Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510208140
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3510208140.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a sudkýň

JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobkyne A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX B. XXX, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Mutkovič, s.r.o. so sídlom SNP
10, Hlohovec,
IČO 53 121 279 proti žalovanému E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. XXX, XXX XX D., zastúpenému JUDr. Máriou Cagalovou, advokátkou so sídlom Poľovnícka 10, 915
01 Nové Mesto nad Váhom, IČO 31 201 334, o zaplatenie 12.000,- eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo

dňa 11. apríla 2019, č. k. 7C/25/2011-413, v spojení s opravnými uzneseniami Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 14. mája 2019 č. k. 7C/25/2011-442 a zo dňa
27. januára 2021, č.k.7C/25/2011-503, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravnými uzneseniami
p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. V poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
12.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 12.000,- eur od 21.05.2010 do zaplatenia (prvý výrok)
a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (druhý výrok). Vec právne posúdil
podľa § 100 ods. 1, § 101, § 107, § 112 veta prvá § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podaním došlým súdu dňa 13.10.2010 domáhala,

aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť sumu vo výške
12.000,-eur,spolusúrokomzomeškaniaod29.09.2009dozaplateniaanahradiťtrovykonania.Žalobný
návrh dôvodila tým, že počas spolužitia so žalovaným v období od 09.12.2008 do 29.09.2009 vypožičala
žalovanému na rekonštrukciu a obnovu rodinného domu vo vlastníctve žalovaného sumu 12.000,- eur
za účasti svedkov, sestier a to G. H. a F. D. a svojich rodičov F. D. a G. D.. Zmluva o pôžičke bola
uzatvorená ústnou formou. Žalovaný predmetnú finančnú čiastku nevrátil ani po výzve o vrátenie dlhu
zo dňa 13.05.2010, aby zaplatil peniaze do 20.05.2010. Žalovaný predložil doklad zo dňa 28.11.2007 o

čerpaní úveru vo výške 10.000,- libier, ktorý mal uhradiť do troch rokov vo výške 361,05 libier mesačne.
Sestra žalobkyne, G. H., na nariadenom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 vypovedala, že jej manžel a
jej rodičia požičali žalovanému peniaze na prestavbu domu. Keď dcéra žila so žalovanýmv Anglicku, tak im dcéra posielala peniaze na účet. Nevie sa vyjadriť, komu patrili. Peniaze vyberal
otec. Z toho sa dokupovalo drevo, platil sa projekt na stavbu a prerábka okien. Po prestavbe dcéra
s priateľom spolu bývali v tomto dome. Sestra žalobkyne, F. I., na nariadenom pojednávaní zo dňa

09.12.2013 vypovedala, že ju šokovalo, že žalovaný jej povedal, že ak by sa s jej sestrou rozišiel, tak
viac ako 300.000,- Sk sestre nedá. A. jej povedala, že do domu dala 12.000,- eur. Sú to peniaze, ktoré
ona zarobila. Taktiež jej rodičia požičali žalovanému peniaze. Dom bol na komplet spravený. Chodievala
tam upratovať. Matka žalobkyne, F. D., na nariadenom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 vypovedala, že
s manželom žalovanému požičali peniaze na prestavbu domu. Brali si aj pôžičky, pričom tieto peniaze

žalovaný poslal na účet A. s tým, že jej manžel mal dispozičné právo, peniaze vybral a dal tete
žalovaného. Uviedla, že dcéra jej volala, že sa rozišli, asi dva dni na to jej volal žalovaný s tým, že jej
povedal, aby si to spočítala a požiadal ju, aby mu povedala, koľko jej má vrátiť. Otec žalobkyne, G. D., na
nariadenom pojednávaní zo dňa 09.12.2013 vypovedal, že vie, že žalovaný dlhuje dcére peniaze, okolo
12.000,- eur. Prerábku na dome vybavoval on. Žalovanému aj požičal peniaze. Mal prístup k dcérinmu
účtu. Tete žalovaného sa vybralo 120.000,- Sk. Z oznámenia Kráľovského finančného a colného úradu

vyplýva, že žalobkyňa za obdobie od roku 2007 do 05.04.2008 mala príjem zo závislej činnosti po
zdanení 6.488,62 libier, za obdobie od roku 2008 do 05.04.2009 mala príjem zo závislej činnosti
7.058,- libier, za obdobie od roku 2009 do 05.04.2010 mala príjem zo závislej činnosti
4.912,- libier.

3. Na nariadenom pojednávaní dňa 28.06.2016 požiadal právny zástupca žalobkyne
o pripustenie zmeny žaloby, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni
12.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 12.000,- eur od 21.05.2010 do zaplatenia a nahradiť žalobkyni trovy konania. Ďalej uviedol,
že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie, pričom za týmto účelom budú smerovať aj návrhy

na doplnenie dokazovanie. O tomto procesnom návrhu žalobkyne rozhodol súd prvej inštancie na
pojednávaní dňa 28.06.2016, tak že zmenu žaloby pripustil. Právny zástupca žalobkyne založil do spisu
výpisy z účtu J. E., pričom poukázal na výpis zo dňa 30.06.2007, kde žalobkyňa poukázala žalovanému
dňa 15.06.2007 sumu 338.000,- Sk, dňa 06.08.2007 poukázala žalovanému platbu 200.000,- Sk dňa a
ďalejpoukázalaplatbuF.K.,dňa12.12.2007,sumu88.000,-Sknaúhraduokien,ktorébolinainštalované

do nehnuteľnosti žalovaného. Žalobkyňa vložila na účet žalovaného sumu 97.000,- Sk dňa 04.01.2008
a ďalších 80.000,- L. F. K. dňa 24.01.2008
z titulu dodávky okien. Celkovo teda žalobkyňa uhradila žalovanému, či už priamo alebo nepriamo
795.000,- Sk, čo je 26.389,17 Eur, pričom v tomto konaní si uplatňujú len sumu 12.000,- Eur. Vzhľadom
k tomu, že nemajú žiadnu bližšiu dokumentáciu s F. K., spresnil žalobný návrh tak, že žiadajú vrátiť len

časť peňazí, ktoré boli poukázané na účet žalovaného.

4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 7C/25/2011-359 zo dňa 27.10.2016 žalobu v
celom rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesením
č. k. 6Co/415/2017 - 388 zo dňa 28.09.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura
novit curia/ súd pozná právo/. Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti
nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval.
Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak,

aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak účastník uvedie rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť
vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak súd
rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok

po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobkyňou navrhované, resp. výsledky vykonaného
dokazovania umožňujú podriadiť nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobkyňa
dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny
dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo nesprávne uvedený. Nemožno uprieť súdu,
aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou

uplatneného plnenia. V tomto smere žalobkyňa správne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22.09.2010,
sp.zn.5Cdo196/2009.ObdobnejenázorvyslovenýivnovšomrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 21. júna 2018, sp. zn. 6Cdo 49/2018. Žalobkyňa sa podaným návrhom zo dňa13.10.2010 domáhala zaplatenia sumy vo výške 12.000,- eur na základe zmluvy o pôžičke, ktorá
bola uzatvorená ústne. Pred podaním návrhu na súd zaslala žalobkyňa žalovanému výzvu zo dňa
13.05.2010 na zaplatenie vložených investícií s určením lehoty do 20.05.2010. Vo výzve uviedla, že

investovala finančné prostriedky do rekonštrukcie a obnovy rodinného domu s. č. XXX vo vlastníctve
žalovaného.Zuvedenéhoodvolacísúdskonštatoval,žežalobkyňaeštepredpodanímnávrhu/vpodanej
výzve/ na súd špecifikovala, na akom skutkovom základe sa domáhala zaplatenia predmetnej sumy a
tieto skutkové tvrdenia uviedla i v podanej žalobe. Teda už od podania žaloby tvrdila, že sa domáha
vrátenia finančných prostriedkov, ktoré vložila ako investície do nehnuteľnosti žalovaného a v tomto

smere predkladala v priebehu konania dôkazné prostriedky. Súd prvej inštancie mal sám, v spojení so
skutkovými zisteniami urobiť právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. Súd prvej
inštancie v čase rozhodnutia nemal za ustálené, na akom skutkovom základe sa žalobkyňa domáha
plnenia, keď bez ďalšieho skonštatoval, že žalobkyňa si vymienila návrh až dňa 28.06.2016. Ak v žalobe
uvádzané skutočnosti nepostačovali na riadne posúdenie rozsahu plnenia, bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie vyzvať účastníkov na splnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Žalobkyňa v podanej

žalobe zo dňa 13.10.2010 uvádza, že listom zo dňa 13.05.2010 vyzvala žalovaného na zaplatenie
vložených investícií. Rovnako žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 26.08.2013 opätovne uviedla, že
všetky našetrené finančné prostriedky vložila do rodinného domu, ktorý patrí žalovanému. So žalovaným
sa po rozchode dohodli, že žalovaný vyplatí žalobkyni všetky finančné prostriedky, ktoré vložila do
rodinného domu. V konaní boli vypočutí svedkovia, ktorí zhodne tvrdili, že žalobkyňa investovala

finančné prostriedky do nehnuteľnosti žalovaného. Na č. l. 110 sa nachádza rozpis spoločných investícií
na rekonštrukciu a prístavbu domu F. XXX. Žalovaný počas celého konania tvrdil, že všetky finančné
prostriedky použité na rekonštrukciu domu boli jeho.
V priebehu konania boli predložené výpisy z účtov, ktoré mali preukázať vloženie investícií žalobkyne
do nehnuteľnosti žalovaného. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa od podania návrhu domáhala

zaplatenia sumy na skutkovom základe a to vloženia finančných prostriedkov do nehnuteľnosti
žalovaného, pričom na preukázanie svojich tvrdení produkovala listinné dôkazy /výpisy z účtov/. V
odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentuje vysporiadanie sa s podstatnou okolnosťou,
ktorá mohla mať rozhodujúci význam pre spravodlivé rozhodnutie sporu, a to posúdenie uplatneného
nároku aj z iného dôvodu a to bez zmeny svojich skutkových tvrdení, pričom spravodlivosť procesu a

najmä presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia vyžaduje, aby súd zaujal stanovisko k posúdeniu veci
aj z hľadiska ďalšieho právneho dôvodu. Ide totiž o podstatnú okolnosť, ktorá môže mať rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať otázkou, či na
základe prezentovaných skutkových tvrdení žalobkyňou nedošlo k naplneniu základných predpokladov
prepriznaniežalovanejsumyvloženímfinančnýchprostriedkov /investícií/donehnuteľnostižalovaného.

5. Po vrátení veci odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní žalovaný poukázal na čl. 32 súdneho
spisu, kde sama žalobkyňa uviedla, že za celé obdobie v Anglicku zarobila len 6.475,- Eur. Teda ak v
konaní preukazuje, že mala aj iné finančné prostriedky, tak minimálne týmto podaním zavádzala súd.
Je potrebné vyriešiť, čo je predmetom tohto konania, či ide

o bezdôvodné obohatenie alebo o vloženie peňazí do nehnuteľností, teda predmetom tohto konania
môže byť aj zhodnotenie nehnuteľností, čo nemusí byť v priamom dôsledku zhodné
s výškou vložených peňazí. To, že išlo o prostriedky žalovaného preukazuje aj tým, že žalobkyňa nikdy
nemala taký príjem, pričom jeho peniaze jej dával len preto, že vedela zabezpečiť lepší výmenný kurz z
libry na euro, ako aj z dôvodu, že žalobkyňa chcela mať bonitu v banke, keď jej tam prichádzali značné

finančné prostriedky, čo sa neskôr prejavilo aj v lepšej úrokovej sadzbe. Dňa 28.11.2017, ako je na čl.
86, si vzal pôžičku vo výške 10.000,- libier, tieto fyzicky odovzdal žalobkyni a ona ich dňa 29.11.2017
vložila na svoj účet v Anglicku
a dňa 04.12.2007 previedla na svoj účet na Slovensko. Ďalej poukázal na to, že v ďalších výpisoch je
zrejmé, že žalobkyňa nedostávala žiadne veľké sumy, išlo o sumy okolo

100,- libier, a ak aj jej prišla vyššia suma, ako je napr. na čl. 280 suma 703,- libier zo dňa 28.01.2008,
tak je tu hneď následne nákup v Tescu za sumu 490,91 libier. Na čl. 272 je vklad v hotovosti vo výške
3.600,- libier. Nie je si istý na 100 %, myslí si, že ide o jeho peniaze za prácu v Belgicku. Aj tieto peniaze
boli prevedené na účet žalobkyne na Slovensku. Poukázal, že napr. na čl. 278 sú dňa 31.07.2008
poukázané 2 príjmové platby od farmy, pričom išlo o ich výplaty, kde pracovali. On pracoval ako šofér,

partnerka vážila obilie. On v tom čase zarábal viac, jeho práca bola lepšie platená a mal aj viac hodín.
Tieto skutočnosti preukazujú, že na účte žalobkyne boli aj jeho peniaze, teda nešlo o peniaze žalobkyne.
Peniaze odovzdal žalobkyni vo výške 10.000 libier preto, že bezhotovostný styk v tom čase trval 5 dnía libra neustále klesala. Tento predpoklad mal trvať aj ďalej, preto peniaze čím skôr previedli na eura,
vďaka čomu ušetrili na výmennom kurze možno aj 20 %. Nevie si predstaviť, že by mal niekto
v karavane 1.000,- libier, nie to ešte 10.000,- libier. Tam, kde bývali, je veľká kriminalita, pričom karavan

by dokázal otvoriť aj bez šrobováku. Ide o hliníkové dvere. Ak by zrátali všetky mesačné príjmy v
rozhodnomobdobížalobkyne,určitebynepreukazovali,žežalobkyňa disponovalavysokýmifinančnými
prostriedkami. Má za sebou viacero vzťahov, nechce sa nevhodne vyjadriť ale žalobkyňu si prakticky
vydržiaval, tzn. že jej všetko platil a z toho, čo ona zarobila, by sama ona nikdy nevyžila.

6. Na podklade vykonaného dokazovania, riadiac na právnym názorom odvolacieho súdu, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nie je možné prihliadnuť na námietku premlčania. Na
pojednávaní dňa 04.10.2016 nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobkyňa a žalovaný žili ako druh
a družka a rozišli sa dňa 11.08.2009. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného viac ako 26.000,- eur
a ak peniaze boli majetkom žalobkyne, tak na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Sporným zostalo, či majiteľom poukázaných peňazí bola žalobkyňa a či je nárok premlčaný alebo nie.

Žalobkyňa na podklade zmeneného žalobného návrhu zo dňa 28.06.2016 tvrdila, že v roku 2007 a
2008 žalovanému postupne poukázala na jeho účet viac ako 26.000,- eur, pričom uviedla, že išlo o jej
peniaze, ktoré zarobila v Anglicku. V konaní predložila daňové priznania, z ktorých vyplynulo, že
v rozhodnom období zarobila spolu 13.546,62 libier, pričom táto suma je nižšia ako suma, ktorú
žalobkyňa poukázala na účet žalovaného. Ak žalobkyňa uvádzala, že mala aj neoficiálny príjem, svoje

tvrdenie preukázala výpoveďami svedkov a to výpoveďou G. H., F. I., F. D. a G. D.. Tí zhodne uviedli, že
žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze vo výške 12.000,- eur na prestavbu domu, ktorý vlastnícky patrí
žalovanému. Ak žalovaný preukazoval, že žalobkyňa poukazovala jeho vlastné finančné prostriedky, to
ešte neznamená, že všetky peniaze na účte žalobkyne boli vlastníctvom žalovaného. Súd sa priklonil k
argumentácii žalobkyne, že je nelogické, aby žalovaný takto výhradne postupoval, keď sám mal vedené

účty v Anglicku ako aj na Slovensku a nepotreboval k tomu súčinnosť žalobkyne, aby si mohol libry
zameniť na slovenské koruny alebo eurá. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že žili v spoločnej
domácnosti a spoločne hospodárili. Ak si po rozchode strany sporu zostali medzi sebou niečo dlžní,
pričom tento dlh vznikol bez reálneho zmluvného základu, možno označiť deň rozchodu 11.08.2009 za
moment, kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže počas ich predchádzajúceho vzťahu

nemohlo dôjsť k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko strany sporu neboli manželia. Úmysel
(či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Pritom treba rozlišovať dobu, kedy dlh na vrátenie peňazí vznikol,
a dobu, kedy sa stal splatný: doba splatnosti nemusí byť totožná s dobou, kedy záväzok vznikol. Právny
význam má aj otázka, kedy právo na vrátenie peňazí môže byť po prvýkrát uplatnené, kedy je teda actio

nata. Tento okamih je potrebné v tomto prípade viazať ku dňu skočenia vzťahu strán sporu, kedy žili ako
druh a družka, za podmienky, že dovtedy strany spolu spoločne hospodárili.

7. Žalobkyňa sa v žalobe v podaní došlým súdu dňa 13.10.2010 domáhala vrátenia pôžičky, ktoré
odovzdala žalovanému za prítomnosti svedkov, a to G. H., F. I., F. D. a G. D.. Označení svedkovia

túto okolnosť nepotvrdili, len uviedli, že majú vedomosť od strán sporu o tom, že žalobkyňa poskytla
žalovanému peniaze okolo 12. 000,- eur na prestavbu rodinného domu. Neskôr sa žalobkyňa domáhala
vrátenia investícii do tohto domu a na pojednávaní zo dňa 28.06.2016 uviedla, že sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia z titulu, že žalobkyňa poukázala na účet žalovaného finančné prostriedky,
teda od tohto momentu súd mal za dostatočne ustálené, čo je predmetom sporu. Súd konštatuje, že ide

o tie isté finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanému bez vzájomného protiplnenia a je
len vecou právneho posúdenia, ako súd tento skutkový stav vyhodnotí. Súd prvej inštancie akceptoval
skutočnosť, že samotná žaloba na plnenie bola podaná dňa 13.10.2010, pričom objektívna ako aj
subjektívna lehota začala plynúť od 11.08.2009, t. j. odo dňa, kedy došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, teda žaloba bola podaná včas, v rámci plynutia premlčacej lehoty.

8. Ak žalovaný namietal, že hodnota vložených peňazí nie je totožná s hodnotou zhodnotenia rodinného
domu žalovaného, za týmto účelom žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy (napr. znalecký
posudok), teda súd vychádzal z toho, že žalobkyňa sa domáha vrátenia peňažných prostriedkov, ktoré
boli spotrebované na zhodnotenie rodinného domu žalovaného, pričom žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno, že zhodnotenie domu bolo
v konečnom dôsledku v menšej výške než 12.000,- eur. Súd vychádzal aj z toho, že samotná rodina
žalobkyne bezodplatne fyzicky pomáhala pri prestavbe domu a teda možno akceptovať, že finančné
prostriedky zo strany žalobkyne boli investované v plnej výške. Keďže nedošlok dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného
na úhradu dlžnej sumy spolu príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995
Z. z., platného v rozhodnom čase. Vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav veci a za účinnosti

nového sporového poriadku (povinnosť predkladať dôkazné prostriedky včas), súd neakceptoval návrhy
na doplnenie dokazovania, navrhnuté na pojednávaní zo dňa 14.03.2019, keďže ich vykonanie súd
považoval za neúčelné a pre potreby zistenia ďalšieho skutkového stavu veci za tak zásadné, čo by malo
zvrátiť právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol
v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov

konania vo výške 100 %.

9. Opravným uznesením č. k. 7C/25/2011-442 zo dňa 14.05.2019 súd prvej inštancie opravil v záhlaví
označenie zástupcu žalobcu a opravným uznesením č. k. 7C/25/2011-503 zo dňa 27.01.2021 súd prvej
inštancie opravil odôvodnenie rozsudku v piatom odseku piatej vete.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Uviedol, že žalobkyňa žalobný návrh zo
dňa 13.10.2010 odôvodňovala skutočnosťou, že počas spolužitia so žalovaným vypožičala žalovanému
na rekonštrukciu a obnovu rodinného domu vo vlastníctve žalovaného sumu 12.000,- eur za účasti
svedkov. Poskytnutie pôžičky však v konaní preukázané nebolo a to ani svedeckými výpoveďami či

iným hodnoverným spôsobom. Žalovaný si od žalobkyne finančné prostriedky nepožičal. Všetky veľké
finančné práce na dome žalovaného boli vykonané pred dátumom údajného požičania. Žalovaný si
dňa 29.11.2007 vybavil v Anglicku úver 10.000,- libier, z ktorých finančných prostriedkov financoval
rekonštrukciu. Finančné prostriedky, ktoré sa použili na prestavbu domu boli výlučne jeho. Výpovede
svedkov uvedené v bode 6.,7.,8. a 9. rozhodnutia súdu prvej inštancie nepreukázali, že by žalobkyňa

poskytla žalovanému finančnú čiastku vo výške 12.000,- eur. Svedkovia sú rodinní príslušníci, teda sú
zaujatí a vypovedali jednoznačne v prospech žalobkyne.
Z oznámenia Daňového úradu Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom bolo preukázané, aké mal
žalovaný príjmy. V bode 13. odôvodnenia rozsudku je uvedené, že žalobkyňa uhradila priamo či
nepriamo sumu 26.389,17,- eur, pričom v konaní si uplatňuje iba sumu 12.000,- eur. Ak by žalobkyňa

skutočne deklarovanú sumu poukázala žalovanému, tak by si uplatňovala celú sumu a nielen časť.
Poukázal na e-mailovú komunikáciu, kde žalobkyňa uvádza rôzne sumy. Žalovaný dokladmi preukázal,
že disponoval finančnými prostriedkami vo vysokej výške, takže je predpoklad, že poukázané peniaze
boli jeho. Dokazujú to aj výpisy z účtu
č. XXXXXXXXXX/XXXX vo J., vkladná knižka, daňové priznania, poskytnuté pôžičky, odškodnenie

úrazu,vyplateniešeku.Žalobkyňažiadnymirelevantnýmidokladminepreukázalapôvodpoukazovaných
finančných prostriedkov a neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že
zarobila 2x viac ako priznala, mala toto preukázať. Nelegálne príjmy nepožívajú žiadnu súdnu ochranu.
Žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, kto bol
majiteľom nie malých finančných prostriedkov, ktoré poukázala na účet žalovaného, vzhľadom na jej

príjem. Žalovaný sa podrobne vyjadril
k jednotlivým položkám na anglickom účte žalobkyne číslo XXXX-XXXX, čím preukazoval, že finančné
prostriedky, ktoré žalobkyňa prezentuje za svoje, nemôžu byť jej, čoho dôkazom je samotný anglický
účet doložený do spisu žalobkyňou. Súd sa touto skutočnosťou nezaoberal. Ako dôkaz, že na účet v
Anglicku č. XXXX-XXXX išla výplata žalovaného je i potvrdenie zamestnávateľa, z ktorého vyplýva, že

v období od 14.07.2008-27.10.2008 predstavovala čistá mzda žalovaného sumu 397.440,- Sk, teda
čistý mesačný príjem žalovaného bol vo výške 132.480,- Sk. Z výpisov z anglického účtu žalobkyne
vyplýva, že v účtovnom roku 2007/2008 sa dostala žalobkyňa 23x do mínusu, o rok neskôr bola v
mínuse 26x. Naviac žiadna položka, ktorá bola vložená na účet, nekorešponduje s dátumami, kedy bola
žalobkyňa na Slovensku. Potom nie je zrejmé, z akého dôvodu si zobrala žalobkyňa úver, keď tvrdí,

že mala veľké zásoby. Vklady na účet nerobila žalobkyňa, ale pravdepodobne otec žalobkyne, ktorý
mal dispozičné právo k jej účtu. Žalobkyňa mala flexiúčet a ešte ďalšie štyri účty na jej meno. Bežný
účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, kde bol realizovaný dňa 05.09.2008 vklad na účet žalobkyne vo výške
141.964,80,- Sk, čím by sa dalo nepriamo dokázať, že táto suma bola žalovaného, nakoľko výplata
žalovaného bola v období od 14.07. - 27.10.2008 poukazovaná na účet žalobkyne v Anglicku. Z tohto

účtu išiel vklad dňa 12.12.2007 vo výške 448.739,50,- Sk. Výpisy z ďalších účtov žalobkyňa nedoložila.
Súd uviedol, že je nelogické, aby žalovaný najprv peniaze vybral zo svojho účtu a potom ich fyzicky
odovzdal žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet, ale na druhej strane je logické, keď žalobkyňa v ten
istý deň vložila peniaze na svoj účet a v ten istý deň ich následne poukázala žalovanému. Žalobkyňatvrdila, že v roku 2007 až 2009 poukázala na účet žalovaného viac ako 26.000,- eur, pričom v konaní
nepreukázala, že sumu zarobila, keď príjmy žalobkyne v rozhodnom období boli spolu 13.546,62 libier.
Iný príjem žalobkyňa nepreukázala. Žalovaný nikdy netvrdil, že všetky peniaze na účte žalobkyne boli

vlastníctvom žalovaného, ale ich prevažná časť. Súd uvádza, že je nelogické, aby žalovaný najprv
peniaze vybral zo svojho účtu a potom ich fyzicky odovzdal žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet, ale
na druhej strane je logické a vôbec sa súd nad tým nezamyslel, keď žalobkyňa v ten istý deň vložila
peniaze na svoj účet a v ten istý deň ich následne poukázala žalovanému. Žalobkyňa sa v priebehu
konania nevedela vyjadriť k jednotlivým vkladom a úhradám vykonaným v rovnaký deň. Žalovaný po

rozchode so žalobkyňou jej nie je nič dlžný, pretože
v čase spoločného bývania disponoval dostatočnými finančnými prostriedkami. Žalobkyňa sa domáhala
svojich nárokov titulom pôžičky a následne vrátenia investícií do domu, resp. vydania bezdôvodného
obohatenia z titulu poukázania finančných prostriedkov na účet žalovaného. Nesúhlasil so závermi
súdu prvej inštancie, že objektívna ako aj subjektívna lehota začala plynúť od 11.08.2009, t. j. odo
dňa, kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, teda žaloba bola podaná

včas. Podľa názoru žalovaného, ak by začala subjektívna lehota plynúť od rozchodu, objektívna
lehota začala plynúť od poukázania finančných prostriedkov na účet, a preto došlo k premlčaniu
nároku žalobkyne. Žalovaný zotrval na argumentácii, že žalobkyňa mu žiadne finančné prostriedky
na rekonštrukciu domu neposkytla, išlo o peniaze zarobené žalovaným. Súd poukázané finančné
prostriedky akceptoval ako investície do domu žalovaného, preto v zmysle rozhodnutia Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 29.03.2003, sp. zn. 25Cdo/355/2001- vloženie investícií do cudzej nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu, vzniká okamihom, kedy ku zhodnoteniu došlo, teda kedy sa majetkový stav
vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci, preto je nárok žalobkyne premlčaný.
Žalobkyni bolo v priebehu konania uložené, aby predložila súpis stavebného materiálu, presný rozpis,
čo nakupovala so špecifikáciou sumy pri vedení spoločnej domácnosti, kedy sa zdržiavala na území

SR v roku 2007 a 2008 a odkiaľ mala finančné prostriedky vo výške 448.739,50,- Sk s preukázaním
ich pôvodu. Žalobkyni bola na nariadenom pojednávaní uložená povinnosť, aby predložila doklady
preukazujúce, že sa v roku 2007 a 2008 zdržiavala v SR, riadne výpisy z účtov, doklad preukazujúci
sumu 448.739,50,-Sk. Tieto doklady žalobkyňa nepredložila. Takže nemožno konštatovať tak, ako to
urobil súd, že bol dostatočne zistený skutkový stav. Teda súd prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm.

e/ CSP nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. S poukazom na
nález Ústavného údu SR, jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces vylučujúcu
ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosťou súdov svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Z odôvodnenia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej. V opačnom prípade je takéto rozhodnutie v rozpore s čl. 46 ods.

1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivý proces zahŕňa i povinnosť všeobecných súdov
vysporiadať sa so všetkým, čo
v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Ide o vadu
konania ako i zásah do ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil tak, že návrh zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania ako i trov prvostupňového konania vo výške 100 %, resp. v zmysle § 389 CSP rozsudok zruší
a v zmysle § 391 CSP vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný k
odvolaniu predložil listinné dôkazy v anglickom jazyku a e-mailovú komunikáciu.

11. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na ust. § 366 CSP, keď
prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej
inštancie možno v odvolaní použiť len za podmienok stanovených zákonom. Pokiaľ žalovaný uvádza
skutkové tvrdenia, že v účtovnom roku 2007/2008 sa dostala žalobkyňa 23 x do mínusu, rovnako o rok
neskôr 26x, žiadna položka nekorešponduje s dátumami, kedy bola žalobkyňa na Slovensku, žalobkyňa

mala ďalšie štyri účty. Rovnako nie je možné prihliadať na listinné dôkazy predložené žalovaným v
odvolacom konaní, keď žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by uvedené novoty bez svojej
viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie podľa ust. § 366 písm. a/ CSP. Žalovaný nesprávne uplatnil
námietku premlčania s uvedením, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť od okamihu poskytnutia

finančných prostriedkov na účet žalovaného. Strany sporu od roku 2006 do 2009 žili v spoločnej
domácnosti ako druh a družka a žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze na rekonštrukciu jeho domu.
Nakoľko sa ako partneri rozišli dňa 11.08.2009, ich vzájomné spolužitie v predmetnom dome bolo
znemožnené. Poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.02.2016, sp. zn. I.ÚS 548/2005, vzmysle ktorého na určenie začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
nebol rozhodujúci okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keď sťažovateľke bolo
znemožnené predmetný rodinný dom užívať. Žalobou uplatnený nárok bol uplatnený včas a námietka

premlčaniažalovanéhoniejedôvodná.Žalovanýspochybňujezáverysúduprvejinštancie,žežalobkyňa
preukázala neoficiálny príjem svedeckými výpoveďami svedkov, ale v bode 29. uvádza, že označený
svedkovia túto skutočnosť nepotvrdili. Súd však v bode 29. odôvodnenia uviedol, že svedkovia
nepotvrdili odovzdanie pôžičky žalovanému za ich prítomnosti, a nie, že svedkovia potvrdili neoficiálny
príjem. Žalovaný poukázal na uplatnený nárok žalobkyne, keď žalobkyňa sa domáhala vrátenia pôžičky

anáslednevráteniainvestícií.Ktomutotvrdeniužalobkyňauvádza,žesúdprvejinštancienekonštatoval,
že sa žalobkyňa domáhala vrátenia investícií až potom, ako sa jej nepodarilo preukázať poskytnutie
pôžičky. Ide o zavádzajúce tvrdenie žalovaného. Právne posúdenie je vecou súdu a nie strany sporu.
Žalobkyňa sa už v predžalobnej výzve domáhala voči žalovanému zaplatenia vložených investícií.
Žalovaný namieta zaujatosť označených svedkov, nepravdivosť ich výpovedí však žiadnym spôsobom
nepreukázal. Žalovaný sa snaží preukázať, že žalobkyňa nemala dostatočné zárobky poukazom na

to, že čerpala v roku 2008 úver. Čerpanie úveru však nie je dôkazom skutočnosti, že dlžník nemá
finančné prostriedky. Žalovaný rovnako čerpal úver, čo neznamená, že v tom čase nedisponoval aj
inými financiami. Následne uviedol, že disponoval finančnými prostriedkami a mal príjem, teda je
predpoklad, že peniaze, ktoré žalobkyňa poukázala na účet žalovaného, boli jeho. Tento predpoklad
však preukázaný nebol. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyni poskytol finančné prostriedky a že by tieto

mali patriť žalovanému. Ani skutočnosť, že žalovaný zarábal
a v skutočnosti mohol disponovať finančnými prostriedkami vo väčšom rozsahu ako žalobkyňa
nevyvracia preukázané poskytnutie finančných prostriedkov žalobkyne v prospech žalovaného, vrátenie
ktorých tvorí žalovaný nárok. Poskytnutie finančných prostriedkov v prospech žalovaného v rozsahu
žalovaného nároku považoval súd prvej inštancie za dostatočne preukázané /svedecké výpovede,

listinné dôkazy/ a preto aj ďalšie návrhy na dokazovanie súd prvej inštancie neakceptoval a považoval
to za nadbytočné. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

12. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

13. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 07.06.2022 sp. zn. 6Co/29/2021-566
rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdil
a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.02.2025 sp. zn. 1Cdo/42/2023
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 07.06.2022 sp. zn. 6Co/29/2021-566 zrušil a vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie z dôvodu pochybenia uvedeného § 420
písm. e) CSP, nakoľko na odvolacom súde rozhodovala sudkyňa, ktorá bola podľa § 49 ods. 2 CSP
vylúčená, keďže prejednávala a rozhodovala o tomto spore aj pred súdom prvej inštancie. Po vrátení
veci Krajskému súdu v Trenčíne predsedníčka Krajského súdu v Trenčíne uznesením Spr/705/2025-683
rozhodla, že Sudkyňa Krajského súde v Trenčíne Mgr. Stanislava Kollárová je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania sporu. Vec bola pridelená na rozhodnutie senátu v zložení JUDr. Darina Legerská ako
predsedníčka senátu a JUDr. Alena Záhumenská a JUDr. Zuzana Slušná ako členky senátu.

14. Súdne konanie o žalobe žalobkyne proti žalovanému o zaplatenie sumy vo výške 12.000,- eur s
príslušenstvom začalo dňa 13.10.2010 doručením žaloby súdu prvej inštancie podľa § 82 ods. 1 zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších predpisov.

15. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorým bol
zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

17. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.18. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za
predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde
o prípady nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní

(napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť
výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky
v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

20. Niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý súdny proces, zákon normuje ako
samostatné odvolacie dôvody. Je tomu aj v prípade porušenia práva navrhovať dôkazy na zistenie

rozhodujúcich skutočností, ktoré je podstatou odvolacieho dôvodu vyplývajúceho
z § 365 ods. 1písm. e) CSP. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený
jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená aj chybným vyhodnotením návrhov na
vykonanie dôkazov. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti
jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie

dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné,
pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo viesť k
neunesenie
ojejdôkaznéhobremenaanedôvodnesavzďaľujeodželanejamožnejmieryzisteniaskutkovéhostavu.

21. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové

zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

22. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku odvolateľa, týkajúcu sa ním tvrdeného

nedostatočného, arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež tým, či postupom
súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil
účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP).

24. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389
ods. 1 písm. b) CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme možnosť pred ním
konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto
vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám

procesné práva, ktoré im právny poriadok priznáva,
k porušeniu ktorého práva dochádza vo výnimočnom prípade tiež v prípade nedostatočného
odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

25. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu

konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).

26. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. čiide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 03.12.2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna

veta znie: "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku", vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom) uvedeným v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.
d) CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu

a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie
práva na spravodlivý proces.

27. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a

právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

28. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka

konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva

(napr.Georgidiasv.Gréckoz29.mája1997,RecueilIII/1997).Európskysúdpreľudsképrávapripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by
súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu

s predmetom súdnej ochrany prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento
nedostatokpovažovaťzaprejavarbitrárnosti.Stačíteda,abyreagovalsúdnatenargument(argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303
A a č. 303 B).

29. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti
nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené
požiadavkyatvorídostatočnýpodkladpreuskutočnenieprieskumuvodvolacomkonaní,pričomodvolací
súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej

inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného, preto odvolacie námietky vo vzťahu
k nepreskúmateľnosti rozhodnutia sú nedôvodné.

30. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa a žalovaný žili ako
druh a družka a rozišli sa dňa 11.08.2009. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného viac ako 26.000,-
eur, pričom sporným zostalo, kto je majiteľom poukázaných peňazí a či je nárok premlčaný alebonie. Pri riešení vznesenej námietky premlčania, za aplikácie ust. § 101, § 107 a § 112 veta prvá
Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie posúdil predmetný nárok ako bezdôvodné obohatenie z
titulu, že žalobkyňa poukázala na účet žalovaného finančné prostriedky a momentom rozchodu došlo

na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia. Samotná žaloba na plnenie bola podaná
dňa 13.10.2010, pričom objektívna aj subjektívna lehota začala plynúť od 11.08.2009, teda žaloba bola
podaná včas. Pri riešení spornej otázky, kto je majiteľom poukázaných finančných prostriedkov na
účet žalovaného vyhodnotil, že žalobkyňa mala príjem zo živnosti spolu 13.546,62,- eur (za obdobie
rokov 2007 a 2008) ako aj neoficiálny príjem, ktorú skutočnosť potvrdili svedkovia, ktorí uviedli, že

žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze vo výške 12.000,- eur na prestavbu domu, ktorý vlastnícky
patrí žalovanému. Uzavrel, že je nelogické, aby žalovaný takto postupoval, keď sám mal vedené účty
v Anglicku ako aj na Slovensku a nepotreboval súčinnosť žalobkyne, aby si mohol libry zameniť na
slovenské koruny alebo eurá. Po rozchode vznikol dlh bez reálneho zmluvného základu, deň rozchodu
11.08.2009 je teda momentom, kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa sa domáhala
vrátenia finančných prostriedkov, ktoré boli spotrebované na zhodnotenie rodinného domu žalovaného,

pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že zhodnotenie domu bolo v konečnom dôsledku v
menšej výške než 12.000,- eur. Súd vychádzal aj z toho, že samotná rodina žalobkyne bezodplatne
fyzicky pomáhala pri prestavbe domu, teda možno akceptovať, že finančné prostriedky zo strany
žalobkyne boli investované v plnej výške.

31. Predmetom konania je žaloba zo dňa 13.10.2010, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy
vo výške 12.000 eur titulom bezdôvodného obohatenie (plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol) na
skutkovom základe, že asi od roku 2006 do 11.08.2009 žila so žalovaným ako druh a družka. Počas
spoločného spolužitia tak, ako to vyplýva z výpovedí strán sporu, žili žalobkyňa a žalovaný striedavo v
Anglicku, kde pracovali a na Slovensku, kde rekonštruovali nehnuteľnosť - rodinný dom vo vlastníctve

žalovaného. Z výpovedí strán sporu vyplýva, že žalobkyňa tvrdila, že bývala spolu so žalovaným od
roku 2006. Žalobkyňa viedla spoločnú domácnosť, mali oddelený účet. Asi po roku sa rozhodli, že budú
investovať do rodinného domu žalovaného. Dohodli sa, že prestavia kuchyňu. Nakoľko väčšinu času boli
v Anglicku, všetko zabezpečovali rodičia žalobkyne. Prácu a materiál platili zo spoločných peňazí.
Žalobkyňa mala finančné prostriedky z pracovnej činnosti ako i čierne peniaze, ktoré vkladala na svoj

účet a následne vykonávala prevod na účet žalovaného. Trvala na vrátení časti peňazí, ktoré investovala
do nehnuteľnosti žalovaného. Na svoj účet vkladala peniaze z dôvodu, že to boli jej peniaze a tieto
následnepoukázalanaúčetžalovaného.Žalovanýtvrdil,žedoleta2008malioddelenéúčty.Následnesi
vybavil živnosť, pričom kým si vybavil potrebné doklady, jeho finančné prostriedky išli na účet žalobkyne.
Všetok stavebný materiál na rekonštrukciu zakúpil žalovaný. V roku 2007 mal pracovný úraz a dostal

sumu 12.000 - 14.000,- eur a z týchto finančných prostriedkov zakupoval stavebný materiál. V Anglicku
si zobral žalovaný pôžičku vo výške 10.000 libier a peniaze dal žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet
v Anglicku
a uskutočnila prevod na svoj účet na Slovensko. S účtom mohla disponovať žalobkyňa ako aj otec
žalobkyne. Následne žalovaný vypovedal, že väčšinu finančných prostriedkov odovzdával žalobkyni

z ruky do ruky bez potvrdenia dokladov o prevzatí. V auguste 2007 pracoval žalovaný na Slovensku
vo výškových prácach, bez zmluvy, na čierno, brigádnicky. Dňom 11.08.2009 sa vzťah žalobkyne a
žalovaného skončil, čím zanikol právny dôvod týchto spoločných investícií.

32. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie ako strana sporu /na pojednávaní dňa 26.08.2013/

uviedla, že so žalovaným spolu bývali od roku 2006 až do roku 2010, spoločne pracovali v Anglicku.
Na Slovensko chodili dva-trikrát do roka. V Anglicku žalobkyňa viedla spoločnú domácnosť, žalovaný si
všetky finančné prostriedky odkladal, každý mal vlastný účet. Asi po roku sa rozhodli, že budú investovať
do rodinného domu žalovaného. Dohodli sa, že pristavia kuchyňu. Nakoľko väčšinu času boli v Anglicku,
všetko zabezpečovali rodičia žalobkyne. Na prístavbu nakúpili stavebný materiál, ktorý hradili spoločne

vo výške
200.000,- Sk. Všetky doklady preukazujúce zakúpenie stavebného materiálu zostali
u žalovaného. Za projekt zaplatili 15.000,-Sk, každý financoval polovicu. Za prácu a materiál zo
spoločných peňazí zaplatili celkovo 100.000,-Sk. Vymenili plastové okná, vchodové dvere a dve strešné
okná. V roku 2007 si zobrala žalobkyňa pôžičku vo výške 28.000,- Sk a tieto peniaze vložila do prístavby.

Všetky našetrené peniaze vložila žalobkyňa do rodinného domu žalovaného. Deň po rozchode žalovaný
povedal žalobkyni, že jej vyplatí všetky finančné prostriedky, ktoré vložila do rodinného domu. Asi
pred rokom sa sestra žalobkyne, F. I., rozprávala so žalovaným, ktorý jej uviedol, že keby sa rozišiel
so žalobkyňou, vyplatí jej 300.000,-Sk. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 08.12.2014žalobkyňa uviedla, že v auguste 2007 poslala žalovanému 200.000,-Sk na kúpu vecí na stavbu. Peniaze
poslala žalovanému z dôvodu, lebo žalovaný v tom období nepracoval. Žalobkyňa v konaní pred súdom
prvej inštancie na pojednávaní dňa 28.06.2016 uviedla, že dňa 14.03.2008 vložila na účet sumu vo výške

124.815,50 Sk, boli to peniaze žalobkyne, ktoré zarobila v zahraničí. Rovnako dňa 12.12.2007 vložila
sumu 448.739,50 Sk, išlo o peniaze žalobkyne, ktoré zarobila v Anglicku
a tieto peniaze išli z účtu žalobkyne z Anglicka. Dňa 15.06.2007 vložila sumu 265.281,- Sk, rovnako išlo
o peniaze žalobkyne. Keď prišla na Slovensko, peniaze zmenila na slovenské koruny a tieto následne
vložila na svoj bankový účet. Uznala, že v jej daňových priznaniach nie sú uvedené všetky sumy, ktoré

reálne zarobila. V Anglicku mala živnosť, avšak ani tieto daňové priznania nekorešpondovali s tým, čo aj
zarobila. V roku 2008 a 2009 mala oficiálny príjem 6.671,56 libier a za obdobie 2007/2008 mala oficiálny
príjem 6.398,62 libier. Neoficiálne zarábala dvakrát toľko.

33. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ako strana sporu (na pojednávaní dňa 26.08.2013)
uviedol, že býval spolu so žalobkyňou na farme, kde mali ubytovanie zadarmo. Platil len plyn 50-60,-

libier mesačne. Do leta 2008 mali oddelené účty. Následne išiel na živnosť, pričom kým si vybavil
potrebné doklady, jeho finančné prostriedky išli na účet žalobkyne. Žalovaný zarábal za sezónu 8.500,-
libier a žalobkyňa 5.000 libier. Na účte mali 13.500 libier a keď sa vrátili na Slovensko mali na účte
3.000 libier. Všetok stavebný materiál na rekonštrukciu rodinného domu zakúpil žalovaný. Asi v roku
2007 mal pracovný úraz, za ktorý dostal sumu 12.000 - 14.000,- eur a z týchto finančných prostriedkov

zakupoval stavebný materiál. V Anglicku si zobral pôžičku vo výške 10.000 libier a tieto peniaze dal
žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet v Anglicku a uskutočnila prevod na svoj účet na Slovensko. S
účtom mohla disponovať žalobkyňa aj jej otec. V podaní zo dňa 19.09.2013 žalovaný uviedol, že okná
na dome financoval z pôžičky v Anglicku. Sumu vložil na anglický účet žalobkyni, odkiaľ ich žalobkyňa
poukázala na slovenský účet. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 08.12.2014

žalovaný uviedol, že väčšinu finančných prostriedkov odovzdával žalobkyni
z ruky do ruky bez potvrdenia dokladov o prevzatí. V auguste 2007 pracoval na Slovensku na výškových
prácach, na čierno, brigádnicky, bez zmluvy. Ďalej pracoval v Belgicku na dekoračných prácach.

34. V konaní pred súdom prvej inštancie F. D. ako svedkyňa na pojednávaní dňa 09.12.2013 uviedla,

že v roku 2007 žalovaný požiadal manžela svedkyne o finančné prostriedky, požičali mu 94.400,-Sk na
materiál, tehly. Zrušili dve vkladné knižky a ostatné peniaze mali v hotovosti. Pri odovzdávaní peňazí boli
prítomné všetky tri dcéry, A., F. a G., žalovaný aj manžel. Doklad o prevzatí peňazí nespisovali, verili mu.
Finančné prostriedky boli použité na kúpu materiálu. V tom čase si dcéra zobrala pôžičku 23.000 alebo
32.000,- Sk a 120.000,-Sk sa nieslo tete žalovaného. Na dcérinom účte boli aj jej finančné prostriedky,

dohovárali sa, koľko treba vybrať peňazí a za čo. Bolo tam 10.000 libier.

35. V konaní pred súdom prvej inštancie G. H. ako svedkyňa na pojednávaní dňa 09.12.2013 uviedla,
že žalobkyňa pracovala so žalovaným v Anglicku. Začali spolu prerábať dom žalovaného. Chodili tam
pomáhať. Manžel svedkyne ako aj jej rodičia požičali žalovanému peniaze. Na jar 2007 požičal manžel

svedkyne žalovanému sumu
40.000,-Skaotrimesiacetietopeniazevrátil.Ajjejrodičiapožičaližalovanémusumuvovýške100.000,-
Sk. O prevzatí peňazí nespisovali žiaden doklad. Zuzka posielala peniaze na účet, z ktorého účtu vyberal
otec žalobkyne finančné prostriedky na kúpu dreva.

36. V konaní pred súdom prvej inštancie F. I. ako svedkyňa na pojednávaní dňa 09.12.2013 uviedla,
že žalobkyňa žila spolu so žalovaným a investovala peniaze do ich spoločného bývania. Asi v roku 2009
žalovaný svedkyni uviedol, že keby sa so sestrou rozišli, viac ako 300.000,-Sk jej nedá. Sporadicky
chodila pomáhať na dom žalovaného, pričom za prácu, ktorú žalovaný vykonával v obchode svedkyne,
musela svedkyňa zaplatiť. Od žalobkyne má vedomosť o tom, že žalobkyňa investovala do domu

žalovaného sumu vo výške
12.000,- eur, sú to peniaze, ktoré žalobkyňa zarobila. Aj jej rodičia požičali žalovanému sumu vo výške
90.000,- Sk. Tieto peniaze boli na okná.

37. V konaní pred súdom prvej inštancie G. D. ako svedok na pojednávaní dňa 09.12.2013 vypovedal,

že žalovaný dlhuje žalobkyni sumu vo výške 12.000,- eur. Dcéra žila so žalovaným od roku 2006 do
roku 2009. Žalovaný mal rodinný dom, bola to stará stavba, túto začali prerábať, v tom čase však obaja
pracovali v Anglicku. Všetko vybavoval svedok. Finančné prostriedky na prestavbu boli použité z účtu
žalobkyne,kuktorémumaldispozičnéprávo.Bolprivýmeneplastovýchokien,zaktorézaplatil210.000,-Sk, tiež z dcérinho účtu. Všetky doklady nechal u žalovaného s tým, že budú s dcérou spolu. Vybavila
sa elektroinštalácia, robili strop, kožovali steny. Žalovanému stále chýbali peniaze, stále ich nabádal, že
nemá, preto mu spolu s manželkou v roku 2007 požičali 90.400,- Sk. Nič sa nepodpisovalo, dôverovali

mu. Na všetko si nemôže spomenúť, pretože by ho z toho kleplo, nikdy v živote by ho to nenapadlo. Tá
prístavba má hodnotu 700.000,- Sk. Žalovaný z domu vyplácal svoju tetu, viezli sa jej peniaze, suma
120.000,- Sk, boli to peniaze z účtu dcéry.

38. Z výpisu z J., M. zo dňa 30.6.2007 vyplýva, že žalobkyňa poukázala žalovanému dňa 15.06.2007

sumu 338.000,- Sk, z výpisu z účtu zo dňa 31.12.2007 vyplýva, že žalobkyňa poukázala dňa 06.08.2007
žalovanému platbu vo výške 200.000,- Sk a dňa 12.12.2007 F. K. sumu vo výške 80.000,- Sk. Dňa
12.12.2007 vložila na svoj účet sumu 448.739,50,-Sk. Z ďalšieho výpisu z účtu zo dňa 30.06.2008 je
zrejmé, že žalobkyňa vložila dňa 04.01.2008 na účet žalovaného sumu 97.000,- Sk, dňa 24.01.2008
poukázala sumu 80.000,- L. F. K., dňa 14.03.2008 vložila na svoj účet sumu 124.815,50 Sk.

39. Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci žalovaný vzniesol námietku premlčania, odvolací súd skôr,
ako pristúpil k meritórnemu preskúmaniu veci skúmal začiatok plynutia všeobecnej 2-ročnej premlčacej
doby, ktorá pre daný vzťah vyplýva z bezdôvodného obohatenia.

40. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

41. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa

na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom
si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý
účastník mohol premlčanie namietať.

42. Podľa § 112 prvá veta Občianskeho zákonník ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde
alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto
uplatnenia po dobu konania neplynie.

43. Premlčanie možno definovať ako následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik
súdnej vymáhateľnosti práva. Predpokladom úspešného dovolania sa premlčania je uplynutie zákonom
stanovenej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pre vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvie o tom,
že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Oprávnený sa o vzniku

bezdôvodného obohatenia dozvie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vtedy,
keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného.
Vedomosťou sa myslí znalosť takých skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie vyvodiť bez toho, aby bolo významné, či oprávnený má také právne znalosti,

aby bol subjektívne schopný posúdiť skutkové okolnosti a vyvodiť, či na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu.

44. Súd prvej inštancie, poukazom na právny názor odvolacieho súdu vo svojom skoršom, zrušujúcom
rozhodnutí uzavrel, že nie je možné prihliadať na vznesenú námietku premlčania. Žalobkyňa a žalovaný

žili ako druh a družka a rozišli sa dňa 11.08.2009. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného viac ako
26.000,- eur. Žaloba na plnenie bola podaná dňa 13.10.2010, pričom objektívna ako aj subjektívna
lehota začala plynúť od 11.08.2009, t. j. odo dňa, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovaného, teda žaloba bola podaná včas.

45. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožňuje a na zdôraznenie uvádza nasledovné:

46. Žalobkyňa a žalovaný žili spolu ako druh a družka a to v období od roku 2006 do 11.08.2009.
Počas spoločného spolužitia žili striedavo v Anglicku, kde pracovali a na Slovensku, kde prerábalinehnuteľnosť, rodinný dom, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného. Žalobkyňa v priebehu celého konania
produkovala dôkazy na preukázanie vloženia finančných prostriedkov do nehnuteľnosti žalovaného.
Žalovaný žalobkyňou tvrdené skutkové okolnosti namietal, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné

bremeno, nepreukázala, že finančné prostriedky na účte žalobkyne patrili žalobkyni. Žalobkyňa
investovala do rodinného domu, ktorý vlastnícky patril žalovanému. Právnym dôvodom investície bol
spoločný partnerský vzťah a perspektíva jeho udržania. Úmyslom partnerského vzťahu bolo jeho
udržanie do budúcna s možnosťou uzatvorenia manželstva a s tým spojené právo žalobkyne bývať
v predmetnom dome. Odpadnutím dôvodu, ukončením partnerského vzťahu začala plynúť premlčacia

doba na vrátenie bezdôvodného obohatenia, nakoľko právny dôvod investovania finančných
prostriedkov odpadol, a to dňom 11.08.2009, kedy strany sporu zhodne uviedli dátum ukončenia ich
vzťahu. Momentom rozchodu a odpadnutím právneho dôvodu investovania žalobkyne do nehnuteľnosti
žalovaného začína plynúť subjektívna premlčacia lehota. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
10. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 684/2017-11. Pokiaľ žalovaný namietal, že objektívna premlčacia

doba začala plynúť dňom poukázania finančných prostriedkov žalobkyňou na účet žalovaného, odvolací
súd uvádza, že nie je možné sa stotožniť s týmto názorom. Za začiatok plynutia premlčacej doby
považuje odvolací súd moment rozchodu, nakoľko zmyslom investície žalobkyne do nehnuteľnosti
žalovaného nebolo len zveľaďovanie majetku žalovaného, a obnova nehnuteľnosti, ale je ním aj
upevnenie partnerského vzťahu a spoločného bývania. Právnym dôvodom investície bol partnerský

vzťah. Ak by odvolací súd vychádzal tak, ako to namieta odvolateľ, že objektívna premlčacia doba začína
plynúť momentom poukázania finančných prostriedkov na účet žalovaného, nastala by situácia, kedy by
musela žalobkyňa, strážiac si lehoty na premlčanie, podávať žaloby od momentu poukázania finančných
prostriedkovzasituácie,žebyinaďalejžilasožalovaným vpartnerskomvzťahu.Odvolacísúduzatvára,
že až momentom rozchodu odpadol právny dôvod investície. Žalobkyňa podala predmetnú žalobu dňa

13.10.2010, pričom subjektívna i objektívna premlčacia doba začala plynúť od 11.08.2009, teda odo
dňa vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, preto žaloba bola podaná včas.

47. Žalobkyňa správne poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 548/2015 zo dňa 17.02.2016, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol: "zákaz bezdôvodného

obohatenia patrí svojou povahou do kategórie základných a všeobecných právnych princípov, na ktorých
stojí od nepamäti celý kontinentálny právny poriadok. Podstatou celého sporu bola otázka posúdenia,
či medzi účastníkmi konania vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, ktorý závisí len od naplnenia
znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), a či trvá
povinnosť žalovanej toto obohatenie sťažovateľke vydať. Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné

obohatenie nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne zistený vzniknutý stav
obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (§ 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka). V konaní nebolo sporu o tom, že sťažovateľka vynaložila na nehnuteľnosť žalovanej určité
majetkové hodnoty vo forme výmeny okien a dverí, čím ju nepochybne zhodnotila. V prípade hodnôt
vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je však pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia nie hodnota

vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred adaptáciou a po nej, pretože
podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť vydané všetko, čo bolo nesprávne získané
(rozhodnutie č. 26/1975, 5 s. 144 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky). Účelom vynaloženia týchto nákladov bolo (spolu)užívanie predmetného
rodinného domu sťažovateľkou, ktoré sa skončilo jeho predajom tretej osobe. Lehoty na vrátenie tohto

plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného
obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod plnenia dodatočne odpadol (ako i rozhodnutie I. ÚS
184/2015- "Lehoty na vrátenie plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia - ako to chybne aplikovali
všeobecné súdy - ale od okamihu vzniku zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia,
t. j. od času, kedy právny dôvod plnenia dodatočne odpadol, v danom prípade v dôsledku zistenej

nemožnosti zrealizovať predmetnú stavbu, alebo odstúpením od zmlúv, či ich vypovedaním". Na určenie
začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nebol okamih zhodnotenia
predmetnej nehnuteľnosti, ale deň, keď sťažovateľke bolo znemožnené predmetný rodinný dom užívať,
čo nebolo v roku 2008, ale niekedy v máji - júni 2011 (súdy túto skutočnosť dôsledne nezistili). Z toho
vyplýva, že východiská všeobecných súdov, na základe ktorých malo dôjsť k premlčaniu sťažovateľkou

uplatneného nároku na súde prvej inštancie
29. júna 2012 z titulu bezdôvodného obohatenia pre zjavné uplynutie subjektívnej i objektívnej
premlčacej doby, sú chybné, resp. arbitrárne, v rozpore so skutočnosťou a s § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, lebo nerešpektujú základný zmysel tohto ustanovenia, ktorým je (aplikujúce uvedené nanároky vzniknuté z bezdôvodného obohatenia) predovšetkým účinná ochrana poškodeného, na úkor
ktorého sa obohatila iná osoba".

48. Základným princípom ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je účinná ochrana poškodeného,
tedažalobkyne,naúkorktorejsaobohatilžalovaný,tedakuplynutiupremlčaniažalobkyňouuplatneného
nároku z titulu bezdôvodného obohatenia pre uplynutie subjektívnej
i objektívnej premlčacej doby, nedošlo.

49. Ťažisko odvolacích dôvodov odvolateľa spočíval na tvrdení, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v tom smere, že nevedela preukázať hodnovernými dôkazmi, iba výpismi
z účtov, kto bol majiteľom finančných prostriedkov na účte žalobkyne.

50. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

51. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

52. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

53. Vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie

vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie
dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami
sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného

vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno
tvrdenia)
a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musí splniť do určitého okamihu konania (do vyhlásenie
uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom).

54. Základnou povinnosťou žalobkyne v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť. Žalobkyňa i žalovaný sú nielen povinní tvrdiť skutkové okolnosti,
z ktorých svoj nárok odvodzujú, resp. popierajú a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale
sú zároveň povinní označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba
zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť

a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn
pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj
"nonliquet"("niejejasné"),ktorýnedovoľujesúdurozhodnúťvsúladeshmotnoprávnymstavom,pretože
výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo
nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo

situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť
strany sporu za to, že
v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání, Brno, Masarykova
Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí skutkový stav a v rámci

voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany v spore, rozhodne vo
veci samej na základe zisteného skutkového stavu,
t. j. neuplatnia sa pravidlá dôkazného bremena.

55. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena

medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich.
Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak
tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledkyneunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim
tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech.

56. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že zarobila v Anglicku finančné prostriedky, ktoré
vložila, po príchode na Slovensko, na svoj účet a následne poukázala finančné prostriedky žalovanému
za účelom vykonania úhrad za stavebný materiál či vyplatenie práce. Žalovaný tvrdil, že žalobkyni
dával priamo do ruky finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa po príchode na územie Slovenska vložila
na svoj účet a následne vykonala prevod na účet žalovaného. Žalovaný odovzdával žalobkyni finančné

prostriedky bez toho, aby o tejto skutočnosti vyhotovil záznam, resp. doklad preukazujúci tieto tvrdenia,
a to z dôvodu zabezpečenia lepšieho výmenného kurzu a bonity žalobkyne v banke, čo sa prejavilo
následne aj v lepšej úrokovej sadzbe.

57. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný namietal, že finančné prostriedky, ktoré, podľa
jeho tvrdení, odovzdával žalobkyni, boli jeho finančné prostriedky. Na preukázanie svojich tvrdení však

v konaní nepredložil žiaden dôkaz. Žalovaný sám uviedol, že finančné prostriedky odovzdal žalobkyni
z ruky do ruky, následne zmenil výpoveď, keď uviedol, že vklady na účet pravdepodobne nerobila
žalobkyňa, ale otec žalobkyne, ktorý mal dispozičné právo k účtu, resp. že všetky úhrady za stavebný
materiál vykonával sám žalovaný. Žalovaný menil svoju výpoveď pri preukazovaní, z akého dôvodu
odovzdával žalobkyni finančné prostriedky. Tvrdil, že peniaze odovzdával žalobkyni najmä z dôvodu

bonity žalobkyne v banke, potom že žalobkyňa vie získať výhodnejší kurz meny, preto nie je zrejmé,
z akého dôvodu poskytoval žalobkyni finančné prostriedky a z akého dôvodu tieto prevody nerobil
žalovaný sám zo svojich účtov. Rovnako odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalovaný,
pokiaľ mal vedené účty v Anglicku aj na Slovensku, ktorú skutkovú okolnosť potvrdil aj sám žalovaný,
nevkladal finančné prostriedky sám na svoje účty a z týchto nevykonával priamo úhrady. Žalovaný

sám potvrdil, že si v roku 2007 zarábal brigádne, na čierno, pričom žalovaný namietal, že žalobkyňa
nepreukázala, že získala finančné prostriedky aj prácou na čierno.

58. Žalovaný v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že si v Anglicku 29.11.2007 vybavil úver
vo výške 10.000 libier. Zdôraznil, že dokladmi preukázal, že disponoval finančnými prostriedkami vo

vysokej výške, takže je predpoklad, že poukázané peniaze boli jeho, dal ich žalobkyni, ktorá skutočnosť
je preukázaná výpismi založenými v spise. Sám žalovaný v podanom odvolaní uznal, že je predpoklad,
že poukázané peniaze boli jeho. Už len z tohto tvrdenia vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný od leta
2008 do 11.08.2009 mali spoločné finančné prostriedky, z ktorých uhrádzali rekonštrukciu nehnuteľnosti.
Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď uviedol, že je predpoklad, že poukázané peniaze boli jeho.

V odvolaní súčasne žalovaný deklaroval, že žalobkyňa realizovala dňa 05.09.2008 vklad na bežný účet
vo výške 141.964,80 Sk, čím by sa dalo nepriamo dokázať, že táto suma bola žalovaného. Žalovaný
však v konaní nepreukázal, z akého dôvodu odovzdal žalobkyni finančné prostriedky, keď sám mal účty
v Anglicku ako i na Slovensku a tvrdenia o bonite sú podľa názoru odvolacieho súdu zavádzajúce. Sám
žalovaný v priebehu konania deklaroval aj neoficiálne príjmy a to v lete 2007.

59. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa výzvou na zaplatenie vložených investícií zo
dňa 13.05.2010 žiadala žalovaného o zaplatenie žalovanej sumy a na týchto skutkových okolnostiach
zotrvávala v priebehu celého konania. Vo výzve rovnako poukázala na skutočnosť, že finančné
prostriedky mala nasporené a časť financií si zarobila v Anglicku. Žalobkyňa v konaní preukázala, že

rovnako ako žalovaný, disponovala dostatkom finančných prostriedkov, ktoré príjmy mala zo živnosti v
Anglicku, resp. tieto získala prácou v zahraničí.

60. Žalovaný ďalej namietal výpovede svedkov, ktorí svojimi výpoveďami nepreukázali, že žalobkyňa
poskytla žalovanému finančnú čiastku vo výške 12.000,- eur ako i skutočnosť, že išlo o rodinných

príslušníkov, teda zaujatých svedkov.

61. Odvolací súd sa s námietkami žalovaného vo vzťahu k svedeckým výpovediam nestotožňuje.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalovaný v konaní nepreukázal na jediný rozpor či vzájomný
nesúlad v uvedených výpovediach, na prípadný rozpor týchto výpovedí

s inými dôkazmi, či na ich vnútornú rozpornosť alebo nelogickosť. Kritika svedeckých výpovedí bez
ďalšieho len skonštatovaním, že svedkovia sú zaujatí s poukazom na príbuzenský pomer k žalobkyni,
nezakladá bez ďalšieho ich neobjektívnosť. V zásade žalovaný žiaden dôkaz spôsobilý spochybniť
vierohodnosť výpovedí, keď ide o rodinných príslušníkov žalobkyne, neuviedol.62. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť hodnovernosť výpovede
s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k strane sporu a k prejednávanej veci,

k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnútorné vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá,
k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz výpovede svedka
súladný s inými dôkazmi, celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených /preukázaných/ skutočností.

63. Súd prvej inštancie k výsluchu svedkov G. H., F. I.,
F. D. a G. D. uviedol, že označení svedkovia vrátenie pôžičky nepotvrdili, len uviedli, že majú vedomosť
od strán sporu o tom, že žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze okolo 12.000,- eur na prestavbu
rodinného domu. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje, pričom dodáva, že svedkovia v priebehu
celého konania vypovedali, že žalobkyňa a žalovaný žili ako druh a družka, pracovali v Anglicku a
sporadicky chodili na Slovensko za účelom rekonštrukcie rodinného domu, ktorý patril žalovanému.

Svedkyňa F. I. uviedla, že sám žalovaný svedkyni v roku 2009 uviedol, že keby sa so žalobkyňou rozišli,
viac ako 300.000,- Sk jej nedá. Svedkyňa G. H. vypovedala, že na jar 2007 požičal manžel svedkyne
žalovanému sumu vo výške 40.000,-Sk, ktoré žalovaný o tri mesiace vrátil. Je teda zrejmé, že pokiaľ by
mal žalovaný tak, ako to tvrdil, dostatok finančných prostriedkov, nie je zrejmé, z akého dôvodu si požičal
finančné prostriedky od manžela svedkyne. Svedkovia zhodne uviedli, že žalobkyňa a žalovaný chceli

bývať v nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného a za týmto účelom, za súčinnosti svedkov, vykonávali
práce na nehnuteľnosti, otec žalobkyne mal dispozičné právo k účtu žalobkyne. Rodina žalobkyne sa
výraznou mierou podieľala na rekonštrukcii domu, pričom pri finančných úhradách, vložení finančných
prostriedkov na účty, neboli priamo prítomní a o žalovanej sume mali vedomosť len sprostredkovane,
od žalobkyne.

64. Strany sporu ukončili spolužitie dňom 11.08.2009, teda partnerský vzťah skončil, momentom
rozchodu odpadol právny dôvod investícií žalobkyne do nehnuteľnosti žalovaného, a preto je žalovaný
povinný vrátiť žalobkyni poskytnuté plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny
dôvod plnenia dodatočne odpadol, t. j., v danom prípade

v dôsledku ukončenia vzájomného partnerského vzťahu a teda zistenej nemožnosti vkladať finančné
prostriedky do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. V priebehu konania neboli žalovaným
produkovanétakédôkazy,ktorébypotvrdilihodnovernosťjehotvrdeníažalovanýtakneuniesoldôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení.

65. Podmienky prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany, či procesného útoku, ktoré v rámci
zákonnej koncentrácie konania, neboli pred súdom prvej inštancie uplatnené, teda prípustnosť tzv. novôt
v odvolacom konaní (ich spôsobilosť k odvolaciemu prieskumu) upravuje ust. § 366 CSP, naplnenie
ktorých je potrebné skúmať vždy vo väzbe na konkrétny odvolací dôvod, ktorý s nimi odvolateľ spája.

66. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore totiž vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému, čo znamená, že právo žalovaného ako odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky
procesného útoku, alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej
inštancie, je obmedzené, keďže strany sporu mali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
príležitosť tieto použiť. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov, teda tzv.

novôt je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v ust. § 366
CSP, ktoré podmienky sú stanovené po 1./ taxatívnym vymedzením účelu použitia týchto novôt, resp.
taxatívnym vymedzením odvolacích dôvodov, ktorých sa novoty týkajú (§ 366 písm. a) až c) - pokiaľ
sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, či má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci)

a po 2./ neporušením procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366
písm. d), ak odvolateľ nemohol novoty bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie).
Samotný odvolateľ, ako bolo vyššie uvedené, v odvolaní nevymedzil a z obsahu odvolania sa možno
len domnievať (vzhľadom na absenciu k tomuto sa vzťahujúcich skutkových tvrdení), vo väzbe na ktorý
uplatnený odvolací dôvod, uplatňované novoty žiada pripustiť. Za úplnej absencie tvrdenia, že tieto sa

týkajú procesných podmienok, či vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, prichádza do
úvahy preskúmať ich prípustnosť iba
zhľadiskaust.§366písm.c)ad)CSP,pričomakoužbolouvedené,odvolateľvodvolanínekonkretizoval
odvolacie dôvody, s ktorými prípustnosť uvádzaných novôt spája. Z hľadiska odvolacích dôvodov,ktoré v tomto prípade prichádzajú do úvahy podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) až h) CSP, právo na
uvedenie prípadných novôt je podmienené nezavineným doterajším nepoužitím týchto skutočností a
dôkazov, z ktorého dôvodu je to odvolateľ, ktorého zaťažuje povinnosť dokázať, že nové prostriedky

procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolaní, nemohli byť v doterajšom priebehu konania použité bez
jeho viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty nemôže odvolací súd prihliadnuť, pričom
na ich diskvalifikáciu postačuje aj opomenutie ich skoršieho uvedenia zavinené z nedbalosti. Uvedené
obmedzeniesajednoznačnetýkaodvolaciehodôvodupodľa§365ods.1písm.g)CSP,pričomvprípade
ďalších dôvodov podľa písm. e), f) a h) ich použitie na doloženie týchto dôvodov do úvahy

z povahy veci neprichádza vôbec. Zostáva tak k posúdeniu ich prípustnosť z hľadiska ust.
§ 366 písm. c), ktorý vyžaduje uplatnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d)
CSP (existencie inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

67. Žalovaný namietal, že žalobkyňa uhradila, podľa jej vyjadrenia, žalovanému sumu 26.389,17 eur,
pričom v konaní si uplatňuje iba sumu 12.000,- eur, teda ak by žalobkyňa skutočne poukázala

žalovanému deklarovanú sumu, pýtala by si celú sumu a nie len časť. To, že si sumu vykonštruovala,
dokazuje aj e-mailová komunikácia žalovanému v roku 2010
a 2011, ktorú odvolateľ predložil v odvolaní. Keďže odvolateľ nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil také
skutočnosti, ktoré by mu bránili v odvolacom konaní uplatnené novoty bez jeho viny uplatniť už pred
súdom prvej inštancie, pričom nebola zistená ani žiadna taká vada konania, ktorá by bola spôsobilou

k záveru, že jej následkom je rozhodnutie vo veci nesprávne, tieto sú jednoznačne z odvolacieho
prieskumu diskvalifikované, teda nespôsobilé privodiť
v prospech odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rovnako odvolací súd neprihliadal na listinné
dôkazy predložené odvolateľom v odvolaní, a naviac v anglickom jazyku, ktoré podľa vyjadrenia
odvolateľa nemohol predložiť skôr, pretože nimi nedisponoval. Predmetné konanie je vedené na súde

od roku 2010 a žalovaný mal dostatok času produkovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

68. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku

z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

69. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o osem
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

70. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná od 13.05.2009 do 12.04.2011 bola v
sadzbe 1 %.

71. Žalovaný žalobkyni doposiaľ dlžnú sumu nezaplatil, a je preto v omeškaní so zaplatením svojho
peňažného záväzku, a to odo dňa 21.05.2010, nasledujúceho po uplynutí lehoty uvedenej vo výzve
na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žalovaný doručenie predmetnej výzvy nenamietal, preto žalobkyni
popri práve na zaplatenie žalovanej sumy vzniklo podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka

aj právo na úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 12.000,- eur od 21.05.2010 do zaplatenia.

72. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo veci nevykonal ďalšie dokazovanie, nakoľko
správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil, preto odvolacia námietka žalovaného, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď žalobkyni

na nariadenom pojednávaní uložil predložiť doklady preukazujúce, že sa v roku 2007 a 2008 zdržiavala
na území Slovenskej republiky, riadne výpisy z účtov, doklad preukazujúci sumu 448.739,50 Sk, nie je
dôvodná. A naviac, žalovaný pred vyhlásením dokazovania za skončené nemal návrhy na doplnenie
dokazovania. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok žalovaného uvedených v odvolaní, s týmto
sa odvolací súd nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu vecí,

sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový stav a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
sporu uvádzaných stranami sporu.73. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s opravnými uzneseniami ako aj súvisiaci výrok o trovách konania ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, keď nevzhliadol naplnenie ani jedného odvolacieho dôvodu namietaného
žalovaným podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP.

74. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

75. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

76. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

77. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému.

78. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).