Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 9, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/96/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124011486
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5124011486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr.

Adriany Gallovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 9. decembra 2025 prejednal
odvolania obžalovaného a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8Tk/2/2024
z 12.6.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn.
8Tk/2/2024 z 12.6.2025.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného A. B. C., nar. XX.X.XXXX v D., trvale bytom E. F. XXXX, XXX XX E. G. F., H. D., t. č. vo
väzbe v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

ako tréner športovej gymnastiky viedol tréningy gymnastiky v telocvični základnej školy v obci E. G. F.,
ktoré prebiehali v soboty do neskorých večerných hodín
anáslednepokračovalivnedeľuráno,pričompopármesiacochtrénovaniajednotlivýchdievčat,získania
si ich dôvery, ako aj dôvery ich rodičov, im ponúkol možnosť prespávania medzi tréningami v budove
telocvične, aby nemuseli v neskorých večerných hodinách dochádzať do miesta trvalého bydliska a stihli
tak do ranného tréningu dostatočne zregenerovať, s čím súhlasili a následne:
1.) v presne nezistených dňoch, v bližšie nezistenom čase, vo večerných až nočných hodinách, po

skončení sobotňajšieho tréningu, opakovane, najmenej v období od januára 2023 do júla 2023, v
miestnosti pri telocvični podal maloletej I. F., nar. X.X.XXXX, bližšie nestotožnenú tabletku bielej farby
so slovami, že ide o vitamín C, prípadne liek na spanie, ktorú mala zapiť alkoholickým nápojom, pričom
po tejto tabletke sa I. F. cítila malátna, točila sa jej hlava, mala pocit, že padá, aj keď ležala, a následne,
keď išla spať, ľahol si k nej,
a keď všetci zaspali, bozkával ju na pery, chytal ju svojimi rukami pod oblečením za nahé prsia, zadok,
strkal jej prsty do pošvy, niekedy jej aj sebe vyzliekol spodné prádlo, dal jej ruku na svoj penis, otáčal

si ju k sebe chrbtom a penisom sa jej dotýkal zadku alebo vagíny, pričom mu nepovedala, že jej to
vadí, lebo vedela, že by potom to isté robil iným dievčatám a bála sa o mladšie dievčatá, a takto B.
C. konal napriek tomu, že poznal reálny vek maloletej I. F. a ako dlhoročný tréner detí si bol vedomý
toho, že táto v dôsledku svojho nízkeho veku, ako aj dosiahnutého stupňa rozumového a mravného
vývoja nie je schopná dostatočne vyhodnotiť závažnosť jeho konania a účinne sa voči nemu brániť,
pričom zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria,
vyplýva, že v dôsledku konania obžalovaného trpí maloletá I. F. posttraumatickou stresovou poruchou,

ktorej prejavy (labilizácia emotivity, depresívna nálada, uzatváranie sa, zníženie sociálnych aktivít,
porucha sústredenia, porucha vnímania typu vizuálnych a sluchových halucinácií, zvýšená citlivosť,pokles záťažovej a frustračnej tolerancie, traumatické spomienky, sebaobviňovanie, poruchy spánku,
poruchy príjmu potravy, pocity úzkosti
a strachu s vyhýbavým správaním, dramatické postihnutie v oblasti intimity – strach

z bežného objatia od mužov vrátane otca a priateľa, samovražedné myšlienky, sebapoškodzovanie,
obsedantno-kompulzívne prejavy) si vyžiadali opakované lekárske vyšetrenia, dve hospitalizácie na
detskom oddelení, dobu práceneschopnosti v trvaní najmenej tri mesiace, kedy bola v dôsledku
psychických a psychosomatických ťažkostí znemožnená jej plnohodnotná účasť na vzdelávaní a
vzhľadom k ťažkej depresívnej symptomatike s rizikom samovraždy bola odkázaná na pomoc a trvalý

dohľad zo strany rodičov, pričom asi rok po skončení psychotraumatizácie tieto zdravotné ťažkosti
u maloletej naďalej pretrvávajú, jej prognóza do budúcnosti je neistá a problémy s intimitou sú
pravdepodobne trvalého charakteru,

v presne nezistených dňoch, v bližšie nezistenom čase, vo večerných až nočných hodinách po skončení
sobotňajšieho tréningu, opakovane, najmenej v období od februára 2023 do júla 2023, v miestnosti pri

telocvični podal maloletej E. F., nar. XX.XX.XXXX, bližšie nestotožnenú tabletku bielej farby so slovami,
že sa jedná o vitamín C, prípadne liek na spanie a neskôr už len so slovami, aby nekazila partiu, pričom
tabletku mala zapiť alkoholickým nápojom a po jej užití sa cítila ospalá, malátna, nevládala sa hýbať,
mala výpadky pamäti a následne, keď išla spať, ľahol si k nej, začal ju bozkávať na pery, objímať, chytať
rukami pod oblečením za rôzne časti nahého tela, najmä za prsia, zadok, vagínu, ľahol si na ňu alebo

si ju zozadu pritláčal o intímne partie, čomu sa v dôsledku účinku lieku nedokázala brániť,
a takto B. C. konal napriek tomu, že poznal reálny vek maloletej E. F. a ako dlhoročný tréner detí si
bol vedomý toho, že táto v dôsledku svojho nízkeho veku, ako aj dosiahnutého stupňa rozumového
a mravného vývoja nie je schopná dostatočne vyhodnotiť závažnosť jeho konania a účinne sa voči
nemu brániť, pričom zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria, vyplýva, že v dôsledku konania obžalovaného trpí maloletá posttraumatickou stresovou
poruchou, ktorej prejavy (labilizácia emotivity, sklon k plačlivosti, zvýšená iritabilita, hyperarousal,
výbuchy hnevu, neodkloniteľne depresívna nálada, intruzívne myšlienky na inkriminovanú udalosť,
ťažkosti so sústredením, sociálna izolácia, redukcia záujmovej sféry, narušenie vzťahu s matkou,
negatívny vplyv na partnerský a spoločenský život, pretrvávajúci strach z mužov, nechutenstvo,

porucha stravovania, nauzea, bolesti brucha a hlavy, výrazný hmotnostný úbytok, nespavosť, dysurické
ťažkosti, vážne mienený samovražedný pokus rezaním predlaktia, parasuicidálna aktivita – užitie
väčšieho množstva benzodiazepínov a intoxikácia alkoholom v kombinácii s neznámymi liekmi) si
vyžiadali opakované lekárske vyšetrenia, ako aj hospitalizáciu na detskom oddelení, pričom aj rok
po skončení psychotraumy u maloletej pretrvávajú závažné psychické a psychosomatické následky

(úzkosť, kolísanie nálad, výbuchy hnevu, bolesti brucha a hlavy, poruchy spánku, nikotinizmus, abúzus
alkoholu, nevylúčené experimentovanie s drogami, narušené vnímanie vlastného tela, narušený rodinný
život, strach z mužov a intimity), mimoriadne vysoké je riziko rozvoja vzniku závislosti či poruchy príjmu
potravy, pričom uvedené psychosomatické ťažkosti si vyžiadali dobu liečenia minimálne od marca 2023
do dňa vypracovania doplnku k znaleckému posudku v júli 2024,

t. j. najmenej 17 mesiacov, v rámci ktorých maloletá opakovane vynechávala povinnú školskú
dochádzku,

v presne nezistenú sobotu na jar roku 2023, v bližšie nezistenom čase vo večerných až nočných
hodinách po skončení tréningu, v miestnosti pri telocvični podal maloletej I. J., nar. X.X.XXXX, bližšie

nestotožnenú tabletku bielej farby so slovami, že sa jedná o vitamín C, resp. prípravok na svaly, po užití
ktorej sa cítila slabá, ospalá, malátna, točila sa jej hlava
a pociťovala tlak v spánkoch, následne zaspala a zobudila sa na to, ako je B. C. nad ňou a dotýka sa
jej pod oblečením na rôznych častiach nahého tela, najmä na prsiach
a zadku, snažila sa brániť odstrčením jeho ruky, čo sa jej však v dôsledku účinku tabletky nepodarilo,

nakoľko sa nevládala hýbať, ani nič povedať, len mumlala, na to znova zaspala
a keď sa zobudila, B. C. ju svojím kolenom cez oblečenie krúživými pohybmi dráždil v oblasti pošvy,
následneznovazaspalaazobudilasanabolesťvpodbruškuapýtalasaho,čosadeje,načojejpovedal,
že sa nemá báť, všetko je v pohode, a takto B. C. konal napriek tomu, že poznal reálny vek maloletej
I. J. a ako dlhoročný tréner detí si bol vedomý toho, že táto v dôsledku svojho nízkeho veku, ako aj

dosiahnutého stupňa rozumového a mravného vývoja nie je schopná dostatočne vyhodnotiť závažnosť
jeho konania a účinne sa voči nemu brániť,2.) v sobotu dňa 30.9.2023 v bližšie nezistenom čase vo večerných hodinách po skončení tréningu,
keď boli ostatné dievčatá vonku mimo budovu telocvične, vyšiel na hornú časť poschodovej postele
nachádzajúcej sa v miestnosti pri telocvični, kde ležala maloletá

K.F.,nar.X.X.XXXX,nasvojommobilnomtelefónejejpustilrozprávkuapritom,akoonaležalanabruchu
a pozerala rozprávku, ľahol si k nej a hladkal ju pod oblečením najprv po chrbte, potom po zadku, kde ju
aj ohmatával v oblasti konečníka a následne jej svojimi prstami pohyboval v oblasti pošvy, na čo maloletá
reagovala tak, že sa snažila odsunúť čo najbližšie k stene, pričom s takýmto konaním prestal, až keď
počul z chodby zvuky prichádzajúcich dievčat a následne maloletej K. F. rozprávku vypol a povedal jej,

že to nesmie hovoriť rodičom a ani nikomu, že to bude ich tajomstvo, a takto konal napriek tomu, že
poznal reálny vek maloletej K. F. a ako dlhoročný tréner detí si bol vedomý toho, že táto sa s najväčšou
pravdepodobnosťou nebude brániť, lebo vzhľadom na svoj veľmi nízky vek
a s ním spojený dosiahnutý stupeň rozumového a mravného vývoja nie je schopná dostatočne
porozumieť jeho konaniu a vyhodnotiť ho ako neprimerané a neprípustné, pričom aj zo znaleckého
posudku znalca z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, vyplýva, že úroveň pamäti u

maloletej K. F. je nadpriemerná a nemá sklony k skresľovaniu alebo nadsadzovaniu prežitých udalostí,
avšak v dôsledku svojho nízkeho veku ešte nedokáže primerane chápať a vyhodnotiť správanie
obvineného, len z vlastných pocitov, ktoré označuje ako „divné“, a reakcií okolia si uvedomuje, že bolo
neprimerané,

t e d a

v bodoch 1.), 2.)
pokračovacím konaním násilím donútil iného k iným sexuálnym praktikám a zneužil bezbrannosť iného

k iným sexuálnym praktikám a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas, na viacerých
osobách), na chránených osobách (deťoch) a spôsobil ním ťažkú ujmu na zdraví,

č í m s p á c h a l

v bodoch 1.), 2.)
pokračovací obzvlášť závažný zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona (s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/, písm. j/ Trestného zákona), písm. b) Trestného

zákona (s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona), ods. 3 písm. a) Trestného
zákona.

Z a t o h o o d s u d z u j e :

Podľa § 200 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 4 Trestného zákona na trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu činnosti
trénera detského športového oddielu alebo klubu na doživotie.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 77 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranný
dohľad na dobu 2 (dva) roky s tým, že obžalovaný je povinný sa dostaviť po prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody do dvoch pracovných dní k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu,
v ktorého obvode má bydlisko.

Podľa § 77 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona obžalovanému ukladá
povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v rámci ochranného dohľadu psychoterapii alebo zúčastniť
sa na psychologickom poradenstve s akcentom na spáchanú trestnú činnosť a diagnostikovanú
sexuálnu deviáciu.Podľa § 73 ods. 2 písm. a) Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranné sexuologické
liečenie ústavnou formou.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenej I. F.,
nar X.X.XXXX v L., trvale bytom M. XXX, H. D., škodu v sume 37 180,- eur a poškodenej E. F., nar
XX.XX.XXXX v D., trvale bytom H. XXX/XX, D., škodu v sume 37 180,- eur.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodené I. J., nar. X.X.XXXX v D., trvale bytom F. XXX, F. a

K. F., nar. X.X.XXXX v D., trvale bytom D. XXXX, D., s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný
proces.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8Tk/2/2024 z 12.6.2025 bol obžalovaný A. B. C. uznaný za

vinného v bode 1) zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sexuálneho násilia podľa
§ 200 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.
(s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/, písm. j/ Tr. zák.), písm. b) Tr. zák. (s poukazom na
ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a v bode 2) zo spáchania zločinu
sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. (s poukazom na ustanovenie § 139 ods.

1 písm. a/ Tr. zák.) na skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 200 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 15 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu
činnosti trénera detského športového oddielu alebo klubu na doživotie.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému uložil ochranný dohľad na dobu 2 roky.

Podľa§77ods.1,ods.4Tr.zák.,§51ods.4písm.j)Tr.zák. obžalovanémuuložilpovinnosťspočívajúcu
v príkaze podrobiť sa v rámci ochranného dohľadu psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom
poradenstve s akcentom na spáchanú trestnú činnosť a diagnostikovanú sexuálnu deviáciu.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej I. F. škodu v sume 37

180,- eur a poškodenej E. F. škodu
v sume 37 180,- eur. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodené I. J. a K. F. s nárokom na náhradu škody
odkázal na civilný proces.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ihneď po jeho vyhlásení podali proti nemu

odvolania obžalovaný proti všetkým výrokom a prokurátor proti výroku o treste, taktiež výroku o náhrade
škody a pre absenciu výroku o uložení ochranného liečenia vo vzťahu ku všetkým výrokom.

Obžalovaný odôvodnil odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným
okresnému súdu 8.8.2025. Uviedol v ňom nasledovné odvolacie argumenty:

Má za to, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s právnou úpravou a so súdnou praxou. Je právne
neudržateľné vyjadrenie súdu, že: „Súd nie je povinný dať odpoveď na každú otázku, vysporiadať sa
s každou jednotlivou námietkou, či argumentom strany konania. Považuje však za potrebné poukázať
aspoň na niektoré z nich.“ Súd je povinný dať odpoveď na všetky dôležité body odôvodnenia rozsudku
a nie poukázať len na niektoré z nich. Súd sa

s týmto riadne nevysporiadal a využíval len tú argumentáciou, ktorá bola v neprospech obžalovaného
a prihliadal vo veľkom rozsahu na rozhodnutia v Čechách. Takýto rozsudok nie je právne udržateľný,
pretože nedal odpoveď na všetky dôležité otázky, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať. Taktiež je
zaujímavývýroksúdu:„Povzhliadnutínahrávkyjeajlaikovizrejmé,žehlasosobynavideonahrávkepatrí
obžalovanému.“ Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že súdne rozhodnutie bolo výsledkom

starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a ženebolo svojvoľné, pričom samotné odôvodnenie rozsudku evokuje k tomu, že súd sa žiadnym spôsobom
nezaoberal argumentáciou obhajoby v prospech obžalovaného, ale sa len zameral na argumentáciu v
neprospech obžalovaného, pričom uviedol len stroho informácií vo svojom odôvodnení. Toto považuje

za neprípustné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd sa pri hodnotení dôkazov argumentačne
sústredil predovšetkým na znalecké posudky vypracované
v priebehu trestného konania. Znalecký posudok ako dôkazný prostriedok však nemá zo zákona
nadradenú dôkaznú silu oproti ostatným dôkazom vykonaným v konaní. Znalec síce disponuje odbornou
spôsobilosťou v konkrétnej oblasti, avšak jeho závery podliehajú hodnoteniu súdu rovnako ako

akýkoľvek iný dôkaz.
Obhajoba v priebehu konania navrhla vykonanie viacerých dôkazov, konkrétne vyžiadanie
diagnostických materiálov od súdnej znalkyne N. E. I., N..
a zaslanie dotazu na zdravotnícke zariadenie, ambulanciu klinickej psychológie N. M., pričom súd tieto
dôkazné návrhy bez riadneho odôvodnenia zamietol.
V rozhodnutí súd uviedol len nasledovné: „Ako už bolo vyššie uvedené, obžalovanému nič nebránilo

v tom, aby sa podrobil znaleckému skúmaniu, resp. aby predložil súkromný znalecký posudok, čo
neurobil.“ Takéto odôvodnenie však nepostačuje a v podstate iba naznačuje, že súd sa v rámci
hodnotenia dôkazov zameral selektívne len na tie, ktoré svedčia v neprospech obžalovaného, pričom
neprejavilsnahudoplniťdokazovanievsmere,ktorýbymoholprispieťkobjektívnemuaúplnémuzisteniu
skutkového stavu. Z obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd kládol dôraz predovšetkým na

existujúce znalecké posudky, ktoré však nemajú automaticky vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazné
prostriedky. Obhajoba nerozumie, prečo nebol pripustený dôkaz vo forme vyžiadania diagnostických
podkladov od súdnej znalkyne, ktoré by mohli osvetliť relevantné skutočnosti. Tieto podklady pritom
mohli slúžiť na preverenie úplnosti, správnosti a objektívnosti záverov znaleckých posudkov, o ktoré
súd svoje rozhodnutie oprel. Obhajoba preto trvá na vykonaní uvedených dôkazov, ako aj na všetkých

ďalších dôkazných návrhoch, ktoré boli v konaní predložené
a ktoré súd bez relevantného a presvedčivého odôvodnenia nevykonal. Z dôvodu požiadavky na
spravodlivý proces a dôsledné uplatnenie zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci považujeme
za nevyhnutné, aby súd v ďalšom konaní týmto dôkazom venoval náležitú pozornosť a vyhodnotil ich
vo svetle potreby komplexného posúdenia skutkového stavu veci.

Zásada „in dubio pre reo“ je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci trestného konania a
je povinnosťou súdu dbať na jej aplikáciu. V samotnom odôvodnení rozsudku je viacero situácií, kde
existuje pochybnosť o vine obžalovaného a povinnosťou súdu je dodržiavať legálny záväzok štátu
dodržiavať základne zásady v trestnom konaní.
V súlade s trestnoprávnymi normami je obžalovaný považovaný za nevinného, až kým sa jeho vina

nepreukáže za hranicu rozumnej pochybnosti. Pri analýze dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní a súd sa s nimi vysporiadal v samotnom odôvodnení, obhajoba dospela k záveru, že žiadny
z nich jednoznačne a presvedčivo nepotvrdzuje, že by sa obžalovaný dopustil skutku tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku. Dokazovanie sa opiera
o konkrétne skutočnosti a argumenty, z ktorých nemožno jednoznačne a presvedčivo usudzovať, že

obžalovaný spáchal obvinený čin. Z dôkazov a z vyjadrení svedkov vyplýva, že opísaný skutok sa v
uvedených okolnostiach nemohol logicky udiať tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. Na základe
analýzy súvislosti a chronológie tvrdí, že predstavená verzia udalostí je v priamom rozpore so zákonmi
logiky a so všeobecne známymi a akceptovanými pravidlami príčiny a následku.
Celýrozsudokvoveľkejmiereodkazujenaznalecképosudkyavýpovedepoškodených,načopoukazuje

aj súd v samotnom odôvodnení, avšak vychádza aj z výpovedí poškodených, ktorých výpovede však
považuje obhajoba za problematické a podstatne pochybné. Poškodené predstavili udalosti spôsobom,
ktorým je potrebné pristupovať
s maximálnou opatrnosťou a kritičnosťou. Naviac ich výpovede obsahujú niekoľko nezrovnalostí a
nekonzistencií,ktorépotenciálneoslabujúichdôveryhodnosťapravdivosťichtvrdení.Obhajobazastáva

názor, že skutkový stav tak, ako bol vo veci ustálený, zostáva
zaťažený viacerými vážnymi pochybnosťami, ktoré neboli dostatočne odstránené. Súd
pritom nesie zodpovednosť za to, aby rozsudok stál na jednoznačnom a presvedčivom
dokazovaní, nie na úvahách, domnienkach či pravdepodobnosti. V súlade s trestnoprávnymi normami
obžalovaný požíva prezumpciu neviny až do chvíle, kým sa jeho vina nepreukáže nad rámec rozumnej

pochybnosti. Pri analýze vykonaných dôkazov, je zjavné, že žiadny
z dôkazov nepreukazuje s dostatočnou istotou, že by sa obžalovaný dopustil skutku v podobe, ako je
uvedená v obžalobe. Dokazovanie v tomto konaní sa síce opiera o konkrétne výpovede a znalecké
závery, avšak ich obsah, kvalita a vzájomná súladnosť nevytvárajú dostatočne pevný základ prevynesenie odsudzujúceho rozsudku. Z viacerých svedeckých výpovedí, ako aj z výpovedí samotných
maloletých osôb, ktoré vystupujú ako poškodené, vyplývajú také rozpory, ktoré znemožňujú prijať
skutkový záver bez závažných pochybností. Skutok opísaný v obžalobe nemohol v daných okolnostiach

prebehnúť spôsobom, ktorý je logický, časovo realizovateľný a vnútorne bezrozporný. Chronológia
výpovedí, opis prostredia a okolností, ako aj reakcie údajne poškodených osôb, nezodpovedajú realite
bežného priebehu podobného skutku a v niektorých častiach odporujú aj základným princípom logiky
a príčinnosti. V rámci hodnotenia výpovedí údajných poškodených je potrebné osobitne poukázať na
významné rozpory a nelogickosti, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú vierohodnosť opísanej verzie

skutkového deja. Jednotlivé osoby, ktoré vystupujú v tomto konaní ako poškodené, opísali skutkové
okolnosti odlišne, niekedy si navzájom protirečia a ich výpovede navyše nie sú vnútorne konzistentné.
V istých prípadoch boli udalosti popisované spôsobom, ktorý logicky nekoherentne vysvetľuje ich
údajné prežitie situácie, pričom súd týmto rozpornostiam nevenoval primeranú pozornosť. V niektorých
kľúčových bodoch je opísané správanie obžalovaného v priamom rozpore s fyzickými možnosťami,
časovým rámcom, aj so správaním detí po údajnom skutku. Na rozdiel od predpokladaných prejavov

traumy alebo úzkosti, maloleté osoby aj po údajnom napadnutí zotrvávali v blízkosti obžalovaného,
vyhľadávali jeho spoločnosť alebo s ním bez zjavnej nevôle ďalej komunikovali. Takéto správanie je v
zásadnom rozpore so psychologickými očakávaniami pri obetiach vážneho sexuálneho útoku. Znalci,
ktorí vypracovali posudky, neboli jednotní v záveroch a viacerí
z nich nemali s obžalovaným osobný kontakt, pričom vychádzali výhradne z obsahov vyšetrovacieho

spisu. Aj tam, kde k priamemu kontaktu došlo, výpovede znalcov niesli známky emocionálne
zafarbeného postoja a v odpovediach na otázky obhajoby sa objavovali hodnotiace, niekedy až
paušalizujúce závery bez dostatočnej argumentačnej opory. Výrazné pochybnosti vyvoláva aj tvrdenie,
že maloleté osoby boli v čase skutku v stave „bezbrannosti“, ktorú mal obžalovaný zneužiť. V skutočnosti
však údajné podanie liečiva zo strany obžalovaného – konkrétne tabliet, ktoré boli opísané tak, že

zodpovedajú liečivu setralín – nevedie k žiadnej forme útlmu, omámenia ani bezvládnosti. Práve
naopak, setralín patrí medzi antidepresíva, ktorých bežnými vedľajšími účinkami je nespavosť, úzkosť
alebo zvýšená nepokojnosť. Nie je preto možné bez ďalšieho prijať záver, že by takto opísaný
stav mohol predstavovať stav bezbrannosti v zmysle § 200 Trestného zákona. Tieto rozpory medzi
výpoveďami, okolnosťami skutku, psychologickou realitou a odborným pohľadom znalcov vytvárajú

zásadné pochybnosti o verzii udalostí prezentovaných údajnými poškodenými. Vzhľadom na absenciu
objektívnych dôkazov, ktoré by tieto výpovede potvrdzovali, je nevyhnutné pristupovať k nim s najvyššou
mierou kritickosti a opatrnosti. Súd však namiesto toho, aby tieto rozpory vyhodnotil ako vážne
indikátorymožnejnepravdivostialebonepresnostivýpovedí,ospravedlňujeichmožnoucitovouzáťažou,
psychickým stavom alebo vývojovými špecifikami maloletých. Takýto prístup však nemožno akceptovať

tam, kde ide
o skutky s extrémne závažnými dôsledkami pre obžalovaného a kde práve dôveryhodnosť výpovedí je
kľúčovým prvkom pre právnu kvalifikáciu skutku. Nie je možné stotožniť sa
s verziou skutkového deja, ako ju prezentujú niektoré výpovede a ktorá tvorí základ obžaloby,
pretože viaceré tvrdenia sú nielen rozporné, ale aj v priamom rozpore s objektívnymi zisteniami a

odbornými hodnoteniami vykonanými v priebehu konania. Pri hodnotení dôkaznej situácie je potrebné
dôrazne poukázať na významné rozpory medzi tvrdeniami údajných poškodených a ostatnými dôkazmi,
predovšetkým znaleckými posudkami
a odbornými závermi. Nie je možné vychádzať zo skutkovej verzie, ktorá nielenže nebola preukázaná,
ale bola priamo vyvrátená. Rovnako tak je nevyhnutné pristupovať s maximálnou odbornou opatrnosťou

k analýze psychického stavu a správania údajne poškodených osôb. Niektoré výpovede vykazujú
znaky dodatočného upravovania alebo neautentického vývoja obsahu, čo môže byť dôsledkom vplyvu
okolitého prostredia, sugestívneho výsluchu alebo prirodzenej detskej fabulácie. V tejto súvislosti
poukazuje na potrebu posudzovať vierohodnosť jednotlivých tvrdení vo svetle známych pravidiel
logiky, vývoja detskej psychiky a znalostí z oblasti forenznej psychológie. V neposlednom rade zdôraznil

aj ďalšie nekonzistencie vo výpovediach, napríklad nezhody v určení miesta a času údajného skutku,
zmeny vo výpovediach medzi prvotnými výsluchmi, či rozpory medzi tým, ako údajní poškodení
popisovali správanie obžalovaného, a tým, ako ho opisovali ostatní svedkovia
z jeho okolia. Tieto skutočnosti neumožňujú prijať skutkový záver bez pochybností. Ak má byť
rozhodnutie založené výlučne na osobných výpovediach, ktoré však obsahujú uvedené rozpory, je

povinnosťou súdu tieto rozpory dôsledne zohľadniť a pri ich neodstránení v duchu zásady in dubio pro
reo rozhodnúť v prospech obžalovaného. Je tiež zarážajúce, že v rámci hodnotenia dôkaznej situácie
neboli zohľadnené žiadne alternatívne vysvetlenia možného vývoja skutkového deja. Viaceré okolnosti
prípadu totiž naznačujú, že mohlo dôjsť k omyluv interpretácii detských výpovedí, ktoré vznikli v špecifickom emocionálnom a rodinnom prostredí,
prípadne pod vplyvom domnienok dospelých osôb, ktoré tieto výpovede rámcovali. Z poznatkov, ktoré
vyplynuli z výsluchov a dokumentácie, je zrejmé, že niektoré z detí boli vystavené vplyvom, ktoré mohli

výrazne ovplyvniť ich schopnosť spoľahlivo a objektívne vypovedať, najmä pokiaľ ide o citlivé, intímne
alebo komplexné situácie, aké sú predmetom tohto konania. Upozorňuje, že osoby z prostredia detí,
ktoré v konaní vystupovali, vykazovali známky predchádzajúcej animozity voči obžalovanému, a to aj v
iných ako trestnoprávnych kontextoch. Takéto okolnosti môžu mať vplyv na formovanie výpovedí detí,
najmä ak ide

oopakovanévýsluchyalebovýpovedesprostredkovanécezdospeléosoby.Kritickyvnímaajfakt,žesúd
sa nezaoberal možnými motiváciami k nesprávnemu alebo nepresnému obvineniu, napríklad v podobe
emocionálneho konfliktu, citového sklamania, alebo postavenia obžalovaného ako osoby s netradičným
spoločenským správaním, čo mohlo uľahčiť jeho stigmatizáciu. Je nevyhnutné opakovane zdôrazniť, že
žiadna z výpovedí svedkov nevytvára jednoznačný a ucelený obraz o tom, že by sa obžalovaný dopustil
protiprávneho konania v rozsahu, ako je mu kladené za vinu. Svedecké výpovede, ktoré boli predložené,

často poukazujú skôr na nepochopenie alebo zveličenie niektorých situácií, než na priame a vedomé
konanie naplňujúce zákonné znaky skutkovej podstaty závažného trestného činu.
Ak súd v takto citlivých prípadoch nerešpektuje základnú zásadu in dubio pro reo, vytvára tým vážne
riziko justičného omylu. Zvlášť v prípadoch, kde jediným dôkazným prostriedkom je výpoveď, ktorá je
vnútorne rozporná, je nevyhnutné pristupovať

k rozhodovaniu s mimoriadnou opatrnosťou. V prípade, že súd nezohľadní uvedené okolnosti a
nevysporiada sa so všetkými pochybnosťami v prospech obžalovaného, dôjde nielen
k porušeniu jeho základných práv, ale aj k vážnemu zásahu do integrity súdneho rozhodovania ako
takého. V takejto situácii bude nevyhnutné, aby vec bola predmetom revízie v odvolacom konaní,
ktoré by malo zabezpečiť dôslednú ochranu princípov spravodlivého procesu a predísť následkom

nespravodlivého rozhodnutia. V prípade, že súd nevenoval dostatočnú pozornosť zásade in dubio pro
reoanevysporiadalsaspochybnosťamivprospechobžalovaného,môžetobyťdôvodnaprehodnotenie
rozhodnutia alebo na jeho zrušenie vyšším súdom. Vzhľadom na zásadné práva a povinnosti týkajúce sa
spravodlivéhoprocesubymalbyťtakýtopostupzabezpečený,abyobžalovanýmalmožnosťdôkladného
preskúmania rozhodnutia súdu a jeho odôvodnenia.

V trestnom konaní, osobitne v prípade závažného obvinenia, ako je tomu v predmetnej veci, je
kľúčovou otázkou aj existencia a vierohodnosť motívu, ktorý by mal viesť obžalovaného k páchaniu
trestnej činnosti. V tejto súvislosti obžaloba operuje so závermi znaleckého posudku č. 12/2024,
vypracovaného znalkyňou L. O. P. Q., podľa ktorého je obžalovaný príslušníkom sexuálnej menšiny –
hebefil, teda osobou s trvalou sexuálnou preferenciou voči osobám v období dospievania. Obhajoba

však zásadne spochybňuje dôvodnosť a vierohodnosť tohto záveru, a to z viacerých dôvodov: Znalkyňa
k tomuto záveru dospela bez opory v objektívne merateľných výsledkoch. Fyziologické vyšetrenie, ktoré
absolvoval obžalovaný, nepreukázalo žiadne relevantné indikátory, ktoré by nasvedčovali sexuálnej
deviácii, a to ani v oblasti vizuálnej reaktivity, ani v rámci štandardných diagnostických protokolov.
Záver znalkyne navyše priamo odporuje výsledkom znaleckého posudku vypracovaného L. R. S. v

trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom vo Vsetíne pod sp. zn. 4T/13/2022. Tento posudok bol
realizovaný na rovnakú osobu – obžalovaného, a to bezprostredne pred obdobím, počas ktorého malo
dôjsť ku skutkom uvádzaným v aktuálnej obžalobe. L. S. vykonal komplexné psychosexuálne vyšetrenie,
vrátane fyziologického merania a jeho záver bol jednoznačný – obžalovaný je príslušníkom sexuálnej
väčšiny a neprejavuje žiadne znaky deviácie. Je nevyhnutné upozorniť, že psychosexuálna diagnóza

ako hebefília si vyžaduje opakované pozorovanie, objektívne testovanie a vysoký stupeň istoty, keďže jej
dôsledkymôžubyťmimoriadnestigmatizujúce.VdanomprípadevšakznalkyňaL.P.Q.svojzáveroprela
predovšetkým o interpretáciu správania a výpovedí obžalovaného, ktoré navyše hodnotila v kontexte
obvinenia, nie nezávislého vyšetrenia. Ide teda o subjektívne vyvodený záver, ktorý nie je podložený
relevantnými a preskúmateľnými dátami. Vzhľadom na zásadný rozpor medzi týmito dvoma znaleckými

posudkami, pričom jeden je podložený štandardizovaným postupom a objektívnymi výsledkami a druhý
nie, je zrejmé, že v konaní existuje vážna odborná pochybnosť, ktorú nemožno ignorovať. Ak teda
neexistuje spoľahlivý, odborne overený a jednoznačný záver o tom, že by obžalovaný bol motivovaný
sexuálnou deviáciou, nie je možné vyvodzovať jeho vinu len na základe predpokladaného motívu,
ktorý nebol preukázaný. Závery vychádzajúce z jednostranne vyhodnotených predpokladov nemôžu byť

základom pre prijatie rozhodnutia viny
v závažnom trestnom konaní.Ďalej obhajoba poukázala na dôležitú časť odôvodnenia rozsudku (str. 63, 64), kde súd uviedol: „Podľa
záverov znaleckého posudku L. O. P. - Q., znalkyne z odvetvia psychiatrie a sexuológie, je obžalovaný
príslušníkom sexuálnej menšiny

a jeho sexualita je deviantná. Trpí hebefíliou, jeho erotický záujem sa sústreďuje na dievčatá vo veku
ranej a strednej puberty. Na otázku, či 9-ročné dieťa, ktoré malo byť obeťou jedného zo žalovaných
skutkov, zapadá do diagnostického záveru o hebefílii obžalovaného, uviedla, že 9-ročné dievča je už
na hranici hebefílie, lebo ešte nemá vyvinuté druhotné pohlavne znaky, ale môže sa stať, že záujmu
hebefila niekedy nešťastne padne aj takéto menšie dieťa.“ Toto rozporuje výroku, kde bolo uvedené:

„hebefília je deviácia, ktorá sa týka dievčat vo veku 12-15 rokov“. Vyjadrenie znalkyne a opretie súdu o
túto argumentáciu neobstojí, pretože sa jedná len o konštatovanie znalkyne bez toho, aby to riadnym
spôsobom odôvodnila – „niekedy nešťastne padne aj takéto menšie dieťa“. Ďalej sa tam uvádza: „Pokiaľ
ide
o výsledky PPG realizované v tomto trestnom konaní, skonštatovala, že reaktivita na jednotlivé podnety
bola u obžalovaného natoľko nízka, že hodnotiť relevantné závery vyšetrenia je obtiažne.“ Podľa

obhajoby je nesprávny záver súdu, kde uviedol: „Obžalovaný však tvrdil a znaleckým posudkom L.
S., ktorý bol oboznámený ako listinný dôkaz, preukazoval, že nie je sexuálny deviant. Tento znalecký
posudok bol vypracovaný
v trestnom konaní v ČR dňa 29.11.2022, zaoberal sa stavom u obžalovaného v čase skutku
v ČR (marec 2018), pričom skutkov podľa obžaloby v tejto veci sa mal obžalovaný dopustiť

v období od januára 2023. V týchto súvislostiach je tiež dôležitým poukázať na to, že obžalovaný
nepredložil súkromný znalecký posudok, ktorý by bol spôsobilý minimálne spochybniť, ak nie vyvrátiť,
závery znaleckých posudkov vypracovaných v tomto konaní. Súd vychádza pri rozhodovaní z dôkazov
čo najaktuálnejších, vykonaných v danom konaní.“ Máme za to, že sa súd s týmto dôkazom riadnym
spôsobom nevysporiadal, protirečivo uviedol fakt, že vychádza z najaktuálnejších dôkazov (pričom

znalecký posudok bol vyhotovený 29.11.2022, čo je najbližšie k údajným skutkom) a neuviedol riadne
dôvody, prečo bol pre neho hodnovernejší znalecký posudok od znalkyne L. O. P. – Q.,
a nesprávne uviedol, že závery znaleckého posudku dopadajú len na obdobie marec 2018. Znalec L. S.
dostal otázku, aby sa vyjadril k tomu, či pri spáchaní skutku trpel nejakou poruchou, chorobou poprípade
úchylkou, pričom znalec pri vyšetrovaní sa vyjadroval komplexne aj súčasnej situácii, pretože inak by to

nebolo možné vyhodnotiť. Súd nesprávne uviedol, že sa zaoberal len stavom u obžalovaného v čase
skutku v ČR (marec 2018).
V znaleckom posudku zo dňa 29.11.2022 vypracovanom znalcom L. S. sa uvádza: „Použité snímače
fyziologických reakcií, vrátane snímača na penise, u vyšetrovaného zaznamenali výrazné a dobre
čitateľné PPG reakcie. Dominantné boli PPG reakcie na bežné erotické podnety od dospelých

heterosexuálnych osôb. Jednoznačne sa nezistili PPG reakcie na sexuálne deviantné podnety, vrátane
podnetov sexuálne nezrelých (detských). Vykonaným vyšetrením bola potvrdená PPG reaktivita na
podnety od dospelých heterosexuálnych osôb. Neboli zistené PPG reakcie na deviantné podnety -
sexuálne nezrelé (detské).“; „Znalec vykonanými sexuologickými vyšetreniami, vrátane prístrojového
falografického vyšetrenia, nepreukázal sexuálnu deviáciu v pravom slova zmysle, teda preferenciu

uspokojovania sexuálnych potrieb na odlišných objektoch alebo perverzným spôsobom.“ Z toho dôvodu
je obhajoba toho názoru, že súd nepostupoval v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky,
pretože riadnym spôsobom neodôvodnil, prečo zobral do úvahy len jeden znalecký posudok bez
toho, aby ich kriticky zhodnotil a uviedol riadne právne názory (porušená zásada náležitého zisteného
skutkového stavu veci a voľného hodnotenia dôkazov). Nebol teda preukázaný ani motív trestnej

činnosti, čím opätovne vzniká dôvodná pochybnosť o tom, či sa skutok mohol udiať tak, ako ho opisuje
obžaloba. A tam, kde existuje pochybnosť, musí byť
v súlade so zásadou in dubio pro reo rozhodnuté v prospech obžalovaného.
Ďalej obhajoba poukázala na body odôvodnenia rozsudku, z ktorých možno dedukovať, že súd
nepostupoval v súlade zo zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pretože prebral nekriticky obžalobu

bez toho, aby dávala logický záver o vine obžalovaného. Inklinuje to skôr k tomu, že súd si urobil
právny názor o obžalovanom v úvode a následne sa nevysporiadal riadnym spôsobom s obhajobou
obžalovaného. Jedná sa napr. o tieto skutočnosti: „Už v priebehu prípravného konania obžalovaný
predostrieral orgánom činným v trestnom konaní svoju vlastnú verziu skutkových okolností (str. 58);
Pokiaľ tvrdil, že

v telocvični nájdený liek Stilnox nemal predpísaný a neužíval ho, to neznamená, že by mu nemohol patriť
(str. 59); Keďže už bol vo väzbe a bolo to aj v televízii, v nej už blikala kontrolka, a preto sa postavila
na skriňu, jednou rukou tam hmatala a pod vrecom
s ponpónmi nahmatala krabičku liekov. Uviedla, že si o tomto náleze písala s jednýmz hasičov, ktorý ju upozornil na to, že keďže už krabičku chytala a sú na nej jej odtlačky, je už taký dôkaz
zničený. Následne sa ale spoločne zhodli, že dôkaz je tak trochu zničený, keďže už krabičku držala a
že ju na to upozornil aj nejaký F. (zrejme ňou zmieňovaný hasič). Podľa názoru súdu svedecká výpoveď

L. T. možno považovať za vierohodnú, ktorá vyvracia konfabulácie obžalovaného o tom, ako bola táto
krabička podhodená niektorým
z dievčat (str. 61); Svedok R. rovnako potvrdil, že obvinený, spával vždy ako jediný dospelý v telocvični,
kde konkrétne, to nevie (str. 62); Verziu obvineného tak prevzali len Češky J. R. a U. T., ktorých výpoveď
podľa názoru súdu nemožno považovať za vierohodnú, a to jednak z dôvodu, že všetky ostatné dievčatá

zhodne vypovedali, že Češky sú na trénerovej strane a že „vyšilovali“, keď sa dozvedeli, že I. F. a E. F.
sa rozhodli zveriť rodičom (str. 62); Súd obžalovanému teda ani v tomto smere neuveril, a to aj
v nadväznosti na jeho totožnú, neúspešnú, obhajobu v právoplatne skončenej veci. Pokiaľ obhajoba
poukazovala na spoločnú verziu dievčat, súd aj v tomto smere opakovane, poukazuje na závery
znaleckých posudkov (str. 63); Uvedené konštatoval už aj český súd vo svojom rozsudku (str. 65);
Aj keby bolo hneď pravdivé jeho tvrdenie, že znalkyne neuvádzali všetko presne tak, ako im to

povedal on, nezakladá to pochybnosť o zákonnosti a objektivite ich posudkov (str. 65); Na rozdiel od
obžalovaného, u všetkých maloletých poškodených znalci z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
klinická psychológia detí jednoznačne konštatovali, že maloleté sú schopné verne reprodukovať prežitý
dej a nemajú žiadnu tendenciu k nadsadzovaniu či skresľovaniu prežitých udalostí. Je irelevantné, u
koho vznikla iniciatíva ohľadne prespávania, ak aj od rodičov, tak zrejme preto, že obžalovaný si získal

ich dôveru, avšak zákonné zástupkyne maloletých poškodených dievčat vypovedali aj v tomto smere
inak (str. 68); Ani jedného zo šoférov nenavrhlo vypočuť ako svedka, ktorý by sa mohol vyjadriť aj k
prípadnému počtu - pravidelnosti prespávania, čo by zrejme nezodpovedalo tvrdeniu obžalovaného (že
sa prespalo len 4-krát) (str. 69); Súd argumentáciu obžalovaného, ktorý zakaždým dôvodil najmä svojou
inakosťou, vyhodnotil ako účelovú, v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. V danom prípade k prijatie

záveru o vine obžalovaného znalecký posudok znalkyne L. O. P. - Q. však významne prispel. Ako súd
už vyššie uviedol, zapadol do kontextu. (str. 69,70)“
Podľa názoru obhajoby súd využíval len argumentáciu v neprospech obžalovaného, nepostupoval v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, preberal dôkazy bez kritického hodnotenia, pričom
dôkazy obžalovaného žiadnym spôsobom neuznával a riadnym spôsobom neodôvodnil, o čom svedčia

aj vyššie uvedené výroky. Súd sa formalistickým spôsobom zameral na rozhodnutia v Čechách a
znalecké posudky, na základe ktorých uznal obžalovaného za vinného. Úlohou obžaloby a súdu je
preukázať vinu obžalovaného v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Z dôvodu týchto okolností súd musí rozhodovať len na
základe a v medziach zákona a nie dávať len jeho „úvahy“ nad vykonané dôkazy, napr. predostieral;

to neznamená, že by mu nemohol patriť; zrejme ňou zmieňovaný hasič; totožná obhajoba v Čechách
(takéto vyjadrenie smeruje skôr k tomu, že obžalovaný bol súdom už „odsúdený“ hneď na začiatku
súdneho procesu); nezakladá to pochybnosť o zákonnosti
a objektivite ich posudkov (s týmto obžalovaný nesúhlasí, keďže to smeruje k tomu, že nemusela byť
zaručená objektivita, o čom svedčí aj vystupovanie niektorých znalcov voči obžalovanému); od koho

prišla iniciatíva prespávania (súd sa za znova priklonil skôr
k výpovedi zákonných zástupkýň poškodených a riadne to neodôvodnil); vypočutie autobusárov
(prokurátorka ani právne zástupkyňa tieto okolnosti nenavrhli, aby preukázali opak vyjadrenia
obžalovaného a súd sa následne vyjadrí tak, že má obžalovaný vo „väčšom rozsahu preukazovať“ svoju
nevinu, avšak úlohou obžaloby a súdu je preukázať vinu); znalecký posudok L. O. P. - Q. (nekriticky

prebral tieto závery, pričom obžalovaný súdu dodal iný znalecký posudok, a aj napriek tomu súd uviedol,
žetentoznaleckýposudokvšetkémuvýznamneprispelazapadoldokontextu.Tusanaskytneotázka,že
do akého kontextu, keďže úlohou súdu nie je rozhodovať na základe kontextu, ale v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov.
Znalci uvádzali kategorické závery, ktoré neboli nijak objektívnym spôsobom overené, čo považuje za

nespôsobilé dôkazy. I. F. bola podrobená gynekologickému vyšetreniu 11/2023 (výsledok: hymen nebol
vôbec poškodený). Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že I. F. nepodávala pravdivé informácie,
zavádzala znalcov, vyšetrovateľa, pričom takáto výpoveď nemôže byť hodnoverná a znalecký posudok
objektívne vyhotovený.
V rozsudku (str. 38) sa uvádza: „Problémy s dôverou v ľudí a v intímnej oblasti predpokladá, že budú

o oboch dievčat trvalé.“ Samotná I. F. v dnešnej dobe navštevuje tréningy v V. V. u 40-ročného trénera
(gymnastika je o dotykoch), čo vyvracia uvedené skutočnosti v znaleckých posudkoch. Z dodatku
znaleckého posudku od L. W. W. naviac vyplýva, že I. F., I. J. a E. F. si kupovali rôzne typy liekov, alkohola iné drogy od spolužiačky U.. Obhajoba znova uvádza, že obžalovaný nikdy nemal predpísaný liek
Stilnox, ale aj to, že spotreba lieku bola do 4/2022.
Súd vychádzal z premisy, že človek sa so sexualitou nerodí, dá sa to liečiť, sexualita je premenná v

čase a zmene pobytu, čo vedie k značným rozporom a takéto tvrdenia nie je možné žiadnym vedeckým
spôsobom potvrdiť. Sexuálnu aktivitu obžalovaného vylúčili merania PPG v Košiciach, čo potvrdilo
vypnutie libida u obžalovaného. Zdôrazňuje, že toto vylučuje akékoľvek uspokojovanie sexuálnych
potrieb obžalovaného, s čím sa súd žiadnym spôsobom nezaoberal (nikto zo svedkov o žiadnom
uspokojovaní ani nehovoril). V rozsudku (str. 60) sa uvádza: „už v priebehu prípravného konania

nevyvstali žiadne pochybnosti o tom, že s dievčatami prespával výlučne on.“ Takéto odôvodnenie je
neudržateľné, pretože viacero svedkov potvrdilo, že tam pravidelne prespávali cez stenu dospelí ľudia
a 4/2023 tam spali aj niektorí rodičia a trénerky. Na tejto strane je taktiež uvedená skutočnosť ohľadom
žartu, pričom súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal druhou verziou, ktorú uviedol obžalovaný. Matka
chodievala za obžalovaným ráno do telocvične, pričom potvrdila, že spával u hasičov
a taktiež to potvrdila aj K. F. (videná matkou), ktorá vstávala ako prvá. Ďalej treba uviesť, že súd

vyhodnotil výpoveď T. za dôveryhodnú, pričom tam bolo značné množstvo rozporov. Dňa 8.12.2023
uviedla, že obžalovaný spával u hasičov. V 2/2024 na polícii tvrdila, že sa mal obžalovaný chváliť, že
spával s dievčatami, a 06/2025 tvrdila, že to jej uviedli jej malé deti. Podľa obhajoby trpí rozsudok
mnohými nedostatkami.
Vo výroku rozsudku sú uvedené skutočnosti, že „im ponúkol možnosť prespávania medzi tréningami v

budove telocvične; najmenej v období od januára 2023 do júla 2023; bližšie nestotožnenú tabletku bielej
farby so slovami, že ide o vitamín C, prípadne liek na spanie, ktorú mala zapiť alkoholickým nápojom,
pričom po tejto tabletke sa I. F. cítila malátna, točila sa jej hlava, mala pocit, že padá, aj keď ležala a
následne, keď išla spať, ľahol si k nej a keď všetci zaspali, bozkával ju na pery, chytal ju svojimi rukami
pod oblečením za nahé prsia, zadok, strkal jej prsty do pošvy, niekedy jej aj sebe vyzliekol spodné

prádlo, dal jej ruku na svoj penis, otáčal si ju k sebe chrbtom a penisom sa jej dotýkal zadku alebo
vagíny“; „najmenej v období od februára 2023 do júla 2023; bližšie nestotožnenú tabletku bielej farby
so slovami, aby nekazila partiu, pričom tabletku mala zapiť alkoholickým nápojom a po jej užití sa cítila
ospalá, malátna, nevládala sa hýbať, mala výpadky pamäte
a následne, keď išla spať, ľahol si k nej, začal ju bozkávať na pery, objímať, chytať rukami pod oblečením

za rôzne časti nahého tela, najmä za prsia, zadok, vagínu, ľahol si na ňu alebo šiju zozadu pritláčal o
intímne partie“; „v presne zistenú sobotu na jar roku 2023; bližšie nestotožnenú tabletku bielej farby so
slovami, že sa jedná o vitamín C, resp. prípravok na svaly, po užití ktorej sa cítila slabá, ospalá, malátna,
točila sa jej hlava a pociťovala tlak
v spánkoch, následne zaspala a zobudila sa na to, ako je B. C. nad ňou a dotýka sa jej pod oblečením na

rôznych častiach nahého tela, najmä na prsiach a zadku, snažila sa brániť odstrčením jeho ruky, čo sa jej
však v dôsledku účinku tabletky nepodarilo, nakoľko sa nevládala hýbať, ani nič povedať, len mumlala,
na to znova zaspala a keď sa zobudila, B. C. ju svojím kolenom cez oblečenie krúživými pohybmi dráždil
v oblasti pošvy, následne znova zaspala a zobudila sa na bolesť v podbrušku a pýtala sa ho, čo sa deje,
na čo jej povedal, že sa nemá báť, všetko je v pohode“; „na svojom mobilnom telefóne jej pustil rozprávku

a pritom, ako ona ležala na bruchu a pozerala rozprávku, ľahol si k nej a hladkal ju pod oblečením najprv
po chrbte, potom po zadku, kde ju aj ohmatával v oblasti konečníka
a následne jej svojimi prstami pohyboval v oblasti pošvy, na čo maloletá reagovala tak, že sa snažila
odsunúť čo najbližšie k stene, pričom s takýmto konaním prestal, až keď počul
z chodby zvuky prichádzajúcich dievčat a následne maloletej K. rozprávku vypol a povedal jej, že to

nesmie hovoriť rodičom a ani nikomu, že to bude ich tajomstvo“.
OČTKsasnažilinapodkladeznaleckýchposudkov„vylepšiť“dôkaznúsituáciuvosvojprospech,atotak,
žesasnažiliprinedostatkuanejasnostiinýchdôkazovpresvedčiťsúd,žeznalecképosudkysúdôkazom
toho, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výroku v rozsudku. Obdobnou problematikou
sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom aktuálnom rozhodnutí zdôraznil, že

výsledkami znaleckého dokazovania nemožno nahrádzať dôkazy vo veci samej, resp. voľné hodnotenie
dôkazov zo strany súdu. Znalecký posudok je len jedným z dôkazov, ktorý vie pomôcť v trestnom
konaní, avšak nemá silnejšiu váhu ako iný získaný dôkaz. V tejto súvislosti ďalej obhajoba zdôraznila, že
skutkové okolnosti tak, ako sú formulované vo výroku rozsudku, nevychádzajú z objektívne a spoľahlivo
zisteného skutkového stavu. Napriek tomu, že sa opis skutkov javí ako detailný a konkrétny, vo svetle

vykonaného dokazovania ide v skutočnosti o verziu postavenú výlučne na subjektívnych tvrdeniach
údajných poškodených, ktoré nie sú podporené žiadnym iným nezávislým dôkazom. Zo všetkých
výpovedí údajne poškodených osôb zároveň vyplýva, že skutky, ktoré mali byť predmetom obžaloby,
sa mali odohrávaťv podmienkach, ktoré objektívne znemožňovali ich utajenie alebo nepostrehnutie. Maloletí svedkovia
výslovne uvádzajú, že počas celého obdobia prespávalo v miestnosti päť a viac osôb, často na
jednej posteli či matracoch, bez akéhokoľvek fyzického odstupu. V takomto stiesnenom prostredí by

bolo prakticky nemožné, aby opakované a údajne intenzívne fyzické zásahy, ktoré sú predmetom
obžaloby, zostali nepovšimnuté ďalšími prítomnými. V prvom rade obhajoba poukázala na to, že súd
vo výroku uvádza to, že poškodené mali údajné tabletky zapíjať alkoholickými nápojmi (inú verziu
tam neudáva), pričom v rozsudku uviedol (str. 55): „Ak teda páchateľ uviedol poškodeného do stavu
bezbrannosti ľsťou (ako napríklad v danom prípade podávaním tabletiek maloletým E., I. a I., ktoré

obvinený vydával za vitamíny, či kĺbovú výživu a tieto mohli dievčatá zapíjať aj alkoholom.“ Spojka „aj“
zlučuje viacero prvkov – znamená, že všetky uvedené možnosti platia súčasne (takže súd vychádzal
aj z toho, že údajné tabletky nemuseli byť zapíjané len alkoholom, čo evokuje zmätočnosť rozsudku).
Skutočnosť, že nikto z ostatných prítomných, s výnimkou jednej vágnej poznámky G. K., neuviedol
žiadne konkrétne pozorovanie podobného správania, je závažným indikátorom neverifikovateľnosti, a
teda aj nedostatočnosti výpovedí, na ktorých stojí obžaloba. Okrem toho sa vo výpovediach opakovane

objavujú tvrdenia o tom, čo sa malo udiať inej osobe, nie však na základe priameho pozorovania, ale len
z počutia, domnienok alebo sprostredkovaných výrokov. Ide teda o nepriame a odvodené tvrdenia, ktoré
nespĺňajú zákonné ani dôkazné kritériá priameho dôkazu. Napriek tomu boli v konaní tieto výpovede
prijímanéakorelevantnédôkazy,ktorévšakvosvojejpodstatenemajúfaktickúváhu,najmänievprípade
trestného činu takej závažnosti. Tieto výpovede navyše vzájomne vytvárajú tzv. kruhové potvrdenie –

každá z osôb potvrdzuje tvrdenie inej, avšak nie na základe vlastného pozorovania, ale na základe toho,
čo počula. Takýto spôsob výpovedného kruhu bez jedného pevného bodu priameho pozorovania je z
hľadiska trestného práva neprípustný ako základ pre zistenie skutkového deja bez pochybností. Nad
rámec toho poukazuje obhajoba na závažný objektívny rozpor medzi výpoveďou I. F., ktorá uviedla,
že s obžalovaným mala pravidelný pohlavný styk, a výsledkom gynekologického vyšetrenia, z ktorého

vyplýva, že hymen poškodenej je neporušený. Ak by došlo k pohlavnému styku opakovane a v intenzite,
ako je popisované, muselo by dôjsť k jednoznačnému fyzickému poškodeniu. Tento medicínsky fakt je
v priamom rozpore s výpoveďou údajne poškodenej a výrazne spochybňuje jej vierohodnosť. Rovnako
nie je možné nevšimnúť si, že ďalšia údajná poškodená, ktorá s I. F. spávala na tej istej posteli, nikdy
takéto konanie nepozorovala, čo je za daných podmienok len ťažko predstaviteľné. Rozpory sú zjavné

aj pri opise konkrétnych udalostí, najmä počas výletu v Prahe. Verzia, ktorú podala E. F., sa výrazne
odlišuje od verzie I. J., ktorá tvrdila, že na dievčatá dohliadala a že spali v iných miestnostiach. I. F. k
uvedenému neuviedla dokonca nič. Tvrdenia o tom, že došlo k nevhodnému správaniu, nie sú v tejto
časti nijako podporené a výpovede si vzájomne odporujú v základných parametroch – čas, miesto,
prítomnosť obžalovaného. Do dokazovania bola taktiež zaradená výpoveď svedkyne J. R., ktorá bola

prítomná v tom istom prostredí ako údajné poškodené, no vo svojej výpovedi výslovne uviedla, že žiadne
podozrivé alebo nevhodné správanie nezaznamenala.
Z jej výpovede taktiež vyplýva, že medzi dievčatami panuje mimoriadne blízky vzťah, čo vytvára priestor
pre kolektívne formovanie výpovedí a vzájomné ovplyvňovanie, najmä
v prostredí, kde deti trávili veľa času spolu a kde mohli byť pod vplyvom skupinovej dynamiky.

Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa údajného podávania liekov, obhajoba upozornila na závažné
nedostatky,ktorétútočasťobžalobysprevádzajú.Výpovedejednotlivýchsvedkýňsúvtejtootázkenielen
rozporné, ale aj z medicínskeho hľadiska nelogické a navzájom nezlučiteľné. Každá z osôb opísala
účinky údajne podanej tabletky odlišne – niektoré hovorili o ospalosti a dezorientácii, iné o nespavosti
či tlaku v hlave, ďalšie uvádzali stratu pamäti, stav úplného „odrovnania“, zatiaľ čo jedna svedkyňa

tvrdila, že tabletky vôbec neprehltnuté, len vypľúvala. Tieto účinky sa navzájom vylučujú a nezapadajú
do jednotného obrazu, ktorý by zodpovedal účinku konkrétnej látky. Navyše, ide o účinky, ktoré patria
medzi menej bežné, a ich výskyt je v populácii výnimočný – štatisticky je vysoko nepravdepodobné, že
by sa všetky zriedkavé alebo extrémne reakcie súčasne prejavili v takejto rôznorodosti
u viacerých osôb. Nie je známe, o aký liek malo ísť, svedkyne sa odvolávajú na Sertralín alebo

bližšie nešpecifikované biele tabletky s rôznym označením. Sertralín však nie je hypnotikum a jeho
typické vedľajšie účinky zahŕňajú skôr nepokoj, nespavosť alebo nevoľnosť, nie stav bezvládnosti, straty
vedomia či dezorientácie. V tomto kontexte je navyše úplne zásadné, že neexistuje žiadna lekárska
dokumentácia, žiaden zdravotný záznam, ktorý by svedčil o následkoch takéhoto podania. Výsledkom
je, že obžaloba síce formuluje veľmi vážne tvrdenia o podávaní liekov v kontexte možného sexuálneho

násilia, no tieto tvrdenia sú postavené len na rozporuplných, nelogických a navzájom nekompatibilných
výpovediach, ktoré nie sú podporené žiadnym objektívnym dôkazom. V takomto prípade nemôžu tvoriť
základ pre právny záver o vine.Všetkyvyššieuvedenéskutočnosti,anajmäichkombinácia,vedúkjedinémuzáveru:výpovede,ktorésú
jadromobžaloby,niesúdostatočnepresvedčivé,jednotnéanikonzistentnénato,abynaichzákladebolo
možné vyhlásiť obžalovaného za vinného. Výpovede sa navzájom oslabujú, sú sprevádzané závažnými

rozpormi a nie sú podporené žiadnymi priamymi dôkazmi. Za tejto situácie nie je možné hovoriť o zistení
skutkového stavu bez dôvodných pochybností, ako to vyžadujú zásady trestného práva. Súd v tomto
prípade neprijal záver založený na overených a spoľahlivých skutočnostiach, ale na sérii subjektívnych
a protirečivých výpovedí, ktorým nepredchádzalo objektívne a nezávislé potvrdenie. Preto je obhajoba
toho názoru, že skutkový stav, tak ako bol formulovaný vo výroku rozsudku, nebol preukázaný

spôsobom, ktorý by spĺňal zákonné kritériá pre uznanie viny, a v dôsledku toho mal byť obžalovaný spod
obžaloby oslobodený.
V nadväznosti na vykonané dokazovanie obhajoba poukázala na zásadnú skutočnosť, že v celom
priebehu konania nebolo preukázané, že by obžalovaný s ktoroukoľvek z údajne poškodených osôb
vykonal akúkoľvek sexuálnu praktiku v zmysle § 200 Tr. zák. Z odborného výkladu skutkovej podstaty
trestného činu v zmysle § 200 Tr. zák. vyplýva, že jeho základným znakom je buď použitie násilia, hrozby

bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti poškodeného, ktorým dôjde ku konkrétnemu
konaniu, teda k orálnemu, análnemu styku alebo inej sexuálnej praktike. Ide teda o kumulatívne znaky
skutkovej podstaty, ktoré musia byť splnené súčasne. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by
vôbec došlo k takémuto zásahu do sexuálnej sféry údajných obetí. Nie je možné postaviť vinu na
základe hypotéz, pocitov, či neúplných opisov správania, ktoré presahuje rámec spoločensky vhodného

kontaktu. V tomto prípade chýba akýkoľvek priamy či nepriamy dôkaz, ktorý by preukazoval, že
obžalovaný voči poškodeným vykonal konkrétny skutok, ktorý by bolo možné subsumovať pod definíciu
„sexuálnej praktiky“ v trestnoprávnom význame. Ani samotné výpovede poškodených takýto skutok
jednoznačne neopisujú, neobsahujú popis konkrétneho telesného zásahu zo strany obžalovaného, ktorý
by bolo možné považovať za orálny, análny styk alebo inú sexuálnu praktiku. Chýba opísanie priamej

fyzickej interakcie takej povahy, ktorá by zasahovala do telesnej integrity poškodených spôsobom
porovnateľným so súložou, ako to vyžaduje výkladová prax. Vzhľadom na to, že
v danom prípade nie je tvrdené ani preukázané, že by došlo k orálnemu alebo análnemu styku, je
potrebné sústrediť pozornosť na poslednú alternatívu skutkovej podstaty podľa § 200 ods. 1 Tr. zák.,
a to tzv. iné sexuálne praktiky. Z výkladového hľadiska ide o sexuálne aktivity, ktoré sú zamerané na

uspokojovanie sexuálnych potrieb a z hľadiska intenzity zásahu do sexuálnej sféry obete porovnateľné
so súložou, orálnym alebo análnym stykom. Táto definícia je už ustálená v teórii aj judikatúre. Ide o
správanie, ktoré zasahuje do telesnej integrity poškodeného v miere, ktorá prekračuje bežný fyzický
kontakt a smeruje k sexuálnemu uspokojeniu páchateľa, napr. nútenie k masturbácii, manipulácia
s pohlavnými orgánmi, výzvy k sexuálnym úkonom alebo iné výrazne invazívne formy sexuálneho

správania.
V posudzovanom prípade bolo v konaní tvrdené, že obžalovaný mal poškodených údajne
„ohmatávať“ na rôznych miestach tela. Je však potrebné jednoznačne konštatovať, že
z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by tento kontakt mal podobu alebo intenzitu,
ktorá by napĺňala definíciu inej sexuálnej praktiky v trestnoprávnom zmysle. Z výpovedí

nevyplýva, že by ich mal nútiť k sexuálnym úkonom alebo iným praktikám, ktoré by
smerovali k jeho sexuálnemu uspokojeniu. Neobjavili sa žiadne dôkazy, ktoré by
potvrdzovali, že malo dôjsť k činom porovnateľným s orálnym či análnym stykom čo do zásahu do
telesnej integrity. Aj keby pripustili, že obžalovaný niektoré z detí fyzicky kontaktoval spôsobom, ktorý
možnooznačiťzanevhodnýčineprístojný,takétosprávaniesamoosebeautomatickynenapĺňazákonné

znaky sexuálneho násilia podľa § 200 Tr. zák.
Musel by byť preukázaný jednoznačný úmysel sexuálneho charakteru a zároveň by tento čin
musel predstavovať závažný a intenzívny zásah do sexuálnej autonómie obete. V danom prípade však
vykonané dôkazy – ani výpovede poškodených, ani znalecké posudky
nepreukazujú ani existenciu konkrétneho sexuálneho činu s požadovanou intenzitou,

ani úmysel obžalovaného sexuálne sa uspokojiť prostredníctvom takéhoto konania. Preto
v kontexte skutkovej podstaty, ako je definovaná zákonom aj výkladovou praxou, ani údajné
ohmatávanie bez ďalších znakov a súvislostí nemôže byť kvalifikované ako „iná
sexuálna praktika“ v zmysle § 200 Tr. zák. Na záver tak možno konštatovať, že ani posledná
z alternatívnych foriem konania podľa § 200 ods. 1 Tr. zák. nebola v danom prípade naplnená a skutková

podstata zločinu sexuálneho násilia preto ostáva nenaplnená aj z pohľadu objektívnej stránky.
V nadväznosti na predchádzajúce úvahy o absencii sexuálnych praktík, ktoré sú zákonným
predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podľa § 200 Tr. zák., je potrebné podrobne
sa zaoberať aj druhým predpokladom objektívnej stránky tohto zločinu,t.j. prvkom násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo zneužitia bezbrannosti.
Z vykonaného dokazovania totiž nevyplýva žiadna konkrétna situácia, v ktorej by
obžalovaný použil fyzické násilie voči poškodenej osobe za účelom jej donútenia

k sexuálnemu správaniu. Poškodené neuvádzajú, že by ich obžalovaný fyzicky nútil či inak
zasahoval do ich fyzickej integrity spôsobom, ktorý by možno považovať za násilie. Rovnako
tak nebolo preukázané, že by voči poškodeným vzniesol hrozbu bezprostredného
násilia, ktorej by sa reálne obávali a ktorá by ich donútila podvoliť sa jeho vôli. Z výpovedí
poškodených nevyplýva existencia žiadneho konkrétneho vyjadrenia obžalovaného,

ktorým by im vyhrážal okamžitým fyzickým zásahom v prípade, že sa mu nepodrobia.
Bezprostrednosť hrozby je pritom nevyhnutnou podmienkou, pokiaľ by šlo o hrozbu neurčitú,
vzdialenú alebo podmienenú, nešlo by o sexuálne násilie, ale nanajvýš o iný trestný čin. Ani
takýto skutkový stav však v danom prípade nebol preukázaný. Obžalobe napokon neostáva iná možnosť
ako tvrdiť, že konanie obžalovaného bolo spáchané aj formou zneužitia bezbrannosti. Aj v tomto bode
však obhajoba zdôraznila, že z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna relevantná okolnosť, ktorá

by napĺňala zákonnú definíciu tohto pojmu. Poškodené síce uvádzali, že im mal obžalovaný podávať
bližšie nešpecifikované tablety. Popis týchto tabliet sa však podľa ich vlastných slov zhoduje s liečivom
sertralín, ktoré je známe ako antidepresívum patriace do skupiny SSRI. Toto liečivo nemá sedatívny
účinok, nepôsobí omamne, jeho účinok nie je okamžitý a jedná sa o liek, ktorý sa užíva dlhodobo.
Znamená to, že ani tvrdené podávanie tabliet nevedie k záveru, že by sa poškodené nachádzali v stave

bezbrannosti v zmysle § 200 Tr. zák., teda v takom stave, v ktorom by vzhľadom na okolnosti činu
neboli schopné prejaviť svoju vôľu alebo klásť odpor, či už z dôvodu bezvedomia, fyzického obmedzenia,
silnej intoxikácie, duševnej poruchy alebo iného relevantného faktora. Je potrebné pripomenúť, že pojem
bezbrannosť má v trestnoprávnom kontexte striktne vymedzený význam a nemožno ho vykladať voľne
alebo pocitovo. Zneužitie bezbrannosti nie je naplnené len tým, že poškodený nekládol odpor, musí byť

preukázané, že ho klásť objektívne nemohol, a to bez vlastného zavinenia. Takéto dôkazy však
v predmetnom konaní úplne absentujú. V týchto súvislostiach poukázali aj na to, že údajne poškodená
K. F. vo svojej výpovedi uviedla, že „oni si to niekedy pýtali aj sami“. Na otázku vyšetrovateľky, či to
dával všetkým dievčatám, odpovedala, že tým, ktoré chceli, pýtal sa ich, či chcú, a ak nechceli, tak im to
nedával. Súd výpovede poškodených vyhodnotil ako hodnoverné, pričom na tento výrok súd žiadnym

spôsobom nereagoval.
Záverom možno preto konštatovať, že v predmetnej veci nebolo preukázané naplnenie žiadnej z foriem
donútenia, ktoré § 200 Tr. zák. predpokladá. Neexistuje dôkaz o použití násilia, neexistuje dôkaz o
hrozbe bezprostredného násilia a neexistuje dôkaz o zneužití bezbrannosti v zmysle zákonnej definície.
A ak nebola preukázaná ani sexuálna praktika, ani forma donútenia, chýbajú kumulatívne základné

znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty zločinu a obzvlášť závažného zločinu sexuálneho násilia.
Za týchto okolností nie je možné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného podľa § 200 Tr.
zák., a to ani v základnej, ani v kvalifikovanej skutkovej rovine. Osobitnú pozornosť si vyžaduje aj otázka
údajného následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví, ktorá má byť dôsledkom konania obžalovaného.
Obhajobavtejtosúvislostizásadnenamietanedostatočnúdôkaznúoporupretakétotvrdenie,atonajmä

vzhľadom na spôsob, akým bola ujma kvalifikovaná v znaleckých posudkoch.
Z výpovedí znalcov, ako aj zo samotného obsahu znaleckých posudkov vyplýva, že záver
o existencii ťažkej ujmy na zdraví bol založený výlučne na výpovediach údajných poškodených osôb,
prípadne na údajoch, ktoré im boli tlmočené počas vyšetrenia. Znalci tak nevychádzali z objektívne
verifikovateľnych medicínskych nálezov, ale z tvrdení detí, ktoré, obsahujú viacero vážnych rozporov,

logických nezrovnalostí a vzájomných protirečení. Nie je úlohou znalca hodnotiť pravdivosť výpovedí,
a preto ak znalec postaví svoj záver o ťažkej ujme na výlučne subjektívnych tvrdeniach, ktorých
dôveryhodnosť je pritom spochybnená, nevyhnutne tým dochádza k oslabeniu dôkaznej hodnoty jeho
posudku. Záver o naplnení zákonného znaku ťažkej ujmy nemôže byť dôvodne prijatý, pokiaľ nie
je podložený jednoznačnými objektívnymi zisteniami o trvalých následkoch, závažných duševných

poruchách, alebo inom druhu poškodenia zdravia, ktoré by spĺňalo kritériá podľa § 123 ods. 1 a ods.
3 Tr. zák. V danom prípade však nebolo doložené, že by u údajných poškodených došlo k takémuto
poškodeniu – nepredložili sa žiadne lekárske správy, odborné záznamy ani dlhodobé diagnostické
výstupy, ktoré by takýto záver potvrdzovali nezávisle od výpovedí. Považuje preto za neprípustné,
aby záver o existencii ťažkej ujmy na zdraví vychádzal len zo slov údajne poškodených osôb, navyše

v kontexte ich opakovane spochybnenej výpovednej vierohodnosti. V takomto prípade nie je možné
hovoriť o preukázaní ťažkej ujmy s mierou istoty, ktorú trestné konanie vyžaduje. Z uvedeného dôvodu
má obhajoba za to, že ani tento kvalifikačný znak skutkovej podstaty trestného činu podľa § 200 Tr.por. nebol v predmetnej veci spoľahlivo preukázaný, a preto nemôže byť braný do úvahy pri právnom
posúdení konania obžalovaného.
Obhajoba zároveň považuje za mimoriadne závažné, že jeden zo znalcov, ktorý vo veci zaujal zásadný

postoj k otázke následku, sa počas svojho výsluchu pred súdom výslovne vyjadril, že sa necíti byť
nestrannou osobou. Hoci toto svoje vyjadrenie následne korigoval, už samotný fakt, že takúto vetu
vyslovil pred senátom, vážne znižuje dôveryhodnosť jeho odborného stanoviska. Nehovoriac o tom,
že v ďalšom priebehu výsluchu opakovane prezentoval zreteľne hodnotiace a osobné názory na
obžalovaného, čím prekročil rámec nestranného znaleckého hodnotenia. Túto tendenciu ilustruje aj

jeho kategorický záver, že prípadná posttraumatická stresová porucha u údajne poškodených osôb
bola vyvolaná výlučne konaním obžalovaného. Takéto jednoznačné tvrdenie, bez zohľadnenia iných
možných faktorov traumatizácie, ktoré mohli v živote detí reálne existovať (napr. rodinné konflikty,
školské prostredie, iné osoby v ich okolí), je neprimerane zjednodušujúce a odborne neudržateľné.
Znalec sa v tomto prípade nevyhol hodnotiacemu skresleniu a jeho záver
o príčinnej súvislosti medzi údajnou ujmou a osobou obžalovaného pôsobí skôr ako dôsledok

prednastaveného presvedčenia než objektívnej vedeckej analýzy. Z dôvodu týchto okolností má
obhajoba s poukazom na ust. § 16 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a
prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za to, že nebol
preukázaný kvalifikačný znak ťažkej ujmy na zdraví v zmysle § 200 ods. 3 písm. a) Tr. zák. a že skutok
nemožno právne kvalifikovať ako obzvlášť závažný trestný čin

v rozsahu tvrdenom obžalobou.
Súdprebralskutkovéverzielenzvýpovedípoškodenýchažiadnymspôsobomneprihliadalnavyjadrenia
obžalovaného. Z dôvodu týchto skutočností nemožno súhlasiť
s odôvodnením, kde súd v rozsudku uviedol (str. 55): „Ak teda páchateľ uviedol poškodeného do stavu
bezbrannosti ľsťou (ako napríklad v danom prípade podávaním tabletiek maloletým E. F., I. F. a I. J.,

ktoré obvinený vydával za vitamíny, či kĺbovú výživu a tieto mohli dievčatá zapíjať aj alkoholom, pričom
po ich užití boli ospalé, malátne, motala sa im hlava
a mali výpadky pamäte), má sa v zmysle §122 ods. 7 Trestného zákona za to, že trestný čin bol spáchaný
násilím.“ Podľa obhajoby je takáto právna úvaha nesprávna, neudržateľná aj
s prihliadnutím na údajnú bezbrannosť. Ďalej je dôležité poukázať na výrok rozsudku (str. 2), kde sa

uvádza: „dramatické postihnutie v oblasti intimity - strach z bežného objatia od mužov vrátane otca a
priateľa.“ V rozsudku sa uvádza: „U I. F. nastali prvé zmeny vo februári aj
u E. F.“ Tu treba podotknúť, že sa jedná o účelové konštatovanie. Matka I. F. uviedla, že sa jej správanie
zmenilo medzi 4/2023 až 5/2023, čo je odsúdenie obžalovaného v Českej republike. Obžalovaný už
vtedy vynechával tréningy. I. F. si stále vyžadovala prítomnosť obžalovaného na tréningoch. Taktiež tieto

okolnosti mali nastať aj u E. F. (uvádzalo sa 4/2023), čo nikto nepotvrdil, všetci to vyvrátili, takže zmena
správania vo februári je nelogická a žiadnym spôsobom neodôvodnená.
V súvislosti s výrokom o primeranosti trestu obhajoba zotrváva na presvedčení, že skutkový stav nebol
v tomto konaní spoľahlivo preukázaný a že v súlade so zásadou in dubio pro reo nemožno vysloviť voči
obžalovanému uznávací výrok o vine. Ak by však súd napriek pretrvávajúcim pochybnostiam dospel

k záveru, že sa obžalovaný dopustil protiprávneho konania v rozsahu, ako je mu kladené za vinu,
zdôraznili, že prípadné rozhodnutie o treste musí rešpektovať zásadu primeranosti a individualizácie,
ako ju vyžaduje nielen Trestný zákon, ale aj ústavný rámec a judikatúra najvyšších súdnych autorít.
S ohľadom na uvedené zásady preto žiada, aby sa súd v prípade uznania viny dôsledne zaoberal
všetkými osobitnosťami a špecifikami tohto konkrétneho prípadu, a to najmä, že skutok, ako bol opísaný

v obžalobe, nebol spáchaný za použitia fyzického násilia, že nebolo preukázané vykonanie sexuálnych
praktík, ktoré by dosahovali intenzitu porovnateľnú so súložou, orálnym alebo análnym stykom, že ide o
osobu s výrazne špecifickým spoločenským a psychologickým nastavením, ktorej trestné stíhanie - bez
ohľadu na výsledok - už teraz spôsobilo značnú sociálnu izoláciu, stratu postavenia a vážne existenčné
následky.

V porovnaní s inými trestnými vecami obdobného charakteru, v ktorých boli skutkové okolnosti
jednoznačne a spoľahlivo preukázané, pričom išlo o činy zahrňujúce opakovaný pohlavný styk s
maloletými, použitie fyzického násilia, výhražné a ponižujúce správanie, aktívne prekonávanie odporu
a ďalšie formy intenzívnej agresie, skutok, ktorý je v tejto veci
pripisovaný obžalovanému, z hľadiska dôkaznej situácie, rozsahu zásahu do telesnej

integrity poškodených a aj z hľadiska dokazovania v konaní, nedosahuje ani zďaleka
takúto intenzitu. Napriek tomu však bol obžalovanému uložený trest vo výmere 15 rokov odňatia slobody,
teda v pásme sankcie, ktorá je spravidla ukladaná za mimoriadne brutálne, sadistické alebo opakovane
páchané trestné činy s jednoznačným preukázaním viny. V tomto svetle je zjavné, že už samotná právnakvalifikácia skutku a sankcia sú v extrémnom nepomere k závažnosti a preukázanosti konania, ktoré je
obžalovanému pripisované, a to aj
v hypotetickej rovine, že by sa skutok odohral tak, ako ho obžaloba popisuje, čo obhajoba popiera. Pokiaľ

by súd v tejto veci napriek všetkým dôvodným pochybnostiam dospel
k záveru o vine obžalovaného, bolo by nevyhnutné kriticky zhodnotiť nielen výšku navrhovaného trestu,
ale aj samotné právne posúdenie skutku, a to v kontexte porovnateľnej judikatúry, v ktorej boli za
objektívne závažnejšie a preukázané skutky ukladané výrazne miernejšie tresty. Pripustenie prísnej
kvalifikácie a sankcie v takomto prípade by neviedlo

k spravodlivému trestaniu, ale viedlo by k novému excesu, tentokrát zo strany štátu.
V demokratickom právnom štáte musí byť totiž nielen samotné trestanie, ale aj právna kvalifikácia a
hodnotenie dôkazov vedené zásadou proporcionality, právnej istoty a rešpektu
k základným právam obvineného. Uloženie mimoriadne prísneho trestu pri takto nejasnej dôkaznej
situácii a neprimeranej kvalifikácii by neodstránilo bezprávie, ale vyvolalo nové – vo forme justičnej
disproporcie, ktorá je nezlučiteľná s ústavne garantovanými zásadami spravodlivého procesu. Obhajoba

preto navrhuje, aby v prípade uznania viny súd uložil taký druh a výmeru trestu, ktorý zodpovedá nielen
skutku samotnému, ale aj všetkým relevantným okolnostiam na strane páchateľa, jeho pomerom a
spoločenskej nebezpečnosti činu
v konkrétnych súvislostiach – s možnosťou preferencie alternatívnych sankcií alebo uplatnenie
mimoriadneho zníženia trestu.

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby Krajský súd v Žiline podľa
§ 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) alebo e) Tr. por. napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zrušil a
podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu s tým, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný,
alebo aby rozhodol krajský súd sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozsudkom vo veci tak, že obžalovaného

oslobodí spod obžaloby.

Prokurátor odôvodnil odvolanie písomným podaním doručeným okresnému súdu 18.8.2025. Uviedol
v ňom nasledovné odvolacie argumenty:
Vo vzťahu k výroku o treste obžaloba navrhovala uloženie úhrnného trestu odňatia slobody vo výmere

18 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia. Súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku, opierajúc sa
o ustanovenie § 200 ods. 3 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., uložil obžalovanému trest odňatia
slobody vo výmere 15 rokov a podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. ho na výkon tohto trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Nakoľko z výroku o vine v písomnom

vyhotovení rozsudku je zrejmé, že súd obžalovaného uznal vinným v bode 1) z pokračujúceho obzvlášť
závažného zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. (s poukazom na ust.
§ 138 písm. b/, písm. j/ Tr. zák.), písm. b) Tr. zák.
(s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), ods. 3 písm. a) Tr. zák., v bode 2) zo zločinu
sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. (s poukazom na ust.

§ 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), pri ukladaní trestu mal použiť aj ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák., má
prokurátor za to, že mal obžalovanému uložiť trest úhrnný, a to za použitia ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. (t.j.
tzv. asperačnej zásady), čo zároveň znamená, že zákonná trestná sadzba,
v rámci ktorej je obžalovanému potrebné ukladať trest odňatia slobody, je 15 až 25 rokov. Pri takto
určenej výške zákonnej trestnej sadzby potom trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov navrhovaný

prokuratúrou považujem vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobu páchateľa za zákonný a
primeraný. Naopak, trest uložený súdom, na úplne spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej
sadzby, považuje v danom prípade za neprimerane mierny.
Prokurátor dal do pozornosti absolútne nekritický postoj obžalovaného k jeho trestnej činnosti, ktorý v
priebehu celého prípravného konania prejavoval ľútosť výlučne nad sebou samým a všetky obete, ako

aj ich zákonných zástupcov vinil zo sprisahania voči svojej osobe, rad radom podával trestné oznámenia
na všetky osoby majúce akýkoľvek súvis
s prejednávanou vecou, zároveň svojím konaním naplnil hneď viaceré znaky kvalifikovaných skutkových
podstát zločinov, z ktorých jeden je obzvlášť závažný, ako aj fakt, že ide o osobu odsúdenú v Českej
republike za obdobnú trestnú činnosť a na spáchanie tejto trestnej činnosti na území Slovenskej

republiky zneužil svoje postavenie detského trénera športovej gymnastiky, na základe ktorého požíval
dôveru zverených detí, ako aj ich rodičov a mal k nim tak ľahký prístup.
Zároveň, pokiaľ chcel súd pri uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 15 rokov
zaradiť páchateľa na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,nepostačuje aplikovať ustanovenie § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., ale je nevyhnutné použiť aj ustanovenie
§ 48 ods. 4 Tr. zák., pričom v takom prípade nepostačuje dôvodiť len tým, že uložený trest neprevyšuje
15 rokov. Ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zák. totiž začína vetou, že súd môže zaradiť páchateľa aj do

ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do akého má byť zaradený, ak má so zreteľom na
závažnosť trestného činu
amierunarušeniapáchateľazato,ževústavenavýkontrestuinéhostupňastráženiabudejehonáprava
lepšie zaručená. So splnením tejto zákonnej podmienky sa však súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nevysporiadal.

Pre úplnosť prokurátor uviedol, že odvolanie bolo z opatrnosti podané aj vo vzťahu
k výroku o vine, nakoľko tento síce korešponduje s obžalobou, ako aj so záverečným návrhom
prokurátora, avšak v odôvodnení rozsudku (na strane 70) súd uvádza, že „ukladal trest samostatný,
nakoľko je toho názoru, že ide o trestný čin pokračovací, nakoľko u oboch skutkov obžaloby je
podstatným jednotiaci zámer, cieľ, ktorý bol rovnaký pri každom čiastkovom útoku, každý z nich
napĺňa znaky rovnakého trestného činu“. Je teda zrejmé, že výrok rozhodnutia nekorešponduje s jeho

odôvodnením, čím sa v tejto časti stáva nepreskúmateľným. Uvedené potvrdzuje aj zvuková nahrávka z
posledného hlavného pojednávania, kde súd pri stručnom odôvodňovaní práve vyhláseného rozsudku
cca
v 13. minúte nahrávky konštatuje, že pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, stotožňuje
sa s obžalobou, že skutky popísané v bode 1.) a 2.) obžaloby sú dva samostatné trestné činy, kým cca

v 17. minúte nahrávky už konštatuje, že na rozdiel od obžaloby má za to, že ide o jeden pokračovací
trestný čin. K predmetnému prokurátor uviedol, že ak by aj odvolací súd dospel napriek rozdielnemu
veku detských obetí (v skutku pod bodom 1/ obžaloby ide o dievčatá vo veku ranej a strednej puberty,
ktoré sú aj na základe sexuologického posudku preferenčnou skupinou jeho erotického záujmu, kým v
skutku pod bodom 2/ obžaloby ide o 9-ročné dieťa), ako aj rozdielnemu spôsobu spáchania trestného

činu sexuálneho násilia (v bode 1/obžaloby páchateľ uviedol dievčatá do stavu bezbrannosti ľsťou, kým
v bode 2/ páchateľ zneužil bezbrannosť dieťaťa, ktoré vzhľadom na svoj nízky vek nebolo schopné
vyhodnotiť jeho konanie a účinne sa voči nemu brániť) k rovnakému záveru ako prvostupňový súd,
a teda, že ide o jeden pokračovací trestný čin, za ktorý je potrebné ukladať samostatný trest, je naďalej
toho názoru, že uloženie trestu na úplne spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby (v danom

prípade 15-20 rokov) je vzhľadom na osobu páchateľa a okolnosti prípadu neprimerane mierne.
Pokiaľ ide o podanie odvolania čo do absencie výroku o uložení ochranného opatrenia (sexuologického
liečenia ústavnou formou), súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že liečenie neuložil, nakoľko
zákonné podmienky v zmysle § 73 Tr. zák. na jeho uloženie splnené nie sú. V danom prípade nebolo
preukázané, že obžalovaný spáchal čin v stave zmenšenej príčetnosti, v súvislosti s duševnou poruchou

alebo v dôsledku závislosti od návykovej látky, či závislosti na hazardných hrách. Ako vyplýva z
dôvodovej správy k novele Trestného zákona účinnej od 6.8.2024, ktorou bola okrem iného z ust. § 73
ods. 2 Tr. zák. vypustená možnosť uložiť ochranné liečenie páchateľom trestných činov násilnej povahy
voči blízkej alebo zverenej osobe, kde vzhľadom na osobu páchateľa možno dôvodne predpokladať,
že bude v násilnom konaní pokračovať, predmetná novela mala docieliť, aby ochranné liečenia boli

ukladané len osobám, ktoré trpia duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná a u ktorých má liečenie
zmysel. Novela takto údajne reaguje na odborné poznatky a požiadavky aplikačnej praxe lekárov a
psychiatrov, ktorí sa mali sťažovať, že ochranné liečenie sa často formálne ukladá osobám, u ktorých
nie je žiaden dôvod na uloženie ochranného liečenia, resp. u ktorých liečenie nemá zmysel. Aktuálny
praktický dopad predmetnej novely je taký, že súdy konštatujú, že nemajú žiadnu zákonnú možnosť

uložiť ochranné liečenie sexuálnym deviantom, u ktorých znalci z odvetvia sexuológia jednoznačne
konštatujú potrebu uloženia ochranného sexuologického liečenia ústavnou formou, ak súbežne nebolo
zistené, že páchateľ bol v čase spáchania trestného činu nepríčetný. Inými slovami, zákon neposkytuje
žiadnu ochranu spoločnosti pred sexuálnymi deviantmi, u ktorých je vysoké riziko recidívy v prípade ich
ponechania na slobode a absencii príslušnej liečby

a ktorí sú si navyše vzhľadom na plne zachované rozpoznávacie schopnosti vedomí, čoho sa svojím
konaním dopúšťajú. V takomto prípade je podľa prokurátora namieste použiť znenie ustanovenia § 73
ods. 2 písm. a) Tr. zák., v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zák. a páchateľovi uložiť ochranné sexuologické
liečenie ústavnou formou z dôvodu, že trestný čin spáchal v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt
na slobode je nebezpečný, opierajúc sa pritom o závery znaleckého posudku znalkyne z odboru

zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria
a sexuológia, L. O. P.. Táto vo svojom znaleckom posudku konštatuje, že A. B. C. je príslušníkom
sexuálnej menšiny a jeho sexualita je deviantná. Obvinený trpí sexuálnou deviáciou – poruchou
vyberavosti sexuálneho systému – hebefíliou, kedy sa jeho erotický záujem sústreďuje na dievčatá voveku ranej a strednej puberty. Táto M. O., hoci nemala vplyv na úroveň rozpoznávacích schopností,
podstatným spôsobom ovplyvnila úroveň ovládacích schopností obžalovaného – znížila ich na polovicu.
Znalkyňa tiež konštatovala, že pobyt obvineného na slobode síce zo psychiatrického hľadiska

nebezpečný nie je, avšak zo sexuologického hľadiska, bez adekvátnej sexuologickej liečby, považuje
jeho pobyt na slobode za nebezpečný pre riziko recidívy deviantného správania. Vzhľadom na zistenú
deviáciu preto navrhla, aby sa obvinený podrobil ochrannej sexuologickej liečbe ústavnou formou. Od
liečby očakáva, že obvinený porozumie svojej deviácii, vykoná coming out a osvojí si zručnosti potrebné
na to, aby bol schopný realizovať svoju deviantnú sexualitu v medziach zákona. V danom prípade

podľa názoru prokurátora možno prijať záver, že obžalovaný spáchal skutok v bode 1) obžaloby v stave
zmenšenej príčetnosti, keďže ovládacia zložka je popri rozpoznávacej zložke znakom príčetnosti a táto,
ako už bolo spomenuté, nebola plne zachovaná.
Vo vzťahu k výroku o náhrade škody, kedy súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodené I. J. a K.
F. s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces s odôvodnením, že tieto nároky boli uplatnené až pri
záverečnompreštudovanívyšetrovaciehospisu,neboloknimvykonanéžiadnedokazovanieavznesené

žiadne dôkazné návrhy a zákonní zástupcovia maloletých poškodených sa hlavného pojednávania
nezúčastňovali, prokurátor uviedol, že obžalovaný bol v tomto trestnom konaní uznaný vinným z
trestného činu sexuálneho násilia, ktorého obeťami sú na základe výsledkov vykonaného dokazovania
aj maloletá I. J. a maloletá K. F.. Ich zákonné zástupkyne si v trestnom konaní uplatnili nárok na náhradu
škody vo výške 10 000,- eur z titulu nemajetkovej škody (morálnej ujmy) spôsobenej ich dcéram konaním

obžalovaného, a to v rámci svojich záverečných návrhov pri záverečnom preštudovaní vyšetrovacieho
spisu. Takto uplatnený nárok možno aj bez ďalšieho vyhodnotiť ako nárok, ktorý bol uplatnený riadne
a včas, a teda nie je potrebné, aby sa zákonné zástupkyne ďalej zúčastňovali hlavného pojednávania,
ktoré by ich len traumatizovalo, pričom dostatočne traumatizujúce bolo pre nich už samotné prípravné
konanie a následná medializácia prípadu.

Ďalej prokurátor s poukazom na ust. § 46 ods. 1, ods. 3 Tr. por. a § 287 ods. 1 Tr. por. uviedol, že
povinnosť súdu rozhodnúť v odsudzujúcom rozsudku o náhrade škody, ak bol nárok na náhradu škody
riadne uplatnený, sa vzťahuje tak na škodu majetkovú, ako aj škodu morálnu alebo inú a rovnako tak aj
na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem „morálna
škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému trestným činom treba v prípade sexuálneho

násilia vykladať v súlade
s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu
škody v adhéznom konaní je potrebné rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov,
na ktorých je uplatnený nárok založený a ktorými sa tiež aj riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik
nároku na náhradu škody, jeho obsah, rozsah, ako aj spôsob náhrady. V danom prípade, vzhľadom

na neoprávnený zásah do osobnostných práv, je potrebné pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
prihliadnuť aj na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka – § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, z
ktorých je zrejmé, že aj keď nemajetkovú ujmu na rozdiel od majetkovej nie je možné kvantifikovať a jej
konkrétnavýškajetakvecouúvahysúdu,súdbymalvrámcitrestnéhokonaniavychádzaťzustanovenia
§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a priznať obetiam trestného činu, ktorým bolo preukázateľne

zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti, nejakú náhradu škody a nie ich len odkázať na civilný
proces, v rámci ktorého budú nútené podať civilnú žalobu a budú tak vystavené opätovnej konfrontácii s
páchateľom obzvlášť závažného trestného činu, ktorého protiprávnym konaním bolo významnou mierou
zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Obete trestných činov, v tomto prípade navyše deti
ako obzvlášť zraniteľné obete trestného činu proti ľudskej dôstojnosti, ako aj ich rodinní príslušníci, majú

právo na ochranu pred druhotnou viktimizáciou alebo opakovanou viktimizáciou, ku ktorej by s vysokou
pravdepodobnosťou došlo pri opätovnom prejednávaní akýchkoľvek skutočností súvisiacich
s touto trestnou vecou v rámci civilného konania. S prihliadnutím na znenie ust. § 12 ods. 3 zákona č.
274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, v zmysle ktorého pri trestnom čine sexuálneho násilia má obeť
násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške

desaťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo
k spáchaniu trestného činu, je prokurátor toho názoru, že súd mal pri rozhodovaní o náhrade škody
priznať poškodenej mal. I. J. a mal. K. F. škodu minimálne v tejto výške, t.j. pri minimálnej mesačnej
mzde 700,- eur v roku 2023, vo výške 7 000,- eur.
Zvyššieuvedenýchdôvodovprokurátornavrhol,abyodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokOkresného

súdu Žilina a vo veci sám rozhodol v zmysle podaného odvolania.

K odvolaniu prokurátora sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril obžalovaný písomným podaním
doručeným okresnému súdu dňa 10.9.2025. Uviedol, že obhajoba nesúhlasí s výrokom o vine, ktorýpodľa názoru obhajoby nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Aj napriek uvedenému argumentáciu
prokuratúry,žetrestuloženýprvostupňovýmsúdomjeneprimeraný,pretožeboluloženýnadolnejhranici
zákonomstanovenejtrestnejsadzbybezsplneniapodmienok,obhajobaodmieta.Jepotrebnézdôrazniť,

že súd je pri ukladaní trestu povinný vychádzať z okolností konkrétneho prípadu a individualizovať
trest tak, aby zodpovedal všetkým špecifikám skutku i osoby obžalovaného. Opätovne poukázal na
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne na nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85.
Ústavný súd pritom výslovne zdôrazňuje požiadavku primeranosti trestu a jeho individualizácie, ktorá
bránimechanickémupostupusúduanútihoprihliadaťnaosobitostikaždéhojednotlivéhoprípadu.Medzi

skutočnosti, ktoré súd musí pri individualizácii trestu zohľadniť, patria najmä spôsob spáchania činu
a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobné, rodinné a
majetkové pomery obžalovaného, jeho zdravotný stav a možnosti nápravy. Len dôkladné a komplexné
zhodnotenie všetkých týchto okolností môže viesť k spravodlivej výmere trestu, ktorá bude v súlade so
zásadou primeranosti a s ústavnými princípmi.
K časti argumentácie prokuratúry týkajúcej sa ochranného liečenia sa obhajoba nevyjadruje.

Pokiaľ ide o námietku prokuratúry, že súd mal priznať náhradu nemajetkovej ujmy mal. I. J. a mal. K. F.,
obhajoba uvádza, že takýto postup by bol v rozpore s princípmi trestného konania. Súd nie je oprávnený
dotvárať procesné podmienky smerom k tomu, aby poškodeným vznikali nároky na náhradu škody.
V tejto časti preto argumentáciu a postup prvostupňového súdu kvitujú, a to aj napriek tomu, že so
samotným záverom o vzniku nároku na náhradu škody nesúhlasia.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátorka v súlade s písomnými dôvodmi
odvolania navrhla prvostupňový rozsudok zrušiť podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e), f) Tr. por. a zároveň
navrhla, aby krajský súd rozhodol sám tak, že obžalovaného uzná za vinného v zmysle obžaloby a uloží
mu trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu

s maximálnym stupňom stráženia. Ďalej navrhla obžalovanému uložiť trest zákazu vykonávať činnosť
trénera na doživotie, uložiť mu ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou, ochranný dohľad
na dobu 2 rokov. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, navrhla, aby súd vo svojom rozhodnutí uložil
obžalovanému povinnosť nahradiť poškodeným I. J. a K. F. škodu každej minimálne vo výške 7 000,- eur
a ostatným poškodeným tak, ako to bolo navrhované na hlavnom pojednávaní. Odvolanie obžalovaného

navrhla zamietnuť postupom podľa § 319 Tr. por. Obhajca v súlade s písomnými dôvodmi odvolania
navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie
v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por., alebo obžalovaného v zmysle zásady in dubio pro reo oslobodiť
spod obžaloby prokurátora. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný sa
pridržiaval návrhu obhajcu. Žiadal, aby krajský súd zrušil všetky obvinenia a žiadal, aby bol oslobodený

spod obžaloby.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného boli podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr.
por., odvolania boli podané oprávnenými osobami v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., obsah

odvolaní spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania
alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa
§ 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(pokračovací obzvlášť závažný zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. -
s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. -, písm. b) - s poukazom na ustanovenie §
139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. -, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v bodoch 1./, 2./) je napadnutý rozsudok výsledkom
konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,

ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového
súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových
zistení odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnomrozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Krajský súd sa však nestotožnil s právnym posúdením
konania obžalovaného a taktiež sa nestotožnil s názorom okresného súdu vo vzťahu k neuloženiu

ochranného liečenia obžalovanému A. B. C..

Obžalovaný A. B. C. dôvody odvolania založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej
v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho skutkovými a právnymi námietkami sa ale súd prvého stupňa
v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal v podstate otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej

by ostalo na odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného A. B. C. zo
spáchaniaskutkovuvedenýchvnapadnutomrozsudku,ajehosprávneskutkovézáverymajúdostatočný
skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové závery súdu prvého
stupňa.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle

ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti
č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31,

§ 33).

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
hodnotenia skutkových zistení, ako aj právneho posúdenia konania obžalovaného. Z jeho strany ide
o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie

a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu
jeho konania. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú
a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku v časti skutkových zistení
predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na
základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základesvojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom
prípadetotižniejemožnénapadnutémurozsudkuvytknúťžiadnuvaduvzmysleuvedenéhoustanovenia
(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil

tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého
stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá
odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť
z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale
odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi.
Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob

hodnoteniavykonanýchdôkazovaaksaneriadijejvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov.

Okresný súd správne, aj napriek podľa názoru krajského súdu účelovej obhajobe obžalovaného,
dospel k záveru, že v inkriminovaných časoch a na inkriminovaných miestach vykonal na poškodených
podrobne v skutkových vetách popísané sexuálne praktiky proti vôli maloletých poškodených, čo

nepochybne a konzistentne preukázal obsah svedeckých výpovedí maloletých poškodených, ničím
relevantným spochybnenú vierohodnosť týchto dôkazov a okruh usvedčujúcich dôkazov podporili aj
závery podaných znaleckých posudkov a tiež všetky relevantné zabezpečené a vykonané vecné
a listinné dôkazy na hlavnom pojednávaní. Okresný súd sa podľa názoru krajského súdu podrobne,
správne a plne akceptovateľne vysporiadal so všetkými obhajobnými námietkami obžalovaného A. B.

C., ktoré sú vo svojej podstate tiež predmetom odvolacích námietok. Okresný súd sa v súlade so
zásadami logiky správneho uvažovania podrobne a akceptovateľne vysporiadal so všetkými otvorenými
a nastolenými obhajobnými otázkami v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obžalovaný A. B. C. v
odvolacích námietkach spochybňuje v princípe spôsob hodnotenia dôkazov prvostupňovým okresným
súdom, ktorý však netrpí zákonným vybočením zo zákonného rámca hodnotenia dôkazov a ani zásadne

neodporuje logickým úvahám, a preto nemôže ani krajský súd po splnení prieskumnej povinnosti dospieť
k inému záveru než okresný súd vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného zo spáchania žalovaných
skutkov, s tým rozdielom, že sa nestotožňuje s právnym posúdením konania obžalovaného okresným
súdom. Všetky usvedčujúce dôkazy, na ktoré v podrobnostiach poukázal okresný súd v dôvodoch
napadnutého rozsudku, aj podľa názoru krajského súdu tvoria ucelenú reťaz priamych a nepriamych

dôkazov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a podporujú, a vina obžalovaného z ich spáchania tak bola
nepochybne, bez akýchkoľvek rozumných pochybností preto preukázaná. Napokon, ak aj obžalovaný
poukazoval na konkrétnu judikatúru v obdobných prípadoch, práve ním uvádzaná judikatúra, ktorá
neuvádza stavy bezbrannosti obete sexuálneho násilia kogentne, ale iba príkladne, podporuje uznanie
viny obžalovaného zo spáchania žalovaných skutkov.

Len samotná nespokojnosť obžalovaného s rozsahom vykonaných dôkazov a spôsobom ich hodnotenia
nie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení.
Za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno ani považovať nespokojnosť
obžalovaného s rozsahom vykonaného dokazovania. Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci nie je

totiž čo do rozsahu dokazovania viazaný návrhmi strán, ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení,
vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,
nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,
ale aká je ich dôkazná sila. Rovnako v zmysle uvedeného, súd nie je povinný vyhovieť každému
návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní

obžalovaného nepredstavuje zásadné porušenie práva na obhajobu.
V kontexte vyššie uvedeného a zohľadniac námietky týkajúce sa inak rozsiahleho dokazovania, krajský
súd poukazuje na závery uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu ohľadom správnosti
skutkových zistení, považujúc ich za správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania
vykonaného na hlavnom pojednávaní. Aj podľa názoru krajského súdu v predmetnej mase dôkazov,

ktoré usvedčujú obžalovaného A. B. C. z predmetných skutkov, neboli zistené také nedostatky, ktoré by
spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu procesného pravidla in dubio
pro reo a oslobodenie obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa
dopustil skutkov popísaných vo výrokovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu.Reagujúc potom na odvolacie námietky obžalovaného A. B. C., ktoré sú vo svojej podstate vyjadrením
jeho nesúhlasu s rozhodnutím súdu prvého stupňa a ním prezentovaným odôvodnením skutkových

a právnych záverov, keď obžalovaný namietal v podstate nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov
a nedostatočné zhodnotenie ním uvádzaných skutočností, krajský súd uvádza nasledovné.

Z podstaty odvolacích námietok obžalovaného vyplýva, že v danom prípade ide o námietky výlučne
skutkového charakteru, smerujúce sčasti proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, ale predovšetkým

proti spôsobu, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi a ako tieto hodnotil.
Napokon, obžalovaný podaným odvolaním spochybnil naplnenie objektívnej i subjektívnej stránky
skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Podľa názoru krajského súdu v dôvodoch napadnutého
rozsudku sa okresný súd vysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi, najmä výpoveďami svedkov
a tieto aj podľa názoru krajského súdu správne a v dostatočnej miere vyhodnotil.

Krajský súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní jednoznačne
bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil konania popísaného v skutkových vetách výrokovej časti
rozsudku okresného súdu. Obžalovaný poprel vinu za spáchané skutky a necíti sa byť vinným. Nepoprel
kontaktysmaloletýmipoškodenými,avšakpopiera,žesamalnamaloletýchdopustiťsexuálnehonásilia.

Priamym usvedčujúcim dôkazom konania obžalovaného je výpoveď maloletých poškodených I. F.,
nar. X.X.XXXX, E. F., nar. XX.XX.XXXX, I. J., nar. X.X.XXXX a K. F., nar. X.X.XXXX. Vo vzťahu
k týmto dôkazom – výpovediam poškodených, tieto boli podľa názoru krajského súdu vykonané
v prípravnom konaní zákonným spôsobom, kontradiktórne, spôsobom zodpovedajúcim ich postaveniu
obzvlášť zraniteľných obetí s poskytnutím ochrany, ktorú zákon takýmto osobám priznáva (§ 135 a

§ 270 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že výsluchy poškodených K. F., I. F.,
E. F. dňa 15.12.2023 a poškodenej I. J. dňa 7.3.2024 boli vykonané už v prípravnom konaní (po
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), a to i za účasti obhajcu obžalovaného L. L. O.,
psychologičky L. L. J. a pracovníčok ÚPSVaR Čadca, pričom predmetné výsluchy boli zaznamenané
aj na videozáznam, ktorý bol oboznámený na hlavnom pojednávaní jeho prehratím. Krajský súd v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že svedkyne – poškodené v pozícii obzvlášť zraniteľných obetí majú paritne
s obžalovaným svoje právo, preto ich nemožno arbitrárne bez objektívnych príčin vystaviť drezúre vo
forme ďalšieho výsluchu (a tým vystaviť poškodené riziku druhotnej viktimizácie), keďže tomuto už boli
opakovane v štádiu prípravného konania podrobované, zdôrazňujúc, že ich výpovede neboli v žiadnom
ohľadne v priebehu trestného konania spochybnené. Len nesúhlas obžalovaného s obsahom výsluchu

svedkýň – poškodených automaticky neznamená spochybnenie týchto dôkazov. Ďalej možno odkázať
na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v časti, kde správne zhodnotil výpovede poškodených vo
vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi.

Ako už bolo vyššie uvedené, obžalovaný A. B. C. bol z trestnej činnosti usvedčovaný predovšetkým

výpoveďami svedkýň – maloletých poškodených.

Svedkyňa poškodená mal. I. F. vo svojej výpovedi podrobne rozviedla, v akej súvislosti sa zoznámila
s obžalovaným ako trénerom gymnastiky, popísala, z akého dôvodu začala prespávať v telocvični
s ostatnými gymnastkami. Potvrdila, že v čase, keď všetci zaspali, obžalovaný ju začal pod tričkom

chytať za prsia, zadok, medzi nohami, bozkávať ju na ústa, postupom času ju začal vyzliekať a po pár
týždňoch jej už aj začal dávať prsty do pošvy s tým, že vyzliekol aj seba, ostal len v tričku, dával jej
penis do zadku aj do vagíny. Keď kamarátkam vravela, čo jej robí, neprekvapilo ich to, lebo vraj im to
robil tiež. Všetko sa to dialo od januára 2023 každý víkend, ktorý prespávala po tréningu na F., a vždy
predtým užila tabletku, ktorú jej dal obžalovaný. Po jednej z týchto tabletiek mala pocit, že padá dole,

aj keď ležala, ale na každého pôsobili tieto tabletky inak, lebo jedna z nich po tabletke bola úplne mimo
a nič nevnímala. Maloletá poškodená potvrdila, že sa obžalovaného bála, odkedy ju začal obťažovať na
gymnastike, začala mať problémy psychického charakteru, hlavne depresie, ktoré sa prejavovali tým,
že sa rezala žiletkou na ruke.

Za účelom kompletného posúdenia osobnosti maloletej I. F., vrátane vierohodnosti jej výpovede,
bol vypracovaný znalecký posudok č. 25/2024 znalca z odboru psychológie, odvetvia klinickej
psychológie detí, N. V. X.. Znalec vo vzťahu k výpovedi poškodenej potvrdil, že maloletá poškodená
je schopná správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežitý dej bez nadsadzovania aleboskresľovania prežitých skutočností, nemá sklony ku klamstvám, schválnemu vyhrocovaniu situácie,
dopĺňaniu medzier v pamäti neskutočnými prvkami či prezentácii neskutočných vymyslených dejov,
ktoré by ovplyvňovali vierohodnosť jej výpovede. Zo znaleckého posudku znalca L. W. W. č. 9/2024

(č.l. 1151-1223 spisu), znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, vyplýva, že
z medicínskeho hľadiska maloletá I. F. trpí posttraumatickou stresovou poruchou. V čase zneužívania
sa u nej objavilo sebapoškodzovanie, samovražedné myšlienky, obmedzenie príjmu potravy, riziko
dokonanej samovraždy bolo významné. Maloletá I. F. podľa znalca je dramaticky postihnutá v oblasti
intimity aj vo vzťahu k rodičom a tieto sú pravdepodobne trvalého charakteru. Znalec potvrdil, že konanie

obžalovaného A. B. C. bolo jediným faktorom, v dôsledku ktorého u maloletej I. F. vznikli následky
na duševnom zdraví. Tieto psychické ťažkosti u poškodenej I. F. si vyžiadali dobu práceneschopnosti
v trvaní najmenej 3-4 mesiace, kedy bola v dôsledku psychických a psychosomatických ťažkostí
znemožnená jej plnohodnotná účasť na vzdelávaní a vzhľadom k ťažkej depresívnej symptomatike
s rizikom samovraždy bola odkázaná na pomoc a trvalý dohľad zo strany rodičov, pričom aj rok po
skončení psychotraumatizácie tieto zdravotné ťažkosti u maloletej naďalej pretrvávajú, jej prognóza do

budúcnosti je neistá a problémy s intimitou sú pravdepodobne trvalého charakteru.

Obžalovaného z trestnej činnosti usvedčuje ďalej výpoveď poškodenej maloletej
E. F., ktorá taktiež potvrdila, že chodila na gymnastiku od roku 2022, kde hlavným trénerom bol
obžalovaný A. B. C.. Prespávanie v súvislosti s tréningmi bolo najskôr v pohode, ale potom im

obžalovaný začal dávať tabletky. Na ňu niekedy tabletky účinkovali, niekedy trochu – tak, že si napríklad
niektoré momenty z večera nepamätala. K tabletkám im obžalovaný dával zapiť alkohol. Za tú dobu,
čo prespávala na F., ju tréner, teda obžalovaný obchytkával veľakrát, a to od februára 2023 až do
posledného tréningu v lete 2023. Dialo sa to tak, že keď už mala v sebe tú tabletku a ležala na matraci,
ľahol si na ňu a začal ju chytať pod oblečením po holom tele na prsiach, zadku, aj tam dole na intímnych

miestach. Brániť sa nevládala, lebo po tých tabletkách ako keby vôbec nevnímala, nevedela sa pohnúť,
proste len ležala a nevedela na nič myslieť. V období, kedy ju obžalovaný obťažoval, bývala viac
agresívna, napríklad kričala po všetkých, v noci nemohla spávať, rozmýšľala nad tým, čo bude robiť.
Mala vedomosť o tom, že to robí aj iným dievčatám.

Výpoveď poškodenej V. K. potvrdzuje v celom rozsahu okrem iných dôkazov znalecký posudok č.
2024/01 znalkyne z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí, L. X. O.. Znalkyňa sa
vyjadrila jednak k vierohodnosti výpovede maloletej, aj k celkovej osobnosti maloletej. Podľa znalkyne
maloletá je schopná správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežitý dej bez nadsadzovania
alebo skresľovania prežitých skutočností, nemá sklony ku klamstvám, jej pamäťové schopnosti sú

kvalitné, dokáže si vštepiť, zapamätať nové informácie, uchovať si ich a podľa potreby si ich vybaviť
a reprodukovať. Nemá sklony k vymýšľaniu si príbehov, ktoré neprežila, pokiaľ si niečo nepamätá,
nevymýšľa si.

Podľa záverov znalca L. W. W. (znalecký posudok č. 25/2024), znalca z odboru zdravotníctva a farmácie,

odvetvia psychiatrie, je zrejmé, že maloletá E. F. trpí posttraumatickou stresovou poruchou, ktorá
je následkom konania obžalovaného. Táto sa u maloletej prejavuje okrem iného ťažkosťami so
sústredením, zmenou správania v zmysle sociálnej izolácie (okrem iného zanechala gymnastiku),
narušením vzťahu s matkou, negatívnym vplyvom prežitých udalostí na partnerský a spoločenský
život pre pretrvávajúci strach z mužov. Opakovane sú u nej prítomné samovražedné myšlienky aj

s ich realizáciou – vážne mienený samovražedný pokus rezaním predlaktia, užitie väčšieho množstvo
benzodiazepínov, príznaky sa v rôznom zoskupení prejavovali od februára 2023 do vypracovania
znaleckéhoposudku(28.5.2024),keďodseptembradomája2024prezdravotnéťažkostivymeškala209
vyučovacích hodín. Znalec potvrdil, že konanie obžalovaného A. B. C. bolo jediným faktorom, v dôsledku
ktorého u maloletej E. F. vznikli následky na duševnom zdraví. Aj rok po skončení psychotraumy

u maloletej pretrvávajú závažné psychické a psychosomatické následky, mimoriadne vysoké je riziko
rozvoja vzniku závislosti na alkohole, resp. drogách.

Z výpovede poškodenej maloletej I. J. vyplýva, že svedkyňa popisovala dianie v gymnastickom klube na
F. v podstatných častiach zhodne ako maloletá I. F. a E. F. s tým, že ona z nich začala prespávať medzi

tréningami v telocvični ako prvá. Pokiaľ ide o obžalovaného, uviedla, že pred spaním im dával tabletku,
o ktorej povedal, že je to vitamín C, ktorý im po tréningu zlepší svaly. Ona však po tabletke cítila únavu,
tlak v spánkoch, párkrát sa zobudila s tým, že z toho, čo sa dialo, má len také útržky. Konkrétne napríklad
uviedla, že keď sa zobudila, akoby sa nedokázala dobre hýbať, cítila, že niekto nad ňou je, cítila, že asitréner, má pocit, že jej rukou zašiel pod oblečenie a dotýkal sa jej na prsiach a na zadku a potom znovu
zaspala a zobudila sa už bez svojho spacáku, ale na jeho posteli s jeho spacákom na boku. Zobudila
sa s tým, že mal koleno medzi jej stehnami a začal tam s ním pohybovať, krúžil jej v oblasti vagíny, tak

sa mu snažila nejak naznačiť, nech to akože nerobí, ale nedokázala dobre rozprávať, on neprestával
a ona znovu zaspala. Keď sa potom zobudila s tým, že pociťuje v podbrušku bolesť, tak sa obžalovaného
opýtala, či sa niečo nedeje, on povedal, že všetko bude v pohode, že sa nemá báť. Toto sa udialo
niekedy na jar roku 2023 a o tomto zážitku povedala G. K.. V ďalšej časti výpovede popisovala správanie
obžalovaného voči iným dievčatám, znovu potvrdila, že obžalovaný dával tabletky všetkým dievčatám,

aj keď niektoré tabletku odmietli. Vyjadrila sa najmä k svedkyni I. F. a uviedla, že sa jej zdôverila, čo
jej tréner urobil, povedala jej, že ju znásilnil, že ju obchytkával, že jej dal to céčko, po ktorom zaspala.
Pokiaľ ide o E., tá sa jej osobne nezdôverila, ale povedala to I. a I. povedala zase jej, že už by sa to
mohlo zastaviť, aby to ďalej nepokračovalo. Vo vzťahu k obžalovanému uviedla, že keď sa to prevalilo,
obžalovaný ich v podstate nútil, aby povedali, že to je všetko len vymyslené, že to bola len sranda na
tú U. L., tiež povedal, že ak by sa polícia pýtala, aké tabletky im dával, majú povedať, že tie šumienky,

čo boli na okne. Snažil sa I. presvedčiť, aby stiahla to obvinenie. Obžalovaný totiž kázal jej aj G. K., aby
napísali I., nech to odvolá, ak nechce mať zo života peklo. I. kvôli tomu plakala, že ona to chce riešiť,
ale nemôže, lebo sa im vyhrážal, že im všetko zoberie, ak to povedia, že má nejakých ľudí na polícii.

Za účelom komplexného posúdenia osobnosti maloletej I. J., vrátane vierohodnosti jej výpovede, bol

vypracovaný znalecký posudok č. 58/2024 znalca z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie
detí, N. V. X.. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že maloletá I. J. je schopná správne vnímať,
zapamätaťsiareprodukovaťprežitýdejbeznadsadzovaniaaleboskresľovaniaprežitýchudalostí.Nemá
sklony ku klamstvám, schválnemu vyhrocovaniu situácie, dopĺňaniu medzier v pamäti neskutočnými
prvkami, či k prezentovaniu neskutočných vymyslených dejov, prípadne iným negatívnym javom, ktoré

by ovplyvňovali vierohodnosť jej výpovede. Z psychologického hľadiska je znalec toho názoru, že
maloletá mohla byť vystavená sexuálnemu obťažovaniu (podľa vyjadrení maloletej sa malo jednať
o jednu situáciu a následne ešte jedno nepriliehavé dotýkanie), avšak jeho následky na jej psychický
stav a vývin sú minimálne, resp. zásadnejším spôsobom nezasiahli jej vývin, vrátane sexuálneho vývinu.

Z výpovede poškodenej maloletej K. F. vyplýva, že maloletá svedkyňa popísala priebeh, čas a konanie
tréningov na F., ako aj organizáciu spania medzi víkendovými tréningmi zhodne ako jej matka E. F.. Ku
dňu, kedy malo dôjsť ku skutku, v podstate uviedla, že v miestnosti, kde zvykla spávať, ostala v ten
večer sama spolu s trénerom, lebo veľké baby boli vonku. On si k nej ľahol hore a pustil jej v telefóne
rozprávku. Ležala na bruchu, on ležal vedľa nej a chytal ju pod pyžamkom za chrbát, hladkal ju po chrbte,

z chrbta prešiel na ritku, po ktorej ju hladkal, potom jej šiel prstami do zadku, akoby tam do stredu, ako
kaká, prešiel na cikulku a takto ju obchytkával asi do stredu tej rozprávky. Ona sa aj bála, odťahovala sa,
posúvala sa ku stene, no obžalovaný na to nijako nereagoval. Následne už tam prišli ďalšie dievčatá,
tak vypol rozprávku a odišiel. Taktiež uviedla, že pred spaním sa zvykla osprchovať a niekedy v tej
miestnosti, kde sa sprchovala, bol aj tréner. Uvedené korešponduje s výpoveďou maloletej I. J.

Za účelom komplexného posúdenia osobnosti maloletej K. F., vrátane vierohodnosti jej výpovede, bol
vypracovaný znalecký posudok č. 48/23 znalkyne z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie
detí, N. L. X.. Zo znaleckého posudku vyplýva, že u maloletej sa neobjavili modifikácie pamäťového
materiálu v podobe konfabulácie a jej schopnosť reprodukcie na úrovni jej veku je dostatočne spoľahlivá.

Neboli u nej zistené tendencie nadsadzovať alebo neprimerane skresľovať prežité udalosti. Znalkyňa
nezistila sklony maloletej ku klamstvu, skresľovaniu skutočností, ani iné negatívne javy, ktoré by
ovplyvňovali vierohodnosť jej výpovede. Výpoveď maloletej sa javí ako konštantná v čase, aj keď
s odstupom času môžu niektoré pamäťové stopy vyhasínať alebo podliehať obranným osobnostným
mechanizmom. Fakt, že vypovedá o veciach, ktoré zatiaľ nedokáže primerane chápať a vyhodnotiť,

navyše ich nevie ani verbálne opísať, len ukázať, názorne svedčí o tom, že sa nejedná o vymyslené
udalosti. O autentickosti prežitého svedčí aj popisovanie vlastných pocitov počas vyšetrovaných
udalostí, ktoré sa jej, ako udáva, opakujú pri spomínaní na to, čo s obžalovaným počas vyšetrovaného
skutku prežila, a tieto sú ňou popisované aj na telesnej úrovni. Osobu obžalovaného vnútorne neprežíva
extrémne negatívne, lebo jeho správanie k nej zatiaľ nedokáže primerane chápať a vyhodnotiť.

Posttraumatický stres aktuálne nie je výrazný, ale je pravdepodobné, že súvisí s konaním obžalovaného
A. B. C..Vychádzajúc z vyššie uvedeného, krajský súd zdôrazňuje, že považoval za potrebné znovu v krátkosti
opísať výpovede poškodených I. F., E. F., I. J., K. F., a to z dôvodu, že tieto výpovede bez akýchkoľvek
pochybností predstavujú v tejto veci rozhodujúci dôkaz. Bez svedectva maloletých poškodených by

nebolomožnéustáliťpriebehskutkovéhodejaaanivytvoriťskutkovúvetu.Maloletépoškodenéopisovali
priebeh skutkového deja v podstate konzistentne, jednoznačne. O vierohodnosti výpovedí maloletých
poškodených svedčia v konaní zabezpečené znalecké posudky znalcov vyššie uvedených, ktorí na
svojich záveroch zotrvali aj na hlavnom pojednávaní.

Spáchanie žalovaných trestných činov bolo ďalej preukázané aj výpoveďami zákonných zástupkýň
maloletých poškodených, a to A. U. F., O. F., S. J., E. F., ktorým sa ich maloleté dcéry priznali k tomu,
akým spôsobom počas pobytu na F. v rámci tréningových akcií sa k nim obžalovaný správal v nočných
hodinách. Tiež treba poukázať na výpoveď svedkyne G. K., ktorá v podstate zhodne ako maloleté
poškodené I. F., E. F., I. J., K. F. popísala priebeh tzv. „prespávačiek“ v telocvični na F. – v zmysle kto
a kde prespával, kto o tom rozhodoval, čo mal tréner, teda obžalovaný, počas prespávania s dievčatami

v jednej miestnosti oblečené (väčšinou len trenírky, nanajvýš trenírky a tričko), vrátane detailov o farbe,
vzhľade a tvare podávaných tabletiek, po ktorých boli dievčatá malátne, niektorým sa točila hlava,
nevedeli sa poriadne hýbať a často si ani nepamätali, čo v noci robili, ako aj zapíjanie týchto tabletiek
alkoholom, ktorý im podával obžalovaný. Tabletky pritom mali byť malé, biele, oválne s deliacou ryhou
a nápisom. Pri prehliadke motorového vozidla obžalovaného boli okrem iného zaistené lieky Setralin

Actavis 100 mg a Setralin Mylan 100 mg, pričom v oboch prípadoch ide o bielu tabletku s deliacou
ryhou a výrazným nápisom a u oboch platí, že sa nesmú používať na liečbu detí mladších ako 18
rokov. Ide o antidepresívum, pričom medzi nežiaduce účinky okrem iného patria aj stavy popisované
maloletými, a to závrate, poruchy pohybu či reči. Rovnako tak v prípade lieku Stilnox 100 mg, ktorý
našla svedkyňa T. v miestnosti, kde prespávali dievčatá s obžalovaným, ide o podlhovasté biele tablety

s deliacou ryhou a nápisom, pričom tento liek obsahuje zolpidem, patriace medzi sedatíva a hypnotiká,
vyvolávajúce poruchy pamäti, ku ktorým v prípade detí medzi 12 až 15 rokov dochádza krátko po ich
užití. Zo správy od ošetrujúcej psychiatričky obžalovaného ďalej bolo zistené, že tento okrem lieku
Setralin na liečbu depresií užíva aj liek Adorma 100 mg, ktorý rovnako vďaka účinnej látke zolpidem patrí
medzi hypnotiká a sedatíva. Na rozdiel od predchádzajúcich liekov je tabletka biela, okrúhla s deliacou

ryhou, čo zodpovedá tvrdeniu svedkýň, že tablety boli najskôr podlhovasté a potom ich už vystriedali
také silné okrúhle. Maloletá svedkyňa I. J. a svedkyňa G. K. zároveň na fotografiách liekov, ktoré
im predložil vyšetrovateľ, označili tabletu Adorma ako tú, čo im obžalovaný dával. Viaceré dievčatá,
vrátane svedkyne U. L., ktorá je spolužiačkou a blízkou kamarátkou maloletej I. F., tiež potvrdili, že na
maloletú I. F. (I.) mal obžalovaný slabosť, bral ju inak ako ostatné dievčatá, hovoril, že ju má zo všetkých

najradšej,správalsa,akokebymalispoluvzťah,pričomsvedkyňaL.potvrdila,žeI.častovjejprítomnosti
obžalovaný písal aj na instagram a keď správu prečítala, hneď ju vymazal. Rovnako je zo svedeckých
výpovedí, ako aj z doložených komunikácií cez sociálne siete zrejmé, že obžalovaný po odchode I. a E.
(maloletých I. F. V. E. F.) z chaty F. manipuloval ostatné dievčatá, chcel, aby tvrdili, že I. bola do neho
zaľúbená a že celé obvinenie je voči nemu vymyslené ako akt pomsty za to, že ju odmietal, nedovolil jej

spávať pri sebe v miestnosti u hasičov a podobne. Je pritom z vykonaného dokazovania celkom zrejmé,
že obžalovaný v miestnosti u hasičov začal spávať až potom, čo sa celá kauza „prevalila“ a rodičia prišli
zobrať dievčatá z tábora. O tom, že obžalovaný A. B. C. prespával pri svojich zverenkyniach, nemala
žiadnu pochybnosť ani svedkyňa T., napokon on sa tým údajne vôbec netajil, normálne o tom hovoril.
Svedok R. potvrdil, že obžalovaný spával vždy ako jediný dospelý v telocvični, ale kde konkrétne, to

nevie, od dievčat však počul, že niekedy s nimi a niekedy u hasičov. Verziu obžalovaného, že maloleté
poškodené si všetko vymysleli a že ide o manipuláciu zo strany maloletej I. F., ktorá je do neho zaľúbená,
no on ju vždy odmietal, a preto sa mu chce pomstiť a zmanipulovala aj ostatné maloleté poškodené,
prevzali len „Češky“, svedkyne J. R. a U. T.. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že výpovede
týchto svedkýň vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy nemožno považovať za vierohodné, a to jednak

z dôvodu, že všetky ostatné dievčatá vypovedali zhodne, že „Češky“ sú na trénerovej strane a že
„vyšilovali“, keď sa dozvedeli, že maloleté I. F. a E. F. sa rozhodli zveriť rodičom, nakoľko majú údajne
dosťsvojichproblémov,akoajzdôvodu,žeobefigurovaliajvprípadepohlavnéhozneužívania,prektoré
bol obžalovaný A. B. C. odsúdený v Českej republike, a z rozsudkov súdov ČR (rozsudok Okresného
súdu vo Vsetíne, sp. zn. 4T/13/2022 zo dňa 25.4.2023, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ostrave,

sp. zn. 2To/135/2023 zo dňa 29.2.2024, ktorými bol obžalovaný uznaný vinným zo zločinu pohlavného
zneužitia podľa § 187 ods. 1 Trestného zákonníka ČR a prečinu podania alkoholu dieťaťu podľa § 204
Trestného zákonníka ČR) vyplýva, že pravidelne chodievali do bytu obžalovaného A. B. C. s ďalšími
dievčatami za účelom zábavy spojenej okrem iného aj s popíjaním alkoholu. Svedkyňa maloletá I. J.zároveň vypovedala, že o J. R. sa medzi dievčatami na F. vedelo, že mala pohlavný styk s obžalovaným,
maloletá K. F. zase vypovedala, že keď jej obžalovaný vypol rozprávku a prestal ju obchytávať, išiel spať
do miestnosti pre hasičov spolu s J. R.. Rovnako z výpisov z mobilného telefónu obžalovaného je zrejmé,

že potom, čo už maloleté E. F. a I. F. prestali chodiť na gymnastiku a vecou sa začala zaoberať polícia,
často telefonoval práve s J. R., U. T. a maloletou I. J., ktorá vo svojom výsluchu aj potvrdila, že najskôr
bolanastraneobžalovaného,snažilasapresvedčiťmaloletúI.F.,abyobvineniestiahla,aobžalovanému
vždyreferovala,čojejmaloletáI.F.povedala,čododatočneľutuje.Zvýsledkovvykonanéhodokazovania
je podľa názoru krajského súdu ďalej zrejmé, že obžalovaný prostredníctvom niektorých dievčat, ktoré

gymnastiku navštevovali aj po odchode maloletých I. F. V. E. F. (G. K., maloletá I. J.), robil na tieto
nátlak, vyhrážal sa trestným stíhaním za ohováranie, stratou majetku, či umiestnením v „pasťáku“,
keď na ne spolu so svojím advokátom vytiahnu niečo veľké, čo proti nim majú. Dokonca aj z väzby
posielal prostredníctvom svojej dcéry alebo svojej partnerky správy do skupiny Združenie priateľov
gymnastiky o tom, ako už absolvoval vyšetrenie znalcom, vrátane PPG vyšetrenia, ktoré potvrdilo, že
je úplne v poriadku, deti ani mladistvé ho nepriťahujú a nie je pre ne nijakým spôsobom nebezpečný,

a to aj napriek tomu, že z výsledkov znaleckého skúmania sexuológom vyplýva presný opak. Podľa
záverov znaleckého posudku obžalovaný A. B. C. je príslušníkom sexuálnej menšiny a jeho sexualita je
deviantná.Obžalovanýtrpíhebefíliou,kedysajehoerotickýzáujemsústreďujenadievčatávovekuranej
a strednej puberty. Zo sexuologického hľadiska znalec považuje jeho pobyt na slobode za nebezpečný
pre riziko recidívy deviantného správania. Za povšimnutie stojí aj fakt, že znalkyňa pri vyhodnocovaní

výsledkov PPG testu skonštatovala, že reaktivita na jednotlivé podnety bola u obžalovaného natoľko
nízka, že hodnotiť relevantné závery vyšetrenia je obtiažne. Nízka reaktivita mohla byť podľa jej názoru
ovplyvnená aj tým, že sa obžalovaný už v minulosti PPG vyšetreniu podrobil a nevylúčila ani snahu
o modifikáciu záznamu zo strany obžalovaného. Medzi stiahnutými dokumentmi v zaistenom mobilnom
telefóne obžalovaného bol pritom nájdený aj dokument, vydaný Ministerstvom zdravotníctva ČR, ktorý

sa podrobne venuje jednotlivým sexuálnym deviáciám, ich terapii, liečbe, pričom obsahuje napríklad
aj informácie o tom, že pri PPG testoch je možné vedome ovplyvniť reakcie na podnety, a to zvlášť
u osôb poučených a schopných ovládať svoje fantazijné predstavy. Táto snaha o ovplyvnenie reakcií sa
môže následne prejaviť buď ako nereagovanie na akékoľvek podnety, ako reakcia na podnety neutrálne,
alebo reakcia na podnety nepreferované. Rovnako tento dokument obsahuje informáciu o tom, že pri

liečbe sexuálnych deviácií je potrebné aplikovať predovšetkým psychofarmaká, pričom špecifický účinok
na sexuálnu vzrušivosť majú najmä antidepresíva – napríklad Setralin. Z uvedeného sa teda javí, že
obžalovaný si bol svojej sexuálnej deviácie, ako aj spôsobov, ako s ňou narábať, či „zakryť“ ju, vedomý.
Totiž znalec z odvetvia psychológie vo svojom znaleckom posudku skonštatoval, že obžalovaný má
tendenciu maskovať svoje skutočné úmysly nadmernou verbalizáciou a jeho interpretácia prežitého deja

môže byť nadsadená a zjavne skreslená. Je vysoko pravdepodobné, že prežité skutočnosti prezentuje
funkčne tak, aby vyhovovali jemu a tomu, čo potrebuje presadiť. Možno u neho uvažovať o predikcii ku
kriminálnemu správaniu a L-lži skóre je rovnako vysoké. Naopak, u všetkých maloletých poškodených,
akoužbolovyššieuvedené,znalciskonštatovali,žesúschopnévernereprodukovaťprežitýdejanemajú
žiadnu tendenciu k nadsadzovaniu či skresľovaniu prežitých udalostí.

V ostatnom, pokiaľ ide o skutkový stav správne zistený okresným súdom, odkazuje krajský súd na
správne a vyčerpávajúce dôvody rozsudku okresného súdu, kde súd vo vzťahu ku skutkovým zisteniam
dôsledne vyhodnotil dôkaznú situáciu, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a na ne odkazuje. Vo vyššie uvedenom potom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých odvolací súd

vyhodnotil obhajobné tvrdenia
a odvolacie námietky obžalovaného A. B. C. ako nedôvodné a z tohto dôvodu neakceptovateľné.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného A. B. C., krajský súd sa stotožnil s odvolacími
námietkami prokurátora, že ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, výrok o vine síce korešponduje

s obžalobou, avšak v odôvodnení rozsudku (na strane 70) súd uvádza, že: „ukladal trest samostatný,
nakoľko je toho názoru, že ide o trestný čin pokračovací, nakoľko u oboch skutkov obžaloby je
podstatným jednotiaci zámer, cieľ, ktorý bol rovnaký pri každom čiastkovom útoku, každý z nich napĺňa
znaky rovnakého trestného činu“. Je teda zrejmé, že výrok napadnutého rozsudku nekorešponduje
s jeho odôvodnením.

Krajský súd, ako súd odvolací, na rozdiel od okresného súdu konanie obžalovaného A. B. C., pokiaľ ide
o právne posúdenie žalovaných skutkov v bodoch 1.) a 2.) rozsudku, právne posúdil ako pokračovací
obzvlášť závažný zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. a) (s poukazom naustanovenie § 138 písm. b/, písm. j/ Tr. zák.), písm. b) (s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm.
a/ Tr. zák.,), ods. 3 písm. a) Tr. zák.

Podľa§200ods.1,ods.2,ods.3Tr.zák.ktonásilímalebohrozboubezprostrednéhonásiliadonútiiného
k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin zneužije jeho
bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov.
Odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v
odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu,
d) na osobe vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia slobody, alebo
e) spoločným konaním najmenej dvoch osôb.
Odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v

odseku 1 a
a) spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví, alebo
b) bezprostredne ním ohrozí život dieťaťa.

Obzvlášť závažného zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b),

ods. 3 písm. a) Tr. zák. sa dopustí ten, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti
iného k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin
zneužije jeho bezbrannosť, čin spácha závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas, na viacerých
osobách), na chránených osobách – deťoch a spôsobí im ťažkú ujmu na zdraví (objektívna stránka).
Objektívna stránka teda pozostáva z rôznych alternatív spôsobu spáchania tohto trestného činu. Kým

v prvom variante páchateľ použije na spáchanie činu násilie (resp. hrozbu bezprostredného násilia),
v druhom variante je toto násilie (prípadne hrozba bezprostredného násilia) nahradené zneužitím
bezbrannosti poškodeného – t.j. páchateľ nemá dôvod, aby na naplnenie svojho úmyslu použil násilie,
pretože poškodený vzhľadom na svoju bezbrannosť nebude klásť odpor. V rámci objektívnej stránky
zákonodarca ďalej vymenúva sexuálne praktiky, ktorých sa páchateľ musí dopustiť, aby jeho konanie

mohlo byť považované za sexuálne násilie v zmysle § 200 Tr. zák. – orálny styk, análny styk alebo „iné“
sexuálne praktiky. Ide o široké spektrum alternatívneho ľudského sexuálneho správania, ako napríklad
aj aktivity zamerané na manipuláciu s pohlavnými orgánmi obete a iné. Závažnosť takéhoto konania je
pritom potrebné vždy hodnotiť aj s prihliadnutím na jeho následky (psychické aj fyzické) pre obeť činu.
Krajský súd teda konštatuje, že konaním obžalovaného bola naplnená v celom rozsahu a nepochybne

objektívna stránka, t.j. konanie, ktoré expressis verbis vyplýva z obsahu žalovaných skutkov, a súčasne
je naplnený aj motív a subjektívna stránka – priamy úmysel (dolus directus), vôľa obžalovaného vykonať
popísané sexuálne praktiky na poškodených maloletých jednoznačne proti ich vôli, pretože, naopak,
nebolo ničím preukázané, že by maloleté poškodené I. F.,
E. F., I. J., K. F. dali obžalovanému čo i len v náznaku najavo, že by mali záujem o ohavný intímny kontakt

s obžalovaným, ktorý bol zároveň ich trénerom, a nepochybne bol naplnený aj objekt útoku – slobodné
rozhodovanie poškodených maloletých o svojom intímnom živote. Z vykonaného dokazovania tiež
vyplýva, že poškodené maloleté v inkriminovanom čase sa nachádzali v stave, kedy sa účinne nemohli
brániť konaniu obžalovaného. K uvedenému naviac treba dodať, že už skutočnosť, že poškodenými
osobami boli deväť, trinásť, štrnásť, pätnásťročné deti, znamená, že išlo o osoby ešte vo vývoji,

a to tak fyzickom, ako aj psychickom, pri ktorých nemožno očakávať bohaté životné skúsenosti, išlo
o osoby dôverčivé (obžalovaný bol ich trénerom), sexuálne nezrelé. Práve tieto skutočnosti využil
obžalovaný, ktorý predstieraným záujmom o maloleté dievčatá a ich záujmy získal dôveru a uznanie
maloletých (dokonca získal dôveru aj ich rodičov), a tým aj možnosť zneužiť ich k svojmu sexuálnemu
uspokojeniu spôsobom popísaným vo výrokovej časti rozsudku. Obžalovaný A. B. C. teda kontaktoval

osobnostne rovnaké maloleté osoby, ktoré nedokázali vzdorovať obžalovanému v jeho konaní, alebo
dokonca pochopiť jeho konanie. Práve preto súd konštatuje, že k spáchaniu trestného činu sexuálneho
násilia podľa § 200 Tr. zák. došlo v príčinnej súvislosti s využitím neskúsenosti a bezbrannosti
poškodených maloletých, ktorí prehnane dôverovali obžalovanému, čo obžalovaný aj náležite využil.
Z hľadiska právnej kvalifikácie konania obžalovaného podľa § 200 Tr. zák. pritom nebol podstatným vek

poškodených maloletých, podstatným bolo použitie násilia v zmysle § 122 ods. 7 Tr. zák.

Ad marginem (na okraj) odvolací súd poznamenáva, že zákonodarca vymedzením skutkovej podstaty
trestného činu sexuálneho násilia v trestnoprávnej norme jednoznačne vyjadril potrebu chrániťspoločnosť nielen pred konaním, ktoré znamená najvyššiu formu zásahu do slobody sexuálneho života
(teda donútením k súloži), ale tiež pred donútením k iným sexuálnym praktikám, ako kvalitatívne
a možnými následkami odlišnej (nie však menej významnej) formy takéhoto zásahu. Rešpektujúc

uvedené, nemožno tak závažné narušenie ľudskej dôstojnosti, k akému došlo aj v prejednávanej
veci, bagatelizovať a znižovať tak význam jeho dopadu na poškodené osoby, a fortiori (tým skôr), že
obžalovaný sa súdenej trestnej činnosti dopustil na viacerých maloletých osobách.

Podľa názoru krajského súdu je potrebné hľadať motív konania obžalovaného práve v jeho osobnosti.

Znalci psychiatri zistili u obžalovaného deviantné sexuálne zameranie, keď obžalovaný trpí sexuálnou
deviáciou – poruchou vyberavosti sexuálneho systému – hebefíliou, kedy sa jeho erotický záujem
sústreďuje na dievčatá vo veku ranej a strednej puberty. Hebefílna orientácia v súdenej veci sa
prejavila najmä v tom, že erotický záujem obžalovaný orientoval k viacerým dievčatám, organizoval
aktivity (ako napr. spoločné prespávanie), ktoré mu umožňovali tráviť v spoločnosti dievčat čas aj
mimo tréningov, bez predchádzajúceho vytvorenia párovej väzby prechádzal do prekoitálnych aktivít –

dotykov na holom tele a genitáliách maloletých poškodených. Cieľ obžalovaného bol teda jednoznačne
sexuálny, alebo inak povedané, motívom konania obžalovaného bolo vyvolanie sexuálneho vzrušenia,
ktoré súvisí s jeho sexuálnou deviáciou – hebefíliou, ktorou trpí. Podľa názoru súdu, ktorý vyplýva aj
z výsledkov znaleckého dokazovania znalcami z odboru psychiatrie, psychológie a sexuológie, zo strany
obžalovaného išlo o cieľavedomé, vysoko sofistikované konanie, keď si zmanipuloval okolie a vytvoril

si podmienky na uspokojovanie svojich sexuálnych potrieb.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dochádzalo k viacerým čiastkovým útokom na záujmy
chránené Trestným zákonom a v danom prípade krajský súd dospel k právnemu názoru, že obžalovaný
sa v bodoch 1.) a 2.) rozsudku dopúšťal čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu sexuálneho

násilia. Podľa tohto zákonného ustanovenia sa za pokračovací trestný čin považuje, ak páchateľ
pokračoval v páchaní toho istého trestného činu a trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje
ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť
v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer
páchateľa spáchať uvedený trestný čin. V danom prípade súd v bodoch 1.) a 2.) identifikoval pri všetkých

popísaných konaniach čiastkové útoky pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sexuálneho násilia
podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. a) (s poukazom na § 138 písm. b/, j/ Tr. zák.), písm. b) (s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), ods. 3 písm. a) Tr. zák. Pokračovací trestný čin sexuálneho násilia podľa
§ 200 Tr. zák. predstavuje úmyselné konanie, pri ktorom páchateľ násilím, hrozbou bezprostredného
násilia alebo zneužitím bezbrannosti donúti iného k orálnemu, análnemu styku alebo iným sexuálnym

praktikám. V súvislosti s vekom poškodených a pokračovacím charakterom tohto trestného činu je
potrebné uviesť, že trestný čin podľa § 200 Tr. zák. sa vzťahuje na obete akéhokoľvek veku, tak ako
tomu bolo aj v súdenej veci. Je zrejmé, že obžalovaný útoky opakoval, konal v krátkom časovom slede
a s rovnakým zámerom v priebehu niekoľkých mesiacov.

Za násilie v zmysle § 200 ods. 1 Tr. zák. je považované predovšetkým použitie fyzickej sily zo strany
páchateľa za účelom prekonania alebo zamedzenia vážne mieneného odporu iného na dosiahnutie
orálneho styku, análneho styku alebo vykonania iných sexuálnych praktík proti jeho vôli. V zmysle
ust. § 122 ods. 7 Tr. zák. je však trestný čin spáchaný násilím nielen v prípade, že páchateľ použije
na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby, ale aj vtedy, ak je spáchaný na

osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou. Uvedenie do stavu bezbrannosti ľsťou
pripadá do úvahy najmä pri navodení spánku alebo mdlôb alebo iného stavu tela (či už fyzického
ako malátnosť, nehybnosť, alebo psychického – napr. odbúranie sebakontroly), znemožňujúceho alebo
podstatne sťažujúceho obranu použitím nejakej látky, ktorú poškodený požije vďaka ľsti páchateľa alebo
pri inom ľstivom navodení psychického stavu znemožňujúceho alebo podstatne sťažujúceho obranu. Ak

teda páchateľ uviedol poškodeného do stavu bezbrannosti (ako napr. v danom prípade obžalovaný C.
podávaním tabletiek maloletým E. F., I. F. a I. J., ktoré obžalovaný vydával za vitamíny či kĺbovú výživu
a tieto mohli dievčatá zapíjať aj alkoholom, pričom po ich užití boli ospalé, malátne, motala sa im hlava
a mali výpadky pamäti), má sa v zmysle ust. § 122 ods. 7 Tr. zák. za to, že trestný čin bol spáchaný
násilím.

O zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa poškodený bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave,
v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopný prejaviť svoju vôľu, prípadne v ktorom nie je
schopný klásť odpor voči konaniu páchateľa. Ak ide o dieťa, ktoré je vzhľadom na svoj detský vektak nedostatočne vyspelé, že nie je schopné posúdiť význam odporu voči vynucovanému styku alebo
sexuálnej praktike a svoj prípadný nesúhlas s takýmto konaním dať dostatočne zreteľne najavo, rovnako
jepotrebnékonaniepáchateľakvalifikovaťakozneužitiebezbrannosti,akotomubolovprípademaloletej

K. F.. V takomto prípade je naplnený aj kvalifikačný znak podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák.
(chránená osoba – dieťa).

Pokiaľ ide o skutky opísané v bodoch 1.) a 2.) rozsudku, tieto boli zároveň spáchané závažnejším
spôsobom protiprávneho konania podľa ust. § 138 písm. b) Tr. zák., teda po dlhší čas (skutkový dej je

ohraničený najmenej od januára 2023 do septembra 2023), ako aj podľa
§ 138 písm. j) Tr. zák., teda na viacerých osobách, čo v zmysle ust. § 127 ods. 12 Tr. zák. znamená
najmenej tri osoby – v tomto prípade maloleté I. F., E. F., I. J. a K. F..

Skutky v oboch bodoch rozsudku boli spáchané na chránených osobách, teda na deťoch, za ktoré sa
v zmysle § 127 ods. 1 Tr. zák. považuje osoba mladšia ako 18 rokov.

Obžalovaný svojím konaním zároveň spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, ktorou sa v zmysle § 123 ods. 3
písm. i) Tr. zák. rozumie porucha zdravia trvajúca dlhší čas, pričom v zmysle § 123 ods. 4 Tr. zák. je ňou
porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť v trvaní najmenej 42
kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Za trvanie

závažného ovplyvnenia zvyčajného spôsobu života sa ako indikátor považuje doba liečenia, avšak táto
doba môže byť dlhšia ako doba liečenia. Ťažká ujma na zdraví spôsobená trestnými činmi proti ľudskej
dôstojnosti má často podobu dlhodobej posttraumatickej stresovej poruchy prejavujúcej sa stavmi
úzkosti a ďalšími potiažami, ktoré poškodeného obmedzujú v bežných životných aktivitách a sú spojené
predovšetkým s obmedzením sociálnych kontaktov a celkovým odcudzením. Z výsledkov znaleckého

dokazovania je zrejmé, že maloleté I. F. a E. F. trpia v dôsledku konania obžalovaného posttraumatickou
stresovou poruchou, ktorá si vyžiadala opakované lekárske vyšetrenia, ako aj hospitalizácie na detskom
oddelení, vrátane samovražedných myšlienok a sebapoškodzovania u maloletej I. F. a samovražedného
pokusu u maloletej E. F.. Zároveň znalec u maloletej I. F. skonštatoval dobu práceneschopnosti v trvaní
najmenej 3 mesiace a pretrvávanie zdravotných ťažkostí aj rok po skončení psychotraumy s tým,

že prognóza do budúcnosti je neistá a problémy s intimitou sú pravdepodobne trvalého charakteru.
U maloletej E. F. si psychosomatické ťažkosti spojené s posttraumatickou stresovou poruchou vyžiadali
dobu liečenia najmenej 17 mesiacov, v rámci ktorých opakovane vynechávala povinnú školskú
dochádzku.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súd aj v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti,
individuálnej a generálnej prevencie, odvolací súd, vzhľadom na predchádzajúci spôsob života
obžalovaného A. B. C., skutočnosť, že obdobnej trestnej činnosti sa dopustil aj v ČR a bol právoplatne

odsúdený, dospel k záveru, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť síce prísnym nepodmienečným
trestom, avšak na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby § 200 ods. 3 Tr. zák. (15 až 20 rokov).
Pri ukladaní trestu v takejto výške prihliadal predovšetkým na záver znaleckého posudku znalkyne,
ktorá zo sexuologického hľadiska diagnostikovala u obžalovanú sexuálnu deviáciu – hebefíliu, ktorá
podstatným spôsobom ovplyvnila úroveň ovládacích schopností – na polovicu, avšak nemala vplyv na

úroveň rozpoznávacích schopností. Uvedenú okolnosť potom krajský súd zohľadnil pri ukladaní trestu
vo vyššie uvedenej výmere, keď obžalovanému popri treste uložil zároveň ochranné liečenie ústavnou
formou.

Súd obžalovaného na výkon uloženého nepodmienečného trestu zaradil podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, majúc za to, že vzhľadom na mieru narušenia
obžalovaného v ústave s minimálnym stupňom stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Zhodnotil
pritom mieru narušenia obžalovaného s ohľadom na jeho predchádzajúci život, ako aj spáchanie činu
v stave zmenšenej príčetnosti.

Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd k záveru, že obžalovanému A. B. C. je potrebné uložiť
ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania, a to
podľa § 73 ods. 2 písm. a) Tr. zák., v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zák. Pri ukladaní liečenia zobral do
úvahy skutočnosť, že obžalovaný spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt naslobode je nebezpečný pre riziko recidívy deviantného správania. Krajský súd sa opieral pritom o závery
znaleckého posudku znalkyne z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie a sexuológie
L. O. P. – Q., ktorá vo svojom znaleckom posudku konštatovala, že pobyt obžalovaného na slobode

síce z psychiatrického hľadiska nebezpečný nie je, avšak zo sexuologického hľadiska, bez adekvátnej
sexuologickej liečby, je jeho pobyt na slobode nebezpečný.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok rozsudku okresného súdu o uložení trestu zákazu činnosti
spočívajúceho v zákaze výkonu činnosti trénera detského športového oddielu alebo klubu na doživotie

v zmysle § 61 ods. 4 Tr. zák., ako aj výrok rozsudku o uložení ochranného dohľadu obžalovanému na
dobu 2 roky v zmysle § 76 ods. 1 Tr. zák., § 77 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák.

Krajský súd má za to, že aj pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento zodpovedá stavu veci a zákonu, keď
vsúvislostisodvolacounámietkouprokurátora,žeokresnýsúdmalrozhodnúťonáhradeškodyapriznať
poškodeným maloletým I. J. a K. F. škodu minimálne vo výške po 7 000,- eur, krajský súd uvádza

nasledovné: Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však nemôže
byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadať pritom na dve hľadiská, a to závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Za závažnú ujmu treba považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej

subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v
tejistejsituácii)vnímalaajkaždáináfyzickáosoba.Krajskýsúdvtejtosúvislostipoznamenáva,ževôbec
nespochybňuje možnosť priznať finančné odškodnenie poškodených I. J. a K. F. za morálnu škodu, ku
ktorej došlo konaním obžalovaného A. B. C., ktorá by mohla do istej miery kompenzovať emocionálne
útrapy poškodených vyvolané trestným činom. V súvislosti so zisťovaním závažnosti ujmy spôsobenej

poškodenýmI.J.aK.F.bybolopotrebnévykonaťďalšiedokazovanie,ktorépresahujepotrebytrestného
stíhania, a preto bolo potrebné tieto poškodené podľa § 288 ods. 1 Tr. por. s nárokom na náhradu škody
odkázať na civilný proces.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, považujúc odvolanie obžalovaného A. B. C. za nedôvodné.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.