Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/25/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723201370
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1723201370.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: K. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. Z. XXX, G. proti žalovanej: Q. L., nar. X.XX.XXXX, bytom Na G. XF, R.,
zastúpenej: Consilior Iuris s.r.o., IČO: 47 231 157, so sídlom Radlinského 51, Bratislava o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu

Pezinok zo dňa 3.1.2025, č. k. 49C/29/2023-138, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobkyni sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej

k pozemku reg. Y., parc. č. XXX/X o výmere 34 483 m2, orná pôda, katastrálne územie G., obec G.,
zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom E., katastrálny odbor a podielové vlastníctvo
vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat.
území G., obec G., okres E., parcelu registra „Y.“ parc. č. XXX/X o výmere 17 337 m2, vytvorenú podľa
geometrického plánu č. 9/2023, zo dňa 4.12.2023, číslo overenia G1-1851/2023, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku a do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat.

území G., obec G., okres E., parcelu registra „Y.“ parc. č. XXX/X o výmere 17 337 m2, vytvorenú podľa
geometrického plánu č. 9/2023, zo dňa 4.12.2023, číslo overenia G1-1851/2023, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku. Žalobkyni proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1, § 142
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že

mal preukázané splnené podmienky na zrušenie podielového spoluvlastníctva, predmetom ktorého je
nehnuteľnosťzapísanánaLVč.XXXakoparcelaparc.č.XXX/Xovýmere34483m2,zapísanáakoorná
pôda, pričom strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/2. Súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka
spočívajúce v okolnostiach takej povahy, že ponechá spoluvlastnícky stav nezmenený. Aplikujúc
zásadu,ženikohonemožnonútiť,abyzotrvalvspoluvlastníckomvzťahurozhodoltak,žezrušilpodielové

spoluvlastníctvokpredmetnejnehnuteľnostiavyporiadalrozdelenímvecinadvaplnohodnotnépozemky
s identickou výmerou tak, ako to vyplýva z geometrického plánu č. 9/2023 zo dňa 4.12.2023. Za
podstatnú skutočnosť považoval prvoinštančný súd to, že obe strany sporu ako podieloví spoluvlastníci
v podiele 1/2 navrhli vyporiadať podielové spoluvlastníctvo rozdelením. Pri rozhodovaní o spôsobe
vyporiadania podielového spoluvlastníctva mal za to, že reálne rozdelenie veci je možné tak, aby
samostatné veci, ktoré by vznikli rozdelením, mohli slúžiť vlastníkovi takým spôsobom, aký zodpovedá

jeho povahe a spoločenskému záujmu. Súd prvej inštancie za irelevantnú považoval argumentáciu
žalovanej, že k uzavretiu dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nedošlo zdôvodu,ženavrhovanouformouvyporiadania,t.j.rozdelenímpozemkovvznikajúobomspoluvlastníkom
náklady spojené so zaplatením odvodu. Poukázal na to, že z e- mailovej komunikácie predloženej
žalobkyňou jednoznačne vyplynulo, že pôvodne žalovaní navrhli spôsob vyporiadania prikázaním

predmetného pozemku do výlučného vlastníctva žalobkyne za odplatu stanovenú znaleckým posudkom,
s čím žalobkyňa vyjadrila súhlas a požiadala žalovaných o zaslanie návrhu kúpnej zmluvy, následne
však bol žalobkyni zaslaný e- mail, z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaní zvážili návrh prikázať pozemok
do výlučného vlastníctva žalobkyne a navrhli rozdelenie pozemku. Z uvedeného je zrejmé, že pôvodní
žalovaní, medzi ktorými bola aj súčasná žalovaná, navrhli vyporiadať spoluvlastníctvo rozdelením veci.

Prvoinštančný súd uviedol, že povinnosť zaplatiť odvod za rozdelenie jestvujúceho pozemku v zmysle
ustanovenia § 22 ods.1 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z. zaťažuje obidve strany sporu, pričom k
zvýšeniu odvodu z 10 % na 30 % došlo od 1.9.2022, t. j. v čase, kedy žalobkyňa preukázateľne vyvíjala
aktivity za účelom mimosúdneho vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Povinnosť zaplatiť odvod
za rozdelenie pozemku podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže byť dôvodom hodným osobitého
zreteľa tak ako to predpokladá ustanovenie § 142 ods.2 Občianskeho zákonníka, pre ktorý by súd návrh

na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“) a priznal plne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

3. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 30.5.2025, č. k. 49C/29/2023-171 súd prvej inštancie žalobu voči
žalovanému 2/ (B.. G. L.) a 3/ (D. L.) zamietol z dôvodu, že v priebehu konania došlo medzi žalovanými
1/ až 3/ k uzavretiu darovacej zmluvy, pričom dňa 1.10.2024 bol povolený vklad pod č. H.-XXXX/XXXX,
č. z. XXXX/XXXX, na základe čoho sa stala pôvodne označená žalovaná 1/ spoluvlastníčkou pozemku
parc. č. XXX/X v podiele 1/2. Žalovaní 2/ a 3/ teda v čase rozhodovania súdu o podanej žalobe už neboli

podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá je predmetom zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva. Proti dopĺňaciemu rozsudku nebolo podané odvolanie.

4.Dopĺňacímrozsudkomzodňa3.12.2025,č.k.49C/29/2023-188súdprvejinštancierozhodolotrovách
konania žalovaných 2/ a 3/ tak, že im nárok na náhradu trov konania nepriznal. Proti dopĺňaciemu

rozsudku nebolo podané odvolanie.

5. Proti rozsudku v časti o náhrade trov konania podala včas odvolanie žalovaná (pôvodne žalovaná 1/)
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Uviedla, že po podaní žaloby argumentovala pre zotrvanie v podielovom
spoluvlastníctve práve odvodom v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z.,
avšak po vyjadrení predbežného posúdenia konajúcim súdom na prvom pojednávaní sa pokúšala so
žalobkyňoudohodnúť,nakoľkonebolovzáujmežalovanejzrušiťavyporiadaťpodielovéspoluvlastníctvo

s ohľadom na náklady, ktoré s týmto vznikajú. Žalovaná sa pokúšala so žalobkyňou, ktorá trvala na
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodnúť na rozdelení nákladov, nakoľko tieto
náklady vznikali obom stranám konaním žalobkyne, prípadne na tom, aby pokiaľ žalobkyňa trvá na
zrušení a rozdelení podielového spoluvlastníctva, aby tieto znášala vo väčšej miere ona. Žiaľ, dohoda
so žalobkyňou nebola možná. Následne na pojednávaní konanom dňa 6.12.2024 žalovaná súhlasila s

návrhom žalobkyne na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva s ohľadom na hospodárnosť
konania, nakoľko konajúci súd vyslovil svoj predbežný názor, že odvod nepovažuje za dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý by nebolo možné dotknuté podielové spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať.
Žalovaná na pojednávaní konanom dňa 6.12.2024 žiadala zohľadniť okolnosti hodné osobitného
zreteľa pri rozhodnutí konajúceho súdu o náhrade trov konania. Skutočnosť, že žalobkyňa nemala

záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so žalovanou spôsobila vznik nákladov a poplatkov, ktoré
nadmieru zaťažujú oboch spoluvlastníkov, pričom tieto poplatky v podobe odvodov vyplývajú priamo
zo zákonnej úpravy. V prípade, ak by sa aj žalobkyňa pokúšala o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva pred zvýšením tohto odvodu z 10 % na 30 %, toto je podľa názoru žalovanej irelevantné,
nakoľko žalovaná nadobudla svoj spoluvlastnícky podiel na dotknutej nehnuteľnosti až v marci 2023,

teda v čase, kedy už zvýšený odvod v zmysle platnej právnej úpravy bol. Napriek snahám žalovanej
predísť tomuto finančnému zaťaženiu, nakoľko pozemok, ktorého boli so žalobkyňou spoluvlastníčkami,
nie je ani jednou zo strán nijako využívaný, je dlhodobo prenajatý poľnohospodárskemu družstvu,
ktoré na ňom vykonáva svoju poľnohospodársku činnosť, nebolo podľa názoru žalovanej v záujme anijednej zo strán zrušenie a vyporiadanie tohto podielového spoluvlastníctva s cieľom dosiahnuť napr.
finančné zvýhodnenie využitím takto rozdeleného pozemku. S ohľadom na uvedené bola žalovaná
názoru, že nezapríčinila vedenie tohto konania, ako ani náklady, ktoré žalobkyni v súvislosti s týmto

konaním vznikli, ale práve konanie žalobkyne, kedy aj napriek značnému zaťaženiu v podobe odvodov
zakotvených v platnej právnej úprave, či iných nákladov spojených s týmto konaním, žalobkyňa trvala
na tom, že nemá záujem zotrvať v tomto spoluvlastníckom vzťahu a podala žalobu aj napriek tomu, že
dotknutý pozemok je dlhodobo prenajatý poľnohospodárskemu družstvu a nie je ani jednou zo strán
konania využívaný. Vzhľadom na tieto skutočnosti mala žalovaná za to, že sú v tomto konaní okolnosti

hodné osobitného zreteľa k tomu, aby ani jednej zo strán konania nebol priznaný nárok na náhradu
trov konania. Je nepochybné, že už samotným zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
vzniknú obom stranám konania náklady (v podobe povinnosti uhradiť predmetný odvod vyžadovaný
platnou právnou úpravou), pričom toto konanie, ako aj tieto náklady vyvolala práve žalobkyňa svojím
konaním. V prípade, ak by žalobkyňa netrvala aj napriek argumentácii žalovanej, prečo v podielovom
spoluvlastníctve zotrvať, nevznikli by žiadnej zo strán nie neprimerané a neúčelné náklady, ale žiadne

náklady. Podľa názoru žalovanej nie je možné opomenúť, že v súvislosti s existujúcim podielovým
spoluvlastníctvom nevznikali žiadnej zo strán konania žiadne náklady, nakoľko predmetný pozemok
obhospodaruje poľnohospodárske družstvo, ktoré sa o tento pozemok aj stará. Žalovaná bola názoru, že
konajúci súd sa s jej argumentáciou týkajúcou sa okolností hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania ani jednej zo strán konania, žiadnym spôsobom vyčerpávajúco nevysporiadal

v napadnutom rozsudku, tak aby o jeho rozhodnutí nemohli byť žiadne pochybnosti, čo spôsobuje
v tejto časti podľa jej názoru arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Platná právna úprava priznáva
konajúcemu súdu výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov konania, ak existujú okolnosti hodné
osobitného zreteľa, pričom však platná právna úprava ďalej nešpecifikuje, čo tieto okolnosti hodné
osobitného zreteľa predstavujú. Z tohto dôvodu je potrebné posudzovať okolnosti hodné osobitného

zreteľa v každej jednej prejednávanej veci osobitne a konkrétne vo vzťahu k danej veci. Žalovaná
poukázala na odbornú literatúru, podľa ktorej: „Keďže je akcentované nazeranie na použitie § 257 z
pohľadu úspešnej strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby
ten kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal
náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti vynaložil. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie

alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt,
že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila,
je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda
inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre obe strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho
konania a jeho výsledok.“ (Števček, M., FIcová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M.. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s.
1044 - 1045). Vzhľadom na uvedené mala žalovaná za to, že aplikácia § 257 C.s.p. na prejednávanú
vec by práve slúžila na odstránenie neprimeranej tvrdosti s ohľadom na snahu žalovanej predísť
rozdelením dotknutého pozemku práve finančne zaťažujúcej odvodovej povinnosti, naviac pokiaľ
dotknutý pozemok nie je ani jednou zo strán konania dlhodobo využívaný. Na aplikáciu § 257 C.s.p.

ako predchádzanie neprimeranej tvrdosti výsledku súdneho konania poukázal aj Najvyšší súd SR v
rozhodnutí sp.zn. 4MCdo/2/2008: „Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania
predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie
a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v
konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za

ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie
a náhradu trov konania.“ Rovnako Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 6MCdo/5/2011
uviedol: „...dovolací súd poznamenáva, že v ustanovení (§ 150 ods. 1 O.s.p.) je ustanovené moderačné
právo súdu zmierniť dôsledky uplatnenia právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva
súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu

trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie
náhrady celkom alebo sčasti. Predmetné ustanovenie umožňuje tak presadiť aplikáciu ustanovenia §
1 O.s.p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ
možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje.“

S ohľadom na vyššie uvedené žalovaná vyjadrila názor, že je potrebné na prejednávanú vec aplikovať
§ 257 C.s.p. a nepriznať ani jednej zo strán konania nárok na náhradu trov konania, s ohľadom na
odvodovú povinnosť, a teda mala za to, že rozhodnutie konajúceho súdu v napadnutej časti vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, pričom pri posudzovaní vzniku predmetnej odvodovej povinnostidospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mala za to, že rozhodnúť
o náhrade trov konania tak, že konajúci súd zaviazal žalovanú v celom rozsahu uhradiť trovy žalobkyni,
je nespravodlivé. Žalovaná a priori nebola proti zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva,

avšak s ohľadom na značne vysokú odvodovú povinnosť mala záujem zotrvať v tomto podielovom
spoluvlastníctve. Po predbežnom názore konajúceho súdu, kedy konajúci súd uviedol, že táto odvodová
povinnosť nie je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa, sa žalovaná pokúšala so žalobkyňou dohodnúť
na spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva a vec mohla skončiť súdnym zmierom, kedy by
bol žalobkyni vrátený súdny poplatok v minimálnej výške 50 %, čo však žalobkyňa bezdôvodne odmietla.

Vzhľadom na uvedené mala žalovaná za to, že pokiaľ by aj odvolací súd nerozhodol o náhrade trov
konania tak, že ani jednej zo strán konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania, je potrebné a
spravodlivé, tak aby nedochádzalo k šikanóznemu výkonu práva, aby odvolací súd rozhodol o náhrade
trov konania tak, že žalovaná je povinná znášať voči žalobkyni náhradu trov konania maximálne v
rozsahu 50 %. S ohľadom na tieto skutočnosti navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti
výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že ani jednej zo strán konania neprizná nárok na náhradu trov

konania alebo alternatívne tak, že zaviaže žalovanú uhradiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu
50 % a priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. K odvolaniu žalovanej sa žalovaná nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné.

8. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

9. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

10. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada

úspechu vo veci. Odvolací súd prihliadajúc na okolnosti prejednávaného prípadu dospel k záveru, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval zásadu úspechu v spore.
Uvedená zásada (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatňuje v sporových konaniach tak,
že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli. Procesný úspech v spore sa pritom určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore

a plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo
veci samej.

11. Odvolací súd vzhľadom na odvolaciu argumentáciu skúmal, či žalovanou uvádzané skutočnosti
nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia

§ 257 C.s.p. spočívajúcu v nepriznaní trov konania žalobkyni. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,
že aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené všetky
predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných okolností
prípadu. Odvolací súd poukazuje na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti

zákon bližšie nešpecifikuje. Možno ich však zhrnúť ako neprimeranú tvrdosť, majetkové, sociálne,
osobné a ďalšie pomery strán sporu, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, postoj strán pred
začatím a v priebehu konania, ich podiel na vzniku a priebehu sporu, povahu (charakter) a okolnosti
sporu,zložitosťdoposiaľneriešenejprávnejproblematikyaleboprípadovvýkladumedzinárodnejzmluvy.
Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy

zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu, pričom
výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov/
strán konania (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II ÚS 563/2011, sp. zn. IV. ÚS 226/2011). Nepriznanie
náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z
rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči stranám

sporu, aby neodporovalo dobrým mravom a zmyslom tohto stanovenia je odstraňovať nadmernú tvrdosť
zákona, ak by rozhodnutie o trovách konania v obvyklom režime ust. § 255 C.s.p. (alebo § 256 ods.
1 C.s.p.) bolo výnimočne neprimerané či nespravodlivé. Napriek doslovnému zneniu ust. § 257 C.s.p.
nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti.12. Žalovaná považovala za dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania
skutočnosť, že zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva vznikli stranám sporu náklady v podobe

odvodu stanoveného v § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z., že nezapríčinila vedenie
tohto konania ani vznik týchto nákladov, pričom dotknutý pozemok nebol ani jednou zo strán užívaný.
Táto skutočnosť bola zároveň dôvodom jej argumentácie v konaní pre zotrvanie v podielovom
spoluvlastníctve. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal s argumentáciou
žalovanej proti zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva so záverom, že povinnosť zaplatiť odvod

za rozdelenie pozemku nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2
Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal aj postojom žalovaných 1/ až 3/ (teraz
iba žalovanej) v priebehu konania, z ktorého vyplynulo, že žalovaní 1/ až 3/ navrhli v rámci mimosúdneho
vysporiadania spôsob vyporiadania spoluvlastníctva prikázaním dotknutého pozemku do výlučného
vlastníctva žalobkyne za odplatu stanovenú znaleckým posudkom, ktorý návrh však následne zmenili a
navrhli rozdelenie pozemku, t. j. spôsob, ktorý od počiatku navrhovala žalobkyňa.

13. Odvolací súd v rámci posudzovania dôvodov pre aplikáciu § 257 C.s.p. dospel k záveru, že
existencia povinnosti úhrady odvodu za rozdelenie pozemku nie je dôvodom hodným osobitného
zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania. Ak skutočnosť, že rozdelením pozemku vzniká povinnosť
zaplatiť zákonom stanovený odvod nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nezrušenie a

nevyporiadanie spoluvlastníctva (tak ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie), nemôže byť rovnaká
skutočnosťdôvodomprenepriznanienárokunanáhradutrovkonaniaúspešnejžalobkyni,ktorázrušenie
a vyporiadanie spoluvlastníctva iniciovala dôvodne podanou žalobou. So súčasným zohľadnením
správania žalovanej v priebehu konania, ktorá mimosúdne odmietla iný spôsob vyporiadania ako
rozdelením pozemku (čím by sa mohla vyhnúť zaplateniu odvodu), nemožno vyvodiť ani žiadne iné

dôvody, pre ktoré by bolo možné aplikovať § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania.

14. S poukazom na uvedené odvolací súd ustálil, že odvolacia argumentácia žalovanej nebola spôsobilá
zmeniť správnosť záveru súdu prvej inštancie a odchýliť sa tak od zásady úspechu v spore, nakoľko v
prejednávanej veci nebol daný dôvod na postup podľa ustanovenia § 257 C.s.p.

15. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výroku o
trovách konania) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262

ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnej žalobkyni proti neúspešnej
žalovanej s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 C.s.p. v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Protirozhodnutiuodvolacieho súdujeprípustnédovolanie,aktozákon pripúšťa(§419C.s.p.)vlehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa totorozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa
dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).