Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, July 22, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 33Cb/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119229985
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Hajdu

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:6119229985.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom Mgr. Jozefom Hajdu, v právnej veci žalobcu: IKA TRANS spol. s r.o., so

sídlom Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, IČO: 00 635 081, zast. Art or Ius, s.r.o., so sídlom Panenská
668/24, 811 03 Bratislava - Staré mesto, IČO: 51 038 315, proti žalovanému: Východoslovenská
distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zast. KVASŇOVSKÝ & PARTNERS |
ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, Bratislava - mestská časť Ružinov 821
09, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 133.221,81 Eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Žalobu zamieta.

III. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 % o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.ŽalobcasažaloboudoručenouOkresnémusúduBanskáBystricadňa13.02.2019domáhalzaplatenia
sumy 133.221,81 Eur spolu s príslušenstvom a to úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy
44.254,24 Eur od 21.03.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy
49.478,90 Eur od 23.04.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy

28.004,59 Eur od 22.05.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy
8.435,65Eurod17.06.2015dozaplatenia,úrokomzomeškaniavovýške9,05%ročnezosumy3.048,43
Eur od 21.07.2015 do zaplatenia. Žalobca zároveň požadoval náhradu trov konania.

2. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom a dodávateľom elektriny vyrobenej v ním vlastnenej
a prevádzkovanej bioplynovej stanici s inštalovaným výkonom 0,999 MW, ktorá sa nachádza na
parc. C-KN č. 2336/1 v k. ú.. Zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky

12.12.2012.Zariadeniežalobcunavýrobuelektrinyjepripojenédoregionálnejdistribučnejsústavy,ktorú
prevádzkuje žalovaný. Súvislosti s podporou podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných
zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dňa
12.2.2013 „Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie
a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_508_2013“
a táto zmluva bola platná, účinná a aj oboma stranami plnená až do dňa 1.1.2015, od kedy bola
nahradená Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 uzavretou dňa 9.12.2014 medzi žalobcom, žalovaným

a VSE. Pre relevantné obdobie bola žalobcovi, prostredníctvom rozhodnutia ÚRSO č. 1258/2013/E-OZ
zo dňa 25.3.2013, schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku 136,33 EUR/MWh. Cena elektriny
na straty pre rok 2015 (ACESTR2015) predstavovala 44,0150 EUR/MWh (čo vyplýva z rozhodnutia
ÚRSO č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014 vydaného pre žalovaného). Žalobca taktiež vyplnil a podpísalformulár pre uplatnenie si podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Takýto formulár žalobca
vložil do obálky a zaslal v súlade s ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore na ÚRSO. Obdŕžaním
uvedeného formulára ÚRSO považovalo povinnosť podľa spomenutého zákonného ustanovenia voči

nemu za splnenú. Rovnaký vyplnený formulár bol za žalobcu zaslaný v súlade s § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore aj žalovanému a to prostredníctvom spoločnosti Tatranská mliekareň a.s. (IČO: 31
654 363). Vyplnený formulár bol žalovanému zaslaný v poštovej zásielke č. RP912125965SK, odoslanej
dňa 4.7.2014 a doručenej žalovanému dňa 8.7.2014. Obsahom predmetnej zásielky bola okrem
spomenutého formulára aj žiadosť o vydanie stanoviska k projektu Teplovod Kežmarok s prílohami. S

odstupom takmer 2 mesiacov po 15.8.2014 zaslal žalovaný žalobcovi list zo dňa 10.10.2014 spolu s
priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s predpokladanou účinnosťou od 1.1.2015.

3. Žalobca podpísal návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 dňa 24.10.2014 a zaslal ho žalovanému.
Žalovaný po tom, ako obdŕžal návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 podpísaný za žalobcu, podpísala
uvedenú zmluvu sám dňa 12.11.2014 a zabezpečil jej podpis za žalovaného v 2. rade dňa 9.12.2014.

Následne dňa 10.12.2014 zaslal plne podpísanú Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 žalobcovi spolu aj
so sprievodným listom zo dňa 10.12.2014 s inštrukciou k fakturácii podľa nej pre rok 2015. Následne
ale žalovaný a aj VSE začali spochybňovať Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 a upreli právo žalobcu
na plnenie podľa nej ohľadne roku 2015. Žalovaný poukázal na to, že on neeviduje splnenie povinnosti
žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015 v termíne do 15.8.2014 (t.j. v

termíne takmer dva mesiace pred tým ako sama navrhla žalobcovi uzavretie Zmluvy o dodávke a
doplatku 2015). V dôsledku toho si žalobca (podľa názoru žalovaného a aj VSE) nemôže uplatňovať
podporu podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pre rok 2015 s odkazom na § 4 ods. 3 Zákona
o podpore. Spoločnosť VSE však odobrala všetku elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu na výrobu
elektriny, ktorú jej žalobca v roku 2015 dodal (bez toho, aby za ňu niečo zaplatila). Podľa tvrdenia

žalovaného, podateľňa činná pre nich v tom čase eviduje ako obsah prijatej poštovej zásielky č. A.
dňa 8.7.2014 iba žiadosť o vydanie stanoviska k projektu Teplovod Kežmarok s prílohami. Podateľňa,
na ktorej záznam sa žalovaný odvoláva, pritom fungovala ako spoločná a nerozlíšená podateľňa pre
viaceré spoločnosti, vrátane žalovaného a VSE - čo odporovalo § 32 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z.
o energetike. Uvedená podateľňa najmä ale fungovala bez stanovených pravidiel a iba intuitívne. Pri

príjme zásielok, obsahujúcich viaceré listiny evidovala iba príjem jednej listiny (dokumentu). Uvedené
jednoznačne vyplýva zo svedeckej výpovede pracovníčky uvedenej podateľne zo dňa 7.9.2016 v konaní
vedenom pred Okresným súdom Košice I sp. zn. 33Cb/70/2015. Žalobca poukázal na to, že počas
celého roka 2014 (teda aj ku dňom 10.10.2014, 9.122014 a 10.12.2014) platila a bola účinná medzi
žalobcomažalovanýmZmluvaododávkeadoplatku2013,podľaktorejbolžalovanýpovinnýposkytovať

žalobcovi podporu podľa Zákona o podpore formou odberu elektriny za cenu na straty a formou
doplatku a uvedená zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. žalovaný počas platnosti a účinnosti Zmluvy
o dodávke a doplatku 2013 v spomenutom liste zo dňa 10.10.2014, ku ktorému bol pripojený návrh
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s uvedenou účinnosťou od 01.01.2015, jasne uviedol, že prijal
rozhodnutie, že činnosť výkupu elektriny na účely pokrytia strát deleguje podľa Zákona o podpore na

VSE, pričom vyplácanie doplatku ostane naďalej v jeho zodpovednosti a zároveň uviedol, že naďalej
garantuje žalobcovi vykúpenie všetkej ním dodanej elektriny za cenu na straty. Zákon o podpore
predpokladá zákonnú kontraktačnú povinnosť žalovaného vo vzťahu k výrobcom elektriny z OZE a
VÚKVET ohľadne odberu elektriny za cenu na straty a doplatku; je zrejmé, že list žalovaného zo
dňa 10.10.2014 spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (učinený po 15. 8.

2014) s navrhovanou účinnosťou zmluvy od 1.1.2015 deklaroval, že žalovaný a VSE sú povinní (t.j.
uznávajú, že sú povinní) poskytovať žalobcovi podporu aj pre rok 2015 a teda uznávajú svoj uvedený
záväzok. Procesným dôsledkom uznania záväzku je nevyhnutnosť aplikácie § 192 CSP, podľa ktorého:
„Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za
preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.“ Dokonca aj ak by neexistovala Zmluva o dodávke a

doplatku 2013, potom by bolo potrebné posúdiť Sprievodný list žalovaného zo dňa 10.10.2014 spolu s
návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ako návrh zmluvy (ktorý je právnym úkonom a vyvoláva
právne účinky), a to aj z pohľadu výkladových pravidiel právneho úkonu obsiahnutých v § 266 ObchZ.

4. Žalovaný podaním odporu v zákonnej lehote sa vyjadril tak, že ma pri plnení svojich povinností

na úseku podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie rovnako ako žalobca postavenie
regulovaného subjektu a je povinný pri plnení svojich povinností postupovať v súlade s aktuálnymi
právnymi predpismi. Podmienkou vzniku nároku žalobcu na podporu na elektrinu vyrobenú v jeho
zariadení v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE pre nasledujúci kalendárny rok je splneniepovinností žalobcu voči žalovanému v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktoré žalobcovi
ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť URSO a žalovanému ako
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c)

zákona o OZE a predpokladá množstvo dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok. Podľa ust. § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si nesplní
povinnosti podľa ods. 2 si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny
uplatniť právo podľa ods. 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Žalobca si v dôsledku vlastnej
nedbanlivosti svoju vyššie uvedenú zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE v zákonom stanovenej lehote nesplnil, preto mu v dôsledku jeho vlastnej pasivity nárok, na
uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. b)
a c) zákona o OZE jednotlivých kalendárnych mesiacoch roku 2015 nevznikol, z ktorého dôsledku
je žalobcom uplatnený nárok neoprávnený. Základnou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu
predovšetkým samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)
zákona o OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť

URSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa
§ 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy
k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný splnenie cit. zákonnej povinnosti v zmysle § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje a toto nebolo v konaní pred
súdom prvej inštancie ani zo strany samotného žalobcu preukázané. Predmetný dokument, na ktorý

žalobca odkazuje, nebol súčasťou zásielky, na ktorú žalobca poukazuje. Zásielka zo dňa 04.07.2014
s podacím číslom RP912125965SK, na ktorú žalobca odkazuje, neobsahovala podanie, z ktorého
by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE. Predmetná zásielka neobsahovala žalobcom uvádzané dokumenty, ale len žiadosť o vydanie
stanoviska k projektu – TEPLOVOD KEŽMAROK. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o OZE, ktorý neposkytuje žalobcovi možnosť voľby a obsiahnutá povinnosť je obligatórna pre všetkých
výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu a obligatórny je tiež zákonom
predpokladaný následok obsiahnutý v sankcii právnej normy. Ani v roku 2015 nemohla žalovanému
vzniknúť povinnosť na úhradu podpory vo forme doplatku žalobcovi na ním vyrobenú elektrinu v prípade,
akmunajejreálnenadobudnutienevznikolvzmysleplatnýchprávnychpredpisovvdonomkalendárnom

roku nárok. Z dôvodu, že zo strany žalobcu k splneniu povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE riadne a včas v zákonom stanovenej lehote nedošlo nastúpili zákonom stanovené následky
obsiahnuté v ust. § 4 ods. 3 z o OZE v súlade s čím žalovaný žalobcovi podporu na elektrinu vyrobenú
z obnoviteľných zdrojov energie v roku 2015 neposkytol.

5. Žalobca v reakcii na odpor uviedol, že považuje vnímanie žalovaného za také, podľa ktorého každá
právna norma je kogentná pokiaľ výslovne nedovoľuje odchýlne dojednanie a podľa ktorého je aj
všetko právo verejné. Zákon o podpore poskytuje iba právnu úpravu tzv. povinnej podpory, ktorá je
daná z dôvodu verejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych činností
zabezpečený nebol alebo by bol zabezpečený nedostatočne. Teda za podmienok a v rozsahu Zákona

o podpore je daná povinnosť žalovaného zabezpečiť poskytovanie podpory priamo zákonom s tým, že
iba náklady žalovaného na takto poskytnutú podporu sú zohľadňované žalovanému zo strany ÚRSO
v konaní o cenovej regulácii. Ide teda o princíp tzv. legálnej licencie. Záväzkovo-právne vzťahy zo
zmlúv medzi žalobcom a žalovaným majú vo všeobecnosti súkromnoprávnu povahu. Poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. 3. 2017. Účelom Zákona

o podpore je iba stanoviť podmienky, spôsob a rozsah poskytovania tzv. povinnej podpory. Zákon o
podpore teda nezasahuje do zmluvnej autonómie zúčastnených subjektov a hovorí v tejto súvislosti iba
to, že len náklady na povinnú podporu budú žalovanému zohľadnené v rámci jeho cenovej regulácie,
ktorej podlieha. Výslovný zákaz, ako kritérium kogentnosti právnej normy, sa vzťahuje k dojednaniu práv
a povinností odchyľujúcich sa od právnej normy. „Výslovným zákazom“ je teda potrebné rozumieť nie

zákazurčitéhosprávaniasa,alezákazodchýleniasaodprávnejnormy.Preklasifikáciuurčitejnormyako
kogentnej je rozhodujúci účel, ktorý táto norma sleduje. Pre danú kvalifikáciu je teda potrebné uplatniť
teleologický výklad právnej normy. Právna úprava povinnej podpory je daná z dôvodu verejného záujmu,
ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych činností zabezpečený vôbec nebol alebo by
bol zabezpečený nedostatočne. Žalobca namieta to, že by základnou spornou skutočnosťou malo byť to,

či si žalobca v termíne do 15. 8. 2014 splnil voči žalovanému povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore. Vzhľadom na súkromnoprávnu povahu záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o dodávke
a doplatku 2015 a absenciu kogentnej povahy ust. § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore je podstatnou otázkou to, či je Zmluva o dodávke a doplatku 2015 platná a záväzná pre jejzmluvné strany aj pre rok 2015, alebo či je v časti neplatná. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola
pripravená žalovaným a VSE, jej uzavretie bolo žalobcovi navrhnuté 10. 10. 2014 (teda po 15.8.2014)
a táto bola uzavretá 9.12.2014 a žalovaný po jej uzavretí aj inštruoval žalobcu k fakturácii podľa nej

pre rok 2015. Nemožno hovoriť ani o tom, že by spomenutú zmluvu žalovaný alebo VSE uzatvárali
v omyle ohľadne skutočnosti, či bola alebo nebola predtým – t.j. do 15. 8. 2014 splnená povinnosť
žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. O tejto skutočnosti museli
mať žalovaný a VSE jednoznačne vedomosť už pred tým, ako navrhli žalobcovi uzavretie spomenutej
zmluvy. Zákon o podpore nestanovuje formu v akej mala byť splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2

písm. c) Zákona o podpore. Poukázal na to, že zákon o podpore nestanovuje formu v akej mala byť
splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Ustanovuje iba to, že výrobca elektriny
je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok. Z uvedeného je zrejmé, že k splneniu predmetnej povinnosti pre podporu na rok 2015 môže dôjsť
neformálne avšak hocikedy v období od 1. 1. 2014 do 15. 8. 2014. Pokiaľ sa jedná o doručovanie

uviedol, že podateľňa žalovaného v tom čase neexistovala. Išlo o podateľňu holdingovej spoločnosti,
ktorá pôsobila ako externá podateľňa pre všetky spoločnosti holdingu a ktorá nemala stanovený poštový
alebo evidenčný poriadok ale fungovala iba intuitívne a zásielky doručené do takejto podateľne sa z nej
distribuovali jednotlivým spoločnostiam patriacim do holdingu.

6. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 06.08.2019 poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.:
PL. ÚS 50/2015. Uviedol, že základnou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu predovšetkým
samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE,
ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť URSO a
žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods.

1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu
na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný splnenie citovanej zákonnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote neeviduje a toto nebolo v konaní pred súdom
prvej inštancie ani zo strany samotného žalobcu preukázané. Zásielka zo dňa 04.07.2014 s podacím
číslom RP912125965SK, na ktorú žalobca odkazuje, neobsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo,

že jeho úmyslom bolo splnenie si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Predmetná
zásielka neobsahovala žalobcom uvádzané dokumenty, ale len žiadosť o vydanie stanoviska k projektu
– TEPLOVOD KEŽMAROK. Žalobcom predložený dokument, ktorým sa tento snaží preukázať splnenie
svojej zákonom stanovenej povinnosti však nemožno vzhľadom na jeho obsah považovať za riadne
splnenie vyššie uvedenej zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.

Povinnosť zakotvená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zložená z dvoch častí, ktoré je k jej
riadnemu splneniu nevyhnutné splniť kumulatívne. Prvou časťou je oznámenie uplatnenia si podpory
podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE a druhou časťou je oznámenie predpokladaného množstva
dodanej elektriny. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj Okresný súd Žilina vo svojom rozsudku sp. zn.:
18Cb/256/2017. Prvá časť hypotézy predmetnej právnej normy v ňom nie je obsiahnutá a teda, aj keby

žalobca takýto dokument žalovanému v zákonom stanovenej lehote skutočne doručil, tak ako tvrdí, nie
je možné považovať jeho zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
považovaťzariadnesplnenú.Textdotknutéhodokumentuvôbecneobsahujeprvúčasťhypotézyprávnej
normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, t.j. vôbec neobsahuje informáciu o uplatnení si podpory.
Zákon pre splnenie prvej časti povinnosti vyžaduje oznámenie uplatnenia si podpory podľa § 3 ods.

1 písm. b) a c) zákona o OZE, v žalobcom predloženom dokumente však žiadna takáto informácia
nie je obsiahnutá. Žalobca žiaden jednostranný adresný právny úkon, ktorého obsahom by bol jednak
jednoznačný prejav vôle žalobcu, že si uplatňuje podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE
a zároveň tiež jednoznačná informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny v roku 2014 voči
žalovanému nerealizoval a takýto prejav vôle žalobcu žalovanému nebol doručený. Je teda zrejmé, že

zákonom stanovená povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nebola zo strany žalobcu voči
žalovanému v roku 2014 splnená, z ktorého dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na reálne nadobudnutie
podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Plnenie predmetných zákonom stanovených
povinností nepredstavuje pre žalobcu ani iných výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
žiadnu záťaž. Žalobca a rovnako tak ostatní výrobcovia všetkými informáciami potrebnými pre splnenie

povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE disponujú v dostatočnom časovom predstihu
pred zákonom stanovenou lehotou na plnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE,
čiže s ich získavaním a poskytnutím žalovanému nie je na strane výrobcov spojená žiadna zvýšená
námaha ani náklady a neexistuje žiadna objektívna okolnosť, ktorá by bránila riadnemu a včasnémusplneniu povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE tak, aby tieto boli dňa 15. augusta
už doručené žalovanému. Uviedol, že ak by aj tunajší súd dospel k záveru o dispozitívnej povahe
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE, ako sa to snaží naznačiť žalobca, považuje za nevyhnutné

upozorniť na skutočnosť, že nová zmluva o dodávke elektriny neobsahuje žiadne odchylné dojednanie,
ktoré by vylučovalo aplikáciu sankcie v § 4 ods. 3 zákona o OZE a napriek odchylnej dikcii zákona o
OZE, umožňovalo žalobcovi uplatniť si a reálne nadobudnúť podporu aj v prípade nesplnenia si jeho
zákonom stanovených povinností v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE. Nová zmluva o dodávke elektriny
neobsahuje žiadne odchylné dojednanie strán sporu od ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE v jeho

zákonnom znení a rovnako ani sám žalovaný žiadnym spôsobom nikdy neprejavil vôľu sa od citovaného
zákonného ustanovenia odchýliť alebo jeho aplikáciu voči žalobcovi úplne vylúčiť. Otázku existencie
novej zmluvy o dodávke elektriny a jej výkladu riešil súd prvej inštancie vo viacerých konaniach. V
každom z uvedených konaní mal výrobca so žalovanými uzatvorenú novú zmluvu o dodávke elektriny
s totožným obsahom ako má zmluva uzavretá medzi stranami sporu a v každom z uvedených konaní
bola zmluva o dodávke elektriny uzatváraná koncom roku 2014, tak ako v prípade tohto sporu. Súd

prvej inštancie v žiadnom z prejednávaných prípadov nepovažoval samotnú zmluvu o dodávke elektriny
za dostatočný podklad pre nadobudnutie podpory žalobcom v prípade, ak si tento svoju zákonom
stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE, nesplnil. Vzhľadom na existujúce rozhodnutia
súdu prvej inštancie ako aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn.: PL. ÚS 50/2015 má za to, že s
argumentáciou žalobcu ohľadom zmluvy o dodávke elektriny ako skutočnosti údajne nahrádzajúcej

nesplnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako aj s
argumentáciou o opakovanom každoročnom plnení zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE ako aj s argumentáciou o účelnosti a primeranosti samotnej povinnosti ako aj na
ňu nadväzujúcej sankcie, dostatočne vysporiadal a vytvoril si na ňu ustálený právny názor. Žalovaný si v
rámci v cenového konania uplatňuje náklady vynaložené na podporu elektriny vyrobenej z obnoviteľných

zdrojov energie v súlade s toho času platnou vyhláškou o cenovej regulácii v elektroenergetike č.
221/2013 Z. z. vždy spätne za rok t-2, t.j. náklady sú zo strany žalovaného uplatňované vždy 2 roky
spätne, a teda je zrejmé, že cenové konanie a s ním akokoľvek súvisiace podklady a komunikácia
požadované ako dôkazy v tomto konaní žalobcom, vrátane cenových návrhov žalovaného zo dňa
1.10.2014, 6.10.2014 a 7.10.2014, na ktoré žalobca poukazuje ako ani iných dokumentov tvoriacich

podkladprevydaniecenovéhorozhodnutiaÚRSOč.0008/2015/Ezodňa27.11.2014,niesúakýmkoľvek
spôsobom spôsobilé ovplyvniť priebeh tohto konania vo veci samej a rovnako ani výsledok tohto sporu
a údaje v nich obsiahnuté nesúvisia s predmetom tohto sporu. Z uvedeného je zrejmé, že náklady
žalovaného vynaložené na podporu obnoviteľných zdrojov energie mohli byť a boli uplatňované až v
rámcicenovéhokonaniaprerok2017,t.j.včase,keďužvočižalovanémuajostatnýmprevádzkovateľom

distribučnej sústavy prebiehali desiatky sporov ohľadom splnenia resp. nesplnenia zákonom stanovenej
povinnosti výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé,
že žalobcom navrhovaný dôkaz v podobe podkladov k cenovému konaniu nie je spôsobilý akokoľvek
prispieť k objasneniu predmetu tohto sporu a žiadnym spôsobom neprispeje k preukázaniu splnenia a
rovnako ani nesplnenia povinností žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v roku 2014.

Žalobcom požadované doplnenie dokazovania predložením podkladov k cenovému konaniu pre rok
2015pretopovažujemezanadbytočné,nehospodárneaneúčelnéanedôvodnezaťažujúcežalovaného.
Žalobca vyvodzuje zo splnenia povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE pre seba určité
výhody v podobe nadobudnutia podpory v roku 2015, preto je práve jeho povinnosťou preukázať, že
jednostranný právny úkon obsahovo zodpovedajúci obom kumulatívne § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE

stanoveným povinnostiam bol voči žalovanému zrealizovaný. Žalobca však realizáciu takéhoto úkonu
žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca teda vlastnou pasivitou stratil nárok na reálne nadobudnutie
podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE.

7. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 15.12.2019 opätovne poukázal na súkromnoprávnu povahu strán

sporu a vzťahov medzi stranami sporu pri poskytovaní podpory podľa Zákona o podpore. Zákon o
podpore upravuje iba tzv. povinnú podporu výroby elektriny z OZE a VÚKVET, pri ktorej sú náklady na
ňu žalovanému kompenzované – zohľadnené zo strany ÚRSO v cenovej regulácii. Zákon o podpore
nezasahuje do zmluvnej autonómie strán sporu mimo rámca povinnej podpory. Poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. 3. 2017. Aj ak by neboli splnené podmienky

pre povinnú podporu podľa Zákona o podpore, žiaden zákon nezakazoval a nezakazuje žalovanému
a žalobcovi vstúpiť dobrovoľne do zmluvného vzťahu poskytnutia takejto podpory, ktorá by na strane
žalovaného už ale nebola zohľadňovaná ÚRSO-m v cenovej regulácii. Žalobca poukázal na rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014-471 zo dňa 21.11.2017. Žalobca reagoval na vyjadreniežalovaného poukazujúci na účinok podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore, ktorý nastáva priamo ex lege
v situácii predpokladanej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS
50/2015-148 zo dňa 22. 3. 2017 vyplýva, že ex lege následok bol spojený iba s ustanovením § 4

ods. 3 Zákona o podpore v jeho znení účinnom pred 1. 1. 2014. Uvedené upresňuje aj neskorší nález
ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. 1. 2019. Okrem toho, že nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS
491/2018- 65 zo dňa 31. 1. 2019 jasne potvrdil súkromnoprávnu povahu nároku, ktorý je žalovaný aj
v tomto sporovom konaní pred súdom prvej inštancie, tento nehovorí nič o akomsi ex lege uplatnení
sankčného mechanizmu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore. Uvedený nález dokonca nehovorí ani

o povinnom uplatnení predmetného sankčného mechanizmu zo strany prevádzkovateľa distribučnej
sústavy. Pre prejednávanú vec je teda dôležité to, že po 15.8.2014 žalovaný navrhol žalobcovi a so
žalobcom aj uzavrel Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 s jej účinnosťou aj pre rok 2015 a inštruoval
žalobcu svojim listom zo dňa 10. 12. 2014 k fakturácii podľa uvedenej zmluvy pre rok 2015. Tým
jednoznačne založil platný zmluvný nárok žalobcu, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Pokiaľ ide o
prípravu poštovej zásielky č. A., fungovanie podateľne prijímajúcej poštové zásielky aj pre žalovaného

nezabezpečovalo správne. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018
zo dňa 28. 6. 2019 jeho bod 68. V prípade oznámenia predpokladaného ust. § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore ide o pravidelné oznámenie uplatnenia súkromnoprávneho nároku na ten-ktorý rok
v rámci založeného súkromnoprávneho vzťahu s tým, že ak uvedené oznámenie nie je realizované v
rámci hmotnoprávnej lehoty, môže nastúpiť súkromnoprávna sankcia. Prvoradý je úmysel konajúceho,

avšak za splnenia predpokladu, že tento úmysel bol strane, ktorej je určený, známy alebo jej musel
byť známy. Ak teda prejav vôle je nejakým spôsobom nepresný alebo rozporný má prednosť úmysel
konajúcej osoby. Žalobca tvrdí, že zaslal predmetné hlásenie žalovanému výlučne s úmyslom uplatniť
si podporu podľa Zákona o podpore pre rok 2015. Žalovaný ako odborne spôsobilý subjekt musel
vedieť, že okrem dôvodu predpokladaného v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore neexituje iný

dôvod pre zaslanie uvedeného hlásenia a každý odborne spôsobilý subjekt na jeho mieste by uvedené
aj takto musel vnímať. Hlásenie, ktoré predložil žalobca, obsahuje okrem iného aj veličinu pre rok
2015 označenú ako „QE“ v hodnote 1018,296 MWh, pričom podľa legendy uvedenej v hlásení „QE“
znamená dodávku elektriny vyrobenej v zariadení výrobcu do distribučnej. Zariadenie žalobcu bolo
uvedené do prevádzky 12.12.2012 a bolo do regionálnej site žalovaného aj pripojené. Dňa 12.2.2013

bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá zmluva č. OZE_508_2013 o dodávke elektriny a doplatku za
elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a prevzatí
zodpovednosti za odchýlku, ktorá platila a bola účinná až do 1.1.2015. Z povahy a logiky veci teda
neprichádzala do úvahy žiadna iná forma uplatnenia si podpory zaslaním predmetného hlásenia okrem
podpory formou doplatku a odberom elektriny za cenu na straty. Žalobca poukazuje aj na to, že ÚRSO

považovalo oznámenie o uplatnení podpory žalobcu pre rok 2015 za dostatočné splnenie povinnosti
podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015. Napokon sám žalovaný navrhol žalobcovi
dňa 10.10.2014 uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou od 1.1.2015. Žalobca ďalej
uviedol, že uznanie záväzku môže byť aj súčasťou iných úkonov dlžníka a nemusí byť ani nazvané
ako „uznanie záväzku“. Privatívna novácia obsiahnutá v Zmluve o dodávke a doplatku 2015 podľa

žalovaného spočíva v tom, že doterajší záväzok nahradený novým záväzkom. Lenže akákoľvek novácia
vždy predpokladá existenciu a nespornosť prvšieho záväzku a ak bol tento nahradený novým záväzkom
po 15.8.2014 s jeho účinnosťou od 1.1.2015 jasne to znamená, že žalovaný potvrdil jeho existenciu.
Ak žalovaný tvrdí, že záväzok na reálne poskytnutie podpory pre rok 2015 žalobcovi mohol vzniknú iba
ak si tento splnil do 15.8.2014 oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore,

potom navrhnutie a uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 žalovaným a inštruovanie k fakturácii
podľa nej pre rok 2015 predstavuje potvrdenie splnenia tejto povinnosti a jasné uznanie práva na reálne
poskytnutie predmetnej podpory pre rok 2015. Zmluvný vzťah založený Zmluvou o dodávke a doplatku
2015 bol jednoznačne založený s účinnosťou od 1.1.2015 a po 15.8.2014. Ak by malo byť pravdou, že
oznamovacia povinnosť žalobcu pre rok 2015 nebola splnená do 15.8.2014, potom by takúto zmluvu

mohol žalovaný navrhnúť a uzavrieť po 15.8.2014 s jej účinnosťou až od 1.1.2016 a neinštruoval by
žalobcu k fakturácii podľa uzavretej zmluvy pre rok 2015. Žalobca reagoval na tvrdenie žalovaného
k na ním predloženým rozsudkom súdu prvej inštancie v obdobných veciach. Poukázal, že jedno z
prvostupňových rozhodnutí bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018
zo dňa 28. 6. 2019 z dôvodu procesného pochybenia a ani jeden z uvedených rozsudkov zákonne

konformným spôsobom nereagovali dostatočne na argumentáciu žalobcov.

8. Žalobca v podaní zo dňa 31.01.2021 uviedol, že naďalej trvá na súkromnoprávnej a zmluvnej povahe
žalovaného nároku, ktorý sa vzťahuje k časti roku 2015. K návrhu na uzavretie Zmluvy o dodávkea doplatku ako aj k jej uzavretiu pritom došlo po 15.8.2014, kedy žalovaný vedel a musel vedieť, či
si žalobca voči nemu splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015.
Žalobca trvá aj na tom, že ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore nemá kogentnú ale dispozitívnu

povahu. Žalobca opätovne poukazuje na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014-471
zo dňa 21.11.2017. Uviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.
3. 2017 jednoznačne vyplýva, že ex lege následok bol spojený iba s ustanovením § 4 ods. 3 Zákona
o podpore v jeho znení účinnom pred 1. 1. 2014. Účinok podľa tohto ustanovenia má však už povahu
súkromnoprávnej sankcie. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. 1. 2019

jasne potvrdil súkromnoprávnu povahu nárokov. Žalobca trvá na tom, že žalovaný písomne uznal svoj
záväzok voči žalobcovi poskytovať mu uplatnenú podporu pre rok 2015 podľa Zákona o podpore, a
to prostredníctvom sprievodného listu zo dňa 10.10.2014, ku ktorému bol pripojený návrhu Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015, ako aj prostredníctvom sprievodného listu zo dňa 10.12.2014, ku ktorému
bola pripojená uzavretá Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, to všetko za platnosti a účinnosti Zmluvy
o dodávke a doplatku 2013.V predmetnom spore je dôležité, že Zákon o podpore za stanovených

podmienok ustanovuje povinnú podporu výroby elektriny o.i. formou odberu elektriny za cenu na straty a
formou doplatku za vyrobenú elektrinu a zákonnú kontraktačnú povinnosť prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy ohľadne podpory formou odberu elektriny za cenu na straty. Medzi žalobcom a
žalovaným bola dňa 12. 2. 2013 uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku 2013, a to na dobu neurčitú.
Táto zmluva platila až do 31.12.2014 a od 1.1.2015 bola nahradená Zmluvou o dodávke a doplatku

2015 uzavretou 9.12.2014 na návrh žalovaného resp. aj spoločnosti VSE. Sprievodný list žalovaného
zo dňa 10.10.2014 obsahoval aj žiadosť, aby žalobca pripojený návrh trojstrannej zmluvy podpísal a
doručil žalovanému. Žalovaný a ani spoločnosť VSE v súvislosti s návrhom a aj uzavretím Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015 nevyjadrili žiadnu námietku alebo výhradu, že by predmetná oznamovacia
povinnosť žalobcu práve pre rok 2015 nebola splnená, alebo že by Zmluva o dodávke a doplatku 2015

z takéhoto dôvodu nemala byť účinná aj pre rok 2015 ale až pre rok 2016 a nasledujúce roky. V čase
návrhu a aj uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 existoval záväzok žalovaného zo Zmluvy o
dodávke a doplatku 2013 a žalovaný počas platnosti a účinnosti tejto zmluvy aj uznal, že takýto jeho
záväzok poskytovať žalobcovi už uplatnenú podporu existuje práve pre rok 2015. Žalobca tvrdí, že si
včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015 aj

voči žalovanému, t.j. oznámil žalovanému do 15.8.2014 uplatnenie podpory odberom elektriny za cenu
na straty a doplatkom vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.05.2021 uviedol, že základnou rozhodujúcou skutočnosťou
pre meritum sporu je posúdenie oprávnenosti žalobcom uplatneného žalobného nároku predovšetkým

samotné splnenie povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o
OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť URSO
a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3
ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k
15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Poukázal na bod 63. a 64. uznesenia Krajského súdu

v Košiciach vo veci samej, sp. zn.: 2Cob/137/2018, na právny názor, ktorý vyslovil Krajský súd v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 3Cob/41/2019 a v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Cob/91/2019.
Dôležitou a rozhodujúcou skutočnosťou je, či žalobcom bolo žalovanému v zákonom stanovenej lehote
doručené oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny a uplatnení podpory
v roku. Rovnaký názor o merite sporu vo veci samej bol vyslovený v judikatúre Krajského súdu v

Košiciach, Okresného súdu Košice I, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, aj Krajským súdom
v Žiline a rovnako aj Krajským súdom v Bratislave. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn.: 13Cob/137/2018 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4Cob/170/2018. Rozhodujúcou
skutočnosťou pre rozhodnutie tunajšieho súdu je výlučne skutočnosť, či žalobca doručil oznámenia o
predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny a uplatnení podpory v zmysle § 4 ods. 2

písm. c) zákona o OZE v zákonom stanovenej lehote žalovanému. Zásielka, na ktorú žalobca poukazuje,
neobsahovala skutočnosti požadované ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Žalovaný
splnenie si oznamovacej povinnosti žalobcu neeviduje a tomuto do uplynutia zákonom stanovenej lehoty
nebolodoručenéžiadneoznámenieobsahujúcezákonompožadovanéúdajevzmysle§4ods.2písm.c)
zákona o OZE. Zásielka neobsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo, že jeho úmyslom bolo splnenie

si povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Predmetná zásielka neobsahovala žalobcom
uvádzané dokumenty, ale len žiadosť o vydanie stanoviska k projektu. Splnenie povinnosti žalobcom
voči žalovanému bolo už predmetom posudzovania v konaní vedenom pod sp. zn.: 33Cb/44/2016,
kde tunajší súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca si voči žalovanému svoju povinnosťnesplnil. Rozhodujúcim momentom splnenia zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE, je moment doručenia oznámenia o uplatnení podpory a predpokladanej charakteristike
dodávky elektriny na nasledujúci kalendárny rok žalovanému, pretože až týmto momentom sa takýto

jednostranný právny úkon žalobcu stáva voči žalovanému perfektným. Poukázal na právny názor
Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018, uznesení sp. zn. 3Obdo/72/2019 a uznesení
sp.zn.3Obdo/116/2019.Žalobcompredloženýformulárbezuvedenéhodátumunebolsúčasťouzásielky
s podacím číslom A. zo dňa 04.07.2014. Zásielka s podacím číslom RP912125965SK odosielaná
spoločnosťou Tatranská mliekareň a.s. ako odosielateľom dňa 04.07.2014 bola doručená žalovanému

dňa 08.07.2014 a táto obsahovala výlučne žiadosť o vydanie stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok,
PD /projektovú dokumentáciu/ a mapu. Žalobcom predložený formulár bez bližšieho dátumu a bez
osoby adresáta nebol súčasťou predmetnej zásielky s podacím číslom A. a tento sa v zákonom
stanovenej lehote do 15.08.2014 nedostal do dispozičnej sféry žalovaného. Poukázal na právny názor
Krajského súdu v Žiline v rozsudku sp. zn. 13Cob/231/2019 a Krajského súdu v Bratislave v rozsudku
sp. zn. 4Cob/170/2018. Dôkazné bremeno preukázať splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o OZE žalobcom voči žalovanému zaťažuje práve samotného žalobcu. Žalobcom predložená
fotokópia formulára bez bližšie uvedeného dátumu a bez bližšie uvedenej osoby adresáta žiadnym
spôsobom nepreukazuje, že predmetný žalobcom predložený formulár bol skutočne odoslaný na adresu
žalovaného a že tento bol skutočne doručený do dispozičnej sféry žalovaného. Rovnako ani žalobcom
predložený podací hárok o odoslaní zásielky spoločnosťou Tatranská mliekareň a.s. s podacím číslom

A. na adresu žalovaného v súlade s vyššie citovanou judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že
obsahom predmetnej zásielky bola listina s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2008 a uznesenie sp. zn. 5Obo 163/2006
zo dňa 19.09.2007, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo268/2011. Žalobca nevie tunajšiemu
súdu hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetný formulár bol alebo nebol doručený žalovanému.

Vzhľadom na žalobcom samým deklarovanú dôkaznú núdzu pri preukazovaní splnenia jeho povinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je potrebné dospieť k záveru, že žalobca si povinnosť podľa
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému nesplnil v zákonom stanovenej lehote
(t.j. do 15.8.2014), a preto si nemôže na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny
uplatniť právo podľa § 4 ods. 1 písm. b) ani c) na nasledujúci kalendárny rok (t.j. na rok 2015), a teda

mu nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Žalobcom predložený formulár
neobsahuje zákonom obligatórne požadovanú náležitosť v podobe uplatnenia podpory podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c) zákona o OZE na rok 2015, teda nepredstavuje splnenie povinnosti žalobcu v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Povinnosť zakotvená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zložená
z dvoch častí. Prvou časťou je oznámenie predpokladaného množstva dodávky elektriny, ktoré má

notifikačný charakter a druhá, ktorou je povinnosti výrobcu z obnoviteľných zdrojov energie uplatniť si
podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Uplatnenie si podpory podľa § 3 ods. 1 písm.
b) a c) zákona o OZE je jednostranným úkonom výrobcu smerujúcim primárne voči prevádzkovateľovi
distribučnej sústavy, ako aj voči ÚRSO, nevyhnutným na to, aby výrobca priznané právo na podporu
reálne zhmotnil a premietol do reálneho nadobudnutia podpory. Zo žalobcom predloženého dokumentu

je zrejmé, že druhá časť hypotézy predmetnej právnej normy v ňom nie je obsiahnutá, a teda nie je
možné považovať jeho zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE za
riadne splnenú. V súvislosti s tvrdením žalobcu poukázal žalovaný na právny názor Krajského súdu v
Žiline v rozsudku sp. zn. 14Cob/166/2018 a rozsudku sp. zn. 6Co/308/2018, kde sa zaoberal presne
obdobnou situáciou, aká je predmetom prejednávaného sporu v tomto konaní. Samotné oznámenie

odhadovaného množstva vyrobenej elektrickej energie obsiahnuté v žalobcom predloženom formulári, v
sebe nezahŕňa aj oznámenie uplatnenia podpory a svoju vôľu neprejavil riadnym spôsobom. V žalobcom
predloženom formulári nie je obsiahnutý prejav vôle žalobcu oznámiť uplatnenie podpory, nie je z neho
zrejmé voči komu by mala takáto vôľa smerovať a rovnako z neho nie je zrejmá vôľa uplatniť si podporu
ako ani druh a rozsah uplatnenej podpory, a teda nie je z neho zrejmé, k čomu smeruje a aké práva

a povinnosti z neho majú vzniknúť. Pokiaľ sa jedná o obsah svedeckej výpovede zo strany žalobcu v
jeho písomných podaniach, tieto nie sú pre rozhodovanie tunajšieho súdu podstatné. Pre tunajší súd
je smerodajný výlučne obsah samotnej vlastnej výpovede svedka zaznamenaný v zápisnici Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 20.01.2020 na dožiadanie tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp.
zn.: 29Cb/61/2016, z ktorého obsahu je zrejmé, že čo do obsahu a vizuálu tento popisoval úplne iný

dokument než dokument predložený žalobcom, ktorým sa tento snaží preukázať splnenie povinnosti
žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a rovnako je z obsahu predmetnej svedeckej
výpovede zrejmé, že svedok sám predmetný formulár neodosielal, pri jeho odosielaní nebo prítomný a
ani sa o jeho odoslanie nezaujímal. Takáto svedecká výpoveď teda nemôže byť relevantným dôkazompreukazujúcim splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému.
Takúto výpoveď považuje za účelovú a je z nej zrejmé, že jej cieľom bolo zvrátiť vzniknutý stav a s ním
spojené negatívne hmotnoprávne následky a odstrániť nedostatok v podobe opomenutia vyhotovenia a

odoslania oznámenia o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny a uplatnení podpory
ako jednej z nových pracovných povinností. Takáto výpoveď nemôže predstavovať objektívny dôkaz o
skutočnom obsahu zásielky odosielanej dňa 04.07.2014 a rovnako ani o splnení povinnosti žalobcu v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému. Žalovaný sa vyjadril k vedeniu podateľne
žalovaného a uviedol, že funguje správne a zápisy v nej obsiahnuté zodpovedajú skutočnému obsahu

doručených zásielok a akékoľvek domnienky naznačované právnym zástupcom žalobcu o nesprávnom
vedení podateľne žalovaného nemajú žiadne odôvodnenie. Ďalej uviedol, že Zmluva o dodávke elektriny
neobsahuje žiadne odchylné dojednanie, ktoré by vylučovalo aplikáciu sankcie v § 4 ods. 3 zákona
o OZE a umožňovalo žalobcovi uplatniť si a reálne nadobudnúť podporu aj v prípade nesplnenia si
jeho obligatórnych zákonom stanovených povinností v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE. Akékoľvek
podklady týkajúce sa cenového konania žalovaného na ÚRSO a v nich obsiahnuté predpokladané údaje

ako aj akákoľvek iná vzájomná komunikácia medzi ÚRSO a žalovaným nie sú spôsobilé preukázať
odoslanie ani doručenie žalobcom predloženého formulára bez bližšie uvedeného dátumu a adresáta a
užvôbecniesúspôsobilépreukázaťodoslanieadoručeniezákonomoOZEvyžadovanéhooznámeniao
uplatnení podpory a predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej elektriny na rok 2015 v zmysle §
4ods.2písm.c)zákonaoOZEžalovanémuriadneavčas.PoukázalnarozsudokKrajskéhosúduvŽiline

sp.zn. 13Cob/137/2018. V rámci cenových konaní a celkovej tvorby finančných rezerv pre poskytovanie
podpory výrobcom sa s podporou pre elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu nepočítalo a to práve z
dôvodu, že si tento nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE riadne a včas.
Vykonávanie dôkazov zoznamami ÚRSO a spismi ÚRSO je bezpredmetné pre meritum sporu, nakoľko
toto nie je spôsobilé preukázať, či si žalobca voči žalovanému splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.

2 písm. c) zákona o OZE riadne, t.j. konkrétnym a určitým prejavom vôle so zákonom požadovanými
obligatórnymi náležitosťami a včas.

10. Žalobca v podaní zo dňa 16.06.2021 zotrváva na svojej doterajšej argumentácii, že medzi žalobcom
a žalovaným bol založený zmluvný vzťah súkromnoprávnej povahy. Bezprostredne po 15. 8. 2014

musel žalovaný vedieť, či si žalobca práve voči žalovanému splnil v termíne do 15. 8. 2014 svoju
oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pre rok 2015. V prípade zákonnej
kontraktačnej povinnosti stanovenej Zákonom o podpore sa takáto kontraktačná povinnosť realizuje
prostredníctvom predpísanej zmluvy. V prípade, ak by neboli splnené podmienky pre povinné uzavretie
zmluvy podľa Zákona o podpore, táto zmluva môže byť aj tak uzavretá s ohľadom na zmluvnú autonómiu

súkromnoprávnych subjektov. Jasne a jednoznačne dohodnutá účinnosť Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 má za uvedených okolností prednosť pred akýmkoľvek dispozitívnym ustanovením zákona. Preto
je dispozitívna povaha uvedeného ustanovenia kľúčová. Rozsudok, ktorý riešil právnu podstatu tohto
sporu je rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 - 471 zo dňa 21. 11. 2017. Poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. 3. 2017, nález Ústavného súdu

SR sp. zn. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. 1. 2019, a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 299/2017. Uviedol, že všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu SR na ktoré sa odvoláva žalovaný
boli vydané v dovolacích konaniach, v ktorých bol Najvyšší súd SR viazaný rozsahom dovolania a
aj dovolacími dôvodmi s poukazom na § 439 a § 440 CSP. Z tohto dôvodu nie je možné pripisovať
uvedeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR akýkoľvek určujúci význam pre vymedzenie merita tu

prebiehajúceho sporového konania. Keďže žalovaný poukazuje aj na rozsudky Krajského súdu v Žiline
a Krajského súdu v Bratislave, je potrebné uviesť, že vo všetkých tam prejednávaných a rozhodovaných
sporoch išlo o principiálne odlišný skutkový a aj právny stav. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie
sp. zn. 33Cb/44/2016 zo dňa 24. 9. 2018 žalovaný poukázal na to, že ten nie je právoplatný, pretože
žalobca proti nemu podal odvolanie, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. Žalobca sa venoval otázke

preukázania doručenia oznámenia žalobcu o uplatnení podpory pre rok 2015 žalovanému a evidencii
prijatých poštových zásielok.

11. Žalobca v podaní zo dňa 28.06.2021 v plnej miere zotrváva na svojej doterajšej argumentácii o merite
tohto sporu. Poukazuje nie len na uzavretie uvedenej zmluvy s jej dohodnutou účinnosťou od 1.1.2015

ale aj na to, že uzavretie tejto zmluvy práve s jej účinnosťou od 1.1.2015 bolo navrhnuté žalovaným a
to 10.10.2014. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 je pre rok 2015 za uvedených okolností jednoznačne
právnym titulom, z ktorého vyplýva záväzok žalovaného vyplácať žalobcovi doplatok v roku 2015. V
prípade, ak by neboli splnené podmienky pre povinné uzavretie zmluvy podľa Zákona o podpore, takátozmluva môže byť aj tak uzavretá s ohľadom na zmluvnú autonómiu súkromnoprávnych subjektov. Takto
uzavretá zmluva potom predstavuje právny titul sama osebe, pokiaľ jej uzavretie zákon nezakazuje.
Žalobca uviedol, že je dostatočne preukázané, že žalobca si povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona

o podpore voči žalovanému pre rok 2015 splnil. Po 15.8.2014 a pri predložení návrhu Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015 a ani pri uzavretí Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s jej dohodnutou účinnosťou od
1.1.2015žalovanýaaniVSEnikdyanivnajmenšomnenamietali,žebysižalobcauvedenúoznamovaciu
povinnosť voči žalovanému nebol splnil. Zároveň žalovaný dňa 28.11.2014 voči ÚRSO notifikoval a
uplatnil si zohľadnenie plánovaných nákladov na podporu pre rok 2015 aj za žalobcu a tiež voči ÚRSO

uviedol, že ohľadne zariadenia žalobcu na výrobu elektriny došlo k splneniu povinnosti žalobcu podľa §
4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore v termíne do 15.8.2014. Žalobca sa následne vyjadril k rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/166/2018 zo dňa 27.6.2019, k rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6Co/308/2018 zo dňa 29.4.2020, k rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/46/2018
zo dňa 19.9.2018, k rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/137/20181 zo dňa 20.2.2019, k
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/3/2019 zo dňa 27.6.2019, k rozsudku Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 4Cob/2/2020 zo dňa 26.2.2020.

12. Súd v priebehu konania uznesením sp. zn. 33Cb/31/2019-725 zo dňa 09.09.2022 prerušil konanie
do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky
v právne veci vedenej na Okresnom súde Košice I sp.zn. 33Cb/44/2016. Rozhodol tak z dôvodu, že

skutkový aj právny stav konania vo veci samej a konania, ktoré je predmetom preskúmavania zo strany
Najvyššieho súdu SR je obdobný a pre rozhodnutie v oboch právnych veciach je rozhodujúce posúdenie
totožných skutkových okolností, totožných právnych otázok a správna aplikácia a interpretácia totožných
zákonných ustanovení. Právne posúdenie sporných právnych otázok a interpretácie dotknutých
zákonnýchustanovenízostranyNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikybudesmerodajnéarozhodujúce

pre posúdenie totožných právnych otázok zo strany tunajšieho súdu a v nadväznosti na to aj na samotný
výsledok sporu vo veci samej.

13. Proti uzneseniu Okresného súdu Košice I o prerušení konania sp. zn. 33Cb/31/2019-725 zo dňa
09.09.2022 podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Cob/24/2023-796

rozhodol tak, že zrušil uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 33Cb/31/2019-725 zo dňa 9.9.2022.

14. Žalovaný v podaní zo dňa 18.01.2024 poukázal na to, že všetky skutkové aj právne otázky, ktoré sú
predmetomtohtosporu,boliužpredmetomposudzovaniazostranyKrajskéhosúduvKošiciachvkonaní
vedenom pod sp. zn.: 4Cob/180/2022 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn.: 3Cob/14/2019, kde Krajský

súd v Košiciach jednoznačne konštatoval, že žalobca si voči žalovanému svoju povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nesplnil. Pre rozhodnutie a posúdenie oprávnenosti uplatneného
nároku je významná skutočnosť, či si žalobca voči žalovanému a súčasne voči ÚRSO riadne a včas
splnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Uviedol, že práve názory
a závery Krajského súdu v Košiciach v rozsudkoch sp. zn.: 3Cob/98/2022, sp. zn.: 3Cob/126/2022,

sp. zn.: 4Cob/179/2022, sp. zn.: 4Cob/180/2022 a sp. zn.: 3Cob/14/2019, sú pre predmet tohto sporu
smerodajné. Žalobcovi sa v predmetnom konaní nepodarilo preukázať jeho tvrdenie o údajnom odoslaní
nímpredloženéhoformuláranaadresužalovanéhoaužvôbecsamunepodarilopreukázaťjehotvrdenie
oúdajnomdoručenínímpredloženéhoformuláradodispozičnejsféryžalovaného.Žalobcompredložená
fotokópia žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetný žalobcom predložený formulár bol skutočne

odoslaný na adresu žalovaného a že tento bol skutočne doručený do dispozičnej sféry žalovaného.
Rovnako ani žalobcom predložený podací hárok o odoslaní zásielky žiadnym spôsobom nepreukazuje,
že obsahom predmetnej zásielky bola listina s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
Rovnako ani zmätočná svedecká výpoveď B. C., nepreukazuje, že žalobcom predložený formulár bol
skutočne odoslaný na adresu žalovaného a už vôbec nepreukazuje, že tento bol v zákonom stanovenej

lehote skutočne doručený do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobcom predložený formulár s predikciou
výroby a dodávky elektriny na roky 2013, 2014 a 2015 bez súčasného oznámenia o uplatnení si podpory,
bez dátumu a bez uvedenej osoby adresáta, nie je možné považovať za splnenie povinnosti žalobcu
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, nakoľko tento neobsahuje ustanovením § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE obe obligatórne kumulatívne požadované náležitosti. Poukázal na to, že dôkazné

bremeno ohľadom doručenia formulára zaťažuje samotného žalobcu. Žalobca svoje dôkazné bremeno
v prejednávanom spore neuniesol a nepreukázal, že listinu obsahujúcu ustanovením § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE obligatórne požadované náležitosti v zákonom stanovenej lehote skutočne odoslal naadresu žalovaného a že táto bola v zákonom stanovenej lehote skutočne doručená do dispozičnej sféry
žalovaného.

15. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 22.2.2024 uviedol, že z rozsudkov Krajského súdu v Košiciach,
na ktoré poukazuje žalovaný sa iba dva priamo týkajú žalobcu (sp. zn. 3Cob/14/2019 a sp. zn.
4Cob/180/2022) a proti obom rozsudkom žalobca podal dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Uviedol, že výroba, distribúcia a dodávka elektriny je realizovaná prostredníctvom súkromnoprávnych
subjektov, ktorých vzájomné vzťahy pri uvedených činnostiach sú štandardne súkromnoprávne.

Zákon o podpore OZE upravoval iba prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav povinne
poskytovanú podporu, ktorej poskytovanie bolo prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav
následne kompenzované a nebránil a nezakazoval, aby sa títo prevádzkovatelia dobrovoľne zaviazali
k poskytnutiu podpory aj bez splnenia zákonom daných predpokladov, pričom ale v takýchto prípadoch
im neboli náklady na takúto podporu kompenzované. Táto právna norma sa týka súkromnoprávnych
vzťahov medzi súkromnoprávnymi subjektmi - výrobcami elektriny z OZE a KVET a prevádzkovateľmi

regionálnych distribučných sústav výlučne v rámci predmetu, rozsahu a účelu úpravy danej Zákonom
o podpore OZE. Účel právnej úpravy danej Zákonom o podpore OZE vôbec nespočíva v tom, aby sa
súkromnoprávnym subjektom v ich súkromnoprávnych vzťahoch zakazovala širšia zmluvne dohodnutá
podpora výroby elektriny alebo voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory; predmetný účel zákona
je obmedzený práve iba na zabezpečenie povinnej podpory prostredníctvom zákonnej kontraktačnej

povinnosti, kde podľa § 5 ods. 1 Zákona o podpore OZE iba náklady na takúto povinnú podporu
sú následne prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy kompenzované resp. zohľadňované
v cenovom konaní pred ÚRSO v rámci schvaľovania TPS. Záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol
medzi žalovaným, spoločnosťou VSE a žalobcom na základe Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je
právnym vzťahom súkromnoprávneho charakteru, v ktorom ani jedna jeho strana nevystupuje ako

nadradený subjekt, pretože všetky zmluvné strany Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 sú obchodnými
spoločnosťami – podnikateľmi, ktoré sú v navzájom rovnom postavení. Sprievodný list žalovaného zo
dňa 10.10.2014 explicitne adresovaný žalobcovi k priloženému návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 uvádzal, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 upraví všetky relevantné práva medzi žalobcom,
žalovaným a spoločnosťou VSE. Žalovaný zároveň v uvedenom sprievodnom liste naliehal, aby žalobca

priložený návrh zmluvy podpísal a zaslal mu ho čo najskôr tak, aby všetky zmeny nastali s účinnosťou od
1.1.2015. Sprievodný list ani len nenaznačovali, že by navrhovaná zmluva nemala alebo nemohla byť v
celosti alebo čiastočne plnená v roku 2015. Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá dňa 9. 12.
2014 bez akýchkoľvek výhrad žalovaných. Sprievodným listom zo dňa 10. 12. 2014 žalovaný inštruoval
žalobcu k fakturácii podľa uzavretej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a to práve pre rok 2015. V

čase návrhu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a aj v čase podpisu uvedenej zmluvy za žalovaného
a za spoločnosť VSE konajúcej z poverenia žalovaného, žalovaný musel vedieť a vedel, či mu žalobca
predtým oznámil uplatnenie podpory na rok 2015 podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE a
teda či bude alebo nebude povinný poskytovať žalobcovi v roku 2015 povinnú podporu podľa Zákona
o podpore OZE. V čase návrhu na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo strany žalovaného

a aj v čase jej podpisu za žalovaného a za spoločnosť VSE žalovaný nespochybniteľne vedel, či bude
alebo nebude povinný povinnú podporu podľa Zákona o podpore OZE.

16. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 22.07.2024. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu
uviedol, že trvá na svojich doterajších písomných vyjadreniach. Poukazuje na to, že v obdobnej

veci pod sp. zn. 29Cb/61/2016 súd prerušil konanie do právoplatného skončenia konania uvedeného
pod spisovou značkou 33Cb/44/2016 a uvádza, že prvýkrát v odôvodnení tohto rozhodnutia sú
riadne špecifikované otázky na základe ktorých dochádza k prerušeniu konania v danej veci. Pritom
poukazuje nato, že doterajšie prerušenia konania ako aj rozhodnutia Krajského súdu, vlastne sa
venoval trom okruhom a to nešpecifikovanému dôvodu na prerušenie konania, respektíve odpadnutie

toho dôvodu, respektíve na právnu relevanciu ohľadom splnenia si oznamovacej povinnosti v zmysle
Zákona o obnoviteľných zdrojoch v energetike, pričom právny zástupca žalobcu uvádza, že všetky svoje
argumenty ohľadom na prerušenie konania boli uvedené v jeho poslednom vyjadrení a v návrhu.

17. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa takisto pridržiava svojich doterajších

písomných vyjadrení. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré
boli vydané v súvislosti s prebiehajúcimi konaniami. Ani jedno z uvedených rozhodnutí sa nezaoberala
právnym posúdením veci alebo zrušením rozhodnutia prvostupňového súdu s tým, že Najvyšší súd
vlastnevosvojichrozhodnutiachlenvychádzalztoho,žerozhodnutieKrajskéhosúdunebolodostatočneodôvodňované. Zároveň poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazne bremeno svojich tvrdení a jeho
nárok žiada, aby súd neuznal, zamietol.

18. Podľa ust. § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ o podpore“),
prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014, podmienky podpory výroby elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou
pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú

zachované podľa doterajších predpisov.

19. Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, podpora výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa
zabezpečuje podľa písm. b) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do
ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, podľa písm. c) doplatkom.

20. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b), c), d) zák. o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, výrobca
elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na
podporu"), má právo na b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov
energiealebovysokoúčinnoukombinovanouvýrobou,ktorúdodalzakalendárnymesiacalebovprípade

malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom
povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny,
c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac d)
odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu

elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty.

21. Podľa ust. § 4 ods. 2 zák. o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, výrobca elektriny s právom na
podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou

kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú
charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť
Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej

sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami
podpory podľa tohto zákona.

22. Podľa ust. § 4 ods. 3 zák. o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, výrobca elektriny s právom na
podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení
na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

23. Podľa ust. § 269 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ustanovenia upravujúce v II hlave

tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami
zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv.

24. Podľa ust. § 269 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, účastníci môžu uzavrieť aj takú
zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich

záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

25. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vyššie citovaného zákonných ustanovení, súd mal
za preukázané, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o dodávke elektriny a
doplatkuzaelektrinuvyrobenúzobnoviteľnýchzdrojovenergieavysokoúčinnoukombinovanouvýrobou

a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_508_2013. Táto zmluva bola platná, účinná a aj oboma
stranami plnená až do dňa 1.1.2015, od kedy bola nahradená Zmluvou o dodávke a doplatku 2015
uzavretou dňa 9.12.2014 medzi žalobcom, žalovaným a VSE.26. Pre relevantné obdobie bola žalobcovi, prostredníctvom rozhodnutia ÚRSO č. 1258/2013/E-OZ zo
dňa 25.3.2013, schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku 136,33 EUR/MWh. Cena elektriny na
straty pre rok 2015 (ACESTR2015) predstavovala 44,0150 EUR/MWh (čo vyplýva z rozhodnutia ÚRSO

č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014 vydaného pre žalovaného).

27. V konaní bolo preukázané, že do dispozičnej sféry žalovaného sa dostala len žiadosť o vydanie
stanoviska k projektu - Teplovod Kežmarok, PD /projektová dokumentácia/ a mapy, ktorú mal súd za
preukázanú z fotokópie strany z Evidencie prijatej pošty spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s.

z 8.7.2014, že pri zásielke č. RP91212596 pod poradovým číslom 41970 je uvedený zápis: podacia
pošta Kežmarok 1, odosielateľ Tatranská mliekareň a.s., obsah správy - žiadosť o vydanie stanoviska
k projektu.

28.Súdvychádzalzfotokópiepodaciehohárkuč.EPH002690490,zktorejvyplývaúdajoodosielateľovi:
Tatranská mliekareň a.s., Nad Traťou 26, 060 01 Kežmarok, s dátumom podania 4.7.2014, pod podacím

číslom A., pričom tu ide o odoslanie bližšie neidentifikovanej poštovej zásielky žalobcom adresátovi
Východoslovenská distribučná a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice s dátumom poštovej pečiatky Kežmarok
dňa 4.7.2014. Uvedený údaj o poštovej zásielke v tomto prípade konkrétne nedokazuje jej obsah, a teda
ani odoslanie dokumentov.

29. Žalobca svoje tvrdenie, že ním predložené oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky
vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.05.2014 sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného, v
priebehuceléhokonanianepreukázal;takýtoprávnyúkonžalobcutedaniejemožnépovažovaťvzmysle
§ 45 ods. 1 OZ za perfektný a povinnosť žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE teda nie
je možné považovať za splnenú.

30. Dôkazné bremeno ohľadom doručenia predmetného formulára a perfektnosti právneho úkonu
žalobcu zaťažuje žalobcu. To vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 2Obdo/7/2021,
v rámci ktorého Najvyšší súd SR v bodoch 60. - 64. jednoznačne zdôrazňuje, že: „61. Dovolací
súd zdôrazňuje, že v prípade sporu o doručení písomnosti dôkazné bremeno o doručení zaťažuje

odosielateľa. Ak žalovaný ako adresát namietol doručenie spornej zásielky žalobcu zo dňa 12.08.2014
do jeho dispozičnej sféry, bolo úlohou konajúcich súdov prešetriť, či došlo k doručeniu žalobcom
uvádzanej zásielky zo dňa 12.08.2014, to aj s akcentom na hmotnoprávny charakter (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2019, sp.zn.: 2Obdo/18/2018; uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30.11.2020, sp.zn.: 4 Obdo/90/2020; Nález Ústavného súdu SR zo dňa 22.03.2017, sp.zn.: PL.

ÚS 50/2015). ak konajúce súdy nepreniesli dôkazné bremeno zo žalovaného (adresáta) na žalobcu
(odosielateľa), dopustili sa takého procesného postupu, ktorým konanie zaťažili vadou spočívajúcou
v porušení zásady, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu
neexistenciuurčitejskutočnosti,resp.niečo,čosanikdynestalo,keďžepreukazovanietakejtonegatívnej
skutočnosti je objektívne nemožné. 64. Žalovaný totiž nemá možnosť preukázať, že spornú zásielku

žalobcu zo dňa 12.08.2014 (ako ani predmetné oznámenie o uplatnení podpory vrátane oznámenia o
predpokladanej charakteristike dodávky elektriny vyrobenej zariadením žalobcu z obnoviteľných zdrojov
energie) od žalobcu neobdržal). Takáto požiadavka by bola popretím tzv. negatívnej dôkaznej teórie,
podľa ktorej nie je možné preukazovať neexistujúce skutočnosti.“.

31. Žalobcom predložená fotokópia hlásenia o predpokladanej charakteristike dodávky vyrobenej
elektriny, žiadnym spôsobom nepreukazuje, že predmetné žalobcom predložené hlásenie bolo skutočne
práve obsahom zásielky s podacím číslom A. XXXXXXXXXXX zo dňa 4.7.2014 a že predmetné
žalobcom predložené hlásenie bolo skutočne odoslané na adresu žalovaného a že toto bolo skutočne
doručené do dispozičnej sféry žalovaného. Rovnako ani žalobcom predložený podací lístok - č.

EPH002690490oodoslanízásielkyneznámehoobsahuspodacímčíslomA.XXXXXXXXXXXnaadresu
žalovaného v súlade s vyššie citovanou judikatúrou žiadnym spôsobom nepreukazuje, že obsahom
predmetnej zásielky bola aj listina žalobcu s náležitosťami v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
a že predmetné žalobcom predložené oznámenie bolo skutočne odoslané na adresu žalovaného a že
toto bolo skutočne doručené do dispozičnej sféry žalovaného.

32. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017
táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z. z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014
nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou. Súd dáva do pozornosti časť odôvodneniaNálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, v ktorom je
uvedené: „...ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE
majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako

subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp.
informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zák. o podpore OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen
vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu“ ( ÚRSO). Vo
vzťahu k tvrdeniu žalobcu o nepreukázaní oznámenia žalovaným o tom, že žalobca nemá právo uplatniť
si nárok na podporu v roku 2015, súd upriamuje pozornosť na tú časť odôvodnenia daného nálezu, v

ktorom je uvedené „sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zák. o podpore OZE spočívajúci v
nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu zániku práva
na podporu, ktorý je špecificky upravený v §3b ods. 2,3 a 5 zákona o podpore OZE; tento mechanizmus
sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v
ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení zákona o podpore OZE.“ K nejednoznačnosti
ust. § 4 ods. 3 zákona o OZE bolo v náleze okrem iného uvedené ...... „Z normatívneho textu § 4 ods. 3

zákona o podpore OZE ( aj s prihliadnutím na osobitnú úpravu práva na podporu podľa §3b ods. 2,3 a 5
zák. o podpore OZE) možno totiž podľa názoru ústavného súdu zjavne vyvodiť, že nemožnosť uplatniť
si právo na podporu sa vzťahuje len „... na nasledujúci kalendárny rok“

33. V zmysle cit. zák. ust. § 4 ods. 2 písm. c Zákona o podpore zák. o podpore bol žalobca povinný

oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.
b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci
kalendárny rok, t.j. na rok 2015.

34. V cit. zák. ustanoveniach je jasne uvedené, že má to byť oznámenie prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, čo podľa
názoru súdu zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé, a teda ani preukázané splnenie uvedenej povinnosti.

35. Nakoľko žalobca svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nesplnil voči
žalovanému v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), jeho právo na podporu v nasledujúcom

kalendárnom roku - vo vzťahu k žalovanému na daný nasledujúci kalendárny rok zaniklo - nemôže si
teda na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.
b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Žalobcovi teda nevznikol nárok na zaplatenie
žalovanej sumy s príslušenstvom voči žalovanému a preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.

36. Predmetom tohto sporu je, či žalobca si splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) OZE, a
teda, či vykonal voči žalovanému jednostranný právny úkon obsahujúci prejav vôle, ktorým si uplatňuje
podporu na rok 2015. Uvedené konštatoval aj vo svojom rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo
dňa 27. augusta 2019 v bode 52., kde uviedol.. „ výrobca elektriny s právom na podporu je povinný
oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3

ods.1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na
nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé,
že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne
uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.
Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená

porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory
avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu ( alebo naopak ),
nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.“.

37. Za moment oznámenia zákonom požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o

OZE je teda nevyhnutné považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry spoločnosti
Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a tento sa objektívne
mohol s jej obsahom oboznámiť. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o neurčitosti lehoty súd poukazuje
na to, že Najvyšší súd SR v uznesení 2Obdo/18/2018 uvádza, že lehota „k 15. augustu“ obsiahnutá v §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je: „..výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená

na presne stanovený dátum dňa 15. augusta...“

38. Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR k predmetnej otázke povahy a charakteru lehoty „k 15.
augustu“obsiahnutejv§4ods.2písm.c)zákonaoOZEzaujalijednotnýustálenýprávnynázor,želehotaje určená dostatočne a táto je lehotou hmotnoprávnou, ktorý právny názor plne zohľadňuje povahu strán
sporu, povahu dotknutej právnej normy ako aj samotnej povinnosti a s tým spojených hmotnoprávnych
následkov.

39. Taktiež Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení 2Obdo/18/2018 konštatuje, že stanovisko ÚRSO
charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je právne a v zmysle vyššie uvedeného za
správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať. Taktiež ako vyplýva
z doložených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/72/2019 zo dňa 20.11.2019, sp. zn.

3Obdo/116/2019 z 24.6.2020 je ustálenou praxou potvrdené týmito rozhodnutiami posudzovať charakter
tejto lehoty ako hmotnoprávny a stavať sa k výkladu pojmu k 15.8., t.j. ak právna skutočnosť nastane
najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, v danom prípade 15. augusta, za rozhodujúci moment
pre uplatnenie podpory podľa § 4 ods.2 písm. c) zákona o OZE.

40. Súd preskúmal aj otázku uznania záväzku, na ktorú poukazoval žalobca. Žalobca poukázal, na

sprievodný list žalovaného zo dňa 10. 10. 2014 doručený žalobcovi spolu s návrhom Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015, uzavretie navrhovanej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 dňa 9. 12. 2014 s jej
účinnosťou od 1. 1. 2015 a sprievodný list žalovaného zo dňa 10. 12. 2014 obsahujúci inštrukcie pre
žalobcukfakturovaniupodporyzarok2015,ktorýboldoručenýžalobcovispoluajspodpísanouZmluvou
o dodávke a doplatku 2015. Poukázal na to, že uznanie záväzku môže byť aj súčasťou iných právnych

úkonov dlžníka (žalovaného) a nemusí byť ani nazvané ako „uznanie záväzku“. K uvedenému súd
uvádza, že uznanie záväzku je len zabezpečovací právny inštitút, teda právny úkon ktorým dlžník svoj
záväzok voči veriteľovi uznáva nie je možné stotožňovať s právnym úkonom, z ktorého má údajne
uznávaný záväzok vzniknúť. Pôvodná zmluva o dodávke elektriny medzi žalobcom a žalovaným zanikla
dňom 31.12.2014. Z uvedeného nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že záväzok žalovaných na úhradu

podpory elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov žalobcovi v roku 2015 vznikol z pôvodnej zmluvy
o dodávke elektriny a tento bol následne novou zmluvou o dodávke elektriny účinnou od 01.01.2015
uznaný. Záväzok žalovaných uhrádzať žalobcovi podporu elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov
energie pre rok 2015 mohol vzniknúť až novou zmluvou o dodávke elektriny s účinnosťou na rok 2015,
ak by si žalobca v roku 2014 splnil riadne a včas všetky svoje zákonné povinnosti, vrátane povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Súd sa stotožňuje a prikláňa k obsiahnutej v bode 51.- bod
55. rozsudku Krajského súd v Košiciach sp. zn.: 4Cob/180/2022, ktorý sa vysporiadal s argumentáciou
žalobcu ohľadom údajného uznania záväzku.

41. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba

je nedôvodná, a preto ju zamietol.

42. Žalobca písomným podaním zo dňa 23.05.2024 podal návrh na prerušenie konania. Súd posúdil
predmetný návrh a považuje ho za neopodstatnený a nedôvodný. Konanie vo veci samej už raz bolo
prerušené a to uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn 33Cb/31/2019-725 z 9.9.2022 a to až

do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky
v právnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I sp. zn. 33Cb/44/2016. Predmetné uznesenie
tunajšieho súdu o prerušení konania bolo následne zo strany Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.:
4Cob/24/2023-796zodňa30.06.2023zrušené,zdôvodu,že:„neboldôvodprerušiťtotokonanie,pretože
niejetovsúladesčl.17základnýchzásadCivilnéhosporovéhoporiadku,podľaktorýchsúdvkonanímá

postupovať tak, aby vec bola prejednaná čo najrýchlejšie, aby sa predchádzalo zbytočným prieťahom,
aby bolo konanie hospodárne a bez neprimeraného zaťažovania strán sporu.“ Krajský súd v Košiciach v
bode 29. svojho uznesenia uložil súdu prvej inštancie povinnosť vo veci konať a rozhodnúť. Prerušenie
konania zo strany súdu by predstavovalo rozpor s inštrukciou odvolacieho súdu, ktorá je pre súd prvej
inštancie záväzná. Z dôvodu existujúcej rozhodovacej praxi všeobecných súdov v obdobných sporoch,

považujeme ďalšie prerušenia konania za absolútne nehospodárne a neodôvodnené.

43. Všetky skutkové aj právne otázky boli už predmetom posudzovania zo strany Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 4Cob/180/2022 a tiež zo strany súdu prvej inštancie v konaní
vedenom pod sp. zn.: 33Cb/44/2019, kde Krajský súd v Košiciach aj súd prvej inštancie jednoznačne

konštatovali, že žalobca si voči žalovanému svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
nesplnil, z ktorého dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom podpory vo
forme doplatku pre rok 2015.44. Rovnako boli všetky skutkové a právne otázky riešené zo strany Krajského súdu v Košiciach v jeho
rozsudkoch sp. zn.: 3Cob/98/2022, sp. zn.: 3Cob/126/2022, sp. zn.: 4Cob/179/2022 vydaných Krajským
súdom v Košiciach v obdobných konaniach týkajúcich sa iných výrobcov zastupovaných totožným

právnym zástupcom (1. FVE HUMENNÉ, 2. FVE HUMENNÉ, Lesná Development). Vo všetkých
uvedených rozsudkoch (Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 3Cob/98/2022, sp. zn.: 3Cob/126/2022,
sp. zn.: 4Cob/179/2022) sa súdy zaoberali v zásade identickou skutkovou a právnou situáciou,
rovnakou argumentáciou žalobcu, pričom dospeli k jednoznačnému záveru, že žalobca si vo všetkých
posudzovaných prípadoch voči žalovanému povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE v

roku 2014 nesplnil.

45. Súd považuje návrh žalobcu na prerušenie konania za nedôvodný, neúčelný, nehospodárny ďalšie
prerušenie konania za takýchto okolností by bolo účelné a v rozpore so zásadou rýchlosti a efektívnosti
konania. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania
zamieta.

46. Podľa ust. § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

47. Podľa ust. § 262 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaný a
intervenient mali v konaní plný úspech, preto im súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Mestský súd Košice do 15 dní odo dňa jeho
doručenia v 3 písomných vyhotoveniach.

Podľa ust. § 363 CSP, V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 zákona č. 161/2015 Civilný mimosporový poriadok).