Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124206853
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124206853.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Mesto Prešov, so sídlom Hlavná
2907/73, 080 01 Prešov, IČO: 00 327 646, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČ: 44 250 029, proti žalovaným: 1. V. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U.. F.. W. XXXX/XX, XXX XX V., 2. B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. B.
XXX, XXX XX B. B., 3. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX V. - W., všetci žalovaní
právne zastúpení: JUDr. František Komka, advokát so sídlom, Hlavná 27, 080 01 Prešov, IČO: 37 941
054, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa

28.04.2025 č. k. 7C/48/2024-63 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovaným v 1., 2. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v
plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pozemku KN č. XXXX/X
o výmere XXXX m2, druh pozemku - orná pôda, k. ú. V., zapísanom na LV č. XXXX. Priznal v konaní

úspešným žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi
postupom podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 2 ods. 1 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, podľa čl. 2, čl. 3 ods. 1
Ústavného z. č. 541/1992 Zb. o delení majetku Českej a Slovenskej federatívnej republiky medzi Českú
republiku a Slovenskú republiku a jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku a podľa
ust. § 137 CSP.

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že pozemok, parcela KN č. XXXX/X o výmere
XXXX m2, orná pôda, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. V. (ďalej aj „sporný pozemok“) bol pôvodne
zapísaný v pozemnoknižnej zápisnici číslo XXXX, k. ú. V. ako parcela č. XXXX/X o výmere XXXX
m2 vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaných U. Z. v podiele X/X a U. Z., rod. I. v podiele X/
X. Žalovaný v 1. rade je v súčasnosti vedený na LV č. XXXX, k. ú. V. ako podielový spoluvlastník v
podiele X/X, titulom osvedčenia o dedičstve XXD XXX/XXXX - Z XXXX/XX, Z XXXX/XX a žalovaní

v 2. a 3. rade sú vedení ako podieloví spoluvlastníci, každý v podiele po X/X, titulom dedičského
rozhodnutia XXD XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Súd mal za preukázané, že žalobca preukázal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože zmenu vlastníctva sporného pozemku nie
je možné s prihliadnutím na rozhodnutie správy katastra, ktoré predložili strany sporu docieliť inak,ako podaním určovacej žaloby. Žalobca v konaní tvrdil, že sporný pozemok nadobudol na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia vydaného Mestským národným výborom v V., odbor výstavby a VH, číslo
B.. XXXX/XX/Ko dňa XX.XX.XXXX, ktorým Mestský národný výbor v V. na základe žiadosti Krajského

investorského útvaru v S., stredisko XX, V. vyvlastnil v prospech Československého štátu, zastúpeného
Krajským investorským úradom S., stredisko XX, V. pod bodom 4 nehnuteľnosti zapísané vo vložke č.
XXXX, k. ú. V., parcelu č. XXXX/X o výmere XXXX m2, zapísanú na meno U. Z. v podiele X/X a zapísanú
na meno U. Z., rod. I. v podiele X/X. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že spochybnili právoplatnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa XX.XX.XXXX s poukazom na to, že vyvlastňovacie rozhodnutie

nebolo doručené ich právnym predchodcom U. Z. a manželke U., rod. I., ale aj s poukazom na to,
že vo vyvlastňovacom rozhodnutí sú pod bodom 3 vedení ako vlastníci U. I., rod. O. (nezvestná), V.
O. (neznámy), tiež poukázali na skutočnosť, že voči vyvlastňovaciemu rozhodnutiu podala odvolanie
vlastníčka pozemkov K. - U., a preto vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť.
Súd konštatoval, že žalobca v konaní nepredložil dôkaz - doručenky o doručovaní vyvlastňovacieho
rozhodnutia právnym predchodcom žalovaných. V tejto súvislosti súd poukázal na právne závery

vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 279/2010 zo dňa 25.08.2010,
podľa ktorého, ak správny orgán s fyzickou osobou alebo právnickou osobou nekoná ako s účastníkom
konania, hoci tak konať mal a mal mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje rozhodnutie, potom vydané
administratívne rozhodnutie hoci doručené všetkým ostatným účastníkom konania, nemôže nadobudnúť
právoplatnosť.

4. Ďalej súd uviedol, že pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že vlastnícke právo k spornému pozemku
nadobudol ex lege v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, k tomu súd uviedol, že bolo
povinnosťou žalobcu preukázať v konaní vierohodným spôsobom, že ku dňu nadobudnutia účinnosti
tohto zákona mal k predmetnej nehnuteľnosti právo hospodárenia bývalý Mestský národný výbor v

V. a takýto pozemok mal byť riadne zapísaný v delimitačných protokoloch. Samotné vyvlastňovacie
rozhodnutie v dobe jeho vydania do súčasnej doby ako nadobúdací titul nebolo nikdy zavkladované a
nebola ani v katastri nehnuteľností vyznačená žiadna zmena vlastníckeho práva k spornému pozemku.
Argumentáciužalobcu,ževsúvislostispredmetnýmvyvlastnenímpreúčelyvýstavbyW..vV.vprospech
Československého štátu, neboli doposiaľ pozemky komplexne usporiadané, a preto nebolo možné

požiadať stredisko Geodézie v W. na založenie listu vlastníctva pre Československý štát do operatívnej
správy MsNV V., súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Konštatoval, že túto argumentáciu žalobcu považuje
za účelovú, ktorá právne neobstojí, pretože zmena vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli
predmetom toho istého vyvlastňovacieho rozhodnutia vyznačená bola. Ide o nehnuteľnosti vedené vo
vyvlastňovacom rozhodnutí č. B.. XXXX/XX/Ko zo dňa XX.XX.XXXX v bode 3 opísané ako nehnuteľnosti

zapísané vo vložke č. XXXX, k. ú. V. a v bode 5 opísané ako nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. XXX,
k. ú. V.. Teda k iným nehnuteľnostiam, tvoriacim predmet vyvlastňovacieho rozhodnutia č. B.. XXXX/
XX/Ko zo dňa XX.XX.XXXX došlo k zmene vlastníckeho práva titulom vyvlastnenia. Za najdôležitejšiu
považoval súd skutočnosť, že samotný žalobca podal predmetnú určovaciu žalobu až po 58. rokoch od
vyvlastnenia a po 24. rokov od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Možno preto konštatovať, že ak by

bol právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s princípom ochrany vlastníckeho práva, pozemky,
ktoré sú predmetom konania, by už mal dávno vysporiadané, a to ešte pred nadobudnutím účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. Vzhľadom na existujúci a vyššie popísaný skutkový stav veci by bolo v rozpore
so zásadami uplatňovanými v demokratickej spoločnosti, ako aj s princípom ochrany vlastníckeho práva
akceptovať záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu

žalobcu titulom vyvlastnenia, resp. na základe zákona č. 138/1991 Zb. Súd uzavrel, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal prechod majetku v zmysle vyvlastňovacieho rozhodnutia na
štát a následne účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. (01.05.1991) nepreukázal, že by mal k spornému
pozemku právo hospodárenia bývalý MsNV v V.. Pre neunesenie dôkazného bremena bola žaloba
žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. S poukazom na ust. §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil žalobcu za
výlučného vlastníka sporného pozemku. Mal za to, že v čase, kedy k vyvlastneniu sporného pozemku
došlo nebol na vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápis v katastri nehnuteľností potrebný. Nebola

potrebná ani registrácia zmluvy na štátnom notárstve v prípade, ak sa nehnuteľnosť prevádzala do tzv.
socialistickéhovlastníctva,ktorévtomčasepredstavovalonajvyššiuformuvlastníctva.Nanadobudnutie
vlastníckeho práva v prospech socialistického vlastníctva v tom čase postačoval samotný právny úkon,
ktorým v tomto prípade bolo vyvlastňovacie rozhodnutie. K vyvlastneniu spornej parcely došlo preddesiatkami rokov, pričom najmä z dôvodu plynutia času, ako aj zmeny na strane vlastníka (MsNV v V.,
Československý štát, Slovenská republika a žalobca) sa vyvlastňovacie rozhodnutie nezaregistrovalo v
príslušnej evidencii nehnuteľností. Predmetná skutočnosť bola konštatovaná vo viacerých dokumentoch

predložených v konaní žalobcom; ide o rozhodnutie Mestského národného výboru v V., odbor výstavby a
VHzodňaXX.XX.XXXX,č.B..XXXX/XX/Ko,nazákladektoréhodošlovovýrokuvbode4,kvyvlastneniu
pozemku, parcely č. XXXX/X o výmere XXXX m2 vlastníkov U. Z. a U. Z., ktorý výrok nadobudol
právoplatnosť dňom XX.XX.XXXX. Odvolateľ zdôraznil, že žalovaní nijakým spôsobom nepopreli, že by
za vyvlastnenie pozemkov ich právnym predchodcom nebola vyplatená náhrada. Predložené písomné

listiny, dohoda zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorená medzi Okresným investorským úradom v V. a U. Z.
s manželkou preukázateľne potvrdzujú, že za vyvlastnenie obdržali U. Z. a U. Z. náhradu vo výške
9.180 Kčs dňa 23.10.1969. Touto dohodou boli medzi účastníkmi dohodnuté podmienky asanácie
pozemku, pričom na dohode nechýbajú podpisy oboch zmluvných strán. V dohode sa uvádza, že
Okresný investorský útvar v V. v záujme včasného zabezpečenia staveniska pre plánovanú výstavbu
rozhodol o asanácii stavebných objektov na stavenisku jednotlivým záujemcom. V danom prípade išlo

o rodinný dom s príslušenstvom, nachádzajúci sa na pozemku, vedenom v pozemnoknižnej vložke
č. XXXX, k. ú. V. ako parcela č. XXXX/X na meno U. Z. a spol., od ktorého vlastníka boli tieto
nehnuteľnosti získané vyvlastnením. Na základe dohody sa pôvodný vlastník U. Z. a jeho manželka
zaviazali zbúrať a odviesť stavebný materiál z predmetnej nehnuteľnosti do dňa XX.XX.XXXX, za čo
im bola vyplatená náhrada vo výške 9.180Kčs dňa 23.10.1969. Táto suma bola určená rozsahom

asanačných prác a množstvom vyzískaného stavebného materiálu. Z uvedeného je zrejmé, že vo
vzťahu k spornému pozemku prebehlo vyvlastňovacie konanie za náhradu pre účely výstavby W.
H.. v prospech Československého štátu. Potvrdením zo dňa 02.04.1971 Okresný investorský útvar
v V. potvrdil, že podľa právoplatného rozhodnutia o vyvlastnení boli vyvlastnené nehnuteľnosti v k.
ú. V., vedené vo vložke č. XXXX ako parcela č. XXXX/X o výmere XXXX m2, zapísané na meno

U. Z. vo veľkosti X/X a U. Z., rod. I. o veľkosti X/X. Nakoľko celé W. H.. v V. nebolo kompletne
usporiadané, nebolo v tom čase možné požiadať stredisko Geodézie v W. o založenie listu vlastníctva
preČeskoslovenskýštát.Zovšetkýchpredloženýchlistinnýchdôkazovvyplývajasnýzáverovyvlastnení
sporného pozemku pre účely výstavby W. v V.. Odvolateľ má za to, že uniesol dôkazné bremeno týkajúce
sa vyvlastnenia spornej parcely, a to najmä predložením rozhodnutia Mestského národného výboru

v V. zo dňa XX.XX.XXXX č. B.. XXXX/XX/Ko. Podstatná obrana žalovaných spočívajúca v námietke,
že vyvlastňovacie rozhodnutie nie je právoplatné, nakoľko proti nemu podala odvolanie účastníčka č.
7 Q. K. neobstojí, možno ju považovať za účelovú, nakoľko je zrejmé a vyplýva to aj zo samotnej
listiny, že táto osoba podala odvolanie len voči výroku bodu 7 vyvlastňovacieho rozhodnutia, pričom
ostatné body rozhodnutia nadobudli právoplatnosť XX.XX.XXXX. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie vo vzťahu k preukázaniu doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia účastníkom konania, sa zdá
byť napriek súčasnej judikatúre neadekvátne, formalistické, ktorého realizácia je zjavne, vzhľadom na
odstup času, nemožná. Zo všetkých listín predložených súdu pritom nepochybne vyplýva, že pôvodní
vlastníci U. Z. s manželkou boli o vyvlastnení pozemkov uzrozumení a bola im vyplatená náhrada 9.186
Kčs. Dohoda zo dňa 22.10.1969, potvrdzujúca uvedené skutočnosti, svedčí aj o tom, že vyvlastňovacie

rozhodnutie im bolo známe. Implicitne aj samotná skutočnosť vyplatenia náhrady indikuje, že muselo
dôjsť ku skutočnosti, za ktorú bola táto náhrada vyplatená. Vzhľadom na obsah žalobcom predložených
dôkazovbolovkonanínepochybnepreukázanévyvlastnenienehnuteľnosti,vrátanespornéhopozemku.

6. Žalovaní v 1. až 3. rade k odvolaniu žalobcu uviedli, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie

považujú za správne po vecnej aj právnej stránke. Dôvody, ktoré žalobca uvádza v odvolaní nie sú
ničím novým, ale sú iba opakovaním jeho tvrdení, ktoré produkoval v priebehu celého konania. S
týmito dôvodmi a argumentami žalobcu sa súd vo svojom rozhodnutí a odôvodnení riadnym spôsobom
vysporiadal, a to aj s poukazom na doterajšiu súdnu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky.
Žalobca tvrdeniami uvádzanými jednak v žalobe, ako aj v priebehu dokazovania na pojednávaní, tiež

po odročení pojednávania konaného dňa 03.03.2025, nepreukázal svoje tvrdenia. Naviac žalobcovi v
rámci sudcovskej koncentrácie po odročení pojednávania bolo umožnené predložiť ďalšie hodnoverné
dôkazy, túto možnosť však žalobca nevyužil a v súdom stanovenej lehote (10 dní), žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania nepredložil. Na záver uviedli, že právny zástupca žalobcu, zastupujúci iného
účastníka konania v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 13C 218/2015,

právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 22 Co 54/2017 vedel o výsledku obdobného sporu, v ktorom bola zákonným spôsobom
vyriešená právna otázka a problematika nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v zmysle§ 2 ods. 1 z. č. 138/1991 Zb. Napriek uvedenému žalobca podáva a trvá na odvolaní, ktoré je potrebné
posudzovať ako nedôvodné a účelové.

7. V odvolacej replike žalobca v celom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní, nesúhlasí s rozhodnutím
súdu prvej inštancie z dôvodu, že konajúci súd vykonané dôkazy nesprávne posúdil, pričom na ich
základe dospel k nesprávnym právnym a skutkovým záverom. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaných
uviedol, že uniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, pričom z uvádzaných tvrdení a predložených
dôkazovvyplýva,ževlastníckeprávovovzťahukspornémupozemkusvedčíprávežalobcovi.Zdôkazov

predložených súdu prvej inštancie je zrejmé, že k vyvlastneniu spornej parcely došlo. Žalobca v konaní
predložil všetky relevantné dokumenty, ktorými vzhľadom na značný časový odstup disponoval. Z
predložených dokumentov nepochybne vyplýva, že k vyvlastneniu sporného pozemku skutočne došlo.
Vyvlastňovacie konanie je navyše potvrdené aj skutočnosťou, že pôvodným vlastníkom spornej parcely,
bola za vyvlastnenie vyplatená náhrada vo výške 9.180 Kčs. Žalovaní uvedené skutočnosti nijakým
spôsobom nespochybnili a vzhľadom na uvedené žalobcovi svedčí vlastnícke právo k spornej parcele.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie vo veci samej sa nič nezmenilo ani v štádiu

odvolacieho konania. Nemožno mať preto pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej
veci súdom prvej inštancie a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

10. Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V odvolacom konaní pritom z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd
vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu a z dôvodov, z ktorých je odvolací
súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379, § 380 ods. 1 CSP).
Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov najmä v kontexte namietaných

nesprávnychskutkovýchzisteníanesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,tovšetkosprihliadnutímnato,
že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. Skutkový stav veci zisťuje súd na základe tvrdení sporových strán a výsledkov vykonaného
dokazovania. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

12. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázanéjeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu

nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

13. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá
priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje

tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom,
ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú

teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010)

14. Sporové strany majú povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas.

Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

15. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a
odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci by mal podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie

podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte

sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.

16. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011,
sp. zn. 3Cdo204/2009.

17. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP) poukazuje na to, že hodnotenie
dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem
ľudskýchaodbornýchskúsenostímalibyťpravidlálogickéhomyslenia,ktorétradičnálogikaformulujedo
základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával

rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za
tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu,
ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo1/2010).

18. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalobcu nemá automaticky za
následok, že je nesprávne.19. Žalobca v odvolaní tvrdí, že uniesol dôkazné bremeno a v konaní preukázal rozhodnutím MsNV v
V. zo dňa XX.XX.XXXX, že došlo k právoplatnému a vykonateľnému vyvlastneniu sporného pozemku.
Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je názoru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by

k spornému pozemku nadobudol vlastnícke právo vyvlastnením, resp. následne ex lege v zmysle ust. §
2 ods. 1 z. číslo 138/1991 Zb. Žalobca v konaní ako dôkaz predložil rozhodnutie Mestského národného
výboru v V., odbor výstavby a VH zo dňa XX.XX.XXXX č. B.. XXXX/XX/Ko (ďalej len vyvlastňovacie
rozhodnutie), ale nepreukázal, že by k právoplatnému vyvlastneniu aj skutočne došlo. Zo súdneho spisu
totiž nevyplýva, aby vyvlastňovacie rozhodnutie ako správny akt bolo doručené právnym predchodcom

žalovaných. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak skúmal, resp. posúdil vyvlastňovacie
rozhodnutie aj z hľadiska, či ide o právoplatné správne rozhodnutie, či bolo doručené účastníkom
administratívneho konania, keďže uvedená otázka právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, či
vyvlastňovacie rozhodnutie bolo právnym predchodcom žalovaných doručené, kedy sa tak stalo a či
vyvlastňovacie rozhodnutie je právoplatné, bolo pre posúdenie veci kľúčové.

20. Ak totiž správny orgán s fyzickou osobou alebo právnickou osobou nekoná ako s účastníkom
konania, hoci tak konať mal a mal mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje rozhodnutie, potom toto
vydané administratívne rozhodnutie, hoci doručené všetkým ostatným účastníkom konania, nemôže
nadobudnúť právoplatnosť. Vyplýva to z legálnej definície právoplatného administratívneho rozhodnutia
obsiahnutej v ust. § 52 ods. 1 Správneho poriadku (rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať

je právoplatné). Preto, ak všeobecný súd v správnom súdnictve rozhodnutím uloží správnemu orgánu
doručiť prvostupňové správne rozhodnutie subjektu, s ktorým sa malo v správnom konaní konať ako
s účastníkom, potom zo štvrtej vety § 250d ods. 2 CSP jednoznačne vyplýva, že cieľom súdneho
rozhodnutia je okrem iného aj zabezpečiť opomenutému účastníkovi možnosť podať proti správnemu
rozhodnutiuprvéhostupňaodvolanie.Akbyvšakpodanéodvolanieopomenutéhoúčastníkavsprávnom

konaní viedlo k zmene alebo k zrušeniu individuálneho správneho aktu, neznamená to, že ostatní
účastníci definitívne stratili možnosť domáhať sa svojich hmotných subjektívnych práv (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 279/2010 z 25. augusta 2010).

21. Pokiaľ ide o vyvlastňovacie rozhodnutie, na základe ktorého malo dôjsť vo výroku, v bode 4

k vyvlastneniu sporného pozemku, žalobca v konaní nepreukázal, aby vyvlastňovacie rozhodnutie
bolo právnym predchodcom žalovaných doručené. Ak totiž správny orgán s právnymi predchodcami
žalovaných nekonal ako s účastníkom konania, hoci tak konať mal a mal im svoje rozhodnutie
oznámiť, resp. doručiť, potom toto rozhodnutie vo vzťahu k právnym predchodcom žalovaných nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť. Vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 12.01.1966 vo výroku v bode 4, týkajúce

sa nehnuteľnosti, pozemku, parcela č. XXXX/X o výmere XXXX m2, zapísaná na meno U. Z. v X/
X a U. Z., rod. I. v X/X, zapísaná vo vložke č. XXXX, k. ú. V., vzhľadom na to, že nebolo právnym
predchodcom žalovaných doručené, títo stratili možnosť podať proti nemu odvolanie. Potvrdenie
vydané MsNV v V., odbor výstavby a VH zo dňa XX.XX.XXXX nie je možné považovať za klauzulu
vyznačenia právoplatnosti a vykonateľnosti (č. l. 13), nakoľko žalobca v konaní nijako nepreukázal, že

by vyvlastňovacie rozhodnutie právnym predchodcom žalovaných aj doručené skutočne bolo. Preto
argumentácia žalobcu, že došlo k právoplatnému vyvlastneniu a následne mesto V. získalo sporný
pozemok na základe z. č. 138/1991 Zb., nemôže obstáť. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie,
že listinu predloženú žalobcom - vyvlastňovacie rozhodnutie vo výroku v bode 4 nemožno považovať
za právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správneho orgánu. Uvedeným rozhodnutím žalobca nijako

nepreukázal, že došlo k právoplatnému vyvlastneniu sporného pozemku, pričom bol to práve žalobca,
ktorého zaťažuje dôkazné bremeno a ktorý tvrdil, že nadobudol vlastníctvo k veci, aby preukázal, že
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol vyvlastnením.

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6/Cdo/792/2015, podľa ktorého, cit.: „Z prejavu vôle musí tak bez akýchkoľvek pochybností vyplývať,
že vlastník sa vzdáva, a to treba zdôrazniť, vlastníctva k určitej veci. Dôkazné bremeno zaťažuje v
konaní tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že nadobudla vlastníctvo k veci. Vzhľadom na závažnosť právneho
následku, ktorým je strata vlastníctva v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom, či došlo k opusteniu
veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (článok 11 Listiny základných práv

a základných slobôd). Z hľadiska formy zákon pre platnosť tohto právneho úkonu, ak ide o nehnuteľnosť,
požaduje písomnú formu. Nepostačuje, ak právny úkon je urobený ústne, prípadne konkludentne tým,
že vlastník nehnuteľnosť neužíva. Listina, ktorej obsahom je prejav vôle vlastníka vzdať sa vlastníctva,
musí byť vlastníkom tiež podpísaná. Skutočnosť, či ne/došlo k vzdaniu sa vlastníctva treba posúdiť aj vkontexte s dobou, v ktorej má byť tento právny úkon urobený a tiež so zreteľom, že nikto sa spravidla
bez vážneho dôvodu vlastníctva veci nevzdá, zvlášť, ak ide o nehnuteľnosť, ktorým je pozemok.“

23. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku ex lege
v zmysle § 2 ods. 1 z. č. 138/1991 Zb., súd prvej inštancie správne uviedol, že vzhľadom na
preukázanie tvrdení žalobcu ohľadom vyvlastnenia sporného pozemku, by musela byť inými dôkazmi
preukázaná skutočnosť, že bývalý Mestský národný výbor v V. mal právo hospodárenia k predmetným
nehnuteľnostiam ku dňu nadobudnutia účinnosti z. č. 138/1991 Zb. Žiadne dôkazy, z ktorých by

vyplývalo, že k predmetným nehnuteľnostiam mal právo hospodárenia bývalý MsNV v V., resp. dôkazy,
z ktorých by bolo zrejmé, že sporný pozemok bol zahrnutý v majetku, ktorý bol delimitovaný na žalobcu,
žalobca v konaní nepredložil. Ak žalobca tvrdí, že vlastníctvo k spornému pozemku nadobudol zo
zákona (z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí), musel by preukázať v konaní vierohodným spôsobom,
že ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mal k predmetnej nehnuteľnosti právo hospodárenia
bývalý Mestský národný výbor v V.. Podľa tvrdení žalobcu, vyvlastňovacie konanie bolo ukončené v

roku 1966. pričom žalobca nepredložil žiaden dôkaz, aby v delimitačných protokoloch mesta V. bol
sporný pozemok zaevidovaný. Rovnako žalobca nepreukázal, aby vyvlastňovacie rozhodnutie bolo
zaevidované v evidencii nehnuteľností. Samotný žalobca podal predmetnú určovaciu žalobu až po 33.
rokoch od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (účinnosť citovaného zákona 01.05.1991), a preto možno
konštatovať, že ak by právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s princípom ochrany vlastníckeho

práva, pozemky by mal majetkoprávne vysporiadané už pred účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.
Rovnako ani samotný žalobca v súlade s princípom ochrany vlastníckeho práva nepostupoval, keď
predmetnú určovaciu žalobu podal po mnohých rokoch od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Vzhľadom
na vyššie popísaný stav by bolo v rozpore so zásadami uplatňovanými v demokratickej spoločnosti,
ako aj s princípom ochrany vlastníckeho práva akceptovať záver, že v danom prípade došlo k prechodu

vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobcu, na základe vyvlastnenia, resp. na samotného
žalobcu zo zákona.

24. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
rozhodol správne, pričom správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách

konania, a preto za daného stavu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil s osvojením
si dôvodov rozhodnutia uvedených súdom prvej inštancie (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP.Vodvolacomkonaníboliplneúspešnížalovaní,pretoimvznikolnároknanáhradutrovkonaniavoči

neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).