Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 8Svk/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200792
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:8020200792.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

(sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD.
v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851
02 Bratislava, IČO: 31 820 174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so
sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Regionálny úrad pre územné
plánovanie a výstavbu Prešov, so sídlom Kúpeľná 6663/6, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2020/045426-002 z 15. októbra 2020, konajúc o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-6S/94/2020 z 21. novembra 2024

v spojení s opravným uznesením č. k. PO-6S/94/2020-126 z 5. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta.
II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Obec Petrovany ako stavebný úrad (ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č.
SÚ/7205/108558/2020-Mk z 21. júla 2020 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) nepriznala žalobcovi
postavenie účastníka územného konania podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „správny poriadok“) vo veci stavby: „Záhrada umenia,
Kmeťovo stromoradie Prešov“ na pozemkoch par. č. KN C XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXXX,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, k.ú. A., pre navrhovateľa Mesto
Prešov, Mestský úrad, odbor územného rozvoja, architektúry a výstavby, Hlavná č. 73, 080 01 Prešov
(ďalej ako „stavba“).
2. Pôvodný žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OVBP2-2020/045426-002 z 15. októbra 2020 (ďalej ako
„rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) zmenil podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku

výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu tak, že do výroku prvostupňového rozhodnutia
doplnil ustanovenia zákona § 14 ods. 1 a § 47 správneho poriadku s tým, že v ostatnom ostal výrok
nezmenený.
3. Žalovaný poukázal na to, že účastníkom konania je podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku
tá osoba, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo
dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. V

prejednávanom prípade ide o územné konanie, pri ktorom je potrebné vychádzať z okruhu účastníkov
konania stanovených § 34 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „stavebný zákon“), ktorý predstavujelex specialis ku správnemu poriadku. S ohľadom na uvedené, je použitie § 14 ods. 1 veta pred
bodkočiarkou správneho poriadku vylúčené.
4. Stavebný zákon priznáva ďalším osobám práva účastníka konania, ak ich vlastnícke alebo iné

práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám môžu byť rozhodnutím
priamo dotknuté. Povinnosťou každého účastníka je uviesť konkrétne dôvody, ktoré svedčia o tom,
ktoré jeho práva alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím vo veci priamo dotknuté. V konaní sa však
nepreukázal stav priamej a bezprostrednej intenzity porušenia či individualizácie subjektu, ktorý by bol
porušením dotknutý. Z uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o splnení podmienky upravenej v § 34 ods.

2 stavebného zákona.
5. Stavebný zákon v § 34 ods. 1 odkazuje na zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon EIA“). Žalovaný preto
na podporu svojich argumentov poukázal na vyjadrenie Okresného úradu Prešov, odbor starostlivosti o
životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, ktorý ustálil, že
realizácia plánovanej stavby nie je predmetom zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov na životné

prostredie podľa § 18 ods. 1 písm. a) a ani podľa § 18 ods. 2 zákona EIA. Aj z tohto dôvodu nebolo
dôvodné priznať žalobcovi postavenie účastníka konania v danom územnom konaní.
6. Žalobca svoje právo byť účastníkom územného konania odôvodnil účelom kontroly plnenia verejných
záujmov vyplývajúcich zo zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej ako „zákon o životnom
prostredí“). S uvedeným názorom sa žalovaný nestotožnil.

7. Žalovaný k požiadavke žalobcu byť pred vydaním rozhodnutia oboznámený s podkladmi odvolacieho
orgánu, aby sa k nim mohol vopred vyjadriť, uviedol, že z § 23 správneho poriadku nevyplýva nárok
účastníka konania na bezodplatné zaslanie spisu na ním určené miesto. Správny orgán nemá povinnosť
vyhotovovať výpisy či odpisy, pretože účastník konania do právoplatnosti rozhodnutia o jeho vylúčení
má právo kedykoľvek prísť nazrieť do spisu týkajúceho sa predmetu konania.

8. Žalovaný na záver skonštatoval, že v predmetnom konaní nie je žalobca ani navrhovateľom a
ani stavebníkom, nemá vlastnícke ani iné práva k pozemkom, či k susediacim pozemkom a ani mu
postavenie účastníka konania nevyplýva z iného právneho predpisu. Rozhodnutím, ktorým sa povoľuje
umiestnenie stavby, môže byť priamo dotknutý len ten, koho právne postavenie môže byť po vydaní
rozhodnutia iné, ako pred vydaním rozhodnutia, čo v predmetnom konaní nebolo žalobcom preukázané.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Prešove a žiadal, aby
správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie.
10. Žalobca namietal, že zjavným cieľom žalovaného je legitimovať v rozpore s viacerými predpismi

realizáciu stavby v prospech navrhovateľa. Žalobca sa zákonným spôsobom domáhal informácii o
životnom prostredí s cieľom ovplyvňovať výsledok povoľovania, avšak v dôsledku procesného postupu
žalovaného došlo k porušeniu hmotných práv verejnosti.
11. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán mali vychádzať z ustanovení
§ 140c ods. 8 až ods. 10 stavebného zákona, ktoré sú osobitnou úpravou k ustanoveniu § 59

stavebného zákona. Podľa jeho názoru nie je relevantné, či bol účastníkom konania o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie, ale podstatnou okolnosťou je, že obsahom odvolania boli námietky
nesúladuvydanéhopovoleniasobsahomrozhodnutiapodľaosobitnéhopredpisu.Podľanázoružalobcu
posudzovaná stavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. V tejto súvislosti namietal
aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

12. Podľa žalobcu pri zisťovaní okruhu účastníkov konania nemožno reštriktívne vychádzať z
vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je potrebné prihliadať aj na osoby,
ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.
Okruh účastníkov konania vymedzený v osobitnom zákone predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca
predpokladá reálnu možnosť zásahu do práv a povinností, a považuje za potrebné menovite ich

do správneho konania zahrnúť. Pri výklade § 14 ods. 2 správneho poriadku podľa jeho názoru
nemožno opomenúť časticu „aj“, ktorá z hľadiska gramatického výkladu indikuje ďalšie rozšírenie okruhu
účastníkov popri subjektoch uvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku. Svoju argumentáciu podporil
odkazom na ďalšie pramene práva nezáväznej povahy, v ktorých sa nachádza vymedzenie pojmu
„účastník konania“ a ďalej poukázal na § 19 zákona o životnom prostredí, ktorý ustanovuje povinnosť

upovedomiť kompetentné štátne inštitúcie o možnom poškodzovaní životného prostredia. Tieto je nutné
podľa žalobcu interpretovať ako vzťahujúce sa na povinnosť podať námietky či správnu žalobu. Podľa
žalobcu teda nemal len právnu možnosť, ale mal aj právnu povinnosť konať tak, ako konal. Žalobca
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžp/41/2009 a v ňom vyjadrené právne závery.13. Postup správnych orgánov v tejto veci je podľa žalobcu aj v priamom rozpore s čl. 3 ods. 2
Aarhuského dohovoru, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány podporovať a usmerňovať
verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť na rozhodovacom procese.

14. Žalobca na záver správnej žaloby navrhol konajúcemu súdu, aby priznal správnej žalobe odkladný
účinok podľa § 185 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „SSP“). Návrh odôvodnil hroziacou závažnou ujmou na životnom prostredí, pričom túto ujmu
viac nekonkretizoval, dodajúc, že priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným poriadkom.
15. Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“) ako nástupca Krajského súdu v Prešove, pre

oblasť správneho súdnictva, správnu žalobu rozsudkom sp. zn.: PO-6S/94/2020 z 21. novembra 2024
(ďalej ako „napadnutý rozsudok“) ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
16. Správny súd vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako nedôvodnú, keď preskúmavané rozhodnutie žalovaného
reaguje na odvolacie námietky uplatnené žalobcom a zrozumiteľne sa s nimi vysporadúva. S ohľadom
na uvedené dospel správny súd k záveru, že žalovaný postupoval v intenciách ustanovení správneho

poriadku, svoje rozhodnutia riadne, určito a logicky odôvodnil.
17. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej má žalobcovi prináležať
status účastníka stavebného konania v zmysle § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona, ktorý je
osobitnou úpravou k § 59 stavebného zákona. Správny súd vysvetlil, že uvedené ustanovenia nie sú na
tentoprípadaplikovateľné,pretoževydaniuúzemnéhorozhodnutiaoumiestnenístavbynepredchádzalo

konanie podľa zákona EIA. Predmetom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny
a predmetom zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny v
zmysle § 18 zákona EIA je činnosť uvedená v prílohe č. 8 tohto zákona. Správne orgány vychádzali
zo skutkového zistenia, že umiestnenie stavby nevyvolá nové významné vplyvy na životné prostredie
a ani na zdravie obyvateľov v predmetnej lokalite, čo preukazujú aj kladné stanoviská dotknutých

subjektov, ktoré nepožadovali posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Nakoľko v tomto prípade išlo
o umiestnenie stavby, ktorá nepodlieha povinnosti posudzovania týchto vplyvov na životné prostredie,
tak žalobca nebol oprávnený podať odvolanie a ani mu z tohto dôvodu nevzniklo právo byť účastníkom
konania.
18. Správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžp/1/2010

z 29.03.2011 a konštatoval, že žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka konania podľa § 34 ods. 1
stavebného zákona, keďže nie je navrhovateľom, ani stavebníkom, nemá vlastnícke a ani iné práva k
pozemkom a ani k susediacim pozemkom. Jeho práva nemohli byť rozhodnutím priamo dotknuté podľa
§ 34 ods. 2 stavebného zákona a ani tento stav nebol žalobcom v konaní preukazovaný. Rovnako
žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka konania ani podľa zákona EIA a ani podľa § 14 ods. 1

správneho poriadku, preto s ohľadom na vyššie uvedené považoval správny súd postup žalovaného
za zákonný.
19. Správny súd sa na záver vyjadril k odkazu žalobcu na § 19 zákona o životnom prostredí a na
ustanovenia Aarhuského dohovoru a uviedol, že všeobecné environmentálne východiská je potrebne
vykladať vždy vo vzťahu ku konkrétnej činnosti a jej možným vplyvom na životné prostredie. V

tomto smere zasadnú úlohu zohrávajú dotknuté orgány, ktoré pri posudzovaní konkrétneho zámeru
aplikujú prahové podmienky stanovené v osobitných predpisoch, za účelom eliminácie alebo zmiernenia
negatívnych vplyvov.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

20. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie
a adresovať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie.
21. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta nesprávne právne posúdenie, keď správny súd prevzal

konštatovanie, že zámer nespôsobuje žiadne významné zhoršenie stavu životného prostredia, keďže
takéto tvrdenie nie je podložené v administratívnom spise a ani to z neho nevyplýva.
22. Napadnuté rozhodnutie podľa sťažovateľa nebolo vo výroku zosúladené s viacerými právnymi
predpismi a bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Odôvodnenie sa
opiera len o „niektoré konkrétne dôvody“, avšak správny súd aplikoval nesprávne vecné vyhodnotenie,

v dôsledku čoho vydal arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie.
23. Správny súd v konaní nepreukázal irelevantnosť sťažovateľových argumentov, čím vec nesprávne
právne posúdil.24. Správny súd konvalidoval nezákonné rozhodnutie správneho orgánu, ktorý sa podľa sťažovateľa
nevysporiadal s jeho relevantnými a jasne naformulovanými námietkami v rámci odvolania (pozn.
kasačného súdu - sťažovateľ bližšie nekonkretizuje opomenuté námietky).

25. Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie postavenia sťažovateľa, ktorého žaloba bola
formulovaná ako žaloba zainteresovanej verejnosti podľa § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP. Správny
súd podľa sťažovateľa napriek výslovnému označeniu žaloby posúdil správnu žalobu sťažovateľa podľa
§ 177 ods. 1 SSP, teda ako žalobu chrániacu porušenie subjektívnych záujmov, v dôsledku čoho ho
diskriminoval a odoprel mu súdnu ochranu, keď nekonal o žalobnom návrhu a neodpovedal na otázku, či

došlokporušeniuverejnýchprávvoblastiživotnéhoprostredia.Keďžesprávnysúdneuviedolrelevantnú
právnu úpravu, t. j. § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP, nie je jasné, ako posudzoval správny súd
predmetnú žalobu a či overoval obligatórne formálne kritéria prípustnosti žaloby.
26. Sťažovateľ zdôraznil, že hlavným dôvodom kasačnej sťažnosti je neuznanie jeho procesného
postavenia ako zainteresovanej verejnosti podľa Aarhuského dohovoru. Tým došlo k porušeniu čl. 3
ods. 4 a čl. 9 ods. 2, pričom na tento dôvod nadväzujú aj ostatné námietky v kasačnej sťažnosti.

27. Správny súd podľa sťažovateľa nerešpektoval samodefiníciu sťažovateľa ako ekologickej
organizácie, chrániacej verejný záujem. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutie jeho procesného
postavenia sa časovo kryje s diskreditačnou politickou a mediálnou kampaňou (ministra hospodárstva
Richarda Sulíka a ministra životného prostredia Jána Budaja), čo vzbudzuje dôvodné pochybnosti o
nestrannosti súdneho aparátu.

28. Sťažovateľ zopakoval svoju argumentáciu, že postavenie účastníka v konaní mu vyplýva z § 19
zákona o životnom prostredí, pretože podľa ustanovení Aarhuského dohovoru spolu s rozhodovacou
praxou Súdneho dvora EÚ je nutné vykladať právo zainteresovanej verejnosti byť účastníkom konania
až na úroveň nevyvrátiteľnej domnienky.
29. Sťažovateľ namietal, že správny súd neposudzoval, či sa v tejto veci jedná o vec životného

prostredia a pochybil, keď neaplikoval § 42 SSP a keď neskúmal naplnenie cieľov Aarhuského dohovoru.
Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 522/2021 a zdôraznil, že úlohou
správneho súdu je predovšetkým umožniť verejnú kontrolu pochybení správneho orgánu. Prezumpcia
správnosti rozhodnutí dotknutých orgánov bez znalostí spisu je predpojatosťou voči sťažovateľovi a jeho
činnosti smerujúcej k ochrane životného prostredia.

30. Sťažovateľ tvrdil, že správne súdy neuznávajú činnosť spolkov konajúcich podľa Aarhuského
dohovoru a z toho dôvodu rozhodovanie vo veci samej len nahrádzajú predstieraním rozhodovania vo
veci samej a že v konečnom dôsledku nerešpektujú unijné a ani medzinárodné právo.
31. Neuznaním sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti podľa § 42 konal správny súd v rozpore s čl.
3 ods. 4 Aarhuského dohovoru a § 15 zákona o životnom prostredí, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

procesných práv sťažovateľa ako aj záujmov verejnosti na ochrane životného prostredia.
32. Sťažovateľ na záver kasačnej sťažnosti navrhol kasačnému súdu prerušenie kasačného konania
za účelom podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“). Návrh
odôvodnil absenciou eurokonformného výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na
životné prostredie podľa Aarhurského dohovoru, a to jednak správnymi orgánmi ako aj správnym

súdom preskúmavajúcim zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ sa položenou prejudiciálnou
otázkou domáha posúdenia, či výklad práva obmedzujúceho právo účastníctva verejnosti vo veciach
životného prostredia je v súlade s unijným právom. Otázky navrhol formulovať nasledovne:
„a. Či použitie § 42, § 177 ods.2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovanou
verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského dohovoru vplývajúci

z ustanovenia čl. 3 ods.4 v spojení s čl. 9 ods.2 a ods.3 Aarhuského dohovoru. Žalobca žiada, aby spolu
soprejudiciálnouotázkouboliSúdnemudvoruEÚzaslanéstanovyZDSpreúplnéposúdenietejtootázky
vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako dôkaz preukazujúci, že žalobca
sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve vykonávanie práce ekologického
spolku podľa Aarhuského dohovoru.

b. či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie ja faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho
dvora EÚ č.C-416/10, tým že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa
Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho
dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti, ktorú
treba prostredníctvom neúspechu v žalovanej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť túto

rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SD EÚ C-416/10 či už ako názor najvyššej
súdnej autority EÚ ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Inými slovami
žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych
súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť,ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva. Alebo inak - či nejde o interpretáciu
vnútroštátneho práva spôsobom neuznávania ekologických spolkov v priamom rozpore s čl.3 ods.4
Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 9 ods.2 Aarhuského dohovoru aj so špecifickým úmyslom a

následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C-416/10. Právnou
vetou rozsudku SD EÚ C-416/10 je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia
majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby“ ale
aj právna veta „že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ“ ; jeho neutralizácia teda spočíva v tom, že štát

neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom práv zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby
štátsankcionujetakétospolkykeďzjavnouštátnoupolitikoumábyťpreferenciastavebníkovapotlačenie
činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku
SD EÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť „škodu stavebníkom“ - a to tým,
že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne
že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za

„bezobsažné“ a „bezúčelné“.
c. Či nepriznanie postavenia účastníka konania vo veci životného prostredia pri absencii založenia
postavenia účastníka konania v osobitnom predpise je v súlade s čl. 6 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru.“
33. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zopakoval, že stavby typu záhrada nepodliehajú
povinnosti posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Sťažovateľ z

uvedeného dôvodu nebol oprávnený podľa § 140c ods. 8 stavebného zákona podať odvolanie. K
návrhu na podanie prejudiciálnej otázky nie je rozhodnúť nejaký spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Žalovaný má za to, že
prejudiciálna otázka nastolená sťažovateľom je neopodstatnená, irelevantná, pretože nemá reálny
dosah na prebiehajúci spor.

IV. Posúdenie kasačného súdu
34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s

konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
35. Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo posúdiť otázky, (i) či správny súd správne
právne vyhodnotil námietku týkajúcu sa preskúmateľnosti a odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného a (ii) či správne právne posúdil otázku práva sťažovateľa na účasť v posudzovanom
územnom konaní.

36. Za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom
odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnym
spisom, prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí
konštatovať, že rovnako ako správny súd neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným
odôvodnením týchto rozhodnutí. V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že

správna žaloba ako aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto
aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti,
resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je
potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia.
37. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení

rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré poskytol správny súd.
V zhode so správnym súdom konštatuje, že žalovaný sa podrobne vysporiadal so všetkými kľúčovými
námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa najmä aplikácie § 14 správneho poriadku, § 34 stavebného
zákona, § 19 zákona o životnom prostredí, či § 24 zákona EIA.
38. V súvislosti s postavením účastníka v územnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že

účastníctvo v územnom konaní je osobitne upravené v § 34 stavebného zákona. A v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 140 stavebného zákona upravujúci práve konkurenciu správneho
poriadku a stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim
v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis
derogat legi generali). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 34 stavebného zákona obsahuje komplexnú

osobitnú úpravu účastníctva v územnom konaní, na postavenie účastníka v územnom konaní sa
neaplikuje správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023,
5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022).39.Vychádzajúczuvedeného,postaveniesťažovateľaakoúčastníkaúzemnéhokonaniamohlovyplývať
z § 34 stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu takéto
postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom či

stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu právo na účasť v konaní nevyplývalo ani zo
zákona EIA. Zákonodarca v územnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby,
ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 34 ods. 1 stavebného zákona), pričom takýmto
predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon EIA, konkrétne jeho ustanovenia § 24
až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale sťažovateľovi ani podľa

týchto ustanovení postavenie účastníka v územnom konaní nevzniklo. Rozšírenie okruhu účastníkov
územného konania o?zainteresovanú verejnosť je totiž možné iba za predpokladu, že vec súvisí s
procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA) [bližšie
pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svk/11/2023 z 24. septembra
2024, bod 30]. V práve posudzovanej veci však Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné
prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia vo vyjadrení z 22. júna

2020 skonštatoval, že „Záhrada umenia, Kmeťovo stromoradie Prešov“, nie je predmetom zisťovacieho
konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa § 18 ods. 2 zákona EIA, ani predmetom
posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona EIA, pretože plánovaná
činnosť nie je zaradená medzi činnosti uvedené v prílohe č. 8 zákona EIA. Kasačný súd mal rovnako
za preukázané, že tu posudzovanému územnému konaniu nepredchádzalo konanie podľa zákona EIA.

Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd ustálil, že sťažovateľovi postavenie účastníka konania nevzniklo
ani podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona, čo je v súlade so závermi správneho súdu.
40. Kasačný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že predmetom
súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo definitívne potvrdené, že mu v konkrétnom
územnom konaní nesvedčí účastníctvo v konaní. Teda predmetom súdneho prieskumu nie je meritórne

rozhodnutie o umiestnení konkrétnej stavby. Z uvedeného dôvodu ustanovenia § 140c ods. 8 až 10
stavebného zákona sú vo vzťahu k posudzovanej veci bezpredmetné.
41. Kasačný súd už opakovane vyslovil, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel
právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu
účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa zákona EIA prebiehať malo,

ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 7Svk/7/2023). Uvedené však nie je prípad tu posudzovanej veci, keďže sťažovateľ žiadnymi
relevantnými skutočnosťami nepreukazoval, že konanie podľa EIA malo v danej veci prebiehať, a
zároveň z povahy predmetu územného konania vyplýva, že tento nespôsobuje významný vplyv na
životné prostredie (príloha č. 8 časť B zákona EIA).

42. Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom
prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 34
ods. 1 stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť
aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v tom,
že pod citované ustanovenie stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom

prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú
povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania
ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo
všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade
len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na?jeho?postavenie a vôľu

byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie
účastníka konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od § 19 zákona o
životnom prostredí (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svk 11/2023
z 24. septembra 2024, bod 32).
43. Sťažovateľ sa taktiež domáhal aplikácie čl. 9 Aarhurského dohovoru, ktorý zabezpečuje prístup

k súdu. K uvedenej požiadavke kasačný súd uvádza, že prístup k súdu mal sťažovateľ v predmetnej
veci riadne zabezpečený, a to práve prostredníctvom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného v rámci správneho súdnictva. Tiež nemožno opomenúť, že sťažovateľ v tu posudzovanej
veci nenapáda rozhodnutie vo veci samej, preto otázka prístupu k súdu vo veci samej by bol predmetom
posúdenia súdu v odlišnom konaní (týkajúcom sa prieskumu rozhodnutia o umiestnení stavby). Rovnako

kasačný súd pripomína, že čl. 6 Aarhuského dohovoru neupravuje prístup k súdu vo veciach životného
prostredia (je upravený v čl. 9), ale upravuje účasť verejnosti v povoľovacích konaniach. Uvedené
ustanovenie, ale práve zabezpečuje účasť iba pri takom type činností, ktoré sú uvedené v prílohe
č. I Aarhuského dohovoru, pričom v tu posudzovanej veci o takéto konanie nejde a kasačný súdneidentifikoval ani tú skutočnosť, že by išlo o činnosť majúcu významný vplyv na životné prostredie.
Uvedené ani sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukazoval.
44. Námietky, ktorými sťažovateľ argumentoval svojím statusom ako zainteresovanej verejnosti,

konkrétne vo vzťahu k ustanoveniam § 177 ods. 2, § 178 ods. 3 a § 42 SSP, kasačný súd vyhodnotil ako
nedôvodné, keďže ich aplikácia vôbec nerezonovala v napadnutom rozsudku. Z uvedených dôvodov sa
im nebolo potrebné venovať.
45. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, kasačný súd

nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu. Navrhované prejudiciálne otázky (konkretizované v bode
32 tohto rozsudku) totiž zjavne nemajú relevanciu pre rozhodnutie kasačného súdu vo veci samej.
Sťažovateľ opakovane poukazuje na ustanovenia § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 2 SSP, na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk 14/2021 a v súvislosti s nimi na články čl. 3 ods.4 v spojení
s čl. 9 ods.2 a ods.3 čl. 6 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, avšak na uvedených ustanoveniach a ani
citovanom rozsudku Najvyššieho správneho súdu, samotné rozhodnutie vo veci samej nestojí. Kasačný

súd navyše v bode 43 tohto rozsudku sťažovateľovi poskytol podrobnú argumentáciu týkajúcu sa čl. 6 a
9 Aarhurského dohovoru práve vo vzťahu k účasti verejnosti v povoľovacích konaniach, pričom ani tretiu
jeho otázku nepovažoval za dôvodnú, keď uvedené ustanovenia a s tým súvisiaca judikatúra Súdneho
dvora EÚ je pri aplikácii na tu posudzovanú vec tzv. acte clair, teda o správnej aplikácii práva EÚ nemal
žiadne pochybnosti (bližšie pozri argumentáciu v bode 43 tohto rozsudku). Podanie návrhu na začatie

prejudiciálneho konania tak z uvedených dôvodov nebolo potrebné.

V. Záver
46. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho

posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a
u žalovaného nezistil kasačný súd mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané
právo na náhradu trov konania.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.