela). Zároveň
vyslovil, že žalobcovia 1/ až 5/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

1.1. Vychádzal zo zistenia, že časť pôvodnej parcely č. XXXX v katastrálnom území V. je duplicitne
zapísaná na listoch vlastníctva č. XXXX a XXXX. Podľa identifikácie Okresného úradu Trnava z 5.
mája 2022 a potvrdenia jeho katastrálneho odboru zo 4. mája 2022 bola duplicitná výmera parcely č.
XXXX určená na 11 420 m2, čo v zmysle geometrického plánu č. 19/2014 predstavuje novovytvorené

parcely č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX - teda tie nehnuteľnosti,
ktorých sa žaloba týka. Z listinných dôkazov mal ďalej súd prvej inštancie preukázané, že uznesenímĽudového súdu zo 17. októbra 1960 (Čd 2869/60) bol povolený zápis vlastníctva parciel č. XXXX a
XXXX v prospech Československého štátu, a to na základe rozhodnutia odboru pôdohospodárstva rady
ONV v Trnave č. Pôd/8-9576/1960, pričom tieto pozemky sa nachádzali v správe Štátneho majetku n. p.

Špačince. Následne dochádzalo len k prevodom správy, resp. práva hospodárenia s týmito pozemkami
- hospodárskou zmluvou z 22. októbra 1969 zo Semenárskeho štátneho majetku, n. p. Trnava, na
Pozemné stavby n. p. Trnava, a hospodárskou zmluvou z 19. decembra 1991 na Trnavské pozemné
stavby, š. p. - nie však k prevodu vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právna
predchodkyňa žalovanej, spoločnosť STAVMET spol. s r. o., nadobudla predmetné pozemky kúpnou

zmluvou uzavretou so štátom - Trnavskými pozemnými stavbami, š. p. - dňa 07. mája 1993; vklad
vlastníckeho práva bol povolený 10. júna 1993. Neskôr, po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti
STAVMET, uzatvoril správca konkurznej podstaty dňa 22. februára 2002 kúpnu zmluvu so spoločnosťou
P.P.Z. Consulting, a. s., ktorá následne 10. mája 2002 previedla nehnuteľnosti na žalovanú, pričom vklad
bol povolený 06. júna 2002.

1.2. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 č. k.
13C/253/72-17, ktorým bolo právoplatne určené, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej vložke č.
XXX, parcely č. XXXX a XXXX, patria do BSM E. a Ľ. J.. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
12. júla 1972, nebolo zrušené a proti nemu nebolo podané odvolanie. Súd prvej inštancie zdôraznil
záväznýprávnynázorodvolaciehosúduvyslovenývjehozrušujúcomuzneseníč.k.10Co/202/2019-739

z 28. apríla 2021, ako aj na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu
nemožno nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol povolený vklad
do katastra nehnuteľností. Skonštatoval, že argumentáciu žalovanej spochybňujúcu skutkové zistenia
vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Trnava bolo možné uplatniť výlučne prostredníctvom

riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku v pôvodnom konaní, a keďže uvedený rozsudok
nadobudol právoplatnosť, je potrebné z neho vychádzať.

1.3. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že Československý štát po právoplatnosti rozsudku z
roku 1972 vedel, že nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností, a preto nemohol byť oprávneným

držiteľom. Kúpna zmluva zo 07. mája 1993 medzi Trnavskými pozemnými stavbami, š. p., a
spoločnosťou STAVMET spol. s r. o., bola preto právnym úkonom absolútne neplatným podľa § 39
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pretože štát prevádzal vlastnícke právo, ktorým nedisponoval.
Súd následne posudzoval, či mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v prospech spoločnosti
STAVMET spol. s r. o., prípadne ďalších právnych nástupkýň. Konštatoval, že dobrá viera spoločnosti

STAVMET spol. s r. o. mohla trvať len do času, kým sa dozvedela o existencii právoplatného rozsudku
Okresného súdu Trnava z roku 1972 a o tom, že vlastníctvo k predmetným pozemkom je sporné. Z listín
v spise, najmä z obsahu spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 12C/182/94 (kde právni predchodcovia
žalobcov svoje vlastnícke právo odvodzovali od právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava sp.
zn. 13C/253/72), mal súd preukázané, že najneskôr 18. novembra 1994, keď sa konalo pojednávanie v

uvedenej veci a spoločnosť STAVMET spol. s r. o. bola prítomná, sa táto spoločnosť oboznámila s týmto
rozsudkom a stratila dobrú vieru. Keďže vydržacia doba trvala od 10. júna 1993 do 18. novembra 1994,
neuplynula zákonom požadovaná desaťročná lehota a vlastnícke právo vydržaním nevzniklo. Na zánik
dobrej viery spoločnosti STAVMET spol. s r. o. súd prvej inštancie poukázal aj s odkazom na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/186/2008, podľa ktorého pri zániku dobrej viery oprávnenej držby sa

pôvodná vydržacia doba neprerušuje, ale začína plynúť nanovo.

1.4. Pokiaľ išlo o prevod uskutočnený v rámci konkurzu na spoločnosť P.P.Z. Consulting, a. s., správca
konkurznej podstaty úpadcu STAVMET spol. s r. o. zahrnul do súpisu majetku aj predmetné pozemky,
hoci mal vedomosť o ich spornom vlastníctve. Súd, ktorý konkurz viedol, neuložil osobám, ktoré tvrdili

vlastnícke právo (právnym predchodcom žalobcov), aby podali vylučovaciu žalobu, ani ich nepoučil
o následkoch jej nepodania, preto nevznikla fikcia zapísania podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní. Z tohto dôvodu bola kúpna zmluva z 22. februára 2002, ktorou správca
konkurznej podstaty previedol nehnuteľnosti na spoločnosť P.P.Z. Consulting, a. s., absolútne neplatná
pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Následná kúpna zmluva z 10. mája 2002, na základe ktorej spoločnosť

P.P.Z. Consulting, a. s., previedla nehnuteľnosti na žalovanú, bola rovnako absolútne neplatná, keďže
prevod sa uskutočnil od nevlastníka. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v čase nadobudnutia
mohla byť žalovaná dobromyseľná, pretože v jej mene konal konateľ H. Š., ktorý nebol účastný na
predchádzajúcich sporoch, avšak dobrá viera žalovanej zanikla okamihom, keď sa 11. novembra 2003jej konateľom a spoločníkom stal E. Y. - bývalý konateľ a spoločník spoločnosti STAVMET spol. s r. o.,
ktorá bola účastníčkou konania vedeného pod sp. zn. 12C/182/94. Ten musel mať vedomosť o rozsudku
Okresného súdu Trnava z roku 1972 aj o spore o vlastníctvo týchto nehnuteľností, a teda aj žalovaná

muselaodtohtookamihupochybovaťosvojomvlastníctve.Akbysaajzapočítaladobadržbyspoločnosti
P.P.Z. Consulting, a. s. (od 25. marca 2002 do 11. novembra 2003), vydržacia doba by trvala necelé dva
roky, čo je podľa súdu nedostatočné.

1.5. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaná vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

nenadobudla a že toto právo naďalej svedčí právnym predchodcom žalobcov, manželom E. a Ľ. J.,
na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 č. k. 13C/253/72-17.
Naliehavý právny záujem na určení bol podľa súdu daný, keďže ide o prípad duplicitného zápisu
vlastníckeho práva (ZSP 3/2009). Namietaná prekážka veci rozhodnutej nebola daná, keďže predmet
tohto konania vyplýva z iných skutkových okolností než konanie vedené pod sp. zn. 13C/253/72.
Súd prvej inštancie akceptoval, že petit žaloby bol po doplnení formulovaný správne, keďže išlo o

nehnuteľnosti patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a bolo potrebné, aby rozsudok
výslovne uvádzal, že patria do dedičstva „v rozsahu BSM“. Vo vzťahu k námietke ohľadom nesprávneho
vymedzenia okruhu žalobcov napokon dodal, že okruh dedičov po poručiteľoch bol v žalobe vymedzený
zrozumiteľne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „CSP“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 28. februára 2024
sp. zn. 23Co/135/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie I. potvrdil v časti určovacieho výroku, že do
dedičstva po poručiteľke Ľ. J., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX patria ku dňu jej smrti

nehnuteľnosti v k. ú. V., obec V., okres Trnava, v súčasnosti vedené na LV č. XXXX, pôvodne patriace
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - poručiteľky a E. J., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX.
XXXX, vymedzené na základe geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva
č. 19/2014 zo dňa 01. 04. 2014, ktorý vyhotovil A.. H.C. P., autorizačne overil A.. E. K., úradne overil
katastrálny odbor Okresného úradu Trnava dňa 04.07.2014 pod č. 778/2014 nasledovne: pozemok parc.

č. XXXX/X o výmere 158 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná
parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 139 m2, druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 56
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX),
pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 230 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg.

C-KN (pôvodná parcela z LV č. XXXX), pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 10511 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená parcela), pozemok parc. č. XXXX/XX
o výmere 326 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C-KN (novovytvorená
parcela), s tým že geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku; II. vo zvyšnej časti určovacieho
výroku, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi E. J., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX.

XX. XXXX, ku dňu jeho smrti, pôvodne patriace do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov, zmenil
tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Zároveň žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že podstatou podaného odvolania bola námietka
zmätočnosti, prekážky rei iudicatae, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie či neexistencie naliehavého

právneho záujmu žalobcov na podaní predmetnej žaloby a nesúhlas s tým, ako súd prvej inštancie
vyhodnotil okolnosti súvisiace s prípadným vydržaním vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.
Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku zmätočnosti, súd prvej inštancie jasne uviedol, aký skutkový stav zistil
a z akých dôkazov vychádzal; vysvetlil, prečo neuznal dobrú vieru držby na účely vydržania (s výnimkou
spoločnosti P.P.Z. Consulting, a. s.). Rovnako zrozumiteľne odôvodnil záver o absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy z 22. februára 2002 uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu STAVMET
spol. s r. o. a spoločnosťou P.P.Z. Consulting, a. s., a vysporiadal sa aj s ďalšími námietkami žalovanej,
ktoré sa týkali naliehavého právneho záujmu, prekážky právoplatne rozhodnutej veci, vymedzenia
okruhu žalobcov a správnosti petitu. Prvoinštančný súd sa nemusel osobitne zaoberať nálezom
ústavného súdu z roku 2016, pretože v súlade so zákonom odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax,

najmä na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2021.

2.2. Odvolací súd svoj nesúhlas s námietkou o prekážke právoplatne rozhodnutej veci založil na
skutočnosti, že rozsudok Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 vyjadroval stav v čase svojhovydania, pričom žaloba v aktuálnej veci bola podaná v roku 2015 a vychádzala z novších skutkových
okolností. Po roku 1972 došlo k vytvoreniu nových parciel, k ďalším právnym úkonom smerujúcim k
prevodomvlastníctvaavroku2013ajkzápisuduplicityvkatastrinehnuteľností.Žalobnýpetitajskutkový

základ sú preto odlišné od pôvodnej veci.

2.3. Za nedôvodnú považoval aj námietku o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na
určovacej žalobe; rozviedol úvahu, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a
jeho účelom je odstrániť spornosť alebo neistotu v právnom vzťahu. Ak je v katastri evidované vlastnícke

právo v prospech inej osoby, dedičské konanie, ktoré je nesporové, nemôže vychádzať z toho, že vec
patrila poručiteľovi. V takom prípade je určovacia žaloba vhodným prostriedkom, aby sa po skončení
dedičského konania mohol premietnuť výsledok do katastra, pričom súdna prax takýto postup pripúšťa.
Odvolací súd preto závery súdu prvej inštancie v tejto súvislosti považoval za legitímne.

2.4. K otázke vydržania a dobrej viery odvolací súd uviedol, že posúdenie dobrej viery

je právnou otázkou. Pri určovacej žalobe, že vec patrí do dedičstva, je rozhodujúci stav
v okamihu smrti poručiteľa. V časti týkajúcej sa poručiteľky Ľ. J., ktorá zomrela XX. E. XXXX, sa
odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, keďže po rozsudku z roku 1972 štát nemohol
byť oprávneným držiteľom. Dodal, že ani formálne nedostatky v označení dotknutých nehnuteľností
v rozsudku z roku 1972, ktoré sa pritom netýkali parcelného čísla a katastrálneho územia, nemali

vplyv na existenciu dostatku dôvodov na to, aby štát po právoplatnosti uvedeného rozsudku o svojom
vlastníckom práve k dotknutým nehnuteľnostiam (vážne) pochyboval. Podstatným okamihom by mohlo
byť až uzavretie kúpnej zmluvy medzi Trnavskými pozemnými stavbami, š. p., a STAVMET spol. s r.
o. dňa 07. mája 1993 a zápis vlastníckeho práva tejto spoločnosti k sporným pozemkom do katastra
nehnuteľností 10. júna 1993, avšak s poukazom na judikát R 32/2011 odvolací súd proklamoval, že k

XX. E. XXXX, keď zomrela poručiteľka Ľ. J., prípadná dobromyseľnosť spoločnosti STAVMET spol. s r.
o. netrvala dostatočne dlhý čas (teda 10 rokov) na to, aby vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
vydržala. Napokon poukázal na to, že aj keď ústavný súd (sp. zn. I. ÚS 151/2016) kritizoval niektoré
závery judikatúry o rozhodnosti času smrti poručiteľa, v tejto veci sa ani po smrti poručiteľky neobjavili
okolnosti, ktoré by odôvodňovali vydržanie v prospech žalovanej alebo iného subjektu.

2.5. Odvolací súd v tejto súvislosti ozrejmil aj rozloženie bremien (tvrdenia a dôkazného) podľa
ustanovenia § 130 ods. 1 OZ. Uviedol, že ten, kto sa dovoláva oprávnenej držby smerujúcej k
vydržaniu, má tvrdiť a preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia a o dobromyseľnosti.
Domnienka oprávnenosti držby prichádza do úvahy až v prípade, že vykonané dokazovanie nedá jasnú

odpoveď - vyústi do situácie non liquet. Tento výklad podľa jeho názoru zodpovedá dlhodobo ustálenej
rozhodovacej praxi a je podporený aj odbornou literatúrou. Odvolací súd súčasne zdôraznil objektívny
pohľad na dobromyseľnosť s tým, že držiteľ má pri náležitej opatrnosti vyhodnotiť okolnosti, ktoré sú
spôsobilé vyvolať pochybnosti o jeho vlastníctve. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že pokiaľ súd prvej
inštancie vychádzal z výkladu § 130 ods. 1 OZ, že je to žalovaná, ktorá musí tvrdiť a preukazovať

okolnosti svedčiace v prospech dobromyseľného nadobudnutia držby sporných pozemkov, postupoval
správne a v súlade s ustálenou súdnou praxou. Ak sa právni predchodcovia žalobcov o. i. voči žalovanej
domáhali v súdnom konaní nárokov, ktoré odvodzovali od tvrdenia o existencii ich vlastníckeho práva,
opierajúc sa o právoplatné súdne rozhodnutie, odvolací súd považoval za logický záver, že išlo o
skutočnosti, ktoré objektívne museli u spoločnosti STAVMET spol. s r. o. vyvolať pochybnosť o tom,

že jej nehnuteľnosti po práve patria. Pokiaľ išlo o tzv. poznámku spornosti v katastri nehnuteľností, na
ktorú v tejto súvislosti odkazovala žalovaná, odvolací súd uviedol, že zápis takejto poznámky v katastri
má informačnú funkciu voči tretím osobám, avšak pre stratu dobrej viery nie je nevyhnutný. Uzavrel,
že v tejto veci už samotné oboznámenie sa so žalobou a s jej prílohami v spore sp. zn. 12C/182/94
bolo okolnosťou, ktorá musela u spoločnosti STAVMET spol. s r. o. vyvolať pochybnosť o vlastníctve.

Keďže od vkladu vlastníckeho práva v prospech STAVMET spol. s r. o. zo dňa 10. júna 1993 do vyššie
uvedeného momentu neuplynula desaťročná lehota, nemohlo dôjsť k vydržaniu.

2.6. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom konkurzného konania sa odvolací súd stotožnil s názorom
prvoinštančného súdu, že neboli splnené podmienky na vznik zákonnej domnienky podľa ustanovenia

§ 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Osoby, ktoré si uplatňovali vlastníctvo k
spornej veci, neboli konkurzným súdom poučené a nebola im určená lehota na podanie vylučovacej
žaloby. Z tohto dôvodu bolo zaradenie veci do súpisu neoprávnené a kúpna zmluva z 22. februára
2002, ktorou správca speňažil majetok, ktorý nepatril úpadcovi, je v rozpore so zákonom a je absolútneneplatná. Odvolací súd preto konštatoval, že následná kúpna zmluva z 10. mája 2002, ktorou spoločnosť
P.P.Z. Consulting, a. s. previedla nehnuteľnosti na žalovanú, je neplatná ako prevod od nevlastníka.
Ďalej sa osobitne zaoberal aj pôsobením Jozefa Vaška, ktorý ako bývalý konateľ a spoločník spoločnosti

STAVMET spol. s r. o. mal vedomosť o spore sp. zn. 12C/182/94 a o tom, že existujú osoby, ktoré
relevantným spôsobom spochybňujú vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam. Uviedol, že po jeho
vstupe do orgánov žalovanej dňa 11. novembra 2003 nemohla žalovaná naďalej zotrvať v dobrej viere.
Navyše, ani so započítaním držby jediného dobromyseľného subjektu v tom, že mu patria sporné
nehnuteľnosti-spoločnostiP.P.Z.Consulting,a.s.-od25.marca2002douvedenéhodátumuneuplynula

desaťročná vydržacia doba. Tvrdenie žalovanej, že ona a jej právni predchodcovia boli v dobromyseľnej
držbe od 10. júna 1993 do 14. februára 2013, odvolací súd vyhodnotil ako zjavne mylné.

2.7. K námietke, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
odvolací súd uviedol, že výrok rozsudku z roku 1972 je právoplatný a záväzný. Dodal, že uvedený výrok
je dostatočne jasný a určitý v predmetnej časti a akékoľvek nedostatky zápisov v evidencii nehnuteľností,

ktoré tomuto rozsudku predchádzali, nie sú dostatočné na to, aby tento výrok vyvrátili. Z tohto výroku
vyplýva, že sporné nehnuteľnosti tvorili bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľov a pokiaľ nedôjde k
jeho zmene, z tohto záveru je potrebné vychádzať.

2.8. Odvolací súd napokon zistil formálnu vadu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vo výroku síce

odkázal na geometrický plán, ale tento plán neurobil neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia. Keďže táto
vada nemala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa dedičstva po poručiteľke Ľ. J.,
odvolacísúdjuodstránilpostupompodľazákona;vtejtočastiprvoinštančnýrozsudokpotvrdilaformálny
nedostatok napravil.

2.9. V časti týkajúcej sa dedičstva po poručiteľovi E. J. odvolací súd uznal námietku žalovanej o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Poukázal na to, že v jednom sporovom konaní nie je
možné určiť, že tá istá vec patrí do dedičstva po dvoch poručiteľoch, ktorí zomreli s časovým odstupom,
a súčasne vychádzať z režimu pôvodného bezpodielového spoluvlastníctva. Keďže BSM zaniká smrťou
jedného z manželov, po smrti poručiteľky Ľ. J. je potrebné dedičstvo po nej prejednať osobitne a

jeho výsledok ovplyvní rozsah majetku, ktorý sa môže stať predmetom dedičstva po poručiteľovi, ktorý
zomrel neskôr. Odvolací súd preto konštatoval, že žaloba, podľa ktorej do dedičstva po poručiteľovi patrí
vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po skôr zomrevšom poručiteľovi, je predčasná a v
hmotnom práve nemá oporu. Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu
v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods.

1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) s poukazom na
ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie. Žiadala napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobu zamietnuť.

3.1. Vadu zmätočnosti videla v tom, že odvolací súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a nedal
možnosť vyjadriť sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré nebolo doposiaľ použité. Uviedla, že
po vrátení veci z odvolacieho konania súd prvej inštancie dokazovanie nezopakoval a neuviedol ani
svoje predbežné právne posúdenie. Za podstatnú procesnú vadu považovala najmä to, že odvolací

súd dospel k záveru o strate dobrej viery štátu bez toho, aby preskúmal obsah rozsudku Okresného
súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972, a podanú žalobu, a teda bez toho, aby mal pre
takéto hodnotenie skutkový podklad. Poznamenala, že jediným súdom, ktorý sa oboznámil s obsahom
rozsudku Okresného súdu Trnava z roku 1972 bol pôvodne rozhodujúci súd prvej inštancie pod vedením
sudkyne JUDr. Eriky Tischlerovej, ako to vyplýva z rozsudku zo 4. februára 2019 sp. zn. 5C/783/2015.

V tomto rozhodnutí súd výslovne uviedol, že napriek zjavne nezákonnému rozsudku Okresného
súdu Trnava z roku 1972 právni predchodcovia žalobcov k XX. E. XXXX neboli vlastníkmi sporných
nehnuteľností, pretože sami uznávali, že tieto boli vyvlastnené a požadovali len vyplatenie náhrady.
Žalovaná preto zdôraznila, že pôvodná žaloba z roku 1971 mala celkom iný účel, než ako jej význam
vyložili neskôr všeobecné súdy. Podľa nej išlo výlučne o preukázanie vlastníckeho práva pre potreby

vyvlastňovacieho konania, aby mohla byť náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti vyplatená osobám,
ktoré boli oprávnenými vlastníkmi. Cieľom tejto žaloby nebolo dosiahnuť zmenu zápisu v katastri
nehnuteľností ani určenie vlastníctva pre budúcnosť, ale len potvrdiť legitimáciu navrhovateľov voči
vyvlastniteľovi - Pozemným stavbám Trnava - na účely vyplatenia náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.Žalovaná poukázala na to, že z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972
vyplýva, že súd si bol vedomý prebiehajúceho sporu o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie a že sám
výslovne konštatoval, že predmetné nehnuteľnosti boli vyvlastnené. Rozsudok teda len určoval, kto je

oprávnenou osobou na prijatie náhrady, nie kto je vlastníkom pozemkov do budúcna. Žalovaná z toho
vyvodzuje, že odvolací súd nesprávne pochopil účel tohto rozhodnutia a bez opakovania dôkazov dospel
k odlišnému skutkovému záveru, než k akému dospel súd, ktorý dokazovanie vykonal. Tým podľa nej
porušil zákon a poprel zásady priamosti a ústnosti dokazovania.

3.2. Žalovaná odvolaciemu súdu vyčítala nesprávne posúdenie otázky dobromyseľnosti
Československého štátu ako držiteľa sporných pozemkov. Tvrdila, že z rozsudku Okresného súdu
Trnava sp. zn. 13C/253/1972 nijako nevyplýva, že by držba štátu bola neoprávnená alebo nepoctivá.
Naopak, držba vznikla na základe zákonného vyvlastnenia za náhradu, a preto bola oprávnená a mohla
viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, ak by nevzniklo už samotným vyvlastnením. Podľa
žalovanej sa súdy odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe aj tým, že ignorovali nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý výnimočne pripúšťa nadobudnutie vlastníctva
aj od nevlastníka a tým prelomenie zásady nemo plus iuris. Uviedla, že práve tento prípad predstavuje
situáciu, ktorá mala byť posúdená podľa uvedeného nálezu, a odvolací súd ho nesprávne vylúčil
s odkazom na neskoršie uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020. Následne doplnila aj
poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktoré zdôrazňuje povinnosť súdov

vykladať právo ústavne konformne a so zreteľom na spravodlivosť. Napokon žalovaná namietala,
že súdy nesprávne posúdili aj otázku naliehavého právneho záujmu žalobcov, pretože odstránenie
duplicity v katastri nemôže byť predmetom určovacej žaloby o tom, že vec patrí do dedičstva, nakoľko
takéto rozhodnutie nie je podkladom na zmenu zápisu. Podľa judikátu R 32/2011 sa v týchto veciach
posudzuje len vlastníctvo poručiteľa ku dňu smrti, nie neskoršie okolnosti. Dodala, že žaloba podaná po

desaťročiach od zásahov štátu obchádza zmysel reštitučných predpisov a v skutočnosti narúša právnu
istotu, keďže takéto nároky možno uplatniť len prostredníctvom reštitučnej legislatívy, nie určovacou
žalobou.

4. Žalobcovia považovali argumenty žalovanej za právne irelevantné a zmätočné. Žalovaná si podľa ich

názoru kreuje vlastný skutkový stav a ignoruje výrokovú vetu rozsudku sp. zn. 13C/253/1972, ktorou
súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľov. Na margo
tvrdení, že v zmysle judikátu R 32/2011 nebolo možné vyriešiť v tomto konaní duplicitu vlastníctva v
katastri nehnuteľností, poukázali na nález ústavného súdu z 03. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016,
podľa ktorého nemožno obmedziť posudzovanie určovacej žaloby len na právne vzťahy ku dňu smrti

poručiteľa, ak by takýto postup viedol k predlžovaniu právnej neistoty a k núteniu strán podávať ďalšie
žaloby. Ústavný súd v tomto náleze konštatoval, že aj v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po poručiteľovi je potrebné skúmať otázku dobrej viery nadobúdateľa zapísaného v katastri
a zohľadniť stav existujúci ku dňu rozhodnutia súdu podľa § 217 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie preto
správne skúmal aj možnosť nadobudnutia vlastníctva žalovanou po smrti poručiteľky a dospel k záveru,

že k tomu nedošlo, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Žalobcovia z toho vyvodzovali,
že napadnutý rozsudok definitívne vyriešil otázku vlastníctva a tvorí právny podklad na odstránenie
duplicitného zápisu v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené navrhli podané dovolanie odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP v podstatnom namieta
(i) nenariadenie pojednávania odvolacím súdom a tzv. prekvapivosť rozhodnutia, (ii) nezopakovanie
dokazovania po zrušení prvoinštančného rozhodnutia a vrátení veci na nové prejednanie a (iii)
nesprávne vyhodnotenie zistení vyplývajúcich z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava sp.
zn. 13C/253/1972.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti

argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

15. Dovolateľka namieta, že odvolací súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania.

16. Dovolací súd k tomu v prvom rade uvádza, že ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ani judikatúra ESĽP netrvá na tom, aby sa civilné konania na každej inštancii/stupni prejednávali
verejne, t. j. na ústnych pojednávaniach. Ak súd prvej inštancie rozhodoval na pojednávaní, odvolací
súd v zásade pojednávanie nariadiť nemusí.

16.2. Realizácia procesného oprávnenia strany sporu byť prítomnou na pojednávaní neprichádza
do úvahy vtedy, keď súd v súlade so zákonom koná a rozhoduje bez nariadenia pojednávania. Vo
všeobecnosti platí, že okrem taxatívne vymedzených prípadov odvolací súd môže rozhodnúť bez
nariadeniapojednávaniastým,žeideomožnosť,niepovinnosťrozhodovaťbezpojednávaniaazásadneje len na rozhodnutí príslušného senátu odvolacieho súdu, či túto možnosť využije. Odvolací súd však
vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, čo je na úvahe odvolacieho senátu.

16.3. Podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

16.4. Odvolací súd v posudzovanom prípade nezistil potrebu zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nezistil ani existenciu dôležitého verejného záujmu. Nešlo teda o žiaden z prípadov, v ktorých by bol

povinný obligatórne nariadiť pojednávanie, a preto postupoval správne, keď pojednávanie nenariadil.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že postup odvolacieho súdu
bol zákonný. Odvolací súd, zohľadňujúc princíp procesnej ekonómie, v konaní postupoval v súlade s
procesnými právnymi predpismi a žalovanej neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym
poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Sporové strany boli pritom riadne
upovedomené o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý

zodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP). Neopodstatnená je preto
námietka, že označeným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f)
CSP.

17. Žalovaná v dovolaní vyjadrila nespokojnosť, že jej nebola odvolacím súdom poskytnutá možnosť

vyjadriť sa k ustanoveniu právneho predpisu, ktoré nebolo doposiaľ použité, čím sa v podstate ohradila
proti „prekvapivosti“ napadnutého rozhodnutia.

17.1. Jedná sa o nedôvodnú námietku, pretože aj keď odvolací súd vo vzťahu k určeniu, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po oboch poručiteľoch, rozhodol odlišne od súdu prvej inštancie, avšak

jeho záver o nedostatku aktívnej legitimácie vo vzťahu k jednému z nich nepredstavuje prekvapivý
právny záver. Posúdenie otázky vecnej legitimácie - ako hmotnoprávneho predpokladu úspechu žaloby
a zároveň podmienky konania, ktorú súd skúma aj bez návrhu - nepredstavuje novú alebo nečakanú
právnu otázku. Z obsahu spisu bolo od začiatku zrejmé, že žalobcovia uplatňujú nárok odvodený
od dvoch poručiteľov, pričom skutkové okolnosti o čase ich úmrtia a o existencii bezpodielového

spoluvlastníctva boli nesporné.

17.2. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa za prekvapivé považuje rozhodnutie, ak odvolací
súd oproti súdu prvej inštancie vychádzal z iného skutkového alebo právneho základu, ktorý na prvej
inštancii nebol posudzovaný a s ktorým strana nemohla v odvolacom konaní počítať. Ide najmä o

rozhodnutia „nečakane“ založené na odlišných právnych záveroch (sp. zn. 3Cdo/102/2008) alebo na
nových dôvodoch, ku ktorým sa strana nemohla vyjadriť (sp. zn. 5Cdo/46/2011). Typicky ide o situáciu,
keď odvolací súd zmení právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutkových okolností, prípadne aplikuje
právnu normu, ktorá v doterajšom konaní nebola stranami ani súdom použitá, alebo opiera svoje
závery o nové dôkazy či skutkové zistenia, ku ktorým účastníci nemali možnosť zaujať stanovisko.

Naopak, odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia pri nezmenenom skutkovom základe
prekvapivosť rozhodnutia nezakladá.

17.3. V posudzovanej veci sa odvolací súd v rozhodujúcich otázkach stotožnil so skutkovými zisteniami
aj právnymi závermi súdu prvej inštancie, ale dospel k záveru, že vzhľadom na postupný zánik

bezpodielového spoluvlastníctva smrťou jedného z manželov nemôže tá istá vec „patriť“ do dedičstva
po oboch poručiteľoch. Takýto právny záver je logickým dôsledkom uplatnených tvrdení a všeobecne
predvídateľného právneho pravidla, ktoré vyplýva priamo z povahy BSM a dedičského prechodu
majetku. Odvolací súd teda nepostupoval prekvapivo, ale v rámci tých istých právnych východísk
precizoval posúdenie otázky vecnej legitimácie, ktorá tvorí nevyhnutnú súčasť preskúmania podmienok

konania. Nešlo o zmenu skutkového základu, o novú právnu kvalifikáciu veci, ani o aplikáciu
ustanovenia, s ktorým účastníci nemohli počítať. Takýto postup preto nemôže zakladať vadu konania
v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. Námietka, že po zrušení pôvodného prvoinštančného rozsudku a vrátení veci na nové konanie

nebolo dokazovanie zopakované a odvolací súd nevykonal dôkaz oboznámením sa s obsahom spisu
Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/253/1972, je takisto nedôvodná.18.1. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní konanom 16. apríla 2015 (č. l. 139) súd prvej inštancie
v rámci dokazovania oboznámil účastníkov okrem iného aj s obsahom rozsudku Okresného súdu Trnava
z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972. Zápisnica o pojednávaní jednoznačne potvrdzuje, že uvedený

dôkaz bol riadne vykonaný v súlade s vtedy účinným Občianskym súdnym poriadkom a stal sa súčasťou
súdneho spisu.

18.2. Zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trnave z 28. apríla 2021 sp. zn. 10Co/202/2019
následne vyplýva, že pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené podľa § 389 ods. 1 písm.

b) CSP pre nepreskúmateľnosť a nesprávny procesný postup, ktorým súd prvej inštancie znemožnil
žalobcomriadneuplatniťichprocesnépráva.Odvolacísúdvýslovneuviedol,žesúdprvejinštancienedal
jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na dôvody zamietnutia žaloby, a preto mu vec vrátil na ďalšie konanie
s tým, aby umožnil žalobcom pokračovať v konaní, vyzval ich na upresnenie petitu a nanovo posúdil
dôvodnosť žalobného návrhu. Súčasne mu uložil, aby presne identifikoval predmetné nehnuteľnosti,
zistil, kedy boli zapísané do registra „C“ KN, vysporiadal sa s tvrdeniami strán o spôsobe nadobudnutia

vlastníctva a rozhodnutie riadne odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP.

18.3. Za týchto okolností nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci dokazovanie v tejto
časti opakovať, keďže zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu mu takýto procesný úkon explicitne
neuložilo. Vzhľadom na to, že dôvodom zrušenia rozhodnutia nebola neúplnosť alebo nesprávnosť

skutkových zistení, neexistovala ani potreba znovu vykonávať dôkazy, ktoré už boli súčasťou spisu a na
ktoré mohli strany v ďalšom konaní procesne nadväzovať. Napokon, súd prvej inštancie na pojednávaní
konanom dňa 27. júna 2022 (č. l. 828 rub.) výslovne uviedol, že s poukazom na § 204 CSP nebude
vykonávať dokazovanie prečítaním obsahu spisu, nakoľko všetky v ňom založené listiny boli stranami
produkované, resp. im doručené, neboli spochybnené a s ohľadom na rýchlosť a hospodárnosť konania

by išlo o úkon nadbytočný. Žalovaná bola spolu so svojím právnym zástupcom prítomná a tento postup
nenamietala. Rovnako nebolo povinnosťou odvolacieho súdu opätovne vykonávať dôkaz oboznámením
sa s predmetným rozsudkom Okresného súdu Trnava, keďže nešlo o dôkaz, ktorý by vyžadoval nové
hodnotenie v zmysle § 383 CSP. Skutočnosť, že sa nachádza v spise a že s ním bol súd prvej
inštancie riadne oboznámený, postačuje na to, aby z neho súdy v ďalších fázach konania vychádzali

bez potreby opakovaného „vykonávania“ tohto dôkazu. V procesnom zmysle ide o listinný dôkaz, ktorý
zostáva súčasťou spisu a ktorého obsah je súdom známy aj bez jeho ďalšieho formálneho čítania na
pojednávaní.

18.4. Namietané nezopakovanie tohto dôkazu preto nemožno považovať za porušenie zásad priamosti

alebo ústnosti dokazovania, ani za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Oboznámenie s
obsahom rozsudku z roku 1972 bolo vykonané zákonným spôsobom už v pôvodnom konaní; po
zrušení rozhodnutia odvolacím súdom súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27. júna 2022 primerane
odôvodnil postup podľa § 204 CSP, ktorý osobne prítomná žalovaná nenamietala. Za týchto podmienok
postupovali súdy nižších inštancií v súlade s procesnými predpismi, zachovali princíp hospodárnosti

konania a nijakým spôsobom nezasiahli do práva žalovanej na spravodlivý proces.

19. Dovolateľka ďalej odvolací súd kritizovala za to, že nesprávne vyhodnotil zistenia vyplývajúce z
právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972, a že už pri
prvom rozhodnutí zmenil skutkové závery súdu prvej inštancie bez opakovania dôkazov. Ako vyplýva

z ďalšieho odôvodnenia (19.1. - 19.6.), ani tieto námietky žalovanej nie sú z hľadiska prípustnosti a
dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP opodstatnené.

19.1. Z práva na spravodlivý proces vyplýva, že aj keď o otázke, ktorá je pre prejednávanú vec
relevantná ako predbežná, už rozhodol iný orgán verejnej moci (vrátane súdu v inom konaní), súd v

civilnom sporovom konaní rozhoduje samostatne a nie je viazaný skutkovými ani právnymi závermi tohto
rozhodnutia, pokiaľ zákon neustanovuje inak (§ 193 CSP). Súčasne však podľa § 194 ods. 2 CSP musí
na takéto rozhodnutie prihliadnuť ako na verejnú listinu, posúdiť jeho význam pre posudzovanú vec a
v odôvodnení vysvetliť, aký účinok mu priznáva. Takéto rozhodnutie nie je predmetom dokazovania v
užšomzmysle,alepredstavujeprávnypodklad,ktorýsúdhodnotízhľadiskajehozáväznostiarelevancie

pre skutkové a právne závery v prejednávanej veci.

19.2. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií je zrejmé, že s rozsudkom Okresného
súdu Trnava z 28. apríla 1972 č. k. 13C/253/72-17 naložili spôsobom, ktorý zodpovedá jeho právnejpovahe podľa § 194 CSP. Oba súdy si boli vedomé, že ide o právoplatné rozhodnutie iného orgánu
verejnej moci, ktoré má povahu verejnej listiny a ako také požíva prezumpciu správnosti a pravdivosti
svojho obsahu. Na uvedené rozhodnutie preto v súlade s § 194 ods. 2 CSP prihliadli, t. j. posúdili ho

z hľadiska jeho právneho významu a účinkov vo veci, vysvetlili, aký rozsah relevancie mu priznávajú,
a v odôvodnení výslovne zdôvodnili, prečo jeho skutkové a právne závery považujú za rozhodné pre
posúdenie otázky vlastníctva a dobromyseľnosti držby. Takto koncipované odôvodnenia zodpovedajú
zákonnejpožiadavke,abysasúdsoskoršímrozhodnutíminéhoorgánuverejnejmocivecnevysporiadal,
a to nie jeho preskúmavaním, ale zhodnotením jeho právneho významu pre prejednávaný spor.

19.3.SúdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozsudkunajprvidentifikovalrozhodnutieOkresnéhosúdu
Trnava z 28. apríla 1972 č. k. 13C/253/72-17, opísal jeho výrok, predmet a procesné okolnosti jeho
vydania a následne vysvetlil, aký význam tomuto rozhodnutiu prikladá. V bode 55 odôvodnenia uviedol,
že pôvodné konanie bolo vedené proti Československému štátu, rozhodnutie nebolo napadnuté riadnym
opravným prostriedkom, nebolo zrušené a nadobudlo právoplatnosť 12. júla 1972. S odkazom na právny

názor odvolacieho súdu dodal, že v tomto konaní nemožno preskúmavať správnosť rozsudku z roku
1972, pretože námietky žalovanej smerujúce proti jeho obsahu mohli byť uplatnené len v pôvodnom
konaní. V bode 57 logicky vyvodil, že právoplatnosťou uvedeného rozsudku štát nadobudol vedomosť o
tom, že nie je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, a z tejto okolnosti vyvodil, že štát po tomto momente
nemohol byť oprávneným držiteľom. Na uvedený záver nadviazal posúdením platnosti neskoršieho

prevodu ako prevodu od nevlastníka a otvoril následnú analýzu otázky vydržania v intenciách uznesenia
veľkého senátu Najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Odvolací súd na tento výklad
nadviazal a vykonal vlastné, no obsahovo zhodné právne posúdenie významu rozsudku z roku 1972.
V bode 20 svojho rozhodnutia výslovne konštatoval, že uvedený rozsudok „založil vedomosť“ štátu o
tom, že nie je vlastníkom predmetných pozemkov, pričom zdôraznil, že formálne nedostatky v označení

nehnuteľností, ktoré sa netýkali parcelného čísla a katastrálneho územia, nemajú vplyv na schopnosť ich
identifikácie. V bode 33 potom uviedol, že existencia právoplatného rozsudku bola objektívne spôsobilá
vyvolať pochybnosť o vlastníctve štátu a následné oboznámenie sa nadobúdateľa s obsahom tohto
rozhodnutia muselo pochybnosť vyvolať aj u neho. V bode 38 napokon uzavrel, že výrok predmetného
rozsudku je v rozhodnej časti dostatočne jasný a určitý a že prípadné nedostatky zápisov v evidencii

nehnuteľností, ktoré mu predchádzali, nemajú vplyv na záväznosť a právne účinky jeho výroku.

19.4. Uvedené odôvodnenia nižších súdov podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedajú požiadavke,
ktorá pre súdy vyplýva z § 194 ods. 2 CSP, aby na skoršie rozhodnutie iného orgánu verejnej moci
„prihliadli“ ako na relevantnú verejnú listinu, posúdili jeho význam a účinok vo veci a v odôvodnení

zrozumiteľne vysvetlili, v akom rozsahu z jeho záverov vychádzajú a prečo. Súd prvej inštancie aj
odvolací súd týmto spôsobom právnu relevanciu rozsudku Okresného súdu Trnava z roku 1972 riadne
zapracovali do svojho skutkového a právneho záveru, bez toho, aby sa odchýlili od účelu ustanovenia
§ 194 CSP alebo prekročili rámec, v ktorom bolo možné na toto rozhodnutie prihliadať.

19.5. Pokiaľ žalovaná namietala, že odvolací súd zmenil zistenia prvoinštančného súdu (už v prvom
konaní o odvolaní) na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie,
dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolateľka vo svojich námietkach prehliada, že
odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení z 28. apríla 2021 sp. zn. 10Co/202/2019 neprehodnocoval
skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ale (iba) reagoval na spôsob, akým žalovaná spochybňovala

právoplatný rozsudok Okresného súdu Trnava z roku 1972. V bode 106 uvedeného uznesenia
výslovne vysvetlil, že predmetný rozsudok nemožno v tomto konaní preskúmavať, pretože právna
istota vyplývajúca z právoplatného rozhodnutia bráni, aby sa jeho správnosť znovu posudzovala v
inom spore prostredníctvom námietok tretej osoby. Takýto záver neznamenal, že by súd bol týmto
rozsudkom viazaný v zmysle § 193 CSP, ale že bolo potrebné určiť spôsob, akým sa majú v ďalšom

konaní uplatniť jeho prejudiciálne účinky v intenciách § 194 CSP. Odvolací súd teda usmernil súd prvej
inštancie z hľadiska právnych východísk, ako má byť na skoršie rozhodnutie prihliadané, a teda poskytol
súdu prvej inštancie právne pole pôsobnosti pre ďalšie konanie, bez toho, aby menil alebo dopĺňal
skutkové závery. Uvedené uznesenie malo zrušujúcu povahu, neobsahovalo výhrady voči neúplnosti či
nesprávnosti skutkových zistení a okrem procesných dôvodov, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie zrušil (najmä potreby upresniť petit žaloby a odstrániť nepreskúmateľnosť odôvodnenia),
zároveň určilo právne východiská, vrátane prístupu k skoršiemu rozsudku z roku 1972, pre ďalšie
konanie. Po nadobudnutí právoplatnosti sa jeho právny názor stal záväzným pre súd prvej inštancie (§391 ods. 2 CSP). Žalovaná ho žiadnym opravným prostriedkom nenapadla, a preto sa jeho závery stali
rámcom aj pre následné rozhodnutia nižších súdov.

19.6. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná interpretuje odôvodnenie a význam rozsudku
Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/1972 spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho
skutočnému obsahu ani právnym účinkom. Dovolateľka vychádza z vlastného výkladu odôvodnenia
tohto rozhodnutia, v ktorom účelovo zdôrazňuje niektoré pasáže týkajúce sa vyvlastnenia, pričom
prehliada samotný výrok, ktorým bolo právoplatne určené, že sporné nehnuteľnosti patria do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov E. a Ľ. J.. Súdy nižších inštancií zohľadnili výrok rozsudku z
roku1972,ktorýjednoznačneriešilotázkuvlastníckehoprávakpredmetnýmnehnuteľnostiam.Námietky
žalovanej, podľa ktorých išlo len o „určenie osôb, ktorým sa mala vyplatiť náhrada za vyvlastnenie“,
sú v rozpore s obsahom a zmyslom výroku rozhodnutia, ako aj so skutočnosťou, že predmetné
vyvlastňovacie konanie bolo v čase vydania tohto rozsudku už skončené. Je preto zrejmé, že žalovaná
prezentuje znenie uvedeného rozsudku selektívne a účelovo, s cieľom podporiť svoju skutkovú verziu.

Takýto výklad nemožno akceptovať, pretože popiera právoplatný a záväzný účinok rozhodnutia, ktorý
bolo v ďalšom konaní - v súlade s § 194 CSP - potrebné zohľadniť.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta,
že nižšie súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

21. Dovolateľka ďalej vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, pričom uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (i)
dobromyseľnosti Československého štátu a (ii) naliehavého právneho záujmu žalobcov v danej veci.

22. Právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je taká právna otázka, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Takýto odklon predpokladá,
že otázka už bola opakovane a konzistentne riešená v rozhodnutiach najvyššieho súdu, a odvolací súd
v posudzovanej veci zvolil odlišné riešenie právneho problému pri skutkovo porovnateľnom základe

(porovnaj R 83/2018).

23. Dovolateľka v súvislosti s prvou (i) nastolenou právnou otázkou oponovala proti nesprávnemu
posúdeniu otázky dobromyseľnosti Československého štátu ako držiteľa sporných nehnuteľností. Tvrdí,
že rozsudok Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972 sp. zn. 13C/253/72 nemohol vyvolať pochybnosti

o oprávnenosti držby štátu, keďže tento nadobudol pozemky vyvlastnením, a jeho držba tak bola
pôvodne oprávnená. Podľa dovolateľky nič nebránilo tomu, aby štát po uplynutí vydržacej doby
nadobudol vlastnícke právo, resp. aby sa tak stalo už samotným vyvlastnením.

24. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať

možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon (§ 129 ods. 1 a 2 OZ).

25. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí,
je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ak zákon
neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a

úžitky z veci po dobu oprávnenej držby (§ 130 ods. 1, ods. 2 OZ).

26. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide
o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 OZ).

27. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie
svojho práva v omyle. Pokiaľ ide o vydržanie ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci, súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu je
konštantná v názore spočívajúcom v tom, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so

zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho
hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnostikonkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Zároveň platí, že predpoklad oprávnenej držby musí
byť splnený počas celej zákonom ustanovenej doby podľa § 134 ods. 1 OZ. Strata dobrej viery držiteľa

veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania
museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež
právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne
ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ.

28. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súdy nižších inštancií
posúdili otázku dobromyseľnosti Československého štátu ako držiteľa sporných nehnuteľností vecne
správne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súd prvej inštancie logicky vychádzal z
právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava z 28. apríla 1972, sp. zn. 13C/253/72, ktorým bolo
určené vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, a správne uzavrel, že týmto okamihom
sa štát nemohol viac nachádzať v dobrej viere o svojom vlastníctve. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vyhodnotil tento rozsudok ako právnu skutočnosť, ktorá
jednoznačne preukazuje, že štát nadobudol vedomosť o tom, že mu predmetné nehnuteľnosti nepatria,
a teda nemohol byť dobromyseľným držiteľom v zmysle § 130 OZ. Odvolací súd na tieto závery
nadviazal a doplnením skutkových a právnych úvah ich ďalej rozvinul. V bode 20 svojho rozhodnutia
výslovne konštatoval, že rozsudok z roku 1972 založil vedomosť štátu o tom, že nie je vlastníkom

dotknutých nehnuteľností, pričom formálne nedostatky v označení pozemkov nemohli vyvolať žiadnu
reálnu nejasnosť o tom, ktoré pozemky boli predmetom sporu. V bodoch 32 až 33 ďalej zdôraznil,
že dobromyseľnosť držby je potrebné hodnotiť objektívne - z pohľadu starostlivosti, ktorú možno od
držiteľa požadovať. Podľa týchto kritérií bolo nepochybné, že po právoplatnosti rozsudku z roku 1972
štát pri zachovaní elementárnej opatrnosti musel vedieť, že vlastníctvo sporných nehnuteľností je vážne

spochybnené.

29. Takto formulované závery plne korešpondujú s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej na stratu
dobromyseľnosti postačuje existencia okolností, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosť o
tom, že vec patrí držiteľovi. Dobrá viera držiteľa sa neposudzuje podľa jeho subjektívneho presvedčenia,

ale z objektívneho hľadiska - teda podľa toho, či mohol a mal pri zachovaní náležitej opatrnosti
pochybovať o svojom vlastníctve. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom
ustálila, že za takto kvalifikovanú okolnosť sa považuje aj právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým sa určí,
ževlastníkomvecijeináosobaneždržiteľ(m.m.rozsudokNajvyššiehosúduSR,sp.zn.2Cdo/27/2005).
V prejednávanej veci bolo takouto okolnosťou práve právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Trnava

z 28. apríla 1972, ktoré jednoznačne určilo vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov. Ide o
moment právne významný nielen z hľadiska informovanosti štátu o tom, že nebol vlastníkom sporných
nehnuteľností, ale aj ako kvalifikovanú právnu skutočnosť, ktorá sama osebe vylučuje existenciu dobrej
viery. Od tohto okamihu štát pri zachovaní elementárnej opatrnosti nemohol byť v dobrej viere o svojom
vlastníctve a nemohol preto nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Tento záver, ku ktorému dospeli

súdy nižších inštancií, je preto nielen vecne správny, ale aj v súlade s judikatúrnymi východiskami.

30. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 510/2016 nie sú vo
vzťahu k nastolenej právnej otázke priliehavé. Ústavný súd sa v nich zaoberal otázkou derivatívneho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, pri ktorom sa zvažovala potreba ochrany dobrej viery

nadobúdateľa konajúceho v dôvere v právny stav vyplývajúci z verejnej evidencie a s tým spojená
možnosťprelomeniazásadynemoplusiurisadaliumtransferrepotestquamipsehabet.Vprejednávanej
veci však vymedzená právna otázka smeruje k posúdeniu dobromyseľnosti Československého štátu
ako držiteľa sporných nehnuteľností, a teda k otázke, či mohol daný subjekt nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom

nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od práva predchádzajúceho vlastníka, ale ho nadobúda
priamo na základe splnenia podmienok ustanovených zákonom, konkrétne § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Záver súdov nižších inštancií, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie Okresného súdu
Trnava z roku 1972, ktorým bolo určené vlastnícke právo inej osoby, objektívne vylúčilo ďalšie trvanie
dobrej viery Československého štátu ako držiteľa, je preto v súlade s ustálenou judikatúrou všeobecných

súdov o vydržaní a nie je v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, na ktorú dovolateľka odkazovala.31. Napadnutým rozhodnutím v otázke posúdenia dobromyseľnosti Československého štátu preto
nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozsudok odvolacieho súdu je
z hľadiska napadnutého právneho posúdenia správny.

32. Pokiaľ išlo o druhú nastolenú právnu otázku (ii), dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie
naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení na odstránenie duplicitného zápisu
vlastníckeho práva, a to s poukazom na R 32/2011.

33. Predmetnou otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/26/2007 (ďalšími
naň nadväzujúcimi rozhodnutiami, napr. sp. zn. 3Cdo/44/2008, 5Cdo/147/2007, 1Cdo/43/2007,
3Cdo/25/2007), ďalej v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010 (R 32/2011) a Ústavný súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 482/2013, v dôsledku čoho možno posudzovanie predmetnej právnej
otázky považovať v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu za ustálené.

34. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/26/2007 uviedol, že v súlade so svojou doterajšou
rozhodovacou praxou nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec
(hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom
konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim
dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým

dedičom). Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú
žalobu, ktorá v ustanovení § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nie je uvedená, ale
ide o žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva.

35. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/154/2010 (R 32/2011) dospel k záveru,

že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto
veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni,
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené
určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje

rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti
poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik
vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase
smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.

36. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 482/2013 dospel k názoru, že
je ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného
vyhovujúce rozsudku (vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať
zmenu v zápise vlastníkov spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností striktne stotožňuje s absenciou
zmeny právneho postavenia sťažovateľa po takomto určení a tým vylučuje danosť jeho naliehavého

právneho záujmu na takomto určení. Skutočnosť, že prípadné určenie, že sporné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku
dňu smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise vlastníkov
v katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym spôsobom nezmení
právne postavenie sťažovateľa. Naopak, práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho

predchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne postavenie sťažovateľa,
keďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho návrhu mu umožní uplatnenie svojich prípadných
nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej
nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustitiae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde
k právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu jeho

smrti.

37. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že súdy nižších inštancií postupovali v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou, keď existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na
požadovanom určení posúdili kladne. Neodklonili sa pritom od všeobecne prijatej charakteristiky

pojmu „naliehavý právny záujem“ ani od právnych záverov ustálenej judikatúry; správne vyložili, že
určovacia žaloba o tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi je procesne prípustným a materiálne
odôvodneným prostriedkom ochrany práva vtedy, ak existuje objektívna neistota o tom, či bol poručiteľ
v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností - najmä v prípadoch duplicitného zápisu vlastníckehopráva v katastri nehnuteľností. Takéto určenie neslúži na odstránenie duplicity samotným výkonom
rozhodnutia ani na nahradenie dedičského konania, ale plní funkciu sporového základu pre posúdenie
vlastníctva poručiteľa, od ktorého sa následne odvíja aj priebeh a výsledok dedičského konania.

Nižšie súdy tento právny rámec rešpektovali, keď vychádzali z toho, že duplicitný zápis vlastníckeho
práva objektívne vytvára neistotu v právnom postavení žalobcov, ktorú možno odstrániť len určovacím
výrokom podľa § 137 písm. c) CSP. Ich závery preto v materiálnom zmysle korešpondujú s ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu a preto nemožno prijať tvrdenie dovolateľky o odklone nižších
súdov vo vymedzenej právnej otázke.

38. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto ani vo vzťahu k druhej (ii) nastolenej
právnej otázke nie je daná.

39. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

40. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.