Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324201317
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324201317.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD.

a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v sporovej veci žalobcu: A. B.
C., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX D. XXX, občan SR, proti žalovanému: Okresný súd Humenné,
Laborecká17,06634Humenné,IČO:00165883,oochranuosobnosti,oodvolanížalobcuprotirozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/43/2024-89 zo dňa 17.2.2025, takto

r o z h o d o l :

- 2 -

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom
rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Podľa súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu Okresným súdom Humenné bolo vedené
pod sp. zn. 21C/23/2021 konanie žalobkyne E. F. proti žalovaným: 1. G. F. a 2. H. F.. Predmetom
konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia. Na pojednávaní dňa 26.10.2022 vypovedal terajší

žalobca ako svedok. Písomné vyhotovenie rozsudku zo dňa 16.12.2022 bolo vypracované pod č.
k. 21C/23/2021-177. V dôvodoch tohto rozsudku, na strane 7, posledný odsek, súd v súvislosti s
výpoveďou žalobcu ako svedka uviedol, že jeho svedectvo považoval za nedôveryhodné a uviedol tiež
dôvody, ktoré ho k tomuto záveru viedli. Na základe tohto záveru prvoinštančného súdu žalobca tvrdí, že
žalovaný svojim tvrdením poškodil jeho povesť a bezúhonnosť, keďže toto tvrdenie o nedôveryhodnosti
osoby vystupujúce ako žalovaní v 1/ a 2/ rade vo veci sp. zn. 21C/23/2021 spropagovali na verejnosti,
a preto dochádzalo k útokom na jeho osobu verbálne aj gestikulačne od známych týchto osôb.

3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 25, § 104 zák. č. 385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 385/2000 Z. z.“), § 3 ods. 1,
2, § 4 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.
514/2003 Z. z.“)

4. Poukázal na ustálený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že žalovaný v odôvodnení rozsudku sp. zn.
21C/23/2021 uviedol, že svedecká výpoveď žalobcu je nedôveryhodná. Zákonným sudcom vo veci sp.zn. 21C/23/2021 Okresného súdu Humenné, bol sudca tamojšieho súdu G. I. J.. Žalobca ako žalovanú
stranu označil Okresný súd Humenné.

5. V tomto kontexte považoval súd prvej inštancie za významné, že aktívna aj pasívna vecná legitimácia
je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že
ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2010 sp. zn.
2Cdo/205/2009). Otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a nedostatok
aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (viď napr. rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.10.2017 sp. zn. 6Co/110/2017).

6. V zmysle uvedeného je predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen
zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené,
ale rovnako zistenie, že odporca sa dopustil konania, ktoré navrhovateľ považoval za neoprávnený
zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní

(aktívne a pasívne) vecne legitimovaný. Pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o
ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie konkrétnej fyzickej,
či právnickej osoby, je režim ochrany postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu
spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na

náhradu škody (na tom nič nemení ani zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý predpokladá, že pri odškodňovaní
podľa jeho ustanovení môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú
nemajetkovú ujmu - viď bližšie § 17 ods. 2 tohto zákona).

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj v prípade, ak je odôvodnením rozsudku okresného súdu

spôsobená ujma na osobnostných právach (§ 11 a nasl. OZ, o ktorý uplatnený nárok ide aj v
preskúmavanej veci) nespôsobuje túto ujmu konkrétna fyzická osoba, ktorá verejnú moc vykonáva
(sudca) alebo súd, na ktorom sudca pôsobí, ale spôsobuje ju štát, za ktorý táto fyzická osoba pri výkone
jej zverenej verejnej moci koná. Pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie treba vychádzať z toho, že
sudca vydáva rozsudok ako predstaviteľ súdnej moci v mene štátu. Vo vzťahu k sudcom a súdnej moci

je potrebné vychádzať z toho, že súdy sú orgánmi verejnej moci, ktoré vykonávajú súdnu moc (Čl. 141
Ústavy SR) a sudca je predstaviteľom súdnej moci (§ 2 ods. 1 veta prvá zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich). Vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a
povinnostisudcuaštátu,upravenézákonomosudcoch(§25ods.1)azaškoduspôsobenúrozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom súdu zodpovedá štát (§ 104 veta prvá). Len výnimočne môže

prichádzať do úvahy pasívna vecná legitimácia samotného sudcu a to výlučne vtedy, ak rozsudok vydal
mimo výkonu súdnej moci. Pritom iba obsah odôvodnenia rozsudku a ani prípadné následné zrušenie
rozsudku v jeho výroku takýto exces nikdy nezakladá, pretože tento musí byť posudzovaný iba z toho
hľadiska, či sudca pri vydaní rozsudku konal v rámci výkonu jemu štátom zverenej súdnej moci alebo
mimo neho. Obsah odôvodnenia rozsudku môže byť neoprávneným zásahom do osobnostných práv

strany konania alebo tretej osoby, avšak iba celkom výnimočne. Je tomu tak s ohľadom na zákonom
definovaný význam, obsah a funkciu odôvodnenia rozsudku, ktorou je vysvetliť, aký skutkový stav
bol v danom prípade zistený a aké je jeho právne posúdenie. Takýto prístup je dôsledkom legitímnej
požiadavky umožniť sudcom vykonávať ich funkciu. Za takýto neoprávnený zásah zodpovedá štát, v
mene ktorého vykonáva sudca súdnu moc. Ak došlo k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby

chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka pri výkone súdnej moci, je nutné pri riešení naznačenej
otázky postupovať analogicky, ako je tomu pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zák. č.
514/2003 Z.z. To znamená, že i pri vzniku nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka je
pasívne legitimovaný štát (porov. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/996/2014 zo dňa
29.5.2015).

8. Súd prvej inštancie poukázal aj na závery odbornej právnickej literatúry, podľa ktorej ak je zistený
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, treba žalobu o ochranu osobnosti zamietnuť bez
toho, aby došlo k skúmaniu obsahu napadnutej časti odôvodnenia rozsudku. (porov. KERECMAN, P.:
Zásah do osobnostných práv odôvodnením rozsudku: Justičná revue, 75, 2023, č. 5, s. 589 - 604).

9. V prejednávanej veci žalobca, ktorý tvrdí, že časťou odôvodnenia rozsudku sp. zn. 21C/23/2021
Okresného súdu Humenné bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,
označil ako žalovaného Okresný súd Humenné. Tomuto však nesvedčí pasívna vecná legitimácia vtomto konaní, nakoľko na základe vyššie rozpísaných dôvodov v prípade, že časťou odôvodnenia
rozsudku dôjde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv strany konania alebo tretej osoby,
pasívne legitimovaným subjektom je štát.

10.Nazákladeuvedenéhopotomsúdprvejinštancie,konštatujúcnedostatokpasívnejvecnejlegitimácie
žalovaného, podanú žalobu zamietol bez ďalšieho prejednávania veci, pretože by to na prijatom závere
o zamietnutí žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, nemohlo nič zmeniť. Otázka vecnej
legitimácie totiž vyplýva z hmotného práva. Nesprávne označenie, či určenie okruhu účastníkov v

sporovom konaní nemôže teda súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku ani žalobcu poučiť v
zmysle Civilného sporového poriadku, pretože súd je povinný poskytnúť sporovým stranám iba poučenie
o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa
hmotného práva sporovou stranou, také poučenie by nebolo to poučením o procesných právach a
povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný, ale ani oprávnený poskytnúť
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obo/285/1993).

11.Protirozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Vodvolanínamietal,žesúdprvejinštancie
sa nezaoberal jeho návrhmi na dôkazy a vecnými námietkami, preto ich v odvolaní zopakoval. Zdôraznil,
že vo svojej osobnej výbave nemá klamstvo, preto sa ho záver o nedôveryhodnosti jeho výpovede
veľmi dotkol. Pri rozdielnych názoroch sa drží použitia odbornej argumentácie, čo potvrdzujú aj výsledky

jeho práce. Tvrdenie súdu (žalovaného) o jeho nedôveryhodnosti mu preto nepripadá dostatočný. Jeho
výpoveď pred súdom bola pravdivá, logická a nespochybniteľná.

12. Na výzvu súdu prvej inštancie žalobca podaním z 26.4.2025 svoje odvolanie doplnil. Namietal, že
pokiaľ žalovaný nebol nositeľom pasívnej vecnej legitimácie, mal súd prvej inštancie realizovať postup

podľa § 138 CSP a neprijať súdny poplatok.

13. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním z 21.5.2025. Uviedol, že argumentácia žalobcu sa podobá
skôr argumentácii procesnej strany, ktorá sa domáha rozhodnutia o dovolaní podľa tretej hlavy 4. časti
Civilného sporového poriadku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bez ohľadu na dôvody, pre ktoré žalobu

zamietol, považuje za vecne správne a navrhuje ho potvrdiť odvolacím súdom.

14. Žalobca v odvolacej replike namietol, že v pôvodnom konaní pod sp. zn. 21C/23/2021 nebol
procesnou stranou ale svedkom, preto jediným spôsobom, ako obhájiť jeho česť bolo podanie žaloby, na
ktorom trvá. Poukázal tiež na to, že pôvodne žalovaný H. F. i naďalej voči nemu vystupuje nepriateľsky

a vykrikuje po ňom.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379

a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke,
najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. Odvolací súd úvodom pripomína, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§

380ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie
dôvody, vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd sa preto zaoberal len tými
odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009).

17. Podľa § 387 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
(odsek 2); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia

súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v
odvolaní(odsek3).Akodvolacísúdvplnomrozsahuodkáženadôvodyrozhodnutiasúduprvejinštancie,
stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právneposúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa, po obsahovej stránke, odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie (Najvyšší súd SR, sp. zn. 5Cdo/119/2024 z 30.9.2025).

18. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. V súdenej
veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd venoval náležitú pozornosť zisteniu a posúdeniu všetkých podstatných
skutočností a vychádzal z dostatočných podkladov pre rozhodnutie vo veci. Dôvody, o ktoré svoje

rozhodnutie oprel správne a podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

19. S ohľadom na to, že záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
žalobca vo svojom odvolaní výslovne nenamietol a ani žiadnou argumentáciou nespochybnil, odvolací
súd považuje za postačujúce v tejto časti iba poukázať na správnosť záverov prvoinštančného súdu

v zmysle § 387 CSP, a to v rozsahu, v ktorom je to potrebné z hľadiska povinnosti súdu skúmať
vecnú legitimáciu v každom štádiu konania aj bez návrhu, ako aj z dôvodu potreby vysporiadania sa
s odvolacou argumentáciou žalobcu týkajúcou sa neuplatnenia postupu podľa § 138 CSP súdom prvej
inštancie.

20. Prvoinštančný súd správne zameral svoju pozornosť na otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalobcu, pričom závery súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
potvrdzuje aj ustálená súdna prax (okrem rozhodnutí citovaných súdom prvej inštancie napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.09.2012, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/434/2016 z 2.11. 2017, Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

6Co/802/2014 z 11. 8. 2015), ako aj súdom prvej inštancie odkazovaná odborná literatúra. Z uvedených
dôvodov odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na závery súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie, ktoré boli rekapitulované aj v odôvodnení tohto rozhodnutia

21. Žalobca v doplnení svojho odvolania vytkol súdu prvej inštancie chybu v jeho procesnom postupe.

Tvrdí,žekeďženedostatokpasívnejvecnejlegitimáciežalovanéhomuselbyťsúduprvejinštanciezjavný
už pri podaní žaloby, súd prvej inštancie už ho nemal vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku, ale podľa
§ 138 CSP mal žalobcu vyzvať na späťvzatie žaloby, čo však neurobil.

22. Odvolací súd uvádza, že hoci z obsahu súdneho spisu skutočne nevyplýva, že by súd prvej inštancie

žalobcu vyzval podľa § 138 CSP na späťvzatie jeho zjavne nedôvodnej žaloby, nejde v danom prípade
o také procesné pochybenie, ktoré by mohol efektívne napraviť odvolací súd, pokiaľ zároveň dospeje
k záveru o vecnej správnosti výroku odvolaním napadnutého rozsudku. Takýto postup mu v prípade
vecne správneho rozhodnutia neumožňuje znenie § 388 a 389 CSP.

23. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentované v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/239/2018 z 29.4.2020, cit.: „Ak súd bude v konaní
postupovať tak, že bude konať o celkom alebo sčasti nedôvodnej žalobe bez toho, aby toto uviedol
žalobcovi, nie je možné dospieť k záveru, že by takéto porušenie povinnosti bolo vadou konania
odôvodňujúcou prípadné zrušenie rozhodnutia vo veci samej alebo uznesenia o zastavení konania.

Neuvedenie predbežného právneho posúdenia nemožno považovať za procesný postup, ktorým by sa
strane znemožňovalo uskutočňovanie jej procesného práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Uvedené konanie môže viesť k porušeniu ústavného práva strany na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“ (Števček, M., Ficová S.,
Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.

C. H. Beck, s. r. o., Praha, 2016, s. 512 - 513). Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, je kompetentný riešiť Ústavný súd Slovenskej republiky. Všeobecný súd nie je oprávnený skúmať
existenciu prieťahov v konaní pred súdom.“

24. Pokiaľ teda súd prvej inštancie správne dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti a požiadavkou procesnej ekonómie zaoberať
sa skutkovými tvrdeniami žalobcu, či už v rámci dokazovania, alebo v odôvodnení rozhodnutia súdu
prvej inštancie.25. Aj podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS/251/04, III.ÚS/209/04, II.ÚS/200/09 a podobne).

26. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom
rozsahu ako vecne správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP, tak že ich náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal, keďže mu žiadne trovy

odvolacieho konania nevznikli.

28. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).