Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/112/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202923
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6923202923.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna

a sudcov JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.
XXXXX XXXX, bytom C. D. XX, právne zastúpený Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom
Revúca, Železničná 257/19, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR,
Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 6 095,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/16/2023-240 zo dňa 15. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/16/2023-240 zo dňa 15. mája
2025 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj len „súd prvej inštancie“
alebo aj „okresný súd“) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9. augusta 2023 domáhal voči žalovanej
náhrady ujmy vo výške 6 095,18 eur s príslušenstvom, v dôsledku porušenia práva európskej únie.
Súd prvej inštancie uviedol, že v poradí prvým rozsudkom (č. k. 16C/18/2023-115 zo dňa 7. mája

2024) žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady
zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“)
bola do právneho poriadku správne transponovaná, ďalej pretože nedošlo k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, a napokon pretože u žalobcu neboli zistené negatívne
následky. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14Co/62/2024-194 zo dňa 25. februára 2025) súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 15. mája
2025, bez zopakovania či doplnenia dokazovania, vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Na základe

pokynu odvolacieho súdu súd prvej inštancie preskúmal, či na strane žalobcu došlo k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci šesťmesačných referenčných období,
ktorépočítalodmomentu,odktoréhosižalobcauplatňujesvojnárok(bod28.odôvodnenianapadnutého
rozsudku) a zistil, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v žalovanom období nepresahoval
Smernicou stanovený limit 48 h. Súd prvej inštancie uviedol, že právo na náhradu škody nevzniká iba
z titulu nesprávnej transpozície Smernice. Dodal, že požiadavka Smernice spočíva iba v tom, aby sa
vykonávaná pohotovosť započítala do limitu 48 h priemerného týždenného pracovného času. Následne

súd prvej inštancie uviedol, že z používaného argumentu, že hodiny odpracovanej služobnej pohotovosti
nie sú započítavané do fondu pracovného času vyplýva, že súdy si túto požiadavku Smernice zjavne
nesprávne stotožnili s podmienkou započítania pohotovosti na pracovisku do FPČ. To, či pohotovosť
na pracovisku bude súčasťou FPČ, bude závislé na jednej strane od rozvrhnutia pracovného časuzamestnanca v mesiaci a na strane druhej od konkrétneho počtu hodín skutočného pracovného času
(odpracovaných hodín a hodín pohotovosti na pracovisku). Súd prvej inštancie dodal, že ustanovenie
§ 96 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonníka práce“) nebolo do zákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“) doslovne
prevzaté. Rovnakú myšlienku však možno vždy vyjadriť aj inými slovami. To isté pravidlo, obsiahnuté
v § 96 ods. 2 Zákonníka práce platného pre ostatných zamestnancov, vyjadruje pre hasičov len inými
slovami § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore, podľa ktorého služobný čas príslušníka je časový úsek,
v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Pre porozumenie tohto

ustanovenia je potrebné použitým výrazom a slovným spojeniam pripisovať význam, ktorý im patrí v
Zákone o hasičskom zbore. Služobným časom podľa tohto zákona nie je len časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu (či už vo forme základného služobného času podľa § 85 ods. 2 alebo
ako prácu nadčas podľa § 122 ods. 3), ale aj časový úsek, v ktorom príslušník je k dispozícii služobnému
úradu. Časovým úsekom, v ktorom je príslušník k dispozícii služobnému úradu, je predovšetkým
služobná pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 predmetného zákona.

Slovné spojenie, že hasič je k dispozícii služobnému úradu v § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom a zbore
vyjadruje skutočnosť, že sa hasič zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu
nevykonáva tak, ako to stanovuje aj § 96 ods. 2 Zákonníka práce. K rovnakému záveru pritom dospel
aj odvolací súd, keď rovnako ako súd prvej inštancie uviedol, že počas neaktívnej časti služobnej
pohotovosti je príslušník v službe a k dispozícii služobnému úradu (bod 21. odôvodnenia uznesenia

odvolacieho súdu). Nie je teda žiadna prekážka, ktorá by bránila posudzovať pohotovosť na pracovisku
ako služobný čas. Vnútroštátna úprava naopak ukladá zamestnávateľovi posudzovať aj pohotovosť
na pracovisku ako služobný čas. Súd prvej inštancie uzavrel, že ani opätovným preskúmaním nebolo
zistené prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu ani za celé
posudzované obdobie, ani v rámci odvolacím súdom stanovených šesťmesačných referenčných období,

a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol
súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu, je
povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov doterajšieho prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, a to
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pričom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
napáda v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe
vyhovie.
2.1 Uviedol, že súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť v intenciách zrušujúceho uznesenia

odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie sa nielenže kasačným rozhodnutím odvolacieho súdu neriadil,
ale začal s ním viesť polemiku na úrovni spochybňovania jeho nielen skutkových ale najmä právnych
názorov. Ako podstatné videl žalobca skutočnosť, že súd prvej inštancie mal i naďalej za to, že Smernica
bola do právneho poriadku SR, resp. Zákona o hasičskom zbore, transponovaná správne a ďalej viac
menej identicky uviedol to, čo už tvrdil v prvom rozsudku, len s tou výnimkou, že vyvolal polemiku a snažil

sa spochybňovať a nerešpektovať kasačnú záväznosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Zdôraznil, že súd
prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, najmä čo sa týka záveru, že Smernica mala byť správne
transponovaná.
2.2 Súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď nedokázal ani len odcitovať všetky ustanovenia
právnych predpisov dopadajúcich na vec a zároveň vychádzajúc zo skutkového stavu vec nesprávne

právne posúdil. Uviedol, že nejde o individuálny pracovnoprávny spor (pozri 17NcC/6/2022) a v tomto
smerejenesprávnyzáversúdu(bod13.odôvodneniarozsudku),žesajednáoprípadnýpracovnoprávny
nárok.
2.3 Konštatoval, že Zákonník práce stanovil v súlade so Smernicou maximálny priemerný týždenný
pracovný čas 48 h, referenčné obdobia, ako aj to, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa považuje

za pracovný čas, avšak tieto ustanovenia sa na služobný pomer žalobcu nevzťahujú (§ 12 ods. 6
a § 193 Zákona o hasičskom zbore). Samotný Zákon o hasičskom zbore výslovný limit týždenného
služobného času neustanovuje a ustanovenia tohto zákona upravujúce služobný čas nebránia tomu,
aby služobný čas vrátane pohotovosti prekročil 48 h týždenne. Také obmedzenie pracovného času,
aké je v Zákonníku práce, v Zákone o hasičskom zbore nie je. Smernica umožňuje, aby si štát určil

referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere pracovný čas nepresiahne limit 48 h týždenne. Smernica
určuje, v akom rozpätí môže štát toto referenčné obdobie určiť. Čím dlhšie obdobie sa nastaví, tým
flexibilnejšie sa môže pracovný čas rozvrhovať. Zdôraznil, že referenčné obdobie nie je stanovené
Smernicou. Slovenská republika v Zákone o hasičskom zbore neustanovila, aký je maximálny priemernýtýždenný pracovný čas, preto zo zákona nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejaký priemer a za aké
obdobie sa má priemer vypočítavať. Toto je stanovené len v Zákonníku práce, ktorý sa však v tejto
časti na Zákon o hasičskom zbore nevzťahuje. Za týchto okolností (nestanovením možnosti určovania

priemeru za určité referenčné obdobie), ak Zákon o hasičskom zbore nebráni prekračovaniu 48 h
pracovného času pre každé obdobie siedmych dní, je to v rozpore so Smernicou. Dodal, že obdobie, na
ktoré sa rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú
odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať i nemusia. To, že zákonodarca stanovil, na aké obdobie sa služobný
čas rozvrhuje, neznamená stanovenie referenčného obdobia pre výpočet priemerného týždenného

pracovného času v zmysle Smernice. Bolo pritom preukázané, že v žalovanom období sa opakovane
stávalo, že žalobca odpracoval obdobia siedmych dní, v ktorých jeho služobný čas prekročil 48 h, t.
j. došlo tomu tak počas 30 týždňov v žalovanom období (troch rokov). Vykonaným dokazovaním tak
bolo preukázané, že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice došlo k zásahu do jeho práv. Akékoľvek
prepočty a výpočty súdu prvej inštancie, ktoré už tak či onak vychádzajú z nesprávneho právneho
základu, nemajú relevanciu.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny. Dodala, že odvolanie žalobcu smeruje len voči odôvodneniu rozsudku. Zdôraznila, že nie je
možné vychádzať z toho, že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej transpozície Smernice prezumuje,
ale je potrebné zistiť či k ujme došlo a ak áno, aký to malo vplyv. Súd prvej inštancie pri výpočte

priemerného týždenného pracovného času správne vychádzal iba zo skutočne odpracovaných hodín
(bod 16. rozsudku). Žalobca doposiaľ nepreukázal dôvodnosť svojho výpočtu a nepreukázal presahy
nad 48 h. Poukázala na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/27/2024
zo dňa 30. mája 2024, sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20. mája 2025, sp. zn. 14Co/18/2025 zo dňa 27.
mája 2025, sp. zn. 14Co/7/2025 zo dňa 12. mája 2025.

4. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca (odvolacia replika), ktorý nad rozsah argumentov
produkovaných v podanom odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 15Co/67/2024 zo dňa 28. mája 2025 a sp. zn. 15Co/110/2024 zo dňa 28. mája 2025, sp. zn.
15Co/87/2024 zo dňa 14. mája 2025.

5. K replike žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia duplika), ktorá nad rámec argumentov
produkovaných vo vyjadrení k odvolaniu už neuviedla žiadne ďalšie zásadné skutočnosti.

6. V rozsahu skúmania podmienok prípustnosti odvolania, k námietke neprípustnosti odvolania

v zmysle § 358 CSP vznesenou žalovanou, odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobcu smeruje proti
zamietavému výroku rozsudku a výroku o trovách konania (ako závislého výroku) a jeho odvolacia
argumentácia smeruje proti dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol. Jednoznačne tak
možno vychádzať z prípustnosti odvolania žalobcu v aspekte § 358 CSP, pretože smeruje voči výroku
súdneho rozhodnutia, ktorý je v jeho neprospech (§ 359 CSP), a pretože argumentuje nesprávnosťou

takýchdôvodov,ktoréakbyvkonanínenastali,takbysúdprvejinštancienerozhodolozamietnutížaloby.
Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd hodnotí túto námietku žalovanej ako nedôvodnú.

7. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je

prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec
preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správny.

8. Podľa § 387 ods. 1 písm. CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

6 095,18 eur s príslušenstvom, a to z titulu porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne
transponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu
k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným
obdobím je júl 2020 až jún 2023 (ďalej len „žalované obdobie“ alebo „rozhodné obdobie“). Základ nárokužalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom
období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti
za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času rešpektujúc maximálny priemerný týždenný

pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval
1 877,56 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že
pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol
venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. Uviedol, že k ujme dochádzalo osobitne
v jednotlivých mesiacoch. Za účelom preukázania svojich tvrdení produkoval dôkazy: výplatné pásky

a výpisy z plánu služieb (SAP) za žalované obdobie. Podaním zo dňa 9. februára 2024 (č. l. 67)
žalobcasvojetvrdeniašpecifikoval,keďargumentovalporušenímmaximálnehotýždennéhopracovného
času v jednotlivých týždňoch v rámci žalovaného obdobia. Odvolací súd poznamenáva, že pre účely
rozsúdenia tejto veci sa pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ používajú v totožnom význame
(„a promiscue“).

10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po
preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vo veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania (§ 191 CSP) v dostatočnej
miere zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje
a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvej inštancie.

11. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodná úprava procesného práva
poskytuje odvolacím súdom možnosť potvrdenia nimi preskúmavaných rozhodnutí súdov prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP nielen v prípade možnosti stotožnenia sa so spôsobom rozhodnutia v prvej

inštancii (rozumej s výrokom rozhodnutia, poskytujúcim odpoveď na otázku majúcu sa vyriešiť) aj s
jeho odôvodnením, ale tiež v tých prípadoch, v ktorých odvolací súd považoval za vecne správny
(akceptovateľný) iba výrok rozhodnutia prvoinštančného súdu. O druhý z práve spomenutých prípadov
šlo (a naďalej pôjde) spravidla vtedy, keď odvolací súd mal (bude mať) za to, že dôvody vedúce súd
prvej inštancie k vydaniu inak správneho rozhodnutia (opäť rozumej vo výroku) neobstoja vôbec, alebo

tieto najmä v svetle odvolacích námietok nemusia byť postačujúcimi. Práve v objektívnej zrozumiteľnosti
argumentácie súdu prvej inštancie potom treba hľadať kľúč ku korektnej odpovedi na otázku, dokedy
ešte má odvolací súd dopĺňať (resp. nahrádzať) dôvody na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie
sám, a v ktorých prípadoch už bude namieste, aby príležitosť na reparát poskytol tomu, na strane koho
chyba nastala (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2016 zo

dňa 22. februára 2017).

12. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného, po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu dospel
k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, avšak
dôvody uvedené v odôvodnení, ktoré viedli súd prvej inštancie k vydaniu vo výroku vecne správneho

rozsudku, je vo svetle odvolacích námietok potrebné korigovať a doplniť.

13. Na úvod odvolací súd konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský
štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský

štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. čl. 6 písm. b) Smernice je dôležitým právom
únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za
situácie,keďzákonodarcanedostatočnýmtransponovanímSmerniceumožnil,abyzamestnanecvrámci

posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. V prípade žalobného
nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice, ale je potrebné mať preukázaný aj
Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe prekročenia stanoveného priemerného
limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice).

14. Z toho potom vyplýva, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné
v prvom rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice,
absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za
pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. PrezodpovedanietejtootázkyjepotrebnévychádzaťzprávnejúpravySlovenskejrepubliky,ktoránormovala
pracovnoprávne postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že
je potrebné na vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez

Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok
6 písm. b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je
k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.

októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta
prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým

služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona
o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných
ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje

vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o
výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča
má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024 tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného)

času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §
122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva
rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),
až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny

dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní
umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník
práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný
čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,

ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich
služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14.

decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade
príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa
článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej hranici priemerného týždenného pracovného času

(čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je na úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo
prijímaný.
14.1 Odvolací súd konštatuje, že už v poradí prvom rozsudku súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie na mylnom závere o správnom transponovaní Smernice, ktorý záver však bol v rozpores rozhodovacou praxou odvolacieho súdu, a ktorý odklon nebol náležite a presvedčivo súdom prvej
inštancie odôvodnený. V druhom rozsudku súd prvej inštancie, viazaný pokynom odvolacieho súdu,
rozvrhol žalobcom deklarovaný pracovný čas do 6 mesačných referenčných období a dospel k vecne

správnu záveru, že u žalobcu nebolo preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice. Na vecnú
správnosť tohto záveru nemá vplyv následná, vnútorne si odporujúca a mylná úvaha súdu prvej inštancie
o správnosti transpozície Smernice (čo do kvality), odvolávajúc sa na neprípustne extenzívny výklad
legislatívneho vyjadrenia „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“ (§ 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore), z ktorého

súd prvej inštancie vyvodil pre zamestnávateľa priamu a zákonom zrozumiteľne vyjadrenú povinnosť
o potrebe započítavania služobnej pohotovosti pre účely rešpektovania čl. 6 písm. b) Smernice (bod
30. „in fine“ odôvodnenia napadnutého rozsudku). Reflektujúc na už vyššie uvedené sa odvolací súd
s predmetnou úvahou súdu prvej inštancie nestotožňuje a uzatvára, že Smernica nebola do právneho
poriadku, resp. Zákona o hasičskom zbore transponovaná správne, pretože SR neprijala v rozhodnom
období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas riadne a zrozumiteľne

definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej
hranice priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice).

15. V druhom rade je pre záver o dôvodnosti žaloby potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného
obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad

48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý
služobný čas, od čoho potom závisí aj určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje
dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času.
15.1 Zákonník práce, ako i Zákon o hasičskom zbore reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času
zamestnanca. Jednou z podmienok je aj rešpektovanie pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne

rozvrhnutý pracovný čas. Zamestnávateľ má k dispozícii týždenný pracovný čas a ten podľa
potreby rozvrhuje buď na jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v určenom referenčnom období bol
v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného pracovného času. Počet pracovných dní, ktoré
je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom období sa potom logicky bude odvíjať od spôsobu
rozvrhnutia pracovného času.

15.2 Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas
nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata
rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období aj

sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu pre
účelyvýpočtupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuodvolacísúduvádza,žeakZákonohasičskom
zbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom z právnej
logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje sa odchýliť od
čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie referenčného

obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda pre účely
výpočtu priemerného týždenného pracovného času súd pre rozhodnutie vo veci správne vychádzal zo
6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne rozvrhnutého
pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia môže byť
rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v povahe

(charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom vytvára
aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované obdobie.
Odvolací súd poznamenáva, že pre účely ustálenia referenčného obdobia je potrebné odlíšiť rozvrhové
obdobie, ktoré je v zmysle ust. § 86 ods. 1 predmetného zákona 6 mesačné, od rozvrhu vykonávania
služobných povinností s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, ktorý sa spravidla rozvrhuje na

obdobie jedného mesiaca v zmysle ust. § 86 ods. 4 predmetného zákona. Pre účely eurokonformného
výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca skutočnosť o dĺžke rozvrhového obdobia
služobného času (v rámci ktorého sa potom čiastkovo rozvrhuje vykonávanie služobných povinností),
a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací súd preto konštatuje, že pre zistenie
či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného

pracovnéhočasubolopotrebnévychádzaťzošesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobia.Žalobcovžalobný
nárokpritomvyplývalztvrdeníonezarátaníhodínslužobnejpohotovostidopracovnéhočasu,vdôsledku
čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 h priemerného týždenného pracovného času, čomu zodpovedá
aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice.15.3 K námietkam žalobcu o neexistencii referenčných období a potrebe skúmania prekročenia 48
h v jednotlivých týždňoch odvolací súd uvádza, že referenčné obdobie v zmysle čl. 16 Smernice
predstavuje obdobie, za ktoré sa zbierajú údaje o týždennom pracovnom čase, ktoré sa následne

spriemerujú na účely kontroly dodržiavania maximálneho limitu priemerného pracovného času. Odvolací
súd poukazuje na závery rozsudku Súdneho dvora C-303/98, ktoré je možné, vzhľadom na obdobný
obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času, aplikovať aj v posudzovanom období. Súdny dvor v danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného
priameho účinku Smernice, keď vyslovil, že v prípade neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré

by preberali článok 16 ods. 2 či čl. 17 ods. 2 až 4 danej smernice, možno tieto ustanovenia vykladať
ako ustanovenia s priamym účinkom, a preto jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého referenčné
obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12
mesiacov. Z uvedeného možno na prejednávaný prípad vyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil
k záveru, že Smernica nebola do právneho poriadku SR v rozsahu ustanovenia referenčného obdobia
transponovaná správne (čo do rozsahu alebo kvality), tak vzhľadom na priamy účinok Smernice, by

sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany poskytovanou Smernicou, ktorou je zákaz
ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov. Ide o vyjadrenie minimálnej miery
ochrany, ktorá sa smernicou priznáva, a s ktorou je spojený prípadný priamy účinok Smernice
(tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný vo Výkladovom
oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/). Priama
aplikácia Smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne „ultima ratio“ vtedy, ak cieľ Smernice
nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomforný
výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že
Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).

Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať
záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie
vyložiť eurokomforným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade
za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť

Smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)
nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného
pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice), a teda aby sa operovalo v súlade
scieľmiSmernicesdĺžkoureferenčnéhoobdobiavrozsahu6mesiacov.Ztohtopohľadupotomnámietky
žalobcu smerujúce k odmietnutiu referenčných období s ohľadom na nedostatočnú transpozíciu

Smernice v rovine referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) a čl. 17 Smernice, odvolací súd hodnotí
ako nedôvodné. Súd prvej inštancie, vykonajúc záväzný pokyn, riadne rozvrhol žalobcom deklarovaný
pracovný čas do 6 mesačných referenčných období a dostatočne zistil z toho vyplývajúce referenčné
údaje.

16. V treťom rade, nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného
obdobia došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné
si ustáliť, čo tvorí, resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje
ako čl. 2 bod i., ii., Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom“, tak i čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska
komisia vo Výkladovom oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom

na judikatúru Súdneho dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník
pracuje, pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť
alebo povinnosti, alebo je k dispozícii zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou).
Ak niektorý čas zamestnanca nespĺňa uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku
(pozri napr. kapitolu V. Výkladového oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové

oznámenie stanovuje, že „neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu
iných období počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho
súdu je potrebné dané články Smernice vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného
týždenného pracovného času nemôže použiť (zahrnúť) čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritérianenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací
súd poznamenáva, že to automatický neznamená, že s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného
času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne

či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe
a pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy
zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného
času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre
členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci. Uvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia

ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné
vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a účelom Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené.
V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tomto smere
správne postupoval, keď pre účely prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného
času reflektoval na uvedené kritérium, a ktoré závery správne premietol do spracovanej tabuľky (bod
4. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Uvedené závery súdu prvej inštancie neboli stranami sporu

namietané. Žalobca v rámci podaného odvolania v tomto smere postup a ani prijaté závery súdu prvej
inštancie nerozporoval. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd v rámci skúmania porušenia čl. 6 písm.
b) Smernice tiež vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného rozsahu odpracovaného služobného
času žalobcu (vrátane hodín služobnej pohotovosti) za žalované obdobie.
16.1 Vychádzajúc z hodnôt pracovného času žalobcu za žalovaného obdobie, tieto súd prvej inštancie

v súlade s pokynom odvolacieho súdu rozvrhol do 6 mesačných referenčných období a zistil, že:
a) šesťmesačné obdobie od stredy 01.07.2020 do štvrtka 31.12.2020 v trvaní 184 kalendárnych dní
zahŕňajúcich26sedemdňovýchobdobí(týždňov)plusdvadni(t.j.26,28týždňov),počasktorýchcelkový
pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1052 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t.j. ako
výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). FPČ žalobcu za toto obdobie

predstavuje 1094,5 hodín, žalobca teda neodpracoval ani len celý FPČ, jeho priemerný čistý pracovný
čas dosiahol 40,03 hodín/týždeň (1052/26,28),
b) šesťmesačné obdobie od piatka 01.01.2021 do stredy 30.06.2021 v trvaní 181 kalendárnych dní
zahŕňajúcich25sedemdňovýchobdobí(týždňov)plusšesťdní(t.j.25,86týždňov),počasktorýchcelkový
pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1214,3 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako

výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). FPČ žalobcu za toto obdobie
predstavuje 990,4 hodín, žalobca teda odpracoval o 223,9 hodín viac ako FPČ, jeho priemerný čistý
pracovný čas dosiahol 46,95 hodín/týždeň (1214,3/25,86),
c) šesťmesačné obdobie od štvrtka 01.07.2021 do piatka 31.12.2021 v trvaní 184 kalendárnych dní
zahŕňajúcich 26 sedemdňových období (týždňov) plus dva dni (t.j. 26,28 týždňov), počas ktorých celkový

pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1105,1 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako
výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). FPČ žalobcu za toto obdobie
predstavuje 1031,2 hodín, žalobca teda odpracoval o 73,9 hodín viac ako FPČ, jeho priemerný čistý
pracovný čas dosiahol 42,05 hodín/týždeň (1105,1/26,28),
d) šesťmesačné obdobie od soboty 01.01.2022 do štvrtka 30.06.2022 v trvaní 181 kalendárnych dní

zahŕňajúcich25sedemdňovýchobdobí(týždňov)plusšesťdní(t.j.25,86týždňov),počasktorýchcelkový
pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 876,25 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j. ako
výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). FPČ žalobcu za toto obdobie
predstavuje 975,5 hodín, žalobca teda neodpracoval ani len celý FPČ, jeho priemerný čistý pracovný
čas dosiahol 33,88 hodín/týždeň (876,25/25,86),

e) šesťmesačné obdobie od piatka 01.07.2022 do soboty 31.12.2022 v trvaní 184 kalendárnych dní
zahŕňajúcich 26 sedemdňových období (týždňov) plus dva dni (t.j. 26,28 týždňov), počas ktorých celkový
pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1166,5 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j.
ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). FPČ žalobcu za toto
obdobie predstavuje 966,5 hodín, žalobca teda odpracoval o 200 hodín viac ako FPČ, jeho priemerný

čistý pracovný čas dosiahol 44,38 hodín/týždeň (1166,5/26,28),
f) šesťmesačné obdobie od nedele 01.01.2023 do piatka 30.06.2023 v trvaní 181 kalendárnych dní
zahŕňajúcich25sedemdňovýchobdobí(týždňov)plusšesťdní(t.j.25,86týždňov),počasktorýchcelkový
pracovný čas žalobcu dosiahol spolu 1117,5 hodín (v súčte hodín evidovaných ako odpracované t. j.
ako výkon štátnej služby a hodín evidovaných ako pohotovosť na pracovisku). FPČ žalobcu za toto

obdobie predstavuje 973 hodín, žalobca teda odpracoval o 144,5 hodín viac ako FPČ, jeho priemerný
čistý pracovný čas dosiahol 43,21 hodín/týždeň (1117,5/25,86).
16.2 Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal prijaté závery súdu prvej inštancie
o hodnotách dosahovaného priemerného týždenného pracovného času v rámci jednotlivýchreferenčných období a dospel k záveru, že tieto sú správne, s ktorými závermi sa odvolací súd
stotožňuje. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že právo na náhradu ujmy nevzniká iba
z titulu nesprávnej transpozície Smernice. Ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice je dôležitým právom

únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať
za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil, aby zamestnanec
v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. Článok 6
písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas,
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva

jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd
konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nebolo do právneho
poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo, aby čas služobnej pohotovosti
nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času.
Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej za preukázané, že
takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe

prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu v rámci posudzovaných
referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období
došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie
záveruovznikuzodpovednostižalovanejzaporušenietohtodôležitéhosociálnehoprávaúnie(článok19
ods.2a40ÚstavySR)vkoreláciisovznikomnárokužalobcunanáhraduujmy.Nakoľkosavšakvkonaní

nepreukázalo, že by priemerný týždenný pracovný čas žalobcu presahoval v rámci referenčných období
hodnotu 48 h, tak nebol naplnený ani základný predpoklad pre úspech žaloby, a to porušenie práva na
maximálny priemerný týždenný 48 h pracovný čas. Z uvedeného dôvodu nebolo v konaní dôvodné sa
zaoberať preukázaním ujmy na strane žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva únie
v spojení s primeranosťou výšky náhrady ujmy, a preto sa odvolací súd ani ďalej nezoberal odvolacou

argumentáciou smerujúcou k týmto skutočnostiam.

17. Z vyššie uvedeného vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci referenčných
období za žalované obdobie nepresiahol 48 h, v dôsledku čoho nebola v konaní preukázaná dôvodnosť
podanej žaloby, a preto, ak súd prvej inštancie žalobu zamietol, jeho rozhodnutie je vecné správne.

18. Odvolací súd, v rámci vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami, preskúmal námietku
o porušení práva na spravodlivý proces. V rámci tohto odvolacieho dôvodu žalobca namietol, že súd
prvej inštancie nerešpektoval záväzný pokyn odvolacieho súdu a nerozhodol v intenciách zrušujúceho
uznesenia, naopak viedol so súdom vyššej inštancie polemiku.

18.1 Odvolací súd k tomu uvádza, že v prípade, tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy
povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny
názor súdu vyššej inštancie v zrušujúcom rozhodnutí; len v prípade, tzv. precedenčnej záväznosti
existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyšších súdnych
autorít tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy. Ak má súd (sudca) rozhodovať v súlade so

zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. Takouto
hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do obsahového rozhodovania zo
strany súdu vyššej inštancie, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona. V prejednávanom prípade bolo
týmto zákonným ustanovením ust. § 391 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého „ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu“ (porovnaj Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 346/08). Odvolací súd zdôrazňuje,
že viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie je vykonaním ústavného
princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Princíp viazanosti právnym názorom súdu vyššej
inštancie nemožno chápať izolovane (mechanizovane) od iných princípov a zásad súdneho konania.
To znamená, že viazanosť právnym názorom súdu vyššej inštancie, resp. záväzný pokyn, sa tak má

vykonať spôsobom, ktorý sa z hľadiska kvalitatívneho kritéria premietne aj v dodržaní podmienok pre
kvalitu súdneho rozhodnutia podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Jednou z týchto podmienok je aj požiadavka
presvedčivosti súdneho rozhodnutia. Ústavný súd vyjadril obsah tejto požiadavky, ako povinnosť súdu
v odôvodnení formulovať argumentáciu koherentne, konzistentne, ktoré argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v odôvodnení, ako i závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu verejnosť
prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,
I. ÚS 402/08).18.2 Právo je z určitého aspektu potrebné vnímať aj ako argumentatívny fenomén, čo znamená,
že k záveru „čo je právo – čo je zákonné a spravodlivé“, sa dopracováva procesom právnej
argumentácie. Právna argumentácia, ako bolo vyššie uvedené, musí byť realizovaná v zákonných

hraniciach (hmotnoprávnych i procesnoprávnych), čo v prípade imperatívu podľa § 391 ods. 2 CSP
znamená, že súd nižšej inštancie sa má riadiť pokynom súdu vyššej inštancie a vyjadreným záväzným
právnym názorom, a to nie len mechanickým spôsobom, ale je povinný tento zákonom stanovený
imperatív premietnuť aj do argumentačnej roviny, ktorú je možno z ústavného hľadiska posúdiť ako
presvedčivú, vnútorne konzistentnú a koherentnú. Tejto požiadavke nekonkuruje ani princíp nezávislosti

sudcov (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), pretože tento princíp nemožno chápať absolútne a izolovane od
iných ústavných princípov, a to princípu právneho štátu (zákaz svojvôle), ktorého súčasťou je aj zásada
legality (napr. kasačná záväznosť) - (porovnaj Najvyšší súd SR sp. zn. 3Cdo 12/2016).
18.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie pristúpil
len k mechanickému vykonaniu záväzného pokynu odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení (bod 28.
odôvodnenia napadnutého rozsudku), avšak zistené závery riadne nepremietol do argumentačnej roviny

v intencii právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom uznesení (predovšetkým bod
21. a 25. uznesenia sp. zn. 13Co/97/2024 zo dňa 24. marca 2025), a to v dôsledku nesprávneho
postupu súdu prvej inštancie, ktorý viedol so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu právnu
polemiku. Takýmto postupom, keď síce na jednej strane súd prvej inštancie „mechanicky“ vykonal
pokyn odvolacieho súdu, ale na druhej strane výsledky argumentačne neprepojil so záväznými

právnymi závermi (najmä bod 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku), docielil súd prvej inštancie
nedostatok odôvodnenia rozsudku, v podobe vnútornej rozpornosti, nekonzistentnosti a nekoherentnosti
odôvodnenia. V tomto smere odvolací súd berie na zreteľ odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorý
vyjadruje pohoršenie nad neprípustnou polemikou súdu prvej inštancie so záväznými právnymi závermi
odvolaciehosúdu,avšakrešpektujúczásaduhospodárnostiaefektívnostisúdnehokonania(čl.17CSP),

odvolací súd tento nedostatok odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods.
1 CSP odstránil, keď v zákonných limitoch korigoval odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolací
súd poznamenáva, že z hľadiska právnej hierarchie súdu prvej inštancie neprináleží viesť s kasačným
pokynom (záväzným právnym názorom odvolacieho súdu) právnu polemiku, avšak i napriek tomuto
procesnému excesu, je prvoradým hľadiskom záujem na riadnom a rýchlom prejednaní žaloby. Polemika

súdu prvej inštancie je vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu bez právnej relevancie, a preto
odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalobcu v konečnom
dôsledku ako nedôvodnú.

19. V rámci námietky porušenia práva na spravodlivý proces žalobca argumentoval rozhodovacou

praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných sporoch, v časovom období r. 2022 až 2024 (str.
14 odvolania žalobcu). V rámci odvolacej repliky poukázal žalobca aj na rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/67/2024 zo dňa 28. mája 2025, sp. zn. 15Co/87/2024 zo dňa 14. mája
2025, v ktorých krajských súd zaujal odmietavý postoj k 6 mesačným referenčným obdobiam.
19.1 K tomu odvolací súd uvádza, že skoršia rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici (v

rokoch 2022 až 2024) bola relevantným spôsobom determinovaná kvalitou podaného odvolania a práve
viazanosť odvolacími dôvodmi bola tou kardinálnou skutočnosťou, ktorá aj z hľadiska prirodzeného
vývoja právnej praxe vyústila do neskoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu v obdobných
prípadoch. V tomto smere odvolací súd na podporu svojich právnych záverov poukazuje predovšetkým
na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici; sp. zn. 14Co/15/2025 zo dňa 20. mája 2025,

sp. zn. 14Co/18/2025 zo dňa 27. mája 2025, sp. zn. 14Co/7/2025 zo dňa 12. mája 2025, sp. zn.
16Co/25/2024 zo dňa 9. júla 2025, sp. zn. 16Co/27/2024 zo dňa 9. júla 2025, sp. zn. 17Co/127/2024
zo dňa 25. júna 2025, sp. zn. 17Co/28/2025 zo dňa 25. júna 2025, sp. zn. 17Co/134/2024 zo dňa 25.
júna 2025. K výhrade odvolateľa ohľadne existencie odlišných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej
Bystrici (senát 15Co), v obdobných sporoch, sa žiada uviesť, že navzdory legitímnej požiadavke na

jednotu rozhodovania súdov v identických prípadoch právny poriadok nepozná pravidlo viazanosti
senátu odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným iným senátom toho istého súdu (resp. iného
krajského súdu ako súdu odvolacieho). Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť
existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (ako
prirodzený vývoj právnej praxe) a upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť

jej koherentnosť. Zjednocovanie rozchádzajúcej sa rozhodovacej praxe súdov je v zmysle procesného
práva zverená dovolaciemu súdu. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že právne závery
odvolacieho súdu korešpondujú s aktuálnou rozhodovacou praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorá je výsledkom prirodzeného a legitímne odôvodneného odklonu od skoršej právnej praxe, na ktorúodvolateľ poukazoval v podanom odvolaní (pozri Najvyšší súd SR sp. zn. 7Cdo/153/2023 zo dňa 29.
januára 2025). Z tohto pohľadu hodnotí aj túto odvolaciu námietku odvolací súd ako nedôvodnú.

20. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalobcu
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na
spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

21. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v meritórnom výroku, ktorým súd žalobu zamietol, potvrdil ako vecne správny.

22. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej ako plne úspešnej strane sporu priznal voči

žalobcovi,akoprocesneneúspešnejstranesporu,nároknanáhradutrovprvoinštančnéhoaodvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie po zrušení v poradí prvého
rozsudku postupoval správne, keď v poradí v druhom rozsudku rozhodol ako o trovách prvoinštančného,
tak i o trovách (v poradí prvého) odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). V zmysle ust. § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP je odvolací súd povinný rozhodnúť o trovách odvolacieho konania

ako o celku. Odvolací súd preskúmal vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku
o trovách prvoinštančného konania a konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o plnom procesnom
úspechu žalovanej v prvoinštančnom konaní je vecne správny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil i vo výroku o trovách prvoinštančného konania.

23.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľaust.§262ods.1CSP,§396CSPa§255
ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že v konečnom dôsledku bola v odvolacom konaní plne úspešná
žalovaná, nakoľko odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol,
potvrdil ako vecne správny. Procesný úspech v odvolacom konaní v celom rozsahu potom prináleží
žalovanej. Odvolací súd tak o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že

žalovanej, hoc plne procesne úspešnej strane v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko žalovanej v konaní žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli (pozri uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28. februára 2018).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).