Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/93/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124012218
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2124012218.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Pavla Macháča a členov senátu JUDr.
Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX. XXXX XXXX v C.,
trvalé bydlisko D. XXX/X, E., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. februára 2025,
sp. zn. 0T/186/2024, na verejnom zasadnutí konanom 20. januára 2026 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 5. februára 2025, sp. zn. 0T/186/2024,
uznal A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa §
360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 (ďalej len Tr. zák.)
s poukazom na § 139 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 04.08.2024 v čase 00.50 hod. do 19.20 hod. v obci E. F. G. H. XXX/X B. I. D. v ktorom býva so svojou
manželkou, pod vplyvom alkoholu vulgárne nadával svojej manželke J. B., následne sa jej vyhrážal
zabitím, zarezaním ako psa, že skončila, ešte raz keď ju zbadá zabije ju a vykopne na ulicu, dobije ako
koňa, roztrepe jej hlavu o zem, skôr ako svitne nech zmizne z domu, nechce ju vidieť nikdy v živote, lebo
ju zabije ako psa, rozbije na korčuľu, zareže ako psa, pričom vyhrážky viackrát zopakoval a nakoľko
bol v dôsledku požitia alkoholu agresívny, vzbudil u svojej manželky J. B. dôvodnú obavu, že vyhrážky

zrealizuje.
2. Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 37 písm. m), Tr.
zák. na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48
ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
3. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor
a splnomocnený zástupca poškodenej vzdali práva na podanie odvolania. Obžalovaný sa k opravnému

prostriedku nevyjadril, no následne zahlásil voči rozsudku odvolanie písomným podaním doručeným
okresnému súdu 11. februára 2025.
4. Zahlásené odvolanie odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu 10. decembra
2025, v ktorom uviedol, že je toho názoru, že pri trestnom čine nebezpečného vyhrážania musí byť
preukázaná odôvodnenosť obavy poškodenej z naplnenia prednesených vyhrážok, prednesených slov.
Totiž nie každé prednesené slovo, ktoré má charakter vyhrážky, musí vždy u poškodeného vzbudzovať

dôvodnú obavu. Ide najmä o situácie, keď sú viackrát v konflikte, v hádke, prípade pod vplyvom alkoholu,
prípadne sa takéto situácie opakovali v minulosti bez naplnenia prednesených vyhrážok. Presne takáto
situácia sa diala podľa názoru obžalovaného aj v ich prípade. Ich manželstvo bolo v poslednej dobe
konfliktné. Podľa obžalovaného prežili objektívne ťažké obdobia, ktoré sa na ich vzťahu podpísali.
V odvolaní ďalej uviedol, že sa často vzájomne hádali, vzájomne si adresovali vyhrážky, a to najmä keď
boli obaja pod vplyvom alkoholu. Obžalovaný argumentoval, že prednesené vyhrážky v takejto situácii

u jeho manželky nevyvolali dôvodnú obavu, nemala z neho strach, že by uvedené veci skutočne urobil,
vie že ju má stále rád a že by jej nikdy neublížil. To podľa obžalovaného ona potvrdila aj tým, že ostalapo takýchto slovách celý nasledujúci deň doma a pokračovala v hádkach a výčitkách. Až večer po noci
konfliktu podala na neho trestné oznámenie. Obžalovaný tiež uviedol, že (manželka - pozn. súdu) môže
byť z tohto konfliktného vzťahu už psychicky unavená, vyčerpaná, preto podala neskôr, až v mesiaci

november 2024 návrh na rozvod. Obžalovaný uviedol, že bola skôr na neho nahnevaná a nešťastná,
preto volala políciu, nie že by sa naozaj bála, že by jej ublížil. Obžalovaný je presvedčený, že najmä
z tohto dôvodu sa nejedná v danom prípade o trestný čin. Momentálne je v rozvodovom konaní, ale
snaží sa manželke dokazovať neustále, že ho veľmi mrzí čo jej povedal a že už nikdy viac jej také ani
nič podobné nepovie. Obžalovaný uviedol, že ho mrzí čo sa medzi nimi stalo a každý deň sa jej snaží

odčiniť to, čo jej spôsobil. Pomaly sa s manželkou zbližujú a stará sa o ňu, jej potreby a potreby ich
študujúcich detí, z nich jedno je na Slovensku a druhé študuje v Dánsku. Vzhľadom na odstup času
a potrebu jeho starostlivosti o rodinu a zabezpečení všetkých jej potrieb, by bolo nezmyselné, aby išiel
do výkonu trestu. Obžalovaný uviedol, že si uvedomil, že takto sa správať nemá, nesmie sa tak správať.
Obžalovaný záverom uviedol, že sa nikdy tak nesprával a zdôraznil, že už nikdy sa tak správať nebude.
Začal abstinovať a plne sa činí, aby odčinil, napravil a opravil všetko to, čo pokazil.

5. Prokuratúra, ktorej bolo písomne odôvodnené odvolanie obžalovaného doručené, sa k nemu
nevyjadrila.
6. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na
rozhodnutie o odvolaní obžalovanej 1. augusta 2025.
7. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na

20. januára 2026, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, obžalovaný a splnomocnený
zástupca poškodenej. Dokazovanie krajský súd nedopĺňal, nakoľko v tomto smere žiadne návrhy neboli.
V rámci konečných návrhov prokurátorka žiadala odvolanie obžalovaného zamietnuť v zmysle § 319
Tr. por. ako nedôvodné. Splnomocnený zástupca poškodenej sa pridržal vyjadrenia prokurátorky.
Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava písomne odôvodneného odvolania a konečného návrhu tam

uvedeného.
8. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Tr. por., odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená
osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
10. Je treba zdôrazniť, že v odvolacom konaní sa na chyby odvolaním nevytýkané prihliada len vtedy,
ak by zakladali niektorí z dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Súčasne krajský súd na tomto
mieste pripomína, že v konaní o odvolaní, ktoré je dvojinštančné, platí, že rozhodnutia súdov prvého

a druhého stupňa tvoria vzájomnú jednotu, z ktorého dôvodu je okrem iného nadbytočné vecne správne
argumentysúduprvéhostupňauvedenévnapadnutomrozhodnutíreplikovaťajvodvolacomrozhodnutí,
postačí na ne len poukázať. A tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého

rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní.
Ku konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo
11. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v
tomto smere žiadne konkrétne námietky obžalovaný v odvolaní nevzniesol a chyby konania odvolaním
nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd vlastným

prieskumom nezistil. Z obsahu súdnej časti spisu vyplýva, že okresný súd dodržal ustanovenia
zákona viažuce nielen k príprave a priebehu hlavného pojednávania, ale že aj v procese dokazovania
realizovanom na hlavnom pojednávaní postupoval v súlade s procesným pravidlami upravenými v Tr.
por.
K rozsahu dokazovania

12.Pokiaľideorozsahdokazovaniavykonanýnahlavnompojednávaní,anitento obžalovanývodvolaní
nenamietal. Preskúmaním relevantnej časti spisového materiálu krajský súd konštatuje, že okresný súd
na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami, teda žiaden dôkaz nezostal zostrany okresného súdu opomenutý. Pokiaľ ide o takto vykonaný rozsah dokazovania, tak aj krajský súd
je toho názoru, že bol dostatočný pre objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.
13. Možno v tomto smere pripomenúť, že jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania

je zásada vyjadrená v § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej sa postupuje tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Avšak procesný
predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov, teda neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality
dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Inak vyjadrené, zákon neurčuje a ani nemôže

určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať pri určení rozsahu dokazovania. Je vecou
vnútorného presvedčenia súdu, aby v rámci vlastnej úvahy ustálil, kedy je dokazovanie vykonané v
rozsahu nevyhnutnom na jeho spravodlivé rozhodnutie. Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci nie je
čo do rozsahu dokazovania viazaný návrhmi strán a nie je viazaný ani ich názormi, či predstavami
o nevyhnutnosti vykonávať ďalšie dôkazy. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov
má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže

pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. V
zmysle uvedeného preto súd nie je povinný vyhovieť každému dôkaznému návrhu strany.
K spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov všeobecne
14. Gro odvolacích námietok obžalovaného sa týkalo spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil dôkazy,
ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal a aké skutkové zistenia z nich ustálil.

15. Ku kritike ohľadne spôsobu hodnotenia dôkazov je potrebné na úvod uviesť, že v trestnom
konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj

druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods.
12 Tr. por., teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia,
krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia
hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné

napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
16. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade
s vyššie uvedenými pravidlami, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť. Okresný súd
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel
k správnym skutkovým zisteniam. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v zmysle §

168 odsek 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia
oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, aj keď si navzájom niektoré
odporovali.Rovnakojezodôvodneniarozsudkuzrejmé,akosasúdvyrovnalsobhajobouobžalovaného.
Krajský súd sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, preto naň ako na
vecne správne a vyčerpávajúce poukazuje bez potreby ho na tomto mieste podrobne opakovať.

17. Na zvýraznenie správnosti úvah okresného súdu možno zopakovať, že obžalovaný je priamo
usvedčovaný výpoveďou svedkyne poškodenej J. B. (ďalej len poškodená), ktorá na hlavnom
pojednávaní detailne popísala skutok tak, ako je uvedený v skutkovej vete výroku o vine. Poškodenú
považoval aj krajský súd za vierohodnú a jej výpoveď učinenú na hlavnom pojednávaní za pravdivú,
keďže je konzistentná, v zásade vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní, pričom jej výpoveď

bola podporená aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, predovšetkým audiovizuálnou nahrávkou
z 5. augusta 2024, ale aj výpoveďou svedkyne K. B., či zápisom o dychovej skúške obžalovaného
z kritického dňa. Nakoniec sám obžalovaný nespochybňoval, že sa poškodenej vyhrážal, bránil sa
len tým, že vyhrážky nemyslel vážne, že poškodená to vedela a nebála sa ho, lebo vedela, že by
jej nikdy neublížil. Táto jeho obrana však neobstojí z dôvodov rozvedených nielen okresným súdom

vnapadnutomrozsudku,resp.ajďalejvtextetohtoodôvodnenia.Spoukazomnavyššieuvedenékrajský
súd konštatuje, že ucelená reťaz dôkazov (priamych i nepriamych), bližšie rozvedených v napadnutom
rozsudku, umožňovala v tejto trestnej veci vyvodiť nepochybný, nevyvrátiteľný a nad všetky pochybnosti
odôvodnený záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je opísaný v skutkovej vete napadnutého
rozsudku. Ani krajský súd nezaznamenal žiadne také diskrepancie, ktoré by boli spôsobilé vyvolať

dôvodné pochybnosti o skutku, či o jeho páchateľovi.
18. Námietky obžalovaného týkajúce sa nesprávneho hodnotenia dôkazov, s poukazom na závery
rozvedené vyššie v texte, vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné. Krajský súd zdôrazňuje, že samotný
fakt, že sa obžalovaný s takýmto spôsobom hodnotenia dôkazov nestotožňuje, na jej vecnej správnostinič nemení. Súdy už dávnejšie judikovali, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to,
aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej
požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa

neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
19.Rovnakosúdneporušížiadneprávastranyvkonaní,aksineosvojíňounavrhnutýspôsobhodnotenia
vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých
dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po
vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu

meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých
by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.

4Tdo/36/2015).
K právnej kvalifikácii skutku
20. Pokiaľ ide o právne úvahy, akými sa okresný súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona, tieto sú zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 8).
Správne okresný súd ustálil, že skutok ustálený v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku

napĺňa všetky zákonné znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.
zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a pokiaľ ide o rozbor jednotlivých zákonných znakov
skutkovej podstaty tohto trestného činu, tu krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku bez potreby
ho opakovať. Rovnako správne okresný súd ustálil súd u obžalovaného zavinenie vo forme priameho
úmyslu podľa § 15 písm. a) Tr. zák. a tiež sa správne vysporiadal aj s otázkou tzv. materiálneho korektívu

v zmysle ust. § 10 ods. 2 Tr. zák.
21. Nad rámec v rozsudku uvedenej právnej argumentácie krajský súd k právnej kvalifikácii skutku
dodáva, že pojem „vyhrážanie“ je nevyhnutné vykladať tak, že sa ním rozumie verbálny, písomný,
neverbálny prejav, ktorý sa však reálne musí dostať do sféry poškodeného, t. j. poškodený musí byť
objektívne schopný vnímať takýto prejav páchateľa, ako aj subjektívne musí takýto prejav vyhodnotiť ako

vyhrážanie. Samotná vyhrážka musí byť vážne mienená, pričom sa nevyžaduje, aby páchateľ reálne
chcel naplniť to, čím sa poškodenému vyhráža. Páchateľ musí vyhrážku realizovať vážne v tom zmysle,
že chce, aby táto vyvolala dôvodnú obavu u poškodeného. Pod pojmom "dôvodná obava" rozumieme
taký subjektívny pocit poškodeného, ktorý na základe vonkajšieho prejavu vôle páchateľa (vyhrážanie,
ktoré je objektívne a subjektívne vnímané poškodeným) vzbudzuje reálnu obavu o jeho život, zdravie

alebo iné vzťahy. Dôvodná obava poškodeného musí byť pre naplnenie uvedenej skutkovej podstaty
reálne daná. Nepostačuje, ak poškodený vyhlási, že prejav páchateľa u neho vzbudil dôvodnú obavu.
Samotnú dôvodnú obavu je nevyhnutné posudzovať vzhľadom na charakter konania páchateľa, ako aj
na okolnosti prípadu. Poškodený by mal byť schopný reálne uviesť, akým spôsobom sa u neho táto
dôvodná obava prejavila. Z pohľadu subjektívneho vnímania však musí byť jednoznačne ustálené, že

predmetný prejav vôle páchateľa sa dostal do sféry poškodeného, ktorú je objektívne schopný vnímať,
a sám poškodený subjektívne túto vyhrážku vníma ako vyhrážanie sa.
22. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, že jeho konanie u poškodenej nevzbudzovalo
dôvodnú obavu o život, resp. zdravie, tak vychádzajúc z vyššie uvedeného, ju krajský súd vyhodnotil
ako nedôvodnú. Spôsobilosť vyhrážky vzbudiť dôvodnú obavu sa posudzuje vždy v okolnostiach

konkrétneho prípadu. Stačí pritom, aby konanie páchateľa ako také bolo spôsobilé vzbudiť dôvodnú
obavu, nie je potrebné z hľadiska naplnenia zákonných znakov predmetnej skutkovej podstaty, aby
táto obava u adresáta vyhrážok naozaj vznikla, stačí že adresát vyhrážky subjektívne vnímal a že boli
spôsobilé u neho vzbudiť dôvodnú obavu.
23. V tomto prípade poškodená vo výpovedi jednoznačne uviedla, že vyhrážky smrťou od obžalovaného

v kritickom čase vnímala, mala z nich strach, mala obavy o život, resp. zdravie. Jej obavy vyplývali
z konkrétneho ňou opísaného správania sa obžalovaného, ktorý bol na ňu verbálne i brachiálne
agresívny, bol pod vplyvom alkoholu, jeho konanie sa opakovalo, pretrvávalo celé hodiny a stupňovalo
sa, ktoré obavy ju vo výsledku primäli kontaktovať políciu.
K výroku o treste

24. Pokiaľ ide o výrok o treste, tento zo strany obžalovaného osobitným spôsobom v odvolaní namietaný
nebol, len všeobecne mu vytýkal prísnosť. Krajský súd s poukazom na cit. ust. § 317 ods. 2 Tr. por.
preskúmal v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a dospel k záveru, že zodpovedá
stavu veci a zákonu.25. Pokiaľ ide o konanie tomuto výroku predchádzajúce, toto obžalovaný nenamietal a chyby konania
odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., krajský súd
vlastným prieskumom nezistil. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že okresný súd vykonal

ohľadom výroku o treste dokazovanie v dostatočnom rozsahu a procesne správne.
26. Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, tak okresný súd správne ustálil, že obžalovanému bolo potrebné
za spáchaný trestný čin ukladať trest podľa Tr. zák. účinného od 6. augusta 2024, keďže je pre neho
priaznivejší. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy by sa mu totiž pri prevahe priťažujúcich okolností
dolná hranica trestnej sadzby zvyšovala o tretinu, t. j. na 16 mesiacov (§ 38 ods. 4 Tr. zák. účinného do

6. augusta 2024). Pokiaľ ide o pomer a mieru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, túto okresný súd
u obžalovaného postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. ustálil správne konštatovaním, že u neho absentuje
akákoľvek poľahčujúca okolnosť a že je u neho daná jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr.
zák., že už bol za trestný čin odsúdený. Iné poľahčujúce a priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným
prieskumom nezistil.
27. Pokiaľ ide uložený druh trestu, uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody bolo aj podľa

názoru krajského súdu plne dôvodné. Správne okresný súd poukázal na to, že obžalovaný je recidivista
úmyselnej trestnej činnosti, ktorého ani opakované pobyty za mrežami od páchania ďalšej úmyselnej
trestnej činnosti neodradili. Domnievať sa za daného stavu, že by iný druh trestu (miernejší, resp.
alternatívny) u neho splnil účel sledovaný zákonom, by bolo aj podľa mienky krajského súdu iluzórne.
28. Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu, okresný súd bol nanajvýš zhovievavý, keď tomuto

obžalovanému, ktorý bol doposiaľ už 14-krát súdne trestaný a vo výkone trestu odňatia slobody bol
opakovane,uložiltrestibavovýmere8mesiacov,tedablízkosamejdolnejhranicezákonomustanovenej
trestnej sadzby, ktorá činí 6 mesiacov. Takto uložený trest určite nie je neprimerane prísny, skôr sa
javí ako mierny. Možno preto len dúfať, že aj takto mierny trest splní účel sledovaný zákon, najmä
z hľadiska individuálnej prevencie, teda že odradí obžalovaného do budúcna od ďalšieho páchania

úmyselnej trestnej činnosti.
K tzv. vonkajšej (súdnej) diferenciácii
29. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, okresný súd nepochybil, keď
obžalovaného s použitím ust. § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia, keďže tento v ostatných desiatich rokoch pred spáchaním súdeného trestného činu

už bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin vo veci Okresného súdu Trnava sp.
zn. 0T/129/2016.
Záver
30. Na základe prezentovaných úvah krajský súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako nedôvodné,
preto ho postupom podľa § 319 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí zamietol. Toto uznesenie

bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.