Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, January 12, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 54Ek/2216/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125370263
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125370263.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D.
XXXX/XX, XXX XX E.; zast.: JUDr. Ing. Arpád Barczi, advokát so sídlom Galanta, T. Vansovej 225/3,
IČO: 11 707 232, proti povinnému: Mesto Piešťany, IČO: 00 612 031, so sídlom: Nám. SNP 3, 921 45
Piešťany; vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Albín Božek, so sídlom exekútorského úradu: Námestie
mieru 7, 908 51 Holíč, IČO: 36 078 352, pod č. 11EX 554/25; pre vymoženie pohľadávky oprávneného

vo výške 10.238,95 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/2216/2025 zo dňa 12.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/2216/2025 zo
dňa 12.11.2025 z a m i e t a .

II. Povinnému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/2216/2025 zo dňa 12.11.2025 n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným na Okresný súd Banská Bystrica
dňa 14.08.2025 domáhal od povinného vymoženia peňažného nároku vo výške 10.238,95 Eur
s príslušenstvom na základe exekučného titulu: Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.
PN-18Cpr/18/2020 zo dňa 24.04.2025 (ďalej len „exekučný titul“). Súd po preskúmaní návrhu na

vykonanie exekúcie a jeho príloh vydal pod sp. zn. 54Ek/2216/2025 dňa 25.08.2025 poverenie súdnemu
exekútorovi JUDr. Albín Božek, so sídlom exekútorského úradu: Námestie mieru 7, 908 51 Holíč, IČO:
36 078 352.

2. Uznesením sp. zn. 54Ek/2216/2025 zo dňa 12.11.2025 súd I. výrokom exekúciu podľa § 61k ods. 1
písm.d)Exekučnéhoporiadkuzastavil.II.výrokomžiadnemuzúčastníkovkonanianáhradutrovkonania

nepriznal a III. výrokom uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Albínovi
Božekovi trovy exekúcie vo výške 61,50 eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že v prejednávanej veci
nie je sporné, že nárok oprávneného priznaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom sa týka
vyplatenia sumy vo výške 64.715,50 Eur spolu s úrokmi s omeškania, teda peňažného plnenia titulom
náhrady mzdy. Spornou medzi účastníkmi je otázka, či povinný bol povinný vyplatiť oprávnenému celú

priznanú sumu alebo bolo jeho povinnosťou vykonať zrážky dane zo mzdy a príslušných odvodov a až
takto poníženú sumu vyplatiť oprávnenému. Súd citoval bod 30 z exekučného titulu: „Pre úplnosť súd
zdôrazňuje, že vzhľadom na pracovnú pozíciu žalobcu, právne postavenie žalovaného a odmeňovanie
žalobcu podľa zákona č. 553/2023 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme, pri náhrade mzdy, resp. platu súd vychádzal z funkčného platu žalobcu (ako
priemernej hrubej mzdy resp. platu).“ Pokiaľ ide o teoretické východiská súd uviedol, že v prípade

náhrady mzdy sa nejedná o ekvivalent mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že
mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal pracovnou zmluvou, ale má povahusatisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Náhrada mzdy plynúca aj
z neplatne skončeného pracovného pomeru má teda pre zamestnanca kompenzačný a satisfakčný
charakter, pretože súd určil, že výpoveď zo strany žalovaného zo dňa 07.01.2020 daná žalobcovi je

neplatná a žalobca po doručení výpovede listom zo dňa 22.03.2020 oznámil žalovanému, že trvá na
tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, avšak žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci a
žalobca si preto uplatnil nárok na náhradu mzdy za maximálny čas 36 mesiacov. Takáto náhrada mzdy
patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ na sociálne poistenie, zdravotné poistenie
a na platenie preddavku na daň z príjmov podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov

(zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, zákona č. 580/2004
Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona č. 718/2004 Z.z.) v znení neskorších predpisov, zákona
č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov). Inými slovami povedané všeobecné
záväzné právne predpisy zaväzujú povinného ako zamestnávateľa, aby v prípade vyplatenia náhrady
mzdy(brutto)zprávoplatnéhoavykonateľnéhoexekučnéhotituluvychádzalztýchtopredpisovavykonal

povinné zrážky zamestnancovi na poistné a preddavok na daň z príjmu a až potom vyplatil čistú náhradu
mzdy oprávnenému.
Premietnutím uvedeného na danú vec exekučný súd skonštatoval, že povinný postupoval v zmysle
citovaných všeobecne záväzných právnych predpisov. Z povinným predložených dôkazov, ako: opis
výkazu do Sociálnej poisťovne č. 012025 za zamestnanca B. C. na sumu 1.999,92 Eur; Opis výkazu

do Všeobecnej zdravotnej poisťovne za zamestnanca B. C. vo výške 467,40 Eur; Príkaz na úhradu
preddavkov Daňovému úradu vo výške 4.474,94 Eur + výpis u účtu 12/2024; Príkaz na úhradu
preddavkov Daňovému úradu v sume 9.260,00 Eur + výpis z účtu 05/2025; opis výkazu do Sociálnej
poisťovne č. 062025 za zamestnanca B. C. na sumu 4.082,40 Eur; Opis výkazu do Všeobecnej
zdravotnej poisťovne za zamestnanca B. C. vo výške 884,79 Eur; príkaz na úhradu sumy 18.770,23 Eur

na účet oprávneného + výpis z účtu 12/2024; príkaz na úhradu sumy 35.706,32 Eur na účet oprávneného
+ výpis z účtu 05/2025; príkaz na úhradu sumy 905,75 Eur na účet oprávneného + výpis z účtu 05/2025
mal súd preukázané, že zamestnávateľ (povinný) zúčtoval odvody zamestnanca (oprávneného) z jeho
hrubej náhrady mzdy priznanej exekučným titulom, t. j. zo sumy 64.715,50 Eur odviedol daňovému
úradu preddavok na daň z príjmu vo výške spolu 13.734,94 Eur, na zdravotné poistenie sumu spolu

vo výške 1.294,31 Eur, a na sociálne poistenie sumu vo výške 6.082,32 Eur a zvyšok, teda čistú mzdu
spolu vo výške 43.603,93 Eur poukázal oprávnenému na jeho bankový účet. Uvedenými úhradami teda
povinný splnil celú istinu priznanú exekučným titulom vo výške 64.715,50 Eur. Zároveň bol povinný
oprávnenému uhradiť aj úroky z omeškania vo výške 4.394,61 Eur počítanej ku prvej platbe zo dňa
12.12.2024 a následne úroky z omeškania vo výške 7.383,76 Eur počítané k druhej platbe zo dňa

12.05.2025. Čiže spolu s čistou mzdou vo výške 43.603,93 Eur bol teda povinný zaviazaný zaplatiť
oprávnenému aj úroky z omeškania priznané exekučným titulom spolu vo výške 11.778,37 Eur, dokopy
teda sumu 55.382,30 Eur. Povinný predložil súdu príkazy na úhradu aj výpisy z účtu preukazujúce,
že uhradil priamo oprávnenému v dňoch 12.12.2024, 12.05.2025 a 13.05.2025 sumu spolu vo výške
55.382,30 Eur. Na základe uvedeného teda vyplýva, že povinný si v celom rozsahu splnil povinnosť mu

uloženú exekučným titulom ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie 15.08.2025 (správne má
byť 14.08.2025 poznámka sťažnostného súdu) .
Spornou otázkou medzi oprávneným a povinným zostalo, či oprávnený (zamestnanec) môže od
povinného (zamestnávateľa) v rámci vykonávacieho konania požadovať vyplatenie náhrady mzdy brutto
priznanej oprávnenému právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Oprávnený namietal, že

povinný mu mal vyplatiť náhradu mzdy v sume 64.715,50 Eur spolu s úrokom z omeškania. Ak zo
samotného exekučného titulu vyplýva, že oprávnenému bol priznaný nárok titulom náhrady mzdy
brutto, teda v hrubom, tak ako v posudzovanom prípade, je potom nesporné, že ak si povinný nesplní
povinnosť mu uloženú rozhodnutím súdu v lehote určenej výrokom rozhodnutia, je oprávnený oprávnený
požadovať od povinného v exekučnom konaní (ktorého podstatou je nútený výkon vykonateľného

rozhodnutia, ktoré povinná strana nesplnila dobrovoľne) vyplatenie celej náhrady mzdy brutto, to
znamená,ževcelomrozsahujenávrhnavykonanieexekúciepodanýdôvodne.Súdvzákladnomkonaní
opísal situáciu v bode 30 (už vyššie citovaného), kde podrobne rozpísal, že priznáva oprávnenému
náhradu mzdy v hrubom. Zároveň však súd nesmie opomenúť, že táto náhrada mzdy ako hrubý príjem
podlieha odvodovým povinnostiam zo strany zamestnávateľa (povinného), keďže patrí medzi príjmy,

ktoré sa považujú za vymeriavací základ na sociálne poistenie, zdravotné poistenie a na platenie
preddavku na daň z príjmov podľa osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípade
splnenia si odvodových povinností zamestnávateľa (povinného) voči zamestnancovi (oprávnenému) tak
ide o splnenie časti vymáhaného nároku oprávnenému iným spôsobom (plnením príslušným orgánom).V zásade platí, že povinnou osobou, ktorá musí platiť za zamestnanca, je zamestnávateľ. Bolo by v
rozpore so zákonom, keby povinný zaplatil oprávnenému celú sumu s tým, že by odvodové a daňové
povinnosti prenechal na neho.

Preto súd konštatoval, že povinný správne postupoval, že z exekučným titulom priznanej náhrady mzdy
si splnil odvodové a daňové povinnosti a oprávnenému zaslal na účet náhradu mzdy netto.
Súdtedarozhodol,ženávrhpovinnéhonazastavenieexekúciejedôvodný.Postuppovinnéhoprivýplate
náhrady mzdy bol správny, t. j. povinný správne postupoval, keď z exekučným titulom priznanej náhrady
mzdy si splnil odvodové a daňové povinnosti a oprávnenému zaslal na účet náhradu mzdy netto a

úroky z omeškania počítané zo sumy priznanej exekučným titulom. Keďže povinný plnil oprávnenému
čistú mzdu spolu s priznanými úrokmi z omeškania a splnil aj zákonné zrážky, exekúcia je nedôvodná,
pretože plnenie čistej mzdy s úrokmi je okolnosťou spôsobujúcou zánik vymáhaného nároku a plnenie
zákonných zrážok príslušným orgánom je inou skutočnosťou brániacou vymáhateľnosti exekučného
titulu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu v celom rozsahu zastavil (výrok I.) podľa
§ 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Nakoľko si žiadny z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na
zastavenie exekúcie neuplatnil, súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov
konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nepriznal (výrok II.).
O náhrade trov exekúcie povereného súdneho exekútora rozhodol súd podľa § 199c ods. 1 v spojení
s § 198 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že na náhradu paušálnych výdavkov súdneho exekútora

v súvislosti s vedením exekúcie proti povinnému zaviazal oprávneného. Keďže došlo k zastaveniu
exekúcie súdom z dôvodu, že oprávnený podal návrh na začatie exekúcie aj napriek tomu, že povinný
uhradil celý nárok priznaný exekučným titulom ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, teda
dôvod zastavenia možno pričítať oprávnenému v tom rozsahu, že procesne zavinil zastavenie exekúcie.
Z uvedených dôvodov tak podľa § 22 ods. 2 vyhlášky poverenému súdnemu exekútorovi patrí náhrada

výdavkov vo výške 61,50 Eur, pričom táto suma pozostáva z náhrady paušálnych výdavkov vo výške
50,- Eur (50 % zo sumy 100,00 Eur) a DPH vo výške 11,50 Eur (23 % DPH), keďže súdny exekútor je
evidovaný v zozname daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty. Súd vzhľadom
na vyššie uvedené zaviazal na úhradu trov oprávneného, nakoľko sa exekúcia ukončila z iného dôvodu
ako vymožením alebo splnením vymáhaného nároku a zároveň ide o dôvod, ktorý možno oprávnenému

pričítať (III. výroková veta rozhodnutia).

3. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil
tým, že vo výroku exekučného titulu ani slovom nebolo uvedené, že uvedené sumy sa považujú za sumy,
ktoré povinný-žalovaný bude zaťažovať ďalšími zrážkami (poistné a dane). Vo výroku exekučného titulu

je jasne a jednoznačne uvedené, že žalovaný je povinný zaplatiť tu vyššie uvedené sumy oprávnenému
- žalobcovi.
Súd správne uviedol v bode 28. uznesenia, že „v prípade náhrady mzdy sa nejedná o ekvivalent mzdy,
ktorú zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu,
ku ktorej sa zaviazal pracovnou zmluvou, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne

sankcie voči zamestnávateľovi. Náhrada mzdy plynúca aj z neplatne skončeného pracovného pomeru
má teda pre zamestnanca kompenzačný a satisfakčný charakter“. S týmto je možné plne súhlasiť. Inak
povedané, jedná sa o povinnosť žalovaného (povinného) vyplatiť určitú sumu, ktorá nie je ekvivalentom
mzdy, ale vyjadruje svojou výškou satisfakciu a sankciu voči zamestnávateľovi Súd ďalej dôvodil, že
„Takáto náhrada mzdy patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ na sociálne poistenie,

zdravotné poistenie a na platenie preddavku na daň z príjmov podľa osobitných vyššie citovaných
všeobecne záväzných právnych predpisov. ... právne predpisy zaväzujú povinného ako zamestnávateľa,
aby v prípade vyplatenia náhrady mzdy (brutto) z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu
vychádzal z týchto predpisov a vykonal povinné zrážky zamestnancovi“. S uvedeným nie je možné
súhlasiť. Súd len všeobecne bez bližšieho vysvetlenia a dostatočného odôvodnenia konštatuje, že

„Takáto náhrada mzdy patrí medzi príjmy, ktoré sa považujú za vymeriavací základ.... právne predpisy
zaväzujú povinného ako zamestnávateľa, aby v prípade vyplatenia náhrady mzdy (brutto) vychádzal z
týchto predpisov a vykonal povinné zrážky zamestnancovi“.
Súd zavádza určenie „brutto“, hoci z výroku exekučného titulu takýto význam nijako nevyplýva. Tento
postup je postupom svojvoľným, bez potrebného právneho zdôvodnenia a nemá odraz ani v skutkovom

základe ani v právnom základe exekučného titulu. Podobne je tomu tak, aj v prípade odôvodenia súdu v
tom, že právne predpisy zaväzujú zamestnávateľa vykonať zrážky zo sumy „brutto“. Výrok exekučného
titulu je jasne daný, a nie je možné ho dotvárať rôznymi výkladmi (§ 228 ods. 1 CSP), navyše ktoré
nie sú podložené riadnym odôvodnením. Súd v bodoch 16. a 17. poukazuje na ustanovenia zákona osociálnomazdravotnompoistení.Vtýchtoustanoveniachsauvádzavšaklentoľko,žečosapovažujeza
vymeriavací základ, resp. že sa jedná o časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu
zamestnanca. Obdobne aj pre zdravotné poistenie sa jedná o stav, kedy sa jedná o vymeriavací základ,

nie však o to, že povinný na základe výroku exekučného titulu akú sumu má zaplatiť oprávnenému.
Aj v bodoch 22. až 24. súd odkazuje na ustanovenia Zákonníka práce, kde však sa uvádza náhrada
mzdy, nie však mzda, ktorá je zaťažená odvodmi a daňou z príjmu. Bolo vecou žalovaného (povinného),
aby počas žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru znenie petitu namietal. Ak tak neurobil,
tak teraz musí znášať následky svojho nekonania, následky svojho protiprávneho konania pre prípad

neplatného skončenia pracovného pomeru, a znášať všetky platby vyplývajúce mu zo zákona o
sociálnom a zdravotnom poistení a zo zákona o dani z príjmu vrátane zrážok, ktoré by inak zo mzdy
zrazil zamestnancovi. Iný výklad celkom jednoznačného výroku exekučného titulu by bol v nesúlade s
princípom právnej istoty v zmysle ust. čl. 1 ods. 1 Ústavy o právnom štáte, s čl. 3 ods. 3 CSP, § 218 ods.
1 CSP (výroku rozsudku) a § 228 ods. 1 CSP (výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany).
Súd osobitne poukazuje na bod 30. exekučného titulu, kde sa uvádza „pri náhrade mzdy, resp. platu

súd vychádzal z funkčného platu žalobcu (ako priemernej hrubej mzdy resp. platu)“. Uvedené však
neznamená, že súd rozhodujúci o nároku žalovaného (oprávneného) mal na mysli výpočet 36 x funkčný
plat, ale len to, že funkčný plat bol bázou, od ktorého sa súd rozhodujúci o nároku žalobcu (oprávneného)
odrazil. Inak povedané, výrok exekučného titulu jasne vymedzuje povinnosti vyplatiť oprávnenému tam
konkrétne určenú sumu, a to bez ďalšieho určenia, že je to brutto.

Dotváranie obsahu výroku exekučného titulu právnym názorom je nezákonné a neprípustné (§ 228 ods.
1 CSP). Súdne rozhodnutie je záväzné vo výroku rozhodnutia, nie však odôvodnenia. Presne tejto logike
zodpovedá aj napr. ust. § 358 CSP, podľa ktorého odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie
je prípustné. Tým zákonodarca vyjadril, že práve výrok rozhodnutia je tou časťou rozhodnutia súdu,
ktorá je záväzná pre strany konania. Odôvodnenie má obsahovať, a obsahuje len opis postupu, že na

základe čoho, a ako sa súd dopracoval k výroku rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP). Z uvedených dôvodov
uznesenie súdu je nesprávne a nezákonné.
Podľa názoru oprávneného dôvody uvedené v exekučnom titule je potrebné chápať komplexne, a nie
izolovane jednotlivé vety. Súd v odôvodnení neuvádza exaktne, že určenie náhrady mzdy v jednotlivých
výškach sa rovná funkčnému platu žalobcu, ale len to, že vychádzal z neho, teda bral to ako podklad k

rozhodnutiu, nie však ako ekvivalent. Napokon v bode 29 rozsudku-exekučného titulu súd uviedol, že
náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter
satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Tejto hodnote zodpovedá
poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý
je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej

nepoctivosti.
Petit žaloby znel na priznanie satisfakcie bez ďalšieho + úroky z omeškania. Tieto sumy oprávnený-
žalobca v žalobnom návrhu-petite presne vyčíslil. Povinný ako žalovaný nijako nenamietal proti obsahu
alebo zneniu petitu, alebo inej časti formulácie žalobného návrhu.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že povinný-žalovaný (zamestnávateľ) je

povinný vyplatiť sumy uvedené v exekučnom titule. Vo výroku exekučného titulu ani slovom nebolo
uvedené, že uvedené sumy sa považujú za sumy, ktoré povinný-žalovaný bude zaťažovať ďalšími
zrážkami (poistné a dane). Vo výroku exekučného titulu je jasne a jednoznačne uvedené, že žalovaný je
povinný zaplatiť tu vyššie uvedené sumy oprávnenému-žalobcovi. Je vecou žalovaného, aby v konaní o
neplatnosť výpovede a povinnosti na náhradu mzdy namietal obsah alebo formuláciu žalobného návrhu

(petitu) v smere, že uvedená povinnosť zaplatiť sumy oprávnenému (žalobcovi) bude alebo by mala byť
zaťažená ďalšími zrážkami, čo však povinný-žalovaný neurobil, obsah a formuláciu petitu nenamietal,
teda s tým súhlasil.
Priznané peňažné plnenie nemožno subsumovať pod pojem mzdy ani iného príjmu zo závislej činnosti.
Podstatným definičným znakom mzdy je existencia synalagmatického záväzku medzi zamestnancom

a zamestnávateľom, v ktorom mzda predstavuje protiplnenie za vykonanú prácu. V posudzovanom
prípade však oprávnený prácu nevykonával a ani ju vykonávať nemohol, a to výlučne v dôsledku
protiprávneho konania povinného.
Ak absentuje pracovný výkon ako základný predpoklad vzniku nároku na mzdu, nemožno vyplatené
plnenie považovať za mzdu, a to ani formálne, ani materiálne. Rozhodujúci je totiž skutočný právny

a ekonomický obsah plnenia, nie jeho označenie. Uvedené má priamu normatívnu oporu v zákone č.
311/2001 Z.z. Zákonník práce § 118 ods. 2 Zákonníka práce – výslovne ustanovuje, že náhrady mzdy
nie sú mzdou: „Za mzdu sa nepovažuje… náhrady mzdy… a iné plnenia poskytované zamestnancovi…,
ktoré nemajú charakter mzdy.“To znamená, že predmetná náhrada nemá právnu povahu mzdy, ale je špecifickým pracovnoprávnym
plnením, ktoré samotný zákon neklasifikuje ako mzdu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
359/2021 (31 10 2023) potvrdzuje, že náhrada mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného

pomeru má špecifický satisfakčný/sankčný charakter vzhľadom na povahu inštitútu a objekt právnej
úpravy.
Predmetné plnenie predstavuje náhradu ujmy spôsobenej porušením subjektívneho práva
oprávneného, ktorej účelom je uvedenie oprávneného do takého majetkového postavenia, v akom by
sa nachádzal, keby k protiprávnemu konaniu povinného nedošlo. Takto koncipovaná náhrada nemá

povahu odmeny za prácu, ale má reparačný a satisfakčný charakter, keďže jej cieľom je odstránenie
nepriaznivých následkov zásahu do právnej sféry oprávneného. Ide o plnenie založené na princípe
zodpovednosti povinného za následky jeho protiprávneho konania, nie na existencii pracovnoprávneho
synalagmatického vzťahu. Ustálená judikatúra vychádza z toho, že plnenia poskytnuté ako náhrada
škody alebo inej ujmy nemožno považovať za príjem zo závislej činnosti, pokiaľ neslúžia ako
protihodnota za pracovný výkon, ale výlučne na kompenzáciu straty alebo zásahu do práv oprávneného.

Ak by povinný z priznanej náhrady vykonal zrážky, došlo by k neprípustnému zníženiu rozsahu náhrady,
ktorýbolvýrokomexekučnéhotituluurčený,čímbynebolnaplnenýjejreparačnýúčel.Takýtopostupbyv
konečnom dôsledku znamenal, že časť následkov protiprávneho konania povinného by znášal samotný
oprávnený, čo je v rozpore so základnými zásadami náhrady ujmy.
Z princípu plnej náhrady ujmy vyplýva, že povinný je povinný poskytnúť oprávnenému náhradu v celej

priznanej výške, bez akýchkoľvek zrážok. Z uvedených dôvodov považujú uznesenie Okresného súdu
BanskáBystricazodňa12.11.2025sp.zn.54Ek/2216/2025zanesúladnésozákonomasúčelomvýroku
exekučného titulu – Rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 24.04.2025, právoplatné 10.05.2025,
vykonateľné 14.05.2025. Keďže súd nesprávne právne posúdil povahu priznanej satisfakcie, ktorú
mylne zaťažil oprávnením na zrážky zo strany povinného, sťažovateľ navrhol, aby sťažnostný súd

napadnuté uznesenie podľa § 250 ods. 2 CSP zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie
zamietne a uloží povinnému nahradiť trovy konania v plnej výške do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.

4. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd povinnému na vyjadrenie z dôvodu hospodárnosti konania

(nenavyšovania trov exekúcie) na vyjadrenie nezasielal. Stanovisko povinného je súdu známe z jeho
návrhu na zastavenie exekúcie.

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho

súdneho úradníka.

6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

7. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na

povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

12. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.13. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v
ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná,
preskúmalnapadnutéuzneseniebeznariadeniapojednávaniaadospelkzáveru,žesťažnosťpovinného

nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Napriek zneniu ustanovenia § 202 ods. 2 CSP,
spoukazomnanesúhlasoprávnenéhoprezentovanývsťažnostiakzvýrazneniusprávnostinapádaného
rozhodnutia, sudca nad rámec uvádza:

14. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného, že za mzdu sa nepovažuje… náhrady mzdy… a iné plnenia
poskytované zamestnancovi…, ktoré nemajú charakter mzdy.“, v tejto súvislosti súd udáva, že je
potrebné rozlišovať pojem náhrady mzdy pre účely Zákonníka práce a osobitných právnych predpisov
upravujúcich odvodové a daňové povinnosti. V zmysle ust. § § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda patrí
zamestnancovi za vykonanú prácu, zatiaľ čo náhrada mzdy má sociálny charakter a ide o plnenie, ktoré
dostáva zamestnanec v prípade, keď nepracuje.

15. Uvedené však neznamená, že uvedený príjem zamestnanca nepodlieha odvodovým a daňovým
povinnostiam. Naopak. Náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru má právny základ
v Zákonníku práce, kde je definovaná ako právo zamestnanca na náhradu. Z hľadiska zdanenia odvodov
je táto náhrada považovaná za príjem zo závislej činnosti, lebo zastupuje stratenú mzdu podľa zákona

o dani z príjmov (ust. § 5 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.). Náhrada mzdy, ktorá je náhradou za stratu
mzdy z pracovného pomeru sa zaradzuje pod príjmy zo závislej činnosti (ust. § 5 ZDP) a podlieha dani
z príjmov a odvodom. Takáto náhrada sa teda považuje za príjem zo závislej činnosti podľa § 5 zákona
o dani z príjmov a ide o príjem, ktorý plynul z pracovného vzťahu a nahrádza stratu mzdy.

16. Aj keď má náhrada mzdy povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne je sankciou voči
zamestnávateľovi a teda má pre zamestnanca kompenzačný a satisfakčný charakter, základom pre jej
určenie, tak ako tomu bolo aj v danom prípade je funkčný plat zamestnanca (t.j. priemerná hrubá mzda,
resp. plat zamestnanca).

17. Náhrada mzdy nie je náhradou škody, ani inej (nemajetkovej) ujmy, je špecifickým nárokom
priznanýmZákonníkomprácevprípadeneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru(§79).Preodvodové
a daňové účely nie je dôležité to, aký má charakter a plní funkciu, ale či v zmysle príslušných všeobecne
záväzných právnych predpisov podlieha odvodovým a daňovým povinnostiam. Vyšší súdny úradník
správne poukázal na príslušné ustanovenia zákonov, ktoré výslovne ustanovujú, že náhrada mzdy

z neplatného skončenia pracovného pomeru predstavuje vymeriavací základ pre odvody na sociálne
a zdravotné poistenie. Taktiež zákon č. 595/2003 Z.z. považuje náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru za príjem zo závislej činnosti, ktorý tvorí základ dane z príjmu, aj keď výslovne tento
pojem nepoužíva. Vyššiemu súdnemu úradníkovi možno vytknúť len to, že v prípade dane z príjmu mal
poukázať okrem ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z. aj na ustanovenie § 5 ods. 1

písm. g) zákona č. 595/2003 Z.z., podľa ktorého príjmom zo závislej činnosti (ktorý predstavuje základ
dane z príjmu podľa § 4 zákona č. 595/2003 Z.z.) sú príjmy plynúce v súvislosti s minulým, súčasným
alebo budúcim výkonom závislej činnosti alebo funkcie bez ohľadu na to, či daňovník pre platiteľa príjmu
skutočne vykonával, vykonáva alebo bude vykonávať túto závislú činnosť alebo funkciu. Náhrada mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru, ako už z titulu, pre ktorý je priznávaná vyplýva, súvisí

s minulým pracovnoprávnym, či obdobným vzťahom medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancom
(ak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával). Pre odvodové a daňové
účely teda nie je dôležité, že na rozdiel od mzdy, náhrada mzdy nie je priznávaná za výkon práce,
závislej činnosti, ale že má v závislej činnosti pôvod, súvisí s ňou. Právny názor oprávneného tak
odporuje danej zákonnej úprave. Samotný Zákonník práce pojem hrubej ani čistej náhrady mzdy

nepoužíva, používa len pojem náhrada mzdy bez bližšej konkretizácie. Súd pri priznaní náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru postupuje v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka
práce. Skutočnosť, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je priznaná (aj keď to
nie je výslovne vyjadrené) brutto vyplýva práve z iných právnych predpisov uvedených vyšším súdnym
úradníkom. Preto súd ani nemôže priznať náhradu mzdy „netto“, môže len pre úplnosť, nad rámec

svojich zákonných povinností vyjadriť, aká suma z priznanej náhrady mzdy má byť ako netto vyplatená
(bývalému) zamestnancovi, môže (avšak nemusí) to uviesť ako doplňujúcu, upresňujúcu informáciu,
vždy však musí vo výroku vyjadriť náhradu mzdy vypočítanú podľa Zákonníka práce (teda brutto pre
účely odvodov a dane z príjmu). Aj keď náhrada mzdy neplní funkciu a nemá charakter mzdy, právnynázor prezentovaný oprávneným by znamenal, že aj mzdu, na ktorú má zamestnanec nárok v zmysle
Zákonníka práce, na ktorej sa so zamestnávateľom dohodol v pracovnej zmluve, by mal zamestnávateľ
vyplatiť celú zamestnancovi, pretože ani v pracovnej zmluve nemusí byť uvedené, že sa jedná o mzdu

brutto. Aj v tomto prípade táto skutočnosť nevyplýva zo Zákonníka práce, ale z príslušných právnych
predpisov stanovujúcich, že mzda je vymeriavacím základom pre sociálne a zdravotné odvody, resp.
je základom dane z príjmu. Pojem hrubá mzda Zákonník práce v podstate ani nepoužíva, spomína ho
len v prechodnom, intertemporálnom ustanovení § 135 Zákonníka práce v súvislosti so stanovením
priemerného zárobku zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktoré predchádza dňu nadobudnutia

účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce.

18. Na podporu svojej argumentácie sťažnostný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť najvyšších
súdnych autorít, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5MCdo/3/2011 zo dňa 01.08.2012: „Podľa dovolateľa
súdy nesprávne právne posúdili vec, keď priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto priznali
aj úrok z omeškania. Dôvodil, že z rozhodnutia súdu musí byť nepochybný presný rozsah a obsah

plnenia, rozhodnutie, ktoré by tieto náležitosti nemalo, by jednak nebolo vykonateľné a ani by nemohlo
byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Ak by povinný (zamestnávateľ) odmietol náhradu mzdy vyplatiť,
výpočet dane a odvodov by bol pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy neprípustne prenesený do výkonu
rozhodnutia. Naviac pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania
nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv.

čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Rozsah
peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí teda presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je
treba zaplatiť, t.j. v danom prípade tzv. čistej mzdy (R 28/83)... S námietkou dovolateľa, že ohľadne
žalovanej čiastky nie je súdne rozhodnutie presné ani správne, pretože žalovaná čiastka bola žalobcovi
priznaná súdmi oboch stupňov v „hrubej“ výške, dovolací súd súhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti

súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy),
ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške
(porovnaj záver býv. Najvyššieho súdu ČSSR v Stanovisku zo dňa 26. apríla 1983, sp.zn. Sc 3/82,
uverejnenévZbierkesúdnychrozhodnutíastanovískpodč.28,ročník1983).Uvedenézáveryjudikatúry
súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31. decembra 1992, však nemožno po 1. januári 1993

v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti (zrušenie zákona č. 76/1952 Zb. o dani zo
mzdy v znení neskorších predpisov, a prijatie zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov) použiť. V
„čistej“výškejemožnézamestnancovipriznaťmzdu(náhradumzdyzneplatnéhoskončeniapracovného
pomeru) len za dobu do 31. decembra 1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1. januára 1993, ktorá prináleží
zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1. januára 1993 preto súd vo

svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou platcu dane, poprípade poplatníka, aby v súlade
so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane. Ak priznali preto súdy nižších stupňov
od 1. januára 1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane
všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom.“ Z tohto rozhodnutia vychádzal aj
Najvyšší správny súd v rozsudku 7Ssk/209/2022 zo dňa 29.11.2023 zverejnenom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 86/2024: „Podľa už citovaného §
79 ods. 1 Zák. práce má zamestnanec nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku. Ten sa
podľa § 134 ods. 1 Zák. práce určuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu, nie zo mzdy skutočne vyplácanej
(po vykonaní zrážok zo mzdy). Z § 134 ods. 9 Zák. práce a contrario potom možno takisto vyvodiť, že
priemerný zárobok je zásadne priemerným hrubým zárobkom, teda bez odpočítania súm poistného a

preddavkov na daň; po takomto odpočítaní ide totiž o priemerný čistý mesačný zárobok, z ktorého sa má
vychádzať jedine vtedy, ak tak výslovne ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy. Už citovaný §
79ods.1Zák.prácevšakneustanovuje,žebysamalovychádzaťztakéhotočistéhozárobku.Judikatúra
v minulosti (v súvislosti s vykonateľnosťou súdnych rozhodnutí) vyslovila, že povinnosť zaplatiť náhradu
mzdy, ktorá pracovníkovi patrí podľa (dnešného) § 79 ods. 1 Zák. práce, má súd v rozsudku uložiť po

odpočte „dane zo mzdy“ podľa vtedajšieho zákona č. 76/1952 Zb. o dani zo mzdy (porov. stanovisko
Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Sc 3/82, judikát R 28/1983). Novšia judikatúra však zdôraznila, že
toto stanovisko nie je použiteľné od 1. januára 1993; od tohto dátumu súd výšku náhrady mzdy určí
v „hrubej“ výške a je vecou platiteľa dane, prípadne daňovníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje
povinnosti pri výbere a platení dane (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 3/2011)“ Z tohto

záveru vychádza II. výroková časť predmetného rozhodnutia: „Ak súd prizná náhradu mzdy z neplatného
pracovného pomeru „v hrubom“, teda bez zníženia o poistné a (preddavok na) daň z príjmu, ktoré
má z tejto náhrady povinný zaplatiť zamestnanec, je vymeriavacím základom podľa § 138 a § 139a
zákona č. 461/2003 Z. z. takto priznaná náhrada. Zamestnanec nemôže žiadať, aby sa táto náhradapovažovala za náhradu „v čistom“ a aby z nej (spätným prepočtom) vypočítal fiktívny vymeriavací základ
„v hrubom“.“ Napokon sťažnostný súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 4So 43/2008 zo dňa
17.12.2008 publikovaný v zbierke NS a rozhodnutí súdov SR 4/2009 v zmysle ktorého „Náhradu mzdy

z neplatne skončeného pracovného pomeru treba zahrnúť do vymeriavacieho základu za príslušné
kalendárne mesiace neplatne skončeného pracovného pomeru aj v prípade, ak bola vyplatená po
skončení pracovného pomeru.“

19. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného že záväznou je len výroková časť rozsudku – exekučného

titulu, a nie ja jeho odôvodnenie a že len proti odôvodneniu rozhodnutia sa nemožno odvolať s poukazom
na ust. § 218 ods. 1. § 228 ods. 1 a § 358 CSP, k tomu súd udáva, že výrok a odôvodnenie rozhodnutia
tvoria jeden celok, sú vzájomne späté. Aj keď je právne záväzný len výrok rozhodnutia, tomu výroku
musí zodpovedať aj jeho odôvodnenie. Bez odôvodnenia by totiž strana sporu nepoznala dôvody, pre
ktoré súd rozhodol vo výroku svojho rozhodnutia, rozhodnutie by bolo nepreskúmateľné. Účelom ust. §
358 CSP je zabrániť podávaniu odvolaní z akademických, teoretických dôvodov, kedy by strana sporu

síce súhlasila s výrokom rozhodnutia, ale namietala by len dôvody, na ktorých súd svoje rozhodnutie
(výrokovú časť) založil. Ak však strana sporu nesúhlasí ani s výrokom rozhodnutia, ktorý je vydaný v jej
neprospech,vodvolanívrámciodvolacíchdôvodovokremrozsahu,vktoromrozhodnutie(jehovýrokovú
časť) súdu prvej inštancie napáda, napáda aj odôvodnenie, z ktorého výroková časť rozhodnutia
vzišla. Preto z dôvodov uvedených už vyššie skutočnosť, že súd vo výroku rozhodnutia neuviedol

náhrady mzdy brutto neznamená, že povinný (ako zamestnávateľ) nemá v zmysle príslušných právnych
predpisov povinnosť vykonať z náhrady mzdy priznanej oprávnenému odvodové a daňové povinnosti.

20. Sťažnosť oprávneného smerovala voči celému rozhodnutiu t.j. aj voči II. a III. výroku napadnutého
uznesenia (ako výrokom závislým od I. výroku), hoci sa sťažnostné dôvody oprávneného uvedených

výrokov nedotkli. Súd preto pri posudzovaní sťažnosti oprávneného preskúmal aj II. a III. výrok
napadnutého uznesenia, ako výroky závislé, pričom v tomto smere poukazuje na ich zdôvodnenie
vyšším súdnym úradníkom v napadnutom uznesení, s ktorým odôvodnením sa stotožňuje.

21. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 54Ek/2216/2025 zo dňa 12.11.2025 zamietol.

22. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne

vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu
v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.

24. Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného
advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.

25. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na ust. § 255 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 199d ods. 2 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť
oprávneného zamietol, nárok na náhradu trov sťažnostného konania by súd priznal povinnému,
ako úspešnému účastníkovi. Tomuto však žiadne trovy konania v súvislosti s podanou sťažnosťou

oprávneného nevznikli, nakoľko tento o podanej sťažnosti nemal vedomosť (uvedená sťažnosť mu na
vyjadrenie zaslaná nebola), preto súd rozhodol, že povinnému nárok na náhradu trov sťažnostného
konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).