Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/119/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124350502
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:6124350502.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudcov
JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX,
bytom v C., C. D. XXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. E. F., B., G., so sídlom
v Košiciach, Kováčska 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach,
Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 3.294,69 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 28. mája 2025, sp. zn. 73C/19/2024

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 28. mája 2025, č.k. 73C/19/2024-925 a zrušenom
rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 28. mája 2025,
č.k.73C/19/2024-925 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal

(výrok II.).

2.1 Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 3.294,69 € s príslušenstvom.
2.2 Žalobca dôvodil, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v C., okres:
Košice 1, obec: C. - C. a to na: LV č. XXX - parcela reg. "E" parcelné č. 217, druh pozemku orná pôda
o výmere 16759 m2, parcela reg. "E" parcelné č. 320, druh pozemku trvalý trávny porast vo výmere

1405 m2 , pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 1/160 k celku, teda 113,53 m2; LV
č. XXXX - parcela reg. "E", parcelné č. 240, druh pozemku orná pôda o výmere 13728 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 97/7680 a 17/7680 k celku, spolu 19/1280 k celku teda 203,78
m2, LV č. XXXX- parcela reg. "E", parcelné č. 210, druh pozemku orná pôda vo výmere 14682 m2,
veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 80/7680 k celku teda 152,94 m2, LV č. XXXX - parcela reg.
"E", parcelné č. 334, druh pozemku orná pôda vo výmere 3464 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu

žalobcu je 80/7680 k celku, teda 36,08 m2, ktoré žalovaný užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
podielu, nakoľko sa tieto nachádzajú v areáli Zoologickej záhrady, ktorej zriaďovateľom je žalovaný.
Uplatnil si preto nárok vychádzajúc z ust. § 137 ods. 1 OZ, ktorého výšku vyčíslil na základe znaleckého
posudkuD.F.H.,znalcavodborestavebníctvo,odvetviepozemnéstavby,odhadhodnotynehnuteľnosti,
evidenčné č.: 913395, č. 35/2019, ktorý ustálil výšku ročného nájomného za pozemky nachádzajúce sa v
areáli ZOO vo výške 2,169 €/m2. Žalobca sa preto domáha zaplatenia odplaty za užívanie nehnuteľností

žalovaným za obdobie od 24.07.2021 do 24.07.2024 vo výške 2,169 €/m2 ročne: (2,169 €/rok x 506,33
m2 x 3 roky) rovná sa 3.294,69 €.
2.3 Žalovaný s nárokom žalobcu nesúhlasil, namietal, že pozemky LV č. XXX parc. č. 217 a č. 320 v
žalovaných podieloch boli v minulosti vyvlastnené vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného
výboru, odborom výstavby, ÚPaA č. výst./9860/2617/84 -Go zo dňa 04.01.1985 s vyznačením dátumu
právoplatnosti dňa 10.04.1985, ako pôvodným vlastníkom v čase vyvlastňovacieho konania I. H.,

po ktorej ako 1 z dedičov dedil aj žalobca. Následný prechod vlastníckeho práva žalobcom teda
nebol spôsobilý vyvolať právne účinky nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalovaný z uvedenéhodôvodu neuznáva vlastnícke právo žalobcu. Vo vzťahu k pozemkom parc. č. 210, parc. č. 240 a
parc. č. 334 uvádzal potrebnú aplikáciu zák.č. 66/2009 Z.z., nakoľko ZOO nie je podnikateľským
subjektom, v dôsledku čoho účinnosťou tohto zákona vzniklo k sporným nehnuteľnostiam vecné

bremeno v prospech žalovaného, ktorého náhrada je jednorazová a t.č. premlčaná.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 108 ods. 1, § 109 ods. 3, § 113 ods. 1,2,
§ 114 ods. 1, § 117 ods. 4, § 140 zákona č.50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(ďalej len stavebný zákon), § 14 ods. 1, § 15, § 16 ods. 1,2, § 18 ods. 3, § 24 ods. 1, § 26 ods.

1,2 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), v znení účinnom v čase
vyvlastnenia, t.j. v znení účinnom do 30.02.2002, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.01.1992 (ďalej len OZ), § 2 ods. 1,2,7, § 14 ods.
1,2,4 zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 24.06.1992, § 1 ods. 1,2,3, § 4 ods.
1,2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.), § 151n ods. 1, § 151o, § 128 ods. 2 OZ, § 24 ods.1, § 28 ods.
2, zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy účinného v rozhodnom období, §
4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka,§ 44 ods. 1
zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny.

4.1 K námietke žalovaného, že parc. č. 217 a č. 320 zapísané na LV č. XXX, k.ú. C. boli vyvlastnené
a následne prešli do vlastníctva žalovaného v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí
súd uviedol, že v čase rozhodovania o vyvlastnení mal štát vedomosť o tom, že vlastníčka zapísaná v
PKV č. XX - I. H. už nežila, čo vyplynulo z toho, že účastníkov vyvlastňovacieho konania označil ako
neznámych dedičov po I. H.. Konal teda s neznámymi dedičmi ako abstraktnou entitou napriek tomu,

že sám štát v dedičskom konaní ustálil okruh dedičov a vydal rozhodnutie v dedičskom konaní pod č. D
102/69-10. Pokiaľ teda správny orgán konal s neznámymi dedičmi a doručoval rozhodnutie o vyvlastnení
formou verejnej vyhlášky, nedodržal svoju zákonnú povinnosť zistiť okruh právnych nástupcov, následne
s nimi ani nekonal ani im nedoručoval rozhodnutie o vyvlastnení. Správny orgán nekonal so známou
žijúcou dedičkou evidovanou v registri obyvateľov a žijúcou na známej adrese ani jej nedoručoval

rozhodnutie o vyvlastnení. Právna predchodkyňa žalobcu bola známa a v danom čase žila a v konaní
nebolo preukázané, že by správny orgán realizoval úkony vo vzťahu k účastníkom konania, z ktorých by
bolo možné uzavrieť, že daná žijúca osoba nebola evidovaná v registri obyvateľov a nebola známa jej
adresa, o to viac keď s ňou konal ako s účastníčkou dedičského konania vedenom pod č. D 102/69 (po
poručiteľke I. H.). Právna predchodkyňa žalobcu - I. B. tak nemala žiadnu vedomosť o prebiehajúcom

vyvlastňovacom konaní ani o existencii vyvlastňovacieho rozhodnutia a nebola jej vyplatená žiadna
náhrada za vyvlastnené pozemky. Zo strany správneho orgánu ide pritom o vadu takú zásadnú, že
vyvlastňovacie rozhodnutie vo vzťahu k právnej predchodkyni nemohlo nadobudnúť právne účinky.
Ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto
rozhodnutie nemohlo voči nemu nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom

slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Vlastník teda nemohol stratiť vlastníctvo k veci na
základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol. Konštatoval preto, že štát sa nikdy
nestal vlastníkom dotknutých parciel, pretože došlo k excesu správneho orgánu, ktorý nekonal so
žijúcou známou dedičkou po známej vlastníčke ale s neznámym dedičom, a preto nadobúdací titul -
vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo voči právnej predchodkyni žalobcu právne účinné. Vzhľadom na to,

že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastníkom dotknutých pozemkov,
nemohol ich žalovaný od neho ako nevlastníka podľa ustanovenia § 2 ods. 2 nadobudnúť.
4.2 Pokiaľ žalovaný tvrdil, že neznámym dedičom po I. H. ako vlastníčke zapísanej v PKV č. XX ustanovil
opatrovníka a predložil rozhodnutie o ustanovení opatrovníka súd konštatoval, že v zozname osôb sa I.
H. nenachádza (bod 33. rozsudku), nakoľko žalovaný nepreukázal ustanovenie opatrovníka neznámym

dedičom po I. H. a ani doručenie rozhodnutia o vyvlastnení opatrovníkovi (bod 33. rozsudku) súd sa
uvedeným nezaoberal.

5.1 Vo vzťahu k vydržaniu ako ďalšiemu právnemu titulu nadobudnutia dotknutých pozemkov súd
poukázal na základné podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené kumulatívne.

5.2 Žalovaný tvrdil, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát,
a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a jeho dobromyseľnosť je teda potrebné
odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do dobromyseľnej držby.5.3 Súd prvej inštancie vychádzajúc z rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/49/2010 a 3Cdo/12/2010
posudzoval dobromyseľnosť aj z hľadiska okolností, za ktorých žalovaný vstúpil do držby. Poukazom
na závery rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/104/2023 konštatoval, že k prechodu

vlastníckeho práva mohlo dôjsť len vo vzťahu k majetku, ktorý bol vo vlastníctve štátu ku dňu účinnosti
zákona o prechode majetku obcí, pričom vlastnícke právo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností,
a v tejto súvislosti bolo možné očakávať v rámci priemernej obozretnosti akéhokoľvek nadobúdateľa, a
teda aj od žalovaného zvýšenú opatrnosť pri posudzovaní prevodu vlastníckeho práva na štát. Pokiaľ
by bol žalovaný v rámci obozretnosti nahliadol do evidencie nehnuteľností, zistil by, že štát nie je

evidovaný ako vlastník pozemkov, ale naopak ako vlastník je vedená iná osoba a ak by následne
skúmal dôvod, pre ktorý štát nebol zapísaný ako vlastník musel by nepochybne dospieť k záveru o
neúčinnom vyvlastnení. Práve z dôvodu zápisu vlastníckeho práva k dotknutým podielom na inú osobu
je možné predpokladať, že nedošlo ani k realizácii Protokolu č. 5 v katastri nehnuteľností a žalovaný
nebol zapísaný ako vlastník. Aj Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu
alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL.

ÚS 38/95 z 03.04.1996). Ak by žalovaný postupoval s obvyklou - nie to okolnosťami opodstatnenou
zvýšenou -obozretnosťou, mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení,
a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu
a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. K argumentácii
žalovaného, že ho žalobca nerušil pri držbe a že nevykonával vlastnícke právo uviedol, že žalobca bol

evidovaný v katastri nehnuteľností - verejnej evidencii a zo zákona mu ako vlastníkovi nie je uložená
povinnosť nejako nakladať s majetkom pod hrozbou straty vlastníckeho práva. V okolnostiach prípadu,
kedy štát odignoroval a nekonal s právnou predchodkyňou žalobcu v rámci vyvlastňovacieho konania,
nedoručoval ani rozhodnutie o vyvlastnení dotknutých pozemkov, nevyplatil náhradu za vyvlastnené
pozemky, a žalovaný nebol evidovaný ako vlastník, nie je celkom zrejmé, na základe akých okolností

by mal mať žalobca ako zapísaný vlastník nehnuteľností akúkoľvek indíciu o tom, že by žalovanému
mala plynúť nejaká vydržacia doba. Zoologická záhrada bola zriadená ako príspevková organizácia k
01.05.1979 a vyvlastňovacie konanie bolo vedené až v roku 1984 (bez toho aby bol vlastník pozemku
účastníkom konania), pričom s výstavbou Zoologickej záhrady sa začalo už v roku 1979, kedy boli
pozemky svojvoľne zabraté štátom a štát ich začal užívať v rozpore s vôľou skutočných vlastníkov.

5.4 V konaní neboli zo strany žalovaného preukázané žiadne okolnosti, ktoré by svedčili o jeho
dobromyseľnosti ani pri vstupe do držby a ani počas jej trvania. Za daných okolností súd konštatuje
absenciu predpokladu oprávnenej držby v súvislosti s tvrdeným nadobudnutím vlastníckeho práva
vydržaním zo strany žalovaného.

6.1 Súd prvej inštancie sa v súvislosti s uplatneným nárokom vyporiadal aj s aplikáciou zákona č.
66/2009 Z.z. na prejednávaný prípad, nakoľko žalovaný tvrdil, že vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam
mu vzniklo vecné bremeno z cit. zákona, pričom posudzoval, či stavby nachádzajúce sa na sporných
pozemkoch slúžia na podnikateľské účely.
6.2 Vychádzal pritom z dôvodovej správy k zák. č. 66/2009 Z.z., skutočnosti, že Zoologická záhrada

Košice bola zriadená uznesením pléna Mestského národného výboru v Košiciach (čl. 860 spisu) ako
príspevková organizácia v rezortnom pláne MSNV v Košiciach, ako špecializované kultúrnovýchovné
zariadenie s účinnosťou od 01.04.1979, ako aj z uznesenia zo dňa 17.05.1999 číslo 81 podľa § 50 ods.
3 Štatútu Mesta Košice, ktorým mesto vydalo súhlas s vykonávaním podnikateľskej činnosti mestskej
príspevkovej organizácie ZOO Košice-Kavečany, a to: predaj rýchleho občerstvenia, sladkostí, slaného

pečiva, mraziarenských výrobkov, tabakových výrobkov, predaj upomienkových predmetov, suvenírov,
pohľadníc plagátov a iných tovarov, predaj zvierat z odchovu v ZOO, predaj maštaľnej mrvy, kompostu z
vlastnej produkcie, výroba a predaj dreveného uhlia, ťažba a predaj drevnej hmoty, pohostinská činnosť-
poskytovanie jedál a pohostenia a iné. Uvedené uznesenie dňa 20.05.1999 podpísal primátor Mesta
Košice.

6.3 Mal za preukázané, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. disponovala Zoologická záhrada
podnikateľským oprávnením vychádzajúc z listinného dôkazu na čl. 164 spisu, a že na základe Protokolu
č. 5 došlo k prechodu vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Z.z. o majetku
obcí z odovzdávajúcej organizácie Zoologická záhrada Košice-Kavečany na preberajúci subjekt Mesto
Košice dňom 23.08.1993, súčasťou ktorého boli tiež stavebné povolenia na výstavbu jednotlivých

výbehov pre zvieratá, účelových komunikácií, skladov, vstupných objektov, oplotenia (č. l. 67-68 spisu).

7.1 Spornou otázkou zostalo, či ZOO Košice, ktorá je príspevkovou organizáciou žalovaného (ne)slúžila
na podnikateľské účely ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z..7.2 Z vyjadrenia žalovaného (č.l. 853 spisu) a z predloženého Protokolu o výsledku kontroly NKÚ (č.l.
95 spisu) vyplynulo, že zriaďovacia listina ZOO Košice bola vydaná 08.07.1997 so spätnou platnosťou
od 08.02.1991 a nahradila zriaďovaciu listinu z roku 1979. Z uznesenia, ktorým bola zriadená ZOO

Košice (č. l. 525 spisu) vyplynulo, že nebola zriadená na účely podnikania ako obchodná spoločnosť -
podnikateľský subjekt, za účelom dosiahnutia zisku, ale bola zriadená ako verejnoprospešná inštitúcia
plniaca svoje úlohy v rámci svojej hlavnej činnosti. Inak povedané hlavná činnosť ZOO Košice nie je
činnosťou podnikateľskou. Žiadna z úloh, ktorú ZOO Košice plní v rámci účelu svojho zriadenia nemá
podnikateľský charakter.

7.3 Zoologická záhrada Košice bola zriadená vo forme príspevkovej organizácie. Príspevková
organizácia zabezpečuje svoju prevádzku a plnenie účelu, na ktorý bola zriadená prostredníctvom
vlastných príjmov a príspevku od zriaďovateľa, a to až do takej výšky, ktorá jej zabezpečí vyrovnaný
rozpočet. Zákonodarca teda ráta s tým, že rozpočet príspevkovej organizácie je okrem príspevku
zriaďovateľa tvorený aj jej vlastnými príjmami, čím sa zabezpečuje jej prevádzka a plnenie hlavných
činností, na ktoré bola zriadená.

7.4 Aj napriek možnosti vlastného príjmu je Zoologická záhrada Košice ako príspevková organizácia
pokiaľ ide o prevádzku, tzn. plnenie úlohy vyplývajúcich z jej hlavnej činnosti odkázaná na príspevok
zriaďovateľa, tzn. už v momente jej zriadenia sa nepredpokladalo a nebolo ani zámerom zriaďovateľa,
že svojou hlavnou činnosťou bude dosahovať zisk a vykonávať obchodné aktivity, ale naopak hlavným
zdrojom príjmov, a to aj pri pokrytí časti svojich nákladov tržbami, bude zabezpečovaný príspevkom.

Uvedené vyplynulo aj z výkazu ziskov a strát za rok 2009, kde príspevok zriaďovateľa za rok 2009 tvoril
až 71 % z celkových výnosov zoologickej záhrady.
7.5 Konštatoval, že aktivity, ktoré majú charakter podnikateľskej činnosti sú len doplnkové, podporné
vo vzťahu k hlavnej činnosti zoologickej záhrady, zvyšujú jej atraktivitu, komfort pre návštevníkov, ale
nemenia nič na jej charaktere ako zoologickej záhrady a jej poslaní. U zoologickej záhrady prevyšuje

napĺňanie verejnoprospešného účelu (hlavná činnosť) nad podnikateľskou (doplnkovou) činnosťou. Niet
dôvodu, pre ktorý by parciálna aktivita (upravená v zákone ako možnosť) mala byť smerodajná k
posudzovaniu činnosti zoologickej záhrady, nakoľko podnikateľská činnosť je vedľajšia neexistuje dôvod
na to, aby určovala celkový charakter činnosti organizácie. Podnikateľská činnosť je len doplnkovým
zdrojom príjmu - v roku 2009 to bolo vo vzťahu k celkovým výnosom 3,9 % ako vyplýva z výkazu ziskov

a strát za rok 2009.

8. K námietke žalobcu, že zoologická záhrada nie je stavbou povolenou podľa platných právnych
predpisov, čo je jedna z podmienok pre vznik zákonného vecného bremena súd poukázal na rozsudok
Mestského súdu Košice sp. zn. 75C/22/2024, v ktorom súd okrem iného uviedol: „ z rozhodnutia

MSNV, odbor územného plánovania a stavebného poriadku v Košiciach č. ÚPaSP 7297/1632/80 zo dňa
09.12.1980 vyplynulo, že MsNV odbor ÚPaSP rozhodol o umiestnení stavby na výstavbu ZOO záhrady
v Košiciach o rozlohe 290,5751 ha na parc. č. 899/14 kat. úz. C., 2,7128 ha na parc. č. 670/3 kat. úz. C.,
0,0200 na parc.č. 12438/4 kat. úz. C. a o 0,8690 ha na parc. č. 712/1 kat. úz. C. J. K.. Celkom sa jednalo
o záber 294,1969 ha z čoho je 228,8121 ha lesnej pôdy a 65,3848 ha poľnohospodárskej pôdy podľa

zakreslenia v geom. Pláne č. 241-1-3601-15-80 vyhotoveného Geodéziou Košice a v situácii v mierke
1:5000. Je teda zrejmé, že výstavba areálu ZOO záhrady Košice ako inžinierskej stavby bola riadne
povolená. Na tomto mieste sa súdu žiada dodať, že posudzovanie (ne)povolenia stavby podľa platných
právnych predpisov okrem výslovnej dikcie § 4 ods. 1 daného zákona aj v zmysle jeho dôvodovej správy
môže byť relevantné len v prípade, že by sa riešila otázka uskutočnenia, či zmeny stavby ako obsah

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo nie je prípad posudzovanej veci (viď napr. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/18/2023 zo dňa 22.5.2024 (bod 30 odôvodnenia)“.

9.1 Následne po ustálení, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. dotknuté pozemky neslúžili na
podnikateľskúčinnosťsasúdzaoberalposúdenímprávnychvzťahov,resp.právžalovanéhokdotknutým

pozemkom aplikujúc zákon č. 66/2009 Z.z..
9.2 Žalovaný je podielovým spoluvlastníkom dotknutých pozemkov, pričom pozemky evidované na LV
č. XXX - parc. č. 217 a 320, na LV č. XXXX - parc. č. 240 a na LV č. XXXX - parc. č. 210, nadobudol pred
účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z.. Žalovaný bol k uvedenému dňu menšinový podielový spoluvlastník
pozemkov na LV č. XXX v podiele 223/720, čo predstavuje 30,97 % podiel na pozemkoch a na LV č.

XXXX v podiele 4/36, čo predstavuje 11,11% podiel na pozemku. Na pozemku evidovanom na LV č.
XXXX bol žalovaný väčšinovým spoluvlastníkom v podiele 341/640, čo predstavuje 52,28% podiel na
pozemku.9.3 Do účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. mohol žalovaný ako menšinový podielový spoluvlastník na
pozemkoch evidovaných na LV č. XXX I. XXXX vykonávať svoje práva spoluvlastníka len v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, fakticky však v rozpore s právnym stavom užíval pozemky nad rámec

svojho spoluvlastníckeho podielu. Dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. bolo v prospech žalovaného
ako vlastníka stavieb zriadené vecné bremeno. Právo z vecného bremena oprávňuje žalovaného držať a
užívať pozemky nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, tzn. vecné bremeno má v danom prípade
širší rozsah ako spoluvlastnícke právo menšinového spoluvlastníka. Pokiaľ ide o obsah práva z vecného
bremena, okrem práva držať a užívať pozemky má žalovaný právo uskutočniť stavbu alebo zmenu

stavby. V nadväznosti na uvedené súd konštatoval, že právo z vecného bremena má v tomto prípade
širšírozsah,nakoľkooprávňuježalovanéhodržaťaužívaťpozemkynadrámecsvojhospoluvlastníckeho
podielu, ale aj širší obsah spočívajúci v práve uskutočniť a zmeniť stavby. Z uvedeného dôvodu nedošlo
dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. k splynutiu práv patriacich žalovanému titulom spoluvlastníctva
a práv patriacich žalovanému titulom vecného bremena. Nakoľko žalovanému ako oprávnenému z
vecného bremena patrí väčší rozsah oprávnení (nad rámec spoluvlastníckeho podielu a nad rámec

práva užívať) mohlo vecné bremeno vzniknúť nad rozsah spoluvlastníckeho podielu.
9.4 Do účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. bol žalovaný väčšinový podielový spoluvlastník na pozemku
evidovanom na LV č. XXXX. Nakoľko žalovaný bol väčšinovým spoluvlastníkom, mohlo by sa javiť,
že došlo k splynutiu práv vyplývajúcich zo spoluvlastníctva a práv z vecného bremena, tzn. resp. by
sa mohlo javiť, že vecné bremeno v danom prípade nemohlo vzniknúť. Takúto úvahu by bolo možné

pripustiť len vo vzťahu k rozsahu s prihliadnutím na to, že ako väčšinový spoluvlastník mohol žalovaný
aj do účinnosti predmetného zákona hospodáriť s celým pozemkom (§ 139 ods. 2 OZ). Obsahovo širším
je však právo z vecného bremena, nakoľko v zmysle zákonnej úpravy má žalovaný právo pozemok
nielen držať a užívať, ale na predmetných pozemkoch aj uskutočňovať a meniť stavby. Inak povedané
žalovaný by ako väčšinový spoluvlastník síce mohol hospodáriť s celou vecou, avšak uskutočňovanie, či

zmena stavby, by mohla byť vyhodnotená ako zmena veci - pozemku a ktorýkoľvek menšinový podielový
spoluvlastník by sa mohol domáhať zákazu takýchto zmien na veci v spoločnom vlastníctve. Z týchto
dôvodov vzniklo vecné bremeno nad rámec spoluvlastníckeho podielu.
9.5 Do momentu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. žalovaný užíval pozemok evidovaný na LV č.
XXXX bez toho, aby mal k pozemku vlastnícke alebo iné právo. Účinnosťou uvedeného zákona - tzn.

zriadením vecného bremena sa žalovaný stal oprávneným predmetný pozemok v celom rozsahu držať
a užívať. Spoluvlastnícky podiel k pozemku v podiele 439/3840, čo predstavuje 11,43 % podiel na
pozemku, nadobudol žalovaný kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený dňa 25.08.2009, tzn. po
účinnostipredmetnéhozákona.Nakoľkožalovanýsastaltitulomkúpnejzmluvymenšinovýmpodielovým
spoluvlastníkom, nedošlo k splynutiu práv vyplývajúcich zo spoluvlastníctva a práv z vecného bremena,

resp. k zániku vecného bremena, pretože k splynutiu týchto práv by mohlo dôjsť len pod podmienkou,
ak by boli rozsahom a obsahom totožné. V danom prípade však vecné bremeno zostalo zachované
v rozsahu presahujúcom nadobudnutý spoluvlastnícky podiel a zároveň z dôvodu širšieho obsahu
zabezpečilo žalovanému na dotknutom pozemku uskutočňovať a meniť stavby.
9.6 Súd konštatoval, že žalovaný ako menšinový podielový spoluvlastník nemal ku dňu účinnosti zákona

66/2009 Z.z. reálne právo držať a užívať celé dotknuté pozemky, (aj keď fakticky tak činil) tzn. nad rámec
spoluvlastníckeho podielu vzniklo vecné bremeno. Týmto zákonom bola zabezpečená držba a právo
užívať pozemky v celom rozsahu a na týchto uskutočňovať a meniť stavby. Vo vzťahu k LV č. XXXX súd
konštatoval, že aj v danom prípade vzniklo vecné bremeno, nakoľko zabezpečilo žalovanému viac práv
ako mu patrilo titulom podielového spoluvlastníctva, nakoľko na pozemku môže uskutočňovať a meniť

stavby bez ohľadu na nesúhlas menšinových spoluvlastníkov.
9.7 Nakoľko z hľadiska rozsahu a obsahu nie sú v danom prípade práva z vecného bremena a práva
vyplývajúce so spoluvlastníctva totožné, nedošlo k ich splynutiu. Z uvedeného dôvodu súd v konaní
aplikoval zákon 66/2009 Z.z..

10.1 Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z.,
vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú aj špecifikoval odkazom na
konkrétne rozhodnutia dospel k záveru, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová
a nemá charakter opakovaného plnenia. S uvedeným záverom sa súd stotožnil a odkázal na tieto
rozhodnutia. Poznamenal, že doterajšie posudzovanie náhrady za vecné bremeno ako opakujúceho

sa nároku bolo prelomené rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu
vyššej inštancie, ktorou je aj tento súd viazaný.
10.2 Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí, na ktoré nadväzuje a potvrdzuje
ich i rozhodnutie dovolacieho súdu z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, prijal súd závero nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do
usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zák. č. 66/2009 Z.z..

11.1 K vznesenej námietke premlčania, ktorá je podľa názoru žalobcu v rozpore s dobrými mravmi
súd uviedol, že ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej istoty a ani
ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti Francúzsku č.
20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej
úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry

vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho
rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu,
ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru
môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach
III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).
11.2 Žalovanému nemožno klásť za vinu, že nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena bol

uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty, najmä ak forma tejto náhrady - ako jednorazová - nebola
určovaná žalovaným, ale sa ustálila judikatúrnym vývojom, ktorého nositeľom bol Najvyšší súd SR.
Nemožno preto žalovanému vyčítať, že využil zákonný prostriedok ochrany svojich práv, najmä ak
neexistujú okolnosti nasvedčujúce zneužitiu práva alebo účelovému správaniu. V súlade s § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pričom

podľa ustálenej judikatúry (napr. R 111/2000) nemožno za rozpor s dobrými mravmi považovať samotné
uplatnenie námietky premlčania, ak nie je sprevádzané osobitne zavrhnutiahodným konaním. Vzhľadom
na uvedené súd dospel k záveru, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného v tomto
prípade nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

12. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd žalobu zamietol.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a to tak, že žalovaný
bol v konaní plne úspešný, vznikol mu proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v konaní nevznikli žiadne trovy, súd mu nárok

na ich náhradu nepriznal.

14.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

14.2 Žalobca sa stotožnil s konštatáciou súdu, že nie sú naplnené podmienky pre vyvlastnenie, a ani
pre vydržanie predmetných pozemkov. Nestotožnil sa však so záverom súdu, že na vydanie odplaty
za užívanie nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je právny dôvod, súd posúdil skutkový stav podľa
ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. napriek tomu, že na pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, sa
vecnébremenonevzťahuje.Vpriebehukonaniažalobcaodôvodnil,prečouvedenýzákonvtomtokonaní

aplikovať nemožno, a prečo vecné bremeno na žalovaných pozemkoch nevzniklo. Súd nesprávne
právne posúdil vec a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Názor o jednorazovej odplate za zákonné vecné bremeno je už v rozhodovacej praxi Najvyššieho
súdu SR prekonaný. Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 25.04.2023 sp. zn. 3Cdo/2/2021, ktorým
najvyšší súd odmietol dovolanie Obce Lemešany proti rozhodnutiu Krajského súdu Prešov, ktorý

za užívanie pozemku pod futbalovým ihriskom priznal žalobcovi opakovanú náhradu, vychádzajúc
z aplikácie zákona č. 66/2009 Z.z.. Ďalej sa súd nezaoberal skutočnosťou, že v areáli zoologickej
záhrady vykonávali podnikateľskú činnosť, okrem zoologickej záhrady aj rôzne ďalšie súkromné
podnikateľské subjekty, ktorým to Zoologická záhrada Košice umožnila. Zároveň sa súd nevysporiadal
s argumentáciou, že Mesto Košice ako podielový spoluvlastník parciel, tvoriacich predmet tohto konania,

nemôže byť zároveň aj oprávneným z vecného bremena na týchto parcelách, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
14.3 K argumentácii, že na sporné pozemky sa vôbec nevzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z., nakoľko
zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na
podnikateľské účely žalobca uviedol nasledovné: V konaní bolo preukázané, že stavba ZOO Košice

je využívaná na podnikateľský účel nie len samotnou ZOO, ale taktiež ďalšími podnikateľmi, ktorí
v jej areáli vykonávajú podnikateľskú činnosť. Ako uvádza súd v bode 97. rozsudku, všetky stavby,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky boli zriadené a slúžili potrebám celej
alebo obecnej spoločnosti, t.j. verejnému záujmu, no tie, ktoré sa využívajú aj na podnikanie, teda zaúčelom dosiahnutia nejakého zisku, zákonodarca vyňal z pôsobnosti citovaného zákona. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia si samo odporuje. V tomto poukázal na body 100., 101. až 114., bod 115.
a porovnávajúc s bodom 110. napadnutého rozsudku konštatoval, že sa nestotožňuje so záverom

súdu, že aj keď vykonáva ZOO nejaké aktivity, ktoré majú charakter podnikateľskej činnosti pod
podmienkou, že plní hlavnú činnosť určenú zriaďovateľom, ide len o doplnkovú aktivitu a uvedené
neznamená, že ide o podnikanie vo forme príspevkovej organizácie. Žalobca namietal, že mestské
zastupiteľstvo schválilo ZOO výkon podnikateľskej činnosti, ZOO sa nechala zapísať do živnostenského
registra, má z podnikania výnosy, riadne vedie účtovníctvo ako každý iný podnikateľ a dokonca

NKÚ kontroluje výkon tejto podnikateľskej činnosti, poukázal na charakteristické znaky podnikania,
a to sústavnosť, samostatnosť, konanie vo vlastnom mene, zodpovednosť a účel dosiahnutia zisku.
Špecifikáciou každého predpokladu podnikania, resp. znaku podnikania dospel k záveru, že ZOO
vykonáva podnikateľskú činnosť už od 10.01.2001, keď jej bolo vydané živnostenské oprávnenie, ktoré
existuje nepretržite dodnes. Poukázal na to, že ani to, ak ZOO Košice vznikla za účelom plnenia
úloh na úseku ochrany prírody, rozvoja fauny a flóry s účelom uskutočňovania výchovy verejnosti

k ochrane prírody a biologickej rozmanitosti a mnohé ďalšie, nebráni tomu, aby bol tento subjekt aj
podnikateľ v zmysle ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka, a to hlavne v tom prípade, ak reálne
vykonáva podnikateľskú činnosť. Úlohy ZOO v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody
a krajiny nebránia identifikácii ZOO ako podnikateľa, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť. Nie je dôvod
na vyhodnocovanie akéhosi pomeru medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou, ktorú ZOO Košice

vykonáva, nakoľko ani ustanovenie § 2 Obchodného zákonníka neobsahuje definíciu polovičného,
tretinového, či štvrtinového podnikateľa. Ak by aj ZOO Košice nebola zriadená ako podnikateľský
subjekt, neskôr v roku 1999 sa ním stala. Činnosť, ktorú vykonáva od istého momentu smerovala aj
k vykonávaniu podnikateľskej činnosti, a to aj v oblastiach, ktoré nie sú nevyhnutné na plnenie jej
ďalších úloh, predpokladaných napr. ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody

a krajiny, či zriaďovacou listinou. Okrem hlavnej činnosti vykonáva ZOO Košice aj podnikateľskú činnosť,
je platcom DPH, pričom identifikačné číslo platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo ZOO Košice pridelené
v roku 2009. Ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. bola ZOO Košice nepochybne podnikateľom.
Zoologická záhrada vykonáva podnikateľskú činnosť aj v oblastiach, ktoré nemajú súvis s jej hlavnou
činnosťou, napr. predaj na priamu konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných mliečnych

nápojov, kokteilov, vína a destilátov, predaj na priamu konzumáciu zmrzliny a iné. Vstup do zoologickej
záhrady je spoplatnený pomerne vysokým vstupným. Areál zoologickej záhrady je oplotený. V areáli
zoologickej záhrady sú poskytované rôzne reštauračné a iné odplatné služby, napr. predaj suvenírov,
atrakcie ako skákací hrad a pod.. Súčasťou zoologickej záhrady v Košiciach je aj DinoPark, ktorý
sa nachádza priamo v areáli ZOO a platí sa tam dodatočné vstupné. Nie sú tam živé zvieratá, ale

napodobeniny dinosaurov v rôznych veľkostiach. DinoPark existuje len kvôli biznisu, prilákať viac
klientov, zarobiť viac peňazí, teda čisto podnikateľský zámer, nie je tam ani ochrana zvierat, ani ochrana
flóry a fauny. Mestské zastupiteľstvo na svojom zasadnutí 17.05.1999 schválilo svojím uznesením č. 81
vykonávanie podnikateľskej činnosti ZOO Košice. Za uvedeným účelom ZOO Košice mohla na základe
živnostenských oprávnení vykonávať rôzne druhy podnikateľskej činnosti v areáli zoologickej záhrady,

teda min. od roku 1999 sa ZOO Košice stala podnikateľským subjektom, vykonávajúcim podnikateľskú
činnosť na pozemkoch žalobcu tak, ako to ustanovuje § 2 Obchodného zákonníka. Najvyšší kontrolný
úrad uskutočnil v roku 2014 kontrolu hospodárenia a vyslovene sa zaoberal dodržiavaním všeobecne
záväzných právnych predpisov pri podnikateľskej činnosti zoologickej záhrady. Zoologická záhrada
dosahuje kladné výsledky hospodárenia, a to už od počiatku svojho podnikania podniká so ziskom.

Vykonáva predmety podnikania, ktoré nie sú nevyhnutné pre zabezpečenie jej základného poslania.
Vo verejnom záujme určite nie je zriadenie zákonného vecného bremena na pozemku fyzických osôb,
na tomto cudzom pozemku prevádzkovať zoologickú záhradu, vyberať vstupné, prevádzkovať atrakcie,
reštaurácie, kaviarne a stánky s rôznym občerstvením, a to všetko odplatne. Vlastník pozemku teda
nemá nič, právo na nič, je povinný strpieť zákonné vecné bremeno na svojom pozemku a vstúpiť naň

môže, len ak zaplatí vstupné. Preto v prípade ZOO Košice je nevyhnutné použiť výnimku z aplikácie
zákona 66/2009 Z.z., upravenú v § 1 ods. 3, nakoľko areál ZOO preukázateľne slúži na podnikateľské
účely a vykonáva sa tam podnikateľská činnosť podľa § 2 Obchodného zákonníka. Na území ZOO
Košice podnikajú aj ďalšie subjekty. Stánky s odplatným predajom zmrzliny, kávou, občerstvením,
hračiek, odplatné vozenie na koníkoch či skákanie na trampolíne a pod. nie sú ochranou biodiverzity ani

ochranouživočíchov.To,ževuvedenýchprípadochideopodnikateľskúčinnosťZOOKošicekonštatoval
aj NKÚ pri svojej kontrolnej činnosti. Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v areáli zoologickej
záhrady vykonávali podnikateľskú činnosť aj v roku 2009 okrem zoologickej záhrady aj rôzne ďalšie
súkromné podnikateľské subjekty, ktorým to zoologická záhrada umožnila. Preto je rozhodnutie súduprvej inštancie arbitrárne. Aj ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. uskutočňovali podnikateľskú
činnosť v areáli ZOO rôzne podnikateľské subjekty, ktorým to ZOO umožnila a je to zrejmé zo zmlúv,
ktorébolipriloženékvyjadreniuzo04.03.2025.Poukázalnapr.nazmluvyonájmenebytovýchpriestorov,

o nájme vonkajších priestorov a pod. Podnikatelia podnikajúci v areáli ZOO aj ku dňu účinnosti zákona
66/2009Z.z.vykonávalipodnikateľskúčinnosťakosúkromnéosobybezakéhokoľvekverejnéhozáujmu.
Ide o rýdzich podnikateľov nepochybne spĺňajúcich všetky materiálne a formálne znaky podnikania.
ZOO Košice odplatne prenajíma rôznym ďalším podnikateľským subjektom na podnikanie nebytové
priestory, pozemky nachádzajúce sa v ZOO, za ktoré nájomcovia platia nájomné a podiel 15% z celkovej

tržby za predaj svojich produktov za daný mesiac. Vyplýva to zo zmlúv, ktoré boli súdu predložené.
Zámerom žalobcu nebolo zahltiť súd danými zmluvami, ale zdôrazniť, v akom rozsahu sa uskutočňuje
podnikateľská činnosť v areáli zoologickej záhrady. ZOO navyše cudzie pozemky (aj žalobcu) dáva do
odplatnéhonájmuďalšímpodnikateľskýmsubjektom.Takzarábanacudzompozemkudvomaspôsobmi:
1. keď návštevník zaplatí vstupné a 2. na nájomnom od podnikateľských subjektov. Zároveň ZOO
uskutočňuje podnikateľskú činnosť aj predajom lúčneho sena. Trávu, ktorá vyrastie na pozemkoch

vo vlastníctve cudzích osôb spásajú zvieratá chované v ZOO a nakoľko ZOO užíva cudzie pozemky
obrovskej výmery, čo už zvieratá nedokážu spásať, ZOO trávu (seno) komerčne predáva. Vlastníci
pozemkov ZOO samozrejme nedostávajú žiadnu odplatu. Ďalším predmetom podnikania je odplatný
predaj zvierat. V priebehu konania boli súdu predložené len niektoré zo zverejnených zmlúv. Zmluvy
preukazujúce podnikanie zoologickej záhrady sú povinne zverejňované od roku 2014. Zmluvy uzavreté

pred týmto dátumom zverejnené nie sú, avšak je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnaké
reštauračné a iné odplatné služby boli v areáli poskytované tiež pred rokom 2014, teda aj v roku
2009, keď nadobudol účinnosť zákon 66/2009 Z.z.. Mestské zastupiteľstvo schválilo vykonávanie
podnikateľskej činnosti ZOO Košice ešte v roku 1999, pričom s účinnosťou od 2001 je zapísaný
v živnostenskom registri. Niet preto pochýb o vykonávaní podnikateľskej činnosti aj v roku 2009, teda

účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.. V rokoch 2014 až 2023 ZOO dokazovala vždy kladný výsledok
hospodárenia, čo vyplýva aj z výkazu ziskov a strát za uvedené obdobie a účtovnej závierky.
14.4 V časti podnikanie v roku 2009 žalobca uviedol, že v priebehu konania predložil dôkazy, ktoré
preukazujú, že ZOO Košice vykonávala podnikateľskú činnosť aj k rozhodnému obdobiu účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., napĺňala pojem podnikania podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, vykonávala

podnikateľskú činnosť za účelom dosahovania zisku, a preto je vylúčená aplikácia zákona č. 66/2009
Z.z..
14.5 K argumentácii žalobcu, že ZOO Košice nie je stavbou povolenou podľa platných právnych
predpisov, čo je jedna z podmienok pre vznik vecného bremena, žalovaný nereagoval a nepredložil
v tejto súvislosti nič. Súd poukázal na konanie sp.zn. 75C/22/2024 (bod 118) a na listinné dôkazy tam

predložené, pričom tieto neboli v tomto konaní vykonané a nie sú ani súčasťou spisu. Navyše v danom
konaní nebolo predložené žiadne stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie pre zoologickú
záhradu. Nemožno súhlasiť s názorom súdu, že nepovolenie stavby podľa platných právnych predpisov
môžebyťrelevantnálenvprípade,žebysariešilaotázkauskutočneniačizmenystavbyakoobsahpráva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. Toto tvrdenie je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyššieho

súdu, na ktorú poukazuje. Ako podmienka pre vznik vecného bremena sa vyžaduje povolenie stavby
podľa platných právnych predpisov, rovnako ako prechod z vlastníctva štátu na obec. V tomto konaní
nie sú naplnené základné predpoklady pre aplikáciu daného zákona. Žalovaný v priebehu konania
nepredložil stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie týkajúce sa zoologickej záhrady, teda dôkaz
otom,žezoologickázáhradabolastavbapovolenávsúladesplatnýmiprávnymipredpismi.Rozhodnutie

oumiestnenístavbyniejestavebnépovolenieanepreukazujepovoleniestavbypodľaplatnýchprávnych
predpisov. V tejto súvislosti poukázal na § 55 a§ 58 ods. 2 stavebného zákona účinného do 30.04.1990.
Stavba zoologickej záhrady nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, stavebné
povolenie ani kolaudačné rozhodnutie pre zoologickú záhradu nebolo vydané, neexistuje. Neboli ani
splnené podmienky pre vydanie stavebného povolenia. Delimitačný protokol, ktorý predložilo mesto

Košice nemá v tejto súvislosti relevanciu a nepreukazuje povolenie stavby podľa platných právnych
predpisov. Žiadne stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie týkajúce sa ZOO nebolo predložené.
Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu o jednorazovej odplate za vecné
bremeno žalobca uvádza, že sa jednalo o vznik vecného bremena k pozemkom pod stavbami, ktoré
boli povolené. Uvedené vyplýva z rozhodnutí sp.zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, 1Cdo/99/2019 zo dňa

26.01.2022 ako aj 7Cdo/929/2021 z 21.04.2022, 2Cdo/151/2020 z 31.03.2022, 5Cdo/175/2019 zo dňa
27.04.2022. Aj z toho dôvodu nemožno v konaní zákon č. 66/2009 Z.z. vôbec aplikovať.
14.6 Následne sa žalobca venoval problematike podielového spoluvlastníctva mesta Košice
a nemožnosti vzniku vecného bremena. Uviedol, že mesto Košice spoluvlastnícky podiel na všetkýchparcelách nadobudlo už pred účinnosťou zákona č. 66/2009. Zákon č. 66/2009 nemožno prioritne
aplikovať preto, že v areáli zoologickej záhrady sa podniká a zoologická záhrada nie je stavbou
povolenou podľa platných právnych predpisov. Zároveň ho nemožno aplikovať aj z dôvodu, že mesto

ako podielový spoluvlastník parciel nemôže byť zároveň aj oprávneným z vecného bremena na týchto
parcelách. K tomu poukázal na svoje vyjadrenie pred súdom prvej inštancie. S uvedenou argumentáciou
sa súd v odôvodnení vôbec nezaoberal, preto je rozhodnutie arbitrárne a došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces. Súd neuviedol, prečo sa odchýlil od názorov opakovane prezentovaných
aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré žalobca poukázal. Dokonca aj Krajský súd v Košiciach

sa už v rozhodovacej činnosti zaoberal nemožnosťou existencie vecného bremena v zmysle § 4 zákona
č. 66/2009 Z.z. na parcele, ktorej podielovým spoluvlastníkom je aj mesto Košice. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie 9Co/112/2022 z 22.08.2024. Uvedené rozhodnutie sa týkalo zaplatenia odplaty
za užívanie pozemkov v areáli ZOO Košice, dokonca išlo o parcelu č. 240, ktorá je tiež predmetom
tohto konania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že závery rozhodnutia najvyššieho súdu
8Sžo/98/2010, ktorým argumentoval žalovaný sú už prekonané, pretože najvyšší súd sa jednoznačne

vyjadril, že vecné bremeno nemožno zriadiť k samotnému spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej
nehnuteľnosti. Vychádza pritom z rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Sžr/13/2014 z 28.01.2015, 8Sžo/98/2010
zo dňa 13.05.2010, 2Sžo/52/2015 z 15.11.2017 a na základe uvedeného možno ustáliť, že vecné
bremeno nemožno zriadiť v prospech samotného vlastníka aj spoluvlastníka nehnuteľnosti na ktorej má
viaznuť vecné bremeno, vlastníkovi ako aj spoluvlastníkovi tejto nehnuteľnosti toto právo prináleží z titulu

jeho vlastníckeho práva, preto je proti účelu zákonnej úpravy v jeho prospech zriadiť vecné bremeno.
Vecné bremeno nemožno zriadiť k samotnému spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej nehnuteľnosti.
V prejednávanom prípade neprichádza do úvahy ani zriadenie vecného bremena k nehnuteľnosti ako
k celku, pretože takto by jednoznačne došlo k splynutiu práv a povinností, mesto Košice totiž bolo
v čase účinnosti zákona 66/2009 Z.z. podielovým spoluvlastníkom všetkých parciel, ktoré sú predmetom

tohto konania. Podstata vecného bremena je, že ide o právo k cudzej veci, nie k veci, ktorej som
vlastníkom alebo podielovým spoluvlastníkom. Najvyšší súd jasne konštatoval, že vecné bremeno
nemožno zriadiť k spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej nehnuteľnosti. Zo samotnej povahy práva
užívania nehnuteľnosti vyplýva, že sa jedná o právo, ktoré sa viaže k nehnuteľnosti ako k celku.
14.7 Napriek tvrdeniu, že na predmetné pozemky sa zákon 66/2009 Z.z. nevzťahuje, žalobca nesúhlasí

ani s jednorazovou odplatou za vecné bremeno podľa uvedeného zákona a poukázal na rozhodnutie
NS SR sp.zn. 3Cdo/2/2021, ktorým Najvyšší súd priznal žalobcovi opakovanú náhradu pri aplikácii
citovaného zákona. Žalobca uviedol, že uvedenú žalobu podával aj na základe judikatúry a rozhodnutí
súdov v iných skutkovo a právne obdobných veciach, kde bola priznávaná odplata za vecné bremeno
ako opakujúca sa náhrada. Mal teda legitímne očakávania, že súd rozhodne rovnako ako rozhodol

v iných skutkovo aj právne obdobných veciach. Odplata za vecné bremeno je vo forme opakujúceho
sa plnenia, renty a v tejto súvislosti poukázal na samotnú judikatúru Ústavného súdu SR, a to PL. ÚS
42/2015, uznesenie NS SR 4MCdo/2/2014 z 23.04.2015 a iné, argumentujúce priznanie opakovanej
náhrady vychádzajúc z ustanovení zákona 66/2009 Z.z..
14.8 Zároveň namietal, že nemožno počítať premlčaciu dobu nároku za odplatu za zákonné vecné

bremeno odo dňa účinnosti zákona 66/2009 Z.z., nakoľko ten o odplate nehovorí vôbec nič.
Argumentácia o premlčaní práva od účinnosti zákona je neprípustná a nelogická. Premlčaciu dobu
možno počítať až od momentu, keď sa vlastník pozemku, teda žalobca, prvýkrát právoplatným
rozhodnutím v jeho veci dozvie o tom, že má takýto nárok.
14.9 Rovnako namietal, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca a ani

jeho právni predchodcovia márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, objektívne nemohli vedieť, že
si majú požiadať jednorazovú odplatu v trojročnej premlčacej lehote od účinnosti zákona 66/2009 Z.z..
V tomto prípade je priznanie účinkov premlčania voči žalobcovi neprimerane tvrdým postihom. Poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci G. I. L. proti Švédsku z 23.09.1982 týkajúci
sa výkladu článku 1 protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý chráni právo

na pokojné užívanie pozemku. Aj v tomto prípade ide o faktické vyvlastnenie, lebo vlastníkom ostáva
iba holé vlastnícke právo. V dôsledku rozhodnutí NS SR, predovšetkým po rozhodnutí z 29.11.2020 sa
judikatúrazmenila,žeodplatazavecnébremenopodľazákona66/2009Z.z.jejednorazováapremlčacia
lehota začína plynúť od účinnosti zákona. Od roku 2020 je výklad zákona v rozpore s cieľom, ktorý sa
sledoval prijatím daného zákona a v rozpore s článkom 20 ods. 4 a článkom 1 dodatkového protokolu.

14.10 V neposlednom rade žalobca namietal, že ústavný súd v troch prípadoch prijal na ďalšie
konanie ústavné sťažnosti vo veci Park Anička, kde konštatoval, že vidí dôvod na prekonanie skoršej
judikatúry najvyšších súdnych autorít o jednorazovej odplate, pretože ani po takmer 16 rokoch od
nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívneusporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom
ako vlastníkom delimitovanej stavby. Účelom daného zákona nebolo zakonzervovanie stavu núteného
obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. V tejto súvislosti

poukázal na uznesenie ÚS SR zo 17.06.2025 sp.zn. III. ÚS 360/2025, sp.zn. II. ÚS 402/2025 zo dňa 1.
júla 2025 a sp.zn. II. ÚS 369/2025 z 1. júla 2025.
14.11 Z uvedených dôvodov teda navrhol zrušenie napadnutého rozsudku, alternatívne, aby odvolací
súd v plnom rozsahu žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

15. Odvolanie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 26.08.2025. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené
neboli.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP

a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

17.1 Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak vychádzal zo záveru, že vyvlastňovacie
rozhodnutie č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 04.01.1985 vydané v rámci právomoci príslušného orgánu

k podielom I. H. (PKV č. XX p.č. 217 a 320) nebolo voči právnej predchodkyni žalobcu právne účinné,
nakoľko správny orgán nekonal so žijúcou známou dedičkou po známej vlastníčke ale s neznámym
dedičom, v dôsledku čoho nesprávne uzavrel, že na základe tohto vyvlastňovacieho rozhodnutia sa
nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností štát.
17.2 Z vyššie uvedeného dôvodu súd nezameral dokazovanie na zistenie relevantných skutočností a pri

následnom posúdení predmetu sporu z vykonaných dôkazov dospel k predčasným a tým nesprávnym
skutkovým a právnym záverom, z ktorých dôvodov bol naplnený žalobcom namietaný odvolací dôvod
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a rozsudok je potrebné preto zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1
písm. b/, c/ CSP.

18.1 Odvolací súd zdôrazňuje, že preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy, aj bez návrhu a
aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta. Otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo
v každom štádiu konania a nedostatok aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie bez ďalšieho vždy vedie

k zamietnutiu žaloby.
18.2 Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v sporovom konaní
rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má
tá sporová strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ktorá je nositeľom subjektívneho práva
(aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.

19. Predmetom konania je odplata za užívanie nehnuteľností nad rozsah spoluvlastníckeho podielu
žalovaného - vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. C. zapísaným na
- LV č. XXX - parcela reg. "E" parcelné č. 217, druh pozemku orná pôda o výmere 16759 m2, parcela

reg. "E" parcelné č. 320, druh pozemku trvalý trávny porast vo výmere 1405 m2, podiel žalobcu je 1/160
k celku, teda 113,53 m2;
- LV č. XXXX - parcela reg. "E", parcelné č. 240, druh pozemku orná pôda o výmere 13728 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 97/7680 a 17/7680 k celku, spolu 19/1280 k celku teda 203,78 m2,
- LV č. XXXX- parcela reg. "E", parcelné č. 210, druh pozemku orná pôda vo výmere 14682 m2, veľkosť

spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 80/7680 k celku teda 152,94 m2,
- LV č. XXXX - parcela reg. "E", parcelné č. 334, druh pozemku orná pôda vo výmere 3464 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu žalobcu je 80/7680 k celku, teda 36,08 m2,
ktoré sa nachádzajú v areáli Zoologickej záhrady, ktorej zriaďovateľom je žalovaný, za obdobie od
24.07.2021 do 24.07.2024 vo výške 2,169 €/m2 ročne: (2,169 €/rok x 506,33 m2 x 3 roky) rovná sa

3.294,69 €.

20.1 Obrana žalovaného spočívala v tvrdení o nadobudnutí vlastníctva na základe rozhodnutia
o vyvlastnení č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 04.01.1985 v spojení s účinkami zák. č. 138/1991Zb. (resp. vydržaním), pričom žalobca tvrdil, že vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy nenadobudlo
právoplatnosť, nakoľko nebolo prípustné doručovať ho verejnou vyhláškou v zmysle § 24 zák. č. 71/1967
Zb.. Zároveň namietal splnenie podmienok vydržania. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné vo vzťahu

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX - parcela reg. "E" parcelné č. 217 a č. 320, podiel žalobcu
je 1/160 k celku, teda 113,53 m2 ako prvé preskúmať, komu svedčí vlastnícke právo a ustáliť aktívnu
a pasívnu legitimáciu strán sporu.
20.2 Vo vzťahu k ostatným nehnuteľnostiam obrana žalovaného spočívala v tom, že k sporným parcelám
vzniklo účinnosťou zák. č. 66/2009 Z.z. zákonné vecné bremeno, náhrada za ktoré patrí tomu, komu ku

dňu účinnosti zákona svedčí vlastnícke právo, je jednorazová a teda t.č. premlčaná.

21. Žalobcovi v takomto konaní svedčí aktívna legitimácia vtedy, ak je vlastníkom (resp. podielovým
spoluvlastníkom) sporných nehnuteľností a žalovaného možno považovať za pasívne legitimovaného
vtedy, ak nie je vlastníkom sporných podielov nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a užíva ich bez
právneho titulu.

22. Vyvlastňovacím rozhodnutím Odboru výstavby ÚPaA Obvodného národného výboru (ako
stavebného úradu I. stupňa) č. Výst. 9860/2617/84-Go (ďalej ako vyvlastňovacie rozhodnutie) boli
vyvlastnené verejnou vyhláškou v prospech čsl. štátu v správe ZOO Košice nehnuteľnosti v k.ú. C. – C.
(okrem iných aj) neznámych dedičov po: H. I. – podiely 18/360 na parc. č. 217 a 320.

23. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že štát sa nikdy nestal vlastníkom dotknutých parciel, pretože
došlo k excesu správneho orgánu, ktorý nekonal so žijúcou známou dedičkou (I. B., keď s ňou konal ako
s účastníčkou dedičského konania vedenom pod č. D 102/69 po I. H.) po známej vlastníčke I. H., ktorá
v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia už nežila, ale s neznámym dedičom, a preto nadobúdací

titul - vyvlastňovacie rozhodnutie vo vzťahu k právnej predchodkyni nemohlo nadobudnúť právne účinky.

24.Priposudzovaníuvedenejotázkysúdkonštatoval,ženeposudzujesprávnosťrozhodnutiasprávneho
orgánu, ale vyvodil následky z nepochybne celkom excesívneho postupu správneho orgánu. Ak
sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto

rozhodnutie nemohlo voči nemu nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom
slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti.

25.1 Odvolací súd konštatuje, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátene rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje

za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonom stanoveným spôsobom
nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené). Zároveň súdna prax už ustálila, že prezumpcia
správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich
neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky
a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje.

25.2 V zmysle teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný
absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu
vznikať žiadne právne účinky, t.j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval (I. ÚS 419/2014-34).
25.3 V rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/97/2009 dovolací súd k preskúmateľnosti správnych aktov vychádzal z
úvahy, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť, či zákonnosť mimo rámca správneho

súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty ničotné (nulitné, paakty), teda o akty,
ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti; na
takéto správne akty súdy neprihliadajú ani z nich nevychádzajú (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Akty aplikácie
práva vydané správnymi orgánmi, ktoré vzhľadom k svojej povahe a závažnosti predstavujú prekážku
zamýšľaných (zákonom prezumovaných) právnych účinkov, pri ktorých už nemožno hovoriť, že sa

jedná o správny akt, resp. že došlo k jeho vzniku, sú teóriou práva označované za ničotné akty.
Právna teória za najčastejšie dôvody ničotnosti právnych aktov označuje 1/vydanie aktu pri zrejmom
prekročení právomoci; 2/ nepochybná neurčitosť, nezrozumiteľnosť obsahu aktu, v dôsledku toho
jeho nerealizovateľnosť; 3/ absolútna nemožnosť plnenia obsahu aktu; omyl v osobe, či neexistencia
adresáta; 4/ vydanie aktu pod nátlakom, či podvodom; 5/ nedostatky podstatných náležitosti aktu a

podobne. Z uvedeného vyplýva, že teória práva pri formulovaní dôvodov ničotnosti používa výrazy
a formulácie, ktoré je potrebné vykladať vždy s ohľadom na konkrétnu situáciu. Za tejto situácie
je potom ničotnosť právneho aktu oprávnený autoritatívne posúdiť (vyložiť) príslušný orgán, ktorým
je súd alebo správny orgán. Osobitnými prípadmi sú tzv. paakty, t.j. akty vydané subjektom, ktorýnemá oprávnenie (právomoc) ich vydávať. Takýto akt nemá žiadne právne účinky. Právomocou sa
vo všeobecnosti rozumie schopnosť vydávať normatívne a individuálne právne akty v rámci zverenej
kompetencie. Kompetencia je zákonom vymedzený okruh spoločenských vzťahov zverených do

právomoci príslušného orgánu.

26.1 Z mnohých rozhodnutí tiež vyplýva, že všeobecné súdy sú oprávnené (a povinné) skúmať (okrem
toho, či správny akt nie je tzv. paaktom- nulitným aktom), aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť. Možno poukázať na judikát R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov,

z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu
samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci
dotyčného úradu a či je právoplatný alebo vykonateľný“.
26.2 Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp.zn. 4Cdo/123/2003 konštatoval, že mimo rámec správneho
súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho
preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný) vydaný tzv. absolútne vecne

nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky (na rozdiel od aktu
neplatného,priktoromsauplatníprezumpciajehosprávnostiaždodobyzrušeniajehoúčinkovzrušením
alebo zmenením) a okrem povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom
(či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako
povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950

Zbierky rozhodnutí československých súdov).
26.3 Aj v rozhodnutí NS SR sp.zn. 1Cdo/3/2003 dovolací súd SR konštatoval, že „všeobecné súdy
sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol
právoplatnosť a či je vykonateľný.
26.4 Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 k preskúmateľnosti

správnych aktov uviedol, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde
totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty
nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní
prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov
samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo

povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide
o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či
správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné
alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo
zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods.

2 O.s.p. záväzné.
26.5 Aj v rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Cdo/263/2018 Najvyšší súd SR konštatoval, že napriek viacerým
odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené v konaní sp.zn.
3Cdo/96/98, že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie
konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného vyvlastňovacieho

konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie
opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť a že rozhodnutím
správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie) nejde priznať potrebné
právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň
prihliadať. Dovolací súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s
pochybnouprávoplatnosťou.Dovolacísúdpovažovalzapoužiteľnýajnarozhodnutiasprávnychorgánov
prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu)
uznesenie Veľkého senátu zo 7. októbra 2020 sp.zn. 1 V Cdo/6/2019 s právnou vetou „súd je oprávnený
posúdiť, kedy“ (rozumej teda aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení

tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov
vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.
26.6 Podobne v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/77/2023 dovolací súd konštatuje, že civilný súd môže skúmať,
či správny akt nie je nulitný a či nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/157/2007, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že mimo

rámca správneho súdnictva nie je občianskoprávny súd oprávnený skúmať ani platnosť ani zákonnosť
správnych aktov a v prípadoch, v ktorých je to potrebné, skúma iba to, či ide vôbec o správny akt a
(a nie paakt) vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, ktorý je právoplatný a 7 vykonateľný.
Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom, (či nie je paaktom),a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať
sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť, a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len
vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti; pokiaľ takéto akty nie sú vymedzeným

postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú
pre súdy záväzné. Na tomto názore zotrval dovolací súd aj v ďalších rozhodnutiach (3Cdo/12/2016,
5Cdo/97/2009, 4Cdo/86/2020). Dovolací súd poznamenal, že obdobný názor zaujal aj Ústavný súd SR
v náleze sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. januára 2020.

27.1 Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem skúmania, či správny akt je nulitný,
je oprávnený a povinný skúmať aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, teda je
oprávnený skúmať aj iné dôvody, v dôsledku ktorých tento akt nemohol nadobudnúť žiadne účinky
(nemohol vyvolať následky, ktoré s ním zákon spája).
27.2 Súdna prax však nie je jednotná v ustálení, aké kritériá (vady) môže všeobecný súd skúmať pri
posudzovaní ne/nadobudnutia účinkov správneho aktu, t.j. či môže pri skúmaní, či ide o paakt okrem

otázky, či rozhodnutie bolo vydané oprávneným orgánom, môže posudzovať aj iné kritériá, a ak áno,
aké a rovnako nie sú ustálené kritériá, ktoré môže súd preskúmavať pri riešení otázky, či rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.

28. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie neprekročil svoje právomoci, keď skúmal, či

predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právne účinky, avšak pri posúdení tejto otázky dospel
k nesprávnym právnym záverom.

29.1 Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na jedno z najnovších rozhodnutí, na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/36/2024 zo dňa 17. júna 2025, v ktorom správny orgán

konal s neznámymi dedičmi, ktorým ustanovil opatrovníka napriek tomu, že boli známi a neboli splnené
podmienky na ustanovenie opatrovníka, t.j. riešil následky žalobcom namietanej vady správneho
(vyvlastňovacieho) konania.
29.2 Ako prvú dovolací súd riešil otázku, či „bol odvolací súd, v rámci svojej preskúmavanej právomoci
všeobecného súdu, oprávnený skúmať otázku nulity vyvlastňovacieho (správneho) rozhodnutia aj z

iných kritérií, než z pohľadu, či takéto rozhodnutie vydal na to oprávnený orgán (t.j. či tento mal
právomoc na jej vydanie)“, keďže východiskovou premisou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
na základe ktorej verifikoval zamietnutie žaloby žalobcu o určenie vlastníckeho práva, je konštatovanie,
že rozhodnutie príslušného stavebného úradu o vyvlastnení bolo nulitným aktom, a preto sa štát nikdy
nestal vlastníkom žalovaných nehnuteľností (ktoré potom nemohli prejsť do vlastníctva žalobcu podľa

zák. č. 138/1991 Zb.). Najvyšší súd dospel k záveru, že nemožno na vyvlastňovacie rozhodnutie
nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt) a nebrať naň zreteľ, keďže ho vydal správny orgán na to
oprávnený,(t.j.obvodnýnárodnývýborKošiceakostavebnýúrad),atonapodkladevtomčaseúčinného
stavebného poriadku (zák. č. 50/1976 Zb.), súd mohol vyvlastňovacie rozhodnutie preskúmavať len
z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe účinnými

právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, resp. vecnú správnosť (čo je úloha správneho súdnictva).
29.3 Zároveň sa vyjadril k preskúmavaniu postupu správneho orgánu pri doručovaní rozhodnutia
dedičom, ktorých považoval za neznámych napriek tomu, že boli v dedičskom konaní známi (rovnako
ako v preskúmavanom prípade). V danom prípade stavebný úrad za účastníka vyvlastňovacieho
konania neoznačil mŕtvu osobu, ale (stavebnému úradu neznámych) dedičov po nej (vyvlastňovacie

rozhodnutie tak nebolo vydané voči osobe, ktorá by bola v čase jeho vydania už nebohá, ale voči
existujúcim (hoci neznámym) osobám (dedičom)). K námietke žalovaných, že rozhodnutie obvodného
národného výboru ako stavebného úradu nebolo právnemu predchodcovi žalovaných riadne doručené,
a preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, dovolací súd uviedol, že na doručenie tohto rozhodnutia
postačovalo doručenie verejnou vyhláškou. Doručovanie rozhodnutí o vyvlastnení bolo v rozhodnej

dobe (t. j. v dobe vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, pozn.) upravené v § 24 až § 26 zák. č.
71/1967 Zb. v spojení s § 140 zák. č. 50/1976 Zb. (stavebného zákona), ktoré pripúšťali doručenie
tohto rozhodnutia (aj keď bol proti nemu prípustný opravný prostriedok) aj verejnou vyhláškou v
prípadoch, ak účastníci konania alebo ich pobyt nebol správnemu orgánu známy. Pod pojmom účastník,
ktorý nie je správnemu orgánu známy, rozumieme osobu, ktorá má určitý konkrétny právny vzťah k

prerokúvanej veci, správny orgán o jej existencii vie, avšak nepozná žiadne identifikačné znaky tejto
osoby. Naproti tomu účastníkom konania, ktorého pobyt nie je známy, je taký účastník, ktorý je v
správnom konaní identifikovaný, avšak napriek vykonanému prešetreniu sa nepodarilo zistiť miesto
jeho pobytu. V oboch týchto prípadoch nastáva iba právna fikcia doručenia, pretože v skutočnosti kdoručeniu predpísaným spôsobom nedošlo. Ak má takýto účastník ustanoveného opatrovníka, správny
orgán je povinný písomnosť doručiť tomuto opatrovníkovi. Ďalšiu skupinu prípadov, v ktorých sa ako
forma doručenia využívala verejná vyhláška, boli prípady, o ktorých tak ustanovoval osobitný predpis.

Išlo najmä o prípady s veľkým počtom účastníkov. V týchto prípadoch by doručenie do vlastných rúk bolo
často technicky náročné, ekonomicky nákladné a konečný efekt by nemusel zodpovedať vynaloženému
úsiliu. Doručenie verejnou vyhláškou sa uskutočňovalo tak, že písomnosť sa vyvesila na úradnej tabuli
správneho orgánu, ktorý mal písomnosť doručiť. Po uplynutí lehoty určenej na vyvesenie správny orgán
verejnú vyhlášku uložil do spisu. Z formálneho hľadiska verejná vyhláška opatrená úradným záznamom

o dni, kedy bola vyvesená a sňatá, sa stávala súčasťou spisu o príslušnom konaní obdobne ako
doručenka.
29.4 V danej (dovolacím súdom preskúmavanej) veci z vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplynulo, že pri
konkrétnom spoluvlastníkovi (ohľadne žalovanej parc.) je uvedené „neznámi dedičia po“. Z uvedeného
podľa dovolacieho súdu vyplýva, že konajúci stavebný úrad síce poznal pôvodného vlastníka pozemkov,
avšak už nepoznal dedičov po ňom. Je potom zrejmé, že z pohľadu doručovania písomností (§ 26 zák.

č. 71/1967 Zb.) išlo o „účastníkov konania, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy“, keďže (ako
bolo uvedené vyššie) pod takýmto účastníkom správneho konania bolo potrebné rozumieť osobu, ktorá
má určitý konkrétny právny vzťah k prerokúvanej veci, správny orgán o jej existencii vie, avšak nepozná
žiadne identifikačné znaky tejto osoby. Správny orgán v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia
teda síce vedel, že vlastníkmi predmetnej parcely sú dedičia po zomrelom pôvodnom vlastníkovi, avšak

týchtoužnevedelidentifikovať.PrávepretakétoprípadypotomSprávnyporiadokupravovaldoručovanie
písomností verejnou vyhláškou. Vzhľadom na uvedené podľa najvyššieho súdu možno konštatovať,
že k zániku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k sporným nehnuteľnostiam a k ich
prechodu na štát došlo na základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov (podľa § 135
Občianskeho zákonníka právoplatnosťou rozhodnutia štátneho orgánu), pričom obvodný národný výbor

ako správny orgán rozhodol o splnení podmienok pre ich vyvlastnenie v medziach svojej právomoci
s konečnou platnosťou. Uvedené rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou, čo postačovalo na
nadobudnutie právoplatnosti, takže v danom prípade nemôže byť spor o tom, že dotknuté vyvlastňovacie
rozhodnutie nie je paaktom. Súčasne je potrebné konštatovať, že v konaní o určovacej žalobe nie
je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu

alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci
správnych orgánov a správnych súdov.

30.1 Odvolací súd poukazuje na to, že v tu prejednávanej veci žalovaný tvrdí svoje vlastnícke právo na
základe rovnakých skutkových okolností (rozhodnutia o vyvlastnení v spojení s prechodom na základe

zákona č. 138/1991 Zb.) a žalobca spochybňuje účinky vyvlastňovacieho rozhodnutia k podielom I. H.
z dôvodov, aké boli predmetom úvah najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 8Cdo/36/2024.
30.2 Vo vzťahu k podielom I. H. správne konanie prebiehalo a vyvlastňovacie rozhodnutie bolo
vydané voči žijúcim osobám - neznámym dedičom po poslednom pozemkovom vlastníkovi. Preto podľa
odvolaciehosúduprávnynázorNajvyššiehosúduSRvyslovenývuznesenísp.zn.8Cdo/36/2024zodňa

17. júna 2025 je plne aplikovateľný aj na preskúmavaný prípad. Nemožno preto považovať za správny
záver súdu prvej inštancie o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia z dôvodu, že správny orgán konal
s neznámymi dedičmi, napriek tomu, že boli známi a vyvlastňovacie rozhodnutie doručoval verejnou
vyhláškou.

31.Vyvlastňovacierozhodnutiebolovydanéorgánomnatopodľazákonaoprávnenýmavmedziachjeho
právomoci, je právoplatné a vykonateľné, preto ho treba považovať za právne perfektné, a to bez ohľadu
na prípadnú vecnú nesprávnosť, ktorá nemôže byť skúmaná všeobecným súdom; u predmetného
rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť. Keďže vyvlastňovacie rozhodnutie vydal správny
orgán na to oprávnený, a to na podklade v tom čase účinného stavebného poriadku, nemožno dospieť

k záveru, že toto rozhodnutie nenadobudlo účinky.

32. U pozemnoknižného vlastníka I. H. správny orgán konal s neznámymi dedičmi po nej. Rozhodnutie
doručoval verejnou vyhláškou, ktorá forma doručovania postačovala a nemusel byť neznámym
dedičom ustanovený opatrovník. Správnosť takéhoto postupu všeobecný súd nemôže preskúmavať.

Preto pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že štát sa nestal na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho
záveru. Vzhľadom na vyššie uvedený záver je bez právneho významu konštatácia súdu, že žalovanýnepreukázal ustanovenie opatrovníka neznámym dedičom po A. Štofkovej a ani doručenie rozhodnutia
o vyvlastnení opatrovníkovi.

33. Odvolací súd dopĺňa, že ak žalovanému svedčil po štáte titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k podielom po I. H., a týmto je zákon č. 138/1991 Zb., uvedené (nadobudnutie vlastníckeho práva
mestom na základe zák. č. 138/1991 Zb.) nebránilo tomu, že dotknuté nehnuteľnosti mohol vydržať
žalobca (ako vyplýva z vyššie citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/36/2024). Touto
otázkou sa však súd doposiaľ nezaoberal a nebola predmetom vykonaného dokazovania, strany sporu

nemali možnosť sa k tejto otázke vyjadriť a navrhnúť dôkazy, keďže boli skúmané podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním na strane žalovaného.

34. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalobca si uplatnil svoj nárok aj vo vzťahu
k nehnuteľnostiam, na ktoré sa vyvlastňovacie rozhodnutie nevzťahovalo, preto tento nárok je potrebné
posúdiť osobitne. Vlastnícke právo pôvodnej vlastníčky tu neprešlo na štát. Vo vzťahu k týmto

nehnuteľnostiam (LV č. XXXX - parcela reg. "E", č. 240, podiel žalobcu je 97/7680 a 17/7680 k celku,
spolu 19/1280 k celku teda 203,78 m2, LV č. XXXX- parcela reg. "E", č. 210, podiel žalobcu je 80/7680 k
celkuteda152,94m2,LVč.XXXX-parcelareg."E",č.334,podielžalobcuje80/7680kcelku,teda36,08
m2), ktoré sa nachádzajú v areáli Zoologickej záhrady, ktorej zriaďovateľom je žalovaný, žalovaný tvrdil,
že k sporným nehnuteľnostiam mu účinnosťou zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo zákonné vecné bremeno,

náhrada za ktoré je jednorazová a t.č. premlčaná.

35. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. ZOO Košice, ktorej
zriaďovateľom je žalovaný, disponovala podnikateľským oprávnením, avšak nebola zriadená na účely
podnikania ako obchodná spoločnosť – podnikateľský subjekt. Konštatoval, že podnikateľská činnosť je

len doplnkovým zdrojom príjmu a nestotožnil sa so záverom, že by doplnková aktivita podnikateľského
charakteru mala určovať, na čo slúžia pozemky a negovať hlavnú činnosť ZOO vymedzenú zriaďovacou
listinou.

36. Aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. a posudzovanie žalobou uplatneného nároku ako náhrady za

zákonné vecné bremeno, ktorá je jednorazová a premlčala sa v lehote troch rokov od jeho účinnosti na
pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO by vylučovalo ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., v zmysle
ktorého sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami,
ktoré slúžia na podnikateľské účely (odkaz na § 2 Obchodného zákonníka).

37. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, či ZOO Košice ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009
Z.z. (t.j. k 01.07.2009) slúžilo na podnikanie, avšak odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie
svoje dokazovanie nezameral na zistenie relevantných skutočností a z vykonaných dôkazov dospel
k predčasným a tým nesprávnym skutkovým a právnym záverom.

38. Podľa ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku
alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť
registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.

39. Podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri (právnické osoby a fyzické osoby), osoba
ktorápodnikánazákladeživnostenskéhooprávnenia,aleboinéhonežživnostenskéhooprávneniapodľa
osobitných predpisov, prípadne fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná
do evidencie podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 2 Obchodného zákonníka).

40. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, vymedzenie pojmu podnikanie úzko súvisí
s pojmom podnikateľ, lebo podnikanie je definované ako činnosť vykonávaná podnikateľom. Znamená
to, že podnikateľskú činnosť, t.j. podnikať môže len podnikateľ v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného
zákonníka, teda ten, kto je na to oprávnený.

41.1 Podnikaním je podľa Obchodného zákonníka len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a zároveň
kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré požaduje zákon, teda tie, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 2
ods. 1 Obchodného zákonníka. Sú to: samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie vo vlastnom mene,
na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku.41.2 Samostatnosť pri výkone podnikateľskej činnosti treba chápať v tom zmysle, že podnikateľ sám
rozhoduje o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti, nie je teda podriadený inému subjektu,
ktorého príkazy musí plniť.

41.3 Sústavnosť podnikania nemožno vykladať reštriktívne, napr. tak, že by malo ísť o nepretržitú
podnikateľskú činnosť. Kritérium sústavnosti spĺňa aj sezónna činnosť, prípadne činnosť, ktorú
podnikateľ na určitý čas preruší a znovu v nej pokračuje. Dôležité je, aby úmyslom podnikateľa bolo
vykonávať túto činnosť opakovane. Požiadavka sústavnosti vylučuje z podnikateľskej činnosti takú
činnosť, ktorá sa vykonáva náhodne, výnimočne, prípadne príležitostne.

41.4 Podnikateľ koná vo svojom mene vtedy, keď nekoná v mene niekoho iného. Nie je podmienkou,
aby konal osobne, ale osoba, ktorá za neho koná, musí konať v mene podnikateľa. Podnikateľ podniká
pod vlastným menom, keď podniká pod obchodným menom. Obchodným menom sa rozumie názov,
pod ktorým podnikateľ vykonáva právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti.
41.5 Podnikateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastnú zodpovednosť vtedy, keď za jeho
podnikanie nezodpovedá nikto iný. Vlastná zodpovednosť podnikateľa je logickým dôsledkom toho, že

podnikateľská činnosť je vykonávaná samostatne a pod vlastným menom podnikateľa. To znamená, že
konanie podnikateľa zaväzuje jeho samého, a preto podnikateľ musí niesť aj vlastnú zodpovednosť za
porušenie povinností, ktoré na seba prevzal.
41.6 Podnikateľská činnosť je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku vtedy, keď hlavným účelom
podnikania je dosiahnutie zisku (majetkového prospechu). Podnikateľ teda podniká preto, aby dosiahol

zisk. Z hľadiska posúdenia tohto znaku podnikateľskej činnosti nie je rozhodujúce, či zisk bol skutočne
dosiahnutý. Dôležitý je cieľ podnikateľskej činnosti, teda to, či podnikateľ vyvíjal činnosť s úmyslom
dosiahnuť zisk. Za zisk možno považovať akýkoľvek majetkový prospech.

42. Súd prvej inštancie neskúmal dôsledne jednotlivé znaky charakterizujúce podnikanie, a to vo

všeobecnosti, ako ani aplikujúc ich na prejednávaný spor.

43. Odvolací súd nepopiera, že mesto Košice realizovalo výstavbu ZOO Košice za účelom
uspokojovania verejných potrieb, a nepopiera ani jej základné poslanie týkajúce sa ochrany druhov,
budovania povedomia verejnosti o biodiverzite a vzdelávaní k ochrane prírody, avšak tieto potreby

sa následne zabezpečovali prostredníctvom ním zriadenej príspevkovej organizácie ako podnikateľa
v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. b/ Obchodného zákonníka, ktorému Zmluvou o výkone správy zo dňa
22.12.2008 zverilo celý objekt ZOO Košice.

44. Z hľadiska posúdenia, či k pozemkom v areáli ZOO Košice vzniklo vecné bremeno v zmysle zákona

č. 66/2009 Z.z., je rozhodujúce, či stavba slúžila na podnikanie v čase nadobudnutia jeho účinnosti, t.j.
01.07.2009, keďže k vzniku vecného bremena došlo týmto dňom v prípade splnenia všetkých zákonných
podmienok.

45. Odvolací súd nespochybňuje, že je potrebné vziať na zreteľ to, kedy a za akým účelom bola ZOO

Košice v minulosti zriadená. Účel a charakter ZOO vymedzuje síce zák. č. 543/2002 Z.z. v ust. § 44
tak ako uviedol súd prvej inštancie, avšak pre posúdenie otázky vzniku vecného bremena na sporných
pozemkoch je potrebné vychádzať z ust. § 1 ods. 3 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý definuje, na usporiadanie
ktorých vlastníckych vzťahov sa tento zákon nevzťahuje a to tak, že tento zákon sa nevzťahuje na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely. To, či

stavby, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch ohľadne ktorých ne/vzniklo zákonné vecné bremeno, slúžia
na podnikateľské účely, bolo preto potrebné posúdiť z hľadiska ust. § 2 Obchodného zákonníka, na ktoré
ustanovenie citované znenie zákona odkazuje, a nie z hľadiska toho, aký účel a charakter ZOO napĺňa.

46. Z výpisu z registra organizácii Štatistického úradu SR vyplynulo, že ZOO Košice vznikla 01.01.1980,

má postavenie príspevkovej organizácie s hlavným predmetom činnosti botanických a zoologických
záhrad a prírodných rezervácií, je vlastníctvom územnej samosprávy.

47. Odvolací súd konštatuje, že právna forma zriadenia subjektu (t.j. forma príspevkovej organizácie)
nebráni tomuto subjektu výkon podnikateľskej činnosti, naopak z ust. § 21, § 24 a § 28 zák. č. 523/2004

Z.z. vyplýva, že príspevková organizácia môže so súhlasom zriaďovateľa vykonávať podnikateľskú
činnosť.48. Vymedzenie podnikateľskej činnosti nie je v rozpore s účelom jej zriadenia, naopak dopĺňa ho, avšak
zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje podmienku, že podnikateľská činnosť sa musí vzťahovať na hlavný
predmet podnikania. Rozhodné je iba zistenie, či subjekt, ktorý využíva stavby postavené na cudzích

pozemkoch, ku dňu účinnosti zákona vykonáva podnikateľskú činnosť.

49. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto opätovne vyhodnotiť, vychádzajúc z jednotlivých kritérií
charakterizujúcich podnikanie v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, či ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009
Z.z. t.j. k 01.07.2009 ZOO Košice spĺňala všetky znaky podnikateľskej činnosti, a teda, či ku dňu

01.07.2009ne/vznikložalovanémukspornýmnehnuteľnostiamvecnébremenoalebovychádzajúczust.
§ 1 ods. 3 cit. zákona pripadá do úvahy výnimka, kedy sa tento zákon nepoužije.

50. Ak súd dospeje k záveru, že na prejednávaný spor je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 66/2009
Z.z., (teda že výnimka v § 1 ods. 3 sa neaplikuje), opätovne sa vyporiada s námietkou žalobcu, že ZOO
nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov. Svoje závery vyvodí zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaného dokazovania, nielen poukazom a citáciou obsahu iného rozhodnutia,
ktorého obsah ani nebol predmetom dokazovania.

51. Zároveň súd (ak to bude potrebné) posúdi aj otázku splynutia práv a povinností súvisiacich so
vznikom vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z., pričom sa vysporiada aj s argumentáciou žalobcu

namietanou v odvolaní.

52. K záverom súdu prvej inštancie, že vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu náhrada za
zriadenievecnéhobremenapodľazák.č.66/2009Z.z.mácharakterjednorazovejodplatyapremlčujesa
v trojročnej premlčacej lehote, pričom náhrada patrí tomu, kto bol ku dňu účinnosti zákona evidovaným

vlastníkom odvolací súd obiter dictum poznamenáva, že aj keby bol nárok žalobcu posúdený ako
náhrada za zriadené vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z., patrila by žalobcovi finančná náhrada
za vecné bremeno.

53. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že bolo prijaté uznesenie pléna ÚS SR sp. zn.

PL.ÚS 12/2025 zo dňa 28.05.2025, ktorým síce bol odmietnutý návrh na vyslovenie nesúladu § 2
a § 4 zák. 66/2009 Z.z. s ústavou z dôvodu absencie ústavnoprávnej argumentácie, avšak v bode
24 ústavný súd uviedol: Navrhovateľ vyslovil názor, že považuje za nespravodlivé, ak by žalobcovi
nebola priznaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva len z dôvodu, že by pri zákonnom vecnom
bremene bola náhrada jednorazovej povahy. Podľa ústavného súdu nemôže byť dôvodom na podanie

návrhu na nesúlad právnych predpisov nesúhlas navrhovateľa (v pozícii konajúceho súdu) so spôsobom
interpretáciedotknutýchprávnychnorieminýmisúdmi,hociajvrozhodnutiachsprecedentnýmdopadom
na posudzovaný spor (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP). Ani ustálená súdna prax nie je nemenná
a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods.
3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. októbra 2011, J. G. a B. G. v.
Turecko, č. 13279/05, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických
pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania
dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť
okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po

takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým
bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp.
vyššímúzemnýmcelkom,akovlastníkomdelimitovanejstavby,atozákonompredpokladanýminástrojmi
(§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav)
zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej

kompenzácie.

54. Z vyššie uvedených názorov pléna vychádza rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24.
septembra 2025. V uvedenom náleze ústavný súd uvádza nasledovné: 14. Vlastníci dotknutí zákonnými
(normatívnymi) obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a

preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že nie je ochrana ich práv iluzórnou a v
neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom nastolenia
spravodlivej rovnováhy. 15. Sťažovatelia nie sú prví, ktorí namietajú nespravodlivosť výkladu zákona
č. 66/2009 Z.z. zo strany všeobecných súdov, ktorá má byť spôsobená nesprávnym uchopením (apochopením) zmyslu a účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona.
Sťažovateľminamietanénesprávneprávneposúdeniemávtomtoprípadecelkomzrejmýústavnoprávny
rozmer a otázka, či je výklad všeobecných súdov ústavne konformným výkladom, je otázkou, ktorej

zodpovedanie je zásadné nielen pre sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému konaniu, ale aj pre iných
vlastníkov pozemkov, ktorí sú týmto vecným bremenom obmedzovaní na vlastníckom práve. 16.V spore,
z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry
najvyššíchsúdnychautorítfakt,žeanipotakmer16rokochodnadobudnutiaúčinnostizákonač.66/2009
Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi

vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a
to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité
(do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva
vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. 17. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a
výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci
pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho

práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku
len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom),
ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo
dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je
tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej

akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce
pristúpiťkzmluvnémuriešeniunežiaducehostavu.Lenopakovanánáhradablížiacasaktrhovejhodnote
môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym
právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. 18. Na prvý pohľad
by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri

rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať,
že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená
rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či sú
okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o
aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. – o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka.

Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou
je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na
to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z.z., nedáva zmysel teraz,
resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal
na túto argumentáciu reflektovať a vo svojom rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz

na rozhodnutia najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel
samotného zákona č. 66/2009 Z.z. spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo
dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

55. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b/, c/ CSP a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom
opätovne rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1, 3
CSP), a to podľa výsledku celého konania.

56. Úlohou súdu po vrátení veci po dôslednom vyhodnotení vlastníckeho práva a ne/existencie vecného
bremena bude ustáliť rozsah a výšku náhrady za nadužívanie (zohľadniac vlastníctvo k jednotlivým
parcelám a podielom).

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 odsek 2

poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).