Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, January 26, 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 36Ek/3347/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125463397
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125463397.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX,
XXX XX E., zast.: JUDr. Jozef Mišlin, advokát, so sídlom Južná trieda 9, 040 01 Košice, IČO: 31 948
880, proti povinnému: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 35 831 154, o vymoženie 300,24 Eur, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 36Ek/3347/2025 zo dňa 30.12.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 36Ek/3347/2025
zo dňa 30.12.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 36Ek/3347/2025 zo dňa 30.12.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica dňa
20.12.2025, domáhal od povinného vymoženia 300,24 Eur na základe exekučného titulu - Uznesenie
Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 5C/56/2016 zo dňa 17.12.2019, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa
19.01.2020 (ďalej len „exekučný titul“).

2. Uznesením sp. zn. 36Ek/3347/2025 zo dňa 30.12.2025 súd návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol. Oprávnenému nárok na náhradu
trov exekučného konania nepriznal. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
odôvodnil tým, že po preskúmaní predpokladov na vydanie poverenia a oboznámení sa s návrhom na
vykonanieexekúcieijehoprílohamizistil,ževnávrhunavykonanieexekúciebolakooprávnenýuvedený
- A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E.. Súd zistil, že výroková časť exekučného titulu
určuje povinnosť žalobcu (povinného v exekučnom konaní) uhradiť trovy konania vo výške 300,24 Eur

žalovanému (A. F. E., nar. XX. XX. XXXX, t.č. v G. C. C. H., I. F. XX, XXX XX F.) a to v lehote do troch
dní odo dňa právoplatnosti uznesenia na účet právneho zástupcu žalovaného. Okresný súd Rožňava
týmto výrokom o náhrade trov konania vymedzil subjekt (tzv. platobné miesto), ktorému sa trovy konania
poukazujú. Takýmto vymedzením subjektu prijímajúceho trovy konania v mene žalovaného nedochádza
k prechodu nároku na právneho zástupcu.
V zmysle ustanovenia § 263 CSP, povinnou náležitosťou uznesenia o výške náhrady trov konania je

uvedenie prijímateľa náhrady trov konania, ktorým je advokát, ktorý úspešnú stranu zastupoval. CSP
vychádza z konceptu tzv. prísudku, podľa ktorého advokát predstavuje tzv. platobné miesto priznanej
náhrady trov konania. Skutočnosť, že súd v základnom (nachádzacom) konaní svojím rozhodnutím
určil, že osoba povinná (v základnom konaní žalobca) je povinná plniť na účet právneho zástupcu
oprávnenéhoneznamená,ženárokvyplývajúcizrozhodnutiasúdujenárokomtohtoprávnehozástupcu.
OkresnýsúdRožňavatakvýrokomonáhradetrovkonaniaprostredníctvomprávnehozástupcuvymedzil

subjekt (tzv. platobné miesto), ktorému sa trovy konania poukazujú. Takýmto vymedzením subjektu
prijímajúceho trovy konania však nedochádza k prechodu nároku na tento subjekt. Súd v tomto smerepoukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.05.2002, sp. zn. 16Co 77/02, v zmysle
ktorého „Ak zastupoval účastníka, ktorému bola priznaná náhrada trov konania advokát na základe
plnej moci, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. To však

neznamená, že advokát je vecne legitimovaný v konaní o náhradu trov konania. Nárok na náhradu
trov konania má účastník a určenie, že trovy konania sa platia advokátovi predstavuje stanovenie
platobného miesta. Advokát preto nemôže vlastným menom tento nárok vymáhať prostredníctvom
inštitútuvýkonurozhodnutia.“Súdtaktiežpoukázal naRozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
zo dňa 24. 04. 2004, sp. zn. 4Cdo 122/03, podľa ktorého „ Zástupca účastníka konania nie je aktívne

legitimovaný vo vlastnom mene vymáhať náhradu trov konania priznaných exekučným titulom tomu
účastníkovi, ktorého v súdnom konaní zastupoval, môže tak urobiť len ako zástupca účastníka.“ Aktívne
legitimovaným na podanie návrhu na vykonanie exekúcie je osoba, ktorej exekučný titul priznáva istý
nárok. Predpokladom aktívnej legitimácie na podanie návrhu na vykonanie exekúcie je teda oprávnenie
navrhovateľa požadovať splnenie nároku priznaného mu exekučným titulom. V prípade, že oprávnená
osoba nie je zhodná s označením v exekučnom titule, je povinnou náležitosťou návrhu pripojenie

listiny, ktorou sa preukazuje právne nástupníctvo. Nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie (pričom ide o
nedostatokneodstrániteľný)potomjesituácia,keďten,ktoosebetvrdí,žejenositeľomhmotnoprávneho
oprávnenia, nie je nositeľom toho oprávnenia, o ktoré v konkrétnom konaní ide. Na základe vyššie
uvedeného súd dospel k záveru, že osoba označená v návrhu na vykonanie exekúcie ako „oprávnený“
nie je osobou oprávnenou z exekučného titulu a zároveň k návrhu na vykonanie exekúcie nebola

priložená listina preukazujúca právne nástupníctvo (resp. v návrhu nebolo odkázané na nástupníctvo,
ktoré by vyplývalo zo zákona alebo z obchodného registra). Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd pri
rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zistil rozpor návrhu na vykonanie exekúcie
s ustanovením § 48 ods. 2 Exekučného poriadku, preto v súlade s ustanovením § 53 ods. 3 písm. a)
Exekučného poriadku súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol.

3. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie sa dopustil zásadného pochybenia v právnom posúdení veci, keď nesprávne
aplikoval ustanovenie § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v dôsledku
toho nesprávne vyhodnotil aktívnu legitimáciu sťažovateľa. Súd prvého stupňa v bodoch 11 až

13 odôvodnenia vychádzal z konceptu tzv. advokátskeho prísudku zakotveného v § 263 ods. 1
CSP, podľa ktorého je advokát uvedený v uznesení o náhrade trov konania ako prijímateľ náhrady.
Ustanovenie § 263 ods. 1 CSP v relevantnom znení stanovuje: "Ak bola v konaní úspešná strana
zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady
trov konania advokáta." Sťažovateľ pripomína, že advokátsky prísudok označuje nárok advokáta na

podiel z náhrady trov konania, ktorá je klientovi prisúdená súdom alebo iným orgánom (napr. podľa
§ 263 Civilného sporového poriadku). Advokátsky prísudok má dva základné právne účinky. Po
prvé má materiálnoprávny účinok, ktorým vzniká priamy hmotnoprávny nárok advokáta voči povinnej
strane. Tento nárok je samostatným nárokom advokáta, nie nárokom z pôvodného mandátneho vzťahu
s klientom. Po druhé má procesnoprávny účinok, ktorým sa advokát stáva aktívne legitimovaným

subjektom na vymáhanie tohto nároku.
Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval advokátsky prísudok ako "určenie platobného miesta" a
zaujal stanovisko, že nedochádza k prechodu nároku na advokáta. Toto právne posúdenie je vecne
nesprávne a v rozpore so zákonom. Advokátsky prísudok podľa § 263 CSP nie je iba technickým
určením platobného miesta, ale predstavuje vznik samostatného, originálneho hmotnoprávneho nároku

advokáta. Súd prvého stupňa sa opiera o judikatúru z rokov 2002 a 2004, ktorá však vznikla pred
účinnosťou CSP (účinný od 1. júla 2016) a vzťahuje sa na právnu úpravu podľa zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (OSP), ktorý advokátsky prísudok nepoznal. Pod režimom OSP, ktorý bol
účinný do 30. júna 2016, bola náhrada trov konania nárokom účastníka konania, advokát vystupoval len
akoplatobnémiesto,advokátnebolaktívnelegitimovanýnasamostatnévymáhanieacitovanájudikatúra

(16Co 77/02, 4Cdo 122/03) je správna pre tento režim. Pod režimom CSP, ktorý je účinný od 1. júla
2016, § 263 ods. 1 CSP zaviedol advokátsky prísudok, ktorým vzniká samostatný nárok advokáta voči
povinnej strane, advokát je aktívne legitimovaný na vymáhanie tohto nároku a pôvodná judikatúra k OSP
nie je aplikovateľná.
Exekučný titul, ktorým je uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5C/56/2016 zo dňa 17.12.2019,

bol vydaný po účinnosti CSP, konkrétne takmer tri a pol roka po nadobudnutí jeho účinnosti. Výrok tohto
uznesenia výslovne stanovuje: "...uhradiť trovy konania vo výške 300,24 Eur žalovanému (...) a to v
lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia na účet právneho zástupcu žalovaného."
Okresný súd Rožňava týmto výrokom aplikoval § 263 ods. 1 CSP a vytvoril advokátsky prísudok.Formulácia "na účet právneho zástupcu" nie je náhodná ani technická, ale je to zákonná náležitosť
výroku obsahujúceho advokátsky prísudok.
Keď súd v zmysle § 263 CSP uvedie advokáta ako prijímateľa náhrady trov, dochádza k vzniku

samostatného nároku advokáta, pričom advokát má vlastný, priamy nárok voči povinnej strane. Tento
nároknevznikáprechodomaniprevodomznárokuklienta,alevznikáexlegerozhodnutímsúdu.Zároveň
dochádza k aktívnej legitimácii advokáta, keďže advokát je oprávnený vymáhať tento nárok vo vlastnom
mene, bez potreby zastupovať pôvodného klienta. Súčasne dochádza k zániku nároku klienta v rozsahu
advokátskej odmeny, pretože klient stráca nárok na tie trovy konania, ktoré zodpovedajú advokátskej

odmene a náhrade výdavkov advokáta.
Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, ktoré sa týkajú prípadu,
keď "proti inému než tomu, kto je v exekučnom titule označený ako povinný, alebo v prospech iného
než toho, kto je v exekučnom titule označený ako oprávnený, možno navrhnúť vykonať exekúciu, len
ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu." V prejednávanej veci
však nedochádza k situácii, na ktorú § 36 dopadá. Exekučný titul priamo určuje A. B. C. (ako advokáta

žalovaného) ako prijímateľa plnenia. Formulácia "na účet právneho zástupcu žalovaného" výslovne
označuje advokáta. Nejde teda o prípad, keď by niekto iný než osoba označená v exekučnom titule
požadovala plnenie. A. C. je priamo v exekučnom titule označený ako prijímateľ. Nie je potrebný dôkaz
o prechode práva, pretože právo vzniklo priamo v osobe advokáta.
Zákonodarca zavedením § 263 CSP sledoval viaceré ciele. Prvým cieľom bolo posilnenie postavenia

advokátov, keďže advokáti nie sú odkázaní na platobnú morálku svojich klientov a môžu si nárok uplatniť
priamo. Ďalším cieľom bolo zvýšenie efektívnosti vymáhania odstránením potreby zastupovať klienta
pri vymáhaní odmeny. Zákonodarca taktiež sledoval zosúladenie s praxou reflektovaním reality, že
advokát je ekonomicky zainteresovaný na vymožení odmeny. Konečne bolo cieľom aj prevencia sporov
medzi advokátom a klientom elimináciou potreby riešiť vzťah medzi advokátom a klientom ohľadom

vymožených trov. Výklad súdu prvej inštancie, ktorý popiera existenciu advokátskeho prísudku a vracia
právnu úpravu o 20 rokov späť, je v priamom rozpore s týmto ratio legis.
Súd prvej inštancie založil svoj záver výhradne na judikatúre, konkrétne na Uznesení Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 09.05.2002, sp. zn. 16Co 77/02 a Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.04.2004,
sp. zn. 4Cdo 122/03. Obe tieto rozhodnutia vznikli pred účinnosťou CSP a vzťahujú sa na právnu

úpravu podľa OSP, ktorý advokátsky prísudok neobsahoval. Aplikácia prekonanej judikatúry na novú
právnu úpravu je metodologicky nesprávna a predstavuje porušenie zásady správnej aplikácie práva.
Súd prvej inštancie úplne pominul, že od 1. júla 2016 je účinný CSP s novou úpravou, že právna doktrína
i súdna prax sa zhodujú na existencii advokátskeho prísudku, že existuje aktuálna odborná literatúra
potvrdzujúca tento výklad a že aplikácia 20 rokov starej judikatúry na zásadne zmenenú právnu úpravu

je nesprávna.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje vnútorné logické rozpory. V bode 5 súd konštatuje:
"Okresný súd Rožňava týmto výrokom o náhrade trov konania vymedzil subjekt (tzv. platobné miesto),
ktorému sa trovy konania poukazujú." Zároveň však v bode 13 súd uvádza: "CSP vychádza z konceptu
tzv. prísudku, podľa ktorého advokát predstavuje tzv. platobné miesto priznanej náhrady trov konania."

SúdtedanajednejstraneuznávaexistenciukonceptuadvokátskehoprísudkuvCSP,nozároveňpopiera
jeho právne následky. Toto je logický a právny rozpor. Ak súd uznáva, že CSP zaviedol koncept prísudku,
nemôže zároveň aplikovať judikatúru k OSP, ktorý tento koncept nepoznal.
Výklad súdu prvej inštancie by v praxi znamenal, že advokát by nemohol vymáhať trovy konania priamo
a musel by najskôr získať plnú moc od pôvodného klienta (A. F. E.). Klient sa nachádza v Domove

sociálnych služieb, čo zásadne komplikuje komunikáciu. Advokát by musel konať v mene niekoho iného,
hoci exekučný titul smeruje k nemu. Celý proces by bol zbytočne formalistický a neefektívny. Takýto
výklad je v rozpore so zásadou efektívnej súdnej ochrany zakotvenou v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd prvej inštancie v bode 20 odôvodnenia uvádza: "Súd oprávnenému náhradu trov exekučného

konania nepriznal a to z dôvodu, že do vydania poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený je jediným
účastníkom, a teda náhradu trov mu nie je od koho priznať." Toto odôvodnenie je v rozpore so zákonom,
pretože§53ods.3písm.a)Exekučnéhoporiadkuprikazujesúdunávrhzamietnuť,akzistírozpornávrhu
s týmto zákonom, ale nezakladá to dôvod pre odmietnutie náhrady trov. Zároveň je toto odôvodnenie v
rozpore s judikatúrou, pretože podľa ustálenej judikatúry, ak súd zamietne návrh z formálnych dôvodov

bez zavinenia navrhovateľa, náhrada trov sa priznáva. Konečne je toto odôvodnenie nespravodlivé,
pretože sťažovateľ podal návrh v dobrej viere na základe exekučného titulu, ktorý ho výslovne označuje
ako prijímateľa. Vznikli mu trovy za právne zastúpenie a súdny poplatok. Odpieranie náhrady týchto
trov je nespravodlivé. V kontexte uvedeného sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie je v rozpore sozákonom. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval právnu úpravu CSP na právny stav po 1. júli 2016,
aplikoval prekonanú judikatúru k OSP a nerozpoznal právnu povahu advokátskeho prísudku podľa §
263 CSP, nesprávne vyhodnotil aktívnu legitimáciu sťažovateľa, nesprávne aplikoval § 36 Exekučného

poriadkunasituáciu,naktorútotoustanovenienedopadáaporušilprávosťažovateľanaefektívnusúdnu
ochranu.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici po prieskume veci zrušil
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 36Ek/3347/2025 zo dňa 30. decembra 2025 v celom
rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta

sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

8. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na
povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. S poukazom na vyššie uvedené a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal
sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
treba považovať za vecne správne a sťažnosť povinného proti nemu tak logicky za nedôvodnú. Súd

má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
zamietol. Napriek zneniu § 202 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na nesúhlas a argumentáciu
oprávneného prezentovanú v sťažnosti, súd nad rámec dodáva:

13. Citujúc z porovnania doterajšej (t.j. OSP) a novej právnej úpravy občianskeho súdneho konania

s výkladom Občianske konanie po novom, autori: JUDr. Dominika Vokálová, PhD., JUDr. Jana
Mitterpachová, PhD. a kolektív, vydalo Wolters Kluwer, v roku 2016, str. 98: „V porovnaní s OSP sa
precizovala úprava, aby nebolo sporné, že advokát je len príjemcom trov konania. CSP a SSP ohľadom
tzv. prísudku, resp. platobného miesta priznanej náhrady trov vychádzajú z konceptu, že advokát
predstavuje tzv. platobné miesto náhrady trov konania, pričom ďalší režim trov konania bude závisieť od

prípadných dohôd medzi klientom a advokátom podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Súd (vyšší
súdny úradník) bude v uznesení o výške náhrady trov konania uvádzať advokáta ako prijímateľa celej
náhrady trov konania.“ V zmysle § 263 ods. 1 CSP je prijímateľom náhrady trov konania advokát, pričom
ďalšírežimtrovkonaniazávisíodprípadnýchdohôdmedziklientomaadvokátom.Vpraxitoznamená,že
zaviazaná strana v zmysle exekučného titulu plní do rúk právneho zástupcu a ten ďalej určuje prípadný

spôsob rozdelenia trov (v prípade, že klientovi sa má niečo plniť). To je koncepcia Civilného sporového
poriadku. Takéto explicitné zákonné ustanovenie nebolo súčasťou Občianskeho súdneho poriadku tak,
ako je to teraz v Civilnom sporovom poriadku uvedené práve preto, aby sa predchádzalo sporom, komu
treba plniť trovy konania“. Nové ustanovenie, konkrétne § 263 ods. 1 CSP tieto rozpory odstránilo.Obdobne: „Strana v spore sa môže dať zastúpiť advokátom (§ 89 a nasl. CSP). Náhradu trov konania
súd prisúdi vždy strane sporu a len strana sporu má právo podať vo vlastnom mene proti rozhodnutiu
o nároku na náhradu trov konania odvolanie (§ 357 písm. m) CSP), prípadne podať sťažnosť proti

rozhodnutiu o výške náhrady trov konania podľa § 239 a nasl. CSP. To platí aj pre uplatnenie nároku na
náhradu trov konania v exekučnom konaní. Advokát nie je oprávnený trovy konania vo vlastnom mene
vymáhať...Táto úprava v konečnom dôsledku sleduje ochranu záujmov advokáta tým, že je prijímateľom
náhrady trov. Advokát si však zo zákona nemá právo ponechať ani zadržať klientovi prisúdenú náhradu
trov konania inak, než na základe dohody s klientom, pričom je povinný vykonať osobitné vyúčtovanie. Z

predchádzajúcej úpravy OSP, keď procesný predpis uvádzal povinnosť druhej strany zaplatiť prisúdenú
náhradu trov konania advokátovi, vznikali určité interpretačné problémy. Podľa § 263 ods. 1 CSP súd
preto prisúdi náhradu trov konania strane sporu a uvedie povinnosť zaplatiť ju advokátovi, ktorý stranu v
spore zastupoval, ako prijímateľovi tejto náhrady.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
str. 970, 971).

14. S poukazom na uvedené súd konštatuje, že v prípade zastúpenia strany sporu advokátom na
základe splnomocnenia, stáva sa advokát prijímateľom prisúdených trov, a to v plnom rozsahu (nielen
v rozsahu trov právneho zastúpenia). Jedná sa však o určenie platobného miesta, pretože právny vzťah
medziklientomaadvokátomjezaloženýzmluvouuzatvorenoupodľahmotnéhopráva.Advokátovitotižto

prináleží prisúdená náhrada trov konania v zmysle dohody s klientom a je povinný vykonávať osobitné
vyúčtovania. Postup súdu je správny, keď prisúdi náhradu trov konania strane sporu a uvedie povinnosť
zaplatiť ju advokátovi, ktorý stranu v spore zastupoval ako prijímateľovi tejto náhrady. „Trovy konania,
prisúdené účastníkovi zastupovanému advokátom za zastupovanie, je účastník, ktorému bola uložená
ich náhrada, povinný ich zaplatiť advokátovi. Ak to povinný dobrovoľne nesplní, advokát nemôže podať

návrh na výkon rozhodnutia vo vlastnom mene, ale len ako zástupca účastníka, ak má splnomocnenie
na podanie tohto nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 9/2008 zo
dňa 26.10.2010 ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 574/2013-12 zo dňa
11.09.2013). V uvedenom prípade, ak je účastník zastúpený advokátom a bola mu prisúdená náhrada
trov konania, účastník, ktorý bol zaviazaný na náhradu trov konania je povinný zaplatiť ich na účet

advokáta, a to bez zreteľa na to, či trovy vynaložil priamo účastník alebo ich za neho zaplatil advokát.
Prípadné vzájomné nároky sú vnútorným vzťahom účastníka a advokáta. Advokát v tomto prípade
vystupuje iba ako určené platobné miesto na zaplatenie náhrady trov konania, čo však neznamená, že
sa stáva účastníkom konania. Povinnosť zaplatiť náhradu trov konania advokátovi nezakladá advokátovi
žiadnu procesnú alebo vecnú legitimáciu. Túto legitimáciu nemožno vyvodiť ani z toho, že ide o trovy

pozostávajúce z trov právnej pomoci (odmenu a náhradu hotových výdavkov advokáta). Nárok na
náhradu trov konania je procesným nárokom, pričom do jeho obsahu sa nepremietajú právne vzťahy
založené príkaznou zmluvou (zmluvou o právnej pomoci), ktorá bola uzatvorená medzi účastníkom a
jeho advokátom. Práva a povinnosti zo zmluvy o právnej pomoci sa vyrovnávajú mimo procesu a je
vecou účastníkov zmluvy ako sa dohodnú. Nárok na náhradu trov konania sa priznáva podľa Civilného

sporového poriadku len účastníkovi konania (ust. § 255 CSP). Zástupca účastníka konania nie je aktívne
legitimovanývovlastnommenevymáhaťnáhradutrovkonaniapriznanýmúčastníkovi,ktoréhovsúdnom
konaní zastupoval.

15. V tomto smere súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 589/2024 zo dňa

07.11.2024, v ktorom konštatoval: „Ústavný súd dodáva, že z § 255 ods. 1 CSP vyplýva, že osobou
oprávnenou na náhradu trov konania môže byť len strana sporu. Ustanovenie § 263 ods. 1 CSP
upravuje len platobné miesto, čím sleduje ochranu záujmov advokáta tým, že je určený ako prijímateľ
trov právneho zastúpenia. Inými slovami, náhrada konkrétnej výšky trov právneho zastúpenia je vždy
pohľadávkou strany sporu, ktorej bola priznaná. V tomto prípade ide teda o pohľadávku oprávneného,

a nie o pohľadávku advokáta, ako sa mylne domnieva sťažovateľ.“ Toto rozhodnutie najvyššej súdnej
autority sa už vzťahuje výslovne k právnej úprave obsiahnutej v CSP a z jeho záverov konkludentne
vyplýva, že je naďalej aplikovateľná judikatúra prijatá za účinnosti OSP.

16. Napokon pokiaľ oprávnený argumentuje úmyslom a cieľom zákonodarcu, ktoré údajne sledoval

prijatím ust. § 263 CSP, tieto tvrdené oprávneným v sťažnosti nepotvrdzuje dôvodová správa
k predmetnému zákonnému ustanoveniu: „Navrhovaná právna úprava má ambíciu vyriešiť doterajšiu
nejednoznačnosť ohľadom tzv. prísudku, resp. platobného miesta priznanej náhrady trov konania.
Navrhované riešenie koncepčne zodpovedá ustanoveniam zákona o advokácii a vychádza z konceptu,že advokát predstavuje tzv. platobné miesto náhrady trov konania, pričom ďalší režim trov konania bude
závisieť od prípadných dohôd medzi klientom a advokátom podľa zákona o advokácii.“

17. Účelom určenia advokáta ako prijímateľa náhrady trov konania, platobného miesta je zjednodušenie
postupu vo vzájomnom vzťahu klienta a advokáta, aby platba smerovala priamo osobe, ktorej odmena
za poskytnuté služby patrí, čím sa predchádza tomu, aby klient musel prijaté peniaze následne posielať
svojmu advokátovi.

18. Oprávnený na rozdiel od súdu prvej inštancie citovanej odbornej literatúry či judikatúry (či už
v napadnutom uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom, alebo v tomto uznesení) na podporu
svojej argumentácie, že ust. § 263 ods. 1 CSP priznáva advokátovi priamy nárok na trovy právneho
zastúpenia, oprávňuje ho na ich vymáhanie v exekučnom konaní vo vlastnom mene neuviedol,
nekonkretizoval žiadnu odbornú literatúru, ani judikatúru.

19. Pokiaľ advokát poukazuje na sťaženú komunikáciu s klientom, ktorého zastupoval v základnom
konaní, nakoľko sa nachádza v domove sociálnych služieb, k tomu sťažnostný súd uvádza, že je
bežnou praxou advokátov formulovať splnomocnenie udelené mu klientom, nielen na zastupovanie
v základnom, ale aj v exekučnom konaní (zákon nevyžaduje osobitné splnomocnenie pre exekučné
konanie). Navyše súdu nie je známa situácia, za ktorej došlo k udeleniu splnomocnenia pre základné

konanie, či už v tom čase bol klient v zariadení sociálnych služieb, alebo nie.

20. Len pre úplnosť sťažnostný súd dodáva, že na to, aby mohol advokát vo vlastnom mene vymáhať
trovy právneho zastúpenia musí existovať osobitná právna úprava to stanovujúca. Takou je naprklad
ust. § 15 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o

zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona
č. 8/2005 Z.z. v platnom znení (ďalej aj „zákon č. 327/2005 Z.z.“), ktoré v odseku 1 stanovuje: „Ak
súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania (§ 251 až 264 CSP) táto pohľadávka sa považuje
za postúpenú na advokáta nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania; to

neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4 a §
6b ods. 2.“ Taktiež z odseku 3 a 4 predmetného ustanovenia vyplýva oprávnenie advokáta vymáhať
tieto trovy vo vlastnom mene a ak sa mu to v exekúcii nepodarí, je v zákonom stanovenej lehote
oprávnený žiadať úhradu odmeny od Centra právnej pomoci: „Ak po právoplatnosti rozhodnutia súdu,
ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, advokát preukáže, že pohľadávku podľa odseku 1

preukázateľne nevymohol od osoby, ktorej bola náhrada týchto trov uložená, je oprávnený požiadať
centrum o úhradu odmeny podľa osobitného predpisu (§ 14a a 14b vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov) zníženej o výšku finančnej účasti podľa § 6a ods. 4 a § 6b ods.
2. Odmenu za právne zastupovanie je advokát povinný uplatniť v centre do jedného roka odo dňa, keď

k vzniku skutočnosti rozhodujúcej na uplatnenie nároku na odmenu za právne zastupovanie došlo.“
V tomto konaní však nebolo tvrdené ani preukázané, že by sa jednalo o právne zastupovanie klienta
– žalovaného v základnom konaní ako osoby v materiálnej núdzi na základe ustanovenia advokáta
Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z.

21. So zreteľom na vyššie uvedené súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 36Ek/3347/2025 zo dňa 30.12.2025 ako nedôvodnú zamietol.

22. Podľa ust. § 35 ods. 1 Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je
účastníkom konania oprávnený.

23. Nakoľko návrh na vykonanie exekúcie bol súdom zamietnutý, pričom do vydania poverenia na
vykonanie exekúcie je účastníkom konania výlučne oprávnený, súd rozhodol, že tento nemá nárok
na náhradu trov sťažnostného konania. Súd návrh na vykonanie exekúcie nezamietol z formálnych
dôvodov bez zavinenia oprávneného, ale z dôvodu na strane oprávneného. Tento zavinil zamietnutie

návrhu na vykonanie exekúcie tým, že ako osoba znalá práva - advokát podala návrh na vykonanie
exekúcie vo vlastnom mene (v zastúpení iným advokátom), hoci na to v zmysle vyššie uvedeného
nebola z exekučného titulu oprávnená. Oprávnený nebol teda vo veci podaného návrhu na vykonanie
exekúcie úspešný, a to ani v časti podanej sťažnosti. Nakoľko v tomto štádiu konania je účastníkomexekučného konania výlučne oprávnený, niet ani subjektu, ktorý by bolo možné v prípade úspechu
oprávneného k náhrade trov konania zaviazať. Povinný sa stáva účastníkom exekučného konania
až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok v ustanovení § 199a taxatívnym

spôsobom vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania. Na strane oprávneného sú to výdavky
na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Tieto trovy v zmysle § 199b Exekučného poriadku
platí oprávnený. Na ich náhradu od povinného má však nárok len v prípade, že súd vyhodnotí jeho

návrh na vykonanie exekúcie ako dôvodný a teda vydá poverenie na vykonanie exekúcie, v ktorom
sa tieto trovy uvedú a na jeho základe vymáhajú. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku má
totiž oprávnený voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní
platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie. Argumentum a contrario ak
teda súd poverenie na vykonanie exekúcie nevydá, pretože návrh oprávneného na vykonanie exekúcie
zamietne ako nedôvodný, oprávnený nemá nárok na náhradu trov exekučného konania, ktoré platil.

Na ich náhradu teda nemá nárok, keďže úspech v konaní nemal a neexistuje subjekt, ktorého by bolo
možné na náhradu trov zaviazať.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).