Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/104/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120213765
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1120213765.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.
Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľa A. B. C., narodeného
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XXX, F. – G. H., zastúpeného JUDr. Helenou Dobosovou,
advokátkou so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava – mestská časť Ružinov, proti manželke A. I.
H., J. H., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XXX, F. – G. H., zastúpenej Mgr. Evou

Braxatorisovou, advokátkou so sídlom Trenčianska 17, Bratislava, o rozvod manželstva a úpravu práv a
povinností rodičov na čas po rozvode manželstva k medzičasom plnoletej I. H., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom ako rodičia, do času nadobudnutia plnoletosti zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, a k maloletému H. C.,
narodenému XX.XX.XXXX, bytom ako rodičia, v konaní zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, o odvolaní manželky

proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II č. k. B1-2P/57/2020- 681 zo dňa 14.06.2023 v spojení
s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava II č. k. B1-2P/57/2020-742 zo dňa 21.02.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením Mestského súdu
Bratislava II č. k. B1-2P/57/2020-742 zo dňa 21.02.2024, v napadnutom výroku III. a závislom výroku
IV. z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 14.06.2023, v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava II
č. k. B1-2P/57/2020-742 zo dňa 21.02.2024, súd prvej inštancie výrokom I. rozviedol manželstvo
navrhovateľaajehomanželkyuzavretédňa04.09.2004,zapísanévknihemanželstievMatričnéhoúradu
Bratislava – Staré Mesto, vo zväzku C/12, ročník 2004, na strane 79, pod poradovým číslom 328.
Výrokom II. zveril maloletú I. na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia
budú maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej

výživným vo výške 500,- Eur mesačne k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, počnúc
rozvodom manželstva.
Výrokom III. zveril maloletého H. na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov, ktorí budú maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Matka bude osobnú starostlivosť
o maloletého, s výnimkou osobitnej úpravy počas školských prázdnin, zabezpečovať od piatka párneho
týždňa od 16:00 hod. do piatka nasledujúceho nepárneho týždňa do 16:00 hod.. Otec bude osobnú

starostlivosť o maloletého, s výnimkou osobitnej úpravy počas školských prázdnin, zabezpečovať od
piatka nepárneho týždňa od 16:00 hod. do piatka nasledujúceho párneho týždňa do 16:00 hod..
Počas vianočných sviatkov bude osobnú starostlivosť o maloletého každý rok zabezpečovať otec od
23.12. od 17:00 hod. do 24.12. do 17:00 hod., matka od 24.12. od 17:00 hod. do 26.12. do 9:00 hod.
s tým, že v nepárnom kalendárnom roku bude osobnú starostlivosť o maloletého zabezpečovať otec
od 26.12. od 9:00 hod. do 01.01. nasledujúceho, t. j. párneho roka do 11:00 hod. a od 01.01. párneho

roka od 11:00 hod. do 06.01. do 9:00 hod. bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého matka.
V párnom kalendárnom roku bude osobnú starostlivosť o maloletého zabezpečovať otec od 27.12. od9:00 hod. do 01.01. nasledujúceho, t. j. nepárneho roka do 11:00 hod. a od 01.01. nepárneho roka od
11:00 hod. do 06.01. do 9:00 hod. bude osobnú starostlivosť o maloletého zabezpečovať otec.
Počas jarných prázdnin bude otec zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého vždy v nepárnom

roku v čase od posledného dňa vyučovania pred začiatkom prázdnin od 16:00 hod. do prvého dňa
vyučovania po jarných prázdninách do 8:00 hod..
Počas jarných prázdnin bude matka zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého v každom párnom
roku v čase od posledného dňa vyučovania pred začiatkom prázdnin od 16:00 hod. do prvého dňa
vyučovania po jarných prázdninách do 8:00 hod..

Počas veľkonočných prázdnin bude otec zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého vždy
v párnom roku počnúc od Zeleného štvrtka od 9:00 hod. do Veľkonočného pondelka do 20:00 hod..
Počas veľkonočných prázdnin bude matka zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého vždy
v nepárnom roku počnúc od Zeleného štvrtka od 9:00 hod. do Veľkonočného pondelka do 20:00 hod..
Počas letných prázdnin bude otec zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého vždy v párnom roku
v čase od 01.07. od 9:00 hod. do 15.07. do 20:00 hod. a od 01.08. od 9:00 hod. do 15.08. do 20:00

hod. a v nepárnom roku od 15.07. od 20:00 hod. do 01.08. do 9:00 hod. a od 15.08. od 20:00 hod. do
01.09. do 9:00 hod..
Počas letných prázdnin bude matka zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého vždy v párnom
roku v čase od 15.07. od 20:00 hod. do 01.08. do 9:00 hod. a od 15.08. od 20:00 hod. do 01.09. do
9:00 hod. a v nepárnom roku od 01.07. od 9:00 hod. do 15.07. do 20:00 hod. a od 01.08. od 9:00 hod.

do 15.08. do 20:00 hod..
Miestom prevzatia maloletého na výkon osobnej starostlivosti je bydlisko odovzdávajúceho rodiča.
Výživné na maloletého počas trvania striedavej osobnej starostlivosti súd neurčil.
Výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal rozvodu manželstva a ktorým navrhol zveriť
obe vtedy maloleté deti na čas po rozvode manželstva do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov
v týždňových intervaloch s tým, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok
a neurčením výživného na maloleté deti počas trvania striedavej osobnej starostlivosti. V priebehu
konania navrhovateľ akceptujúc názor maloletej I. k otázke zverenia navrhol vtedy maloletú I. zveriť do

osobnejstarostlivostimatkystým,žezastupovaťmaloletúbudúobajarodičia,styksmaloletouvzhľadom
na jej vek nežiadal upraviť a výživné na maloletú navrhol určiť vo výške 300,- Eur mesačne.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 22, § 23, § 24 ods.
1, 2, 4, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 63 ods. 2, § 76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“).

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že manželstvo účastníkov
konania je vážne a trvalo rozvrátené, pričom ide o hlboký rozvrat, ktorý sa manželom nepodarilo niekoľko
rokov zvrátiť. Prvá vážnejšia kríza medzi manželmi nastala už v roku 2009, manželské nezhody sa

stupňovali a vzťah medzi nimi sa zhoršoval, až dospel v roku 2015 do štádia, kedy sa manželstvo
stalo nefunkčným. V danom prípade nie je reálny predpoklad, že by manželstvo mohlo v budúcnosti
plniť svoj spoločenský účel. Účastníci zhodne potvrdili, že ako manželia spolu dlhodobo nežijú, intímne
sa nestýkajú, netrávia spolu žiaden čas, sviatky, ani dovolenky. Za zisteného stavu je manželstvo
účastníkov už iba formálnym zväzkom bez reálnej možnosti na jeho obnovu. Súd preto v súlade

s návrhom navrhovateľa, ku ktorému sa manželka pripojila manželstvo účastníkov konania rozviedol. Za
hlavnú príčinu rozvratu manželstva ustálil najmä rozdielnosť pováh a názorov v podstatných otázkach
manželského spolužitia, ako aj výchovy maloletých detí, ale aj nedostatok vzájomného rešpektu, úcty
a porozumenia.

5. Vo vzťahu k maloletým deťom uviedol, že maloletá I. dňa XX.XX.XXXX nadobudne plnoletosť,
navštevuje súkromné gymnázium S. C. Lewisa v Bratislave, kde školné predstavuje sumu 262,-
Eur mesačne a v školskom roku 2022/2023 navštevovala 4. ročník. Maloletá I. je v starostlivosti
psychológa.ZvykonanéhopohovorusmaloletouI.súdustálil,žemaloletávnímanezhodymedzirodičmi
a nefunkčnosť ich vzťahu, nechce striedavú osobnú starostlivosť, nevie si predstaviť sa stále striedať

v nejakom harmonograme, chce bývať s matkou a s otcom sa chce stretávať na dobrovoľnej báze.
Nevie si prestaviť byť bez brata, teda bývať bez neho. Podľa jej názoru brat potrebuje oboch rodičov,
nevie si predstaviť, že by bol iba s jedným z nich. Maloletý H. má 10 rokov, navštevuje prvý stupeň
(4. ročník) Základnej školy na H. K. L. F.. Obe maloleté deti sú zdravé. Konkrétna výška mesačnýchnákladov zo strany matky preukázaná nebola. Z verejne dostupných cenníkov psychologických služieb
súd ustálil, že výška platby za hodinovú terapiu predstavuje v priemere 40 – 50,- Eur. Maloletý
H. má špeciálnym pedagógom a psychológom diagnostikované špecifické vývinové poruchy učenia

ako dysgrafia a dysortografia – I. skupina, ľahký stupeň obmedzenia. Odporúčaná bola individuálna
integrácia v škole a asistent učiteľa. Konštatované bolo aj úzkostné ladenie s odporúčaním terapie
v príslušnom Centre poradenstva a prevencie (vyplýva zo správy Centra Andreas). V čase rozhodovania
súdu sa maloletá I. nachádzala vo faktickej osobnej starostlivosti matky. O maloletého H. sa rodičia
starali v režime striedavej osobnej starostlivosti v týždňových intervaloch.

6. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.06.2023 bolo preukázané, že rodičia maloletých detí dospeli
ohľadom úpravy pomerov k maloletým deťom na čas po rozvode ku konsenzu v podstatných otázkach.
Obaja rodičia sa de facto dohodli na zverení maloletej I. do osobnej starostlivosti matky s tým, že styk
otca s maloletou nežiadali upraviť. Obaja súhlasili so zverením maloletého H. do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov a konsenzus našli aj v otázke úpravy striedavej osobnej starostlivosti počas

školských prázdnin. Spornou zostala dĺžka osobnej starostlivosti každého rodiča o maloletého H. v rámci
striedavej osobnej starostlivosti. Navrhovateľ trval na sedem dňovej, rovnocennej dĺžke starostlivosti
a matka s návrhom nesúhlasila a striedavú starostlivosť žiadala upraviť v pomere 10:4 dňom v prospech
jejosobnejstarostlivosti.Zhodnýpostojrodičiavyjadriliajvotázkezastupovaniamaloletýchdetíasprávy
ich majetku, ktoré navrhli upraviť v prospech oboch rodičov. Spornou zostala výška výživného zo strany

otca na maloletú I., keď navrhovateľ žiadal určiť výživné na maloletú I. vo výške 350,- Eur mesačne
a matka navrhovala výživné v sume 700,- Eur mesačne.
Súd prvej inštancie ako neaktuálny vyhodnotil znalecký posudok vypracovaný znalcom Mgr. et. Mgr.
Martinom Balkom č. 7/2022 zo dňa 04.02.2022, a to s poukazom na časový odstup, vývin osobností
maloletých detí a prirodzenú dynamiku rodinných vzťahov. Na pojednávaní dňa 12.06.2023 súd

účastníkom konania vysvetlil, že v záujme maloletých detí je nenariaďovať ďalšie znalecké dokazovanie
(vzhľadom na blízku plnoletosť I. a konsenzus rodičov ohľadom striedavej osobnej starostlivosti
o maloletého H.), ale vo veci rozhodnúť. Z vykonaného dokazovania (vyjadrení rodičov, ich sms
komunikácie) súd zistil, že situácia sa vo veci samej vyvíja nepriaznivo, maloletý H. je zaťahovaný do
konfliktu rodičov, preto je potrebné jeho situáciu čo najskôr stabilizovať rozhodnutím súdu. Vo veci došlo

od podania návrhu trikrát k zmene zákonného sudcu, čo by nemalo byť na ujmu účastníkov, preto súd
považoval za potrebné meritórne rozhodnúť aj bez aktualizácie znaleckého dokazovania.
Konštatoval, že z ostatných vykonaných dôkazov neboli zistené žiadne skutkové zistenia významné
pre rozhodnutie vo veci. Nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy pre zistenie skutočného stavu veci
s ohľadom na to, že predmetom konania je rozvod manželstva a úprava pomerov na čas po rozvode.

7. K zárobkovým a majetkovým pomerom rodičov uviedol, že obaja rodičia v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov vlastnia byt na D. XXX L. F.. Navrhovateľ má vysokoškolské vzdelanie II.
stupňa , je živnostníkom s priemerným čistým mesačným príjmom v sume 2.700 - 2.800,- Eur. Vo
výlučnom vlastníctve má tri nehnuteľnosti, a to jednoizbový byt v F. – D., rekreačnú chatu v M., na ktorej

viazne vecné bremeno - právo doživotného užívania zriadené v prospech rodičov otca, a garáž na L. K.
L. F. – D. D.. Manželka navrhovateľa je vysokoškolsky vzdelaná, pracuje v spoločnosti K. vo Viedni s
priemerným čistým mesačným príjmom v sume 2.700,- Eur.

8. Vecne súd prvej inštancie vo veci úpravy práv a povinností k deťom na čas po rozvode manželstva

svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rodičia v otázke zverenia maloletých detí dospeli ku konsenzu
asúhlasilisozverenímmaloletejI.doosobnejstarostlivostimatky,bezúpravystykuotcasmaloletouaso
zverením maloletého H. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorú fakticky zabezpečovali
v týždňových intervaloch minimálne od marca 2023, kedy došlo k odsťahovaniu sa matky zo spoločnej
domácnosti. Keďže mal za preukázané, že obaja rodičia sú spôsobilí maloleté dieťa vychovávať,

vykonaným dokazovaním ani na strane jedného z nich nevyplynula zdravotná nespôsobilosť, či iná
prekážka brániaca niektorému z nich v riadnej výchove dieťaťa, je striedavá osobná starostlivosť
jednoznačne v záujme maloletého dieťaťa s tým, že takouto starostlivosťou budú lepšie zaistené
jeho potreby. Rodičia prezentovali odlišné predstavy o dĺžke osobnej starostlivosti každého rodiča,
navrhovateľ zotrval na rovnakej dĺžke starostlivosti, a to sedem dní, matka s jeho návrhom nesúhlasila

tvrdiac nejednotný výchovný prístup rodičov k maloletému dieťaťu, škodlivosť názorov otca na
spoločenské témy, jeho manipulatívne správanie, dôvodiac tiež záujmom oboch maloletých detí tráviť čo
najviac času spoločne, preto žiadala upraviť dĺžku osobnej starostlivosti v pomere desať dní jej osobnej
starostlivosti ku štyrom dňom osobnej starostlivosti otca. Súd na základe vykonaného dokazovanianenašiel relevantný dôvod pre takú výraznú prioritizáciu matky, za úpravy ktorej by sa podľa názoru
súdu nenaplnili znaky a účel striedavej osobnej starostlivosti a osobná starostlivosť otca v zmysle návrhu
matkypočasbežnéhorokavždyvpárnomtýždniodštvrtkaod14:00hod.dopondelkavnepárnomtýždni

do 14:00 hod. by fakticky bola len úpravou tzv. širokého styku otca s maloletým dieťaťom a striedavou
osobnou starostlivosťou by bola len formálne. V záujme maloletého dieťaťa je, čo sa dĺžky osobnej
starostlivosti každého rodiča týka, upraviť túto tak, aby dieťaťu umožňovala tráviť rovnocenný čas
s oboma rodičmi. Matka v konaní svoje tvrdenia o nevhodnom vplyve otca na maloleté dieťa nepodporila
dôkazmi. Opakovane zdôrazňovala prenášanie extrémistických názorov otca na maloleté dieťa, ktoré

ich má následne prezentovať v škole, avšak toto tvrdenie z jej strany preukázané nebolo. Z potvrdenia
základnej školy maloletého dieťaťa zo dňa 28.03.2023 vyplýva, že správanie maloletého dieťaťa je
bezproblémové a akékoľvek nevhodné vyjadrenia dieťaťa, vrátane extrémistických, neboli zo strany
školyzaznamenané.Obajarodičiazhodneuvádzali,žemaloletédieťamávytvorenýkvalitnýcitovývzťah
a väzbu k nim obom a matka v konaní deklarovala, že si uvedomuje dôležitosť role otca v živote dieťaťa.
V súvislosti s argumentom matky týkajúceho sa súrodeneckého vzťahu detí a potreby jeho zohľadnenia,

súd uviedol, že vzhľadom na vek I., jej blízku plnoletosť, jej vzniká právo sa kedykoľvek osamostatniť,
ísť napríklad študovať do iného mesta, prípadne do zahraničia, preto nebolo dôvodné pri rozhodovaní
ohľadom dĺžky starostlivosti každého rodiča o maloletého H. zohľadniť skutočnosť, že I. sa nachádza
v domácnosti matky.
Výživné na maloletého H. počas trvania striedavej osobnej starostlivosti súd neurčil vychádzajúc pritom

zo zhodnej vôle rodičov ako aj výsledkov vykonaného dokazovania, podľa ktorých sú príjmy rodičov na
porovnateľnej úrovni a sú schopní zabezpečiť maloletému dieťaťu aj porovnateľnú životnú úroveň.

9. O výške výživného na maloletú I. súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na zárobkové a majetkové
pomery rodičov, ako aj odôvodnené náklady na maloletú, ustálené súdom po zohľadnení školného

v sume 262,- Eur mesačne, vo výške 900,- Eur. Pri určení výšky výživného zohľadnil súd aj návrh otca,
ktorýnavrholsumuvýživnéhovovýške350,-Eurmesačnestým,žesanaďalejbudepodieľaťnahradení
školného maloletej vo výške 1, t. j. v sume 131,- Eur mesačne, spolu sa teda otec pred súdom zaviazal
platiť na maloletú sumu 481,- Eur mesačne.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal ich náhradu.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. vo vzťahu k určeniu rozsahu striedavej osobnej
starostlivosti o maloletého H., s výnimkou osobitnej úpravy styku počas prázdnin podala v zákonnej

lehote odvolanie manželka navrhovateľa s poukazom na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), d), e), f), g) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Namietala, že
rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia. Pokiaľ súd rozhoduje
bez opory vo vykonanom dokazovaní a neuvedie úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, je rozhodnutie
arbitrárne. Súd prvej inštancie neobjasnil, z akých konkrétnych dôkazov si záver o vhodnosti striedavej

osobnej starostlivosti osvojil a ako konkrétne budú lepšie zaistené potreby maloletého dieťaťa. Záver
o vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti a rozdelenie pomeru 7:7 zostal bez akéhokoľvek riadneho
objasnenia. V rozsudku pritom uviedol, že závery znaleckého posudku nie sú použiteľné vzhľadom
na podstatný čas, ktorý uplynul, avšak z akých iných dôkazov súd vychádzal, sa v rozsudku nájsť
nedá. V celom konaní opakovane zdôrazňoval, že rozdelenie času pri striedavej osobnej starostlivosti

v pomere 7:7 „nie je mantra“ a tvrdil, že nie je možné považovať za dôvodný návrh aj na rozdelenie
času na 9:5 a sám navrhoval rodičom rozdelenie 8:6. Dodala, že v konaní produkovala viacero návrhom
a kompromisov rozdelenia času, no v odôvodnení súd uviedol len ten zo záverečnej reči. V dôsledku
toho, že súd nie je viazaný návrhmi strán, nezbavuje ho to povinnosti zistiť najlepší záujem detí a tento
náležite objasniť. Súd prvej inštancie v odseku 11 uviedol, že z vykonaného dokazovania (vyjadrenia

rodičov, ich sms komunikácia) bolo zistené, že situácia bez rozhodnutia sa vyvíja nepriaznivo, maloletý
H. je zaťahovaný do konfliktu rodičov, preto je potrebné jeho situáciu čo najskôr stabilizovať rozhodnutím
súdu, avšak súd neuviedol ktoré vyjadrenia rodičov má na mysli, ani akú ich sms komunikáciu, taká
doložená nebola. Nevymenúva ju ani v zozname vykonaných dôkazov. Na pojednávaní dňa 12.06.2023
bola doložená rozsiahla komunikácia otca so synom, ktorú sudkyňa čítala a komentovala tak, že sú

tam vážne skutočnosti, ktoré potvrdzujú tvrdenia matky o manipulácii dieťaťa a nevhodnom výchovnom
pôsobení otca na syna, preto nerozhodne hneď, ale pojednávanie odročí za účelom podrobného
naštudovania, pričom z obsahu rozsudku nemožno zistiť, ako tento dôkaz súd konkrétne vyhodnotil.Ďalej namietala, že súd nevyhodnotil všetky dôkazy, ale zobral do úvahy len tie, ktoré boli predložené
jednou stranou konania (otcom) a tieto navyše vyhodnotil v rozpore s vykonaným dokazovaním a dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Základnou povinnosťou súdu pri rozhodovaní o akejkoľvek veci

je starostlivo skúmať všetky predložené dôkazy a z nich vyvodzovať skutkové a právne závery.
Dôkazy nestačí vymenovať, ale každý dôkaz je potrebné aj vyhodnotiť, teda uviesť aké skutočnosti
ním mal súd za preukázané. Dôkazy, ktoré pri rozhodovaní nezoberie do úvahy, musí v odôvodnení
uviesť s vysvetlením, z akého dôvodu nie sú pre rozhodnutie podstatné, či použiteľné. Z hľadiska
konania vo veci starostlivosti o maloletých navyše platí vyšetrovací princíp a princíp materiálnej

pravdy, ktoré ústavný súd interpretuje tak, že prenášajú zodpovednosť za priebeh konania v širšom
rozsahu na konajúci súd. Keďže mimosporové konanie je ovládané zásadou zistenia skutočného
stavu veci, je zrejmé, že podkladom rozhodnutia súdu bude sumár zistení, ktoré sa čo najviac
približujú skutočnému stavu veci. Týmito zásadami sa súd prvej inštancie pri dokazovaní zjavne
neriadil. Svojvoľne vybral dôkazy, ktoré mu pre záver o rovnocennom podieli na starostlivosti vyhovovali
a tie, ktoré mu nevyhovovali jednoducho odignoroval, čím porušil elementárne princípy spravodlivého

a zákonného súdneho procesu, a teda aj záujem na riadnom zistení najlepšieho záujmu oboch detí.
Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s dôkazmi, z ktorých vyplývalo nevhodné výchovné
pôsobenie otca na syna a jeho príklon ku konšpiráciám a extrémistickým názorom popierajúce základné
demokratické hodnoty spoločnosti. Už od začiatku konania uvádzala, že otec pred deťmi používa rôzne
dehonestujúce výroky na adresu žien, menšín, akejkoľvek inakosti, popisovala ich konflikty v čase

epidémie koronavírusu, či postoj otca k vojne na Ukrajine. Tieto názory sú aj zdrojom nezhôd medzi
dcérou a otcom, ktorá si za to vyslúžila označenie, že je fašistka. Otec dokonca na pojednávaní toto
potvrdil a obhajoval, že je primerané synovi vysvetľovať, že Ukrajinci sú fašisti. Mala za to, že tieto
názory preberá aj syn, pričom bola upozornená na konflikt v škole, kde mal syn takéto výroky uviesť
voči spolužiakovi. Otec na to reagoval predložením vyjadrenia školy o tom, že dieťa je bezproblémové,

utiahnuté a extrémistické vyjadrenia neboli zaznamenané. Tvrdila, že po konfrontácii triednej učiteľky
jej odpovedala e-mailom, že problém je vyriešený a už sa neopakoval. Súd na pojednávaní situáciu
komentoval ako jednorazovú a nedostatočnú pre záver o nevhodnosti striedavej osobnej starostlivosti.
Bola toho názoru, že vyjadrenie predložené otcom nebolo pravdivé a súd skutkový stav nevyhodnotil
správne. Dodala, že otec je členom rady školy a má na škole silný vplyv, pričom jej škola akékoľvek

oficiálne vyjadrenie nebola ochotná vydať. Jej obavy boli dôvodné, pretože dňa 23.10. rodičia obdržali
správu, že syn dal bezdôvodne facku spolužiačke, pričom z telefonátu s riaditeľom školy, ktorý ich
predvolal na pohovor sa dozvedela, že ide o opakovaný incident, a teda prvú facku škola zamlčala.
To, že sa otec takto vyjadruje pred deťmi, či že je konzumentom obsahu konšpiračných webov,
právna zástupkyňa písomne poprela a označila za nehorázne devalvovanie otca, avšak z dôkazov

(psychologická správa B. B. týkajúca sa maloletej I., písomná výpoveď I.) vyplýva opak.
Poukázala na to, že v záverečnej reči uviedla viaceré oficiálne zdroje, ktoré hrozbu radikalizácie
spájajú s rodinným prostredím a prítomnosťou xenofóbie, antisemitizmu, rasizmu, či odmietania inakosti,
ale súd sa k nim nijako nevyjadril. Mal pri tom dostatok dôkazov o tom, že otec vlastní materiály
s extrémistickým obsahom (predplatné časopisu Zem a Vek, značkový odev spájaný s príklonom

k extrémizmu, podčiarknuté články), ktoré dôkazy v celom konaní ani nezmienil, ani nevyhodnotil,
napriek tomu, že otec sa k nim prihlásil a tvrdil len, že nesúvisia s predmetom konania. Vo vzťahu
k tvrdeniu súdu, že svoje tvrdenia o nevhodnom vplyve otca na maloleté dieťa nepodporila dôkazmi
uviedla, že aj v sporovom konaní platí zásada primeranosti dôkazného bremena, a teda súd môže
požadovať len také dôkazy, s ktorými strana môže objektívne disponovať. Dokazovanie o tom, čo sa

deje a hovorí medzi členmi rodiny, tak môže byť preukazované len veľmi obmedzene. Žiadala vykonať
dôkazy, ktoré potvrdzujú obdobné prejavy otca, avšak súd sa nimi nielenže nezaoberal, ale ani tie, ktoré
predložila nevyhodnotil.
Súdu prvej inštancie vytýkala, že nerešpektoval najlepší záujem oboch detí a právo na zachovanie
súrodeneckých väzieb. Súrodenci majú zdieľať rovnakú formu starostlivosti a ich rozdelenie je

výnimočným zásahom, ktorý musí byť náležite odôvodnený výnimočnými okolnosťami prípadu (viď
Cz 2/1969, R 45/1970). Súd prvej inštancie žiadne výnimočné dôvody neuviedol a jeho absolútnym
rozhodovacím excesom bolo fabulovanie o tom, že I., ktorá bola v čase rozhodovania súdu maloletá,
môže ako dospelá odísť z domu preč, keďže bola v 3. ročníku strednej školy, s vážne narušeným
psychickým zdravím a odkladom maturít. Pre I. a jej stabilizáciu vyplýva dôležitosť súrodeneckého

vzťahu a ignorovanie jej postojov vo vzťahu k tomu, ako majú byť usporiadané jej rodinné vzťahy, je
vážnym porušením práva na ochranu jej súkromného a rodinného života. Mala za to, že ak maloletý
H. zostane pod tak zásadným vplyvom otca, dôjde nielen k narušeniu jeho vzťahu s ňou a jej rodinou,
ale aj I.. I. má momentálne v otázke svojej identity nejasno, a teda ak by sa identifikovala s otcomzosmiešňovanou a nenávidenou komunitou LGBTI, je zrejmé, ako to zásadne ovplyvní jej vzťah
s bratom. Tvrdila, že otec sa od odsťahovania o dcéru nezaujíma, celý čas jej neplatil výživné a vzťah
medzi súrodencami ďalej narúša tým, že do bytu má po výmene zámku prístup len H.. Dcéru zraňuje,

že jej osobné veci, ktoré v byte zostali, berie z jej izby a dáva H. (výtvarné potreby, farebné papiere,
zošity). Po niekoľkých mesiacoch tohto režimu badá problematizovanie vzťahu medzi súrodencami, ako
aj k jeho tete, či starým rodičom. Maloletý H. sa uzatvára do virtuálneho sveta a po príchode od otca
je s ním náročná komunikácia.
Žiadala, aby odvolací súd napravil nečinnosť súdu prvej inštancie a odvolaním napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zmenil v zmysle jej návrhu.

12. K odvolaniu manželky sa vyjadril navrhovateľ tak, že nezdieľa jej názor, že rozsudok súdu
prvej inštancie trpí nepreskúmateľnosťou. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie všetkými
možnými právne dostupnými prostriedkami, dôkazy vyhodnotil samostatne i vo vzájomnej súvislosti, bral
zreteľ na výsluchy manželov, maloletých detí, stanoviská kolízneho opatrovníka, dospel k správnemu

právnemu názoru a najmä rozhodol v najvyššom záujme detí. Vhodnosť striedavej osobnej starostlivosti
vyplýva priamo zo zákona, je to zákonom daná možnosť formy výchovy detí za predpokladu, že
obaja rodičia prejavujú vôľu sa rovnakou mierou podieľať na výchove detí, majú rovnaké dispozície na
realizáciu rodičovských funkcií a deti sú uzrozumené a chcú byť v takejto forme starostlivosti. Dodal, že
súd sa v priebehu celého konania zodpovedne a objektívne zaoberal otázkou, či sú dané podmienky

na striedavú osobnú starostlivosť. Maloletý H. sa jednoznačne vyjadril, že chce tráviť čas s oboma
rodičmi, pričom nebol pod nátlakom a svoju vôľu prejavil pred kolíznym opatrovníkom i pred znalcom.
Tvrdil, že H., keď je u neho svojou radosťou dokazuje, že je takto spokojný, je oveľa kľudnejší. V čase,
keď je u neho, tak sa mu venuje, pomáha mu pri príprave na vyučovanie, všíma si, že v pokojnom
prostredí sa synovi lepšie darí, spoločná príprava mu veľmi prospieva a viditeľné je jeho napredovanie.

Po psychickej stránke je pre deti lepšie, že ich rodičia žijú oddelene a dusná atmosféra je minulosťou.
Uviedol, že ak je matka presvedčená o tom, že vhodnosť striedavej osobnej starostlivosti v týždňových
intervaloch nie je správna, je to jej právo svoj názor vyjadriť. V odvolaní však absentuje konkrétny
odvolací petit, teda čoho sa svojím odvolaním domáha, pokiaľ zmeny v striedavej osobnej starostlivosti,
nekonkretizovala časový rozsah, ako si takúto formu starostlivosti predstavuje v praxi. Poznamenal,

že podľa doterajších skúseností, ak je dieťa schopné prijať túto formu výchovy a starostlivosti a chodí
do školy, nie je vhodné uprostred týždňa chodiť od jedného rodiča k druhému. Podľa jeho skúseností,
je maloletý H. v tomto režime kľudnejší, nepociťuje konflikt záujmov a môže byť slobodne aj s ním,
aj s matkou. Nesúhlasil s vysloveným názorom, že súd prvej inštancie sa neriadil elementárnymi
princípmi spravodlivého a zákonného súdneho procesu a nemal záujem na riadnom zistení najlepšieho

záujmu oboch detí. Poprel matkou vyslovený, ale nepreukázaný názor, že boli predložené dôkazy,
z ktorých vyplynulo nevhodné výchovné prostredie a jeho pôsobenie na maloleté dieťa, ako aj príklon ku
konšpiráciám a extrémistickým názorom, keďže hra so slovami je veľmi nebezpečný jav a on nepotvrdil,
že Ukrajinci sú fašisti.
Bol toho názoru, že výklad matky, že maloletý H. mal konflikt so spolužiakom a následne dal facku

spolužiačke, je dôsledok jeho zlého vplyvu na maloleté dieťa, je subjektívny a konšpiratívny názor,
ničím nepodložený. Je zarážajúce, že rodič túto situáciu nevníma skôr ako dôsledok ich nepríjemného
priebehu rozvodového konania, že ide o reakciu dieťaťa, že si nevie poradiť iným spôsobom spracovať
smútok z rozchodu svojich rodičov. Sú to čisto výchovné problémy, ktoré žiaden súd nevie a nemôže
vyriešiť, ide o zodpovednosť rodičov, preto mal za to, že táto situácia nie je odvolacím dôvodom.

Pokiaľ by sa vychádzalo z názoru matky, ako otec negatívne ovplyvňuje syna, na druhej strane by aj
otec mohol poukázať na stále sa zhoršujúci citový vzťah dcéry k jeho osobe. Dcéra kopíruje správanie
matky, odvtedy, čo sa matka odsťahovala zo spoločnej domácnosti, sa s ním dcéra nestretáva, jeho
snahy o akýkoľvek osobný kontakt končia odmietnutím. Tvrdil, že dcére píše, zaujíma sa o ňu, včas
a riadne jej posiela výživné, dary k meninám a narodeninám, za posledný polrok jej zaplatil školné, robí,

čo môže. Dcéra je však po celý čas len so svojou matkou, preto pripisuje jej správanie sa vplyvu matky,
ktorý je voči nemu negatívny. Poukázal na to, že dcéra si zmenila priezvisko podľa príkladu svojej matky,
ktorá si priezvisko zmenila počas rozvodového konania.
Uviedol, že striedavá osobná starostlivosť neohrozí súrodenecké puto detí. Už dlhšiu dobu rodina
funguje tak, že maloletý H. je u neho a potom u matky, kde sú so sestrou spolu. Viackrát zdôrazňoval,

že I. k nemu môže hocikedy prísť, je vítaná. Vzhľadom na veľký vekový rozdiel je všeobecne známe,
že súrodenci už majú úplne iné záujmy, inak trávia voľnočasové aktivity, staršie dieťa má oveľa viac
povinností, školských zadaní, pripisuje význam iným veciam, ako menší súrodenec a je prirodzené, že
spolu netrávia toľko času, ako keď boli menší. Postoj súdu nie je v rozpore s ustálenou rozhodovacoupraxou. Každý prípad je individuálny a súd berie zreteľ na konkrétnu rodinu, konkrétne deti a akceptuje
ich názor. I. odmietala byť v striedavej osobnej starostlivosti, vyjadrila svoju vôľu byť s matkou a on
to rešpektoval, preto súd zveril I. do výlučnej osobnej starostlivosti matky. Maloletý H. vyjadril vôľu byť

v režime striedavej osobnej starostlivosti, preto súd rozhodol s akceptovaním názoru dieťaťa a zveril
ho do striedavej osobnej starostlivosti. Je presvedčený, že má synovi čo ponúknuť, naučia sa spolu
chlapské veci. Matka sa snaží spochybniť jeho rodičovské kvality, nie je spokojná s režimom striedavej
osobnej starostlivosti, ale odvolanie nepodala voči tejto forme starostlivosti, ale voči jej rozsahu, ktorý
ani časovo neohraničila. Kládol si otázku, koho je vplyv na I., keď ho ani nepozvala na stužkovú. Pokiaľ

matka uvádzala, že ponechávanie syna vplyvu otca nekorešponduje s najlepším záujmom detí a prináša
len potencionálny rozvrat a časom úplnú stratu kontroly nad správaním syna, tak by sa mohla použiť aj
argumentácia, že to sa predsa udialo u dcéry na úkor otca.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, lebo je vo výroku vecne správny.

13. Matka v odvolacej replike uviedla, že vo vyjadrení otca sa nenachádzajú žiadne relevantné právne,

ani skutkové argumenty, ktorými by sa vyvrátili jej odvolacie námietky. Naopak, právna zástupkyňa
neváha použiť aj nepravdivé tvrdenia a obhajuje postup súdu skutočnosťami, ktoré sa ani nestali,
keď uviedla, že maloletý H. svoju vôľu byť s oboma rodičmi vyjadril aj pred kolíznym opatrovníkom,
pričom maloletý H. nebol nikdy kolíznym opatrovníkom vypočutý a súd aj účastníci sa zhodli, že jeho
výsluch nie je vhodný. Ani skutočnosť, že dieťa chce byť s oboma rodičmi nie je dôkazom o vhodnosti

striedavej osobnej starostlivosti, ide o prirodzenú túžbu dieťaťa, ktorú matka nikdy nepoprela. Namietala,
že súd nerozhodoval v zmysle toho, čo vyplynulo zo znaleckého dokazovania (maloletý H. pred znalcom
uviedol, že chce, aby sa sám rozhodol, kedy bude s ktorým rodičom a opakovane od oboch detí zaznelo,
že chcú byť spolu), alebo z vyjadrenia H., či I. a otec účelovo manipuluje dôkazy a ich interpretáciu.
Z následne vykonaných dôkazov vyplynuli skutočnosti, ktoré boli odlišné od zistení znalca, súd ich

však zamlčal a do rozsudku vôbec nezahrnul. Uviedla, že na pojednávaní dňa 12.06.2023 sudkyňa
nahlasčítalaotcompredloženékonverzáciesosynom,komentovalaichtak,ževytvárasdieťaťompakty,
vhodne ho neusmerňuje, tlačí na neho a jeho správanie sa jej javilo ako šovinistické, pričom opakovala,
že to nie je dobré. Napokon sa obrátila na právnu zástupkyňu otca s otázkou, či to čítala, lebo ak áno, asi
by mu povedala, že to nemá predkladať. Ak za týchto okolností sa zrazu tieto dôkazy, vrátane ďalších

konverzácií, ktoré doplnila matka s ešte alermujúcejším obsahom, do rozhodnutia nezahrnuli a boli
označené ako nepodstatné, ide o taký postup súdu, ktorý je nielenže v priamom rozpore so zásadami
spravodlivého súdneho procesu a práva na rovnosť účastníkov, ale spochybňuje to aj samotný záujem
súdu na hľadaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Tvrdila, že v rámci hádky otca s dcérou ohľadne vojny na
Ukrajine, otec ju označil za fašistickú sviňu.

Otcove tvrdenia o tom, že syn je takto spokojnejší, je oveľa kľudnejší, v pokojnom prostredí sa mu lepšie
darí, spoločná príprava mu prospieva a je viditeľné aj jeho napredovanie, otec nielenže o nič konkrétne
neopiera, ale je v priamom rozpore s overiteľnými faktami. Kým doteraz mal syn na vysvedčení vždy len
jednu alebo dve dvojky, aktuálne mal na vysvedčení dve dvojky a jednu trojku, teda došlo k citeľnému
zhoršeniu jeho prospechu. V ďalšom texte priznáva, že syn súčasné usporiadanie vzťahov nezvláda

dobre, keď opakovane fyzicky v škole napadol dievčatá, pričom takéto správanie nemožno označiť za
výraz spokojnosti, upokojenia, či napredovania. Mala za to, že naopak potvrdzuje nevhodné výchovné
pôsobenie otca, ktorý problémy syna nielen zľahčuje, ale dokazuje to aj jeho vplyv na syna, ktorý ho
povzbudzuje k agresivite. Do spisu doložila konverzáciu, v rámci ktorej otec maloletému H. hovorí, že
je škoda, že pes jeho matku nedohrýzol. Dcéra sa opakovane sťažovala, že v prítomnosti otca bol na

ňu maloletý H. fyzicky agresívny, a na to, že otec ho pri týchto prejavoch nikdy neusmernil. Spôsob,
akým sa otec vyjadruje na adresu vlastnej dcéry najlepšie ukazuje jeho rodičovské kompetencie, a to
kam jeho rodičovský vplyv vedie. Uviedla, že I. je vo veľmi vážnom psychickom a fyzickom zdravotnom
stave, hovorí o flashbackoch, ktoré má s otcom, ako na ňu kričí, keď napríklad kráča po ulici, nie
je schopná naďalej účasti na vyučovaní, trpí extrémnou únavou v dôsledku čoho existuje hrozba, že

nebude pripustená na maturity, napriek jej výbornému prospechu. Dodala, že dcéru od zmeny priezviska
odhovárala a tento jej krok nijako nevítala a považuje ho za nešťastný. I. zvažovala aj vlastné vymyslené
priezvisko, napokon sa rozhodla pre priezvisko matky. Obe mali zásadne rozdielne motivácie na zmenu
aj vzťah k obom priezviskám. Podobný plochý postoj k realite, je podľa jej názoru len potvrdením toho,
že otec svoju dcéru nepozná a ani ho jej špecifické dôvody nezaujímajú. Za účelové označila tvrdenie

otca, že dcéra je pod jej vplyvom, pretože sa od odsťahovania s ním nestretáva. Dcéra rieši svoj vzťah
s otcom od nástupu na strednú školu s viacerými psychológmi a popis ich vzťahu je obsahom viacerých
odborných vyjadrení, pričom ani jeden nepripísal zodpovednosť za tento stav matke. Poukázala na
to, že dcéra navštevuje školu, ktorá má otvorene progresívne zameranie, konšpiračné teórie a názory,ktoré zdieľa otec sa považujú v tomto prostredí za neprijateľné, a teda je úplne pochopiteľné, že to ich
vzťah vážne narušilo. Problém v ich vzťahu nie je o nejakých spoločenských, či politických názoroch,
ale najmä o agresívnom správaní sa otca a absolútnom nerešpektovaní dcéry. Psychológovia otca

opakovane upozorňovali na potrebu láskavého a rešpektujúceho prístupu a prijatia, po ktorom dcéra
túži, ale otec žiadne z odporúčaní neprijal. Otec zamlčal, že dcéru z bytu za prítomnosti H. vymkol,
vymenil zámky, neumožnil jej vysťahovať svoje veci a dodnes jej nedal nové kľúče od bytu. Tým, že otec
ostentatívne používa jej osobné veci (rôzne pomôcky, ktoré si zakúpila) a dáva ich H., znovu podkopáva
a narúša ich vzájomný vzťah. Tvrdila, že otec klame o podpore I., ktorej na výživu od odsťahovania

sa neprispieval, posielal jej 50,- Eur vreckové a výživné jej začal posielať až od októbra 2023, teda po
siedmych mesiacoch od odsťahovania sa so spoločnej domácnosti a až potom, čo existoval na výživné
potenciálne exekučný titul.
Zdôraznila, že obe deti za žiadnych okolností neprosperujú, obe majú zhoršený zdravotný stav,
v dôsledku ktorého maloletý H. vymeškáva veľmi veľa hodín. Nemá žiadne záujmové krúžky a okrem
počítača a hier stratil záujem o akékoľvek aktivity mimo domu. Jediné na čom maloletému H. záleží,

keď je doma u matky je, kde je I., na ktorú je ochotný večer čakať a nezaspí skôr, než sa ubezpečí,
že je doma. Je to základná kotva pre oboch súrodencov, ktorú režim striedania narušuje, preto trvala
na tom, aby sa vzájomný vzťah a stabilita detí zabezpečili tým, že budú zdieľať spoločnú domácnosť
u matky. Mala za to, že za týchto okolností je režim striedavej osobnej starostlivosti možný v pomere 9:5,
ktorý znamená, že maloletý H. by bol s otcom v párnom týždni od štvrtka od 17:00 hod. do pondelka do

17:00 hod. a s matkou by bol v nepárnom týždni od pondelka od 17:00 hod. do nasledujúceho štvrtka,
s výnimkou osobitnej úpravy styku počas prázdnin.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie podala
včas oprávnená osoba – účastník konania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka
použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez
ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že je nevyhnutné rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. (aj keď manželka navrhovateľa odvolanie voči osobitnej
úprave starostlivosti o maloletého H. počas prázdnin a sviatkov, či neurčeniu výživného na maloletého
nepodala, tieto výroky súvisia s úpravou práv a povinností rodičov k maloletému H. na čas po rozvode)
a v závislom výroku IV. zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

15. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o rozvode manželstva účastníkov
konania a o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode
manželstva.
Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na dôvody manželky navrhovateľa predostreté

v odvolaní, bolo posúdiť, či boli splnené podmienky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému H. spôsobom určeným vo výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie.

16. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa článku 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a stabilita

prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným
postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné

vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami i využitie možných prostriedkov na
zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.Podľa článku 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých
orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať
do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov

a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.

V článku 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Podľa § 28 ods. 1 písm. a) a § 28 ods. 2 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností
sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého
dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy
maloletého dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého

dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,
najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude
zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške

výživného.

Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak

so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či
bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno
nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.

Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na

výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti

tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

17. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a

rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníkakonania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
(§ 220 ods. 2 CSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj
z hľadiska práv účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto
ustanovenia treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť

č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj
uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie
sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj
rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-VIII).

19. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému
výroku s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil.
V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexné skutkové zistenia v spojitosti s čiastkovými
zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom
skutkovom stave vo vzťahu k zvereniu maloletého H. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov

v týždňových intervaloch. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciuniesúzrejméprerozhodnutiesúduvnapadnutomvýrokurelevantnémyšlienkovépostupy
a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k takémuto spôsobu rozhodnutia. Pokiaľ nie je zrejmé,
aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci vo vzťahu
k napadnutému výroku, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, bez odôvodnenia vzťahu

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby
uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno
tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní.

20. Vo vzťahu k zvolenému spôsobu rozhodnutia o zverení maloletého H. do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch súd prvej inštancie nepresvedčivo zdôvodnil
svoje rozhodnutie. Zdôvodnenie preskúmavaného rozsudku o zverení maloletého dieťaťa do striedavejosobnejstarostlivostiobsahujestrohékonštatovanieospôsobilostirodičovdieťavychovávať,onezistení
zdravotnej nespôsobilosti, či inej prekážky brániacej tomu ktorému rodičovi vo výchove dieťaťa,
záujmoch maloletého dieťaťa a lepším zaistením jeho potrieb takouto formou starostlivosti, bez

vyhodnotenia námietok matky týkajúcich sa odlišných výchovných prostredí v domácnostiach každého
rodiča, stabilite prostredia a systematickej príprave do školy vedenej v zásade jedným z rodičov,
nevhodnom výchovnom pôsobení otca na syna a jeho príklon ku konšpiráciám a extrémistickým
názorom popierajúcim základné demokratické hodnoty spoločnosti, škodlivosti názorov otca na
spoločenské témy a ich preberanie maloletým dieťaťom, manipulatívnom správaní otca sa k dieťaťu

a záujmoch oboch detí tráviť čo najviac času spoločne. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
povinnosť súdu prvej inštancie zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
pokiaľ majú význam pre rozhodnutie, na ktorú povinnosť súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
rezignoval. Pokiaľ súd prvej inštancie zistil, že maloletý H. má diagnostikované špecifické vývinové
poruchy učenia ako dysgrafiu a dysortografiu s odporúčanou individuálnou integráciou dieťaťa v škole
a úzkostné ladenie s odporúčaním terapie, tieto následne nevyhodnotil v kontexte zvolenej formy

starostlivosti o maloleté dieťa, jej rozsahu a vhodnosti. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
nevyplýva, z akých konkrétnych okolností prejednávanej veci podporených vykonaným dokazovaním
súd ustálil ako najvhodnejší rozsah striedavej osobnej starostlivosti rovnomerné rozdelenie medzi oboch
rodičov v týždňových intervaloch.

21. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. konštatuje aj pochybenie
súdu prvej inštancie v právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie síce aplikoval správnu právnu
normu (§ 24 ods. 1, 5 Zákona o rodine), nesprávne ju interpretoval, vyvodil nesprávne právne závery,
v dôsledku čoho nevykonal dostatočné dokazovanie. Pokiaľ otec navrhoval zverenie maloletého H.
do striedavej osobnej starostlivosti v týždňových intervaloch, matka s týmto návrhom nesúhlasila

a hoci prezentovala, že so striedavou osobnou starostlivosť oboch rodičov o maloleté dieťa súhlasí,
jej návrh na zabezpečovanie starostlivosti o maloleté dieťa v pomere 10 dní jej osobnej starostlivosti
(od pondelka nepárneho týždňa od 14:00 hod. do štvrtka v párnom týždni do 14:00 hod.) ku 4 dňom
starostlivosti otca (od štvrtka párneho týždňa od 14:00 hod. do pondelka nepárneho týždňa do 14:00
hod.) tomu nezodpovedal, preto záver súdu prvej inštancie, že rodičia dospeli ku konsenzu v otázke

zverenia maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti je nesprávny. Súd prvej inštancie
následne konštatoval, že dospel k záveru o vhodnosti zverenia maloletého H. do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov argumentujúc tým, že mal za preukázané, že obaja rodičia sú spôsobilí
dieťa vychovávať, dodal, že z vykonaného dokazovania nevyplynula na strane niektorého z rodičov
zdravotná nespôsobilosť alebo iná prekážka, ktorá by bránila niektorému z rodičov v riadnej výchove

maloletého dieťaťa s tým, že striedavá osobná starostlivosť je jednoznačne v záujme maloletého
dieťaťa a na základe vykonaného dokazovania niet pochybností o tom, že zverením maloletého H.
do striedavej osobnej starostlivosti budú lepšie zaistené jeho potreby. Odvolací súd po preskúmaním
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj obsahu spisu konštatuje, že na prijatie takého
záveru nenašiel relevantnú oporu v dokazovaní realizovanom súdom prvej inštancie. Každé súdne

rozhodnutie pritom musí vychádzať z výsledkov dokazovania vykonaného súdom, pretože dokazovaním
súd získava podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Všeobecný súd je
povinný a oprávnený v mimosporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej
kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré nemôže
závisieť od vôle účastníkov konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS

78/03 zo dňa 24.04.2003). Vyšetrovací princíp predstavuje súhrn procesných postupov smerujúcich
k vytvoreniu podkladu rozhodnutia (na podklade čoho súd rozhodne, skutkový základ rozhodnutia).
Vyšetrovací princíp v mimosporovom procese je úzko spätý s princípom oficiality a princípom materiálnej
pravdy, ktoré súvisia s objemom a kvalitou zistených skutočností, práve relevantných pre meritórne
rozhodnutie.

22. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o neplatení výživného odvolací súd uvádza, že
ani v tejto časti nie je preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie náležite odôvodnený, keď súd
prvej inštancie len stroho konštatoval, že výživné na maloleté dieťa neurčil, vychádzajúc pritom zo
zhodnej vôle rodičov ako aj výsledkov vykonaného dokazovania, podľa ktorých sú príjmy rodičov na

porovnateľnej úrovni a sú schopní zabezpečiť maloletému aj porovnateľnú životnú úroveň. Je pravdou,
že súd v odseku 10. preskúmavaného rozsudku opisuje príjmy manželov a ich vlastníctvo nehnuteľného
majetku, avšak nevyvodzuje z toho žiadne závery, výdavky rodičov nielenže neuviedol, ale nezhodnotil
ani ich opodstatnenosť. Nezaoberal sa zisťovaním výdavkov maloletého H..23. V otázke rozhodovania o zverení maloletého dieťaťa do niektorej z foriem starostlivosti upravenej
Zákon o rodine platí zásada najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa, pričom podľa Výboru OSN pre práva dieťaťa je „koncept najlepšieho záujmu dieťaťa flexibilný
a adaptabilný. Mal by byť prispôsobený a definovaný individuálne s ohľadom na špecifickú situáciu,
v ktorej sa dieťa, či deti, ktorých sa vec týka, nachádzajú, pričom pozornosť by mala byť venovaná ich
osobným pomerom, situácii a potrebám. V rámci individuálnych rozhodnutí musí byť najlepší záujem
dieťaťa hodnotený a stanovený vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa,“ (Nález Ústavného

súdu Českej republiky zo dňa 30.05.2014, sp. zn. I. ÚS 1506/13). Z formulácie, že najlepší záujem
dieťaťa musí byť „prvoradým hľadiskom“, však zároveň vyplýva, že nejde o hľadisko jediné, ktoré
súdy v konaniach týkajúcich sa detí musia zvažovať. Najlepší záujem dieťaťa môže byť v konflikte
s oprávnenými záujmami ostatných osôb (ďalších detí, rodičov, a pod.). Výbor pre práva dieťaťa preto
uznáva, že je nutný určitý stupeň flexibility v aplikácii tohto princípu a prípadné konflikty s inými
oprávnenýmizáujmamijepotrebnériešiťprípadodprípadu(viďObecnýkomentárč.14Výboruprepráva

dieťaťa z 29.05.2013 o práve dieťaťa, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom). Najlepší
záujem dieťaťa je teda možné, ba dokonca nutné, vyvažovať s ostatnými oprávnenými záujmami. Z jeho
označenia ako „prvoradé hľadisko“ však vyplýva, že najlepší záujem dieťaťa má pri vyvažovaní vysokú
prioritu, teda v prípadnom vyvažovaní má najlepší záujem dieťaťa vyššiu váhu, než ostatné oprávnené
záujmy, ktoré je však nutné vziať v úvahu (Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25.09.2014

sp. zn. I. ÚS 3216/13).

24. Odvolací súd poukazuje na to, že pri zverovaní dieťaťa do starostlivosti rodičov, resp. jedného
z nich, je nutné u každého z rodičov posúdiť prinajmenšom štyri kritéria, a to existenciu pokrvného puta
medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcim rodičom, mieru zachovania identity dieťaťa

a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia do starostlivosti daného rodiča, schopnosť daného
rodiča zaistiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby a prianie dieťaťa.
V prípade, ak jeden z rodičov napĺňa tieto kritéria výrazne lepšie, je spravidla v záujme dieťaťa, aby bolo
zverené do starostlivosti tohto rodiča. V prípade, ak obaja rodičia napĺňajú tieto kritéria zhruba rovnakou
mierou, je potrebné vychádzať z premisy, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti

oboch rodičov.

25. Ustanovenie § 24 ods. 3 Zákona o rodine pritom súdu stanovuje, aby vždy skúmal, či striedavá
osobná starostlivosť o dieťa bude v jeho záujme, či by nedošlo k citovej ujme dieťaťa, či by rozvoj dieťaťa
bol úplný, najmä zo stránky citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebola umožnená striedavá

starostlivosť. Súd sa musí vždy zamerať iba na potreby dieťaťa a na to, či tieto potreby dieťaťa budú
striedavou osobnou starostlivosťou naplnené. Právna teória uvádza, že v zmysle § 24 ods. 3 Zákona
o rodine záujem dieťaťa treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby
vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie, aby jeho výchova smerovala k
pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach

dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch. Pre rozhodnutie súdu je tiež potrebné, aby poznal aj
názor dieťaťa, ak je schopné vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor
a prihliadol naň. Odvolací súd poukazuje na to, že za predpokladu, že dieťa je dostatočne rozumovo
a emocionálne vyspelé, je nutné jeho želanie považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho
záujmu. Súčasne však nie je možné, aby súd postoj neplnoletého dieťaťa bez ďalšieho prevzal a aby

svoje rozhodnutie založil na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmu
(Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 23.04.2013 sp. zn. II. ÚS 4160/12, rozsudok ESĽP vo
veci C. proti Fínsku zo dňa 09.05.2006 č. 18249/02). Dôležitým predpokladom na rozhodnutie súdu o
zverení do striedavej osobnej starostlivosti je i vysoká miera schopnosti dohody rodičov, nevyhnutnosť
spolu komunikovať a spolupracovať a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov.

26. Prvým zákonným kritériom striedavej osobnej starostlivosti je, že obaja rodičia sú spôsobilí dieťa
vychovávať. Nespôsobilosť rodiča dieťa vychovávať je daná najmä jeho zdravotným stavom, fyzickým
alebo psychickým, nevhodnou kvalitou jeho výchovného prostredia, neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím v domácnosti rodiča a pod..

Druhým takýmto kritériom je, že obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem. Nemožno
nariadiť striedavú osobnú starostlivosť v prípade, ak o ňu nemajú záujem obidvaja rodičia, teda proti vôli
rodiča, ktorý sa o dieťa osobne starať nechce a žiada len právo styku s dieťaťom, nanútenie osobnejstarostlivosti nemôže byť na prospech dieťaťu. Zákon o rodine vyslovene však pripúšťa možnosť, že
súd nariadi striedavú starostlivosť i proti vôli jedného z rodičov.
Tretím kritériom je, že striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa. Medzi dôležité kritériá posudzovania

záujmu maloletého dieťaťa patria predovšetkým: 1. citové väzby dieťaťa, 2. vývinové potreby, 3. stabilita
budúceho výchovného prostredia, 4. schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa
s druhým rodičom. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine je záujmom dieťaťa v tomto ohľade najmä
právo maloletého na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom. Súd musí dbať, aby bolo rešpektované
právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, aby bolo rešpektované právo dieťaťa

na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Je
potrebné každému z rodičov poskytnúť dostatok vlastného priestoru na výchovné pôsobenie na dieťa.
Typickými prípadmi rodičov, ktorí nie sú vhodní na striedavú starostlivosť sú rodičia, ktorí pôsobia na
osobnosť dieťaťa alebo na jeho výchovu negatívne. Vnášajú do výchovy dieťaťa nestabilitu, maria
správne výchovné pôsobenie druhého rodiča, vytvárajú tlak na psychiku dieťaťa, podporujú v dieťati
nesprávne návyky a pod. Striedavá starostlivosť tiež nie je vhodným riešením v prípade, ak nevyhovuje

osobnosti dieťaťa.
Štvrtým kritériom je, že takto budú lepšie zaistené potreby dieťaťa. V danom prípade je potrebné
sledovať motív každého rodiča, pre ktorý chce realizovať osobnú starostlivosť. Dieťa by sa nemalo
stať rukojemníkom svojich rodičov v ich vzájomne narušených vzťahov. Rodičia by mali byť schopní
spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere pri zaisťovaní potrieb dieťaťa a nevytvárať pre dieťa hostilné

prostredie.

27. Výkon participačných práv maloletého dieťaťa by mal byť v konaní, ktoré sa ho týka pravidlom. Súdy
však nie sú povinné ho aplikovať bezvýnimočne, bez primeraného posúdenia individuálnych okolností
prerokovávanej veci a konkrétneho maloletého dieťaťa. Je nevyhnutné rozlišovať, či zisťovanie názoru

môže dieťaťu spôsobiť skutočnú ujmu, alebo pre neho bude len náročné vo vzťahu ku skutočnostiam,
ku ktorým sa má vyjadrovať. Nie je správne automaticky predpokladať, že ťažkosti spojené s vypočutím
dieťaťa spôsobia dieťaťu väčšiu ujmu, než akú by mu potenciálne spôsobilo neumožnenie jeho
participácie v konaní a rozhodnutie bez zohľadnenia jeho subjektívneho názoru na vec. Pokiaľ v konaní
maloleté dieťa uplatňovalo svoje participačné práva a vyjadrilo svoj názor, musí súd v ďalšom štádiu

posúdiť, do akej miery bude na vyjadrený názor dieťaťa prihliadať a akým spôsobom ovplyvní konečné
rozhodnutie. Rozhodnutie súdu by malo vyvažovať všetky získané dôkazy a dospieť k záveru, ktorý
bude v najlepšom záujme dieťaťa.

28. Okrem primárneho hľadiska, ktorým je samotný najlepší záujem maloletého dieťaťa, súd prvej

inštancie musí v konaní dbať na to, aby dodržiaval procedurálne záruky spravodlivého súdneho konania
pre maloleté dieťa. Medzi tieto sa zaraďuje právo dieťaťa na vyjadrenie názoru, zistenie relevantných
faktorov o prerokovávanej veci, nielen výsluchom rodičov, ale aj ostatných osôb z blízkeho okruhu
maloletého dieťaťa a využitím ďalších dôkazných prostriedkov. Dôležitou zárukou je aj vnímanie času
v zmysle rýchlosti konania, pričom treba uviesť, že rýchlosť konania nemôže byť na úkor kvality

rozhodnutia a dôsledného preskúmania skutočného stavu veci. Ak rodičia maloletého dieťaťa nie sú
schopní sa dohodnúť ohľadne starostlivosti o maloletého H. na čas po rozvode, súd prvej inštancie
nemôže uprednostňovať rýchlosť rozhodnutia vo veci samej, na úkor vykonania riadneho dokazovania
a tým zabezpečenia si podkladov pre svoje rozhodnutie, a to aj napriek tomu, že dieťa je zaťahované
do konfliktu rodičov.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality a
princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci
dokazovania sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje sa
vyšetrovací, resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,

ako navrhli účastníci konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

30. V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení
súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala
za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu

na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti
rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného
dokazovania).31. Nakoľko s poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie náležite nezisťoval všetky relevantné
okolnosti potrebné pre posúdenie zverenia maloletého H. do niektorej z foriem starostlivosti rodičov na
čas po rozvode manželstva, keď nevykonal i ďalšie dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci

a tým neposúdil všetky do úvahy prichádzajúce rozhodné okolnosti daného prípadu, pričom rozsudok
ani dostatočne neodôvodnil, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a
závislom výroku IV. zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) CSP) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

32. Po vrátení veci tak povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, bude v ďalšom konaní, s poukazom na vyššie uvedené dôvody,
posúdiac návrhy rodičov, vykonať dokazovanie smerujúce k zisteniu, aké výchovné prostredie je pre
maloletého H. najvhodnejšie, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky na jeho zverenie do
striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov (a ak áno, v akom rozsahu), alebo ktorý z rodičov je
vzhľadom na záujem dieťaťa väčšmi spôsobilý na výkon osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, resp.

zverením komu by boli zabezpečené najpriaznivejšie podmienky pre vývoj dieťaťa a u koho sú lepšie
predpoklady na výkon osobnej starostlivosti, pričom pre uvedený záver musí mať súd prvej inštancie
spoľahlivý podklad získaný vykonaním a zhodnotením vykonaného dokazovania.
Ako účelné vzhľadom na zistenie skutočného stavu veci sa odvolaciemu súdu javí vhodné doplnenie
znaleckého posudku zameraného na osobnosť a kompetencie rodičov, na posúdenie vzťahu maloletého

dieťaťa k obom rodičom a zistenia, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady pre jeho výchovu, ako aj
zameraného na osobnosť, záujmy a priania dieťaťa, posúdenia za účelom odstránenia pochybností
o manipulácii dieťaťa niektorým (oboma) rodičom, rozvoja dynamiky rodinných väzieb a vzťahov za
obdobie od vykonaného znaleckého dokazovania doposiaľ. Ďalší dôkazný prostriedok – správa zo
školy, ktorú maloleté dieťa navštevuje za obdobie od začatia konania do rozhodnutia súdu vo veci

samej, vyžiadaná súdom prvej inštancie, by mohol preukázať správanie a prospech dieťaťa v školskom
zariadení, čím by sa potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia manželky navrhovateľa o zhoršenom prospechu
maloletého dieťaťa a jeho správaní v školskom kolektíve. S poukazom na ust. § 38 CMP a odsek 27
tohto rozhodnutia, pokiaľ súd prvej inštancie dospeje k záveru, že maloleté dieťa je schopné samostatne
vyjadriť svoj názor a nebránia tomu žiadne okolnosti na strane maloletého dieťaťa, tento názor dieťaťa

zistí spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti.
Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre zverenie maloletého
dieťaťa do starostlivosti len jednému z rodičov, vykoná dokazovanie ohľadom úpravy styku druhého
rodiča s maloletým dieťaťom.
Zároveňsúdprvejinštanciekomplexnevyhodnotípomeryrodičovmaloletéhodieťaťa,zistíichpríjmy,ale

aj výdavky rodičov a maloletého dieťaťa. V zmysle vyšetrovacej zásady vzťahujúcej sa na mimosporové
konania je potrebné objektivizovať príjmy a ustáliť zárobkové a majetkové pomery rodičov preukázaním
ich pravidelných a nepravidelných príjmov, ich výsluchom, aktualizáciou príjmov oboch rodičov, získaním
správ od zamestnávateľov, prípadne iných subjektov, bližšie skúmať potreby maloletého dieťaťa. Okrem
príjmov a výdavkov, majetkové pomery rodičov ovplyvňuje aj vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a

hnuteľným veciam vyššej hodnoty. Pomery v domácnosti sú tiež ovplyvňované spolužitím s inými
osobami.

33. Súd prvej inštancie vo veci rozhodne po zistení skutočného stavu v čase svojho rozhodnutia,
na základe vykonania na vec vzťahujúceho sa dokazovania v súlade s § 188 a § 195 a nasl. CSP

a § 204 CSP a súčasne umožní účastníkom konania vyjadriť sa k dôkazom (§ 182 CSP). Pri
vyhodnotení výsledkov dokazovania, so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty
manželky navrhovateľa, tieto posúdi z hľadiska na ne vzťahujúcich sa zákonných ustanovení. Svoje
nové rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby právne
závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom

vedúce, boli logické a presvedčivé.

34. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania a v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods.
2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).