Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124349889
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124349889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla, a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D. D., právne zast. JUDr. Andrea Stupárová, advokátka, so sídlom
Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620 proti žalovanému: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava,
IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.193,19 EUR, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica, sp. zn. 21C/50/2024 z 23. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie, o nároku
žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 6.193,19 EUR rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 6.193,19 EUR, a to v lehote 30 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania žalobcu.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia 6.193,19 EUR titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo
dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj len „ZoHaZZ“), za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe
absolútnej objektívnej zodpovednosti. Za žalované obdobie od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 odpracoval
spolu 1.959,03 hodín služobnej určenej pohotovosti, 359,44 hodín nariadenej pohotovosti, pričom

žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho
priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od júla 2021 do júna 2024 vrátane,
dosiahol najmenej 51,53 hodín týždenne.

3. Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. K námietke žalovaného
o nedostatku právomoci súdu uviedol, že spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí
do právomoci súdu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné

súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory.4. Pokiaľ žalovaný v rámci konania namietal, že nárok žalobcu nie je daný, nakoľko sa na neho ako
príslušníka HaZZ ním uvádzaná smernica nevzťahuje, s týmto záverom sa súd nestotožnil. Súd osobitne
analyzoval obsah právnych noriem vnútroštátneho práva a dospel k záveru, že právna úprava služobnej

pohotovosti v zákone č. 315/2001 Z. z. nie je v súlade s definíciou pracovného času podľa článku
2 bod 1 smernice 2003/88/ES, pričom na účely výkladu pojmu „pracovný čas“ je smerodajný výklad
Súdneho dvora EÚ a nie vnútroštátnych orgánov. Na podporu svojho záveru súd poukázal na viaceré
rozhodnutia Súdneho dvora (najmä C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg, ), z ktorých vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti na pracovisku, keď pracovník čaká na zásah, sa považuje za pracovný

čas. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých
rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci C 152/84
Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo
veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský
štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri
podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý

v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho
poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu
nejaké právo). Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má
jednotlivecnároknanáhraduškodyodčlenskéhoštátu,ktorýnedodržiavaprávnepredpisyÚnie.Vrámci
rozhodovacej praxe súdneho dvora bolo zdôraznené, že členské štátny sa nemôžu, pokiaľ ide o určité

kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku (rozsudok vo veci C-518/15
Ville de Nivelles). Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú
definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Z iného rozhodnutia súdneho dvora
vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v
zmysle smernice (rozsudok Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap C-303/98, rozsudok Súdneho
dvora z 09.09.2003 C-151/02). Súdny dvor viackrát rozhodol, že členské štátny nemôže jednostranne
určiť rozsah pôsobnosti článku 6, písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na
to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú

podmienku alebo určitým spôsobom obmedzia.

5. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto
odvolanie (na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom,
(II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie

medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane.
Nerešpektovaním Smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a § 13
ods. 1Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti, v nadväznosti na § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

6. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch,
že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./
existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným

jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho
súdu, pričom okresný súd konštatoval splnenie týchto podmienok. Na základe dokladov predložených
žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným
časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu
v rozhodnom období (júl 2021 - jún 2024). Súd vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobcovi v

príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma,
nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia,
práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného
života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej

satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca.
V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri
služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho
poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako ajžaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného
do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej

praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom
možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne

zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku
náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada

efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po
vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu
je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto
je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť,
venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ

čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania
služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane
žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva. Na
základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný.
V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní

pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

7. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval
za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný

len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na určenie
rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna

spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný

od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

8. Žalovaný tiež namietal, spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy tvrdiac, že žalobca si uplatňuje mzdové
nároky. Súd sa ani s touto námietkou žalovaného nestotožnil. Nárok žalobcu sa nezakladá na tvrdení,

že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak, než sa ostatný pracovný čas, ale domáha sa
náhrady škody porušením úniového práva. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody
posúdil ako primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote,
a to aj vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Pokiaľ ide o výšku
uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť žalovanej náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej

implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky vznikla žalobcovi, pričom výška
priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Žalobca svoj nárok spojil s porušením nároku na odpočinok, a
tak okresný súd posudzoval tento nárok žalobcu ako nemajetkovú ujmu, čo okrem právneho poriadku
Slovenskej republiky zohľadňuje aj zámer tvorcu Smernice rady č. 2003/88/ES. Okresný súd poukázalna konkrétne okolnosti na strane žalobcu, ktorými bolo zasiahnuté do práv chránených ust. § 11
Občianskeho zákonníka a vyhovením nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
zmiernil nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému došlo zo strany žalovaného. Okresný

súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z doloženého tabuľkového prehľadu vykonaných
služieb žalobcom za júl 2021 až jún 2024. Žalobcom požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy
považoval za primeranú, a preto žalobe vyhovel.

9. Osobitne sa okresný súd zaoberal aj námietkami žalovaného ohľadne namietanej povinnosti žalobcu

upozorniť nadriadeného na jeho porušovanie práv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho
práva ujma. Rovnako mal podľa žalovaného žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná
pohotovosť. Žalovaný vzniesol aj námietku premlčania nároku, ako aj namietal miestnu príslušnosť
konajúceho súdu. Uvedené námietky okresný súd vyhodnotil ako nedôvodné.

10. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobcu rozhodol poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262

ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“).

Odvolanie
11. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietol, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v

napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom
rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by
musel preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. Žalovaný tiež
namietol kompetencie a právomoc vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.
Žalovaný tiež namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi

Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky resp. Hasičským a záchranným
zborom, ako samostatnými subjektmi, a posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako
dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať.

12. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne

vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Je nevyhnutné, aby súd pri výklade predmetného článku smernice skúmal,
v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ vykonávaná, teda či sa jedná o klasický
pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami
uvedenými v § 12 zákona č. 315/2001 Z. z., resp. § 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Pokiaľ smernica

Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v
celom rozsahu vztiahnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ. Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti
žalovanéhotransponovaťsmernicu2003/88/ESvtomtokonaníatedaskutočnosť,ženačinnosťžalobcu
vykonávanú v rámci HaZZ nemožno predmetnú smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je

aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho
predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia.

13. K nároku na náhradu škody žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol takýto nárok.
Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda

v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v
mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že
zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti
sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže
žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou

nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale
to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne
v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k
porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby,
prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci

rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie). Žalovaný má za to, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona
č. 315/2001 Z. z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody voforme doplatku a nie nemajetkovú ujmu. Z článku 6 písm. b) a článku 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/
ES jasne vyplýva rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku, teda časom, ktorý sa na účely
výpočtu priemerného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES započítava

do odpracovaných hodín a čas, ktorý sa do odpracovaných hodín nezapočítava. Zákon č. 315/2001
Z. z. síce v § 97 ods. 1 posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, avšak takýto čas nie je
služobným časom. Žalovaný poukázal aj na článok 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, ktorý rozširuje
právnu ochranu pracovníkov o tzv. „neutrálne dni“, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia
prihliadať. Článok 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno

hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná
hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o
referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť
dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Vo vzťahu k čl.6 písm. b) smernice,
pracovný čas je nevyhnutné skúmať v 6 mesačných referenčných obdobiach. § 86 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore expressis verbis uvádza: „Služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný preto rozvrhuje služobný čas žalobcu na šesť mesiacov.
Zákon jednoznačne rozlišuje pojmy „Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“ - § 86 ods. 1, a „Rozvrh
služobných zmien“ - § 86 ods. 4. Ide pri tom o dva rozdielne pojmy. Žalovaný sa nestotožnil ani

s vyjadrením, že už len samotné rozvrhovanie pracovného času je dôvodom k prekročeniu pracovného
času.

14. Žalovaný tiež uviedol, že ho nemožno považovať za pasívne vecne legitimovaný subjekt, a to
vzhľadom na simulovaný úkon žaloby o náhradu mzdových nárokov, ktorý sa žalobca snaží zastrieť

žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej
legitimácie, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu,
ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR.

15. K výške nemajetkovej ujmy, žalovaný poukázal na svoje tvrdenia ohľadne určenia prípadnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak
výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného jednoznačne podstatne vyššia.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca vo svojich podaniach neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej
náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah
mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu

nie je žiadnym spôsobom preukázané.

16. Žalovaný zároveň namietol aj rozhodnutie o trovách konania. Na záver navrhol rozsudok okresného
súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného

17. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 08. 04. 2025 uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý. Odvolanie žalovaného
považuje v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené.

18. Žalobca sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že sa jedná o mzdový nárok. Tak isto nesúhlasil s
názorom žalovaného, že vnútroštátny súd, resp. ani žiadny súd EÚ, nemá právo posudzovať súladnosť
slovenských predpisov s právom EÚ, v tomto prípade Smernicou 2003/88/ES . Súdny dvor by nikdy
tak nemohol vydať judikát vo veci Simmenthal, ako ani všetky ďalšie neskorších rozhodnutia, ktoré sa

týkajú objektívnej zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na: 1) porušenie
práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (rozhodnutia vo
veciach C6/90 a 9/90 Fanovich, C-178, 179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), 2) aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (rozhodnutia vo veciach C-115/08 ČEZ,C-106/77 Simmenthal II.), 3) vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
úniovým právom (rozhodnutia vo veciach C-2/06 Kempter, C-453/00 Kühne a Heitz), 4) na prijatie alebo
ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s úniovým pravom (rozhodnutie vo veci C-46 a

48/93 Brasserie du Pécheur a Factortame). Je potrebné zdôrazniť, že spor o náhradu škody spôsobenú
jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Žalobca opätovne uviedol, že
pre tento spor je podstatný rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß
proti Stadthalle, ktorý riešil skutkovo a právne takmer totožnú vec. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného

v odvolaní, že samotná nesprávna transpozícia Smernice nie je spôsobilá privodiť nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy fyzickej osoby, pričom žalovaný svoje rozhodnutia opiera len o čisto účelovo
vypichnuté rozsudky súdov prvej inštancie, ktoré nie sú právoplatné. Žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6.193,19 EUR, ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín
určenej služobnej povinnosti za jednotlivý mesiac, celkovo v súčte za obdobie od júla 2021 do konca
júna 2024 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1

zákona o ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona
ZoHaZZ. Transpozíciu smerníc možno považovať za súladnú s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne
dosahuje výsledok, ktorý Smernica sleduje.

19. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že žalovaný neuvádza žiadne nové

skutkovo či právne relevantné argumenty, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia ohľadom nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie. V súlade s judikatúrou súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, to znamená, že právo únie nebráni
tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť
popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Žalovaný je tak v spore pasívne vecne legitimovaný

- Slovenska republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, ako orgán, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy).

20. K námietke pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že na

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru sa Smernica nevzťahuje z dôvodu, že služba hasičov
je subsumovaná pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS z 12. júna 1989 o
zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia a pracovníkov pri práci.
Podľa názoru žalobcu, čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS označuje činnosti, pri ktorých príslušníci
zboru zasahujú proti ľudskému či prírodnému nebezpečenstvu, nie však tie oblasti výkonu ich služby,

kde štát môže ovplyvniť ochranu zdravia a životov a bezpečnosť ich práce. Aj samotná Smernica
č. 2003/88/ES v niektorých svojich ustanoveniach s takýmito zbormi počíta, napr. v čl. 17 ods. 3.
Slovenská republika pritom pri tvorbe právneho predpisu zák. č. 315/2001 Z. z. výslovne implementovala
predmetnú Smernicu do tohto právneho predpisu, čo vyplýva z prílohy č. 4 bod 6 tohto zákona. Z
uvedeného vyplýva, že v rámci tvorby tohto právneho predpisu bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie

predpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený v čl.
6 písm. b) uvedenej Smernice, pre každé obdobie siedmych dní v rámci pracovného referenčného
obdobia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie súdneho dvora C-52/04 vo veci Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, ako aj C-429/09, z ktorého starého vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas

presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa môže
dovolávať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánu dotknutého členského štátu s cieľom získať
náhradu škody. Argumentáciu žalovaného preto považuje žalobca za absurdnú a zavádzajúcu.

21. Žalobca sa tiež vyjadril k námietke žalovaného k nároku na náhradu škody. Uviedol, že na strane

žalobcu boli preukázané všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením práva únie. Žalobca tiež preukázal, že si uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného
k vzniku škody v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia. Žalobca preukázal, že v čase
pohotovosti, ktorá mu nie je zarátavaná do fondu pracovného času, musel tráviť čas v práci, kedy

prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovným zaradením. V tejto súvislosti poukázal najmä na rozhodnutie Günter Fuß C- 429/09
zo dňa 25.11.2010. Žalobca sa vo vyjadrení ďalej zaoberal aj námietkami žalovaného k spôsobu
výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy. Výpočet žalobca detailne špecifikoval a odôvodnil už v rámci svojejžaloby. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako súčin
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za ten-ktorý mesiac, pričom nešlo o uplatnenie mzdového
nároku. Navyše, súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo. V tejto
súvislosti poukázal na to, že služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak nie
je započítavaná do služobného (pracovného) času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Podľa názoru
žalobcu, závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na skutočnosti
tvrdené žalobcom boli správne. Maximálny týždenný pracovný čas hasičov je sústavne prekračovaný

a práva vyplývajúce z čl. 6 písm. b) Smernice sú tak pravidelne porušované. Zákon č. 315/2001 Z.
z. nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má
priemer vypočítavať. Z dôvodu absencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovila spôsob výpočtu
nemajetkovej ujmy, použil žalobca na výpočet svojho nároku v žalobe uvádzaný spôsob, ktorý bol v
početných rozhodnutiach súdov SR akceptovaný. Už len samotným rozdelením žalobcovho služobného
času (teda celkového času, ktorý strávi v práci) na časť, ktorú štát považuje za služobný čas (výkon

služby) a na časť, ktorú síce žalobca reálne trávi v práci, avšak ktorý už štát za pracovný čas nepovažuje
(služobná pohotovosť), dochádza k sústavnému porušovaniu článku 2 ods. 1 Smernice, ktorý kogentne
upravuje, čo sa považuje za pracovný čas. Žalovanému opakovane uniká cieľ prijatia danej Smernice -
zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov, čo má byť dosiahnuté poskytnutím primeranej doby
na odpočinok a obmedzením nočnej práce.

22. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní zároveň uvádza, že nárok na náhradu trov žalobcu bol
nesprávne uplatnený, nešpecifikuje však, v čom malo spočívať nesprávne uplatnenie nároku žalobcu na
náhradu trov konania, aj túto obranu žalovaného považuje žalobca za účelovú. Na základe uvedených
skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil

a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Replika žalovaného
23. Žalovaný vo svojom vyjadrení – odvolacej replike (v reakcii na vyjadrenie žalobcu), zotrval na
odvolaní. Podľa jeho názoru je nevyhnutné, aby konajúce súdy v obdobných otázkach vychádzali z

podmienok náhrady škody spôsobenej porušením únijného práva, ktoré stanovuje priamo Súdny dvor
Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“): 1/ cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcovi
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody (nemajetkovej ujmy), 3/ priama príčinná
súvislosť medzi porušením a škodou. Pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie
článku, ktorý priznáva žalobca určité právo – teda článok 6 písm. b/ smernice. Žalovaný poukázal, že

základné sporné tvrdenia strán vychádzajú z: 1/ rozporu rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas
odpočinku“, 2/ rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. Slovenská republika
transpozíciu Smernice 2003/88/ES urobila prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o
doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení zákona č. 580/2003 Z. z. (ďalej ako „zákon č. 561/2005 Z. z.“). § 97 zákona č. 315/2001 Z.
z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným článkom
k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Ak vnútroštátny súd prihliadne
na právne posúdenie pojmu „pracovný čas“, tak vzhľadom na námietky žalovaného nemôže v tomto
rozsahu posudzovať iba otázku služobnej pohotovosti, avšak musí rovnako prihliadnuť aj čo do otázky

dní voľna, ktoré sú príslušníkov HaZZ priznávané v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica
2003/88/ES.

24. K referenčnému obdobiu žalovaný poukázal na Výkladové oznámenie Komisie k Smernici 2003/88/
ES(2023/C109/01).Pojem„referenčnéobdobie“reflektujeurčitýčasovýúsek(obdobie),vrámciktorého

sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie
pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo
logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať
existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb.

25. Ohľadne dôkazného bremena, žalovaný bol názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo
do otázky preukázania porušenia ustanovenia práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo. Zároveň
žalobca počas konania a ani pri svojom výsluchu neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by malním tvrdení zásah na jeho osobnostnú sféru (existencia škody). Žalovaný má teda za to, že konajúci
súd sa musí pridržiavať podmienok ustanovených procesným predpisom – CSP a teda má vychádzať
zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca nenaplnil ani podmienku tvrdenia,

nakoľko nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného času a teda logicky neuniesol ani
bremeno dôkazu. Konajúci súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V tomto smere uvedené je
nevyhnutné aplikovať čo do otázky úspešnosti. Ak teda žalobca nepreukázal zásah do jeho práv, tak
nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia, pričom súd prvej inštancie nemôže v
otázke sporu o náhradu nemajetkovej ujmy vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych

konaní (keďže rozvrh služieb žiadneho príslušníka HaZZ nie je totožný s iným vzhľadom na voľné dni
či práceneschopnosti a iné mimoriadne situácie).

26. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení zaoberal a vývojom rozhodovacej praxe odvolacích súdnych
autorít. V tejto súvislosti uviedol, že predmetné rozhodnutia neslúžia ako prostriedok ultima ratio na
jediné správne riešenie v predmetných sporoch, ale aj v zmysle uvádzaných rozhodnutí je potrebné

skúmať všetky okolnosti prípadu, nakoľko inštitút nemajetkovej ujmy je prísne individuálny a závislý na
jednotlivých okolnostiach. Žalovaný bol názoru, že žalobca sa snaží obohatiť na úkor iných príslušníkov
HaZZ, pretože prezentuje názor, že ak bola inému príslušníkovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy,
tak tento nárok (ujma) je aj u neho.

Vyjadrenie žalobcu k replike žalovaného
27. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 05.05.2025 považoval tvrdenia žalovaného o nutnosti prihliadať
na rozdiel medzi pojmami pracovný čas a čas odpočinku v súvislosti s § 97 zák. č. 315/2001 Z. z.
za irelevantné a nesprávne. Poukázal pritom na zmysel čl. 16 Smernice, ako aj výkladové oznámenie
komisie o Smernici Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času (korigendum k oznámeniu komisie). Z uvedených vyplýva, že závery okresného
súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na skutočnosti tvrdené žalobcom boli
správne. Žalobca taktiež neprisvedčil tvrdeniu žalovaného, že predkladaná tabuľka zhody preukazovala
správnosť transpozície Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. čo sa týka rozhodnutí súdov nižšej
inštancie, tieto sa nepovažujú za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Keďže

žalovaný svoje tvrdenia o poukazovaní uvádzané vo svojom ostatnom vyjadrení ohľadom tabuľky zhody
a referenčných období neuplatnil nielenže v konaní pred okresným súdom, ale ani vo svojom odvolaní,
hoci tak mal možnosť učiniť, nie je možné na ne v rámci odvolacieho konania prihliadnuť. Čo sa
týka referenčného obdobia, žalobca sa v tomto smere pridŕžal svojich predchádzajúcich vyjadrení,
najmä ohľadne úpravy 48-hodinového týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice.

Závery okresného súdu o prekročení týždenného pracovného času s poukazom na uvedené tvrdené
skutočnosti považuje za správne. Žalobca sa tiež vyjadril k namietanému dôkaznému bremenu a vývoju
rozhodovacej praxe uvádzaných žalovaným. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žiadny
iný súd naprieč celou SR sa s výpočtom nemajetkovej ujmy žalobcu nestotožňuje. Zároveň poukázal
na rozsudok Súdneho dvora č. 243/09, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o

sebe dostatočným dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice,
a to bez toho, aby k tomuto musel pristúpiť aj akýkoľvek iný následok na právach žalobcu podľa
vnútroštátnehopráva.Nerešpektovanímčl.2ods.1ačl.6písm.b)Smerniceprirozvrhovanípracovného
času došlo k zásahu do práv u žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života, ako aj do práva
na ochranu zdravia, za ktorý zásah mu podľa jeho názoru patrí nárok na primerané odškodnenie. Z

uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

28. Ďalšie písomné podania stranami konania predložené neboli.

Právne posúdenie odvolacím súdom

29. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnenímnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

31. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s doplnením ďalších
dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného. Konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V tomto
zmysle rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Týka sa to aj námietok žalovaného, na ktoré opakovane v odvolaní poukazuje.

32. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do
zákona č. 315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do

kompetencieinéhovšeobecnéhosúdučlenskéhoštátuEurópskejúnie.Odvolacísúdsastýmtotvrdením
žalovaného nestotožňuje. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne
spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.

súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu.
Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou
osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd
prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či

zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný

bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal kompetenciu a právomoc posudzovať súlad

zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť
na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie ohľadne doktríny priamej účinnosti smerníc ktorá je
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire
Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola

vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp.
určeným spôsobom.

33. K námietke pasívnej legitimácie štátu, že je potrebné rozlišovať medzi žalovaným (Slovenská
republika) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých

postavenie nemožno zamieňať, resp. aj Hasičským a záchranným zborom (zamestnávateľ žalobcu,
služobný úrad), odvolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry SD EÚ, najmä rozsudkov Francovich
(C-6/90), Brasserie du Pecheur (C-46/93), Dillenkofer (C-178/94) a Köbler (C-224/01 je za nesprávnu
alebo neúplnú transpozíciu smernice zodpovedný členský štát ako celok, bez ohľadu na to, ktorým
subjektombolavnútroštátnanormaimplementovaná.TranspozičnápovinnosťjeadresovanáSlovenskej

republike ako členskému štátu, a teda aj prípadná zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením práva
Únie leží výlučne na nej. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie v spore nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný sa priamo nepodieľal
na aplikácii smernice 2003/88/ES, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať
z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice je zrejmé,

že táto je adresovaná členským štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej únie a
adresát smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu smernice. Ak si štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný
a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jejnesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu,
ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku,

ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej
správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona.

34. Pri posudzovaní pôsobnosti smernice 2003/88/ES súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní
vychádzal z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad
práva únie, ktorý Súdny dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa
bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť
rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové

okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď
sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v

súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa

a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie

uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,
resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité

pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).

Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov

potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať

do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/
smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na
pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho

zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej
povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v
tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojimvlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo
veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

35. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/
ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto
článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6
smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod

6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

36. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala
v priamej a bezprostrednej súvislosti vzniknúť nesprávnym prebratím Smernice, odvolací súd uvádza,
že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca

uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti
s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do
jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho
týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby
odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia

práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo
dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19
ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/
ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil

od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.
Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa
§ 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.

37.Okresnýsúddospelksprávnemuzáveruohľadomsplneniapredpokladovzodpovednostižalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená

norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že
v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku

porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s
čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom
žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024
vrátane, dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48

hodín, na čo poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, pričom zároveň rozsudok súdu
prvej inštancie obsahuje aj prehľadné tabuľky, z ktorých vyplýva počet hodín odpracovanej pracovnej
pohotovosti. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom,
keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide
o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného

pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená
je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u
jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu kvzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle
článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle
článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle

smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a
prichádzaločas,ktorýbychcelamoholvenovaťrodine,priateľom,svojimzáľubám,resp.inýmaktivitám,
ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

38. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora

(rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im
k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol
znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva
únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali

práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné
považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby
ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie,
môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na

pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá
sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať

o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže
umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto
podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom
poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť
na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto
nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli
porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
vzniknutú žalobcovi boli splnené.

39. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 6.193,19 EUR, ktorú vyčíslil
ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024,
vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/

zákona č. 315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými
dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil súd
prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza
o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej
a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu

hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času
(čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet
odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný

žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy
zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne
v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva

únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeranýtýždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo

do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.

Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

41. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu

priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania služobných
pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuliek, ktorých obsah súd prvej inštancie zahrnul do svojho
rozhodnutia. Následne opísal, akým spôsobom mu opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva
na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas
na oddych a rodinné aktivity. Súd prvej inštancie považoval dané argumenty žalobcu za relevantné

a odvolací súd sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje.

42. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám

a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel
reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych
musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu

do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo
svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du Pécheur, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady

škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa
o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom
na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky

tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť
upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred
vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

43. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu

škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ)
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu

výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až13Občianskehozákonníka).Žalovanéhoodvolacia

námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná.

44. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcusprávne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský

štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a
zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako

berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická

osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/smernice2003/88/ES)jedôvodnýzáver,žežaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu

v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti

fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

45. Odvolací súd je názoru, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej

skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si
po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný
a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu
uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva

Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady
priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo
obetiam trestných činov.

46. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného, rozsudok súdu
prvejinštanciepostupomvzmysle§387ods.1a2CSPpotvrdilvovecisamej,atoajvzávislomvýrokuo
trováchkonania.Vodvolacomkonanínebolizistenénesprávneskutkovézisteniazvykonanýchdôkazov,
ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie posúdil vec právne správne.

Rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky náležitosti v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd sa správne a náležite vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami
ohľadom základu uplatneného nároku, ako aj jeho výšky.

47. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods. 1

a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne rozhodol
o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom výška týchto trov
bude určená osobitným uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o
trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na
§ 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a

žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

49. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.