Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/74/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319010417
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1319010417.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Petra Šamka a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného F.. P. F. X.., pre prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava III a poškodenej spoločnosti M. D. Q. of B. s.r.o., proti rozsudku Mestského súdu Bratislava
I č. k. B3-2T/41/2019-489 z 03. apríla 2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. januára 2026,

pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora z a m i e t a.

II.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie poškodenej spoločnosti M. D. Q. of B. s.r.o., B., J.

námestie 4, D.: XX XXX XXX z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-2T/41/2019 z 03.04.2025 bol obžalovaný F.. P. F.
X.., podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III č.k. 4Pv
470/17/1103 z 21.05.2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona, na skutkovom základe, že

ako bývalý konateľ spoločnosti M. B. s.r.o. využil skutočnosť, že aj po ukončení jeho pôsobenia vo funkcii
konateľa spoločnosti, naďalej disponoval prístupom k bankovému účtu spoločnosti prostredníctvom
služby internet banking, ako aj bankomatovou kartou týkajúcou sa predmetného účtu a v období od
07.07.2017 do 31.07.2017 vykonal bez vedomia konateľov spoločnosti z účtu IBAN: Q XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX vedeného v K. banke, a.s. nasledovné bankové prevody -

- dňa 10.07.2017 previedol sumu 20 000 Eur v prospech účtu Q. základnej školy M., A. XX, B.
- dňa 19.07.2017 previedol sumy 45 604 Eur a 16 027 Eur v prospech účtu Q. základnej školy, A. XX, B.
- dňa 07.07.2017 previedol sumu 600 Eur v prospech účtu Q. gymnázia M., A. XX, B.,

a taktiež bez vedomia konateľov zrealizoval nasledovné platby bankomatovou kartou vedenou k
predmetnému účtu:

-dňa 10.07.2017 platbu kartou v sume 184,30 Eur
-dňa 18.07.2017 platbu kartou v sume 229,41 Eur
-dňa 31.07.2017 platbu kartou v sume 34,38 Eur,
pričom v období pred realizáciou vyššie uvedených bankových prevodov, respektíve realizáciou platieb
bankomatovou kartou podnikol ešte ako konateľ spoločnosti M. B. s.r.o. bez vedomia spoločníkov
spoločnosti, právne kroky za účelom prevodu práv a povinností zriaďovateľa Q. základnej školy M. a

Q. gymnázia M. zo spol. M. B. s. r. o. na občianske združenie M. B., o. z., ktorého je on predsedom
(rozhodnutím Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 22.06.2017 k zmene pôsobnostizriaďovateľa) teda vyššie uvedené bankové prevody respektíve platby bankomatovou kartou zrealizoval
v čase keď spoločnosť M. B. s.r.o. už nebola zriaďovateľom oboch uvedených škôl, čím bola konaním
obvineného poškodenej spoločnosti M. B., s.r.o., so sídlom v B., ulica A. č. XX, IČO: XX XXX XXX,

spôsobená celková škoda vo výške 82 679,09 Eur,

oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku bola poškodená spoločnosť M. B. s.r.o., so sídlom v B., ulica A.

č. XX, IČO: XX XXX XXX s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prokurátor a poškodený a to ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaníodvolanie,ktorépísomneodôvodnili. Prokurátorpodanímdoručenýmsúdudňa10.06.2025
uviedol, že odvolanie smeruje v neprospech obžalovaného do výroku o jeho oslobodení a poškodená
spoločnosť M. D. Q. of B. s.r.o. uviedla, že odvolanie smeruje do výroku o škode a dôvody súdu doručila

dňa 11.06.2025.

Prokurátor k dôvodom odvolania primárne konštatoval, že s rozhodnutím a argumentáciou súdu sa
nestotožňuje a má za to, že vina obžalovanému F.. P. F. X.. bola jednoznačne preukázaná a to
výpoveďami svedkov J. L. a D. B. a tiež zabezpečenými listinnými dôkazmi s tým, že obaja svedkovia

vypovedali obsahovo zhodne.

Prokurátor poukazuje na výpovede oboch menovaných svedkov konštatujúc, že obžalovaný bez
vedomia spoločníkov M. B. zabezpečil najskôr zmenu zriaďovateľskej pôsobnosti k obom školám na
svoje občianske združenie, pričom danú skutočnosť im neoznámil a následne svojvoľne prevádzal

finančné prostriedky patriace pôvodnému zriaďovateľovi na účty škôl. Poukázal na to, že svedok D. B.
poprel, že by obžalovanému udelil akýkoľvek súhlas na uskutočnenie bankových prevodov.

Ohľadne ďalších svedkov, ktorí vypovedali v prospech obžalovaného (F.. P. K., T. L., F.. Q. Q. a P. B.)
prokurátor konštatuje, že sú síce zhodné, ale v rozpore s listinnými dôkazmi, pričom upozorňuje na fakt,

že sa jedná o radových členov občianskeho združenia, ktorého predsedom je práve obžalovaný.

Obhajobné tvrdenia obžalovaného vyhodnotil ako tendenčné a účelové.

K tvrdeniu obžalovaného, že na zmenu zriaďovateľa nepotreboval súhlas valného zhromaždenia, sa

prokurátor zamýšľa nad tým, či skutočne nebol potrebný súhlas zhromaždenia, pričom má za to, že
pravdepodobnosť udelenia takéhoto súhlasu, je nereálna.

Zdôraznil, že obžalovaný zmluvou o prevode práv a povinností (ohľadne nového zriaďovateľa) podpísal
fakticky sám so sebou a rovnako aj zmluvu o finančnej kompenzácii.

Odvolateľ upozornil, že finančné prostriedky prevedené na účet oboch škôl patrili spoločnosti M. s.r.o.
a s poukazom na výpoveď svedka J. L. „sa jednalo o peniaze, ktoré patrili škole, ale boli to prostriedky
zriaďovateľa M. s.r.o., kde oni vkladali vlastné peniaze ako spoločníci M. s.r.o. okrem obžalovaného“,
čo potvrdzujú doklady o pôžičkách.

Konštatoval, že obžalovaný jednotlivé platby realizoval v čase keď už nebol konateľom spoločnosti,
pričom „vykonaným dokazovaním nebol preukázaný akýkoľvek pokyn, resp. príkaz na realizáciu
prevodov, ktorý mal podľa výpovede obžalovaného byť jemu udelený zo strany inej osoby, konkrétne D.
B.“ s tým, že podľa prokurátora uvedený svedok poprel udelenie akéhokoľvek príkazu.

Potom realizácia platieb bola zo strany obžalovaného podľa prokurátora svojvoľná a teda neoprávnená.

Svojeargumentyzhrnulnasledovne:„ObžalovanýF..P.F.,X..,včasekeďprevádzalpeňažnéprostriedky
patriace spoločnosti M., s.r.o., preukázateľne vedel, že bol zbavený funkcie konateľa spoločnosti a to

od 30.05.2017. Napriek tomu však následne zneužil skutočnosť, že bola v jeho dispozícii ponechaná
platobná karta k účtu spoločnosti a autorizačné oprávnenia k peňažným prostriedkom spoločnosti.
Uvedené skutočnosti však obžalovaného v žiadnom prípade nemohli oprávňovať svojvoľne rozhodovať
o disponovaní s finančnými prostriedkami spoločnosti, a to ani pri nim tvrdených dobrých úmysloch zjeho strany. V čase vykonania prevodov finančných prostriedkov neexistoval u obžalovaného žiaden
mandát, ktorý by ho na uskutočnenie týchto prevodov oprávňoval a to hlavne v prípade, keď na tieto
prevody nebol z vedenia spoločnosti preukázateľne uložený žiadny pokyn a účel takýchto prevodov

musel byť vopred schválený spoločníkmi, k čomu nedošlo. Namiesto toho, aby obžalovaný o svojom
zámere previesť finančné prostriedky patriace spoločnosti M., s.r.o. informoval zodpovedné osoby v
rámci spoločnosti, túto operáciu vykonal samostatne a to potom, čo bez vedomia vedenia spoločnosti
vykonal kompletný proces zmeny zriaďovateľskej právomoci na občianske združenie. Vyššie popísané
konanie obžalovaného sa javí ako neodôvodnené a nelogické, nekorešpondujúce s tvrdeniami, ktoré

uvádzal počas prípravného ako aj súdneho konania, pričom ani jeho procesná obrana prezentovaná
počas trestného konania tieto závery nemohla zmeniť. V konaní obžalovaného je tak nutné vnímať
jeho jednoznačný úmysel uviesť spoločnosť M., s.r.o. do omylu v otázke jej zriaďovateľskej pôsobnosti
nad dotknutými školami a spôsobenie škody na majetku spoločnosti M., s.r.o. prevodom finančných
prostriedkov v jej vlastníctve bez akéhokoľvek schválenia vedenia dotknutej spoločnosti....Obžalovaný
využil omyl iného (nevedomosť spoločníkov spol. M., s.r.o., o zmene zriaďovateľa Súkromnej základnej

školy M. a Súkromného gymnázia M., keď obžalovanému bol zároveň v dobrej viere aj po ukončení
jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti, ponechaný prístup k internet bankingu k bankovému
účtu spoločnosti, resp., obžalovaný mohol aj naďalej disponovať platobnou kartou k predmetnému účtu)
a následne previedol finančné prostriedky patriace spol. M. B., s.r.o., na účet vyššie uvedených škôl
(t.j. obohatil iného na škodu cudzieho majetku), ktorých zriaďovateľom bolo však už v čase vykonania

predmetných prevodov, resp. predmetných platieb, občianske združenie o.z. B., ktorého bol samotný
obžalovaný predsedom, čím bola konaním obžalovaného naplnená objektívna stránka trestného činu
podvodu. Vzhľadom k výške spôsobenej škody v sume 82.679.09 EUR, t.i. škoda väčšia na účely
Trestného zákona, tu bol zároveň dôvod na aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedenej v
odseku 2 Trestného zákona. Obvinený sa trestného činu zároveň dopustil ako subjekt plne trestne

zodpovedný, pričom konal v priamom úmysle (subjektívna stránka).“

Čo sa týka odvolacích dôvodov poškodenej spoločnosti, v jej mene splnomocnenec uviedol, že s
napadnutým rozsudkom poškodený nesúhlasí a má za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a vec
nesprávne právne posúdil. Vytkol súdu, že tento nezobral do úvahy skutočnosť, že obžalovaný F.. P. F.

X.. bol konateľom poškodeného do 23.06.2017 (podľa výpisu z obchodného registra) a sám priznal, že
bankové prevody z účtu poškodeného vykonával od 07.07.2017 do 31.07.2017, tj. nemal žiadne právo
na vykonanie prevodov, pričom súd tiež nevzal do úvahy, že prevody robil v prospech občianskeho
združenia M. B., ktorého bol predsedom a fakticky toto združenie ovládal a na určitú dobu sa mu podarilo
aby sa združenie stalo zriaďovateľom škôl a to bez súhlasu majiteľov a ďalších konateľov.

Je presvedčený, že „poza chrbát vlastníkov a ďalších konateľov“ najskôr splnomocnil advokátsku
kanceláriu, ktorá vybavila všetky formality ohľadne zmeny zriaďovateľa, pričom všetky písomnosti boli
doručované advokátskej kancelárii, čo nasvedčuje „nekalému“ konaniu zo strany obžalovaného.

Skonštatoval, že obžalovaný bol z funkcie konateľa odvolaný a i napriek tomu zrealizoval prevod z účtu
a platby vo výške 82.679,09€ na ťarchu poškodeného, vlastne „na svoje občianske združenie“.

Vytkol súdu, že opomenul, že od 23.06.2017 (od doby čo obžalovaný nebol konateľom), za spoločnosť
mali konať všetci konatelia spoločne a vtedy to boli J. L. a D.. L. V. a od menovaných nedostal žiaden

pokyn. Tiež vytkol, že súd nezobral do úvahy výpovede svedkov J. L. a D. B., ktorí popreli obhajobné
tvrdenia obžalovaného a svedčili v prospech obžaloby.

Na podklade rozvedeného požiadal aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové konanie a rozhodnutie, ktorým bude poškodenému priznaná náhrada škody v celej

výške.

K dôvodom odvolania prokurátora ako aj poškodeného poskytol vyjadrenie obžalovaný prostredníctvom
obhajcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 21.07.2025 a v tomto k jednotlivým dôvodom odvolania uviedol,
ževyhodnotenieskutkovéhoaprávnehostavuprokurátoromnemožnoakceptovať,pretoženevyhodnotil

všetky vykonané dôkazy. Prokurátor nezohľadnil, že spoločnosť M. B. s.r.o. bola zriaďovateľom
základnej školy a gymnázia a obe tieto školy boli prijímateľom štátnych normatívnych príspevkov podľa
zákona a teda nemali (finančné prostriedky) patriť spoločnosti M. B. s.r.o.; nezohľadnil, že spoločnosť
M. B. s.r.o. platby zahrnuté v skutku riadne účtovne evidovala; nezohľadnil dôkazy v podobe výpovedesvedkyne A. H. vrátane ňou predložených dôkazov (doručila súdu prehľad prijatých normatívnych
príspevkov a prevodov) a podľa tohto dôkazu obžalovaný nekonal protiprávne, len zabezpečil to aby
normatívne príspevky boli v súlade so zákonom zaslané školám, ktorým patrili; nezohľadnil e-mailovú

komunikáciu preukazujúcu, že aj svedok D. B. vedel o prijatých normatívnych príspevkoch, ktoré boli
riadne z M. B. s.r.o. prevedené na školy a v tomto smere aj inštruoval obžalovaného.

Doplnil, že prokurátor ohľadne platieb bankomatovou kartou (v sume 184,30€, 229,41€ a 34,38€)
nenavrhol na hlavnom pojednávaní a ani nevykonal žiadne dôkazy, na podklade ktorých by mal byť

obžalovaný uznaný za vinného.

Záverom skonštatoval, že súd prvého stupňa v rozsudku „podrobne, logicky a vecne správne“ vyhodnotil
všetky vykonané dôkazy a správne rozhodol keď obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

K odvolacej argumentácii poškodeného uviedol, že aj výrok o odkázaní poškodeného s nárokom na

náhradu škody na civilný proces považuje za správny, avšak za opodstatnenú považuje námietku len
ohľadne zmeny obchodného mena poškodeného a zmeny sídla poškodeného. Teda len tento argument
môže spôsobiť modifikáciu výroku o škode s tým, že v tomto smere (výroku) odvolací súd môže označiť
poškodeného aktuálnym obchodným menom a aktuálnym sídlom a s nárokom na náhradu škody ho
postupom podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázať na civilný proces.

Preskúmavaná trestná vec bola tunajšiemu súdu predložená predkladacou správou dňa 06.08.2025.

Na verejné zasadnutie sa nedostavil obžalovaný F.. P. F. X.., prípisom doručeným súdu dňa 29.12.2025
požiadal aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti, pričom upovedomenie o termíne

konania zasadnutia prevzal dňa 22.12.2025, o čom svedčí ním podpísaná doručenka.

Potom za splnenia zákonných podmienok § 293 ods. 5, ods. 7 Trestného poriadku odvolací súd konal
v neprítomnosti obžalovaného.

Konečnými návrhmi strany uviedli:
Prokurátorka krajskej prokuratúry pridržiavajúc sa v celom rozsahu odôvodnenia odvolania okresnou
prokuratúrou, navrhla aby súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
prejednanie a rozhodnutie.

Splnomocnenec poškodeného prehlásil: „My sa pridržiavame písomných dôvodov odvolania. Máme za
to, že škoda bola riadne preukázaná a navrhujeme, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec
vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.“

Obhajca obžalovaného predniesol: „Ja sa pridržiavam písomného vyjadrenia jak k odvolaniu

prokurátora, tak aj k odvolaniu poškodeného. Zastávam presvedčenie, že vykonaným dokazovaním
nebol naplnený zákonný znak škody a ani uvedenia do omylu. Rozhodne nešlo o protiprávne konanie
zo strany môjho klienta, pretože, ak by tieto platby normatívnych príspevkov nezrealizoval, bolo by to v
rozporesozákonom.Navrhujem,abyboloodvolanieprokurátoraakonedôvodnézamietnutéačosatýka
odvolania poškodeného, dávam na zváženie možnosť nápravy obchodného mena a sídla poškodeného

s tým, aby následne bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces podľa § 288 ods. 3
Tr. por.“

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd).

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto
je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným
spôsobom.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona
(1) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.
Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť

činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku:
(1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo
využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na

dva roky.
(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku
1 a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku Súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je
trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže
poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným
príslušným orgánom.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd
(1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. f/ Trestného poriadku odvolací súd
(1) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Krajský súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaného odvolania prokurátorom a aj poškodenou
spoločnosťou, primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v
ustanovení § 316 Trestného poriadku a zistil, že vo vzťahu k podanému odvolaniu sú dané vo vzťahu k
poškodenej spoločnosti. Následne na podklade podaného odvolania prokurátorom, postupom podľa §

317 ods. 1 Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo
rozsudku, prihliadnuc na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil že odvolanie prokurátora
nie je dôvodné a odvolanie poškodeného je podané neoprávnenou osobou.

Z predloženého spisového materiálu je zistiteľné, že Okresná prokuratúra Bratislava III, dňa 24.05.2019,
pod č.k. 4Pv 470/17/1103-37 podala na obžalovaného F.. P. F. X.. obžalobu pre zločin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona tak, ako je už vyššie v tomto uznesení uvedené, na
skutkovom základe opísanom v obžalobnom návrhu.

Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného z prípravného
konania (požiadal o vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti), výsluchom svedkov: J. L.,
zástupcu poškodenej spoločnosti, F.. P. K., D. B., T. L., A. H., F.. Q. Q., P. B., bola prečítaná výpoveď
svedkyne P.. F. K. X. a oboznámením listinných dôkazov a rozhodnutie predsedníčka senátu odôvodnila
úvahami zodpovedne a podrobne rozvedenými na str. 13 až 16 rozsudku.

S uvedenými závermi súdu prvého stupňa odvolací súd bez výhrad súhlasí a tieto si v celom rozsahu
osvojuje a ich opätovné rozoberanie a hodnotenie by bolo len opakovaním správnych úvah a záverova preto na tieto rezultáty prvostupňového súdu poukazuje a odkazuje a v ďalšom ich len doplní ďalšou
podpornou argumentáciou.

Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v rámci dokazovania boli produkované
také dôkazy, ktoré potvrdzujú obhajobné tvrdenia obžalovaného F.. P. F. X.. a zároveň na strane druhej
vyvolali dôvodné pochybnosti o tom, či skutok je vôbec trestným činom.

Vo veci konajúci súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku

v súlade so zásadou trestného konania uvedenou v § 2 ods. 10 Trestného poriadku vykonal všetky
dostupné dôkazy potrebné na objasnenie všetkých základných skutočností dôležitých pre trestné
stíhanie tak, ako to v prejednávanej veci vyplývalo predovšetkým z ustanovenia § 119 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ Trestného poriadku, ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie.

Aj z dôvodu vyššie uvedeného skutkové zistenia, ktoré viedli súd prvého stupňa k oslobodzujúcemu

výroku ohľadne viny napadnutého rozsudku, tak mohli vychádzať (a napokon s poukazom na
ďalej uvedené aj vychádzajú) z výsledkov nielen úplného, ale aj zákonným spôsobom vykonaného
dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v § 2 ods. 10 Trestného poriadku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného

poriadku súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a tiež (a zvlášť) akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, s ktorými sa aj odvolací súd
bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a v podstate aj úplné,

poukazuje.

Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam totiž dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v
súladesďalšouzásadoutrestnéhokonaniauvedenouv§2odsek12Trestnéhoporiadku,tedajednotlivo
aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu. Súd prvého stupňa pri hodnotení ním vykonaného dokazovania v prejednávanej veci
tiež, a podľa názoru odvolacieho súdu aj opodstatnene rešpektoval aj jedno zo základných pravidiel
vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného
poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo
- v pochybnostiach v prospech obvineného“, z ktorého vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť v prospech

obvineného, ak zostanú dôvodné pochybnosti o niektorej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním
ďalších dostupných dôkazov, jednak ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký
dôsledok a význam ako dokázaná nevina (ktorú obvinený nie je v konečnom dôsledku ani povinný
dokazovať).

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolaním prokurátora je súdu prvého stupňa vytýkané hodnotenie
vykonaných dôkazov v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení § 2 ods. 12
Trestného poriadku, neobsahuje žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by jednotlivo
alebo vo svojom súhrne v prejednávanej veci jednak nasvedčovali tomu, že k namietaným skutkovým
zisteniam súd prvého stupňa dospel postupom nezodpovedajúcim zásadám logického myslenia

a uvažovania, jednak spochybňovali opodstatnenosť použitia jedného zo základných pravidiel
vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Trestného
poriadku, v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo
- v pochybnostiach v prospech obvineného“.

K výroku I.

Obžalovanému F.. P. F. X.. je obžalobou kladené za vinu, že ako bývalý konateľ spoločnosti využil
skutočnosť, že aj po ukončení funkcie konateľa v spoločnosti, disponoval prístupom k bankovému
účtu prostredníctvom služby internetbanking ako aj bankomatovou kartou a v období od 07.07.2017

do 31.07.2017 bez vedomia konateľov vykonal bankové prevody v dňoch 10.07.2017, 19.07.2017 a
07.07.2017 spolu vo výške 82.231€ a zároveň zrealizoval bankomatovou kartou platby (dňa 10.07.2017,
18.07.2017 a 31.07.2017) spolu vo výške 448,09€ a zároveň mu je kladené za vinu, že ako konateľpodnikol právne kroky za účelom prevodu práv a povinností zo zriaďovateľa M. B. s.r.o. na občianske
združenie M. B. o.z. a následne vykonal vyššie uvedeného prevody a platby.

Súd prvého stupňa v rozsahu strán 3 až 12 rozsudku rozviedol výpovede vypočutých svedkov, resp.
prečítaných výpovedí z prípravného konania jak výpoveď obžalovaného tak aj svedkyne P.. F. K. X.
a tiež podrobne rozviedol v konaní pred súdom oboznámené listinné dôkazy (str. 12-13 odôvodnenia
rozsudku).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s úvahami a závermi, ktoré prvostupňový súd poskytol
(str. 14 až 16 odôvodnenia rozsudku), považujúc ich za správne a to jak ohľadne úvah k objektu
žalovaného trestného činu podvodu, tak k subjektívnej stránke trestného činu podvodu a v zhode s
konštatovaním prvostupňového súdu tiež zastáva názor, že v konaní nebola preukázaná existencia
podvodného konania zo strany obžalovaného, ktorý záver dopĺňa o nasledovné úvahy a závery.

Podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024), kto na škodu cudzieho majetku
seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na
cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na 2 roky. Podľa odseku 2 citovaného
zákonného ustanovenia odňatím slobody až na 4 roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený
v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Na naplnenie objektívnej stránky trestného činu podvodu

sa vyžaduje konanie spočívajúce v tom, aby páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí
omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi konaním a následkom vo forme škody a obohatenia. Spúšťacím
mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie omylu iného,
pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom inej
osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ

predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Môže ísť o konanie, opomenutie
aj konkludentné konanie.

K subjektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu podvodu odvolací súd uvádza: Trestný
čin podvodu z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom postačuje aj

nepriamy úmysel. Úmyselné zavinenie obžalovaného musí byť, napriek častej náročnosti a zložitosti
dokazovania, nepochybne preukázané. Úmyselným zavinením musia byť pokryté všetky momenty
konania obžalovaného, teda všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, konanie (uvedenie do
omylu, využitie omylu iného) aj následok (obohatenie sa, spôsobenie škody), pričom v tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej zavinenie sa

vzťahuje na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom
skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa teda vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria
páchateľov skutok a musí sa vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty
trestného činu. Ak by sa zavinenie nevzťahovalo na čo i len niektorú z požadovaných skutočností, nie
je daná subjektívna stránka a preto je vylúčená trestná zodpovednosť páchateľa. Nestačí, že páchateľ

iba úmyselne konal, ale je potrebné, aby aj úmyselne porušil alebo ohrozil záujem chránený zákonom.
Ďalej z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa úmysel vzťahuje len na niektoré skutočnosti, ktoré tvoria
súčasť skutkovej podstaty a na niektoré sa vzťahuje napríklad nedbanlivosť, hoci aj vedomá, nemôže
ísť o úmyselný trestný čin. Aj pri trestnom čine podvodu platí, že okolnosti subjektívneho charakteru
možno odvodzovať z okolností objektívnych a záver o subjektívnej stránke možno oprieť aj o objektívne

okolnosti ktoré nastali až po spáchaní skutku (musí však byť dodržaná zásada, že záver o úmyselnom
zavinení musí konštatovať prítomnosť úmyslu už pred uskutočnením transakcie).

Kodvolacímnámietkamprokurátoranadriadenýsúduvádza:Základnáskutkovápodstatatrestnéhočinu
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona má dve formy protiprávneho konania, ktoré vyjadrujú

konanie ako znak objektívnej stránky trestného činu podvodu a ktoré zároveň trestný čin podvodu
odlišujú od iných trestných činov a teda konaním pri žalovanom trestnom čine podvodu je 1) uvedenie
iného do omylu (aktívne konanie vo vzťahu k mýliacej sa osobe; tj. páchateľ sám uvádza inej osobe
nepravdivé skutočnosti alebo zatajuje pravdivé skutočnosti), 2) využitie omylu iného (pasívne konanie
vo vzťahu k mýliacej sa osobe; páchateľ sám k omylu inej osoby svojím konaním neprispel, jej omyl

však rozpoznal a koná tak aby sa na škode na cudzom majetku obohatil on alebo iná osoba a nie je
nutné aby páchateľ iného v omyle utvrdzoval alebo aby sťažoval odhalenie omylu). Tieto dve formy
konania majú spoločný základ v „omyle“ inej osoby, pričom pod inou osobou sa myslí osoba odlišná odpáchateľa. Teda poškodený koná pod vplyvom, omylu svojho alebo inej osoby vyvolaným alebo využitým
páchateľom (R 85/1956).

Je nutné zdôrazniť, že podstatou omylu, ktorý páchateľ vyvolal alebo využil, je práve vykonanie
majetkovej dispozície mýliacou sa osobou s následkom spôsobenia škody na cudzom majetku a
obohatenie sa páchateľa alebo inej osoby.

Teda spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využitie

omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti
s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu (R 46/1963). Je tiež potrebné
zdôrazniť, že pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu sa vyžaduje aby páchateľ
vedel o tom, že uvádza iného do omylu, teda aby vedel, že skutočnosti, ktoré uvádza, nie sú v súlade
so skutočnosťou.

Za trestný čin podvodu je možné považovať len také protiprávne konanie, ktorým bol následok
(obohatenie na úkor cudzieho majetku) spôsobený práve v dôsledku uvedenia do omylu alebo využitia
omylu iného. Inak povedané, ak škoda na cudzom majetku (a obohatenie iného) nebola spôsobená v
príčinnej súvislosti s omylom alebo využitím omylu osoby vykonávajúcej majetkové dispozície, nepôjde
o trestný čin podvodu (R 352/1921, ZSP 26/2007-II.).

Teda premietnuté na prejednávanú trestnú vec obžalovaného F.. P. F. X.., nie je jasné a dôkazmi v konaní
ani nebolo preukázané koho obžalovaný mal/uviedol do omylu a nie je zrejmé ani akým spôsobom.

V skutkovej vete obžaloby je len popísané konanie obžalovaného v určitom období s tým, že konal

bez vedomia ostatných konateľov, resp. majiteľov, ale vôbec nie je označený a identifikovaný subjekt,
ktorého vlastne svojím konaním obžalovaný (mal) uviedol do omylu, resp. využil jeho omyl.
Odvolací súd zdôrazňuje, že obžalobou je žalovaný trestný čin podvodu a skutková veta vyžaduje,
čo v skutkovej vete prejednávanej veci absentuje uvedenie, resp. označenie, príp. identifikovanie
konkrétneho subjektu, ktorý bol konaním obžalovaného uvedený do omylu a konal v omyle, resp. bolo

obžalovaným využité, že konal v omyle, t.j. mýlil sa. Uvedené nebolo jak v prípravnom konaní tak ani v
konaní pred súdom dokazované a teda nie je definovaná iná osoba (odlišná od obžalovaného) konajúca
v omyle (uvedená do omylu).

Odvolací súd teda zastáva názor, že z konania a vykonaných dôkazov vôbec nie je zrejmé a nie je

konkretizovaná osoba, ktorá mala konať (pod vplyvom obžalovaného) ako mýliaca sa, v omyle. Totiž
osobamýliacasaavykonávajúcamajetkovúdispozíciu,jeodlišnáodpáchateľa,ktorýjudoomylusvojím
konaním uvádza, resp. využíva jej omyl.

Pri trestnom čine podvodu sa vyžaduje aby bolo úmyselným zavinením páchateľa pokryté nielen to,

že „iného uvádza do omylu alebo využíva iného omyl“, ale úmyselným zavinením páchateľa musí byť
pokryté aj to, že takýmto konaním chce „spôsobiť na cudzom majetku škodu“ a zároveň chce „seba
alebo iného obohatiť“.

Z pohľadu vyššie rozvedeného potom rozhodne nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou

prokurátora.

Ani odvolací súd nenachádza „nič trestné“ v konaní obžalovaného popísanom v skutkovej vete obžaloby
a už vôbec nie znaky podvodného konania, ktorým prevádzal peňažné prostriedky patriace spoločnosti
M. B. s.r.o. v čase keď už nebol konateľom spoločnosti. Pokiaľ ide o znaky subjektívnej stránky

žalovanéhotrestnéhočinu,jepotrebnévskutkovejvetevyjadriťtie,ktorésúdôležitézhľadiskapríslušnej
skutkovej podstaty žalovaného skutku, tj. pri trestnom čine podvodu, rozhodne označiť koho páchateľ
uviedol do omylu, alebo koho omyl využil.

Okrajovo odvolací súd súhlasí s konštatovaním prvostupňového súdu, že ohľadne ďalšej časti skutkovej

vety obžaloby týkajúcej sa platieb bankomatovou kartou, čo je rovnako prisudzované obžalovanému,
nebol prokurátor aktívny a v danom smere ani nenavrhol vykonať v konaní pred súdom dôkazy.
Potom je odvolacia argumentácia v naznačenom smere nelogickou a nepochopiteľnou a rozhodne je
neakceptovateľnou.Totiž platí, že dokazovanie viny a tým pádom aj starostlivosť o popis skutku, právnej vety, či právnej
kvalifikácie, je v zásade len vecou prokurátora, ktorého v konaní pred súdom ťaží v tomto smere dôkazné

bremeno. V prípade, ak by do tejto sféry prokurátora aktívne na hlavnom pojednávaní vstupoval súd, a to
bez akejkoľvek ingerencie prokurátora, jednalo by sa o porušenie rovnosti strán v konaní pred súdom(§
2 ods. 14 Trestného poriadku), pretože súd by celkom evidentne vystupoval na strane prokurátora a
pomáhal by mu podporiť obžalobu a usvedčovať obžalovaného. Možnosť súdu vstúpiť do dokazovania
aj z vlastnej iniciatívy (§ 2 ods. 11 Trestného poriadku), ako aj možnosť súdu meniť právnu kvalifikáciu

(§ 278 ods. 3 Trestného poriadku), či skutkovú vetu, rozhodne nie je možné chápať tak, že súd je
predĺženou rukou či pomocníkom prokurátora, ktorý mu iniciatívne doplní alebo dotvorí dokazovanie
tak, aby mu mohol vyhovieť (tieto závery možno vyvodiť aj z rozhodovacej činnosti NS SR napr. sp. zn.
1Tost/18/2014, sp. zn. 2Tost/4/2014)

Odhliadnuc od vyššie rozvedeného, k otázke konania obžalovaného v čase keď už nebol konateľom

spoločnosti M. B. s.r.o., je možné dať do pozornosti, že je pravda, že konateľom bol do 23.06.2017 a
v období od 07.07.2017 do 31.07.2017 vykonal bankové prevody (bez vedomia konateľov a majiteľov),
keďže disponoval prístupom k službe internetbanking, je možné uviesť, že finančné operácie neboli
poznačené úmyselným protiprávnym obohatením, a ak aj došlo k prekročeniu interných oprávnení
obžalovaným, bez toho aby nevznikla škoda, nemožno jeho konanie hodnotiť ako trestný čin.

Je potrebné dodať, že sama spoločnosť vytvorila stav, ktorý umožnil ďalší prístup obžalovaného
k majetku spoločnosti a hoci zánikom funkcie konateľa zaniklo oprávnenie obžalovaného konať
za spoločnosť, sama spoločnosť (prostredníctvom spoločníkov, alebo novo ustanoveného konateľa)
neprijala žiadne opatrenia, ktoré by odvolanému subjektu zabránili fakticky nakladať s majetkom

spoločnosti.

Totiž spoločnosť nezablokovala jeho prístup do internetbankingu, neinformovala banku o zániku jeho
funkcie, nezmenila prístupové heslá k účtovným a interným systémom, neodobrala mu dispozíciu k
firemným prostriedkom.

Právnerelevantnoupríčinouvznikusituácieboloajopomenutiespoločníkovprivýkonesvojichoprávnení
a povinností, pretože po zániku funkcie konateľa obžalovaného, od 23.06.2017, spoločnosť nesplnila
svoju povinnosť zabezpečiť, aby za ňu konali len osoby na to oprávnené (§ 415 Občianskeho
zákonníka), nevykonala žiadne opatrenia, ktoré sa štandardne vykonávajú pri zmene štatutára (zrušenie

dispozičných práv, zmena hesiel, obmedzenie prístupu) a spoločníci ako nositelia najvyššej moci v
spoločnosti, mali povinnosť vykonať všetky rozumné a bežne očakávané kroky, aby zabránili tomu, že
konateľ, ktorému funkcia zanikla, bude mať naďalej prístup k firemným zdrojom.

Bývalý konateľ má len povinnosť: odovzdať dokumenty, sprístupniť účtovníctvo, vrátiť prístupové údaje,

poskytnúť potrebnú súčinnosť spoločnosti.

V nadväznosti na uvedené neprichádza do úvahy posúdenie konania ani podľa § 237 Trestného zákona
- porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, pretože obžalovaný úkony - prevod a platby v
mene spoločnosti M. B. s.r.o. vykonával v čase keď nebol konateľom, t.j,. nemal povinnosť opatrovať

alebo spravovať cudzí majetok, pretože takáto povinnosť mu nebola založená zákonom, ani zmluvou,
ani súdnym rozhodnutím.

Je potrebné uviesť, že odvolateľ odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej argumentácie
použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S týmito námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd

prvéhostupňavrozhodnutíriadnevysporiadalanenechalotvorenúžiadnuspornúotázku,riešeniektorej
by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných
v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného
poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o nepreukázaní
zavinenia oboch obžalovaných vo vzťahu k žalovanej trestnej činnosti.Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne

rozviedol dôkazy, ktoré vyviňujú obžalovaných zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným
spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne
závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 14-16 napadnutého rozsudku) jasne vyplývajú závery súdu prvého
stupňa, ktoré si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu týchto záverov.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy

s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní.

V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 ,
III. ÚS 197/02 , III. ÚS 284/08 ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z
13.12.2016)

Tedaprávonaspravodlivýprocesneznamenáaniprávonato,abybolastranakonaniapredvšeobecným
súdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,predstavamiaprávnyminázormi.
Súdneporušížiadneprávastranyvkonaní,aksineosvojíňounavrhnutýspôsobhodnoteniavykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o oslobodení obžalovaného
F.. P. F. X.., nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo
výroku o oslobodení z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

Nie každé konanie s „podvodnými“ alebo „neférovými“ prvkami, môže byť posudzované ako trestný čin
podvodu. Trestný čin podvodu podľa Trestného zákona má presne definované znaky svojej skutkovej
podstaty, ktoré musia byť v celosti a súčasne naplnené, aby sme konkrétne konanie mohli považovať
za konkrétny trestný čin.

Odvolací súd teda s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov
musí v súlade so závermi prvostupňového súdu jednoznačne konštatovať, že dôkazy vykonané
v prejednávanej veci v súlade s Trestným poriadkom na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez
dôvodných pochybností skutočnosti, ktoré sú uvedené v podanej obžalobe, a to z toho pohľadu, že
žalovaný skutok je trestným činom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vykonané dôkazy na

hlavnom pojednávaní vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v § 2
ods. 12 Trestného poriadku, a nie jednostranne ako je uvedené v odvolaní, pričom prvostupňový súd
dospel po vykonanom dokazovaní ohľadom podanej obžaloby k správnemu záveru.Všeobecne odvolací súd dodáva: Na uznanie viny obžalovaného zo spáchania určitého skutku sa podľa
zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ohľadom
viny o jednoznačne zistené a bezpečne preukázane fakty, a nie iba o pravdepodobnosť. Tam, kde nie

je možné bezpečne určiť, ktorý z možných variantov skutku zodpovedá skutočnosti, musí súd zvoliť
tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, resp. ak existujú rozpory alebo nedostatočné dôkazy na
rozhodnutie o uznaní viny, musí tieto súd vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio
pre reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Pre uznanie viny nemožno rozhodnutie zakladať na nejednoznačných záveroch, ktoré sú v rovine
pravdepodobnosti. Obžalovanému musí byť vina preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne
pochybnosti na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. V prípade existencie
pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech
obžalovaného (in dubio pre reo). Zo zásady in dubio pro reo tiež vyplýva, že ak zostanú dôvodné
pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba

rozhodnúť v prospech obžalovaného.

Vzhľadom k dôkazom vykonaným v konaní pred súdom s prihliadnutím na zásadu uvedenú v ustanovení
§ 2 ods. 19 Trestného poriadku je odvolací súd presvedčený o správnosti rozhodnutia prvostupňového
súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a závery prezentované v rozhodnutí si osvojuje.

V odseku 4 ustanovenia § 2 Trestného poriadku je upravená zásada prezumpcie neviny a táto zásada
vychádza z čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č. 6 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázané vina má rovnaký dôsledok a význam
ako dokázaná nevina a teda obžalovaný aj v danom konkrétnom prípade nemá povinnosť svoju nevinu

dokazovať.

Teda zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré
nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného.
Teda obvinenému musí byť vina jednoznačne a bez pochybností preukázaná.

K výroku II.

Čo sa týka odvolania poškodenej spoločnosti M. D. Q. of B. s.r.o., B., J. Z. 4, D.: XX XXX XXX,
smerujúcemu do výroku o náhrade škody, bolo postupované v súlade so zákonom a podľa § 288 ods.

3 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, rozhodne o nároku
poškodeného vždy tak, že ho s nárokom na náhradu škody odkáže na civilný proces, alebo na konanie
pred iným príslušným orgánom.

Teda obžalovaný F.. P. F. X.. bol napadnutým rozsudkom, pre skutok obžaloby, oslobodený podľa §

285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom a odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia a vzťahujúceho sa spisového materiálu, dospel k záveru, že odvolanie
poškodenej spoločnosti bolo podané osobou neoprávnenou. Totiž poškodenému prislúcha právo
odvolania len v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 307 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Výrok o
náhrade škody má však oporu vo výroku o vine.

Odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým podľa § 288 ods. 3 Trestného
poriadku, poškodenú spoločnosť (i napriek zmene obchodného mena spoločnosti, pri nezmenenom IČO
spoločnosti), s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, síce zistil, že súd nereflektoval na
zmenu obchodného mena a sídla poškodenej spoločnosti, avšak ak súd obžalovaného spod obžaloby

oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na
konanie pred iným príslušným orgánom.

Ak poškodený podá odvolanie proti výroku oslobodzujúceho rozsudku, ktorým bol podľa § 288 ods. 3
Trestného poriadku odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný proces, ide o odvolanie podané

neoprávnenou osobou.

Je nutné dodať, že z pohľadu ustanovenia § 316 ods. 1 Trestného poriadku je neoprávnenou
osobou osoba, ktorá odvolanie nemôže vôbec podať, resp. iba vo vzťahu k určitému výroku apotom odvolací súd nie je oprávnený preskúmať napadnutý rozsudok a ani konanie (v časti ktoré je
napáchané neoprávnenou osobou) a odvolanie musí zamietnuť z formálnych dôvodov. Vo vzťahu k
poškodenejspoločnostievidovalodvolacísúd,ževovýrokuoškodedošlokprevzatiupredchádzajúceho

obchodného mena a sídla spoločnosti, na čo reagoval tak, že odmietol podané odvolanie poškodeného
ako podané neoprávnenou osobou, pričom už správne uviedol obchodné meno a sídlo spoločnosti,
pri nezmenenom IČO spoločnosti majúc za to, že poškodenému uvedená modifikácia nemôže brániť
uplatniť svoj nárok na náhradu škody v civilnom procese.

Z uvedeného teda vyplýva, že v konkrétnej prejednávanej trestnej veci, keď súd prvého stupňa
obžalovaných spod obžaloby oslobodil, ani iný postup vo vzťahu k uplatnenému nároku poškodenej
spoločnosti, nebol možný.

S poukazom na vyššie rozvedené rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.