Rozsudok – Výchovné opatrenia ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/122/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224200405
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Hadnagyová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:1224200405.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Hadnagyovej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bundzelovej a JUDr. Janky Grečmal, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ako matka, zastúpené opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 811 07 Bratislava, dieťa rodičov – matka: C. D. C.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. X, F., zastúpená splnomocnencom: JUDr. Petronela Kavecká, so
sídlom Kolískova 1, Bratislava, a otec: D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, F., zastúpený
splnomocnencom.: Advokátska kancelária JUDr. Ivan Syrový s.r.o. so sídlom Kadnárova 83, Bratislava,
IČO: 47 232 765, o uloženie výchovného opatrenia, o odvolaní matky proti rozsudku Mestského súdu

Bratislava II, č. k. 11P/19/2024-243 zo dňa 18. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. a závislom
výroku IV. p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil výchovné opatrenie matke, otcovi
a maloletej, spočívajúce v povinnosti rodičov a maloletej zúčastniť sa odborného psychologického
poradenstva v Tenenet o.z., Oravská 4, Senec, v rozsahu 30 hodín s tým, že presný čas stretnutí určí

poskytovateľ poradenstva po dohode s každým z rodičov, výrokom II. určil, že výchovné opatrenie sa
bude realizovať za účelom zlepšenia komunikácie rodičov a akceptácie role druhého rodiča, ako aj za
účelom obnovenia a upevnenia vzťahových väzieb otca s maloletým dieťaťom počnúc právoplatnosťou
tohto rozsudku, výrokom III. zamietol návrh otca na predbežnú vykonateľnosť rozsudku a výrokom IV.
žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa Čl. 3 ods. 1 a Čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, Čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, § 37 ods. 2 písm. d)
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“),
§ 233 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) a §
52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“)
a vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že maloletá sa nestretla so svojím
otcom od 11. januára 2018. V rámci konania o úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletej
vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11P/133/2023 otec prejavil záujem obnoviť svoj vzťah

s maloletou uvedomujúc si, že od posledného stretnutia uplynula pomerne dlhá doba a je potrebné,
aby k obnove spoločného stretávania došlo postupne, pravdepodobne aj za účasti tretej osoby, resp.
prostredníctvom psychologickej poradne. Matka v konaní sp. zn. 11P/133/2023 na pojednávaní dňa
06.02.2024 uvádzala, že dcéra sa s otcom stretávať nechce, je ním traumatizovaná, bojí sa ho a nazmenu tohto stavu je potrebná intenzívna psychoterapia, ktorú jej však dosiaľ nezabezpečila kvôli svojej
pracovnej zaneprázdnenosti. Inými slovami aj samotná matka tvrdila potrebu intenzívnej psychoterapie
na redukciu ňou tvrdeného strachu maloletej z otca. Vzhľadom na to, že aj opatrovník apeloval na

zapojenie otca do procesu psychoterapie, súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní
dňa 06.02.2024 začal ex offo konanie o uloženie výchovného opatrenia. Cieľom malo byť poradenstvo
pre rodičov a maloletú za účelom spracovania matkou tvrdenej traumy maloletej, resp. za účelom
obnovenia vzťahu otec a dcéra. Matka síce začala realizovať poradenstvo v Centre Via Vital ešte
pred rozhodnutím súdu, avšak do tohto procesu spočiatku nebol zapojený otec, čo viedlo k nezhodám

ohľadom financovania a napokon k predčasnému ukončeniu poradenstva samotným centrom. V konaní
vedenom pod sp. zn. 11P/133/2023 matka tvrdila traumu maloletej z dôvodu nevhodného a agresívneho
správania sa otca, tieto tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázala. Z matkou predloženej
lekárskej správy NÚDCH psychiatrickej ambulancie zo dňa 03.01.2023, vypracovanej D. G., vyplynulo,
že maloletá je zasvätená do problémov dospelých, pričom žiadna zo správ neuvádza psychickú
traumu spôsobenú otcom, ale naopak, spája ju so susedským sporom riešeným políciou a súdom. Z

lekárskej správy D. B. zo dňa 01.04.2023 taktiež vyplýva, že organická príčina bolestí brucha maloletej
nebola zistená, avšak je vysoko pravdepodobná psychogénna nadstavba pri vyhrotených susedských
konfliktoch, ktorých intenzita bola taká vysoká, že sa matka s dieťaťom musela dočasne presťahovať
do krízového strediska. Jedine v správe D. H. zo dňa 13.04.2023 sa maloletá vyjadrila negatívne, že si
otca nechce pripomínať, lebo jej ublížil kopnutím lopty. Matka teda spočiatku traumy dcéry z otca spájala

najmä so zranením ruky v roku 2017, ktoré mal svojou nedbanlivosťou zapríčiniť práve on. Nebolo
však preukázané, že by zranenie ruky maloletej v roku 2017 bolo dôsledkom úmyselného konania
otca, ani že by bolo jedinou príčinou bolestí ruky, nakoľko maloletá utrpela úrazy aj v čase, keď sa
s otcom nestretávala. Z lekárskych správ vyplynulo, že maloletá mala úraz ruky aj dňa 13.01.2019
(kedy sa už s otcom nestretávala). Dňa 27.03.2017 spadla a bola ošetrená sadrovou dlahou. Nebolo

teda preukázané, že zranenie ruky nárazom lopty v roku 2017 bolo dôsledkom úmyselného konania
otca, prípadne neposkytnutím pomoci maloletej z jeho strany, ani že bolo jedinou príčinou dlhodobej
bolesti ruky maloletej, ktorá jej mala pripomínať otca. Zo správy psychologičky D. I. z Centra Via Vital
zo dňa 23.08.2024 vyplynulo, že matka žiadala o poradenstvo z dôvodu adaptačnej poruchy dcéry,
pričom riešili problémy so spánkom a nočné mory spôsobené hlukom susedy. V testoch sa u maloletej

manifestovala úzkosť, pretože na ňu negatívne doliehal súdny spor rodičov. V priebehu poradenstva
to bola práve matka, a nie maloletá, ktorá prinášala tému sexuálneho zneužívania, pričom súd prvej
inštancie zdôraznil, že matka začala toto explicitne tvrdiť až v tunajšom konaní a tieto podozrenia neboli
preukázané ani v rámci ňou iniciovaného trestného konania, ktoré bolo ukončené odmietnutím trestného
oznámenia. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že nielen psychologička D. I. v správe

zo dňa 23.08.2024, ale aj detská psychiatrička D. G. v správe zo dňa 03.01.2023 konštatovali, že na
maloletúnegatívnedoliehasúdnysporrodičovajezasvätenádoproblémovdospelých.Jezrejmé,žeani
niekoľko rokov po rozpade partnerského vzťahu a za situácie, keď maloletá viac než sedem rokov nebola
v žiadnom kontakte s otcom, nie je eliminovaný dopad konfliktu rodičov na dieťa, pričom schopnosť
rodičov konštruktívne komunikovať je nulová. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pre ďalší

zdravý vývoj maloletej a obnovenie jej vzťahu s otcom je kľúčové, aby sa rodičia nastavili na kooperáciu,
k čomu môže byť nápomocné jedine psychologické poradenstvo. Hoci matka uloženie výchovného
opatrenia odmietala, nebol preukázaný žiaden racionálny dôvod, prečo by súd prvej inštancie toto
opatrenie uložiť nemal, najmä keď sama matka v konaní uvádzala dôvody potvrdzujúce potrebu
poradenstva pre maloletú z dôvodu jej odmietania otca. K argumentom matky o možnom ohrození

maloletej súd prvej inštancie konštatoval, že samotným uložením výchovného opatrenia maloletej nič
nehrozí, nakoľko pri jeho realizácii bude vždy prítomný psychológ. Ak by odborník zistil skutočnosti
nasvedčujúce zneužívaniu či ohrozovaniu, bol by povinný podať podnet orgánom činným v trestnom
konaní a realizácia opatrenia by sa zastavila. Súd prvej inštancie mal teda za preukázanú potrebu
uloženia výchovného opatrenia, keďže psychologická intervencia má potenciál prispieť k zlepšeniu

vzájomnej komunikácie rodičov a úrovne ich rodičovských kompetencií. Predovšetkým však mal za
preukázanú potrebu uloženia opatrenia za účelom obnovenia vzťahových väzieb medzi maloletou a
otcom, pretože bez intervencie súdu je vzhľadom na postoj matky akákoľvek pozitívna zmena v tomto
smere nemožná. Práve preto bolo rodičom a maloletej uložené výchovné opatrenie spočívajúce v
povinnosti zúčastniť sa odborného psychologického poradenstva v Tenenet o.z. v rozsahu 30 hodín.

Matkou navrhované znalecké dokazovanie súd prvej inštancie nevykonal, nakoľko dospel k záveru, že
vzhľadom na právoplatne ukončené trestné konanie vo veci podozrenia zo sexuálneho zneužívania
bol využitý práve ten inštitút, ktorý je v právnom systéme určený na preverenie tvrdení o ohrozujúcom
konaní. Nie je úlohou rodinného súdu preverovať podozrenia zo spáchania trestného činu. Vo vzťahuk návrhu na znalecké dokazovanie zdravotného stavu otca súd prvej inštancie konštatoval, že na
objasnenie rozhodujúcich skutočností postačovali otcom predložené lekárske potvrdenia psychiatričky
a všeobecného lekára, z ktorých nevyplývali prekážky v jeho spôsobilosti vychovávať maloletú.

Nerealizoval ani výsluch maloletej, a to vzhľadom na predmet konania. Nemal pochybnosti o pravdivosti
tvrdení matky, že maloletá otca odmieta, a preto by bolo zisťovanie jej názoru nadbytočné, neúčelné a v
rozpore s jej najlepším záujmom. Nútenie maloletej opakovane verbalizovať negatívny postoj k otcovi by
mohlo viesť k jej systémovej traumatizácii a bolo by v rozpore s účelom výchovného opatrenia, ktorým
je reparácia vzťahu, a nie vyšetrovanie validity jej pocitov. Taktiež nevykonal výsluch psychologičky

D. I. a riaditeľa Centra Via Vital, nakoľko na objasnenie skutočností postačovalo písomné vyjadrenie
psychologičky založené v spise. K tvrdeniam matky o aktuálne prebiehajúcom poradenstve súd prvej
inštancie uviedol, že matka odmietla označiť poskytovateľa a informovať o ňom otca, čím porušila
svoju zákonnú informačnú povinnosť a znemožnila zapojenie otca do procesu, čím je zrejmé, že takéto
poradenstvo nemôže naplniť ciele sledované súdom uloženým opatrením. Návrh otca na predbežnú
vykonateľnosť rozsudku zamietol, pretože neboli naplnené predpoklady v zmysle § 233 Civilného

sporového poriadku, keďže nebola preukázaná hrozba značnej ujmy, a to aj s prihliadnutím na fakt, že
otec dcéru nevidel od roku 2018 a dlhú dobu neprejavil záujem. O trovách konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov I. a II. podala v zákonnej lehote odvolanie matka z
dôvodov podľa § 62 Civilného mimosporového poriadku a § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ Civilného
sporového poriadku. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a po doplnení dokazovania
zmenil tak, že otec maloletej nemá právo sa s maloletou stretávať. Poukazovala na to, že súd svoje
rozhodnutie odôvodnil výsluchom rodičov a schválenou rodičovskou dohodou, avšak ona v priebehu

konania zdôrazňovala nevhodnosť uloženia výchovného opatrenia a nútenia maloletej stretávať sa s
otcom, a to najmä s ohľadom na strach maloletej a jej traumu z otcovho správania v minulosti. Zároveň
žiadala vykonať znalecké dokazovanie na preverenie zdravotného a psychického stavu otca a navrhla
výsluch maloletej, ktorá je schopná vyjadriť svoj postoj a dôvody odmietania otca. Namietala, že súd
napriek rozsiahlemu dokazovaniu a zisteným skutočnostiam rozhodol o uložení opatrenia za účelom

obnovenia vzťahových väzieb. Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, ktoré súd nebral do úvahy,
predložila doklad o hospitalizácii otca na psychiatrii z roku 2016 a správu z psychoterapeutických sedení
maloletej zo dňa 21.04.2025. Poukázala na závery klinickej psychologičky, podľa ktorých nie je vhodné
maloletú vystavovať stresovým situáciám a kontaktu s osobami, ktoré jej v minulosti ubližovali, nakoľko
maloletá vykazuje symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, bojí sa otca a nechce s ním byť. Tento

stres dcére vytvoril otec tým, že jej ubližoval, a hoci je trestný čin premlčaný, je nutné vylúčiť obavy z
ohrozenia zdravotného stavu maloletej, ku ktorému by došlo plnením rozhodnutia, pokiaľ by nadobudlo
právoplatnosť. K vydaniu napadnutého rozsudku došlo z dôvodu nedostatočného dokazovania a jeho
nesprávneho vyhodnotenia. Kritizovala postup kolíznej opatrovníčky, ktorá podľa nej mala na zreteli len
realizáciu výchovného opatrenia a práva otca, pričom ignorovala požiadavky matky a záujem dieťaťa.

Skutočnosť, že polícia veci odmietla, neznamená, že sa nestali, a tvrdenia otca o láskyplnom vzťahu s
dcérou označila za rozporné s vyjadreniami maloletej a priloženou správou. S poukazom na Dohovor o
právach dieťaťa zdôraznila, že v tomto prípade je jediným záujmom dieťaťa ochrana pred stretávaním sa
s otcom, čo má potvrdzovať aj predložená správa zo dňa 21.04.2025. Opätovne poukázala na sexuálne
zneužívanie maloletej otcom s tým, že nová správa zo psychoterapeutických sedení túto skutočnosť

preukazuje a vyvracia závery súdu v bodoch 44. až 46. rozsudku. Ak by tvrdeniam dcéry neverila,
nevodila by ju roky k odborníkom, a vyjadrila názor, že súd, ani kolízny opatrovník nechránia dieťa. Pre
prípad, že by súd chcel naďalej rozhodovať spôsobom, ktorý maloletej ubližuje, uviedla, že bude zrejme
nutné vykonať znalecké dokazovanie, avšak s požiadavkou, aby znaleckú organizáciu vybrala ona.

4. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil. Odvolanie považuje v celom rozsahu za nedôvodné a matkou navrhované
rozhodnutie za rozporné so záujmom maloletej i s jeho rodičovskými právami. Napadnutý rozsudok
vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a je riadne odôvodnený. Dieťa má právo na
starostlivosť oboch rodičov a k prerušeniu kontaktu od roku 2018 došlo najmä rozhodnutím matky, ktorá

ho zo života maloletej vylúčila. Dôrazne sa ohradil voči tvrdeniam matky o jeho údajnom negatívnom
správaní k maloletej v minulosti, ktoré označil za vyfabulované. Počas ich krátkeho spolužitia si plnil
povinnosti riadne a mal s dcérou vybudovaný fungujúci vzťah, pričom nikdy sa k nej nesprával nevhodne.
Spoločnú domácnosť opustil, keď mala dcéra len dva roky, a keďže má dnes desať rokov, je málopravdepodobné, že si ho pamätá na základe vlastných spomienok. Vyslovil presvedčenie, že informácie,
ktorými dcéra disponuje, jej sprostredkovala výlučne matka, čím jej vytvorila nepravdivú predstavu
o otcovi, a práve preto považuje uložené výchovné opatrenie za nevyhnutné. Matkou navrhované

vypočutie maloletej otec nepovažoval za potrebné, pretože vzhľadom na dlhodobé odlúčenie nemôže
mať dcéra objektívny názor. Zároveň poukázal na rozpor v postojoch matky, ktorá na jednej strane
odmieta vystavovať dcéru stresu, no na druhej strane žiada jej výsluch pred súdom, čo by pre dieťa
s tvrdenými úzkostnými stavmi mohlo predstavovať ďalšiu stresovú situáciu. K matkou predloženej
lekárskej správe zo dňa 13.10.2016 otec uviedol, že mu bola odcudzená, nakoľko matka nemala dôvod

ňou disponovať, a zároveň upozornil, že išlo o dobrovoľné vyšetrenie, nie o hospitalizáciu. Namietal, že
vzhľadom na časový odstup takmer desiatich rokov je táto správa v súčasnosti irelevantná, pričom svoj
aktuálny zdravotný stav preukázal lekárskymi správami z ostatného obdobia predloženými v konaní.
K správe zo psychoterapeutických sedení maloletej uviedol, že hoci maloletá absolvovala dvanásť
stretnutí, súd nebol o ich priebehu zo strany matky informovaný, a samotnú správu označil za tendenčnú.
Tvrdenia o jeho nevhodnom správaní sú nepravdivé, a preto informácie prezentované psychologičke

považuje buď za účelové tvrdenia matky, alebo za nepravdivé tvrdenia maloletej, ktorá nemôže mať
vlastné spomienky na skutky, ktoré sa nestali. Záver o súvislosti medzi zdravotnými problémami s rukou
a jeho konaním vykonštruovala matka bez opory v lekárskych nálezoch, pričom skutočnosť, že maloletá
tieto tvrdenia opakuje, svedčí o jej manipulácii matkou. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
rozsahu postačujúcom na ustálenie skutkového stavu. Absencia kontaktu s dcérou, ktorú potvrdili obaja

rodičia, nie je v jej záujme, pričom on má záujem vzťah obnoviť a riadne si plní vyživovaciu povinnosť.
Skutočnosť, že matka ho ako rodiča nerešpektuje, nesmie byť prekážkou pre uskutočnenie výchovného
opatrenia, ktoré korešponduje so záujmami dieťaťa.

5. Opatrovník sa vyjadril k odvolaniu matky a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrení prednesených na pojednávaniach a zastáva
názor, že súdom uložené výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti rodičov a maloletej zúčastniť
sa odborného psychologického poradenstva je v najlepšom záujme maloletej. Potvrdil, že možnosť
realizácie poradenstva konzultoval s programovým riaditeľom Tenenet o.z., ktorý so spoluprácou
súhlasil, pričom opatrovník súhlasí aj s určeným rozsahom 30 hodín a spôsobom určenia času stretnutí

po dohode s rodičmi. Na strane maloletej nevidí dôvod, pre ktorý by sa toto opatrenie, zamerané na
zlepšenie komunikácie rodičov, akceptáciu role druhého rodiča a obnovenie vzťahových väzieb otca s
dieťaťom, nemohlo realizovať.

6. Opatrovník sa vyjadril k vyjadreniu otca k odvolaniu matky a s poukazom na svoje predchádzajúce

stanovisko k odvolaniu matky navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrení prednesených na pojednávaniach a naďalej zastáva
názor, že súdom uložené výchovné opatrenie spočívajúce v povinnosti rodičov a maloletej zúčastniť sa
odborného psychologického poradenstva je v najlepšom záujme maloletej. Na strane maloletej nevidí
dôvod, pre ktorý by sa toto opatrenie, zamerané na zlepšenie komunikácie rodičov, akceptáciu role

druhého rodiča a obnovenie vzťahových väzieb otca s dieťaťom, nemohlo realizovať.

7. Matka v odvolacej replike k vyjadreniu otca uviedla, že na podanom odvolaní trvá, nakoľko súd
prvej inštancie podľa jej názoru nebral do úvahy tvrdenia na ochranu maloletej, nevykonal výsluch
dieťaťa a určil mu iného odborného poradcu napriek tomu, že maloletá už má svojho psychológa.

Opätovne poukázala na dôkazy priložené k odvolaniu, konkrétne na nález o hospitalizácii otca z roku
2016 a správu psychologičky D. J. zo dňa 07.03.2025, ktoré majú potvrdzovať psychické ochorenie
otca a strach maloletej prameniaci z tvrdeného sexuálneho zneužívania. Voči argumentácii otca,
ktorý považuje rozsudok za vecne správny, matka namietala, že on, ani súd nezohľadnili základné
ustanovenia Zákona o rodine a Dohovor o právach dieťaťa, podľa ktorých musí byť prvoradým

zmyslom starostlivosti záujem dieťaťa. Potvrdenie rozsudku by bolo v rozpore so záujmom maloletej,
keďže správa ošetrujúcej psychologičky potvrdzuje traumu dieťaťa. Matka je svedkom utrpenia dcéry,
ktoré sa snaží zmierniť terapiou. Kritizovala konanie pred súdom prvej inštancie ako nedostatočné a
jednostranné v prospech otca. Snahu otca o obnovenie kontaktu označila za zámienku na zakrytie jeho
predchádzajúceho správania, pričom zdôraznila svoju povinnosť chrániť dcéru pred otcom, ktorý jej v

minulosti ubližoval. Informovala súd o skutočnosti, že po doručení vyjadrenia kolízneho opatrovníka ju
kontaktovala psychologička z organizácie Tenenet o.z. za účelom realizácie výchovného opatrenia na
základe neprávoplatného rozsudku. Maloletá však už od augusta 2024 spolupracuje s psychologičkou
D. J., a keďže otca odmieta, stretnutia v zmysle nariadeného opatrenia nie sú potrebné.8. Matka v odvolacej replike k vyjadreniu opatrovníka navrhla, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok
po doplnení dokazovania zmenil tak, že otec maloletej nemá právo sa s ňou stretávať. Súd rozhoduje

o veľmi závažnom kroku, nakoľko maloletá sa otca bojí, nechce sa s ním stretávať a nesie následky
toho, že jej v minulosti ubližoval. Jedine ona, ktorá s dcérou prežíva jej traumy, predložila dôkaz a
názor odborníčky neodporúčajúcej styk. Záverom vyslovila presvedčenie, že odvolací súd preskúma jej
tvrdenia a vezme do úvahy posudok psychologičky D. J., ktorá s maloletou pracuje od 12.08.2024, a z
ktorého vyplýva, že stretnutia s otcom nie sú potrebné, keďže ho maloletá odmieta.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b/ Civilného mimosporového poriadku), po
zistení, že odvolanie oprávneným účastníkom bolo podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom, matkou (§ 359 Civilného sporového
poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§

127 a § 363 Civilného sporového poriadku), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 62 ods. 1 Civilného mimosporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné
vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného

mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného
mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporovéhoporiadkuacontrario),miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnej
tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3
Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolacie námietky uvádzané matkou v odvolaní

nie sú spôsobilé vyvolať zmenu napadnutého rozhodnutia, ktoré je vecne správne a je dôvodné ho
potvrdiť(§387ods.1a2Civilnéhosporovéhoporiadku),keďžeodvolacísúdnezistilaniinévadykonania
alebo napadnutého rozhodnutia, ktoré by odôvodňovali jeho zrušenie alebo zmenu, a ku ktorým by bol
odvolací súd v prípade ich zistenia povinný prihliadať aj bez návrhu.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie,ktorývýrokomI.uložilmatke,otcoviamaloletej,výchovnéopatreniepodľa§37ods.2písmeno
d/Zákonaorodinespočívajúcevpovinnostirodičovamaloletejzúčastniťsaodbornéhopsychologického
poradenstva v Tenenet o.z., Oravská 4, Senec, v rozsahu 30 hodín s tým, že presný čas stretnutí určí
poskytovateľ poradenstva po dohode s každým z rodičov, výrokom II. určil, že výchovné opatrenie sa

bude realizovať za účelom zlepšenia komunikácie rodičov a akceptácie role druhého rodiča, ako aj za
účelom obnovenia a upevnenia vzťahových väzieb otca s maloletým dieťaťom počnúc právoplatnosťou
rozsudku, a výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Jadrom
odvolacej argumentácie matky je tvrdenie, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nutnosť
uloženia výchovného opatrenia, keď podľa jej názoru nebol daný dôvod na autoritatívny zásah do

pomerov maloletej a rodičov, keďže maloletá už absolvovala psychologické poradenstvo na dobrovoľnej
báze, nariadené výchovné opatrenie nerešpektuje jej individuálne potreby a aktuálny psychický stav.
Matka zároveň namietala, že uložením výchovného opatrenia môže dôjsť k narušeniu prebiehajúceho
terapeutického procesu a k sekundárnej traumatizácii maloletej, pričom súdu prvej inštancie vytýkala,
že sa s jej tvrdeniami náležite nevysporiadal, nevykonal ňou navrhované dôkazy a nezistil skutočný

stav veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, najmä pokiaľ ide o dôvody odmietania otca maloletou
a vhodnosť zapojenia otca do poradenského procesu v danom štádiu.

11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

12. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, odvolacích námietok matky,

vyjadrenia otca, opatrovníka, i odvolacej repliky matky, ako i celého obsahu spisu odvolací súd uvádza,
že v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav, na základe ktorého dospel
k správnym skutkovým záverom. Odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i správne právne závery súdu
prvej inštancie, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia, tieto v súvislosti s danouvecou i správne vyložil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením napadnutej časti rozhodnutia,
keď s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku konštatuje správnosť jeho
dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani

s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty matky nenachádza dôvody, pre ktorý by sa mal od
záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a tým vyhovieť odvolaciemu návrhu matky. Nakoľko tu však je
nesúhlas matky s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa s odvolacími námietkami,
odvolací súd dodáva nižšie uvedené:

13. Podľa Čl. 5 Základných zásad Zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom
pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého
dieťaťa sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a
stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa

zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i)využitie možných prostriedkov na
zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

14. Podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže
rozhodnúť o uložení týchto výchovných opatrení: uloží maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť
podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému odbornému poradenstvu.

15. Podľa § 37 ods. 7 a 8 Zákona o rodine súd sleduje vykonávanie výchovných opatrení najmä
v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, obcou, neštátnym subjektom a s príslušným
zariadením.(7) Súd hodnotí účinnosť výchovného opatrenia priebežne tak, aby pred uplynutím obdobia,
ktoré uviedol v rozhodnutí o jeho uložení, zhodnotil splnenie účelu výchovného opatrenia. Súd zruší
výchovné opatrenie, ak splnilo svoj účel. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, môže súd rozhodnúť

o opakovanom uložení výchovného opatrenia alebo o uložení iného vhodného výchovného opatrenia.
Ak súd na základe zhodnotenia účinnosti výchovného opatrenia rozhoduje o opakovanom uložení
výchovného opatrenia podľa odseku 3 alebo o uložení iného vhodného výchovného opatrenia podľa
odseku 3 alebo o nariadení ústavnej starostlivosti podľa § 54, môže dočasne upraviť pomery maloletého
dieťaťa do právoplatnosti rozhodnutia.(8)

16. Podľa Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

17. Podľa Čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia
všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu
a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem
dieťaťa.(1) Za účelom zaručenia a podpory práv ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré

sú zmluvnou stranou Dohovoru, rodičom a zákonným zástupcom potrebnú pomoc pri plnení ich úlohy
výchovy detí a zabezpečujú rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb starostlivosti o deti.(2)

18. Ak medzi rodičom a maloletým dieťaťom vznikli rodinné zväzky, štát musí konať tak, aby sa mohli
tieto zväzky ďalej rozvíjať (porov. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Keegan vs. Írsko

č.16969/90 zo dňa 26.5.2004, Kroon vs. Holandsko č. 18535/91 zo dňa 27.10.1994). Byť spolu je pre
rodiča a jeho dieťa základným prvkom rodinného života (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva Bronda vs. Taliansko č. 22430/93 zo dňa 9.6.1998) vyplývajúceho z čl. 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.

19. Výchovné opatrenia sú súčasťou systému, ktorý komplexne zabezpečuje riešenie problematických
vzťahov medzi rodičmi a deťmi, prípadne medzi rodičmi navzájom. Súd nimi vykonáva dohľad nad
riadnym výkonom rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Uplatňujú sa ešte
pred zásahom do rodičovských práv a povinností za predpokladu, že budú dostatočným nástrojompre vyriešenie poruchy a pre navrátenie riadneho výchovného prostredia dieťaťa. Sústava výchovných
opatrení v zmysle ustanovenia § 37 a nasl. Zákona o rodine je vybudovaná systematicky - od
miernejších zásahov k vážnejším. Jedným z nástrojov, ktoré zákonodarca v záujme ochrany maloletého

dieťaťa zveruje súdu, je aj uloženie povinnosti podrobiť sa odbornému poradenstvu v špecializovaných
zariadeniach, ktoré môže byť uložené rodičom maloletého dieťaťa alebo samotnému maloletému
dieťaťu. Význam tohto opatrenia spočíva v tom, že súd po jeho uložení sleduje jeho realizáciu, a to v
súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, obcou alebo príslušným zariadením, v ktorom sa
poradenstvo vykonáva. Na základe výstupov z poradenstva súd následne posudzuje opodstatnenosť

prijatia ďalších opatrení, vrátane možnosti predĺženia poradenstva alebo jeho rozšírenia o ďalšie ciele.
Hmotnoprávnou podmienkou uloženia výchovného opatrenia je, že to vyžaduje záujem dieťaťa. Ak
výchovné opatrenie neprinesenie želaný výsledok, ktorým je zvyčajne zmena postoja niektorého rodiča,
resp. oboch rodičov, alebo zmena postoja dieťaťa, potom môže súd využiť ďalšie opatrenia, ktorými
fakticky alebo právne zasiahne do výkonu rodičovských práv a povinností. Po uložení výchovného
opatrenia súd sleduje jeho vykonávanie a vyhodnocuje, či sa napĺňa účel, pre ktorý bolo uložené. V

nadväznosti na zistené výsledky posudzuje ďalší postup v rámci zákonného rámca, najmä potrebu
zachovania opatrenia po určenú dobu, jeho zmeny alebo uloženia iného výchovného opatrenia; ak si to
vyžaduje ochrana záujmu maloletého dieťaťa, môže zároveň pristúpiť aj k rozhodnutiam týkajúcim sa
spôsobu výkonu rodičovských práv a povinností.

20. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že pri
rozhodovaní vo veciach týkajúcich sa maloletých detí nemožno vychádzať výlučne zo subjektívnych
postojov rodičov, ani z ich individuálneho vnímania zásahov do rodičovských práv, ale je nevyhnutné
posudzovať vec predovšetkým z hľadiska objektívnych potrieb dieťaťa a jeho dlhodobého vývinového
záujmu. Najlepší záujem maloletého dieťaťa predstavuje objektívne určované a nadradené hľadisko,

ktoré má prednosť pred parciálnymi záujmami rodičov a pred ich subjektívnymi hodnoteniami situácie,
a to aj v prípadoch, keď je rodičovský konflikt dlhodobo vyhrotený a vzájomná komunikácia rodičov je
prakticky nefunkčná.

21. Zo skutočného stavu veci, ktorý bol súdom prvej inštancie riadne a dostatočne zistený vykonaným

dokazovaním (v odsekoch 4. - 38., na ktorý odvolací súd v podrobnostiach poukazuje a plne sa
stotožňuje bez potreby ich opakovať), jednoznačne vyplýva, že vzťahy medzi rodičmi maloletej sú
dlhodobo vážne narušené a konfliktné, keďže rodičia ani po rozpade partnerského vzťahu neboli
schopní viesť elementárnu konštruktívnu komunikáciu o otázkach týkajúcich sa maloletej, ich vzájomné
interakcie sú charakterizované opakovanými spormi, obviňovaním a úplnou absenciou kooperácie.

Konflikt rodičov sa tak dlhodobo prenáša aj do roviny starostlivosti o maloletú A., ktorá je vystavená
napätiu vyplývajúcemu z ich nefunkčného vzťahu, pričom ani s výrazným časovým odstupom nedošlo
k stabilizácii rodičovských vzťahov, ani k vytvoreniu funkčného komunikačného rámca medzi rodičmi.
Za tejto situácie nemožno odmietanie otca zo strany maloletej hodnotiť izolovane, ale je potrebné ho
vnímať v širšom kontexte dlhodobo nepriaznivých rodinných pomerov a absencie odbornej intervencie,

ktorá by bola zameraná na spracovanie konfliktu a na obnovu narušených vzťahových väzieb.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov a na zachovanie
vzťahových väzieb s oboma rodičmi predstavuje jeden zo základných pilierov rodinného práva. Toto
právo nemožno redukovať len na formálnu existenciu rodičovstva, ale zahŕňa aj reálnu možnosť

každého z rodičov primerane sa podieľať na výchove dieťaťa a pôsobiť na jeho vývoj v rozsahu
zodpovedajúcom jeho rodičovskej úlohe. V prípadoch, keď tento prirodzený mechanizmus zlyháva
v dôsledku rodičovského konfliktu alebo dlhodobej absencie kontaktu, je povinnosťou súdu prijať
primerané a odborne podložené opatrenia, ktoré smerujú k ochrane vývinových potrieb dieťaťa.

23. Je nesporné, že maloletá v čase rozhodovania nevykazuje pozitívny vzťah k otcovi a jeho osobu
odmieta. Táto skutočnosť však sama osebe nemôže viesť k záveru, že akýkoľvek pokus o odbornú
intervenciu smerujúcu k postupnej obnove vzťahu je v rozpore s jej najlepším záujmom. Naopak, za
situácie, keď otec opakovane deklaroval záujem podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu
a akceptovať postupný, citlivý a odborne vedený proces obnovy vzťahu, vzniká súdu povinnosť zvážiť,

či nečinnosť alebo rezignácia na takýto proces by neznamenala dlhodobé popretie práva maloletého
dieťaťa na kontakt s druhým rodičom.24. Výchovné opatrenie v podobe odborného psychologického poradenstva nepredstavuje represívny
zásah do práv maloletej, ani donútenie k okamžitému nadväzovaniu kontaktu s otcom, ale vytvára
kontrolovaný a bezpečný rámec, v ktorom je možné pracovať s jej emóciami, s rodičovskými postojmi

a s narušenou komunikáciou medzi rodičmi. Ide o preventívny a podporný nástroj, ktorého cieľom je
minimalizovať negatívne dôsledky rodičovského konfliktu na psychický vývin dieťaťa a súčasne vytvoriť
priestor pre odborné posúdenie ďalších krokov v záujme maloletej. Odvolací súd preto, povyšujúc
najlepší záujem maloletého dieťaťa nad individuálne postoje a spory rodičov, dospel k záveru, že za
situácie, keď otec prejavil ochotu aktívne sa zapojiť do odborného poradenského procesu, a keď nebola

preukázaná existencia takých okolností, ktoré by samotné poradenstvo robili pre maloletú nebezpečným
alebo nevhodným, neexistuje dôvod na spochybnenie záverov súdu prvej inštancie o opodstatnenosti
uloženia výchovného opatrenia.

25. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou matky, ktorú uplatnila
už v konaní pred súdom prvej inštancie a zopakovala aj v podanom odvolaní. Matka namietala, že

uložené výchovné opatrenie nie je v najlepšom záujme maloletej, nakoľko maloletá otca odmieta, má z
neho strach a vynútená odborná intervencia by podľa tvrdení matky mohla viesť k ďalšej traumatizácii
maloletej. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku správne a
preskúmateľným spôsobom vysporiadal nielen s touto námietkou, ale aj s ďalšou nadväzujúcou
námietkou, a to že odmietavý postoj maloletej vo vzťahu k otcovi je zapríčinený traumatizujúcou

udalosťou z detstva maloletej, keď jej mal otec pri hre spôsobiť úraz hornej končatiny, následne jej
neposkytnúť prvú pomoc, resp. úraz zamlčať, čo malo viesť k neskorému riešeniu zdravotného stavu,
k jeho komplikáciám a k fixácii odmietavého postoja maloletej voči otcovi. Súd prvej inštancie túto
námietku náležite reprodukoval a vecne vyhodnotil v kontexte vykonaného dokazovania, keď správne
poukázal na to, že tvrdenia matky neboli preukázané ani z hľadiska úmyselného či nedbanlivostného

konania otca spočívajúceho v neposkytnutí prvej pomoci, ani z hľadiska existencie príčinnej súvislosti
medzi tvrdenou udalosťou a dlhodobými zdravotnými ťažkosťami maloletej. Odvolací súd sa s týmto
hodnotením stotožňuje a považuje za rozhodujúce aj to, že zo zdravotnej dokumentácie vyplýva výskyt
viacerých úrazov hornej končatiny maloletej aj v období, keď už s otcom nebola v kontakte, pričom
zdravotné komplikácie vznikali v rozdielnych časových obdobiach a za rozdielnych okolností. Za tohto

preukázaného skutočného stavu je záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého tvrdené neposkytnutie
prvej pomoci zo strany otca nebolo objektívne preukázané ako zdroj traumy maloletej a nemôže samo
osebe odôvodňovať jej dlhodobé odmietanie kontaktu s otcom, vecne správny a logicky nadväzujúci na
vykonané dokazovanie.

26. V tejto súvislosti sa odvolací súd osobitne zaoberal aj odvolacou námietkou matky poukazujúcou
na závery správy psychologičky D. B. J., C., zo dňa 07.03.2025, pričom uvádza, že ani z obsahu
uvedenej správy nevyplýva konštatovanie akýchkoľvek objektívne zistených skutočností vo vzťahu
k matkou tvrdenému konaniu otca. Správa reprodukuje subjektívne prežívanie maloletej a tvrdenia
sprostredkované v rámci terapeutického procesu, pričom sa časovo viaže na obdobie, ktoré bolo

predmetom samostatného preverovania v trestnom konaní. Uvedený podklad tak neobsahuje nové,
nezávislé odborné zistenia, ktoré by presahovali rámec už posudzovaných okolností, ani závery, ktoré by
mohli spochybniť skutkové a právne hodnotenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň
poukazuje na to, že v žiadnej časti správy nie je uvedený odborný záver, podľa ktorého by zistené
psychické ťažkosti maloletej boli príčinnej súvislosti s konkrétnym konaním otca, ani že by ich vzniku

bolo možné objektívne pripísať otcovi ako pôvodcovi.

27. Matka ďalej namietala, že súd prvej inštancie porušil participačné práva maloletej tým, že nevykonal
jej výsluch. Ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o
nevykonaní výsluchu maloletej riadne a presvedčivo odôvodnil. Vzhľadom na predmet konania –

uloženie výchovného opatrenia – nebolo sporné, že maloletá otca odmieta a má k nemu negatívny
postoj; táto skutočnosť bola medzi účastníkmi nesporná a práve z nej vychádzala potreba uloženej
intervencie. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že opätovné zisťovanie názoru
maloletej by viedlo k jej ďalšej záťaži a k nútenej verbalizácii negatívnych emócií vo vzťahu k otcovi, čo
by bolo v rozpore s jej najlepším záujmom a účelom výchovného opatrenia, ktorým je reparácia vzťahov,

nie ich ďalšia eskalácia. Takýto postup by nebol v súlade s najlepším záujmom maloletej, ani s cieľom
uloženého výchovného opatrenia, ktorým je stabilizácia a postupná úprava narušených vzťahov, nie ich
ďalšie prehlbovanie.28. Matka v odvolaní namietala aj nevykonanie navrhovaného znaleckého dokazovania a výsluchov
odborníkov, najmä v súvislosti s tvrdeniami o nevhodnom správaní otca a jeho zdravotnom stave.
Ani v tejto časti odvolacia argumentácia neobstojí. Zo obsahu spisu vyplýva, že tvrdenia matky o

sexuálnom zneužívaní a závažnom ohrozovaní maloletého dieťaťa zo strany otca boli predmetom
trestného konania, ktoré bolo právoplatne skončené odmietnutím trestného oznámenia, pričom sťažnosť
matky bola ako nedôvodná zamietnutá. Súd nie je oprávnený nahrádzať činnosť orgánov činných v
trestnom konaní, ani opätovne preverovať skutočnosti, ktoré už boli v inom konaní preskúmané a
právoplatne uzavreté. Pokiaľ ide o zdravotný stav otca, súd prvej inštancie mal k dispozícii aktuálne

lekárske potvrdenia, z ktorých nevyplývala žiadna prekážka jeho účasti na odbornom poradenstve. Za
týchto okolností by ďalšie dokazovanie bolo nadbytočné a nehospodárne.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky matky nie sú dôvodné,
keďže nevyvracajú skutkové, ani právne závery súdu prvej inštancie. Napadnuté časti rozhodnutia
súdu prvej inštancie sú vecne správne, zákonné a presvedčivo odôvodnené, pričom uložené výchovné

opatrenie predstavuje primeraný a nevyhnutný zásah sledujúci najlepší záujem maloletej.

30. Na základe uvedeného odvolací súd nemal za preukázané, že by matkou uvádzané okolnosti
bránili súdom prvej inštancie uloženému výchovnému opatreniu. Asistované stretnutia s odborníkmi sú
vhodným spôsobom pre obnovenie kontaktu otca s maloletou, a to práve aj z pohľadu vyjadrených

obáv matky, t.j., aby v prítomnosti profesionálov nachádzal bezpečie nielen maloletá, ale i jej matka,
ktorej účasť a súčinnosť na uloženom výchovnom opatrení je nevyhnutná pre jeho úspešnú realizáciu.
Odvolací súd pripomína, že prítomní odborní zamestnanci v Tenent o.z. profesionálnym prístupom
zaistia bezpečný výkon nariadeného odborného poradenstva pri rešpektovaní najmä obáv a nevôle
maloletej z prítomnosti jej otca (psychológ je spôsobilý posúdiť prípadnú vhodnosť individuálneho

poradenstva, alebo spoločného poradenstva, prípadne postupné dávkovanie spoločných sedení,
resp. vhodnosť iných opatrení tak, aby dosiahol želaný výsledok bez ujmy na psychickom zdraví
zúčastnených). Psychologické poradenstvo nariadené súdom prvej inštancie aj rodičom dieťaťa má
aj podľa názoru odvolacieho súdu potenciál výrazne pomôcť všetkým účastníkom konania prekonať
vzájomnú nevraživosť, naučiť sa rešpektovať dôležitú úlohu aj druhého rodiča v živote maloletého

a tomu prispôsobiť vzájomnú komunikáciu, ako aj napomôcť maloletej pri obnove vzťahu s otcom.
Takýto postup je v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a s cieľom uloženého výchovného
opatrenia, ktorým je stabilizácia a postupná úprava narušených vzťahov medzi maloletým dieťaťom
a otcom ako nositeľom rodičovských práv a povinností (nie redukcia výlučne na postavenie osoby
zabezpečujúcejvýživné).Odvolacísúdtakvzhodesosúdomprvejinštanciezastávanázor,žepririešení

aktuálnej situácie je nevyhnutná odborná intervencia spočívajúca v pomoci pri budovaní kultivovanej
a konštruktívnej komunikácie a korektných vzťahov formou nariadeného výchovného opatrenia a pri
obnove vzťahu otca s maloletou. V odvolaní matky neboli uvedené žiadne relevantné skutočnosti,
ktorými by spochybnila uloženie výchovného opatrenia rodičom i maloletej. Ak výchovné opatrenie
neprinesenie želaný výsledok, ktorým je zvyčajne zmena postoja niektorého rodiča, resp. oboch rodičov,

aj zmena postoja dieťaťa, potom môže súd využiť ďalšie opatrenia, ktorými môže zasiahnuť do výkonu
rodičovských práv a povinností. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené závery apeluje na matku,
aby si uvedomila, že ako preferenčný rodič, ktorému bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti,
je povinná okrem riadneho zabezpečovania tejto osobnej starostlivosti vyvinúť maximálne úsilie o
vytvorenie priestoru na to, aby sa maloletá mohla podrobiť poradenstvu a aj stýkať sa s otcom v súdom

určenom rozsahu.

31. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň dopĺňa, že skutočnosť, že maloletá absolvuje individuálne
poradenstvo iniciované matkou, nemá význam pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia aj z toho dôvodu, že ide o proces, do ktorého otec nie je zapojený a ani sa ho nemôže

zúčastňovať vzhľadom na jej postoj. Takto vedené individuálne poradenstvo nemá povahu spoločnej
odbornej intervencie zameranej na rodinné vzťahy ako celok, a preto nemôže nahradiť výchovné
opatrenie založené na systematickej práci so všetkými účastníkmi rodinného systému, vyžadujúce
aktívnu účasť oboch rodičov aj maloletej.

32. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, podaného odvolania ako aj obsahu celého
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v celom potrebnom
rozsahu za účelom zistenia skutočného stavu, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a
vec aj správne právne posúdil. Vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s výsledkamivykonaného dokazovania aj so zásadami formálnej logiky, pričom pri hodnotení dôkazov nemožno súdu
vyčítať žiadne pochybenia, preto ani nemožno polemizovať s jeho skutkovými závermi, ktoré majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd s prihliadnutím

na pozitívne stanovisko opatrovníka napadnuté výroky I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil vrátane
rovnako správneho závislého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania účastníkov,
ktorý inak odvolaním ani spochybnený nebol, a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné
dôvody ich nesprávnosti.

33. Ďalšie odvolacie argumenty matky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov,nespôsobilúovplyvniťnapadnutéčastipreskúmavanéhorozhodnutiasúduprvejinštancie,preto

odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 Civilného
mimosporového poriadku v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pretože žiaden z
účastníkov nepodal návrh na ich priznanie podľa § 57 Civilného mimosporového poriadku.

35. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u

ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o
predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanieprípustnépodľa§421Civilnéhosporovéhoporiadkumožnoodôvodniťibatým,žerozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).