Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/97/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6925200691
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6925200691.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcov: a) A. B., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom C. D. E. XXX/X, F. G., zastúpený: Advokátska kancelária M & P Dzuroška, s.r.o., Sídlo:
Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota 979 01, IČO: 47 254 513, b) H. B., F. I., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom F. G., C. D. E. XXX/X, zastúpená opatrovníkom J. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. G.,
C. D. E. XXX/X, c) J. B., F. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. G., C. D. E. XXX/X, proti žalovanému:
K. F. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. G. XXXX/XX, F. G., zastúpený: JUDr. Monika Dunajská,
advokátka, Cesta na štadión 842/3, Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu

a) proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 8. júla 2025, č. k.: 10C/11/2025 - 158, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia a), b), c) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:

„I. Súd žalobu žalobcov o určenie, že nehnuteľnosť vedená v katastri nehnuteľností H. L. F. G.,
katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXXX pre okres F. G., obec F. G., katastrálne územie M. ako
parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape pod parc. č. XXX/XXX - zastavaná plocha a
nádvorie vo výmere 18m2 a stavba: radová garáž - m.č. D. súpisného čísla XXXX na pozemku parcelné
číslo XXX/XXX patrí do dedičstva ako vlastníctvo poručiteľa I. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
C. D. E. XXX/X, F. G., zomrelom dňa XX.XX.XXXX zamieta.
II. Žalobcovia a/, b/, c/ sú povinní zaplatiť žalovanému plnú náhradu trov konania, výška ktorých bude

vyčíslená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Okresný súd Rimavská Sobota rozhodoval v sporovom konaní o určovacej žalobe smerujúcej k
vysloveniu, že nehnuteľnosti evidované v katastri nehnuteľností H. L. F. G., katastrálny odbor, na liste
vlastníctva č. XXXX pre okres F. G., obec F. G., katastrálne územie M., a to parcela registra „E.“ A.
N. XXX/XXX (zastavaná plocha a nádvorie o výmere 18 m2) spolu so stavbou – radovou garážou v
miestnej časti D. so súpisným číslom XXXX zriadenou na uvedenom pozemku, patrili do dedičstva ako
vlastníctvo poručiteľa I. B. (zomrelého XX.XX.XXXX). Rozsudkom žalobu zamietol a plne úspešnému

žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o ich konkrétnej výške mal
rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
3. Východiskom sporu bolo tvrdenie žalobcov, že v dedičskom konaní vedenom po poručiteľovi
I. B. nebola zahrnutá nehnuteľnosť, ktorú poručiteľ podľa ich tvrdení užíval ako svoju od rokuXXXX. Žalobcovia uvádzali, že právna predchodkyňa žalovaného D. G. mala dňa 9.4.1992 odpredať
poručiteľovi predmetnú garáž do jeho výlučného vlastníctva za kúpnu cenu 30 000 Sk, pričom o
tomto úkone mala byť spísaná rukou písaná zmluva v maďarskom jazyku (označená ako „Adásvételi

szerződés“) za prítomnosti svedka B. O.. Žalobcovia zároveň tvrdili, že poručiteľ od uvedeného roku
garáž nerušene a v dobrej viere užíval, staral sa o jej údržbu, zveľaďoval a rekonštruoval ju a platil za
ňu daň z nehnuteľností, pričom po jeho smrti v užívaní pokračovali jeho potomkovia. Následne mala
byť pôvodná vlastníčka D. G. po svojej smrti zastúpená dedičom A. G., ktorý nehnuteľnosť zdedil a
následne ju kúpnymi zmluvami zo dňa 16.12.2024 previedol na žalovaného; vklad vlastníckeho práva v

prospech žalovaného bol povolený dňa 2.1.2025. Žalobcovia v konaní stavali najmä na právnom závere,
že poručiteľ nadobudol vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka, a preto sa
sporné nehnuteľnosti mali považovať za súčasť pozostalosti.
4. Žalovaný sa so žalobou nestotožnil a v zásade popieral skutkové i právne tvrdenia žalobcov. Namietal
predovšetkým neplatnosť listiny, ktorou žalobcovia preukazovali nadobúdací titul poručiteľa, a to pre
neurčitosť predmetu prevodu, absenciu preukázania dohodnutia a zaplatenia kúpnej ceny a najmä pre

nesplnenie vtedy účinnej zákonnej požiadavky registrácie zmluvy štátnym notárstvom (§ 47 a § 133 ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku 1992). Z toho vyvodzoval, že poručiteľ nikdy nemohol
nadobudnúť vlastnícke právo derivatívnym spôsobom kúpnou zmluvou. Zároveň namietal nesplnenie
podmienok vydržania, predovšetkým absenciu oprávnenej držby a dobromyseľnosti poručiteľa, keďže
v čase údajného prevodu bola právna úprava registrácie zmlúv o prevode nehnuteľností jasná a

zrozumiteľná, a preto prípadná neznalosť jej dôsledkov nemohla zakladať ospravedlniteľný právny omyl.
Žalovaný tiež poukazoval na to, že žalobcami predložené potvrdenie o platení dane preukazovalo
platenie dane len od roku 2009, nie od roku 1992, a preto nebolo preukázané ani nepretržité užívanie
nehnuteľnosti počas celej potrebnej vydržacej doby. Súčasne argumentoval vlastnou dobrou vierou pri
nadobudnutí sporných nehnuteľností od dediča po D. G. na základe riadnych kúpnych zmlúv, overenia

stavu v katastri a absencie akejkoľvek poznámky spornosti na liste vlastníctva; v tejto súvislosti žiadal
poskytnutie ochrany jeho vlastníckeho práva.
5. V priebehu konania došlo na strane žalobcov k procesnému doplneniu okruhu účastníkov, keď súd
uznesením pripustil pristúpenie ďalších subjektov na strane žalobcu (ďalších dedičov). Žalobca tiež
zmenil petit tak, aby zohľadnil skutočnosť, že predmetnej garáži bolo na základe žiadosti žalovaného

pridelené súpisné číslo XXXX. Súd nariadil predbežné prejednanie sporu, pokúsil sa o vyriešenie
veci zmierom, avšak bez úspechu, a následne nariadil pojednávanie. Na pojednávanie sa žalobcovia
nedostavili; súd preto postupoval podľa procesných pravidiel a pojednával v ich neprítomnosti.
6. Dokazovanie súd vykonal najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi, vrátane dedičského
uznesenia po poručiteľovi, výpisov z listov vlastníctva, potvrdenia O. F. G. o platení dane, daňového

priznania poručiteľa k dani z nehnuteľnosti za rok 2009, kolaudačného rozhodnutia z roku 1989,
znaleckého posudku z roku 1991, listiny „Adásvételi szerződés“, dedičského spisu po D. G., kúpnych
zmlúv uzatvorených medzi A. G. a žalovaným a rozhodnutia o povolení vkladu. Súčasne vykonal výsluch
žalovaného a svedka A. G.. Zo skutkových zistení vyplývalo, že D. G. bola dlhodobo vedená ako
vlastníčka spornej nehnuteľnosti (na LV č. XXXX), po jej smrti bola vlastníctvom potvrdená jej jedinému

dedičovi A. G. a následne bola prevedená na žalovaného, ktorý bol zapísaný ako vlastník na LV č. XXXX.
Z kolaudačného rozhodnutia z XX.X.XXXX súd zistil, že užívanie stavby radovej garáže na parc. č. XXX/
XXX v k. ú. M. bolo povolené na základe návrhu H. G.. Zo znaleckého posudku z roku 1991 vyplývalo,
že D. G. si dala vyhotoviť posudok na účel prevodu vlastníckeho práva medzi fyzickými osobami, pričom
všeobecná hodnota garáže spolu s pozemkom bola určená vo výške 16 058 Kčs. Z potvrdenia mesta a

z daňového priznania súd zistil, že poručiteľ platil daň z nehnuteľnosti od roku 2009, pričom v daňovom
priznaní mal byť označený ako „správca“. Z listiny „Adásvételi szerződés“ súd zistil, že jej obsah (v
neoverenom preklade) spočíval v strohom vyhlásení predávajúcej, že predala „garáž na D.“ I. B. dňa
9.4.1992, pričom úhrada mala prebehnúť v hotovosti v prítomnosti svedka.
7. Súd sa v právnom posúdení najskôr zaoberal podmienkami prípustnosti určovacej žaloby, konkrétne

existenciou naliehavého právneho záujmu podľa § 137 Civilného sporového poriadku. Vyšiel z ustálenej
praxe, podľa ktorej naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva existoval spravidla vtedy, ak
bol žalovaný zapísaný ako vlastník v katastri a určovací rozsudok mohol byť podkladom pre zápis zmeny
v katastri. Na tomto základe uzavrel, že žalobcovia naliehavý právny záujem mali, keďže rozhodnutie by
mohloodstrániťprávnuneistotuaumožniťzosúladenieprávnehoafaktickéhostavu,akoajpokračovanie

v dedičskom konaní.
8. Merito veci súd založil na hodnotení tvrdeného nadobúdacieho titulu poručiteľa, ktorý žalobcovia
opierali o listinu z roku 1992 a následne o vydržanie. Pri interpretácii listiny „Adásvételi szerződés“ súd
zdôraznil, že výklad právneho úkonu nemohol viesť k jeho dopĺňaniu alebo nahrádzaniu iným úkonom. Zlistiny podľa súdu vyplývalo iba to, že predmetom prevodu mala byť „garáž na D.“, avšak bez akejkoľvek
bližšej identifikácie nehnuteľnosti, bez uvedenia parcely, katastrálneho územia či obce, a bez výslovného
zahrnutia pozemku. Na základe toho súd uzavrel, že predmet prevodu nebol v listine určený určitým a

zrozumiteľným spôsobom, a preto nebolo možné identifikovať, že by sa právny úkon týkal práve garáže
nachádzajúcej sa na parc. č. XXX/XXX v k. ú. M.. Takto formulovaný právny úkon súd považoval za
neplatný pre neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
9. Súd sa ďalej zaoberal otázkou kúpnej ceny a jej zaplatenia. Žalobcovia tvrdili dohodu o kúpnej cene 30
000 Sk, avšak súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by bola kúpna cena skutočne zaplatená,

a zároveň poukázal na rozpor medzi žalobcami tvrdenou sumou a hodnotou vyčíslenou znaleckým
posudkom z roku 1991, ktorý stanovoval hodnotu garáže s pozemkom na 16 058 Kčs. Aj táto okolnosť
podľa súdu podporovala pochybnosti o reálnom obsahu a vážnosti tvrdeného prevodu.
10. Za rozhodujúci právny dôvod neúspechu žalobcov však súd považoval aj nesplnenie formálno-
právnych požiadaviek vtedajšej právnej úpravy prevodu nehnuteľností. Odkázal na § 46 ods. 1, § 47
ods. 1 a 2, § 133 ods. 2 a § 588 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v roku 1992 a zdôraznil,

že účinnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti bola viazaná na registráciu štátnym notárstvom. Keďže
registrácia predmetnej listiny nebola vykonaná, súd uzavrel, že zmluva nemohla vyvolať účinky prevodu
vlastníckeho práva, a preto išlo o absolútne neplatný právny úkon. Súd v tejto súvislosti argumentoval aj
tým, že neznalosť jasného a zrozumiteľného zákonného ustanovenia neospravedlňovala a pri obvyklej
opatrnosti sa predpokladalo oboznámenie sa s právnou úpravou pri dispozícii s nehnuteľnosťami.

11. Osobitne súd uviedol, že žalovaný spochybnil aj samotné uzavretie a pravosť listiny. Keďže nešlo
o verejnú listinu, ale o súkromnú listinu, jej obsah a pravosť bolo potrebné dokazovať, pričom dôkazné
bremeno znášal ten, kto z listiny vyvodzoval priaznivé právne dôsledky, teda žalobcovia. Súd uzavrel,
že žalobcovia pravosť listiny a dostatočný prejav vôle účastníkov zmluvy v konaní nepreukázali.
12. Následne sa súd zaoberal argumentáciou žalobcov o vydržaní. Vychádzal z toho, že vydržanie

predstavovalo originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva, avšak vyžadovalo kumulatívne splnenie
predpokladov oprávnenej držby (vrátane dobrej viery), nepretržitosti držby počas zákonnej doby a
spôsobilého predmetu vydržania. Súd zdôraznil, že dobromyseľnosť sa nehodnotila len subjektívne, ale
aj objektívne, t. j. či by držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. Uviedol, že oprávnená držba sa spravidla opierala o právny titul (hoci aj neplatný alebo domnelý),

avšak len za predpokladu, že držiteľ konal v poctivej viere; ospravedlniteľný právny omyl prichádzal do
úvahy len výnimočne, a nie v prípade neznalosti jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona.
13. V aplikácii na zistený skutkový stav súd uzavrel, že poručiteľovi I. B. nebolo možné priznať
postavenie oprávneného držiteľa. Predložená listina z roku 1992 bola podľa súdu neurčitá a
neregistrovaná, pričom už samotná absencia registrácie štátnym notárstvom pri jasne formulovanej

zákonnej požiadavke mala vylučovať objektívne založenú dobromyseľnosť poručiteľa. Súd vyhodnotil,
že poručiteľ pri uzavretí takejto dohody nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti, a preto sa nemohol
nachádzať v ospravedlniteľnom omyle ohľadom nadobudnutia vlastníctva. Aj keby poručiteľ fakticky
spornú nehnuteľnosť užíval dlhšie ako desať rokov, absentovala základná podmienka dobromyseľnej
oprávnenej držby.

14. Súd súčasne konštatoval, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané ani nepretržité užívanie
garáže poručiteľom počas potrebnej doby. Poukázal na to, že dôkazy o platení dane preukazovali
platenie až od roku 2009 a že daňové priznanie navyše naznačovalo, že poručiteľ sa označil ako
„správca“, nie vlastník. Súd nepovažoval za dostatočný dôkaz nepretržitého užívania ani to, že sa v
garáži nachádzalo vozidlo, ktoré prešlo do dedičstva po poručiteľovi, a neurčité veci; tieto okolnosti podľa

neho samy osebe nepreukazovali nepretržité vykonávanie držby po dobu presahujúcu desať rokov.
15. Na podporu výsledku sporu súd doplnkovo akcentoval princíp ochrany dobrej viery žalovaného.
Zdôraznil, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo na základe riadnych kúpnych zmlúv s overeným
podpisom predávajúceho, po preverení stavu v katastri a pri absencii poznámky spornosti. Z výsluchu
žalovaného a svedka A. G. súd vyvodil, že žalovaný nebol pred uzavretím zmluvy upozornený na

existenciu sporu o vlastníctvo. Súd považoval za právne irelevantné, že pred uzavretím zmluvy nedošlo
k prehliadke garáže či odovzdaniu kľúčov, keďže právny poriadok takú podmienku pre prevod vlastníctva
k nehnuteľnosti nevyžadoval. Uviedol, že nadobúdateľovi v dobrej viere mala byť poskytovaná široká
ochrana, inak by bola popretá právna istota ako prvok materiálneho právneho štátu.
16. Napokon súd pripomenul aj okolnosti týkajúce sa pasivity žalobcov a ich právneho predchodcu, keď

poukázal na to, že poručiteľ mal dlhé roky možnosť overiť si stav zápisu v katastri alebo podniknúť kroky
na ochranu svojich tvrdených práv, čo neurobil, a ani žalobca po začatí snahy riešiť vec v roku 2024
neprijal opatrenia, ktoré by zabránili prevodu nehnuteľnosti na tretiu osobu (napr. návrh na predbežnéopatrenie či vyznačenie spornosti v katastri). Tieto okolnosti podľa súdu podporovali záver, že žalovaný
nemal objektívny dôvod pochybovať o správnosti zápisu na liste vlastníctva pri nadobúdaní.
17. Na základe uvedených skutkových a právnych záverov okresný súd dospel k výsledku, že žalobcovia

nepreukázali, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom spornej parcely a garáže, a teda nebolo možné
určiť, že by tieto nehnuteľnosti patrili do jeho dedičstva. Žalobu preto zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o ich výške mal rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku
postupom podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Odvolanie
18. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu,
t. j. ako vo výroku, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba na určenie, že nehnuteľnosti evidované na liste
vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie M. (parcela registra „E.“ A. N. XXX/XXX – zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 18 m2 a stavba radovej garáže v mestskej časti D. so súpisným číslom XXXX na
uvedenom pozemku) patria do dedičstva po poručiteľovi I. B. (zomrelom XX.XX.XXXX), tak aj vo výroku

o náhrade trov konania, ktorým bola žalobcom uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy v plnom
rozsahu s tým, že ich výška mala byť určená samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku.
19. Žalobca a) vyjadril nesúhlas s právnymi aj skutkovými závermi okresného súdu a uviedol, že
napadnuté rozhodnutie vychádzalo podľa jeho názoru z nesprávnych skutkových zistení a v dôsledku
toho aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom sa výslovne dovolával odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku.
20. V úvode odvolania neho súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým zo záveru o neexistencii
(resp. neurčitosti) predmetu prevodu v listine z 9. 4. 1992 a zo záveru o absencii registrácie
tohto právneho úkonu štátnym notárstvom podľa vtedy účinných ustanovení § 47 a § 133 ods.
2 Občianskeho zákonníka, z čoho vyvodil absolútnu neplatnosť zmluvy a účinky odstúpenia od

zmluvy. Nadväzne súd prvej inštancie podľa odvolateľa vyhodnotil, že poručiteľ nemohol byť v dobrej
viere, že mu sporné nehnuteľnosti patria, keďže dobrá viera sa nezakladala len na subjektívnom
presvedčení, a zároveň dospel k záveru o nesplnení zákonom požadovanej vydržacej doby a o absencii
ospravedlniteľného omylu poručiteľa. Popri tom súd prvej inštancie podľa odvolateľa priznal rozhodujúci
význam dobromyseľnosti žalovaného pri kúpe spornej nehnuteľnosti a v tomto smere mu poskytol

ochranu.
21. Proti týmto záverom odvolateľ vystaval vlastnú argumentáciu, ktorej jadrom bolo tvrdenie, že
z vykonaných dôkazov vyplýval ucelený reťazec okolností potvrdzujúcich, že právna predchodkyňa
žalovaného D. G. v postavení vlastníčky ešte dňa 9. 4. 1992 spornú garáž spolu s pozemkom v mestskej
časti D. predala jeho otcovi – poručiteľovi I. B. – do jeho výlučného vlastníctva za dohodnutú kúpnu

cenu 30 000 Sk (995,80 EUR). Odvolateľ uvádzal, že v súvislosti s týmto prevodom predávajúca
odovzdala kupujúcemu listiny, ktoré sa k predmetnej nehnuteľnosti viazali, konkrétne znalecký posudok
vypracovaný dňa 30.12.1991 P. Q. na účel stanovenia ceny nehnuteľnosti pri prevode medzi fyzickými
osobami a kolaudačné rozhodnutie. Samotný právny úkon mal byť zachytený rukou písanou listinou
spísanou v maďarskom jazyku za prítomnosti svedka B. O., pričom v listine mali byť jasne označené

osoby kupujúceho (I. B.) aj predávajúcej (D. G.) a malo v nej byť deklarované zaplatenie kúpnej ceny.
22. Osobitne polemizoval so záverom okresného súdu o neurčitosti predmetu prevodu. Zdôrazňoval,
že predmet prevodu nebolo možné posudzovať izolovane a formalisticky len cez stručnosť formulácie v
rukou písanej listine, ale v kontexte celého skutkového a dôkazného rámca, najmä pri zohľadnení toho,
že predávajúca spolu s nehnuteľnosťou odovzdala kupujúcemu dokumentáciu viazanú na konkrétnu

garáž a pozemok. Odvolateľ pritom uviedol, že v priebehu konania nebol predložený žiadny dôkaz, z
ktorého by vyplývalo, že by nebohá D. G. vlastnila v mestskej časti D. alebo inde v F. G. inú garáž s
pozemkomnežtú,ktorábolaevidovanánalistochvlastníctva(pôvodneLVč.XXXX,neskôrLVč.XXXX).
V tejto optike považoval odvolateľ záver o absencii predmetu prevodu za nedôvodný a neudržateľný.
23. V nadväznosti na uvedené rozvinul aj argumentáciu k vydržaniu. Tvrdil, že jeho otec – poručiteľ –

od roku 1992 až do svojej smrti v roku 2023 predmetnú garáž ako svoje výlučné vlastníctvo nerušene
užíval, staral sa o jej údržbu, zveľaďoval ju, rekonštruoval a platil za ňu každoročne daň z nehnuteľnosti.
Podľa odvolateľa nebol v konaní vykonaný žiadny relevantný dôkaz, ktorý by spochybnil, že poručiteľ
nehnuteľnosť užíval v dobrej viere, že je jej vlastníkom, ani dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že by bol
počas viac než tridsaťročného obdobia po kúpe v užívaní obmedzovaný alebo rušený spôsobom, ktorý

by mohol zakladať pochybnosť o jeho vlastníckom postavení. Odvolateľ zdôrazňoval, že dobrá viera
poručiteľa nebola len jeho subjektívnym vnútorným presvedčením, ale bola podľa neho objektivizovaná
správaním predávajúcej, ktorá prevod potvrdila vlastnoručným podpisom pred svedkom a zároveň
odovzdala kupujúcemu súvisiace listiny, ktoré mali predmet prevodu jednoznačne identifikovať. Z týchtookolností odvolateľ vyvodzoval, že neexistoval dôvod prisvedčiť záverom súdu prvej inštancie o absencii
dobrej viery poručiteľa, o absencii ospravedlniteľného omylu a ani o absencii zákonom požadovanej
vydržacej doby.

24. Ďalej výslovne namietal, že okresný súd neprípustne zúžil posúdenie oprávnenej držby v režime
§ 134 Občianskeho zákonníka na požiadavku „bezchybnej“ zmluvy spôsobilej na vklad vlastníckeho
práva. Podľa odvolateľa pre ustálenie oprávnenej držby a dobromyseľnosti držiteľa nebolo nevyhnutné
predložiť právny titul bez formálnych vád, ale postačovalo preukázanie (aj prostredníctvom súhrnu
dôkazov), že vôľa účastníkov smerovala k prevodu vlastníctva a že kupujúci sa na tomto základe ujal

držby ako oprávnený držiteľ. V takejto situácii – aj pri právne neperfektnom titule – mal byť podľa
odvolateľa držiteľ v ospravedlniteľnom omyle a po uplynutí desaťročnej nepretržitej držby mal legitímne
nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.
25. Popri polemike so závermi okresného súdu o dobromyseľnosti poručiteľa spochybnil aj záver o
dobromyseľnosti žalovaného pri kúpe spornej nehnuteľnosti. Tvrdil, že ochrana poskytnutá žalovanému
z dôvodu jeho dobrej viery nemala oporu vo vykonaných dôkazoch a vychádzala prevažne len z jeho

vlastnej výpovede. Odvolateľ poukazoval na to, že žalovaný mal mať už od roku 2011 v bezprostrednom
susedstve vlastnú garáž, pričom sa mu javilo nepravdepodobné, že by dlhodobo nezaregistroval, kto so
spornou garážou fakticky disponuje, o to viac, že žalovaný podľa odvolateľa v lokalite garáže aktívne
skupoval. Ďalej uvádzal, že žalovaný sám vypovedal, že list vlastníctva sledoval už od roku 2019,
no napriek tomu neoslovil pôvodnú vlastníčku skôr, a jeho vysvetlenie (pandémia, časové a finančné

dôvody) odvolateľ hodnotil ako rozporné s údajmi z listu vlastníctva, z ktorého podľa neho vyplývalo, že
žalovaný v roku 2019 kúpil viacero garáží. Odvolateľ označil samotnú realizáciu kúpy spornej garáže za
neštandardnú aj z dôvodu, že svedok – predávajúci A. G. – mal podľa výpovede garáž nikdy nevidieť,
nevedel, kde sa nachádza, nemal kľúče a napriek tomu došlo k prevodu na základe zmluvy pripravenej
žalovaným; žalovaný si kľúče nevyžiadal a do garáže po povolení vkladu vstúpil odpílením kladky. Keď

následne zistil, že garáž bola zaprataná vecami a nachádzalo sa v nej motorové vozidlo, odvolateľ
spochybňoval, že by žalovaný nemal mať vedomosť o tom, kto garáž užíva, a zdôrazňoval, že žalovaný
podľa neho nepreukázal, akým spôsobom zistil vlastníka vozidla a prečo nekontaktoval predávajúceho
alebo príslušné orgány, čo malo podľa odvolateľa znižovať vierohodnosť tvrdení o jeho dobromyseľnosti.
26. Na základe uvedených námietok uzavrel, že podmienky vydržania podľa § 134 ods. 1 a 3

Občianskeho zákonníka boli splnené a že okresný súd mal žalobe vyhovieť. V odvolacom návrhu
požiadal, aby súd prvej inštancie predložil odvolanie odvolaciemu súdu, a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že určí, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľovi I. B., a aby zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia a súdneho poplatku v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku

Vyjadrenie k odvolaniu
27. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok okresného súdu považuje
za vecne aj právne správny, keďže súd prvej inštancie podľa neho riadne zistil skutkový stav,
vykonal rozsiahle dokazovanie a svoje závery presvedčivo odôvodnil aplikáciou relevantných právnych
noriem. Zdôraznil, že žalobca a) v odvolaní nepriniesol žiadne nové právne relevantné skutočnosti ani

argumenty, ktoré by už neboli predmetom skúmania okresného súdu, pričom s uplatnenými námietkami
sa prvoinštančný súd podľa žalovaného náležite vysporiadal. Odvolanie žalobcu a) označil za účelové,
podľa jeho názoru skresľujúce realitu s cieľom dosiahnuť zrušenie rozsudku, a preto sa s ním v celom
rozsahu nestotožnil; súčasne odkázal na svoje doterajšie písomné a ústne vyjadrenia v konaní.
28. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaný namietal, že okresný súd svoje

skutkové zistenia vyvodil z objektívneho a individuálneho hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, a
že už samotný nesúhlas žalobcu s výsledkom konania neznamenal pochybenie súdu. V tejto súvislosti
poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej samotná skutočnosť, že súd nerozhodol
podľa predstáv účastníka, nezakladá porušenie jeho práv, a zároveň zdôraznil, že pozitívny záväzok
štátu pri ochrane práv neznamená povinnosť dosiahnuť výsledok požadovaný účastníkom.

29. Vo vecnej rovine žalovaný podrobne reagoval na kľúčovú odvolaciu námietku žalobcu, že z
vykonanýchdôkazovbolonepochybnéuzavretiekúpnejzmluvyvroku1992aprevodvlastníckehopráva
k spornej nehnuteľnosti. Žalovaný uviedol, že okresný súd sa otázkou listiny „Adásvételi szerződés“
dôkladne zaoberal a správne vyhodnotil jej neplatnosť, keďže predmet prevodu bol označený len
všeobecne ako „garáž na D.“ bez bližšej identifikácie nehnuteľnosti (parcelné číslo, katastrálne územie,

obec) a bez zahrnutia pozemku. Zdôraznil, že takto formulovaný predmet prevodu nespĺňal požiadavku
určitého, zrozumiteľného a nezameniteľného označenia nehnuteľnosti ako podstatnej náležitosti zmluvy,
pričom na podporu uviedol odkazy na judikatúru Najvyššieho súdu SR a českých súdov, podľa ktorýchabsencia parcelného čísla vedie k neurčitosti a neplatnosti zmluvy aj vtedy, ak sa nehnuteľnosť pokúša
individualizovať inak, keďže prevažuje všeobecný záujem na právnej istote vlastníckych práv.
30. Žalovaný zároveň poukázal na ďalší samostatný dôvod neplatnosti listiny z roku 1992, a to absenciu

registrácie štátnym notárstvom podľa § 47 a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v roku
1992, pričom zdôraznil, že bez registrácie zmluva nemohla nadobudnúť účinnosť a vyvolať zamýšľané
právne účinky prevodu. V tejto súvislosti zopakoval, že neznalosť jasného zákonného ustanovenia
neospravedlňuje. Ďalej pripomenul, že okresný súd spochybnil aj otázku kúpnej ceny a jej zaplatenia,
keďže žalobca nepreukázal skutočné zaplatenie ani neustálil výšku kúpnej ceny; zároveň poukázal

na rozpor medzi žalobcom tvrdenou cenou a cenou uvedenou v znaleckom posudku predloženom
žalobcom. Žalovaný zdôraznil, že dohoda o kúpnej cene je obligatórnou náležitosťou kúpnej zmluvy,
a pri jej absencii nemožno hovoriť o riadne uzavretej kúpnej zmluve. Osobitne akcentoval aj pravidlo
o dôkaznom bremene pri súkromných listinách: keďže žalobca z listiny vyvodzoval priaznivé právne
účinky, bol povinný preukázať jej pravosť a obsah; v tejto časti žalovaný poukázal aj na judikatúru
Ústavného súdu SR k potrebe dokazovania obsahu súkromnej listiny a k rozloženiu dôkazného

bremena.
31. Vo vzťahu k vydržaniu žalovaný uviedol, že okresný súd správne a v súlade s ustálenou
judikatúrou vyhodnotil nesplnenie podmienok vydržania, najmä absenciu dobromyseľnej oprávnenej
držby a nemožnosť ospravedlniteľného omylu pri neznalosti jednoznačnej právnej úpravy. Podľa
žalovaného okresný súd správne zdôraznil objektívne posudzovanie dobromyseľnosti a nemožnosť

vyvodiť oprávnenú držbu len z faktického užívania (detencie). Žalovaný podporil argumentáciu súdu
prvej inštancie odkazmi na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a krajského súdu, ktoré zdôrazňovali,
že omyl vyplývajúci z neznalosti jasnej zákonnej normy je neospravedlniteľný, a preto nemôže viesť k
vydržaniu.
32. Odmietol tvrdenia žalobcu a), že v konaní nebolo spochybnené užívanie garáže, rekonštrukcie a

platenie dane. Poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého nebolo jednoznačne preukázané
nepretržité užívanie po dobu dlhšiu ako desať rokov a že daňové priznanie poručiteľa vykazovalo
označenie „správca“, nie „vlastník“, čo podľa žalovaného svedčilo proti tvrdeniu, že poručiteľ sa
považoval za vlastníka. Zároveň zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadne konkrétne dôkazy o
rekonštrukciách (napr. faktúry, fotografie), a preto v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.

33. K námietkam žalobcu a) smerujúcim proti dobromyseľnosti žalovaného pri kúpe žalovaný uviedol,
že ide o účelové a nelogické tvrdenia, keď dobromyseľnosť žalovaného podľa neho nevyplývala len z
jeho výpovede, ale aj z listinných dôkazov a výpovede svedka, vrátane listu vlastníctva, kúpnych zmlúv
a čestného prehlásenia. Poukázal na závery okresného súdu, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosť
na základe riadne uzavretých kúpnych zmlúv s overenými podpismi, overil si stav v katastri, nebol

upozornený na spor a okolnosti ako absencia odovzdania kľúčov či prehliadky boli právne irelevantné.
Osobitne zdôraznil, že žalobca na pojednávaní pravosť podpisov na kúpnych zmluvách nespochybnil. V
širšom ústavnoprávnom kontexte žalovaný argumentoval princípom ochrany dobrej viery nadobúdateľa
a právnej istoty, odkazujúc na rozhodovaciu prax (vrátane úvah o kolízii princípu nemo plus iuris a
princípu ochrany dobrej viery) a na nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého má vyššie riziko niesť

nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, ktorý sa spolieha na katastrálnu evidenciu.
34. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného potvrdil a priznal žalovanému plnú náhradu
trov odvolacieho konania.
Právne posúdenie odvolacím súdom
35. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
36. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
37. Úvodom odvolací súd konštatuje, že v danom prípade odvolanie podal len žalobca a), a keďže ide
o nerozlučné spoločenstvo, daný právny úkon sa vzťahuje aj na ostatných žalobcov.
38. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z dôvodov uplatnených v odvolaní
(§ 379 a § 380 CSP), ako aj po oboznámení sa s vyjadrením žalovaného k odvolaniu, dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, vychádza
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, je preskúmateľný a jeho právne závery sú v súlade s
aplikovateľnou právnou úpravou aj s ustálenou judikatúrou.39. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že žalobca v odvolaní v podstatnej miere opakoval
argumentáciu, ktorú uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorou sa okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne a presvedčivo vysporiadal. Odvolanie neobsahovalo

nové právne relevantné skutočnosti ani nové dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť skutkových
alebo právnych záverov okresného súdu. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu pritom tieto závery
systematicky podporilo a rozvinulo, a to tak v rovine procesnej (rozloženie dôkazného bremena), ako aj
v rovine hmotnoprávnej (platnosť právneho úkonu, vydržanie a ochrana dobrej viery).
40. Ťažiskom sporu bolo posúdenie listiny z 9. 4. 1992, označenej ako „Adásvételi szerződés“, z

ktorej žalobcovia odvodzovali nadobudnutie vlastníckeho práva poručiteľa k spornej nehnuteľnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná listina trpí vadou neurčitosti
v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase jej vzniku. Z jej textu vyplýva
iba všeobecné označenie „garáž na D.“, bez akejkoľvek bližšej identifikácie nehnuteľnosti, najmä bez
uvedenia parcelného čísla, katastrálneho územia, obce či výslovného zahrnutia pozemku, na ktorom sa
má stavba nachádzať.

41. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri právnych úkonoch smerujúcich k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam je požiadavka určitého, zrozumiteľného a nezameniteľného označenia predmetu
prevodu podstatnou náležitosťou právneho úkonu. Táto požiadavka neslúži len ochrane účastníkov
zmluvy, ale predovšetkým ochrane tretích osôb a právnej istoty v oblasti vlastníckych práv. Preto nie
je rozhodujúce, či predávajúca mala v relevantnom období jednu alebo viacero garáží, ani to, či by

bolo možné predmet prevodu spätne „rekonštruovať“ z iných listín alebo skutkových okolností. Výklad
právneho úkonu nemôže viesť k jeho dodatočnému dopĺňaniu o chýbajúce podstatné náležitosti, ktoré
v čase jeho vzniku absentovali.
42. Obrana žalovaného v odvolacom konaní v tejto časti správne poukázala aj na ustálenú súdnu
prax, podľa ktorej absencia parcelného čísla alebo inej jednoznačnej identifikácie nehnuteľnosti vedie k

neurčitosti a neplatnosti zmluvy, a to aj v prípade, ak sa účastníci pokúsili nehnuteľnosť individualizovať
iným, menej presným spôsobom. Odvolací súd preto považuje záver okresného súdu o neurčitosti
predmetu prevodu za správny a plne udržateľný.
43. Ďalšou podstatnou skutočnosťou bolo zistenie absencie registrácie zmluvy štátnym notárstvom
a z toho vyplývajúcim dôsledkom vo vzťahu k právnym účinkom listiny. Samostatným a na neurčitosti

predmetu nezávislým dôvodom neplatnosti listiny z roku 1992 bola absencia jej registrácie štátnym
notárstvom. V čase uzavretia predmetnej listiny bola účinnosť zmlúv o prevode nehnuteľností viazaná
na registráciu štátnym notárstvom (§ 47 a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku
1992). Bez splnenia tejto zákonnej podmienky nemohla zmluva nadobudnúť účinnosť a nemohla vyvolať
zamýšľané právne účinky prevodu vlastníckeho práva.

44. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že neznalosť alebo ignorovanie tejto
jednoznačnej a zrozumiteľnej zákonnej úpravy nemohlo založiť ospravedlniteľný právny omyl poručiteľa.
Ako správne zdôraznil okresný súd aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, právny omyl vyplývajúci
z neznalosti jasného zákonného ustanovenia je omylom neospravedlniteľným, keďže pri zachovaní
obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že účastník právneho styku sa oboznámi s právnymi požiadavkami

úkonu, ktorý má v úmysle vykonať, najmä ak ide o dispozíciu s nehnuteľnosťou.
45. S posudzovaním uvedenej zmluvy vyvstala aj otázka kúpnej ceny, jej zaplatenia a dôkazného
bremena. Hoci rozhodujúce dôvody neplatnosti listiny spočívali v neurčitosti predmetu a absencii
registrácie, okresný súd sa správne zaoberal aj otázkou kúpnej ceny a jej zaplatenia. V konaní nebolo
preukázané, že by dohodnutá kúpna cena bola skutočne zaplatená, pričom v samotnom konaní vyplynuli

rozpory medzi žalobcom tvrdenou výškou kúpnej ceny a hodnotou uvedenou v znaleckom posudku
predloženom žalobcom. Odvolací súd zdôrazňuje, že hoci samotný rozpor medzi kúpnou cenou a
znaleckou hodnotou nemusí automaticky znamenať neplatnosť zmluvy, v spojení s ďalšími zásadnými
vadami listiny posilňoval pochybnosti o jej reálnom obsahu a vážnosti prejavov vôle účastníkov.
46. Z procesného hľadiska odvolací súd považuje za významné aj správne rozloženie dôkazného

bremena. Predmetná listina mala povahu súkromnej listiny, pri ktorej sa nepredpokladá pravdivosť a
pravosť jej obsahu. Dôkazné bremeno o pravosti listiny, o obsahu prejavov vôle a o skutočnostiach z nej
vyvodzovaných preto spočívalo na žalobcoch, ktorí z nej vyvodzovali priaznivé právne následky. Ako
správne konštatoval okresný súd a zdôraznil aj žalovaný, žalobcovia toto dôkazné bremeno v konaní
neuniesli.

47. Odvolací súd sa plne stotožňuje aj so závermi okresného súdu o nesplnení podmienok vydržania
podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Kľúčovým nedostatkom bola absencia dobromyseľnej oprávnenej
držby. Dobromyseľnosť ako predpoklad oprávnenej držby sa neposudzuje len subjektívne, ale aj
objektívne, teda so zreteľom na to, či držiteľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti mohol alebo nemoholmať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. V prípade prevodu nehnuteľnosti v roku 1992, pri existencii
jasnejzákonnejúpravyvyžadujúcejregistráciuzmluvyštátnymnotárstvomapriabsenciitejtoregistrácie,
nebolo možné priznať poručiteľovi postavenie oprávneného držiteľa, a to ani vtedy, ak by subjektívne

veril, že je vlastníkom.
48. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že okresný súd sa neobmedzil len na právne posúdenie
dobromyseľnosti, ale správne poukázal aj na slabosť dôkazov o nepretržitej držbe v postavení
vlastníka. Platenie dane z nehnuteľnosti bolo preukázané až od roku 2009 a z daňového priznania
vyplynulo, že poručiteľ sa označil ako „správca“, nie ako vlastník. Tieto skutočnosti oslabovali tvrdenie

o dlhodobej a navonok objektivizovanej držbe. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že aj keby bola dĺžka
faktického užívania preukázaná, samotná detencia bez oprávnenej, dobromyseľnej držby nemôže viesť
k vydržaniu.
49. V konaní vyplynula aj otázka dobromyseľnosti žalovaného a jej významu pre rozhodnutie. Námietky
žalobcu smerujúce proti dobromyseľnosti žalovaného nemohli podľa názoru odvolacieho súdu spôsobiť
zmenu výsledku konania. Rozhodujúcim dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie vlastníckeho

práva poručiteľa, resp. nesplnenie podmienok vydržania. Otázka dobromyseľnosti žalovaného mala v
odôvodnení napadnutého rozsudku podporný charakter.
50. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd ani v tejto časti nepochybil. Zo skutkových
zistení vyplýva, že žalovaný nadobudol spornú nehnuteľnosť na základe riadnych kúpnych zmlúv
s overenými podpismi, po overení stavu v katastri nehnuteľností, kde nebola vyznačená žiadna

spornosť, a bez toho, aby bol upozornený na existenciu sporu o vlastníctvo. Okolnosti, na ktoré
žalobca poukazoval (neuskutočnenie prehliadky, neodovzdanie kľúčov, fyzický stav garáže), sú
právne irelevantné pre posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a nemôžu spätne
spochybniť dobromyseľnosť žalovaného v čase nadobudnutia. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje
za správne aj poukazy žalovaného na princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa a na význam

katastrálnej evidencie pre právnu istotu.
51. Na základe uvedeného odvolací súd uzatvára, že okresný súd správne zistil skutkový stav a
vec správne právne posúdil. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť nosné dôvody
napadnutého rozsudku. Argumentácia žalovaného v odvolacom konaní tieto závery nielen potvrdila,
ale aj systematicky podporila poukazom na hmotnoprávne aj procesnoprávne aspekty veci. Keďže

neboli splnené podmienky na zmenu ani na zrušenie napadnutého rozsudku, bolo namieste napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Trovy odvolacieho konania
52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boa v celom rozsahu úspešný žalovaný,

preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcom a), b),
c), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
53. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.