Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/44/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206404
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:2513206404.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P.. X. B., narodeného XX. P.J. XXXX, X., L.. Š.V.
X, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,
Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 37C/13/2018, o dovolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v

Trnave z 15. novembra 2023 sp. zn. 10Co/140/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolania o d m i e t a.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 37C/13/2018-295

z 10. augusta 2022 v prvom výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 eur (20
000 eur z titulu nezákonnej väzby a 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné stíhanie) do
troch dní od právoplatnosti rozsudku; v druhom výroku žalobu vo zvyšku zamietol; v treťom výroku
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“), čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl.

36ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,§1ods.1a2,§5ods.1a2,§18,§20,§22zákonač.58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), § 17, § 27 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 5 ods. 1 a 2, § 6 zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 215/2006 Z. z.“), § 12 ods. 1 a 2, § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 274/2017
Z. z.“), § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“).

1.1. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody vo

výške 1 803,81 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 eur z dôvodu nezákonného
rozhodnutia o väzbe a uznesenia o vznesení obvinenia. Po potvrdení prvého, zamietajúceho rozsudku
odvolacím súdom v časti týkajúcej sa náhrady škody a odmietnutí dovolania Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zostal predmetom konania už len nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že uznesením Okresného úradu
vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OÚV-415/TT-99 z 9. septembra 1999 bolo voči žalobcovi vznesené

obvinenie za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a uznesením Okresného súdu Trnava
sp. zn. Tpr 121/99 zo 14. septembra 1999 bol žalobca vzatý do väzby, z ktorej bol prepustený naslobodu uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. Pv 897/99-85 z 9. decembra 1999 (celkový čas
strávený vo väzbe bol 88 dní). Obvinenie sa týkalo údajnej spolupráce s páchateľom trestnej činnosti,
ktorého žalobca ako advokát zastupoval a ktorému mal žalobca pomáhať vynášaním „motákov“ z väzby.

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 z 3. mája 2010 bol žalobca oslobodený z
dôvodu, že nebolo preukázané, že trestný čin spáchal obžalovaný. Odvolanie proti oslobodzujúcemu
rozsudku okresná prokuratúra vzala späť a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. mája 2010.

1.2. Súd prvej inštancie prihliadal osobitne na žalobcov status advokáta, ktorého sa vzatie do väzby

dotklo s ohľadom na jeho profesiu. Za primeranú súd považoval náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu
vo výške 20 000 eur a za viac ako desať rokov trvajúce trestné stíhanie náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 10 000 eur. Dospel k záveru, že rodinné, priateľské či pracovné vzťahy žalobcu sa mohli v priamej
príčinnej súvislosti s väzbou a trestným stíhaním dočasne narušiť, avšak boli takmer všetky napravené.
S manželkou ukončili spolunažívanie, nebolo ale podľa názoru súdu prvej inštancie preukázané, že k
tomu došlo v dôsledku vzatia žalobcu do väzby resp. jeho trestného stíhania. Žalobca nemal zastavený

či prerušený výkon povolania advokáta, obnovil zastupovanie klientov, podnikal aj po prepustení z väzby,
v priebehu trestného stíhania. Súd prvej inštancie potvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním opustilo
žalobcu viacero klientov, ušlý zisk z dôvodu skončenia tejto spolupráce bol však uplatniteľný ako súčasť
materiálnej škody.

1.3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“).Vzmyslezásadyúspechusúdprvejinštanciepriznalúspešnémužalobcovináhradutrovvplnom
rozsahu, keďže zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy
súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť

žalobou uplatneného nároku.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolania žalobcu i žalovanej rozsudkom z 15.
novembra2023sp.zn.10Co/140/2022rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastiprvéhovýrokuo
uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a v napadnutej časti druhého výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby potvrdil; v časti prvého výroku text
v zátvorke „(20 000 eur z titulu nezákonnej väzby a 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy za nezákonné
stíhanie)“ zrušil; v časti tretieho výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobca má voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu trov (predchádzajúceho)
odvolacieho konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy; žalovaná má

voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o náhradu škody 1 803,81 eura a na náhradu trov
(predchádzajúceho) odvolacieho konania o náhradu škody 1 803,81 eura v plnom rozsahu. Ďalšími
výrokmi priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania o náhradu
nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy; priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na
náhradu trov dovolacieho konania o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy;

nepriznal žalovanej voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania o náhradu škody 1 803,81 eura.

2.1. S poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 24. januára
2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016 odvolací súd konštatoval, že vedenie trestného stíhania na základe
nezákonného uznesenia bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo

zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na článok 46 ods. 3 ústavy právo na náhradu
nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, ak jej táto ujma vznikla v príčinnej súvislosti s vedením
trestného stíhania. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby, táto náhrada je ako nárok
založená priamou aplikáciou článku 5 ods. 5 Dohovoru a v súlade s rozhodnutiami Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Wassink proti Holandsku, Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku (obdobne

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 177/2005, Rc 13/2009).

2.2. Vzhľadom k tomu, že nosná odvolacia argumentácia oboch strán sporu sa týkala výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, odvolací súd uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že trestné
stíhanie žalobcu a v rámci neho aj väzba, ktoré je potrebné posudzovať komplexne, zasiahlo do jeho

osobnostných práv, bezúhonnej povesti a fungujúcej rodiny, znížilo jeho dôstojnosť a malo negatívny
dopad na súkromný život žalobcu a jeho pracovné uplatnenie. Na druhej strane však neboli preukázané
následky ujmy závažnejšieho rozsahu, resp. niečo, čo nebýva obvyklým následkom odôvodňujúcim
priznanie náhrady ujmy vyššou sumou, než ktorá bola napadnutým rozsudkom priznaná. V dôsledkutoho považoval odvolací súd náhradu nemajetkovej ujmy, priznanú súdom prvej inštancie, za adekvátnu.
Z výpovedí syna a dcéry žalobcu vyplývalo, že rodina žalobcu prestala fungovať dovtedajším spôsobom,
napätie a záťaž v rodinných vzťahoch v dôsledku vzneseného obvinenia pokračovali aj po prepustení

žalobcu z väzby a vzbudzovali u žalobcu a jeho rodiny obavy z budúcnosti. V okresnom meste bola
situácia okolím (laickou i odbornou verejnosťou) preberaná a rodina dopytovaná. Svedok Š. potvrdil, že
v rodine nastali finančné problémy, s ktorými pomohol peňažnou pôžičkou. Výpoveďami svedkov boli
preukázané konkrétne negatívne dopady trestného stíhania v osobnostnej sfére žalobcu, a to v oblasti
rodinných, spoločenských, ako i pracovných vzťahov. Žalobca prestal vykonávať spoločnú advokátsku

prax a v súvislosti s trestným stíhaním ho opustilo viacero klientov, nedošlo však k jeho úplnému
kariérnemu prepadu, nemal zastavený či prerušený výkon povolania a obnovil i zastupovanie klientov.

2.3. Odvolací súd uviedol, že celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30 000 eur
zohľadňuje osobitosť trestného stíhania žalobcu v súvislosti s výkonom jeho advokátskeho povolania,
keď dobrá povesť je základnou podmienkou výkonu tohto povolania. Dĺžka trestného stíhania bola

výrazne neprimeraná (vyše desať rokov), pričom žalobca svojim správaním k dĺžke trestného stíhania
neprispel. Dĺžka trestného stíhania predstavuje jedno z kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť pri určení
výšky nemajetkovej ujmy (rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, sp. zn. II. ÚS 568/2017,
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3589/2022, ako aj rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 5MCdo/7/2010, 5MCdo/18/2010). V dôsledku dĺžky trestného stíhania považoval odvolací

súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 30 000 eur za primeranú a zodpovedajúcu
všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti, hoci súdom prvej inštancie osobitne odôvodňovaná
nebola. Podľa odvolacieho súdu bolo prihliadané aj na to, že samotné držanie vo väzbe má už z
povahy veci negatívne dopady na slobodu pohybu, zasahuje do práva na súkromie, do slobody a
dôstojnosti dotknutej osoby. Aj v prípade žalobcu väzba negatívne pôsobila na jeho psychický stav a

spôsobovala následky, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní (trápenie, úbytok na váhe, psychická záťaž,
dezorientácia, náhle zhoršenie zdravotného stavu v CPZ, zvýšený tlak). S väzbou súvisel aj zásah do
právanasúkromiearodinnýživot.Vzhľadomnapriznanúvýškunáhradynemajetkovejujmynebolipodľa
odvolacieho súdu opodstatnené námietky, že uvedené negatívne dopady neboli zohľadnené. Obdobne
boli vyhodnotené tiež argumenty o negatívnych dopadoch v očiach odbornej verejnosti (narážky na

väzbu žalobcu v justičnom prostredí a pod.), ale aj v oblasti spoločenskej povesti v dôsledku medializácie
prípadu.

2.4. Odvolací súd poukázal na skutkovo a právne podobný prípad, preskúmavaný ústavným súdom v
náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016, v ktorom išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného

uznesenia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe, vydaných za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.
(trestné stíhanie trvalo 55 mesiacov a väzba takmer 3 mesiace), kde bola poškodenému príslušníkovi
policajného zboru priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 35 000 eur spolu za väzbu a trestné stíhanie. V
uvedenom prípade ústavný súd dospel k záveru, že priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nebolo možné
považovať za neadekvátnu, a to aj s odkazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn.30Cdo2357/2010avňomuvedenúkomparáciurozhodovacejpraxeESĽPasúdovinýcheurópskych
štátov, ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 eur za mesiac jej trvania
a odškodnenie zostávajúcich mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 eur za mesiac. Odvolací
súd považoval za významné, že v aktuálnej veci bol dopad v pracovnej sfére žalobcu menší než v
porovnávanejveciposudzovanejústavnýmsúdom,avšaknadruhejstraneišlootrestnéstíhanieaväzbu

advokáta a dĺžka trestného stíhania bola dvojnásobne dlhšia.

2.5. Aj pri porovnaní s náhradou priznávanou obetiam násilných činov, i s morálnou škodou spôsobenou
trestným činom sexuálneho násilia, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa odvolacieho súdu
spĺňa atribút primeranosti. Zohľadnenie judikatúry ESĽP znamená zohľadnenie jednotlivých kritérií

a mantinelov pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy, aby v obdobných prípadoch bola náhrada
nemajetkovej ujmy rozumne primeraná utrpenej ujme, zohľadňujúc náhradu priznávanú v iných
obdobných prípadoch, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez závažných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy.
Za zohľadnenie judikatúry ESĽP alebo dovolacieho súdu však nemožno považovať mechanické

porovnávanievýpočtovprepočítanímpriznanejvýškyzadeňväzbyalebotrestnéhostíhania,keďžetomu
bránia osobitné okolnosti prípadu, ktoré sú vždy rozhodujúce. Na základe mechanického porovnávania
preto nemožno argumentovať namietaným odklonom od ustálenej praxe dovolacieho súdu, ktoránestanovuje jednotnú výšku odškodnenia, ale zdôrazňuje potrebu vyrovnať sa s rozsahom odškodnenia
v iných obdobných veciach a zohľadniť aj iné právne predpisy upravujúce odškodnenie.

2.6. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd argumentáciu žalovanej, že nebol aplikovaný zákonný
limit upravený ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. K tomu poukázal na závery ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, podľa ktorých limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno
aplikovať na prípady, keď nezákonné uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom
nadobudnutia jej účinnosti. Napokon odvolací súd uviedol, že neboli dôvody vo výrokovej časti uvádzať

doplňujúci text v zátvorke, ktorý patrí do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, preto text v zátvorke
obsiahnutý vo výroku rozsudku zrušil.

2.7. Výroky o trovách konania odôvodnil odvolací súd ustanoveniami § 396 ods. 1 a 3, § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP. Uviedol, že argumentácia žalovanej v časti o náhrade trov konania bola čiastočne
opodstatnená, keďže predmetom konania okrem náhrady nemajetkovej ujmy, bol aj nárok na náhradu

majetkovej škody vo výške 1 803,81 eura. Vznikol preto dôvod na rozhodnutie o náhrade trov konania
osobitne vo vzťahu ku každému uplatňovanému nároku. Nedôvodnou bola ale odvolacia argumentácia
žalovanej týkajúca sa pomeru úspechu v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd zdôraznil,
že v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože ho

nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckej činnosti. Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo
zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná. Riešenie spočíva v tom, že žalobca má
právo na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy. Pokiaľ išlo o trovy odvolacieho
konania, žalobca podal odvolanie aj v časti náhrady materiálnej škody vo výške 1 803,81 eura, v

ktorej nebol úspešný, preto úspešnej žalovanej priznal v tejto časti nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Keďže žalovanej v predchádzajúcom dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd
jej náhradu trov dovolacieho konania náhradu materiálnej škody nepriznal. Naopak vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy bol žalobca úspešný v prvoinštančnom, odvolacom aj dovolacom konaní, preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov z prisúdenej sumy.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca z dôvodov podľa § 420
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky adekvátnosti výšky nemajetkovej ujmy a jej kritérií. Odkázal
na rozhodnutia najvyššieho súdu z 12. decembra 2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011, z 31. januára 2023 sp. zn.

5Cdo/169/2021, z 24. januára 2022 sp. zn. 5Cdo/140/2019. Ďalej namietal, že odvolací súd nevyhodnotil
individuálne okolnosti prípadu a priznaná výška nemajetkovej ujmy nezodpovedá všeobecne zdieľanej
predstave spravodlivosti, je neprimerane nízka, v rozpore s uvedenou ustálenou súdnou praxou
dovolaciehosúdu.Žalobcazdôraznil,ženajvyššísúdvuznesenísp.zn.5Cdo/169/2021prebralnázoryz
nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý nepovažoval za neadekvátne odškodnenie sumou

620 eur za mesiac trvania trestného stíhania. V porovnaní s uvedeným je suma 10 000 eur za vyše
desať rokov trestného stíhania, teda cca 83 eur za mesiac trestného stíhania, značne neadekvátna a
predstavuje odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

3.1. Odvolací súd podľa názoru žalobcu nezodpovedal vecne jeho podstatné námietky, v rámci ktorých

zdôraznil, že bol trestne stíhaný v súvislosti s výkonom advokátskeho povolania. Odvolací súd sa k
uvedenej otázke vyjadril iba odkazom na následky na profesijnej povesti advokáta a len všeobecne
uviedol, že suma priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňuje osobitosť trestného stíhania žalobcu
v súvislosti s advokátskym povolaním, avšak nijako bližšie nevysvetlil, ako zásah do advokátskeho
povolania ovplyvnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Takáto okolnosť, nie bežná, podľa názoru

žalobcu činí priznanú sumu neprimerane nízkou, nekorešpondujúcou s daným následkom v jeho
profesijnej sfére. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd prihliadol na podstatu jeho
námietky, a to fakt, že samotné trestné stíhanie, jeho podstata a skutok, za ktorý bol žalobca trestne
stíhaný, sa týkal výkonu advokátskeho povolania. Odvolací súd rezignoval na povinnosť reagovať na
podstatnú námietku žalobcu z odvolania, že pri výške nemajetkovej ujmy neboli zohľadnené okolnosti,

za ktorých k ujme došlo, pričom okolnosti, ku ktorým došlo počas trestného stíhania, sú odlišným
kritériom od dĺžky trestného stíhania, čo odvolací súd vôbec nezohľadnil. Odvolací súd priznal, že súd
prvej inštancie nezohľadnil a neodôvodnil kritérium dĺžky trestného stíhania pri priznaní nemajetkovej
ujmy spolu 30 000 eur, pritom odvolací súd pri všeobecnom zohľadnení tohto kritéria priznal rovnakúvýšku nemajetkovej ujmy. Podobne odvolací súd prihliadol na závažnejšie následky do psychiky a
dôstojnostiosobyžalobcu,ktorésúdprvejinštancienezohľadnil.Odvolacísúdtiežuznal,žemedializácia
prípadu mala potenciál negatívneho vplyvu na žalobcu a jeho rodinu, avšak nepovažoval ju za spôsobilú

ovplyvniť výšku nemajetkovej ujmy. Totožnosť priznanej sumy nemajetkovej ujmy odvolacím súdom v
porovnaní so sumou priznanou súdom prvej inštancie je preto podľa žalobcu neodôvodnená a nelogická.

3.2. Žalobca tiež v dovolaní namietal, že odvolací súd nijako neodôvodnil, prečo považoval sumu
10 000 eur za adekvátnu nemajetkovú ujmu za vyše desaťročné trestné stíhanie, keď za podstatne

kratšie obdobie väzby v trvaní 88 dní považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy 20 000 eur.
Odvolací súd určil výšku nemajetkovej ujmy porovnávaním odlišných prípadov, ako je prípad žalobcu,
s inými individuálnymi okolnosťami prípadu. Odvolací súd napokon nedôvodne, svojvoľne a zmätočne
spojil nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu a nezákonné trestné stíhanie (rozhodnutie o vznesení
obvinenia),hociišloodvauplatňovanéhmotnoprávnenárokyatietoinštitútymajúzákonomajudikatúrou
stanovené odlišné predpoklady a odlišné kritériá, ktoré pri nich majú byť zohľadnené. Žalobca navrhol

zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v zamietajúcej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj žalovaná, a to vo veci samej
z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a vo výrokoch o trovách podľa § 420 písm. f) CSP.
Navrhla napadnutý rozsudok v rozsahu potvrdenia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 eur a vo

všetkých výrokoch o trovách konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vo veci
samej videla nesprávne právne posúdenie veci v priznaní neprimerane vysokej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcovi, pričom určenie jej výšky záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Konkrétne išlo o právnu
otázku určenia primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, zohľadňujúc iné hmotnoprávne predpisy

slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú odškodnenie, ako aj rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu a judikatúru ESĽP v obdobných prípadoch. Žalovaná považovala právne závery odvolacieho
súdu za nesúladné s hmotnoprávnymi predpismi, ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu
a ESĽP, pretože priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy bagatelizuje sumy priznávané obetiam
trestných činov. K tomu odkázala na rozhodnutia ESĽP Winkler, Petrov, Horváth, Iltakhti a Karhuavaara,

Bruncko a Kormoš, Stafford a ďalšie. Zdôraznila, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
musí zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti, ktorá koreluje s hodnotovým
nastavením spoločnosti stavajúcim do popredia ľudský život, a tým v zmysle judikatúry dovolacieho súdu
musí byť súladná i so štandardami ochrany ľudských práv na európskej úrovni. Pritom ESĽP priznáva
za neporovnateľne závažnejšie zásahy orgánu štátu do práv jednotlivca, akým je obmedzenie osobnej

slobody bez existencie zákonného rozhodnutia o takomto obmedzení, oveľa nižšie sumy v porovnaní s
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu.

4.1. Žalovaná odkázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012,
6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019, 5Cdo/127/2019 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. III.

ÚS 432/2020. Dodala, že v rozpore s týmito rozhodnutiami súdy osobitné právne predpisy upravujúce
odškodnenie, akými sú zákon č. 215/2006 Z. z. a zákon č. 274/2017 Z. z., nielen neaplikovali, ale ani
nevzali do úvahy. Napriek tomu, že v čase vydania nezákonného rozhodnutia nebolo účinné ustanovenie
§ 17 ods. 4, ani samotný zákon č. 514/2003 Z. z., z vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu
a ESĽP podľa žalovanej vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná v režime zákona

č. 58/1969 Zb. nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Horný limit má byť pritom viazaný na najextrémnejšie
prípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného, čo však v prípade žalobcu nebolo
preukázané. Napriek konštatovaniu o nepreukázaní najzávažnejších následkov ujmy na osobnostných
právach žalobcu sa odvolací súd nezaoberal zdôvodnením, prečo je v prípade žalobcu maximálna

možná výška náhrady nemajetkovej ujmy nedostatočnou. Ani odkaz na nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 754/2016 podľa žalovanej neodôvodňuje primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 227
eur za deň väzby.

4.2. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania žalovaná uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.

Odvolací súd podľa nej zmätočne, v rozpore so zásadou úspechu v spore, rozhodol o trovách jedného
konania piatimi výrokmi. Pritom arbitrárnym spôsobom rozdelil nárok na náhradu trov konania na dve
samostatnéčasti-nároky-vovzťahuknáhradeškodyavovzťahuknáhradenemajetkovejujmy,navyše
bez opory v procesnom práve rozhodoval o trovách „konania“ a odvolacieho konania, trovách ďalšiehoodvolacieho konania a trovách dovolacieho konania. Takýto postup podľa žalovanej nemá oporu v
právnej úprave rozhodovania o trovách konania a je prejavom svojvôle súdu, závažne porušujúcej jej
právo na spravodlivý proces, ktorého dôsledkom je najmä zvýhodnenie žalobcu poskytnutím mu časti

nároku na náhradu trov konania, na ktorú s ohľadom na celkový výsledok konania a zásadu úspechu
nemal mať nárok. Tento postup je aj v rozpore s rozhodnutím najvyššieho súdu z 31. januára 2022
sp. zn. 7Cdo/339/2021, v zmysle ktorého „ustanovenie § 255 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom, a to ako o
celku, pri zohľadnení pomeru úspechu“. Žalovaná zdôraznila, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie

sumy 2 001 803 eur, pričom napadnutým rozsudkom mu bolo priznané plnenie vo výške 30 000 eur.
Úspech žalobcu tak predstavoval 1,5 %, úspech žalovanej 98,5 %. Odvolací súd žiadnym spôsobom
nezareagoval na ňou prezentované rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 652/2018. Podľa názoru
žalovanej, individuálne okolnosti založené na požiadavke žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 2 000 000 eur predstavujú ten prípad, ktorý riešil ústavný súd v predmetnom náleze. Okrem
toho žalovaná poukázala aj na uznesenie najvyššieho súdu z 27. apríla 2023 sp. zn. 5Cdo/19/2022

a na rozhodnutie ústavného súdu z 21. novembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 597/2023, v ktorom ústavný
súd nepovažoval aplikáciu zásady zodpovednosti za výsledok v spore za porušenie práva sťažovateľa.
Keďže si žalobca uplatňoval neprimeraný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nezodpovedajúci
akýmkoľvek objektívnym očakávaniam, ani súdnej praxi, je za daných okolností priznanie náhrady trov
konania žalobcovi v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, nakoľko žalobca nemohol

mať legitímne očakávanie, že bude so svojím nárokom úspešný čo do výšky.

5. V písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu žalovaná uviedla, že odvolací súd zohľadnil skutočnosť,
že žalobca bol trestne stíhaný ako advokát, čo sa odzrkadlilo aj pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 30 000 eur, ktorá takmer dvojnásobne presiahla maximálnu možnú sumu 15 385 eur.

Došlo teda k takej neprimeranej intenzite zohľadnenia osobitného statusu žalobcu ako advokáta, že to
možno považovať za jeho pozitívnu diskriminácii oproti iným poškodeným. Dovolaciu námietku žalobcu
o neprihliadnutí na okolnosti jeho trestného stíhania spočívajúce v procesných postupoch orgánov
činných v trestnom konaní, svedčiacich o ich nedôslednom až nezákonnom postupe, žalovaná taktiež
nepovažovala za relevantnú, nakoľko predmetom konania nie je náhrada škody titulom nesprávneho

úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Civilnému súdu ani neprináleží prijímať závery
o zákonnosti či dôslednosti postupu orgánov činných v trestnom konaní mimo rámca záverov prijatých
trestným súdom. K medializácii trestnej veci žalobcu žalovaná uviedla, že jej zohľadnenie by zakladalo
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, keďže žalovanej nemožno pričítať zodpovednosť za
konanie tretích osôb - médií. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP žalovaná uviedla, že

tento dôvod uplatnila v dovolaní aj ona, považujúc (na rozdiel od žalobcu) výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú. Pritom v dovolaní poukázala na rozsiahly diapazón
rozhodnutídovolaciehosúdu,ústavnéhosúduajESĽP.Zuvedenéhodôvodubolažalovanátohonázoru,
že rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca v dovolaní a ktoré boli vydané identickým senátom 5Cdo,
nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej konštatoval, že žalovaná v dovolaní opomína
okolnosti konkrétneho prípadu, predovšetkým dĺžku trestného stíhania (vyše desať rokov), povahu a
predmet trestného stíhania a osobu žalobcu ako advokáta, ktorý bol stíhaný v súvislosti s výkonom
svojho povolania. K rozhodnutiam ESĽP, na ktoré poukazovala žalovaná uviedol, že aj keď ESĽP priznal

určitékompenzačnésumyzaporušenieprávpodľaDohovoru,tonevylučovalo,žezároveňbolapriznaná
vnútroštátnymi súdmi náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu alebo nezákonné trestné stíhanie. Pre účely
dovolacieho konania je však rozhodujúca prax najvyššieho súdu. V zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu nemožno súhlasiť s tým, že by náhrada nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi
bola neprimerane vysoká, práve naopak, vzhľadom najmä na dĺžku trestného stíhania a zasiahnutie

do výkonu advokátskeho povolania je priznaná výška neprimerane nízka. K tomu žalobca poukázal na
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/192/2021, 7Cdo/262/2015, 5Cdo/169/2021, 7Cdo/339/2021
a citoval aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016. K výrokom o náhrade trov konania žalobca
uviedol, že tieto výroky si navzájom neprotirečia, nie sú neurčité, ale tvoria harmonický celok vzhľadom
na jednotlivé štádiá a stupne tohto konania a sú riadne odôvodnené v bodoch 107 až 118 odôvodnenia

napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalobcu žalovaná otázku úspechu na účely náhrady trov konania
vykladá nesprávne. Dôležité je, že žalobca bol úspešný v základe nároku, bez ohľadu na výšku priznanej
nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 475/2018.7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o
dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolania podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) obidve
strany sporu - každá v rozsahu, v ktorom napadnuté rozhodnutie bolo v jej neprospech (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolania obsahujú zákonom predpísané
náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolania
žalobcu aj žalovanej je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

9.1. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9.2. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré

tak zároveň znamená porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Dovolacie dôvody podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP uplatnil vo veci samej (vo vzťahu k
rozhodnutiu o náhrade nemajetkovej ujmy) len žalobca. Dovolací súd preto mohol preskúmať procesný
postup odvolacieho súdu len v tom zmysle, či nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces

a dovolací prieskum sa tu týkal len tej časti výroku I. rozsudku odvolacieho súdu, ktorou potvrdil
zamietnutie žaloby v rozsahu prevyšujúcom sumu 30 000 eur.

12. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v zmysle § 387 ods. l CSP potvrdil
ako vecne správny s výnimkou vypustenia vysvetľujúcej zátvorky z výroku o náhrade nemajetkovej

ujmy, pričom v odôvodnení sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu aj žalovanej. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované
náležitosti v zmysle ustanovení § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania a nemožno ho považovať za nedostatočne odôvodnené resp. arbitrárne. Odvolací

súd odôvodnil rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu.

13. Žalobca v dovolaní namietal, že odvolací súd nezohľadnil, že bol trestne stíhaný v súvislosti s
výkonom advokátskeho povolania. Je však zrejmé, že už súd prvej inštancie osobitne prihliadal na
žalobcov status advokáta a na to, že bol stíhaný práve v súvislosti s výkonom advokácie (bod 27/1

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Súd potvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu
opustilo viacero klientov, hoci samotné ukončenie spolupráce klientov so žalobcom ako advokátom
označil za nárok uplatniteľný v podobe materiálnej škody - ušlého zisku. Súčasne súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca nemal zastavený či prerušený výkon povolania advokáta, obnovil zastupovanie
klientov a podnikal aj po prepustení z väzby, v priebehu trestného stíhania. Aj odvolací súd zohľadnil

žalobcov status advokáta, keď uviedol, že celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 30 000 eur, zohľadňuje osobitosť trestného stíhania žalobcu v súvislosti s výkonom povolania
advokáta, ktorého dobrá povesť je základnou podmienkou výkonu tohto povolania. Zhodne so súdom
prvej inštancie konštatoval, že v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu opustilo viacero klientov, nedošlovšak k jeho úplnému kariérnemu prepadu, ani z tohto dôvodu nemal zastavený či prerušený výkon
povolania.

14.Akžalobcanamietal,žeodvolacísúdnijakobližšienevysvetlil,akozásahdoadvokátskehopovolania
ovplyvnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, nie je zrejmé, aké bližšie vysvetlenie mal na mysli. To, že
súdy zohľadňovali skutočnosť, že išlo o trestné stíhanie v súvislosti s výkonom advokácie, vyplýva okrem
vyššie uvedeného aj z toho, že pri komparácii s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít
porovnávali tento prípad s rozhodnutiami, v ktorých išlo o trestné stíhanie a väzbu verejných činiteľov,

nie bežných občanov. Napríklad v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, na ktoré odkázal
odvolací súd, išlo o obvinenie a väzbu príslušníka policajného zboru. Pritom však odvolací súd neprebral
mechanicky závery z odkazovanej veci, ale vykonal aj diferenciáciu oboch prípadov, keď konštatoval,
že v aktuálnom prípade bol dopad v pracovnej sfére žalobcu menší než v porovnávanej veci, avšak na
druhejstraneišlootrestnéstíhanieaväzbuadvokátaadĺžkatrestnéhostíhaniaboladvojnásobnedlhšia.

15. Pri námietke žalobcu, že neboli zohľadnené okolnosti, za ktorých k ujme došlo, odlišné od dĺžky
trestného stíhania, nebolo zrejmé, aké okolnosti mal žalobca na mysli. Ak malo ísť o nedôsledný až
nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý žalobca namietal už v odvolaní, odvolací
súd sa s touto argumentáciou vysporiadal, keď uviedol, že tieto skutočnosti mali dopad na dĺžku
trestného stíhania, ktorá bola výrazne neprimeraná (vyše 10 rokov), a na vydanie oslobodzujúceho

rozsudku, ktorým bolo trestné stíhanie skončené; súčasne nasvedčovali záveru, že žalobca svojim
správaním k dĺžke trestného stíhania neprispel. Bolo potrebné dať za pravdu žalovanej v tom, že
predmetom tohto sporu nebol nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní, pričom účelnosť a
dôvodnosť úkonov vykonávaných v trestnom konaní nemožno posudzovať v civilnom konaní; mohol ich
posúdiť súd v trestnom procese ako súčasť mozaiky, ktorá viedla k oslobodeniu žalobcu. Dovolací súd

súhlasí s odvolacím súdom aj v tom, že pokiaľ sa nedôsledný, nesústredený, prípadne inak nesprávny
postup štátnych orgánov prejavil vo vydanom rozhodnutí (v tomto prípade v rozhodnutí o vznesení
obvinenia, o väzbe, v podanej obžalobe a pod.), zodpovednosť štátu a nárok na náhradu škody nemožno
odvodzovať od nesprávneho postupu, ale od jeho výsledku, teda od nezákonného rozhodnutia.

16. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu, že súd prvej inštancie nezohľadnil kritérium
dĺžky trestného stíhania, kým odvolací súd pri zohľadnení tohto kritéria priznal rovnakú výšku
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nemôže
posudzovať samotnú dĺžku trestného konania a prípadné prieťahy v ňom (a že túto kompetenciu by mal
iba ústavný súd), súčasne však konštatoval, že dĺžka trestného stíhania patrí medzi kritériá určujúce

výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Je skutočne potrebné rozlišovať medzi dĺžkou trestného stíhania
ako jedným z kritérií určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy a odškodňovaním prieťahov v trestnom
konaní. Aj keď bol súd prvej inštancie v tomto ohľade pomerne stručný, je zrejmé, že v dovolaním
napadnutom rozhodnutí odvolací súd neuplatňoval dĺžku trestného stíhania ako úplne nové kritérium, ale
len v reakcii na odvolanie žalobcu doplnil odôvodnenie súdu prvej inštancie s tým, že práve vzhľadom na

takto dlho trvajúce trestné stíhanie, ako aj na to, že bolo vedené pre skutok, ktorý sa mal stať v súvislosti
s výkonom advokácie, a so zohľadnením 88 dní trvajúcej väzby, považoval aj odvolací súd sumu 30 000
eur za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy.

17. Podobne vo vzťahu k medializácii trestného stíhania súd prvej inštancie síce výslovne neuviedol,

že ju vzal do úvahy, avšak vykonal dôkaz oboznámením deviatich kópií článkov v rôznych tlačovinách,
predložených žalobcom. Je teda zrejmé, že pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy súd prvej inštancie zohľadnil aj túto skutočnosť a odvolací súd opäť len doplnil, že výška
náhrady je primeraná aj s ohľadom na medializáciu trestného stíhania. Odvolaciemu súdu nemožno
vyčítať nesprávny procesný postup, keď doplnil dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že sa

podrobnejšie vysporiadal s vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s
ktorými sa nedostatočne vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3
CSP), pričom neboli dané dôvody podľa § 384 ods. 1 a 2 CSP na zopakovanie alebo doplnenie
dokazovania (nezopakovanie či nedoplnenie dokazovania odvolacím súdom žiadna zo strán v dovolaní
ani nenamietala).

18.Pokiaľžalovanávovyjadreníkdovolaniuuviedla,žezohľadneniemedializáciebyviedloknedostatku
pasívnej vecnej legitimácie na jej strane, keďže štátu nemožno pričítať zodpovednosť za konanie médií,
s týmto názorom by bolo možné súhlasiť len pokiaľ by išlo o zverejnenie nepravdivých informácií alebonerešpektovanie prezumpcie neviny zo strany médií. Pokiaľ však médiá pravdivo informovali o vznesení
obvinenia, o vzatí do väzby, prípadne o ďalších úkonoch trestného stíhania, nie je možné im nič vyčítať.
Napokon, pri takýchto správach vo všeobecnosti médiá vychádzajú z informácií, ktoré im poskytujú

samotné orgány činné v trestnom konaní (ich hovorcovia). Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za to,
že v dôsledku pravdivého mediálneho informovania o úkonoch trestného stíhania, ktoré sa následne
ukáže ako nezákonné, dochádza k prehlbovaniu ujmy na dobrom mene stíhanej osoby.

19. Pokiaľ žalobca tvrdil, že odvolací súd prihliadol na závažnejšie následky do psychiky a dôstojnosti

osoby žalobcu, ktoré súd prvej inštancie nezohľadnil, ani tu nebolo zrejmé, aké závažnejšie následky
mal žalobca na mysli. Odvolací súd v bodoch 75 a 76 odôvodnenia len konštatoval, že väzba negatívne
pôsobila na psychický stav žalobcu, pričom držanie vo väzbe má vo všeobecnosti z povahy veci
negatívne dopady a spôsobuje stres, neistou, úzkosť a pod. V rozsudku odvolacieho súdu teda nie je
možné identifikovať žiadne iné závažnejšie následky na psychike či dôstojnosti osoby žalobcu, než k
akým prihliadal už súd prvej inštancie pri zohľadnení skutočnosti, že žalobca bol vo väzbe 88 dní.

20. Neobstojí ani námietka žalobcu, že odvolací súd vôbec nevyhodnotil individuálne okolnosti prípadu.
Naopak, už z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd pri určení primeranej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy vychádzal z individuálnych okolností, keď vzal do úvahy povahu a dĺžku trestného
stíhania, jeho okolnosti, medializáciu, ako aj skutočnosť, že išlo o advokáta stíhaného za skutok, ktorý sa

mal stať pri výkone advokácie, čo malo za následok zníženie jeho odbornej i ľudskej reputácie. Odvolací
súd pritom prihliadal na konkrétne dopady trestného stíhania a väzby na psychiku a osobnostnú sféru
žalobcu, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním.

21. Odvolací súd podľa žalobcu nedôvodne a svojvoľne spojil nemajetkovú ujmu za nezákonnú

väzbu a nezákonné trestné stíhanie (rozhodnutie o vznesení obvinenia), hoci išlo o dva uplatňované
hmotnoprávne nároky. S týmto argumentom nemožno súhlasiť. Väzba je vždy súčasťou trestného
stíhania. Inak povedané, nie je možné vziať do väzby niekoho, proti komu sa nevedie trestné stíhanie
(komu nebolo vznesené obvinenie). Samozrejme, v prípade väzby je ujma obvineného väčšia než v
prípade stíhania na slobode už len z dôvodu, že je obmedzená jeho sloboda pohybu, kontakt s rodinou

a blízkymi, čo nesporne, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, má negatívny vplyv na psychiku
danej osoby. Nemožno však umelo oddeľovať psychickú ujmu z dôvodu väzby od psychickej ujmy z
dôvodu trestného stíhania.

22. V preskúmavanej veci žalobca uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vrátane

väzby ako jeden nárok v sume 2 000 000 eur. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca v
priebehu konania s ohľadom na názor vyslovený v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu upresnil,
koľko z celkovej sumy požaduje za nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia a následné trestné
stíhanie a koľko za rozhodnutie o väzbe. Nemožno označiť ako nesprávny taký postup odvolacieho
súdu, keď z výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vypustil v zátvorke uvádzané rozdelenie náhrady

nemajetkovej ujmy na náhradu za väzbu a náhradu za trestné stíhanie. Okrem vyššie uvedených
dôvodov,žeideojedenspojenýnárokjepotrebnépoukázaťajnato,žeajvprípade,akžalobcauplatňuje
viaceré peňažné plnenia z úplne odlišných dôvodov, vo výroku rozsudku nemá miesto akékoľvek
rozčleňovanie a vysvetľovanie jednotlivých nárokov (už vôbec nie v zátvorke), ale je potrebné priznať
jednu sumu, pričom vysvetlenie jej jednotlivých súčastí má miesto v odôvodnení rozhodnutia. To, že

súdy (vrátane najvyššieho súdu, ústavného súdu a ESĽP) považujú za primerané iné sumy náhrady
nemajetkovej ujmy pri vedení trestného stíhania a iné pri vzatí do väzby a uplatňujú pri ich určovaní
odlišné kritériá, vyplýva z vyššie uvedeného všeobecne akceptovaného faktu, že v prípade vzatia do
väzby je nemajetková ujma vyššia ako pri stíhaní na slobode. Nemožno to však hodnotiť ako striktné
(hmotnoprávne či procesné) oddeľovanie nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou od nemajetkovej ujmy

spôsobenej trestným stíhaním.

23. S tým súvisí aj argumentácia žalobcu, že odvolací súd neodôvodnil, prečo považoval sumu 10 000
eur za adekvátnu náhradu nemajetkovej ujmy za vyše desaťročné trestné stíhanie, keď za podstatne
kratšie obdobie väzby v trvaní 88 dní priznal 20 000 eur. Samotný žalobca pritom na inom mieste

dovolania konštatoval, že odvolací súd spojil nemajetkovú ujmu za nezákonnú väzbu a nezákonné
trestné stíhanie. Aj dovolací súd dospel k záveru, že vypustením zátvorky z výroku rozhodnutia odvolací
súd spojil nemajetkovú ujmu za trestné stíhanie a za väzbu do jedného celku a následne vyhodnocoval
nárok na náhradu takejto ujmy ako jeden komplexný nárok, hoci pri posudzovaní primeranosti náhradyzohľadnil obe skutočnosti - trestné stíhanie aj väzbu. To síce možno označiť za de facto zmenu
rozhodnutia, avšak odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvej inštancie aj zmeniť (§ 388 CSP), pričom
žiadna strana nenamietala, že tak urobil bez zopakovania či doplnenia dokazovania. Na viacerých

miestach odvolací súd zdôraznil, že posudzoval komplexne „trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon
väzby“ (body 40, 58 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), resp. že posudzoval primeranosť
náhrady ako „celkovú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 000 eur“ odhliadnuc od toho, ako ju
rozčlenilsúdprvejinštancie(bod78odôvodneniarozsudkuodvolaciehosúdu).Nemožnotedaoddeľovať
náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a za väzbu a mechanicky ich porovnávať.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP vo veci samej
nezistil, preto je dovolanie žalobcu v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie
podľa § 447 písm. c) CSP.

25. Obe strany sporu namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 432 CSP v spojení s §

421 ods. 1 písm. b) CSP.

26. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd neaplikoval správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29. Pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má mimoriadny význam obsah pojmu „právna
otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z
hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda nie skutková

otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

30. Koncept dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP nadväzuje na princíp uvedený v čl. 2
Základných princípov CSP, podľa ktorého každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, každý má právo legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95,
II. ÚS 80/99, II. ÚS 19/2016). Prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP má teda
zaručiť, aby sporové konanie bolo založené na rešpektovaní ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších
súdnych autorít (porov. dôvodovú správu k § 421 CSP).

31. Dovolací súd konštantne vo svojich rozhodnutiach uvádza, že pre prípustnosť dovolania podľa § 421
ods. 1 CSP je podstatné, že musí ísť o takú právnu otázku, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú
právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov (porov. uznesenia najvyššieho súdu z 21. júna 2018 sp. zn. 6Cdo/228/2017, z 11. októbra 2018
sp. zn. 3Cdo/12/2018, z 27. mája 2020 sp. zn. 1Cdo/65/2018, z 22. júla 2020 sp. zn. 8Cdo/131/2020, z

25. marca 2021 sp. zn. 4Cdo/273/2020, z 29. marca 2021 sp. zn. 7Cdo/24/2020, z 27. apríla 2021 sp. zn.
1Obdo/17/2021, z 29. apríla 2021 sp. zn. 2Obdo/31/2020, z 29. septembra 2021 sp. zn. 9Cdo/96/2020,
z 31. mája 2022 sp. zn. 9Cdo/28/2020, z 28. júla 2022 sp. zn. 4Obdo/84/2021, z 23. novembra 2022sp. zn. 1Cdo/68/2022, z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/263/2020, z 27. septembra 2023 sp. zn.
1Cdo/264/2021).

32. Z formulácie ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je zrejmé, že ak má byť dovolanie prípustné, musí sa
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom týkať rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - či už
v tom zmysle, že sa odvolací súd od takejto rozhodovacej praxe odklonil [písm. a)], že rozhodovacia
prax ešte neexistuje [písm. b)], alebo že rozhodovacia prax dovolacieho súdu nie je jednotná [písm. c)].
Pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP teda nepostačuje nesúhlas dovolateľa s právnym

posúdením veci odvolacím súdom (právna otázka), ale musí ísť o posúdenie takej právnej otázky, ku
ktorej existuje, alebo by mohla existovať ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Špecificky vo
vzťahukdovolaciemudôvodupodľa§421ods.1písm.b)CSPtoznamená,žepreprípustnosťdovolania
nepostačuje, že právna otázka (od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) nebola ešte
dovolacím súdom riešená, ale je potrebné, aby išlo o takú právnu otázku, ktorá má potenciál do budúcna
založiť rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Inak by v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b) CSP slovné

spojenie „v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“ nemalo logické opodstatnenie
(nemalo by opodstatnenie celé ustanovenie § 421 ods. 1 CSP) a postačovalo by kritérium nesprávneho
právneho posúdenia (akejkoľvek) veci podľa § 432 CSP.

33. Je potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých

mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých vec
bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené
sprísnenými podmienkami prípustnosti. Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených vád konania a rozhodnutia
odvolacieho súdu. Preto právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,

za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

34. Ak je prípustnosť dovolania v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rovnako ako v ostatných
písmenách citovaného ustanovenia, ako bolo uvedené vyššie) vymedzená odkazom na rozhodovaciu

prax dovolacieho súdu, znamená to, že zákonodarca obmedzil možnosť dovolacieho prieskumu
právneho posúdenia veci len na také právne otázky, ktorých vyriešením sa môže vytvoriť a ustáliť
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Nejde tu o rezignáciu dovolacieho súdu na ochranu základných
práv a slobôd, resp. subjektívnych práv strán v konkrétnom sporovom konaní, ale o jej zákonné limity.
Uvedené obmedzenie prípustnosti dovolacieho prieskumu právneho posúdenia veci stanovil samotný

zákonodarca. Ak by dovolací súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania (ako mimoriadneho
opravného prostriedku) pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom
základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej
procesnej strane (porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03).

35. Pokiaľ žalobca aj žalovaná vo svojich dovolaniach ako právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b) CSP nastolili otázku primeranosti (adekvátnosti) výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, išlo de
facto o posúdenie konkrétnej výšky priznanej náhrady (30 000 eur) za konkrétnych súdmi zistených
skutkových okolností. Ide teda síce o otázku aplikácie práva, ale o takú otázku, ktorá je viazaná
na konkrétny, veľmi individuálny skutkový stav veci. Určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej

ujmy je vždy závislé od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej
prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Závery
súdov pri posudzovaní tejto otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností danej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré viedli súdy k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia,
pričom dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací

súd. V skutočnosti dovolatelia neformulovali relevantnú otázku k niektorej norme hmotného alebo
procesného práva, ktorú by bolo možné zovšeobecniť ako výkladový problém, ale len polemizovali
so spôsobom aplikácie právnej normy na konkrétny skutkový stav. Dovolatelia takto formulovanou
dovolacou námietkou vlastne požadujú, aby dovolací súd vykonal nové individuálne právne posúdenie
ich sporu. To však nemožno považovať za prípustný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

36. Súdy rozhodujúce o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch sú však povinné vyrovnať sa s
relevantnými argumentmi účastníkov konania o neprimeranosti jej výšky a prihliadať aj na rozsah
náhrady v iných obdobných veciach (rozhodnutia najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn.4Cdo/171/2005, z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012, z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012, zo
7. augusta 2018 sp. zn. 3Cdo/7/2017 a v nich odkazované rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP). Túto
zásadu nesporne treba považovať za súčasť konštantnej judikatúry.

37. V preskúmavanej veci sa odvolací súd s relevantnými rozhodnutiami vyšších súdov v
obdobných veciach vysporiadal, keď zohľadnil rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/140/2019,
4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/12/2014, ako aj nálezy ústavného súdu z 24. januára 2017 sp.
zn. III. ÚS 754/2016 a z 20. decembra 2017 sp. zn. II. ÚS 568/2017. Na druhej strane však odvolací súd

správne konštatoval, že každá sporová strana odkazovala na iné rozhodnutia vyšších súdnych autorít v
prospech svojich tvrdení. Zohľadnenie judikatúry ESĽP, ústavného súdu či dovolacieho súdu nemožno
chápať ako mechanické prepočítavanie výšky náhrad na deň väzby alebo trestného stíhania, keďže
tomu bránia osobitné okolnosti prípadu, ktoré sú vždy rozhodujúce.

38. Obaja dovolatelia v dovolaniach odkázali na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pričom

však vecne argumentovali tým, že odvolací súd rozhodol v rozpore s nimi citovanými rozhodnutiami
dovolaciehosúdu,čozodpovedáustanoveniu§421ods.1písm.a)CSP.Vzmyslerozhodnutíústavného
súdu dovolací súd, poznajúc vlastnú judikatúru, nie je viazaný tým, ktoré písmeno ustanovenia § 421
ods. 1 CSP dovolateľ označí. Ako už bolo uvedené vyššie, súdna prax nie je schopná vytvoriť ustálenú
judikatúru zohľadňujúcu konkrétne individuálne okolnosti každého sporu, iba stanoviť všeobecne

aplikovateľné kritériá, ktoré umožňujú preskúmateľnosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto
zmysle sa odvolací súd od ustálenej judikatúry neodchýlil, naopak, na ňu prihliadal, keď ako rozhodujúce
kritériá pre záver o primeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne vzal do úvahy
osobu žalobcu v čase začatia trestného stíhania, vrátane jeho postavenia advokáta, okolnosti trestného
stíhania, najmä skutok, ktorý mu bol kladený za vinu práve v súvislosti s výkonom advokácie, závažnosť

následkov v osobnom aj pracovnom živote, ako aj dĺžku trestného stíhania a väzby, pričom však už
samotné vzatie do väzby bez ohľadu na dĺžku jej trvania predstavuje, ako bolo uvedené vyššie, závažný
zásah do osobnej slobody. V súvislosti s nálezom ústavného súdu z 24. januára 2017 sp. zn. III.
ÚS 754/2016 (v ktorom sa ako jednom z mála rozhodnutí objavujú aj „číselné“ kritériá primeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrené jednotlivými sumami za mesiac trestného stíhania resp. väzby),

ale aj s ostatnými rozhodnutiami vyšších súdov, na ktoré odkazovali obe strany sporu, odvolací súd
správne neprebral mechanicky výšku náhrad z odkazovaných rozhodnutí, ale vykonal aj diferenciáciu
porovnávaných prípadov (pozri vyššie, v bode 14 tohto odôvodnenia).

39. K námietke žalobcu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za desaťročné trestné stíhanie, ktorej

výška podľa jeho názoru zďaleka nedosahuje výšku náhrady uvedenú v citovanom náleze ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 (620 eur za mesiac trvania trestného stíhania), dovolací súd zdôrazňuje,
že sumy uvedené v citovanom rozhodnutí ústavného súdu nemožno považovať za automaticky
aplikovateľné na každý prípad. Ústavný súd len vo vzťahu k individuálnym okolnostiam konkrétnej veci
konštatoval, že v takejto výške priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za ústavne konformnú. To

vôbec neznamená, že by ústavne konformná nemohla byť za iných skutkových okolností aj iná, v tomto
prípade po prepočte na mesiac trestného stíhania nižšia náhrada nemajetkovej ujmy. Nemožno a priori
predpokladať, že desať rokov trvajúce stíhanie spôsobuje dvojnásobnú ujmu než päť rokov trvajúce
trestné stíhanie.

40. Aj s argumentáciou o potrebe vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie
sa odvolací súd vyčerpávajúco vysporiadal, a to v bodoch 79 až 81 a 90 až 92 odôvodnenia), pričom
sa neodchýlil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Naopak, správne poukázal na rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/140/2019, sp. zn. 7Cdo 262/2015, podporené už spomínaným nálezom
ústavného súdu z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle ktorého nie je ústavne prípustné

vyžadovať aplikáciu limitácie skrytým aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi.
Odkaz v rozhodnutiach najvyššieho súdu na to, že je potrebné vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne
predpisy upravujúce odškodnenie (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019,
5Cdo/127/2019) nemožno chápať tak, že by sa mali tieto predpisy priamo uplatňovať aj v oblasti
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom pred

1. januárom 2013, ako to v dovolaní naznačovala žalovaná, keď argumentovala maximálnou sumou
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15 385 eur.41. K tomu dovolací súd považuje za potrebné doplniť, že priame uplatnenie právnej úpravy (§ 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorá limituje výšku náhrady odkazom na osobitný predpis o náhradách
poskytovaných obetiam trestných činov (zákon č. 215/2006 Z. z., dnes zákon č. 274/2017 Z. z.) aj na

škodu, za ktorú zodpovedá štát podľa zákona č. 58/1969 Zb., prípadne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom pred 1. januárom 2013, by znamenalo popretie princípu úplného odškodnenia a je z
hľadiska zákazu pravej retroaktivity vylúčené (sp. zn. 7Cdo/262/2015, 6Cdo/142/2023). Okrem toho by
takýto postup bol v rozpore s elementárnou spravodlivosťou, pretože v prípadoch tzv. odškodňovania
obetí trestných činov podľa zákonov č. 215/2006 Z. z. a č. 274/2017 Z. z., štát nie je priamym škodcom

či páchateľom trestného činu, iba sprostredkovateľom odškodnenia ako istého typu služby pre obete
trestných činov, ku ktorej sa štát dobrovoľne zaväzuje. Primárnym účelom zákonov č. 215/2006 Z. z.
a č. 274/2017 Z. z. je totiž uľahčenie pozície obete pri vymáhaní náhrady nemajetkovej ujmy, aby sa
obeť nemusela vystavovať sekundárnej viktimizácii v priamom spore s páchateľom trestného činu o
náhradu ujmy, preberá túto úlohu štát, avšak len do výšky zákonom stanovených limitov. Nejde však
o úplnú satisfakciu. V zásade si obeť trestného činu môže nároky týkajúce sa ochrany osobnostných

práv, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy, uplatňovať priamo voči páchateľovi trestného činu, a to aj
nad limity uvedených zákonov. Aj v prípade obetí trestných činov síce možno hovoriť o sekundárnej
zodpovednosti štátu za to, že dostatočne nezaistil bezpečnosť svojich obyvateľov, táto zodpovednosť je
však neporovnateľná s priamou zodpovednosťou páchateľa násilného trestného činu.

42. Ani rozhodovaciu činnosť ESĽP, v zmysle ktorej „musí byť zohľadnená výška náhrady priznávaná
za telesné zranenia alebo priznávaná obetiam násilných trestných činov“ (napr. rozhodnutie Iltakhti a
KarhuavaaraprotiFínsku,akohocituježalovanávdovolaní)nemožnochápaťakoodkaznavnútroštátne
predpisy o tzv. odškodňovaní obetí násilných trestných činov, pokiaľ je toto odškodňovanie obmedzené
zákonnými limitmi. V prípade zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo č. 514/2003 Z. z.

bol samotný štát „páchateľom“, teda tým, kto priamo zodpovedá za nezákonnosť rozhodnutia alebo
nesprávny úradný postup, preto štát musí niesť plnú zodpovednosť za svoje nezákonné konanie,
vrátane finančnej náhrady nemajetkovej ujmy. „Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné
trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním
neprimerane nízkych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu

a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť“ (rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo/125/2019). Napokon neobstojí ani porovnanie prejednávanej veci s rozhodnutiami
ESĽP o sťažnostiach osôb, ktoré boli vo väzbe bez včasného rozhodnutia súdu. Pokiaľ boli tieto osoby
následne odsúdené a väzba im bola započítaná do výkonu trestu odňatia slobody, ide o úplne iný druh
ujmy - nezákonnosť väzby u nich spočívala na procesných okolnostiach, nie na nezákonnosti celého

trestného stíhania.

43.Nazákladeuvedenéhodovolacísúddospelkzáveru,žeodvolacísúdsavotázkekritériíprimeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy, ani v otázke zohľadnenia iných hmotnoprávnych predpisov upravujúcich
odškodňovanie, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu neodklonil. Rovnako odvolací súd

nevybočil z medzí judikatúry ESĽP označenej žalovanou v dovolaní. Napadnutým rozhodnutím teda
nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto dovolací súd dovolanie ako
procesne neprípustné odmietol v súlade s § 447 písm. c) CSP.

44. Vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania žalovaná v dovolaní namietala zmätočnosť

napadnutého rozsudku podľa § 420 písm. f) CSP z dvoch dôvodov: Preto, že odvolací súd rozhodol
o trovách konania až piatimi výrokmi a preto, že nezareagoval na ňou prezentované rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 652/2018.

45. Rozhodovacia prax sa už ustálila na závere, že za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím

súdom o danej otázke končí, možno považovať aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o
nároku na náhradu trov konania, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I.
ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018).

46. K rozdeleniu nárokov na náhradu trov konania do piatich výrokov dovolací súd uvádza, že ide síce o

neštandardný postup, avšak odvolací súd toto rozčlenenie, ako aj jednotlivé výroky o trovách dostatočne
zdôvodnil v bodoch 106 až 117 odôvodnenia. Napokon, žiadna strana sporu nenamietala nedostatok
odôvodnenia, prípadne arbitrárnosť týchto výrokov. Nárok na náhradu materiálnej škody v podobe
ušlého zisku je odlišným nárokom od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca teda v tomto sporeuplatňoval dva samostatné nároky, ktoré v zásade mohol uplatniť aj dvoma samostatnými žalobami.
Za týchto okolností nemožno postup súdu, ktorý osobitne rozhodol o trovách vo vzťahu k nároku na
náhradu majetkovej škody (ušlého zisku) a osobitne vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,

za protirečiaci ustanoveniam § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP alebo inak procesne neprípustný.
Rozdelenie do piatich výrokov preskúmavaného rozsudku odvolacieho súdu má v tomto prípade logickú
štruktúru, keď prvými dvoma výrokmi, vo forme zmeny výroku o trovách v rozsudku súdu prvej inštancie,
odvolací súd rozhodol o trovách konania pred súdom prvej inštancie a predchádzajúceho odvolacieho
konania (jedným výrokom vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a druhým výrokom vo

vzťahu k nároku na náhradu materiálnej škody), ďalším výrokom, už vo forme samostatného výroku
odvolacieho súdu označeného ako výrok II., rozhodol o trovách aktuálneho odvolacieho konania vo
vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a napokon v posledných dvoch výrokoch rozhodol o
trovách predchádzajúceho dovolacieho konania o náhradu nemajetkovej ujmy (výrok III.) a o náhradu
škody (výrok IV).

47. Z rozhodnutia ústavného súdu z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 453/2019 vyplýva, že základné
ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní)
nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho a
dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods.
1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Podľa ústavného súdu dovolacie konanie predstavuje v tomto

smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle
od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech
sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (porov. tiež sp. zn. I. ÚS
296/2020). Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách, v ktorom osobitne rozhodol o trovách dovolacieho
konania, je v súlade s týmto rozhodnutím ústavného súdu. V zmysle citovaného rozhodnutia ústavného

súdu môže súd, aj keď by to malo byť výnimočné, rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania aj tromi
samostatnými výrokmi.

48. V preskúmavanej veci odvolací súd ku každému z dvoch uplatňovaných nárokov rozhodol
samostatne o trovách prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania (nárok na náhradu

majetkovej škody už nebol predmetom odvolacieho konania, takže v tejto časti nebolo potrebné
rozhodovať o trovách odvolacieho konania). O trovách konania pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom však rozhodol odvolací súd pri jednotlivých uplatnených nárokoch jednotne, aj keď to
vyjadril v samostatných výrokoch. Nárok na náhradu trov (prvoinštančného aj odvolacieho) konania vo
vzťahu k majetkovej škode priznal žalovanej a nárok na náhradu trov (prvoinštančného aj odvolacieho)

konania vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy priznal žalobcovi. Takýto postup nie je v rozpore s
ustanoveniami § 261 ods. 1 a § 255 CSP a ani v zmysle citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 453/2019 nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces.

49. Námietka žalovanej, že odvolací súd nezareagoval na ňou prezentované rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. IV. ÚS 652/2018, bola nedôvodná. Odvolací súd sa uvedeným rozhodnutím ústavného
súdu podrobne zaoberal v bodoch 112 a 113 odôvodnenia, keď uviedol, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnosti nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nemožno exaktne kvantifikovať. Aplikovať striktne zásadu úspechu a pomerovať mieru úspechu v
danej veci v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, by nespĺňalo požiadavku

spravodlivosti. V bodoch 107 až 110 odôvodnenia odvolací súd doplnil, že úspech alebo neúspech
strán treba posudzovať v širších súvislostiach. Dovolací súd sa s touto argumentáciou stotožnil. V
prípadoch, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Za základné sa v týchto prípadoch považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a

nadväzujúca (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

50. To, že ústavný súd v rozhodnutí z 21. novembra 2023 sp. zn. IV. ÚS 597/2023 nepovažoval aplikáciu
zásady zodpovednosti za výsledok v spore za porušenie práva sťažovateľa neznamená, že je to jediné

možné a ústavne konformné riešenie. Na druhej strane ústavný súd v uznesení zo 16. apríla 2025
sp. zn. II. ÚS 208/2025 konštatoval, že nenašiel ústavný exces v takom riešení trov, aké odvolací súd
využil aj v tu posudzovanej veci, teda v pričítaní plného úspechu poškodenému, pretože ten je nutné
skúmať čo do právneho základu (nie čo do výšky priznaného nároku). Podobne v uznesení z 24. mája2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022 ústavný súd konštatoval, že žalobca má plný úspech v spore o ochranu
proti zásahu do osobnostných práv, ak súd zistí takýto zásah. Za tejto situácie mu patrí plný nárok
na náhradu trov konania podľa zásady úspechu, pričom je irelevantné, v akej výške bola priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy. Je možné odkázať aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 225/2020
z 27. augusta 2020, podľa ktorého žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť zodpovednosťou za
predvídanie presného výsledku konania. Rozhodujúce je, že do práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je
druhotná. Rovnako rozhodol ústavný súd aj vo veciach sp. zn. II. ÚS 399/2019, II. ÚS 397/2020, I. ÚS

24/2021, i v rozhodnutí III. ÚS 475/2018, na ktoré odkazoval žalobca.

51. Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobca uplatňoval neprimeraný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
dovolací súd opäť zdôrazňuje, že žalobca bol úspešný čo do priznania zodpovednosti žalovanej za
nemajetkovú ujmu žalobcu, bez ohľadu na výšku požadovanej a priznanej peňažnej náhrady. O určitej
zodpovednosti žalobcu za výsledok konania v zmysle určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy by bolo

možné uvažovať v prípade, ak by žalovaná v rámci predbežného prerokovania nároku alebo v priebehu
súdneho konania uznala svoju zodpovednosť za nemajetkovú ujmu a v primeranej sčasti nárok žalobcu
uspokojila. K tomu ale nedošlo, preto zostala plná procesná zodpovednosť za výsledok konania na
strane žalovanej, čomu zodpovedalo aj rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov konania.

52. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nezistil vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP ani vo
výrokoch rozsudku odvolacieho súdu týkajúcich sa nároku na náhradu trov konania, preto aj v tejto časti
dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.

53. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v

spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Žiadna zo strán nebola v dovolacom konaní úspešná,
preto dovolací súd žiadnej z nich nepriznal právo na náhradu trov dovolacieho konania.

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.