Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203089
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2124203089.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. A., narodený X.X.XXXX, trvale
bytom B. C. XXX/X, D., zastúpený: Mgr. Matej Vida, advokát, so sídlom Papraďová 3, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, IČO
00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava - Staré Mesto, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/41/2024-152 zo dňa 28. novembra
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení Článku 2 ods. 1,
2, Článku 6 písm. b), Článku 17 ods. 1, 2, 3 písm. b) a iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, Článku 1 ods.

1 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1, 2 zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, Čl. 19 ods. 1, 2, Čl. 40 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, § 488, § 489, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262
ods. 1, 2, § 257 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii

hasič záchranár na hasičskej stanici v Trnave od 1.8.2021 až doposiaľ a zároveň, že žalobcovi sa
neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítavala do fondu pracovného času. Týždenný pracovný
(služobný) čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru SR sa v rozhodnom období skladal zo 17, resp.
16-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7, resp. 8-hodinová služobná pohotovosť
žalobcu, pričom súhrn takéhoto týždenného pracovného času má potenciál prekračovať 48 hodín,
pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítavala do služobného času. Žalobca
si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy, pričom relevantné obdobie je august 2021 - december 2023.

Žalobca v rámci výsluchu vypovedal, že futbal, ktorému sa venoval, musel odsunúť na vedľajšiu koľaj
a trávil menej času s manželkou a s maloletým synom. Zároveň však žalobca vypovedal, že rodina
vedela, do čoho ide, že bude pracovať 24-hodinové služby, pričom zo začiatku to vyzeralo fajn, v čase
osobného voľna bývali rôzne školenia, výcviky a začali nátlaky zo strany manželky, že je žalobca mocčasu v robote. Žalobca pred vstupom do zboru bol oboznámený, ako bude fungovať jeho rozvrhnutie
služobného času.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného
času 48 hodín stanoveného v Čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES pritom umožňuje skutočnosť,
že predmetná smernica nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku, resp. do zákona
č. 315/2001 Z. z., keďže žalovaný v rámci preberania smernice nezohľadnil skutočnosť, že pracovná
pohotovosť predstavuje pracovný čas pracovníka. Výsledkom nesprávnej transpozície bolo, že zákon

č. 315/2001 Z. z. v rozpore so Smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného času hasiča čas
určenej služobnej pohotovosti, z ktorého dôvodu služobný úrad nezapočítava čas strávený služobnou
pohotovosťou príslušníka HaZZ do fondu pracovného času. Čas služobnej pohotovosti je potrebné
zahrnúť do výpočtu maximálneho týždenného pracovného času, pretože rozhodujúcim faktorom pre
to, či sú naplnené znaky pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť
prítomný na mieste určenom. Porušenie Čl. 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES možno považovať za

dostatočne závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o
hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu a zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie. Napriek uvedenému nebolo možné žalobe vyhovieť, keďže žalobca vznik škody, resp.
ujmy a tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou nepreukázal. Samotnú nesprávnu

transpozíciu Smernicou č. 2003/88/ES, ktorá umožňuje prekračovať maximálny týždenný pracovný
čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého automaticky
vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ, ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať.
Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho
osobnostných právach vzniknúť. Z výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať

za nepochybne preukázané, že práca žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času
v rozhodnom období mala skutočne negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na
jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo do jeho osobnostných práv. Z výsluchu žalobcu, ako jediného
relevantného dôkazu, žiadne negatívne následky na jeho fyzickom a psychickom stave preukázané
neboli. Pokiaľ ide o zdravotný stav, pri výsluchu žalobca naopak uviedol, že zdravotne sa cíti fajn.

V prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že sám ujmu pociťuje ako značnú (pritom to nevyplýva
ani z jeho skutkových tvrdení týkajúcich sa jeho života a zdravia) a nie je naplnená ani podmienka
objektívneho vnímania ujmy, pretože nie každá osoba považuje prácu na úkor voľného času za ujmu
na svojich právach. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín
692,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času

v rozhodnom období, keďže žalobca aj odpočinok zarátaval medzi odpracované hodiny a od týchto
odvíjal svoje výpočty, hoci za odpracované hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo
pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby. Samotné konštatovanie žalobcu, že v uplatňovanom
období odpracoval spravidla každý tretí týždeň tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti
ujmy nepostačuje. Jednak žalobca uvádza termín „spravidla“ a zároveň nebolo zrejmé, v akom

rozsahu celkovo išlo o prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období,
t .j. o koľko hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času žalobca v
uplatňovanomobdobíodpracoval.Prácažalobcunadrámecmaximálnehotýždennéhopracovnéhočasu
môže predstavovať určitú nemateriálnu ujmu, to však ale žalobcu nezbavovalo povinnosti preukázať
vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že napr.

ospravedlnenie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie
tejto vzniknutej ujmy. Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno vo vzťahu k
preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti požadovanej
náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť.

5. Súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu,
keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. K odvolaniu žalobca pripojil Plány služieb

za obdobie august 2021 až december 2023 (predložené už v konaní pred súdom prvej inštancie). V
odvolaní uviedol, že žalovaná rozvrhuje žalobcovi pracovné zmeny tak, že tento bežne odpracuje 3 x
24 hodinové zmeny v priebehu jedného týždňa - odpracuje 72 hodín, hoci zo smernice jednoznačne
vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas žalobcu je 48 hodín, pričom žalovaná neprijala žiadnetaké opatrenia a mechanizmy, aby mohol byť tento čas počítaný iným spôsobom, v tzv. referenčných
obdobiach. Podstatou okolnosťou je, že žalovaná počíta priemerný čas žalobcu za určité 6-mesačné
obdobia a má za to, že čas je rozvrhovaný správne, avšak podľa žalobcu je potrebné priemerný čas

počítať za obdobie 7 kalendárnych dní priamo podľa čl. 6 písm. b) smernice. Akékoľvek mechanizmy
na zabezpečenie dodržiavania stanoveného limitu v referenčných obdobiach absentovali počas celého
uplatňovaného obdobia. Žalovaná neprijala žiadnu takú úpravu, ktorá by umožňovala rozdeľovať
a rozpočítavať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu na obdobie šiestich mesiacov. Pracovný
čas žalobcu bolo potrebné preukazovať z predložených plánov služieb za celé uplatňované obdobie,

z ktorých plánov služieb jednoznačne vyplynulo, že u žalobcu pravidelne, približne každý 3. týždeň
uplatňovaného obdobia vo väčšine mesiacov aspoň raz, niekedy aj dvakrát, došlo k prekročeniu
maximálneho týždenného pracovného času skutočným výkonom služby. Z predložených plánov služieb
bolo v konaní možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom
služby, z čoho by vyplynula skutočná miera času, o ktorý bol žalobca konaním žalovanej ukrátený,
o čo sa však súd prvej inštancie v konaní nepokúsil a k skutočne odpracovanému času žalobcu

sa dokazovanie nekonalo. Žalobca prekročil limit maximálneho týždenného pracovného času podľa
smernice v kalendárnych týždňoch uplatňovaného obdobia, a to celkovo o 437,5 hodín, pričom uvedené
nie je novou skutočnosťou, keďže táto vyplývala z dôkazov predložených žalobcom už k samotnej
žalobe, uvedené hodiny tvorili prevažnú časť celkového súhrnu 692,5 hodín tvrdených žalobou. Žalobca
prišiel nenávratne skutočným výkonom služby o 437,5 hodín. V uvedených časoch v jednotlivých

kalendárnych týždňoch nemohol žalobca tráviť svoj čas so svojou rodinou, pretože mal nariadené služby
v rozpore so smernicou, o uvedený čas bol ukrátený nenávratne, čo žalobcu v podstatnej miere mrzí.
Predmetný čas mohol žalobca objektívne investovať do iných aktivít, do rozvíjania rodinných väzieb
alebo jednoduchým odpočinkom. Miesto toho žalobca za uplatňované obdobie strávil takmer 18 dní
čistého času v službe. Stratu času, ktorý síce mal žalobca zaplatený ako výkon služby, je potrebné

objektívne vnímať ako závažný zásah do práv žalobcu. Nemenej podstatnou je aj skutočnosť, že v
uvedenom čase bol žalobcovi odňatý aj čas na odpočinok. Ujma na strane žalobcu je nepochybne
závažná, judikatúra ESD vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej transpozície
smernice neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy alebo na existenciu závažnej ujmy.
Žalobca o svoj čas prichádzal a naďalej prichádza najmä odslúžením tretej 24-hodinovej zmeny za

jeden kalendárny týždeň, alebo hodín v službe naviac. Žalobca preukázal objektívnu skutočnosť, že
nedostatok času s jeho rodinou, na jeho aktivity alebo na odpočinok má negatívy dopad na neho a
aj na jeho okolie. Žalobca v priebehu konania preukázal, že má rodinu, maloleté dieťa a manželku
a je potom absolútne logické a nie je potrebné voči uvedenému ani realizovať dokazovanie, aby bolo
ustálené, že rodina spolu rada trávi svoj čas. Nedostatok oddychu v povolaní, aké vykonáva žalobca,

je obzvlášť nebezpečné nielen pre žalobcu, ale aj jeho kolegov alebo širokú verejnosť, v ktorej záujme
nie je, aby vykonával službu hasiča človek, ktorý je unavený z nadmerného pracovného zaťaženia.
Žalobcov zdravotný stav je v poriadku a v celom konaní žalobca ani opak netvrdil. Avšak nie je možné
objektívne vylúčiť, aký dopad bude mať nadmerné pracovné zaťaženie na žalobcu za mesiac, za rok,
za dvadsať rokov. Žalobca nemal v priebehu celého relevantného obdobia možnosť viesť plnohodnotný

životmimopracoviska.Žalobcaprišieloveľkýpočethodínvoľnéhočasu,ktorébyinakvenovalrozvíjaniu
osobných rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do
jeho osobnostných práv, je teda daná priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovanej
a škodou, ktorá vznikla na strane žalobcu v dôsledku straty odpočinku, na ktorý by mal žalobca
nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas dodržaný. Ujmu, ktorá žalobcovi vzniká v dôsledku

dlhodobého prekračovania časového pracovného limitu, pociťuje dlhodobejšie, ale k podaniu žaloby
ho to donútilo až teraz. Je neudržateľné požadovať, aby žalobca dokazoval konkrétne následky v
každej jednotlivosti svojho života, navyše v konkrétnych dátumoch takmer 3 ročného uplatňovaného
obdobia. Je zodpovednosťou žalovanej ako štátu, aby tvrdila a preukázala, že neimplementovanie
smernice nemalo za následok ujmu, alebo že boli prijaté dostatočné opatrenia na jej zmiernenie alebo

neopakovanie v budúcnosti. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že nie je možné dospieť k záveru, že by
s i žalobca splnil prevenčnú povinnosť, je v priamom rozpore s judikatúrou ESD. Vzhľadom na povahu
žalovanej, ktorou je štát, žaloba na domáhanie sa dodržiavania smernice by nebola spôsobilá privodiť
akúkoľvek nápravu. Štát má za to, že koná v súlade s vlastným zákonom. Žalobca má za to, že pokiaľ
bolo žalobcovi v dôsledku konania žalovanej zasiahnuté do jeho osobnostných práv takto závažným

spôsobom, zverejnenie rozhodnutia, ospravedlnenie alebo len samotné konštatovanie porušenia práva
nie je jednoznačne dostatočným zadosťučinením. Náprava závadného stavu na základe rozhodnutia
všeobecného súdu u žalovanej ako štátu nie je objektívne možná a práve peňažná náhrada sa javí ako
jedináspôsobiláformaodškodneniataktovzniknutejujmy.Rozsudokvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia veci, keď súd prvej inštancie aplikoval síce správne ustanovenia Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a
judikatúrou ESD nesprávne ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková

ujma žalobcovi nevznikla a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že súd prvej inštancie sa správne

a v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami žalobcu v jeho odvolaní a napadnutý rozsudok
považuje za vecne správny. Podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Je nepochybné, že
tabuľka predložená žalobcom týkajúca sa konkrétnych mesiacov je neaplikovateľná v tomto konaní a
teda na ňu nemožno prihliadať. Vzhľadom na názor Európskej komisie vyplývajúci z judikatúry SD EÚ
sú referenčné obdobia v prípadoch protipožiarnych služieb nevyhnutné. Samotný zákon č. 315/2001 Z.

z. stanovuje, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas sa rozvrhuje do obdobia 6 mesiacov (§ 86 ods.
1). Je pritom irelevantné, či ide o rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý čas. Podstatou je, že
pracovný, resp. služobný čas žalobcu sa rozvrhuje od obdobia 6 mesiacov. Žalobca vo svojom odvolaní
zároveň zmenil svoj výpočet a už uvádza, že odpracoval nad rámec smernice iba 437,5 hodín. Uvedené
tvrdenie je novou skutočnosťou a to aj napriek tomu, že žalobca uvádza, že dôkazy k predmetnej

skutočnosti boli predložené už k žalobe. Súd prvej inštancie správne uviedol, že nemožno vychádzať
z fondu pracovného času a správne na vec aplikoval článok 2 smernice, čo od vnútroštátnych súdov
členskýchštátovvyžadujeajEurópskakomisiavzmyslevýkladovéhooznámenia.Žalobcaanizhľadiska
odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu nebol na svojich právach ukrátený,
čo potvrdil aj doloženými výplatnými páskami. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty

času a ani čo do otázky existencie nemajetkovej ujmy. Žalobca sa úplne opomenul venovať vlastnej
údajnej nemajetkovej ujme. Žalobca nepreukázal ani žiaden negatívny dopad na jeho súkromný či
rodinný život, resp. na jeho zdravie. Ak by sme prijali závery žalobcu, že by žalobca nebol povinný vždy
a za každých okolností preukázať, aké konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho
života v dôsledku nesprávnej transpozície smernice v relevantnom období nastali, tak by sme dospeli

k záveru, že de facto konania o náhradu nemajetkovej ujmy by stratili zmysel, ak by v nich nebolo
potrebné dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy. Žalobca je povinný preukázať porušenie ustanovení
smernice, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno ani čo do tejto
otázky. Dôkazné bremeno je na strane žalobcu a tento musí preukázať existenciu porušenia jeho práv
a následne vznik nemajetkovej ujmy, pričom žalobcovi sa nepodarilo ani len preukázať prekročenie

maximálneho týždenného priemerného pracovného času, tobôž existenciu nemajetkovej ujmy. Žalovaná
navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že v priebehu
celého konania dostatočne tvrdil a preukazoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla na jeho súkromnom

a rodinnom živote, ako aj porušením jeho práva na ochranu zdravia. Žalobcovi bolo znemožnené viesť
plnohodnotný život mimo pracoviska, bolo mu znemožnené venovať sa najbližším, ale aj sám sebe
- oddychom, rekreáciou, športom a i.. Pokiaľ žalobca netrávil čas so svojimi blízkymi, prirodzene sa
vzťahy v rodine alebo medzi priateľmi nemohli rozvíjať, pretože spolu s nimi žalobca svoj čas tráviť
nemohol. Nemenej podstatným je aj porušenie práva žalobcu na ochranu jeho zdravia, čo mu garantuje

nielen Ústava SR, ale viaceré základné ľudsko-právne predpisy. Nemajetková ujma bola preukázaná
najmä z výsluchu žalobcu, kde žalobca dostatočne vysvetlil, v akých aspektoch svojho života sa u
neho nepriaznivo prejavila nesprávna implementácia smernice. Žalobca je jediným, kto môže autenticky
popísať, aké negatívne dôsledky na jeho zdravie, rodinný a spoločenský život mala nadmerná pracovná
záťaž a porušovanie jeho práv. Žalobca má za to, že samotná nadmerná pracovná záťaž môže byt'

sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu do osobnostných práv každej fyzickej osoby, keďže každá
fyzická osoba by to vnímala ako podstatnú ujmu na svojom voľnom čase, čase s rodinou, priateľmi, čase
na regeneráciu a pod. Odňatie času na zaslúžený odpočinok je závažným zásahom do osobnostných
práv. Akákoľvek iná forma satisfakcie ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, jednoznačne nie je
v danom prípade dostatočná. Dovolenky, služobné voľná, náhradné a voľná a pod. tvoria len zlomok z

celkového času, za ktorý sa uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočným výkonom služby
nad rámec smernice žalobca strávil o 437,5 hodín viac, než umožňuje predmetná smernica. Žalobca
zotrval na svojom odvolacom návrhu.9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,

proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a
dôvodmiodvolania(§380ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku),sprihliadnutímexoffonaprípadnévady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume
4.414,94 eur spôsobenej mu prekročením maximálneho týždenného pracovného času stanoveného

v Článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) v dôsledku nesprávnej
transpozície uvedenej smernice do vnútroštátneho právneho priadku. Súd prvej inštancie žalobu
zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k zásahu
do práva na ochranu osobnosti. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom

odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

11. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku.

12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,

kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť
v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací
súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku

predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

13. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne (až na jednu výnimku nemajúcu

vplyv na správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia) zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje,ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

14. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými
vadami, nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov
a v dôsledku vád v skutkových zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.

15. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno

napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

17. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

18. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska

pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

19. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia
dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola

výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje

rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
súdu prvej inštancie a s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby.

20. S poukazom na dôvody súdu prvej inštancie pre zamietnutie žaloby a na uplatnenú odvolaciu

argumentáciu žalobcu, spornou a odvolaním nastolenou otázkou bolo, či žalobcovi vznikla v dôsledku
prekročenia maximálneho týždenného pracovného času na základe nesprávnej transpozície smernice
do vnútroštátneho právneho priadku ujma spočívajúca v porušení práva na ochranu zdravia, práva na
súkromie a rodinný život, ktorej zmiernenie možno dosiahnuť peňažnou satisfikaciou.

21. Odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že časť odvolacích námietok žalobcu je
irelevantná vo vzťahu k napadnutému rozsudku. Žalobca v odvolaní uvádza námietky, ktoré žiadnym
spôsobom nekorešpondujú priebehu konania vo veci samej a dôvodom, pre ktoré súd žalobu zamietol.
Takýmito irelevantnými sú námietky vo vzťahu k skutočnosti, že žalovaná neprijala žiadnu takú úpravu,
ktorá by umožňovala rozdeľovať a rozpočítať priemerný pracovný čas žalobcu na obdobie šietsich

mesiacov, žiadne také opatrenia a mechanizmy, aby mohol byť maximálny týždenný čas počítaný
iným spôsbom v tzv. referenčných obdobiach, keďže pri výpočte priemerného pracovného času a jeho
prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov, ale je potrebné priemerný
pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. V tejto súvisloti odvolací súdzdôrazňuje, že žalobca sa v konaní nedomáha upustenia od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, na čo poukázal aj súd prvej inštancie (ods. 66. rozsudku súdu prvej
inštancie), ale žiada o poskytnutie primeraného zadosťučinenia, preto i odvolacie námietky žalobcu

týkajúcesadôvodovpochybeniažalovanejpriprekračovanímaximálnehotýždennéhopracovnéhočasu,
neprijatia opatrení proti nesprávnemu rozvrhovaniu prcaovného času, ignorovania protestov a potrieb
príslušníkov HaZZ sú neopodstatnené. Súd prvej inštancie jednoznačne konšatoval, že žalovaná v rámci
preberania Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času po vstupe do Európskej únie nezohľadnila skutočnosť, že

pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom hasiča (ods. 36. rozsudku súdu prvej inštancie)
a porušenie Článku 6 písm. b) uvedenej smernice možno považovať za dostatočne závažné, pretože
došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, keďže neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času (ods. 41. rozsudku
súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal tvrdený
rozsah 692,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného

času v rozhodnom období (ods. 63. rozsudku súdu prvej inštancie) a akékoľvek konkrétne následky
vjehoživotezdôvodunesprávnejtranspozíciesmernice,ktorébyvnímalakozásahdoprávanaochranu
osobnosti (ods. 55. rozsudku súdu prvej inštancie).

22. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky

potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a
povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní
ovládanom prejednacou zásadou, t. j. v sporovom konaní, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže
mať pre stranu nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého výsledku sporu. Okolnosť, že strana v
sporovom konaní nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje v procesnej

teórii jej procesnou zodpovednosťou. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia.
Dôkazným bremenom je zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých
alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky
navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový

základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad
(neúspech v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží
dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva.

23. „Zadosťučinenie v peniazoch možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného
charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch,
keď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie
vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladov (neoprávnený zásah, vznik

nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v
značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, t.j. konkrétne
zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie v peniazoch neslúži v žiadnom
prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na zárobku a podobne. Táto je svojou podstatou
majetková ujma - škoda, ktorá sa riadi nie právnym režimom § 13 Občianskeho zákonníka, ale

režimom § 16 a § 420 Občianskeho zákonníka. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného
zadosťučineniasúdomje,žesapriznaniežiadnejinejformymorálnehozadosťučinenianejavísohľadom
na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu
prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je
predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej

povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo
ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú
nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak
podľa celkovej povahy, ako aj podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže
uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto

nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere,
hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo
(tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej
veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétnehoa diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej
osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za
ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom

dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej
intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení
postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či
došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). Teda je treba

vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých
individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. A až súd
dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej osobe
zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len púha možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby
v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť

tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na navrhovateľovi) (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 202/2009 z 19. mája 2010).“

24. „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní
neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho

neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú účastníka konania

zaťažujúce povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 268/2012 z 17. októbra 2012).“

25. „V konaní o ochranu osobnosti znáša dôkazné bremeno predovšetkým žalobca (uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2018 z 27. marca 2018).“

26. Bolo povinnosťou žalobcu predniesť skutočnosti a predložiť dôkazy na preukázanie splnenia
podmienok priznania peňažného zadosťučinenia, od preukázania ktorých záviselo uloženie povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 4.414,94 eur. Vo vzťahu k požiadavke na náhradu nemajetkovej ujmy

sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal
konkrétne dôsledky nesprávnej transpozície smernice do jeho osobnostných práv a v tomto smere
odkazuje na podrobné a precízne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (ods. 50. - 61. rozsudku
súdu prvej inštancie). Tu je potrebné konštatovať, že procesný útok žalobcu spočívajúci v tvrdení
o zásahoch do jeho osobnostných práv (konkrétne do práva na súkromie, práva na rodinný život

a práva na zdravie) vyznel nepresvedčivo, keďže len zovšeobecňujúce tvrdenia zopakované aj vo
výsluchu žalobcu na pojednávaní, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie závažnosti zásahu,
ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (ods. 51. rozsudku súdu prvej
inštancie),nakoľkozvýsluchužalobcunevyplývajútakéskutočnosti,zktorýchbybolomožnéusudzovať,
že došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti osoby žalobcu v spoločnosti. Z

obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek márnemu poučeniu o jeho dôkaznej povinnosti
nepredložil súdu prvej inštancie a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy o závažnej ujme
v jeho osobnostnej sfére z objektívneho hľadiska vzhľadom na povahu, trvanie a najmä širší okruh
nepriaznivých následkov na súkromný, rodinný život a zdravie. Rovnako správne súd prvej inštancie
uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že nad rámec maximálneho týždenného pracovného času

v rozhodnom období odpracoval 692,5 hodín (ods. 63. rozsudku súdu prvej inštancie), pričom vychádzal
z tvrdenia žalobcu, že spravidla každá tretí týždeň odpracoval tri 24-hodinové zmeny (ods. 64. rozsudku
súdu prvej inštancie) a v podrobnostiach na tieto závery súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje.
Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nekonkretizoval, v ktorých týždňoch a v akom rozsahu
v jednotlivých dňoch v rozhodnom období prekročil maximálny týždenný pracovný čas (urobil tak až

v odvolaní), aby v súhrne v rozhodnom období prekročenie maximálneho týždenného pracovného
času predstavovalo 692,5 hodín podľa tvrdení v žalobe a v ďalších písomných vyjadreniach. Žalobca
k žalobe priložil plány svojich služieb (znova i k odvolaniu) a v odvolaní argumentoval tým, že v konaní
bolo možné bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby,o čo sa súd prvej inštancie ani nepokúsil. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sporové
konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti
vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť

dôkazné prostriedky, inak úspešnou nemôže byť. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy
a súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Obsah dokazovania je
determinovaný jednotlivými tvrdeniami žalobcu, preto ak žalobca tvrdil, že bol prekročený opakovane
maximálny týždenný pracovný čas v rozhodnom období, bolo jeho povinnosť najskôr predložiť konkrétne
skutkovétvrdeniaoprekročenímaximálnehotýždennéhočasuvrozhodnomobdobí,keďžedokazovanie

v sporovom konaní nemôže slúžiť na zisťovanie toho, čo žalobca netvrdil. Civilný sporový poriadok
výslovne v ustanovení § 132 ods. 2 uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť
odkazomnaoznačenédôkazy.Súdniejeoprávnenýdotváraťskutkovétvrdeniastránichabstrahovaním
z listinných dôkazov priložených k žalobe, ako sa snaží navodiť žalobca v odvolaní, a preto odvolací
súd znova poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje, o nepreukázaní žalobcom
tvrdeného rozsahu 692,5 hodín odpracovaného nad rámec maximálneho týždenného pracovného času

v rozhodnom období (ods. 63., 64. rozsudku súdu prvej inštancie), pričom procesný útok žalobcu v tomto
smere vyznel nepresvedčivo. Samotný žalobca zanedbal svoju povinnosť tvrdenia, ako postačujúco
vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd v zhode so súdom
prvej inštancie konštatuje, že žalobca dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť)
osplnenípodmienokprepriznaniepeňažnéhozadosťučinenianeuniesol,akopodrobneavyčerpávajúco

súd prvej inštancie objasnil v napadnutom rozsudku a náležite pri tom odkázal aj na ustálenú judikatúru.
Pokiaľ žalobca zotrval v odvolaní na argumentácii, že vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v prípade následkov nesprávnej transpozície smernice sa neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej
ujmy, nie je jeho odvolacia argumentácia o nesprávnom vytvorení skutkového základu v súdenom spore
náležitá. Odvolacie námietky žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie sú

neopodstatnené.

27. Odvolací súd ďalej uvádza, že žalobca v odvolaní rozpísal počet hodín v jednotlivých dňoch v rokoch
2021, 2022, 2023 (obdobie od 1.8.2024 do 19.11.2023) predstavujúcich prekročenie limitu maximálneho
týždenného pracovného času a argumentoval tvrdením, že nenávratným skutočným výkonom služby

prišiel o 437,5 hodín, teda v službe strávil takmer 18 dní čistého času. Hoci žalobca uviedol v odvolaní, že
sa nejedná o novú skutočnosť, je nesporné i s poukazom na závery odvolacieho súdu uvedené vyššie,
že žalobca v odvolacom konaní v rámci procesného útoku uskutočnili nové skutkové tvrdenie. Žalobca
totiž v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol len paušalizované tvrdenie, že v rozhodnom období
odpracoval spravidla každý tretí týždeň tri 24-hodinové zmeny a celkovo odpracoval o 692,5 hodín

nad rámec stanoveného maximálneho týždenného pracovného času (v odvolaní uvádza 437,5 hodín),
pričom v odvolaní nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie mal konkrétne prekročenia týždenného
pracovného času v prehľade za jednotlivé dni, resp. týždne, abstrahovať sám z listinných dôkazov.
Novoty sú však v odvolacom konaní prípustné len za zákonom taxatívne vymedzených dôvodov.

28. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo

znamená,žeprávoodvolateľapoužiťvodvolacomkonaníprostriedkyprocesnéhoútokualeboprocesnej
obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu
mali totiž v priebehu konania pred súdom prvej inštancie niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť
a súdom prvej inštancie boli poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v
podobenovýchskutočnostíadôkazovjepretoprípustnálenzasplneniazákonomtaxatívnestanovených

podmienok. Právo na uplatnenie prípadných novôt je pritom podmienené nezavinením doterajšieho
nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Je teda povinnosťou odvolateľa preukázať, že nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom
priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalobca pritom žiadne takéto dôkazy nepredložil a ani netvrdil,že jeho prostriedky procesného útoku spočívajúce v nových skutkových tvrdeniach z nejakých dôvodov
nemohol použiť v konaní pred súdom prvej inštancie. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre
úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené, odvolací súd na predmetné skutkové

tvrdenie žalobcu v odvolaní nemohol prihliadnuť. Vychádzal preto len z výsledkov z dokazovania
vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie.

30. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len rovnako ako súd prvej inštancie konštatovať, že žalobca
si nesplnil ani len svoju povinnosť tvrdenia a v nadväznosti na to ani dôkaznú povinnosť. Povinnosť

strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného
procesu (Čl. 8 Civilného sporového poriadku). Ak potom za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie
rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena, rozhodol vecne správne.
Odvolacia námietka žalobcu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dostatočne odôvodnil
a preukázal, nie je opodstatnená. Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré sú
podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, odôvodňovali zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

31. Žalobca v odvolaní argumentoval aj rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-243/09 zo dňa 14.
októbra 2010, v zmysle ktorého prekročenie maximálneho týždenného pracovného času upraveného
v čl. 6 písm. b) Smernice, ktorým sa pracovníkovi odníma odpočinok, pracovníkovi z tohto dôvodu
samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia (bod

54). Napadnutý rozsudok nie je v rozpore s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora EÚ, nakoľko súd
prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal naplnenie podmienok pre priznanie materiálnej
satisfakcie v prejednávanom prípade, a to konkrétny rozsah dopadu nesprávnej transpozície smernice
v danom období, vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, rozsah a intenzitu zásahu
(ods. 49., 50., 51. rozsudku súdu prvej inštancie). Tiež žalobca argumentoval rozsudkom Súdneho

dvora EÚ vo veci C-445/06 zo dňa 24. marca 2009, podľa ktorého poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu, keď sú splnené tri predpoklady, to znamená, že porušená právna norma Spoločenstva má
za cieľ priznať jednotlivcom práva, že porušenie je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (bod 20). Napadnutý rozsudok nie
je v rozpore ani s týmto rozsudkom, keď súd prvej inštancie konštatoval práve nesplnenie týchto troch

predpokladov pre priznanie peňažného zadosťučinenia v súdenom spore. Ďalej žalobca argumentoval
rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-160/14 zo dňa 9. septembra 2015, podľa ktorého treba
pripomenúť, že pokiaľ sú splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti štátu, čo prislúcha určiť
vnútroštátnym súdom, štát musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva,
pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity) (pozri rozsudok Fuß, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 62
a citovanú judikatúru) (bod 50). Rozpor napadnutého rozsudku nie je možné konštatovať ani s
týmto rozsudkom Súdneho dvora EÚ, keďže zo záverov v ňom obsiahnutých vyplýva, že stanovenie

podmienok na uplatnenie zodpovednosti štátu prináleží vnútroštátnym súdom, pričom vnútroštátne
prostriedky nápravy nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady. Žalobca žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by mal mať sťaženú možnosť tvrdiť
a preukázať počet hodín odpracovaných nad rámec maximálneho týždenného pracovného času
v rozhodnom období, rovnako tvrdiť a preukázať intenzitu zásahov do jeho osobnostných práv, ktorých

kompenzácia je možná priznaním peňažného zadosťučinenia. Naopak ani z jedného uvedených
rozsudkov Súdneho dvora EÚ nevyplýva, že pre priznanie nároku na náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch nie je potrebné preukázať závažnosť vzniknutej ujmy alebo existenciu závažnej ujmy, teda
postačí iba nesprávna transpozícia smernice, ako sa to snaží navodiť žalobca.

32. Žalobca v odvolaní vyjadril nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie, že si nesplnil prevenčnú
povinnosť v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka (ods. 65. rozsudku súdu prvej inštancie)
a v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 zo dňa 25. novembra
2010, v zmysle ktorého z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou
efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré

sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné
rozumne vyžadovať (bod 77). Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má na rozdiel od súdu prvej
inštancie zato, že nemožno v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku
ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnostizavinenia na strane zamestnanca, ktorý by pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa
o dodržiavanie noriem komunitárneho práva, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za
dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov. Súd prvej inštancie nesplnenie prevenčnej povinnosti v zmysle

ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka neposúdil správne. Na druhej strane je potrebné uviesť,
že zo záverov o nesplnení prevenčnej povinnosti súd prvej inštancie nevyvodil žiadne následky pre
žalobcu. Požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie nepovažoval za
opodstatnenú z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o rozsahu hodín reálne odpracovaných
nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v uplatňovanom období (ods. 64. rozsudku súdu

prvej inštancie) a o negatívnych prejavoch neoprávneného zásahu vo sfére osobnosti fyzickej osoby,
ktoré je potrebné odškodniť finančne (ods. 67., 68. rozsudku súdu prvej inštancie).

33. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru
o nesplnení podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná opodstatnenosť žaloby na
náhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,pričomdielčienesprávneprávneposúdenieohľadneporušenia
prevenčnej povinnosti nemalo vplyv na celkovú správnosť zvoleného spôsobu rozhodnutia. Napokon
polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové
závery vyvodzované žalobcom, keď žalobcom namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu

nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku
súdu prvej inštancie.

34. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje
na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS
4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie

bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III.
ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd
prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa splnenia podmienok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa vád v skutkových
zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (s výnimkou záveru o porušení prevenčnej

povinnosti) vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

35. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,

II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do
nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

36. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie

dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci
samej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v
prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie
dôvodné.

37. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie
žalobu zamietol, je vecne správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.38. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom

konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením
po právoplatnom skončení veci.

39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).