Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111210328
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1111210328.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu

JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: L.. U. Č., O.. XX.X.XXXX,
V. M. XX, V., zastúpenej: L.. U. Š., R., F. F.Y. O. XX, V. proti žalovanému: N. P. P., C.: XX XXX XXX,
F. F. E. XX, V. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie
žalobkyne a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.5.2021, č.k.
8C/49/2011-647, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. a II. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy vo výške 8.736 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške

9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.3.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.4.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.5.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.6.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.7.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.8.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.9.2011 do zaplatenia,

9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.10.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.11.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.12.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.1.2012 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 728 eur od 11.2.2012 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku III. p o t v r d z u j e.

III. Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
179.062,36 eur brutto do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobu v časti uplatnených úrokov
z omeškania zamietol (výrok II.), žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť odvody do
zdravotnej a sociálnej poisťovne zamietol (výrok III.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100% (výrok IV.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 4, § 62 ods. 1, 2, § 79 ods. 1, 2 zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 4 ods. 5, 7, § 7a, § 29 ods. 2
zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujmea o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 553/2003 Z.z.“) a vecne tým, že
žalobkyňa sa pôvodne voči žalovanému 1/ (Centrum právnej pomoci) a žalovanému 2/ (Ministerstvo
spravodlivosti SR) domáhala určenia, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.10.2010 je neplatná

a súčasne uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť jej spoločne a nerozdielne z dôvodu neplatného
skončenia pracovného pomeru náhradu mzdy. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 26.11.2014, č.k.
8C/49/2011-333 žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania
žalobkyne vec prejednal Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, ktorý rozsudkom zo dňa 22.8.2018,
č.k. 7Co/372/2015-359 (právoplatným dňa 9.10.2018) rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia

žaloby voči žalovanému 1/ týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zmenil tak,
že určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.10.2010 doručená žalobkyni dňa 2.11.2010 je
neplatná. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1/ týkajúcej sa
náhrady mzdy a odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Zároveň odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a vo výroku o náhrade trov konania voči žalovanému 2/

a žalovanému 2/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení
krajský súd uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil, že pasívne vecne legitimovaným v spore
je žalovaný 1/ ako zamestnávateľ žalobkyne a teda aj správne zamietol žalobu voči žalovanému 2/
pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v spore. Zároveň sa nestotožnil so záverom súdu prvej
inštancie ohľadom naplnenia výpovedného dôvodu, že žalobkyňa nespĺňala požiadavky podľa § 42 ods.

2 Zákonníka práce a keďže dospel k záveru, že nebol tento výpovedný dôvod naplnený, čoho následkom
je neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími podmienkami
platnosti výpovede. V ďalšom konaní zaviazal prvoinštančný súd, aby posúdil nárok na náhradu mzdy,
vykonal v tejto súvislosti dokazovanie, dôkazy následne vyhodnotil a rozhodol aj o trovách konania.
Prvoinštančný súd tak pokračoval v konaní voči žalovanému 1/ o náhradu mzdy. Žalobkyňa podaním

doručeným súdu 29.1.2109 upravila petit v časti náhrady mzdy, ktorým sa domáhala, aby jej žalovaný
zaplatil náhradu mzdy spolu vo výške 179.062,36 eur a ročný úrok z omeškania 9% ročne spolu vo výške
70.045 eur, ktorý pozostáva z náhrady mesačne v sume 2.300 eur s 9% ročným úrokom z omeškania
z tejto sumy od 11. dňa v mesiaci do zaplatenia a to za mesiace 02 - 12/2011, 1 - 2,6 - 12/2012, 1
-12/2013, 1 - 12/2014, 1 - 12/2015, 1 - 7/2016, 9 - 12/2017, 1 - 9/2018, pričom za mesiac marec 2012

si uplatnila sumu 1.407,29 eur, za apríl 2012 sumu 1.433,52 eur a za máj 2012 sumu 1.421,55
eur, nárok si zároveň uplatnila spolu s 9% ročným úrokom z uvedenej sumy za každý mesiac od 11.
dňa v mesiaci do zaplatenia. Zároveň sa žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaný je povinný zaplatiť
odvody do zdravotnej poisťovne spolu vo výške 17.906,22 eur a odvody do sociálnej poisťovne spolu vo
výške 43.758,44 eur a domáhala sa aj priznania náhrady trov konania. Uvedenú zmenu petitu pripustil

súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 26.6.2020. Prvoinštančný súd mal vykonaným dokazovaním
preukázané, že žalobkyňa bola dňa 14.2.2007 s účinnosťou od 15.2.2007 vymenovaná za riaditeľku
Centra právnej pomoci; rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 29.10.2010 bola odvolaná z
funkcie riaditeľky žalovaného, pričom uvedené rozhodnutie jej bolo doručené dňa 2.11.2010; v uvedený
deň jej bola doručená aj výpoveď zo dňa 29.10.2010 podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 2

Zákonníka práce, z dôvodu nespĺňania požiadavky na vykonávanie funkcie vedúceho zamestnanca
podľa ustanovenia § 42 ods. 2 Zákonníka práce v súvislosti s rozhodnutím ministerky spravodlivosti
SR zo dňa 29.10.2010 o odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej
zistil, že žalobkyni bola výpoveď doručená dňa 2.11.2010, pričom v danom čase jej bol priznaný osobný
plat vo výške 2.300 eur mesačne; výpovedná doba jej plynula od 1.12.2010 do 31.1.2011; platovým

dekrétom zo dňa 1.1.2011 bol žalobkyni od 1.1.2011 určený funkčný plat vo výške 728 eur a listom
zo dňa 27.1.2011 doručeným žalovanému toho istého dňa tomuto žalobkyňa oznámila, že výpoveď z
pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na tom, že jej pracovný pomer i naďalej trvá. Žalobkyňa
si uplatnila nárok na náhradu mzdy od skončenia výpovednej doby, t.j. od 1.2.2011 do opätovného
zamestnaniažalovaným,t.j.do9.10.2018.Súdprvejinštancievotázkevýškyplatu,zktoréhosamáurčiť

náhrada mzdy dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné v zmysle pracovnej zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 14.2.2007 vychádzať zo zákona č. 553/2003 Z.z., ktorý v § 29 ods.
4 vylúčil aplikáciu viacerých ustanovení Zákonníka práce, mimo iných aj § 134 a 135 o priemernom
zárobku na pracovnoprávne účely, pričom v § 29 ods. 2 stanovil, že ak osobitné predpisy, ktoré sa
vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1 obsahujú ustanovenia o priemernom

zárobku alebo priemernej mzde, je ním okrem iných aj funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6 tohto zákona
priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Ako nedôvodnú vyhodnotil obranu
žalovaného, ktorý uvádzal, že v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. „dôvod na jeho použitie“
je skončenie pracovného pomeru, ktorý sa končí uplynutím výpovednej doby, t.j. v tomto prípade dňa31.1.2011, pričom žalobkyňa mala od 1.1.2011 priznaný funkčný plat 728 eur mesačne, z ktorého je
potrebné vychádzať. Súd prvej inštancie v zhode s argumentáciou žalobkyne vyvodil, že takýto výklad
uvedeného ustanovenia by umožňoval zamestnávateľom špekulatívne znižovať plat zamestnancov

práve z dôvodu ich prípadných nárokov pri neplatnosti výpovede a dospel k záveru, že rozhodný je
okamih doručenia výpovede, ktorá bola žalobkyni doručená dňa 2.11.2010, kedy žalobkyňa poberala
osobný plat vo výške 2.300 eur mesačne a to na základe určenia osobného platu zo dňa 30.4.2010 od
1.5.2010 (osobný plat je podľa § 4 ods. 5 zákona č. 553/2003 Z.z. funkčným platom), ktorý sa považuje
za priemerný zárobok žalobkyne. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyni náleží podľa § 79 ods.

1 Zákonníka práce náhrada mzdy v sume 2.300 eur mesačne, a to za obdobie od 01.02.2011, teda
až od skončenia pracovného pomeru (do skončenia výpovednej doby dňa 31.1.2011 poberala mzdu),
pričomžalovanýopätovnezamestnalžalobkyňuod9.10.2018,tedadotejtodobyžalobkynivznikolnárok
na priznanie náhrady mzdy za každý mesiac v uvedenej výške, pričom nebolo sporné, že žalobkyňa
bola zamestnaná v štátnej správe v období august 2016 až september 2017, za ktoré by jej nárok
nenáležalzdôvodu,žepoberalariadnyplatvštátnejspráveažalobkyňasisamakrátilanárokzaobdobie

zamestnania sa v advokátskej kancelárii a to za obdobie marec až máj 2012, pričom uvedená výška
nároku za tieto mesiace nebola medzi stranami sporná. Námietku premlčania vznesenú žalovaným
vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa si pôvodne uplatnila nárok
na náhradu mzdy len za obdobie február 2011 až október 2013 a až na pojednávaní dňa 16.1.2019
rozšírila nárok aj za obdobie od novembra 2013 do júla 2016 a od 16.8.2017 do 08.10.2018, preto

namietol premlčanie nároku za mesiace október 2013 až január 2016. Súd prvej inštancie poukázal na
to, že žalobkyňa si už v podanej žalobe uplatnila nárok na náhradu mzdy od 1.2.2011 do nástupu do
práce a teda za celé obdobie v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce a nie je možné preto konštatovať,
že by ňou vznesený nárok bol v žalovaným namietanej časti premlčaný. Prvoinštančný súd nevyhovel
žiadosti žalovaného o nepriznanie, resp. primerané zníženie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12

mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce z dôvodu, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal
skutočnosti, ktoré by takýto postup súdu odôvodňovali. Žalovaný pri odôvodnení svojej žiadosti poukázal
na príjmovú stránku žalobkyne počas uplatneného obdobia, pričom tvrdil, že táto mala možnosti a
schopnosti zamestnať sa a priznanie náhrady za presahujúce obdobie by bolo v rozpore s dobrými
mravmi aj vzhľadom na okolnosti, za akých k neplatnosti skončenia došlo a tiež k správaniu sa žalobkyne

po neplatne skončenom pracovnom pomere. Súd prvej inštancie pri posudzovaní žiadosti žalovaného
vychádzal z hľadísk uvedených v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 19.11.2019, sp.zn. I. ÚS 331/2019.
Uviedol, že v minulosti súdy pri rozhodovaní o takejto žiadosti prihliadali na to, či zamestnanec bol
v tomto čase zamestnaný, akú prácu vykonával, aký zárobok dosiahol a či a z akého dôvodu sa
prípadne do práce nezapojil. Účelom bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie zapojiť

sa do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločenských
zmien je však potrebné posudzovať tieto nároky iným spôsobom, keď Ústava SR zakotvuje zásadu, že
právnu povinnosť možno uložiť len zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Nemožno
tak vychádzať z povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa
do práce, nakoľko takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať

pre neho nepriaznivé dôsledky spočívajúce v znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy za obdobie nad
12 mesiacov. Pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o krátenie, resp. nepriznanie nároku nad 12
mesiacov treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru
a zistenia, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, čo tento oznámil,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. zo zistenia, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti,

ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a uspokojiť jeho mzdové
nároky. Prvoinštančný súd uzavrel, že žalovaný síce tvrdil, že po oznámení žalobkyne o tom, že trvá na
ďalšom zamestnávaní jej nemohol umožniť pokračovať v práci, nakoľko nedisponoval vhodným miestom
a teda nemohol uspokojiť ani jej mzdové nároky, avšak toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal, keď
v konaní niekoľkokrát k otázke existencie voľných miest zmenil svoje vyjadrenie. Zároveň uviedol, že

v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa mala snahu sa zamestnať, avšak jej príjem (okrem obdobia
zamestnania sa v štátnej správe) bol minimálny. V priebehu konania boli do spisu doložené doklady
o snahe žalobkyne o mimosúdne vysporiadanie, avšak táto bola bezúspešná. Žalovaný poukazoval
na dĺžku obdobia, počas ktorého žalobkyňa ustaľovala petit, avšak súd prvej inštancie poukázal na
konanie žalovaného, jeho viac krát menené stanoviská k otázke voľných pracovných miest, ako i postoj

k snahe o mimosúdne vysporiadanie, ktoré tiež významne prispeli k dĺžke súdneho konania. Na základe
uvedeného dospel k záveru, že žalobkyni patrí náhrada mzdy v sume 2.300 eur mesačne a to za obdobie
február 2011 - február 2012, za obdobie marec 2012 v sume 1.407,29 eur, za obdobie apríl 2012 v
sume 1.433,52 eur, za obdobie máj 2012 v sume 1.421,55 eur (obdobie zamestnania sa žalobkynev advokátskej kancelárii), v sume 2.300 eur mesačne za obdobie jún 2012 až júl 2016 a september
2017 až september 2018, čo predstavuje spolu žalobkyňou uplatnenú sumu 179.062,36 eur a žalobe
v tejto časti vyhovel. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na určenie povinnosti žalovanému zaplatiť odvody

do zdravotnej a sociálnej poisťovne za uvedené mzdy uviedol, že povinnosť zaplatiť odvody vyplýva
žalovanému ako zamestnávateľovi z príslušných právnych predpisov určujúcich podmienky a výšku
a vzhľadom na priznanie uvedenej náhrady mzdy brutto tieto výroky vyhodnotil ako nadbytočné a z
uvedeného dôvodu žalobu v tejto časti zamietol. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 9% ročne z mesačne priznanej sumy náhrady mzdy od jedenásteho dňa v

príslušnom mesiaci do zaplatenia, prvoinštančný súd vyhodnotil ako dôvodnú obranu žalovaného, ktorý
poukázalnasubsidiárnupôsobnosťObčianskehozákonníkakZákonníkupráce,vyplývajúcuzvyššiecit.
ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý v znení účinnom v rozhodnom čase odkazoval len na subsidiárne
použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom úroky z omeškania sú upravené až
v VIII. hlave Občianskeho zákonníka, nie v jeho všeobecnej časti. Na okraj uviedol, že aj vzhľadom na
výšku priznanej náhrady mzdy má za to, že táto je pre žalobkyňu dostatočnou satisfakciou, preto žalobu

v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), teda podľa úspešnosti
žalobkyne v spore, keď táto nebola úspešná len v nepatrnej časti príslušenstva a určení povinnosti.
Žiadosť žalovaného o nepriznanie trov konania žalobkyni (s ohľadom na skutočnosť, že je rozpočtovou
organizáciou financovanou zo štátneho rozpočtu a žiadnym spôsobom nezavinil predlžovanie konania,

keď hneď po tom, čo rozsudkom odvolacieho súdu „prehral“ súdny spor so žalobkyňou, rozhodol sa
akceptovaťrozsudokazačaljejopätovnevyplácaťmzdu)prvoinštančnýsúdneakceptovalakonštatoval,
že uvedené skutočnosti neodôvodňujú nepriznanie náhrady trov žalobkyni, keď pri ich priznaní sa
posudzuje otázka úspechu strany v konaní, pričom žalobkyňa bola neúspešná len v nepatrnej časti
nároku, preto jej priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Súd prvej

inštancie však zohľadnil skutočnosť, že ide o vyššiu sumu priznaného nároku a z dôvodu dodržania
potrebných postupov v rozpočtovej organizácii viažucich sa na jej úhradu určil žalovanému na plnenie
v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. 30 dňovú lehotu.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e),

f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd uložil žalovanému povinnosť
uhradiť žalobkyni náhradu mzdy nad rozsah 12 mesiacov, v časti, ktorou súd uložil žalovanému

uhradiť náhradu mzdy nad sumu 728 eur mesačne a v časti, ktorou sa žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy prevyšujúcemu 12
mesiacov namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, najmä s
poukázaním na okolnosti neplatne skončeného pracovného pomeru a neprimeranosť náhrady, ktorá
zakladá rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na to, že náhrada mzdy nad rozsah prevyšujúci 12

mesiacov má sociálnu funkciu, s tým, že náhradu v presahujúcom období žiada nepriznať vôbec,
resp. ju primerane znížiť. Zdôraznil, že k vyhláseniu neplatnosti výpovede z pracovného pomeru došlo
výslovne na základe formálneho nedostatku. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nevzal do úvahy
skutočnosť, že žalobkyňa poberala dávky v nezamestnanosti v roku 2011 počas 6 mesiacov vo výške
800 - 900 eur/mesiac a potom opätovne počnúc aprílom 2012, takže v čase, za ktorý jej súd priznal

náhradu mzdy, mala iný príjem, na ktorý by inak nemala nárok. Mal za to, že prvoinštančný súd
nezohľadnil ani skutočnosť, že žalovaný je rozpočtová organizácia, ktorá nemá ziskový charakter a
jej činnosť je financovaná z prostriedkov štátneho rozpočtu, pričom účelom existencie žalovaného je
najmäposkytovanieprávnejpomociosobám,ktorévdôsledkusvojejmateriálnejnúdzenemôžuvyužívať
právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv. Poukázal tiež na to, že v súčasnosti je na

súde len jeden pracovnoprávny spor o úhradu mzdy pre neplatne skončený pracovný pomer, taktiež so
žalobkyňou ako aj na opätovne napadnutú výpoveď z pracovného pomeru žalobkyňou v roku 2018, keď
nebolo možné dohodnúť sa so žalobkyňou o skončení pracovného pomeru dohodou. Odvolateľ mal za
to, že priznanie náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov je s ohľadom na okolnosti skončenia pracovného
pomeru (s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu) a s ohľadom na osobu žalobkyne v rozpore s

dobrými mravmi ako aj so zásadou spravodlivosti a primeranosti a je to neprimerane prísna sankcia pre
žalovaného. Podľa jeho názoru v konaní preukázal, že vôľa žalobkyne pracovať je len fiktívna a bola
deklarovaná len zo špekulatívnych dôvodov, ktorú skutočnosť potvrdila žalobkyňa vo svojej výpovedi,
keď uviedla, že počas výpovednej doby prakticky nevykonávala žiadnu činnosť a svedkyňa U.. K. X.D.. Konanie a vyjadrenia žalobkyne sú tak v rozpore, keď formálne deklaruje vôľu pracovať, ale na
druhej strane túto prácu u žalovaného odmietla vykonávať, čo nemožno dať za vinu žalovanému. Názor
súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa mala snahu sa zamestnať považoval

za zmätočný a nezrozumiteľný. S poukazom na čl. 10 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o
skončenízamestnaniazpodnetuzamestnávateľa(ďalejlen„Dohovor“)považovalodškodneniepriznané
žalobkyni za neprimerané. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nezohľadnil všetky okolnosti prípadu,
ktorá úloha pri určení výšky plnenia vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 494/2013.
Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 331/2019, z ktorého vyplýva, že súd

prvej inštancie má pri rozhodovaní o nároku na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento dôvod
zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci. Upriamil pozornosť na novelu
ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce (účinnej po neplatne skončenom pracovnom pomere so žalobkyňou),
ktorá ohraničila náhradu mzdy najviac za 36 mesiacov, pričom je zrejmé, že priznanie náhrady mzdy
nad rozsah 36 mesiacov považuje zákonodarca za neprimerané v zmysle čl. 10 Dohovoru a z toho

dôvodu musel pristúpiť k zmene právnej úpravy. Navrhol, aby súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za
12 mesiacov v celkovej výške 8.736 eur a náhradu v presahujúcom období nepriznal vôbec, resp. ju
primeraneznížil.Pokiaľideovýpočetnáhradymzdy,žalovanýnamietal,žesúdprvejinštancievychádzal
z nesprávne určenej výšky tarifného platu a náhradu vypočítal v rozpore so zákonom č. 553/2003 Z.z.
Uviedol, že z ust. § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. vyplýva, že náhrada mzdy sa vyplatí z funkčného

platu priznaného v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie, teda z platu, ktorý mal zamestnanec
priznaný ku dňu skončenia pracovného pomeru, v danom prípade ku dňu 31.1.2011, t.j. z funkčného
platuvovýške728eur,aniekudňudoručeniavýpovede.Poukázalnato,žeplatvovýške2.300eurpatril
žalobkyni z dôvodu príplatku za vykonávanie funkcie riaditeľa, avšak žalobkyňa bola odvolaná z funkcie
riaditeľa listom doručeným žalobkyni dňa 2.11.2010, teda po tomto dni uvedenú funkciu nevykonávala

a bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby jej naďalej mal prislúchať plat, ktorý sa výslovne viazal
na výkon funkcie riaditeľa. Vo vzťahu k ponuke inej vhodnej práce uviedol, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje za prekvapivé, nakoľko mal za to, že vyčerpávajúcim spôsobom preukázal, že nemal
možnosť žalobkyni ponúknuť inú vhodnú prácu. Poukázal na to, že protirečivé vyjadrenia k voľným
pracovným miestam riadne vysvetlil s tým, že vyjadrenie P.. L. D. a výpoveď C.. M. E. súd nemal brať

do úvahy, keďže boli motivované priateľským vzťahom k žalobkyni, pričom P.. L. D. nemala oprávnenie
konať za žalovaného a funkcia štatutára jej zanikla dňa 13.9.2013 a C.. M. E. nebol kvalifikovaný na
poskytnutie informácie o voľných pracovných miestach. Konštatoval, že v čase oznámenia žalobkyňou,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo bolo približne 2 mesiace po neplatnom skončení pracovného
pomeru, žalovaný nedisponoval vhodným pracovným miestom, ktoré by mohol ponúknuť žalobkyni.

Považoval za vecne a právne nesprávne, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku vychádzal do
veľkejmieryználezuÚstavnéhosúduSR,sp.zn.I.ÚS331/2019stým,žepredmetomjehorozhodovacej
činnosti nie je uplatňovanie majetkovo právnych nárokov jednotlivých sťažovateľov, ale rozhodovanie o
tom, či bolo alebo nebolo porušené základné ľudské právo alebo základná sloboda. Namietal, že súd
prvej inštancie v priebehu konania neuviedol, že pri svojom rozhodovaní bude primárne vychádzať z

uvedeného nálezu, uviedol to až na pojednávaní dňa 4.12.2020, preto vzhľadom na presunuté dôkazné
bremeno v zmysle nálezu nebola žalovanému poskytnutá dostatočná lehota na jeho stanovisko. K
otázke premlčania odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 18.9.2013 na základe
návrhu žalobkyne pripustil zmenu petitu tak, že žalobkyňa sa domáhala náhrady ušlej mzdy za obdobie
odfebruára2011dooktóbra2013,zčohovyplýva,žeuvedenouúpravoupetitužalobkyňakonkretizovala

svoj žalobný návrh tak, že pôvodný petit bol zmenený a súd mal vychádzať z tohto zmeneného petitu,
preto nebolo možné prihliadať na pôvodný, vágny a zásadne zmenený petit. Následne žalobkyňa v
januári 2019 rozšírila petit na náhradu ušlej mzdy tak, že sa domáhala náhrady ušlej mzdy za obdobie
február 2011 až september 2018, čiže rozšírila svoj petit o náhradu ušlej mzdy za obdobie november
2013 až september 2018. Na základe uvedeného žalovaný oprávnene namietal uplynutie premlčacej

doby na nároky na náhradu ušlej mzdy za obdobie od novembra 2013 do januára 2016. Pokiaľ ide o
rozhodnutie o trovách konania, žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nielenže nesprávne vyhodnotil
nedôveryhodné a žalovaným vyvrátené svedectvá zamestnancov žalovaného ku škode žalovaného, ale
z týchto skutočností následne odvodil aj ďalšiu sankciu pre žalovaného v podobe priznania náhrady
trov žalobkyni v rozsahu 100%. Je zrejmé, že žalovaný ako rozpočtová organizácia nemohol pristúpiť

k mimosúdnej dohode so žalobkyňou, keďže sa domáhala funkčného platu riaditeľky, teda z funkcie,
z ktorej bola právoplatne odvolaná. Poukázal na to, že vo svojom vyjadrení zo dňa 7.9.2020 navrhol,
aby z dôvodov hodných osobitného zreteľa nebola žalobkyni priznaná náhrada trov konania. Na základe
uvedeného žiadal, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým zaviaže žalovaného k povinnosti zaplatiťžalobkyni náhradu mzdy vo výške 8.736 eur brutto a vo zvyšku žalobu zamietne, alternatívne, aby
rozsudok , ktorým bolo uložené žalovanému uhradiť náhradu mzdy vo výške 179.062,36 eur brutto zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podala žalobkyňa včas odvolanie, v ktorom (pokiaľ ide
o úrok z omeškania) poukázala na rozhodovaciu prax súdov (1Cdo/116/2008, 8Cdo/69/2018, nález
ÚstavnéhosúduSR,sp.zn.III.ÚS460/2017)ohľadommožnostipožadovaťúrokzomeškaniavsúvislosti
s náhradou mzdy. Následne sa vyjadrila k aplikácii moderačného práva podľa § 450 Občianskeho

zákonníka v súvislosti s náhradou škody. Podľa jej názoru žalovaný svojim konaním, úmyselným a
nezákonným spôsobom dal žalobkyni výpoveď, musel dobre vedieť, že porušuje zákon, preto uplatnenie
moderačného práva v danom prípade je v rozpore s dobrými mravmi a neexistujú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa. Vo vzťahu k výroku III. uviedla, že každý zamestnávateľ je povinný za svojho
zamestnanca zaplatiť odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne, pričom platba odvodov do Sociálnej
poisťovne má priamy vplyv na rozhodovanie o určenie výšky starobného dôchodku. Navrhla, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobkyni sa priznajú uplatnené úroky z omeškania a
žalovanému sa uloží povinnosť zaplatiť odvody v prospech žalobkyne.

5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 30.9.2021, v ktorom uviedla, že
súd prvej inštancie sa dôsledne riadil nálezom Ústavného súdu SR, preto je rozsudok vecne a právne

správny. Poukázala na to, že žalovaná strana neuviedla žiaden dôkaz vo svoj prospech, v priebehu
konaniamenilasvojprávnynázor,atýmpredlžovalasúdnekonanie,neriadilasazásadouhospodárnosti,
hoci je právnickou osobou zriadenou Ministerstvom spravodlivosti SR. Navrhla, aby odvolací súd
odvolanie žalovanej odmietol a v napadnutej časti rozsudok potvrdil. Následne v podaní doručenom dňa
8.10.2021 uviedla, že žiadala doplatiť náhradu mzdy do dňa nástupu do práce a ďalšie údaje dopĺňala

až na základe požiadavky súdu, pričom sa v žiadnom prípade nejednalo o zmenu petitu. K určeniu
výšky tarifného platu konštatovala, že Zákonník práce uvedené presne určuje práve z dôvodu, aby
sa nemanipulovalo s možnou náhradou mzdy. Pokiaľ ide o sociálny aspekt, poukázala na to, že tento
bol uplatnený súdom, ktorý rozhodoval o výške náhrady mzdy, keďže súd je povinný prihliadať aj na
zavinenie žalovaného, na situáciu žalobcu a na priebeh súdneho konania a správania sa v ňom s tým,

že žalovaný je štátom platená organizácia, ktorá poskytuje právne služby a má mať vedomosť o tom
ako sa má dať výpoveď.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 14.10.2021, v ktorom uviedol, že
vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne o úmyselnom nezákonnom spôsobe skončenia pracovného pomeru

odkazuje na okolnosti podanej výpovede a skutočnosť, že k neplatnosti výpovede došlo na základe
formálneho nedostatku a to nesprávnym načasovaním podanej výpovede. Zdôraznil, že žalovaný je
rozpočtovou organizáciou, ktorá hospodári s limitovanými finančnými prostriedkami a priznanie náhrady
v rozsahu požadovanom žalobkyňou je neprimerane prísne. Tvrdil, že v priebehu celého konania
konal transparentne, súčinne a promptne a vyčerpávajúco reagoval na každú požiadavku súdu ako

aj protistrany. V ostatnom odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia. V podaní zo dňa 20.10.2021
uviedol, že trvá na tom, že v danom prípade došlo k zmene petitu zo strany žalobkyne. Podľa jeho názoru
predlžovanie konania zapríčinila žalobkyňa spolu s jej právnym zástupcom. V súvislosti so sociálnym
aspektom poukázal na mieru zavinenia žalovaného, ku ktorej sa vyjadroval počas celého konania ako aj
na žalobkyňou neuvedenú skutočnosť, že v priebehu roku 2017 sa pravdepodobne stala poberateľkou

starobného dôchodku (navrhol túto informáciu zabezpečiť odvolacím súdom).

7. Žalobkyňa sa následne vyjadrila podaniami zo dňa 25.10.2021 a 27.10.2021, v ktorých už neuviedla
žiadnu novú argumentáciu.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné čiastočne zmeniť a v časti potvrdiť.

9. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.10. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

11. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase oznámenia žalobkyne ak celkový čas, za
ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

12. Podľa § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z.z. zamestnávateľ je povinný písomne oznámiť zamestnancovi
výšku a zloženie funkčného platu pri uzatvorení pracovnej zmluvy, pri zmene druhu práce alebo pri
úprave funkčného platu.

13. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na

zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo
o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný
plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

14. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa

vzťahuje tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118
ods. 2 až 4, § 119 ods. 2, § 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2
a 3, § 124, § 127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

15. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala

určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktoré jej bolo doručené žalovaným dňa 2.11.2010,
náhrady mzdových nárokov za obdobie február 2011 až október 2013 s príslušenstvom a splnenia
si odvodovej povinnosti. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozhodol rozsudkom zo
dňa 22.8.2018, č.k. 7Co/372/2015 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby
voči žalovanému 1/ (Centrum právnej pomoci), týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného

pomeru zmenil a určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.10.2010 doručená žalobkyni dňa
2.11.2010 je neplatná, rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1/
(Centrum právnej pomoci), týkajúcej sa náhrady mzdy a odvodov do zdravotnej poisťovne a sociálnej
poisťovne a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a vo výroku o náhrade trov

konania voči žalovanému 2/ (Ministerstvo spravodlivosti SR) z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie, pričom žalovanému 2/ (Ministerstvo spravodlivosti SR) nepriznal proti žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky Centra právnej pomoci
ako aj výpoveď bola datovaná v rovnaký deň, t.j. 29.10.2010, pričom obe listiny boli žalobkyni doručené

tiež v rovnaký deň, t.j. 2.11.2010. V listine, ktorou bola žalobkyňa odvolaná z funkcie bolo uvedené,
že funkcia riaditeľky Centra právnej pomoci zanikne žalobkyni dňom nasledujúcim po dni doručenia
odvolania z funkcie. Je teda zrejmé, že ak bolo odvolanie z funkcie žalobkyni doručené dňa 2.11.2010,
jej funkcia zanikla až dňa 3.11.2010. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v čase výpovede z
pracovného pomeru žalobkyňa spĺňala požiadavku podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko dňa

2.11.2010, kedy jej bola výpoveď doručená, ešte nenastali účinky jej odvolania z funkcie, t.j. nebol
naplnený výpovedný dôvod, že žalobkyňa nespĺňala požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Vo
vzťahu k nároku na náhradu mzdy a splneniu odvodovej povinnosti odvolací súd napadnuté rozhodnutie
v tejto časti zrušil, nakoľko súd prvej inštancie sa vzhľadom k vyvodeniu platnosti výpovede nezaoberal
týmto nárokom žalobkyne. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom (odvolania proti ktorému

sú predmetom tohto odvolacieho prieskumu) rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy vo výške 179 062,36 eur brutto (od skončenia pracovného pomeru dňa
01.02.2011 do opätovného zamestnania žalobkyne dňa 9.10.2018), žalobu v časti uplatnených úrokov zomeškania a v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne
zamietol.

16. Súd prvej inštancie vychádzal pri určení prisúdenej náhrady mzdy z funkčného platu vo výške 2.300
eur s odôvodnením, že rozhodným okamihom je doručenie výpovede, t.j. deň 2.11.2010, kedy žalobkyňa
poberalaosobnýplatvtejtovýške.Odvolacísúdsanestotožnilsuvedenýmzáveromsúduprvejinštancie
a vychádzajúc zo znenia § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. interpretoval rozhodný okamih inak.
Náhrada mzdy sa podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. určuje z funkčného platu priznaného v

čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Materiálnou podmienkou vzniku nároku na náhradu mzdy je
žiadosť zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Bez tejto žiadosti by zamestnancovi
nevznikol nárok na náhradu mzdy. V konaní nebolo sporné, že v čase žiadosti žalobkyne, t.j. v čase
keď vznikol dôvod na použitie funkčného platu na účel výpočtu náhrady mzdy (dňa 27.1.2011), mala
žalobkyňa určený plat vo výške 728 eur. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie ďalej
vyplynulo, že žalobkyňa bola odvolaná z funkcie riaditeľky listom ministerky zo dňa 29.10.2010, ktorý jej

bol doručený dňa 2.11.2010. Zamestnávateľ jej oznámil výšku funkčného platu s účinnosťou od 1.1.2011
novým platovým dekrétom, ktorý zohľadňoval jej odvolanie z funkcie riaditeľky. Nový platový dekrét
musel byť žalobkyni doručený, keďže ho sama pripojila k žalobe. Na základe uvedeného odvolací súd
dospel k záveru, že náhrada mzdy titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa
má vypočítať z funkčného platu vo výške 728 eur (nie z 2.300 eur). V danom prípade nie je dôvodné

vyvodiť záver, že výklad § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. by umožnil zamestnávateľovi špekulatívne
znížiť plat zamestnanca z dôvodu jeho prípadných nárokov pri neplatnosti výpovede. V prejednávanej
veci je zrejmé, že k zníženiu funkčného platu žalobkyne došlo v dôsledku jej odvolania z funkcie
ministrom spravodlivosti, preto špekulatívny prístup žalovaného ako zamestnávateľa v otázke výšky
platu je vylúčený.

17. Pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne
za priznané náhrady mzdy, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na
priznanie náhrady mzdy brutto a existencia povinnosti žalovaného zaplatiť uvedené odvody vyplývajúca
mu z príslušných právnych predpisov, je uvedený nárok neopodstatnený. Priznaná náhrada mzdy brutto

zahŕňa v sebe aj príslušné povinné odvody, ktoré môže vykonať samotná žalobkyňa alebo po dohode
žalovaný tak, že odvedie príslušné dávky a žalobkyni vyplatí náhradu mzdy netto.

18. Odvolací súd vo vzťahu k subsidiárnej aplikácii § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na
pracovnoprávne vzťahy poukazuje na závery deklarované v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa

4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017. Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí dospel k záveru, že
zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný
platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce

nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Ďalej konštatoval, že zamestnávateľ sa dostáva
do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva
i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy
náhrady mzdy. Z uznesenia Ústavného súdu SR tiež vyplynulo, že pokiaľ tieto závery dopadajú na

prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté
nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. Vo vzťahu k
výkladu a aplikácii ustanovení právnych predpisov Ústavný súd SR vyslovil, že je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.
4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a
bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a

účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a
účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07).19. V tejto súvislosti je tiež potrebné upriamiť pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
31.5.2012, sp.zn. 2Cdo/76/2011 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 4/2014, v zmysle

ktorého v prípade omeškania s platením platu má aj štátny zamestnanec, rovnako ako zamestnanec
podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať
od služobného úradu popri plate aj úrok z omeškania. Najvyšší súd vyslovil, že Občiansky zákonník
vychádza z toho, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá
veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa judikatúry

úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti
disponovať s dlžnou sumou (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo
319/1999 a pod.). Inštitút úrokov z omeškania aj v pracovnoprávnych vzťahoch má účel zabezpečovací,
sankčný a kompenzačný. Inak to nie je ani v štátnozamestnaneckom pomere, lebo v opačnom prípade
by bola porušená rovnosť subjektov tohto závislého vzťahu (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

20. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených záverov konštatuje, že právnu úpravu úrokov z
omeškania upravenú v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať aj na právne vzťahy
zamestnancov týkajúce sa neplatného skončenia pracovného pomeru. Na základe uvedeného odvolací
súd dospel k záveru, že žalobkyni patrí okrem náhrady mzdy aj úrok z omeškania z jednotlivých
mesačných náhrad odo dňa márneho uplynutia výplatného termínu (ktorý žalovaný nerozporoval) tej

ktorej náhrady a vo výške platnej ku dňu omeškania s plnením tej ktorej náhrady.
21. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej ohľadom premlčania nároku žalobkyne na náhradu
mzdy za obdobie od novembra 2013 do januára 2016, odvolací súd ju nepovažoval za dôvodnú.
Žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy uplatnila v žalobe tak, že žiadala doplatiť plat v plnej výške za
mesiac január 2011 a zároveň náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku pred znížením osobného

príplatku od 1.2.2011 do nástupu do práce spolu s úrokmi z omeškania. V ďalších podaniach bola
žalobkyňou konkretizovaná výška náhrady mzdy ako aj jednotlivé mesiace, za ktoré náhradu žiadala.
Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na znenie žalobného návrhu v podanej žalobe, ktorým si
žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2011 do nástupu do práce, je nutné konštatovať, že
jej nárok na náhradu mzdy nemôže byť za žalovanou označené obdobie premlčaný, nakoľko žalobkyňa

si včas uplatnila nárok za celé obdobie od skončenia pracovného pomeru až po opätovné zamestnanie
sa u žalovanej a jej následné podania predstavovali len upresnenie výšky požadovanej náhrady za
jednotlivé mesiace tohto obdobia. Argumentácii žalovanej preto v tomto smere nemožno priznať úspech.

22. Odvolací súd však námietku žalovaného ohľadom náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov

vyhodnotil ako dôvodnú. Žalovaný svoju žiadosť o zníženie povinnosti nahradiť žalobkyni mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov (resp. náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznať) odôvodňoval
okreminéhotým,žežalobkynineumožnilpokračovaťvprácipotom,akomuoznámila,žetrvánaďalšom
zamestnávaní z objektívnych príčin, nakoľko v danom čase nedisponoval vhodným voľným pracovným
miestom, ktorá skutočnosť mu znemožnila uspokojovať mzdové nároky žalobkyne, pričom zároveň

poukázal na súdom deklarovaný dôvod neplatnosti výpovede, ktorým bol iba formálny nedostatok, resp.
formálnepochybeniežalovanéhoanasprávaniežalobkyneponeplatneskončenompracovnompomere.
Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia
o tom, že nemohol žalobkyni umožniť pokračovať v práci, nakoľko nedisponoval vhodným miestom,
keďže v konaní niekoľkokrát k otázke existencie voľných miest zmenil svoje vyjadrenie. Z obsahu

súdneho spisu vyplýva, že postoj žalovaného k tejto otázke bol počas celého konania konzistentný, keď
žalovanýtvrdil,ženemalvoľnévhodnémiestoprežalobkyňu.Jedinévyjadreniezodňa11.11.2013(ktoré
hovorí opak) nekorešponduje s prvotným vyjadrením žalovaného ani s jeho následnými vyjadreniami v
tejto otázke a neobsahuje ucelenú informáciu o voľných miestach v kontexte všetkých voľných miest.
Naopak, prvotné vyjadrenie (podporené vyjadrením pôvodného žalovaného 2/) obsahuje logické a

ucelené údaje o voľných miestach preukázané pripojenými listinnými dôkazmi, ktoré neboli relevantným
spôsobom spochybnené. Rovnako je potrebné vziať do úvahy tvrdenie žalovaného, že vyjadrenie zo
dňa 11.11.2013 (č.l. 188) bolo spísané P.. L. D., poverenou zastupovaním funkcie riaditeľky Centra
právnej pomoci, ktorá bola v blízkom kolegiálnom vzťahu so žalobkyňou, ktoré tvrdenie žalobkyňa počas
konania nijakým spôsobom nerozporovala. Ani svedeckú výpoveď C.. M. E. nemožno vziať do úvahy,

nakoľko nebol pracovníkom s kompetenciami, z ktorých by mohol nadobudnúť vedomosť o voľných
pracovných miestach. Pri posudzovaní žiadosti žalovaného je zároveň potrebné vziať do úvahy dôvod
skončenia pracovného pomeru žalobkyne, ktorým bolo nespĺňanie podmienky na vykonávanie funkcie
vedúceho zamestnanca zo strany žalobkyne z dôvodu jej odvolania z funkcie riaditeľky. Dôvodomneplatnosti skončenia pracovného pomeru pritom bolo len formálne pochybenie žalovaného, ktorý ako
zamestnávateľ dal žalobkyni ako zamestnancovi výpoveď z dôvodu podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce
v rovnaký deň ako bola odvolaná z funkcie, pričom účinnosť odvolania z funkcie nastala až na druhý

deň, t.j. v čase výpovede ešte spĺňala podmienku na vykonávanie funkcie vedúceho zamestnanca.
Nemožno tiež nevziať do úvahy fakt, že odvolanie z funkcie riaditeľky Centra právnej pomoci nastáva
mimo dispozície žalovaného, keďže uvedené má v kompetencii minister spravodlivosti. Vychádzajúc z
platného odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky možno konštatovať, že tu bol daný predpoklad pre
uplatnenie výpovede podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce a jediným dôvodom neplatnosti výpovede

bolo zo strany žalovaného predčasné danie výpovede žalobkyni. Podľa názoru odvolacieho súdu za
danej situácie by nebolo spravodlivé od žalovaného ako zamestnávateľa žiadať, aby umožnil žalobkyni
vykonávať prácu v čase po (neplatnom) skončení pracovného pomeru, keď tu existovali objektívne
príčiny, pre ktoré nemohol uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Aj v zmysle nálezu ÚS SR zo dňa
19.11.2019, sp.zn. I. ÚS 331/2019 vyplýva, že pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady
mzdy treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru

stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod
zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec
oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa
nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v
práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Odvolací súd

zdôrazňuje, že pri rozhodovaní v pracovnoprávnych sporoch je potrebné napriek nutnosti hľadieť na
zamestnanca ako slabšiu sporovú stranu, nájsť rozumné usporiadanie vzťahov medzi zamestnancom
a zamestnávateľom tak, aby nedochádzalo k nedôvodnému znevýhodňovaniu nielen zamestnanca
ale aj zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ sa snažil
legitímnym spôsobom riešiť situáciu objektívne nastolenú odvolaním žalobkyne z funkcie riaditeľky,

ktorú nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť. Je na mieste zopakovať, že jediným dôvodom neplatnosti
výpovede bolo predčasné uplatnenie výpovede. Zároveň nemožno konštatovať, že postup žalovaného
ako zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru a neskôr vykazoval prejavy svojvôle, šikanózneho
výkonu práva alebo zlého úmyslu.

23. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. v časti
priznanej náhrady a zamietnutých úrokov z omeškania zmenil tak, že žalobkyni priznal náhradu mzdy
vo výške 8.736 eur brutto spolu s úrokom z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy a podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p. v časti zamietnutých odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne potvrdil.

24. O (celých) trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1
C.s.p. a § 396 ods. 2 C.s.p. a žalobkyni ako úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník. V prejednávanej veci je zrejmé, že neúspech žalobkyne v spore spočíval v

tom, že odvolací súd uplatnil v konaní moderačnú právomoc podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce
a pri určení náhrady mzdy zároveň vychádzal z inej výšky funkčného platu akú si uplatnila žalobkyňa.
Odvolací súd má za to, že uvedené skutočnosti nemožno považovať za čiastočný neúspech žalobkyne v
spore. Úspech žalobkyne v spore tak predstavuje 100%, napriek tomu, že jej bola priznaná nižšia suma
náhrady mzdy ako pôvodne žiadala v žalobe. Tieto závery odvolacieho súdu sú v súlade s rozhodnutím

Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 536/2018 z 1.2.2018, ktorým bola odmietnutá sťažnosť zamestnávateľa,
ktorý namietal povinnosť súdu posúdiť mieru úspechu pokiaľ ide o nároky na neplatnosť výpovede
a náhradu mzdy samostatne. V danom konaní súd tiež aplikoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal závery odvolacieho súdu, že „pomer úspechu a neúspechu na
účely trov konania v takých sporoch, akým je pracovnoprávny spor o neplatnosť rozviazania pracovného

pomeru výpoveďou nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska vykladať len na pomer úspechu pri
uplatnení vedľajších nárokov (nárok na náhradu mzdy, náhradu za nevyčerpanú dovolenku, náhradu
škody a pod.). Základnou otázkou, ktorú súd riešil v predmetnom konaní bola otázka či výpoveď z
pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 20.06.2012 je platná, resp. neplatná a či pracovný
pomer medzi stranami sporu trvá naďalej... Z uvedeného vyplýva, že základnou otázkou, ktorú

súd riešil v predmetnom konaní bola otázka platnosti, resp. neplatnosti výpovede z pracovného pomeru,
pričom vyriešenie tejto otázky v spore ako celku má zásadný význam pre úspech žalobkyne v konaní a
táto otázka má relevanciu z hľadiska úspechu žalobkyne v konaní. Náhrada mzdy a súvisiace nároky je
len jednou z vedľajších nárokov uplatnených v predmetnom konaní, a preto nie je vylúčené, že ak by saani nepriznala žiadna náhrada mzdy, napriek tomu by bolo potrebné konštatovať plný úspech žalobkyne
v konaní o neplatnosť výpovede.“. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval správnosť vyššie
uvedených záverov odvolacieho súdu a považoval ich z ústavného hľadiska za akceptovateľné a

udržateľné pričom doplnil, že „vzhľadom na mimoriadny význam predmetu konania pre žalobcu, ktorý si
uplatňuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, možno považovať za ústavne konformnú úvahu vo
veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov, v zmysle ktorej je spravodlivé považovať za kľúčový
pre posúdenie procesného úspechu takéhoto žalobcu (na účely rozhodovania o trovách konania) jeho
úspech v časti o určení platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru.“. Odvolací súd má v

zmysle uvedenej judikatúry za to, že žalobkyňa bola v konaní úspešná v celom rozsahu, napriek tomu
že výška náhrady mzdy jej bola znížená. Túto okolnosť nemožno považovať za jej čiastočný neúspech v
spore, pretože možnosť aplikácie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce je výlučne na úvahe súdu a kľúčovým
pre posúdenie procesného úspechu žalobcu je jeho úspech v časti o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, v ktorej bola žalobkyňa úspešná v celom rozsahu. Odvolací súd zároveň
nepovažoval dôvody uvádzané žalovaným ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existencia

by mala mať za následok postup súdu podľa § 257 C.s.p. (v prípade žalovaného ide o rozpočtovú
organizáciu, nemožnosť z jeho strany uzavrieť so žalobkyňou mimosúdnu dohodu).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).