Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoEk/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110211410
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2110211410.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a
členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v exekučnej veci oprávnenej:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej: A. B., nar. XX.
XXXXXXX XXXX, trvalý pobyt C. XXX, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ladislav Jakubec, Zámocká
30, Bratislava, o vymoženie 650,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Okresného súdu Trnava č. k. 31Er/271/2010-38 zo dňa 20. októbra 2015 v spojení s dopĺňacím
uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 31Er/271/2010-79 zo dňa 14. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a návrhy na predloženie predbežných otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a.

II. Uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením p o t v r d z u j e.

III. Povinnej a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol
v dopĺňacom uznesení tak, že súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie
voči oprávnenej. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov do 31.12.2008 (ďalej len „ZoSÚ“), §
41 ods. 2 písm. d), § 196, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „E. p.“), § 52

ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O. z.“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. a), § 45 ods. 1 písm.
b) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoRK“); ako i poukazom na článok 2 písm. a), článok 3 ods. 1, ods. 3, článok 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993 (ďalej len „smernica“).
1.1. Vecne zdôvodnil neprijateľnosťou zmluvnej podmienky obsahujúcej rozhodcovskú doložku,

nachádzajúcu sa v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy
o úvere, uzavretej medzi oprávnenou a povinnou dňa 14. novembra 2008, majúcej spotrebiteľský
charakter. S účinnosťou od 1.1.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r) O. z.). Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského
práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom minimálne taký štandard ochrany, aký

stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok
zapracovaných do zmluvných dojednaní bez toho, aby bola so spotrebiteľkou individuálne dojednaná,pričom vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľka tak nemala reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
1.2. Podľa predmetnej rozhodcovskej doložky, spotrebiteľka už pred vznikom sporu stráca právo brániť

sa voči nárokom dodávateľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka totiž
dáva na výber tomu účastníkovi zmluvy, ktorý začne konanie skôr, pričom je to obvykle veriteľ, ktorý podá
návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver. Možnosť voľby príslušného
súdu zo strany povinnej (spotrebiteľky) je teda prakticky nemožná. Súd prvej inštancie poukázal aj na
formuzmluvnýchdojednaní,predstavujúcichdrobnýmipísmomvyhotovený,ťažkočitateľnýtext,ktorýuž

bez ďalšieho podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom zmluvných dojednaní.
1.3.Dojednanierozhodcovskejdoložkyanáslednékonaniepredrozhodcovskýmsúdomviedlivosvojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľke bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Pokiaľ však právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský
rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným

titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla
v rámci exekúcie domáhať.
1.4. Súd prvej inštancie uzavrel, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci a vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje nulitný akt, ako exekučný
titul neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, pričom exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania (porov. nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 498/2010, ktorý vyslovil, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s účelom právneho predpisu, v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane a preto oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie,

teda nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v
iných ustanoveniach Exekučného poriadku). Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom
ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako
exekučného titulu v exekučnom konaní, súd prvej inštancie exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 E. p. zastavil.
1.5. Z dôvodu zastavenia exekúcie pre nespôsobilosť exekučného titulu, súd prvej inštancie podľa §

203 ods. 1 E. p. priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenej osobe.
O výške trov má byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ust. § 205

ods. 2 písm. a), b), c), d), e) O.s.p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Z. z. v znení neskorších
predpisov, účinný do 30. júna 2016). S poukazom na ústavnoprávnu judikatúru, ako i rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie argumentovala, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale
aj právny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.

Bola toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl.
3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol

dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice musia byť úplne
zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov
komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa,
že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.
2.1. Ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnená navrhla, aby konanie podľa

§ 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: ,,Má sa tvrdenie o
tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj

tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú ?“
2.2. Oprávnená ďalej namietala, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanieexekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináležala,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov
a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej

republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitimovaný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle
ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Z hľadiska princípu právnej istoty, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd – dotvárať svoje
rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (dlžníka), tam kde neexistujú.
2.3. Ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 E. p. oprávnená navrhla, aby
prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania
o súlade ust. 44 ods. 2 veta prvá a druhá E. p. s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky

(pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery v právny poriadok).
2.4. Exekučný súd podľa názoru oprávnenej môže pristúpiť k zastaveniu exekúcie vykonávanej na
podklade rozhodcovského rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZoRK). Okrem
toho exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci,
v dôsledku čoho rozhoduje o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania. Došlo tiež

k porušeniu rovnosti účastníkov konania, práva na spravodlivý proces a dvojinštančnosti súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou a oprávnenou osobou. Neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy
- ust. § 44 ods.2 E. p. a § 45 ods. 2 ZoRK interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný
súd vydal rozhodnutie bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávnenej na súdnu ochranu.

Napadnutérozhodnutiejetiežvrozporesdobrýmimravmi,keďževprípadenadobudnutiaprávoplatnosti
dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávnenej. Spôsob, ktorým by súd mohol v takejto situácii zachovať
aspoň elementárnu mieru spravodlivosti vo vzťahu k nárokom oprávnenej, je umožniť jej prinajmenšom
vymoženie istiny a zákonného úroku z omeškania.
2.5. Oprávnená ďalej namietala, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený

skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, upravený v §
40 ZoRK, ktorý povinná nevyužila. Rozhodcovská doložka nebola napadnutá a je v súlade s právom.
2.6. V odvolaní oprávnená poukázala na záver súdu, že zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávnenou a povinnou predstavuje spotrebiteľskú zmluvu. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili

právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd,
alebo na všeobecný súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda
žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako
na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len

fiktívna. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ.
2.7. Možnosť voľby bola pritom účastníkmi dojednaná, preto podľa názoru oprávnenej nejde o
neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) O. z. Predmetná rozhodcovská doložka
nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná

a rovnako aj všetky ďalšie procesné práva účastníkov konania.
2.8. Oprávnená nesúhlasila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere,
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnená poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako
vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy

aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj
účastníci konania si vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 19), ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka sa všetky právne
vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
2.9. Oprávnená namietala i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinná

podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila súhlas so zmluvnými podmienkami, teda aj s bodom 6
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz
v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujelen v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná
a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
2.10. V závere odvolania oprávnená zdôraznila. že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený

z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. V zmysle § 45 ods. 2 ZoRK je exekučný súd oprávnený z úradnej povinnosti vykonať
prieskum rozhodcovského konania len podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) ZoRK. Súd preto nie je oprávnený
vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK, teda podľa dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 57 E. p.

3. Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať
odvolanie (§ 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016; § 470 ods. 2 veta

prvá CSP § 355 ods. 2 CSP a § 45 ods. 3 ZoRK v relevantnom znení), po skonštatovaní, že odvolanie
obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok,keďžepodľa§470ods.1CSPakniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Podľa § 9a ods. 1 E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

7. Podľa § 243h ods. 1 vety prvej E. p. (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017)
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti (pred 1. júlom 2016).

9. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej OSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

ústavnémusúdunazaujatiestanoviska;podľapísm.c/rovnakéhoparagrafuiodsekutohoistéhozákona
potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ v CSP
s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.

10. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na
konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania, c)
podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd

bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

11. Podľa článku 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor EÚ má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv a )/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor EÚ, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.12. Podľa článku 169 ods. 1 ZFEÚ únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov

spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114
v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení,
ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. )/). Podľa odseku 3 tu
citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym

postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b) a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

13. Podľa článku 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

14. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a
iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa
článku 267 ZFEÚ Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie

o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má Súdny dvor EÚ právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia

o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre
jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich
pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.

15. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať Súdny dvor EÚ

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán
mávždyazaakýchkoľvekokolnostípovinnosťpožiadaťovydanierozhodnutia.Zožiadnehoustanovenia
právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvoruEÚnávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnie
a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci

aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované právne normy únie, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie právneho predpisu únie. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom
tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy
práva únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť)
a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už

nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť
takúto otázku Súdnemu dvoru EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra
a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte
éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte
clair). Aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám

rozhodnúť o správnom výklade práva únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu
únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, ak má pochybnosti o
platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

16. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva únie je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie

o otázke hraníc aplikovateľnosti práva únie (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musímať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

17. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru
EÚ (za účelom výkladu smernice) malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri
posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval
(priamo) smernicu a v tejto konkrétnej veci smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne
použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa,

vrátane ust. § 53 ods. ods. 1, ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

18. V posudzovanej veci bol to vnútroštátny súd, ktorý bol povinný vyriešiť si otázku výkladu ustanovení
smernice, resp. charty, ako podkladu pre svoje rozhodovanie vo veci. Iný postup by bol potrebný, ak by
z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval práve taký výklad smernice či iného predpisu
komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky, ktoré sa majú podľa oprávnenej položiť

Súdnemu dvoru EÚ a ak by odvolací súd, ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať
konečné rozhodnutie, práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvej inštancie, opretým
výlučne o komunitárne právo, takéto rozhodnutie aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale
v prejednávanej veci nebol naplnený.

19. Predbežnou otázkou sformulovanou oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie
a ani odvolací súd v minulosti nezaujal, pričom oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu
smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity pre
rozhodcovskú doložku, ktorú v minulosti používala.

20. Odvolací súd už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa poukázal (s odkazom
na vyššie citovaný článok 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej
únie eurokonformnými nie sú len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú
nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (sp. zn. 10CoE/329/2011,
sp. zn. 10NcC/19/2011). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak

zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku už v čase uzavretia predmetnej úverovej
zmluvy bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), a v ďalšom odseku § 53
O. z. uvádzajúce demonštratívny výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (teda

príkladmý výpočet bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný). Právna úprava preto pri jej
náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa.

21. K argumentácii oprávnenej zjavne spochybňujúcej oprávnenie súdu posudzovať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu spotrebiteľa

sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť, je potrebné uviesť, že zo záverov ustálenej
rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v spotrebiteľských veciach vyplýva, že nemôže obstáť námietka
údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských
veciach, nebolo možné obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní rozhodnutia

tvoriaceho podklad exekúcie), zainteresovaním sa do problému exekučným súdom.

22. Systematickým výkladom relevantnej právnej úpravy je potrebné dospieť k záveru, že § 44
ods. 2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Odvolací súd už viackrát v minulosti poukázal
na to, že práve takáto úprava je prostriedkom preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného
vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho
k splneniu ním dobrovoľne nesplnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie,
bolo možným len za cenu porušenia práva. Udelenie poverenia exekútorovi je možným len v prípade

nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v
súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na
vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul). Naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (zamietnutie žiadostio poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu
výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

23. Exekučný súd však nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia
poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne
zrušil exekučný titul, predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo za

následok,žesúdybybuďnevenovaližiadnupozornosťexekučnýmtitulom(akbytietonemalioprávnenie
skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných
vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu
exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o
zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré sú dané (alebo naopak
nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé

nič zmeniť, z ktorého dôvodu alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou
zastavenia exekúcie, je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom tam, kde práve v
dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k
udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

24.Rovnakozanedôvodnýpovažovalodvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniasvyvolaním
konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.

25. Oprávnenou spochybňované ustanovenia Exekučného poriadku upravujú ingerenciu exekučného
súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred začatím núteného vymáhania splnenia povinnosti

uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to
za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu.
Vo zverení takejto právomoci súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné

preskúmavanie prípustnosti ďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57
ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 E. p.

26. Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci,
je v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd). Dôvodným nebol ani žiaden z návrhov

na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., i podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako
neoprávnenou bola požiadavka na predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Odvolací súd
preto všetky tieto návrhy zamietol.

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.

28. K námietke týkajúcej sa aplikácie noriem obchodného práva je potrebné poukázať na závery
ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj judikatúry. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia
spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy, je treba vyhodnocovať

i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie
zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu). Uvedené sa
vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú
použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom zákonníku
a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva pôsobí

nielen ako doplnková právna úprava (najmä v prípade spotrebiteľských
úverov či iných zmluvných typov neupravených v Občianskom zákonníku), ale aj ako korektív pre
prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (porov. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10CoE/85/2010-44).

29. Novelizované ust. § 52 ods. 2 veta tretia O. z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred
ustanoveniami Obchodného zákonníka (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ).
Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/12/2014 z 21. apríla
2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) savzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že
súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru
právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti

spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka
(napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka oprávnenej
o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na
ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj

vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

30. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi účastníkmi konania je
tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale

ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.

k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej
republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodného zákonníka, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

31. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako
spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa
(osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).

32. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v
súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa
boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým

bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni
komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky
ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho
poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich
práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou

smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA
v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de
GarantiaSalarialaleboC-91/92,PaolaFacciniDoriaRecrepSRL)dovodilapovinnosťvykladaťvosvetle
komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis
(smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného

práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52
O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že
sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu,

ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (porov. § 2 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa). Bolo preto
povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v
príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy.33. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Prijatie opačného názoru by malo za následok, že súdy by už nevenovali žiadnu pozornosť exekučným

titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne). Zákonnosť titulu, ako
aj návrhu či žiadosti sú atribúty, ktoré by mali byť dané už v čase rozhodovania o udelení poverenia
a plynutie času na tom nie je spôsobilé nič zmeniť. Z uvedeného dôvodu ako alternatíva k zamietnutiu
žiadosti o poverenie je potom možnosť zastavenia exekúcie a súčasne náležitým procesným nástrojom
tam, kde práve pri rozhodovaní o udelení poverenia došlo k povereniu, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

34. Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale realizujú svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku. Exekučný
súd má povinnosť v priebehu celého exekučného konania skúmať, či sa vedie exekúcie na
podklade vykonateľného exekučného titulu (porov. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6

ECdo/24/2013, 6 Co 31/2013, sp.zn. 1 Cdo 52/2010, sp.zn. 3 Cdo 210/2011, sp.zn. 6 Cdo 135/2012).

35. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe
určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny
úkon nebol nikdy uzavretý (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 135/2012). Prekážku

rozsúdenej veci pre exekučné konanie preto predmetný rozhodcovský rozsudok nepredstavoval.

36. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej
povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa

v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).

37. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov
má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve
znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi.
Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov,
ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení

spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti
procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol
neodôvodnene na ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p., výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť
zneužívajúci(nauvedenéprocesnépostaveniespotrebiteľapoukázalnapríkladužKrajskýsúdvBanskej
Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).

38. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou vnútroštátnou judikatúrou, ako i judikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie aj bez návrhu posúdil nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve
uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones), ktorá predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy

prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy, sú povinné postupovať v konaní v súlade s ňou.

39. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 3 O.
z., okrem uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné, sa vyznačuje

tiež tým, že výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na
úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, bol daný dôvod na
vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

40. Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber

medzirozhodcovskýmavšeobecnýmsúdom,nútiacejhovšakpreprípadzvoleniarozhodcovskéhosúdu
dodávateľom, podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu medzi rozhodcovským
súdom a všeobecným súdom bola povinnej ako spotrebiteľke daná len v prípade, že to bude
spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu často ani nedochádza), no v prípade iniciovania konaniadodávateľombolamožnosťpodaniažalobynavšeobecnýsúdvzmysledoložkyvylúčená.Neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky bola už predmetom posúdenia dovolacím súdom
v iných veciach (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn. 6 ECdo/1/2020, 6 ECdo 256/2013

6 CoE 109/2013, 6 ECdo 268/2013 6 CoE 116/2013, 6 ECdo 269/2013, 6 CoE 117/2013, 6 ECdo
278/2013, 6 CoE 133/2013, 6 ECdo 283/2013, 6 CoE 19/2013, 7 ECdo/115/2014, 7 CoE/67/2014).

41. Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia.
Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou

exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

42. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 E. p. vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

43. Aj v uznesení zo dňa 27.2.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 E. p., t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola
uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či

neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 E. p.
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich
samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd

ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa
týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ,
pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria

bdelým“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel –
boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým

je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť

tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.44. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj
v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne

účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012,
podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal
rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný
rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný

ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku)
právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.

45. Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov potom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu, uviesť, že tým, že oprávnená podala vo veci rozsiahle
odvolanie, v ktorom predostrela širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo
napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

46. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach

ústavných sťažností oprávnenej sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS
533/2013, v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že „pre ústavnú udržateľnosť napadnutého
postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v
posudzovaných prípadoch v konaní na oboch inštanciách). Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného

súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný
súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.“

47. K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie. V zmysle § 58 ods. 2 E. p. (v znení účinnom od 1.1.2013) exekučný
súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre
objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť

exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina obsahujúca túto
doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie tohto dôkazu
nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie
je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej
doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz

listinoujejprečítanímalebooznámenímobsahubyzatýchtookolností,akoajsprihliadnutímnamožnosť
odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

48. Iné právne významné odvolacie námietky oprávnenou v odvolaní vznesené neboli. Všeobecný súd
(prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje teda ak rozhodnutie dostatočne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.

49. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

50. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vecne
správne rozhodol, keď exekúciu zastavil. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v spojení s dopĺňacím
uznesením (voči ktorému odvolacie námietky vznesené neboli) podľa § 387 CSP potvrdil.51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, §
255 ods. 1 CSP, keďže oprávnená nebola v odvolacom konaní úspešná, vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania povinnej a súdnemu exekútorovi. Ak si účastník konania náhradu trov konania

neuplatní, ani mu podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania
nepriznáva (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018). Povinnej
a súdnemu exekútorovi, ktorým v odvolacom konaní trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnili,
náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

52. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).