Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoCsp/42/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817200794
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8817200794.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej, v právnej veci žalobcu Štátny fond rozvoja
bývania, Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava, IČO: 31 749 542, zastúpený GARAJ & Partners s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: 1./ X. P., nar.
XX.XX.XXXX a X./ F. P., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom W. C. XXX, XXX XX W. C., zastúpení: JUDr.
Maroš Džuka, advokát, so sídlom Kalinčiakova 871/6, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 42 029 759, o
zaplatenie 8.572,95 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č. k. 4CsP/38/2017 - 337 zo dňa 09.10.2020, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovaným vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 8.572,95 eur s prísl. zamietol.
Žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ
ide o tvrdenia žalobcu spochybňujúce spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi
stranami sporu dňa 26.06.2003 s týmto sa nedá stotožniť. Uviedol, že žalobca v čase uzatvorenia

právneho úkonu mal postavenie právnickej osoby, mohol samostatne a vo vlastnom mene vykonávať
činnosti, ktoré mu zveril zákon č. 124/1996 Zb.. Jednou z týchto činností bolo aj uzatváranie zmlúv o
poskytovaní podpory vo forme úveru. Takto uzatvorená zmluva je zmluvou odplatnou a dlžníkom okrem
povinnosti vrátiť peňažné prostriedky vzniká aj povinnosť vrátiť veriteľovi úroky. Uviedol, že splátky
úrokov z úveru poskytnutých z fondu vytvárali časť zdrojov žalobcu a teda poskytnutie podpory vo forme
úveru žalobcom napĺňa definíciu obsiahnutú v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobca
odstúpil od takto uzatvorenej zmluvy, súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie §

48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie v spojení s § 54 OZ aplikoval aj v prejednávanej
veci. Zdôraznil, že podľa ustanovení Občianskeho zákonníka je následkom odstúpenia od zmluvy len
vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom prípade teda
povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky v rozsahu 16.596,96 eur žalobcovi. Veriteľ
sa v takomto prípade slobodne rozhodol zmluvu zrušiť s účinkami od jej začiatku. Preto má nárok len
na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu istiny úroku bez nároku na zmluvný úrok, či prípadné
poplatky. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaní spolu uhradili žalobcovi sumu 17.074,45 eur. Rozsah

takto vykonaných platieb zo strany žalovaných preukazuje, že žalovaní žalobcovi uhradili celú sumu
úveru. Preto prvoinštančný súd žalobu o zaplatenie sumy 8.572,95 eur s prísl. ako nedôvodnú zamietol
a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 a násl. CSP.2. Proti rozsudku podal včas odvolanie v celom rozsahu žalobca. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Uviedol, že napadnutý rozsudok je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/124/2017 z ktorého vyplýva, že
aj rozhodnutia nepublikované v zbierke môžu vyjadrovať ustálenú rozhodovaciu prax. Žalobca legitímne
očakával, že spor bude rozhodnutý za obdobnej resp. rovnakej skutkovej a právnej situácie rovnakým
spôsobom, a to najmä v situácii, ak v podobnej veci existujú publikované rozhodnutia. Žalobca uviedol
uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/106/2018 o dňa 29.04.2019, sp. zn. 8Cdo/9/2019 zo dňa

19.04.2020 a sp. zn. 5Cdo/170/2018 zo dňa 28.05.2020. Vyplýva z nich, že žalobca nevykonáva
podnikateľskú činnosť ani obchodnú činnosť a nespĺňa ani pojmové znaky dodávateľa, nie je možné ani
ním uzatvárané zmluvy o poskytovaní podpory vo forme úveru považovať za spotrebiteľské. Žalobca
taktiež považoval rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené (zmätočné), v rozpore s ustálenou praxou
vyšších súdnych autorít. Odôvodnenie je nepreskúmateľné v dôsledku čoho mal za to, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil tak, že žalovaní

sú povinní zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8 013,74 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 2,60%
ročne od 14.06.2019 z istiny 8 013,74 eur do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od
14.06.2019 z istiny 8 013,74 eur do zaplatenia, nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške
334,94 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet, zároveň aby žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Alternatívne, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca si uplatnil trovy právneho
zastúpenia.

3. Žalovaní sa k podanému odvolaniu písomne vyjadrili. Uviedli, že odvolanie žalobcu nie je v žiadnom
zo žalobcov uvádzaných bodov dôvodné a opodstatnené a napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie

považujúvcelomrozsahuzazákonné,spravodlivéasprávne.Podľa§391ods.2CSPmalprvostupňový
súd povinnosť sa vysporiadať s vecou tak, ako ju právne posúdil odvolací súd, ktorý s tvrdeniami žalobcu
spochybňujúcimi spotrebiteľský charakter zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 26.06.2003
nestotožnil a posúdil tak zmluvný vzťah medzi sporovými stranami ako spotrebiteľský. Následne tak
odvolací súd správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na následky odstúpenia od zmluvy.

Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k neodôvodnenému odklonu od ustálenej praxe NS SR, keďže
tu šlo o zákonný príkaz rešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie, ktorý sa týkal konkrétne
prejednávanej veci. Navrhli odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako zákonné a
správne potvrdil a priznal žalovaným voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100%.

4. V replike žalobca uviedol, že trvá na argumentácii uvedenej v podanom odvolaní, že zo strany súdu
prvej inštancie ide o neodôvodnený odklon od ustálenej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

5. O takto podanom odvolaní zo strany žalobcu rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací

rozsudkom z 19.01.2022 č.k. 2CoCsp/10/2021 - 404 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a
priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

6. Odvolací súd poukazoval na to, že zmluva ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania spĺňa
definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, na základe čoho

možno konštatovať, že vzťah medzi sporovými stranami je vzťahom spotrebiteľským, čo správne
uviedol aj súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na obsah uznesenia NS
SR sp. zn. 4Cdo/106/2018. Nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že zmluvný vzťah
medzi účastníkmi nie je vzťahom spotrebiteľským. Smernica Rady 93/13 ES predpokladá vecnú
pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy. Spotrebiteľská ochrana nekončí pri perfektných

spotrebiteľských zmluvách, ale je opodstatnená aj pri právach z porušenia práva, dôležité je či na
strane dodávateľa ide o jeho právo vzťahujúce sa k jeho obchodom, podnikaniu či profesii. Odvolací
súd tak zastával názor, že aj v prípade štátneho fondu rozvoja a bývania ide dodávateľa služby a
preto niet dôvod vylučovať žalovaných zo spotrebiteľsko-právnej ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami a pred nekalými obchodnými praktikami. Vzhľadom na uvedené, tak aj odvolací súd

posudzoval odstúpenie žalobcu od uzatvorenej zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s tým,
že odstúpením od zmluvy došlo k zrušeniu zmluvy ex tunc a sporové strany sú si povinné vrátiť všetko,
čo si navzájom poskytli. Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie za tejto situácie správne rozhodol,keď žalobu o zaplatenie istiny 8.572,95 eur s prísl. zamietol a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a o takto podanom dovolaní
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27.09.2023 č.k. 1Cdo/166/2022 - 537 a
rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19.01.2022 č.k. 2CoCsp/10/2021 - 404 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

8. Dovolací súd uviedol, že rozhodujúce pre rozhodnutie o dovolaní bolo vyriešenie otázky, či žalobca
uzavretím zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru s fyzickou osobou ako dlžníkom uzatvára
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 OZ, resp. inej právnej normy a teda, či sa na uvedený právny
vzťah majú aplikovať platné a účinné právne predpisy SR, resp. únijné predpisy upravujúce ochranu
spotrebiteľa. Uviedol, že touto otázkou sa už dovolací súd zaoberal vo viacerých rozhodnutiach a to aj
v rozhodnutí 2Cdo/252/2021, ktoré bolo vydané po rozhodnutí odvolacieho súdu. Tieto rozhodnutia je

potrebné považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Zdôraznil, že v čase
konaniaarozhodovaniaodvolaciehosúdužalobcomnastolenáprávnaotázka,nariešeníktorejnásledne
odvolací súd založil svoje rozhodnutie, už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená.
Poukázal na závery vyjadrené v uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 keď dovolací súd v označenej
právnej veci dospel k záveru ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu

v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa
§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti
bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ. Dovolací súd v tomto
prebiehajúcom konaní sa tak stotožnil so závermi vyjadrenými v uznesení sp. zn. 4Cdo/106/2018 a
nevidel žiaden dôvod na zmenu právneho názoru vyjadreného v označenom rozhodnutí alebo na

odklon od právneho názoru v ňom vyjadreného a teda ani dôvod na postúpenie veci veľkému senátu
najvyššieho súdu. Zdôraznil, že v posudzovanom prípade právne posúdenie veci odvolacím súdom
záverom uvedených v uzneseniach NS SR sp. zn. 8Cdo/9/2019, 5Cdo/170/2018, 8Cdo/164/2020
a 2Cdo/252/2021 nezodpovedá. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľa, že rozsudok
odvolacieho súdu sa riešením tejto právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, dospel dovolací súd k záveru že dovolanie žalobcu je prípustné a aj dôvodné, lebo žalobca
opodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení, keďže
odvolací súd svoje právne posúdenie oprel o skutočnosť, že žalobca mal postavenie dodávateľa a
uzavretá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou.

9. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že dovolateľ v dovolacej otázke vymedzil dva právne problémy a to,
či predmetná zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru má spotrebiteľský charakter a v prípade,
že nejde o spotrebiteľskú zmluvu, či sa má posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka
upravujúcich zmluvu o úvere ako absolútny obchod. V tejto súvislosti dovolací súd uviedol, že so
zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobcu treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že otázkou

relevantnou môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení
založil svoje rozhodnutie. V súdenom prípade odvolací súd svoje rozhodnutie postavil na závere,
že záväzkový vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, vzhľadom na charakter jeho
subjektov a predmet záväzku. Na základe toho aplikoval na tento záväzkový vzťah ustanovenia § 52
a násl. Občianskeho zákonníka a nezaoberal sa posúdením možnej aplikácie ustanovení Obchodného

zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere, jeho rozhodnutie tak nebolo založené na posúdení tejto právnej
otázky. Dovolanie žalobcu tak v tejto časti nemožno považovať za prípustné. Uvedené však nemení nič
na tom, že žalobca v dovolaní, ktoré je prípustné, opodstatnene uplatnil dovolací dôvod podľa § 432
ods. 1 CSP argumentujúc, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v
otázke spotrebiteľského charakteru zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru žalobcom žalovaným

v 1/ a 2/ rade. Preto dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s tým, že v novom rozhodnutí sa rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

10. Odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle zásad vyjadrených v §
379 a násl. Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 385 CSP ) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu opodstatnené nie je.11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach,
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie,
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvod v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní ( Ústavný súd SR II. ÚS 78/05 ).

13. Odvolací súd sa najprv zaoberal otázkou postavenia žalobcu, keďže od zodpovedania tejto právnej

otázky záviselo aj posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1/ a 2/ rade. Vzhľadom na
závery vyjadrené už spomínanom uznesení NS SR sp. zn. 1Cdo/166/2022 je potrebné konštatovať,
že žalobca - ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej
politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky

nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca je
právnickou osobou, pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996 Zb. o štátnom fonde, rozvoja a bývania
účinným od 01.05.1996. Tento zákon upravil podmienky pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie
a zveľaďovanie bytového fondu a vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredení
zdrojov pre tento účel v ŠFRB, ktorý bol ním zriadený. Podpora sa poskytuje za zvýhodnených

podmienok upravených v zákone. ŠFRB je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond, čo znamená, že
prostriedky ktorými disponuje sú používané najmä na poskytovanie podpory vo forme úverov za
zvýhodnených podmienok oproti podmienkam trhovým. Ponímanie osoby dodávateľa v čl. 2 písm. c)
smernice Rady 93/13/ES sa vzťahuje len na zmluvy, ktoré podliehajú tejto smernici. Podľa čl. 1 bod
2 tejto Smernice, zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia

a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo
zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. Do rozsahu
tejto smernice nespadajú zmluvné podmienky, ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia
konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytnutí podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu“,
ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky,

fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených a zákonom regulovaných podmienok uzavrieť. Na takto
zákonom regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej
vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. Na základe uvedených špecifík ŠFRB
nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť tak, ako to má na mysli náš právny poriadok. Keďže
ochranu spotrebiteľa je potrebné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry EÚ, teda v zmysle

cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť, či ŠFRB je možné chápať ako dodávateľa v zmysle
chápania tohto pojmu cez optiku komunitárneho práva. Ani v tomto prípade nemožno dospieť k záveru,
že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je potrebné
zdôrazniť, že tento záver bol prijatý vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn.
4Cdo/106/2018, 8Cdo/9/2019, 5Cdo/170/2018, 8Cdo/164/2020, 2Cdo/252/2021 a teda uvedená otázka

bola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu vyriešená a ide tak o ustálenú rozhodovaciu prax.

14. Žalobca ďalej namieta, že na právny vzťah z uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory vo forme
úveru ( č.l. 10 - 12 zo dňa 26.06.2003 ) je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o
úverovej zmluve vzhľadom na jej charakter a postavenie účastníkov ( č.l. 432 a násl. ).

15. Uvedenou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd SR a to vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/164/2020
zo dňa 26.08.2020 skutkovo a právnej obdobnej veci, kde ako žalobca taktiež vystupoval Štátny fond
rozvoja a bývania, ktorý si voči žalovaným uplatňoval nároky z uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory
vo forme úveru, od ktorej odstúpil v dôsledku nedodržania platobnej disciplíny žalovanými a v ktorom

uviedol následovné: „Dovolací súd však záverom dodáva, že i napriek skutočnosti, že Zmluva uzavretá
medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, je i dovolací súd názoru, že nároky z nej je potrebné
posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, vrátane nárokov po odstúpení od zmluvy. Ako
už bolo uvedené, dovolací súd poukazuje na to, že žalobca pri poskytovaní podpory vo forme úverovnevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť a teda ho nemožno považovať za podnikateľa v
zmysle§2ods.2Obchodnéhozákonníka.Jehočinnosťpretopodnikanímnieje(§2ods.1Obchodného
zákonníka). Obchodný zákonník predovšetkým upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové

vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním ( § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle
ktorých zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv.
absolútnym obchodom, čo znamená že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov
spravuje Obchodným zákonníkom, avšak tieto ( vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a

podmienok pre poskytovanie podpory ) nemožno bez ďalšieho aplikovať i v posudzovanej veci. Ako
už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory vo forme úveru boli komplexne upravené v
zákoneč.124/1996Zb.avpodrobnostiachšpecifikovanévsamotnejZmluve,rovnakouzatvorenejpodľa
tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 a násl. Obchodného
zákonníka.AkstranymalizáujemriadiťsapriposkytovaníúveruustanoveniamiObchodnéhozákonníka,
mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom ( §

262 Obchodného zákonníka). Zmluvné strany si však v uzavretej zmluve naopak dohodli, že ich práva
a povinnosti sa budú riadiť predovšetkým zákona č. 124/1996 Zb. a ostatnými právnymi predpismi
upravujúcimi vzťahy k ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom ( viď čl. XII, bod 12.3 Zmluvy). Strany si tak
pre úpravu ich záväzkové vzťahu aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka nedohodli. I z ďalších

zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu svojich vzťahov dohodli aplikáciu ustanovení
Občianskeho zákonníka ( napr. čl. VII, bod 7.1, 7.2, čl. X a pod.).“

16. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd SR aj vo svojom ďalšom rozhodnutí a to v rozsudku
sp. zn. 8Cdo/64/2019 zo dňa 23.09.2020 v skutkovo a právne obdobnej veci kde rovnako ako žalobca

vystupoval ŠFRB, ktorý si voči žalovaným uplatňoval nároky z uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí podpory
vo forme úveru, od ktorej odstúpil v dôsledku opakovaného porušovania povinností. „Dovolací súd má za
to,ženaaplikovanieobchodno-právnehorežimubolopotrebné,abymedzistranamiexistovalzáväzkový
vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka. V danej veci takýto vzťah
nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne

osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 607/2003 Zb. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka
si potom nedohodli zmluvné strany ani v samotnej zmluve ( § 262 Obchodného zákonníka). Ak sa
potom práva žalobcu na vrátenie úveru titulom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nespravovali
Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli
ustanovenia Občianskeho zákonníka a to vrátane zániku práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenej

námietky premlčania. Pri rešpektovaní princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak osobitný predpis
(v danom prípade zákon č. 607/2003 Zb.) nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, bolo
potrebné použiť základný predpis občianskeho práva a to Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak
by medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného
zákonníka. V takom prípade by sa premlčanie nároku mohlo spravovať Obchodným zákonníkom i

napriek tomu, žeby sa predpoklady samotného nároku spravovali Občianskym zákonníkom ( IV. ÚS
214/04 ). „

17. Prijaté závery dovolacieho súdu v citovaných rozhodnutiach možno považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax, ktorej súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí pokiaľ
niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom
rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali
( uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/10/2021 zo dňa 25.02.2021 ).

18. Pokiaľ ide o prejednávanú vec je zrejmé, že žalobca žalovaným poskytol podporu ( vo forme
poskytnutia úveru ) na základe a za podmienok upravených v osobitnom predpise, ktorým bol zákon č.
124/1996 Zb. o Štátnom fonde, rozvoja a bývania. Tento predpis vo svojich ustanoveniach komplexne
upravoval všetky podmienky, za ktorých bol fond oprávnený poskytovať okrem iného úvery, vrátane
vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory ( údaje o zmluvných

stranách, účel, výška a druh poskytovanej podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán boli
základnými náležitosťami každého zmluvného vzťahu ). V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za
oneskorené splácanie ( nedodržanie splátkového kalendára ),za neoprávnené použitie poskytnutej
podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp. za iné porušenie zmluvných podmienok. Podporaposkytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných
dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ
čerpať iba v súlade s podmienka už spomínaného zákona č. 124/1996 Zb. a zmluvne dohodnutými

podmienkami. Je potom zrejmé, že Fond pri poskytovaní podpory vo forme úveru neuzatváral
zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V prejednávanej veci tak nešlo o typický úver
v zmysle ustanovení § 497 a násl. Obchodného zákonníka, ale o úver poskytovaný na základe
osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 124/1996 Zb. a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie
špecifikovaných v samotnej zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora z Fondu

sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré boli
pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky na
kapitálovom trhu ( teda za iných než komerčných podmienok ).

19. Zmluvné strany si v uzatvorenej zmluve zo dňa 26.06.2003 dohodli, že ich práva a povinnosti sa budú
riadiť predovšetkým zákonom č. 124/1996 Zb. a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy k

ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi,
najmä Občianskym zákonníkom ( čl. XII., bod 12.3, č.l. X. a násl. a č.l. 432 a násl. ). Strany si tak pre
úpravu ich záväzkového vzťahu aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka nedohodli a z ďalších
zmluvných dojednaní vyplynulo, že strany si pre úpravu svojich vzťahov dohodli aplikáciu ustanovení
Občianskeho zákonníka ( napr. čl. VII., bod 7.1, bod 7.2, čl. X a pod. ).

20. Nebolo sporné, že z dôvodov porušení platobnej disciplíny žalobca dňa 25.01.2016 od zmluvy o
úvere odstúpil a zároveň žiadal o okamžité vrátenie celého zostatku úveru. Účinnosť odstúpenia od
zmluvy nastala dňa 29.01.2016.

21. Podľa Občianskeho zákonníka v prípade odstúpenia od zmluvy sa zmluva zrušuje s účinkami od
začiatku ( ex tunc, § 48 ods. 2 ) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia
od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva ( bezdôvodné obohatenie, náhrada škody ).
Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia ( § 457 OZ ).

22. Odstúpením od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka dochádza k jej zrušenia od začiatku, pričom
zánikom hlavného zániku vyplývajúceho zo zmluvy došlo aj k zániku vedľajších záväzkov, ktoré pre
svoju akcesorickú povahu sú závislé od existencie hlavného záväzku. Ako správne akcentoval súd prvej
inštancie, medzi sporovými stranami nastal režim bezdôvodného obohatenia, teda sporové strany sú si
povinné vrátiť všetko to, čo si navzájom plnili. Za situácie, keď žalobca ako veriteľ využil možnosť od

uzatvorenej zmluvy odstúpiť, má nárok len na vrátenie istiny poskytnutého úveru, ktorá predstavovala
sumu 16.596,96 eur. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaní v dôsledku takto uzatvorenej
zmluvy plnili v prospech žalobcu sumu 17.074,45 eur. Preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď
s ohľadom na uvedené závery žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 8.572,95 eur s prísl. ako nedôvodnú
zamietol.

23. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj správny súvisiaci výrok o
trováchkonaniaapretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilakovecnesprávnypostupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

24. O trovách odvolacieho konania a konania dovolacieho v závislosti od celkového výsledku konania
o veci samej rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
S ohľadom na uvedené, žalovaní majú vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a
dovolacieho konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).