Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 6, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 36Ek/3186/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125451738
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125451738.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 807 598, zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová,
advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 42 185 190,
proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., o vymoženie peňažnej pohľadávky
vo výške 40,66 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 36Ek/3186/2025 zo dňa 15.01.2026, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 36Ek/3186/2025 zo
dňa 15.01.2026 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 20.11.2025 domáhal od
povinného vymoženia pohľadávky vo výške 40,66 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03998/08 zo dňa 13.05.2008, ktorý vydal Stály rozhodcovský
súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841
04 Bratislava, IČO: 35 922 761, v konaní s ustanoveným rozhodcom C. A. D. a ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 02.06.2008 a vykonateľnosť dňa 05.06.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

2. Uznesením sp. zn. 36Ek/3186/2025 zo dňa 15.01.2026 súd návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému nárok na náhradu
trov exekučného konania nepriznal. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
odôvodnil tým, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor zo Zmluvy

o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 06.08.2007. Povinný bol v zmluve identifikovaný
menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu a rodným číslom. Z označenia povinného v zmluve, ani
zo žiadneho ustanovenia zmluvy o úvere nevyplýva, že by ju povinný uzatváral v súvislosti s predmetom
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Po oboznámení sa s obsahom predmetnej zmluvy
o úvere tak exekučný súd skonštatoval, že táto zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Pri posúdení
charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy súd vychádzal z § 52

a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. V dôsledku toho,
že právny vzťah založený zmluvou o úvere súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský, preto potom aplikoval
na danú situáciu ustanovenia zaručujúce povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a pristúpil k
posudzovaniu toho či nie je daný niektorý z dôvodov pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v
zmysle § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku
či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku,t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,

ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa
osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že
nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu spočíva v tom, že v prípade, ak sa
exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore,

exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa
osobitných predpisov a či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou
na jeho vydanie. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, že právny úkon nebol nikdy uzavretý. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať stály rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok. Nedostatok právomoci stáleho rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo
dňa 09.02.2012 a ustálenú judikatúru najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011

z 24.02.2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21.03.2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008,
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011. Ďalej skonštatoval, že nedostatok právomoci
súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má
ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť

inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
V nadväznosti na vyššie uvedené sa tak exekučný súd zaoberal tým, či rozhodcovská zmluva,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu na vydanie exekučného titulu, spĺňa podmienky
podľa osobitných predpisov. Rozhodcovská doložka v prejednávanej veci je obsiahnutá v bode 17

Všeobecných podmienok pre úver v nasledovnom znení: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 04
Bratislava,, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel :
Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,

ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Keďže rozhodcovská doložka mala byť uzavretá dňa

06.08.2007 (ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere), v zmysle prechodného ustanovenia § 73 ods. 3
zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase
jej uzavretia, exekučný súd tak posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014. V zmysle citovaných ustanovení zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je
potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej formy, pričom písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava

obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná
bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná
nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).Pokiaľ má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná, ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba

konkrétne znamená. V danom prípade nebola rozhodcovská doložka platne uzatvorená, pretože nebolo
preukázané jej písomné dojednanie. Exekučný súd mal za to, že písomná forma by bola zachovaná
len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva resp. doložka bola obsiahnutá v dokumente podpísanom
oboma zmluvnými stranami. Z predložených VPPÚ, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka,
je však zrejmé, že tento dokument zmluvnými stranami podpísaný nebol. V prípade rozhodcovskej

zmluvy ide o zmluvné dojednanie, s ktorým musia zmluvné strany vyjadriť súhlas a na to, aby boli pre
zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe alebo aby
boli priložené k návrhu zmluvy. Z pripojených listinných dôkazov však nevyplýva, či práve predložené
VPPÚ,ktorýchobsahombolaajrozhodcovskádoložka,boliobsiahnuténazadnejstranezmluvyoúvere,
nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. Zároveň
oprávnený nepreukázal, že s obsahom VPPÚ povinného aj skutočne oboznámil (najmä s možnosťou

neprijať návrh na uzatvorenie rozhodcovskej doložky). Pokiaľ zmluva o úvere obsahovala predtlačené
vyhlásenie povinného o tom, že „súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na
zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať“, uvedené podľa
názoru exekučného súdu nie je dostatočné na preukázanie toho, že povinný mal skutočnú vedomosť o
tom, že obsahom VPPÚ je aj rozhodcovská doložka a že povinný v pozícii spotrebiteľa bol aj skutočne

oboznámenýsoznenímrozhodcovskejdoložky,keďžetátonebolaobsiahnutávdokumentepodpísanom
oboma zmluvnými stranami. V prípade sporu platí, že predpokladanú znalosť obchodných podmienok
treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, ktorý sa znalosti týchto podmienok
dovoláva.Spoukazomna§4ods.2zákonač.244/2002Z.z.exekučnýsúddospelkzáveruoneplatnosti
rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy.

Rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v takom znení, ako bola predložená, konajúci súd zároveň
právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým za
absolútne neplatnú, a to z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pre vyslovenie absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy je podstatné to, že so spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná. Rozhodcovská doložka

bola obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré majú povahu univerzálnych
podmienok. Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VPPÚ mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu,
ak ho vyvolal dodávateľ. Aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok

riešenia sporov zo zmluvy, je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo
voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv
voči druhej zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu.
Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou je povinnému fakticky odopretá možnosť brániť svoje
práva pred všeobecným súdom, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovská

doložka tak spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa a treba ju označiť za neprijateľnú v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej
v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto smere exekučný súd dal oprávnenému do pozornosti
rozsiahlu európsku judikatúru ako i judikatúru najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky v oblasti
ochrany spotrebiteľa pred nekalými podmienkami (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8

36Ek/1625/2025 6ECdo 268/2013 zo dňa 26.11.2014, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
146/2011 zo dňa 13.10.2011 (R 46/2012), uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 410/2012 zo
dňa 30.01.2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 3/2012 zo dňa 29.04.2013, uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 60/2020 z 30.03.2021).

Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej
zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať
alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej

vôle oboch zmluvných strán. Význam posudzovania kritérií, či sa jedná o neprijateľnú podmienku, je
práve pri rozhodcovskej zmluve zvýraznený tým, že na jej základe sa deleguje právomoc prejednať
spor súkromnou osobou a spotrebiteľ sa ďalej nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným
súdom. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosťobsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ
podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber medzi riešením sporu zo

spotrebiteľskejzmluvyvrozhodcovskomkonaníalebovkonanípredvšeobecnýmsúdompredpokladaný
v bode 17. VPPÚ. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie
konania pred všeobecným súdom a musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Vyšší súdny úradník
ďalej poukázal na uznesenie NS SR zp. Zn 6Cdo 105/201 zo dňa 10.10.2012. V nadväznosti na
uvedené konštatoval, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v danom konaní odvíjajúci sa od

neplatnosti rozhodcovskej doložky má v veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym
aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval (porovnaj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22.04.2009). Exekučný súd preto
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1, bod 4 Exekučného poriadku

v celom rozsahu zamietol. (I. výrok)

3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote
sťažnosť,vktorejuviedol,žerozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Oprávnený
v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 06.08.2007 zmluvu o úvere č. 8620127,

na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 99,58 eur. Je podľa
názoru oprávneného nepochybné, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným
je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z
tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní. Platnosť právneho úkonu naviac treba podľa oprávneného hodnotiť v čase
jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho
uzavretí. Dôležité teda je to, či doložka v čase jej dojednania sama osebe umožňuje alebo neumožňuje
spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité,
čo sa môže stať v budúcnosti. Povinný uzavrel s oprávneným zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou

súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strane
zmluvyoúveresauvádza,žedlžníkvyhlasuje,žesúhlasísoVšeobecnýmipodmienkamipreposkytnutie
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich
dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej
strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné

údaje zodpovedajú skutočnosti. Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich
materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera,
resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere
jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy

o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ, neprichádza do
úvahy. Oprávnený si predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú
povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy
o úvere. Rozhodcovská doložka bola dojednaná vo VPPÚ a je písaná čitateľným písmom, pričom
z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom

pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská
doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná nebude dotknutá ust. § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na
ktorom orgáne uplatnil svoje právo. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť
rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práva na ich ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského

konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie Stálemu rozhodcovskému súdu v zásade
platí, že s podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods. 2 ZoRK upravujúceho náležitosti
rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených otázkach podľa ust. zákona
o rozhodcovskom konaní. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom
postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní

predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby
a najmú právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany. Prípustnosti rozhodcovských doložiek
v spotrebiteľských sporoch vyplýva aj zo súdnej judikatúry a odbornej literatúry. Zásadná prípustnosť
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu v Olomoucizo dňa 2. marca 2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia
rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v
zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku

z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v
spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov
potvrdená o. i. aj rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009, sp. zn. 33
Cdo 2675/2007, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 1. marca 2011, sp. zn.
19Co 481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz. Rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.

júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom
spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre
vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa
má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a
nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd
ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej
zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo publikované pod číslom C 7386 v Súbore
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz. Odborná literatúra použitie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore pripúšťa, pričom oprávnený odkazuje na: Hulmák, M. -
Tomančáková, B.: Rozhodcovské konanie ako vhodný prostriedok riešenia sporov medzi dodávateľom

a spotrebiteľom. Obchodnoprávna revue, 2010, č. 6 a 7, s. 168 a nasl. a 189 a nasl.; Nový, Z.:
Spotrebiteľské úvery a rozhodcovské konanie. Jurisprudence, 2010, č. 7, s. 22 a nasl.. Oprávnený má z
uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade
s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno
mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného má teda za to, že rozhodcovská

doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach
a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému
konaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má oprávnený za to, že rozhodcovskou doložkou
bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, a preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom
rozhodcovského konania, má povahu exekučného titulu (nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti oprávnený navrhuje, aby súd podľa ust. § 250 CSP napadnuté
uznesenie zrušil.

4. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany,
koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,

ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,

ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

7. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

8. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

9. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

10. Podľa ust. § 73 ods. 3 Zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,

rozhodcovská zmluva uzavretá pred 01.01.2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.11. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č.. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31.12.2014, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve.

12. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014,
rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4)

ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal

napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V danom prípade jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podaný v zmysle § 9 ZoUNEK.

V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa „nové“ exekučné konanie vedie už
podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie. Návrh
na vykonanie exekúcie sa posudzuje podľa ust. § 53 Exekučného poriadku, pričom je irelevantné, či
ide o repodaj alebo úplne nový návrh na vykonanie exekúcie (s výnimkou posudzovania dôvodnosti
uplatnených trov v súvislosti s podaným návrhom podľa § 9 ods. 3 ZoUNEK). Exekučný súd je

v zmysle § 53 Exekučného poriadku oprávnený a zároveň povinný preskúmať, či možno exekúciu na
podklade návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh vykonať (vydať poverenie súdnemu exekútorovi).
Aj keď zákonodarca dal možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie,
domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky prostredníctvom opätovného návrhu, samotný
ZoUNEK nepredpokladá, že by malo byť pri opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie automaticky

vydané poverenie na vykonanie exekúcie len preto, že sa už exekúcia raz viedla, čo je vyjadrené
v ust. § 8 ods. 6 ZoUNEK (ak súd opätovnému návrhu nevyhovie, upovedomí o tom exekútora, ktorý
vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie, ktorý bezodkladne zruší všetky úkony smerujúce
k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii). Súd tak aj po podaní tzv. „nového“ návrhu
na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť

exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02.

2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29. 03. 2011; č.k. I. ÚS
456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo
dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997;
3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011
zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe

najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného
rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený
a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie
takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje
a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný

súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný
zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.15. S poukazom na vyššie uvedenú ustálené možno jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je
oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná

strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako
predmet prieskumu zo strany exekučného súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za
nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej)
rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu
(§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia

zároveň konštatoval, že vyšší súdny úradník vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý
predložený exekučný titul vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej
praxi vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka,
od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená. Súd zároveň dodáva, že
v konaní nebolo preukázané písomné dojednanie rozhodcovskej doložky, keďže z predložených VOP,
ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, je zrejmé, že tento dokument nebol zmluvnými stranami

podpísaný a súčasne neplatnosť rozhodcovskej doložky bola daná i tým, že sa jedná o neprijateľnú
zmluvnú podmienku v dôsledku toho, že nebola s povinným individuálne dojednaná.

16. Súd konajúci sudcom dopĺňa, že z ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
účinných v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej

doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP však (ako už bolo uvedené) splnená nie je. Základná
podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k
zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami. Na základe VOP je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda

že by došlo k podpisu uvedených VOP obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú
doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VOP obsahujúcich rozhodcovskú doložku má
tak za následok, že z VOP nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav
vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Uvedené podľa názoru
sťažnostného súdu v žiadnom prípade nenahrádza ani prípadné vyhlásenie povinného v zmluve o úvere

o tom, že sa s obsahom VOP oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne
uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či si povinný bol skutočne
vedomý toho, čo je obsahom VOP. Vzhľadom na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v tom, že
rozhodcovská doložka je prejavom vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného
preukázania existencie vôle zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní.

17. Sťažnostnýsúdtieždodáva,ževprípadepredmetnejrozhodcovskejdoložkysajednáoneprijateľnú,
a teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka,
ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský

rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie
exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou
možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej
doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu,
nemožnohovoriťoindividuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Individuálnosťvyjednania

spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu
dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo
dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom
slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom,

čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisomzmluvy,aknemoholovplyvniťichobsah.Vprípadenepreukázaniaopakuzostranydodávateľa
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne

vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred
pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.18. Rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.
Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VOP, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť

alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka,
že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského
vzťahu sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou
oprávneného ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi

ním a povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia
nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd, ale práve dodávateľ. Vychádzajúc z podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie
musí konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy,apretospoukazomna§53ods.3Občianskehozákonníkasúdprvejinštanciemuselprijaťzáver
o tom, že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej

zmluvy nedošlo.

19. Ďalej sťažnostnému súdu neuniklo pozornosti, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky ďalej
vyplýva, že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom
konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi,

ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v
rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou
taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred
vybranom rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky
neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,

aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).

20. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým
mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011
konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví

o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice
- postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí

nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje
ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky
zmluvné podmienky.

21. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým

zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR
sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene
práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto

vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125
ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v
konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republikyexistuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa,
ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou
prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru súdov a

ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka
vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou praxou
aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou. Inými
slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP, na ktorých absentuje
podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle byť danou

rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími súdnymi
autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.

22. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

23. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko

táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé,
ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt
sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku(vykonateľnýexekučnýtitulvzmysle§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku),apretonávrhu

na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného
titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného proti uzneseniu sp. zn. 36Ek/3186/2025 zo dňa
15.01.2026 bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

24. Podľa ust. § 35 ods. 1 Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je

účastníkom konania oprávnený.

25. Nakoľko návrh na vykonanie exekúcie bol súdom zamietnutý, pričom do vydania poverenia na
vykonanie exekúcie je účastníkom konania výlučne oprávnený, súd rozhodol, že tento nemá nárok na
náhradu trov sťažnostného konania. Naviac oprávnený nebol vo veci podaného návrhu na vykonanie

exekúcie úspešný a to ani v časti podanej sťažnosti, pričom v tomto štádiu konania je účastníkom
exekučného konania výlučne oprávnený a teda ani niet subjektu, ktorého by bolo možné v prípade
úspechu oprávneného k náhrade trov konania zaviazať. Povinný sa stáva účastníkom exekučného
konania až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok v ustanovení § 199a
taxatívnym spôsobom vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania. Na strane oprávneného sú

to výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie
a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok
a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Tieto trovy v zmysle § 199b
Exekučnéhoporiadkuplatíoprávnený.Naichnáhraduodpovinnéhomávšaknároklenvprípade,žesúd
vyhodnotí jeho návrh na vykonanie exekúcie ako dôvodný a teda vydá poverenie na vykonanie exekúcie,

v ktorom sa tieto trovy uvedú a na jeho základe vymáhajú. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku
má totiž oprávnený voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom
konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie. Argumentum
a contrario ak teda súd poverenie na vykonanie exekúcie nevydá, pretože návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie zamietne ako nedôvodný, oprávnený nemá nárok na náhradu trov exekučného

konania, ktoré platil. Na ich náhradu teda nemá nárok, keďže úspech v konaní nemal a neexistuje
subjekt, ktorého by bolo možné na náhradu trov zaviazať.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).