Rozsudok – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/233/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1225200809
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Grečmal

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1225200809.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Grečmal a sudkýň

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov - matky: C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X,
D., zastúpená: Advokátska kancelária DANUVIUS s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava a otca: E. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX, D., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: G. H. I., D. J. XX,
D., o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. 28P/37/2025-95 zo dňa 30. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom upravil styk
otca s maloletou každý nepárny týždeň od štvrtku od 15:00 hod. do utorka nasledujúceho týždňa do
20:00 hod. s výnimkou školských prázdnin. Zároveň rozhodol, že otec si maloletú vyzdvihne a odovzdá
v mieste školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje (I. výrok). Návrh otca na zverenie maloletej do
striedavejosobnejstarostlivostizamietol(II.výrok).ZároveňzmenilrozsudokMestskéhosúduBratislava

II č.k. 28P/123/2023-133 zo dňa 14.05.2024 v časti výroku o úprave styku otca s maloletou s výnimkou
školských prázdnin (III. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania (IV. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 24 ods. 1, 3, 5, 6, § 25 ods. 4, § 26, § 28 ods. 1, 2,
§ 36 ods. 1, § 43 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, 6, § 63 ods. 1, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 2,
3 Zákona o rodine (ďalej aj „ZoR“), § 37, § 38 ods. 1, 2 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj

„CMP“). Poukázal na podmienku pre zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o výkone rodičovských práv
a povinností, ktorou je podstatná zmena pomerov, za ktorú nemožno považovať nespokojnosť jedného
z rodičov s pôvodným rozhodnutím. Zo spisu nemal za preukázaný náhly a nepremyslený krok rodičov,
ktorí uzatvorili rodičovskú dohodu, pričom súdne rozhodnutie predpokladá istú stabilitu a trvácnosť
a nemožno ním reagovať na každú zmenu, ktorá však ako podstatná zmena nenastala, teda nezistil
dôvody na prípadnú zmenu zverenia maloletej autoritatívnym rozhodnutím, pričom pripustil, že v prípade
uzavretia rodičovskej dohody po zmene výlučnej starostlivosti na striedavú osobnú starostlivosť, by

takúto dohodu zrejme schválil uprednostňujúc dohodu rodičov pred autoritatívnym rozhodnutím súdu,
ktorého nároky na preukázanie kvalifikovanej zmeny sú vyššie ako v prípade dohody rodičov. Pokiaľ
otecodôvodňovalnávrhnazmenupredchádzajúcehorozhodnutiaspôsobilosťouobochrodičovmaloletú
vychovávať a ich záujmom o jej osobnú starostlivosť, pričom striedavou osobnou starostlivosťou sazachová, upevní a rozvinie rovnocenných vzťah maloletej s otcom a matkou, navyše maloletá má
pozitívny vzťah k obom rodičom a jej zverenie do striedavej osobnej starostlivosti je v najlepšom záujme,
prvoinštančný súd s nimi súhlasil, avšak nepovažoval ich za dôvod pre zmenu predchádzajúceho

rozhodnutia, ide o všeobecné úvahy o striedavej osobnej starostlivosti nepreukazujúce zmenu pomerov
a nepostačujú na rozhodnutie o zmene existujúcej úpravy. Nepospochybňoval výborný vzťah maloletej
k otcovi a silnú náklonnosť k nemu, avšak vzhľadom na nepreukázanú podstatnú zmenu pomerov
a nezistenie potreby zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti za účelom lepšieho
zabezpečenia jej potrieb, návrh ako nedôvodný zamietol. Poukázal tiež na výsluch maloletej, ktorej

želaním je zachovanie existujúceho stavu s tým, že má síce rada obidvoch rodičov, ale mama by jej
chýbala, ktorý názor otec napriek tvrdeniu, že bude postoj maloletej akceptovať nedodržal s tvrdením,
že maloletá sa pred ním vyjadruje inak a hoci mu dôveruje, uvedené neznamená, že maloletá chce
meniť situáciu, pričom prvoinštančný súd nevylúčil možné vyjadrenie maloletej pred otcom o striedavej
osobnej starostlivosti pravdepodobne z dôvodu, aby nesklamala očakávania otca. Odlišne vyhodnotil
však situáciu pri úprave styku, v ktorom smere otec nesúhlasil len z dôvodu, že chce byť s maloletou

dlhšie, a to v rozsahu striedania po týždni a nie v súvislosti so scelením jeho doteraz upraveného styku,
preto porovnajúc pomery v predchádzajúcom konaní dospel k záveru, že aktuálna úprava styku sa javí
ako nevyhovujúca, vyvoláva potrebu maloletej častejšie sa presúvať od matky k otcovi, čo nie je v jej
záujme, keďže je už školou povinná a pribudli jej povinnosti, preto vyhovel návrhu matky a zmenil úpravu
styku otca s maloletou tak, aby styk bol ucelenejší, pričom rozsah styku čo do počtu dní a nocí zostal

nezmenený.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie konkrétne do výrokov I., II. a III. podal otec v zákonnej lehote

odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
nové konanie a rozhodnutie, alternatívne aby ho zmenil tak, že maloletú zverí do striedavej osobnej
starostlivosti v týždňových intervaloch od pondelka od 08:00 hod. do nasledujúceho pondelka do 08:00
hod. so špecifickou úpravou počas prázdnin.

5. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej
aj „CSP“). Mal za to, že napadnuté rozhodnutie postráda dostatočné odôvodnenie, keďže rozhodnutie
súdu neobsahuje odôvodnenie alebo keď sa vyskytli vady najnákladnejšej dôležitosti pre súdny systém,
pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu vyjadrené v jeho stanovisku R 2/2016, ako aj ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. I keď rozsudok prvoinštančného súdu obsahuje relatívne rozsiahle

odôvodnenie, jeho dôvody o zamietnutí návrhu o zverení maloletej do striedavej osobnej starostlivosti sú
založené len na konštatácii o nezistenej zmeny pomerov od posledného rozhodnutia, ktorá by zakladala
dôvody pre zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, avšak napriek tomu prvoinštančný
súd uvádzal, že v prípade dohody by túto akceptoval, avšak sa nevysporiadal s tým, či je striedavá
starostlivosť v danej veci vhodnou formou starostlivosti, ak majú obaja rodičia pre ňu predpoklady a nie

je v rozpore so záujmom dieťaťa. Pokiaľ prvoinštančný súd nemal za preukázanú zásadnú zmenu
pomerov, nemal pokračovať v dokazovaní. Tvrdenie prvoinštančného súdu ohľadne prejavov maloletej
a jej vôle s ním tráviť viacej času, čo sa snažil rešpektovať podaným návrhom, ktorý však zamietol
z dôvodu len všeobecných záverov o vhodnosti striedavej starostlivosti, sú v rozpore s obsahom spisu,
keďže od počiatku deklaroval jeho súhlas s predchádzajúcou rodičovskou dohodou len útlym vekom

maloletej a jej nástupom do základnej školy, čo by pre maloletú predstavovalo veľa zmien, ale maloletá
začala deklarovať záujem o striedavú starostlivosť, z ktorého dôvodu podal návrh a tento nepostavil len
na všeobecných frázach. Predchádzajúca rodičovská dohoda bola založená na odlišných zásadných
skutočnostiach týkajúcich sa maloletej, ktorými boli jej vek, zmena vo výchovnom prostredí, keď v čase
rodičovskej dohody navštevovala predškolské zariadenia a teraz je v druhom ročníku základnej školy

a priorizácia dohody, v čase schvaľovania rodičovskej dohody nemal súd možnosť hĺbkovo skúmať
pomery tak, ako je tomu teraz. Mal za to, že došlo k zmene pomerov v súvislosti s vekom dieťaťa,
návštevou školského zariadenia a vôle maloletej tráviť s ním viac času, avšak prvoinštančný súd
nevyhodnotil otázku striedavej starostlivosti v kontexte zisteného skutkového stavu najmä ohľadne
identifikácie záujmu dieťaťa, ako kľúčového atribútu pre posúdenie striedavej starostlivosti a vo svojich

dôvodoch rozhodnutia nevyhodnotil ani predpoklady pre zverenie maloletej do tejto starostlivosti,
keď vychádzal len z názoru dieťaťa, ktorý súd vyhodnotil s možnosťou jeho skreslenia v dôsledku
vznikajúcich konfliktov lojality, preto nemohol rozhodnutie založiť výlučne na názore maloletej, ktorá má
snahuvyhovieťobomrodičomavznikáunejkonfliktlojality,alemalvyhodnotiťvšetkydôkazy.Navyšenajeho strane nie sú zistené také nedostatky, ktoré by bránili v realizovaní striedavej osobnej starostlivosti
a zo stanovenej zmeny úpravy styku a ním požadovanou striedavou starostlivosťou je rozdiel len jeden
deň. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoP/26/2015. Prvoinštančný

súd tiež nezdôvodnil negatívne dôsledky pre maloletú z hľadiska jej zverenia do striedavej osobnej
starostlivosti, a to vychádzajúce jednak zo široko nastaveného sceleného styku. Primárnym záujmom
dieťaťa je, aby bolo v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (Nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. I.ÚS 3216/2013). Tiež nebola preukázaná neschopnosť rodičov komunikovať o výchove dieťaťa,
keďže sa vedia dohodnúť, uvedené predstavuje nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu.

Matka netvrdila, že široko upravený styk s maloletou by mal negatívny dopad na jej správanie. Tiež
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 97/2013 v súvislosti s posúdením záujmu
dieťaťa, čo treba považovať za právne posúdenie veci. V danom prípade je najlepším záujmom, aby
dieťa trávilo rovnocenný čas s oboma rodičmi, ktorý záver potvrdzuje aj Ústavný súd ČR v rozhodnutí
I.ÚS 2482/2013, a tiež I.ÚS 3350/2022. Definoval záujem dieťaťa pozostávajúci z dvoch častí, a to
putom dieťaťa s jeho rodinou, ktoré musí byť zachované, z čoho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť

prerušené len vo veľmi výnimočných prípadoch, tiež je kľúčovým identifikátorom v intenciách posúdenia
záujmu maloletých, stabilita výchovného prostredia, podmienky pre ich zdravý rozvoj, väzby medzi
rodičmi. Dokazovaním bolo preukázané, že obaja rodičia majú vytvorené materiálne podmienky a pokiaľ
bola preukázaná zmena pomerov ohľadne veku, povinnej školskej dochádzky maloletej, ale najmä v jej
názore, nesúhlasil s konštatovaním o neslnení podmienok pre vyhovenie návrhu a tiež prvoinštančný

súd nevyhodnotil, či skutočne názor maloletej spočiatku nebol deklarovaný v zmysle jej túžby stráviť
s ním viac času, ktorý bol následne modifikovaný v dôsledku konfliktu lojality tak, ako to označil aj kolízny
opatrovník. Taktiež nebola preukázaná len dominantná vzťahová osoba pre maloletú v osobe matky,
keď obaja rodičia sú týmto subjektom. Prvoinštančný súd teda nesprávne právne posúdil nesplnenie
predpokladov pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti a vec nesprávne právne posúdil.

6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca súhlasil s jeho odvolaním a odporučil rodičom, aby
aj za pomoci opatrení orgánu SPODaSK dosiahli rodičovskú dohodu pre účely vytvorenia podmienok
pre maloletú pre napĺňanie jej potrieb a zabezpečenie jej zdravého vývinu.

7. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
K odvolaciemu argumentu otca o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a k nesprávnym
skutkovým tvrdeniam či právnemu posúdeniu veci nesúhlasila s týmito argumentami, keďže rozhodnutie
spĺňa zákonné požiadavky a tiež prvoinštančný súd sa nedopustil nesprávnych skutkových zistení či
nesprávneho právneho posúdenia veci. Počas celého konania otec nepreukázal relevantnými dôkazmi

podstatnú a závažnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zásah do existujúcej úpravy starostlivosti. Návrh
otca považovala za nedôvodný, navyše napriek skutočnostiam zistenými aj z vypočutia maloletej, ku
ktorému výsluchu pristupoval súd veľmi citlivo, trval na návrhu, a to napriek prísľubu otca, že bude
rešpektovať názor a vôľu maloletej, ktorá si želá zachovať existujúcu úpravu starostlivosti a je spokojná
so súčasným usporiadaním, z ktorého dôvodu prvoinštančný súd v súlade s najlepším záujmom dieťaťa

nezistil potrebu zmeniť doterajšiu úpravu starostlivosti a logickým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom
vysvetlil a zdôvodnil svoje rozhodnutie, pričom nepostačuje, aby jeden rodič považoval inú formu
starostlivosti za vhodnejšiu alebo spravodlivejšiu len na základe jeho subjektívnych predstáv, pričom
stabilita výchovného prostredia je kľúčovým predpokladom správneho vývinu maloletej a každý zásah
do tejto stability musí byť posúdený spravodlivo, tiež musí byť preukázané, že existujúce usporiadanie

už riadnemu vývinu maloletej nevyhovuje, čo v danom prípade nebolo zistené, práveže prvoinštančný
súd nezistil podstatnú a závažnú zmenu pomerov. Nebolo jej zrejmé vyjadrenie kolízneho opatrovníka
k odvolaniu otca, ktorý postup pôsobí nepresvedčivo, keďže neobsahuje žiadne odôvodnenie zmeny
jeho postoja po tak krátkom časovom období a vyvoláva oprávnenú pochybnosť o účelovosti takéhoto
vyjadrenia. Tiež poukázala na vyjadrenie otca o jeho vedomosti dlhu na výživnom, čo potvrdil na

pojednávaní dňa 30.09.2025 s prísľubom jeho uhradenia, čo sa doteraz nestalo a výživné za dva
mesiace neuhradil, ktorá skutočnosť spochybňuje jeho tvrdenia o zodpovednom prístupe k výkonu
rodičovskýchprávapovinnostívzhľadomnazákonnúpovinnosťrodičaplniťsivyživovaciupovinnosťaje
neakceptovateľné sa domáhať rozšírenia rodičovských práv s prezentovaním sa ako rodič so zvýšeným
záujmom o maloletú za súčasného neplnenia si základných povinností vyplývajúcich z rodičovstva. Tiež

upozorňovala na nedostatky pri plnení povinností zo strany otca v súvislosti so školskou dochádzkou
maloletej, keďže poukazovala na opakované meškanie maloletej do školy počas dní v starostlivosti
otca, ktorý tieto skutočnosti zľahčoval a nepovažoval za opodstatnené, ktoré konanie vyvoláva u nej
pochybnosti o schopnosti otca zabezpečiť riadnu každodennú starostlivosť o maloletú vzhľadom najej školské a vzdelávacie potreby. Otec tiež na maloletú vyvíja tlak, aby sa vyjadrovala v prospech
rozšírenia jeho starostlivosti, opakovane a nevhodnou formou ju konfrontuje s otázkami týkajúcimi sa jej
preferencií, ktoré správanie u nej vyvoláva pocit nátlaku a konflikt lojality voči rodičom, čo je v rozpore

s princípom ochrany jej psychického zdravia a emocionálnej stability a daný spôsob komunikácie nie je
vhodný z hľadiska zdravého výchovného prostredia a je v rozpore so záujmom maloletej. Otec vo svojom
prístupe ju dlhodobo nerešpektuje, ani maloletú, pričom striedavá osobná starostlivosť predpokladá
vysokú mieru vzájomnej tolerancie, spolupráce, komunikácie a citlivý prístup k potrebám dieťaťa, ale
otec jej stanovisko nerešpektuje a neberie ohľad na vôľu a stabilitu maloletej, preto nie sú splnené

základnépredpokladypreriadnefungovanietakéhotousporiadania.Navyšeotecsipresadzujeprimárne
osobný záujem bez prihliadania na názor matky a na vôľu, potreby a stabilitu maloletej. Neplnenie si
vyživovacej povinnosti a zároveň návrh na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti pôsobí
ako účelový krok k vyhnutiu sa plneniu vyživovacej povinnosti. V záujme kompromisného a funkčného
riešeniasarozhodlasúhlasiťsozavedenímtzv.scelenéhostyku,naktorýrežimstykusimaloletásotcom
postupne zvyká, preto navrhla jeho zakotvenie v súdnom rozhodnutí, keďže to považovala za vhodné

pre maloletú a tým potvrdzuje svoju schopnosť konštruktívne spolupracovať. Napriek tomu, že otec
podal odvolanie a naďalej platí pôvodná právoplatná úprava výkonu rodičovských práv a povinností, mu
styk s maloletou umožňuje v rozsahu určenom napadnutým rozsudkom, otec sa pritom pôvodnej úpravy
styku nedožaduje, čo potvrdzuje, že aktuálny režim je pre neho akceptovateľný. Tiež ju znepokojila
informácia o vedení otca v zozname dlžníkov sociálnej poisťovne, čo znižuje dôveryhodnosť jeho tvrdení

o schopnosti dlhodobo a zodpovedne zabezpečovať potreby maloletej, teda je daná pochybnosť o jeho
schopnosti zabezpečiť stabilné podmienky pre výchovu dieťaťa. Mala za to, že zo spôsobu vedenia
konania ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva porušenie práva otca na spravodlivý proces, pretože
účastníkom bolo umožnené sa vyjadriť k veci, navrhovať dôkazy, zúčastniť sa na ich vykonávaní, pričom
rozsah procesných práv im nebol nijako obmedzený a tiež neboli preukázané nesprávne skutkové

zistenia na základe vykonaných dôkazov, ktoré jednotlivo súd prvej inštancie hodnotil v súlade so
zásadou voľného hodnotenia dôkazov, logicky, vecne a v nadväznosti na záujem maloletej a tiež sa
nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže aplikoval relevantné ustanovenia ZoR a CMP
správnym spôsobom. Taktiež nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 62 ods. 1 CMP. K odvolaciemu
dôvodu otca podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP uviedla, že nebol otcom konkretizovaný, len formálne

odkázal na dané ustanovenie, avšak neuviedol konkrétne procesné prostriedky o aké by malo ísť,
ani akým spôsobom by ich prípadné uplatnenie mohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu súdu, preto táto
námietka otca zostala iba v rovine všeobecného tvrdenia bez vecného obsahu.

8. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací [§ 3 ods. 5 písm. b) CMP], vec preskúmal v rozsahu určenom

ustanoveniami § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu,
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú vec
skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových
alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne zdôvodnenie rozhodnutia. O

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy
zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore sprincípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Rozhodnutie súdu ako orgánu
verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania.

13. Aj podľa základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky má strana právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV.
ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04). Podľa Ústavného súdu SR „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (I.
ÚS 243/07). Požiadavku na kvalitu súdneho rozhodnutia zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky
súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argumentsťažovateľajesúdpovinnýdaťpodrobnúodpoveď.Splneniepovinnostiodôvodniťrozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9.
decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie jeho prieskumu v rámci odvolacieho konania.

14. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania (sporovej strane podľa CSP),
aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na
spravodlivý proces, ale zakladá aj procesnú vadu konania.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto nemožno súhlasiť s odvolacou
argumentáciou otca o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým postupom by súd prvej inštancie
neznemožnil účastníkovi konania, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého jednotlivým čiastkovým právom je aj právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

16. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Podľa prvej vety čl. V Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri
rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

18. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je primárne úlohou vnútroštátnych
orgánov, ktoré majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej

úvahy, avšak Európsky súd pre ľudské práva preskúmava podľa dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto
orgány prijali pri výkone svojej právomoci. Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny
rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Súdy
musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne,
či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na

pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloleté dieťa.

19. V právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života,
prax ale ukazuje množstvo dôvodov, ktoré treba súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v
konečnom dôsledku o tom, či je v najlepšom záujme dieťaťa rozhodnúť o zmene výkonu úpravy

rodičovských práv a povinností podľa návrhu otca, a to zverením maloletej do striedavej osobnej
starostlivosti.20. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v čl. 4 CMP, ak je
účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym
explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého

dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú
výchovu a starostlivosť a tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na
starostlivosť a výchovu o svoje dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne
aj v povinnosti na sústavnú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle
ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine. Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd

musí vyhodnocovať a zdôvodniť nielen mechanicky a formálne, ale s ohľadom na in concreto okolnosti
spočívajúce v danosti prípadne v absencii nielen „technických“ podmienok na výchovu, starostlivosť a
všestranný vývoj maloletého (bytové predpoklady, dochádzka do školy alebo na voľnočasové aktivity,
lekárska starostlivosť a pod.), ale aj vzhľadom na emocionálne (či už pozitívne alebo negatívne) väzby
maloletého ku každému z rodičov.

21. V Zákone o rodine sa od 1. januára 2016 (pozri zákon č. 175/2015 Z. z.) rozšírili základné zásady
rodinného práva a okrem iného ustanovili kritérium „najlepšieho záujmu dieťaťa“, ktoré je prvoradým
hľadiskom rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Napriek tomu, že čl. 5 Zákona o rodine
príkladmo uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa,
pričom na záujem dieťaťa odkazuje niekoľko ustanovení normatívnej časti Zákona o rodine (napr. §

23, § 24, § 44, § 54, § 59), ako i ustanovenia osobitných predpisov (napr. zákon č. 305/2005 Z. z. o
sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, nový zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti
a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a pod.), tento pojem nebol doposiaľ definovaný a
neboli stanovené ani jeho určujúce kritériá.

22. Je preto podľa odvolacieho súdu namieste poukázať na to, že čl. 3 odsek 1 Dohovoru o právach
dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich
prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej,
ako aj v súkromnej sfére. Toto právo vyjadruje jednu zo základných hodnôt Dohovoru. Výbor pre práva
dieťaťa (ďalej len „Výbor“) označil článok 3 ods. 1 za jednu zo štyroch základných zásad Dohovoru

pre interpretáciu vykonávania všetkých práv dieťaťa a aplikuje ju ako dynamickú koncepciu, ktorá si
vyžaduje posúdenie primerané konkrétnemu kontextu.

23. Potreba rovnocennej starostlivosti rodičov o maloleté dieťa je nespochybniteľná, avšak samotné
rozhodnutie o ponechaní maloletej vo výlučnej starostlivosti matky rovnocennú starostlivosť oboch

rodičov nespochybňuje. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že rovnocenná starostlivosť neznamená,
že by obaja rodičia mali osobnú starostlivosť dieťaťa vykonávať v rovnakom rozsahu. To by znamenalo
spochybnenie zverenia dieťaťa do inej starostlivosti ako do striedavej. Rovnocenná starostlivosť
znamená, že rodičia sú si vo vzťahu k dieťaťu rovní a obaja majú rovnaké právo rozhodovať o jeho
výchovných potrebách, rozhodnutie žiadneho z nich nie je uprednostnené a obaja rodičia majú vo

vzťahu k dieťaťu rovnaké postavenie. Pokiaľ ide o numerický počet dní, kedy je maloletá v starostlivosti
otca v rámci realizácie styku s ním, tento počet neznamená porušenie práva maloletého dieťaťa na
rovnocennú starostlivosť rodičov.

24. Podľa § 26 ZoR, k sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone

rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.

25. Ak by sa v čase po rozhodnutí o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohode rodičov o
výkone rodičovských práv a povinností zmenili pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť toto rozhodnutie
alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu

pomerov na strane niektorého z rodičov, ako aj zmenu pomerov na strane dieťaťa.

26. Zákon však pod pojmom zmena pomerov rozumie len zmenu podstatnú a závažnú, nie zmeny
krátkodobého charakteru. Malo by ísť o podstatné zmeny v tých skutočnostiach, ktoré tvorili skutkový
základ rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností alebo rozhodnutia súdu o schválení dohody

rodičov o rodičovských právach a povinnostiach.

27. Odvolací argument otca založený na ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP znamená, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takejmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti

prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa
čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

28. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP znamená, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil
po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny
a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom,

súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové
zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich
hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

29. Odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani jedného z vyššie otcom uvádzaných odvolacích
argumentov, pričom odvolací argument podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP otec okrem poukazu na
príslušné zákonné ustanovenie ani bližšie nešpecifikoval.

30. V danom prípade nešlo o také skutkové zistenie, v dôsledku ktorého by sa prvoinštančný súd dopustil

nesprávneho právneho posúdenia veci, alebo skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, či
by opomenul rozhodujúce skutočnosti vykonané dôkazmi, ani chybného hodnotenia dôkazov. Ide iba
o subjektívnu argumentáciu otca o splnení materiálnych podmienok pre striedavú osobnú starostlivosť
maloletej, pričom jednoznačne prvoinštančný súd uzavrel nepreukázanú podstatnú zmenu pomerov pre
zmenu predchádzajúceho rozhodnutia a tiež prihliadal na názor maloletej.

31. Pokiaľ otec argumentoval tým, že k zmene pomerov došlo, a to v súvislosti s vekom dieťaťa,
v tomto smere odvolací súd síce súhlasí s tým, že maloletá je aktuálne staršia, v čase rozhodovania
prvoinštančného súdu bola staršia o 1,5 roka v porovnaní s jej vekom v čase predchádzajúceho
rozhodnutia (dňa 14.05.2024), avšak túto dobu nemožno považovať za tak zásadnú a podstatnú, keďže

doba 1,5 roka v súvislosti s pribudnutím veku dieťaťa v tomto prípade nepredstavovala tak zásadnú novú
skutočnosť, na ktorú by bolo potrebné reflektovať so zmenou zverenia dieťaťa do striedavej osobnej
starostlivosti. Ani okolnosť, že maloletá už aktuálne nenavštevuje predškolské zariadenie, ale školské
zariadenie, nepovažoval odvolací súd za tak závažnú a podstatnú, pričom z obsahu pripojeného spisu
súdu prvej inštancie sp. zn. 28P/123/2023 bolo preukázané, že i keď v danom konaní došlo k uzavretiu

rodičovskej dohody o výkone rodičovských práv a povinností, tak už v danom čase už boli skutkové
okolnosti také, že rodičia maloletej spolu nežili, otec žil sám vo svojom byte, ktorý nadobudol na úver,
matka žila už so svojim partnerom, obaja rodičia žili a žijú v D., a i keď sa v predchádzajúcom konaní
pôvodne otec domáhal striedavej osobnej starostlivosti, nakoniec súhlasil so zverením maloletej do
výlučnej starostlivosti matky, pričom absolútne nie je zrejmé, na základe akých okolností malo ísť podľa

tvrdenia otca len o dočasný stav či dočasnú akceptáciu takéhoto rozhodovania o výchove maloletej
a na čo si mala maloletá zvyknúť, keď súčasný stav v porovnaní s predchádzajúcim je porovnateľný
ohľadne bytových, osobných pomerov rodičov, ktorí obaja už v tom čase mali nových partnerov, žili v tých
istých bytových podmienkach ako aktuálne a jediné k čomu došlo k zmene je narodenie ďalšieho dieťaťa
matky maloletej a nasťahovanie sa partnerky otca s jej maloletými deťmi do jeho bytu. Navyše sám otec

vodvolanípotvrdil,žerodičovskúdohodusmatkouuzavrelajzdôvodu,abymaloletánemalaveľazmien,
keďže ju čakala zmena a to povinná školská dochádzka, preto nemožno teraz s ním súhlasiť, že jeho
predchádzajúci súhlas so zverením dieťaťa matke mal byť len o dočasný z dôvodu, aby sa adaptovalo
na porozchodovú situáciu rodičov, keďže už pred predchádzajúcim rozhodnutím o úprave výkonurodičovských práv a povinností títo spolu nežili od februára 2021, navyše predchádzajúce rozhodnutie
bolo vydané dňa 14.05.2024, takže maloletá bola už na rozchod rodičov a z neho vyplývajúce pomery
zvyknutá. Ani skutočnosť, že rodičia v čase predchádzajúcich pomerov uzavreli dohodu, ktorá mala

prioritu, nemožno považovať za otcom uvádzaný opodstatnený dôvod pre vyhovenie jeho návrhu.

32. Ďalší argument otca o nezohľadnení a nevyhodnotení skutočného názoru maloletej, ktorý podľa otca
bol deklarovaný v zmysle jej túžby tráviť s ním viac času, ktorý bol údajne v čase realizácie výsluchu
dieťaťa modifikovaný v dôsledku konfliktu lojality tiež neobstojí, pretože pokiaľ prvoinštančný súd

podrobneuviedolobsahvýsluchumaloletejvbode9.odôvodneniasvojhorozhodnutia,skutkovézistenia
z výsluchu maloletej odôvodnil v bode 35. odôvodnenia rozhodnutia, sú jeho závery správne, vyjadrenia
maloletej nie sú ambivalentné, uviedla, že daný stav jej vyhovuje, nič nechce meniť, u maloletej neboli
zistené prejavy konfliktu lojality tak ako sa snaží otec to interpretovať, pričom jeho nespokojnosť s týmto
vyjadrením vôle a názoru dieťaťa nezakladá spochybnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu pokiaľ ide
o prihliadnutie na názor dieťaťa. Ide o nestotožnenie sa otca s realitou a vyjadreným názorom dieťaťa,

ktoré má síce výborný vzťah s rodičmi, avšak v súvislosti s rozhodovaním o zmene úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností táto okolnosť nezakladá podstatnú zmenu pomerov, pretože aj v čase
predchádzajúceho rozhodovania mala maloletá tento vzťah na rovnakej úrovni.

33. Názor dieťaťa je dôležitým faktorom, ale nie jediným. Pri rozhodovaní o živote dieťaťa nie je možné

bezvýhradne zohľadniť jeho názor bez ohľadu na ostatné skutočnosti. Stanovený postoj dieťaťa k danej
veci je skôr vodítkom na prijatie rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa. Zo zákona vyplýva, že súd
zohľadňuje názor dieťaťa s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Súd musí vzhľadom na ostatné
predložené dôkazy zvážiť, či je v najlepšom záujme dieťaťa vyhovieť jeho želaniu, a všetky svoje úvahy
premietnuť do odôvodnenia konečného rozhodnutia.

34. Pokiaľ súd prvej inštancie podľa svojho uváženia prihliadol aj na názor maloletej, inter alia
prezentovaný aj pred kolíznym opatrovníkom, psychologičkou, ktorý vyhodnotil vzhľadom na vek
a vyspelosť maloletej, správnosť a zákonnosť postupu súdu prvej inštancie odvolací súd považuje
za súladný. Navyše v posudzovanom prípade z odôvodnenia súdu prvej inštancie nevyplýva, že

by dôvody svojho rozhodnutia založil len na názore maloletej bez posúdenia ďalších okolností, ale
ako už bolo uvedené, keď nemal preukázanú podstatnú zmenu pomerov. Odvolací súd nepopiera,
že došlo k zmene pomerov spočívajúcej v tom, že maloletá je aktuálne školopovinná, ale táto
zmena nepredstavuje zásadnú zmenu predchádzajúcich pomerov, v čase ktorých otec už pri uzavretí
rodičovskej dohody (rozsudok Mestského súdu Bratislava II č.k. 28P/123/2023-133 zo dňa 14.05.2024)

vychádzal z predpokladu návštevy školy maloletou (od septembra 2024).

35. Pokiaľ prvoinštančný súd uzavrel, že nemal za preukázanú za podstatnú zmenu pomerov a zároveň
prihliadol aj na názor dieťaťa, nebolo jeho povinnosťou zisťovať a zdôvodňovať aké by malo na maloletú
negatívne dôsledky jej zverenie do striedavej osobnej starostlivosti. Uvedené nebolo opodstatnené

uvádzať ani s prihliadnutím na podľa otca ,,široko“ nastavený scelený styk, ktorý matka navrhla, ktorým
stykom z hľadiska jeho rozsahu nedošlo k rozšíreniu počtu dní strávených maloletou s otcom v rámci
úpravy styku, ale takto ucelený styk predstavuje lepšie podmienky pre maloletú, ktorá má školské
povinnosti a častá zmena či presúvanie sa od jedného k druhému rodičovi pre dieťa v danom veku so
školskými povinnosťami nie je vždy vyhovujúca.

36. Ani schopnosť rodičov komunikovať či absencia rivality rodičov v danom prípade nebola vôbec
opodstatnená pre vyhovenie návrhu otca. Pokiaľ teda otec argumentoval tým, že predmetné konanie
inicioval z dôvodu deklarovaného záujmu zo strany maloletej o striedavú osobnú starostlivosť, uvedené
nebolo v konaní absolútne preukázané, preto záver prvoinštančného súdu o postavení jeho návrhu na

všeobecných frázach bol správny.

37. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. h ) CSP sa týka nesprávneho právneho
posúdenia veci.

38. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] sa
rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktoráhypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil,

ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo
4/2009).

39. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie vec sa však
takéhoto pochybenia nedopustil.

40. Ani tento odvolací argument nebol naplnený, pretože nesprávne právne posúdenie nastáva, ak súd

použije nesprávnu normu alebo ju nesprávne interpretuje, čo ale nebol prejednávaný prípad, súd prvej
inštancie použil správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval.

41. Odvolanie otca smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie ako celku, teda aj v súvislosti
s výrokom I. o úprave styku s maloletou, a to z dôvodu výlučnej požiadavky otca na striedavú osobnú

starostlivosť. Odvolací súd však v súvislosti s napadnutým výrokom I., ktoré dôvody súd prvej inštancie
vyjadril v bode 36. odôvodnenia svojho rozhodnutia, sú podľa názoru odvolacieho súdu v súlade
s formálnou logikou, pretože zlúčením celkového počtu dní styku otca do 5 dní súvisle postupoval
prvoinštančný súd konzistentne a uvedené je aj v záujme dieťaťa, pričom s dôvodmi uvedenými
prvoinštančným súdom v bode 36. jeho rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje.

42. Odvolací súd poznamenáva, že do práva účastníka konania na spravodlivý proces nepatrí, aby sa
súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II.ÚS 4/94, II.ÚS 3/97, I.ÚS 204/2010).

43. Okresný súd pri zisťovaní skutočného stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz
tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia

dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutočný stav veci a po výklade a použití relevantných právnych
noriemrozhodoltak,žeskutkovéaprávnezáverysúduprvejinštancienemožnopovažovaťzasvojvoľné,
neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces.

44. K poukazu otca na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, či Krajského súdu v Prešove
odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutia nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax NS
SR, tzv. judikáty.

45. Za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (ďalej aj ,,NS SR“) treba považovať

predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od
1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ
neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých
bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé Rozhodnutia vo veciach

občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018 rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je
v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým
riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12.
1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych
rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 -1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska
ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou.
Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu

považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej
republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.

46.Pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§387ods.1CSPakovecnesprávnypotvrdil.

47. V ďalšom odvolací súd dodáva, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a
podobne).

48. Civilný mimosporový poriadok v ustanovení § 52 upravuje základnú zásadu náhrady trov konania v
mimosporovom procese, podľa ktorej žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ

zákon v nasledujúcich ustanoveniach neupravuje inak. O povinnosti nahradiť trovy konania (pokiaľ nejde
otrovykonaniaštátu)rozhodujesúdlennanávrhoprávnenéhoúčastníka(§57CMP).Odvolacísúdvšak
vzhľadom na charakter daného konania považuje za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy
odvolacieho konania sám a v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov v mimosporovom konaní a
s poukazom na ustanovenie § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania.

49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie

(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného

alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).