Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2Tos/67/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620010406
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kurák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5620010406.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a JUDr. Štefana Tomáša, na neverejnom zasadnutí konanom 29. októbra 2025
prejednal sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3Nt/27/2020
zo dňa 12.5.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením samosudca Okresného súdu Liptovský Mikuláš podľa § 446 ods. 1 Tr. por. a
§ 74 ods. 2 Tr. zák. (v znení účinnom od 6.8.2024) zamietol návrh prokurátora Okresnej prokuratúry
Liptovský Mikuláš na zmenu spôsobu výkonu ochranného psychiatrického liečenia z ambulantnej na
ústavnúformu,ktoréboloA.B.uloženéuznesenímOkresnéhosúduLiptovskýMikulášsp.zn.2Nt/8/2017
zodňa4.9.2019vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.3Tos/124/2019zodňa19.12.2019.

Citované uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor
Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí dňa 12.5.2025
sťažnosť. Obhajca vyslovil, že sa vzdávajú práva podať sťažnosť proti uzneseniu súdu.

Podanú sťažnosť okresný prokurátor odôvodnil písomným podaním zo dňa 26.6.2025, okresnému súdu

doručeným dňa 1.7.2025.

V rámci sťažnosti prokurátor uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu o tom, že ochranná
liečba plní čiastočne svoj účel. Ak súd pripisuje okolnosť, že nedošlo k dekompenzácii paranoidnej
poruchy osobnosti do psychotického stavu ako výsledku ochranného liečenia, prokuratúra tvrdí, že tento
stav je spôsobený náhodilými okolnosťami a nemá nič spoločné s úspešnosťou liečby. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že liečba prebieha výslovne len formálnym spôsobom a že medicínska
veda nevyčerpala všetky svoje možnosti. A. B. odmieta užívať antipsychotiká určené na liečenie
paranoidnej poruchy osobnosti a to z dôvodu, že jej spôsobujú zdravotné problémy. Na strane druhej
jej nerobí problémy užívať antidepresíva. A. B. teda svojvoľne v rozpore s názormi odborníkov rozhodla
o tom, aké lieky užívať bude a aké nie. Takýto stav je neakceptovateľný a vytvára veľmi nebezpečný
precedens.

Čo sa týka samotného správania sa A. B. od podania návrhu v septembri 2020, konštatuje, že
skutočnosť, že sa v období takmer 5 rokov trvajúceho konania nedopustila žiadneho protispoločenského
konania, nie je ani tak zásluhou akceptovateľných výsledkov priebehu ochranného liečenia, ako skôr
korekcií správania zo strany samotnej A. B.. Menovaná má vedomosť o prebiehajúcom konaní a
o tom, že prípadné protispoločenské konanie, ktorého by sa eventuálne dopustila v jeho priebehu,
by bolo súdom vnímané a hodnotené negatívne a to v jej neprospech, o tom svedčí aj podstatná

argumentácia súdu. V prípade existencie takéhoto konania by súdu absentoval jeden z hlavných
argumentov o tom, že nedošlo k dekompenzácii paranoidnej poruchy osobnosti do psychotickéhostavu. Podnetom pre podanie návrhu bolo 13 prípadov, ktorých sa mala dopustiť menovaná v krátkom
časovom úseku pred podaním návrhu a ktoré sa mali odohrať len v priebehu cca 4 mesiacov. Prudkú
zmenu v správaní sa menovanej preto nie je možné pripisovať výsledkom ochranného liečenia, ale

korigovaniu jej správania zo strachu pred možnými negatívnymi následkami. Obidve znalkyne pripustili,
že daná paranoidná porucha osobnosti môže vyústiť do psychotického stavu (úplne prvá znalkyňa aj
konštatovala paranoidnú psychózu). Ochranné liečenie prebieha len formálnym spôsobom, kedy A.
B. neplní jeho najpodstatnejšiu časť, teda aby užívala antipsychotiká. V záujme ochrany spoločnosti
táto musí mať k dispozícii prostriedky, kedy pacient, ktorý nespolupracuje, bude podrobený liečbe

prostriedkami štátneho donútenia a takýmto prostriedkom sa javí uloženie ochranného liečenia ústavnou
formou. Štátne orgány nemôžu pasívne prizerať, ak pacient si svojvoľne a subjektívne určuje, ako má
prebiehaťsamotnáliečba.Zpohľaduprokuratúryambulantnáliečbaneprinieslažiadnevýsledky,pretože
z vecného hľadiska vlastne neprebieha a korekcie v správaní sú vlastne výsledkom iných faktorov
(vnútorná motivácia A. B.) skôr dočasných, ktoré v prípade skončenia konania na súde odznejú.
Prokuratúra podávala predmetný návrh z toho dôvodu, že podľa jej názoru ochranné liečenie

ambulantnou formou neplnilo svoj účel. Vykonané dokazovanie preukázalo, že liečba prebieha výslovne
len formálne a preto je namieste v záujme úspešnosti liečby (doterajšia úspešnosť je veľmi otázna, ak
nie nulová) hľadať iné riešenia. Takýmto sa javí len nariadenie zmeny formy liečenia na ústavnú.
Vzhľadom na uvedené preto navrhuje, aby druhostupňový súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadril obhajca A. B., a to podaním zo dňa 6.8.2025, v ktorom uviedol, že sa
nestotožňuje so závermi prokuratúry, tieto považuje za nelogické. Ak psychotický stav je chorobou, ktorú
je nutné liečiť, pretože chorobou postihnutý človek nedokáže ovládať svoje konanie do takej miery, že je
nebezpečný pre spoločnosť, nemôže zároveň platiť, že A. B. dokáže svoje konanie ovládať. V konaní

sa preukázali tieto fakty: A. B. netrpí chorobou, pre ktorú by bolo potrebné nariadiť akékoľvek liečenie
(vyjadrenie znalkýň a znalecký posudok), nieto ústavné, 5 rokov nie je známe žiadne jej protiprávne
konanie, žiadne nakoniec ani v minulosti nebolo preukázané, práve naopak, viaceré tvrdenia A. B.
voči údajnému poškodenému sa ukázali ako pravdivé. Takisto vyslovil, že nie je mu zrejmé, prečo
podľa prokuratúry ambulantná liečba nepriniesla žiadne výsledky, keď dve znalkyne a ošetrujúci lekár

nekonštatujú prítomnosť dekompenzácie poruchy do psychotického stavu, je na mieste otázka, prečo
nebola ukončená aj ambulantná liečba. Dĺžka konania a skutočnosť, že údajný poškodený je policajt,
vedie k nevyhnutnému záveru o potrebe skončiť 5 rokov trvajúce konanie. Vzhľadom na uvedené
požiadal druhostupňový súd, aby uznesenie potvrdil ako vecne správne.

Krajský súd ako súd nadriadený na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods.
1 písm. a), písm. b) Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a
to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť jeho nesprávnosť. Pri plnení prieskumnej povinnosti
prihliadalajnachyby,ktorésťažnosťounebolivytýkané,alemohlibyspôsobiťnesprávnosťnapadnutého
uznesenia. Následne zistil, že sťažnosť bola podaná v zákonom stanovenej lehote, oprávneným

subjektom, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná, avšak nie je dôvodná.
Podľa § 446 ods. 1 Tr. zák.,o zmene spôsobu výkonu ochranného liečenia alebo zmene
druhu ochranného liečenia rozhoduje na návrh alebo aj bez návrhu predseda senátu súdu,
v ktorého obvode je zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa ochranné liečenie vykonáva. Ak súd
rozhoduje na návrh prokurátora, zdravotníckeho zariadenia, probačného a mediačného úradníka alebo

riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody alebo nemocnice pre obvinených a odsúdených,
rozhodne do desiatich pracovných dní od doručenia návrhu súdu. Ak súd potrebuje pre rozhodnutie
znalecký posudok, rozhodne do desiatich pracovných dní od doručenia znaleckého posudku.

Podľa ust. § 74 ods. 2 vety prvej Tr. zák. súd zmení formu ochranného liečenia, ak uložená forma neplní

svoj účel a možno dôvodne očakávať dosiahnutie účelu inou formou.

Ako krajský súd zistil, Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením sp. zn. 2Nt/8/2017 zo dňa 4.9.2019
v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3Tos/124/2019 zo dňa 19.12.2019 uložil A. B.
ambulantné ochranné psychiatrické liečenie.

Podaním doručeným okresnému súdu dňa 4.9.2020 prokurátor navrhol u A. B. zmenu ambulantnej
liečby na liečbu ústavnú z dôvodu, že ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou neplní svoj
účel.Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 11.12.2023 súd zmenil spôsob výkonu
ochranného psychiatrického liečenia u A. B. z ambulantnej formy na ústavnú. Predmetné uznesenie

nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko proti nemu podala A. B. sťažnosť. Uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 2Tos/52/2024 zo dňa 15.5.2024 súd zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie a vec vrátil
súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Po preskúmaní veci krajský súd v sťažnostnom konaní nezistil pochybenie v procesnom postupe

okresného súdu ani v jeho zisteniach a ním zodpovedajúcom právnom závere, ktorý premietol do
výrokovej časti napadnutého uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa podrobne
popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre výrokovú časť napadnutého uznesenia. Skutkové závery
súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení vychádzajú z dôkazov, ktoré sú obsahom spisového
materiálu. Vzhľadom na uvedené sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a s jeho
dôvodmi, na ktoré odkazuje.

Krajský súd potom na základe prezentovaného prisvedčil názoru okresného súdu, že v danom
prípade nie je namieste zmeniť formu uloženého ochranného liečenia A. B., lebo aj podľa názoru
nadriadeného súdu nateraz nebola preukázaná potreba zmeny formy ochranného psychiatrického
liečenia z ambulantnej na ústavnú. Aj keď z vykonaného dokazovania okresným súdom má krajský
súd preukázané, že u menovanej bola opakovane znaleckým dokazovaním potvrdená paranoidná

porucha osobnosti (ochorenie menovanej má cyklujúci charakter, t.j. má obdobia prepuknutia príznakov
choroby alebo ústupov príznakov tohto ochorenia) nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že
u menovanej v čase rozhodovania súdu došlo k dekompenzácii poruchy jej osobnosti do psychotického
stavu. Podľa vyjadrenia C. D. E. k dekompenzácii poruchy osobnosti do psychotického stavu nedošlo
u menovanej, minimálne odkedy sa podrobuje ochrannému liečeniu v jej ambulancii (od marca 2022).

Počas trvania ambulantného ochranného liečenia nebola hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení
z dôvodu zhoršenia psychického stavu. Pravidelne sa dostavuje na nariadené termíny ambulantných
kontrol. Pokračuje v antidepresívnej liečbe. Rovnako je zistené, že aj keď menovaná odmieta užívať
antipsychotiká, ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou plní svoj účel čiastočne, čo možno
vyvodiť na základe skutočnosti, že u menovanej, aj napriek tomu, že sa nepodrobuje aj antipsychotickej

liečbe, nedošlo ku psychotickej dekompenzácii jej zdravotného stavu.

Nateraz tak možno vyhodnotiť, že paranoidná porucha osobnosti, ktorá bola menovanej
diagnostikovaná, nevykazuje taký stupeň intenzity, ktorý by opodstatňoval obligatórne pozbavenie
osobnej slobody, čiže zmenu ochranného psychiatrického liečenia z ambulantnej formy na ústavnú.

Z vykonaného dokazovania nevyvstala akútna potreba pre jej uloženie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd vyhodnotil sťažnostné argumenty prokurátora ako
nespôsobilé zvrátiť stav veci a zákonu zodpovedajúci výrok uznesenia súdu prvého stupňa.

Krajský súd len pre úplnosť dodáva, že pri ambulantnej forme liečby sa osoba, ktorej je táto forma
uložená, musí podrobiť určenému liečebnému režimu podľa pokynov pracovníkov zdravotníckeho
zariadenia, kam pravidelne v určených termínoch dochádza, pretože v opačnom prípade, ak by sa
liečenáosobaodmietlapodrobiťochrannémuliečeniu,ideodôvod,prektorýmábyťuskutočnenázmena
ambulantného ochranného liečenia na ústavné. Z vykonaného dokazovania síce má súd preukázané, že

menovanej bola s poukazom na jej diagnózu odporúčaná aj antipsychotická liečba, avšak z vykonaného
dokazovania nevyplynula nutnosť, „akútna potreba“ tejto liečby, súd pri takomto konštatovaní vychádza
najmä zo skutočnosti, že návrh na antipsychotickú liečbu s menovanou prebehol naposledy v roku
2022, od tohto obdobia nemá súd preukázané, že zo strany ošetrujúcej lekárky C. D. bola vyvíjaná
aktivita v tom smere, čo by vyvolalo akútnu potrebu liečby u menovanej aj antipsychotikami. Takisto

vychádza z toho, že u menovanej aj napriek tomu, že sa nepodrobuje aj antipsychotickej liečbe, nedošlo
ku psychotickej dekompenzácii jej zdravotného stavu a ani nebola z dôvodu zhoršenia jej psychického
stavu hospitalizovaná. Rovnako vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že liečba menovanej
antidepresívami nie je dostatočná v tom smere, že by u nej došlo k takému zhoršeniu psychického stavu,
ktorý by si vyžadoval akútnu potrebu zmeny uloženého ochranného psychiatrického ambulantného

liečenia. Uvedenému záveru nasvedčuje tiež zistenie, že menovaná sa počas trvania ochranného
liečenia nedopustila žiadneho protiprávneho konania.V neuvedených podrobnostiach krajský súd v celom rozsahu odkazuje na dôvody napadnutého
uznesenia okresného súdu, s ktorými sa stotožnil a tieto si aj osvojil, čo pre spôsob rozhodnutia
– zamietnutie opravného prostriedku umožňuje tak konštantná judikatúra Ústavného súdu SR, ako

aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, dôvodiac, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia prvostupňového súdu a sťažnostného súdu tvoria jednotu.

Na základe týchto skutočností krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť prokurátora podľa § 193 ods. 1
písm. c) Tr. por. zamietol, pretože nie je dôvodná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.