Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 3, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 63Ek/3138/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125456806
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125456806.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 v konaní zast.: JUDr. Katarínou Hegedüsovou, advokátkou so
sídlom Majerníková 3/A, 841 05 Bratislava proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX/XX, XXX XX B. – mestská časť Šaca, o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 136,62 EUR
s príslušenstvom a trov exekučného konania, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 63Ek/3138/2025 zo dňa 29. decembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 63Ek/3138/2025 zo dňa 29. 12. 2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Ek/3138/2025 zo dňa 29. 12. 2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 29.12.2025 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyššou súdnou úradníčkou uznesenie
podsp.zn.63Ek/3138/2025,ktorýmzamietolnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúciepodľa§53ods.
3 písm. f) bod 1 bod 4 Exekučného poriadku a súčasne oprávnenému nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnila ustanoveniami § 9 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. o
ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“),
§ 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. f), ods. 4, § 199d ods. 1 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych
exekútorochaexekučnejčinnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“),
§ 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len "Zákon
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní"), § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom konaní"), § 52 ods. 1, 2, 3, 4,
§ 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
a s poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a s poukazom na uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 3Cdo
122/2011 zo dňa 09.02.2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 a 3MCdo 20/2008 ako aj
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011 a sp. zn.

IV ÚS 78/2011. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie
doručeným súdu dňa 28.11.2025 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 136,62 Eur
na základe exekučného titulu - Rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 12916/14 zo dňa 14.11.2014,
ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO.: 35 922 761, v konaní s ustanoveným rozhodcom
D. E. F., a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.12.2014 a vykonateľnosť dňa 05.01.2015 (ďalej

len „rozhodcovský rozsudok“). Vychádzajúc z podaného návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
exekučný súd konajúc vyššou súdnou úradníčkou považoval za nesporné, že oprávnený navrhujevykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože
predmetom rozhodcovského konania bol spor zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný
dňa 10. 12. 2012 a ktorú vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko povinný bol v zmluve

identifikovaný menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu a rodným číslom. Súčasne z označenia
povinnéhovzmluve,anizožiadnehoustanoveniazmluvyoúverenevyplynulo,žebyjupovinnýuzatváral
v súvislosti s predmetom svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Poukázal na to, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu
vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku či sú

kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j.
či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa
osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že

nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu spočíva v tom, že v prípade, ak sa
exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore,
exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa
osobitných predpisov (najmä podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v prípade

rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej pred 01. 01. 2015 a neskôr podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o
spotrebiteľskomrozhodcovskomkonaní)ačispotrebiteľskýrozhodcovskýrozsudokbolvydanýorgánom
s právomocou na jeho vydanie. Vzhľadom na uvedené a po preskúmaní veci vyššia súdna úradníčka
ďalej skonštatovala, že keďže rozhodcovská doložka mala byť uzavretá dňa 10. 12. 2012 (ku dňu
uzatvorenia zmluvy o úvere), v zmysle prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.

z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015
spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia, exekučný súd tak posudzoval platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014. V
zmysle citovaných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na
platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej formy,

pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave
formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka

písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2
Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011). Podľa názoru súdu je však uzatvorenie Rozhodcovskej zmluvy, ako
podmienka uzatvorenia Zmluvy, ktorú oprávnený používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého
počtu, pre neurčitý okruh spotrebiteľov, neprijateľnou podmienkou. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky
neboli splnené a povinný nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o úvere, ani rozhodcovskej
zmluvy, nemožno považovať rozhodcovskú zmluvu za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne.
Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že povinný (t.j. spotrebiteľ) v skutočnosti ešte

pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v
mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti v zmysle §-u 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Následne neplatná rozhodcovská
zmluva nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto takto
vydaný rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľný, čoho následkom je, že nemôže byť ani

exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Vychádzajúc
z takto zisteného skutkového stavu, súd konajúc vyššou súdnou úradníčkou návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 bod 4 Exekučného poriadku preto zamietla
a zároveň oprávnenému nepriznala nárok na náhradu trov exekučného konania.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
sťažnosť a navrhol, aby súd podľa ustanovenia § 250 CSP napadnuté uznesenie zrušil. Svoju
sťažnosť odôvodnil tým, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na to, že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzioprávneným a povinným, je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania
alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu podľa oprávneného rozhodcovská zmluva nevyžaduje

od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol, že
v zmysle rozhodcovskej zmluvy článku II – predmet zmluvy v bode 1 sa uvádza: Zmluvné strany sa
dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským
súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) alebo pred príslušným
všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Z

uvedeného vyvodil, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a povinný sa má možnosť v
prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Pri svojej argumentácii poukázal napr. na rozsudok
Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV.,
sp. zn. 12Cb/114/2014-104 zo dňa 16.3.201. Súčasne oprávnený uviedol, že podľa odbornej literatúry
rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu

možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo
rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
(Magál, M. – Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č.
4, s. 616 a nasl.). Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní
svoje právo. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na

uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na
predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú
predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods. 2 ZoRK upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku,
rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených otázkach podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní. Oprávnený tiež pri svojej argumentácii poukázal napr. na rozhodnutie Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 13.11.2017, sp. zn. 2Er/1464/2015, kde bolo citované z rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE/297/2017 zo dňa 24.08.2017. Zopakoval, že povinný má teda
kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V
prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie

stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14
ods. 2 ZoRK upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom
neupravených otázkach podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnaké postavenie
účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie
rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov,

podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým
dôkazom druhej strany. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo
súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Zopakoval, že rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí
prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku,
ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby,

návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany. Ak ide
o rozhodovanie na Stálom rozhodcovskom súde pri ustanovení rozhodcov sa vychádza z rokovacieho
poriadku súdu, pokiaľ sa strany nedohodli na osobe rozhodcu. Problémy pri ustanovení rozhodcov
vznikajú, ak strany uzavreli len rozhodcovskú doložku, v ktorej riešili okruh majetkových sporov, ktoré sa
budú podľa vzájomnej dohody rozhodovať v rozhodcovskom konaní a o otázke ustanovenia rozhodcov

neuzavreli žiadnu dohodu. V rozhodcovskej zmluve by sa preto mali dohodnúť na spôsobe ustanovenia
rozhodcov, za podmienky ak sa nevedia dohodnúť na konkrétnej osobe rozhodcu. Tomu chcel veriteľ
predísť, a preto navrhol rozhodcu, s ktorým mohol a nemusel dlžník súhlasiť. V prípade, že obe
strany rozhodcovskú doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím podpisom vyslovili súhlas
s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v rozhodcovskej doložke/zmluve. Sporová

strana mohla už pri podpise rozhodcovskej doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného
rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Ak bola rozhodcovská doložka
alebo zmluva jasne a určite formulovaná aj s uvedením mena rozhodcu a podpísaná zástupcami oboch
strán, každá z nich mala možnosť vzniesť námietky voči uvedenej osobe rozhodcu. V takomto prípade
sa domnievame, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní pri menovaní osoby

rozhodcu,lebodruhástranasarozhodlaslobodneopodpísanídoložkyamalamožnosťvyjadriťnesúhlas
s jej menovaním. Ak by mal predsa len odporca, v tomto konaní povinný pochybnosti o stanovenou
rozhodcovi a domnieval sa, že ide o sudcu, ktorý rozhoduje zaujato a nespravodlivo, mohol podať
námietku predpojatosti. V takomto prípade môže každá strana použiť postup podľa § 9 ZoRK a vzniesťnámietku predpojatosti voči rozhodcovi, o ktorých sa dozvedela buď z oznámenia rozhodcu o vzťahu
k veci alebo k stranám, alebo z iných dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po ustanovení rozhodcu. Mal
možnosť tak urobiť v žalobnej odpovedi, nakoľko v každom a jednom prípade je zasielaná výzva na

žalobnúodpoveď.Otázkourozhodcovskejzmluvybolaajdohodaospôsoberozhodcovskéhokonania,či
sa uskutoční formou ústneho pojednávania, alebo bude mať formu písomného konania. Zmluvné strany
si síce dohodli písomné konanie, čo však nevylučovalo aby sa konanie uskutočnilo ústnou formou, ak
o to jedna zo strán požiada. V tomto prípade takáto žiadosť, ani námietky voči forme konania podaná
nebola. Napriek tomu, rozhodca je však povinný vykonať navrhnuté dôkazy aj v prípade písomného

konania a riadne odôvodniť, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nepovažuje za potrebné uskutočniť
Oprávnený odmieta akékoľvek argumenty, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola
individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej
zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku
neprijateľnú v zmysle naznačovanom povinným. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu
má dlžník/klient (v tomto prípade povinný) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo

nie. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.
j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou
o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym
konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka)
alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná).

Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva.
Podľa ustanovenia § 19 ZoRK podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky, ako
keby bola žaloba podaná na súd. Po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a
rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom. Znamená to teda prekážku litispendencie
pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Podľa § 106 ods.

3 OSP ak sa rozhodcovské konanie začalo skôr, než došlo k súdnemu konaniu, preruší súd konanie
o neexistencii, neplatnosti alebo zániku zmluvy až do doby, než sa v rozhodcovskom konaní rozhodne
o právomoci alebo vo veci samej. Takýmto záverom nie je naviac vôbec dotknuté právne postavenie
spotrebiteľa. Ten má predsa možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z
titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní.

Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania
okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva v čase
jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom
alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Oprávnený
je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych predpisov

(v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy) a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.
Oprávnený si navyše dovoľuje konštatovať, že prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej
úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o
poskytnutí spotrebiteľského úveru (avšak oprávnený popiera, že by sa v danom prípade jednalo o
spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch) vyplýva jednoznačne

z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001
Z.z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v) Zákona
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v
znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o
spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o

spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup
na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Platné a účinné ustanovenia
týkajúcesaspotrebiteľskýchúverovsúvovzťahukprávnejúpravespotrebiteľskýchzmlúvvObčianskom
zákonníku (aj keď ani táto zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje) nielen lex specialis, ale aj
lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Medzi oprávneným a povinným bola v

predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene
od samotnej Zmluvy o úvere. Zároveň oprávnený poukazuje, že povinný svojím podpisom zo dňa
10.12.2012 vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred
uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Povinný
svojím podpisom ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle súhlasil s uzavretím. Vzhľadom

na vyššie uvedené skutočnosti má Oprávnený za to, že rozhodcovskou zmluvou bola platne založená
právomocRozhodcovskéhosúdu,apretoajrozhodnutie,ktorébolovýsledkomrozhodcovskéhokonania
má povahu Exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť).4. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

5. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

6. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

9. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

10. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

11. Preskúmaním sťažnosti oprávneného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel súd k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná

a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.

12. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie (tzv.
repodaj) doručeným súdu dňa 28. 11. 2025 domáhal od povinného vymoženia peňažnej pohľadávky
vo výške 136,62 EUR s príslušenstvom a trov exekučného konania na základe exekučného titulu -

Rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 12916/14 zo dňa 14.11.2014, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd,
zriadenýspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.,sosídlomKarloveskérameno8,84104Bratislava
pred rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu aj
predmetný rozhodcovský rozsudok, Upovedomenie o zastavení starej exekúcie sp. zn. EX 24913/23
zo dňa 21.05.2025, Oznámenie o ukončení starej exekúcie sp. zn. EX 24913/23 zo dňa 11.08.2025,

ako aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, Zmluvu o úvere č. 900401145 zo dňa 10.12.2012
a Rozhodcovskú zmluvu zo dňa 10.12.2012. Následne vyššia súdna úradníčka vydala napadnuté
uznesenie.

13. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.

Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

14. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa
exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1.
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského
rozhodcovskéhokonaniazapísanývzoznamerozhodcovoprávnenýchrozhodovaťspotrebiteľskéspory,

3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom,
ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.

15. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o Spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodcovská

zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

16. Podľa § 73 ods. 4 zákona č. 335/2014 Z.z. o Spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, na základe
rozhodcovskej zmluvy uzavretej pred 1. januárom 2015 môže spor spĺňajúci podmienky podľa tohtozákona po 1. januári 2015 rozhodovať len rozhodca v konaní pred stálym rozhodcovským súdom, ktorí
spĺňajú podmienky podľa tohto zákona.

17. Podľa § 73 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z.z. o Spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodcovská
zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom uzavretá pred 1. januárom 2015 odkazujúca na
rozhodovanie pred stálym rozhodcovským súdom podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014
zakladá právomoc stáleho rozhodcovského súdu zriadeného podľa tohto zákona, ak bol zriaďovateľ
stáleho rozhodcovského súdu podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014 v čase podávania

žiadosti členom zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu podľa tohto zákona (ďalej len "nástupnícky
stály rozhodcovský súd"). Členmi zriaďovateľa nástupníckeho stáleho rozhodcovského súdu musia byť
v čase podávania žiadosti aspoň traja zriaďovatelia stálych rozhodcovských súdov, ktorí vykonávali
činnosť aspoň 24 mesiacov pred účinnosťou tohto zákona, ak nejde o zriaďovateľa, ktorý má podľa
osobitného predpisu povinnosť zriadiť a na vlastné náklady udržiavať stály rozhodcovský súd.

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
uzavretia rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.

19. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia

rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli.

20. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
uzavretia rozhodcovskej zmluvy, nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť
vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej
v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je

rozhodcovská zmluva podľa § 3.

21. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „Občiansky zákonník“/, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

22. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

23. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

25. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

26. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

27. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.28. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

29. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

30. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky dospel k záveru, že vyššia

súdna úradníčka správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnila, preto sudca sa v danej právnej veci v
celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

31. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku

definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako
spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej
charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na

dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.

32. V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v
postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní
skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského

súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej zmluvy s vnútroštátnymi predpismi v oblasti
verejného poriadku, ako tiež musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s
článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok 6 ods.1 tejto smernice má kogentnú povahu.

33. Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení

Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území vrátane smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

34. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory,
ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú

v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako
aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy,
ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v

neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Okrem iného súd
uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská zmluva mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na
všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

35. V danej veci ešte súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza, že dojednania ohľadom
rozhodcovskej zmluvy vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa (povinného), keďže toto
dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Teda iba v prípade, že by
bola rozhodcovská zmluva so spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v
prípade, ak by spotrebiteľ mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda

i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská zmluva je dojednaná platne.

36. Rovnako súd zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej zmluvy, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia povinným na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky
automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd, ako tomu bolo i v

tomto prípade. Uvedené vyplýva aj z článku II. bod 1 rozhodcovskej zmluvy v ktorej sa uvádza, „že
všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 900401145 uzatvorenej dňa 10.12.2012, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek
zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporovo jej platnosť výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa

vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže
do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca
ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu; b) pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).“
Ďalej podľa bodu 2: „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku
zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu
založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.“

37. Sudca prvej inštancie dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská zmluva, spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Napriek tomu,

že táto bola v danom prípade uzavretá na samostatnej listine a teda na prvý pohľad sa táto môže javiť
ako individuálne dojednaná, podľa názoru sudcu táto nielenže nebola dojednaná individuálne, ale bola
uzavretá v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa, ktorého motiváciou bolo uzavrieť úverovú zmluvu, čo
mohlo mať za následok, že jeho vôľa uzavrieť súčasne aj rozhodcovskú zmluvu mohla byť podstatne
ovplyvnená. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom,

na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba
medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej
praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy
aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek
spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do

takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predkladajúca
prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Rozhodcovská doložka nebola,
napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Predmetná rozhodcovská zmluva v čl. II. bod 2 obsahuje
neprijateľné dojednanie z dôvodu, že vylučuje právo zmluvnej strany podať žalobu na všeobecný
súd potom, čo jedna zo zmluvných strán podá žalobu na Stály rozhodcovský súd. Rovnako je súdu

aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že práve dodávateľ - oprávnený, je ten, ktorý si uplatňuje
nároky z úverových zmlúv podaním žaloby na Stálom rozhodcovskom súde, v dôsledku čoho fakticky
odníma právo spotrebiteľovi - povinnému domáhať sa svojich práv zaručených článkom 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky na všeobecnom súde. Sudca v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že z
rozhodcovskej zmluvy vôbec jasne nevyplýva, v akom rozsahu a akou osobou bol spotrebiteľ - povinný

poučený adekvátne o následkoch uzavretia tejto rozhodcovskej zmluvy. Aj podľa názoru sudcu obsah
tejto rozhodcovskej zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie
takejto zmluvy v spotrebiteľskom právnom vzťahu je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa.

38. Podľa názoru sudcu predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, keďže celý postup od
rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si
vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy.

Sudca výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej zmluvy považuje za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, nakoľko oprávnený žiadal
vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
(neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný, pričom rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, súd obsadený

vyššou súdnou úradníčkou správne uvedený návrh na vykonanie exekúcie v zmysle §-u 53 ods. 3 písm.
f) bod 1 bod 4 Exekučného poriadku zamietol ako celok.39. Obdobne Najvyšší súdu SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je
povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri
postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

40. Čo sa týka poukazovania oprávneného na rozhodnutia, v ktorých súdy akceptovali argumenty
oprávneného ohľadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, konkrétne s poukazom na rozsudok Okresného
súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015, rozsudok Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV., sp.
zn. 12Cb/114/2014-104 zo dňa 16.3.201, či uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

13.11.2017, sp. zn. 2Er/1464/2015 k tomuto súd poznamenáva, že ide o rozhodnutia záväzné len v
tých konkrétnych konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra okresných, prípadne krajských
súdov nie je v Slovenskej republike záväzným prameňom práva. Žiadny právny predpis explicitne
neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
vydaným v inej veci a tobôž nie rozhodnutím krajského súdu. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú

pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je
povinnýsudarešpektovať.VšeobecnezáväznésúajrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRvydanévkonanío
súlade právnych predpisov podľa čl.125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva
je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe
návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej veci. Žiadny právny
predpis teda explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci
opravného konania). Súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej

sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych predpisov. Navyše nejedná sa
o konštantnú judikatúru predkladanú zo strany oprávneného, keď napr. Krajský súd v Nitre v neskoršom
rozhodnutí sp.zn. 7CoE/217/2016 zo dňa 31.08.2017, tiež 11CoE/251/2017 zo dňa 21.11.2017 dospel
k opačným právnym záverom.

41. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

42. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd
sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

43. O trovách konania v časti rozhodovania o podaných sťažnostiach oprávneného rozhodol súd podľa §

262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podaných sťažnostiach neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu. Vzhľadom na skutočnosť, že
konanie o podaných sťažnostiach sa skončilo zamietnutím sťažností oprávneného, nakoľko tento nebol
v uvedenej časti konania úspešný, a preto súd rozhodol tak, že oprávnenému nárok na náhradu trov
exekučného konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).