Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 18, 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3522203577
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3522203577.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu A. B. C. a sudkýň A. D. E. a A. F.
G. v spore žalobcu Správa ciest Trenčianskeho samosprávneho kraja, so sídlom Trenčín, Brnianska 3,
IČO 37 915 658, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o., so sídlom Trenčín,
Legionárska 7735/31B, IČO 52 536 891 proti žalovanému H. I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. A. XXX,
zastúpenémuMgr.EtMgr.LíviouŠoucKosťovou,advokátkou,sosídlomŽiarnadHronom,PodDonátom

5, IČO 44 465 203, o zaplatenie 5.522,17 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, č.k. NM-7Cpr/24/2022-152 zo dňa 14. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.522,17

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.522,17 eur od 06.05.2022 až do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok) a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 % (II. výrok). Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom bola riadne uzatvorená
pracovná zmluva na dobu neurčitú. Potom, ako žalobca dal žalovanému výpoveď z pracovného pomeru
a žalovaný sa domáhal na súde určenia neplatnosti tohto právneho úkonu a zároveň náhrady mzdy,

strany sporu v súdnom konaní, vedenom pod sp. zn. NM-10Cpr/53/2019 uzavreli zmier, na základe
ktorého mal žalobca vyplatiť žalovanému sumu 16.908 eur brutto do 30.06.20214 ako náhradu mzdy.
Pokiaľ pred samotnou úhradou uvedenej sumy žalovaný viedol rokovanie o náhrade
mzdy a o urovnaní z pracovnej zmluvy, pričom za dohodnutou sumou bolo uvedené „brutto“ a dostal
výplatnú pásku za obdobie máj 2021, kde bola uvedená suma 16.908 eur ako brutto a aj suma 11.385,83
eur netto, musel žalovaný jednoznačne vedieť, že ak mu na bankový účet prišla celá výplata v hrubom
vyčíslení (brutto), tak došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu bez právneho dôvodu vo

výške 5.522,17 eur (žalovaná suma v tomto konaní), nakoľko zo zákona je zamestnávateľ
povinný za zamestnanca odvádzať všetky dane a poistné plnenia, ktoré sa viažu k mzde zamestnanca.
Listom zo dňa 11.04.2022, doručenému žalovanému dňa 20.04.2022, žalobca žalovaného vyzval
na vrátenie bezdôvodného obohatenia v lehote 15 dní. Zo strany žalovaného k plneniu nedošlo,
preto súd žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi žalobou uplatnené bezdôvodné obohatenie
s príslušenstvom. Vec právne odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 222 ods. 1, 2 a 6 Zákonníka práce, § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. V dôvodoch svojho rozhodnutia
podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9CdoPr/13/2024 zo
dňa 26.03.2025, kde v obdobnej veci súd vyslovil záver, že „zamestnanec nie je povinný sám odvádzaťzo svojej mzdy daň a plniť odvodové povinnosti...“. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby
odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby postupom podľa ust. § 388 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na

náhradu trov konania vo výške 100 %. Podaným odvolaním namietal, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uplatnené odvolacie dôvody

v podanom odvolaní špecifikoval. Súdu vytýkal nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
rozhodnutia, nakoľko konajúci súd žalovanému nedal odpoveď na to, akým spôsobom mal vedieť
(resp. nemal byť dobromyseľný), že ide o sumy nesprávne určené, alebo omylom vyplatené, ak
samotná mzdová účtovníčka nedokázala určiť, aká suma má byť v skutočnosti žalovanému vyplatená.
Nepovažoval za správny postup súdu, ktorý v konaní v spore s ochranou slabšej strany prezumuje

nedobromyseľnosť žalovaného. Uviedol, že vo vykonanom dokazovaní
nenachádza oporu skutkové zistenie súdu, že žalovaný obdržal výplatnú pásku pred samotnou úhradou
spornej sumy. Žalovaný explicitne zdôrazňoval, že výplatná páska mu bola doručená až
potom, čo boli na účet žalovaného uhradené sporné finančné prostriedky. Z výpovede svedkyne A. L.
(mzdovej účtovníčky žalobcu) bol presvedčený, že je to práve účtovníčka žalobcu, ktorá mohla vedieť, že

ide o sumy nesprávne určené. Ak mzdová účtovníčka nebola schopná uvedené vyhodnotiť, je otázka na
súd, z čoho usudzoval, že žalovaný túto skutočnosť mal/mohol vedieť. Doplnil, že žalovaný v minulosti
nikdy nevykonával služby účtovníctva, a teda nemá žiadne poznatky o mzdovom účtovníctve. Súdu
tiež vytýkal nesprávnu aplikáciu ust. § 226 ods. 6 Zákonníka práce, ktorá vzhľadom na
vykonané dokazovanie (najmä v zmysle výsluchu osoby A. L. zo dňa 27.01.2025) nie je prípustná.

Vyslovil presvedčenie, že súd mal pri vyhodnocovaní dobromyseľnosti použiť objektívne kritériá a mal sa
vysporiadať s otázkou „ako nemohol byť žalovaný dobromyseľný, keď ani samotná mzdová účtovníčka
(v kontexte jej výsluchu) nedokázala vyhodnotiť čiastku, ktorá mala byť žalovanému vyplatená?“.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Vyjadril sa ku každému z uplatnených
odvolacích dôvodov. Uviedol, že pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že počas celého konania
popieral a zdôrazňoval, že výplatná páska mu bola doručená až po tom, čo boli na účet žalovaného
uhradené sporné finančné prostriedky, ide o nové skutkové tvrdenia, žalovaný nikdy v konaní neuvádzal,
že by mu bola výplatná páska doručená až po tom, čo boli na účet žalovaného uhradené sporné finančné

prostriedky a už vôbec nespochybňoval doručenie výplatnej pásky a neuvádzal, že nemohol vedieť,
že zaplatená suma mu nepatrí, lebo nemá výplatnú pásku. Napriek tomu moment doručenia výplatnej
pásky nepovažoval za smerodajný, nakoľko žalovaný mal k dispozícii uznesenie o schválení zmieru,
z ktorého vyplýva, že ide o náhradu mzdy a sumu brutto, a teda žalovaný musel vedieť, že mu bola
nesprávne zaslaná suma, keďže z uznesenia vyplývalo, že ide o sumu brutto, t. j. že sa z nej platia

odvody. K námietke žalovaného, že to, že sa nemá vyplácať suma brutto, v podstate nevedela ani
mzdová účtovníčka, a teda argumentuje tým, že prečo by to potom mal vedieť žalovaný, vo vyjadrení
uviedol, že svedkyňa bola v súdnom konaní nervózna, z jej odpovedí je však možné vyvodiť, že počítala
sumu netto, lebo vedela, že zo sumy brutto sa platia odvody a dane, a teda z vykonaného dokazovania
vyplýva, že pozná rozdiel medzi netto a brutto, a teda vedela, že zo strany brutto sa majú platiť odvody

a dane. Na tomto mieste potvrdil, že k nesprávnej výplate mzdy došlo celkovo u troch
zamestnancov, z ktorých okrem žalovaného išlo aj o E. D., ktorá sa rozhodla, že sumu dobrovoľne vráti,
spor je ukončený a H. M. D., ktorý spor prehral a spor je právoplatne skončený. Vo vzťahu
k ďalším odvolacím dôvodom uviedol, že predmetný prípad je prejudikovaný skoršími rozhodnutiami
vo veci H. M. D. (rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.08.2024, sp. zn. 19CoPr/9/2023

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.03.2025, sp. zn. 9CdoPr/13/2024), preto
navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s princípom predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil.4. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej doterajšej argumentácii, že nemohol vedieť, ani
z okolností predpokladať, že by išlo o nesprávne určenú, alebo omylom vyplatenú sumu. Uviedol, že
doručenie výplatnej pásky s oneskorením je významné práve z hľadiska posúdenia, či zamestnanec

mohol alebo mal z okolností predpokladať, že suma, ktorú prijal, bola nesprávna. Ak mu bola doručená
výplatná páska spätne, stratila svoju informačnú funkciu vo vzťahu k samotnému prevodu. Vo vzťahu
k uzneseniu o schválení súdneho zmieru uviedol, že je v ňom výslovne uvedené, že „strany sporu
vyhlásili, že sú medzi nim vysporiadané všetky práva a povinnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 09.12.2015

a nároky s ňou súvisiace s tým, že žalovaný uhradí trovy konania v rozsahu 600 eur bez DPH, pričom
žalobca si nebude uplatňovať vyššie trovy konania.“ Žalovaný súdny zmier uzavrel s úmyslom definitívne
ukončiť spory a nie sa opätovne súdiť o sumy, ktoré mu boli na jeho účet poukázané na základe platného
a vykonateľného rozhodnutia súdu. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že predmetná
vec už bola prejudikovaná, uviedol, že každý súdny spor je potrebné posudzovať individuálne.

5. Žalobca v odvolacej duplike poukázal na opätovné prekrúcanie výpovede svedkyne zo
strany žalovaného, ktorá aj v rámci svojho prednesu deklarovala, že vie, že z hrubej mzdy sa počítajú
odvody a dane. Poukázal na to, že žalovaný výplatnú pásku nenapádal, t. j. nenapádal ani
jej doručenie a spôsob a časový rámec doručenia. Považoval za potrebné uvedomiť si, že doručením
výplatnej pásky zamestnanec nenadobúdal vedomosť o tom, že zo sumy sa majú

platiť odvody. Túto vedomosť zamestnanec nadobudol už doručením uznesenia o schválení zmieru.
Celú argumentáciu žalovaného o vedomostiach z výplatnej pásky považoval za nezmyselnú a účelovú.
Poukázal tiež na to, že žalovaný je osobou s vysokoškolským vzdelaním (má ešte vyšší dosiahnutý
stupeň vzdelania než uvedená svedkyňa) a v prípade žalovaného ide o osobu, ktorá zastávala riadiacu
funkciu, v rámci ktorej rozhodoval aj o mzdových nárokoch zamestnancov.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov
a námietok (napr. sp. zn. I. ÚS 204/2010, II. ÚS 3/97).

8. Zákonnou náležitosťou úpravy odvolacieho konania v podmienkach civilného sporového procesu,
založenéhonaprincípeneúplnejapelácie,jepovinnosťodvolateľavodvolanívymedziťdôvody,prektoré
sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody).
Odrazom splnenia si takejto povinnosti odvolateľa treba rozumieť možnosť odvolacieho súdu zaoberať
sa v konaní o odvolaní výlučne tými dôvodmi, ktoré odvolateľ v odvolaní uviedol. Jedinou zákonnou

pripustenou výnimkou z tohto pravidla je prihliadanie odvolacím súdom, z tzv. úradnej povinnosti súdu
a aj bez namietania odvolaní, na existenciu vád, týkajúcich sa procesných podmienok. V podanom
odvolaní žalovaný vymedzuje odvolacie dôvody tým, že namieta, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, čím uplatňuje odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b),
f), h) CSP.

9. Pokiaľ ide o odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) spočívajúci v tom, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že
tento nie je uplatnený dôvodne. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo

na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS
26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a pri aplikácii
ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentnýchprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj ústavnoprávneho rámca, a ktoré
(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku
spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

10. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne
a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

11. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy je aj právo
strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným
nárokom a obranou proti takémuto uplatneniu, pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania, preto v odôvodnení rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03).

12. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd prvej inštancie v rámci rozhodovania a odôvodnenia vôbec
nezohľadnil, že ak mzdová účtovníčka nedokázala ako odborník určiť, aká suma mala byť v skutočnosti
žalovanému vyplatená, tak ako to mal vedieť žalovaný, na ktorú (kľúčovú) otázku súd žalovanému nedal
odpoveď, je podľa názoru odvolacieho súdu táto argumentácia žalovaného zjavne neopodstatnená. Za

dôvodne uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je možné považovať,
že žalovaný je nespokojný s postupom súdu, že nie je podľa jeho predstáv, že s ním
nesúhlasí, a že sa s ním nestotožňuje. Možno dať za pravdu obom stranám (ich
argumentácii v odvolacom konaní), že výpoveď svedkyne A. L. – mzdovej účtovníčky pôsobí
sčasti nekonzistentne a rozporuplne, avšak v základných a zásadných otázkach svedkyňa potvrdila prax

u žalobcu, že odvody a dane počíta software bez zásahu zamestnanca, celý TSK používa autorizovaný
software s tým, že mzda bola uhradená na účet „v plnom rozsahu“ a potvrdenie o príjme a výplatná páska
boli zaslané poštou s doručenkou. Z výpovede svedkyne nie je možné prijať žalovaným prezentovaný
názor, že svedkyňa nemala vedomosť o tom, že zo sumy brutto treba vypočítať odvody a dane. Odvolací
súd neprisvedčil ani argumentácii žalovaného, že súd v rozpore s výsledkami dokazovania v spore

s ochranou slabšej strany prezumoval nedobromyseľnosť žalovaného.

13. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného, spochybňujúcu skutkové vady napadnutého
rozhodnutia, táto je založená výlučne na námietkach vo vzťahu k skutkovému záveru, že žalovaný pred
samotnou úhradou dostal výplatnú pásku za obdobie máj 2021.

14. V posudzovanej veci nie je sporné, že žalobca poskytol žalovanému plnenie – náhradu mzdy vo
výške podľa uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k.
10Cpr/53/2019-111 zo dňa 13.05.2021 v sume 16.908 eur brutto. Uvedeným rozhodnutím bol schválený
zmier sporových strán ohľadne mzdy vyplývajúcej z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom

ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom zo dňa 09.12.2015. Uvedeným zmierom bolo
rozhodnuté o žalobe žalobcu (v danom spore žalovaného), ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď zo
strany žalovaného (v danom konaní zo strany žalobcu) je neplatná a patrí mu doplatenie náhrady mzdy
vo výške 1.527,23 eur brutto mesačne. V tejto súvislosti si odvolací súd nad rámec uvedeného dovoľuje
poznamenať, že nemá ani najmenšiu pochybnosť o tom, že pokiaľ sa žalobca samostatným

konaním domáha náhrady mzdy v určitej sume brutto mesačne a brutto suma mu je priznaná súdom (v
danej veci súdnym zmierom), má vedomosť o zákonnej povinnosti z brutto sumy zaplatiť dane a odvody.15. Z vykonaného dokazovania bolo v danej veci preukázané, že žalovaný mal vedomosť o výške čistej
mzdy, ktorá mu mala byť vyplatená, ktorá skutočnosť bola žalovanému zrejmá z doručenej výplatnej
pásky (výplatná páska doručená žalovanému dňa 01.07.2021). Z tejto explicitne vyplývala skutočnosť,

že rozdiel v sumách (16.908 eur brutto a 11.385,83 eur netto) predstavoval sumu daní a poistných plnení
viažucich sa k mzde zamestnanca, ktorú bol žalobca ako zamestnávateľ povinný za žalovaného ako
zamestnanca odviesť.

16. Právna úprava bezdôvodného obohatenia v pracovno-právnych vzťahoch sa odchyľuje od právnej

úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Zákonník práce v tomto prípade chráni
stranu, ktorá je v pracovno-právnych vzťahoch vnímaná ako slabšia strana, a tou je zamestnanec.
Vedomosť zamestnanca o tom, že poskytnuté plnenie mu nepatrí, alebo mu bolo poskytnuté omylom,
sa neprezumuje. Z ust. § 222 ods. 6 Zákonníka práce vyplýva povinnosť zamestnanca vrátiť
zamestnávateľovi neprávom vyplatenú sumu preddavku na daň, preddavku na zdravotné poistenie
a poistné na sociálne poistenie len vtedy, ak zamestnanec vedel, alebo

musel z okolností predpokladať, že zamestnávateľom poukázaná náhrada mzdy v sebe zahŕňa aj tieto
náklady, pričom dôkazné bremeno na preukázanie vedomosti zamestnanca o tom, že mu vyplatená
suma nepatrí, zaťažuje zamestnávateľa. Akcentujúc argumentáciu žalovaného, že každý súdny spor je
potrebné posudzovať individuálne a osobitne, odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie vychádzal
z tých skutkových zistení, že nielen doručená výplatná páska žalovanému (bez ohľadu na časové

súvislosti jej doručenia, čo je novotou, ktorá bola uplatnená až v odvolacom konaní), ale aj skutočnosť,
že žalovaný mal pred vyplatením sumy uvedenej v predmetnom uznesení k dispozícii jeho vyhotovenie
(skutkové zistenia súdu prvej inštancie vymedzené v bode 9. jeho odôvodnenia), z ktorých boli zrejmé
údajeočistejmzde(netto),ktorúmalžalovanémuvsúvislostisuznesenímžalobcazaplatiť.Žalovanýtak
mal vedomosť o tom, aká suma mu mala byť žalobcom vyplatená nielen z doručenej výplatnej pásky, ale

aj z uznesenia súdu – schváleného zmieru, v ktorom bola suma uvedená v brutto, v dôsledku čoho bez
právneho dôvodu prijal vyššiu sumu o 5.522,17 eur, ktorá bola žalovanému neprávom vyplatená, a preto
jej vrátenie žalobca ako zamestnávateľ v zmysle § 222 ods. 6 Zákonníka práce dôvodne požaduje.

17. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, preto dôvodne žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi
sumu 5.522,17 eur s príslušenstvom.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému,

ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).