Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 13, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324201965
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8324201965.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. XXX/XX, XXX XX C., 2/ C. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/XX, XXX XX C.,
obaja právne zastúpení: JUDr. Andrej Cifra, advokát, so sídlom J. Kráľa č. 5/A, 984 01 Lučenec, proti
žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská č. 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335
004, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., so sídlom Bajkalská č. 13,
82102Bratislava,IČO:36860662,vkonaníourčeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľského
úveru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 13Csp/51/2024 – 235 zo

dňa 27.01.2025 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j erozsudok.

II. P r i z n á v a žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že úver
poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1512787104 zo dňa 27.06.2016 uzatvorenej
medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov (I. výrok) a žalobcom v 1. a 2.

rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (II. výrok).
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 2 prvé dve vety; § 2 písm. l); § 9 ods. 2 písm. e); § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ZoSÚ) a § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách.
V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobcovia a žalovaní uzatvorili dňa 27.06.2016 zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcom medziúver vo výške 15.000 Eur.

Súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“).
Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle
ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom podľa §
9 ods. 2 ZoSÚ a pred jej uzatvorením veriteľ mal konať s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity
žalobcov v zmysle § 7 ZoSÚ.
Na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný v konaní

hodnoverne nepreukázal, že žalobcovia v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere spĺňali
maximálny zákonný limit ukazovateľa schopnosti splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 21 ZoSÚ.
Žalovaný nepreukázal, aby akýmkoľvek spôsobom skúmal výšku výdavkov žalobcov potrebných na
zabezpečenie ich základných životných potrieb a vplyv týchto výdavkov na posúdenie ich spôsobilostisplácať úver. Pravidelné ani bežné každodenné výdavky žalobcov nijak nezisťoval, vychádzal iba z
paušálnej sumy 340,- Eur pre dve spoločne posudzované osoby na mesiac. Pokiaľ ide o údaje z
úverového registra, u žalobcov v tom čase existovalo ďalších sedem neukončených úverových zmlúv

a dlžná sumu nesplatených úverov bola vo výške 101. 326 Eur, pri celkovej výške mesačných splátok
1.186 Eur. Žalobcom v predchádzajúcich obdobiach bolo odmietnutých viacero žiadostí o poskytnutie
splátkových úverov. Celkový čistý mesačný príjem žalobcov bol cca 1.278 Eur, do ktorého však
žalovaný v rozpore so zákonom započítal aj cestovné náhrady žalobcu v 1. rade. Uvedené skutočnosti
u žalovaného museli rozhodne vzbudiť isté podozrenie o možnej nespôsobilosti žalobcov splácať

požadovaný úver. Takéto konanie žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako hrubé porušenie
povinnosti, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov (ust. § 11 ods. 2 v spojení s ust. § 7
ods. 1 ZoSÚ).
Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že zmluva neobsahuje správny údaj o priemernej hodnote
RPMN a tiež údaj o celkovej výške a konkrétnej mene spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce
jeho čerpanie podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ. V zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená

sumou 15.000 Eur. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že pred poskytnutím reálnej sumy úveru
žalobcom, žalovaný zaúčtoval poplatok za spracovanie úveru vo výške 180 Eur (čl. 173) a to v zmysle
čl. VIII bod 8.1. zmluvy a žalobcom boli reálne vyplatené finančné prostriedky iba vo výške 14.820 Eur.
Za tejto situácie je preukázané, že žalobcovia mohli disponovať reálne sumou úveru iba vo výške 14.820
Eur a ak v zmluve bola výška úveru uvedená sumou 15.000 Eur, táto bola uvedená nesprávne. Pre

absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ) je potrebné považovať tento
spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z §11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.
V tejto súvislosti súd poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.6.2022.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný hrubým
spôsobom porušil svoju povinnosť pri skúmaní bonity žalobcov a takisto, že v zmluve je nesprávne

uvedená výška RPMN, celková výška poskytnutého úveru, a teda už na základe uvedených záverov
je potrebné úver zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu považovať za bezúročný
a bezpoplatkový, preto žalobe žalobcov vyhovel.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a úspešným žalobcom voči žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), h) a f) CSP. Žalovaný má za to, že dostatočným spôsobom skúmal bonitu klientov,
keď mal zistené informácie o ich príjme, ktoré si navyše overil dopytom do Sociálnej poisťovne a v registri
SRBI. Uviedol, že nie je na posúdení súdu, či je toho názoru, že porušenie povinnosti podľa § 7 ods.

1 zo strany veriteľa má intenzitu hrubého porušenia, ale toto je jasne definované v ust. § 11 ods. 2,
tretia veta ZoSÚ. Podľa názoru žalovaného súd prvej ištancie nesprávne právne posúdil, že diéty, ktoré
sa v zmysle Zákonníka práce nepovažujú za mzdu, žalovaný nemohol akceptovať ako príjem žalobcu.
Žalobcovia od poskytnutia úveru v roku 2016 až doteraz uhrádzali a uhrádzajú splátky úveru riadne, z
čoho vyplýva, že žalovaný správne odhadol schopnosť žalobcov splácať predmetný úver (okrem doby

povoleniaodkladusplátok,t.j.od05/2020-01/2021).Žalovanýmázato,žesúdnesprávneprávneposúdil
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z dôvodu, že v úverovej zmluve bola priemerná hodnota RPMN
uvedená v nesprávnej výške. K absencii náležitosti podľa ust. § 9 ods. 1 písm. g) ZoSÚ žalovaný uviedol,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak neobsahuje jednu z náležitosti uvedených v ust.
§ 9 ods. 2 ZoSÚ a nie ak obsahuje nesprávne uvedený údaj. Poplatok za spracovanie úveru zúčtoval

v zmysle ustanovení zmluvy o úvere, konkrétne čl. VIII. Žalovaný nesúhlasí ani s názorom súdu prvej
inštancie o nesprávne uvedenej výške RPMN. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo aby ho zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov konania

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že ich disponibilné príjmy v pomere k ich záväzkom
vykazovali stav „začarovaného kruhu“ t.j. cyklickú schému „splácania úveru úverom“. Žalovaný ako
odborne spôsobilý dodávateľ a držiteľ bankovej licencie mal byť schopný tento stav identifikovať aj pri
bazálnej starostlivosti. K otázke tzv. „diét “ žalobcovia uviedli, že ide iba o kompenzáciu vzniknutých
výdavkov spojených s pracovnou cestou zamestnanca a v žiadnom prípade nejde o odmenu za

vykonanú prácu. Pokiaľ veriteľ uvedie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávne obligatórne údaje
(§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.), potom sa na tieto údaje hľadí ako keby ani uvedené neboli a má
to za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalobcovia navrhli odvolaciemu súdu napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.4. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že riadne v konaní preukázal skúmanie bonity na základe: 1.
príjmov žalobcov (potvrdenia o príjme + výplatné pásky + pracovná zmluva žalobcu v 1. rade), 2. na

základevýškynákladovnazabezpečenieživotnýchpotriebvzmyslezákonač.601/2003Z.z.oživotnom
minime a Opatrení MPSVaR o úprave súm životného minima, pričom žalovaný pristupoval k stanoveniu
nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb prísnejšie ako bolo vyžadované odporúčaním
NBS, 4. záväzkami znižujúce príjem spotrebiteľa dopytom do spoločného registra bankových informácií,
5. dopytom do Sociálnej poisťovne a do spoločného registra bankových a nebankových informácií.

Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že žalovaný pri posudzovaní bonity žalobcov postupoval s
odbornou starostlivosťou a plne v súlade s § 7 ZoSÚ. Žalovaný zotrval na tvrdení, že diéty mohol
započítať ako príjem žalobcov. Poukázal na to, že žalobcovia riadne splácajú splátky úveru.

5. V odvolacej duplike žalobcovia zotrvali na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

6. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona číslo 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok
(CSP)), po preskúmaní rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa
§ 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

7. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP nastolil ako predmet odvolacieho prieskumu nesprávnosť procesného
postupu súdu, ktorým mu malo byť znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,nevykonanienavrhnutýchdôkazovasprávnosť
skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a správnosť právneho záveru súdu prvej
inštancie o otázke naplnenia porušenia povinností veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou v
zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, ako aj
správnosť totožného záveru pre chýbajúce obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. g) a z) ZoSÚ.

8. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,

právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
realizáciuprávstranysporudosiahneurčitúintenzitu,ktoráodôvodnízáverotom,žecelékonaniesajaví
ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

Po preskúmaní predloženého spisu odvolací súd nevzhliadol také procesné pochybenie súdu prvej
inštancie, ktoré by v konečnom dôsledku znemožnilo realizáciu práv odvolateľa v takej intenzite, že
by bolo možné hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces. Navyše táto odvolacia námietka bola
zo strany žalovaného uplatnená len formálne, keďže žalovaný neuviedol, akým konkrétnym postupom
prvoinštančného súdu mu bolo znemožnené uskutočňovanie jeho procesných práv.

10.Kodvolaciemudôvoduvzmysle§365ods.1písm.e)CSPodvolacísúdkonštatuje,ženielensúdnou
praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach
- od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovaniedôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených
a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh

konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (pozri nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010).

Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo nevykonal žalovaným
navrhovanédôkazy.PreukazovaniesprávnostiRPMNuvedenejvzmluvebyničnezmenilonakonečnom
závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a to z dôvodov hrubého porušenia povinnosti
s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a absencie
obligatórnej náležitosti zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ.

11. Odvolací súd nevzhliadol naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorý sa
týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, podľa ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a to vzhľadom na
to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a nasl. CSP.
V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky

skutkové zistenia vychádzajúce so stranami sporu predložených listín, a to zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 27.6.2016 (č.l. 9 a nasl. spisu), povolenie o odklade splátok a oznámenie o skončení
odkladu(č.l.23anasl.),dodatokkpracovnejzmluvežalobcuv1.radeapotvrdeniaopríjmežalobcov(č.l.
27 a nasl. spisu, č.l. 142 a nasl. spisu), žiadosť o spotrebiteľský úver (č.l. 141), výpis z registra Sociálnej
poisťovne (č.l. 157 spisu), výpisy z Credit Bureau Evaluation (č.l. 158 a nasl.), písomných vyjadrení

strán sporu a výsluchu žalobkyne v 2. rade na pojednávaní dňa 27.1.2025, na základe ktorých súd
prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej
inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového
stavu. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, preto tento odvolací dôvod nie je dôvodný.

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

13. V predmetnom spore súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru
o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na základe § 11 ods. 2, druhá veta ZoSÚ v
dôsledku porušenia povinnosti žalovaného posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobcov ako

spotrebiteľov splácať spotrebiteľsky úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.
Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je zakotvená v § 7 ZoSÚ, pričom ide o transpozíciu čl. 8
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). V tejto súvislosti odvolací súd
poukazujenaznenieRozsudkuSúdnehodvora(druhákomoraz05.marca2020)voveciC-679/18OPR-

Finance,s.r.o.protiGK:„Články8a23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia
povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvyposúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú
vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej

úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú
bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť
veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že
daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.“
Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

v tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je
plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalovaným ako
veriteľom a súd je povinný ex offo vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a
podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. §
52 a nasl. OZ, ZoSÚ, vrátane splnenia povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôkazné bremeno
pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa. Splnenie tejto povinnosti

je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru. Vynaložením
odbornej starostlivosti sa rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ
preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné
podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné

preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli
vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov
bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti
veriteľa sledovalo - chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.
Cieľom § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ

existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa

vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní do budúcna.

14. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný pri posúdení bonity žalobcov
vychádzal zo zistení že žalobcovia boli zamestnaní. Čistý mesačný príjem žalobcov bol vo výške 1.706
Eur (priemerný čistý príjem žalobcu v 1. rade bol 986 Eur a žalobkyne v 2. rade 720 Eur). Ohľadom

nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb vychádzal zo sumy životného minima na jednu
dospelú osobu a jednu spoločne posudzovanú osobu v celkovej výške 340 Eur. Výška splátky bola
určená na 118,83 Eura mesačne. Peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa boli 1.194,98 Eura
( 144 Eur + 434 Eur + 300 Eur + 106 Eur + 210,98 Eura). Ukazovateľ schopnosti klienta splácať úver
bol vypočítaný nasledovne: (390 Eur + 118,83 Eura + 1.194,98 Eura) : 1.706,- Eur = 0,9987, schopnosť

splácať neprekročila 1. Zároveň žalobcovia boli preverení aj dobytom do Sociálnej poisťovne a do
spoločného registra bankových a nebankových subjektov.
Za účelom unesenia dôkazného bremena k svojím tvrdeniam žalovaný predložil súdu prvej inštancie
žiadosťoposkytnutieúveru,dodatokkpracovnejzmluvežalobcuv1.rade,potvrdeniaopríjmežalobcov,
výplatné pásky, výpisy z úverového registra a registra Sociálnej poisťovne.

Pokiaľ sa jedná o započítanie cestovných náhrad do príjmu žalobcu v 1. rade ako žiadateľa o
spotrebiteľský úver, tak odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ide jednoznačne
o postup, ktorý je v rozpore so zmyslom a účelom povinnosti odbornej starostlivosti úverového veriteľa.
Jednak takýto postup vylučujú zákonné ustanovenia, ktoré definujú mzdu ako odmenu za prácu a
cestovné náhrady ako účelovú kompenzáciu za výdavky spojené s výkonom práce (§ 118 ods. 2

Zákonníka práce a § 4 a nasl. zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách). Súčasne je takáto
prax nelogická, pretože čisté disponibilné a pravidelné príjmy (čistá mzda) sa umelo navyšujú o položky,
ktoré nie sú považované za príjem a reálne ani príjmom nie sú, pretože sú poskytované zamestnancovi
účelovo na úhradu vzniknutých výdavkov v súvislosti s výkonom práce a výška cestovných náhrad môže
byťpritomkaždýmesiacvýrazneodlišnáavniektorýchmesiacochdokoncanemusíbyťvyplácanávôbec

pokiaľzamestnanecnebolvyslanýnapracovnúcestu.Cestovnénáhradynemajúcharakterpravidelných
predvídateľných plnení do budúcna, preto ich výšku nemožno odhadovať, ani s ňou pre budúcnosť
predbežne rátať, na rozdiel od mzdy, ktorá je pravidelne sa opakujúcim plnením vychádzajúcim z
dojednaní podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný teda nekonal s odbornou starostlivosťou, pokiaľ cestovnénáhrady (diéty) započítal do príjmov žalobcu v 1.rade a s touto sumou, pri posudzovaní bonity žalobcov
pred uzavretím zmluvy, kalkuloval ako s príjmom, nakoľko tieto náhrady sú poskytované za účelom
zabezpečenia základných životných potrieb zamestnanca a nie sú odmenou za prácu.

15. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že povinnosťou žalovaného bolo
preukázať aj to, že zisťoval nielen príjem žalobcov, ale aj ich výdavky a v tomto smere uniesť dôkazné
bremeno. Po preskúmaní odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ ide o skúmanie všetkých relevantných výdavkov žalobcov pred uzavretím úverovej

zmluvy zo dňa 27.6.2016. Žalovaný v tomto ohľade odkazuje na úverové zaťaženie žalobcov, kde výška
mesačných splátok úverov, z ktorých vychádzal aj žalovaný, bola 1.194,98 Eura. Zo zistení súdu prvej
inštancie vyplýva, že žalobcovia mali viacero existujúcich úverových vzťahov, pričom celková výška
záväzkovžalobcovbolavovýškeviacnež80.000Eur.Zároveňzozistenísúduprvejinštancievyplýva,že
žalobcoviv1.radeboloodmietnutých15žiadostíoposkytnutieosobnýchsplátkovýchúverovažalobkyni
v 2. rade bolo odmietnutých 13 žiadostí. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, tieto zistenia

museli u žalovaného nepochybne vzbudiť podozrenie o nespôsobilosti žalobcov splácať požadovaný
úver aj v tejto veci.
Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal ako zisťoval a preveroval reálne výdavky žalobcov. Žalovaný
pri výdavkoch vychádzal zo sumy životného minima. Zohľadnenie životného minima nie je splnením
odbornej starostlivosti, nakoľko v tomto ohľade nie je ani tak rozhodujúci príjem spotrebiteľa, ale jeho

porovnanie s reálnymi výdavkami, keďže sa dá samozrejme predpokladať, že pokiaľ subjekt žiada o
poskytnutie úveru, tak je zrejmé, že má nedostatok finančných prostriedkov a potrebuje preklenúť určité
obdobie ich nedostatku, pričom základnou úlohou veriteľa je práve skúmať a samozrejme aj preverovať
všetky základné výdavky žiadateľa o úver. Žalovaný však počítal len so sumami životného minima, čo ale
nepredstavuje automatické a univerzálne použitie ako jediný ukazovateľa výdavkov v každom jednom

prípade, bez ohľadu na skutočné výdavky spotrebiteľa, ani nijako nezbavuje veriteľa povinnosti zisťovať
a skúmať reálne mesačné výdavky spotrebiteľa.
Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nepovažuje odvolací
súd za dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže je nevyhnutné,
aby veriteľ zistil a preveril hlavne náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľov

o úver a osôb, ktoré sú na nich odkázané výživou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov
klienta, nemôže urobiť relevantný záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
Z dôkazov predložených žalovaným nevyplýva, aby zisťoval aktuálne a konkrétne mesačné výdavky
žalobcov na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.) v čase
pred poskytnutím úveru, ale žalovaný vychádzal iba z paušálnej sumy životného minima vo výške 390

Eur pre dve spoločne posudzované osoby (230 Eur + 160 Eur) na mesiac. Aj keď žalovaný ako výdavky
žalobcov zohľadnil životné minimum, nebolo preukázané, že táto suma pokrýva skutočné mesačné
výdavky žalobcov, ako sú výdavky na bývanie, stravu, hygienu, ošatenie, cestovné, telefón, internet,
poistné a pod..
Podľa názoru odvolacieho súdu veriteľ bol povinný zistiť a overiť dostatočné, primerané a aktuálne

informácie o nákladoch žiadateľov o úver a ich celej rodiny. Obsah povinností, ktoré ZoSÚ veriteľovi
ukladá, je nepochybný a nepripúšťa výklad, ktorý presadzuje žalovaný. Účel zákonom uloženej
povinnosti posudzovať bonitu spotrebiteľa môže byť naplnený nepochybne len vtedy, ak veriteľ
posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce sa konkrétneho spotrebiteľa.

16. V súvislosti s potrebou zisťovať skutočné výdavky žiadateľa o úver, a nie len ich formálne
nahrádzať sumami životného minima, ktoré sú častokrát ďaleko od reality, odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9 As 127/2024 zo dňa 13.08.2024,
ktorý je z hľadiska výkladu tejto problematiky použiteľné aj v našom právnom systéme a v ktorom
najvyšší správny súd uviedol: „Částka životního minima, jež představuje státem uznanou minimální

hranici peněžních příjmů fyzických osob k zajištění výživy a ostatních základních osobních potřeb,
nutně nereflektuje konkrétní částku, kterou k zajištění svých individuálních základních životních potřeb
musí vynaložit potenciální žadatel o úvěr. Nepokrývá zejména výdaje na bydlení, které ji mnohdy
několikanásobně převyšují. Rovněž nereflektuje další nutné výdaje, jako například srážky ze mzdy,
náklady vyvolané zdravotním stavem, či výživné. Z tohoto důvodu je třeba bezvýhradně trvat na

požadavku individualizovaného posuzování úvěruschopnosti, při kterém poskytovatel musí brát zřetel
na konkrétní situaci konkrétního spotřebitele.“17. Ak má veriteľ použiť aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa vyžaduje sa od neho zisťovanie
a preverovanie individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský
úver.Taktoformulovanúpovinnosťveriteľzjavnenesplnítým,akdosvojichvýpočtovpreberievšeobecný

údaj, akým je údaj o životnom minime. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na názor Súdneho
dvora EÚ na výklad článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance
SA, C-449/13, EU:C:2014:2464), ale aj odôvodnenie uvedenej smernice, podľa ktorej sú veritelia
zodpovední za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa.

18. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri overovaní
bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keďže nezistil a nepreveril konkrétne výdavky žalobcov,
čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za
tohto stavu aj odvolací súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal splnenie povinností vyplývajúcich z §
7 ods. 1 ZoSÚ, čím hrubo porušil svoje povinnosti, a preto sa predmetný úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

Záverom odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že spotrebiteľ spláca poskytnutý úver, či už z vlastných
prostriedkov, alebo ďalšími úvermi a pôžičkami, ešte sama osebe nekonvaliduje porušenie povinnosti
veriteľa s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu klienta pred uzavretím zmluvy a poskytnutím úveru.

19. Ako ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru prvoinštančný súd uviedol aj absenciu

jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorou je údaj o celkovej výške úveru.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný si zo sumy úveru 15.000 Eur zaúčtoval poplatok
za poskytnutie úveru vo výške 180 Eur a žalobcom bola na účet poskytnutá suma úveru iba vo výške
14.820 Eur. Je teda nepochybné, že žalobca do spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za jeho
poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru,

pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za
náklady spotrebiteľského úveru. Pokiaľ je predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je
bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň
považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Navýšenie celkovej výšky
úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý

úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení
sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.

20. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že
čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48/EHS, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice, sa majú

vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V
tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v čl. 3 písm. h) Smernice 2008/48 ako „ súčet celkovej výšky úveru

a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“ vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“
a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto
nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej
výšky úveru v zmysle čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm
určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne

poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

21. Súd prvej inštancie správne poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022, ktorý v odpovedi na otázku, či v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je správne uvedená celková výška úveru aj v prípade, ak po vyplatení

tejto zmluvne dohodnutej výšky úveru spotrebiteľovi na určený účet z tohto účtu zinkasuje banka
na základe dohody so spotrebiteľom poplatok za poskytnutie úveru vyslovil, že celkovú výšku
spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) ZoSÚ predstavuje suma finančných prostriedkov reálne
poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí
zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru (právna veta publikovaná pod R

49/2022).
22. Uvedený rozsudok dáva odpoveď aj na odvolaciu argumentáciu žalovaného, že bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje len absencia obligatórnych náležitostí, a nie aj ich uvedenie
v nesprávnej výške. V bode 10. rozsudku sp.zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022 najvyšší súd uviedol, že:„Aby bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, musia byť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne,
ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. ... Pokiaľ teda údaje predstavujúce

obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o
splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho
vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a
veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje

v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje poplatok za poskytnutie úveru,
avšak zároveň ju prezentuje ako súčasť poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o
náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient súhlasí s okamžitým započítaním poplatku za
poskytnutie úveru podľa obchodných podmienok.“

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, do celkovej výšky úveru nemala byť zahrnutá suma 180 Eur

predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru. Žalovaný tak poskytol žalobcom úver iba vo výške 14.820
Eur, a nie vo výške 15.000 Eur. Celková výška spotrebiteľského úveru ako náležitosť vyplývajúca z § 9
ods.2písm.g)ZoSÚ,nebolauvedenásprávne,apretoajzdôvoduabsencietejtoobligatórnejnáležitosti
je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie.

24. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z
dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje správny údaj o priemernej RPMN pre príslušný
spotrebiteľský uver považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za dôvodné. Odvolací súd
uvádza, že v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025 bol zverejnený judikát pod č. 34
v znení právnej vety : „Nesprávne uvedenie len priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom

úvere (bez ohľadu na povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN v spotrebiteľov
prospech samo osebe bezúročnosť úveru ani nemožnosť veriteľa žiadať v súvislosti s jeho poskytnutím
poplatky nespôsobuje“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2025, sp.zn.
6Cdo/152/2022). Uvedené však už nemá vplyv na vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo

dňa 27.6.2016.

25. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na
spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd
stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral
a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho

vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia v 1. a 2. rade, preto
im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému
v rozsahu 100 %, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).