Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/126/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224200408
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1224200408.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov JUDr.

Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci osoby oprávnenej na výživné: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Ľubomír Hnát, advokát
so sídlom Gouthova 20, Bratislava, a osoby povinnej platiť výživné: E. B., narodený XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. XXXX/XX, D., zastúpený splnomocnencom: Mgr. Ing. Marius Hričovský, advokát so
sídlom Gorkého 200/15, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, v konaní o určenie výživného na
plnoleté dieťa, o odvolaní osoby povinnej platiť výživné proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II, č.
k. 9Pc/8/2024-296, zo dňa 03.04.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal osobu povinnú platiť
výživné (ďalej ako „povinný“) prispievať na výživu osobe oprávnenej na výživné (ďalej ako „oprávnený“)
mesačne sumou 500 eur, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám oprávneného, počnúc dňom
XX.XX.XXXX, výrokom II. rozhodol, že nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od XX.XX.XXXX
do 04.04.2025 v sume 9 240 eur má povinný povinnosť zaplatiť k rukám oprávneného do 12 mesiacov

od doručenia rozsudku, výrokom III. vo zvyšku návrh zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 62
ods. 1, 2, 4 a 5, § 65 ods. 3, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a § 52 zákona č. 161/2015 Z. z.
Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

2. Vecne dôvodil, že vyživovacia povinnosť rodičov k plnoletému oprávnenému naďalej trvá, nakoľko

tentoplynulepokračujevdennomštúdiunavysokejškoleaniejeschopnýsasámživiť.Priustálenívýšky
výživného vychádzal z odôvodnených potrieb oprávneného, ktoré ustálil na sumu cca 890 eur mesačne
(po odpočítaní prídavku na dieťa v sume 60 eur predstavujú reálne náklady cca 830 eur), pričom okrem
bežných výdavkov na stravu a bývanie zohľadnil aj náklady spojené so štúdiom a záľubami. Poukázal
aj na skutočnosť, že povinný sa zmluvne zaviazal platiť zhodné výživné 500 eur aj druhému synovi,
čo vyhodnotil ako primerané referenčné kritérium. Pri posudzovaní možností a schopností povinného
zohľadnil jeho nadštandardný príjem vo výške cca 4 517 eur mesačne. Konštatoval, že hoci by podľa

metodiky výpočtu výživného (20 % z príjmu) pripadala na oprávneného suma až 903 eur, vzhľadom
na ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca určil výživné v sume 500 eur ako primerané. Odmietol zohľadniť
výdavky povinného na poistenia nehnuteľnosti, domácnosti, vozidla a splátky úveru na vozidlo (760
eur), s odôvodnením, že tieto výdavky deklarujú životnú úroveň otca, ale nemajú prednosť pred jehozákonnou vyživovacou povinnosťou. Rozhodnutie oprel aj o výrazný nepomer v životnej úrovni rodičov,
keďže príjem matky oprávneného (cca 1 700 eur) je násobne nižší než príjem povinného, a preto je to
práve povinný, ktorý sa musí vo väčšom rozsahu podieľať na výžive oprávneného. O zročnom výživnom

(nedoplatku) v sume 9 240 eur rozhodol na základe rozdielu medzi určenou sumou (12 000 eur za 24
mesiacov) a sumou skutočne uhradenou povinným (2 760 eur), pričom lehotu na plnenie 12 mesiacov
považoval za primeranú majetkovým pomerom povinného. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.

3. Povinný podal v zákonom určenej lehote odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a
§ 62 CMP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že povinný je povinný prispievať
na výživu oprávnenému mesačne sumou 200 eur, a to vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám
oprávneného, počnúc dňom XX.XX.XXXX, s tým, že nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie
od XX.XX.XXXX do 04.04.2025 v sume 3 121 eur je povinný zaplatiť k rukám osoby oprávnenej na

výživné do 12 mesiacov od doručenia rozsudku, alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
pri aplikácii § 62 ods. 1 a 2 Zákona o rodine síce konštatoval vyživovaciu povinnosť oboch rodičov
k dvom plnoletým deťom (oprávnenému a jeho bratovi G.), avšak nezohľadnil, akým spôsobom a v
akej výške si túto povinnosť rodičia reálne plnia. Zdôraznil, že matka na syna G. neprispieva žiadnou

sumou a výživné naňho znáša výlučne on. Svoje mesačné náklady na G. vyčíslil na sumu 660 eur
(vrátane internátu a priemerných jednorazových výdavkov), čo po odpočítaní slovenských a rakúskych
rodinných prídavkov predstavuje jeho čisté plnenie vo výške 539 eur, teda 100 % finančného zaťaženia.
Vo vzťahu k oprávnenému A. uviedol, že ním platené výživné 500 eur spolu s rodinnými prídavkami z
Rakúska (cca 211 eur) a Slovenska (60 eur) predstavuje sumu 771,30 eur na pokrytie potrieb, pričom

osobná starostlivosť o zdravé plnoleté dieťa nemá vplyv na určenie výšky výživného. Namietal, že v
súčasnosti znáša 100 % nákladov na obe deti, zatiaľ čo matka sa na ich výžive finančne nepodieľa.
Ďalej napadol záver súdu o výške odôvodnených potrieb oprávneného v sume 883 eur, ktorú považuje
za nepreukázanú, nakoľko oprávnený ani matka nepredložili relevantné dôkazy. Poukázal na to, že
sama matka v liste zo dňa 15.01.2025 označila predložené tabuľky nákladov za „nafukovacie excelovské

cvičenia“, ktoré nezodpovedajú realite. Argumentoval, že reálne náklady oprávneného, kým žil v jeho
domácnosti, sa pohybovali okolo 400 eur, a ich skokový nárast po odsťahovaní sa k matke považuje
za účelový. Namietal nesprávne ustálenie výšky výživného zahrnutím jednorazových výdavkov do
priemerných mesačných nákladov. Výdavky ako autoškola, školské výlety (CERN, Poľsko) či stužková
sú neopakovateľné položky, ktoré by nemali navyšovať pravidelné mesačné výživné, ale rodičia by sa na

ich úhrade mali podieľať rovným dielom. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že suma odôvodnených
potrieb 883 eur nebola v konaní preukázaná, nakoľko súd vychádzal z neaktuálnych a nedoložených
tvrdení matky z času podania návrhu. Povinný taktiež vytkol súdu nesprávne posúdenie životnej úrovne
rodičov v zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine, keď ju zredukoval len na matematické porovnanie príjmov
(cca 1 700 eur u matky a 4 517 eur u otca). Argumentoval, že životná úroveň nie je určená len výškou

príjmu, ale aj pracovným zaťažením (nočná práca a služby otca oproti štandardnému pracovnému času
matky) a kvalitou života. V neposlednom rade namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s ustálenou
judikatúrou (R 1Cdo/165/2017) a § 75 ods. 1 Zákona o rodine nezohľadnil potencialitu príjmu matky.
Uviedol, že matka, ktorá ovláda nemecký jazyk a má skúsenosti s prácou v zahraničí, by na rakúskom
trhu práce mohla reálne dosahovať príjem v rozmedzí 2 200 eur až 5 000 eur. Jej potenciálna schopnosť

plniť vyživovaciu povinnosť je preto porovnateľná so schopnosťami povinného, avšak matka nevyvíja
snahu o zlepšenie svojich majetkových pomerov. Poukázal na výraznú disproporciu v plnení vyživovacej
povinnosti, ktorá je na základe napadnutého rozhodnutia nastavená v pomere 10:0 v jeho neprospech.
Argumentoval, že ak by súd zohľadnil potencialitu príjmov oboch rodičov, ich podiel na výžive by mal
byť vyrovnaný, teda približne 50:50. V súvislosti s aplikáciou metodiky Ministerstva spravodlivosti SR na

určovanie výživného namietal, že ak táto určuje povinnosť platiť 20 % z príjmu (čo u neho predstavuje
cca 903 eur), analogicky by mala byť určená aj vyživovacia povinnosť matky z jej potenciálneho príjmu
(cca 340 eur), avšak súd jej fakticky neurčil žiadnu finančnú povinnosť. Upozornil, že mechanická
aplikácia metodiky by viedla k sume presahujúcej reálne potreby dieťaťa, čo by pôsobilo demotivačne
a podporovalo by fenomén „mama hotel“. Osobitne namietal nezohľadnenie rodinných prídavkov z

Rakúska a Slovenska, ktoré spolu predstavujú sumu cca 271 eur mesačne a sú určené na krytie potrieb
dieťaťa. Uviedol, že hoci bolo vyplácanie rakúskych prídavkov dočasne pozastavené z dôvodu zmeny
bydliska oprávneného, tieto budú doplatené spätne. Očakávaný doplatok vo výške cca 4 200 eur by mal
súd zohľadniť a započítať oproti vyčíslenému zročnému výživnému (nedoplatku), čím by sa dlžná suma9 240 eur výrazne znížila. Zhrnul, že pri reálne preukázaných potrebách oprávneného v maximálnej
výške 637 eur a pri zohľadnení porovnateľnej životnej úrovne a potenciality príjmov oboch rodičov
(obaja vlastnia nehnuteľnosť, auto, chodia na dovolenky), považuje za primerané výživné sumu 200

eur mesačne. Navrhol, aby sa na úhrade jednorazových mimoriadnych výdavkov nad 50 eur podieľali
rodičia rovným dielom. Takéto usporiadanie by vo výsledku znamenalo, že otec by na výživu oboch
synov prispieval sumou cca 739 eur a matka sumou 200 eur.

4. Oprávnenýsavyjadrilkodvolaniupovinnéhoavplnomrozsahusastotožnilsnapadnutýmrozsudkom

súdu prvej inštancie. K skutkovým okolnostiam prípadu uviedol, že povinný prestal prispievať na chod
domácnosti už na jeseň 2019, pričom si ponechal všetky rodinné prídavky na tri deti (cca 500 eur), hoci
matka oprávneného v tom čase znášala náklady na stravu, dopravu a bežné potreby detí. Poukázal na
to, že návrh na určenie výživného podala jeho matka v rámci rozvodového konania preventívne, aby
predišla situácii, ktorú zažila staršia dcéra, ktorej povinný odmietol poskytovať výživné bez súdneho
rozhodnutia. Opísal nátlak zo strany povinného po dovŕšení plnoletosti synov, keď povinný podmienil

ich ďalšie zotrvanie v dome a poskytovanie stravy späťvzatím návrhu na výživné. Keďže oprávnený
odmietol podpísať späťvzatie bez konzultácie s matkou, bol nútený sa od povinného odsťahovať. Vo
vzťahu k námietkam týkajúcim sa brata G. oprávnený poprel tvrdenia, že matka si voči nemu neplní
vyživovaciu povinnosť. Uviedol, že hoci G. neposiela hotovosť, zabezpečuje mu dopravu do školy
v zahraničí, ošatenie, rekreáciu a G. u nej trávi podstatnú časť voľna v samostatnej izbe. Zároveň

upozornil, že suma 500 eur, ktorú povinný platí G. na základe ich vzájomnej dohody, je do sumy 271
eur krytá rodinnými prídavkami, ktoré poberá povinný. K výške svojich nákladov uviedol, že tieto boli
vyčíslené konzistentne a ich nárast objektívne odráža nástup na vysokú školu a infláciu, čo súd prvej
inštancie po vykonanom dokazovaní akceptoval. Odmietol účelové porovnávanie nákladov s bratom
G. zo strany povinného. Ohľadom rodinných prídavkov uviedol, že matka poberá slovenské prídavky

od januára 2024. K rakúskym prídavkom uviedol, že tieto sú viazané na zamestnanie povinného, ktorý
však dlhodobo odmietal poskytnúť potrebnú súčinnosť na ich vybavenie a žiadosť bola podaná až po
intervenciinasúde.Zastávanázor,ževzhľadomnaavizovanýodchodpovinnéhododôchodkuaneistotu
vyplácania, by tieto prídavky nemali byť pri určovaní výživného zohľadňované. K majetkovým pomerom
a zamestnaniu rodičov oprávnený uviedol, že povinný pred súdom účelovo skresľoval svoj príjem a

pracovný režim, keď tvrdil, že pracuje len v noci, hoci v skutočnosti pracoval v Rakúsku v týždňových
turnusoch s hradeným ubytovaním. Ohradil sa voči útokom povinného na adresu matky oprávneného
ohľadom jej príjmu a zamestnania, poukazujúc na to, že matka oprávneného popri plnom pracovnom
úväzku zabezpečovala dennú dopravu oprávneného do školy s nájazdom vyše 100 km. Vysvetlil, že
vyššie vzdelanie matky nie je zárukou okamžitého vysokého príjmu, najmä vzhľadom na jej vek (58

rokov) a fakt, že dlhodobo uprednostnila starostlivosť o domácnosť a tri deti pred kariérou, aby sa mohol
profesijne realizovať povinný. Tvrdenia povinného o možnosti matky zamestnať sa v Rakúsku odmietol
s poukazom na jej neaktuálnu znalosť jazyka, ktorý nepoužívala viac ako 30 rokov. Zároveň vyvrátil
tvrdenie povinného, že obaja rodičia vlastnia rodinný dom; uviedol, že matka nehnuteľnosť nevlastní a
bývavdomestarejmatky,zatiaľčopovinnývlastnírodinnýdomvD.asplácanákladnémotorovévozidlo.

Vo vzťahu k svojmu štúdiu uviedol, že študuje náročný odbor medicínska biológia na Prírodovedeckej
fakulte UK, o ktorý mal dlhodobý záujem. Zdôraznil, že vzhľadom na náročnosť štúdia a dochádzanie 35
km nemá počas semestra priestor na brigády. Voľný čas venoval rekonštrukcii bývania a pomoci starým
rodičom. Deklaroval, že počas letných prázdnin bude prioritne vyhľadávať odborné stáže a projekty
organizované školou, ktoré sú kľúčové pre jeho budúce uplatnenie vo vede. Záverom odmietol tabuľku

„Porovnanie potrieb“ predloženú povinným v odvolaní ako absolútne nevýpovednú, pričom upozornil na
nesprávne súčty a nezrovnalosti s údajmi v spise. Trvá na tom, že jeho oprávnené potreby boli počas
konania dokladované realisticky, konzistentne a súd sa s nimi v napadnutom rozsudku stotožnil.

5. Povinný v odvolacej replike zotrval na svojom pôvodnom odvolacom návrhu a uviedol, že vyjadrenie

oprávneného považuje z veľkej časti za nesúvisiace s predmetom odvolania, pričom má za cieľ konanie
emocionalizovať a negatívne ho profilovať namiesto predkladania relevantných dôkazov. K tvrdeniam
o financovaní domácnosti uviedol, že matka povinného dlhé roky nepracovala a jej potreby i potreby
rodiny boli plne hradené z jeho príjmov. Poukázal na rozpor v tvrdeniach matky, ktorá na jednej strane
uvádza, že hradila väčšinu nákladov, no zároveň tvrdí, že nemala žiadny príjem a bola odkázaná na účet

povinného. Zdôraznil, že zabezpečoval bývanie, vozidlá, chod domácnosti aj náklady na školu a stravu
detí, a to aj v čase, keď matka jednostranne rozhodla, že bude financovať len potraviny. Vo vzťahu k
dcére B. uviedol, že návrh na určenie výživného iniciovala matka, pričom dcéra ho po oboznámení sa s
faktmi stiahla. Argumentoval, že dcéru naďalej finančne podporuje na báze dobrovoľnosti, čo dokazuje,že na plnenie si povinností voči deťom nepotrebuje súdne rozhodnutie, na rozdiel od matky, ktorá dcére
finančne nepomáha. K otázke bývania a údajného deložovania povinný uviedol, že nehnuteľnosť je v
jeho výlučnom vlastníctve. Matku požiadal o opustenie domácnosti až po ôsmich mesiacoch od podania

návrhov na súd, nakoľko nevidel dôvod vyživovať a ubytovávať osobu, ktorá podľa jeho slov cielene
ničila rodinné vzťahy a rozoštvávala ho s deťmi. Poukázal na to, že sa mu podarilo urovnať vzťahy
a dohodnúť sa na financovaní s dcérou B. aj synom G.. Vzťah s oprávneným A. však považuje za
trvalo rozvrátený vplyvom matky, čo znemožnilo uzavretie podobnej mimosúdnej dohody. Ďalej poukázal
na účelovosť tvrdení matky ohľadom plnenia vyživovacej povinnosti k synovi G.. Uviedol, že matka

najprv poprela poskytovanie výživného, následne však deklarovala, že realizuje voľnočasové aktivity
nahrádzajúce výživné, hoci predtým o potreby syna G. nejavila záujem. Vo vzťahu k financovaniu potrieb
synov zdôraznil, že ak matka priznáva, že G. potreby sú čiastočne kryté z rodinných prídavkov (cca 271
eur), potom suma 500 eur určená súdom pre oprávneného A. spolu s rakúskymi prídavkami (spolu cca
711 eur) predstavuje takmer dvojnásobok jeho reálnych potrieb. V tejto súvislosti opätovne poukázal na
judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Cdo/88/2017), podľa ktorej súd musí pri určovaní výživného

zohľadňovať aj dávky zo zahraničia. Taktiež namietal nekonzistentnosť matky pri vyčísľovaní nákladov.
Upozornil, že matka obhajuje tabuľku nákladov pre oprávneného ako realistickú, no identické položky
v tabuľke pre G. okamžite rozporovala a žiadala ich zníženie. Toto správanie označil za prejav osobnej
pomsty voči povinnému, pričom skutočným cieľom nie je uspokojovanie potrieb oprávneného. K otázke
vybavovania rakúskych prídavkov uviedol, že bezodkladne zaslal matke potrebné tlačivá, na ktoré

ona nereagovala, a namiesto súčinnosti zvolila platenú agentúru, ktorej náklady následne zahrnula do
výživného. K osobnej súčinnosti pristúpila až pod tlakom súdneho konania, pričom povinný predpokladá,
že prídavky vrátane doplatku sú už v súčasnosti oprávnenému vyplácané. Spochybnil aj tvrdenia matky
o jej majetkových pomeroch. Uviedol, že matka fakticky vlastní a užíva rodinný dom v H. D., ktorý
formálne previedla na svoju 79-ročnú matku s cieľom vyhnúť sa vyporiadaniu v rámci bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Ako dôkaz označil plnú moc založenú v spise, ktorá matku oprávňuje na
všetky právne úkony týkajúce sa tejto nehnuteľnosti, ktorú aj rekonštruuje. V závere repliky opätovne
spochybnil výšku odôvodnených potrieb oprávneného. Poukázal na to, že kým žil oprávnený v jeho
domácnosti, postačovala mu suma cca 400 eur, pričom po presťahovaní k matke náklady bezdôvodne
vzrástli. Vyslovil domnienku, že navýšené výživné má slúžiť na financovanie rekonštrukcie nehnuteľnosti

matky. Zároveň pripomenul, že samotná matka pôvodne žiadala výživné 400 eur a kolízny opatrovník
navrhoval sumu 300 eur vzhľadom na prácu otca v Rakúsku. Povinný na podanom odvolaní v plnom
rozsahu trvá.

6. Oprávnený v odvolacej duplike konštatoval, že argumentácia povinného obsahuje množstvo

nepravdivých a nelogických tvrdení, ktoré majú za cieľ zavádzať súd, podobne ako jeho predchádzajúci
účelový výpočet priemerného zárobku. K otázke financovania domácnosti a zamestnania svojej matky
uviedol, že jeho matka sa zamestnala už v januári 2016, o čom sa povinný dozvedel vo februári
2016, nakoľko v tom čase pracoval v Saudskej Arábii. Poprel tvrdenie, že by povinný musel matku
oprávneného nútiť k podieľaniu sa na chode domácnosti; zdôraznil, že matka tak robila dobrovoľne a

dlhodobo, zabezpečovala nákup oblečenia, hračiek a vybavenia domácnosti, a to aj v čase, keď nebola
zamestnaná. Taktiež sa aktívne podieľala na rekonštrukcii domu, hoci tento je vo výlučnom vlastníctve
povinného.Uviedol,žekzmenefinancovanianedošlonazákladejednostrannéhorozhodnutiamatky,ale
naopak, bol to povinný, kto v novembri 2019 jednostranne zrušil účet, ku ktorému mala matka dispozičné
právo, čím ju prinútil financovať potreby pre seba a tri deti výlučne z jej vlastných zdrojov. Zároveň

poukázal na rozpor v tvrdeniach povinného, ktorý spochybňuje zdroje príjmov matky, no súčasne tvrdí,
že v rovnakom čase nadobudla nehnuteľnosť. Dôrazne odmietol obvinenia z emocionalizácie sporu a
negatívnej profilácie povinného zo strany matky. Uviedol, že je to práve povinný, kto neustále podsúva
tézu o osobnej pomste, hoci v konaní ide výlučne o právne nároky plnoletých detí. Opísal správanie
povinného ako autokratické, s preferenciou peňazí pred rodinnými vzťahmi. Pripomenul, že povinný

deložoval matku výmenou zámkov ešte počas trvania manželstva, čím ju aj deti vystavil stresujúcej
situácii, ktorú vo svojej správe potvrdil aj kolízny opatrovník. Vo vzťahu k sestre B. uviedol, že povinný
s ňou po jej odchode z domu odmietol komunikovať a finančne ju podporovať, pričom jej odkázal,
že peniaze si musí vysúdiť. Ozrejmil, že matka sestre v tom čase pomáhala nielen finančne, ale
aj pri hľadaní právnej pomoci. Povinný zmenil svoj postoj až po doručení návrhu na súd, následne

si dcéru naklonil a tá odvtedy s matkou nekomunikuje. Odmietol preto tvrdenia povinného, že na
starostlivosť o deti nepotrebuje súdne rozhodnutie, a jeho obvinenia z rozvracania vzťahov označil
za projekciu vlastného konania povinného. Opísal nátlak, ktorý naňho povinný vyvíjal počas tretieho
ročníka gymnázia, keď podmienil jeho zotrvanie v dome a poskytovanie stravy tým, že oprávnenýpodpíše späťvzatie návrhu na výživné. Zdôraznil, že jeho vynútený odchod z domu, ako aj následné
prerušenie komunikácie, boli dôsledkom postoja a povahy povinného, nie vplyvom matky. Oprávnený
poukázal aj na skutočnosť, že jeho brat G. uprednostnil štúdium v zahraničí, hoci bol prijatý na vysokú

školu v D., práve preto, aby sa vyhol spolužitiu s povinným. Skutočný vzťah povinného k synovi podľa
oprávneného dokazuje fakt, že sa s ním súdi viac ako dva roky a napriek čistému mesačnému príjmu
presahujúcemu 4 500 eur bol ochotný pristúpiť na výživné maximálne vo výške 100 eur. Odmietol
tvrdenia o snahe povinného o dohodu ako fabulácie, nakoľko povinný počas celého konania trval na
nereálnej sume výživného. K námietke povinného ohľadom nákladov na dopravu uviedol, že tvrdenie

o platení dochádzania matky do práce je zavádzajúce. Vysvetlil, že vyčíslené náklady predstavujú
50 % podiel na spoločnej ceste autom do školy v D.. Zároveň informoval súd o zmene pomerov
na strane matky, ktorej bolo k 30.06.2025 zrušené pracovné miesto, a vzhľadom na jej vek bude
pre ňu náročné nájsť si adekvátne zamestnanie. V súvislosti s vyčíslením nákladov na brata G.
upozornil na nekonzistentnosť tvrdení povinného. Poukázal na to, že povinný do tabuľky nákladov pre G.
mechanicky skopíroval položky z tabuľky oprávneného, vrátane výdavkov, ktoré G. reálne nemá (napr.

dioptrické okuliare), a uvádzal duplicitné položky (internát hradený v rámci sumy 500 eur). Zdôraznil,
že poukázaním na tieto nezrovnalosti nespochybňoval svoje vlastné odôvodnené potreby, ktoré boli
konzistentne preukazované, ale len účelovosť konania povinného. Ohradil sa voči tvrdeniu povinného,
že matka o G. nejaví záujem. Uviedol, že hoci matka G. neposiela hotovosť, plní si vyživovaciu povinnosť
naturálnou formou, kupuje mu oblečenie, hradí dovolenky, športové aktivity a zabezpečuje dopravu do

školy. G. zároveň trávi väčšinu prázdnin a skúškového obdobia u matky v novo zariadenej izbe. Útoky
povinnéhooznačilzaklamlivéazaprejavjehopomstychtivostiapokrivenejreality.Vyjadrilpresvedčenie,
že súd mal dostatok dôkazov na zodpovedné rozhodnutie, s ktorým sa ako oprávnený v plnom rozsahu
stotožňuje.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CSP), po zistení, že odvolanie proti
rozsudku bolo podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou, povinným (§ 359
CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP a § 62 ods. 1 CMP), preskúmal rozsudok súdu

prvej inštancie bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné
vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario ), keď miesto a čas verejného
vyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkeodvolaciehosúduminimálne
päť dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je

dôvodné.

8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, či správne a dostatočne úplne zistil skutočný stav veci a vec
správne právne posúdil, keď zaviazal povinného prispievať na výživu plnoletého oprávneného sumou

500 eur mesačne a zaplatiť nedoplatok na zročnom výživnom v sume 9 240 eur.

9. Podľa § 62 odsek 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

10. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

11. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.13. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie
pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne

vysvetlil dôvody, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu súdu
dávalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387
ods. 2 CSP). Pre potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné
uviesť nasledovné.

14. Ustanovenie § 62 ods. 2 rámcuje kritériá určovania vyživovacej povinnosti výškou nákladov
na oprávnené potreby osoby oprávnenej na výživné, možnosťami a schopnosťami osoby povinnej
z vyživovacej povinnosti a životnou úrovňou osoby povinnej z vyživovacej povinnosti na ktorej má
oprávnený z vyživovacej povinnosti právo sa podieľať. Vo vzťahu k možnostiam aplikácie metodiky
určovania výživného vypracovanej Ministerstvom spravodlivosti SR odvolací súd uvádza, že jej využitie
má svoje limity, nakoľko do kritérií určovania výživného často vstupujú faktory, ktoré nie je možné v celej

miere pokryť. Zhodou okolností však práve konkrétny prípad nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by sa
z pravidiel stanovených metodikou vymykali. Tak matka oprávneného ako aj povinný majú štandardný
príjem (v prípade matky z pracovného pomeru a z nájmu spolu vo výške cca. 1700 eur mesačne
a v prípade povinného vo výške cca. 4517 eur mesačne). Ak by výšku výživného nelimitovala suma
výdavkov na oprávnené potreby oprávneného, súd pri určovaní výživného rodičov voči oprávnenému

pri existencii dvoch vyživovacích povinností (G. a A.) mohol pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti
v prípade matky uvažovať o určení sumy 340 eur a v prípade otca o určení sumy 900 eur (v oboch
prípadoch to zodpovedá 20 % ich disponibilného príjmu). Tento disponibilný príjem zároveň definuje
životnú úroveň povinných osôb z vyživovacej povinnosti, na ktorej má oprávnený právo sa podieľať.
Súčet sumy 340 eur a 900 eur, teda suma 1240 eur tak zároveň predstavuje hodnotu výdavkov na

oprávnené potreby, ktoré by predstavovali maximálnu mieru, v akej sa oprávnený môže podieľať na
životnej úrovni svojich rodičov. Treba pritom uviesť, že povinný, s ktorým v domácnosti žije oprávneného
brat G. v konaní vyčísľoval sumu G. oprávnených výdavkov vo výške 1147,36 eur (pričom 660 eur sú
len náklady na štúdium), čo je suma blízka práve vyššie uvedenej hornej úrovni 1240 eur. Obaja sú
pritom vysokoškoláci, rozdiel je len v tom, že v prípade G. je štúdium spojené s nákladmi na bývanie

na internáte (zodpovedajúcimi sume 160 eur). Ostatné náklady oprávneného a jeho brata G. sú však
porovnateľné a vyplýva to aj z porovnania nákladov vyčíslených povinným vo vzťahu k G. (č. l. 95 v spise,
bod 20. odôvodnenia) a matkou vo vzťahu k oprávnenému, dokonca v prípade G. sa jedná o sumu
vyššiu približne o 260 eur a ak by aj nemal náklady vyššie o 160 eur ako úhradu internátu, stále by podľa
vyčíslenia založeného povinným jeho výdavky predstavovali sumu takmer 1000 eur mesačne. Za týchto

okolností neobstojí argumentácia povinného, že oprávnenému by malo na krytie jeho oprávnených
potrieb postačovať mesačne maximálne 637 eur.

15. Odvolací súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje s mierou, v akej súd prvej inštancie v bode 39.
odôvodnenia ustálil výšku výdavkov na krytie oprávnených potrieb oprávneného v sume 883 eur. Táto

výška(presnešpecifikovanávbode18.odôvodnenia)nijakonevybočujezoživotnejúrovnedosahovanej
rodičmi oprávneného ako osôb povinných z vyživovacej povinnosti, je porovnateľná (dokonca o niečo
nižšia), ako výška oprávnených výdavkov brata oprávneného (jeho dvojičky, rovnako vysokoškoláka),
ktoré v konaní vyčíslil samotný povinný. Ak sa výdavky v sume 883 ponížia o prídavky na dieťa
vo výške 60 eur, na ktoré má právo oprávnený na Slovensku, potom po zohľadnení sumy 340 eur

pripadajúcej ako vyživovacia povinnosť matky zostane práve hodnota zodpovedajúca takmer presne
sume 500 eur (presnejšie 490 eur), ako suma zodpovedajúca vyživovacej povinnosti otca. Povinný
mal za to, že by suma oprávnených výdavkov mala byť u oprávneného ponížená aj o sumu prídavkov,
na ktoré má oprávnený nárok z Rakúska z titulu práce povinného v Rakúsku. Táto argumentácia by
mala svoj priestor, ak by sa táto skutočnosť zároveň prejavila aj v určení výšky podielu matky na

vyživovacej povinnosti tak, aby spravodlivo zohľadňovala možnosti rodičov oprávneného, ako povinných
z vyživovacej povinnosti v ich vzájomnom pomere. Už pri určenom výživnom povinného v sume 500
eur platí, že táto suma predstavuje v skutočnosti len približne 11 % z disponibilného príjmu povinného,
pričom suma 340 eur predstavuje 20 % z disponibilného príjmu matky. Pri takomto pomere výživné
stanovené povinnému v sume 500 eur spravodlivo odráža tak výdavky na krytie oprávnených potrieb

oprávneného, vzájomný pomer možností rodičov a zohľadňuje aj právo oprávneného podieľať sa na
životnej úrovni rodičov ako osôb povinných z vyživovacej povinnosti. Navyše, ak by súd sumu približne
270 eur zodpovedajúcu súčtu nárokov na prídavky vyplácané na Slovensku a v Nemecku ilustratívne
odrátal z nákladov vyčíslených povinným na G., brata oprávneného, vyčíslených samotným povinným,dospel by k záveru, že výdavky G. nekryté prídavkami sa pohybujú v porovnateľnej výške ako náklady
oprávneného (1147 – 270 = 877 eur), čo zároveň ako komparatívne kritérium podporuje správnosť
súdomurčenejvýškyvyživovacejpovinnostipovinného,ktorýsanavyšesbratomoprávnenéhodohodol,

žemubudeprispievaťnavýživuprávesumou500eurmesačne.Skutočnosť,akosamatkaoprávneného
reálne podieľa na úhrade oprávnených potrieb povinného (a tiež oprávnených potrieb jeho brata) je
už vecou ich vzájomného vzťahu. Tak oprávnenému, ako aj jeho bratovi nič nebráni, aby v prípade,
že to budú považovať za potrebné, uplatnili zodpovedajúci návrh voči svojej matke v konaní na súde.
To akým spôsobom si reálne matka oprávneného voči svojim dvom synom plní vyživovaciu povinnosť

však nijako neznižuje rozsah vyživovacej povinnosti povinného, ktorý je otcom oprávneného. Rovnako je
irelevantnou námietka povinného, že matka oprávneného má možnosť taktiež nájsť si prácu v zahraničí
a dosahovať príjem na rakúskom trhu práce v rozmedzí 2 200 eur až 5 000 eur. Povinný bol aj počas
obdobia, kedy rodina žila v spoločnej domácnosti tým, kto pracoval v zahraničí. Matka oprávneného sa
v posledných rokoch buď starala o deti alebo pracovala na Slovensku. Zakladať potencionalitu príjmu
matky na možnosti zamestnať sa v Rakúsku tak nemá žiaden racionálny základ.

16. Povinný napádal výrok o zročnom výživnom len z dôvodov, že sa domáhal, aby jeho vyživovacia
povinnosť bola určená v nižšej výške (200 eur navrhovaných povinným oproti 500 eurám stanoveným
súdom prvej inštancie). Matematickú správnosť výpočtu zročného výživného, ani výšku sumy, ktorá
bola ako suma jeho úhrad započítaná do zročného výživného, nenamietal. Oprávnený sa voči rozsudku

neodvolal, sám navrhoval vo svojich vyjadreniach jeho potvrdenie. Za týchto okolností odvolací súd
sumu zročného výživného v celkovej výške 9240 eur zodpovedajúcu dvadsaťštyri násobku sumy 500
eur mesačne (za obdobie od XX.XX.XXXX do 04.03.2025), poníženému o sumu 2760 eur, ktorú v súčte
povinný v uvedenom období titulom výživného oprávnenému zaplatil (teda 12000 eur – 2760 eur =
9240 eur) považoval za správne určenú sumu zročného výživného. Neexistuje žiaden zákonný dôvod,

ktorý by odôvodňoval zníženie zročného výživného o sumu dávok sociálneho zabezpečenia, na ktoré
oprávnenému vzniká nárok. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom, že obdobie dvanástich mesiacov
od právoplatnosti rozsudku je dostatočne dlhým obdobím, v rámci ktorého povinný dokáže pri svojom
príjme zročné výživné uhradiť.

17. Vychádzajúc z uvedeného tak odvolací súd uzavrel, že v preskúmavanej veci odvolacie argumenty
povinného neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože závery súdu
prvej inštancie, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti, sú dostatočné a správne, a súd vec správne právne posúdil. Preto odvolací súd potvrdil
rozsudok ako celok za použitia ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny vrátane odvolaním

dotknutého závislého výroku o trovách konania.

18. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 52 a § 57 CMP v spojení s § 396 ods.1 CSP
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Účastníci konania si nárok na náhradu
trov konania neuplatnili, toto konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, pričom súd

nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly
mimosporového konania.

19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže
zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z.z.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).