Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316207677
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8316207677.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobkyne: N. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Y. C. XX/XX, XXX XX J., právne zastúpená: JUDr. Lukášom Polákom, advokátom so sídlom
Hlavná 137, 080 01 Prešov, proti žalovanému: TOZIDENT, s.r.o., so sídlom Ulica 1. mája 6205/25, 066
01 Humenné, IČO: 44 033 761, právne zastúpený: JUDr. Štefan Práznovský, Ulica 26. novembra 1, 066
01 Humenné, o zaplatenie majetkovej ujmy, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, náhrady škody za bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č.k. 7C/161/2016-462 zo dňa 21. augusta 2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni nárok na náhradu škody
titulom bolestného vo výške 1.484 Eur, titulom účelne vynaložených nákladov na liečenie vo výške
1.043,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.043,52 Eur od 11.10.2016 do
zaplatenia a vo výroku o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 Eur.

II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad
sumu 2.000 Eur zamieta.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

IV. Štátu voči žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 7 527,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1 043,52 eur od 11.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobkyni voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Štátu voči žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3, § 11, § 13, § 16, § 444, § 449 odsek 1, 3, § 517
odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 odsek 1, 2, §
3 odsek 1, 2, § 4 odsek 1, 2, § 7 odsek 6, § 8 odsek 1, § 10 odsek 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade

za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon“), § 1 opatrenia
Ministerstvapráce,sociálnychvecíarodinySlovenskejrepublikyč.S03594-OL-2014oustanovenívýšky

náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2014, článok 19 odsek
1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, článok 5 odsek 5, článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane Ľudských
práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“).

3. V danej právnej veci vychádzal zo záveru uvedeného v medzitýmnom rozsudku (rozsudok č.k.
7C/161/2016-238 zo dňa 09.09.2019, v spojení s opravným uznesením č.k. 7C/161/2016-266 zo dňa

10.12.2019, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/24/2020-291 zo dňa 25.08.2020)
a to, že žalobkyni patrí právo na náhradu škody za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia
spôsobenej poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis žalovaným v období od 20.08.2011 do
02.09.2014. V konaní tak bolo preukázané, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávne
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou (vykonával stomatologické zákroky u žalobkyne v ústnej dutine).

Preto sa v ďalšom konaní zaoberal tým, či uplatnené nároky na náhradu škody žalobkyne sú dôvodné,
preukázané a aká je ich výška. Pri uplatňovaní nároku na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyňa navrhla vo veci vykonať znalecké dokazovanie za účelom určenia výšky týchto
nárokov. Súdom ustanovený znalec N.. Z. J., F.. vo veci podal znalecký posudok č. O. zo dňa
XX.XX.XXXX, v ktorom uviedol, že stav žalobkyne a jej liečenia bol ustálený dňa XX.XX.XXXX. Pri

hodnotení náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal z podrobnej analýzy stavu
chrupu poškodenej, zdravotnej dokumentácie, vrátane RTG dokumentácie a na základe kontrolného
vyšetrenia žalobkyne. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v tomto smere na výsledkoch
znaleckého posudku, ktorý žalobkyni priznal náhradu za bolesť v rozsahu 90 bodov, čo predstavuje
1.484 Eur, pričom nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia jej nepatrí. Pri rozhodovaní

o uplatnenom nároku na náhradu majetkovej škody dospel súd prvej inštancie k záveru, že sa jedná o
náklady žalobkyňou účelne vynaložené na liečenie. Tieto náklady vznikli v súvislosti s potrebou ďalšej
liečby žalobkyne po poskytnutí non lege artis nesprávnej zdravotnej starostlivosti žalovaným vo výške
1.043,52 eur. Preto súd v tejto časti považoval nárok žalobkyne za dôvodný a preukázaný. Žalovaný
konkrétne žalobkyňou uplatnené nároky na bolestné a náhradu nákladov na liečenie nespochybnil,

nerozporoval, iba všeobecne namietal, že nárok žalobkyne neuznáva. Pri posudzovaní nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre jej priznanie v
zmysle Dohovoru i § 13 odsek 2 Občianskeho zákonníka a za dôvodný tak považoval aj nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkove ujmy vo výške 5.000 Eur. V dôsledku poskytnutia zdravotnej starostlivosti non
lege artis zo strany žalovaného bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne, do práva na zdravie,

ktoré v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného bolo poškodené
a do práva na jej rodinný a súkromný život. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vykonané
dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvodný je nárok žalobkyne na zaplatenie ujmy
vo výške 7.527,52 Eur (1.484 Eur titulom bolestného, 1.043,52 Eur s príslušenstvom titulom účelne
vynaložených nákladov na liečenie a 5.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy). V súvislosti s tým priznal

žalobkyni aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania, a to od nasledujúceho dňa po doručení
žaloby žalovanému a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O spôsobe náhrady trov konania štátu a
stranám sporu rozhodol podľa pomeru úspechu v spore.

4. Proti rozsudku s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v zákonnej lehote

odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, že žalobu zamietne. Podanie
odvolania odôvodnil ustanovením § 365 odsek 1 písm. h) a f) zákona č. 160/2015 Z.z.. Uviedol,
že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie
mal nesprávne interpretovať ustanovenie § 13 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V konaní bolo
nespornepreukázané,žežalovanývykonalvústnejdutinežalobkynestomatologickézákrokynavýlučné

vyžiadanie žalobkyne a s jej súhlasom. Žalobkyňa tak dobre vedela a napriek tomu sa u žalovaného
dožadovala a súhlasila s tým, aby u nej bola vykonaná extrakcia všetkých zubov v dvoch vlnách s
týždňovým časovým odstupom, hoci to bolo non lege artis. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie tak trpískutkovými vadami spočívajúcimi v nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov, nakoľko súd založil
vyhodnotenie dôkazov na základe výpovedí samotnej žalobkyne, jej dcér a vnuka, ktoré boli vyslovene
tendenčné. Poukázal na skutočnosť, že podľa znalca N. Z. J. F.. mala žalobkyňa závažné defekty vo

svojej ústnej dutine, ktoré jej aj pred zákrokmi žalovaného spôsobovali zdravotné problémy. Jednalo
sa o ťažkú kývavosť zubov, ťažkú parodontitídu a ťažké zanedbanie ústnej hygieny. Súd nesprávne
interpretoval ust. § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko nešlo o neoprávnený zásah do osobnosti
žalobkyne, ktorá s vykonaním úkonov súhlasila. V danom prípade neboli splnené podmienky na ňou
nárokovanú finančnú satisfakciu, pretože u žalobkyne nedošlo k zníženiu jej dôstojnosti, či jej vážnosti

v spoločnosti v značnej miere, ako to predpokladá zákon.

5. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie v
napadnutom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Súd prvej inštancie už v právoplatnom medzitýmnom
rozsudku konštatoval, že žalovaný poskytol žalobkyni zdravotnú starostlivosť non lege artis, pričom
jedným z dôvodov, pre ktorý bola poskytnutá zdravotná starostlivosť označená ako nono lege artis,

bol závažný nedostatok v tzv. informovanom súhlase pacienta. Žalovaný tiež v predmetnom spore
nedokázal produkovať žiadne relevantné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé narušiť výpovednú hodnotu
svedeckých výpovedí.

6. K vyjadreniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Opätovne poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa

sa v stomatologickej ambulancii žalovaného z vlastnej iniciatívy domáhala pri jednom zákroku extrakcie
viac ako 2 zubov, pretože v iných stomatologických ambulanciách tieto úkony vykonať odmietli. Teda
sama sa dožadovala zákroku, ktorý bol non lege artis.

7. K vyjadreniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Opätovne poukázala na právoplatný

medzitýmny rozsudok.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia

pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je z časti dôvodné.
Odvolanie nebolo podané proti výroku o zamietnutí žaloby v zvyšnej časti, preto tento výrok je
právoplatný a odvolací súd ho nepreskúmaval.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX bola žalobkyni poskytovaná

zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného. Medzitýmnym rozsudkom č.k. 7C/161/2016-238 zo
dňa 09.09.2019, v spojení s opravným uznesením č.k. 7C/161/2016-266 zo dňa 10.12.2019 súd
určil, že žalobkyni patrí právo na náhradu škody za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia
spôsobenej poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis žalovaným v období od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX. Uvedený rozsudok nadobudol v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č.k. 3Co/24/2020-291 zo dňa 25.08.2020 právoplatnosť dňa 24.09.2020. Súd na základe výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne nastalo
ako dôsledok nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovaným. Zákonom stanovené
predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobkyne
boli naplnené. V konaní bol preukázaný neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva

fyzickej osoby - zdravia žalobkyne, bola taktiež preukázaná existencia ujmy v jej osobnostnej integrite,
majetkovej sfére a príčinná súvislosť medzi nimi. Napokon bolo preukázané aj protiprávne konanie
žalovaného, ktorý postupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v rozpore s objektívnym právom,
teda lege non artis.

10. Podľa ustanovenia § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

11. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.12. Podľa ustanovenia § 13 odsek 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa odseku 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa odseku 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. Podľa ustanovenia § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

14. Podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú
bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

15. Podľa ustanovenia § 2 odsek 1 Zákona, bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho
liečením alebo odstraňovaním jeho následkov.

16. Podľa ustanovenia § 3 odsek 1 Zákona, náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť
primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.

Podľa odseku 2, náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby

bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.

17. Podľa ustanovenia § 5 odsek 1 Zákona, pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo
sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).

18. Podľa ustanovenia § 7 odsek 6, ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného
alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby
uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu.

19. Podľa Článku 19 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

20. Podľa Článku 8 odsek 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

21. Podľa ustanovenia § 365 odsek 1 C.s.p., odvolanie možno odôvodniť len tým, že
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Podľa ustanovenia § 380 odsek 1 C.s.p., odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

23. Podľa ustanovenia § 449 odsek 1 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj
účelné náklady spojené s liečením.

Podľa odseku 3, náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

24. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky voči
základu a výške náhrady bolestného, ani voči priznanej výške náhrady nákladov vynaložených na
liečenie žalobkyne. Tvrdí len, že neboli splnené podmienky na žalobkyňou nárokovanú finančnú

satisfakciu, pretože u žalobkyne nedošlo k zníženiu jej dôstojnosti, či jej vážnosti v spoločnosti. Teda aj
keď v odvolaní uvádza, že napáda vyhovujúci výrok rozsudku, odvolaním napáda len priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy.25. Odvolací súd zároveň konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol v zásade žiadne relevantné
skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania súdu prvej inštancie, a
s ktorým by sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal všetko
dokazovanie, ktoré bolo možné z návrhov strán, v danej veci vôbec vyvodiť a na jeho základe zisťoval
rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe
vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti uplatneného nároku.

26. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou,
v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôvody je vecou účastníkov konania.
Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno
tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať
(§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom

konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i toho účastníka, ktorý
síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenia vykonaných dôkazov súdom vyústilo

do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že
súd ho nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

27. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkýmsplniťsvojupovinnosťtvrdenia.Predpokladomdôkaznejpovinnostijetvrdenieskutočnosti
stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná
väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,

potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia teda neunesenie
bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou
za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné

skutočnosti, potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaní hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma určuje zásadne jednak rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané a jednak
nositeľa dôkazného bremena.

28. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, čo
znamená, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu

konania, ale iba v určenom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii
konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok procesnoprávne
účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada.
Koncentrácia konania má za následok osobitné procesnoprávne sankcie v podobe neúčinnosti
procesného úkonu strany sporu za to, že strana porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia

sporu. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov
procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či
prípadné omeškania procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v
tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Ustanovenie § 153 CSP

o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl. 5
CSP, podľa ktorého môže súd v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú
k nedôvodným prieťahom v konaní. Ustanovenie § 153 CSP ustanovuje právnu povinnosť a sankciu za
jej porušenie. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedkyprocesnej obrany včas. V prípade porušenia tejto povinnosti môže nastúpiť sankcia predpokladaná
v § 153 ods. 2, 3 CSP, príp. aj iné právne následky. Predloženie prostriedkov procesného úkonu a
prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Procesný

úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala
starostlivo (subjektívne hľadisko). Neaplikuje sa, ak osobitná úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu. Lex specialis k § 153 ods. 1 druhá veta CSP je v označenom
zmysle ustanovenie § 167 CSP. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného
k žalobe (§ 167 ods. 2 a 4) a prostriedky procesného útoku, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalobcu k

vyjadreniu žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 3) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa
§ 167 CSP. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného
útoku alebo prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr.
právna zložitosť veci) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť
určité skutočnosti).

30. Podľa názoru odvolacieho súdu si súd prvej inštancie pre svoje závery zabezpečil dostatočný
skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom tak, že bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv sporových strán. Vysporiadal sa tiež s listinnými aj ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci procesne
predpísaným spôsobom, umožnil stranám uplatniť prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a

procesnej obrany a po posúdení podľa relevantného hmotného práva, rozhodnutie následne odôvodnil
tak, že sa dôsledne, presvedčivo a logicky vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými
otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
zároveň spĺňalo náležitosti požadované ustanovením § 220 odsek 2 C.s.p. a to nielen formálne, ale i
materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

31. Žalovaný ako odvolateľ v odvolaní ďalej namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade rozhodnutia, ktoré by malo trpieť vadou
predpokladanou v ustanovení § 365 odsek 1 písm. h) C.s.p., by malo ísť o také rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré trpí hmotnoprávnou vadou, ktorá predstavuje mylné použitie právnej normy na zistený

skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav nemožno použiť.

32. Podľa názoru žalovaného ako odvolateľa, súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie
§ 13, nakoľko podľa jeho názoru nemožno ísť o neoprávnený zásah do osobnosti, keď fyzická osoba
s týmto zásahom súhlasila. Odkazuje pritom na skutočnosť, že žalobkyňa žalovaného navštívila preto

lebo ostatní stomatológovia odmietli žalobkyni pri zákroku extrahovať viac ako 2 zuby. Namietal, že túto
skutočnosť predniesol v rámci záverečného návrhu, avšak súd prvej inštancie sa týmto nezaoberal. V
záverečnej reči prednesenej na pojednávaní dňa 21.08.2024, na ktorú odkazuje žalovaný uviedol, že k
stomatologickým medicínskym zákrokom došlo na vyžiadanie a súhlas žalobkyne, pričom odkazuje na
stranu 10 znaleckého posudku znalca N. Z. J. F..

33. Z obsahu spisu vyplýva, že súhlas, na ktorý žalovaný odkazuje je v podobe pečiatky odtlačenej
v karte pacienta v znení: „Súhlasí s poskytovaním zdrav. starostlivosti podľa § 6 odstav. 1-9 zákona
č. 576/2004 a vyhlasujem, že som bol poučený o cene, rozsahu, druhu a podmienkach stomatolog.
výkonov a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti.“ Pri tomto odtlačku sa nachádzal podpis

žalobkyne ako pacienta. V znaleckom posudku, na ktorý žalovaný odkazuje, znalec (s. 9 znaleckého
posudkuč.O.)uviedol,cit.:„priprvotnomvyšetrenídňaXX.X.XXXXjeuvedenápečiatkaoinformovanom
súhlase /viď v prílohe/, kde však je uvedený iba všeobecný súhlas, bez konkrétnych skutočností s čím
pacientka súhlasí.“

34. S vyššie uvedeným „súhlasom žalobkyne“ sa súd prvej inštancie vysporiadal už v medzitýmnom
rozsudku, kde odkázal na vyššie citované závery súdneho znalca. taktiež poukázal na výraznú
informačnú asymetriu v neprospech pacienta. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací tieto závery
prebral aj do svojho rozhodnutia o podanom odvolaní voči medzitýmnemu rozsudku.

35. Odvolací súd tak v tomto odvolacom konaní nevidí dôvod na odklon od záverov súdov, či
súdneho znalca. V súvislosti s informovaným súhlasom dodáva, že podpis pri odtlačku pečiatky
so sformulovaným „informovaným súhlasom“, nie je sám o sebe udelením informovaného súhlasu
podľa zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Definičným znakom platného informovanéhosúhlasu je predchádzajúce poučenie v dostatočnom rozsahu a kvalite. Je úplne v poriadku, ak sú
niektoré časti poučenia zachytené písomne. Aj tieto časti však má ošetrujúci zdravotnícky pracovník
osobe ústne vysvetliť a umožniť jej klásť doplňujúce otázky. Ako konštatoval Najvyšší súd ČR v

rozsudku z 20. januára 2023, sp. zn. 25 Cdo 3100/2021: „Pouze v rámci osobního vysvětlení se lékař
může bezprostředně přesvědčit, zda pacient porozuměl sděleným informacím, a zamezit tak různým
nejasnostem či nedorozuměním. To je obzvláště důležité s ohledem na to, že obsahem poučení je i
řada odborných pojmů, které pacientovi (jako laikovi) nemusí být známy. Lékař se tak může a musí
přesvědčit, že je dostatečným způsobem pacientovi osvětlil. Je to právě také osobní rozhovor, který

by měl výrazně přispívat k tomu, že lékař přizpůsobí své vyjadřování (a způsob poučení) pacientovi. V
zásadě pouze během rozhovoru může bezprostředně reagovat na případné dotazy ze strany pacienta.
Teprve v důsledku této vzájemné interakce je dán dostatečně kvalifikovaný a adekvátní podklad pro
rozhodnutí pacienta a udělení informovaného souhlasu, čímž je dostatečně zaručen výkon jeho práva
na sebeurčení“. Povinnosť poučiť pacienta nemá zdravotnícky pracovník iba v prípade, ak výkon z
časového hľadiska objektívne neznesie nijaký odklad a pacient nedokáže svoje rozhodnutie vyjadriť. Vo

všetkých ostatných prípadoch nesmie lekár na svoju poučovaciu povinnosť rezignovať.

36. Aj z dôvodovej správy k zákonu č. 576/2004 Z.z. vyplýva, že azda najdôležitejším predpokladom
poskytnutia zdravotnej starostlivosti je informovaný súhlas pacienta. Informovaný súhlas je dôležitou
súčasťou moderného ponímania zdravotníctva a výrazným spôsobom aktivizuje pacienta do procesu

liečby, pričom zvyšuje jeho právne a zdravotnícke povedomie. Informovaný súhlas musí byť
preukázateľný,čonemusíbezpodmienečneznamenaťpísomnúpodobu,alenapr.súhlasvyjadrenýpred
svedkom (napr. v ambulancii pred zdravotnou sestrou). Keďže poučenie a informovaný súhlas majú
zásadný vplyv na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, informácie o nich musia byť zaznamenané v
zdravotnej dokumentácii.

37. Odvolací súd tiež v súvislosti s problematikou informovaného súhlasu odkazuje na odborný článok
autora Doc. JUDr. Tomáša Doležala, Ph.D., LL.M., „Právní povaha informovaného souhlasu a následky
neúplného poučení z hlediska civilního práva“, uverejnený v Časopise zdravotnického práva a bioetiky
Vol 9, No 1 (2019), ISSN 1804-8137, s. 66 podľa ktorého, cit.: „V oblasti zásahu do práva na soukromí je

situace jednodušší - je-li zákrok proveden s vyloučením autonomního rozhodnutí dotčeného subjektu,
vždy se zákrok projeví jako neoprávněný zásah do práva na soukromí. Intenzita tohoto zásahu ale bude
odlišná v závislosti na tom, zda se jednalo o zákrok zcela bez souhlasu nebo se souhlasem uděleným
na základě neúplného poučení.“

38. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. decembra 2016, sp. zn.
6Cdo/914/2015, v zmysle ktorého, cit.: „Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti akýkoľvek zákrok v
oblasti starostlivosti o zdravie musí byť vykonaný so slobodným a informovaným súhlasom dotknutej
osoby; inak zákrok vykonaný bez takéhoto súhlasu je zakázaný, a teda protiprávny. Zdravotnícke
zariadenie je povinné preukázať, že k takémuto zákroku malo právny dôvod, t. j. platný súhlas pacienta.

K záveru o neplatnosti súhlasu, a teda protiprávnosti konania zdravotníckeho zariadenia možno však
dospieť vtedy, ak ide o nedostatočnosť poučenia takých skutočností, ktoré sú pre rozhodovanie pacienta
podstúpiť zákrok podstatné. Súhlas pacienta so zákrokom je teda neplatný (nedostatočný), ak pacient
preukáže, že keby určitú skutočnosť, o ktorej nebol informovaný vedel, s veľkou pravdepodobnosťou by
sa rozhodol zákrok nepodstúpiť.“

39. Vzhľadom na vyššie uvedené je odvolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia
veci nedôvodná.

40. Odvolateľ druhou a zároveň poslednou námietkou poukazuje na vadu napadnutého rozhodnutia,

ktorá by mala spočívať v nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov podľa ustanovenia § 365
odsek 1 písm. f) C.s.p.. V tomto prípade by tak malo ísť o nesprávny postup súdu prvej inštancie
pri hodnotení výsledkov dokazovania, pričom súd by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov
nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Žalovaný ako odvolateľ v tomto
smere namietal, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tvrdení žalobkyne, jej dcér a vnuka,

ktoré považuje za tendenčné. Žalovaný spochybňoval, žeby došlo k zníženiu dôstojnosti, či vážnosti
žalobkyne v značnej miere. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa mala závažné defekty v ústnej dutine
ešte pred zákrokom u žalovanej.41. Všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je,
že ide o závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý
fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti. Návrh na poskytnutie primeraného

zadosťučinenia (satisfakčná žaloba) sleduje priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo
bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.
Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je teda nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej
miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti. Zákon pritom nešpecifikuje, čo znamená
„v značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby“ a ani nezaručuje hornú hranicu náhrady.

Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere možno všeobecne vymedziť tak,
že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba pociťuje
ako závažnú.

42. V konaní vo veciach ochrany osobnosti platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba,
ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca nesie aj

dôkazné bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia. Ako
dôkazné prostriedky možno použiť napríklad výsluch svedkov či predloženie listín na vyvrátenie
tvrdení žalovaného. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je synonymom dokazovania ako pri
náhradeškody.Tomutonázoruzodpovedáajjudikatúraslovenskýchsúdov.Primeranosťzadosťučinenia
vyjadreného v peniazoch netreba (ani nemožno) preukazovať tak ako výšku škody alebo bezdôvodné

obohatenie.

43. V prejednávanom prípade žalobkyňa svoje tvrdenia o spôsobenej nemajetkovej ujme preukázala
svojimi tvrdeniami, vyjadreniami svedkov a v konečnom dôsledku aj závermi vyjadrenými v znaleckých
posudkoch (č. 1HUS/2019 a č. 1HUSBOL/2019-2023).

44. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa mala už pred zákrokmi závažné defekty v ústnej dutine
odvolací súd poukazuje na závery medzitýmneho rozsudku, kde súd prvej inštancie dospel k záveru,
že zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne nastalo ako dôsledok nesprávneho poskytnutia zdravotnej
starostlivosti žalovaným. Odvolací súd tiež poukazuje aj na závery znaleckého posudku č. 1HUS/2019

z ktorého medzitýmny rozsudok vychádzal. V zmysle spomínaného znaleckého posudku, pri riadnych,
jednoduchých extrakciách, bez odklopenia mukoperiostálneho laloka, by pravdepodobne nebolo treba
viac opakovaných chirurgických výkonov na úpravu alveolárneho hrebeňa a na prehĺbenie ústnej
predsiene. Podľa názoru odvolacieho súdu tak žalobkyni jednoznačne patrí náhrada nemajetkovej ujmy,
avšak nie vo výške priznanej súdom prvej inštancie.

45. Súd pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa riadi vlastnou úvahou, pričom zohľadňuje
princíp proporcionality a okolnosti, za ktorých k poškodeniu zdravia došlo. Výška peňažného
zadosťučinenia musí byť primeraná, aj keď je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd však musí pri
aplikácii svojej úvahy prihliadnuť na dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (pričom

sa predpokladá, že čím závažnejšia bude táto ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov,
odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch) a okolností, pri ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú
fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale

objektívne hľadisko, či predmetnú ujmu takto v danom čase a mieste vnímala aj každá fyzická osoba.
Samotná závažnosť ujmy nie je výlučným kritériom, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. S poukazom na uvedené musia súdy v každom jednotlivom prípade vychádzať
z dostatočne zisteného skutkového stavu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská
vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných práv postihnutej osoby. Len tak možno docieliť

satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané
a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej
osoby (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 12. 2022, sp. zn. 2Cdo/348/2020).

46. Vychádzajúc z okolnosti toho prípadu i účelu, ktorý plní inštitút náhrady nemajetkovej ujmy, súd

dospel k záveru, že sú splnené zákonné predpoklady pre jej priznanie aj v zmysle článku 5 ods. 5
Dohovoru, i ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, pričom priznanú výšku náhrady odôvodnil zásahom do
osobnostných práv žalobkyne do práva na zdravie a do práva na rodinný a súkromný život s poukazomna výpovede žalobkyne, ako aj svedkov ňou navrhnutých. Podľa názoru odvolacieho súdu je takto
priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprimerane vysoká.

47. V pejednávanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že v dôsledku
poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis, žalobkyni zo strany žalovaného bolo zasiahnuté do
osobnostných práv žalobkyne, do práva na zdravie, ktoré v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti zo strany žalovaného bolo poškodené a tento zásah mal aj dopad na rodinný a súkromný
životžalobkyne.Právonaochranuzdravianepochybnepatrímedziosobnostnéatribútykaždéhočloveka

a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších stránok a zložiek ochrany jej osobnosti, pretože
má bezprostredný dopad na kvalitu života.

48. Žalovaná aj v súčasnej dobe, teda viac ako desať rokov po poskytnutí zdravotného ošetrenia u
žalovaného trpí bolesťami, zubná protéza jej z ústnej dutiny vypadáva, v dôsledku čoho sa zmenila
kvalita jej bežného života. Z výpovede v konaní vypočutých svedkov, z osoby spoločenskej, veselej,

rodine založenej sa stala osoba uzavretá, ktorá pred zdravotným ošetrením u žalovaného sa rada
zúčastňovala rodinných, spoločenských podujatí, rada cestovala a v súčasnej dobe sa spoločenským
podujatiam vyhýba, skoro vôbec sa ich nezúčastňuje, obmedzila aj stretnutia s rodinnými príslušníkmi.
Stráni sa svojich priateľov, spoločenských aktivít, ktoré predtým bežne absolvovala a sama tvrdí, že na
týchto podujatiach sa necíti komfortne, má problém s rozprávaním, s požívaním stravy, má pocit hanby,

čo sa prejavuje aj v jej zhoršenom psychickom zdraví, nakoľko sa cíti byť menejcennou. Teda v svojom
súkromnom, rodinnom i spoločenskom živote musela svoj život značne zmeniť a prispôsobiť ho svojmu
zdravotnému stavu.

49. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobkyni patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nakoľko

konaním žalovaného bolo zasiahnuté do práv žalobkyne. Výpovede svedkov ako aj žalobkyne, týkajúce
sa odôvodnenia priznania náhrady nemajetkovej ujmy, sa okrem iného týkali stavu chrupu žalobkyne po
zákrokoch vykonaných u žalovaného, konkrétne, že zubná protéza, ktorú používa jej má vypadávať. Z
uvedeného dôvodu sa žalobkyňa stala utiahnutejšia, hanblivejšia, v dôsledku čoho začala byť aj menej
spoločenská. Z okolností daného prípadu vyplýva, že vzhľadom na pokročilú paradontózu a vyšší vek

žalobkyne (znalecký posudok O. a výpoveď súdneho znalca na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX) je u
nasadenýchprotézbežné,ževypadávajúabezohľadu nazákrok(ktorýbolvykonanýneodborne)takýto
stav by mohol nastať. Parodontitída ťažkého stupňa, ktorou trpela žalobkyňa spôsobuje takú deštrukciu
a resorpciu kostných tkanív, že i pri riadnej chirurgickej liečbe môže mať za následok zníženie hĺbky
ústnej predsiene, že protézy nemusia byť stabilné.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 2.000 Eur je vzhľadom na okolnosti daného prípadu dostatočný.

51. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 388 C.s.p. rozsudok vo

vyhovujúcom výroku v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 Eur a nad túto sumu žalobu zamietol.

52. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek
2 C.s.p. v spojení s § 255 odsek 1 C.s.p.. Žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne, pričom výška

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Preto odvolací súd priznal žalobkyni voči
žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.s.p.).

53. Nakoľko v súvislosti s týmto konaním štátu vznikli trovy konania, súd podľa pomeru úspechu strán
v spore štátu voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že
o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. V danom
prípade vznikli trovy štátu titulom úhrady nákladov znaleckého dokazovania, ktoré v konaní neboli kryté
preddavkami na trovy dôkazu. V zmysle uznesení súdu prvej inštancie zo dňa 20.02.2023, 15.12.2023

a 11.03.2024 bolo rozhodnuté o tom, že trovy vykonaného dokazovania znalcom N. Z. J., F.. vo výške
1.378,79 eur sú hradené zo štátnych prostriedkov. Náhradu uvedených trov hradených zo štátnych
prostriedkov je povinný znášať neúspešný žalovaný.54. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).