Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/53/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124350767
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124350767.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
C. XXXX/XX, XXX XX D. D., zatúpený: JUDr. Andrea Stupárová, advokátka so sídlom Novomeského
1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7.396,74 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 01. 2025, č. k.: 21C/51/2024 - 308, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 7.396,74 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania žalobcu (výrok II.)

2. Okresný súd rozhodoval o žalobe príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „žalobca“)
proti Slovenskej republike (v zastúpení Ministerstva vnútra SR, ďalej len „žalovaný“) o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným neprebratím právne záväzného aktu Európskej únie –
Smernice 2003/88/ES – v období rokov 2021 až 2024. Žalobca sa domáhal zaplatenia 7 396,74 EUR
z titulu zásahu do osobnostných práv, ktorý mal nastať v dôsledku neuznávania doby vykonávanej
služobnej pohotovosti na pracovisku ako pracovného času.
3. K spornej otázke patrila predovšetkým právna kvalifikácia doby výkonu tzv. „určenej pohotovosti na

pracovisku“ ako pracovného času, ako aj posúdenie toho, či došlo k nadmernému prekročeniu 48-
hodinového týždenného pracovného času a v dôsledku toho k zásahu do základných práv žalobcu.
4. Žalobca tvrdil, že právna úprava podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o HaZZ nebola v súlade s čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval 48 hodín vrátane nadčasov. Podľa žalobcu slovenská úprava nesprávne definovala
„pohotovosť na pracovisku“ ako inú formu služby, ktorá sa nezapočítavala do pracovného času, hoci
podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ide o nepochybný pracovný čas (napr. C-151/02 E.,

C-518/15 F. G. H.).
5. Žalobca v žalobe detailne uviedol rozsahy určenej pohotovosti za jednotlivé obdobia, ktorú vykonával
výlučne na hasičskej stanici, bez možnosti vzdialiť sa. Prítomnosť bola povinná a pohotovosť bola
sprevádzaná výjazdovou povinnosťou. Z jeho vyjadrení vyplynuli hodinové rozsahy tzv. „neuznanej“služobnej pohotovosti. Tieto hodiny pohotovosti podľa žalobcu systematicky narušovali jeho právo na
odpočinok, súkromie, rodinný život a zdravie. Argumentoval, že jeho pracovný čas (služba + pohotovosť)
pravidelne prekračoval zákonný limit 48 hodín týždenne, čím došlo k závažnému zásahu do jeho

osobnostných práv.
6. Žalobca svoju požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslil paušálne, a to tak, že za každú
hodinu nezapočítanej pohotovosti požadoval náhradu vo výške 3,35 EUR, čo zodpovedalo zákonnej
sadzbe podľa ZoHaZZ v znení účinnom v rozhodnom období (2 % z priemernej mzdy v národnom
hospodárstve). 2 208 hodín × 3,35 EUR/hodina = 7 396,80 EUR. Žalobca uviedol, že tento výpočet nemá

povahu mzdového nároku, ale ide o objektivizovaný spôsob kvantifikácie nemajetkovej ujmy.
7. Žalovaný vo vyjadrení namietal, že zo strany štátu nedošlo k nezákonnému zásahu. Podľa neho
bola smernica 2003/88/ES riadne transponovaná a prax HaZZ je v súlade s právom EÚ. Zdôraznil, že
pohotovosť nie je automaticky pracovným časom a je potrebné ju hodnotiť individuálne (rozhodnutie
SDEÚ C-580/19 – A. C. I. J. K. L.).
8. Žalovaný spochybnil svoju pasívnu vecnú legitimáciu s odôvodnením, že právna úprava služby v

HaZZ je výsledkom činnosti parlamentu, nie MV SR ako rezortného orgánu.
9. Žalovaný tvrdil, že nároky za rok 2021 sú premlčané, tiež, že najneskôr v mesiaci nasledujúcom po
službe mohol žalobca zistiť, že došlo k porušeniu jeho práv.
10.Podľažalovanéhonemajetkováujmanebolapreukázaná.Poukázalnato,žežalobcanepodalžiadnu
sťažnosť, žiadosť o prevelenie, ani nevyhľadal lekársku pomoc. Vnímal nárok ako zakrytý nárok na

mzdové plnenie.
11. Okresný súd pri posúdení právneho základu zodpovednosti vychádzal z judikatúry Súdneho dvora
EÚ (najmä C-6/90 a C-9/90 M.), podľa ktorej štát nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú jednotlivcom
porušením práva Únie. Následne potvrdil, že neuznanie pohotovosti na pracovisku ako pracovného času
bolo v rozpore s judikatúrou SDEÚ a preto išlo o nesprávnu transpozíciu smernice.

12. Vo vzťahu k pracovnoprávnemu režimu žalobcu konštatoval, že doby pohotovosti, ktoré žalobca
vykonával, zodpovedali tzv. „aktívnej pohotovosti na pracovisku“, keďže mal povinnosť zotrvať v objekte
stanice a byť pripravený na zásah. Na rozdiel od domácej pohotovosti sa táto forma považuje v práve EÚ
za pracovný čas. Žalobca tým, že kombinoval službu (16 hodín) a pohotovosť (8 hodín) v rámci jednej
24-hodinovej zmeny, prekračoval týždenne 48 hodín v rozsahu: štandardne: 56 – 60 hodín týždenne (v

závislosti od počtu zmien a zaradenia v službe).
13.Súdkonštatoval,žežalobcapreukázalzásahdojehoosobnostnýchpráv,keďženadmernézaťaženie
službami a nemožnosť plnohodnotného odpočinku zasiahli jeho rodinný život a zdravie. Nemajetková
ujma bola konštatovaná ako dôsledok trvalého a systémového porušovania práva.
14. K výške náhrady súd akceptoval výpočet žalobcu ako objektivizovaný a primeraný. Aj keď neexistuje

zákonná sadzba na výpočet nemajetkovej ujmy v tomto prípade, použitá sadzba 3,35 EUR/hod bola
východiskom zo ZoHaZZ (sadzba za pohotovosť) a zároveň zohľadňovala špecifiká výkonu služby
v režime verejného záujmu. Súd týmto výpočtom spojil kvalitatívny zásah (osobnostné práva) s
kvantitatívnym ukazovateľom (rozsah hodín).
15. Súd odmietol námietku premlčania – každé porušenie zakladá samostatný nárok a žaloba z

26.7.2024 pokrýva ešte žalovateľné mesiace. K pasívnej legitimácii uviedol, že Slovenská republika ako
členský štát je zodpovedná za škodu spôsobenú porušením práva Únie bez ohľadu na to, ktorá zložka
štátu je konkrétnym nositeľom kompetencie.
Odvolanie
16. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný. V odvolaní uviedol viacero zásadných dôvodov, pre ktoré

považoval rozhodnutie za nesprávne čo do právneho posúdenia aj skutkových záverov. Odvolanie bolo
podané v plnom rozsahu a žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne, prípadne ho zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
17. Namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu nároku. Podľa názoru žalovaného nesprávne zaradil súd
prvej inštancie žalobcom uplatňovaný nárok ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V skutočnosti

žalobca založil výpočet svojho nároku na presne stanovenej sadzbe za každú hodinu výkonu služobnej
pohotovosti, a to vo výške 3,63 EUR/hodina. Tento spôsob výpočtu podľa žalovaného nenasvedčuje o
nemateriálnomzásahudoosobnostižalobcu,aleodoplatkunamzdealebonevyplatenejodmenezačas,
ktorý mal byť považovaný za pracovný čas. Poukázal na to, že koncepčne ide o mzdovú pohľadávku,
ktorú žalobca prezentuje ako osobnostný nárok len s cieľom vyhnúť sa prekážkam v pracovnoprávnom

uplatnení. Podľa žalovaného nemajetková ujma nemôže byť vypočítaná matematickým spôsobom, a
to paušálnym vynásobením hodín a sadzby, bez ohľadu na individuálne okolnosti, intenzitu zásahu
a subjektívne následky. Takýto spôsob výpočtu je podľa neho nezlučiteľný s ustálenou judikatúrou
slovenských súdov i Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. D. C. A.).18. Ďalšia námietka smerovala k nedostatku právomoci všeobecného súdu. Žalovaný tvrdil, že
všeobecný súd nie je oprávnený sám konštatovať, že slovenský právny predpis (konkrétne zákon č.
315/2001 Z. z. o HaZZ) je v nesúlade s právom Európskej únie, pokiaľ ide o transpozíciu smernice

2003/88/ES. Podľa jeho názoru je posudzovanie správnosti alebo nesprávnosti transpozície právneho
aktu Únie vecou Európskeho súdneho dvora, a ak mal všeobecný súd pochybnosti o súlade, mal využiť
mechanizmus predbežnej otázky podľa článku 267 ZFEÚ.
19. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 (zrejme
preklep v čísle senátu, poz. KS), ako aj rozhodnutia viacerých odvolacích súdov, v ktorých sa uvádza,

že posúdenie nesúladu medzi vnútroštátnou legislatívou a smernicou nie je automatickým základom pre
vznik zodpovednosti štátu.
20. Žalovaný ďalej tvrdil, že žalovaná Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
vnútra SR, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto spore. Žalobca bol príslušníkom
HaZZ, čo je samostatne riadená organizačná zložka s právnou subjektivitou vo veciach výkonu služby
a personálnej agendy. Ministerstvo vnútra nevydávalo ani neprijímalo právne akty, ktoré by priamo

upravovali podmienky služby žalobcu. Podľa žalovaného žalobca namietal nie aplikáciu práva, ale jeho
legislatívnu podobu, čo je konaním zákonodarnej moci, nie žalovaného subjektu. Preto v tomto prípade
absentujeaktívnepôsobenieMinisterstvavnútraakovýkonnéhoorgánu,ktorémubybolomožnéprisúdiť
zodpovednosť za vznik údajnej ujmy.
21. Tiež poukázal na skutočnosť, že činnosť HaZZ spadá pod výnimku uvedenú v článku 2 ods.

2 smernice 89/391/EHS, ktorá stanovuje, že smernica sa nevzťahuje na osobitné činnosti v oblasti
civilnej ochrany, verejnej bezpečnosti a urgentných zásahov. HaZZ ako záchranná služba má charakter
zásahovej jednotky podobne ako polícia alebo armáda, ktoré sú z pôsobnosti smernice 2003/88/ES
vylúčené. Na podporu svojho tvrdenia odvolateľ citoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C 52/04
(C. G. M. B.), v ktorom bol uznaný špecifický režim organizácie pracovného času v prípade hasičských

jednotiek ako dôvod pre výnimku spod smernice. Podľa neho je preto nesprávne vykladať pohotovostné
služby v HaZZ ako bežný pracovný čas podľa článku 2 smernice.
22. Ďalším dôvodom odvolania bola absencia dostatočne závažného porušenia, ktoré by bolo spôsobilé
založiť zodpovednosť štátu za škodu podľa ustálenej trojprvkovej doktríny Súdneho dvora EÚ (M., D. G.
C.). Odvolateľ poukázal na to, že v štyroch z celkovo šiestich sledovaných referenčných období nebol

prekročený priemer 48 hodín týždenne. Len v dvoch obdobiach (4. a 6.) došlo k prekročeniu, a to len
v rozsahu 50,5 a 51,12 hodiny týždenne.
23. Tieto mierne prekročenia nepovažoval za systémové, opakované a vedomé porušovanie smernice.
Zároveň dodal, že nebolo preukázané, že by takéto prekročenie malo reálne negatívne následky na
žalobcu v zmysle ujmy na zdraví, psychickej pohode či narušení rodinného života. Absentovalo tiež

akékoľvek lekárske potvrdenie, sťažnosť alebo iný prejav zhoršenia osobnostného stavu.
24. Žalovaný ďalej vytkol žalobcovi, že do výpočtu pracovného času jednostranne započítal aj čas
určenej služobnej pohotovosti, a to bez toho, aby preukázal, že počas tohto času vykonával aktívne
pracovné činnosti alebo že bol podrobený takým obmedzeniam, ktoré by ho diskvalifikovali z možnosti
odpočinku.VychádzalzrozsudkuC580/19(I.J.),kdeSúdnydvorzdôraznil,žeprítomnosťnapracovisku

sama osebe nestačí – musí byť posúdená miera obmedzenia samostatného nakladania s časom
pracovníka.
25. Rovnako spochybnil samotný výpočet výšky nároku, kde bola použitá sadzba 3,63 EUR/hodina –
podľa neho ide o internú sadzbu HaZZ za pohotovosť, nie o zákonnú sadzbu náhrady nemajetkovej
ujmy. Takáto paušalizácia je podľa neho neprípustná, keďže výška nemajetkovej ujmy má byť vždy

individuálne určená podľa kritérií primeranosti, intenzity zásahu a subjektívneho vnímania následkov.
26. Napokon namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dĺžku referenčných období,
keď namiesto zákonom predpísaného obdobia šiestich mesiacov aplikoval výpočty na skrátené
štvormesačné obdobia. Podľa neho sa tým skreslil celkový priemer a vytvoril falošný dojem, že došlo k
dlhodobému prekročeniu 48-hodinového limitu. Pritom však zákon o HaZZ výslovne umožňuje rozvrhnúť

služobné časy na obdobie šiestich mesiacov, čo je aj súladné s článkom 19 smernice.
27. Svoje podanie uzavrel s tým, že žaloba je nedôvodná, opiera sa o nesprávne právne základy, chybné
výpočty a predpoklady, a že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej právomoci. Navrhol preto, aby
odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, prípadne ho zruší.
Vyjadrenie k odvolaniu

28.Žalobcavúvodesvojhovyjadreniakodvolaniuuviedol,žezásadnenesúhlasístvrdenímžalovaného,
že uplatnený nárok má povahu mzdovej pohľadávky. Zdôraznil, že nežiadal žiadne mzdové plnenie,
a že suma požadovanej náhrady nepredstavovala „nevyplatenú mzdu“ ani odmenu za výkon služby.
Išlo podľa neho o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej systematickým a dlhodobým porušovanímzákladného práva na obmedzenie pracovného času. Uviedol, že výpočtová metóda založená na počte
hodín pohotovosti a sadzbe bola len pomôckou na objektivizáciu rozsahu a intenzity zásahu, a nie
vyjadrením mzdovej náhrady. Podľa žalobcu nie je vylúčené, aby pri vyčíslení nemajetkovej ujmy použil

výpočtové kritériá, pokiaľ tým len kvantifikuje dĺžku a intenzitu zásahu do svojho práva.
29. Ohradil sa proti záveru žalovaného, že by žaloba predstavovala obchádzanie pracovnoprávneho
režimu. Podľa neho žalovaný zjavne nepochopil podstatu nároku, ktorá spočívala v zásahu do jeho
osobnostných práv, a nie v ekonomickej ujme.
30. Vo vzťahu k námietke nedostatku právomoci súdu žalobca uviedol, že všeobecný súd je oprávnený

a povinný aplikovať právo Európskej únie, vrátane smerníc, ak ide o ich priamy účinok vo vertikálnom
vzťahu. Poukázal na to, že Súdny dvor EÚ v judikatúre (napr. vo veciach C 6/90 M., C 91/92 M. G.) uznal,
že ak členský štát nesprávne alebo nedostatočne transponoval smernicu, jednotlivci sa môžu dovolať
svojich práv priamo, a to pred národnými súdmi.
31. Namietol, že nie je potrebné, aby všeobecný súd predkladal predbežnú otázku, ak je výklad smernice
dostatočne jednoznačný, resp. ak existuje ustálená judikatúra SDEÚ. V danej veci podľa žalobcu išlo

o opakovane riešenú otázku pracovného času počas pohotovosti na pracovisku, ku ktorej sa vyjadril
SDEÚ vo viacerých rozhodnutiach (C-303/98 I., C-151/02 E., C-580/19 I. J.). Zdôraznil, že nešlo o
abstraktné posudzovanie ústavnosti zákona, ale o aplikáciu primátu práva EÚ v konkrétnom spore, čo
je v kompetencii každého všeobecného súdu.
32. Na námietku absencie pasívnej vecnej legitimácie žalobca reagoval argumentom, že zodpovednosť

za porušenie práva EÚ nesie členský štát ako celok, a teda Slovenská republika je oprávnene označená
ako žalovaný subjekt. Uviedol, že nezáleží na tom, ktorý konkrétny orgán verejnej moci porušenie
spôsobil(čizákonodarca,výkonnámoc,alebozamestnávateľ),leboideoobjektívnuzodpovednosťštátu
za transpozičný deficit.
33. Odvolal sa na rozsudky Súdneho dvora vo veciach C 46/93 D. G. C., C 224/01 N. a C 279/09

G., z ktorých vyplýva, že jednotlivé organizačné zložky štátu nemôžu byť zbavené zodpovednosti, ak
porušenie vychádza z ich konania, opomenutia alebo legislatívneho rámca, ktorý sa ich týka.
34. Vyslovil názor, že SR ako členský štát je v takomto konaní vždy správne pasívne legitimovaná, a to
bez ohľadu na to, či bola stranou pracovného pomeru alebo nie.
35. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca reagoval na tvrdenie, že HaZZ patrí pod výnimku zo smernice.

Uviedol, že článok 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS síce vylučuje niektoré druhy činností z pôsobnosti
smernice 2003/88/ES, no táto výnimka sa musí interpretovať reštriktívne a nemôže sa vzťahovať na
všetky zložky výkonu služby.
36. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade išlo o štandardný, plánovaný výkon služby v pravidelnom režime,
nie o činnosť počas výnimočných udalostí alebo núdzových stavov. Zároveň poukázal na to, že samotný

HaZZ rozvrhoval službu mesačne a plánoval pohotovosti vopred, čo svedčí o bežnom pracovnom
modeli, nie o výnimke podľa článku 2 ods. 2 smernice. Odvolával sa na judikatúru SDEÚ, ktorá smernicu
2003/88/ES aplikovala aj na hasičské zložky, pokiaľ išlo o bežné pohotovostné rozvrhnutie, najmä vo
veci C 580/19 I. J..
37. Žalobca uviedol, že jeho nárok spĺňa všetky podmienky vyplývajúce z ustálenej judikatúry

Súdneho dvora: Právo jednotlivca – článok 6 smernice 2003/88/ES zakladá subjektívne právo na
limitovaný týždenný pracovný čas. Závažné porušenie – pohotovosť sa systematicky nezapočítavala
do pracovného času, čo malo za následok dlhodobé a opakované prekračovanie 48-hodinového limitu
počas rokov 2021 – 2023. Príčinná súvislosť a vznik ujmy – žalobca opakovane zdôrazňoval, že
v dôsledku tohto preťaženia trpel zníženou kvalitou súkromného a rodinného života, obmedzenou

regeneráciou a chronickým vyčerpaním.
38. Žalobca poznamenal, že v právnych veciach súvisiacich s porušením práva EÚ nie je vždy nutné
preukázať ujmu prostredníctvom lekárskych správ – ide o predpokladanú následkovosť, ktorá vyplýva z
povahy porušeného práva. Podobne argumentovala aj judikatúra ESLP v prípadoch D. K. G. I. A..
39. Vo vzťahu k výpočtu žalobca zdôraznil, že nepoužil výpočtovú metódu na účely presnej tarifikácie,

ale ako pomocné kritérium. Podľa neho ide o zovšeobecnenú a praktickú metódu, ktorá reflektuje rozsah
zásahu – najmä časové obmedzenie spôsobené pracovnými povinnosťami. Uviedol, že nemajetková
ujma môže byť vyčíslená aj pomocou objektivizovaných ukazovateľov, pokiaľ nejde o náhradu mzdy.
Navyše, výška nároku podľa neho neprekračovala rámec obvyklých súdnych rozhodnutí v obdobných
prípadoch.

40. 7. K referenčným obdobiam uviedol, že žalovaný nezohľadnil spôsob rozvrhu služieb, ktorý bol
organizovaný v štvor až päť mesačných cykloch. Vychádzal zo skutočného výkonu služby podľa
mesačných plánov a neprerátaval službu na celé kalendárne obdobie. Z tohto dôvodu považoval
výpočty priemerného pracovného času za presné a založené na reálnych podkladoch. Ak by súdaplikoval šesťmesačné obdobie, ako tvrdil žalovaný, došlo by k deformácii záťaže a zníženiu viditeľnosti
prekročenia limitov.
41. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, keďže neboli

naplnené žiadne dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. Tvrdil, že skutkový aj právny stav bol súdom
prvej inštancie správne posúdený a že jeho nárok bol preukázaný vo všetkých rozhodujúcich znakoch.
Replika
42. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu zotrval na všetkých doteraz prezentovaných
námietkach, pričom vyjadril presvedčenie, že odvolanie podal dôvodne, a žiadal jeho úplnému

vyhoveniu. V jednotlivých tematických okruhoch potom rozpracoval a rozšíril svoju právnu a skutkovú
argumentáciu nasledovne:
43. K podmienkam náhrady nemajetkovej ujmy podľa práva EÚ žalovaný opätovne zdôraznil, že pre
úspešnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné splniť všetky tri podmienky
zodpovednosti podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ: 1) porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je
priznať jednotlivcovi právo, a ktorá je zároveň dostatočne závažná, 2) existencia škody, 3) existencia

priamej príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou. Osobitne pri prvej podmienke uviedol, že
žalobcom citovaný článok 2 smernice 2003/88/ES je len výkladovým ustanovením, a nie ustanovením
priznávajúcim subjektívne právo. Za jediný normatívne relevantný článok považoval článok 6 písm. b)
tejto smernice. K druhej podmienke uviedol, že aj ak by došlo k prekročeniu priemerného týždenného
pracovného času, je potrebné skúmať jednak rozsah tohto prekročenia a jednak konkrétne dopady na

osobnostnú sféru žalobcu. V tretej podmienke akcentoval potrebu existencie priamej príčinnej súvislosti
a odkázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-300/21, podľa ktorého samotné porušenie právnej normy
nie je postačujúce na priznanie náhrady.
44. K spôsobu preukazovania porušenia práva únie žalovaný uviedol, že medzi účastníkmi konania
pretrváva zásadný rozpor ohľadom spôsobu preukazovania porušenia práva únie, najmä pri výklade

pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“, ako aj vymedzenia relevantného obdobia pre výpočet
priemerného týždenného pracovného času.
45. K výkladu pojmu pracovného času podrobne rozvinul svoju argumentáciu založenú na tom, že
súd prvej inštancie neprihliadol na judikatúrou SD EÚ ustálený rozdiel medzi pracovným časom a
časom odpočinku. Odkázal na judikáty I. (C-303/98), Jaeger (C-151/02) a F. (C-437/05), ktoré definujú

pracovný čas ako dobu, počas ktorej je pracovník prítomný, vykonáva svoje činnosti a je k dispozícii
zamestnávateľovi. Pracovný čas tak má byť chápaný ako protiklad k času odpočinku, pričom tieto dva
pojmy sa vzájomne vylučujú.
46. Zároveň vyjadril nesúhlas s používaním fondu pracovného času ako základu pre výpočet pracovnej
záťaže,poukazujúcnarozhodnutiaviacerýchsúdov(napr.OSRimavskáSobota3C/18/2023,OSTrnava

11C/42/2024), ktoré túto metódu odmietli. V tejto súvislosti spochybnil význam § 97 zákona č. 315/2001
Z. z., pričom poukázal na to, že ide o ustanovenie určené výlučne na účely výpočtu mzdy, nie na právnu
kvalifikáciu doby ako služobného času.
47. K otázke transpozície smernice a výkladu § 97 a § 86 v kontexte historickej transpozície
smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že Slovenská republika túto smernicu transponovala zákonom

č. 561/2005 Z. z., a že kľúčové ustanovenia boli premietnuté najmä do § 85 až 93 zákona č. 315/2001
Z. z. Uviedol, že § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. nie je transpozičným ustanovením smernice a žiadna z
transpozičných tabuliek ho takto neoznačuje. Výklad tohto ustanovenia podľa žalovaného nemá žiadny
význam pre posúdenie rozsahu pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
48. K otázke referenčného obdobia vo vzťahu k výkladu článku 16 smernice žalovaný detailne

rozpracoval svoje stanovisko, podľa ktorého smernica požaduje, aby sa priemerný týždenný pracovný
čas posudzoval v rámci referenčných období, ktoré môžu byť v prípade hasičských zborov až 6 alebo
12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázal na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý podľa jeho
názoru reflektuje rovnaké funkčné nastavenie ako smernicou požadované referenčné obdobia, pričom
ich považoval za transpozične identické. Z judikatúry SD EÚ a výkladového oznámenia Komisie (2023/

C 143/06) vyvodil, že pri výpočte pracovného času musí ísť o priemerované hodnoty a nie o aritmetické
súčty. V tejto súvislosti odkázal aj na rozhodnutie SD EÚ vo veci I..
49.Vovzťahukprocesnémurámcudokazovaniažalovanýprezentovalrozsiahluargumentáciuzaloženú
na judikatúre NS SR (napr. sp. zn. 4 Cdo 285/2008, 3 M Cdo 6/2010, 5 Obo/52/2010) a ÚS SR, z
ktorej vyvodil, že žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno. Žalobca podľa neho

neoznačil konkrétne zásahy do svojich práv a nepreukázal konkrétny dopad na jeho súkromný život,
zdravie alebo iné chránenej hodnoty. Poukázal na to, že úvahy súdu prvej inštancie o existencii škody
neboli podložené skutkovými tvrdeniami žalobcu a odôvodnenie priznanej náhrady bolo založené len na
všeobecnom výpočte odpracovaných hodín.50. Žalovaný poukázal na viacero rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré vo vecne obdobných prípadoch
zrušili rozhodnutia súdov prvej inštancie z dôvodu ich nedostatočného skutkového a právneho
odôvodnenia (napr. KS Prešov 20Co/32/2024, KS Bratislava 14Co/100/2024). Z týchto rozhodnutí

vyvodil, že súdy druhej inštancie odmietli paušálny výpočet nemajetkovej ujmy bez individualizácie
dôsledkov, ako aj akékoľvek vyvodzovanie záverov na základe porovnávania s inými rozhodnutiami bez
relevantnej skutkovej identity.
51. Na základe uvedeného žalovaný zotrval na návrhu zamietnuť žalobu v celom rozsahu a priznať mu
náhradu trov konania. Argumentoval, že konanie žalobcu nebolo zamerané na ochranu subjektívneho

práva, ale že jeho cieľom bolo neopodstatnené obohatenie sa na základe nesprávne interpretovaných
ustanovení smernice, fondu pracovného času a domnienok o existencii škody bez jej preukázania.
Duplika
52. Žalobca v duplike zo dňa 29. júla 2025 reagoval na repliku žalovaného podanú dňa 15. apríla 2025,
pričom rozporoval tak právne závery, ako aj skutkové tvrdenia žalovaného. V jednotlivých tematických
okruhoch podrobne rozobral svoje stanovisko k jednotlivým námietkam žalovaného.

53. K podmienkam zodpovednosti za porušenie práva Európskej únie žalobca uviedol, že žalovaný
vo svojej replike opakovane prezentoval požiadavku na preukázanie troch podmienok zodpovednosti
podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Zdôraznil, že tieto podmienky boli súdom prvej inštancie podrobne
rozobraté, a to konkrétne v bodoch 55 až 57 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom každá zo
zákonných podmienok bola súdom náležite a samostatne posúdená. Namietal preto, že opakovanie

týchto tvrdení žalovaného je neúčelné a nespôsobilé spochybniť vecné dôvody rozsudku.
54. K výkladu pojmu pracovný čas a služobný čas vo vzťahu k výkladu § 97 zákona č. 315/2001 Z. z.
o HaZZ žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, podľa ktorého majú byť z pracovného (služobného)
času pri výpočte priemerného týždenného pracovného času odpočítané dni dovolenky alebo dočasnej
pracovnej neschopnosti. Uviedol, že takýto výklad je v priamom rozpore nielen s vnútroštátnou právnou

úpravou (§ 97 ods. 1 Zákona o HaZZ), ale aj so zmyslom a účelom smernice 2003/88/ES. V tejto
súvislosti sa oprel o rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici (napr. 14Co/74/2024) a Okresného
súdu Lučenec (10C/15/2024), v ktorých bolo ustálené, že doby čerpania riadnej dovolenky a PN nie sú
dôvodom na zníženie výpočtu týždenného pracovného času.
55. Zároveň uviedol, že v prípade, ak by sa do výpočtu nezapočítavali tieto obdobia, viedlo by to k

absurdným dôsledkom – konkrétne k tomu, že by žiadny príslušník HaZZ de facto nikdy nemohol čerpať
zákonné nároky na voľno, nakoľko by boli spätne odpočítavané zo služobného času. Takýto výklad by
bol podľa žalobcu v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice a zároveň v priamom rozpore so základným
účelom pracovnoprávnej ochrany.
56. K otázke správnosti a úplnosti transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho práva žalobca

uviedol, že poukaz žalovaného na existenciu transpozičnej tabuľky sám osebe nie je dôkazom riadnej
transpozície. V tejto súvislosti upozornil na skutočnosť, že transpozíciu do zákona o HaZZ výslovne
riešila až novela zákona č. 258/2024 Z. z., účinná od 1. novembra 2024, ktorá do § 97 zákona o HaZZ
doplnila nové ustanovenia týkajúce sa výpočtu priemerného služobného času. Podľa žalobcu, ak by
bola transpozícia smernice už predtým úplná a správna, zákonodarca by nemal potrebu zasahovať do

textu právnej normy.
57. Zároveň žalobca uviedol, že žalovaný tieto argumenty a dôkazné návrhy predložil prvýkrát až v
odvolacom konaní, hoci ich mohol uplatniť už pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že v systéme
neúplnej apelácie je predkladanie novôt v odvolacom konaní možné len v zákonom taxatívne určených
prípadoch, ktoré v danej veci nenastali. Poukázal na § 365 ods. 3 a § 366 Civilného sporového poriadku,

ktoré upravujú rozsah prípustnosti nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní.
58. K referenčnému obdobiu a výpočtu priemerného pracovného času uviedol, že žiadne ustanovenie
smernice 2003/88/ES neposkytuje členským štátom voľnosť nerešpektovať záväzok dodržiavať limit
48 hodín týždenne ani v rámci referenčných období. Tvrdil, že aj keby sa uplatnila metodika výpočtu
navrhovaná žalovaným, podľa nej by došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času.

59. Žalobca uviedol, že za rozhodné obdobie od 1. júla 2021 do 30. júna 2024 odpracoval 2 048,01 hodín
služobnej pohotovosti, z toho 1 986,09 hodín ako určenú služobnú pohotovosť. Zdôraznil, že čerpanie
dovolenky a pracovnej neschopnosti neznamená „odpočítateľný“ čas, ale sú to obdobia, ktoré majú v
zmysle čl. 16 písm. b) smernice neutrálne postavenie – nie sú kompenzáciou nadmerného výkonu práce
v iných týždňoch.

60. K problematike dokazovania žalobca uviedol, že by neuniesol dôkazné bremeno iba v prípade, že by
nepreukázal existenciu ujmy spôsobenej porušením práv priznaných smernicou. Tvrdil však, že dôkazy,
ktoré predložil, boli dostatočné a neboli zo strany žalovaného ani spochybnené. Opieral sa o predloženú
evidenciu pracovného času, ako aj o výsluch, v ktorom opísal konkrétne dopady na jeho osobný život.61. Spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že zákon neustanovuje konkrétnu
metódu jej výpočtu. Preto zvolil výpočet založený na záznamoch o službách a pohotovosti, ktorý bol
podľa neho najbližší objektivizovanému oceneniu ujmy. Zdôraznil, že nejde o mzdový nárok, ale o

dôsledok protiprávneho zásahu do práva na odpočinok.
62. Vo vzťahu k rozhodovacej praxi žalobca uviedol, že žalovaný účelovo vyberá rozhodnutia okresných
súdov, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť. S odkazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 288/2017
a uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/29/2017 zdôraznil, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie nie
sú záväznou praxou a nie sú precedensom. Naopak, konajúci súd aj príslušný odvolací súd podľa neho

opakovane akceptovali žalobcom zvolený spôsob výpočtu ujmy.
63. K intenzite zásahu do osobnostných práv žalobca opísal, že opakované prekračovanie týždenného
pracovného času malo zásadný vplyv na jeho súkromný a rodinný život. Vysvetlil, že počas 48-
hodinových služieb nespal a vo voľne medzi službami absolvoval školenia či výcviky. Takto podľa neho
dochádzalo k zásahom do jeho práva na súkromie, zdravie a osobnostnú integritu. Citoval rozsudok
SD EÚ C-243/09, podľa ktorého už samotná strata voľného času je legitímnym dôvodom na priznanie

náhrady. Zásah označil za dlhodobý, intenzívny a neopraviteľný, pričom podľa jeho názoru vzniknutú
ujmu možno kompenzovať výlučne peňažnou náhradou. Výška náhrady podľa neho odráža intenzitu
zásahu, jeho trvanie a dopady na rodinný život.
Právne posúdenie odvolacím súdom
64. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
65. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
66. Predmetom súdneho konania je posúdenie nároku žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného
zboru – na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu nezapočítania určených a nariadených
hodín služobnej pohotovosti do pracovného času, hoci boli vykonávané v priestoroch pracoviska,
čím došlo podľa tvrdení žalobcu k systémovému porušovaniu maximálneho týždenného pracovného

času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Nárok žalobcu je založený na porušení práva
Európskej únie, konkrétne smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) predstavuje takýto nárok
samostatný druh zodpovednosti štátu, ktorý sa odlišuje od klasickej zodpovednosti za protiprávne
konanie podľa Občianskeho zákonníka či Zákonníka práce.

67. V zmysle rozsudkov M. K. D. (C-6/90 a C-9/90), ako aj D. G. C. K. M. (C-46/93 a C-48/93)
platí, že každý jednotlivec má právo na náhradu škody, ak mu vznikla ujma v dôsledku dostatočne
závažnéhoporušeniaprávaEÚ,zapredpokladu,že:porušenéustanoveniepriznávaprávajednotlivcom;
porušenie je dostatočne závažné a existuje príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom ujmy. Tieto
podmienky boli v posudzovanej veci naplnené. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo

na maximálny týždenný pracovný čas (48 hodín vrátane nadčasov). Systém nezapočítavania služobnej
pohotovosti na pracovisku do pracovného času nebol výnimočný, ale systematický a legislatívne
podložený (ZoHaZZ), čo zakladá dostatočne závažné porušenie. U žalobcu bol preukázaný sústavný
zásahdovoľnéhočasu,súkromnéhoarodinnéhoživota,čosapremietlodokonkrétnejujmy–psychickej
a sociálnej záťaže.

68. Z hľadiska vnútroštátneho práva sa žalobca domáhal ochrany podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ktoré chránia osobnostnú integritu jednotlivca vrátane súkromného a rodinného života,
psychickej pohody a osobnej autonómie. Žalobca argumentoval, že služobná pohotovosť v priestoroch
pracoviska znemožňovala plnohodnotný odpočinok, obmedzovala rodinný a spoločenský život,
znemožňovalaregeneráciuaohrozovalazdravie.Tietoskutočnostizodpovedajúkritériám,ktoréÚstavný

súd SR označil za relevantné pre posúdenie zásahu do osobnosti (napr. nález III. ÚS 571/2021:
„Dlhodobé pôsobenie nepriaznivých podmienok na psychické a fyzické zdravie môže predstavovať
zásah do osobnostnej integrity, ak dosahuje určitú intenzitu.“). Judikatúra SDEÚ navyše opakovane
konštatuje, že čas, keď je zamestnanec fyzicky prítomný na pracovisku a k dispozícii zamestnávateľovi,
savcelostipovažujezapracovnýčas–bezohľadunamieruaktívnejčinnosti(C-151/02E.;C-243/09M.)

69. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal všetky tri podmienky vyžadované judikatúrou SD EÚ pre
vznik zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie (existencia normy, ktorá zakladá právo jednotlivca;
existencia škody; príčinná súvislosť).70. Žalobca argumentoval, že súd prvej inštancie tieto podmienky preskúmal a v bodoch 55–57
napadnutého rozsudku ich podrobne vyhodnotil, pričom ich existenciu konštatoval.
71. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uznal, že článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES zakladá právo jednotlivca. Taktiež posúdil existenciu ujmy (v podobe straty
voľného času a dopadov na súkromie) a uznal aj príčinnú súvislosť medzi stavom legislatívnej
transpozície a vznikom ujmy. Argument žalovaného teda priamo nesmeruje proti dôvodom rozsudku,
ale opakuje všeobecné tézy bez ich konkretizácie vo vzťahu k skutkovému stavu. Tieto podmienky boli
v posudzovanej veci naplnené. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo na maximálny

týždenný pracovný čas (48 hodín vrátane nadčasov). Systém nezapočítavania služobnej pohotovosti na
pracovisku do pracovného času nebol výnimočný, ale systematický a legislatívne podložený (ZoHaZZ),
čo zakladá dostatočne závažné porušenie. U žalobcu bol preukázaný sústavný zásah do voľného času,
súkromného a rodinného života, čo sa premietlo do konkrétnej ujmy – psychickej a sociálnej záťaže.
72. Žalovaný tvrdil, že § 97 zákona o HaZZ upravuje iba účtovný fond pracovného času a nie skutočný
rozsah odpracovaných hodín. Zároveň uviedol, že do výpočtu týždenného pracovného času sa nemajú

započítavať dni dovolenky a PN.
73. Žalobca k tomu uviedol, že takýto výklad je v rozpore s § 97 ods. 1 zákona, ktorý považuje aj čerpanie
dovolenky a PN za čas štátnej služby. Odkázal na judikatúru KS BB a OS Lučenec, ako aj na výklad
Komisie EÚ.
74. Odvolací súd uvádza, že Judikatúra SD EÚ (E., I., C-243/09) striktne rozlišuje medzi „pracovným

časom“ a „časom odpočinku“, avšak v kontexte čl. 6 a 16 smernice je zrejmé, že dovolenka a PN nemajú
byť odpočítavané, ale považované za „neutrálne“ – t. j. nesmú kompenzovať prečerpanie maximálneho
času. Argument žalovaného tu vychádza z formálnej evidencie, nie z materiálnej reality výkonu služby.
Rovnako nie je preukázané, že § 97 nie je aplikovateľný – jeho výklad v judikatúre odvolacích súdov
sa ustálil opačne.

75. K (ne)transpozícii smernice 2003/88/ES žalovaný namietal, že smernica bola riadne transponovaná
prostredníctvom § 86 zákona o HaZZ, čo má dokazovať aj tabuľka zhody.
76. Žalobca namietol, že samotná existencia tabuľky zhody nestačí, pokiaľ aplikácia ukazuje nesúlad.
Upozornil, že novela zákona č. 258/2024 Z. z. doplnila pravidlá, ktoré tam predtým absentovali – teda
transpozícia nebola úplná.

77. Odvolací súd konštatuje, že právna teória aj judikatúra SD EÚ (napr. C-6/90 M.) opakovane
zdôrazňujú, že transpozícia nie je formálny akt, ale musí byť účinná a úplná. Ak v aplikačnej praxi
dochádza k porušovaniu práva únie, členský štát nesplnil svoju povinnosť. Argument žalobcu je v tejto
časti vecne podložený konkrétnymi dôsledkami a následnou legislatívnou aktivitou zákonodarcu.
78. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu žalovaný tvrdil, že Smernica umožňuje zohľadniť referenčné

obdobie, a teda údajné prekročenia pracovného času nie sú automaticky nezákonné.
79. Žalobca tvrdil, že ani v rámci referenčného obdobia nemôže byť prekročený priemer 48 hodín za
každý sedemdňový cyklus. Odkázal sa na čl. 6 písm. b) a čl. 16 smernice. Dodal, že aj pri 6-mesačnom
období by u neho došlo k prečerpaniu.
80. Odvolací súd odkazuje na Judikatúru SD EÚ (napr. C-14/04 G.), ktorá potvrdzuje, že členský štát

je povinný zabezpečiť, aby priemer v referenčnom období neprekročil 48 hodín. Žalovaný nepredložil
konkrétnu výpočtovú tabuľku, z ktorej by vyplývalo, že tento limit bol dodržaný. Naopak, žalobca
preukázal 2 048 hodín služobnej pohotovosti v období troch rokov, čo podporuje jeho tvrdenie.
81. K tomu odvolací súd dopĺňa, že žalovaný nepreukázal, že by skutočne dochádzalo k uplatňovaniu
referenčných období v zmysle článku 16 smernice, ani že by sa pravidelne monitoroval priemerný

týždenný pracovný čas v šesťmesačných intervaloch. Samotné ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. o
HaZZ nevytvára automatický dôsledok v podobe aplikácie článku 17 smernice – výnimky podľa článku
17 musia byť výslovne, jasne a primerane stanovené, čo sa v danom prípade nestalo.
82. Z článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť referenčné
obdobie najviac štyri mesiace, v osobitných prípadoch šesť mesiacov, pričom však toto predpokladá

výslovnú implementáciu do vnútroštátneho práva. V predmetnom prípade takáto transpozícia nebola
vykonaná, resp. nebola vykonaná zrozumiteľne a zrozumiteľne nevyplýva z § 85 a § 86 ZoHaZZ.
Navyše, ak žalobca vykonával 24-hodinové zmeny v pravidelnom režime bez uvedenia konkrétneho
referenčného obdobia, v skutočnosti dochádzalo k mesačnému porušovaniu limitu, a preto bol takýto
výpočet prípustný.

83. K otázke limitu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie,
že nerozlišoval medzi odpracovanými hodinami nad rámec limitu podľa článku 6 písm. b) smernice a
ostatnými hodinami pohotovosti, ktoré nemali byť zarátané do fondu pracovného času. Odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry SDEÚ (napr. C. C-397/01, E. C-151/02) je celýčas fyzickej prítomnosti zamestnanca na pracovisku, vrátane pohotovosti, pracovným časom. Uvedený
čas musí byť započítaný do týždenného pracovného fondu a v prípade jeho prekročenia nad rámec 48
hodín dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie preto oprávnene vychádzal

z údajov z dochádzkového systému SAP, ktoré zachytávali všetky druhy služby vrátane pohotovosti.
Tieto údaje žalovaný nijak nevyvrátil, naopak, v duplike pripustil ich správnosť.
84. V zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES maximálny týždenný pracovný čas nesmie v
priemere presiahnuť 48 hodín v rámci referenčného obdobia, ktoré môže členský štát určiť – najviac
však na štyri mesiace, s možnosťou predĺženia v niektorých výnimočných prípadoch. Podľa článku 16

písm. b) smernice je štandardným referenčným obdobím obdobie štyroch mesiacov, pokiaľ vnútroštátna
úprava neustanovuje inak.
85. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že Slovenský právny poriadok výslovne nestanovuje
referenčné obdobie pre príslušníkov HaZZ. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore neobsahuje žiadnu osobitnú právnu úpravu týkajúcu sa referenčných období pre účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času. Rovnako to nevyplýva ani zo zákona č. 73/1998 Z. z.,

ani zo všeobecného právneho predpisu o verejnej službe. Za tejto situácie je potrebné vychádzať
priamo z pravidiel uvedených v smernici 2003/88/ES, konkrétne z článku 16 písm. b), podľa ktorého
je štandardným referenčným obdobím štvormesačný úsek, ak vnútroštátna právna úprava neustanoví
inak. Referenčné obdobie nemožno uplatňovať mechanicky — rozhoduje celkový pracovný režim.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ uvádza, že referenčné obdobie nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu

systematického preťažovania pracovníkov, pokiaľ pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne
vedie k prekračovaniu maximálneho týždenného fondu. Referenčné obdobie je výpočtovým rámcom,
ale nesmie ospravedlňovať porušovanie základného cieľa smernice – ochranu zdravia pracovníkov.
Odvolací súd odkazuje napr. na Relevantné rozhodnutie: C-55/18 – M. G. I. G. O. J. (O.) F. G. D.
I.. Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty musia zabezpečiť systém evidencie pracovného času, aby

sa dalo overiť dodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času. Cieľom smernice je ochrana
zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto referenčné obdobie nesmie byť zneužité na systematické
prekračovanie limitov.
86. Smernica 2003/88/ES stanovuje, že priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť 48 hodín
vrátanenadčasov.Referenčnéobdobieslúžilenakovýpočtovýrámec,nieakonástrojnaospravedlnenie

systematického preťažovania. Súdna prax jasne ukazuje, že zamestnávatelia musia viesť presnú
evidenciu pracovného času, prekračovanie limitov v dlhodobom horizonte je porušením práva EÚ a
ochranazdraviapracovníkovmáprednosťpredekonomickýmizáujmami.Odvolacísúdpretokonštatuje,
že aj keby boli hodiny rozpočítané v rámci teoretického referenčného rámca, skutočnosť, že žalobca
v období takmer troch rokov opakovane a systematicky presahoval limit 48 hodín týždenne (vrátane

služobnej pohotovosti na pracovisku), zakladá porušenie článku 6 písm. b) smernice.
87. Referenčné obdobie (napr. mesiac) slúži len na výpočet priemeru, ale nesmie ospravedlniť extrémne
výkyvy, ako napr. 72 hodín práce v priebehu 3 dní. Zdravie a bezpečnosť majú prednosť pred flexibilitou
výpočtu. Systém práce hasičov, ak vedie k pravidelnému vyčerpaniu, je v rozpore so smernicou 2003/88/
ES. Derogácie pre záchranné služby sú možné, ale len za podmienky kompenzačného odpočinku a

dodržania zásad ochrany zdravia. Z rozhodnutí SDEÚ vyplýva, že referenčné obdobie musí byť aktívne
riadené štátom – nie spätne ospravedlňované.
88. Podľa rozsudku vo veci C-243/09, M., členský štát má aktívnu povinnosť zabezpečiť dodržiavanie
maximálneho pracovného času v rámci definovaného referenčného obdobia. Nie je prípustné, aby sa
až spätne, v rámci súdneho sporu, konštruovali referenčné rámce, ktoré by spätne ospravedlňovali

objektívne prekročenia povoleného časového rozsahu. Žalovaná v konaní nepreukázala existenciu
riadne definovaných a vedených referenčných období, v ktorých by bolo preukázané, že priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu neprekračoval 48 hodín. Naopak, výstupy zo SAP a ďalšie dôkazy
preukazujú, že celkové zaťaženie žalobcu (vrátane nezapočítaných hodín pohotovosti) viedlo k
chronickému prekročeniu tohto limitu počas celého rozhodného obdobia.

89. K dôkaznému bremenu a výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaný tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a že výpočet ujmy je paušálny a nekonkretizovaný.
90. Žalobca v reakcii tvrdil, že predložil konkrétnu evidenciu a svoj výsluch, ktorými preukázal
odpracované hodiny a ich dopad na súkromný život. Odkázal na judikatúru, ktorá uznáva ujmu
spôsobenú stratou voľného času.

91. Podľa rozhodnutí SD EÚ (napr. C-243/09) nie je potrebné preukazovať osobitnú ujmu, pokiaľ
došlo k porušeniu práva na odpočinok. Výpočet žalobcu bol založený na evidencii služieb a
odpracovanej pohotovosti, ktorú žalovaný nespochybnil. Vzhľadom na chýbajúcu zákonnú metódu
výpočtu nemajetkovej ujmy v tomto type prípadov nemožno žalobcovi vyčítať, že použil vecneobjektivizovaný model. Odvolací súd považuje za korektné, že súd prvej inštancie vychádzal z
orientačných sadzieb pri výpočte nemajetkovej ujmy za každú hodinu pohotovosti nad zákonný limit.
Takýto postup nie je v rozpore s ustálenou judikatúrou, pokiaľ je výpočet len prostriedkom určenia

rozsahu zásahu, nie nárokovaním mzdových nárokov.
92. K argumentu o rozhodovacej praxi a ustáleniu judikatúry, kedy žalovaný odkázal na viaceré
rozhodnutia okresných súdov, ktoré nepodporili nárok žalobcov v obdobných veciach žalovaný poukázal
na rozhodnutia KS BB (napr. 2Co/25/2024), ktoré potvrdzovali jeho výpočet. Uviedol, že rozhodnutia OS
nemajú právnu záväznosť. Odkázal sa aj na judikatúru ÚS SR (III. ÚS 288/2017).

93. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na neexistenciu zjednocovacieho stanoviska najvyšších
súdov je možné hovoriť o pluralite rozhodovacej praxe. Žalovaný však operuje iba rozhodnutiami OS
bez právoplatnosti. Naopak, žalobca poukazuje na stabilnú prax krajského súdu v príslušnom obvode.
Argumenty žalovaného sú v tejto časti oslabované nedostatkom vecnej protidôkaznej argumentácie.
94. K aplikovateľnosti smernice a jej transpozícii odvolací súd dopĺňa, že právny režim upravený
smernicou 2003/88/ES je plne záväzný aj na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.

Ustanovenia článku 2 a článku 6 písm. b) tejto smernice zakotvujú subjektívne právo jednotlivca na to,
aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresiahol 48 hodín v rámci stanoveného referenčného
obdobia. Výnimky z aplikácie tejto smernice na zložky verejnej moci musia byť výslovne a jednoznačne
stanovené.
95. Argumentácia žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje na hasičov, bola v minulosti opakovane

odmietnutá tak rozhodovacou praxou SD EÚ (porov. rozsudky C-243/09 a C-742/19), ako aj krajskými
súdmi v Slovenskej republike, napríklad v rozhodnutí KS BB sp. zn. 15 Co 130/2024. Odvolací súd
nepovažuje výklad žalovaného o výnimke podľa smernice 89/391/EHS za dôvodný – táto výnimka totiž
podlieha reštriktívnemu výkladu a nebola v prípade žalobcu aplikovateľná.
96. Pokiaľ ide o otázku transpozície smernice, odvolací súd konštatuje, že existenciu tzv. tabuľky zhody

nemožno považovať za dôkaz riadnej a úplnej transpozície. Skutočnosť, že zákonodarca v novembri
2024 doplnil § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. o nové pravidlá výpočtu služobného času, je sama osebe
dôkazom o tom, že pred touto novelou absentovala presná a normatívne jednoznačná implementácia
požiadaviek smernice. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdov nižšej inštancie aj iných
krajských súdov (napr. sp. zn. 15 Co 157/2023), že dlhodobé prehliadanie inštitútu referenčných období

zo strany vnútroštátnej právnej úpravy viedlo k systémovému porušeniu článku 6 písm. b) smernice.
97. K spôsobu výpočtu a dôkaznej situácii. Odvolací súd považuje za preukázané, že žalobca v
rozhodnom období (01. 07. 2021 – 30. 06. 2024) odpracoval 2048,01 hodín služobnej pohotovosti, z
toho 1986,09 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zahrnuté do výpočtu pracovného
času. Z obsahu spisu vyplýva, že týždenný pracovný čas žalobcu dlhodobo prekračoval zákonný limit

48 hodín priemerne za 7 dní, a to aj pri uplatnení referenčného obdobia šesť mesiacov, ktoré žalovaný
spätne tvrdí, že sa malo uplatniť. Takýto výklad je nielen účelový, ale aj v rozpore s článkom 16 písm.
b) smernice, ktorý stanovuje, že do výpočtu priemerného pracovného času sa doby platenej dovolenky
a práceneschopnosti nezahŕňajú – teda nie že sa odpočítavajú, ako tvrdil žalovaný.
98. Odvolací súd konštatuje, že dôkazné bremeno bolo v danom prípade unesené žalobcom. Z jeho

podaní, najmä z predložených podkladov zamestnávateľa a časovej evidencie, ako aj z výpovede
žalobcu, vyplynul ucelený a presvedčivý obraz o rozsahu zásahu do jeho práv. Tvrdenie žalovaného, že
žalobca nepredložil dostatok dôkazov, je v rozpore s realitou a s obsahom spisu.
99. K charakteru a výške ujmy. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za
zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok,

ktorý mal charakter systematického a dlhodobého preťaženia spôsobeného nesprávnou aplikáciou
vnútroštátnej normy v rozpore so smernicou. Výška priznanej ujmy bola podložená spôsobom výpočtu,
ktorý vychádza z pracovných podmienok konkrétneho žalobcu, čo je v súlade s konštantnou judikatúrou
(porov. sp. zn. 15 Co 131/2023, 15 Co 115/2023).
100. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca netvrdil, že by mu pohotovosť nebola zaplatená, ani že ide o

nárok na mzdu. Nárok smeroval na náhradu ujmy spôsobenej tým, že mu nebola poskytnutá zákonná
možnosť odpočinku a regenerácie, a teda došlo k zásahu do jeho práv chránenej sféry. Tento typ ujmy
nie je objektívne vyčísliteľný a preto jeho kvantifikácia vyžaduje odhad vychádzajúci z rozsahu zásahu,
dĺžky trvania a intenzity dopadu na život poškodeného. Tento prístup je v súlade s rozsudkom SD EÚ vo
veci C-243/09, podľa ktorého už samotná strata času odpočinku bez potreby ďalších následkov zakladá

nárok na náhradu.
101. Argumentácia žalovaného, že neexistuje jednotná judikatúra, je zavádzajúca – opakovane
potvrdené rozhodnutia krajských súdov vytvárajú konzistentnú líniu výkladu o právach príslušníkov
HaZZ, a to aj vo veciach nemajetkových nárokov vyplývajúcich z porušenia smernice.102. K procesným a novým námietkam. Odvolací súd považuje za relevantné tiež poukázanie na
procesný moment – žalovaný vo svojom ostatnom vyjadrení uvádzal tvrdenia a listiny, ktoré mohli a
mali byť predložené už v rámci konania pred súdom prvej inštancie. V systéme neúplnej apelácie nie

je možné zohľadniť tzv. novoty, pokiaľ neboli splnené podmienky § 366 CSP. Žalovaný nepreukázal, že
by mu v ich predložení bránila objektívna prekážka.
Trovy odvolacieho konania
103. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto

mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
104. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.