Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121012178
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Klemanič
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:2121012178.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila Klemaniča a sudcov
JUDr. Martina Bargela a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, na neverejnom zasadnutí konanom 14.
januára 2026 v Bratislave, v trestnej veci obvinenej Z. Š. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §
172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného

zákona o dovolaní menovanej podanom proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/47/2023,
z 19. októbra 2023

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvinenej Z. Š. o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3T/43/2021, z 9. marca 2023, v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3T/43/2021, z 15. marca 2023 bola obvinená Z. Š.Ľ. uznaná

za vinnú zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d),
ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, ktorého sa dopustila
na tom skutkovom základe, že:
„minimálne od novembra 2020 na presne nezistených miestach v Hlohovci si od presne nezistených
osôb a nezisteným spôsobom zaobstarávala metamfetamín - pervitín, ktorý u seba bez povolenia

prechovávala a následne na území mesta Hlohovec a Leopoldov predávala ďalším osobám, a to B. N.,
N. Š. a W. B., ako aj ďalším doposiaľ presne nestotožneným osobám, pričom obžalovaná si v presne
nezistenom čase, nezisteným spôsobom zaobstarala a od presne nezisteného času najneskôr však
do 19.30 hod. dňa 21.04.2021 bez povolenia prechovávala v osobnom motorovom vozidle zn. Alfa
Romeo 156, modrej metalízy, evidenčného čísla K.-XXXCI, VIN: E., ktoré sa odstavené nachádzalo na
ul. E. v K., ktorého vlastníkom je B. N., metamfetamín - pervitín, ktorý bol uložený na rôznych miestach

vo vozidle, vrátane kabelky obžalovanej, pričom dňa 21.04.2021 bola vykonaná prehliadka osobného
motorového vozidla zn. Alfa Romeo 156, modrej metalízy, evidenčného čísla K.-XXXCI, VIN: E., pri
ktorej boli zaistené stopy, a to konkrétne zatavená striekačka s modrým piestom a zbytkom obsahom
bielej kryštalickej látky, PVC sáčik s hnedou kryštalickou látkou, čierne plastové púzdierko s obsahom
1 sáčik s hnedou kryštalickou látkou, 1 sáčik s bielou kryštalickou látkou, 1 alobalová skladačka, 1
alobalová skladačka s neznámym obsahom, 1 vrchná časť striekačky, pričom bolo zistené, že zaistené

stopy obsahujú kryštalický materiál o celkovej hmotnosti 296 mg s priemernou koncentráciou 58,7
% hmotnostných metamfetamínu, obsahujúce 174 mg absolútneho metamfetamínu, ktorých celková
hodnota v Trnavskom kraji v 2. štvrťroku 2021 je 16,28 Eur, pričom v zmysle Zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v
znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok.“

Za to bol obvinenej Z. Š. uložený podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l)
Trestnéhozákona,§37písm.m)Trestnéhozákona,§38ods.2Trestnéhozákona,§42ods.1Trestnéhozákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per
analogiam trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov; pričom podľa § 48
ods. 3 písm. b) Trestného zákona bola na výkon uloženého trestu zaradená do ústavu na výkon trestu s

maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uložený
rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8T/41/2021, z 25. januára 2022, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/41/2022, z 24. novembra 2022, právoplatným 24. novembra 2022,
akoajvšetkyďalšierozhodnutianatentovýrokobsahovonadväzujúce,akvzhľadomnazmenu,kuktorej
došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona jej súd uložil ochranné

protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c) Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad v trvaní 2 (dva)
roky. Zároveň jej súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to:
- sáčik s neznámou kryštalickou látkou - stopa č. 2,
- zatavená striekačka s modrým piestom - stopa č. 1,
- puzdro so sáčikmi, alobalovou skladačkou - stopa č. 3,

- mobilný telefón zn. NOKIA, čiernej farby,
- mobilný telefón zn. NOKIA, strieborno-čiernej farby bez zadného krytu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na podklade odvolania prokurátora a obvinenej rozhodol
rozsudkom, sp. zn. 5To/47/2023, z 19. októbra 2023 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného

poriadku zrušil napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa §
322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenej uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona účinného do 30.
apríla 2022 s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného
zákona účinného do 30. apríla 2022 súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov; pričom
podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022 bola na výkon trestu odňatia slobody

zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného
zákona súd zrušil výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8T/41/2021, z 25.
januára 2022, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5To/41/2022, z 24. novembra
2022, právoplatným 24. novembra 2022, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1, § 77

ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) účinného do 30. apríla 2022 Trestného zákona v spojení s § 78 ods.
1 Trestného zákona jej súd uložil ochranný dohľad v trvaní 2 (dva) roky. Zároveň jej súd podľa § 60 ods.
1 písm. a) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to:
- sáčik s neznámou kryštalickou látkou - stopa č. 2,
- zatavená striekačka s modrým piestom - stopa č. 1,

- puzdro so sáčikmi, alobalovou skladačkou - stopa č. 3,
- mobilný telefón zn. NOKIA, čiernej farby,
- mobilný telefón zn. NOKIA, strieborno-čiernej farby bez zadného krytu.

Proti rozsudku krajského súdu podala obvinená Z. Š. prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr.

Dalibora Kuciaňa dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1
písm. h) [bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh
trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
[rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť].

Obvinená v dovolaní v podstate namietala:
„Podstata Rozsudku KS TT spočíva na vnútorne rozpornom prístupe k dôvodom, pre ktoré zrušil 1.

rozsudok a k dôvodom, ktoré ho viedli k uloženiu zvýšeného trestu, keď vypočutie svedka B. považoval
najskôr za rozhodujúce pre určenie kvalifikačného znaku, ktorý je súčasťou skutkovej ako aj právnej vety
(na viacerých osobách) a jeho nevypočutie dokonca za porušenie práva na obhajobu a na strane druhej
považoval (stotožnením sa s odôvodnením doplnenia dôvodov odvolania prokurátorom) vyhlásenie o
vine odsúdenou za ´dožadovanie sa´ tých istých ´výhod´, aké majú obžalovaní, ktorí takéto vyhlásenie

urobia (len) pred začatím dokazovania viny.
V neposlednom rade ku vyhláseniu o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odsúdená
uvádza, že ani vyhlásenie o vine na začiatku hlavného pojednávania, po prednesení obžaloby,
negarantuje pre obžalovaného mimoriadne zníženie trestu, ako sa vlastne snaží odvolací súd podsunúť,pretože mimoriadne zníženie trestu, i podľa stanoviska, súd môže aplikovať, nemá teda túto povinnosť,
a už vôbec nie (len) po vyhlásení viny a (len) po prednesení obžaloby.
Tu je potrebné zdôrazniť, že vo vzťahu ku preukázaniu kvalifikačného znaku podľa § 138 písm. j)

Trestného zákona sa nevykonalo žiadne dokazovanie, dokonca súd prvého stupňa rezignoval na
vykonanie všetkých dostupných prostriedkov k vypátraniu a zisteniu pobytu svedka, resp. nevyvinul
snahuvpotrebnomrozsahuprezabezpečenieavykonaniekontradiktórnehoprocesu,čímiporušilprávo
odsúdenej na obhajobu a zároveň riadne nezistil skutkové znaky spáchaného trestného činu, najmä
znaku, ktorý podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

Práve vyhlásením o vine (i) k tejto časti odsúdená naplnila nielen 2 poľahčujúce okolnosti, ale objektívne
očakávala, i pri návrhu prokurátora na prijatie jej vyhlásenia na hlavnom pojednávaní, že benefit,
spočívajúci v mimoriadnom znížení trestu jej bude priznaný, ktorý paradoxne priznal súd prvého stupňa.
O to viac odsúdená považuje postup prokurátora (podanie odvolania) za celej situácie a dôkazného
stavu minimálne za nečestný, ktorý aproboval, v podstate, i odvolací súd.
Odvolací súd len lakonicky a v rozpore s povinnosťou riadne a presvedčivo zdôvodniť svoje rozhodnutie,

uviedol, že ´...podmienky na mimoriadne zníženie trestu neboli splnené, ani obhajoba nepoukazovala
na žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné podradiť pod pomery páchateľa alebo okolnosti prípadu, tak
významné, ktoré by odôvodnili taký postup...´, napriek tomu, že tieto boli obhajobou nielen tvrdené, ale
súdom prvého stupňa i zistené a plne odôvodnené (nielen strana 7. a nasl. 2. rozsudku, ale tieto sú a
boli odvolaciemu súdu zrejmé, keď tieto sám uviedol v bode 12. Rozsudku KS TT).

Odsúdená súčasne tvrdí, že postupom, rozhodnutím a najmä odôvodnením, ktoré je jednak v rozpore
s výrokom rozhodnutia, a jednak nepreskúmateľné, došlo k porušeniu i ďalších kogentných ustanovení
Trestného poriadku a Trestného zákona, ktorých výsledkom je, že zásadným spôsobom bolo porušené
právonaobhajobu,atovôbecvmožnostisabrániťprotikvalifikačnémuznaku,ktorýpodmieňujepoužitie
vyššej trestnej sadzby, keď prokurátor neprodukoval v konaní pred súdom (dokonca ani v prípravnom

konaní) žiaden dôkaz, ktorý by tento kvalifikačný znak vôbec mohol nielen tvrdiť, ale i preukázať.
Napriek tomu účelovo nadkvalifikoval trestný čin tak, aby odsúdenú primäl k urobeniu vyhlásenia o
vine (ktorá sa objektívne spoliehala na benefit, ktorý predpokladá Trestný poriadok, o to viac keď 1.
rozsudkom jej bol uložený trest až 12 rokov), bez ohľadu na štádium konania, a následne, nečestne
podal odvolanie do výroku o treste uvedomujúc si, že sa odsúdená priznala ku skutku, ako bol opísaný

a účelovo nadkvalifikovaný v obžalobe (v uznesení o vznesení obvinenia nevynímajúc).
Ako vyplýva zo skutkovej vety, odsúdenej sa kládla vina za trestný čin spáchaný závažnejším spôsobom,
na viacerých osobách a podľa názoru odsúdenej išlo len o účelovú nadkvalifikáciu trestného činu bez
akéhokoľvek dôkazu.
Odsúdená tvrdí, že jej takouto nezákonnou konštrukciou možného páchania trestného činu na viacerých

osobách bolo zmarené navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jej obhajobu, pretože nie
je možné sa brániť proti hypotézam a vôbec poskytovať dôkazy na vyvrátenie neexistujúcej skutočnosti.
Vo vzťahu ku nadkvalifikácii trestného činu, ktorý sa odsúdenej kládol za vinu, sme presvedčení, že
prokurátor zneužil svoje postavenie, aby dosiahol neférový výsledok, pretože z vyššie uvedeného je
zrejmé, že podal obžalobu bez dostatočných dôkazov (najmä ku kvalifikačnému znaku podmieňujúceho

vyššiu trestnú sadzbu), čím vytvoril, najmä po nezákonnom a zrušenom 1. rozsudku, pre porušenie
práva na obhajobu, na odsúdenú tlak na jej priznanie.
Prijatím vyhlásenia odsúdenej súdom, ktorého prijatie navrhol sám prokurátor, tak prokurátor dosiahol
stav, že účelovým nadkvalifikovaním skutku v podstate prinútil úskokom odsúdenú sa priznať.
Je zrejmé, že dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací

dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, len z toho hľadiska, či skutok alebo iná
okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či
skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak,
aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (R 47/2008).
Odsúdená tvrdí, že tomu tak v jej trestnej veci nebolo, pretože, ak urobila vyhlásenie o vine, prokurátor

nemohol navrhnúť toto vyhlásenie prijať a súd nemohol toto vyhlásenie prijať, keď je zrejmé, že
odsúdená urobila vyhlásenie o vine za skutok, ktorý obsahoval vymyslený a prokurátorom nepreukázaný
kvalifikačný znak, dokonca ani po ´rozsiahlom dokazovaní´ a zrušujúcom uznesení. Súd nemôže
automaticky prijímať vyhlásenie (a už vôbec nie prokurátor navrhovať jeho prijatie), ak mu je zrejmé,
že by prijal vyhlásenie o vine za skutok, ktorý nezodpovedá znakom kvalifikovanej podstaty žalovaného

trestného činu. Akékoľvek priznanie nezbavuje súd a ani prokurátora povinnosti konať zodpovedne,
čestne a najmä zákonne.
Odsúdená tvrdí, že svojim vyhlásením, podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súčasne
napomohla súdu pri objasňovaní jej trestnej činnosti, neodvolateľne (čoho si musel byť prokurátorvedomý, preto, i z dôvodu dôkaznej núdze navrhol vyhlásenie prijať) prijala všetky právne účinky uznania
viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu
a výške uloženého trestu, pričom opakovane odkazuje na stanovisko, ktoré však s poukazom na skôr

uvedené v podstate vo svojom 2. rozsudku súd a aj odvolací súd odignorovali, keďže nepriznali (nezistili)
ďalšiu poľahčujúcu okolnosť, ktorá je s poukazom na stanovisko zrejmá.
Súd síce predmetné stanovisko v 2. rozsudku uvádza, avšak len vo vzťahu k mimoriadnemu zníženiu
trestu v prospech odsúdenej, avšak nie ku priznaniu ďalšej poľahčujúcej okolnosti v prospech
odsúdenej, pričom odvolací súd mimoriadne zníženie trestu v prospech odsúdenej bez relevantných a

zrozumiteľných dôvodov odmietol (a trest nepreskúmateľne zvýšil), a ku priznaniu ďalšej poľahčujúcej
okolnosti, ktorá vyplýva zo stanoviska, a ktorá podstatne mení rozsah trestnej sadzby, sa nezmienil
vôbec.
Niejezrejmé,prečoužsúdpoľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.n)Trestnéhozákonavprípadeprijatia
vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku
nezistilatútovpodstatevylúčil,atonesprávnouaplikácioustanoviskazjednocujúcehovýkladaaplikáciu

hmotnoprávnych ustanovení § 36 písm. n) a l) Trestného zákona, keď súd poľahčujúcu okolnosť podľa §
36písm.n)Trestnéhozákonapravdepodobnepovažoval(len)akosúčasťpoľahčujúcejokolnostipodľa§
36 písm. l) Trestného zákona, čím však odňal odsúdenej právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou
je i právo na riadne, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku s aplikáciou všetkej dostupnej
a známej judikatúry.

V trestnej veci odsúdenej teda nenastal stav, že súd prvého stupňa mimoriadne neznížil trest, odsúdená
podala odvolanie, argumentujúc stanoviskom, a odvolací súd by jej odvolanie zamietol odôvodňujúc,
že mimoriadne zníženie trestu, podľa stanoviska, je možnosťou súdu, a nie jeho povinnosťou. Len v
tomto prípade by mal odvolací súd pravdu a jeho odôvodnenie by bolo rovnaké ako v jeho Rozsudku
KS TT. Keďže nejde o prípad podľa prvej vety tohto bodu, rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a

jeho odôvodnenie nepreskúmateľné, pričom odsúdená doposiaľ nevie, na základe akého racionálneho
a zákonného dôvodu došlo ku zmene a ku neaplikácii inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, keďže boli
splnené všetky zákonné podmienky a predpoklady na tento postup, čo súd prvého stupňa i jasne, určito
a zrozumiteľne odôvodnil.“
Obvinená Z. Š.R. navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona, zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj chybné konanie, ktoré tomuto rozsudku predchádzalo a
prikázal, aby odvolací súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Následne obvinená prostredníctvom ustanoveného obhajcu doplnila dovolanie nasledovne:
„Tvrdíme, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku), i pri skončení vyšetrovania, nezákonným postupom nielen zo strany vyšetrovateľa (i
prokurátora vykonávajúceho dozor nad zákonnosťou v prípravnom konaní), ale i zo strany Okresného
súdu Trnava (ďalej len ´súd´ alebo ´súd prvého stupňa´), ako i zo strany odvolacieho súdu, keď
odignorovali zjavné porušenie práva na obhajobu zjavným porušením § 208 ods. 1 Trestného poriadku
orgánmi činnými v trestnom konaní.

Vyšetrovateľ listom (upovedomením) zo dňa 22.09.2021, označeným ako ´upovedomenie o úkone -
zaslanie´, upovedomil obvineného a obhajcu tak, že: ´Týmto Vás upovedomujem o tom, že v trestnej
veci obv. Z. Š.Ľ., sa uskutoční nasledovný úkon: - dňa 30.09.2021 od 13:30 hod. - preštudovanie
vyšetrovacieho spisu. Adresa úkonu: Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Vašinova 124/59, Nitra.´.
Predmetné upovedomenie však nie je upovedomením, ktoré predpokladá, a najmä od policajta vyžaduje

zákonné ustanovenie § 208 ods. 1 Trestného poriadku.
Je zrejmé, že policajt neumožnil a ani neupozornil, ani odsúdenú a ani jej obhajcu, na ich právo podať
návrhy na doplnenie vyšetrovania, a to najmenej tri dni vopred (upozornení neboli vôbec).
Pri ´upovedomení o úkone - zaslanie´ zo dňa 22.09.2021 sa nachádza doklad o upovedomení o tomto
práve (preštudovanie vyšetrovacieho spisu), a to dňom 22.09.2021, avšak nejde o doklad, ktorý by bol

verejnou listinou (doručenkou), pretože ideneprípustne len o fotokópiu.
Tento doklad tak nepotvrdzuje a ani nemôže potvrdzovať pravdivosť toho, čo sa v ňom má osvedčovať a/
alebo potvrdzovať, teda že by bola odsúdená práve v tento deň (22.09.2021; tento dátum tam ani nebol
zo strany odsúdenej napísaný) o možnosti preštudovať spis upozornená.
Upozornená v tento deň ani nemohla byť, pretože v tento deň nebol vyšetrovateľ na adrese Ústavu na

výkon trestu odňatia slobody, Vašinova 124/59, Nitra a z pochopiteľných dôvodov ani odsúdená nemohla
byť v sídle Krajského riaditeľstva PZ v Trnave.
Ak bola odsúdená upozornená na možnosť preštudovať vyšetrovací spis a uplatnenie si tohto práva
jej malo byť umožnené, tak až 30.09.2021, teda v deň tohto úkonu trestného konania, keď až bolvyšetrovateľ s odsúdenou, teda určite nie 3 dni vopred. Upovedomenie odsúdenej o týchto dvoch
základných obhajobných práv garantovaných v § 208 ods. 1 Trestného poriadku, považoval vyšetrovateľ
neprípustne len za formalitu a význam tohto inštitútu nebol a ani nemohol byť reálne a v plnom rozsahu

naplnený.
Dňa 30.09.2021 tak došlo ku zrejmému účelovému antedatovaniu údajného upovedomenia o možnosti
preštudovania spisu (ku umožneniu uplatnenia si práva podať návrhy na doplnenie vyšetrovania
nemožno ani hovoriť), a to spätne dňom 22.09.2021, čo je v trestnom práve a v trestnom konaní
neprípustné a nezákonné.

Policajt svoju pozornosť zameral výlučne len na jedno z dvoch práv garantovaných obvinenému
a obhajcovi zákonným ustanovením § 208 ods. 1 Trestného poriadku, a to (len), i to údajne, na
právo obvineného a obhajcu preštudovať spis, i to bez poučenia o možnosti sa tohto práva vzdať,
čo je zrejmé i zo samotného listu zo dňa 22.09.2021. Ich právo na podanie návrhov na doplnenie
vyšetrovania obvinenému a obhajcovi vyšetrovateľ poprel a ani ich vôbec na toto ich právo neupozornil,
pričom odsúdená o práve preštudovať vyšetrovací spis nemohla byť, z dôvodov uvedených vyššie, ani

upovedomená (riadne, zákonne a preukázateľne) 3 dni vopred.
Z uvedeného vyplýva, že už v prípravnom konaní došlo k závažnej procesnej chybe, a to v zjavnom
porušeníprávanaobhajobu,vneumožneníavneupozorneníobvinenéhoaobhajcunariadneazákonné
uplatnenie práva preštudovať vyšetrovací spis a rovnako i na riadne a zákonné uplatnenie práva podať
návrhy na doplnenie vyšetrovania a na tieto práva (ako súčasť práva na obhajobu) neboli upozornení

nielen tri dni vopred, ale vôbec a vôbec neboli poučení o možnosti sa týchto práv vzdať, ktorých sa ani
nevzdali.“

K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka, ktorá uviedla:
„Pokiaľ ide o vecné dôvody podaného dovolania, tak ako boli prezentované ustanoveným obhajcom

odsúdenej Z. Š., uvádzam, že tieto nie sú naplnené, nakoľko odsúdená v podanom dovolaní neuviedla
žiadne také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali tak významný zásah do právoplatnosti súdnych
rozhodnutí (ako jedného z podstatných pilierov právnej istoty a právneho štátu), akým je ich zrušenie a
znovunastolenie právnej neistoty spočívajúcej v stave neskončeného trestného stíhania.
In concreto, pokiaľ ide o dovolateľkou prezentovanú argumentáciu, uvádzam, že kruciálna námietka

spočívajúca v neaplikácii ustanovenia § 39 Trestného zákona krajským súdom neobstojí, a to z dôvodu,
že ide jednak (už zo samého názvu daného inštitútu) o mimoriadne zníženie trestu, a teda aplikované má
byť naozaj len v mimoriadnych situáciách, ktoré si to svojou povahou vyžadujú. Navyše, sám Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd dovolací opakovane judikuje, že ide o fakultatívny inštitút, ktorý súd
môže, no nemusí aplikovať, a samotné neaplikovanie mimoriadneho zníženia trestu nezakladá žiaden

z dovolacích dôvodov, a teda nie je ani dôvodom pre zrušenie právoplatného súdneho rozhodnutia v
dovolacom konaní.
Čo sa týka námietky spočívajúcej v tom, že krajský súd jej napriek učinenému vyhláseniu o vine
nepriznal i poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, je potrebné uviesť, že
predmetná poľahčujúca okolnosť by vyžadovala aktívnu participáciu odsúdenej, a to najmä v podobe

jej spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní v štádiu prípravného konania, a teda nemožno
ju priznať len z dôvodu, že odsúdená až následne - po zrušení prvého odsudzujúceho rozsudku
okresného súdu odvolacím súdom vyhlásila, že je vinná zo spáchania skutku kladeného jej obžalobou
za vinu. Je zrejmé, že po predchádzajúcom vykonaní celého hlavného pojednávania a vynesenia
odsudzujúceho rozsudku, ktorý bol v odvolacom konaní krajským súdom zrušený z dôvodu potreby

vykonania ďalšieho dokazovania, bolo zrejmé, že toto vyhlásenie učinila pod ťarchou dôkaznej situácie a
zo zištného motívu. Z tohto dôvodu krajský súd postupoval správne, keď jej ani mimoriadne neznížil trest
aplikáciou ustanovenia § 39 Trestného zákona, ani nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n)
Trestného zákona. Na dôvažok sa žiada uviesť už len to, že i v zmysle obhajcom citovaného stanoviska
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou

okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona [R 44/2017].
Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou dovolateľky, že súd prvého resp. druhého stupňa jej mal
priznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. V tejto súvislosti pripomínam,
že napomáhanie páchateľa pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom predpokladá aktívnu
účasť páchateľa predovšetkým uvedením všetkých rozhodujúcich skutkových okolností trestného činu,

pričom hodnotenie významu tejto poľahčujúcej okolnosti závisí od toho, aké iné možnosti, okrem pomoci
páchateľa, mali orgány činné v trestnom konaní na objasnenie trestného činu. Z obsahu spisu nevyplýva,
že by odsúdená vyvinula aktívnu účasť na iných dôkazných úkonoch, než je jej výsluch. Skutočnosť,
že odsúdená na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie, že je vinná zo žalovanej trestnej činnosti,avšak až po tom, čo súd prvého stupňa kompletne a v celom rozsahu vykonal dokazovanie na hlavnom
pojednávaní a až po vrátení trestnej veci okresnému súdu na podklade podaného odvolania, ešte samo
o sebe nezakladá dôvodnosť priznania označenej poľahčujúcej okolnosti. Krajský súd odsúdenej priznal

poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a teda nie je možné jej vyhlásenie zohľadniť
duplicitne tak, ako sa domáha odsúdená.
Priznanie sa je teda (za ďalej uvedených okolností) poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. l)
Trestného zákona. Aby bolo možné zohľadniť v prospech páchateľa aj poľahčujúcu okolnosť podľa
písmena n) naposledy označeného ustanovenia, musí k samotnému priznaniu pristúpiť uvedenie

údajov, ktoré umožňujú vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, o účasti ďalších osôb na
jeho spáchaní, poprípade aktívna účasť odsúdenej na iných dôkazných úkonoch, než je jej výsluch
(rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, previerka výpovede na mieste činu). Taká súčinnosť musí byť
poskytnutá orgánom prípravného konania, nakoľko už tie musia objasniť čin do tej miery, aby mohla
byť podaná obžaloba alebo návrh na schválenie dohody o vine a treste. Súd potom prejednáva vec
ako spor medzi obžalobou a obhajobou podľa zásad kontradiktórneho procesu, avšak objasňovanie (v

zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods.
10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie odsúdenej nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa
§ 36 písm. n) Trestného zákona.
Čo sa týka námietky odsúdenej, že vo vzťahu ku kvalifikačnému znaku spáchania trestného činu
závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách podľa § 138 písm. j) Trestného zákona

nebolo vykonané žiadne dokazovanie, je potrebné upozorniť na skutočnosť, že na začiatku hlavného
pojednávania (po predchádzajúcom zrušení odsudzujúceho rozsudku krajským súdom a vrátení veci na
nové prejednanie a rozhodnutie) odsúdená v procesnom postavení obžalovanej učinila vyhlásenie podľa
§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a síce že je vinná zo spáchania skutku tak, ako sa jej klade za
vinu v obžalobe, pričom následne odpovedala ´áno´ na všetky otázky v zmysle ustanovenia § 257 ods.

5 Trestného poriadku, pričom bola i poučená o následkoch súdom prijatého vyhlásenia o vine podľa §
257 ods. 8 Trestného poriadku. V kontexte uvedeného je potrebné uzavrieť, že vyhlásenie odsúdenej o
vine bolo učinené v súlade so všetkými procesnými požiadavkami v zmysle Trestného poriadku, z čoho
plynie jednak záver, že sa dokazovanie v rozsahu, v akom bola uznaná vina, nevykoná, ako i to, že takto
prijaté vyhlásenie o vine nie je napadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371

ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, na ktorého podanie je ale oprávnený výlučne minister spravodlivosti.
Napokon, pokiaľ ide o dovolaciu námietku odsúdenej spočívajúcu v tom, že nemala byť dostatočne
upovedomená o záverečnom preštudovaní spisu spolu s upozornením, že má možnosť predložiť návrhy
na doplnenie dokazovania, je potrebné poznamenať, že dovolanie nemožno podať z akéhokoľvek
dôvodu zakladajúceho porušenie práva na obhajobu, ale musí ísť o porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom. Zastávam názor, že uvedené nie je možné vyhodnotiť ako porušenie práva
na obhajobu zásadným spôsobom, a to i poukazom na skutočnosť, že odsúdená už vtom čase bola
zastúpená obhajcom ako kvalifikovaným zástupcom, ako i na skutočnosť, že následne v priebehu
hlavného pojednávania mala odsúdená (v procesnom postavení obžalovanej) právo navrhovať dôkazy,
a teda sanovať toto prípadné pochybenie vyšetrovateľa Policajného zboru. Rovnako mohla kedykoľvek

do vyšetrovacieho spisu nahliadať. Nemožnosť napádať v prípade vyhlásenia odsúdenej o vine
chyby prípravného konania ako porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, a teda naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uvedené vyplýva napokon i z
konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý k tejto otázke uvádza:
Ak súd prijme vyhlásenie obžalovaného o vine alebo o tom, že nepopiera spáchanie skutku, podľa § 257

ods. 8 Trestného poriadku, dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný jeho spáchanie priznal, resp.
nepoprel, nevykonáva, a teda medzi prípadným porušením práva na obhajobu v prípravnom konaní
a rozhodnutím o vine vydaným na základe takto prijatého vyhlásenia nie je daná príčinná súvislosť.
V dovolaní, ktoré možno v tomto prípade podať len z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, t. j. ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, tak môže dovolateľ úspešne

namietaťlenchyby,kuktorýmdošlovsúdnomkonaní,vrámciktoréhoobžalovanýpredmetnévyhlásenie
urobil. Najmä to, že obžalovaný nemal na hlavnom pojednávaní obhajcu, hoci išlo o dôvod povinnej
obhajoby, resp. že nebol riadne poučený o následkoch vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo
c) Trestného poriadku, a to v rozsahu podľa § 257 ods. 5 a 8 Trestného poriadku, alebo že pred
prijatím takéhoto vyhlásenia súd riadne nezisťoval skutočnosti podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a

h) Trestného poriadku. [R 53/2021-11].“
Prokurátorka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) dovolanie obvinenej
Z. Š. odmietol.+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné

podmienkyprepodaniedovolaniaazistil,žedovolaniebolopodanéprotiprípustnémurozhodnutiu(§368
ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku) prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku),
osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku), v zákonnej lehote
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku), že podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku)

a dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú splnené.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia
tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v
Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale
len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie

dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi,
ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak
z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje
tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna

právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane
dovolacíchdôvodov-striktneobmedzené,abysapotenciálne,,širokým“uplatnenímtohtomimoriadneho
opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná
inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie.

Najvyšší súd nazretím do príslušnej časti predloženého spisu zistil, že okresným súdom bolo na hlavnom
pojednávaní konanom 9. marca 2023, po poučení v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku prijaté
vyhlásenie obvinenej, že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe podľa § 257 ods. 1 písm.
b) s odkazom na ods. 7 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku (viď č. 569 - 570 spisu).
Pred samotným vyhlásením o vine obvinená vzala na vedomie, že súdom prijaté vyhlásenie o vine je

neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním. Prejavom vôle v podobe vyhlásenia o vine sa obvinená
legitímne a bez nátlaku rozhodla, že sa vo svojej podstate vzdáva práva podať odvolanie voči výrokom
súdu prvého stupňa týkajúcich sa uznania viny.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 9. marca 2023 vyplýva, že prokurátor a obvinená si ponechali

lehotu na podanie odvolania a následne podala obvinená, ako aj prokurátor odvolanie proti výroku o
treste. Z predloženého spisu vyplýva a je zrejmé, že proti výroku o vine nepodala odvolanie žiadna
strana konania. V dôsledku toho sa tieto výroky stali právoplatné a predmetom odvolacieho konania bol
len prieskum výroku o treste. V súlade s § 257 ods. 5 Trestného poriadku pristúpil najvyšší súd v tomto
rozsahu (v rozsahu výroku o vine) k prieskumu (ne)splnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení §
2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm. d) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže
zabezpečuje aj rovnosť možností medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane.
Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie,
pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného
a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na

obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.

Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana
práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkomvýkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné

konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca,
ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej
osobypodliehajúcevšetkýmpravidlám,ktorésauznávajúpriochranezákladnýchprávaslobôdamožno
ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú
predmetom ústavnej ochrany.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.

Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o
zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v

jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

V úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich
a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:

a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti“ (justice in procedural effect, resp. justice in
action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný, a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované
verejnosťou,

c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k
dispozícii.

Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva strany trestného konania na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje

rozhodnutie nemožno interpretovať v tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument
strany konania (Van Hurk v Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko). Podstatnou je v tejto súvislosti
povinnosťsúduvyhodnotiťavodôvodenírozhodnutiazareagovaťnahlavnénámietkyúčastníkakonania
(Donadze v Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania
(opätovne napr. Van Hurk v Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je potom možné posúdiť,

či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti odmietnutia
vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu (Krasulya v.
Rusko).

Dovolací súd nemôže skúmať hodnotenie dôkazov, ako ani ,,kvalitatívnu správnosť“ úvah súdov nižších

stupňov vo vzťahu k dostatočnosti dôkazného podkladu pre nimi vnímané zistenie skutkového stavu
v miere spoľahlivej a obsahovo spôsobilej pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd rovnako
nemôže (výnimku predstavuje procesná situácia, ak je dovolateľom minister spravodlivosti; § 371 ods.
3 Trestného poriadku) skúmať a meniť správnosť a úplnosť skutku zisteného práve na podklade už skôr
vykonaného hodnotenia dôkazov, ktoré sa realizuje v konaní pred súdmi nižšej inštancie.

Nemožno sa účinne domáhať naplnenia dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods.
10, resp. ods. 12 Trestného poriadku nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by totiž záver orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že
určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tak by predstavoval
spôsobilýpodkladpredovolacíprieskumzostranynajvyššiehosúdu(konajúcehovzmysle,,iniciačného“procesného úkonu obvineného ako osoby oprávnenej podať dovolanie v zmysle skôr citovaných
ustanovení Trestného poriadku), takýto výklad by odporoval principiálnej viazanosti dovolacieho súdu
zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku treba súčasne chápať aj ako základné
interpretačné a napokon i kvalitatívne kritérium pre dovolanie podané niektorou zo strán pôvodného
konania - tzv. základného konania predchádzajúcemu podaniu dovolania (§ 369 ods. 2 v spojení s
ods. 5 Trestného poriadku). Vyjadruje totiž základné argumentačné pravidlá konania pred dovolacím

súdom, ktorých spoločným menovateľom je zákonom a stabilnou judikatúrou ustálený účel takto
intenčne vymedzeného dovolacieho konania: spravidla výsostné posudzovanie právnych otázok naproti
prieskumu skutkových zistení realizovaných skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi. Uvedené
je vyjadrením limitácie dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zistenia skutkového stavu skôr vo
veci konajúcimi súdmi, a tak pretavením princípu, že správnosť a úplnosť zisteného skutku je doménou
základného konania, do ktorej môže dovolací súd zasahovať len výnimočne, a to len vtedy, ak dovolanie

podá minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného.

S tým plne korešponduje záver, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý
proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany
v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).

Najvyšší súd sumarizuje:

V prípade dovolania podaného obvineným nemožno opätovne (nakoľko za týmto účelom je obvinenému
poskytnutý dostatočne široký priestor v konaní o riadnom opravnom prostriedku - odvolaní) namietať
proti skutkovým zisteniam súdov - ktoré sú založené práve na výsledkoch vykonaného dokazovania v

rozsahu, ktorý súd považoval za dostatočný - prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. V dovolacom konaní nemožno účinne namietať zvolené, resp. použité dôkazné prostriedky
a na ich podklade vykonané hodnotenie dôkazov v intenciách § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného
poriadku, ak takéto ,,finálne“ hodnotenie v konečnom dôsledku nevyhovuje predstavám obvineného.
Tento kruh viazanosti správnosťou a úplnosťou zisteného skutku sa v tomto kroku uzatvára - práve s

poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku.

Z obsahu dovolania vyplýva, že v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku obvinená namietala, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými relevantnými
skutkovými a právnymi otázkami. Konkrétne namietala, že krajský súd riadne a presvedčivo neodôvodnil

uloženie prísnejšieho trestu, ako aj to, že jeho postup bol podľa nej rozporný v súvislosti s dôvodmi,
pre ktoré zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súdu. Obvinená namietala, že po tom, ako urobila
vyhlásenie o vine, neboli vykonané dôkazy zamerané na preukázanie kvalifikačného znaku podľa §
138 písm. j) Trestného zákona, a preto malo dôjsť k porušeniu jej práva na obhajobu. Tvrdila, že k
vyhláseniu o vine pristúpila v dôsledku nadkvalifikácie skutku, keďže ako sama v dovolaní uvádza -

„prokurátor dosiahol stav, že účelovým nadkvalifikovaním skutku v podstate prinútil, úskokom, odsúdenú
sa priznať“, pričom v dôsledku prijatia tohto vyhlásenia jej už následne nebolo umožnené navrhovať,
predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jej obhajobu. Napokon, v doplnení dovolania obvinená
namietala, že porušenie práva na obhajobu spočíva aj v porušení ustanovenia § 208 ods. 1 Trestného
poriadku, keďže ju a ani jej obhajcu policajt v upovedomení o možnosti preštudovať vyšetrovací spis

neupozornil na možnosť podania návrhov na doplnenie vyšetrovania a zároveň v tejto súvislosti tvrdila,
že zo spisu nevyplýva riadne preukázanie skutočnosti, že by jej bolo predmetné upovedomenie o
možnosti preštudovať vyšetrovací spis doručené.

Vo vzťahu k námietkam obvinenej týkajúcim sa vyhlásenia o vine najvyšší súd zo zápisnice o hlavnom

pojednávaní z 9. marca 2023 zistil, že obvinená po predchádzajúcej porade s obhajcom uviedla, že
chce urobiť vyhlásenie o vine. Následne súd postupoval v súlade s § 333 ods. 3 písm. c), písm. d),
písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku, keď obvinenej položil zákonom predpísané otázky,
na ktoré obvinená odpovedala kladne, čím potvrdila dobrovoľné priznanie sa ku skutku tak, ako jekvalifikovaný v obžalobe. Za týchto okolností nemožno akceptovať tvrdenia obvinenej, podľa ktorých
mala byť k vyhláseniu o vine akýmkoľvek spôsobom prinútená zo strany prokurátora. Zo spisového
materiálu jednoznačne vyplýva, že vyhlásenie o vine bolo urobené počas hlavného pojednávania riadne,

v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, za účasti obhajcu obvinenej a po tom, čo bola
obvinená náležite poučená o jeho procesných dôsledkoch. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nezistil
porušenie práva obvinenej na obhajobu v súvislosti s prijatím jej vyhlásenia o vine.

Najvyšší súd zároveň konštatuje, že následné vyjadrenie prokurátora, ktorým navrhol súdu prijať

vyhlásenie obvinenej o vine predstavuje štandardný procesný postup vyplývajúci z § 257 ods. 6
Trestného poriadku, v rámci ktorého súd zisťuje stanoviská prokurátora, poškodeného a zúčastnenej
osoby, pokiaľ sú prítomní na hlavnom pojednávaní. Po vykonaní tohto postupu súd vyhlásenie obvinenej
prijal a v súlade s § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že dokazovanie v rozsahu priznania viny sa
nevykoná a že dokazovanie sa obmedzí na otázky súvisiace s výrokom o treste a o ochrannom opatrení.
Prijatím vyhlásenia o vine sa obvinená sama vzdala práva navrhovať dôkazy vo vzťahu k otázke svojej

viny a jej obhajca následne uviedol, že súhlasia s dokazovaním v rozsahu, aký navrhol prokurátor, teda
vo vzťahu k výroku o treste a o ochrannom opatrení.

Najvyšší súd napokon poukazuje aj na skutočnosť, že v podanom odvolaní obvinená žiadala, aby
„odvolací súd zhodnotil aj možnosť uloženia trestu odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby,

upravenej podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona. Osobitný kvalifikačný znak trestného činu podľa § 138
písm. j) Trestného zákona bol naplnený na úplne minimálnej hranici (3 osoby)“, čím implicitne potvrdila
priznanie sa aj ku kvalifikačnému znaku, ktorého existenciu v dovolaní spochybňuje. Za týchto okolností
nie sú námietky smerujúce k nevykonaniu dôkazov na preukázanie kvalifikačného znaku podľa § 138
písm. j) Trestného zákona dôvodné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ustanovenia § 208 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd po
preskúmaní vyšetrovacieho spisu zistil, že doručenka o prevzatí upovedomenia o možnosti preštudovať
vyšetrovací spis zo strany obvinenej sa v spise síce nachádza len vo forme fotokópie, avšak doručenie
tohto upovedomenia obhajcovi obvinenej je riadne preukázané doručenkou založenou na č. l. 249

vyšetrovacieho spisu, z ktorej vyplýva jeho prevzatie 22. septembra 2021, teda v zákonom ustanovenej
lehote viac ako troch dní pred preštudovaním spisu. Zároveň zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho
spisu vyplýva, že obvinená výslovne uviedla, že jej bol poskytnutý dostatočný čas na oboznámenie sa
so spisovým materiálom, pričom návrhy na doplnenie vyšetrovania nemala ani ona ani jej obhajca. Tieto
skutočnosti,vrátanedodržaniatrojdňovejlehoty,obajapotvrdilisvojimipodpismi(č.l.250vyšetrovacieho

spisu). Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by tvrdenia uvádzané obvinenou mohli
zakladať porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Navyše, takto formulovaná námietka ani
nebola zo strany obvinenej uplatnená najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, ako to predpokladá
§ 371 ods. 4 Trestného poriadku.

Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvinenej vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Keďže dovolanie obvinenej smeruje aj proti výroku o treste týkajúceho sa tohto skutku, pristúpil
najvyšší súd k prieskumu (ne)splnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku, nakoľko z obsahu dovolania vyplýva, že obvinená namieta neprimeranú prísnosť uloženého
trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Tento záver odôvodňuje tvrdením o nesprávnom určení
pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, poukazujúc na to, že jej vyhlásenie o vine nebolo
zohľadnené aj ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona a napokon nepriznaním
jej mimoriadneho zníženia trestu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný
trestný čin nepripúšťa.

Tento dovolací dôvod môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému
bol uložený
- trest vo výmere mimo zákonnej trestnej sadzby alebo
- taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa.Uloženie trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa týka len tých trestov, ktoré majú odstupňovateľnú
trestnú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho

väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56
Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona),
trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu
účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona).

Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu obvinenému pod minimálne
povolenú výmeru trestu ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu pri odstupňovateľných
druhoch trestov (odňatia slobody, domáceho väzenia, povinnej práce, peňažného trestu, zákazu
činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia).

Uložením takého druhu trestu, ktorý zákon nepripúšťa, sa rozumie uloženie takých trestov, ktoré popri

sebe nemôžu byť uložené - § 34 ods. 7 Trestného zákona, ale aj napríklad uloženie trestu zákazu pobytu
za nedbanlivostný trestný čin - § 62 ods. 2 Trestného zákona, uloženie trestu vyhostenia občanovi
Slovenskej republiky - § 65 ods. 1 Trestného zákona alebo „podmienky na podmienku“ - § 49 ods. 2
Trestného zákona, či dokonca takého druhu trestu, ktorý v trestnom zákone vôbec nie je uvedený - trest
pokánia a podobne.

Z obsahu posudzovaného dovolania vyplýva, že obvinená namieta postup krajského súdu spočívajúci
v nepriznaní mimoriadneho zníženia trestu, ku ktorému dospel okresný súd, resp. v nedostatočnom
odôvodnení záveru o nesplnení podmienok na jeho použitie. Tým obvinená v podstate namieta
neaplikovanie mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa

§ 39 Trestného zákona.

Ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona stanovuje, že ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadomnapomerypáchateľamázato,žebypoužitietrestnejsadzbyustanovenejtýmtozákonombolo
pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho

trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že krajský súd sa s otázkou použitia § 39 Trestného zákona
náležite a presvedčivo vysporiadal na stranách 10 až 12 napadnutého rozsudku a dostatočne odôvodnil,
prečo v posudzovanej veci neboli splnené zákonné predpoklady na mimoriadne zníženie trestu, keď

poukázal na to, že samotné vyhlásenie obvinenej o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
urobené až po vyvinutí dôkaznej situácie, nemôže samo o sebe odôvodňovať použitie mimoriadneho
zníženia trestu.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (ako ani žiaden z dovolacích dôvodov

v zmysle prvého odseku § 371 Trestného poriadku) nie je naplnený tým, že obvinenej nebol uložený
trest za použitia § 39 Trestného zákona, v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný. Pokiaľ
totiž súd vymeral trest v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo
trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.
Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona preto nezakladá žiadny dovolací dôvod (R 5/2011).

K námietke obvinenej, že uložený trest odňatia slobody je neprimerane prísny z dôvodu nepriznania
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, ktorú obvinená odôvodňuje svojím
vyhlásením o vine a tvrdenou súčinnosťou pri objasňovaní trestnej činnosti, najvyšší súd uvádza
nasledovné:

Otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne) existencie poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností
je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacím súdom v prípade, ak tento koná na
podklade dovolania podaného obvineným podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Opak by platil
v prípade, ak by súd vo výroku dovolaním napadnutého rozhodnutia síce konštatoval danosť niektorej z

týchto okolností, avšak v rozpore s týmto záverom by ju nevzal do úvahy pri ukladaní trestu (pri úprave
výmery trestnej sadzby podľa § 38 ods. 2 až 4 Trestného zákona). Len v takom prípade (a za súčasného
splnenia podmienky podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku) by označené pochybenie mohlo zakladaťnaplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne použitie iného
hmotnoprávneho ustanovenia - R 18/2015). Takáto situácia v predmetnej veci nenastala.

Z vyššie citovaného R 18/2015 vyplýva, že dovolací súd nemôže zasahovať do právoplatného rozsudku
súdu nižšieho stupňa, pokiaľ ten pri určení druhu trestu a jeho výmery riadne zohľadní ustálený pomer
a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a rozhodne v súlade s § 38 ods. 2 Trestného
zákona.

Súhrnne povedané, dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného zákona je naplnený len
podľa jeho explicitného (výslovného) znenia a netýka sa primeranosti výmery uloženého druhu trestu,
ak ide o trest, ktorého uloženie zákon v konkrétnej procesnej situácii pripúšťa a tento bol uložený v
rámci zákonom ustanovenej výmery. Skôr vyjadrené platí aj ,,naopak“ (vice versa) - dôvodom dovolania
podľa naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku je len uloženie trestu mimo zákonom
ustanovenej trestnej sadzby, alebo uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný

čin nepripúšťa (R 86/2015).

Krajský súd rozhodoval na základe zistenia vyrovnaného pomeru poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej
vo vyhlásení viny obvinenej a oľutovania trestného činu a priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v tom, že
už bola za trestný čin odsúdená. Napokon, pri správnom zohľadnení všetkých okolností bol obvinenej

krajským súdom uložený trest na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby v zmysle § 172
ods. 2 Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022 s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods.
2, § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona účinného do 30. apríla 2022 vo výmere desať rokov.
V preskúmavanej trestnej veci bol teda obvinenej uložený taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za
trestný čin, z ktorého bola uznaná za vinnú, pripúšťa.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ako ani
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nie sú naplnené tým, že obvinenej bol
uložený trest v ňou subjektívne pociťovanej neprimeranej výške. Pokiaľ krajský súd správne aplikoval
príslušné ustanovenia Trestného zákona upravujúce ukladanie trestu, tak ako je tomu v posudzovanej

trestnej veci obvinenej Z. Š. a trest jej následne vymeral v rámci zákonom upravenej trestnej sadzby,
nemožno tvrdiť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku),
ani že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo že bol uložený taký druh
trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku).

Nad rámec uvedených úvah považuje najvyšší súd za potrebné osobitne sa vysporiadať aj s
argumentáciou obvinenej, ktorá na podporu svojej námietky neprimeranej prísnosti uloženého trestu
poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj
55/2016, z 27. júna 2017. Obvinená z tohto stanoviska vyvodzuje záver o povinnosti súdu priznať jej

popri poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. n) Trestného zákona, a to na základe prijatia jej vyhlásenia o vine. Takto prezentovaný výklad však
nezodpovedá obsahu ani záverom uvedeného stanoviska, ktoré rieši podmienky, za ktorých je možné
zohľadniť poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona popri priznaní sa páchateľa. K
uvedenej právnej otázke trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenom

stanovisku uvádza nasledovný záver, a síce: „Súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou
a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu - objasňovanie ( v zmysle zistenia skutkového
stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto
samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného
zákona“. Tento záver je ďalej odôvodnený nasledovne: „Priznanie sa je teda (za ďalej uvedených

okolností) poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Aby bolo možné zohľadniť v
prospech páchateľa (procesne ako obvineného) aj poľahčujúcu okolnosť podľa písmena n) naposledy
označeného ustanovenia, musí k samotnému priznaniu sa pristúpiť uvedenie údajov, ktoré umožňujú
vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, o účasti ďalších osôb na jeho spáchaní, poprípade
aktívna účasť obvineného na iných dôkazných úkonoch, než je jeho výsluch (rekonštrukcia, vyšetrovací

pokus, previerka výpovede na mieste činu). Taká súčinnosť musí byť poskytnutá orgánom prípravného
konania, nakoľko už tie musia objasniť čin (a to aj procesným dokazovaním, vedeným v zmysle § 2
ods. 10 Trestného poriadku, nie len ´operatívne´) do tej miery, aby mohla byť podaná obžaloba alebo
návrh na schválenie dohody o vine a treste (samozrejme, obžaloba ani za týchto okolností nemusí vsúdnom konaní uspieť, čo nie je na účel stanoviska potrebné bližšie rozoberať). Súd potom prejednáva
vec ako spor medzi obžalobou a obhajobou, podľa zásad kontradiktórneho procesu, aj keď v aktuálnej
právnej úprave sčasti modifikovaných, najmä možnosťou súdu vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli

(§ 2 ods. 11 Trestného poriadku). Zdvojené (ďalšie) použitie určitej (faktickej) okolnosti ako (právne)
poľahčujúcej (alebo priťažujúcej) okolnosti je teda podmienené určitým obsahovo - novým prvkom, ktorý
presahuje podstatu prvého z oboch posúdení - aktuálny príklad je uvedený vyššie (alebo musí ísť o dve
rôzne faktické okolnosti).“

Keďže v predmetnej veci nedošlo zo strany obvinenej k takto kvalifikovanej súčinnosti s orgánmi činnými
v trestnom konaní, akú predpokladá § 36 písm. n) Trestného zákona v zmysle citovaného stanoviska,
nebolo možné túto poľahčujúcu okolnosť v jej prospech priznať.

Zo skôr prezentovaných skutočností nachádzajúcich sa vyššie v konštatačnej časti aktuálneho
uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že dovolacie námietky obvinenej sú v celom rozsahu nedôvodné a

vecne nesúvisiace. Je totiž vylúčené, že by obvinenej bol uložený trest mimo zákonom uloženej trestnej
sadzby, resp. taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa [ako predpokladá
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku]. Zostáva zopakovať, že krajský súd
uložil obvinenej trest odňatia slobody vo výmere, ktorá je plne v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného zákona, čo v žiadnom prípade nepredstavuje pochybenie hmotnoprávnej, resp. procesnej

povahy (a tobôž nenapĺňa v naznačenom kontexte žiaden dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 a nasl.
Trestného poriadku).

S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci obvinenej nemožno
konštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.